Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_27Co-129-2019.pdf
PDF · 101.37 KB
Case nature
Area
Subarea
27Co/129/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: Fond na podporu vzdelávania, so sídlom Panenská 29, 811 03 Bratislava, IČO: 47 245 531, zast.: GARAJ & Partners s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Jozefská 3, 811 06 Bratislava, proti žalovaným: 1/ Q. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom J. W. XXXX/XX, XXX XX X. nad X., 2/ Q. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom U. XX, XXX XX X., o zaplatenie 1281,18 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 25. apríla 2019, č.k. 4C/41/2018-100, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku I. - do lehoty plnenia, v zamietavej časti (výrok II.) a v závislom výroku o trovách konania (výrok III.) p o t v r d z u j e .
Žalovaným 1/, 2/ voči žalobcovi právo na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovaným 1/, 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.365,92 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne zo sumy 1.246,77 eur od 26.07.2018 do zaplatenia, v pravidelných mesačných splátkach vo výške 60,- eur, ktoré sú splatné vždy do 15. dňa v mesiaci s účinnosťou od právoplatnosti rozsudku s tým, že v prípade omeškania s plnením čo i len jednej splátky sa stáva zročný celý dlh. Plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť druhého žalovaného. Výrokom II. vo zvyšku žalobu zamietol. Výrokom III. rozhodol, že žalovaní 1/, 2/ sú povinní zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu, v lehote troch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia o výške náhrady trov konania, pričom o výške tejto náhrady bude po právoplatnosti rozsudku rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 488, § 489, § 494, § 565, § 546, § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1 až 3, § 11 ods. 1, § 17 ods. 10, 11 zák.č. 396/2012 Z.z., § 1 ods. 3 písm. p/ zák.č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy, § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 nar. vlády SR č. 87/95 Z.z., čl. 8, § 149, § 150 ods. 1 CSP. Rozhodol na základe výsledkov vykonaného dokazovania, z ktorého mal za preukázané, že medzi stranami vznikol záväzkový právny vzťah na základe uzavretia zmluvy o pôžičke podľa zákona č. 396/2012 Z.z. o Fonde na podporu vzdelávania medzi žalobcom a žalovanou 1/, ako aj vznik ručiteľského záväzku žalovaného 2/, pričom táto zmluva nespadá pod právny režim spotrebiteľského úveru. Na základe predmetnej zmluvy bola žalovanej 1/ poskytnutá pôžička vo výške 1200,- eur, ktorú sa žalovaná 1/ zaviazala splácať na základe predmetnej zmluvy v pravidelných mesačných splátkach vo výške 22,53 eur najneskôr do 25. dňa v mesiaci počnúc mesiacom január 2018. Nebolo medzi stranami sporné, že žalovaná 1/ dlh riadne a včas nesplácala a žalobca preto pre nesplnenie viac než troch splátok využil svoje zmluvne dohodnuté právo v súlade so zákonom žiadať zaplatenie celej pohľadávky z predmetnej zmluvy naraz. Výzva k jednorazovej úhrade celého zostatku dlhu bola zaslaná aj žalovanému 2/ na vedomie ako ručiteľovi, ktorý
sa v predmetnej zmluve zaviazal splniť ručením zabezpečené záväzky dlžníka (žalovanej 1/) v prípade, ak ich neslní dlžník, hoci ho žalobca ako veriteľ písomne vyzve. Podľa tvrdení žalobcu, ktoré žalovaní žiadnym spôsobom nepopreli, žalovaní uhradili žalobcovi len sumu 60,13 eur. Dlžná suma prestavovala sumu 1276,90 eur eur (pozostávala z istiny pôžičky, poplatkov a náhrad, 5,19 % zmluvného úroku mínus uhradené splátky). Keďže ani jeden zo žalovaných dlžnú sumu žalobcovi v celom rozsahu nezaplatil, súd ich zaviazal na jej zaplatenie. Pokiaľ si žalobca uplatnil aj poistné za rok 2018 vo výške 4,28 eur a vo výške 3,5 promile zo zostatku istiny ročne za každý aj začatý rok až do zaplatenia istiny s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká plnenie druhého zo žalovaných až do výšky poskytnutého plnenia, súd prvej inštancie konštatoval, že nárok na poistné vyplýva z čl. IX predmetnej zmluvy, keď poistné sa má pripisovať na ťarchu účtu dlžníka raz do roka až do splatenia celého dlhu. Žalobcovi však priznal iba vyčíslené poistné za rok 2018, pretože zastáva názor, že poistenie nie je takou opakujúcou sa dávkou, ako to vyžaduje § 217 ods. 2 C.s.p.. Uviedol, že ako opakujúce sa dávky možno priznať iba plnenie, ktoré sa opakuje pravidelne bez toho, že by k tomu pristupovala ďalšia právna skutočnosť alebo ak tak ustanovuje zákon. Typickými opakujúcimi sa dávkami sú napr. výživné, strata na zárobku a podobné plnenia. Ak pri poistnom musí okrem omeškania nastúpiť aj ďalšia právna skutočnosť, a to trvanie poistnej ochrany, tak takúto povinnosť platiť poistné nie je možné uložiť ako opakujúcu sa dávku, ale je potrebné vychádzať zo sumy, ktorá bola splatná v čase vyhlásenia rozhodnutia. Vyčíslené poistné bolo iba za rok 2018, preto ho súd prvej inštancie priznal iba vo výške 4,28 eur a v prevyšujúcej časti ohľadom poistného žalobu zamietol. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj náklady spojené s uplatnením pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka vo výške 84,74 eur predstavujúce náklady ohľadom výzvy na úhradu adresovanej žalovanej 1/ a žalovanému 2/ zo dňa 5.11.2018 tvorené tarifnou odmenou vo výške 61,41 eur, režijným paušálom vo výške 9,21 eur a DPH vo výške 14,12 eur s tým, že základom pre výpočet uvedených nákladov je podľa § 9 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, tarifná hodnota veci. V časti uplatnených úrokov z pôžičky po jej zosplatnení (t.j. úrok vo výške 5,19 % ročne zo sumy 1276,90 eur od 16.8.2018 do zaplatenia) súd prvej inštancie žalobu zamietol, a to vzhľadom na závery rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 476/2012. Ústavný súd SR v danej veci odmietol sťažnosť smerujúcu proti záverom všeobecných súdov, v zmysle ktorých má veriteľ nárok na zaplatenie dohodnutého úroku z úveru iba do dňa, kedy prehlásil úver za predčasne splatný s tým, že po tomto termíne žalobcovi nevzniká právo na zaplatenie dohodnutého úroku z úveru, ale iba úroku z omeškania. I z rozhodnutia R 59/1998 vyplýva, že veriteľovi patria dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov iba do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť už iba úroky z omeškania, a nie úroky. Pokiaľ si žalobca podanou žalobou uplatnil aj úroky z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1277,61 eur od 26.07.2018 do zaplatenia, súd prvej inštancie vyslovil názor, že žalobca nemá nárok na úroky z omeškania z úrokov (t.j. úroky z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 30,84 (vyčíslené k času zosplatnenia dlhu z pôžičky) eur od 26.7.2018 do zaplatenia) a to aj z dôvodu, že úroky z omeškania nie je možné priznať aj z úrokov, pretože by tak súd priznal príslušenstvo z príslušenstva, čo je v rozpore s § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. Z uvedeného vyplýva, že Občiansky zákonník jednoznačne rozoznáva úroky a úroky z omeškania. Zmluvnými úrokmi pritom nazývame vopred dohodnutú odplatu za užívanie istiny, ktorá prichádza do úvahy len pri peňažných pohľadávkach. Úroky vo všeobecnosti predstavujú hodnotu peňazí , resp. stratu veriteľa v dôsledku zmeny hodnoty peňazí. Ich výška závisí v zásade od dohody zmluvných strán. Úroky z omeškania sú majetkovou sankciou za oneskorené splatenie peňažnej pohľadávky. Zákonná definícia príslušenstva pohľadávky, obsiahnutá v § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka platí aj pre obchodné záväzkové vzťahy, pričom zo žiadneho ustanovenia Občianskeho zákonníka ani Obchodného zákonníka nemožno vyvodiť právo veriteľa na príslušenstvo z príslušenstva (obdobne rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 6Co/92/2017). Žalovaná 1/ sa dostala do omeškania s viac ako tromi mesačnými splátkami pôžičky, stal sa dňu 25.07.2018 splatný celý dlh podľa nerozporovaných tvrdení žalobcu v sume 1277,61 eur. V zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v príslušnom znení žalobcovi vznikol voči žalovaným 1/ a 2/ aj nárok na úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne (určenej podľa základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky 0,00 % zvýšenej o päť percentuálnych bodov) z dlžnej sumy, okrem úrokov z pôžičky t.j. zo sumy 1246,77 eur (ako 1277,61 mínus 30,84) za obdobie, ktoré si žalobca uplatnil v podanej žalobe (ktorý deň nepredchádza deň omeškania žalovanej 1/) a vo zvyšnej časti uplatneného úroku z omeškania žalobu zamietol. Súd prvej inštancie zaviazal žalovanú 1/ ako dlžníka a žalovaného 2/ ako ručiteľa k spoločnému plneniu tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká povinnosť plnenia druhého žalovaného až do výšky
poskytnutého plnenia (§ 546 Občianskeho zákonníka, Článok X, bod 2 Zmluvy o pôžičke). Lehotu na plnenie určil súd podľa ust. § 232 ods. 3 C.s.p. Podľa § 232 ods. 3 C.s.p.. Dospel k názoru, po posúdení majetkových pomerov žalovaných, a to vzhľadom na zistené okolnosti o osobe žalovaných a to: príjem žalovanej 1/ cca 600,- eur mesačne, nezamestnanosť žalovaného 2/, s prihliadnutím na predpokladané úhrady nákladov na uspokojovanie základných životných potrieb žalovaných a ich nezaopatrených detí, úhradu ďalšieho dlhu voči inému veriteľovi, že nie je v možnostiach žalovaných splniť povinnosť uloženú týmto rozsudkom v lehote troch dní a určil žalovaným túto povinnosť splniť v mesačných splátkach vo výške 60,- eur. Pri určení výšky splátky a času ich plnenia súd prihliadal na výšku peňažného plnenia a možnosti žalovaných a je toho názoru, že umožnením plnenia v splátkach v súdom určenej výške nebudú oprávnené záujmy žalobcu ohrozené, keďže v prípade plnenia žalovanými riadne a včas dlh žalobcu bude splnený cca do dvoch rokov a ak žalovaní budú v omeškaní čo i len s jednou splátkou, žalobca môže od nich požadovať celé priznané plnenie. Všetky tieto okolnosti zohľadnil i pri určení lehoty na plnenie nároku na náhradu trov, pričom prihliadal i na predpokladanú výšku trov (vyplývajúcu z podanej žaloby) so zohľadnením priznaného nároku na ich náhradu, kedy za primeranú lehotu na úhradu trov konania považoval lehotu troch mesiacov. O nároku na náhradu trov rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP vzhľadom na skutočnosť, že neúspech mal žalobca len v nepatrnej časti, a preto žalovaní sú povinní nahradiť žalobcovi trovy konania v plnom rozsahu, pričom podľa ust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I. a to do časti, ktorou súd povolil žalovaným 1/, 2/ dlh splácať v určených splátkach, teda čo do lehoty plnenia a proti výroku II., ktorým súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku zamietol podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Uplatnil odvolacie dôvody v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b/ (nesprávny procesný postup) a písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery). V podanom odvolaní dôvodil, že pôžičku poskytnutú žalovanému zo strany žalobcu nemožno kvalifikovať ako spotrebiteľský úver a rovnako ani Zmluvu o pôžičke č. 1982/2014 nemožno považovať za spotrebiteľskú. Poukázal na ust. § 1 ods. 3 písm. p/ zák.č. 129/2010 Z.z. s tým, že zákonodarca negatívnym vymedzením subsumoval zákon o FNPV do skupiny osobitných predpisov, na základe ktorých poskytované pôžičky nespádajú do kategórie „spotrebiteľský úver“, t.j. pôžička poskytovaná žalobcom nie je spotrebiteľským úverom. Zdôraznil, že zmluva o pôžičke uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným nie je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Žalobca sa nestotožnil s tvrdením súdu prvej inštancie, že nebol oprávnený žiadať od žalovaného 1/ ako dlžníka zmluvné úroky aj po splatnosti celej dlžnej sumy. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný 1/ sa dostal ku dňu 26.07.2018 do omeškania so zaplatením s viac ako dvoma splátkami, stal sa celý dlh k uvedenému dátum splatným. Vzhľadom k tomu, že v zmysle zmluvy mal dlžník povinnosť uhrádzať splátky najneskôr do 25. dňa v mesiaci, uplatnil žalobca úrok z omeškania odo dňa nasledujúceho, teda od 26.07.2018. Žalobca úročil nezaplatenú časť pôžičky zmluvným úrokom 5,19% ročne aj po zosplatnení celého dlhu, nakoľko zmluvný zákonný úrok plynie až do splatenia celého dlhu. Uviedol, že toto oprávnenie žalobcu úročiť časť nezaplatenej pôžičky vo výške 5,19% ročne po zosplatnení celej pôžičky explicitne vyplýva z ust. čl. 3 bod 6 zmluvy. Žalobca nesúhlasil ani so zamietnutím žaloby v časti poistného dlžnej čiastky pôžičky s poukazom na čl. XI. ods. 1, 2, 3, 4, 5, 6 zmluvy. Nesúhlasil ani s povolením uhrádzať priznaný nárok žalovaným v pravidelných mesačných splátkach vo výške 60,- eur mesačne s odôvodnením, že zo strany žalovaných neboli preukázané ich majetkové, sociálne a finančné pomery, ktoré by odôvodňovali povolenie uhradenia priznaného nároku v splátkach. Z uvedených dôvodov navrhol, aby „Krajský súd v Banskej Bystrici“ ako odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel, prípadne, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 3. Žalovaní 1/, 2/ sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrili. 4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti výroku I. čo do lehoty plnenia, v napadnutom výroku II., ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá a v závislom výroku III. o trovách konania ako vecne správny potvrdiť. 5. Právna úprava umožňuje rozhodnutie súdu prvej inštancie napadnúť odvolaním len z taxatívne stanovených dôvodov. Náležitosti odvolania vymedzuje ust. § 363 CSP. Medzi tieto náležitosti odvolania patrí povinnosť uviesť, z akých dôvodov považuje odvolateľ napádané rozhodnutie za nesprávne s tým, že taxatívne dôvody odvolania vymedzuje ust. § 365 ods. 1 CSP. V závislosti od toho, aké nedostatky odvolateľ súdu prvej inštancie vytýka, možno odvolaním napadnúť vady konania a vady
rozhodnutia (skutkové alebo právne). Z obsahu podaného odvolania je možné vyvodiť, že súdu prvej inštancie vytýkal nesprávne skutkové a právne závery (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP). Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy). Odvolací súd považuje vyššie uvedené odvolacie námietky žalobcu za neopodstatnené. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec správne skutkovo i právne posúdil. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie a podľa § 387 ods. 2 CSP na ne v plnom rozsahu poukazuje. Na správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania, pričom nemožno mať pochybnosti ani o správnosti právneho posúdenia prejednávanej veci súdom prvej inštancie. Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že podľa jeho názoru súd prvej inštancie sa už v odôvodnení rozsudku náležitým spôsobom vyporiadal so všetkými dôvodmi podaného odvolania. Odvolací súd preto v odpovedi na vznesené námietky odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Vo vzťahu k odvolacím námietkam žalobcu k výroku I. čo do lehoty plnenia, odvolací súd uvádza. Lehota na plnenia povinnosti uloženej v rozsudku je 3 dni, pričom plynie od právoplatnosti rozsudku (§ 232 ods. 3 veta prvá CSP). Lehota na plnenie (tzv. paričná lehota) môže byť tiež rozhodnutím súdu predĺžená (§ 232 ods. 3 veta druhá CSP), ak to odôvodňujú konkrétne okolnosti prípadu, spravidla v prípadoch, keď je splnenie uloženej povinnosti v lehote 3 dní objektívne nemožné a to napr. s poukazom na zlú finančnú situáciu strany sporu, a to tiež spôsobom, že súd môže uložiť povinnosť plnenia v splátkach, pričom môže tiež určiť, že omeškaním s plnením čo i len jednej splátky sa stáva splatným celé plnenie, akým spôsobom tiež o lehote splatnosti rozhodol súd prvej inštancie rozhodnutím v odvolaním napadnutej časti. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaní 1/, 2/ majú 5 detí, z ktorých 3 sú maloleté. Žalovaná 1/ poberá mesačný príjem cca. 600,- eur brutto a žalovaný 2/ v čase rozhodovania súdu prvej inštancie bol nezamestnaný, evidovaný ako uchádzač o zamestnanie. Už len uvedené zistenia nepochybne odôvodňujú záver o nepriaznivej finančnej situácie žalovaných, za existencie ktorej bez ohrozenia svojich základných životných potrieb objektívne nie sú spôsobilí splácať dlh v splátkach vyšších ako určil súd prvej inštancie, resp. tento dlh splatiť jednorazovo. Súd prvej inštancie teda dôvodne zohľadnil sociálny aspekt na strane žalovaných, ktorí by neboli schopní, resp. bez toho, aby sa dostali ešte do závažnejšej ťaživej sociálnej situácie, plniť žalobcovi v 3 - dňovej lehote. 6. Pokiaľ odvolanie žalobcu smerovalo proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá - výrok II., pokiaľ ide o uplatnené poistné vo výške 3,5 promile zostatku istiny ročne za každý aj začatý rok až do zaplatenia istiny, keď súd prvej inštancie priznal žalobcovi iba vyčíslené poistné za rok 2018, odvolací súd zastáva názor, že žalobcovi je možné priznať len takú pohľadávku, ktorá je v čase rozhodovania súdu splatná. V budúcnosti splatné plnenie je možné rozsudkom priznať len vtedy, ak sa vznik povinnosti neviaže na žiadnu ďalšiu právnu skutočnosť, ktorá nastane v budúcnosti (napr. výživné, dôchodok, náhrada za stratu na zárobku). Keďže základe pre výpočet poistného je v posudzovanom spore variabilný a nie je možné ho v čase rozhodovania súdu zistiť (v budúcnosti bude závisieť od výšky plnenia na istinu), nejde o opakujúcu sa dávku so splatnosťou v budúcnosti, ktorú by bolo možné v zmysle § 217 ods. 2 CSP priznať. Poistné v sume 3,5 promile zo zostatku istiny ročne za každý aj začatý rok až do zaplatenia istiny nie je podľa názoru odvolacieho súdu opakujúcou sa dávkou, u ktorého by bolo možné uložiť povinnosť i na plnenie dávok, ktoré sa stanú zročnými len v budúcnosti. (Podobný názor bol vyslovený napr. aj KS Banská Bystrica v konaní sp.zn. 17Co 708/2014).
7. Otázka práva veriteľa na úroky za dobu po splatnosti úveru až do okamihu skutočného vrátenia úveru/pôžičky je rozhodovaná všeobecnými SR nejednotne. Tunajší odvolací súd a podľa neho aj prevažná rozhodovacia prax súdov SR sa priklonila k právnemu názoru, že dojednané úroky z úveru patria veriteľovi len za dobu do splatnosti úveru/pôžičky. Po splatnosti patria veriteľovi už len úroky z omeškania, ak je dlžník v omeškaní so splnením svojej povinnosti vrátiť riadne a včas poskytnutý úver/ pôžičku. V tomto smere v súčasnosti neexistuje ani ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít, t.j. rozhodnutie, ktoré by nebolo rozhodnutím ojedinelým. 8. Záverom odvolací súd poukazuje na nedôvodnosť odvolacej námietky žalobcu, v ktorej namieta, že pôžička poskytovaná žalobcom nie je spotrebiteľským úverom. V uvedenej súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti, že súd prvej inštancie správne v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval v súlade s názorom žalobcu, že predmetná zmluva uzavretá medzi stranami sporu nespadá pod právny režim spotrebiteľského úveru. 9. Rozsudok súdu prvej inštancie bol tak v napadnutom výroku I. čo do splatnosti peňažného plnenia v mesačných splátkach - v časti o lehote plnenia ako aj vo výroku, ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá, vecne správny a preto ho spolu so súvisiacim výrokom o trovách konania odvolací súd ako vecne správny potvrdil. 10. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaným 1/, 2/, ktorí boli v odvolacom konaní úspešní, náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko im žiadne trovy nevznikli. 11. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é . Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).