Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Co/3/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Radoslava Svitanu, PhD., a sudkýň JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Viery Škultétyovej v spore žalobcov: 1/ N.. T. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom V. XXXX/XX, O., 2/ T.. T. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXX/XX, N., 3/ H. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. V. XXXX/XXX, J. B., zastúpených T., advokátkou so sídlom T., proti žalovanému L. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XXX/XX, J. W., zastúpenému H. W. P., U. so sídlom J. XXXX, L., o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, na odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica č. k. -250 zo dňa 16. júla 2019 takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á proti žalobcom 1/, 2/, 3/ n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom (v poradí druhým, po zrušení predchádzajúceho rozsudku odvolacím súdom) zamietol žalobu a priznal žalovanému proti žalobcom 1/, 2/, 3/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozhodnutie zdôvodnil tým, že žalobcovia sa žalobou domáhali určenia, že spoluvlastnícky podiel 1/6-ina k parcele KNE č. XXX, zapísanej na LV XXXX k. ú. V. W. (ďalej len „predmetná parcela“ resp. „predmetný podiel“) patrí do dedičstva po nebohom Y. X., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX. Žalobcovia tvrdili, že predmetný podiel bol pôvodne zapísaný na T. W., ktorá v roku 1935 odišla do W. a predmetný podiel predala svojmu bratovi neb. Y. X.. Ten následne užíval 2/6-iny predmetnej parcely, a to 1/6-inu svoju a 1/6-inu kúpenú od T. W.. Tak to bolo až do roku 1958, kedy pozemky prešli do družstva. T. W. v liste adresovanom neb. Y. X. potvrdila, že jej prišli peniaze za majetok, ktoré jej brat poslal. Matka žalobcov 1/ až 3/ v roku 1991 požiadala Poľnohospodárske družstvo L. o vrátenie pôdy a až do svojej smrti užívala 2/6-iny predmetného pozemku a následne užíval predmetnú časť pozemku jej syn - žalobca 1/.

1.2 Súd prvej inštancie konštatoval, že podľa výpisu z listu vlastníctva č. XXXX k. ú. V. W. sú aktuálne podielovými spoluvlastníkmi predmetnej parcely P. X., V. W. XX/XX v 1/6-ine, T. W. v 1/6-ine, P. X., V. W. XX v 1/12-ine, T. X. v 1/12-ine, N.. T. W. v 1/6-ine a L. V. v 2/6-inách. Z oznámenia Okresného úradu L., katastrálny odbor zo dňa 24.8.2016 je zrejmé, že T. W. bola evidovaná v k. ú. V. W. v L. vložke č. XXX. Žalobcovia predložili rukou písaný list spísaný v H. dňa 01.05.1947, vrátane obálky adresovanej Y. X., J. W. XX, v ktorom je okrem iného uvedené, že „...vedet ti davame bratku ti penjaze coste nam poslali zaten majetek sme dostali navelki pondelek...“. Podľa žalobcov ich právny predchodca neb. Y. X. vstúpil dobromyseľne do držby, ktorú odvodzuje od kúpnej zmluvy a od kúpy v roku 1947 nerušene túto nehnuteľnosť - podiel T. W. užíval. Svedok J. X. vypovedal, že jeho otec P. X. mu v minulosti povedal, že rodina žalobcov 1/ až 3/ požičala alebo dala T. W. peniaze v čase, keď ona odchádzala do W. a ona im za to darovala pozemok. V čestnom prehlásení z 02.05.2015 P. X., nar. 28.12.1924 vyhlásil,

že neb. Y. X. kúpil roľu na predmetnej parcele od svojej sestry T. W., pričom za predmetný pozemok zaplatil 10.000,- korún. Ten istý P. X. dňa 15.07.2015 ako svedok v tomto konaní vypovedal, že podiel T. W. v predmetnej parcele kúpil pred jej odchodom do W. jeho otec V. X. (neskôr tento svedok uviedol, že jeho otec kúpil inú parcelu). O skutočnosti, že T. W. predala predmetnú parcelu neb. Y. X. tento svedok počas svedeckej výpovede nevedel, pričom si nespomínal, že by o takejto skutočnosti podpisoval čestné prehlásenie.

1.3 Právne súd prvej inštancie zdôvodnil rozhodnutie ustanoveniami (ďalej len „“), , , ako aj uhorským obyčajovým právom platným do 31.12.1950. Uviedol, že aj za platnosti obyčajového práva vlastnícke právo k nehnuteľnosti nemohol vydržať ten, kto nebol dobromyseľný pri začiatku svojej držby. Predpokladom vydržania nehnuteľnosti je spôsobilý predmet vydržania, oprávnenosť držby a nepretržitosť držby počas celej zákonom stanovenej doby. Tieto okolnosti musí v spore preukázať držiteľ veci, to znamená musí preukázať, že má nadobúdací titul, i keď prípadne neplatný (napr. kúpna alebo darovacia zmluva). Z dôkazov produkovaných žalobcami v priebehu konania však podľa názoru súdu prvej inštancie nebolo preukázané, že neb. Y. X. s T. W. naozaj uzavreli kúpnu zmluvu k predmetnému podielu. Z listu predloženého žalobcami je možné vyvodiť len to, že adresát listu (a možno aj niekto iný, vzhľadom na množné číslo „penjaze co ste nam poslali“) poslal/poslali peniaze za nešpecifikovaný majetok („za ten majetek“). Z uvedeného listu nevyplýva, že peniaze, ktoré pisateľ, prípadne jeho rodina dostali, sú kúpnou cenou za predaný podiel 1/6-ina na parcele W. č. XXX, ktorého vlastníčkou bola T. W.. Tento list teda nepreukazuje nadobudnutie vlastníckeho práva neb. Y. X. k danému spoluvlastníckemu podielu a nemôže byť považovaný ani za domnelý právny titul, ktorý by mohol byť predpokladom pre vydržanie. Súd neuveril čestnému prehláseniu P. X., ktorý sám v procesnom postavení svedka tvrdenia z tohto čestného prehlásenia poprel. Nakoľko svedok J. X. mal informácie len sprostredkované, a to od svojho otca P. X., ktorého výpovedi súd neuveril, nebolo možné uveriť ani týmto sprostredkovaným informáciám, ktoré mal svedok J. X. od svojho otca. Aj keď niektorí svedkovia vypovedali, že žalobcovia resp. ich právni predchodcovia užívali viac ako 1/6-inu predmetnej parcely, toto užívanie samo o sebe nepostačuje na vydržanie. Keďže žalobcom sa nepodarilo preukázať existenciu (domnelého) právneho titulu, ktorý by mohol vyvolať u neb. Y. X. dobromyseľnosť o tom, že mu predmetný podiel vlastnícky patrí, súd prvej inštancie dospel k záveru, že nebol splnený základný predpoklad pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, preto žalobu zamietol a žalovanému, ktorý bol v konaní v celom rozsahu úspešný, priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % podľa .

2.1 Proti uvedenému rozsudku podali včas odvolanie žalobcovia a navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie. Súd prvej inštancie podľa žalobcov nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobcovia zastávajú názor, že preukázali existenciu domnelého právneho titulu, ktorý je predpokladom pre vydržanie, a to kúpna zmluva uzatvorená medzi neb. Y. X. a T. W.. Existenciu tejto kúpnej zmluvy preukazuje aj list napísaný T. W. dňa 01.05.1947, adresovaný neb. Y. X., z ktorého obsahu vyplýva, že dostali peniaze, ktoré poslal jej brat Y. X.. Skutočnosť, že išlo o peniaze za predaj, preukazuje tiež obsah predloženého listu, v ktorom T. W. uvádza, že písala aj bratovi P., že budú predávať, ale brat P. jej ani neodpísal - „ja som mu pisala tedi jak sme vam pisali ze bujeme predavat tam ale mi neotpisal“. V liste sa tiež uvádza, že T. W. dostala list od rodiny, že predali za málo peňazí - „my sme lista dostali že sme vam to dali ot poli zadarmo“, ale sama T. W. v liste píše, že ju to netrápi - „teda mna to netrapi, sak to cuzi nedostal“. Aj z uvedeného je zrejmé, že T. W. predala majetok bratovi Y. X., ktorý jej poslal peniaze. Podľa vyjadrenia Okresného úradu L., katastrálneho odboru zo dňa 24.08.2016 T. W. v pozemkovej knihe pre katastrálne územie J. W. ako vlastníčka evidovaná nebola, v katastrálnom území V. W. bola evidovaná iba v pozemkovoknižnej vložke č. XXX (parcela W. č. XXX, W. č. XXX). Z uvedeného je podľa žalobcov zrejmé, že v citovanom liste T. W. majetok predstavuje spoluvlastnícky podiel k predmetnej parcele. Výpoveďou samotných žalobcov a svedkov J. X., P. W. bolo preukázané, že neb. Y. X. a jeho právni nástupcovia užívali najväčšiu časť predmetnej parcely, ktorá zodpovedala aj spoluvlastníckemu podielu T. W..

2.2 Písomnú výpoveď H. L., dcéry T. W., označili žalobcovia v odvolaní za nevierohodnú. Poukázali tiež na to, že pri posúdení splnenia podmienok vydržania podľa uhorského obyčajového práva je potrebné vychádzať aj z dobovej judikatúry, podľa ktorej „K vydržaniu sa nežiada právny titul,

len preukázaná mala fides prekáža vydržaniu“ (Kúria č. XXXX/XXXX); „K vydržaniu sa nevyžaduje iustus titullus“ (Kúria č. XX.XXX/XXXX); „Pri skutočnej držbe sa predpokladá, že je po práve a poctivá; opak sa musí dokázať“ (Kúria č. XXXX/XXXX). Uzavretá zmluva môže byť skutočnosťou, ktorá dôvodne v užívateľovi vyvolala presvedčenie, že sa stal vlastníkom nehnuteľnosti, a je základom jeho dobromyseľnosti v držbe nehnuteľnosti ako jednej z podmienok vydržania. Ďalej žalobcovia zdôraznili, že sám žalovaný sa na súdnom pojednávaní dňa 29.01.2015 vyjadril, že vie o tom, že T. W. predala Y. X. pozemky a bude vedieť deklarovať, aké pozemky mu predala, za ktoré jej prišli v roku 1947 peniaze od Y. X.. Na ďalších pojednávaniach žalovaný uviedol viaceré rozporné verzie ohľadom sporného spoluvlastníckeho podielu na predmetnom pozemku a na pojednávaní dňa 04.05.2015 sa vyjadril, že nevie presne dokladovať, aké pozemky predala T. W. Y. X.. Napokon žalobcovia uviedli, že žalovaný spolu so svedkom Y. V., jeho otcom, v tomto súdnom konaní potvrdili, že notárska zápisnica, ktorou bolo osvedčené vlastnícke právo predmetného podielu pre žalovaného, bola vydaná na základe nepravdivých tvrdení a v čase jej vydania žalovaný nebol držiteľom sporného spoluvlastníckeho podielu, teda neboli splnené podmienky pre vydanie notárskej zápisnice osvedčujúcej vydržanie vlastníckeho práva k spornému spoluvlastníckemu podielu.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcov uviedol, že namietal nimi predložený list najmä z dôvodu nepreukázania autenticity jeho autora, teda že nebolo verifikované, či dotknutý list naozaj napísala T. W.. Okrem toho z predmetného listu nie je zrejmé, kto mal finančné prostriedky T. W. poslať, za aký majetok, v akej výške a z akého právneho dôvodu. Žalobcovia podľa žalovaného nepreukázali ani splnenie ostatných podmienok vydržania, najmä faktickú a nepretržitú držbu v rozsahu žalobcami označeného spoluvlastníckeho podielu po zákonom ustanovený čas. Svedkovia sa na obhliadke konanej dňa 25.03.2019 výslovne vyjadrili, že nevedia určiť rozsah (a to ani len približne), v akom užíval predmetný pozemok právny predchodca žalobcov, pričom ani jeden zo svedkov nepotvrdil žalobcami uvádzaný rozsah faktického užíva pozemku zo strany Y. X.. Znalcom vyhotovený znalecký nákres zo dňa 13.05.2019 znázorňuje rozsah užívania spornej parcely stanovený výlučne iba stranami sporu. Je teda len vyjadrením subjektívneho názoru strán sporu ohľadom faktického užívania pozemku z ich strany. Žalobcovia žiadnym spôsobom nepreukázali moment začatia plynutia vydržacej doby a jej nepretržitosť po určený čas. Výpovede svedka P. X. boli zjavne rozporuplné a nekonzistentné a žalovaný považuje za nedôveryhodnú aj výpoveď svedka J. X., ktorý skutočnosti týkajúce sa predmetného pozemku deklaroval výlučne na základe informácií od svojho otca J. X.. Žalobcami uplatnené námietky vo vzťahu k vierohodnosti H. L. sú podľa žalovaného uplatnené neskoro (po ukončení dokazovania) a sú účelovo produkované v snahe spochybniť výpoveď dotknutej svedkyne bez racionálneho základu. Podľa žalovaného boli jeho vyjadrenia, že má vedomosť o tom, že T. W. predala Y. X. pozemky a následne že nevie tieto pozemky konkretizovať, resp. že predmetný podiel si mala T. W. ponechať pre prípad jej návratu na Slovensko, len prirodzeným postupným upresňovaním informácií, ktoré si žalovaný verifikoval postupne a následne ich súdu upresňoval.

4. Žalobcovia v ďalšom písomnom vyjadrení (replike) uviedli, že tvrdenia žalovaného, že nebola preukázaná autenticita listu T. W., nemôžu obstáť s poukazom na originál obálky, na ktorej je pečiatka podacej pošty a list je adresovaný neb. Y. X.. Aj z obsahu listu vyplýva, že T. W. píše bratovi a švagrinej. Taktiež z obsahu listu vyplýva, že majetok ponúkla T. W. aj bratovi P., ale ten jej ani neodpísal a tiež že dostala list od rodiny, že predali za málo peňazí. Žalobcovia nesúhlasia ani s tvrdením, že nepreukázali rozsah užívania predmetnej časti pozemku ich právnym predchodcom, pričom poukázali na svoje vlastné výpovede a na výpovede svedkov J. X. a P. W., z ktorých vyplýva, že neb. Y. X. a jeho právni nástupcovia užívali najväčšiu časť predmetného pozemku, ktorá zodpovedala aj spoluvlastníckemu podielu T. W.. Napokon žalobcovia zdôraznili, že nesúhlasili s výsluchom svedkyne H. L. písomnou formou - odpoveďami na otázky, pričom v záujme objektívnosti výsluchu navrhovali výsluch svedkyne formou videokonferencie.

5. Žalovaný v ďalšom písomnom vyjadrení (duplike) uviedol, že pokiaľ žalobcovia preukazujú autenticitu predmetného listu poukazom na originál obálky s pečiatkou podacej pošty a s adresátom, tieto skutočnosti nie sú priamymi dôkazmi preukazujúcimi, že list skutočne spísala T. W.. Aj v prípade pravosti listu však z tohto listu nie je zrejmé, kto mal finančné prostriedky T. W. poslať, za aký majetok, v akej výške a z akého právneho dôvodu, nejde teda o dôkaz preukazujúci vlastnícke právo žalobcov (ich právneho predchodcu) k predmetnému spoluvlastníckemu podielu, ani o putatívny (domnelý) právny titul. Žalovaný zopakoval, že žalobcovia nepreukázali ani faktickú a nepretržitú držbu predmetného podielu po zákonom ustanovený čas, keď ani jeden z predvolaných svedkov nevedel na miestnej obhliadke určiť rozsah (a to

ani len približne), v akom užíval predmetný pozemok právny predchodca žalobcov. Po vykonaní dôkazu písomným dožiadaním svedkyne H. L. mohli žalobcovia vzniesť námietky a/alebo návrhy na doplnenie dokazovania, takéto návrhy však žalobcovia neuplatnili.

6. V priebehu konania, pred vydaním rozhodnutia súdu prvej inštancie, došlo k zmene právnej úpravy sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť , ktorý okrem iného zrušil . Podľa prechodných ustanovení ( ) ak neustanovuje inak, platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. V zmysle tohto ustanovenia odvolací súd rozhodoval o odvolaní žalobcov podľa príslušných ustanovení . Vzhľadom na ustanovenie odvolací súd posudzoval prípustnosť žaloby nielen podľa , ale aj podľa procesného predpisu účinného v čase podania žaloby ( ), čo však nemalo vplyv na výsledok odvolacieho konania, keďže dôvodom zamietnutia žaloby súdom prvej inštancie nebola neprípustnosť žaloby.

7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací na základe odvolania žalobcov preskúmal vec podľa a bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa , .

8. V preskúmavanej veci je zrejmé, že vo vzťahu k predmetnému spoluvlastníckemu podielu nebola preukázaná existencia perfektnej, platnej kúpnej zmluvy medzi pôvodnou vlastníčkou T. W. a Y. X., právnym predchodcom žalobcov, na základe ktorej by predmetný podiel bol v pozemkovej knihe zapísaný na Y. X.. To žalobcovia ani netvrdili, a ani nepredložili kúpnu zmluvu. Druhý spôsob, akým mohol Y. X. predmetný podiel nadobudnúť (a podľa tvrdenia žalobcov aj nadobudol), bolo jeho vydržanie.

9. Vydržanie je v právnej teórii a praxi považované za jeden zo spôsobov pôvodného nadobudnutia práva, pri ktorom sa na základe splnenia zákonom určených podmienok priznávajú právne účinky aj len domnelému právu vyplývajúcemu z domnelého právneho vzťahu medzi jeho subjektami, ak toto právo bolo vykonávané po stanovenú dobu nerušene a nepretržite v dobrej viere, že nejde o právo len domnelé. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere (je dobromyseľný), že je jej vlastníkom. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo nedostatok nadobúdacieho titulu. Základnými podmienkami vydržania vo všeobecnosti sú: l/ oprávnená držba, 2/ uplynutie zákonom určenej vydržacej doby, 3/ spôsobilý predmet vydržania (porov. napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ).

10. Vydržať vlastnícke právo môže len oprávnený držiteľ, t. j. ten, kto s vecou nakladá ako so svojou a je so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že mu vec patrí. Samotná držba (detencia) k vydržaniu nepostačuje (Z IV str. 428 ods. 3).

11. Za držiteľa sa považuje osoba, ktorá fakticky vec ovláda. Aby bola držba oprávnená, musí ísť o také faktické ovládanie veci, pri ktorom osoba nakladá s vecou ako so svojou vlastnou v dobrej viere, že si neprisvojuje cudziu vec. Dobrá viera (dobromyseľnosť) vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorý sám osebe nemôže byť predmetom dokazovania, avšak toto vnútorné presvedčenie sa navonok prejavuje konkrétnym správaním držiteľa, a to už môže byť predmetom dokazovania a posudzovania. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku (nadobudnutia) vlastníctva a svedčiaceho o poctivosti nadobudnutia (uznesenie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. ).

12. Právna tradícia na území Slovenska do 31. decembra 1950 (aplikujúc uhorské obyčajové právo) vychádzala z toho, že k prevodu vlastníckeho práva nehnuteľných vecí dochádzalo intabuláciou (vkladom) - zapísaním nadobúdacieho titulu do verejných kníh (pozemkových, železničných, banských a pod.). V takom prípade išlo o vlastníctvo tabulárne s konštitutívnymi účinkami. Intabulačný princíp rešpektovala minulá súdna prax a rešpektuje ho aj súčasná (napr. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach sp. zn. , ).

13. Podľa uhorského obyčajového práva bez zapísania do pozemkovej (prípadne inej verejnej) knihy nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti ten, kto nehnuteľnosť po dobu 32 rokov mal ako svoju v pokojnej držbe. Nehnuteľnosť musel užívať vo svojom mene a nie v mene iného, prípadne ako požívateľ alebo užívateľ. Vlastnícke právo nemohol vydržať, kto nebol dobromyseľný, kto už na začiatku

držby vedel o tom, že nehnuteľnosť nadobudol bezprávne. Dobromyseľnosť sa vyžadovala iba v okamihu uchopenia držby, nie po celú dobu trvania držby, pričom táto dobromyseľnosť sa predpokladala (prezumovala) a preukazovať bolo potrebné opak, teda nedobromyseľnosť (nepoctivosť) držby.

14. Pre vydržanie teda bola podľa uhorského obyčajového práva potrebná nielen dobromyseľnosť, ale aj držba predmetnej nehnuteľnosti „ako svojej vlastnej“. Tieto dva inštitúty - držbu nehnuteľnosti s vedomím jej vlastníctva („ako svoju vlastnú“) a dobromyseľnosť vstupu do tejto držby - treba rozlišovať. Dobromyseľnosť sa prezumovala, avšak to, že nehnuteľnosť užíval ako svoju vlastnú, musel preukázať ten, kto chcel nehnuteľnosť vydržať. Je potrebné dať za pravdu žalobcom (ako uviedli v odvolaní), že skutočnosťou, ktorá dôvodne v užívateľovi vyvolala presvedčenie, že sa stal vlastníkom nehnuteľnosti, môže byť uzavretá zmluva, avšak uzavretie (akejkoľvek, hoci nie právne perfektnej) zmluvy medzi T. W. a Y. X. v tomto konaní preukázané nebolo.

15. Aj podľa dobovej literatúry (Fajnor, V. - Záturecký, A.: Nástin súkromného práva platného na Slovensku a Podkarpatskej Rusi, III. vydanie pôvodného diela z r. 1935, Heuréka, Šamorín, 1998, s. 140 a nasl.) „právo vlastníctva nehnuteľnosti bez vpisu do pozemkovej knihy, aj proti vlastníkovi vpísanému do pozemkovej knihy, nadobudne si ten, kto nehnuteľnosť za 32 rokov ako svoju pokojne má v držbe - ako svoju, totiž vo svojom mene a nie v mene iného (tedy nie ako požívateľ alebo nájomník, alebo ako púhy užívateľ nehnuteľnosti)“.

16. Z uvedeného vyplýva, že k vydržaniu síce nebol potrebný právny titul (rozhodnutia bývalej uhorskej kráľovskej Kúrie, ako na ne odkazovali žalobcovia v odvolaní, napr. Kúria č. XXXX/XXXX: „K vydržaniu sa nežiada právny titul“, Kúria č.XXXX/XXXX: „Uplynutím lehoty 32 rokov nastáva vydržanie aj vtedy, ak sa nezakladá na právnom titule“), aj podľa uhorského obyčajového práva sa vyžadovalo presvedčenie držiteľa, že nadobudol vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti (že ju drží ako svoju vlastnú). Je zrejmé, že oprávnená držba sa nemusí opierať o existujúci, skutočný, platný právny dôvod (titul). Stačí, aby tu bol domnelý právny dôvod (titulus putativus), ktorý zakladá vedomie držiteľa o jeho (hoci len domnelom) vlastníctve.

17. Užívaniu s vedomím vlastníctva je potrebné venovať osobitnú pozornosť v prípadoch, keď predmetom vydržania má byť spoluvlastnícky podiel (teda nie výlučné vlastníctvo predmetnej nehnuteľnosti). V takom prípade je totiž potrebné dôsledne odlíšiť užívanie spoluvlastníckeho podielu s vedomím, že tento podiel patrí niekomu inému (strýkovi, tete...), kto ho momentálne nevyužíva, od užívania s (objektívne dôvodným) vedomím, že podiel v takomto rozsahu patrí mne. Samotná skutočnosť, že jeden zo spoluvlastníkov užíva väčší podiel na predmetnej parcele než mu vlastnícky patrí, sama o sebe nepostačuje na vydržanie.

18. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobcovia nepredložili dôkaz, že neb. Y. X., ak užíval spoluvlastnícky podiel zapísaný na T. W., užíval ho ako jeho vlastný, teda že mal (objektívny) dôvod predpokladať, že tento podiel už nepatrí T. W., ale jemu. Tento „predpoklad“ držiteľa nemôže byť len jeho subjektívnym presvedčením, resp. subjektívnym presvedčením jeho právnych nástupcov, ale musí ísť o objektívne skutočnosti, na základe ktorých by každý bežný človek v podobnej situácii mohol predpokladať to isté. V preskúmavanej veci takéto objektívne skutočnosti preukázané neboli.

19. Ak podľa žalobcov mal Y. X. nadobudnúť predmetný podiel kúpnou zmluvou (hoci neintabulovanou), o čom má svedčiť list T. W. zaslaný v roku 1947 Y. X., odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie uvádza, že v tomto liste je len zmienka o peniazoch za majetok, ktoré prišli pisateľke listu. Ak by súd aj pripustil autenticitu listu, nebolo by z neho možné zistiť, od koho presne a za aký majetok prišli peniaze (či vôbec išlo o predaj nejakej nehnuteľnosti, alebo prípadne o hnuteľný majetok). Súd prvej inštancie tiež správne vyhodnotil čestné prehlásenie svedka P. X. v spojení s jeho priamou svedeckou výpoveďou (podanou len dva mesiace po spísaní čestného prehlásenia) tak, že tvrdenia z čestného prehlásenia sám jeho pisateľ poprel. Rovnako správne vyhodnotil súd prvej inštancie výpoveď svedka J. X. - táto výpoveď môže byť subjektívne (z pohľadu svedka J. X.) pravdivá, avšak keďže vypovedal len o tom, čo sa dozvedel od svojho otca P. X. (ktorý predmetné skutočnosti následne poprel), súd nemohol považovať túto výpoveď za relevantnú.

20. K skutkovému stavu je možné ešte uviesť, že výpoveď svedka J. X., podľa ktorého mala rodina žalobcov požičať alebo dať T. W. peniaze v čase, keď odchádzala do W. (čo bolo v roku 1935), za čo im ona darovala pozemok, bola v rozpore aj so závermi, ktoré sa žalobcovia snažili vyvodiť z listu T. W. z roku 1947, teda že predmetný podiel kúpil Y. X. od T. W. v roku 1947 (ako má o tom svedčiť jej list).

21. Žalobcovia teda nepreukázali, že by neb. Y. X. ako držiteľ predmetného spoluvlastníckeho podielu (zapísaného na T. W.) tento podiel držal ako svoj vlastný. Samotná skutočnosť, že tento podiel prípadne užíval (čo tiež nebolo jednoznačne preukázané, avšak vzhľadom na vyššie uvedené skutkové a právne posúdenie už nebolo potrebné, aby sa tým odvolací súd podrobnejšie zaoberal), nepostačuje pre naplnenie predpokladov vydržania.

22. Tvrdenie žalovaného na pojednávaní dňa 29.01.2015, že T. W. predala Y. X. nejaké pozemky, ale boli to iné pozemky než predmetný spoluvlastnícky podiel (pričom následne nevedel uviesť, aké pozemky to mali byť) predstavovalo len procesnú obranu proti nároku žalobcov na predmetný podiel, avšak nemožno ho považovať za potvrdenie tvrdenia žalobcov, že T. W. predala Y. X. spoluvlastnícky podiel na predmetnej nehnuteľnosti, a to ani v spojení s informáciou Okresného úradu L., katastrálneho odboru, podľa ktorej T. W. bola evidovaná ako vlastníčka v pozemkovej knihe pre k. ú. V. W. na pozemok parc. č. XXX - LV XXXX a parc. č. XXX - LV XXXX, pričom spoluvlastnícky podiel na pozemku parc. č. XXX zostal zapísaný na T. W.. Napokon, rovnako aj spoluvlastnícky podiel na pozemku parc. č. XXX zostal (až do spísania zápisnice o vydržaní vlastníckeho práva žalovaným v r. 2009) zapísaný na T. W.. Z tejto informácie katastrálneho odboru nie je ani zrejmé, či uvedené dva pozemky boli v pozemkovej knihe vedené na T. W. v čase, keď sa údaje pozemkovej knihy prepisovali do katastra nehnuteľností ako register „E“ (čo by nevylučovalo, že skôr mohla T. W. vlastniť aj iné pozemky, ktoré predala Y. X.), alebo či T. W. počas celého svojho života nemala v pozemkovej knihe evidované vlastníctvo resp. spoluvlastníctvo k žiadnym iným pozemkom. Nemožno však prehliadnuť ani to, že na tom istom pojednávaní dňa 29.01.2015 sa žalovaný súčasne vyjadril, že podiel na parcele č. XXX si T. W. ponechala a toto potvrdil v svedeckej výpovedi dňa 15.07.2015 aj svedok Y. V., otec žalovaného.

23. Pokiaľ ide o písomnú výpoveď H. L., dcéry T. W., ktorú žalobcovia v odvolaní namietali z procesných dôvodov, túto výpoveď vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nebolo vôbec potrebné brať do úvahy (keďže žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno, nebolo potrebné vyhodnocovať dôkazy, navrhnuté žalovaným).

24. Odvolací súd považuje za potrebné ešte uviesť, že žalobcovia na pojednávaní súdu prvej inštancie dňa 16.07.2019 tvrdili, že T. W. predala svoj spoluvlastnícky podiel Y. X. v roku 1947 („od kúpy v roku 1947 nerušene túto nehnuteľnosť užíval“). Naopak žalobca 1/ na pojednávaní dňa 29.01.2015 uviedol, že neb. Y. X. užíval predmetný podiel už od roku 1935 (pritom neuviedol, z akého titulu). Samotné vyjadrenia žalobcov teda neboli jednotné v tom, odkedy mal neb. Y. X. predmetný podiel užívať, teda od akého dátumu by sa mala začať počítať vydržacia doba.

25. Bez ohľadu na to, či Y. X. vstúpil do držby predmetného podielu v roku 1935 alebo v roku 1947, vydržacia doba, ktorá bola podľa uhorského obyčajového práva 32-ročná, by bola uplynula najskôr v roku 1967, kedy už bol účinný Tento v prechodných ustanoveniach () stanovoval, že jeho ustanoveniami sa spravujú aj právne pomery vzniknuté pred 01.01.1951. To znamená, že ak nedošlo k vydržaniu (uplynutím vydržacej doby) pred 01.01.1951, bolo možné vydržať vec len na základe splnenia podmienok ustanovených v Vydržanie bolo pritom upravené v ustanoveniach a nasl., pričom podľa vlastnícke právo k nehnuteľnej veci mohol nadobudnúť ten, kto ju držal oprávnene a nepretržite po dobu 10 rokov. Za oprávneného držiteľa sa podľa považoval ten, kto so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, že mu vec patrí. Z ustanovenia vyplýva, že počas prvých desiatich rokov účinnosti sa akceptovalo aj uplynutie vydržacej doby podľa predchádzajúcich predpisov (na území Slovenska teda 32-ročná vydržacia doba), po desiatich rokoch (k 31.12.1960) už nebol dôvod prihliadať na vydržaciu dobu podľa predchádzajúcich predpisov, keďže postačovalo uplynutie 10-ročnej vydržacej doby podľa tohto bola predpokladom vydržania existencia (hoci len domnelého) titulu prechodu vlastníckeho práva, ktorý možno definovať ako právny úkon, ktorého obsahom mal byť prevod vlastníckeho práva, hoci k

prevodu z nejakých dôvodov (nedostatok formy, nezavkladovanie) nedošlo. Absencia uvedeného titulu spôsobuje nemožnosť nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním.

26. Napokon k tvrdeniu žalobcov, že neboli splnené podmienky pre vydanie notárskej zápisnice osvedčujúcej vydržanie vlastníckeho práva k spornému spoluvlastníckemu podielu v prospech žalovaného, odvolací súd uvádza, že predmetom konania bolo určenie, že predmetný spoluvlastnícky podiel patrí do dedičstva po neb. Y. X., nie určenie neexistencie vlastníckeho práva žalovaného k predmetnému spoluvlastníckemu podielu. Preto pre úspech žalobcov v tomto konaní nepostačovalo spochybnenie vlastníckeho práva žalovaného, ale bolo nevyhnutné preukázanie nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetnému podielu právnym predchodcom žalobcov, neb. Y. X..

27. Na základe vyššie uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne vec právne posúdil, správne tiež postupoval procesne a správne posúdil, ktorú stranu zaťažuje dôkazné bremeno. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

28. K výroku o trovách konania odvolací súd uvádza, že v civilnom konaní sa o náhrade trov konania rozhoduje podľa zásady zodpovednosti za výsledok konania alebo zodpovednosti za zavinenie alebo za náhodu. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalovaný bol v konaní (vo veci samej) v celom rozsahu úspešný, preto mu podľa patrí nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

29. Aj v odvolacom konaní mal plný úspech žalovaný, preto mu odvolací súd v súlade s ustanoveniami , a priznal proti neúspešným odvolateľom (žalobcom) nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania, rovnako ako o výške náhrady trov konania pred súdom prvej inštancie, rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku ( ).

30. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).