Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_13Co-105-2019.pdf
PDF · 134.07 KB
Case nature
Area
Subarea
13Co/105/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a sudcov Mgr. Martina Štubniaka a Mgr. Janky Benkovičovej, v spore žalobcu Intrum Slovakia, s. r. o., so sídlom Mýtna 48, 811 07 Bratislava, IČO: 35 831 154, právne zastúpený JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom, so sídlom Mýtna 48, Bratislava proti žalovanému S. I., narodenému XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom E. XXX/XX, I., právne zastúpený JUDr. Petrom Šramkom, advokátom, so sídlom Moyzesova 12, Brezno v konaní o zaplatenie 3.127,46 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Brezno č. k. 7Cb/90/2014 - 234 zo dňa 26. 02. 2019, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Brezno č. k. 7Cb/90/2014 - 234 zo dňa 26. 02. 2019 m e n í tak, že žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 3.127,46 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 3.127,46 Eur od 08. 05. 2011 do zaplatenia, a to všetko v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
II. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania na súde prvej inštancie a náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Brezno (ďalej len „okresný súd“, alebo „súd prvej inštancie“, resp. „prvoinštančný súd“) odvolaním napadnutým v poradí už druhým rozsudkom zo dňa 26. 02. 2019 žalobu zamietol (I. výrok) a žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100% (II. výrok).
2. V odôvodnení rozsudku prvoinštančný súd uviedol, že podanou žalobou sa právny predchodca žalobcu spoločnosť Consumer Finance Holding, a. s. (ďalej len „právny predchodca“) voči žalovanému 1/ - obchodnej spoločnosti energoTherm, s. r. o. (ďalej len „pôvodný žalovaný 1/) a žalovanému v 2/ - S. I. (ďalej už len „žalovaný“) zaplatenia sumy 3.363,65 Eur s príslušenstvom, a to na tom skutkovom základe, že právny predchodca žalobcu poskytoval pôvodnému žalovanému 1/ sumu 7.010,56 Eur na zakúpenie osobného motorového vozidla uvedeného v zmluve, za podmienok uvedených v zmluve o zabezpečení a vo všeobecných obchodných podmienkach č. 08/07, ktoré tvorili jej neoddeliteľnú súčasť. Pôvodný žalovaný v 1/ sa zaviazal predmet financovania (osobné motorové vozidlo) splácať v pravidelných mesačných splátkach po dobu 60 mesiacov v sume 249,72 Eur. Do podania žaloby zaplatil len sumu 11.140,76 Eur. Právny predchodca žalobcu z dôvodu neplnenia splátok riadne a včas vyhlásil okamžitú splatnosť dňa 14. 04. 2011. Celkový dlh mal predstavovať ku dňu zosplatnenia sumu 3.363,65 Eur s príslušenstvom. Pasívna vecná legitimácia žalovaného bola daná na základe dohody o pristúpení k záväzku č. 120076771 zo dňa 09. 12. 2007, ktorou sa žalovaný stal dlžníkom popri pôvodnom dlžníkov t. j. žalovanom v 1. rade.
3. Súd prvej inštancie po vyhodnotení predložených dôkazov a námietok právneho zástupcu žalovaného voči nároku žalobcu opätovne žalobu zamietol. Konštatoval, že žalobca si uplatnil nárok na základe dokumentu s názvom Zmluva a zmluva o zabezpečení, ktorú mali uzatvoriť dňa 09. 12. 2007 (ďalej len „zmluva“) právny predchodca žalobcu, ktorý mal byť zastúpený sprostredkovateľom AUTOCENTRUM AAA AUTO, a. s. (ďalej len „sprostredkovateľ“), na základe plnej moci a pôvodne žalovaný v 1/ ako klient uzatvoril zmluvu a zmluvu o zabezpečení, ktorej sprostredkovateľom bola obchodná spoločnosť AUTOCENTRUM AAA AUTO a. s., za ktorú konala fyzická osoba I. J., ktorá mala vystaviť predmetnú zmluvu, ktorej predmetom bolo financovanie osobného motorového vozidla. Podľa názoru súdu prvej inštancie, ak sa žalobca domáhal voči žalovanému splatenia zostatku poskytnutého úveru a odvolával sa na zmluvu, pričom z tejto nevyplýva záväzok spoločnosti poskytnúť klientovi úver. Okresný súd posúdil zmluvu ako neplatný právny úkon. Uviedol, že žalobca bol povinný predložiť súdu dôkaz, že v mene pôvodného žalobcu jednala osoba oprávnená t. j. sprostredkovateľ. Poukázal na to, že žalobca si svoj nárok odvodzoval od zmluvy uzavretej v zmysle zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „OBZ“). Keďže zmluvu uzavrel sprostredkovateľ na základe splnomocnenia, prvoinštančný súd preskúmal jeho obsah a zistil, že právny predchodca žalobcu splnomocnil sprostredkovateľa na uzatváranie zmlúv o pôžičke a záložných zmlúv, a nie na uzatváranie a podpisovanie úverových zmlúv. Okrem toho žalobca nepreukázal, že osoba, ktorá konala v mene sprostredkovateľa bola oprávnená konať, nakoľko splnomocnenie pre zamestnanca sprostredkovateľa malo byť súčasťou zmluvy, ktoré mal sprostredkovateľ predložiť právnemu predchodcovi žalobcu. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že zmluva je neplatným právnym úkonom, pretože nebola podpísaná oprávnenou osobou konajúcou za sprostredkovateľa. Nakoľko žalobca túto skutočnosť nepreukázal t. j., že zamestnankyňa sprostredkovateľa pani I. J. bola oprávnená podpisovať za sprostredkovateľa zmluvu, a keďže ide o písomný právny úkon pokiaľ nie je podpísaný oprávnenou osobou je tento právny úkon neplatný.
4. Taktiež podľa názoru okresného súdu žalobca nepreukázal ani skutočnosť, že peňažné prostriedky právny predchodca žalobcu skutočne poukázal pôvodne žalovanému v 1/, a to v čase, keď žalovaný pristúpil k záväzku. Uviedol, že dohoda o pristúpení k záväzku nemôže byť platným právnym úkonom, pretože v čase, keď táto bola uzavretá, žiaden záväzok pôvodného žalovaného v 1/ neexistoval, keďže ešte peňažné prostriedky neboli zo strany veriteľa poukázané predávajúcemu motorového vozidla (boli poukázané až 08. 02. 2008).
5. Rovnako uviedol, že zo zmluvy nevyplýva, kedy sa spoločnosť zaväzuje klientovi poskytnúť úver, pričom dojednanie o tom, že nejaká suma bola poskytnutá alebo bude poskytnutá, je neurčité a nezrozumiteľné. Konštatoval, že nielen z dôvodu, že samotná zmluva nie je podpísaná oprávnenou osobou, vyhodnotil neplatnosť právneho úkonu aj z dôvodu, že zo zmluvy nevyplýva záväzok poskytnúť klientovi úver resp. pôžičku.
6. Ďalej konštatoval, že právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, pričom samotná dohoda účastníkov, teda zmluva vyžaduje, aby tento právny úkon bol písomný. Poukázal na ust. § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý si účastníci pre aplikáciu na svoj vzťah dohodli vyplýva, že tento právny úkon mal byť písomný.
7. Na záver poukázal na to, že ak by sa žalobca domáhal svojho nároku na základe ustanovení o bezdôvodnom obohatení v zmysle § 451 ods. 1 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), nárok žalobcu by bol premlčaný vzhľadom k tomu, že žalobca podal žalobný návrh dňa 30. 04. 2014 a vyzval pôvodne žalovaného v 1/ na zaplatenie dlhu dňom 14. 04. 2011, teda po uplynutí 2 - ročnej premlčacej doby.
8. Nakoľko žalobu zamietol, priznal žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100%.
9. Proti rozsudku prvoinštančného súdu podal žalobca včas odvolanie, ktoré odôvodnil odvolacími dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. e), f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovaného zaviaže k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 3.363,65 Eur, s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne zo sumy 3.363,65 Eur do zaplatenia, a to všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Zároveň žiadal, aby mu odvolací súd priznal náhradu trov konania.
10. Argumentoval tým, že pokiaľ prvoinštančný súd absolútnu neplatnosť zmluvy odôvodnil tým, že nebolo preukázané výslovne splnomocnenie právneho predchodcu na uzatváranie úverových zmlúv, tento názor považoval za formalistický, neudržateľný a odporujúci obsahu a účelu zmluvy o obchodnom zastúpení uzavretej medzi právnym predchodcom a splnomocnencom ako aj výkladovým pravidlám uvedených v § 35 ods. 2 a 3 OZ. Uviedol, že z obsahu a účelu zmluvy o obchodnom zastúpení uzavretej medzi pôvodným jeho právnym predchodcom a splnomocnenom je zrejmé, že predmetom zmluvy bolo zastupovanie právneho predchodcu pri financovaní ojazdených motorových vozidiel na splátky, a to už rôznymi formami, či už uzatváraním kúpnych, leasingových alebo zmlúv o pôžičke vrátanie súvisiacich dokumentov.
11. Žalobca ďalej uviedol, že podaním zo dňa 07. 11. 2018 navrhol vykonať dokazovanie pre prípad, že súd prvej inštancie nebude mať za preukázané platné uzavretie zmluvy, aby si vyžiadal, od sprostredkovateľa oprávnenie jeho zamestnankyne pani J. na zastupovanie sprostredkovateľa na uzatváranie predmetných zmlúv, čím malo byť porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces.
12. Pre odvolateľa bolo prekvapivé, že okresný súd označil zmluvu za neplatnú napriek tomu, že žiadna zo zmluvných strán neplatnosť zmluvy nenamietala. Argumentoval tým, že pri výklade právnych úkonov a ich posudzovaní z pohľadu nárokov na ich platnosť je nevyhnutné brať na zreteľ preferenciu výkladu v prospech platnosti právneho úkonu a dôvody neplatnosti nerozširovať nad rámec zákonom uvedených prípadov. V tomto smere poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 640/2014 zo dňa 01. 04. 2015).
13. Vo vzťahu k dôvodu zamietnutia žaloby spočívajúceho v nepreukázaní poskytnutia úveru zo strany jeho právneho predchodcu a absencii záväzku poskytnúť pôvodne žalovanému v 1/ požadovanú sumu uviedol, že v konaní preukázal poskytnutie peňažných prostriedkov zo strany právneho predchodcu výpisom z účtu zo dňa 11. 02. 2018 s VS 120076771. K dôvodu neposkytnutia úveru priamo pôvodne žalovanému v 1/, opätovne poukázal na čl. 12, bod 12.7 ako aj čl. 5, bod 5.1 všeobecných obchodných podmienok zmluvy č. 08/07.
14. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že nemohlo dôjsť k platnému pristúpeniu k záväzku z dôvodu jeho neexistencie v čase podpisu dohody o pristúpení k záväzku, pričom poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zb. 32Cdo/1362/2016 zo dňa 15. 11. 2016.
15. Rovnako namietal nesprávne vyhodnotenie námietky premlčania pre prípad posúdenia nároku titulom bezdôvodného obohatenia, kde poukázal že všeobecná premlčacia doba je v súlade s § 397 OBZ štvorročná a nie dvojročná v zmysle § 107 OZ.
16. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu a navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil ako vecne správne a priznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania. Podľa názoru žalovaného rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, a preto považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné a ním uvádzané odvolacie dôvody neobstoja. Poukázal na to, že sám žalobca v odvolaní používa na označenie sporného právneho úkonu pojem pôžička, pričom zmluva o pôžičke a úverová zmluva sú rozdielne zmluvné typy s rozdielnou právnou úpravou a preto sa tieto pojmy nemôžu zamieňať, ani účelovo spájať, a to aj v súvislosti s oprávnením konať za právneho predchodcu žalobcu na základe plnej moci. Z tohto dôvodu obsah a rozsah splnomocnenie sa musel týkať jednoznačnej aj zmlúv o úvere, pričom z obsahu plnej moci vôbec nevyplýva právo zastupovať a konať v úverových veciach, a preto sú odvolacie dôvody v tejto časti podľa názoru žalovaného tendenčné a účelové. Pokiaľ ide o procesný návrh žalobcu na vykonanie dokazovania tento nebol súd prvej inštancie povinný vykonať. Tvrdenie žalobcu o tom, že žiadna zmluvná strana nenamietala neplatnosť zmluvy považoval za absurdné, nakoľko absolútna neplatnosť právneho úkonu nemôže byť posudzovaná podľa toho, či túto skutočnosť niektorá zo strán sporu namietala alebo nie, pričom sám žalovaný namietal neplatnosť predmetného právneho úkonu takmer pri každom úkone. V závere svojho vyjadrenia uviedol, že žalobca preukázal len to, že plnil zrejme bez právneho dôvodu tretej strana (sprostredkovateľovi), ale žiadny dôkaz o údajnej žiadosti pôvodného žalovaného v 1/, na takéto plnenie nepredložil. Rovnako bol toho názoru, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil aj námietku premlčania, pričom aj v prípade, ak by sa jednalo o štvorročnú premlčaciu dobu na vydanie bezdôvodného obohatenia, táto by žala plynúť odo dňa 12. 02. 2008 a nie až výzvou zo dňa 14. 04. 2011 ako sa mylne domnieval žalobca.
17. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného už nevyjadril.
18. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal odvolanie žalobcu viazaný jeho rozsahom a dôvodmi v zmysle ust. § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario, odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej podľa § 388 CSP zmenil, pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 CSP), ani na jeho zrušenie (§ 389 CSP).
19. Na úvod odvolací súd poukazuje na to, že v súdenej veci ide už v poradí o druhé rozhodnutie súdu prvej inštancie, nakoľko jeho prvé rozhodnutie č. k. 7Cb/90/2014 - 100 zo dňa 21. 06. 2016, ktorým žalobu zamietol, bolo uznesením odvolacieho súdu č. k. 13Co/269/2016 - 122 zo dňa 09. 01. 2018 zrušené a vrátené na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom bol viazaný vysloveným právnym názorom.
20. V prejednávanej veci sa právny predchodca žalobcu pôvodne domáhal voči pôvodne žalovanému v 1/, a zároveň voči žalovanému povinnosti spoločne a nerozdielne zaplatenia sumy 3.363,65 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne od 08. 05. 2011 do zaplatenia a náhrady trov konania. Svoj nárok odôvodnil tým, že pôvodný žalovaný v 1/ uzatvoril so sprostredkovateľom - obchodnou spoločnosťou AUTOCENTRUM AAA AUTO a. s. ako predajcom dňa 09. 12. 2007 kúpnu zmluvu č. 120076771, predmetom ktorej bola kúpa ojazdeného motorového vozidla zn. Volkswagen Sharan za kúpnu cenu 264.000,- Sk (8.763,19 Eur). Úhrada kúpnej ceny bola dohodnutá tým spôsobom, že pôvodne žalovaný v 1/ uhradil akontáciu kúpnej ceny vo výške 56.496,- Sk (1.875,32 Eur) pri podpise kúpnej zmluvy a zvyšná časť kúpnej ceny vo výške 207.504,- Sk (6.887,87 Eur) mala byť uhradená obchodnou spoločnosťou Consumer Finance Holding a. s.. Toho istého dňa uzatvoril pôvodný žalovaný 1/ so sprostredkovateľom zmluvu, z ktorej obsahu vyplýva, že sa jednalo o kombinovanú zmluvu, a to zmluvu o úvere v zmysle § 497 OBZ a zmluvu o zabezpečení záväzku v rámci, ktorej bolo v zmysle § 151a a nasl. OZ zriadené záložné právo k predmetu kúpy. Rovnako v ten istý deň žalovaný uzatvoril dohodu o pristúpení k záväzku č. 120076771, podľa § 533 OZ, na základe ktorej pristúpil k záväzku pôvodne žalovaného v 1/, čím sa stal spoludlžníkom. Nakoľko žalovaní si svoj záväzok voči právnemu predchodcovi riadne neplnili, tento vyhlásil okamžitú splatnosť úveru (ktorý označoval pojmom „pôžička“) ku dňu 14. 04. 2011.
21. Podaním, ktoré bolo súdu prvej inštancie doručené dňa 25. 06. 2014 právny predchodca žalobcu na základe výzvy okresného súdu špecifikoval výšku uplatňovaného nároku, ktorý pozostával: zo sumy predpísaných splátok ku dňu odobratia vozidla vo výške 10.017,25 Eur (nesplatená istina 3.691,59 Eur + úroky 4.490,86 Eur + splátky havarijného poistenia 1.834,80 Eur), zostatok istiny k úhrade 3.318,97 Eur, náklady za odobratie motorového vozidla 517,82 Eur, náklady za odťah motorového vozidla 201,60 Eur, náklady za vyhotovenie znaleckého posudku 40,- Eur, manipulačný poplatok spojený s výmazom záložného práva 39,50 Eur, registrácia výkonu záložného práva 28,68 Eur, poplatok za predčasné splatenie 236,19 Eur, náklady spojené s predajom motorového vozidla 104,40 Eur spolu vo výške 14.504,41 Eur.
22. Od sumy 14.504,41 Eur odpočítal sumu prijatých úhrad vo výške 8.240,76 Eur a výťažok z predaja motorového vozidla vo výške 2.900,- Eur, čo predstavuje sumu 3.363,65 Eur. Pri kontrole však zistil, že v dôsledku technickej chyby systému bol naúčtovaný poplatok za predčasné zosplatnenie vo výške 236,19 Eur, z ktorého dôvodu zobral právny predchodca žalobcu žalobu v časti nároku o zaplatenie 236,19 Eur späť ešte pred doručením žaloby žalovaným, a preto si v konaní uplatňoval nárok na zaplatenie sumy 3.127,46 Eur s príslušenstvom (3.363,65 Eur - 236,19 Eur) a náhrady trov konania.
23. Odvolací súd konštatuje, že o tomto procesnom návrhu súd prvej inštancie nerozhodol, pričom v tom čase bol platný a účinný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ktorý bol s účinnosťou od 01. 07. 2016 nahradený CSP.
24. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
25. Podľa § 144 CSP, žalobca môže vziať žalobu späť.
26. Podľa § 145 ods. 2 a 3 CSP, ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej. Ak je žaloba vzatá späť sčasti pred jej doručením žalovanému, koná súd o zvyšku nároku bez rozhodovania o zastavení konania v tejto časti.
27. Žalobca ako dominus litis (pán sporu) disponuje konaním a jeho predmetom, a preto procesné oprávnenia, týkajúce sa akejkoľvek dispozície s návrhom prináležia výlučne jemu. Nakoľko zo strany právneho predchodcu bola žaloba zobratá sčasti späť ešte pred doručením žaloby žalovanému, odvolací súd v zmysle § 470 ods. 1 CSP v spojení s § 145 ods. 2 CSP konal a rozhodoval o nároku žalobcu na zaplatenie sumy 3.127,46 Eur s príslušenstvom.
28. Nakoľko odvolací súd bol v zmysle § 379 rozsahom podaného odvolania ako aj odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 ods. 1 CSP viazaný, preskúmal dôvodnosť žalobcom uplatňovaných vád konania na súde prvej inštancie.
29. Žalobca odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností [§ 365 ods. 1, písm. e) CSP] v dôsledku čoho dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam [§ 365 ods. 1, písm. f) CSP].
30. V odvolaní žalobca poukázal na to, že v podaní zo dňa 07. 11. 2018 navrhol vykonanie dôkazu pre prípad, že súd prvej inštancie nebude mať preukázané uzavretie zmluvy, a to vyžiadaním oprávnenia (splnomocnenia) zamestnankyne p. J.od sprostredkovateľa na jeho zastupovanie pri uzatváraní zmlúv.
31. K tvrdeniu žalobcu o nevykonaní navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností odvolací súd uvádza, že tento odvolací dôvod má základ v tzv. opomenutých dôkazoch, t. j. dôkazoch, ktoré boli síce v konaní riadne vykonané, avšak neboli zohľadnené v procese hodnotenia, alebo v dôkazoch, ktoré síce boli stranou sporu navrhnuté, avšak neboli súdom vykonané, pričom boli spôsobilé prispieť k skutkovým zisteniam.
32. Odvolací súd je toho názoru, že uvedené podanie žalobcu nemohlo byť s ohľadom na jeho formuláciu posúdené ako návrh na vykonanie dokazovania. Predmetné konanie je sporovým konaním, pričom nešlo o konanie s ochranou slabšej strany. Sporové konanie je riadené určitými zásadami, medzi ktoré patrí zásada kontradiktórnosti konania a prejednacia zásada. Strana sporu má nielen povinnosť tvrdenia, ale aj dôkaznú povinnosť, pričom následkom nesplnenia týchto povinností je výsledok vo forme nepriaznivého rozhodnutia pre stranu, ktorú zaťažuje povinnosť dôkazu. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu nesplní svoju povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností nesie tá strana konania, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. Jedným zo základných predpokladov úspechu v sporovom konaní je unesenie dôkazného bremena. Pod pojmom neunesenie dôkazného bremena sa rozumie procesná zodpovednosť strany konania za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia, z ktorého dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci.
33. Strana, ktorú zaťažuje povinnosť dôkazného bremena, musí vykonať návrh na vykonanie dokazovania v takej forme, z ktorej bude zrejmé aký dôkaz navrhuje vykonať, jeho označenie, a označenie skutočností, ktoré majú byť vykonaním dôkazu preukázané. Podanie žalobcu zo dňa 07. 11. 2018, ktoré označil ako „návrh na vykonanie dokazovania“ nemohlo byť s ohľadom na jeho formu posúdené ako právne relevantný návrh na vykonanie dokazovania, nakoľko svoj návrh podmienil tým, že ak súd prvej inštancie by nemal preukázané platne uzavretie zmluvy, aby tento vykonal. V sporovom konaní na rozdiel od mimosporového konania, dôkazná povinnosť zaťažuje strany sporu a túto nemožno preniesť na súd. Ak by súd prvej inštancie vykonal dôkaz žalobcom navrhnutým spôsobom, porušil by tak princíp kontradiktórnosti konania t. j. rovnosti zbraní strán sporu. Súd v konaní vykonané dôkazy hodnotí podľa svojej vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, čo je spojené so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, ktorú však nemožno spájať s ľubovôľou súdu
pri hodnotení dôkazov. Podľa názoru odvolacieho súdu nevykonanie žalobcom nesprávnym spôsobom navrhnutého dôkazu v konečnom dôsledku by nemalo vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
34. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu týkajúceho sa nesprávnych skutkových zistení, odvolací súd uvádza, že nesprávne skutkové zistenia sú také zistenia, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke, a ktoré v podstatnej časti nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov. V danom prípade odvolací súd nedospel k záveru, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie trpelo touto vadou.
35. S ohľadom na vyššie uvedené odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody neboli dané.
36. Na druhej strane však odvolací súd preskúmaním odvolaním napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že bol naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1, písm. h) CSP, podľa ktorého rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
37. Pod pojmom právne posúdenie je potrebné na základe ustálenej rozhodovacej praxe rozumieť činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav, dochádza k tomu vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
38. Prvoinštančný súd založil svoje zamietajúce rozhodnutie na tom skutkovom základe, že zmluva bola neplatným právnym úkonom, nakoľko nebola podpísaná osobou oprávnenou konať za sprostredkovateľa, pričom malo ísť o písomný právny úkon.
39. Podľa § 497 OBZ, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.
40. Podľa § 652 ods. 1 OBZ, zmluvou o obchodnom zastúpení sa obchodný zástupca ako podnikateľ zaväzuje pre zastúpeného vyvíjať činnosť smerujúcu k uzatvoreniu určitého druhu zmlúv (ďalej len „obchody“) alebo dojednávať a uzatvárať obchody v mene zastúpeného a na jeho účet a zastúpený sa zaväzuje zaplatiť obchodnému zástupcovi províziu.
41. Odvolací súd v uznesení č. k. 13Co/269/2016 -122 zo dňa 09. 01. 2018, ktorým zrušil prvotný rozsudok okresného súdu vyslovil, že predmetnú zmluvu bolo potrebné posudzovať ako zmluvu o úvere v zmysle § 497 OBZ, a preto bolo potrebné vo vzťahu k námietke premlčania aplikovať ust. § 397 OBZ podľa ktorého, ak zákon neustanovuje jednotlivé práva inak, je premlčacia doba 4 roky.
42. Ako už vyššie odvolací súd uviedol, predmetná zmluva je kombinovanou zmluvou o úvere a zmluvou o zriadení záložného práva. Predmetný zmluvný vzťah medzi zmluvnými stranami (právnym predchodcom žalobcu a pôvodným žalovaným v 1/) nebolo možné posúdiť ako spotrebiteľský vzťah a aplikovať naň príslušné ustanovenia o ochrane spotrebiteľa. Rovnako to nebolo možné ani vo vzťahu k dohode o pristúpení k záväzku č. 120076771, na základe ktorej žalovaný pristúpil ako spoludlžník k záväzku pôvodného žalovaného.
43. Z časti zmluvy, ktorá sa týka poskytnutia úveru okrem iného vyplýva, že túto uzatváral v mene právneho predchodcu žalobcu sprostredkovateľ, za ktorého konala jeho zamestnankyňa p. I. J.. Žalovaný svoju procesnú obranu založil na tom, že zmluva nie je platná, nakoľko žalobca nepreukázal, aby túto podpísala osoba, ktorá bola oprávnená konať, a preto žalovaný nemohol ani platne pristúpiť k dohode o pristúpení k neplatnému záväzku, a teda žalobca si voči nemu nemohol uplatňovať svoj nárok. Vo vzťahu k určeniu neplatnosti právneho úkonu odvolací súd uvádza, že prílišný právny formalizmus a prehnané nároky na formuláciu zmluvy nie je možné z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, nakoľko by došlo k zásahu do jedného zo základných princípov záväzkového práva, ktorým je zmluvná voľnosť. Je potrebné vykonávať taký výklad zmlúv, ktorý smeruje k platnosti zmluvy, pred výkladom, ktorý vedie k jej neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou.
44. Podľa § 266 ods. 1 OBZ, prejav vôle sa vykladá podľa úmyslu konajúcej osoby, ak tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy.
45. Podľa § 266 ods. 2 OBZ, v prípadoch, keď prejav vôle nemožno vyložiť podľa odseku 1, vykladá sa prejav vôle podľa významu, ktorý by mu spravidla prikladala osoba v postavení osoby, ktorej bol prejav vôle určený. Výrazy používané v obchodnom styku sa vykladajú podľa významu, ktorý sa im spravidla v tomto styku prikladá.
46. Podľa § 266 ods. 3 OBZ, pri výklade vôle podľa odsekov 1 a 2 sa vezme náležitý zreteľ na všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle, včítane rokovania o uzavretí zmluvy a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli, ako aj následného správania strán, pokiaľ to pripúšťa povaha vecí.
47. Podľa 267 ods. 1 OBZ prvá veta, ak je neplatnosť právneho úkonu ustanovená na ochranu niektorého účastníka, môže sa tejto neplatnosti dovolávať iba tento účastník.
48. Podľa § 652 ods. 1 a 4 OBZ, zmluvou o obchodnom zastúpení sa obchodný zástupca ako podnikateľ zaväzuje pre zastúpeného vyvíjať činnosť smerujúcu k uzatvoreniu určitého druhu zmlúv (ďalej len „obchody“) alebo dojednávať a uzatvárať obchody v mene zastúpeného a na jeho účet a zastúpený sa zaväzuje zaplatiť obchodnému zástupcovi províziu. Zmluva musí mať písomnú formu.
49. Z obsahu zmluvy o obchodnom zastúpení uzavretej medzi právnym predchodcom žalobcu ako zastúpeným a sprostredkovateľom ako zástupcom vyplýva, že základnou úlohou zástupcu bolo uzatvárať v mene zastúpeného kúpne a leasingové zmluvy alebo zmluvy o pôžičke a záložné zmluvy so záujemcami. Taktiež sa dohodli, že zástupca je oprávnený udeliť svojim zamestnancom plnomocenstvom na vykonávanie vyššie uvedených činností, čo mal oznámiť a bezodkladne preukázať zastúpenému. Určitosť právneho úkonu je zákonnou podmienkou jeho platnosti a je považovaná za náležitosť prejavu vôle. Právny úkon možno považovať za určitý vtedy, ak jeho obsah nie je vnútorne rozporný a súčasne je jeho predmet jasne určený. Vychádzajúc z princípu preferencie platnosti právneho úkonu pred jeho neplatnosťou súčasne platí, že aj v prípade určitých pochybností o určitosti obsahu, či predmetu právneho úkonu, tento bude neplatným len vtedy, ak tieto nedostatky nemožno preklenúť ani použitím interpretačných pravidiel stanovených § 266 ods. 1, 2 a 3 OBZ. V danom prípade nedostatok preukázania oprávnenia konať zamestnankyňou sprostredkovateľa je možné preklenúť pravidlami stanovenými v citovanom ustanovení a to v spojení s § 33 ods. 2 OZ podľa ktorého ak splnomocnenec pri konaní prekročil svoje oprávnenie konať za splnomocniteľa alebo ak niekto koná za iného bez plnomocenstva, je z tohto konania zaviazaný sám, ibaže ten, za koho sa konalo, právny úkon dodatočne bez zbytočného odkladu schváli. Ak splnomocniteľ neschváli prekročenie plnomocenstva alebo konanie bez plnomocenstva, môže osoba, s ktorou sa konalo, od splnomocnenca požadovať buď splnenie záväzku, alebo náhradu škody spôsobenej jeho konaním.
50. S ohľadom na vyššie uvedené, ak teda sprostredkovateľ konal nad rozsah udeleného splnomocnenia, ktoré mu bolo udelené na základe mandátnej zmluvy a uzatvoril so žalovaným zmluvu o úvere, namiesto zmluvy o pôžičke, pričom túto za sprostredkovateľa podpísala jeho zamestnankyňa, nemožno dospieť vo vzťahu k zmluve k záveru o jej neplatnosti, nakoľko zákon v takomto prípade povoľuje osobe s ktorou sa konala domáhať sa buď splnenia záväzku alebo náhrady spôsobenej škody a nie neplatnosti zmluvy. Rovnako bola právne irelevantná aj skutočnosť, či zamestnankyňa sprostredkovateľa bola oprávnená za neho konať, nakoľko s prihliadnutím na § 15 OBZ bola táto ako zamestnankyňa sprostredkovateľa poverená činnosťou, ktorá vyplývala z jej pracovnoprávneho postavenia vo vzťahu k sprostredkovateľovi, a teda mohla vo veci uzatvárania zmlúv za tohto konať.
51. Z tohto dôvodu odvolací súd dospel k záveru, že preukázanie skutočnosti, či zamestnankyňa sprostredkovateľa bola alebo nebola oprávnená na uzatváranie úverových zmlúv bola irelevantná, pričom neplatnosti zmluvy by sa mohol domáhať splnomocniteľ, ak úkon splnomocnenca neschválil. Z obsahu spisu vyplýva, že napriek tomu, že sprostredkovateľ prekročil rozsahu splnomocnenia, toto prekročenie právny predchodca žalobcu schválil, nakoľko pôvodnému žalovanému 1/ poskytol na základe zmluvy úver, na dofinancovanie predmetu kúpy - osobného motorového vozidla. Z obsahu zmluvy totiž vyplýva, že predmetom financovania - poskytnutia úveru, bola kúpa osobného motorového vozidla zn. Volkswagen Sharan, VIN: WVWZZZMZ2V034624, ktoré bolo predmetom kúpnej zmluvy č. 120076771 zo dňa 09. 12. 2007. Spôsob zaplatenia kúpnej ceny bol v citovanej kúpnej zmluve dohodnutý
tak, že časť kúpnej ceny vo výške 56.496,- Sk (1.875,32 Eur) bola zaplatená pri jej uzatvorení a zvyšná časť kúpnej ceny vo výške 207.504 Sk (6.887,87 Eur) mala byť doplatená právnym predchodcom žalobcu. Zmluva o úvere podľa OBZ nevyžaduje písomnú formu, pričom dojednanie zmluvných strán, že pokiaľ v zmluve alebo všeobecných obchodných podmienkach č. 08/07 nie je dohodnuté iné ujednanie, spravujú sa ich právne vzťahy ustanovením zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoSÚ“) a podporne OBZ nemožno vykladať tak, že zmluva o úvere má mať písomnú formu v zmysle ZoSÚ, nakoľko ustanovenia tohto zákona sa použijú na úpravu vzájomných právnych vzťahov medzi zmluvnými stranami a nie na úpravu formu zmluvy o úvere.
52. Rovnako nebol správny záver súdu prvej inštancie o tom, že žalobca nepreukázal ani skutočnosť, že jeho právny predchodca skutočne poukázal peňažné prostriedky pôvodnému žalovanému 1/, a to v čase, kedy žalovaný pristúpil k záväzku pôvodného žalovaného 1/. Zo znenia bodu 12.7 všeobecných obchodných podmienok č. 08/07 vyplýva, že klient (t. j. pôvodný žalovaný v 1/) podpísaním Zmluvy a Zmluvy o zabezpečení požiadal spoločnosť (t. j. právneho predchodcu žalobcu), aby ním poskytnutú pôžičku (pozn. v tomto prípade úver) poukázal na účet sprostredkovateľa, pričom spoločnosť sa zaviazala tento uhradiť na účet sprostredkovateľa. V tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že zmluva o úvere na rozdiel od zmluvy o pôžičke nie je reálnym kontraktom, pričom všeobecné obchodné podmienky tvorili neoddeliteľnú súčasť zmluvy, s ktorými sa pôvodný žalovaný 1/ mohol oboznámiť. Z toho vyplýva, že právny predchodca žalobcu v súlade s bodom 12.7 všeobecných obchodných podmienok zaplatil zvyšnú časť kúpnej ceny priamo na účet sprostredkovateľa a nie pôvodného žalovaného 1/. Je nelogické, aby kupujúci, ktorý nevie zabezpečiť financovanie predmetu kúpy v plnej výške, potom čo mu bol odovzdaný predmet kúpy, by tomuto mala byť vyplatená ešte zvyšná časť kúpnej ceny. V takomto prípade, by sa predávajúci dostal do postavenia, v ktorom by už nedisponoval ani s predmetom kúpy a ani s finančnými prostriedkami, ktoré mali byť použité na zaplatenie kúpnej ceny. O úhrade zvyšnej časti kúpnej ceny svedčí výpis z účtu sprostredkovateľa, z ktorého vyplýva, že druhá časť kúpnej ceny vo výške 207.504,- Sk (6.887,87 Eur) bola uhradená dňa 11. 02. 2008. Táto úhrada bola identifikovaná variabilným symbolom, ktorý sa zhodoval s číselným označením zmluvy, kúpnej zmluvy a dohody a pristúpení k záväzku.
53. Rovnako s ohľadom na skutočnosť, že zmluva o úvere nie je reálnym kontraktom, nemala na uzavretie dohody o pristúpení k záväzku žiaden vplyv ani skutočnosť, že v čase pristúpenia k záväzku, nebola uhradená zvyšná časť kúpnej ceny na účet sprostredkovateľa. V tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že na rozdiel od inštitútu uznania záväzku možno podľa § 533 ods. 1 prvá veta OZ pristúpiť k záväzku, ktorý ešte neexistuje a má vzniknúť až v budúcnosti. Okamih pristúpenia k budúcemu záväzku, t. j. okamih, kedy sa pristupujúca osoba stáva dlžníkom, je potom totožný s okamihom, kedy záväzok vznikne. Základným predpokladom vzniku zabezpečenia záväzku je uzavretie dohody medzi veriteľom a pristupujúcim dlžníkom. Táto dohoda musí mať písomnú formu a jej obsahom je záväzok tretej osoby v tomto prípade žalovaného (pôvodne označovaného ako žalovaný 2/) splniť za dlžníka jeho peňažný dlh veriteľovi. Pôvodný dlžník nie je účastníkom tejto dohody, preto sa súhlas pôvodného dlžníka s dohodou nevyžaduje. Je tomu tak preto, že nedochádza k zmene pôvodného záväzkového vzťahu (pôvodný dlžník neprestáva byť dlžníkom a nezaniká jeho povinnosť z už vzniknutého záväzkového vzťahu). V prípade pristúpenia k záväzku (dlhu) ide o pristúpenie ďalšieho dlžníka do záväzkového právneho vzťahu medzi dlžníkom a veriteľom, a to na strane pôvodného dlžníka (tzv. kumulatívna intercesia). Nový dlžník je veriteľovi zaviazaný spoločne a nerozdielne s pôvodným dlžníkom. V plnom rozsahu je tu potrebné aplikovať ustanovenie § 511 OZ o pasívnej solidarite, vrátane práva na následný postih medzi pôvodným a novým dlžníkom. V naposledy uvedenom prípade sa zrejme bude vychádzať z toho, že pokiaľ nebolo inej dohody, podiely dlžníkov na dlhu sú rovnaké (§ 511 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Splnením záväzku ktorýmkoľvek dlžníkom dochádza k zániku pôvodného záväzkového vzťahu a súčasne aj k zániku zabezpečenia záväzku (viď. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 133/2010 z 28. 06. 2012).
54. Žalovaný v konaní nerozporoval nárok žalobcu, vo vzťahu k jeho výške a príslušenstvu, nakoľko svoju procesnú obranu založil na iných skutkových tvrdeniach, ktoré podľa názoru odvolacieho súdu neboli dané. Žalobcom uplatňovaný nárok na zaplatenie sumy vo výške 3.127,46 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25% ročne z tejto sumy od 08. 05. 2011 do zaplatenia nebol namietaný, a preto odvolací súd priznal žalobcovi ním uplatňovaný nárok.
55. Keďže odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu, musel podľa ust. § 396 ods. 1 a 2 CSP rozhodnúť o trovách celého konania (prvoinštančného aj odvolacieho konania). Nakoľko žalobca bol voči žalovanému plne úspešným, pričom k čiastočnému späťvzatiu žaloby došlo pred doručením žaloby, čo nebolo možné v tomto prípade posúdiť ako procesné zavinenie žalobcu, odvolací súd s použitím ust. § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP priznal žalobcovi voči žalovanému náhradu trov konania na súde prvej inštancie a tiež náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
56. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (§ 127 ods. 1 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).