Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7CoP/35/2020

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Kotrčovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a Mgr. Márie Kašíkovej, vo veci starostlivosti o maloleté dieťa: Y. H., nar. XX.XX.XXXX, dieťa rodičov: matka R. H., rod. P., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B., t. č. bytom Y., XXX XX O., C. XX a otec A. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom L., H. XX/X, zast.: Mgr. Barbora Hlavatá, advokátka, so sídlom J. L., R. XXXX/XX-X, o úpravu práv a povinností, na odvolanie otca maloletého dieťaťa proti uzneseniu Okresného súdu Žilina č. k. -80 zo dňa 9. júla 2020, takto

rozhodol:

Uznesenie prvoinštančného súdu p o t v r d z u j e .

Žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Napadnutým uznesením prvoinštančný súd vyhlásil, že nemá právomoc konať o návrhu otca na úpravu práv a povinností rodičov, ktorí nežijú v spoločnej domácnosti a o návrhu na vydanie neodkladného opatrenia, ktorý bol súdu doručený dňa 29.06.2020 a konanie zastavil. Žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal.

2. Okresnému súdu Žilina bol doručený návrh otca maloletého dieťaťa na úpravu práv a povinností rodičov, ktorí nežijú v spoločnej domácnosti a návrh na vydanie neodkladného opatrenia na dočasnú úpravu starostlivosti o maloletú tak, že túto dočasne zverí do právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia o veci samej do osobnej starostlivosti otca a matku zaviaže prispievať na výživu maloletej sumou vo výške 350 € mesačne vždy do 15.-teho dňa v mesiaci vopred k rukám otca. Z návrhu otca vyplýva, že uzatvoril manželstvo s matkou maloletej XX.XX.XXXX v H., Švédsko. Zo spoločného manželstva pochádza jedno maloleté dieťa - Y.. Rodičia maloletej sa plánujú rozviesť, pričom už od konca januára 2020 nezdieľajú spoločnú domácnosť. Vo Švédsku žili do konca januára 2020, kedy matka odišla zo spoločnej domácnosti, maloletá ostala v osobnej starostlivosti otca so súhlasom švédskych orgánov sociálnoprávnej ochrany detí. Otec sa s dcérou vrátil na Slovensko za účelom zápisu na povinnú školskú dochádzku v čase, kedy bezprostredne došlo k zatvoreniu hraníc pre mimoriadnu situáciu v súvislosti so šírením nového koronavírusu, v dôsledku čoho absolvoval povinnú domácu karanténu a ostal na Slovensku natrvalo. Posledné obvyklé bydlisko maloletej podmieňujúce použitie miestnej príslušnosti súdu v zmysle je na adrese H. XX/X, L.. Matka v bližšie neurčenom čase podala vo Švédsku návrh na zverenie maloletej do jej výlučnej osobnej starostlivosti, následne podaním zo dňa 22.05.2020 podala na Okresný súd Banská Bystrica prostredníctvom svojej právnej zástupkyne návrh na nariadenie návratu maloletej Y. do Švédska, ktoré konanie je vedené pod sp. zn. a o ktorom návrhu dosiaľ nebolo rozhodnuté. Otec so zverením maloletej do výlučnej osobnej starostlivosti matky nesúhlasí.

3. Prvoinštančný súd poukázal na článok 8 ods. 1 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach

rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len Nariadenie č. 2201/2003), podľa ktorého súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania. Podľa článku 10 Nariadenia č. 2201/2003, v prípade neoprávneného premiestnenia alebo zadržiavania dieťaťa si súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa svoj obvyklý pobyt bezprostredne pred svojim neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, zachovávajú právomoc, až kým dieťa nenadobudne obvyklý pobyt v inom členskom štáte a: a) každá osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo sa zmieril s premiestnením alebo zadržaním, alebo b) dieťa sa zdržiavalo v tomto inom členskom štáte najmenej jeden rok po tom, ako sa osoba, orgán alebo iný subjekt, ktorý vykonáva opatrovnícke právo, dozvedel, alebo mohol dozvedieť, o mieste pobytu dieťaťa, dieťa sa zžilo s novým prostredím a je splnená najmenej jedna z týchto podmienok: i) do jedného roka odvtedy, ako sa nositeľ opatrovníckeho práva dozvedel alebo mohol dozvedieť o mieste pobytu dieťaťa, sa nepodala žiadosť o návrat dieťaťa na príslušné orgány členského štátu, do ktorého bolo dieťa premiestnené alebo v ktorom je zadržiavané; ii) nositeľ opatrovníckeho práva vzal späť svoju žiadosť o návrat a v lehote stanovenej v bode i) sa nepodala nová žiadosť; iii) konanie na súde členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, sa skončilo podľa článku 11 ods. 7; iv) súdy členského štátu, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním, vydali rozsudok o opatrovníckom práve, z ktorého nevyplýva povinnosť návratu dieťaťa.

4. Podľa článku 17 Nariadenia č. 2201/2003, ak sa začalo konanie na súde členského štátu vo veci, v ktorej podľa tohto nariadenia nemá právomoc konať, a ktorá patrí podľa tohto nariadenia do právomoci súdu iného členského štátu, súd aj bez návrhu vyhlási, že nemá právomoc.

5. Podľa článku 20 ods. 1 Nariadenia č. 2201/2003, v naliehavých prípadoch nebránia ustanovenia tohto nariadenia súdom členského štátu prijať predbežné opatrenia, vrátane ochranných opatrení, s ohľadom na osoby alebo majetok v tomto štáte, ktoré sú dostupné podľa práva tohto členského štátu, aj keby podľa tohto nariadenia mal právomoc rozhodovať vo veci samej súd iného členského štátu.

6. Ďalej prvoinštančný súd poukázal na ustanovenie , , , a s tým, že zo spisového materiálu ďalej vyplýva, že na základe návrhu matky Okresný súd Žilina uznesením č.k. -39 zo dňa 27.05.2020 vyhlásil, že nemá právomoc konať o návrhu matky na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorý bol súdu doručený dňa 14.04.2020 a dňa 13.05.2020 doplnený o návrh o návrat maloletého dieťaťa do cudziny pri neoprávnenom zadržaní a konanie zastavil. V súčasnej dobe sa vedie na Okresnom súde Banská Bystrica konanie o návrat dieťaťa, konanie je vedené pod sp. zn. . Prvoinštančný súd ustálil, že právomoc slovenských súdov je daná, ak maloleté dieťa má na území Slovenskej republiky obvyklý pobyt. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie sa „obvyklý pobyt“ má vykladať v tom zmysle, že tento pobyt zodpovedá miestu, ktoré odzrkadľuje istú mieru začlenenia dieťaťa do sociálneho a rodinného prostredia. Z návrhu otca aj z predchádzajúceho konania vedeného na prvoinštančnom súde vyplýva, že rodičia manželstvo uzavreli vo Švédsku. Rodina dlhodobo žila vo Švédsku. Maloleté dieťa žilo vo Švédsku do marca 2020, kedy otec s maloletým dieťaťom bez súhlasu matky vycestoval na Slovensko. Vo Švédsku je podľa vyjadrenia otca vedené konanie o zverenie maloletej do výlučnej starostlivosti matky. Na Okresnom súde Banská Bystrica je na základe návrhu matky vedené konanie o návrat dieťaťa do Švédska. Z toho je zrejmé, že maloleté dieťa na území Slovenskej republiky nenadobudlo obvyklý pobyt a podľa názoru súdu krajinou jeho obvyklého pobytu je naďalej Švédske kráľovstvo a je daná právomoc švédskych súdov. Dodal, že otec v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia neuviedol ani žiadne skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že ide o naliehavý prípad v zmysle článku 20 Nariadenia č. 2201/2003, kedy by slovenský súd mohol neodkladné opatrenie nariadiť. Vzhľadom na to, že nebola splnená jedna z podmienok konania, teda právomoc súdu konať v danej veci, v súlade s článkom 17 Nariadenia a vyhlásil, že nemá právomoc konať o návrhu otca a konanie zastavil. O náhrade trov konania rozhodol s poukazom na ustanovenie .

7. Otec v odvolaní proti rozsudku prvoinštančného súdu uviedol, že súd správne vyhodnotil, že v danom prípade je potrebné posudzovať právomoc súdov v zmysle Nariadenia, avšak vyslovil názor, že došlo k porušeniu procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v civilnom súdnom konaní tým, že za daných skutkových okolností aplikujúc článok 10 Nariadenia zastavil konanie pre údajný nedostatok právomoci a vydal nesprávne rozhodnutie vo veci. Zastal názor, že Okresný súd Žilina nie je oprávnený v prebiehajúcom konaní o úprave práv a povinností k maloletému rozhodovať o otázke, či v danom prípade skutočne došlo k neoprávnenému premiestneniu alebo zadržiavaniu maloletého a svojvoľne dospieť k záveru, že boli naplnené predpoklady na aplikáciu článku 10 Nariadenia. Posúdenie otázky oprávnenosti premiestnenia, resp. zadržania maloletého prináleží v zmysle ustanovení právnych predpisov inému súdu, v danom prípade Okresnému súdu Banská Bystrica, na ktorom sa v súčasnosti pod sp. zn. na základe návrhu matky maloletej vedie konanie o návrat maloletej do cudziny pri neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní v zmysle ustanovení a nasl. , teda až v tomto konaní súd autoritatívne rozhodne o tom, či premiestnenie alebo zadržanie maloletej bolo neoprávnené a či je daný niektorý z dôvodov na nenariadenie návratu maloletej. Mal za to, že v konaní o návrhu na úpravu práv a povinností k maloletej, mal súd konanie prerušiť do rozhodnutia Okresného súdu Banská Bystrica a až následne po právoplatnosti rozhodnutia mal pristúpiť k posudzovaniu otázky právomoci na konanie o návrhu na úpravu práv a povinností k maloletej, resp. k posudzovaniu aplikácii konkrétnych článkov Nariadenia na daný skutkový stav. V zmysle článku 19 ods. 2 a 3 Nariadenia platí, že ak sa vedú konania týkajúce sa rodičovských práv a povinností k tomu istému dieťaťu a s rovnakým predmetom konania na súdoch rôznych členských štátov, súd, ktorý začal konať ako druhý, aj bez návrhu preruší konanie, až kým sa nepotvrdí právomoc súdu, ktorý začal konať ako prvý. Keď sa potvrdí právomoc súdu, ktorý ako prvý začal konať, súd, ktorý začal konať ako druhý, odmietne vykonávať svoju právomoc v prospech tohto súdu. V tejto súvislosti poukázal i na článok 16 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu 25. októbra 1980, platného pre SR od 1. februára 2001, podľa ktorého platí, že po doručení oznámenia o neoprávnenom premiestnení alebo zadržaní dieťaťa podľa článku 3 sa justičné alebo správne orgány zmluvného štátu, na ktorého územie bolo dieťa premiestnené alebo na ktorého území je zadržiavané, zdržia rozhodovania vo veci opatrovníckeho práva, až kým sa nerozhodne, že návrat dieťaťa sa podľa tohto dohovoru neuskutoční, okrem prípadu, keď v primeranej lehote po doručení oznámenia nebola podaná žiadosť podľa tohto dohovoru. Vyslovil domnienku, že súd aplikoval nesprávny procesný postup, v dôsledku ktorého bolo vydané nesprávne rozhodnutie vo veci a konanie bolo zastavené. Poukázal tiež, že súd porušil procesné ustanovenia, zároveň aj nesprávne, resp. neúplne zistil skutočný stav veci, keď svojvoľne a bez náležitého vysporiadania sa s argumentmi navrhovateľa dospel k názoru, že obvyklým pobytom dieťaťa je Švédske kráľovstvo a premiestnením maloletej na územie Slovenskej republiky bez súhlasu odporkyne došlo k neoprávnenému premiestneniu, resp. zadržiavaniu maloletej. Otázkou posudzovania obvyklého pobytu dieťaťa sa nezaoberal v závislosti od všetkých kritérií a konkrétnych aspektov, na ktoré navrhovateľ už vo svojom návrhu poukázal vo svetle rozhodovacej praxe Súdneho dvora Európskej Únie. Z ustanovení Nariadenia ako aj Dohovoru vyplýva, že na to, aby mohlo byť premiestnenie alebo zadržiavanie dieťaťa neoprávnené, musí byť porušené opatrovnícke právo, ktoré však musí byť zároveň v čase premiestnenia alebo zadržania skutočne vykonávané osobou, ktorá tvrdí, že jej patriace opatrovnícke právo bolo porušené alebo musí byť daný aspoň predpoklad, že by bolo vykonávané, ak by nedošlo k premiestneniu alebo zadržaniu (samozrejme za splnenia ďalšej podmienky, že opatrovnícke právo danej osobe vôbec patrí). V danom prípade však opatrovnícke právo odporkyňou, t.j. matkou maloletej reálne vykonávané nebolo a situácia by nebola iná ani v prípade, ak by k premiestneniu, resp. zadržaniu dieťaťa v inom štáte nedošlo, nakoľko odporkyňa o maloletú dlhodobo neprejavovala žiaden záujem. Za potrebné považoval vziať do úvahy, že sa s maloletou vrátil na Slovensko za účelom zápisu na povinnú školskú dochádzku, nie za účelom prerušiť kontakt maloletej s odporkyňou, následne však došlo k zatvoreniu hraníc pre mimoriadnu situáciu v súvislosti so šírením nového koronavírusu, v dôsledku čoho absolvoval povinnú domácu karanténu a ostal na Slovensku, pretože návrat do Švédska nepovažoval za bezpečný. Nemohol teda dieťa neoprávnene premiestniť. Okresný súd sa nezaoberal analýzou a vyhodnocovaním konkrétnych faktorov rozhodujúcich pre ustálenie otázky (ne)oprávnenosti premiestnenia, resp. zadržiavania maloletej v zmysle požiadavky citovaných dokumentov. Osobitne neskúmal aspekty určujúce obvyklý pobyt maloletej a taktiež vôbec nehodnotil ďalšie možné alternatívy postupu a nezaoberal sa napr. možnou aplikáciou iných článkov Nariadenia, ale automaticky aplikoval článok 10. Do úvahy však teoreticky prichádza aj aplikácia článku 8, v zmysle ktorého na konanie vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu majú právomoc súdy toho členského štátu, v ktorom má dieťa obvyklý pobyt v čase začatia konania. Pokiaľ by sa preukázala napr. skutočnosť, že obvyklý pobyt dieťaťa bol v čase začatia konania (začatia konania

na Okresnom súde Žilina, ale aj začatie konania vo Švédsku na základe návrhu odporkyne o zverení maloletej do výlučnej osobnej starostlivosti matky) na území Slovenskej republiky, právomoc na konanie vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu by v zmysle článku 8 Nariadenia prináležala slovenským súdom, čo Okresný súd Žilina úplne odignoroval a absolútne neprihliadal na žiadne konkrétne skutočnosti a rozhodujúce faktory uvádzané navrhovateľom, ktoré by mohli nasvedčovať tomu, že obvyklý pobyt maloletej bol v čase začatia konania na území SR. Rovnako nevenoval pozornosť ani možnej aplikácii článku 15 Nariadenia, ktorý upravuje pravidlo osobitnej právomoci, v zmysle ktorého je za presne vymedzených podmienok možné postúpiť právomoc súdu, ktorý je vo vhodnejšej situácii na prejednanie veci. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok SD EÚ vo veci C-497/10 PPU, ako i rozsudok SD EÚ C-512/17 zo dňa 28.06.2018. V ďalšom poukázal na ďalšie závery z rozhodnutí SD EÚ vo veci 523/07, C-497/10 PPU, C-376/14 PPU a C-111/17 PPU - OL. Vychádzajúc z uvedeného ustálil, že nemožno vylúčiť možnosť, že obvyklý pobyt dieťaťa bol už v čase začatia konania na území SR a teda právomoc na konanie vo veci rodičovských práv a povinností patrí slovenským súdom. Zároveň vyslovil domnienku, že pokiaľ by aj OS Žilina po preskúmaní napadnutého rozhodnutia na základe doposiaľ uvedených skutočností dospel k záveru, že skutočne nemá právomoc konať vo veci samej a zároveň ani právomoc konať o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia v súlade s procesnými predpismi Slovenskej republiky, bol by napriek tomu povinný posúdiť svoju právomoc aspoň na konanie v časti o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, a to v zmysle vyššie spomínaného čl. 20 Nariadenia a v súlade so skutočným stavom veci, ktorý má byť podkladom pre rozhodnutie. S poukazom i na žiadal, aby odvolací súd zrušil uznesenie prvoinštančného súdu a vo veci opätovne konal a v prípade, ak po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospeje k rovnakému záveru, že nemá právomoc konať o návrhu vo veci samej, žiadal pokračovať aspoň v konaní o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia v zmysle článku 20 Nariadenia.

8. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací ( ) preskúmal vec v intenciách ustanovení až a postupom bez nariadenia pojednávania podľa a contrario odvolaním napadnuté uznesenie prvoinštančného súdu ako správne potvrdil (, ).

9. Po preskúmaní veci sa v plnom rozsahu stotožnil s právnym posúdením veci zo strany prvoinštančného súdu v otázke ustálenia právomoci konať o návrhu otca na úpravu práv a povinností rodičov, ktorí nežijú v spoločnej domácnosti a o návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorý bol súdu doručený 29.06.2020. Pri svojom rozhodnutí odvolací súd vychádzal z článku 8 ods. 1 Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len Nariadenie č. 2201/2003), podľa ktorého súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania. V návrhu, ktorým žiadal o úpravu práv a povinností rodičov, ktorí nežijú v spoločnej domácnosti k maloletej Y. otec uviedol, že sa s dcérou vrátil na Slovensko za účelom zápisu na povinnú školskú dochádzku v čase, kedy bezprostredne došlo k uzatvoreniu hraníc pre mimoriadnu situáciu v súvislosti so šírením nového koronavírusu. V dôsledku toho absolvoval povinnú domácu karanténu a ostal na Slovensku natrvalo. Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že dôvodom, pre ktorý otec i s dieťaťom ostal na Slovensku, bolo uzatvorenie hraníc pre mimoriadnu situáciu v súvislosti so šírením nového koronavírusu a nie vôľa a záujem otca usadiť sa v tom čase s maloletou na Slovensku natrvalo. Sám totiž uviedol, že dôvodom návratu na Slovensko bolo vykonanie jediného úkonu, a to zápisu na povinnú školskú dochádzku dieťaťa a nie návrat otca s dieťaťom na Slovensko, s úmyslom na Slovensku sa naďalej zdržiavať a maloletej vytvoriť plnohodnotný domov. Napokon otec, pokiaľ i uviedol adresu, na ktorej momentálne s maloletou býva, nepreukázal, aké sú jeho väzby k predmetnému miestu pobytu, ani to, či má na tomto mieste trvalý pobyt. Nepreukázal tiež, že by sa na Slovensku zamestnal, resp. mal záujem na Slovensku pracovať a že by u svojho predchádzajúceho zamestnávateľa vo Švédsku ukončil pracovný pomer. Z bodu 2. podaného návrhu jednoznačne vyplýva, že prítomnosť rodičov maloletej vo Švédsku bola motivovaná prácou, ktorá mala trvať iba určitý čas, po uplynutí ktorého mali v pláne sa vrátiť na Slovensko. Netvrdil, ani nepreukázal, že by jeho pracovný pomer bol ukončený uplynutím času, na ktorý bol uzavretý a teda, že by ho nespájali so Švédskom minimálne pracovné väzby. Z hľadiska ustálenia obvyklého pobytu maloletej odvolací súd za irelevantné považoval, že otec zapísal maloletú do materskej školy, prihlásil ju u pediatra, na povinnú školskú dochádzku, nakoľko ide o úkony, ktoré síce fakticky vykonal, ale neznamená, že by nimi založil obvyklý pobyt dieťaťa na Slovensku. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné poukázať na závery vyplývajúce z rozsudku SD EÚ vo veci HR proti KO C-512/17 zo dňa 28.06.2018, podľa ktorých článok 8 Nariadenia sa má vykladať tak,

že obvyklý pobyt dieťaťa v zmysle tohto nariadenia zodpovedá miestu, kde má v skutočnosti stredobod svojho života a vnútroštátnemu súdu prináleží na základe súboru zhodných skutkových okolností určiť, kde sa v čase podania návrhu na určenie rodičovských práv a povinností vo vzťahu k dieťaťu nachádzal tento stredobod života dieťaťa.

10. Ak totiž sám otec v návrhu na určenie rodičovských práv a povinností k dieťaťu uviedol, že jeho príchod na Slovensko bol motivovaný zápisom maloletej na povinnú školskú dochádzku a návratu do Švédska mu zabránilo iba uzatvorenie hraníc pre mimoriadnu situáciu v súvislosti so šírením nového koronavírusu, ani podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné ustáliť, že by stredobodom života maloletej bol pobyt na otcom udanej adrese H. XX/X, L. a to i napriek tomu, že pre nemožnosť návratu do Švédska sa maloletá na uvedenej adrese s otcom zdržiava. Pokiaľ i otec v podanom odvolaní apeloval aspoň na vyhovenie návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia s poukazom na článok 20 Nariadenia, súdy môžu nariadiť predbežné alebo ochranné opatrenie len pri dodržaní troch kumulatívnych podmienok a to, že dotknuté opatrenia musia byť naliehavé, musia byť prijaté vo vzťahu k osobám alebo veciam, ktoré sa nachádzajú v členskom štáte, kde majú tieto súdy sídlo a musia mať dočasnú povahu. Tak, ako prvoinštančný súd, i odvolací súd ustálil, že v danom prípade dotknuté opatrenie nie je naliehavé. Otec nepreukázal, či už v návrhu, ani v podanom odvolaní skutočnosti, z ktorých by bolo možné prijať záver, že ide o tak naliehavú situáciu, že je potrebné návrhu otca na nariadenie neodkladného opatrenia vyhovieť. Napokon, vo Švédsku prebieha konanie o zverenie maloletej do starostlivosti matky, takisto prebieha konanie na Okresnom súde Banská Bystrica na podklade návrhu matky o návrat dieťaťa do Švédska. Skutočnosť, že otec uviazol s dieťaťom na Slovensku z dôvodu uzatvorenia hraníc, nie je možné vyhodnotiť z hľadiska článku 20 Nariadenia ako naliehavý prípad, nakoľko ani otec neuviedol žiadne iné skutočnosti, ktoré by splneniu tejto podmienky nasvedčovali.

11. Pokiaľ ďalej otec poukazoval na znenie článku 19 ods. 2 a 3 Nariadenia, odvolací súd považoval za potrebné uviesť, že v predmetnej veci nemohol prvoinštančný súd konanie prerušiť, kým sa nepotvrdí právomoc švédskeho súdu, ktorý podľa tvrdenia otca koná o návrhu matky o zverenie maloletej do jej starostlivosti, nakoľko mimo vlastného tvrdenia otec nedoložil žiadne skutočnosti ani podklady, z ktorých by bolo možné ustáliť, že takéto konanie vo Švédsku vôbec prebieha.

12. K poukazu na článok 16 Dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí prijatého v Haagu 25. októbra 1980, platného pre SR od 1. februára 2001, je potrebné uviesť, že v jeho zmysle sa justičné alebo správne orgány zmluvného štátu, na ktorého územie bolo dieťa premiestnené alebo na ktorého území je zadržiavané, zdržia rozhodnutia vo veci opatrovníckeho práva, až kým sa nerozhodne, že návrat dieťaťa sa podľa tohto dohovoru neuskutoční, čo znamená, že justičné orgány, prípadne správne orgány zmluvného štátu sa v zmysle uvedeného zdržia rozhodovania o hmotnoprávnych otázkach vedúcich k založeniu, resp. nepriznaniu opatrovníckeho práva, avšak nevzťahuje sa na rozhodovanie o procesných otázkach, medzi ktoré rozhodnutie o nedostatku právomoci vo veci konať a nesplnení procesných podmienok konania vedúcich k jeho zastaveniu, nesporne patrí.

13. Vychádzajúc z uvedeného, odvolací súd, stotožniac sa i s uznesením prvoinštančného súdu, toto ako správne postupom podľa , potvrdil.

14. Žiadnemu z účastníkov postupom podľa právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

15. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. ( )

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. ( )

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n). ( a )

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. ( a )

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. ( )

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. ( a )

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). ( )

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. ( )

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. ( )