Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9Co-13-2020.pdf
PDF · 152.25 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/13/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a JUDr. Terézia Mecelová, v právnej veci žalobkyne: A. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. Z. XXXX/XX, W., zastúpená: JUDr. Dalibor Pavelka, advokát, Pribinova 46, Hlohovec, proti žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, IČO: 00 585 441, so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, zastúpený: JUDr. Felix Neupauer, advokát, Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, o zaplatenie 373,50 eur s prísl., na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta č.k. 26C/18/2019-60 zo dňa 05.09.2019, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalobca m á n á r o k voči žalovanému na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 373,50 EUR s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 373,50 EUR od 09.08.2018 do zaplatenia, všetko do troch dní. Výrokom II. žalobcovi priznal 100% náhrady trov konania a trov právneho zastúpenia.
2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil citáciou § 420a ods. 1 až 3, § 788, § 822, § 823, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 15 ods. 1, § 11 ods. 6 a 7 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.
3. Vecne súd argumentoval tým, že z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že dňa 25.06.2018 viedol X. V. osobné motorové vozidlo žalobcu BMW 530 xd, EČV: GA 678 EY na Hlohoveckej ceste v obci Pata, kde protiidúce vozidlo VW Golf Variant, EČV: LE 415 BD vedené vodičom Q. E. a na ktoré bolo jeho vlastníkom v postavení poistníka uzavreté so žalovaným v postavení poisťovateľa povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, predchádzalo ďalšie (z pohľadu žalobcu) protiidúce vozidlo EČV: GA 178 DP, a to napriek tomu, že vodič predchádzajúceho vozidla Q. E. nemal pred sebou dostatočný rozhľad na takú vzdialenosť, ktorá je potrebná na bezpečné predchádzanie, čo malo za následok, že sa nedokázal bezpečne zaradiť pred predchádzané vozidlo, v dôsledku čoho narazil súčasne do predchádzaného vozidla, ako aj do vozidla žalobcu. Obaja vodiči (vinník nehody a žalobca) spísali na mieste Správu o nehode, v ktorej opísali priebeh nehody a viditeľné poškodenie vozidiel. Vo vzťahu k preukázaniu priebehu škodovej udalosti, ako aj vo vzťahu k existencii a rozsahu škody na vozidle žalobcu a k existencii zavinenia škodovej udalosti súd vychádzal predovšetkým zo žalobcom predloženej Správy o nehode, podpísanej ako žalobcom, tak i vodičom vozidla, ktoré nehodu spôsobilo, pričom o správnosti uvedeného listinného dôkazného prostriedku
súd nemal dôvod pochybovať (obsah a relevanciu Správy o nehode nespochybnil ani žalovaný v priebehu konania). Ohľadne výšky poistného plnenia (inak žalovaným nespochybnenej) súd vychádzal z kalkulácie nákladov na opravu rozpočtom vyhotovenej žalovaným, kde suma nákladov predstavuje sumu 373,50 eur, t.j. zhodnú so žalovanou istinou. Žalovaný spochybnil príčinnú súvislosť medzi (ním bližšie nekonkretizovanými) poškodeniami vozidla žalobcu a priebehom nehody, a to vo všeobecnej rovine, ani v rámci predsúdneho riešenia škodovej udalosti, ani v priebehu súdneho konania neuviedol, ktoré zo žalobcom tvrdených poškodení podľa jeho názoru nekorešponduje s deklarovaným priebehom nehody. Súd mal teda za preukázané, vychádzajúc okrem tvrdení žalobcu zo Správy o nehode, ako aj z výsluchu svedka (vodiča vozidla žalobcu v čase nehody), že v dôsledku nehody došlo na vozidle žalobcu k poškodeniu ľavého predného blatníka a ľavého spätného zrkadla. Žalovaný z tohto titulu adresoval žalobcovi kalkuláciu nákladov na opravu rozpočtom 373,50 eur, čo zodpovedá výške nároku žalobcu. Žalobca si u žalovaného riadne a včas uplatnil nárok na poistné plnenie prostredníctvom formulára zaslaného mu žalovaným dňa 27.06.2018. Žalovaný reagoval odmietavým stanoviskom 24.07.2018 s poukazom na skutočnosť, že na vozidle žalobcu sa nachádzajú aj poškodenia, kde nie je jednoznačne daná príčinná súvislosť s nehodou. Žalobca sa odvolal dňa 12.09.2018, kde uviedol, že obhliadka vozidla, od ktorej žalovaný odvodil svoje zamietavé stanovisko, sa odohrala na inom mieste, ako bolo miesto nehody, z ktorého dôvodu neboli žalovaným zohľadnené faktory ako sklon vozovky, prípadné nerovnosti vozovky, v dôsledku čoho sú závery žalovaného neopodstatnené. Žalovaný zaslal žalobcovi list zo dňa 13.09.2018 označený ako riešenie škodovej udalosti, kde uviedol, že na zamietnutí plnenia trvá. Žalobca sa odvolal dňa 02.10.2018, na čo reagoval žalovaný listom z 17.10.2018, kde uviedol, že nebolo preukázané, že poškodenie vozidla žalobcu bolo spôsobené vozidlom poisteného a neboli doložené žiadne ďalšie dôkazy preukazujúce zavinenie poisteného. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca žalobou uplatnený nárok preukázal, a teda dôkazné bremeno v konaní ho zaťažujúce uniesol, súd žalobe vyhovel v časti istiny 373,50 eur. Uplatnený úrok z omeškania odôvodnil tým, že žalovaný ukončil prešetrovanie poistnej udalosti dňa 24.07.2018 a dňa 08.08.2018 mu uplynula 15-dňová lehota na poskytnutie poistného plnenia podľa ust. § 11 ods. 6, 7 a 8 ZoPZP, s výškou úroku z omeškania 5,00%. Úrok z omeškania si žalobca uplatnil správne od 08.08.2018, a to vzhľadom na to, že žalobca dňom 24.07.2018 ukončil šetrenie poistnej udalosti, dňa 08.08.2018 uplynula 15-dňová lehota na poistné plnenie (§ 11 ods. 7 z.č. 381/2001 Z.z.), teda dňom 09.08.2018 sa žalovaný dostal s plnením poistného do omeškania. Vzhľadom na uvedené súd žalobe vyhovel aj v časti úroku z omeškania, a to v zákonnej výške 5,00% ročne zo sumy 373,50 eur od 09.08.2018 do zaplatenia. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP, kde žalobca ako plne procesne úspešná strana sporu má právo na 100% náhrady trov konania a trov právneho zastúpenia.
4. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný prostredníctvom svojho advokáta, ktorým sa domáhal zrušenia napadnutého rozsudku a jeho vrátenia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného sporového poriadku. Žalovaný považuje Rozsudok prvoinštančného súdu za nesprávny, nezákonný a navyše aj arbitrárny. Podľa názoru Žalovaného je Rozsudok výsledkom zjavnej svojvôle súdu prvej inštancie a trpí vo svojej podstate aj samotnou nepreskúmateľnosťou. O arbitrárnosti pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné uvažovať v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Prvoinštančný súd vyslovil právne závery, avšak nevysporiadal sa so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je nevyhnutné pre právne posúdenie veci a rozhodol na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnil. Pritom porušenie právnych noriem v dôsledku svojvôle (napr. nerešpektovaním kogentnej normy) alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v zjavnom rozpore s princípom spravodlivosti, potom zakladá porušenie základných práv a slobôd. Medzi procesné záruky spravodlivého súdneho konania patrí nepochybne aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Právo na spravodlivý proces spravidla vyžaduje, aby rozhodnutie súdu bolo odôvodnené. Vyplýva to z potreby transparentnosti vykonávania spravodlivosti, ktorá je inherentná každému jurisdikčnému aktu. Odôvodnenie rozhodnutia je aj zárukou toho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny. (viď napríklad judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Van de Hurk v. Holandsko, Ruiz Torija v. Španielsko, Hiro Balani v. Španielsko, mutatis mutandis rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 56/01 a mnohé ďalšie). Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v Náleze sp. zn. III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd Slovenskej republiky už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (viď rozhodnutie Ústavného
súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03). Pritom podľa ustanovenia § 220 ods. 2 tretia veta CSP súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
5. Žalovaný má za to, že súd prvej inštancie sa nedostatočným a nesprávnym spôsobom vysporiadal s argumentáciou Žalovaného poukazujúcou na skutočnosť, že Žalobca dôvodnosť uplatneného nároku vo vedenom spore relevantne nepreukázal, pričom práve na Žalobcovi dôkazné bremeno spočívalo. Žalobca vo vedenom konaní poukázal na skutočnosť, že dňa 25.06.2018 došlo k poškodeniu jeho motorového vozidla BMW 530xd EČV: GA678EY (ďalej len ,,MV“), pričom škodovú udalosť spôsobil vodič iného motorového vozidla, ktorého vlastník mal v čase škodovej udalosti uzavreté povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla u Žalovaného (ďalej len ,,Poistná udalosť “). Žalobca si uplatnil u Žalovaného nárok na poistné plnenie prostredníctvom formulára, a to dňa 27.06.2018. Prostredníctvom Oznámenia o riešení škodovej udalosti zo dňa 24.07.2018 (ďalej len „Oznámenie“) bolo Žalobcovi oznámené zamietavé stanovisko s poukazom na skutočnosť, že na MV sa nachádzajú poškodenia, kde nie je jednoznačne daná príčinná súvislosť s nehodou alebo vznikli v iných súvislostiach. Žalovaný odmietol vyplatiť Žalobcovi uplatňované poistné plnenie, pričom Žalobca bol o dôvodoch uvedeného postupu Žalovaného riadne informovaný na základe Oznámenia, v ktorom bolo uvedené, že ,,v zmysle § 15 ods. 1 z. 381/2001 Z.z. poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok priamo proti poisťovateľovi a je povinný poisťovateľovi tento nárok preukázať. Nakoľko likvidácia predmetnej škodovej udalosti bola vykonaná na základe obhliadky vykonanej zodpovednými pracovníkmi Slovexperty, máme za to, že na vozidle sa nachádzajú poškodenia, kde nie je jednoznačná daná príčinná súvislosť s nehodou alebo vznikli v iných súvislostiach, resp. za iných technických podmienok ako pri opisovanom kontakte vozidiel. Z technického hľadiska je pri deklarovanom priebehu dopravnej nehody rozsah zdokumentovaného poškodenia neprijateľný, preto nemohol byť predmetom plnenia z Povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.“ Z uvedeného dôvodu uplatnený nárok Žalobcu vybavil Žalovaný bez poskytnutia poistného plnenia - náhrady škody. Prvoinštančný súd založil svoj Rozsudok výlučne na nevierohodnom tvrdení Žalobcu v správe o nehode a výsluchu vodiča MV Žalobcu, že škodu vzniknutú z Poistnej udalosti mal spôsobiť práve vodič motorového vozidla povinne zmluvne poisteného u Žalovaného (ďalej len „Poistník“), pričom sa žiadnym relevantným spôsobom nevysporiadal so Žalovaným namietanou skutočnosťou, že opisovaný kontakt vozidiel bol z technického hľadiska pri deklarovanom priebehu dopravnej nehody neprijateľný. Uznanie si viny za spôsobenú škodu zo strany Poistníka vo vzťahu k povinnosti Žalobcu preukázať Žalovanému nárok na náhradu škody je nedostatočné a zjavne nemôže slúžiť ako nespochybniteľný dôkaz. Platí to o to viac v okolnostiach daného prípadu, keď Poistník, vedomý si uplatnenia nároku na náhradu škody zo strany Žalobcu priamo voči Žalovanému (teda nie Poistníkovi), žiadal Žalovaného, aby Žalobcovi poskytol náhradu škody za Poistníka. Žalobca v súdnom konaní uplatnený nárok v súlade s § 15 ods. 1 druhá veta zákona č. 381/2001 Z. z. relevantne nepreukázal, v kauzálnom dôsledku čoho neuniesol inter alia ani dôkazné bremeno.
6. Prvoinštančný súd Rozsudkom priznal Žalobcovi aj úroky z o meškania, a to v rozpore s ustálenou judikatúrou. V tejto súvislosti odvolateľ poukazuje na závery uvedené v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22.11.2018, sp. zn. 3Cdo/145/2017, ktorý sa ako dovolací súd stotožnil so záverom odvolacieho súdu, podľa ktorého povinnosť zaplatiť úroky z omeškania vzniká až doručením právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody, a žalovaný by sa do omeškania mohol dostať až v prípade nesplnenia si povinnosti, ktorá bola uložená právoplatným rozhodnutím, zaplatiť žalobcovi súdom priznanú náhradu škody. Dovolací súd zároveň v rozhodnutí uviedol, že peňažná sankcia v podobe úrokov z omeškania upravená v § 11 ods. 8 zákona o PZP je viazaná na nesplnenie nepeňažnej povinnosti vyjadrenej v § 11 ods. 6 písm. a/ alebo b/ zákona o PZP, účelom ktorej je ochrana poškodeného, aby poisťovňa pod následkom tejto sankcie nezostala nečinná, aby bola nútená oznámiť v lehote 3 mesiacov poškodenému spôsob vybavenia jeho poistnej udalosti.
7. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca prostredníctvom svojho advokáta. Rozhodnutie považuje za vecne správne, dostatočne odôvodnené, navrhuje ho potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná v prvom rade poukazuje na ústavnú nekonformnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý označuje za nesprávny nezákonný a arbitrárny, ktorý je prejavom svojvôle súdu. Podľa názoru žalobkyne však napadnutý rozsudok žiaden z uvádzaných atribútov nemá. Nakoniec ani samotná žalovaná žiadnym spôsobom nešpecifikovala, od čoho ňou prezentované vady rozsudku súdu prvej inštancie odvodzuje. Žalovaná ďalej uvádza, že súd sa nevysporiadal so skutočnosťami
nevyhnutnými pre právne posúdenie veci a napadnuté rozhodnutie je založené na nepodloženej právnej konštrukcii. Uvedené len odzrkadľuje doterajšie konanie žalovanej v predsúdnom štádiu veci ako i v priebehu súdneho konania, kedy spochybňovala nárok žalobkyne a v súčasnosti spochybňuje postup súdu, bez toho aby presne špecifikovala, na akom konkrétnom základe tak činí. Všetky žalovanou doposiaľ uplatnené prostriedky procesnej obrany ako i odvolacie námietky sú tak len všeobecnými deklaráciami bez konkrétnej výpovednej hodnoty, nespôsobilé spochybniť žalobou uplatňovaný nárok ani rozhodnutie súdu prvej inštancie.
8. Žalovaná v odvolaní tvrdí, že žalobkyňa neuniesla ohľadne jej nároku dôkazné bremeno, čo však nie je pravdou a takéto tvrdenie nemá oporu v objektívnom skutkovom stave veci. Žalobkyňa si dovoľuje zrekapitulovať, že žalobou uplatňovaný nárok odvodzuje od škodovej udalosti, ktorá bola riadne zadokumentovaná všetkými jej účastníkmi, ktorí jednoznačne deklarovali to, kto je vinníkom (škodcom), kto poškodeným, aký bol priebeh škodovej udalosti, k akému poškodeniu vozidiel poškodených a v akom rozsahu pri nej došlo, pričom žalobkyňa preukázala tiež to, aká výška škody jej v dôsledku škodovej udalosti vznikla. Žalobkyňa si riadne uplatnila svoj nárok na náhradu škody u žalovanej ako poisťovateľa škodcu, čím boli naplnené všetky zákonné predpoklady k tomu, aby žalovaná poskytla žalobkyni požadované poistné plnenie. Žalovaná namiesto toho, aby splnila svoju zákonnú povinnosť, poprela dôvodnosť nároku žalobkyne s poukazom na všeobecné tvrdenia (opätovne uvedené v bode 11. odvolania), ktoré však nepodporila žiadnym konkrétnym a hmatateľným dôkazným prostriedkom. Žalobkyňa, ktorej žalovaná odmietla vyplatiť poistné plnenie sa tak do dnešného dňa nedozvedela, ako a na akom základe dospela žalovaná k záveru, že „opisovaný kontakt vozidiel bol z technického hľadiska pri deklarovanom priebehu dopravnej nehody neprijateľný“, pričom žalovaná ani v priebehu súdneho konania žiadnym spôsobom nepreukázala nevierohodnosť alebo nepravdivosť tvrdení uvedených účastníkmi škodovej udalosti v správe o nehode. Žalobkyňa v tejto súvislosti poukazuje na to, že správa o nehode spísaná účastníkmi škodovej udalosti je relevantný dôkazný prostriedok, ktorým poškodený osvedčuje dôvodnosť nároku na vyplatenie poistného plnenia. Ak poisťovňa popiera obsah takto spísanej správy o nehode, musí svoje tvrdenia aj náležite preukázať, čo žalovaná v tomto prípade neučinila. Je preto zrejmé, že je to žalovaná, ktorá ohľadne svojich tvrdení neuniesla dôkazné bremeno a preto súd prvej inštancie nemohol rozhodnúť inak ako vo veci rozhodol. Vzhľadom k tomu, že nárok žalobkyne bol riadne preukázaný a konanie žalovanej vo vzťahu k nároku žalobkyne na poskytnutie poistného plnenia zjavne vykazuje znaky svojvôle a zneužívania jej postavenia, žalobkyňa považuje napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie za zákonné a správne, korešpondujúce s ustálenou rozhodovacou praxou, preto sa s odvolacími námietkami žalovanej nestotožňuje a tieto považuje za nedôvodné.
9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného sporového poriadku), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je v celom rozsahu vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
10. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
11. Ustanovením § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd je zároveň povinný vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami v odvolaní, pričom za podstatný argument je potrebné považovať taký argument, ktorý má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy, že v prípade jeho preukázania môže priniesť priaznivejšie rozhodnutie pre odvolateľa.
12. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:
13. Žalovaný ako prvé namietal, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je arbitrárne a nedostatočne odôvodnené.
14. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami strany, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Právo (strany) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, pričom rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“. Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).
15. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa žalovaným v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil, pričom dal i odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky oboch strán. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalovaný sa dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž
zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel. Napadnutý rozsudok tak nie je postihnutý vadou nepreskúmateľnosti z dôvodu nedostatočného odôvodnenia.
16. V prvom rade odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalovaný v odvolacom konaní neuviedol žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré objektívne nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie a ktoré by spĺňali procesné podmienky uvedené v ustanovení § 366 Civilného sporového poriadku.
17. Dokazovanie možno vymedziť ako osobitnú činnosť súdu zameranú na získavanie poznatkov o veci, ktorá je predmetom súdneho konania. Povinnosť navrhnúť alebo označiť dôkazné prostriedky je v sporovom konaní povinnosťou strán, ktorá im bola všeobecne uložená v ustanovení § 132 ods. 1 a § 185 Civilného sporového poriadku. Ide o povinnosť tej zo strán, ktorý tvrdí skutočnosť, ktorá má byť v konaní preukázaná. Povinnosť strán tvrdiť určité potrebné skutočnosti v sporovom konaní ovládanom prejednávacou zásadou sa nazýva povinnosť tvrdenia a vzťahuje sa vždy na konkrétnu skutočnosť stranou uvádzanou. V prípade, že ju strana splnila, platí, že uniesla bremeno tvrdenia. Existencia tvrdenej skutočnosti podmieňuje existenciu dôkaznej povinnosti, teda povinnosti strany označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Dôkazným bremenom sa rozumie zodpovednosť strany za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia, a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v prípadoch, kedy určitá skutočnosť, významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola pre nečinnosť strany preukázaná (resp. objektívne nemohla byť preukázaná) a kedy výsledky zhodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží potom na tej strane, ktorá z jej existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.
18. O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, rozhoduje vždy súd a procesný predpis strane priznáva právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. Súd má dbať na to, aby nevylúčil taký dôkaz, ktorý má potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok tvrdený stranami. Ak by súd vylúčil z dokazovania dôkaz, ktorým bolo možné preukázať rozhodujúcu skutočnosť, zakladá to odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e) Civilného sporového poriadku. Súd prvej inštancie preto svojim postupom žalovaného nevylúčil z realizácie procesného práva navrhovať dôkazy, ktoré mu procesný predpis priznáva. Žalovaný nepredložil žiadne návrhy na dokazovanie.
19. Odvolací súd je podľa ustanovenia § 383 Civilného sporového poriadku viazaný skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. V tomto prípade odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal všetky relevantné dôkazy navrhnuté stranami, tieto dôkazy vyhodnotil a z hodnotenia dôkazov ustálil skutkový stav, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal.
20. Hodnotenie dôkazov v zmysle ustanovenia § 191 Civilného sporového poriadku je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Hodnotiaca úvaha súdu pritom ale nie je svojvoľná, súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Pritom súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov.
21. Súd prvej inštancie si túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje tak, ako už bolo uvedené vyššie. Odvolací súd ďalej uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov) by sa totiž malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia dôkazov jednotlivo, aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, pričom súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti (ako už bolo uvedené vyššie). V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis
a svoje rozhodnutie postačujúco a presvedčivo odôvodnil. Okolnosti namietané žalovaným v odvolaní nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie.
22. Za skutkové zistenia, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, sa rozumie taký výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ustanovenia § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, podľa ktorého súd hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie v prípade, ak by zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, alebo inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že pri hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti je logický rozpor, alebo ak hodnotenie dôkazov odporuje hore uvedenému zákonnému ustanoveniu. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. písm. f) Civilného sporového poriadku je možné teda napadnúť výsledok činnosti súdu pri hodnotení dôkazov, nesprávnosť ktorého možno usudzovať len zo spôsobu, ako k nemu súd dospel. Ak nie je možné súdu v tomto smere vytknúť žiadne pochybenie, nie je možné ani polemizovať s jeho skutkovými závermi.
23. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej dôvodne poukázal na to, že všetky žalovanou doposiaľ uplatnené prostriedky procesnej obrany ako i odvolacie námietky je potrebné považovať len za všeobecné deklarácie bez konkrétnej výpovednej hodnoty, nespôsobilé spochybniť žalobou uplatňovaný nárok ani rozhodnutie súdu prvej inštancie.
24. Žalovaná preto v odvolaní nedôvodne tvrdí, že žalobkyňa neuniesla ohľadne jej nároku dôkazné bremeno, takéto tvrdenie nemá oporu v objektívnom skutkovom stave veci. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalobou uplatňovaný nárok žalobkyňa odvodzuje od škodovej udalosti, ktorá bola riadne zadokumentovaná všetkými jej účastníkmi, ktorí jednoznačne deklarovali to, kto je vinníkom (škodcom), kto poškodeným, aký bol priebeh škodovej udalosti, k akému poškodeniu vozidiel poškodených a v akom rozsahu pri nej došlo, pričom žalobkyňa preukázala tiež to, aká výška škody jej v dôsledku škodovej udalosti vznikla. Žalobkyňa si riadne uplatnila svoj nárok na náhradu škody u žalovanej ako poisťovateľa škodcu, čím boli naplnené všetky zákonné predpoklady k tomu, aby žalovaná poskytla žalobkyni požadované poistné plnenie. Žalovaná namiesto toho, aby splnila svoju zákonnú povinnosť, poprela dôvodnosť nároku žalobkyne s poukazom na všeobecné tvrdenia, ktoré však nepodporila žiadnym konkrétnym a hmatateľným dôkazným prostriedkom. Žalobkyňa, ktorej žalovaná odmietla vyplatiť poistné plnenie sa tak doposiaľ nedozvedela, ako a na akom základe dospela žalovaná k záveru, že „opisovaný kontakt vozidiel bol z technického hľadiska pri deklarovanom priebehu dopravnej nehody neprijateľný“, pričom žalovaná ani v priebehu súdneho konania žiadnym spôsobom nepreukázala nevierohodnosť alebo nepravdivosť tvrdení uvedených účastníkmi škodovej udalosti v správe o nehode. Správa o nehode spísaná účastníkmi škodovej udalosti je relevantný dôkazný prostriedok, ktorým poškodený osvedčuje dôvodnosť nároku na vyplatenie poistného plnenia. Ak poisťovňa popiera obsah takto spísanej správy o nehode, musí svoje tvrdenia aj náležite preukázať, čo žalovaná v tomto prípade neučinila. Žalovaná nepredložila a ani nenavrhla vykonať žiaden taký relevantný dôkaz, ktorý by bol spôsobilý spochybniť a vyvrátiť dôkazy predložené žalobkyňou. Je preto zrejmé, že je to žalovaná, ktorá ohľadne svojich tvrdení neuniesla dôkazné bremeno a preto súd prvej inštancie nemohol rozhodnúť inak ako vo veci rozhodol.
25. K odvolaciemu dôvodu žalovaného podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným odvolacím dôvodom, ale v danom prípade táto námietka nie je opodstatnená, pretože súd prvej inštancie jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe v celom rozsahu vyhovel. Výsledky
dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, totiž jednoznačne viedli k naplneniu podmienok pre aplikáciu ustanovenia § 420a a nasl. Občianskeho zákonníka, keďže poskytovali bezpečne zistený skutkový stav, ktorý bolo možné podriadiť pod uvedené hmotnoprávne pravidlo. Odvolací súd sa preto stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že bol preukázaný vznik škody, pasívna vecná legitimácia žalovaného je daná titulom povinného zmluvného poistenia v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z., a preto je povinný zaplatiť žalobcovi skutočnú škodu v preukázanej výške. Napokon polemika o nesprávnosti súdom prvej inštancie vysloveného právneho záveru pre odlišné skutkové závery vyvodzované žalovaným, pričom žalovaným namietaná nesprávnosť vytvorenia skutkového základu nie je daná, sama o sebe nie je presvedčivou bázou pre konštatovanie vecnej nesprávnosti rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie správne právne vec posúdil.
26. Rozsudok súdu prvej inštancie dáva jasne a zrozumiteľne odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s uplatneným nárokom žalobcu na zaplatenie vzniknutej škody žalovaným. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, zistený po náležite vykonanom dokazovaní a vysporiadal sa aj so všetkými pre vec rozhodujúcimi argumentmi strán. Pritom sa odvolal na konkrétne právne predpisy, ktoré správne aplikoval na prejednávaný spor. Zo zisteného skutkového stavu teda vyvodil správny právny záver o preukázaní nároku uplatneného žalobcom.
27. K odvolaniu žalovaného o priznaných úrokoch z omeškania odvolací súd udáva:
28. Podľa § 11 ods. 7 zákona č. 381/2001 Z. z. <., poisťovateľ je povinný poskytnúť poistné plnenie do 15 dní po skončení prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie alebo po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody poisťovateľovi, ak z tohto rozhodnutia nevyplýva iná lehota na poskytnutie poistného plnenia.
29. Z citovaného ustanovenia vyplýva nepochybne povinnosť poisťovateľa plniť v stanovenej lehote, teda do 15 dní po skončení šetrenia škodovej udalosti. Uplynutím tejto lehoty sa poisťovateľ dostane do omeškania splniť povinnosť riadne a včas a keďže ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má poškodený právo požadovať od poisťovateľa popri plnení aj úroky z omeškania (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Odvolací súd zastáva názor, že ustanovenie § 11 ods. 8 Zákona č. 381/2001 Z.z. má povahu sankcie za nesplnenie povinnosti uvedenej v § 11 ods. 3 citovaného zákona poisťovateľom a má pôsobiť aj preventívne na to, aby poisťovateľ prešetril škodovú udalosť a oznámil poškodenému výsledok tohto šetrenia a rozsah poistného plnenia v určenej lehote. Pokiaľ poisťovateľ oznámil v zákonnej lehote, že nebude plniť, prípadne že bude plniť len čiastočne, nezbavuje ho to povinnosti - v prípade úspechu poškodeného v súdnom konaní, zaplatiť poškodenému aj úroky z omeškania, lebo svoju povinnosť riadne prešetriť škodovú udalosť a plniť v zákonnej lehote, t.j. v lehote 15 dní po skončení prešetrenia škodovej udalosti, nesplnil.
30. Nárok na úrok z omeškania z náhrady škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla voči poisťovateľovi zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je potrebné posudzovať komplexne s prihliadnutím na to, aké právne povinnosti má poisťovateľ voči poškodenému a kedy sa s plnením týchto povinností dostane do omeškania. Pritom je potrebné mať na zreteli, že každému právu jedného subjektu zväčša zodpovedá právna povinnosť iného subjektu. Poistený má v zmysle § 4 ods. 2 písm. b) zákona o povinnom zmluvnom poistení právo na to, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené preukázané nároky na náhradu škody. Z tohto ustanovenia je zrejmé, že nároky na náhradu škody platí poisťovateľ priamo poškodenému. Uvedenému právu poisteného zodpovedá právna povinnosť poisťovateľa plniť mu preukázané nároky na náhradu škody. Taktiež v zmysle ustanovenia § 15 ods. 1 zákona o povinnom zmluvnom poistení má poškodený právo uplatniť nárok na náhradu za škodu priamo voči poisťovateľovi. Aj tomuto právu zodpovedá právna povinnosť poisťovateľa plniť preukázané nároky na náhradu škody poškodenému. Uvedená právna povinnosť poisťovateľa je základnou a najpodstatnejšou jeho právnou povinnosťou. Poisťovateľ teda nie je v zmysle ustanovenia § 11 ods. 6 písm. a) a b) zákona o povinnom zmluvnom poistení povinný len začať prešetrovanie poistenej udalosti, skončiť ho v lehote troch mesiacov a oznámiť výsledky prešetrenia poškodenému, ale poisťovateľ je predovšetkým povinný poškodenému jeho oprávnené a preukázané nároky reálne plniť v rozsahu, v akom mu tieto nároky reálne patria. Keďže v zmysle § 442 ods. 3 Občianskeho zákonníka sa škoda uhrádza v peniazoch, ide o peňažnú povinnosť poisťovateľa. Uvedená peňažná povinnosť poisťovateľa je takou právnou povinnosťou, pri ktorej má poisťovateľ postavenie
dlžníka a poškodený postavenie veriteľa. Uvedené plnenie náhrady škody musí byť zaplatené riadne a včas tak, ako to ukladá ustanovenie § 559 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ poisťovateľ nesplní svoju peňažnú povinnosť voči poškodenému a neposkytne mu plnenie náhrady škody, ktorá mu reálne patrí, riadne a včas, dostáva sa v zmysle § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka do omeškania.
31. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že poisťovateľ sa s plnením konkrétnej peňažnej povinnosti v prípade jej neplnenia riadne a včas dostane do omeškania bez ohľadu na to, či zašle alebo nezašle oznámenie v zmysle ustanovenia § 11 ods. 6 písm. a) a b) zákona o povinnom zmluvnom poistení. Právna povinnosť poskytnúť peňažné plnenie poškodenému zodpovedajúce náhrade škody nie je totožná s právnou povinnosťou poisťovateľa skončiť prešetrovanie poistnej udalosti a zaslať poškodenému oznámenie o plnení, resp. o dôvodoch neplnenia. Ide o dve odlišné právne povinnosti poisťovateľa, ktoré síce spolu súvisia, ale sú to relatívne dve samostatné právne povinnosti. Splnením povinnosti poisťovateľa skončiť prešetrenie poistnej udalosti a zaslať poškodenému oznámenie o plnení, resp. o dôvodoch neplnenia, nezaniká povinnosť poisťovateľa poškodenému plniť náhradu škody, ktorá mu oprávnene patrí, a túto náhradu plniť riadne a včas.
32. Ustanovenie § 11 ods. 8 zákona o povinnom zmluvnom poistení upravuje nárok poškodeného na úrok z omeškania len v súvislosti s porušením povinností poisťovateľa v zmysle § 11 ods. 6, teda porušením povinností poisťovateľa súvisiacich s včasným a riadnym prešetrením poistnej udalosti. Toto ustanovenie sa však nijakým spôsobom nezaoberá dôsledkami omeškania poisťovateľa v súvislosti s omeškaním pri jeho povinnosti plniť samotnú náhradu. Dôsledky omeškania v súvislosti so samotnou povinnosťou poisťovateľa plniť nie sú riešené ustanovením § 11 ods. 8 (tu sa riešia len dôsledky omeškania poisťovateľa v súvislosti s jeho povinnosťou začať a včas ukončiť šetrenie poistnej udalosti), ale ani iným ustanovením zákona o povinnom zmluvnom poistení. Preto je nevyhnutné na dôsledky omeškania poisťovateľa s plnením jeho hlavnej právnej povinnosti plniť samotnú náhradu škody aplikovať všeobecný právny predpis, ktorým je ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Podľa tohto ustanovenia ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ od dlžníka právo popri plnení požadovať aj úroky z omeškania. Ak teda poisťovateľ nesplní právnu povinnosť plniť oprávnenú náhradu škody poškodenému riadne a včas, dostáva sa s plnením tejto povinnosti do omeškania a poškodenému vzniká nárok uplatňovať si voči poisťovateľovi aj úroky z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a to bez ohľadu na to, či poisťovateľ riadne a včas splnil aj inú svoju právnu povinnosť podľa ustanovenia § 11 ods. 6 zákona o povinnom zmluvnom poistení (začať včas prešetrovanie poistnej udalosti a toto prešetrovanie aj včas ukončiť).
33. Identický právny názor zaujal pri obdobnej právnej úprave aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý v rozsudku sp. zn. 25 Cdo 895/2008 zo 17. decembra 2009 uviedol, že námietku dovolateľky týkajúcu sa výšky úrokov z omeškania, resp. aplikácie nariadenia vlády č. 142/1994 Sb., nepovažoval za opodstatnenú, lebo ustanovenie § 9 ods. 4 zákona č. 168/1999 Sb. upravuje úrok z omeškania výlučne ako sankciu za nesplnenie povinnosti uloženej poisťovateľovi v odseku 3 tohto ustanovenia, t. j. povinnosti vykonať v stanovenej lehote prešetrenie škodovej udalosti. O tento prípad však v danej veci nejde; predmetom sporu je nárok na výplatu poistného plnenia, pri ktorom omeškanie poistiteľa nastáva uplynutím 15. dňa od ukončenia prešetrenia škodovej udalosti (§ 9 ods. 2 zákona č. 168/1999 Sb.), a pretože zákon č. 168/1999 Sb. neobsahuje špeciálnu úpravu pre prípad omeškania s poskytnutím poistného plnenia, neprichádza do úvahy iný spôsob určenia výšky úrokov z omeškania než aplikácia ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a nariadenia vlády č. 142/1994 Sb.
34. Odvolací súd sa preto nestotožňuje so závermi uvedenými v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22.11.2018, sp. zn. 3Cdo/145/2017, podľa ktorého povinnosť zaplatiť úroky z omeškania vzniká až doručením právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody, a žalovaný by sa do omeškania mohol dostať až v prípade nesplnenia si povinnosti, ktorá bola uložená právoplatným rozhodnutím, zaplatiť žalobcovi súdom priznanú náhradu škody, keď peňažná sankcia v podobe úrokov z omeškania upravená v § 11 ods. 8 zákona o PZP je viazaná na nesplnenie nepeňažnej povinnosti vyjadrenej v § 11 ods. 6 písm. a/ alebo b/ zákona o PZP, účelom ktorej je ochrana poškodeného, aby poisťovňa pod následkom tejto sankcie nezostala nečinná, aby bola nútená oznámiť v lehote 3 mesiacov poškodenému spôsob vybavenia jeho poistnej udalosti. Podľa odvolacieho súdu ustanovenie § 11 ods. 8 zákona o PZP nemá byť interpretované tak, že poškodený má nárok na úrok z omeškania jedine v prípade uvedenom v tomto ustanovení. Toto ustanovenie sa totiž zaoberá len prípadom omeškania poisťovateľa s plnením jeho povinnosti riadne a včas začať a skončiť prešetrovanie poistnej udalosti
a jeho výsledky riadne poškodenému oznámiť. Avšak toto ustanovenie sa už nezaoberá omeškaním poisťovateľa so splnením jeho inej, podstatnejšej právnej povinnosti, teda riadne a včas poskytnúť poškodenému plnenie náhrady preukázanej škody. Ustanovenie § 11 ods. 8 zákona o PZP nevylučuje vznik nároku poškodeného na úrok z omeškania pri samotnom omeškaní s poskytnutím peňažného plnenia ako náhrady škody zo strany poisťovateľa, a preto nie je možné na základe tohto ustanovenia v takomto prípade nárok na úrok z omeškania u poškodeného vylúčiť. Z tohto ustanovenia totiž nevyplýva, že poškodený má nárok na úrok z omeškania len v prípade v ňom uvedenom.
35. Odvolací súd preto v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalovaným nie sú naplnené.
36. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu žalovaného zachádzajúcu do nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
37. Vo vzťahu k výroku o nároku na náhradu trov konania žalovaný v odvolaní uviedol, že podáva odvolanie i proti tomuto výroku bez akéhokoľvek zdôvodnenia. Nakoľko odvolací súd považuje preskúmavaný rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku vo veci samej za vecne správny a žalovaný žiadnym relevantným spôsobom správnosť výroku o nároku na náhradu trov konania v rozsudku súdu prvej inštancie, vychádzajúceho zo zásady o úspechu nespochybnil (v prípade ktorého ani odvolací súd nezistil žiadne zjavné dôvody jeho nesprávnosti), nie je jeho odvolacia námietka opodstatnená.
38. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.
39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.
40. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).