Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_21Cob-102-2019.pdf
PDF · 114.87 KB
Case nature
Area
Subarea
21Cob/102/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Boženy Husárovej a sudcov JUDr. Terézie Mecelovej a Mgr. Moniky Kadlicovej v právnej veci žalobcu: C Z L, spoločnosť s ručením obmedzeným, Bagarova 24, Bratislava, IČO: 35 731 362, zastúpený: JUDr. Peter Kubik, advokát, s.r.o., Poľná cesta 966/9 ,Dunajská Streda, IČO: 36 869 295 proti žalovanému: KORPOD, s.r.o., IČO: 36 236 888, Štúrova 2, Dunajská Streda, zastúpený: JUDr. Ladislav Barát, s.r.o. Školská 3, Nitra, IČO 36 868 639, o zaplatenie 3.127,30 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 16Cb/206/2015-224 zo dňa 12.04.2019 takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti (výrok II. a III.) p o t v r d z u j e.
II. Žalovanému odvolací súd priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 536,43eur s 9 %-ným ročným úrokom z omeškania od 19.04.2010 do zaplatenia (výrok I), v časti o zaplatenie 2.590,87 eur s 9 %-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 3.177,30 eur od 15.04.2010 do 18.04.2010, zo sumy 2.640,87 eur od 19.04.2010 do 07.07.2010 a zo sumy 2.590,87 eur od 08.07.2010 do zaplatenia zamietol a (výrok II.) a žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu 65,70 % trov konania (výrok III.).
2. Rozhodol tak na základe vykonaného dokazovania k návrhu, ktorým žalobca žiadal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu žalovanú istinu s príslušenstvom, pretože na základe objednávky poskytol žalovanému služby - kontrolu účtovníctva a vypracovanie účtovnej závierky za rok 2007, za čo si vyúčtoval odmenu vo výške 3.177,30 eur, z ktorej mu žalovaný uhradil len sumu 50 eur. Uvedené plnenie považoval žalobca za uznanie záväzku čiastočným plnenie v zmysle § 407 ods. 2 Obchod. zák., ktoré preukazuje jeho nárok i na zostatok úhrady .
3. Žalovaný žiadal návrh zamietnuť, žalobou požadovanú pohľadávku žalobcu neeviduje a úhrada 50 eur nebola podpísaná osobou, ktorá by bola oprávnená za neho konať.
4. Súd prvej inštancie vo veci vypočul konateľa žalobcu, svedkov D. Q., Ing. O. Z. a K. L. a s prihliadnutím na listinné dôkazy, konkrétne faktúru č. 20008 (čl. 3), príjmový doklad č. 104 a výdavkovým dokladom (čl. 4), titulný list súvahy k 31. 12. 2009 (čl. 51), titulný listom výkazu ziskov a strát k 31. 12. 2009 (čl. 52), faktúru č. 29006 (čl. 47), výpis z účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX (čl. 48 až 50), e-mailom JUDr. Ing. J. F. zo 16. 06. 2015 (čl. 46), rozhodnutia daňového úradu (čl. 67 až 69), odsúhlasenie pohľadávok (čl. 70) s podacím lístkom (čl. 71), vyjadrenie Studio économique (čl. 73), poznámky konateľa žalobcu Zoltána Csémyho (čl. 100), cestovné príkazy (čl. 163 až 170) a dospel k záveru o čiastočnej dôvodnosti návrhu.
5. Súd prvej inštancie vzal do úvahy, že konateľ žalovaného Ing. Vojtech Lelkeš bol spoločníkom súčasne v troch spoločnostiach, pre ktoré žalobca poskytoval služby, pričom jedna z nich AGROGARANT spol. s.r.o. bola od roku 2015 v reštrukturalizácii. Žalobca poskytoval všetkým trom spoločnostiam služby spočívajúce v príprave účtovných závierok a s nimi súvisiacu kontrolu správnosti účtovníctva približne počas 15-tich rokov, za ktoré služby mu žalovaný riadne platil. Rozsah služieb bol dohodnutý ústnou formou na začiatku obchodného vzťahu. Konateľ žalobcu chodieval s konateľom žalovaného do obce Lesenice, v ktorej mali všetky tri spoločnosti prevádzku a tam vykonával jednotlivé potrebné účtovné úkony a poskytoval žalovanému služby. Podľa ústne dohodnutých pravidiel odmeňovania za výkon týchto služieb žalovaný žalobcovi uhrádzal odmenu vo výške 2.500,- Sk za jeden deň strávený v Leseniciach a rovnakú sumu mu poskytoval ako náhradu cestovných výdavkov na cestu Bratislava - Lesenice a späť. Keďže išlo spoločnú odmenu za služby pre všetky tri spoločnosti, tieto potom žalobca rozúčtovával približným odhadom a podľa počtu položiek. Podľa vyjadrenia konateľa žalobcu, v niektoré dni chodieval do Leseníc vlastným autom, niekedy s konateľom žalovaného, čo potvrdil vo výpovedi svedok Z. (čl. 203), v ktorom čase tam pracovala i svedkyňa Q. ako účtovníčka (čl. 199). Svedok Z. potvrdil, že v čase jeho prítomnosti v Leseniciach tam býval aj konateľ žalobcu, sporný však bol počet dní a ciest, ktoré si uplatnil žalobca voči žalovanému. Žalovaný uznal, že z 5-tich dní, ktorý údaj sa zhodoval s výpoveďou svedka Z., tam konateľ žalobcu mohol byť najviac 3 dni, pretože z dokazovania nevyplynulo, že tam bol konateľ žalobcu vo všetkých dňoch, kedy sa tam zdržiaval svedok Z. a ktorý si viedol evidenciu dochádzky do Leseníc, podľa ktorej sa tam v dňoch 07. 05. 2009, 18. 07. 2009, 25. 08. 2009, 27. 11. 2009 a 24. 02. 2010 zdržiaval (zápisnica z výsluchu svedka Z., čl. 202 a 203; cestovné príkazy, (čl. 163 až 170).Tvrdenia žalobcu a žalovaného sa zhodovali podľa poznámok konateľa žalobcu v tom, že cesta vozidlom konateľa žalovaného konateľ žalobcu absolvoval v dňoch 14. 06. 2009, 12. 07. 2009, 18. 09. 2009 a 06. 11. 2009 (poznámky „Lelkes“ na čl. 100). Ak v týchto dňoch cestovali konatelia strán sporu do Leseníc spoločne, tak logicky aj naspäť išli spoločne, z čoho prvoinštančný súd vyvodil, že konateľ žalobcu bol v Leseniciach toľko dní, koľko uviedol v poznámkach. Konkrétne dňa 14. 06. 2009 jeden deň, medzi dňami 12. 06. a 13. 06. 2009 to boli dva dni (12. 06. cesta tam, 13. 06. cesta späť), rovnako dva dni v termíne 18. 09. a 19.09.2009 a napokon medzi 06. 11. a 07. 11. 2009 to boli ďalšie dva dni, čo je celkom 7 dní. Tieto dátumy nie sú zhodné s troma dňami, v ktoré podľa výpovede svedka Z. bol prítomný konateľ žalobcu v Leseniciach a kedy cestoval vlastným vozidlom. Uvedené zistenia preukazujú prítomnosť konateľa žalobcu v Lesenicach v rozsahu 10 dní, z ktorých tri cesty vykonal vlastným vozidlom a ktorý nárok mu prvoinštačný súd priznal ako preukázaný a dôvodný, vo zvyšnom rozsahu dôkazné bremeno žalobcu neuniesol a tak súd nad priznaný rozsah návrh zamietol.
6. Prvoinštančný súd vzal do úvahy i výpoveď svedkyne L. (čl. 206), ktorá uviedla, že konateľ žalobcu chodieval každý druhý týždeň a konateľ žalovaného bol prítomný vo všetkých týchto dňoch v Leseniciach. Súd ale vzhľadom na obdobie 9-tich rokov, ktoré medzi sporným obdobím spojeným s prítomnosťou konateľa žalobcu v Leseniciach a svedeckou výpoveďou uplynuli je neakceptoval ako jednoznačnú a pravdivú. Podľa názoru súdu si svedkyňa nemohla byť istá presnými dátumami dní, v ktorých sa mal konateľ žalobcu nachádzať v Leseniacich.
7. Podľa poznámok konateľa žalovaného bol v roku 2009 v Leseniciach celkom 17-krát. Konateľ žalujúcej spoločnosti pri porovnaní účtovných položiek za jednotlivé spoločnosti, ktoré mal vykonať uviedol, že podiel žalovanej spoločnosti na odmene za služby, ktoré tejto spoločnosti poskytol zodpovedá sume 2.670eur bez DPH, ako je uvedené vo faktúre č. 20008 (čl. 3), ktorou žalovanému vyúčtoval žalovanú istinu a ktorú odovzdal účtovníčke žalovanej spoločnosti v Leseniciach dňa 18. 04. 2010, ktorej podpis žalovaná strana spochybňovala, ale svedkyňa tento podpis uznala za vlastný. Z vyúčtovanej faktúry žalobcovi ale nebola nezaplatená žiadnu čiastku. Okrem toho žalobca zdôraznil, že jedna zo spoločností, ktorej konateľom bol konateľ žalovaného sa dostala do reštrukturalizácie. Žalobca jej za služby v roku 2010 vyúčtoval približne sumu 1.800 - 2.000 eur bez DPH (čl. 43), ktorú si prihlásil do reštrukturalizácie i s úrokmi z omeškania a táto suma bola v reštrukturalizácii uznaná.
8. Nárok žalobcu prvoinštančný súd právne kvalifikoval ako plnenie zo zmluvy o dielo v zmysle § 536 ods. 2 Obchod. zák. Nárokom žalobcu voči žalovanému je odmena za vykonané práce spočívajúce v kontrole účtovníctva a za vypracovanie účtovnej závierky za rok 2009. Zmluva o dielo je neformálnou, môže sa uzavrieť ústne, písomne i konkludentne, ak sa strany dohodnú na predmete plnenia. Dokazovanie preukázalo dohodu o vzájomnej dlhodobej spolupráci uzatvorenej medzi konateľom žalobcu a vtedajším konateľom žalovaného Ing. Lelkešom Vojtechom, ktorí sa na cene dohodli podľa počtu dní strávených
konateľom žalobcu kontrolou účtovníctva a zostavením účtovnej závierky v prevádzke žalovanej spoločnosti a podľa počtu ciest vykonaných vlastným vozidlom konateľa žalobcu s tým, že za každý deň a každú cestu mu prináležala suma 2.500,- Sk, ktorú mal žalobca rozúčtovať medzi 3 spoločnosti, ktorých konateľom bol konateľ žalovanej spoločnosti podľa počtu účtovných položiek.
9. Súd dospel k záveru, že ak cena mala byť rozúčtovaná medzi tri spoločnosti neznamená to, že zmluva o dielo by bola musela byť uzatvorená s každým objednávateľom samostatne a títo by mali byť solidárne zaviazaní, preto za nepodstatné označil skutočnosť, že jedna z troch spoločností pohľadávku uplatnenú žalobcom v reštrukturalizácii uznala. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že spolupráca medzi stranami trvala približne 15 rokov. Nebolo sporným, že všetky faktúry z predchádzajúceho obdobia žalovaný žalobcovi riadne uhradil a i v čase, keď Ing. Lelkeš nebol konateľom žalovaného, žalovaný spoluprácu so žalobcom dohodnutú Ing. Vojtechom Lelkešom akceptoval ako platný právny vzťah.
10. Súd nepovažoval ale za preukázané, že úhrada sumy 50 eur, ku ktorej príjmový a pokladničný doklad ako čiastočnú úhradu faktúry č. 20008 vystavila svedkyňa Q. by mala byť považovaná za uznanie záväzku čiastočným plnením, ako vyžaduje právna úprava uvedená v § 407 ods. 2 Obchod. zák., pretože svedkyňa Q. nenapĺňala ani podmienku vyžadovanú podľa § 15 ods. 1 Obchod. zák. podľa ktorého by mohla konať za podnikateľa, ako i to, že k žiadnemu uznávaniu záväzkov táto svedkyňa nebola oprávnená.
11. Všetkým návrhom na dokazovanie, ktoré predniesli strany sporu súd nevyhovel a tieto nevykonal s tým, že nesmerovali k preukázaniu skutočnosti, ktoré mali byť sporné a žalovaný na pojednávaní konanom dňa 14. 07. 2017 pred prvoinštančným súdom (čl. 97) uznal, že žalobca pre neho vykonával kontrolu dokladov a dohliadal nad ich správnym zaúčtovaním aj v roku 2009 a popieral len rozsah vykonaných prác.
12. Súd prvej inštancie tak po dospel k záveru, že žalobca ako zhotoviteľ vyhotovil účtovnú závierku pre žalovaného najneskôr dňa 22. 03. 2010, a tým mu podľa § 548 ods. 1 druhej vety Obchod. zák. vznikol voči žalovanému ako objednávateľovi nárok na zaplatenie dohodnutej ceny za celkom 10 dní strávených v Leseniciach a za tri cesty vykonané svojím vlastným autom, ktoré skutočnosti boli konateľom žalobcu riadne preukázané. Žalobca odmenu rozúčtoval na tri spoločnosti a žalovanému vyúčtoval sumu 3.177,30 eur s DPH, ktorý spôsob výpočtu a rozúčtovania žalovaný nespochybňoval a z ktorej prvoinštančný súd tak stanovil jednotkovú cenu za služby poskytnuté žalovanému. Uvedená suma tak zodpovedá 56 dňom a 21 cestám, ktoré prvoinštančný súd označil ako celkovo 77 „jednotiek“ a z nich vypočítal, že opodstatnený je voči žalovanému len nárok na zaplatenie odmeny za 13 jednotiek (10 dní a 3 cesty) a tak zo sumy 3.177,30 eur s DPH je voči žalovanému dôvodná len sumu v rozsahu 13/77, ktorá v peňažnom vyjadrení predstavuje sumu 536,43 eur a túto ako dôvodná žalobcovi priznal, v ostatnej časti žalobu zamietol.
13. Nakoľko splatnosť ceny nebola dohodnutá, faktúru vystavenú žalobcom súd označil v zmysle § 340 ods. 2 Obchod. zák. za výzvu na plnenie, ktorá bola žalovanému doručená až dňa 18. 04. 2010, a žalovaný tak je podľa § 365 Obchod. zák. v omeškaní od 19. 04. 2010, od ktorého dňa podľa § 369 ods. 1 Obchod. zák. znení účinnom pred 01. 02. 2013 v spojení s § 517 ods. 2 Obč. zák. a § 3 a 10c nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. vznikol žalobcovi vzhľadom na v tom čase aktuálnu sadzbu ECB nárok na ročný úrok z omeškania v sadzbe 9 %, od 19. 04. 2010 a v ostatnej časti i tento nárok zamietol.
14. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 C.s.p. pri ktorom zohľadnil pomer úspechu strán v konaní a podľa § 255 ods. 2 C.s.p. priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu 65,70 % trov konania.
15. Proti zamietajúcej časti žaloby a výroku o nároku na náhradu trov konania podal v zákonnej lehote žalobca odvolanie zo dňa 24.05.2019 (čl. 231) , ktoré založil na § 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p. a žiadal, aby odvolací súd predmetné rozhodnutie v zamietajúcej časti zmenil, žalobe v celom rozsahu vyhovel a priznal mu i nárok na náhradu trov konania.
16. Odvolávajúci sa žalobca s právnym posúdením veci súhlasil, ale nepovažoval za správne súdom určený rozsah poskytnutých služieb žalovanému, pri ktorom prvoinštančný súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd mu priznal odmenu len za služby v dňoch, keď cestu do Leseníc absolvoval
spolu s konateľom žalovaného a tiež mu priznal odmenu aj za 3 dni, keď do Leseníc cestoval vlastným autom. Podľa výpovede svedka Ing. Z. tak minimálne počas týchto ďalších 3 dní, čo je nad rámec, keď cestu absolvoval s konateľom žalovaného, bol prítomný v Leseniciach a preto navrhol doplniť dokazovanie vyžiadaním si z daňového úradu daňových priznaní k DPH z ktorých by vyplynulo, že služby poskytoval každý mesiac pravidelne a k tomu mal súd vykonať dokazovanie i na obvyklú cenu podobných služieb, pretože ním fakturovaná odmena sa nevymyká obvyklej cene za obdobne poskytnuté služby. Súd ale tieto návrh na vykonanie dokazovania neakceptoval a dôkazy nepovažoval za potrebné vykonať s tým, že skutočnosti potrebné pre rozhodnutie o veci mal dostatočne preukázané. Prvoinštančný súd tak ale nepriznal žalobcovi odmenu za ním uplatnený rozsah a to ani pri obvyklej cene.
17. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v podaní zo dňa 28. 06. 2019 (čl. 288) a navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť. Súd nárok priznal v rozsahu takého počtu dní, ktoré vyšli dokazovaním najavo, pri ktorom súd vychádzal tak z vyjadrenia žalovaného ako aj z tvrdení žalobcu. Žalovaný ale tvrdenia žalobcu o rozsahu poskytnutých služieb poprel, preto bolo povinnosťou žalobcu uniesť k svojim tvrdeniam dôkazné bremeno. Nemožno prijať ako preukázanú len argumentáciu žalobcu, ktorý sa dovolával priznania žalovaného plnenia na podklade vyjadrení svedka, ktorý niektoré dni poprel a k niektorým uviedol, že si bol istý prítomnosťou konateľa žalobcu. Uvedený svedok Z. s istotou nevedel presne vyjadriť, či konateľ žalobcu vykonával nejakú činnosť pre žalovaného a vôbec, či bol prítomný v obci Lesenice.
17.1. Za preukázané nemožno mať ani dodania predmetu plnenia v rozsahu tvrdenia žalobcu. Ani z výpovede svedkyne L. uvedené tvrdenia žalobcu nevyplynuli a sám žalobca rozsah predmetu plnenia zužoval, znižoval počet dní svoje prítomnosti v Leseniciach, čo do značnej miery znižuje vierohodnosť takéhoto tvrdenia. Svedkyňa L. k otázke prítomnosti konateľa žalovaného každý deň neskôr tvrdila, že každé dva týždne, čo ale nebolo v súlade s dňami, ktoré si v poznámkach uvádzal a označil sám konateľ žalobcu, preto nie je dôvodné tvrdenie odvolateľa, že je potrebné preukázaným dňom priznať ďalších 5 dní prítomnosti konateľa žalobcu na prevádzke žalovaného v Leseniciach. Bolo na žalobcovi, aby žalovaným popretý rozsah plnenia riadne preukázal.
18. K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobcu podal žalobca odvolaciu repliku zo dňa 08. 08. 2019 (čl. 291), ktorou zotrval na podanom odvolaní v celom rozsahu a mal za to, že sa práve žalovanému nepodarilo účinným spôsobom tvrdenia žalobcu poprieť. Odvolateľ uznal, že niektoré skutočnosti sa síce žalovanému podarilo spochybniť súvislosti s presnosťou dní, kedy mal byť konateľ žalobcu prítomný v prevádzke žalovaného, ale nie do takej miery, že by sa to dalo považovať za účinné popretie. Odvolateľ tak naďalej zotrváva na argumentácii, ktorú uviedol v odvolaní a týka sa i vyhodnotenia skutočností zistených od svedka Ing. Z. a z celkovej svedeckej výpovedi svedkyne L., ktoré spolu s ostatnými dôkazmi, s poznámkami konateľa žalobcu ako aj uznaním časti nároku zo strany konateľa žalovaného preukazujú poskytnutie služieb v rozsahu uplatneného žalobou. Prvoinštančný súd mal zistenia a dôkazy hodnotiť nie izolovanie, ale vo vzájomnej súvislosti.
19. Na repliku žalobcu duplika žalovaného podaná nebola.
20. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.) po zistení, že odvolanie proti rozhodnutiu bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C. s. p.), oprávnenou osobou (§ 359 O. s. p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C. s. p), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 C. s. p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávaní (§ 385 ods.1 C. s. p.) keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
21. Podľa § 219 ods. 3 C. s. p. miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku súd oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením. Elektronickými prostriedkami miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku stranám sporu odvolací súd neoznamoval, pretože žiadna strana o to nežiadala.
22. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia v spojení s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní, ktorými sa musí odvolací súd vo svojom rozhodnutí vysporiadať (§ 387 ods. 3 C. s. p.), odvolací súd nezistil, že by v konaní došlo k vadám, na ktoré by mal prihliadať z úradnej povinnosti (§
380 ods. 2 C. s. p.), preto vychádzal iba z odvolacích dôvodov, ako ich odvolateľ vymedzil v odvolaní a ktoré označil s poukazom na ust. § 365 ods.1 písm. f/ C. s. p.
23. Odvolací argument založený na ust. § 365 ods.1 písm. f/ C. s. p. znamená, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a teda sa týka nedostatkov v zisťovaní skutkového stavu veci súdom spočívajúcich v tom, že skutkové zistenie, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie sú nesprávne. Musí ísť o také skutkové zistenie, na základe ktorého súd vec posúdil po právnej stránke nesprávne, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, v dôsledku čoho je nesprávny a chybný súdom vyslovený právny názor a skutkové zistenie tak nezodpovedá vykonaným dôkazom, súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli, alebo rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi vykonané opomenul, napriek tomu, že vyšli najavo. Nesprávne skutkové zistenia sú tiež také, ktoré súd založí na chybnom hodnotení dôkazov, čím nastane logický rozpor v ich hodnotení z hľadiska zákonnosti, pravdivosti, prípadne i dôležitosti.
24. Odvolací súd zdôrazňuje, že odvolanie posudzuje len v medziach odvolacích dôvod, pri rešpektovaní neprípustnosti novôt v odvolacom konaní, ak nie sú pre ich pripustenie splnené zákonom vyžadované podmienky (§ 366 C. s. p.) Z uvedené vyplýva, že odvolací súd posudzuje a zaoberá sa len tými závermi uvedenými v prvoinštančnom rozhodnutí, ktoré sú spojené s odvolateľom uvedenými a vymedzenými odvolacími dôvodmi a v medziach, v akých odvolateľ výrok rozhodnutia napáda. Odvolací súd sa zaoberá len tým, čo odvolateľ rozporuje v odvolaní. Čo nie je napadnuté odvolaním sa predmetom odvolacieho prieskumu nestáva a zostáva založené na záveroch, ku ktorým dospel a ktoré vyslovil v rozhodnutí prvoinštančný súd.
25. Odvolací súd zdôrazňuje, že podstatou neúspechu žalobcu, keď súd prvej inštancie priznal len časť žalovaného plnenia vychádza z neunesenie dôkazného bremena žalobcom voči celému rozsahu požadovaného plnenia, ako ho prvoinštančný súd vysvetlil a vyhodnotil v odseku 23. svojho rozhodnutia. Odvolateľ označil za nepochopiteľné a nesprávne skutkové zistenie, na ktorom súd založil zamietnutie časti žaloby, hoci svedkovia a konkrétne Ing. Z. a L. vo výpovediach potvrdili vyšší počet dní, než tvrdí žalovaný. S takýmto argumentom ale odvolací súd nesúhlasí, pretože prvoinštančný súd mal z dokazovania jednoznačne preukázanú prítomnosť konateľa žalobcu u žalovaného v dňoch, ktoré v odôvodnení rozhodnutia uviedol a ktoré presne v odseku 7. dátumom označil, preto nemožno prisvedčiť tvrdeniu odvolateľa o ďalších možných dvoch dňoch naraz. Uvedené nie je ničím preukázané a prvoinštančný súd i vysvetlil, z akých dôvodov neurčité výpovede svedkyne L. a čiastočne i svedka Ing. Z. nevzal do úvahy a s ktorým vyhodnotením sa odvolací súd stotožňuje. Okrem toho odvolateľ v podanom odvolaní ani dátumovo neoznačil dni, ktoré žiada pripočítať a kedy sa mal u žalovaného nachádzať.
26. Žalobca v odvolaní namieta nesprávne skutkové zistenia súdom prvej inštancie. K uvedeným námietkam odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že ak žalobca v podanom odvolaní namieta skutkové závery prvoinštančného súdu, námietka vo svojej podstate smeruje voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011 sp. zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého: „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi účastníka (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ...„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených
(navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.“. Odvolací súd nezistil taký postup prvoinštančného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu sa opiera o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádza zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci.
Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
(1) Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.
(2) Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.
(1) Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.
(2) Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.
28. Odvolací súd dáva do pozornosti odvolateľa, že on nesie dôkazne bremeno o existencii ním tvrdeného rozsahu predmetu plnenia, z ktorého časť žalovaný výslovne poprel a ktoré nejasnosti žalobca neodstránil, ním uvádzané skutkové tvrdenia tak neobstáli, dostal sa do dôkaznej núdze a bremeno svojho tvrdenia neuniesol.
29. K námietke odvolateľa súvisiacej s nárokom na cenu obvyklú a v tej súvislosti nevykonanie dôkazu súdom a to vyžiadaním si podaných daňových priznaní odvolací súd uvádza, že cena nebola spornou a daňové priznania by dni, počas ktorých mal byť konateľ žalobcu u žalovaného nepreukázali a žalobcom tvrdený rozsah nemožno považovať za preukázaný tým, že ho iná spoločnosť, ktorej bol konateľ žalovaného tiež konateľom nenamietala.
30. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti (výrok II) v spojení s priznaným nárokom na náhradu trov konania (výrok III) ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 C. s. p. potvrdil.
31. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v celom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 C. s. p.).
32. Senátom konajúceho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je dovolanie prípustné ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p).