Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16Cb/206/2015

Potvrdené rozhodnutím 21Cob/102/2019
„ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Boženy Husárovej a sudcov JUDr. Terézie Mecelovej a Mgr. Moniky Kadlicovej v právnej veci žalobcu: C Z L, spoločnosť s ručením obmedzeným, Bagarova 24, Bratislava, IČO: 35 731 362, zastúpený: JUDr. Peter Kubik, advokát, s.r.o., Poľná cesta 966/9 ,Dunajská Streda, IČO: 36 869 295 proti žalovanému: KORPOD, s.r.o., IČO: 36 236 888, Štúrova 2, Dunajská Streda, zastúpený: JUDr. Ladislav Barát, s.r.o. Školská 3, Nitra, IČO 36 868 639, o zaplatenie 3.127,30 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 16Cb/206/2015-224 zo dňa 12.04.2019 takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti (výrok II. a III.) p o t v r d z u j e. II. Žalovanému odvolací súd priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu."

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Dunajská Streda sudcom JUDr. Petrom Dumanom v sporovej veci žalobcu: C Z L, spoločnosť s ručením obmedzeným, IČO: 35 731 362, Bagarova 24, Bratislava, pr. zast.: JUDr. Peter Kubik, advokát, s.r.o., Dunajská Streda, proti žalovanému: KORPOD, s.r.o., IČO: 36 236 888, Štúrova 2, Dunajská Streda, pr. zast.: JUDr. Ladislav Barát, advokát v Nitre, o 3.127,30 € s prísl., takto

rozhodol:

I. Žalovaný je povinný do troch dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi 536,43 € s 9 %-ným ročným úrokom z omeškania od 19.04.2010 do zaplatenia.

II. Žaloba sa zamieta v časti o zaplatenie 2.590,87 € s 9 %-ným ročným úrokom z omeškania

- zo sumy 3.177,30 € od 15.04.2010 do 18.04.2010,

- zo sumy 2.640,87 € od 19.04.2010 do 07.07.2010 a

- zo sumy 2.590,87 € od 08.07.2010 do zaplatenia.

III. Žalovanému sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu 65,70 % trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou podanou 15.01.2014 domáhal voči žalovanému zaplatenia súm podľa výroku. Svoj nárok odôvodnil tým, že na základe objednávky poskytol žalovanému služby spočívajúce v kontrole účtovníctva a vypracovaní účtovnej závierky za rok 2009. Odmenu za služby vyúčtoval žalovanému v sume 3.177,30 €, z ktorej dňa 07.07.2010 žalovaný zaplatil len 50 €.

2. Žalovaný žiadal, aby súd žalobu zamietol, pretože pohľadávku žalobcu neeviduje a doklad preukazujúci úhradu 50 € nepodpísala osoba, ktorá by bola oprávnená konať za žalovaného.

3. Súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie (§ 115 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku; ďalej len „OSP“, resp. § 177 ods. 1 Civilného sporového poriadku; ďalej len „CSP“), na ktorom vykonal dokazovanie, vec právne posúdil a rozhodol.

A. Skutkový stav

4. Súd vykonal dokazovanie:

- výsluchom konateľa žalobcu Y. T. (zápisnica z pojednávania zo 17.09.2015, č. l. 42 a 43),

- listinným dôkazmi, a to faktúrou č. XXXXX (č. l. 3), príjmovým dokladom č. XXX a výdavkovým dokladom (č. l. 4), titulným listom súvahy k 31.12.2009 (č. l. 51), titulným listom výkazu ziskov a strát k 31.12.2009 (č. l. 52), faktúrou č. XXXXX (č. l. 47), výpismi z účtu č. XXXXXXXXXX/XXXX (č. l. 48 až 50), e-mailom O.. U.. J. F. zo XX.XX.XXXX (č. l. 46), rozhodnutiami daňového úradu (č. l. 67 až 69), odsúhlasením pohľadávok (č. l. 70) s podacím lístkom (č. l. 71), vyjadrením S. É. (č. l. 73), poznámkami konateľa žalobcu Y. T. (č. l. 100), cestovnými príkazmi (č. l. 163 až 170)

- dožiadaným výsluchom svedkov, a to D. Q. (zápisnica z výsluchu č. l. 199), U.. O. Z. (zápisnica z výsluchu č. l. 202) a K. L. (zápisnica z výsluchu č. l. 205) a na základe nich v spojení so skutočnosťami známymi súdu v zmysle § 186 CSP a skutkovými tvrdeniami, ktoré sa považujú za nesporné (§ 151 CSP), ustálil tento skutkový stav:

5. Strany sú obchodnými spoločnosťami zapísanými v obchodnom registri a predmetom podnikania žalobcu je aj vedenie účtovníctva. U.. P. sa stal konateľom žalovaného 02.12.2004 a je ním doposiaľ (nesporné a všeobecne známe skutočnosti z obchodného registra).

6. Konateľ žalovaného, U.. K. P., bol spoločníkom troch spoločností, pre ktoré žalobca poskytoval služby. Jednou z nich bola AGROGARANT, spol. s r.o., ktorá sa v roku 2015 dostala do reštrukturalizácie. Žalobca poskytoval pre tieto spoločnosti služby spočívajúce v príprave účtovnej závierky a s tým súvisiacu kontrolu správnosti účtovníctva. Žalobca poskytoval účtovné služby žalovanému približne 15 rokov a žalovaný jeho faktúry riadne uhrádzal. Rozsah služieb bol dohodnutý ústne medzi konateľom žalobcu a U.. P. na počiatku obchodného vzťahu medzi stranami. Konateľ žalobcu chodieval spoločne s konateľom žalovaného a inokedy sám do P., kde mali tieto spoločnosti prevádzku, aby tam vykonával zložitejšie účtovné úkony. Jednoduché prípady (príjmové a výdavkové doklady a došlé faktúry) vybavovala svedkyňa D. Q., ktorá pôsobila v P. ako účtovníčka spoločností konateľa žalovaného. Žalobca poskytoval služby každoročne bez potreby osobitného opätovného dohadovania ich rozsahu. Pravidlá odmeňovania služieb žalobcu boli dohodnuté tak, že za deň strávený u žalovaného v P. patrila žalobcovi odmena 2.500 býv. Sk a rovnaká suma mu prináležala ako náhrada cestovných výdavkov za jednu cestu I. - P. a späť. Išlo o spoločnú odmenu za všetky tri spoločnosti, ktorú mohol žalobca následne rozúčtovať podľa približného odhadu počtu položiek, ktoré žalovaný pre tieto spoločnosti spracoval. (výpoveď konateľa žalobcu, zápisnica č. l. 42/rub a č. l. 43; zápisnica z výsluchu svedkyne Q., č. l. 199)

7. Tak, ako aj po minulé roky, aj v roku 2009 až do konca prvého kvartálu roka 2010, keď sa pripravovala účtovná závierka za rok 2009, teda do 22.03.2010 (titulný list súvahy, č. l. 51), dochádzal konateľ žalobcu do P., aby tam vykonával kontrolu účtovníctva žalovaného. V niektoré dni chodieval vlastným autom, inokedy spolu s konateľom žalovaného (zápisnica z výsluchu svedka Z., č. l. 203). Aj v tom čase tam pracovala svedkyňa Q.Á. ako účtovníčka (zápisnica z výsluchu svedkyne Q., č. l. 199) a svedok U.. O. Z., ktorý poskytoval žalovanému počítačové služby, údržbu počítačového systému a programu pre vedenie účtovníctva. So svedkom Z. konzultoval konateľ žalobcu všetky otázky súvisiace s účtovným programom, v ktorom vedel aj pracovať. Jednoduchšie prípady riešila opäť svedkyňa Q., zložitejšie konateľ žalovaného. Svedok si viedol evidenciu dochádzky do P. a v dňoch 07.05.2009, 18.07.2009, 25.08.2009, 27.11.2009 a 24.02.2010 sa tam zdržiaval (zápisnica z výsluchu svedka Z., č. l. 202 a 203; cestovné príkazy, č. l. 163 až 170). V čase prítomnosti svedka zvykol byť v P. prítomný aj konateľ žalobcu, sporný však bol presný počet dní a ciest, vo vzťahu ku ktorým žalovaný tvrdil, že išlo až o 56 dní a 21 ciest. Svedok Z. ale nevylúčil, že v niektoré dni bol v P. odstrániť len softvérový problém, čo podľa neho znamená, že v tom čase tam konateľ žalobcu nemusel byť. Žalovaný uznal, že z piatich dní, v rozsahu ktorých sa svedok zhodoval s poznámkami konateľa žalobcu (č. l. 100), tam konateľ žalobcu mohol naozaj byť najviac tri dni. Súd mohol vychádzať len z tohto predpokladu, pretože z dokazovania nevyplynulo, že to boli všetky dni, v ktoré sa tam zdržiaval svedok Z.. Navyše, sám svedok pripustil, že v niektoré dni podľa svojich záznamov mohol byť prítomný v P. len on sám, teda bez konateľa žalobcu. Okrem toho však žalovaný nepopieral, že konateľa žalobcu do P. viezol v niektoré dni aj konateľ žalovaného a pripustil, že to mohlo byť 4 alebo 5 dní. V tomto rozsahu sa zhodujú tvrdenia žalobcu s tvrdeniami žalovaného, pretože podľa poznámok konateľa žalobcu bola cesta vykonaná vozidlom konateľa žalovaného (poznámky „P. na č. l. 100) v dňoch 14.06.2009, 12.07.2009, 18.09.2009 a 06.11.2009. Súd však dospel k záveru, že pokiaľ v týchto dňoch cestovali konatelia Xdo P. spoločne, je logické, že aj cestu naspäť absolvovali spoločne. Preto mal súd za preukázané, že konateľ žalobcu strávil počas jednej takejto návštevy v tejto súvislosti v P. toľko dní, koľko uviedol v poznámkach. Konkrétne dňa 14.06.2009 to bol jeden deň, medzi 12. a 13.06.2009 išlo o dva dni (12. cesta tam, 13. cesta späť), medzi 18. a 19.09.2009 ďalšie dva dni a napokon medzi 06. a 07.11.2009 to boli ďalšie dva dni. V súvislosti so spoločnými cestami tak konateľ žalobcu strávil v P. až 7 dní. Keďže tieto sa neprelínali s troma dňami, v ktoré možno jeho prítomnosť a cestu vlastným vozidlom vyvodiť z výsluchu svedka Z., celkovo súd vychádzal z toho, že konateľ žalobcu spoľahlivo preukázal prítomnosť v P. v rozsahu 10 dní a tri cesty vlastným vozidlom. Vo zvyšnom rozsahu dôkazné bremeno neuniesol.

8. Nebolo teda preukázané, že by konateľ žalovaného bol prítomný v P. aj v ostatné dni, ktoré označil vo svojich poznámkach (č. l. 100). Svedkyňa K. L. vypovedala, že konateľ žalobcu chodil „väčšinou každý druhý týždeň“, potom ale potvrdila, že konateľ žalovaného bol prítomný vo všetkých dňoch uvedených v jeho poznámkach (zápisnica z výsluchu svedkyne L., č. l. 206), no neskôr opäť vypovedala, že bol prítomný „každý týždeň, alebo každý druhý“ (zápisnica z výsluchu svedkyne L., č. l. 207). Z toho je zrejmé, že svedkyňa si nemohla byť istá presnými dátumami, v ktoré mal byť konateľ žalobcu prítomný v P., čo nakoniec výslovne potvrdila a čo je pochopiteľné aj vzhľadom na obdobie 9 rokov, ktoré medzičasom uplynuli. Ani keby však súd uveril jej výpovedi v rozsahu, že konateľ žalobcu bol prítomný prinajmenšom každý druhý týždeň, jej výpoveď nie je dostatočne presvedčivá. Takáto frekvencia návštev totiž nezodpovedá ani poznámkam samotného konateľa žalobcu. Medzi viacerými návštevami uplynulo podľa týchto poznámok viac, než len dva týždne. Konateľ žalovaného vykázal 17 návštev v roku 2009, čo je o polovicu menej než približných 26 návštev, ako plynie z výpovede svedkyne (52 týždňov do roka : 2 = 26). Navyše, za prvé tri mesiace roku 2010 konateľ žalobcu vykázal dokonca len 2 návštevy, a nie 12. Okrem toho, aj keby bol konateľ žalovaného prítomný každý druhý týždeň, zo svojej pozície ako skladníčky však svedkyňa ani podľa vlastnej výpovede nemala a ani nemohla mať prehľad o tom, či konateľ žalobcu vykonával prácu účtovného charakteru. Mala len všeobecnú vedomosť o tom, že pracoval „s papiermi“, čo nie je dostatočné. Naproti tomu svedok Z. spolupracoval s konateľom žalovaného pri príprave účtovných podkladov v účtovnom programe, ktorého správu mal svedok na starosti, takže mal jasnú predstavu o tom, akú činnosť konateľ žalobcu vykonáva, keď bol s ním v P. zároveň prítomný. Napokon, dôveryhodnosť svedkyne L. bola značne znížená, pretože hoci s konateľom žalovaného spolupracovala viac ako 12 rokov, svedkyňa s ním nevychádzala dobre, považovala ho za nespravodlivého a nebola ani spokojná so svojou výplatou. Sama svedkyňa vyslovila hodnotenie, že konateľ žalobcu „je v práve“, čo na jej nestrannosti nepridáva (zápisnica z výsluchu svedkyne L., č. l. 207).

9. Dňa 22.03.2010 pripojil konateľ žalovaného svoj podpis na účtovnú závierku žalovaného za rok 2009 (titulné strany súvahy a výkazu ziskov a strát, č. l. 51 a 52; výpoveď konateľa žalobcu, zápisnica č. l. 43). Svoj podpis pripojil aj konateľ žalovaného (štatutárny orgán) a účtovná závierka bola zverejnená v registri účtovných závierok (titulné strany súvahy a výkazu ziskov a strát, č. l. 51 a 52). Nebolo preukázané tvrdenie žalovaného, že účtovnú závierku pre neho spracovala spoločnosť S. É., s.r.o. Z jej vyjadrenia (č. l. 73) takáto skutočnosť vôbec nevyplýva.

10. Konateľ žalovaného porovnal počet účtovných položiek pre jednotlivé spoločnosti konateľa žalovaného a dospel k výsledku, že podiel žalovaného na odmene za vykonanú služby zodpovedá sume 2.670 € bez DPH (výpoveď konateľa žalobcu, zápisnica č. l. 43). Následne vystavil faktúru č. XXXXX (č. l. 3), ktorou žalovanému vyúčtoval sumu 3.177,30 € (2.670 + 20 % DPH). Faktúru odovzdal účtovníčke žalovaného v prevádzke v P. 18.04.2010. Podpis na tejto faktúre síce žalovaný spochybnil, no svedkyňa ho jednoznačne uznala za svoj vlastný a potvrdila tiež, že dátum 18.04.2010 pripísala ona (zápisnica z výsluchu svedkyne Q., č. l. 201).

11. Žalovaný zo sumy vyúčtovanej faktúrou č. XXXXX nezaplatil nič.

12. Konateľ žalobcu sa so svedkyňou Q. dohodol na zápočte určitej presne nezistenej pohľadávky, ktorú mal údajne žalovaný voči žalobcovi. Zápočet sa mal vykonať v sume 50 € voči pohľadávke žalobcu na odmenu za účtovné služby za rok 2009, ktoré žalobca vyúčtovanou faktúrou č. XXXXX. O tejto dohode vystavili príjmový a výdavkový pokladničný doklad, v ktorých ako účel platby uviedli „čiastočná úhr. fa č. XXXXX“ (č. l. 4). V skutočnosti však žiadne peniaze v hotovosti žalobca neprevzal (výpoveď konateľa žalobcu, zápisnica č. l. 43).

13. Jedna z vyššie spomenutých troch spoločností konateľa žalovaného, AGROGARANT, s.r.o., sa 18.03.2015 dostala do reštrukturalizácie. Žalobca jej za svoje služby, poskytované spoločne so službami pre žalovaného, v roku 2010 vyúčtoval približne 1.800 až 2.000 € bez DPH (výpoveď konateľa žalobcu, zápisnica č. l. 43). Túto pohľadávku si prihlásil do reštrukturalizácie spolu s úrokmi z omeškania, kde bola (okrem nepatrnej časti) uznaná. (email, č. l. 46).

14. Z vyjadrení S. É., s.r.o. (č. l. 73) a rozhodnutí daňového úradu (č. l. 67 až 69) súd zistil, že vo vedení účtovníctva žalovaného sa vyskytli určité nedostatky. Nevyplynulo z nich však to, čo bolo medzi stranami sporné: rozsah služieb poskytnutých žalobcom žalovanému. Nie je z nich ani zrejmé to, či tieto nedostatky spôsobil žalobca alebo svedkyňa Q.. To však napokon nebolo pre rozhodnutie tejto veci dôležité, keďže sporný zostal len rozsah, a nie kvalita služieb.

15. Súd ostatné návrhy na vykonanie dokazovania zamietol, pretože v zmysle záverov z pojednávania, ktoré sa konalo 04.10.2018, trvali strany len na výsluchu vyššie spomenutých troch svedkov. Zároveň ďalšie dokazovanie nebolo potrebné, pretože návrhy strán nesmerovali k preukázaniu skutočností, ktoré boli sporné (napríklad vyžiadanie písomnej objednávky od žalobcu, ktoré nebolo potrebné, keďže medzi stranami bola dohoda ústna). Žalovaný tiež na pojednávaní 14.07.2017 (zápisnica, č. l. 97 rub) uznal, že žalobca pre neho vykonával kontrolu dokladov a dohliadal nad ich správnym zaúčtovaním aj v roku 2009, a popieral len rozsah ním vykonaných prác. Práve výsluchom svedkyne L. a svedka Z. sa snažil žalobca tento rozsah preukázať. Návrh žalovaného na vyžiadanie správy od Sociálnej poisťovne k obdobiu práceneschopnosti konateľa žalobcu v roku 2009 taktiež nebol potrebný, pretože jeho prípadná práceneschopnosť ešte neznamená, že dodržiaval liečebný režim a nevykonával činnosť pre žalovaného.

B. Právne posúdenie

16. Žalobca si voči žalovanému uplatňuje odmenu za vykonané práce v podobe kontroly účtovníctva a vypracovania účtovnej závierky pre žalovaného za rok 2009.

17. Keďže strany sú obchodnými spoločnosťami založenými na účel podnikania podľa § 56 ods. 1 OBZ, zapísanými v obchodnom registri, ide v zmysle § 2 ods. 2 písm. a) Obchodného zákonníka (ďalej len „OBZ“) o podnikateľov, ktorí konali v rámci svojej podnikateľskej činnosti, a preto sa podľa § 261 ods. 1 OBZ vzťahy medzi nimi spravujú treťou časťou Obchodného zákonníka, ktorá vo svojej druhej hlave upravuje práva a povinnosti vyplývajúce zo zmlúv o dielo uzatváraných takýmito subjektmi.

18. Účtovná závierka je v zmysle § 17 ods. 1 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov štruktúrovanou prezentáciou skutočností, ktoré sú predmetom účtovníctva. Účtovná závierka sa vyhotovuje podľa § 31 ods. 1 cit. zákona buď v písomnej alebo technickej forme. V oboch prípadoch predstavuje táto forma len hmotne zachytený výsledok činnosti. V zmysle § 536 ods. 2 OBZ tak ide o dielo a zmluva o vyhotovení účtovnej závierky medzi dvoma podnikateľmi spĺňa znaky zmluvy o dielo podľa § 536 a nasl. OBZ. Zmluva o diele je podľa § 536 OBZ zmluvou neformálnou. Môže sa uzavrieť nielen písomne, ale aj ústne, alebo konkludentne. Na to, aby platne vznikla, postačí, že sa strany dohodnú o predmete zmluvy (diele) a o tom, či za vykonanie diela vznikne objednávateľovi povinnosť zaplatiť zhotoviteľovi určitú cenu. Hoci dielom môže byť aj vyhotovenie účtovnej závierky, nemusí ísť len o jednorazovú činnosť, ktorej cieľom je zostaviť jedinú účtovnú závierku, ale nič nevylučuje ani pokračujúcu činnosť, ktorej výsledky sa hmotne zachytávajú v určitých pravidelných časových intervaloch. Z ničoho totiž nevplýva, že by zmluva o dielo nemohla byť dohodnutá ako rámcová, teda podobne, ako je to bežné v prípade kúpnych zmlúv, ktoré sú vzhľadom na predmet plnenia často len málo odlišné. Z hľadiska § 536 ods. 1 OBZ je len nevyhnutné, aby bol dohodnutý predmet diela a jeho cena. Strany môžu uzatvoriť aj takú zmluvu, ktorej predmetom bude vykonávanie viacerých úkonov, či už popri sebe alebo v časovej nadväznosti, ktoré smerujú k zavŕšeniu v určitej ucelenej podobe. Je samozrejmé, že pred zostavením účtovnej závierky je potrebné pripraviť účtovné podklady, ktoré musia spĺňať náležitosti zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve. Príprava týchto podkladov v sebe nevyhnutne zahŕňa aj kontrolu ich vyhotovovania, najmä vtedy, keď ich vyhotovuje ďalšia osoba. Pokiaľ teda ide o činnosť spočívajúcu v kontrole správnosti vedenia účtovníctva, táto je predpokladom vyhotovenia účtovnej závierky, ktorá je len vyústením predchádzajúcich úkonov. V takomto kontexte preto nejde o samostatné dielo, ale o jeho súčasť.

19. V prejednávanej veci bolo z vykonaného dokazovania zrejmé, že U.. P. sa s konateľom žalobcu dohodol na dlhodobej spolupráci, predmetom ktorej bola práve kontrola účtovníctva a následné opakované vyhotovovanie účtovnej závierky pre žalovaného. Odmenu za tieto služby si strany dohodli tak, že základom jej výpočtu bol počet dní strávených žalobcom kontrolou účtovníctva a zostavovaním účtovnej závierky v prevádzke žalovaného a počet ciest vykonaných vlastným vozidlom žalobcu s tým, že za každý deň a každú cestu prináležalo žalobcovi 2.500 býv. Sk. To, že cenu mal žalobca rozúčtovať medzi tri spoločnosti podľa počtu účtovných položiek, je podľa názoru súdu zákonom prípustný spôsob dohody o cene. V dôsledku toho súd dospel k záveru, že boli naplnené všetky predpoklady § 536 ods. 3 a § 546 ods. 1 OBZ na to, aby medzi stranami vznikla zmluva o dielo.

20. To, že cena mala byť rozúčtovaná medzi tri spoločnosti, však samo o sebe ešte neznamená, že zmluva o dielo bola uzavretá s troma objednávateľmi, ktorí by boli prípadne solidárne zaviazaní podľa § 293 OBZ. Táto skutočnosť bez ďalšieho nie je znakom plurality na strane objednávateľa. S takouto eventualitou by však bolo potrené sa podrobnejšie zaoberať len vtedy, keby žalobca tvrdil, že by to tak bolo. Okrem toho, že to netvrdil, k okolnostiam uzavretia zmluvy na strane ďalších dvoch spoločností nenavrhol žiadne dokazovanie. Preto bolo nepodstatné, či niektorá z týchto spoločností určitú pohľadávku uznala v reštrukturalizácii alebo nie.

21. Čas uzatvorenia tejto dohody nebol presne zistený, no keďže spolupráca trvala približne 15 rokov, k dohode mohlo dôjsť aj v čase, keď U.. P. nebol konateľom žalovaného. Medzi stranami však nebolo sporné, že faktúry za predchádzajúce obdobia žalovaný uhrádzal. Z toho potom plynie, že žalovaný súhlasil s tým, ako spoluprácu so žalobcom dohodol U.. P.. V takomto správaní žalovaného sa podľa názoru súdu odzrkadľuje poverenie U.. P. na zabezpečenie kontroly účtovníctva a vyhotovovania účtovnej závierky. Keďže vedenie účtovníctva je v zmysle § 40 OBZ povinnosťou žalovaného, ide o činnosť nevyhnutne spojenú s prevádzkovaním podniku. Preto bol U.. P. oprávnený žalovaného zaväzovať podľa § 15 ods. 1 OBZ. Aj keby však neboli splnené podmienky podľa cit. ustanovenia, skutočnosť, že žalovaný uznal, že žalobcovi vzniklo právo na odmenu (nesúhlasil len s jeho výškou) nasvedčuje tomu, že žalovaný akceptoval konanie U.. P.. V dôsledku toho možno podporne uzavrieť, že konanie U.. P. schválil v zmysle § 33 ods. 1 a 2 OZ, a teda tieto ho zaväzujú.

22. Neplatí to však pre konanie svedkyne Q., ktorá pre žalobcu vystavila príjmový a výdavkový pokladničný doklad, podľa žalobcu potvrdzujúci čiastočnú úhradu jeho faktúry č. XXXXX v sume 50 €. Žalobca v tejto okolnosti videl uznanie záväzku čiastočným plnením podľa § 407 ods. 2 OBZ. Svedkyňa Q. však mala za úlohu viesť účtovníctvo, a to tiež len v rozsahu riešenia jednoduchých účtovných prípadov. Z vykonaného dokazovania nemožno nijakým spôsobom vyvodiť a ani to nemožno vo všeobecnosti očakávať, že by vedenie účtovníctva zahŕňalo aj uznávanie záväzkov podnikateľa. Preto podľa názoru súdu tu nie sú splnené podmienky § 15 ods. 1 OBZ. Navyše, keďže konateľ žalobcu so svedkyňou úzko spolupracoval (pomáhal jej s vedením účtovníctva a pracovali spolu na kompletizácii podkladov), je bez pochýb, že konateľ žalobcu vedel o rozsahu úloh zverených tejto svedkyni a o tom, že na uznávanie záväzkov žalovaného nie je oprávnená. Žalobca by sa tak nemohol opierať ani o § 15 ods. 2 OBZ a vyvodzovať z neho záväznosť úkonov svedkyne pre žalovaného. Preto ani nemohli v dôsledku tohto úkonu nastať účinky vyvrátiteľnej domnienky, ktorú by inak zakladal § 323 ods. 1 a 2 OBZ a ktorá by znamenala prenesenie dôkazného bremena na žalovaného.

23. Vzhľadom na všetky tieto úvahy súd dospel k záveru, že medzi žalobcom a žalovaným preto platne vznikla zmluva o dielo, ktorou sa žalobca zaviazal pre žalovaného každoročne vyhotoviť účtovnú závierku za cenu určenú na základe strávených dní a počtu ciest do P., pomerne zníženú podľa počtu účtovných položiek, ktoré pripadali na ďalšie dve spoločnosti. Zo zisteného skutkového stavu potom vyplýva, že žalobca (zhotoviteľ) vyhotovil účtovnú závierku (vykonal dielo) vykonal najneskôr 22.03.2010, keď pripojil svoj podpis na titulnú stranu súvahy. Týmto okamihom mu v zmysle § 548 ods. 1 druhej vety OBZ vznikol voči žalovanému ako objednávateľovi nárok na zaplatenie dohodnutej ceny za 10 dní strávených v P. a tri cesty vykonané svojím vlastným autom. V konaní bolo dostatočne preukázané totiž len to, že konateľ žalobcu bol prítomný u žalovaného 10 dní, v súvislosti s ktorými vykonal vlastným vozidlom tri cesty. Vychádzajúc z toho, že žalobca odmenu rozúčtoval na tri spoločnosti a žalovanému vyúčtoval práve sumu 3.177,30 € s DPH, ktorej spôsob výpočtu žalovaný nespochybňoval, možno vyvodiť jednotkovú cenu za služby poskytnuté žalovanému. Keďže uvedená suma zodpovedá 56 dňom a 21 cestám, ide celkovo o 77 „jednotiek“. Vzhľadom na to, že opodstatnený je len nárok na zaplatenie odmeny za 13 jednotiek (10 dní + 3 cesty), odmena žalobcu vyúčtovaná pôvodne v sume 3.177,30 s DPH je oprávnená len v rozsahu 13/77, teda 536,43 €.

24. Splatnosť odmeny nebola dohodnutá, preto faktúra žalobcu predstavuje v zmysle § 340 ods. 2 OBZ výzvu na plnenie, no keďže bola žalovanému doručená až 18.04.2010, žalovaný je podľa § 365 OBZ v omeškaní až od 19.04.2010. V zmysle § 369 ods. 1 OBZ v znení účinnom pred 01.02.2013 v spojení s § 517 ods. 2 OZ a § 3 a 10c nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. preto vznikol žalobcovi vzhľadom na v tom čase aktuálnu sadzbu ECB nárok na ročný úrok z omeškania v sadzbe 9 %, ale až od 19.04.2010 (deň nasledujúci po dni prevzatia faktúry), a nie od 15.04.2010.

25. Z vyššie uvedených dôvodov súd žalobe vyhovel v časti 536,43 € s prislúchajúcim úrokom z omeškania (výrok I) a vo zvyšku ju zamietol (výrok II).

26. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa § 262 ods. 1 CSP vychádzal súd z pomeru úspechu strán v konaní (z pohľadu žalovaného 82,85 % : 17,15 %), a preto podľa § 255 ods. 2 CSP priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu 65,70 % trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie. Odvolanie možno podať do 15 dní od doručenia jeho rovnopisu písomne na podpísanom súde. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody podľa § 365 CSP) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Ak žalovaný dobrovoľne nesplní povinnosť uloženú vykonateľným rozsudkom, môže sa žalobca domáhať jej splnenia v exekúcii.