Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (5)Rozsudok_5CoPr-1-2020.pdf
PDF · 104 KB
Case nature
Area
Subarea
5CoPr/1/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov senátu JUDr. Zlaty Simkovej a JUDr. Karola Krochtu v právnej veci žalobcu TATRAPEKO, a.s. so sídlom Liptovský Mikuláš, 1. mája 1919, IČO: 36 455 938, právne zast. JUDr. Jánom Slovinským, advokátom so sídlom Spišská Nová Ves, Štefánikovo námestie 13 proti žalovanému Z. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom P., ul. G. č. XXX/XX, právne zast. O.. Pavlom Závackým, advokátom so sídlom Kežmarok, Hradné námestie 29, o zaplatenie 301,- Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad č.k. 17Cpr/13/2018-83 zo dňa 24.10.2019 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
P r i z n á v a žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalobcovi v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady rozhodne súd 1.inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol. II. Priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu o výške ktorých rozhodne súd uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil súd prvej inštancie ustanovením § 179 ods. 1 a 2, § 191 ods. 1, 2, 3 a 4, § 179 a nasledujúcich Zákonníka práce, t.j. zákona č. 311/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov.
3. Súd prvej inštancie konštatoval, že na základe vykonaného dokazovania prostriedkami procesného útoku a procesnej obrany v súlade s citovanou právnou úpravou posúdil súd prvej inštancie podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
4. Žalobca v konaní predložil žalovaným vypísaný dôvod vzniku škody a podpísané uznanie záväzku na náhradu škody a dohodu o jej splácaní podľa § 191 ods. 3 Zákonníka práce. Žalovaný vznik škody, dôvod vzniku, jeho znenie, zrozumiteľnosť dôvodu, ako aj výšku v konaní pred súdom poprel. Je potrebné v prvom rade uviesť, že uznanie dlhu ako súkromnoprávny inštitút je jednostranným adresovaným právnym úkonom, ktorým dlžník uznáva svoj dlh voči veriteľovi, ktorý si ním vylepšuje svoju pozíciu pre prípad vymáhania svojej pohľadávky (§ 558 Obč. zákonníka). Na rozdiel od všeobecnej súkromnoprávnej úpravy, Zákonník práce upravuje zabezpečovacie prostriedky osobitne, konkrétne v ustanovení § 20 (dohoda o zrážkach zo mzdy, ručenie, zriadenie záložného práva). Z hľadiska právnych dôsledkov v pracovnom práve nemožno aplikovať úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku týkajúcu sa uznania dlhu. Napriek tomu, že uznanie dlhu v danej podobe nie je možné aplikovať ako zabezpečovací titul v pracovnoprávnych vzťahoch, Zákonník práce predsa len upravuje uznanie dlhu vo forme uznania záväzku nahradiť škodu, ak ju spôsobil zamestnanec. Odlišnosť od občianskoprávnej
úpravy konštatuje aj judikatúra, podľa ktorej uznanie záväzku na náhradu škody podľa § 191 ods. 3 Zákonníka práce nie je samostatným zaväzovacím dôvodom, ani sa ním nezakladá domnienka o existencii dlhu v čase uznania. Uznanie záväzku na náhradu škody v požadovanej výške podľa § 191 ods. 3 Zákonníka práce nič nemení na skutočnosti, že právnym dôvodom vzniku tohto záväzku môže byť len zavinené protiprávne konanie zamestnanca, s ktorým Zákonník práce spája jeho zodpovednosť za vzniknutú škodu. Ak sa tak stalo písomnou formou, má však ten právny dôsledok, že na uplatnenie uznaného peňažného nároku platí desaťročná premlčacia doba podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého, ak právo dlžník písomne uznal čo do dôvodu i výšky, premlčuje sa za desať rokov odo dňa, keď k uznaniu došlo (podľa R 97/1968).
5. Keďže uznanie záväzku na náhradu škody nie je samostatným zaväzovacím dôvodom a ani sa ním nezakladá domnienka o existencii dlhu v čase uznania, je potrebné, aby ten, kto sa plnenia zo záväzku uvedeného v uznaní domáha v súdnom konaní, preukázal aj skutočnosti, ktoré svedčia o tom, že záväzok skutočne vznikol a v akej výške vznikol. Ak sa záväzok medzi stranami týka otázky nahradenia vzniknutej škody, kritéria na preukázanie vzniknutej škody sú presne vymedzené a v konaní je potrebné preukázať nielen škodovú udalosť spôsobenú žalovaným, ale aj výšku vzniknutej škody, porušenie povinností pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním, príčinnú súvislosť medzi porušením povinností a vznikom škody, ako aj zavinenie na strane zamestnanca. Všetky uvedené predpoklady musia byť v danom prípade splnené kumulatívne, inak nemožno hovoriť o zodpovednosti určitého subjektu a náhrade škody, na ktorú má byť zaviazaný. V danom prípade súd vykonaným dokazovaním zistil, že predpoklady vzniku škody neboli naplnené. V konaní žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania povinnosti žalovaného na náhradu škody, nakoľko nepreukázal súdu uvedené predpoklady vzniku škody zavineným konaním žalovaného, a to ani dokazovaním vykonaným najmä výsluchom konateľa žalobcu či svedkov. V konaní nebola preukázaná škoda, ani konanie žalovaného, ktoré by malo za následok spôsobenie škody zamestnávateľovi, rovnako žalobca (zamestnávateľ) nepreukázal výšku škody, žiadnym spôsobom nepreukázal pred súdom, akým výpočtom žalobca dospel k záveru o výške škody 792,- Eur, žalobca nešpecifikoval, aké výrobky a v akých množstvách mal žalovaný odcudziť. Žalobca rovnako nepreukázal príčinnú súvislosť medzi konaním žalovaného a vznikom škody a taktiež nepreukázal zavinenie žalovaného.
6. Zároveň poukázal na ustálenú súdnu prax, konkrétne na R 97/1968 a na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z nepublikovanej judikatúry, a to sp.zn. 6Cz/7/1988. Poukazovanie žalobcu na vypísanie tlačiva, uznania záväzku a výšky škody vlastnoručne žalovaným ako aj na to, že žalovaný vedel o odcudzenom pečive, je pri preukazovaní náhrady škody v súdnom konaní bez špecifikácie škody a preukázania ďalších predpokladov na vznik škody vyžadovaných Zákonníkom práce právne bezvýznamné a na preukázanie požadovaného nároku nepostačuje. Rovnako je nepostačujúca argumentácia žalujúcej strany o tom, že žalovaný časť záväzku sám dobrovoľne uhradil. K tomu súd prvej inštancie dodal, že ani výsluchom svedkov v konaní nebola zistená špecifikácia žalovaného nároku, a to čo do výšky škody a tiež čo do konania žalovaného, teda porušenie povinností pri plnení pracovných úloh. Nárok požadovaný žalobcom v tomto konaní mu preto nebolo možné priznať. Zároveň súd prvej inštancie konštatoval, že nemal preukázané ani to, že požadovanú náhradu škody a obsah dohody o spôsobe jej úhrady zamestnávateľ prerokoval vopred so zástupcami zamestnancov podľa ust. § 191 ods. 4 Zákonníka práce. Za daného stavu preto žalobu zamietol. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie ustanovením § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej C.s.p.). žalovanému, ktorý bol vo veci v celom rozsahu úspešný priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady rozhodne súd postupom podľa § 262 ods. 2 C.s.p.
7. Proti tomuto rozsudku včas podal odvolanie žalobca. Právne odôvodnil svoje odvolanie ustanovením § 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ C.s.p. Teda, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na znenie ustanovenia § 91 ods. 3 Zákonníka práce a na to, že o spôsobe náhrady škody je nutné dohodnúť sa. Ak zamestnanec neuzná škodu a nechce ju dobrovoľne uhradiť, zamestnávateľ môže vymáhať škodu len prostredníctvom súdu. Ak zamestnanec uzná svoj záväzok nahradiť škodu a jej výšku, ak sa so zamestnávateľom dohodne na spôsobe náhrady škody je zamestnávateľ povinný uviesť tieto skutočnosti v dohode o náhrade škody, o uzatvorení pod sankciou neplatnosti v písomnej forme. V súlade s platným právnym poriadkom Slovenskej republiky v prípade žalobcu a žalovaného došlo k uznaniu spôsobenia škody žalovaným, a teda aj k dohode o náhrade
škody. Zákon ukladá povinnosť vymáhať škodu od zamestnanca prostredníctvom súdu len v prípade, ak zamestnanec neuzná spôsobenie škody a nedohodne sa na náhrade škody so zamestnávateľom. V takom prípade vzniká zamestnávateľovi povinnosť preukazovať zavinenie výšky spôsobenej škody súdu, nie v prípade ak sa so zamestnancom dohodnú o náhrade škody. Poukázal na znenie ustanovenia § 20 ods. 1, 2 Zákonníka práce s tým, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s bodom 2.1 uznania záväzku na náhradu škody, a dohody o jej splácaní uzatvorenej podľa ust. § 131 ods. 3 Zákonníka práce, z ktorého citoval. Zákonník práce k uzatvoreniu dohody o zrážkach uvádza len podmienku, že musí byť uzatvorená písomne, čo žalobca ako zamestnávateľ splnil. Z ustanovení Zákonníka práce nevyplýva, že takáto dohoda musí byť uzatvorená osobitne a nie je presne určený jej obsah. V súlade s platnou judikatúrou je vhodné ak takáto dohoda obsahuje dôvod zrážok zo mzdy (je uvedený v uznaní záväzku na náhradu škody, a dohode o jej splácaní) určenie výšky zrážok a dátum splatnosti (odkaz na bod 1.1 dohody). Je teda podľa názoru žalobcu zrejmé, že uzatvorená dohoda o zrážkach zo mzdy spĺňa všetky zákonom stanovené podmienky jej uzatvorenia, je platná a účinná, teda záver súdu o tom, že uznanie záväzku na náhradu škody a dohodne o jej splácaní nie je možné aplikovať ako zabezpečovací titul pracovného práva je scestný. K bodu 22. žalobca napadol rozsudok z dôvodu, že uznanie záväzku na náhradu škody a dohode o jej splácaní vzhľadom na dohodu o zrážkach zo mzdy v nej obsiahnutú je možné považovať za samostatný zaväzovací dôvod nie je potrebné, aby duplicitne došlo k preukazovaniu skutočností, ktoré svedčia o tom, že záväzok uvedený v uznaní záväzku na náhradu škody a dohody o jej splácaní skutočne vznikol a v akej výške vznikol. Toto dokazovanie bolo vykonané priamo pri podpise uznania záväzku na náhradu škody a dohody o jej splácaní dňa 19.02.2018, nakoľko je už aj zo samotného textu uznania zrejmé, že žalovaný vedel, že spôsobil škodu a aj to v akej výške. K veci žalobca ďalej uviedol, že nakoľko žalovaný ako zamestnanec uznal spôsobenú škodu a zaviazal sa k jej úhrade, nemal dôvod pristúpiť k zachovaniu všetkých dokladov na cent preukazujúcich výšku škody s presným popisom vzniku škody. Samotné vyjadrenie žalobcu, že uznanie záväzku na náhradu škody a dohody o jej splácaní vypísal, podpísal, ale škodu neuznáva je špekulatívne a účelové s úmyslom vyhnúť sa zodpovednosti za spôsobenú škodu. Zároveň žalobca považuje za účelové tvrdenie, že žalovaný sa bál podania trestného oznámenia na jeho osobu, nakoľko ak by si bol vedomý, že nič nespáchal a nič neodcudzil, nemal dôvod sa báť prešetrenia situácie príslušným policajným zborom. K bodu 26. odôvodnenia rozsudku žalobca uviedol, že nie je možné súhlasiť so záverom, že nemal za preukázané, že požadovanú náhradu škody a obsah dohody o spôsobe jej úhrady zamestnávateľ prerokoval vopred so zástupcami zamestnancov podľa ust. § 191 ods. 4 Zákonníka práce. Toto ustanovenie zákona zakladá povinnosť zamestnávateľovi umožniť pôsobenie odborovej organizácie v zamestnaneckej rade alebo zamestnaneckému dôverníkovi, nie povinnosť mať takúto inštitúciu v spoločnosti. Štatutárny zástupca žalobcu bol v zmysle platnej právnej úpravy Slovenskej republiky oprávnený konať sám, a sám rozhodnúť o uzatvorení uznania záväzku a dohody o jej splácaní žalovaným, nakoľko v jeho spoločnosti žiadna odborová organizácia, zamestnanecká rada ani zamestnanecký dôverník nepôsobí. Ba dokonca nad rámec svojich povinností, ktoré žalobcovi zákon ukladá štatutárny zástupca žalobcu prerokoval vznik škody so zamestnancami na gremiálnej porade dňa 22.01.2018. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vytvára pre zamestnávateľov spoločensky neprijateľný precedens, ktorý chráni zamestnancov nad rámec zákona tým, že im umožňuje vyhnúť sa zodpovednosti za svoje konanie. Je všeobecne známe, že zamestnávatelia v pracovnoprávnych sporoch ťahajú za kratší koniec, avšak uvedené rozhodnutie súdu vytvára vhodné podmienky pre rozširovanie nezodpovedného prístupu zamestnancov k majetku zamestnávateľa, k jeho rozkrádaniu a poškodzovaniu. Žalobca splnil všetky podmienky stanovené zákonom na ochranu svojho majetku, dokonca zamestnancovi vyšiel v ústrety, aby mu spôsobenú škodu pomohol nahradiť, namiesto toho, aby využil ust. § 68 písm. b/ Zákonníka práce a pristúpil k výpovedi zamestnanca z dôvodu hrubého porušenia pracovnej disciplíny, kedy by zamestnanec nemal nárok ani na dávku v nezamestnanosti. Preto žalobca žiadal odvolací súd, aby rozsudok zmenil a vyhovel petitu žaloby alebo aby vec zrušil a vrátil späť na ďalšie konanie na súd prvej inštancie.
8. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Mal za to, že súd prvej inštancie riadne zdôvodnil napadnutý rozsudok. Riadnym spôsobom preukázaným na platné zákonné ustanovenie ako aj na platnú judikatúru sa vyporiadal aj s dôvodmi odvolania žalobca, ktoré uvádza teraz v odvolaní. V prvom rade súd prvej inštancie v rozsudku uviedol aké sú právne predpoklady zodpovednosti zamestnanca za škodu, a to a/ škoda, b/ porušenie povinností pri plnení pracovných úloh alebo priamej súvislosti s ním, c/ príčinná súvislosť medzi porušením povinností a vznikom škody, d/ zavinenie. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno preukázania povinností žalovaného na náhradu škody, nakoľko nepreukázal súdu uvedené predpoklady náhrady škody na strane žalovaného. Žalobca (vo vyjadrení nesprávne uvedený
ako žalovaný), vo svojom odvolaní poukazuje na body 21., 22. a 26. napadnutého rozsudku. Vo všetkých uvádzaných bodoch súd prvej inštancie riadnym spôsobom odôvodnil uvádzané skutočnosti, s poukazom na platné ustanovenia Zákonníka práce ako aj na platnú judikatúru. Žalobca (zase nesprávne uvedený ako žalovaný), vo svojom odvolaní sa len odvoláva na niečo, čo nevie ani sám odôvodniť platnými zákonnými ustanoveniami, respektíve konkrétnou judikatúrou. Preto navrhol rozsudok súdu 1. inštancie ako vecne správny potvrdiť v celom rozsahu a uplatnil si trovy odvolacieho konania.
9. K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobcu sa znova vyjadril žalobca. V celom rozsahu trval na svojom odvolaní zo dňa 12.12.2019 a na dôvodoch v ňom uvedených. Má za to, že odvolanie bolo riadne odôvodnené. Žalobca vo svojom odvolaní vytkol súdu prvej inštancie, že konkrétnu judikatúru i zákonné ustanovenia, ktoré boli použité v odôvodnení rozsudku nie je možné aplikovať v danej právnej veci, nakoľko skutočnosti tohto prípade sú odlišné a nezohľadňujú všetky skutočnosti, ktoré sa v danej právnej veci nachádzajú. Napríklad ustanovenie o zabezpečovacích prostriedkoch podľa Zákonníka práce. Preto navrhol rozsudok zmeniť ako je uvedené v žalobnom petite a žalobe vyhovieť.
10. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril znova žalovaný. Trval na svojom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 04.05.2020. Mal za to, že súd prvej inštancie riadne v bodoch 21., 22. a 26. napadnutý rozsudok odôvodnil. V danom prípade nebolo možné podpísanú dohodu o uznaní dlhu zo dňa 19.02.2018 uznať za právne relevantnú. Poukázal na príslušné ustanovenia Zákonníka práce, Občianskeho zákonníka i príslušnú judikatúru. Žalobca vo svojom odvolaní tieto tvrdenia prvoinštančného súdu žiadnym spôsobom nevyvrátil. Preto navrhol rozsudok potvrdiť ako vecne správny a uplatnil si trovy odvolacieho konania.
11. Ďalšie vyjadrenia do spisu predložené neboli.
12. Odvolací súd na základe podaného odvolania preskúmal rozsudok súdu 1. Inštancie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 379 a nasledujúcich C.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 385 C.s.p. a contrario s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 02.09.2020 a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
13. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na rozhodnutie vo veci, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležíte aj odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia konajúceho súdu prvej inštancie a v podrobnostiach naň poukazuje.
14. Pokiaľ ide o vec samu, odvolací súd konštatuje, že žalovaný v odvolacom konaní nevzniesol žiadne námietky, s ktorými by sa už nevyporiadal súd prvej inštancie pri rozhodovaní vo veci samej a opätovné zdôvodnenie ich neopodstatnenosti pre rozhodnutie v tejto veci aj odvolacím súdom by bolo len opakovaním už vyčerpávajúceho zdôvodnenia poskytnutého sporovým stranám súdom prvej inštancie v odôvodnení napádaného rozhodnutia.
15. Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodcovskou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne judikuje. že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automatický povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z toho aspektu je plne realizované základe právo účastníka na spravodlivý proces ( napr. sp. zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04. I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013). Rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo/163/2015 zo 17. marca 2016).
16. Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré primerane
vysvetlil. Z pohľadu logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu napadnutého rozhodnutia súdu 1. inštancie vytknúť závažné nedostatky.
17. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo strany aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp.zn. IV. ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby strana sporu bola súlade s jeho požiadavkou a právnymi názormi (I. ÚS 50/04).
18. Odvolací súd plne súhlasí s názorom súdu prvej inštancie tak, ako to uviedol v bode 22 svojho odôvodnenia, že uznanie záväzku na náhradu škody podľa ust. § 191 ods. 3 Zákonníka práce nie je samostatným zaväzovacím dôvodom, ani sa ním nezakladá domnienka o existencii dlhu v čase uznania. Uznanie záväzku na náhradu škody v požadovanej výške nič nemení na skutočnosti, že právnym dôvodom vzniku tohto záväzku môže byť len zavinené protiprávne konania pracovníka, s ktorým Zákonník práce spája jeho zodpovednosť za vzniknutú škodu. Otázku, či zo strany pracovníka išlo len o uznanie záväzku na náhradu škody v požadovanej výške podľa ust. § 191 ods. 3 Zákonníka práce, teda o jednostranný právny úkon pracovníka alebo o dohodu v zmysle ust. § 18 Zákonníka práce, teda má posudzovať podľa všeobecného ustanovenia § 15 Zákonníka práce o právnych úkonoch, a podľa ust. § 17 Zákonníka práce o neplatnosti právnych úkonov. Súd prvej inštancie správne uviedol R 97/1968, s ktorými sa odvolací súd plne stotožňuje. Pravidlám formálnej logiky zodpovedá aj názor súdu 1. inštancie tak, ako to uviedol v bode 25. odôvodnenia, že poukazovanie žalobcu na vypísanie tlačiva uznania záväzku a výšky škody vlastnoručne žalovaným, ako aj na to, že žalovaný vedel o odcudzenom pečive je pri preukazovaní náhrady škody v súdnom konaní bez špecifikácie škody a preukázania ďalších predpokladov na vznik škody, vyžadovaným Zákonníkom práce právne bezvýznamné, a na preukazovanie požadovaného nároku nepostačuje. Rovnako nepostačujúca je aj argumentácia žalujúcej strany o tom, že žalovaný chce časť záväzku dobrovoľne uhradiť. Skutočne tak ako konštatoval súd prvej inštancie, ani výsluchom svedkov v konaní nebola zistená špecifikácia žalovaného nároku a to čo do výšky škody, a tiež čo do konania žalovaného, teda porušenie povinností pri plnení pracovných úloh. Nárok požadovaný žalobcom preto skutočne nebolo možné priznať. Súd prvej inštancie preto správne rozhodol keď žalobu zamietol. Správne rozhodol i vo výroku o trovách konania. Preto odvolací súd postupom podľa ust. § 387 ods. 1, 2 C.s.p. rozsudok ako vecne správny potvrdil.
19. K odvolacej námietke žalobcu, že ust. § 191 ods. 4 Zákonníka práce zakladá povinnosť zamestnávateľovi umožniť pôsobenie odborovej organizácie, v zamestnaneckej rade alebo zamestnaneckému dôverníkovi, nie povinnosť mať takýto inštitút v spoločnosti je dôvodná. Pokiaľ skutočne odborová organizácia, zamestnanecká rada alebo zamestnanecký dôverník v organizácií nepôsobí, bol štatutárny zástupca žalobcu v zmysle platnej právnej úpravy oprávnený konať sám a sám rozhodnúť o uzatvorení uznania záväzku a dohody o jej splácaní so žalovaným. Uvedené však nič nemení na skutočnosti, že predpoklady pre vznik škody zo strany žalovaného neboli naplnené a táto otázka vo vzťahu k správnemu rozhodnutiu vo veci napriek tomu, že to súd prvej inštancie v bode 26. uviedol, nemá reálne právny význam.
20. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd postupom podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust. § 251 a § 255 ods. 1 C.s.p. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k žalobcovi v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.