Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11Co-402-2019.pdf
PDF · 172.14 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/402/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov JUDr. Jarmily Maximovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobkyne: T. B., nar. XX.X.XXXX, bytom A., N. XX, zast. JUDr. Antonom Hencovským, advokátom, so sídlom Košice, Františkánska 3, proti žalovanej: Generali Poisťovňa, a.s., so sídlom Bratislava, Lamačská cesta 3/A, IČO: 35 709 332, zast. JUDr. Pavlom Horovčákom, advokátom, so sídlom Košice, Hroncova 3, o náhradu škody na zdraví, o odvolaniach žalobkyne a žalovanej proti rozsudku 19C/92/2009-422 zo dňa 15.4.2019 Okresného súdu Košice II
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni 79.906,32 € s 9 % úrokmi z omeškania ročne od 13.6.2009 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
M e n í rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že priznáva žalobkyni nárok na 100 % náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
M e n í rozsudok vo výroku o trovách štátu vo vzťahu k žalovanej tak, že priznáva štátu náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice II (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom konanie o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 97.930 € od 1.5.2009 do 11.6.2009 a vo výške 0,25 % ročne zo sumy 97.930 € od 12.6.2009 do zaplatenia zastavil (I.), žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 79.906,32 € s 9 % úrokmi z omeškania ročne zo sumy 79.906,32 € od 13.6.2009 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (II.) a žalobu o zaplatenie sumy 18.023,68 € a v prevyšujúcej časti uplatneného príslušenstva zamietol (III.). Žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 63,20 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku (IV.), štátu priznal právo na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 81,60 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (V.) a zároveň vyslovil, že voči žalobkyni štát nemá právo na náhradu trov konania (VI.).
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala od žalovanej zaplatenia sumy 84.667,50 € s úrokmi z omeškania, titulom náhrady škody na zdraví vzniknutej pri dopravnej nehode dňa 21.8.2007 okolo 14,00 h. v Košiciach - sídl. KVP v smere od ul. Popradskej za križovatkou ulíc Wuppertálska a
Moskovská trieda, kde na prechode pre chodcov bola žalobkyňa zrazená osobným motorovým vozidlom (OMV) zn. Škoda Felícia EČV: B. XXXEL, vedeným vodičom D. A., nar. XX.X.XXXX a v dôsledku zrážky utrpela ťažké poranenia hlavy, končatín, panvy a vnútorných orgánov, za ktoré nesie istú mieru zodpovednosti vodič motorového vozidla s tým, že vo veci prečinu ublíženia na zdraví bolo začaté trestné stíhanie, ktoré uznesením Okresného riaditeľstva PZ v Košiciach, Úradu justičnej a kriminálnej polície, odboru justičnej polície zo dňa 31.10.2007 bolo zastavené. Žalobou uplatnený nárok na náhradu škody na zdraví pozostával z náhrady za bolesť v sume 29.916,- € (2.237,5 bodov x 13,37 €), náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia (ďalej len „SSU“) v sume 36.501,- € (2.730 bodov x 13,37 €) a zo zvýšenej náhrady za SSU v rozsahu o 50 % vyčíslenej v sume 18.250,50 €, dôvodiac pritom existenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa spočívajúcich v tom, že žalobkyňa v čase dopravnej nehody mala len 13 rokov žijúc svoj život plnohodnotne, aktívne s mnohými plánmi do budúcnosti, avšak tragická udalosť výrazným spôsobom obmedzila možnosti jej uplatnenia v ďalšom živote, že následkom dopravnej nehody došlo u nej k obmedzeniu pohybových schopností dolných, ako aj horných končatín, čo sa prejavuje napr. v ťažkostiach pri čupnutí a dlhšom státí, pociťovaní bolesti v oblasti dolných končatín, ako aj v chrbte, v únave a častej potrebe oddychu, žalobkyňa na tíšenie bolestí užíva lieky spravidla Ibuprofen, a to viackrát do mesiaca v závislosti od namáhania organizmu aj pri zmenách počasia, ďalej v obmedzení pohyblivosti horných končatín najmä ľavej ruky, ktoré sa prejavuje takmer v každej oblasti prežívania jej života, keďže nemôže dvíhať ťažšie veci, vykonávať náročnejšie domáce práce, takisto sa nemôže venovať svojim záľubám, medzi ktoré patril hlavne tanec, keď v dôsledku obmedzenej pohyblivosti a pociťovania bolestí žalobkyňa už tancovať nemôže a ďalším trvalým následkom, ktorý významne znižuje kvalitu jej života, sú vzhľadovo nepríjemné jazvy, ktoré sa snaží pred okolím zakrývať, nakoľko pohľady ľudí sú jej nepríjemné až frustrujúce, že trvalé následky nehody mali vplyv aj na sebadôveru žalobkyne, ktorá má pocity menejcennosti, utiahnutosti a problémy s nadväzovaním spoločenských kontaktov a pod., je psychicky labilnejšia, keď oproti stavu pred dopravnou nehodou býva častejšie náladová, podráždená, nervózna, až zlostná a tiež často plače. Písomným podaním doručeným súdu dňa 1.6.2015 žalobkyňa navrhla pripustiť zmenu (rozšírenie) žaloby na podklade záverov znaleckého posudku č. 4/2015 vypracovaného MUDr. J. F., PhD., ktorým bolo bolestné bodovo ohodnotené v rozsahu 2.194,50 bodov a SSU - 3.420 bodmi, t.j. o 690 bodov viac v porovnaní s pôvodným rozsahom bodového ohodnotenia SSU (2.730 bodov), preto žalobkyňa rozšírila nárok o zaplatenie náhrady za SSU o tento rozdiel a po rozšírení žaloby si uplatňovala náhradu SSU za 3.420 bodov so zvýšenou náhradou v rozsahu 50 % celkom v sume 68.590,50 €; súd prvej inštancie uznesením zo dňa 22.6.2015 navrhnutú zmenu žaloby pripustil.
3. Po právnej stránke súd prvej inštancie uplatnený nárok posúdil podľa ustanovení § 488, § 489, § 420 ods. 1, § 427, § 441, § 444 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, 2 a 5, § 8 ods. 4, § 10 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov, § 4 ods. 1 a 4, § 4 ods. 2 písm. a), § 4 ods. 1, § 4 ods. 2 písm. a), § 4 ods. 4, § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, § 2 písm. j), § 3 ods. 1, § 3 ods. 2 písm. a) a b), § 4 ods. 2 písm. c), e), f), § 15 ods. 1 a 4, § 53 ods. 2 zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov, § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom do 31.1.2013, § 563 a § 121 ods. 3 OZ a po vyhodnotení vykonaných dôkazov dospel k záveru, že žaloba je sčasti opodstatnená. Poukázal na zákonné predpoklady zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v zmysle ust. § 427 ods. 1 OZ, ktorá je zodpovednosťou objektívnou, a preto sa u nej nevyžaduje predpoklad zavinenia škodcu a riziko, ktoré plynie zo zvýšeného nebezpečenstva súvisiaceho s prevádzkou dopravných prostriedkov, nesie ten, komu táto prevádzka slúži, teda prevádzateľ. Vykonaným dokazovaním mal súd jednoznačne preukázané, že pri dopravnej nehode dňa 21.8.2007 vznikla škoda na zdraví žalobkyne, ktorá následkom zrážky OMV zn. Škoda Felícia, EČV: B. XXXEL vedeným vodičom D. A. utrpela ťažké poranenia hlavy, končatín, panvy a vnútorných orgánov, že prevádzateľom OMV v rozhodnom čase bola obchodná spoločnosť Informačná technika s.r.o., ktorej zodpovednosť za škodu spôsobenú pri dopravnej nehode má objektívny základ podľa ust. § 427 OZ, daný osobitnou povahou prevádzky motorového vozidla a prevádzateľ pre prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou tohto motorového vozidla v čase dopravnej nehody bol poistený na základe poistnej zmluvy uzavretej medzi právnym predchodcom žalovanej (Česká poisťovňa Slovensko, a.s.) ako poisťovateľom a obchodnou spoločnosťou Informačná technika, s.r.o. ako poistníkom podľa § 6 zák. č. 381/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov. Na základe uvedeného má žalobkyňa proti žalovanej priamy nárok na náhradu škody vyplývajúci z ust. § 15 ods. 1 veta druhá zákona č. 381/2001 Z.z. a podľa posúdenia súdu
prvej inštancie je oprávnená požadovať plnenie od žalovanej, ktorá vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobkyne je nositeľom právnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva, a teda je pasívne vecne legitimovaným subjektom. Vykonaným dokazovaním súd mal tiež preukázané, že k dopravnej nehode došlo na priamom úseku štvorpruhovej komunikácie na priechode pre chodcov, ktorý bol vyznačený vodorovným dopravným značením, ako aj zvislou dopravnou značkou, že v čase dopravnej nehody bola v danom úseku najvyššia dovolená rýchlosť jazdy 60 km/h; vodič OMV zn. Škoda Felícia D. A. v čase pred zrážkou jazdil rýchlosťou v rozsahu od 65 do 73 km/h, ktorá skutočnosť vyplýva zo znaleckého posudku Ing. I. B., s uvedeným zistením sa súd stotožnil, nakoľko ho podporuje aj svedecká výpoveď vodiča J. V., ktorý rýchlosť vozidla riadeného D.. A. odhadol na 70 km/h, prípadne aj vyššiu, vychádzajúc zo svojej rýchlosti 60 km/h a tiež zo skutočnosti, že vodič ho predbiehal a postupne sa od neho vzďaľoval, vodičovi A. vo výhľade na priechod pre chodcov nič nebránilo, žalobkyňu zrazil pravou prednou časťou vozidla a až následne po náraze začal brzdiť, žalobkyňu náraz odhodil do vzdialenosti 29,1 m, z čoho znalec vyvodil nárazovú rýchlosť v rozsahu 65 až 73 km/h. a podľa záverov znalca touto rýchlosťou jazdil vodič aj pred dopravnou nehodou vzhľadom na to, že na vozovke neboli zistené žiadne stopy po brzdení a vodič začal brzdiť až po náraze.
4. Súd prvej inštancie vykonal stranami predložené a navrhnuté dôkazy na zistenie priebehu dopravnej nehody, zvažoval jej príčiny na stranách oboch účastníkov nehody a posudzoval mieru ich účasti na škode na zdraví žalobkyne, rešpektujúc i pokyny a právny názor odvolacieho súdu vyslovené v zrušujúcom uznesení č.k. 11Co 295/2016-372 zo dňa 29.12.2017, ktorým Krajský súd v Košiciach zrušil skorší rozsudok 19C/92/2009-338 z 12.10.2015 súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Pokiaľ ide o konanie vodiča OMV zn. Škoda Felícia, EČV: B. XXXEL, pri rozhodovaní vzal do úvahy skutočnosť, že vodič D. A. sa dopustil viacnásobného porušenia pravidiel cestnej premávky ustanovených v zák. č. 315/1996 Z.z., pretože jazdil nepovolenou rýchlosťou, nevenoval dostatočnú pozornosť situácii na vozovke a v cestnej premávke a okolnostiam, ktoré mal a mohol predvídať, neprispôsobil týmto okolnostiam rýchlosť jazdy, nedbal na zvýšenú opatrnosť voči maloletej chodkyni (žalobkyni) prechádzajúcej po priechode pre chodcov, pričom prekročil jednak najvyššiu povolenú rýchlosť (60 km/h), ale čo je pre posudzovaný prípad podstatné, prekročil rýchlosť primeranú okolnostiam, ktoré mohol predvídať (§ 15 ods. 1 zák. č. 315/1996 Z.z.). V tejto súvislosti súd prvej inštancie akcentoval, že primeraná rýchlosť svojím charakterom má prednosť pred ustanovením o najvyššej dovolenej rýchlosti, pretože v prípade, že okolnosti na ceste ako napr. znížená viditeľnosť, či nepriaznivé počasie nedovoľujú vodičovi jazdiť najvyššou dovolenou rýchlosťou, musí vodič rýchlosť jazdy znížiť, pričom takouto okolnosťou majúcou vplyv na rýchlosť jazdy vozidiel sú aj chodci (§ 4 ods. 2 písm. e/ zákona č. 315/1996 Z.z.), voči ktorým je vodič povinný dbať na zvýšenú opatrnosť, čo znamená, že ak vodič spozoruje chodca, je povinný zvýšiť opatrnosť, predvídať jeho konanie a prispôsobiť tomu jazdu. Súd mal za preukázané, že v danom čase a na danom mieste boli okolnosti, ktoré vodiča obmedzovali a v dôsledku ktorých bol povinný znížiť rýchlosť svojej jazdy na primeranú rýchlosť; prvou takouto okolnosťou podľa posúdenia súdu bol priechod pre chodcov, ktorý bol na mieste dopravnej nehody riadne vyznačený vodorovným dopravným značením, ako aj zvislou dopravnou značkou. Priechodom pre chodcov je vodič vždy obmedzený, keďže chodcom musí dať takú prednosť, pri ktorej ich nesmie ani len obmedziť (§ 4 ods. 2 písm. f/ zákona č. 315/1996 Z.z.). Rýchlosť vodiča D. A. poukazuje na to, že nedbal dopravného značenia (§ 3 ods. 2 písm. b/ zákona č. 315/1996 Z.z.) upozorňujúceho na priechod pre chodcov. Ďalšou okolnosťou obmedzujúcou vodiča D.. A. bola chodkyňa, samotná žalobkyňa, ktorá v čase dopravnej nehody bola maloletým dieťaťom vo veku 13 rokov a v tejto súvislosti súd poukázal na výpoveď svedka J. V. jazdiaceho za vodičom D. A., ktorý videl dve dievčatá bežiace smerom k priechodu pre chodcov, ako aj závery znaleckého posudku znalca Ing. I. B., ktorý konštatoval, že v okamihu vnikania chodkyne do vozovky bolo vozidlo vzdialené od miesta zrážky 19,9 - 28,4 m, čo znamená, že ak by sa vodič díval v smere jazdy, bez akýchkoľvek pochybností by žalobkyňu zbadal, keďže vo výhľade mu nič nebránilo a začal by nejakým spôsobom reagovať, on však zrazil žalobkyňu v plnej rýchlosti a brzdiť začal až následne. V kontexte posúdenia miery, akou prispel vodič D. A. svojím konaním k zrážke žalobkyne, súd zdôraznil, že vodič mal reagovať na pohyb žalobkyne už v čase, kedy sa behom po chodníku blížila k priechodu pre chodcov a poukázal v tejto súvislosti na výpoveď svedka J. V., jazdiaceho za vodičom D.. A., ktorý uviedol, že pri odbočke z Moskovskej triedy na ulicu Wuppertálsku videl sprava bežať dve dievčatá po chodníku v smere na priechod pre chodcov. Podľa názoru súdu ak by sa vodič D.. A. bol plne venoval situácii na ceste i mimo nej, rovnako ako svedok J. V. by videl sprava dve po chodníku bežiace dievčatá smerom k priechodu pre chodcov, teda už v tomto momente mal prispôsobiť rýchlosť týmto okolnostiam, dbať zvýšenej opatrnosti, najmä ak sa jednalo o deti a vzhľadom na smer behu detí a priechod pre chodcov
mal predvídať tento pohyb smerom k vozovke. Podľa záverov znalca primeranou rýchlosťou vodiča v danej situácii, z ktorej by zabránil nehode, bola rýchlosť 37,7 až 50,5 km/h. a vzhľadom na zistené okolnosti a priebeh nehody uzavrel, že vodič D. A. mal povinnosť jazdiť touto primeranou rýchlosťou, teda v rozsahu 37,7 až 50,5 km/h., nakoľko však jazdil rýchlosťou vyššou ako primeranou a vyššou ako povolenou, technika jeho jazdy nebola správna. Za tejto situácie sa súd nestotožnil s námietkou žalovanej o výlučnej zodpovednosti žalobkyne za škodu na zdraví, o ktorej podľa názoru súdu by bolo možné uvažovať v takom prípade, ak by k zrážke došlo aj vtedy, ak by vodič jazdil technicky správne, teda ak by dbal na dopravné značenie priechodu pre chodcov, venoval by pozornosť situácii na ceste a i mimo vozovky, znížil by primerane rýchlosť, a to aj s ohľadom na situáciu na chodníku pri priechode, a vtedy by žalobkyňa vkročila na vozovku a vodič by nemal žiadne možnosti vyhnúť sa zrážke. Pretože takýto priebeh dopravnej nehody nebol zistený, neprichádza do úvahy záver o výlučnom zavinení žalobkyne. K nehode by nedošlo, ak by vodič jazdil technicky správne, a to ani v situácii, kedy žalobkyňa vstúpila na vozovku bez toho, aby sa presvedčila, či neprichádza nejaké motorové vozidlo - v takom prípade by totiž vodič zastavil vozidlo do priechodu pre chodcov. K nehode by však nedošlo ani vtedy, ak by sa žalobkyňa pred vstupom na vozovku presvedčila o situácii na ceste. K zrážke by v takom prípade nedošlo ani v situácii, kedy vodič jazdil rýchlosťou 65 až 73 km/h. Vychádzajúc z priebehu dopravnej nehody podľa posúdenia súdu nemožno urobiť záver o výlučnej zodpovednosti vodiča a výsledky vykonaného dokazovania, pokiaľ ide o zodpovednosť za škodu (základ nároku), odôvodňujú záver, že na vzniku škody sa čiastočne spolupodieľala i žalobkyňa svojou nepozornosťou, keď pred vstupom na vozovku sa nepresvedčila o situácii na ceste a podľa miery svojej účasti preto zodpovedá za škodu pri splnení zákonných predpokladov zodpovednosti v zmysle ust. § 441 OZ v rozsahu 10 %. Podľa úvahy súdu v danom prípade by nebolo spravodlivé zaťažiť žalobkyňu väčšou mierou zodpovednosti za jej zjavnú neopatrnosť v rozsahu väčšom ako 10 %, a to s ohľadom na vek vtedy neplnoletej žalobkyne, ako i na to, že to bol práve vodič motorového vozidla, ktorý mal rešpektovať dopravné značenia, sledovať situáciu na vozovke i mimo nej, dve bežiace deti smerujúce k priechodu vyhodnotiť ako potenciálne riziko a zvýšiť opatrnosť, obzvlášť keď sa jednalo od deti a týmto okolnostiam prispôsobiť rýchlosť jazdy, preto vzhľadom na nesprávnu techniku jazdy vodiča je v danom prípade vylúčený záver, že by žalobkyňa vytvorila vodičovi vozidla náhlu prekážku. Na podklade odborných záverov znalca z odboru dopravy, ktoré vyplynuli z vykonanej analýzy nehodového deja vo vzťahu k primeranej rýchlosti, súd dospel k záveru, že v danom mieste a čase existovali okolnosti, pre ktoré bol vodič povinný jazdiť primeranou rýchlosťou 37,7 až 50,5 km/h, pri dodržaní ktorej by zabránil nehode zastavením pred miestom zrážky, vodič však na situáciu na ceste a žalobkyňu prichádzajúcu na cestu z pravej strany žiadnym spôsobom nereagoval, neurobil vôbec nič, žiadne brzdenie či snaha o vyhýbací manéver, čo naznačuje, že s vysokou pravdepodobnosťou sa vôbec nevenoval situácii na ceste, lebo ak by sa plne venoval jazde, videl by dve bežiace dievčatá smerujúce po chodníku z pravej strany a bol povinný predvídať ich nesprávne konanie a prispôsobiť tomu jazdu. Vzhľadom na uvedené súd ustálil, že nedovolená rýchlosť a nevenovanie sa jazde vodičom D.. A. sú podstatnými príčinami vzniku škody na zdraví žalobkyne a so zreteľom na uvedené potom nie je možné dospieť k záveru, že by žalobkyňa vytvorila vstupom na vozovku vodičovi náhlu prekážku. Prekážka náhla je prekážka, ktorá je vodičovi vytvorená takým spôsobom, že vodič pri správnej technike jazdy nemôže zastaviť do miesta zrážky, resp. nemôže odvrátiť dopravnú nehodu. Z technického hľadiska teda nemôže ísť o prekážku náhlu vtedy, ak vodičovi vbehne do vozovky dieťa, ktoré sa nachádza vedľa cesty a ktoré vodič predtým videl. V danom prípade vodič nejazdil technicky správne, nevidel žalobkyňu hoci ju vidieť mal a mohol, ak by sa bol plne venoval riadeniu svojho vozidla a situácii pred ním na ceste i mimo nej. Z uvedeného vyplýva, že rozhodujúcou príčinou škody bolo porušenie právnych povinností vodičom motorového vozidla, ktorý nesprávnou technikou jazdy, nedovolenou a neprimeranou rýchlosťou, nevenovaním dostatočnej pozornosti situácii na vozovke i mimo nej, ignorovaním dopravného značenia výrazne a zásadne prispel k vzniku škody na zdraví žalobkyne, pričom bez tohto porušenia právnych predpisov by k škodlivému následku nedošlo, a preto súd ustálil, že práve tieto okolnosti na strane vodiča motorového vozidla D. A. sa na vzniku škody podieľali v rozhodujúcej miere 90 % a v tomto rozsahu právne uzavrel existenciu základu nároku žalobkyne voči žalovanej.
5. Pokiaľ ide o výšku náhrady škody, súd prvej inštancie vychádzal zo znaleckého posudku MUDr. J. F., PhD., so závermi ktorého sa strany sporu stotožnili, resp. žalovaná sa k ZP ani nevyjadrila a nič nenamietala. Týmto ZP bolo lekársky ohodnotené odškodnenie bolesti žalobkyne základným počtom bodov 2.194,50 a odškodnenie SSU v rozsahu 3.420 bodov za poškodenie zdravia žalobkyne pri dopravnej nehode dňa 21.8.2007, pričom podľa posúdenia znalca zdravotný stav žalobkyne bolo možné považovať za ustálený po ukončení rehabilitácie dňa 23.6.2008, kedy už bolo možné vydať lekársky
posudok na ohodnotenie bolestného. Vzhľadom na uvedené súd vychádzajúc z priemernej mesačnej mzdy dosahovanej za rok 2007, t.j. za predchádzajúci rok, kedy došlo ku vzniku nároku žalobkyne na náhradu škody (§ 5 ods. 2 zákona č. 437/2004 Z.z.), kedy hodnota jedného bodu predstavovala sumu 13,37 €, dospel k záveru, že žalobkyni vznikol nárok na náhradu za bolesť vo výške 29.341,- € po zaokrúhlení a na náhradu za SSU vo výške 45.726,- € po zaokrúhlení (3.420 x 13,37 €). Žalobkyňa si podanou žalobou uplatnila aj nárok na zvýšenie základnej náhrady za SSU v rozsahu 50 % podľa ust. § 5 ods. 5, § 10 ods. 4 zákona č. 437/2004 Z.z., podľa ktorého je daná možnosť súdu, aby v prípadoch hodných osobitného zreteľa, akým je napr. uznanie invalidity, náhradu za SSU zvýšil najviac o 50 %. Súd konštatoval, že dôvod hodný osobitného zreteľa však nezakladá iba uznanie invalidity, ktoré je jedným, nie však jediným prípadom a zákonodarca túto možnosť zvýšiť náhradu za SSU (najviac o 50 %) nepriznáva iba prípadom úplného vyradenia poškodeného zo života, straty sebestačnosti a úplnej straty možností jeho uplatnenia v pracovnom, kultúrnom a spoločenskom živote. Platná právna úprava nijakým, ani demonštratívnym spôsobom neuvádza, aké poškodenia zdravia, resp. aké následky takého poškodenia zakladajú nárok na mimoriadne zvýšenie odškodnenia za SSU najviac do výšky 50 %, čo znamená, že súd môže náhradu za SSU zvýšiť v závislosti od posúdenia okolností konkrétneho prípadu. Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania v danej veci súd dospel k záveru, že v prípade žalobkyne sa jedná o prípad hodný osobitného zreteľa, ktorý umožňuje zvýšenie náhrady za SSU v súlade s § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z.z. s prihliadnutím na vek žalobkyne (13 rokov), v ktorom jej poškodenie zdravia bolo spôsobené, na rozsah poškodenia zdravia a následky závažných poranení, ktoré ju výrazne obmedzili z hľadiska možností uplatnenia v živote, resp. ju vylúčili po zvyšok jej života z možností realizovať sa v ňou preferovanej oblasti vojenskej kariéry v námorníctve, žalobkyňa pri výbere školy a ďalšieho uplatnenia v živote nemohla zohľadňovať svoje záujmy a preferencie, ktorú možnosť by mala, ak by nedošlo k poškodeniu jej zdravia dopravnou nehodou. Vo svojej úvahe súd zohľadnil aj predchádzajúci spôsob života žalobkyne, ktorá v rámci záujmových krúžkov hrávala basketbal, venovala sa modelingu, turistike a nemala žiadne zdravotné problémy, pričom pri nehode utrpela masívny rozsah poranení a následky z nich vyplývajúce ju značne obmedzili v jej osobnom živote a v možnostiach realizovať svoje záujmy z dôvodu krívania, obmedzenia ohybnosti bedrového kĺbu, obmedzenia hybnosti ľavej ruky a skoliózy chrbtice, bolestí, ktoré musí tlmiť pravidelným užívaním liekov, pričom podľa odborného posúdenia znalcov je pravdepodobné postupné zhoršovanie týchto následkov vrátane psychických problémov, u ktorých prognóza ich vývinu je nepriaznivá, keďže do budúcna nie je predpoklad eliminácie faktorov vyvolávajúcich tieto psychické komplikácie u žalobkyne. Zvýšenie základnej náhrady za SSU súd považoval za dôvodné aj vzhľadom na viditeľné početné jazvy po celom tele, ktoré sú estetickým poznamenaním žalobkyne na celý život, v jej spoločenskej úlohe dospievajúceho dievčaťa, či v súčasnosti už ženy s prirodzeným postojom chcieť sa páčiť. Vzhľadom na rozsah poškodenia zdravia žalobkyne, trvalé následky a ich dopad na jej spoločenské uplatnenie, súd považoval za primerané zvýšenie odškodnenia za SSU v rozsahu 30 % základného bodového ohodnoteniam, čo v peňažnom vyjadrení predstavuje sumu 13.717,80 € (30 % z 3.420 bodov x 13,37 €). V prevyšujúcej časti žalobu zamietol, považujúc zvýšenie odškodnenia za SSU v uplatnenom rozsahu 50 % za nedôvodné vzhľadom na to, že žalobkyňa nie je v žiadnej činnosti závislá na inej osobe, nie je vyradená zo života a jej predpoklady pre uplatnenie v spoločnosti sú síce obmedzené, nie sú však úplne stratené. Vychádzajúc z náhrady za bolesť vyčíslenej v sume 29.341 €, náhrady za SSU v sume 45.726 € a 30 % zvýšenia náhrady za SSU v sume 13.717,80 €, vznikol žalobkyni nárok na náhradu škody na zdraví celkom vo výške 88.784,80 €. V rozsahu ustálenej zodpovednosti žalovaného, resp. základu žalobného nároku žalobkyne voči žalovanej v rozsahu 90 %, súd preto priznal žalobkyni odškodnenie v sume 79.906,32 € a v prevyšujúcej časti žalovanej istiny žalobu ako nedôvodnú zamietol. Podľa ust. § 121 ods. 3, § 563 OZ a § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom do 31.1.2013 súd prvej inštancie priznal žalobkyni popri istine tiež úroky z omeškania vo výške 9 % ročne z dlžnej sumy odo dňa 13.6.2009 nasledujúceho po doručení žaloby až do zaplatenia a v prevyšujúcej časti príslušenstva pohľadávky, keďže žalobkyňa v žalobe uplatnila úroky z omeškania vo výške 9,25 % ročne z dlžnej sumy od 1.5.2009 do zaplatenia a vzhľadom na prednes právneho zást. žalobkyne na pojednávaní dňa 8.11.2018, z dôvodu späťvzatia žaloby v časti príslušenstva so súhlasom žalovanej podľa ust. § 145 ods. 2 CSP súd konanie zastavil. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2 CSP vychádzajúc z názoru, že žalobkyňa mala v spore čiastočný úspech, jej priznal nárok na pomernú náhradu trov konania v rozsahu 63,20 % (81,60 % úspech žalobkyne - 18,40 % úspech žalovanej). V konaní vznikli trovy štátu vo výške 991,30 €, pretože strany sporu preddavok na trovy znaleckého dokazovania nezložili a zo štátnych rozpočtových prostriedkov bola zaplatená odmena znalca MUDr. J. F., PhD. za vyhotovenie znaleckého posudku č. 4/2015 vo výške 752,26 € a odmena znalkyne konzultantky MUDr. D. F. A. vo výške 239,04 €, a preto stranám vznikla povinnosť zaplatiť
trovy konania, ktoré platil štát. Vzhľadom na to, že žalobkyňa bola v konaní oslobodená od súdnych poplatkov, súd štátu právo na náhradu trov konania voči žalobkyni nepriznal a priznal štátu nárok na náhradu trov konania voči žalovanej podľa ust. § 255 CSP, vychádzajúc z pomeru úspechu sporových strán v konaní s tým, že o výške náhrady trov štátu rozhodne súdny úradník samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku.
6. Rozsudok napadli včas podanými odvolaniami žalobkyňa i žalovaná.
7. Žalovaná podala odvolanie proti rozsudku vo vyhovujúcom výroku vo veci samej (II. výrok) a v jeho IV. a V. výroku o trovách konania a trovách štátu a navrhla, aby odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podané odvolanie odôvodnila odvolacími dôvodmi uvedenými v ust. § 365 odsek 1 písmen d), f) a h) CSP, teda tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa názoru žalovanej rozsudok v napadnutých výrokoch nie je správny, zákonný ani spravodlivý, postupom súdu prvej inštancie bola žalovanej odňatá reálna možnosť konať pred súdom a bolo porušené jej právo na súdnu ochranu. Namietala tiež nedostatky samotného odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktorý nie je celkom dostatočne, jednoznačne a určito odôvodnený, pokiaľ ide o základné otázky súdneho sporu, a to právne posúdenie typu uplatnených nárokov žalobkyne na bolestné a náhradu za SSU, a najmä právne posúdenie pomerného rozdelenia škody medzi škodcom a poškodenou - určenie miery zodpovednosti, z ktorého pohľadu sa rozhodnutie žalovanej javí aj ako obtiažne preskúmateľné. V zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR je štruktúra odôvodnenia rozsudku v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky. Konanie a rozhodovanie všeobecných súdov by sa malo uskutočňovať v predpísanom ústavnom a zákonnom rámci, rešpektovanie ktorého vylučuje svojvôľu v ich postupe, pričom vylúčenie svojvôle sa zabezpečuje viacerými prostriedkami, vrátane povinnosti súdov svoje rozhodnutia odôvodniť. Odôvodnenie rozhodnutí dovoľuje účastníkom konania posúdiť, ako súd v ich veci vyložil a aplikoval príslušné právne predpisy a akými úvahami sa spravoval pri svojom rozhodovaní vo veci samej. Žalovaná mala za to, že vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia jej bola odňatá možnosť v odvolacom konaní riadne brániť svoje práva a oprávnené záujmy; nakoľko je veľmi problematické zaujímať stanoviská k nezrozumiteľnému alebo nedostatočne zdôvodnenému rozhodnutiu. Nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie v otázke pomerného rozdelenia škody medzi škodcom a poškodenou a určením miery zavinenia žalobkyne ako poškodenej v rozsahu 10 %. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že základ žalobného nároku žalobkyne voči žalovanej je daný v rozsahu 90 %. Tento názor súdu prvej inštancie považovala za nesprávny a nespravodlivý a vzhľadom na rozsah doposiaľ vykonaného dokazovania, aj za nedostatočne odôvodnený. Rovnako sa domnievala, že tento názor je v rozpore s doposiaľ vykonaným dokazovaním v tejto veci, ako aj s ďalšími právnymi závermi súdu v odôvodnení napadnutého rozsudku. S vysloveným právnym názorom súdu prvej inštancie nesúhlasila, považovala ho za nesprávny a nespravodlivý aj napriek tomu, že súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na obsah a odôvodnenie uznesenia Krajského súdu v Košiciach č.k. 11Co/295/2016-372 zo dňa 2.3.2018. Podľa názoru žalovanej predmetnú dopravnú nehodu zavinila v absolútne rozhodujúcej miere samotná žalobkyňa. V tejto súvislosti poukázala na závery vyplývajúce z pripojeného vyšetrovacieho spisu, a to najmä na uznesenie o zastavení trestného stíhania zo dňa 31.1.2008, v zmysle ktorého... „príčinou vzniku dopravnej nehody bola náhle vzniknutá prekážka na vozovke, a síce chodkyňa, ktorá vbehla do koridoru pohybu motorového vozidla a nepresvedčila sa, či nemôže byť ohrozená prichádzajúcim vozidlom“, „... bolo nepochybne preukázané, že vodič D. A. premával vyššou rýchlosťou ako bolo v danom úseku cestnej premávky maximálne dovolené, avšak aj keby dovolenou rýchlosťou premával, zrážke by nezabránil ani zastavením a ani vyhýbacím manévrom“. Poukázala na znalecký posudok č. 161/2007 vypracovaný v trestnom konaní znalcom Ing. I. B.É. (závery ktorého neboli doposiaľ žiadnym relevantným spôsobom spochybnené či vyvrátené), podľa ktorého vznik dopravnej nehody bol vyvolaný tým, že chodkyňa (žalobkyňa) sa dostatočne nepresvedčila, či nemôže byť ohrozená prichádzajúcim vozidlom a vbehla na prechod pre chodcov v čase, keď sa v jej blízkosti nachádzalo motorové vozidlo zn. Felícia, kde následne došlo k zrážke. Uvedená skutočnosť podľa znalca Ing. I. B. bola hlavnou príčinou dopravnej nehody, podľa názoru žalovanej je kľúčová a rozhodujúca a je preto dôvodný a opodstatnený záver a konštatovanie, že žalobkyňa ako chodkyňa vytvorila svojim neopatrným konaním vodičovi D. A. náhlu prekážku a predmetnú dopravnú nehodu zavinila v absolútne rozhodujúcej miere. Je preto veľmi otázne, na základe akých konkrétnych skutočností (skutkových okolností) dospel súd prvej inštancie k záveru o spoluzodpovednosti vodiča na
vzniku predmetnej dopravnej nehody, a to v rozsahu až 90 %. S týmto právnym záverom a konštatovaním súdu prvej inštancie stupňa žalovaná nesúhlasila, nerozumela mu a nepovažovala za dôvodné a opodstatnené zo strany súdu prvej inštancie sankcionovať vodiča OMV p. D. A. a aj žalovanú, za teoreticky možné, predpokladané prekročenie najvyššej povolenej rýchlosti v rozsahu 5 km/h až 13 km/ h určením spoluzodpovednosti vodiča na vzniku dopravnej nehody vo výške 90 %. Za dôležitú a veľmi významnú skutočnosť pokladala, že žiadne právoplatné rozhodnutie v trestnom konaní neurčilo vinu - zavinenie vodiča OMV D. A. vo vzťahu k žalobkyni, pričom v tejto súvislosti odkázala najmä na uznesenie o zastavení trestného stíhania zo dňa 31.1.2008 (č.l. 130 vyšetrovacieho spisu). Záverom poukázala i na skutočnosť, že vodič OMV zn. Škoda Felícia EVČ: B. XXXEL D. A. nebol a nie je účastníkom tohto súdneho konania a vytkla súdu prvej inštancie, že napriek tejto skutočnosti rozhodol o jeho spoluzodpovednosti na vzniku predmetnej dopravnej nehody, zaťažil ho zodpovednosťou, čím podľa názoru žalovanej porušil platné základné procesné pravidlá a súdne konanie zaťažil vážnou procesnou vadou, pretože súdy v civilnom sporovom konaní nemôžu rozhodovať o právach a povinnostiach osôb, ktoré nie sú účastníkmi konkrétneho súdneho konania.
8. Žalobkyňa podala odvolanie proti rozsudku vo výroku o trovách konania (IV.), ktorým jej súd priznal nárok voči žalovanej na náhradu trov konania v rozsahu 63,20 %. Odvolanie odôvodnila tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, t.j. odvolacím dôvodom podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Mala za to, že súd prvej inštancie nesprávne vyložil ust. § 255 CSP a nesprávne právne posúdil otázku náhrady trov konania, ktoré jej mali byť priznané v plnom rozsahu. Percentuálne vyjadrovanie úspechu a neúspechu žalobkyne v tomto type konania o náhradu škody, kde rozhodnutie o výške súdom priznaného plnenia záviselo jednak od znaleckého posudku MUDr. F. (základné odškodnenie bolestného a SSU), ako aj od úvahy súdu (priznané navýšenie SSU v rozsahu 30 %), a to porovnávaním žalobou uplatňovanej sumy a súdom priznanej sumy, je podľa žalobkyne nesprávne, v rozpore nielen s ust. § 255 ods. 1 CSP, ale aj so základnými princípmi CSP, nakoľko plným procesným úspechom žalobkyne je suma, ktorú jej súd priznal v rozsudku. Podľa žalobkyne súd prvej inštancie nesprávne interpretoval ust. § 255 ods. 1 CSP, nakoľko nebola v tomto súdnom spore procesne neúspešná, keďže jej bola priznaná časť nároku uplatneného žalobou. V rozpore s princípom spravodlivosti ju súd zaťažil procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku tohto súdneho konania, v ktorom bolo nevyhnutné vykonanie znaleckého dokazovania na stanovenie výšky bolestného a SSU, ako aj následná úvaha súdu o výške navýšenia SSU, keďže sa jednalo o prípad hodný osobitného zreteľa podľa ust. § 5 ods. 5 zákona č. 437/2004 Z.z. Súd prvej inštancie tiež opomenul základné princípy CSP, konkrétne čl. 2 až 4, v zhode s ktorými bolo potrebné ust. § 255 ods. 1 CSP vykladať a v zmysle uvedeného žalobkyňa bola presvedčená, že súd jej mal priznať plnú náhradu trov konania, nakoľko mala plný procesný úspech vo veci. Navrhla preto rozsudok v napadnutom výroku zmeniť a priznať jej nárok na plnú náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a trov odvolacieho konania
9. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedla, že napadnutý rozsudok je vecne správny a netrpí vadami podľa ust. § 365 ods. 1 písmen d), f) a h) CSP, ktorými žalovaná odôvodnila svoje odvolanie. Nemožno súhlasiť ani s výhradami žalovanej, ktoré prezentuje v odvolaní vo vzťahu ku odôvodneniu rozsudku, pokiaľ tvrdí, že toto nie je celkom dostatočné, jednoznačné a určité, pričom je obtiažne preskúmateľné, resp. dokonca až nepreskúmateľné. Podľa žalobkyne odôvodnenie rozsudku jednoznačne spĺňa požiadavky naň kladené ust. § 220 ods. 2 CSP, ako aj konštantnou judikatúrou Ústavného súdu SR, je výstižné, zrozumiteľné a plne preskúmateľné. Skutočnosť, že súd nerozhodol podľa predstáv žalovanej, nemôže byť na ujmu rozsudku, ktorý spĺňa atribúty správnosti, zákonnosti, ako aj spravodlivosti. Základné otázky predmetného sporu súd v odôvodnení podrobne a zrozumiteľne rozobral, pričom jeho postupom rozhodne nedošlo ku odňatiu možnosti žalovanej konať pred súdom a už vôbec nie ku porušeniu jej práva na súdnu ochranu. Dala do pozornosti odvolacieho súdu, že právne posúdenie veci súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku je plne súladné so záväzným právnym názorom, ktorý prezentoval odvolací súd v zrušujúcom uznesení zo dňa 2.3.2018. Tvrdenia žalovanej v odvolaní, že predmetnú dopravnú nehodu zavinila v absolútne rozhodujúcej miere samotná žalobkyňa tým, že vytvorila vodičovi A. náhlu prekážku, považovala za nepravdivé, účelové, nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní a v tejto súvislosti odkázala na výstižné a podrobné odôvodnenie rozsudku, ktorý prináša odpovede na všetky právne relevantné otázky tohto sporu. Žalovaná v odvolaní účelovo opomína na viaceré rozhodujúce skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, pričom mali kľúčový význam pre stanovenie miery zodpovednosti jednotlivých účastníkov dopravnej nehody, konkrétne vôbec neberie do úvahy viacnásobné porušenie pravidiel cestnej premávky ustanovených
zák. č. 315/1996 Zb. zo strany vodiča A., ktorý jazdil nedovolenou, ako aj neprimeranou rýchlosťou, nevenoval dostatočnú pozornosť situácii na vozovke a v cestnej premávke, ako aj okolnostiam, ktoré mal a mohol predvídať, neprispôsobil týmto okolnostiam rýchlosť jazdy, nedbal na zvýšenú opatrnosť voči maloletej chodkyni prechádzajúcej po prechode, na vzniknutú situáciu v cestnej premávke žiadnym spôsobom nereagoval, nevenoval sa riadeniu svojho vozidla, pokiaľ si nevšimol vstup žalobkyne na vozovku na priechode pre chodcov. Z uvedeného bez akýchkoľvek pochybností rezultuje záver, že jazda vodiča A. jednoznačne nebola technicky správna a taktiež záver, že uvedené porušenia právnych povinností vodičom boli rozhodujúcou príčinou vzniku škody, ako to správne konštatoval súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku. Podľa názoru žalobkyne zodpovednosť vodiča v rozsahu 90 %, ako ju určil súd, je preto primeraná povahe a dôležitosti porušených ustanovení zákona o cestnej premávke, ako aj jednotlivých okolností prejednávanej veci. Za takého stavu veci vyznievajú až absurdne tvrdenia žalovanej v odvolaní, ktorými bagatelizuje viacnásobné protiprávne konanie vodiča A. a naopak všetku vinu za nehodu neoprávnene pripisuje žalobkyni. Napokon k argumentácii žalovanej týkajúcej sa údajného porušenia základných procesných pravidiel súdom, pokiaľ súd rozhodol o spoluzodpovednosti vodiča, ktorý nebol účastníkom tohto súdneho konania, žalobkyňa uviedla, že súd nerozhodol o právach a povinnostiach tejto osoby, iba si ako predbežnú vyriešil otázku, kto v akej miere je za danú nehodu zodpovedný. V tejto spojitosti poukázala na to, že svoj nárok na náhradu škody uplatnila v súlade s ust. § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. priamo u žalovanej ako poisťovateľa vozidla, ktorým jej bola škoda spôsobená, pričom stranou, resp. účastníkom tohto súdneho sporu vôbec nemusel byť vodič vozidla, ako to nesprávne tvrdí žalovaná. Na základe uvedeného žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd potvrdil rozsudok v časti napadnutej odvolaním žalovanej, ktorým bola zaviazaná uhradiť žalobkyni špecifikovanú náhradu škody spolu s príslušenstvom a zmenil rozsudok vo výroku o trovách konania tak, že prizná žalobkyni nárok na plnú náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a trov odvolacieho konania.
10. Žalovaná sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadrila.
11. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolania sporových strán ako podané včas (§ 362 CSP) a oprávnenými osobami (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov [§ 365 ods. 1 písmen d), f) a h) CSP], s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné a rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku vo veci samej je vecne správny a správne sú i jeho dôvody vzťahujúce sa k rozhodnutiu vo veci samej, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje, a preto rozsudok v napadnutom výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyni 79.906,32 € s 9 % úrokmi z omeškania ročne od 13.6.2009 do zaplatenia v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, postupom podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
12. Neboli však splnené podmienky na potvrdenie (§ 387 CSP), ani na zrušenie (§ 389 CSP) rozsudku v napadnutých výrokoch o nároku žalobkyne a štátu na náhradu trov konania, v tejto časti súd prvej inštancie rozhodol nesprávne, v rozpore s procesným predpisom i zásadami ustálenými v právnej praxi, a preto odvolací súd rozsudok v tejto časti zmenil podľa ust. § 388 CSP tak, že žalobkyni priznal nárok na 100 % náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a štátu priznal náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100 % s tým, že o výške prisúdenej náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku.
13. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený dňa 9.9.2020 o 9.45 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 215/2. posch., po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v súlade s ust. § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.
14. Odvolací súd preskúmal rozsudok v jeho napadnutej vyhovujúcej časti, skutkové a právne závery i procesný postup súdu prvej inštancie v konaní v rozsahu vymedzenom odvolacími námietkami a právnymi argumentmi žalovanej uvedenými v podanom odvolaní a z hľadiska ňou uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné, uplatnené odvolacie dôvody nie sú preukázané a rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku vo veci samej je vecne správny. Odvolací súd nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie boli neúplné alebo
nesprávne, nezodpovedali vykonaným dôkazom alebo, aby súd pri svojom rozhodovaní opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, príp. vzal do úvahy také skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo, alebo aby nesprávne interpretoval, príp. aplikoval použitý právny predpis. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu, vzal do úvahy iba skutočnosti preukázané vykonanými dôkazmi, pri právnom posúdení prejednávanej veci zvolil správne právne normy, ktoré aj správne interpretoval a aplikoval na zistený skutkový stav, v plnom súlade so zákonom i závermi súdnej praxe a podľa zásad vyplývajúcich z ust. § 191 a nasl. CSP vyhodnotil vykonané dôkazy, posúdil všetky zistené podstatné a právne relevantné skutkové okolnosti a vyvodil zodpovedajúce právne závery o právach a povinnostiach sporových strán i správny záver o dôvodnom uplatnení nároku žalobkyne na náhradu škody na zdraví proti žalovanej titulom náhrady za vytrpenú bolesť a odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia v žalovanej výške, ako aj o splnení zákonných podmienok pre mimoriadne zvýšenie základného odškodnenia SSU v primeranom rozsahu 30 % z dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa ust. § 5 ods. 5 zák. č. 437/2004 Z.z.
15. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami, so spôsobom právneho posúdenia prejednávanej veci súdom prvej inštancie a jeho právnymi závermi a zároveň v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP konštatuje vecnú preskúmavaného rozsudku i jeho dôvodov, na ktoré v podrobnostiach odkazuje.
16. Skutočnosti a argumenty žalovanej, ktoré uvádza v podanom odvolaní, sú v celom rozsahu neopodstatnené, žalovaná ich namietala už v konaní pred súdom prvej inštancie v rámci svojej procesnej obrany proti uplatnenému nároku, boli predmetom dokazovania a právneho posudzovania súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi náležite, úplne, zrozumiteľne, presvedčivo a v plnom súlade so zákonom vysporiadal pri rozhodovaní vo veci a v dôvodoch preskúmavaného rozhodnutia.
17. V konaní neboli zistené ani žalovanou namietané vady konania v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP, ktoré by znamenali porušenie práva strany sporu (žalovanej) na súdnu ochranu a spravodlivý proces a mali alebo mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
18. Žalovaná svojimi námietkami a výhradami obsiahnutými v odvolaní vytýka súdu prvej inštancie nesprávne posúdenie prejednávanej veci predovšetkým vo vzťahu k základu uplatneného nároku voči žalovanej, konkrétne nesúhlasí s postupom a úvahou súdu prvej inštancie, na podklade ktorých ustálil zodpovednosť na strane vodiča OMV D.. A. v rozsahu 90 % a mieru spoluzavinenia žalobkyne na nehode a vzniku škody na zdraví určil v rozsahu 10 %, pričom žalovaná vychádza z názoru, že predmetnú dopravnú nehodu dňa 21.8.2007 v absolútne rozhodujúcej miere zavinila samotná žalobkyňa. Odvolací súd námietky a argumenty žalovanej považuje v celom rozsahu za neopodstatnené. Na podklade preukázaných skutkových okolností i znalcami vykonanou analýzou nehodového deja súd prvej inštancie správne rozložil mieru účasti účastníkov dopravnej nehody na vzniku škody na zdraví a odvolací súd sa stotožňuje s jeho právnou úvahou o spoluzavinení žalobkyne, ktorá svojou nepozornosťou sa na vzniku škody podieľala iba v minimálnej miere 10 %, ako aj so správnym záverom o zodpovednosti vodiča, resp. prevádzkovateľa OMV zn. Škoda Felícia EČV: B. XXXEL (ktorého zákon robí objektívne zodpovedným za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla) za škodu na zdraví žalobkyne v rozhodujúcej miere 90 %. Žalovaná celkom nedôvodne v odvolaní namieta i nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku v jeho vyhovujúcej časti, a tým aj odňatie možnosti konať pred súdom a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, lebo zistený skutkový základ rozhodnutia súdu prvej inštancie i jeho právne závery sú v preskúmavanom rozsudku dostatočne, jasne, určito a zrozumiteľne vysvetlené a riadne a preskúmateľne zdôvodnené, odôvodnenie rozsudku je úplné tak po skutkovej ako i právnej stránke a rozsudok spĺňa zákonné náležitosti ustanovené § 220 ods. 2 CSP, ako aj konštantnou judikatúrou Ústavného súdu SR.
19. K odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd v prvom rade odkazuje na právny názor, ktorý na riešené skutkové a právne otázky v prejednávanej veci vo vzťahu k základu uplatneného nároku vyslovil už vo svojom skoršom zrušujúcom uznesení č.k. 11Co/295/2016-372 zo dňa 29.12.2017, pričom súd prvej inštancie pri rozhodovaní sporu v ďalšom konaní bol týmto právnym názorom viazaný a je potrebné konštatovať, že súd dôsledne rešpektoval zákonný príkaz vyplývajúci z ust. § 391 ods. 2 CSP. Pokiaľ žalovaná v odvolaní polemizuje s právnym názorom súdu vyššej inštancie, ktorý bol v posudzovanej veci odvolacím súdom vyslovený v rámci zákonných limitov odvolacieho prieskumu, odvolací súd považuje
taký postup za neprípustný, lebo strana sporu nemá možnosť posudzovať správnosť či nesprávnosť právneho názoru odvolacieho súdu, ako sa mylne domnieva žalovaná. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd totiž nepatrí právo strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia dôkazov súdom, príp. sa dožadovať stranou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97, IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby súdy preberali alebo sa riadili právnymi názormi sporovej strany a výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana sporu (napr. II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
20. S názorom žalovanej, že predmetnú dopravnú nehodu si žalobkyňa zavinila sama v absolútne rozhodujúcej miere tým, že vbehnutím na priechod pre chodcov v čase, keď sa v jej blízkosti nachádzalo motorové vozidlo vytvorila vodičovi D.. A. náhlu prekážku, nemožno súhlasiť, toto tvrdenie žalovanej je nepravdivé, účelové a nemá oporu vo výsledkoch vykonaných dôkazov. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na relevantnú argumentáciu žalobkyne, ktorá vo vyjadrení k odvolaniu zdôrazňuje kľúčový význam pre stanovenie miery účasti a zodpovednosti jednotlivých účastníkov dopravnej nehody preukázaných rozhodujúcich okolností na strane prevádzateľa a vodiča motorového vozidla D.. A., ktorý sa dopustil viacnásobného porušenia pravidiel cestnej premávky ustanovených zákonom č. 315/1996 Z.z. jazdou nedovolenou, ako aj neprimeranou rýchlosťou, nevenoval dostatočnú pozornosť situácii na vozovke a v cestnej premávke a okolnostiam, ktoré mal a mohol predvídať, neprispôsobil týmto okolnostiam rýchlosť jazdy, nedbal na zvýšenú opatrnosť voči maloletej chodkyni prechádzajúcej po prechode, na vzniknutú situáciu v cestnej premávke žiadnym spôsobom nereagoval, nebrzdil, nevenoval sa riadeniu svojho vozidla, pokiaľ si nevšimol vstup žalobkyne na vozovku na priechode pre chodcov, z čoho rezultuje záver, že jazda vodiča D.. A. jednoznačne nebola technicky správna. V tomto smere odvolací súd považuje za právne významné závery znalca z odboru dopravy, ktorý pri analýze možností vodiča D.. A. na odvrátenie nehody konštatoval, že vodič by nehode zabránil zastavením po miesto zrážky z rýchlosti 37,7 až 50,5 km/h. Pritom možnosť zabránenia kolíznej situácii na strane vodiča motorového vozidla podľa názoru odvolacieho súdu treba považovať za kvalifikovanú okolnosť, ktorá nepochybne má rozhodujúci právny význam pri hodnotení miery jeho účasti na dopravnej nehode. Ak by vodič D.. A. jazdil technicky primeranou rýchlosťou, ktorá svojim charakterom nepochybne má prednosť pred ustanovení o najvyššej dovolenej rýchlosti jazdy vozidiel v obci (§ 15 ods. 4 zák. č. 315/1996 Z.z.), ak by sledoval situáciu v cestnej premávke, dbal na dopravné značenie, zvýšenú opatrnosť voči chodcom, osobitne voči deťom a prispôsobil rýchlosť jazdy okolnostiam, ktoré bolo možné predvídať vzhľadom na priechod pre chodcov, na ktorý upozorňovalo dopravné značenie, trolejbus prichádzajúci na zastávku (ktorý videl, čo vyplynulo z jeho výpovede), s prihliadnutím tiež na jeho jazdu v ľavom jazdnom pruhu vozovky, teda nie v pravom pruhu, na ktorý žalobkyňa vbehla, resp. ho prebiehala, mal by nepochybne dlhší čas zareagovať na dopravnú situáciu a mohol včas zastaviť vozidlo po vstupe, resp. vbehnutí maloletej žalobkyne na priechod pre chodcov, po ktorom cez cestu prechádzala. Vzhľadom na zistené skutkové okolnosti, preukázané i analýzou nehodového deja vykonanou znaleckým dokazovaním (predovšetkým vo vzťahu k primeranej rýchlosti OMV ustanovenej § 15 ods. 1 zák. č. 315/1996 Z.z., podľa ktorého vodič je povinný rýchlosť jazdy prispôsobiť najmä svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným podmienkam a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať), aj podľa posúdenia odvolacieho súdu je plne opodstatnený záver, že práve viacnásobné porušenia základných právnych povinností na strane vodiča motorového vozidla D.. A. ustanovených zák. č. 315/1996 Z.z. a nesprávna technika jeho jazdy sa na vzniku škody na zdraví žalobkyne podieľali v rozhodujúcej miere a boli podstatnou a rozhodujúcou príčinou vzniku škody, ako to správne konštatoval súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku a správnym spôsobom túto otázku aj právne posúdil.
21. Neobstojí ani argument žalovanej, že v trestnom konaní vo veci nebolo vydané žiadne právoplatné rozhodnutie, ktoré by určilo vinu - zavinenie vodiča D. A. na nehode, keď v súvislosti s touto námietkou žalovaná poukazuje na uznesenie vyšetrovateľa OR PZ v Košiciach, Úradu justičnej a kriminálnej polície č. ČVS:ORP-2132/1-OJP-2007 o zastavení trestného stíhania zo dňa 31.1.2008. K uvedenej námietke žalovanej odvolací súd odkazuje na ust. § 193 CSP, v zmysle ktorého viazanosť súdu v občianskom súdnom konaní je daná len v prípade rozhodnutia o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, pričom civilný súd nie je viazaný uznesením o zastavení trestného stíhania, ktoré neznamená, že skutok sa nestal, a teda že ním obvinený nemohol spôsobiť škodu. V situácii, keď kompetentným orgánom o otázke, ktorú civilný súd potrebuje mať vyriešenú pre svoje vlastné meritórne rozhodnutie, nebolo vydané rozhodnutie (toto vlastne neexistuje), v takom prípade si prejudiciálnu otázku súd môže posúdiť
pre ďalšie pokračovanie v konaní a rozhodnúť vo veci samej; s vyriešením prejudiciálnej otázky sa vysporiada v odôvodnení rozhodnutia, no nie je pritom vlastne ničím viazaný, keďže neexistuje žiadne objektivizované rozhodnutie, ku ktorému by mal (potenciálne) prihliadať (pozri Števček, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár, Praha: C.H.Beck, 2016, s. 736).
22. Zjavne nesprávna je námietka žalovanej v odvolaní vytýkajúca súdu prvej inštancie nesprávny postup v tom, že posudzoval, resp. rozhodol v danom spore o (spolu)zodpovednosti vodiča OMV zn. Škoda Felícia EVČ: B. XXXEL D. A., ktorý nebol a nie je účastníkom tohto súdneho konania, čím mal podľa žalovanej súd porušiť platné základné procesné pravidlá. K uvedenej námietke odvolací súd považuje za potrebné pripomenúť, že v danom spore súd nerozhodoval o právach a právnych povinnostiach vodiča OMV zn. Škoda Felícia EVČ: B. XXXEL, pokiaľ tieto otázky posudzoval ako prejudiciálne, keďže žalobkyňa ako poškodená sa v tomto súdnom spore náhrady škody na zdraví nedomáhala od vodiča ani od prevádzkovateľa motorového vozidla, ale podanou žalobou uplatnila na základe ust. § 823 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v znení neskorších predpisov priamy nárok na plnenie (action directe) voči žalovanej ako poisťovni, ktorá uzavrela s poisteným prevádzkovateľom OMV Škoda Felícia EVČ: B. XXXEL poistnú zmluvu pre prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. V zmysle týchto zák. ustanovení poškodený nemusí požadovať náhradu škody najskôr od poisteného či škodcu, ale sa môže domáhať aj samostatnou žalobou podanou v občianskom súdnom konaní náhrady spôsobenej škody priamo od poisťovateľa (porovnaj Imrich Fekete: Občiansky zákonník, Eurokodex, 2011, 2. diel, s. 2409). Poisťovateľ vykonávajúci povinné zmluvné poistenie zodpovednosti má pri uplatnení nároku poškodeného na náhradu škody rovnaké právne postavenie ako osoba, ktorá škodu priamo spôsobila. V súdnom spore vedenom podľa ust. § 15 ods. 1 zák. č. 381/2001 Z.z. je poškodený povinný svoj nárok riadne preukázať, t.j. všetky predpoklady, ktoré by bol povinný preukázať poistený: škodu, vznik poistnej udalosti, príčinnú súvislosť medzi poistnou udalosťou a vznikom škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, ako aj skutočnosť, že ku škode došlo v čase trvania poistenia (§ 4 ods. 3 zák. č. 381/2001 Z.z.).
23. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP v prejednávanej veci nie sú preukázané a odvolanie žalovanej je neopodstatnené. Odvolacie námietky žalovanej nič nemenia na vecnej správnosti preskúmavaného rozhodnutia súdu prvej inštancie v jeho vyhovujúcej časti, nie sú spôsobilé spochybniť správnosť skutkových záverov (skutkového základu rozhodnutia), hodnotenia vykonaných dôkazov a ani spôsob právneho posúdenia prejednávanej veci súdom prvej inštancie a neodôvodňujú prijať rozhodnutie v prospech žalovanej v danom spore. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP v napadnutom vyhovujúcom výroku vo veci samej ako vecne správny.
24. Súd prvej inštancie však nesprávne rozhodol o nároku strán na náhradu trov konania, pokiaľ nepriznal žalobkyni proti neúspešnej žalovanej nárok na 100 % náhradu trov konania, ale priznal jej pomernú náhradu trov v rozsahu 63,20 %. V danej veci súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba žalobkyne čo do právneho základu (nárok na náhradu za bolesť, SSU a na mimoriadne zvýšenie náhrady za SSU) je opodstatnená a žalobe čiastočne vyhovel. Určenie samotnej výšky plnenia záviselo jednak od znaleckého posudku (určenie bodového ohodnotenia bolestného a SSU) a jednak ohľadne požadovaného zvýšenia odškodnenia SSU (rozsahu) záviselo od úvahy súdu. Súd prvej inštancie mal preto pri aplikácii ust. § 255 ods. 1 CSP priznať žalobkyni nárok na plnú náhradu trov konania, hoci mala v konaní čiastočný úspech a pri rozhodovaní o výške trov zohľadniť prisúdenú (nie žalovanú) sumu. Podľa záverov právnej praxe pre priznanie plnej náhrady trov nie je podstatný rozsah čiastočného úspechu (v nepatrnej časti alebo v prevažnej časti), a ani to, akú sumu v pomere k súdom priznanej sume účastník uplatňoval (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 MCdo 3/2009 z 23.6.2010). Civilný sporový poriadok účinný od 1.7.2016 nemá ustanovenie obdobné k ust. § 142 ods. 3 O.s.p., ktoré sa uplatňovalo ako lex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 O.s.p. Podľa ustálenej právnej praxe (judikatúry k ust. podľa ust. § 142 ods. 3 O.s.p.), ktorá je naďalej použiteľná i po nadobudnutí účinnosti Civilného sporového poriadku, zásadu úspechu vo veci treba uplatniť i na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti (Števček, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H. Beck, 2016, s.
926). Z uvedených dôvodov odvolací súd odvolanie žalobkyne podané proti výroku rozsudku o náhrade trov konania (IV.) považuje za opodstatnené, a preto podľa ust. § 388 CSP zmenil rozsudok v tomto výroku tak, že žalobkyni priznal nárok na 100 % náhradu trov konania proti žalovanej s tým, že o výške trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
25. Rovnako nesprávne je rozhodnutie súdu prvej inštancie o trovách štátu vo vzťahu k žalovanej (V. výrok rozsudku), ktoré vznikli zaplatením znalečného zo štátnych rozpočtových prostriedkov, pokiaľ súd priznal štátu nárok na pomernú náhradu trov konania voči žalovanej, vychádzajúc z nesprávneho názoru o čiastočnom úspechu sporových strán. Odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/3/2018 zo dňa 31.7.2018 (R 75/2018), v zmysle ktorého štátu patrí náhrada trov, ktoré skutočne vynaložil v súlade s procesnou normou platnou v danom čase, ust. § 148 O.s.p., podľa ktorej mu ex lege vznikol nárok na ich náhradu, a to napriek tomu, že nová procesná úprava obsiahnutá v Civilnom sporovom poriadku analogické ustanovenie neobsahuje. V danom prípade aplikáciou základného princípu ustanoveného v Čl. 4 ods. 2 Základných princípov CSP s použitím ust. § 253 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 470 ods. 2 CSP bolo potrebné štátu priznať nárok na plnú náhradu trov konania vzniknutých zaplatením znalečného voči žalovanej ako procesne neúspešnej strane sporu, a preto odvolací súd podľa ust. § 388 CSP zmenil napadnutý rozsudok tiež vo výroku o trovách štátu tak, že priznal štátu náhradu trov konania proti žalovanej v 100 % rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP).
26. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP a žalobkyni, ktorá mala v odvolacom konaní plný úspech, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu proti neúspešnej žalovanej s tým, že o výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP).
27. Toto rozhodnutie prijal senát pomerov hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§ 435 CSP).