Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_16Cob-36-2019.pdf
PDF · 179.91 KB
Case nature
Area
Subarea
16Cob/36/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Záleskej a členov senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcu W. s.r.o., so sídlom C., IČO 36 300 624, právne zastúpeného U., advokátom, so sídlom kancelárie ŽB., proti žalovanému Y. s miestom podnikania X.XX XX Q. J. XXX, IČO 33 560 552, právne zastúpenému U., advokátkou, so sídlom kancelárie M., o zaplatenie 3 522 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Partizánske č.k. 3Cb/58/2015-128 zo dňa 16. októbra 2018, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalobcovi sa proti žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom (druhým v poradí) súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 3 522 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3 522 eur od 20.5.2015 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku a výrokom II. priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci rozsudkom prvým v poradí č.k. 3Cb/58/2015-73 zo dňa 25.10.2016, ktorým žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Krajský súd v Trenčíne v odvolacom konaní o odvolaní žalobcu uznesením č.k. 16Cob/178/2017-107 zo dňa 30.04.2018 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V zrušujúcom uznesením uviedol, že súd prvej inštancie založil svoje tvrdenie o nedôvodnosti žaloby na tom, že objednávka žalobcu nevylučuje uzavretie zasielateľskej zmluvy, ktorej predmetom bolo obstaranie prepravy. V nákladnom liste je ako primárny dopravca uvedená spoločnosť A. s.r.o. a nie žalovaný. Nejasnosť objednávky nemôže byť podľa názoru súdu prvej inštancie na ťarchu žalovaného. S uvedenými tvrdeniami sa odvolací súd nestotožnil a konštatoval, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav a tým vec nesprávne právne posúdil. Názor súd prvej inštancie o uzatvorení zasielateľskej zmluvy medzi stranami sporu nemal oporu v predložených dôkazoch. Objednávka č. 103,203,204/15 zo dňa 23.04.2015 obsahuje údaj o objednaní dopravy, údaj o prijímateľovi zásielky, údaje o zásielke (množstvo a váha), mieste nakládky, mieste vykládky a údaj o cene (408 eur s DPH). Faktúrou č. 338/2015 zo dňa 12.5.2015 žalovaný vyúčtoval dopravu vo výške 408 eur s DPH, ktorú žalobca uhradil. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že prepravu zásielky len obstarával a nie vykonával, nepredložil na podporu svojich tvrdení jednoznačné dôkazy. Ak žalovaný prepravu zásielky len obstarával, musel mať so spoločnosťou A. X. D. s.r.o. uzavretú zmluvu o preprave veci. V konaní pred súdom prvej inštancie nebolo preukázané či suma, ktorá bola žalobcom uhradená na základe
faktúry vystavenej žalovaným, bola ako odplata za obstaranie prepravy (v tom prípade nie je zrejmé, kto a v akej výške uhrádzal samotné prepravné) alebo ako prepravné za vykonanie prepravy. Súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal ďalšie dokazovanie, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie nielen nepreskúmateľné, ale aj vecne nesprávne. V rámci postupu podľa § 391 ods. 3 CSO odvolací súd ďalej uviedol, že súd prvej inštancie v ďalšom konaní vec opätovne prejedná, za aktívnej dôkaznej povinnosti žalobcu a žalovaného ustáli, či bola medzi stranami sporu uzatvorená zmluva o preprave veci alebo zasielateľská zmluva a podľa výsledkov dokazovania sa následne bude (v závislosti od posúdenia zmluvného vzťahu) zaoberať uplatnenou náhradou škody tak z pohľadu zodpovednosti a následne aj výšky škody. Dôkazy vyhodnotí jednotlivo, ale hlavne v ich vzájomnej súvislosti. Po vykonanom dokazovaní opätovne vo veci rozhodne a svoje rozhodnutie odôvodní v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP.
3. Súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu spor opätovne prejednal, vykonal dokazovanie listinami, doplnil dokazovanie vykonaním výsluchu žalovaného a oboznámil vyjadrenia strán sporu.
4. V priebehu ďalšieho konania žalobca prostredníctvom právneho zástupcu na pojednávaní dňa 16.10.2018 uviedol, že žalobca sa domáha náhrady škody, ktorá bola spôsobená pri preprave zásielky zo sídla žalobcu do spoločnosti G. M., pričom prepravu tovaru vykonával žalovaný na základe objednávky dopravy zo dňa 23.4.2015. Na tento zmluvný vzťah je potrebné aplikovať Dohovor CMR, pričom zodpovednosť žalovaného je daná v zmysle čl. 17 ods. 1 tohto Dohovoru. Skutočnosť, že žalovaný fyzicky prepravu neuskutočnil na tom nič nemení, pretože žalovaný je vo vzťahu k žalobcovi jeho zmluvným dopravcom a teda za škodu zodpovedá. Predmetom objednávky zo dňa 23.4.2015 bola doprava tovaru, nie obstaranie prepravy. Poukázal na to, že zo žiadneho dokladu nevyplýva, že by žalovaný mal vykonať obstaranie prepravy. Podľa jeho názoru nie sú preukázané podstatné náležitosti zasielateľskej zmluvy v zmysle § 601 Obchodného zákonníka, taktiež nie je preukázaný záväzok žalobcu ako príkazcu zaplatiť žalovanému odplatu za obstaranie prepravy. Žalovaný vykonanú prepravu fakturoval žalobcovi, pričom z tejto faktúry taktiež nie je zrejmé, že by jej predmetom bolo obstaranie prepravy. Uviedol, že pokiaľ obrana žalovaného spočíva v tom, že prepravu nevykonal sám, ale prostredníctvom ďalšieho dopravcu. Na tomto mieste žalobca poukázal na § 621 Obchodného zákonníka a na čl. 3 Dohovoru CMR, ktoré ustanovenia nevylučujú, že dopravca zo zmluvy o preprave môže svoj záväzok plniť pomocou ďalšieho dopravcu a zodpovedá pritom, akoby prepravu uskutočňoval sám. Žalovaný bol dopravcom, ktorý využil na vykonanie prepravy poddopravcu. Poukázal tiež na čl. 1 Dohovoru CMR, podľa ktorého je dopravcom každá osoba, s ktorou vlastník tovaru uzavrel prepravnú zmluvu bez ohľadu na to, či táto osoba skutočne prevezme zásielku. Dopravcom je ten, kto účtuje za prepravný úkon a kto plne kontroluje vykonávanie dopravy bez zásahu odosielateľa. K otázke preukazovania skutočnosti, či sa jedná o zasielateľskú zmluvu, alebo prepravnú zmluvu, poukázal žalobca aj na niektoré rozhodnutia súdov, ako napr. rozhodnutie Okresného súdu Martin sp.zn. 18Cb/84/2016, Okresného súdu Bratislava III sp.zn. 42Cb/58/2013, uznesenie Vrchného súdu v Prahe sp.zn. 12Cmo/32/2006 a tiež na už poukázané rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp.zn. 15Cob/95/2015. Žalobca nemal ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania.
5. Žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu na pojednávaní dňa 16.10.2018 uviedol, že treba vnímať dve roviny právnych vzťahov, prvý je vzťah medzi žalobcom a žalovaným, čo je zasielateľský vzťah, keďže uvedené vyplýva aj z obchodnej praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli. Medzi žalobcom a dopravcom bol vzťah založený zmluvou o preprave. Na vzťah medzi žalobcom a žalovaným sa aplikuje Obchodný zákonníka a na vzťah medzi žalobcom a firmou A. sa môže aplikovať Dohovor CMR. Poukázal na to, že aj Dohovor CMR vychádza zo základnej logiky, aby dopravca fyzicky prišiel do kontaktu s tovarom. Dohovor v kapitole 6 obsahuje ustanovenia o preprave vykonávanej postupne niekoľkými dopravcami, kde napr. v čl. 34 sa počíta s tým, že dopravca prevezme zodpovednosť za vykonanie dopravy prevzatím zásielky a nákladného listu. Tiež čl. 35 počíta s tým, že dopravca, ktorý preberá zásielku od predchádzajúceho dopravcu, odovzdá mu dátumované a podpísané potvrdenie. Veľmi významným je aj čl. 9 Dohovoru, že nákladný list je, pokiaľ sa nedokáže opak, vierohodným dokladom o uzavretí a obsahu prepravnej zmluvy, ako aj o prevzatí zásielky dopravcom. Nemá vedomosť o tom, že by existoval nákladný list medzi žalobcom a žalovaným, na ktorom liste bol uvedený žalovaný, pretože nebol na to dôvod. S poukazom na odsek 14. odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Trenčíne žalovaný ďalej uviedol, že odvolací súd vytkol vady, ktoré nespočívajú v právnom posúdení zmluvného vzťahu medzi účastníkmi, ale to, že jeho závery nevyplynuli z jednoznačných dôkazov. Žalovaný predložil
súdu prvej inštancie zmluvu medzi žalovaným a spoločnosťou A., z ktorej je zrejmá špecifikácia zásielky, miesta nakládky a vykládky a cena za prepravu - 290 eur bez DPH. Odvolací súd žiadal, aby bolo preukázané, aká časť ceny je preprava a aká je zasielateľská odplata. Suma fakturovaná zo strany žalovaného žalobcovi bola v súlade s objednávkou žalobcu 340 eur bez DPH a suma fakturovaná spoločnosťou A. žalovanému bola 290 eur bez DPH. Vzniknutý rozdiel, t.j. 50 eur bez DPH bola zasielateľská odmena. Uvedené preukazuje, a v zásade to vyplýva z praxe strán sporu, že strany sporu uzavreli zasielateľskú zmluvu. Na strane žalovaného je v tomto spore nedostatok pasívnej legitimácie. Žalovaný nemal ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania.
6. Žalobca v reakcii na prednes žalovaného uviedol, že pokiaľ žalovaný preukazuje uzatvorenie zasielateľskej zmluvy medzi stranami sporu odkazom na predchádzajúce objednávky, tak ani z týchto objednávok nevyplýva uzatvorenie zasielateľskej zmluvy, pretože predmetom objednávok je doprava tovaru. Poukázal na to, že zaužívaná prax strán sporu môže potvrdzovať iba určité konkrétne práva a povinnosti vyplývajúce zo zmluvy, avšak nie samotný druh zmluvy. Zotrval na názore, že zodpovednosť žalovaného je daná v zmysle čl. 3 Dohovoru CMR, pričom zodpovednosť žalovaného ako dopravcu vyplýva aj z čl. 34 Dohovoru CMR. Pokiaľ žalovaný poukazoval na nákladný list, tak v zmysle čl. 4 Dohovoru CMR ani jeho prípadná neexistencia nemá vplyv na platnosť alebo existenciu prepravnej zmluvy, pretože v tomto prípade uzatvorenie prepravnej zmluvy potvrdzuje objednávka zo dňa 23.4.2015 a faktúra žalovaného za vykonanú dopravu. Zároveň sa žalobca vyjadril aj k e-mailovej objednávke predloženej žalovaným na pojednávaní, keď podľa jeho názoru ani táto objednávka nepreukazuje, že by medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená zasielateľská zmluva. Naopak, potvrdzuje, že žalovaný pri preprave použil poddopravcu a preto je jeho zodpovednosť daná v zmysle čl. 3 Dohovoru CMR. Žalobca namietal tvrdenie žalovaného o zasielateľskej odmene. Žalovaný nepreukázal zaplatenie prepravy v zmysle objednávky a jej zaúčtovanie. V žiadnej objednávke nevystupoval ako obstarávateľ dopravy žalovaný, ale vždy ako prepravca.
7. Žalovaný s poukazom na výkladové pravidlá v § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka uviedol, že ide o zjavný rozpor v interpretácii. Už pred poslednou zmluvou bolo uzavretých niekoľko zasielateľských zmlúv obdobným spôsobom a podľa jeho názoru treba správne vykladať samotnú podstatu zmluvného vzťahu.
8. Z dokazovania vykonaného listinami súd prvej inštancie zistil, že žalobca ako objednávateľ objednal prepravu tovaru u žalovaného označeného ako dodávateľ. Celková cena bola určená na 408 eur. Faktúrou č. 338/2015 zo dňa 19.5.2015 žalovaný vyúčtoval žalobcovi prepravu tovaru v celkovej sume 408 eur. Žalobca vyfakturovanú cenu žalovanému zaplatil. Dodacím listom č. DL-0281/15 zo dňa 28.4.2015 a fotodokumentáciou mal súd prvej inštancie preukázané, že tovar bol dodaný dňa 24.4.2015 a tovar na dvoch paletách bol poškodený pri preprave. Zo zápisu zo škodovej komisie zo dňa 20.5.2015 vyplýva, že účastníci dohodli, že prepravcovi budú vyúčtované náklady na zakúpený materiál, opravu poškodených kusov, dopravu a balné v hodnote 3 522 eur. Podpisom žalobca a žalovaný vyjadrili súhlas s náhradou. Žiadosťou o náhradu škody zo dňa 21.5.2015 žalobca vyzval žalovaného na úhradu žalovanej sumy spolu s faktúrou. Žalobca následne vyzýval žalovaného na zaplatenie výzvami zo dňa 21.8.2015 a zo dňa 22.9.2015. Z ďalších objednávok medzi žalobcom a žalovaným, konkrétne z objednávky č. 2015_05_28/2 zo dňa 28.5.2015; č. 174, 207/15 zo dňa 15.5.2015; č. 2015/01/29 zo dňa 29.1.2015; č. 852,901/14 zo dňa 13.2.2015 a č. 2015/01/30/2 zo dňa 30.1.2015 (č.l. 40-49) súd prvej inštancie zistil, že tieto objednávky uzatvorili strany sporu rovnako ako predmetnú objednávku. Z výpisu zo živnostenského registra žalovaného k 22.2.2016 vyplynulo, že od 21.6.2004 mal žalovaný oprávnenie na výkon nákladnej cestnej dopravy vykonávanej cestnými nákladnými vozidlami a od 19.6.2015 mal žalovaný oprávnenie na výkon sprostredkovateľskej činnosti v oblasti obchodu a v oblasti cestnej dopravy. Z e-mailovej komunikácie medzi žalovaným a spoločnosťou A. X. D. s.r.o. zo dňa 23.4.2015 súd prvej inštancie zistil, že žalovaný si u spoločnosti chcel objednať prepravu tovaru vyplývajúcu z predmetnej objednávky.
9. Zistený skutkový stav právne posúdil súd prvej inštancie podľa čl. 1 ods. 1, čl. 3, čl. 17 ods. 1 Dohovoru CMR, § 601 ods. 1, § 610 a § 621 Obchodného zákonníka a dospel k záveru, že nárok žalobcu je dôvodný. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že došlo k poškodeniu prepravovaného tovaru, čo strany sporu nesporovali. Jedinou spornou vecou v konaní bolo, či žalovaný zodpovedá za vzniknutú škodu, teda či bola medzi stranami sporu uzatvorená zmluva o preprave, alebo zasielateľská zmluva. Pokiaľ ide o zasielateľskú zmluvu, predmetom vzťahu založeného zasielateľskou zmluvou je špecifická
činnosť, konkrétne „obstaranie prepravy vecí“. Zasielateľskou zmluvou vzniká medzi zasielateľom a príkazcom záväzkový vzťah, z ktorého vyplýva jednak záväzková povinnosť zasielateľa, že vo vlastnom mene „obstará“ pre príkazcu a na jeho účet prepravu vecí z určitého miesta do určitého iného miesta, a jednak záväzok príkazcu zaplatiť zasielateľovi odplatu. Pokiaľ ide o zmluvu o preprave, zmluva o preprave veci v zmysle Obchodného zákonníka zakladá záväzkový vzťah medzi dopravcom a odosielateľom. Obsahom tohto vzťahu je jednak záväzok dopravcu voči odosielateľovi prepraviť vec (zásielku) z určitého miesta (miesta odoslania) do určitého iného miesta (miesta určenia) a jednak záväzok odosielateľa zaplatiť dopravcovi odplatu (prepravné). Zmluva vznikne už dohodou o jej obsahu, teda skôr, než dôjde k reálnemu prevzatiu zásielky na prepravu. Základnými náležitosťami (časťami) zmluvy o preprave veci sú : určenie subjektov zmluvného vzťahu (odosielateľa a dopravcu); určenie veci (zásielky), t.j. predmetu prepravy; údaje o mieste odoslania; údaje o mieste určenia. Súd prvej inštancie konštatoval, že na základe objednávky č. 103, 203, 204/15 zo dňa 23.4.2015 došlo medzi stranami sporu k uzatvoreniu zmluvy o preprave. Táto objednávka mala všetky náležitosti zmluvy o preprave v zmysle Obchodného zákonníka, teda boli určené subjekty zmluvného vzťahu (žalobca a žalovaný), bol presne vymedzený tovar na prepravu a miesto vyzdvihnutia a miesto vykládky. Z predmetnej objednávky nevyplýva, že by žalobca so žalovaným chceli uzatvoriť zasielateľskú zmluvu, keďže v objednávke nie je zmienka o tom, že by mal žalovaný pre žalobcu obstarať prepravu tovaru, ale vyplýva z nej, že žalovaný vykoná prepravu tovaru. Súd prvej inštancie bol toho názoru, že aj napriek tvrdeniam žalovaného o tom, že vzhľadom na obchodnú prax medzi stranami sporu bola medzi nimi uzatvorená zasielateľská zmluva, došlo k uzatvoreniu zmluvy o preprave. Uvedené potvrdzuje aj živnostenské oprávnenie žalovaného, kedy v čase uzatvorenia zmluvy mal oprávnenie vykonávať nákladnú cestnú dopravu a oprávnenie na výkon sprostredkovateľskej činnosti v oblasti cestnej prepravy mu vznikla až 19.6.2015, teda po uzatvorení predmetnej zmluvy.
10. Súd prvej inštancie konštatoval, že uzatvorená zmluva má všetky náležitosti zmluvy o preprave, žalovaný mal v čase uzatvorenia živnostenské oprávnenie len na výkon nákladnej cestnej prepravy a nie na sprostredkovateľskú činnosť ohľadom cestnej prepravy a z tohto dôvodu sa na tento právny vzťah bude aplikovať dohovor CMR. Zmluvnými stranami zmluvy o preprave sú odosielateľ a dopravca. Žalovaný mal v právnom vzťahu postavenie dopravcu a na jeho strane je daná objektívna zodpovednosť za poškodenie tovaru žalobcu v zmysle čl. 3 v spojení s čl. 17 Dohovoru CMR. Výšku uplatneného nároku žalovaný nepoprel a túto výšku mal súd prvej inštancie preukázanú z listín predložených žalobcom (č.l. 24-29). Ďalšími tvrdeniami strán sporu sa súd prvej inštancie nezaoberal, keďže za podstatné v tomto spore bolo posúdenie, či medzi stranami sporu došlo k uzatvoreniu zmluvy o preprave alebo zasielateľskej zmluvy a či žalovaný vzhľadom na objektívnu zodpovednosť zodpovedá za poškodenie tovaru v zmysle dohovoru CMR.
11. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi s plným úspechom priznal náhradu trov konania vo výške 100 %.
12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie (výrok I. a II. rozsudku) podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/, f/ a h/ CSP. Podľa názoru žalovaného rozhodol súd prvej inštancie prekvapivo a bez dodržania procesného postupu podľa § 181 ods. 2 CSP (žalovaný uvádza v odvolaní nesprávne § 171 ods. 1 CSP), jeho účelu a významu v konaní, keď súd prvej inštancie nevyslovením predbežného právneho posúdenia veci neumožnil žalovanému primerane procesne reagovať na aktuálny stav konania a uplatniť prostriedky procesného úroku a procesnej obrany. V danej veci konal súd prvej inštancie opätovne po tom, ako bol rozsudok súdu prvej inštancie prvý v poradí zrušený uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 30.4.2018 sp.zn. 16Cob/178/2017. Zo záverov odvolacieho súdu najmä v odseku 16. odôvodnenia uznesenia vyplýva, že súd prvej inštancie mal za aktívnej dôkaznej povinnosti oboch strán ustáliť, aká zmluva bola uzatvorená medzi sporovými stranami a následne v závislosti od výsledkov dokazovania zaoberať sa uplatnenou náhradou škody z pohľadu zodpovednosti za jej spôsobenie a čo do výšky. Odvolací súd neustálil, a ani nemohol, právny záver, že bez predloženia ďalších dôkazov žalobcom má súd prvej inštancie vec právne posúdiť inak, že medzi stranami bola uzatvorená zmluva o preprave a z toho titulu je daná zodpovednosť žalovaného za škodu na zásielke. Žalobca nepredložil na pojednávaní dňa 16.10.2018 žiadny ďalší dôkaz preukazujúci uzatvorenie zmluvy o preprave, nie zmluvy zasielateľskej. Naopak, žalovaný predložil na pojednávaní zmluvu uzatvorenú medzi ním a spoločnosťou A. X. D. s.r.o., ktorého dopravcu sprostredkoval žalovaný ako zasielateľ z uzatvorenej zasielateľskej zmluvy so žalobcom. Súd prvej inštancie po vykonaní tohto listinného dôkazu súd a bez toho, aby postupoval podľa § 181 ods. 2 CSP, rozhodol rozsudkom na
prekvapenie žalovaného v jeho neprospech. Súd prvej inštancie nevyslovil ani ten záver, či sa na právny vzťah má aplikovať Dohovor CMR, ako tvrdil žalobca, alebo Obchodný zákonník, ako tvrdil žalovaný. Žalovaný, ktorý sa necítil byť v spore pasívne legitimovaný nenavrhol z tohto dôvodu dokazovanie čo do spôsobenej škody a jej výšky. Žalovaný zotrval na svojom názore, že vzťah medzi stranami je vzťahom zasielateľským spravujúcim sa Obchodným zákonníkom a vzťah medzi žalovaným a dopravcom A. X. D. s.r.o. je vzťahom zo zmluvy o preprave spravujúcim sa Dohovorom CMR. S poukazom na obsah medzinárodného nákladného listu a čl. 9 ods. 1 Dohovoru CMR žalovaný uviedol, že správnosť údajov v medzinárodnom nákladnom liste sa prezumuje. Žalobca nijako nevyvrátil skutočnosti uvedené v tomto liste napriek tomu, že mal uniesť dôkazné bremeno na preukázanie opaku. Žalovaný zotrval na tvrdení, že nebol žiadny dôvod, aby bol uvedený v medzinárodnom nákladnom liste, pretože prepravu len sprostredkoval tak, ako to bolo zaužívané obchodnou praxou medzi ním a žalobcom. S poukazom na § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka uviedol, že súd prvej inštancie sa s touto zavedenou obchodnou praxou medzi stranami sporu v odôvodnení rozsudku nijako nevysporiadal. Žalovaný tiež poukázal na to, že pre posúdenie zmluvného vzťahu je irelevantný fakt, že živnostenské oprávnenie na zasielateľstvo získal až dňa 19.6.2015. Splnenie administratívnoprávnej povinnosti v oblasti verejného práva nemôže mať žiaden vplyv na výklad právnych úkonov v rovine súkromnoprávnej, a už vôbec nie vtedy, keď strany uzatvorili zasielateľskú zmluvu v súlade so zavedenou obchodnou praxou. Právne posúdenie veci sa prieči vykonanému dokazovaniu. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
13. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 11.1.2019 k odvolaniu žalovaného (§ 373 ods. 3 CSP) uviedol, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Zdôraznil, že predbežné právne posúdenie v zmysle § 181 ods. 2 CSP uvádza súd na prvom pojednávaní. V danej veci sa prvé pojednávanie uskutočnilo dňa 23.6.2016, ešte pred účinnosťou CSP. Ustanovenia CSP nemožno rozširovať na obdobie, keď tento zákon nebol činný a zároveň inštitút predbežného právneho posúdenia nemožno rozširovať na akékoľvek štádium konania Neuvedením predbežného právneho posúdenia na pojednávaní dňa 16.10.2018 nedošlo k znemožneniu uskutočňovania procesných práv žalovaného. Žalobca zotrval na názore, že predloženými dôkazmi preukázal, že medzi stranami bola uzatvorená prepravná zmluva a pokiaľ žalovaný tvrdil, že bola uzatvorená zasielateľská zmluva, bolo jeho povinnosťou toto preukázať. Žalovaný toto nepreukázal a ani z e-mailovej komunikácie medzi ním a spoločnosťou A. X. D. s.r.o. uzatvorenie zasielateľskej zmluvy nevyplýva. Pokiaľ bola preprava tovaru fyzicky vykonaná touto spoločnosťou, jedná sa o osobu, ktorú použil žalovaný na prepravu v zmysle čl. 3 Dohovoru CMR a za konanie takejto osoby zodpovedá žalovaný. Žalobca, ktorý si prepravu objednal u žalovaného, nemal možnosť ovplyvniť skutočnosť, kto reálne prepravu vykoná. Žalobca t.č. ani nevie, kto prepravu vykonal ani koľko osôb sa na preprave zúčastnilo, pretože z priloženej fotodokumentácie poškodeného tovaru je zrejmé, že tovar bol vykladaný z vozidla s nemeckou poznávacou značkou napriek tomu, že na nákladnom liste je uvedená EČV vozidla S.. Dopravca zodpovedá aj za poddopravcov a jeho zamestnancov a ďalších poddopravcov (napr. rozsudok OLG Dusseldorf z 23.11.1989 - 18U 70/89). Poddopravcovia patria do okruhu tzv. ostatných osôb uvedených v čl. 3 Dohovoru CMR. V zmysle ustálenej judikatúry je k uplatňovaniu nároku pasívne legitimovaný hlavný dopravca. Podľa názoru žalobcu v odvolaní neobstojí ani tvrdenie žalovaného o prekvapivom rozsudku súdu prvej inštancie. Zo zrušovacieho uznesenia Krajského súdu v Trenčíne vyplýva, že právne posúdenie veci v pôvodnom rozsudku je nesprávne a že tvrdenie o uzatvorení zasielateľskej zmluvy nemá oporu v predložených dôkazoch. Žalobca namietal žalovaným predloženú e-mailovú komunikáciu so spoločnosťou A. X. D. s.r.o. o tom, že by táto preukazovala uzatvorenie zasielateľskej zmluvy. Naopak táto potvrdzuje, že žalovaný použil na vykonanie prepravy tretiu osobu v zmysle čl. 3 Dohovoru CMR. Právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným bol založený objednávkou prepravy zo dňa 23.4.2015 a preprava bola uhradená na základe faktúry žalovaného č. 338/2015 (uznesenie Vrchného súdu v Prahe sp.zn. 12 Cmo 32/2006). Uzatvorenie zasielateľskej zmluvy nevyplýva ani zo zavedenej obchodnej praxe. Žiadne objednávky predložené žalovaným nemajú náležitosti zasielateľskej zmluvy a zo žiadnej nie je zrejmé, že žalovaný mal obstarať prepravu. Žalovaný si bol do 19.6.2015 vedomý, že nebol oprávnený zasielateľskú zmluvu uzatvoriť. Poukazovať v tejto súvislosti na zavedenú obchodnú prax považuje žalobca za rozpor so zásadami poctivého obchodného styku a argument žalovaného, že nesplnenie verejnoprávnej povinnosti nemá vplyv na samotný právny úkon je účelový. Rovnaká právna otázka ako v tejto veci bola riešená rovnako napr. v rozhodnutiach Krajského súdu v Nitre sp.zn. 15Cob/95/2015, Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 3Cob/260/2015, Okresného súdu v Martine sp.zn. 18Cb/84/2016. Žalobca poukázal aj na komentár k Dohovoru CMR vydaný v r. 1975. S poukazom na § 150 ods. 1 a § 154 CSP žalobca ďalej uviedol, že žalovaný mal na pojednávaní dňa 16.10.2018 možnosť sa k veci vyjadriť a navrhnúť ďalšie dôkazy. Po poučení podľa
§ 185 až § 188 CSP žalovaný nemal žiadne návrhy na doplnenie dokazovania. Pokiaľ sa žalovaný necíti byť pasívne legitimovaný v tomto konaní, toto ho nezbavuje povinnosti tvrdiť a navrhovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Uvedené tvrdenie žalovaného bolo vyvrátené aj zápisom zo škodovej komisie zo dňa 20.5.2015, ktorom sa strany dohodli, že žalovanému ako prepravcovi budú vyúčtované náklady na zakúpený materiál, opravu poškodených kusov, dopravu a balné v hodnote 3 522 eur. Žalobca v žalobe riadne zdôvodnil a zdokladoval výšku uplatnenej náhrady škody a skutočnosť, že sa žalovaný pri žiadnom svojom úkone k uplatnenej náhrade škody nevyjadril nemôže zakladať porušenie procesných práv žalovaného. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.
14. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 21.2.2019 (§ 374 ods. 1 CSP) uviedol, že trvá v celom rozsahu na podanom odvolaní, vrátane tvrdenia, že postup súdu prvej inštancie podľa § 181 ods. 2 CSP je významný z hľadiska nadväzujúcej fázy dokazovania. Ak súd prvej inštancie opomenul prihliadnuť na toto ustanovenie, dopustil sa procesnej chyby. V prechodných ustanoveniach CSP nie je ani zmienka o tom, že by sa § 181 ods. 2 CSP nemal uplatňovať na konania začaté ešte pred účinnosťou CSP napriek tomu, že § 470 ods. 2 CSP obsahuje výpočet ustanovení, ktoré sa v skôr začatých konaniach neuplatňujú. Po zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu a vrátení veci mal nasledovať analogický postup podľa § 181 ods. 2 CSP. Dohovor CMR v čl. 9 prezumuje správnosť nákladného listu, ak sa nepreukáže opak. Podľa tohto listu je zmluva o preprave uzatvorená medzi žalobcom a spoločnosťou A. s.r.o. Ak by platilo tvrdenie žalobcu o reťazení dopravcov, v nákladnom liste by sa postupom podľa čl. 35 Dohovoru CMR uviedol i ďalší dopravca. Nákladný list iného dopravcu neobsahuje a v konaní nebolo preukázané, že by mal dopravu vykonávať aj iný subjekt. Dohovor CMR je založený práve na koncepcii, že objednávateľ žaluje dopravcu uvedeného v nákladnom liste a už prípadné reťazenie subjektov je pre neho bezvýznamné, nakoľko tento prepravca má právo regresu voči ostatným ním použitých dopravcov. Keďže žalovaný má postavenie iba obstarávateľa prepravy, nie je o ňom v nákladnom liste ani zmienka. Nevedno preto, z akých dôvodov označil žalobca v žalobe žalovaného a nie spoločnosť A. X. D. s.r.o., ktorá jediná je v nákladnom liste uvedená ako dopravca. Na stretnutí, na ktorom bol vyhotovený zápis zo škodovej komisie zo dňa 20.5.2015, sa zúčastnení dohodli iba na tom, že náhrada škody bude uplatnená proti prepravcovi, t.j. voči spoločnosti A. X. D. s.r.o. V žiadnom prípade nevzišla dohoda o tom, že by za zodpovedného dopravcu mal škodu nahradiť žalovaný, prípadne prevziať dlh spoločnosti A. X. D. s.r.o. Žalovaný zotrval na odvolacom návrhu.
15. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 27.3.2019 (§ 374 ods. 2 CSP) zopakoval tvrdenia uvedené vo vyjadrení zo dňa 11.1.2019 k odvolaniu. Uviedol, že žalovaný opakovane uvádza, že bol v postavení obstarávateľa dopravy. Toto tvrdenie nepreukázal. Dopravcom bol žalovaný, ktorý využil na vykonanie prepravy poddopravcu. Neobstojí ani poukaz žalovaného na čl. 9 Dohovoru CMR, pretože nákladný list je vyvrátiteľnou dôkaznou listinou. Žalovaný sa snaží s poukazom na nákladný list a na zápis zo škodovej komisie účelovo zbaviť zodpovednosti, pričom zápis zo škodovej komisie dezinpretuje, pretože v záhlaví zápisu sú označení žalobca a žalovaný. Žiadnym výkladom nemožno dospieť k záveru, že prepravcom, ktorému budú vyúčtované náklady sa myslí A. X. D. s.r.o.
16. K vyjadreniu žalobcu nepodal žalovaný ďalšie vyjadrenie.
17. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolanie podala v zákonnej lehote strana v spore, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané podľa § 359 CSP a § 262 ods. 1 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.
18. Odvolací súd postupoval v odvolacom konaní v súlade s prechodným ustanovením § 470 ods. 1 CSP podľa tohto zákona, pričom v súlade s § 470 ods. 2 CSP posudzoval procesné podmienky, úkony súdu a strán sporu do 30.6.2016 podľa v tom čase platného a účinného zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov. Odvolací súd tak rešpektoval základné princípy CSP o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov a naplnenie princípu právnej istoty odvolacieho konania, ktoré začalo za platnosti a účinnosti skoršej úpravy procesného práva (článok 2 ods. 1, 2 CSP).
19. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 CSP (viazanosť rozsahom odvolania), viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380 ods. 1 CSP, vrátane svojho oprávnenia preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok z úradnej povinnosti podľa § 380 ods. 2 CSP, a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné vo výrokovej časti - výrok I. a II. ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.
20. Predmetom odvolacieho prieskumu bol rozsudok súdu prvej inštancie druhý v poradí, keď odvolací súd uznesením č.k. 16Cob/178/2017-107 zo dňa 30.4.2018 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie prvý v poradí č.k. 3Cb/58/2015-73 zo dňa 25.10.2016, a jemu predchádzajúce konanie.
21. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný postup o povinnom poučení strany v spore o procesných právach a o procesných povinnostiach, o predvolávaní na nariadené pojednávania za účelom prejednania veci, pri vykonávaní dokazovania a procesný postup pred skončením dokazovania. V rámci postupu podľa § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd podstatné odvolacie tvrdenie žalovaného o absencii procesného postupu súdu prvej inštancie podľa § 181 ods. 2 CSP s následkom prekvapivého rozhodnutia v neprospech žalovaného a nemožnosťou žalovaného primerane procesne reagovať na aktuálny stav konania a uplatniť prostriedky procesného úroku a procesnej obrany najmä v súvislosti s náhradou škody z hľadiska zodpovednosti za jej spôsobenie a jej výšky.
22. Sporové konanie, ktorým žalobca uplatnil proti žalovanému peňažný nárok o zaplatenie 3 522 eur s príslušenstvom, začalo doručením žaloby súdu prvej inštancie dňa 16.11.2015 v čase platnosti a účinnosti procesného predpisu zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (§ 82 ods. 1 OSP). Za účinnosti tohto predpisu dňa 25.1.2016 vydal súd prvej inštancie vo veci platobný rozkaz, proti ktorému podal dňa 3.2.2016 žalovaný odpor s odôvodnením. K odporu žalovaného sa žalobca vyjadril podaním zo dňa 22.2.2016. Súd prvej inštancie nariadil na prejednanie veci pojednávanie na deň 23.6.2016, ktoré v neprítomnosti žalobcu a jeho právneho zástupcu otvoril a vykonal. Pre tieto procesné úkony súdu prvej inštancie a strán sporu platil právny režim Občianskeho súdneho poriadku. Ďalší procesný úkon - pojednávanie bolo vykonané dňa 25.10.2016 za platnosti a účinnosti nového procesného predpisu zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ktorý prostredníctvom prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 vyjadruje okamžitú použiteľnosť novej procesnej úpravy na všetky konania začaté a prebiehajúce aj podľa doterajších predpisov. V súlade s týmto ustanovením sa na procesný postup súdu a strán sporu s platnosťou a účinnosťou Civilného sporového poriadku od 1.7.2016 uplatnil režim nového procesného predpisu. Zároveň prostredníctvom prechodného ustanovenia § 470 ods. 2 CSP (komplementárny princíp) zostali zachované účinky procesných úkonov súdu a strán sporu vykonaných za účinnosti skoršej právnej úpravy, vrátane účinkov podľa § 118 ods. 1 a 2 OSP, pričom postup podľa § 118 ods. 2 OSP mohol súd prvej inštancie spojiť s postupom podľa § 100 ods. 1 posledná veta OSP. V súlade s § 118 ods. 2 OSP mal súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 23.6.2016 povinnosť po tom, čo otvoril pojednávanie oboznámením žaloby žalobcu a žalovanému umožnil vo veci sa vyjadriť, uviesť ktoré právne významné skutkové tvrdenia strán sporu je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich strany sporu navrhli. Predbežné právne posúdenie (predbežný právny názor), absenciu ktorého považuje žalovaný za odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, procesný predpis do 30.6.2016 neupravoval ako povinnosť súdu, ale ako možnosť súdu počas konania (nielen na prvom pojednávaní) uviesť, ako sa na základe dovtedy tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci. Vyslovením predbežného právneho názoru nebol súd viazaný a nijakým spôsobom neprejudikoval rozhodnutie súdu vo veci samej. Predbežný právny názor súdu predstavoval pre strany sporu možnosť zamerať dôkazné návrhy, skutkové a právne prednesy tak, aby sa tento názor potvrdil alebo vyvrátil za účinného splnenia povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti strán sporu pri dôslednom dodržiavaní zásady hospodárnosti a obmedzenia tzv. prekvapivých rozhodnutí súdu.
23. Zo zápisnice o pojednávaní dňa 23.6.2016 vyplýva, že súd prvej inštancie nepostupoval dôsledne podľa § 118 ods. 2 OSP a prítomnému žalovanému a jeho právnej zástupkyni neuviedol, ktoré právne významné skutkové tvrdenia strán sporu je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich strany sporu navrhli. Vyslovenie predbežného právneho názoru ako možnosť súd prvej inštancie nevykonal.
24. Od 1.7.2016 sa na priebeh súdneho konania vzťahoval právny režim nového procesného predpisu Civilného sporového poriadku. Ustanovenie § 181 ods. 2 CSP platí pre prvé pojednávanie po úkonoch súdu a strán sporu podľa § 181 ods. 1 CSP.
25. Za daného procesného stavu a vykonaných procesných úkonov súdom prvej inštancie a stranami sporu do 30.6.2016 a následne od 1.7.2016, vrátane úkonov po vydaní uznesenia Krajským súdom v Trenčíne č.k. 16Cob/178/2017-107 zo dňa 30.4.2018, je odvolací súd toho názoru, že splnenie povinnosti podľa § 181 ods. 2 CSP súdom prvej inštancie na pojednávaní dňa 16.10.2018 procesný predpis nevyžadoval. Názor prezentovaný žalovaným na podporu tvrdenia o nedodržaní procesného postupu podľa § 181 ods. 2 CSP, v spojení so záverom odvolacieho súdu v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení v odseku 16. odôvodnenia tohto uznesenia, nepovažoval odvolací súd za náležitý. Odvolací súd v predchádzajúcom rozhodnutí upriamil pozornosť na aktívnu dôkaznú povinnosť strán sporu a to nielen na ustálenie, či bola medzi stranami sporu uzatvorená zmluva o preprave alebo zasielateľská zmluva, ale aj na uplatnenú náhradu škody z pohľadu zodpovednosti za jej spôsobenie a čo do výšky. V danom štádiu prebiehajúceho sporového kontradiktórneho konania bol procesný úspech v konaní daný do výlučnej dispozície strán sporu, ktorý sa mohol vo veci prejaviť až do vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania v dôslednom splnení povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti.
26. V súlade s vyššie uvedeným odvolací súd konštatuje, že postupom súdu prvej inštancie neuvedením predbežného právneho posúdenia veci na pojednávaní dňa 16.10.2018 nedošlo k takému nesprávnemu procesnému postupu, ktorý znemožnil stranám uskutočňovať im patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP s následkom zrušenia rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP.
27. Podľa § 384 ods. 1 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP nariadil odvolací súd na prejednanie veci odvolacie pojednávanie, ktoré uskutočnil dňa 16.9.2020 za prítomnosti strán sporu a ich právnych zástupcov. V súlade s § 385 ods. 2 CSP podala predsedníčka senátu (spravodajca) na začiatku odvolacieho pojednávania správu o zmene v zložení senátu a správu o doterajšom priebehu. Následne postupoval odvolací súd podľa § 378 ods. 1 CSP a vykonal úkony podľa § 181 ods. 2 CSP, ktorými odstránil nedostatok postupu súdu prvej inštancie na pojednávaní dňa 23.6.2016, kedy tento súd nepostupoval dôsledne podľa v tom čase platného a účinného § 118 ods. 2 OSP a stranám sporu (žalovanému a jeho právnemu zástupcovi) neuviedol ktoré právne významné skutkové tvrdenia strán sporu je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich strany sporu navrhli. Za nesporné skutkové tvrdenia určil odvolací súd tvrdenia, 1/ že žalobca dal žalovanému objednávku č. 103, 203, 204/15, 2/ že žalovaný vyfakturoval žalobcovi odplatu za vykonanie prepravy, 3/ že preprava tovaru bola uskutočnená treťou osobou z územia X. na územie A., 4/ že pri preprave tovaru došlo k poškodeniu prepravovaného tovaru, 5/ že žalobca a žalovaný uskutočnili rokovanie ohľadne náhrady škody a jej výšky, o čom existuje písomný záznam. Za sporné skutkové tvrdenia odvolací súd určil, či medzi žalobcom a žalovaným došlo k uzatvoreniu zmluvy o preprave tovaru alebo zasielateľskej zmluvy. Následne, ako povinnosť, uviedol odvolací súd povinnosť predbežné právne posúdenie veci : Z doposiaľ vykonaného dokazovania sa odvolaciemu súdu javí, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená zmluva o preprave veci - tovaru, pričom odvolací súd vychádzal nielen z objednávky, faktúry, ale aj z medzinárodného nákladného listu a z objednávky medzi žalovaným a treťou osobou. Z tohto dôvodu sa podľa názoru odvolacieho súdu uplatní na žalovanú sumu právny režim Dohovoru CMR za podporného použitia Obchodného zákonníka podľa § 610 a nasl., vrátane posudzovania uplatnených úrokov z omeškania.
28. K úkonom odvolacieho súdu podľa § 181 ods. 2 CSP sa vyjadrili právni zástupcovia strán sporu. Právny zástupca žalobcu uviedol, že sa pridržiava svojich doterajších ústnych a písomných prednesov.
Bol toho názoru, že žalobca preukázal uzatvorenie prepravnej zmluvy a jej náležitosti. Poukázal tiež na zápis zo škodovej komisie, kde sa žalobca a žalovaný dohodli na vzniku škody a na jej výške s tým, že nie je logické, aby sa na základe tohto zápisu zaväzovala iná osoba. Žalovaný výšku škody doposiaľ nespochybnil a spôsob vzniku škody a jej výšku uznal. Právna zástupkyňa žalovaného taktiež zotrvala na svojich doterajších ústnych a písomných prednesoch. Poukázala na to, že doposiaľ sa riešila len otázka pasívnej legitimácie žalovaného. Otázka okolností vzniku škody a ani jej výšky nebola riešená. Žalobca predložil v konaní listiny v nemeckom jazyku, z ktorých nie je zrejmý rozsah poškodenia ani výška škody. Závery zo škodovej komisie nepredstavujú uznanie zodpovednosti žalovaného za škodu.
29. Podľa § 384 ods. 1 CSP v spojení s § 185 ods. 1 CSP zopakoval odvolací súd dokazovanie v potrebnom rozsahu listinami, ktoré strany sporu predložili v konaní a ktoré sú založené v súdnom spise. Dokazovanie listinami vykonal odvolací súd podľa § 204 CSP tak, že sa listiny nečítali ani neoboznamoval sa ich obsah, nakoľko boli stranám sporu doručené a strany sporu majú tieto listiny k dispozícii.
30. Odvolací súd zopakoval dokazovanie listinami : objednávkou č. 103, 230, 204/15 zo dňa 23.4.2015, faktúrou č. 338/2015 zo dňa 12.5.2015, potvrdením o zrealizovaní transakcie zo dňa 21.10.2015, medzinárodným nákladným listom č. SK 2662247 zo dňa 24.4.2015, dodacím listom č. DL-0281/15 zo dňa 24.4.2015, fotodokumentáciou (č.l. 10 - 15 spisu), oznámenia zo dňa 7.5.2015, reklamácie zo dňa 6.5.2015 s prijímacou pečiatkou dňa 13.5.2015, zápisom zo škodovej komisie zo dňa 20.5.2015, žiadosťou o náhradu škody zo dňa 21.5.2015, faktúrou č. 2015140 zo dňa 21.5.2015 na sumu 3 522 eur, urgenciou vybavenia reklamácie zo dňa 21.8.2015, upomienkou č. 2 zo dňa 22.9.2015, faktúrou č. 146/2015 zo dňa 15.5.2015, výrobným príkazom č. 3000605/VyrPr zo dňa 27.5.2015 (č.l. 25-28 spisu), faktúrou č. 201502794 zo dňa 10.7.2015, objednávkou č. 2015_05_28/2 zo dňa 28.5.2015, medzinárodným nákladným listom č. SK 2662250 zo dňa 29.5.2015, objednávkou č. 174, 207/15 zo dňa 15.5.2015, medzinárodným nákladným listom č. SK 2662249 zo dňa 15.5.2015, objednávkou č. 2015/01/09 zo dňa 29.1.2015, medzinárodným nákladným listom č. SK 2662227 zo dňa 31.1.2015, objednávkou č. 852, 901/14 zo dňa 13.2.2015, medzinárodným nákladným listom č. SK 2662234 zo dňa 13.2.2015, objednávkou č. 2015/01/30/2 zo dňa 30.1.2015, medzinárodným nákladným listom č. SK 2662230 zo dňa 2.2.2015, e-mailovou komunikáciou zo dňa 23.4.2015, výpisom z obchodného registra žalobcu a výpisom zo živnostenského registra žalovaného.
31. Pred skončením dokazovania sa právni zástupcovia strán sporu na odvolacom pojednávaní vyjadrili postupom podľa § 182 CSP. Právny zástupca žalobcu uviedol, že v konaní bolo preukázané uzatvorenie prepravnej zmluvy medzi žalobcom a žalovaným a zodpovednosť žalovaného podľa čl. 17 ods. 1 Dohovoru CMR za škodu, ktorá vznikla pri preprave tovaru. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. Právna zástupkyňa žalovaného zdôraznila, že žalobca v konaní nepreukázal splnenie všetkých nevyhnutných predpokladov pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody v konaní pred súdom. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol.
32. V rozsahu zopakovaného dokazovania dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie z týchto dôkazných prostriedkov ustálil v odsekoch 10. - 16. odôvodnenia rozsudku správne skutkové zistenia. Podstatný význam pre posúdenie vzniku, charakteru a typu obchodného záväzkového vzťahu medzi žalobcom a žalovaným majú dôkazy vyplývajúce z objednávky č. 103, 203, 204/15 zo dňa 23.4.2015. Objednávkou, ktorú písomne vyhotovil žalobca, objednal žalobca u žalovaného ako dodávateľa dopravu G. M. s miestom vyzdvihnutia W. s.r.o., W. dňa 24.4.2015 ca o XX,XX - 14,00 hod., s vykládkou G. M., K. Y., M.-T.-X.. 17, D-XXXXX M., 2 x paleta 1200x1200x500mm, 1 x paleta 800x600x400mm, váha spolu 1 400 kg, vykládka dňa 28.4.2015, za cenu 408 eur. Vykonanie prepravy tovaru podľa objednávky č. 103,203,204/15 zo dňa 23.4.2015 s nakládkou 24.4.2015 W. a vykládkou 28.3.2015 D-M. za cenu 408 eur vyúčtoval žalovaný žalobcovi faktúrou č. 338/2015 zo dňa 12.5.2015 so splatnosťou tejto ceny do 13.6.2015. Dohodnutú cenu 408 eur prepravy tovaru podľa faktúry č. 338/2015 zaplatil žalobca žalovanému dňa 21.10.2015.
33. V konaní nebolo sporné, že prepravu tovaru z miesta odoslania do miesta určenia nevykonal žalovaný osobne, ale tretia osoba, spoločnosť A. X. D. s.r.o., so sídlom W. S., na základe elektronickej objednávky žalovaného zo dňa 23.4.2015 adresovanej tejto spoločnosti prostredníctvom P.. Y. O.. Elektronická objednávka žalovaného obsahuje tieto údaje : Objednávam si u Vás prepravu
tovaru. Nakládka 28.4.2015 do 13h, G. M. GmbH, K. Y., M.-T.-X.. XX, D-XXXXX M., 2 x paleta 1200x1200x500mm, 1 x paleta 800x600x400mm, váha spolu 1 400 kg. Cena za prepravu je 290 eur bez DPH. Splatnosť fa. 60 dní. Dopravca A. X. S.. Prosím info o naložení aj vyložení. Prosím potvrdiť.“ P.. Y. O. za spoločnosť A. X. D. s.r.o. objednávku potvrdil dňa 23.4.2015. Medzinárodným nákladným listom č. SK 2662247 bolo v konaní preukázané, že ako odosielateľ prepravovaného tovaru 3 x paleta o hmotnosti 1 500 kg bola označená spoločnosť W. s.r.o., C. XXXX, W., IČO 36 300 624, ako príjemca prepravovaného tovaru bol označený subjekt G. M., G., XXXXX M., A., ako miesto nakládky bolo označené W. s.r.o., C. XXXX, W., IČO 36 300 624, ako priložené doklady boli označené DL-0282/15, Dl-0281/15 a DL-0283/15, ako dopravca bola označená spoločnosť A. XXX XX S., medzinárodný nákladný list bol vystavený v W. dňa 24.4.2015, pod bodom 22 tohto listu je uvedené EČV vozidla S. pod bodom 24 tohto listu je uvedený dátum prevzatia prepravovaného tovaru dňa 28.4.2015 a podpis príjemcu.
34. Po zistení skutkového stavu v odvolacom konaní dospel odvolací súd k rovnakým skutkovým zisteniam ako súd prvej inštancie. Z hľadiska zisteného skutkového stavu vyhodnotil odvolací súd uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP ako neopodstatnený. Predložením elektronickej objednávky žalovaným na pojednávaní dňa 16.10.2018, ktorou žalovaný objednal prepravu tovaru u spoločnosti A. X. D. s.r.o., bola v konaní potvrdená už preukázaná skutočnosť, že žalovaný vykonal prepravu tovaru ďalším subjektom. Podľa názoru odvolacieho súdu povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť o tom, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzatvorená zasielateľská zmluva bola na strane a v dispozícii žalovaného.
35. Spor medzi žalobcom a žalovaným o splnenie peňažnej povinnosti posúdil súd prvej inštancie podľa príslušným ustanovení hmotného práva, Obchodného zákonníka a vyhlášky č.11/1975 Zb. o Dohovore o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (CMR), keď pod ním citované právne normy podriadil zistený skutkový stav.
36. Podľa § 756 Obchodného zákonníka ustanovenia tohto zákona sa použijú, len pokiaľ medzinárodná zmluva, ktorá je pre Slovenskú republiku záväzná a bola uverejnená v Zbierke zákonov, neobsahuje odlišnú úpravu.
37. Citované zákonné ustanovenie zakotvuje prednosť medzinárodnej zmluvy pred ustanoveniami Obchodného zákonníka za súčasného splnenia dvoch podmienok. Zmluva musí zaväzovať Slovenskú republiku a to vtedy, ak je Slovenská republika zmluvnou stranou medzinárodnej zmluvy. Pre Slovenskú republiku ako nástupnícky štát sú záväzné aj zmluvy, ktoré uzatvorila bývalá ČSFR a ČSSR. Zmluva musí byť uverejnená v Zbierke zákonov, na daný právny vzťah je možné zmluvu aplikovať až jej zverejnením v Zbierke zákonov. Ustanovenia medzinárodnej zmluvy sa použijú ak Obchodný zákonník upravuje danú otázku inak alebo ju neupravuje vôbec. Dohovor CMR je dohovor Organizácie Spojených národov, ktorý bol podpísaný v Ženeve 19. mája 1956, platnosť nadobudol na základe svojho článku 43 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1975/11/19750313.html>dňom 2. júla 1961 a pre Československú socialistickú republiku dňom 3. decembra 1974. Vzťahuje sa na rôzne právne otázky týkajúce sa prepravy nákladu po ceste. Po prvýkrát bol publikovaný vyhláškou ministra zahraničných vecí č. 11/1975 v Zbierke zákonov, čiastka 4, ročník 1975, vydaná dňa 26.2.1975.
38. Podľa článku 1 ods.1 CMR tento Dohovor sa vzťahuje na každú zmluvu o preprave zásielok za odplatu cestným vozidlo, ak miesto prevzatia zásielky a predpokladané miesto jej dodania, ako sa uvádza v zmluve, ležia vo dvoch rôznych štátoch, z ktorých aspoň jeden je zmluvným štátom tohto Dohovoru. Toto ustanovenie platí bez ohľadu na trvalé bydlisko a štátnu príslušnosť strán.
39. Podľa článku 3 CMR pri použití tohto Dohovoru zodpovedá dopravca za konanie a opomenutie svojich zástupcov a pracovníkov a všetkých ostatných osôb, ktoré použije pri uskutočňovaní prepravy, ako za vlastné konanie alebo opomenutie za predpokladu, že títo zástupcovia, pracovníci alebo ostatné osoby konajú v rámci svojich pracovných úloh.
40. Podľa článku 4 CMR dokladom o uzavretí prepravnej zmluvy je nákladný list. Ak nákladný list chýba, ak má nedostatky alebo ak sa stratil, nie je tým existencia alebo platnosť prepravnej zmluvy dotknutá a vzťahujú sa na ňu aj naďalej ustanovenia tohto Dohovoru.
41. Podľa článku 9 ods.1 CMR nákladný list je, pokiaľ sa nedokáže opak, vierohodným dokladom o uzavretí a obsahu prepravnej zmluvy, ako aj o prevzatí zásielky dopravcom.
42. Podľa článku 17 ods.1 CMR dopravca zodpovedá za úplnú alebo čiastočnú stratu zásielky alebo za jej poškodenie, ktoré vznikne od okamihu prevzatia zásielky na prepravu až do okamihu jej vydania, ako aj za prekročenie dodacej lehoty.
43. Podľa článku 27 ods.1 CMR oprávnený môže požadovať úroky z náhrady škody. Tieto úroky vo výške 5 % ročne sa počítajú odo dňa zaslania písomnej reklamácie dopravcovi, a ak nebola reklamácia podaná, odo dňa podania žaloby na súde.
44. Dokazovanie predstavuje procesný postup založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a v ich následnom zhodnotení. Jeho význam spočíva v získavaní dôležitých poznatkov, na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci, z ktorého potom vychádza a aplikuje naň konkrétnu právnu normu, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci, je jednou z najdôležitejších činností súdu v rámci civilného sporového konania, pretože je základným predpokladom pre rozhodnutie súdu vôbec. Dôkazmi overený skutkový stav je významný aj z hľadiska posúdenia pravdivosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom k ich úspešnosti, obzvlášť v sporovom konaní (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo/256/2012). Súd pritom nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu konania a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jej návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je povinný na všetky tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, príp. štádia civilného procesu (sp.zn. IV. ÚS 329/04). K správnemu postupu súdu prvej inštancie poukazuje odvolací súd na záver vyslovený v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 329/2004 z 27. októbra 2004, podľa ktorého ...„ ak všeobecný súd reagoval na procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich uplatneniu, nemôže dôjsť k porušeniu základného práva na spravodlivý proces“. Zároveň poukazuje odvolací súd i na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 252/04 zo dňa 31. augusta 2004, podľa ktorého ...„ právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov“.
45. Námietka žalovaného, ktorou v podanom odvolaní namietal skutkové závery súdu prvej inštancie (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP), smeruje podľa názoru odvolacieho súdu proti výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov súdom prvej inštancie. Na tomto mieste poukazuje odvolací súd na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, sp.zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého ...„ Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi účastníka (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Rozhodnutie súdu prvej inštancie v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu je vecne správne aj s poukazom na Nález Ústavného súdu SR sp.zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ...„ dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo
viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.“ Odvolací súd nezistil taký postup súdu prvej inštancie, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu prvej inštancie sa opieralo o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádzalo zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci.
46. Obdobne neobstojí námietka žalovaného ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani jedna z týchto situácií v predmetnej sporovej právnej veci nenastala.
47. Odvolací súd vo vzťahu k uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, poukazuje na to, že objednávka zaslaná žalovanému obsahovala údaje, z obsahu ktorých explicitne vyplývalo, že predmetom zmluvy je záväzok žalovaného ako dopravcu prepraviť vec z miesta nakládky na území X. do miesta vykládky na území A. (a nie obstarať prepravu). Uvedený predmet zmluvy zodpovedá zmluve o preprave, ktorú aj na účely Dohovoru <https://www.epi.sk/form/goto.ashx?t=26&p=1015501&f=3> CMR (keďže Dohovor <https://www.epi.sk/ form/goto.ashx?t=26&p=1015501&f=3> CMR jej definíciu neobsahuje) možno definovať ako zmluvu, ktorej hlavným predmetom je vykonanie prepravy. Uvedený predmet zmluvy naopak nezodpovedá zasielateľskej zmluve, ktorej predmetom je obstaranie prepravy. V konaní nebolo preukázané, že by žalovaný reagoval žalobcovi na jeho objednávku takým zrozumiteľným a konkrétnym spôsobom, z ktorého by vyplynulo, že má záujem prepravu nie vykonať, ale obstarať ako zasielateľ, a že by s touto zmenou predmetu zmluvy žalobca akokoľvek prejavil súhlas. Preto vychádzajúc predovšetkým z obsahu samotnej zmluvy v rozsahu dohodnutých základných a podstatných náležitostí ako prvotného a najvýznamnejšieho kritéria pre odlíšenie zmluvy o preprave od zasielateľskej zmluvy, sa odvolací súd stotožňuje so súdom prvej inštancie v hodnotení o tom, že zmluva, z ktorej si žalobca uplatňoval peňažné nároky žalobou proti žalovanému, má základ v zmluve o preprave, a nie v zasielateľskej zmluve. Uzatvorenie zmluvy o preprave, a nie zasielateľskej zmluvy podľa tvrdenia žalovaného, v konečnom dôsledku podporuje aj objednávka žalovaného adresovaná spoločnosti A. X. D. s.r.o., u ktorej žalovaný objednal prepravu tovaru vo vlastnom mene a na vlastný účet. Dôkazy zistené z obsahu tejto objednávky nedávajú žiaden skutkový základ pre záver, že v samostatnom vzťahu medzi žalobcom a žalovaným a v samostatnom vzťahu medzi žalovaným a treťou osobou má žalovaný vo vzťahu k žalobcovi postavenie zasielateľa. Objednávka žalovaného určená pre uvedenú spoločnosť neobsahuje žiaden údaj alebo skutočnosť, ktorou by žalovaný dňa 23.4.2015 prejavil, že obstaráva prepravu tovaru pre žalobcu. Obe objednávky zo dňa 23.4.2015 majú písomnú formu a v tejto forme sú prejavom vôle na jednej strane žalobcu a žalovaného a na strane druhej žalovaného a spoločnosti A. X. D. s.r.o. Skutočnosť, že žalovaný následne sám vo vlastnom mene a na svoj účet objednal vykonanie prepravy u tretej osoby, mimo zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, nič nemení na jeho postavení ako dopravcu, keďže Dohovor CMR výslovne počíta s možnosťou, že dopravca zverí celú prepravu alebo jej časť niekomu inému.
48. Žalovaný v odvolaní namietal s poukazom na § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku nevysporiadal so zavedenou obchodnou praxou medzi žalobcom a žalovaným, nakoľko žalovaný ako zasielateľ zaobstaral pre žalobcu viacero prepráv (odpor žalovaného zo dňa 1.2.2016 a k nemu pripojené listiny, vyjadrenie žalovaného na pojednávaní dňa 16.10.2018 prostredníctvom právneho zástupcu). Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie tvrdil, že v medzinárodnom nákladnom liste nie je uvedený ako dopravca a v priebehu vykonávania prepravy neprišiel s prepravovanou zásielkou vôbec do styku. Jeho tvrdenia v konaní pred súdom prvej inštancie viedli k záveru, že na strane žalovaného absentuje pasívna vecná legitimácia. Na
tomto mieste odvolací súd pri posudzovaní námietky žalovaného uvádza, že v kontexte dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie a zopakovaného v odvolacom konaní táto námietka žalovaného neobstojí. Z odseku 14. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie listinami, ktorých obsah mal podľa tvrdenia žalovaného preukazovať, že medzi žalobcom a žalovaným bolo uzatvorených viacero obchodných záväzkových vzťahov, v ktorých mal žalovaný postavenie zasielateľa. Zavedenou obchodnou praxou sa súd prvej inštancie zaoberal a hodnotil v odseku 29. odôvodnenia rozsudku. Hodnotenie súdu prvej inštancie považuje odvolací súd v zmysle § 191 ods. 1 CSP sa dostatočné v rámci zásady voľného hodnotenia dôkazov jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie nezistil v odvolacom konaní žiaden dôvod a skutočnosti pri hodnotení obsahu listín : objednávky č. 2015_05_28/2 zo dňa 28.5.2015, medzinárodného nákladného listu č. SK 2662250 zo dňa 29.5.2015, objednávky č. 174, 207/15 zo dňa 15.5.2015, medzinárodného nákladného listu č. SK 2662249 zo dňa 15.5.2015, objednávky č. 2015/01/09 zo dňa 29.1.2015, medzinárodného nákladného listu č. SK 2662227 zo dňa 31.1.2015, objednávky č. 852, 901/14 zo dňa 13.2.2015, medzinárodného nákladného listu č. SK 2662234 zo dňa 13.2.2015, objednávky č. 2015/01/30/2 zo dňa 30.1.2015, medzinárodného nákladného listu č. SK 2662230 zo dňa 2.2.2015, konštatovať, že žalovaný preukázal v rámci obchodnej praxe uzatváranie zasielateľských zmlúv so žalobcom. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že žiadna objednávka neobsahuje skutočnosti, z ktorých by bolo možné vôbec uzavrieť, že žalovaný mal postavenie osoby konajúcej vo vlastnom mene na účet žalobcu (§ 601 ods. 1 Obchodného zákonníka). Pre výklad vôle, ktorú v súdnom konaní prezentoval žalovaný s poukazom na § 266 ods. 3 Obchodného zákonníka, je významný úmysel konajúcej osoby v čase vykonania právneho úkonu. V danej veci je to úmysel žalobcu spočívajúci v objednaní prepravy tovaru, resp. v objednávaní prepráv tovarov. Žalovaný v priebehu konania netvrdil žiadne vecné a časové okolnosti súvisiace s prejavom vôle zmluvných strán o uzatváraní zasielateľských zmlúv, na základe ktorých žalovaný prepravu tovarov pre žalobcu obstaral a zmluvu o preprave následne uzatváral s treťou osobou. V súlade so zisteným skutkovým stavom odvolací súd, v zhode so súdom prvej inštancie uzatvára, že na strane žalovaného je daná pasívna vecná legitimácia a žalovaný je subjektom, ktorému vznikli z obchodného záväzkového vzťahu so žalobcom nielen práva, ale aj povinnosti.
49. Odvolací súd sa nestotožnil s dôvodnosťou odvolacieho tvrdenia žalovaného o tom, že zo zápisu zo škodovej komisie zo dňa 20.5.2015 nevyplýva vôľa žalovaného o súhlase žalovaného s náhradou škody vo výške 3 522 eur, ktorá vznikla poškodením prepravovaného tovaru. Tento zápis konkrétne, jasne a zrozumiteľne uvádza kto sa zúčastnil na obhliadke poškodených kusov tovaru s tým, že žalovaný je označený ako prepravca, dôvod vyhotovenia zápisu, miesto obhliadky, miesto vyhotovenia zápisu, osobu, ktorá zápis vyhotovila a obsah dohody strán zúčastnených na obhliadke vrátane skutkového základu zodpovednosti žalovaného za škodu a výšku škody, k zaplateniu ktorej sa žalovaný zaviazal. Opätovne v tejto súvislosti odvolací súd uvádza a zdôrazňuje, že tento prejav vôle žalobcu a žalovaného zo dňa 20.5.2015 v písomnej forme má náležitosti právneho úkonu s právnymi následkami. Z tohto dôvodu hodnotil odvolací súd tvrdenia žalovaného prezentované v súdnom konaní len ako dodatočnú snahu právne následky prejavu vôle žalovaného vykladať v jeho prospech bez opory vo vykonanom dokazovaní.
50. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, zaoberal sa tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, keď s poukazom na ním citované ustanovenia Dohovoru CMR a Obchodného zákonníka žalobe o splnenie peňažnej povinnosti vyhovel a žalobcovi ako úspešnej strane sporu priznal proti žalovanému nárok náhradu trov konania. Po zopakovanom dokazovaní a vyhodnotení podstatných odvolacích tvrdení odvolací súd konštatuje, že v odvolacom konaní nezistil žiadne dôvody na iné posúdenie skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie, ktoré vychádzajú z obsahu súdneho spisu a dávajú dostatočný podklad vo výroku I. jeho rozsudku. Rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny a táto vecná správnosť predstavuje správnu aplikáciu a interpretáciu právnych noriem na základe správne zisteného skutkového stavu.
51. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie aj vo výroku II. o nároku na náhradu trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie, vychádzajúc zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) a miery úspechu, ktorá sa zisťuje tak u žalobcu ako aj u žalovaného. Miera úspechu vo veci závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu.
Žalobcovi ako plne úspešnej strane sporu patrí proti žalovanému podľa § 255 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
52. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi ako úspešnej strane sporu priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník za dodržania zásad podľa § 251 CSP.
53. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).