Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13C/118/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: P. Q., A.. XX.XX.XXXX, W. O. XX, XXX XX W., zastúpenému JUDr. Alexandrom Farkašovským, advokátom, Pri jazdiarni 1, 040 01 Košice, o zaplatenie 1.011,87 Eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

Konanie v časti o zaplatenie sumy 1.011,87 Eur z a s t a v u j e .

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

Náhradu trov konania stranám n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Žalobou doručenou súdu 11.4.2016 sa žalobca domáhal, aby súd rozhodol o splnení povinnosti žalovaného zaplatiť mu sumu 1.011,87 Eur spolu s úrokom vo výške 28% p.a. od 1.5.2013 do zaplatenia a náhradou trov konania.

2. Žalobu odôvodnil tým, že žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 4.4.2007 v súlade s ust. , a nasl., a nasl. zák. č. 513/199 Zb. a Všeobecnými obchodnými podmienkami banky (ďalej len „“) zmluvu č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej žalobca pre žalovaného zriadil a viedol účet žalovaného č. XXXXXXXXXX/XXXX, tak ako preukazujú priložené výpisy z účtov (pozn. súdu: žalobca predložil iba jeden výpis z účtu za obdobie 29.3.2013 - 30.4.2013, podľa ktorého boli k predchádzajúcemu debetu 983,80 Eur - bez toho aby bolo zrejmé kedy a ako vznikol

- ako ďalšie 3 debetné položky zaúčtované len 1. položka označená ako „úroky“ vo výške 22,18 Eur - bez ich ďalšej špecifikácie a vysvetlenia ich výpočtu, 2. „Popl.účet-OPTIM p.“ vo výške 1,99 Eur a 3. „Popl. za osob. účet“ vo výške 3,90 Eur - bez toho aby bolo zrejmé prečo a na základe čoho boli tieto položky v danej výške zaúčtované). Žalobca ďalej uviedol, že vzhľadom na porušenie zmluvy zo strany žalovaného tým, že žalovaný sa na predmetnom účte dostal do nepovoleného debetu vo výške žalovanej istiny (pozn. súdu: vznik tohto dlhu žalobca ďalej nijako inak nešpecifikoval, neuviedol z čoho pozostáva a ako ho vypočítal, teda nevysvetlil za čo konkrétne, ako presne a kedy tento dlh, resp. „istina“ či jej jednotlivé časti vznikli), žalobca zatvoril príslušný účet žalovaného, o čom žalovaného informoval posledným výpisom z účtu. Účet je možné zatvoriť len pokiaľ je na ňom nulový zostatok, preto žalobca pred zatvorením účtu vykonal dňa 30.4.2013 internú účtovnú transakciu (prevod), kedy debetný zostatok na účte klienta previedol na svoj vnútorný pohľadávkový účet, pričom ide o internú transakciu banky, nie o úhradu zo strany žalovaného. Uzavrel, že v súlade s v spojení s výveskou úrokových sadzieb je istina pohľadávky (nepovolené prečerpanie účtu) úročená úrokom vo výške 28% p.a. Na preukázanie svojich tvrdení žalobca predložil dotknutú zmluvu (o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb), výpis z účtu za obdobie

29.3.2013 - 30.4.2013, (pozostávajúce z 38 strán husto písaného textu) a listinu označenú ako Úrokové sadzby produktov (účinné od 1.4.2016). Napokon ešte uviedol, že súhlasí s rozhodnutí vo veci bez nariadenia pojednávania.

3. Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Uviedol, že neuznáva nárok, nakoľko zo žalobcom predložených dokumentov nie je zrejmé ako mohlo u žalovaného, ktorý mal so žalobcom uzavretú zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb zo dňa 4.4.2007 dôjsť k nepovolenému debetu vo výške žalovanej istiny, teda sumy 1.011,87 Eur. Dodal, že neuzavrel so žalobcom zmluvu o poskytnutí služby povolené prečerpanie na osobnom účte, a že nie je možné ani uzavretie zmluvy o povolenom prečerpaní konkludentne, nakoľko žalovaný je v tomto prípade spotrebiteľom a ide o spotrebiteľský úver s tým, že zákon vyžaduje pri zmluve o spotrebiteľskom úvere písomnú formu a s nedodržaním tejto formy spája neplatnosť. Vzhľadom na to je otázne ako je možné, že uňho vznikol na účte nepovolený debet až vo výške 1.011,87 Eur. Uzavrel, že ak nemal uzavretú zmluvu o povolenom prečerpaní a žiaden zostatok na účte, ako mohol vykonávať ďalšie finančné transakcie až do nepovoleného prečerpania vo výške 1.011,87 Eur.

4. Výzvou zo dňa 21.11.2019 doručenou žalobcovi dňa 22.11.2019 spolu s výzvou na vyjadrenie k vyjadreniu žalovaného súd žalobcu vyzval, aby v zmysle ust. v lehote 15 dní doplnil rozhodujúce skutočnosti (skutkové tvrdenia), ktoré odôvodňujú uplatnený nárok čo do základu a výšky, t.j. 1. aby presne špecifikoval z čoho pozostáva žalovaná suma - ako presne a na základe čoho ju vypočítali, 2. akú sumu žalovaný v predmetnom zmluvnom vzťahu celkovo uhradil - bez ohľadu na to na aké platby (istina, úroky, úroky z omeškania, poplatky, a pod.) boli jednotlivé platby zarátané, a 3. či, resp. kde sú v písomnej zmluve uzavretej medzi stranami sporu upravené podmienky, ktoré upravujú uplatňovanie úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru ( v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy), so súčasným upozornením, že v zmysle ust. opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy.

5. V replike k vyjadreniu žalovaného a na výzvu súdu žalobca zobral žalobu späť v časti o zaplatenie 1.011,87 Eur s tým, že žalovaný ku dňu 19.3.2019 splatil celú žalovanú istinu vo výške 1.011,87 Eur. Žalobca však trval na úhrade úrokov vo výške 28 % ročne z tejto sumy za čas do jej postupného splatenia (bližšie špecifikovaný prijatými platbami) v celkovej výške 1.653,34 Eur. Z čoho presne ale táto suma („istina“), z ktorej žalobca požadoval úrok vo výške 28% ročne, pozostávala - ako presne a na základe čoho ju vypočítali, akú sumu žalovaný v predmetnom zmluvnom vzťahu celkovo uhradil - bez ohľadu na to na aké platby (istina, úroky, úroky z omeškania, poplatky, a pod.) boli jednotlivé platby zarátané, a kde sú v písomnej zmluve uzavretej medzi stranami sporu upravené podmienky, ktoré upravujú uplatňovanie úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru ( v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, však žalobca ani napriek výzve súdu neviedol. Uviedol len to, že podľa neho aj celkom bez osobitných ustanovení zmluvy o bežnom účte by sa prekročenie žalovaného spravovalo ustanoveniami zákona o prekročení (pozn. súdu: čo je zjavný nezmysel, nakoľko ust. pre svoju aplikáciu výslovne vyžaduje, aby bola táto možnosť - vykonať do určitej sumy príkazy na platby, aj keď nemá na to potrebné peňažné prostriedky na účte - v zmluve o bežnom účte výslovne určená, a len vtedy tak môže taká možnosť aj existovať) s tým, že podľa neho v prípade prekročenia nemusí zmluva ako obligatórnu náležitosť obsahovať dokonca ani údaj o výške úroku, a že podľa neho v zmysle zákona o spotrebiteľských úverov (pozn. súdu: upravujúceho výlučne situáciu, že ide o zmluvu o otvorení bežného účtu a existuje možnosť, že sa spotrebiteľovi umožní prekročenie) postačuje, aby veriteľ informoval spotrebiteľa na trvanlivom médiu o úrokovej sadzbe a dodal, že si túto informačnú povinnosť splnil (odovzdaním , sadzobníka poplatkov a vývesky úrokových sadzieb pri uzatvorení zmluvy, a zverejnením v úrokovej výveske na web stránke a na každom obchodnom mieste, zasielaním výpisov z účtu a uvedením údajov v internetbankingu. Žiadne iné (konkrétne) skutočnosti, a to ani napriek výzve súdu na doplnenie rozhodujúcich skutkových tvrdení, žalobca neuviedol.

6. Na prejednanie veci bolo nariadené pojednávanie, na ktoré sa žalobca a ani žalovaný nedostavili, svoju neúčasť však ospravedlnili a súhlasili s prejednaním a rozhodnutím veci v ich neprítomnosti, preto súd v zmysle ust. vec prejednal v ich neprítomnosti, a prihliadol pritom na obsah spisu a vykonané dôkazy (doručené a protistranou nespochybnené listiny podľa ).

7. Podľa a ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.

8. Podľa súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa alebo pojednávanie.

9. V danom prípade žalobca zobral žalobu čiastočne späť, a keďže tak urobil skôr než sa začalo predbežné prejednanie sporu alebo pojednávanie, teda v čase, keď sa na prípadný nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby v zmysle ust. neprihliada a jeho vyjadrenie k čiastočnému späťvzatiu preto nie je ani potrebné, súd konane v rozsahu späťvzatia žaloby postupom podľa v tejto časti zastavil.

10. V zostávajúcej časti sa súd vo veci oboznámil so žalobou, vykonal dokazovanie predloženými dôkazmi ( ), ktorých odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený ( ), a na základe zhodných (resp. nespochybnených) tvrdených rozhodujúcich skutočností ( a ) a vykonaných dôkazov zistil tento skutkový stav:

11. Dňa 4.4.2007 uzatvoril žalobca ako banka so žalovaným ako majiteľom účtu zmluvu o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb č. 8848069001, na základe ktorej žalobca pre žalovaného zriadil a viedol účet žalovaného č. 8848069001/5600. V nasledujúcom (bližšie nezistenom) období žalobca žalovanému zaúčtoval na ťarchu tohto účtu ako nakladanie s peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na bežnom účte s poukazom na (zrejme bod 3.12) pri zúčtovaní úrokov, poplatkov, operácií prostredníctvom platobných kariet, opravnom zúčtovaní, uplatnení zrážkovej dane, v prípadoch dohodnutých medzi bankou a klientom ako aj v iných prípadoch (ktoré žalobca bližšie nijako nešpecifikoval a neodôvodnil) do dňa 30.4.2013 (zrejme postupne) sumu v konečnej výške 1.011,87 Eur (bez jej špecifikácie). Okrem toho, že tieto položky neboli v konaní nijako uvedené a konkrétne odôvodnené, žalobca v konaní k nim (okrem nedostatku ich konkrétnej špecifikácie a odôvodnenia) navyše predložil iba , sadzobník poplatkov a vývesku úrokových sadieb produktov účinných až od 1.4.2016 (teda po ich vzniku - debetu a zatvorení účtu). Z čoho presne táto suma pozostávala, kedy konkrétne tento vyúčtovaný debet, resp. jeho jednotlivé časti a na základe čoho vznikli, to zo skutočností uvedených žalobcom zrejmé nie je.

12. Povinnosť úhrady súm uplatnených v tejto žalobe tak zo žalobcom tvrdených a zistených skutočností, ktoré by zároveň odôvodňovali aj ich výšku, nevyplýva. Výpočet dlžných súm („istiny“) nebol v konaní nijako konkrétne uvedený a odôvodnený, a jeho správnosť nezistil ani súd. Z čoho presne by mala žalovaná suma reálne pozostávať, kedy a ako konkrétne tento uplatnený dlh, resp. jeho jednotlivé časti a na základe čoho vznikli, to zo skutočností uvedených žalobcom zrejmé nie je.

13. Z hľadiska vymedzenia rozhodovanej veci súd osobitne zdôrazňuje, že žiadne iné než vyššie uvedené podstatné skutočnosti v konaní stranami uvedené a ani zákonom stanoveným procesným postupom súdu ( a ) zistené neboli a ani nevyšli najavo ( ).

14. V danom prípade ide v zmysle ust. nepochybne o tzv. spotrebiteľský spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou. Podanej žalobe, ktorou je súd viazaný, vychádzajúc zo skutočností v nej uvedených, však nemožno vyhovieť.

15. Podľa a súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu. Skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.

16. V návrhovom konaní je výlučne na žalobcovi a jeho zodpovednosti čoho (akého práva) a na základe akých skutočností sa v súdnom konaní domáha. V zmysle ustanovenia musí žalobca v žalobe uviesť pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok (povinnosť tvrdenia), teda vymedziť skutkové okolnosti, ktoré majú byť podkladom rozhodnutia, označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť), a uviesť žalobný návrh. Žalobným návrhom

je súd viazaný. Žalobca teda procesne zodpovedá za to čo a prečo žaluje, a za výber a formuláciu procesných prostriedkov. Je preto zásadne vecou toho, kto navrhuje začatie konania, aby žalobu prispôsobil po stránke formulačnej a obsahovej . Podľa opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy. Podľa strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

17. V sporovom konaní, ktoré je ovládané dispozičnou zásadou, platí, že súd je viazaný žalobou. Nárok uplatnený žalobou je charakterizovaný opísaním skutkových okolností, ktorými žalobca svoj nárok odôvodňuje, a skutkovým základom opísaným v žalobe v spojení so žalobným petitom je potom vymedzený základ nároku uplatneného žalobou, ktorý je predmetom konania. Rozhodujúcimi skutočnosťami sa rozumejú (všetky) údaje, ktoré sú celkovo nutné k tomu, aby bolo jasné, o čom a na akom základe má súd rozhodnúť, a ktoré, ak budú preukázané, umožňujú žalobe vyhovieť (porovnaj tiež napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 23. januára 2002, sp. zn. , in Soubor rozhodnutí Nejvyššího soudu, nakladateľstvo C.H.Beck, zväzok 13, publ. pod označením C 962).

18. Rozsah nutných údajov, ktoré odôvodňujú uplatnený nárok čo do základu a výšky (bremeno tvrdenia), je pritom určovaný hypotézou právnej normy, ktorá sa má na daný právny vzťah resp. skutkový stav aplikovať.

19. Podľa Čl. 3 ods. 2 výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách jasné a nepochybné. Nikto sa však nesmie dovolávať slov a viet tohto zákona proti ich účelu a zmyslu podľa odseku 1.

20. Podľa Čl. 5 zjavné zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Súd môže v rozsahu ustanovenom v tomto zákone odmietnuť a sankcionovať procesné úkony, ktoré celkom zjavne slúžia na zneužitie práva alebo na svojvoľné a bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva, alebo vedú k nedôvodným prieťahom v konaní.

21. Podľa prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky

22. Podľa strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.

23. V súvislosti s eventuálnymi úvahami o ďalšom zisťovaní skutkového stavu nad rámec stranami dodaných skutkových tvrdení na vyšetrovacom princípe (v rozpore so zásadou prejednacou), pre občasné zlé skúsenosti s právnym povedomím niektorých účastníkov súdnych konaní, súd už len pre úplnosť pripomína, že v konaní je viazaný žalobným návrhom a obranou, vrátane tvrdení rozhodujúcich skutočností, ktoré ich vymedzujú, a dôkazov označených na ich preukázanie, a preto iný skutkový stav resp. okolnosti, než tie ktoré strany konania vymedzili včas ( a 154 ) uplatnenými prostriedkami procesného útoku a obrany, teda také ktoré žiadna zo strán určite a nezrozumiteľne netvrdila, predmetom konania a posudzovania (a teda ani zisťovania a dokazovania) neboli a ani byť nemohli ( a ). To samozrejme platí aj na prípadné ďalšie neprípustne oneskorené dodatočné dopĺňanie ďalších podstatných skutočností, resp. skutkových tvrdení ( v spojení s ), ktoré by v zmysle ust. bolo zmenou žaloby, možnou len so súhlasom súdu a spravidla len vtedy, ak by sa tým doterajšie výsledky konania ( ) podstatne nezmenili (v odvolacom konaní dokonca absolútne neprípustnou, keďže podľa meniť žalobu - ktorou je v zmysle ust. i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe - v odvolacom konaní nemožno), a ani iné novoty (doposiaľ neuplatnené prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, okrem niektorých výnimiek), v odvolacom konaní prípustné nie sú ( ).

24. Žalobca si v tomto konaní podanou žalobou uplatnil voči žalovanému ako spotrebiteľovi v súvislosti s jeho vzťahom s bankou ako dodávateľom zaplatenie požadovanej sumy len všeobecne - tvrdením o

vzniku nepovoleného prečerpania, resp. dlhu bez špecifikácie jeho vzniku a poukazom (viď ) na pripojené listiny (z ktorých však jeho špecifikácia a čas vzniku taktiež nevyplýva). Ako dodávateľ tak ale procesne netvrdil a nepreukázal všetky také rozhodujúce skutočnosti, ktoré by konkrétne a komplexne (podľa a ods. 1 úplne) skutkovo identifikovali a odôvodňovali uplatnený nárok voči žalovanému čo do základu a výšky, a umožňovali ho preskúmať, a preto považoval súd podanú žalobu za nedôvodnú. V súvislosti s úvahami o úplnosti podania má pritom súd za to, že žaloba má po formálnej stránke všetky minimálne obsahové náležitosti, je v nej obsiahnuté čoho sa týka a čo sleduje, ako aj uvedenie podľa žalobcu podstatných (rozhodujúcich) skutočností, a jej posúdenie ako aj posúdenie (ne)úplnosti týchto tvrdení tak bolo už len vecou posúdenia a rozhodnutia súdu vo veci samej (v opačnom prípade by žalobu, pre neunesenia bremena tvrdenia, nebolo možné nikdy zamietnuť). Pre úplnosť tiež treba uviesť, že ďalšie dopĺňanie rozhodujúcich skutočností ani neprichádzalo do úvahy - keďže podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe sa v spotrebiteľských veciach nepripúšťa (porovnaj v spojení s ust. ), a preto súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

25. Súd pripomína, že dôvod uplatneného nároku musí byť v žalobe vymedzený dostatočne konkrétne, určite a nezameniteľne (aj pre vymedzenie totožnosti rozhodovanej veci) tak, aby bolo zrejmé o čom a na základe akých skutočností (teda v tomto konkrétnom prípade zrejme na základe ktorých konkrétnych skutočností súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou) má súd o nároku na zaplatenie uplatnenej sumy (resp. jej zložiek) rozhodnúť. Uvedené má význam jednak z hľadiska prekážky litispendencie a res iudicata, ako aj v zmysle uplatnenia prejednacieho princípu a zásady koncentrácie, a toho, aby sa žalovaný k predmetu konania vôbec mohol riadne vyjadriť (vrátane otázok týkajúcich sa prípadného premlčania). V návrhovom (sporovom) konaní je preto zrejmé, že je povinnosťou a zodpovednosťou žalobcu tvrdiť (substancovať) všetky také skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali (bremeno tvrdenia), v zmysle prejednacej zásady a zásady kontradiktórnosti súd nie je povinný a ani oprávnený vyhľadávať za žalobcu rozhodujúce skutočnosti, ktoré by jeho nárok odôvodňovali, a tieto len posudzuje (vychádza z tvrdeného a zisteného skutkového stavu). Skutkový stav sa pritom zisťuje len v rámci vymedzenom procesným útokom a obranou procesným postupom podľa zákona, a teda, okrem niektorých výnimiek, iba na základe predložených konkrétnych skutkových tvrdení, a to či už zhodných ( ), nepopretých ( ) alebo verifikovaných (preukázaných) po vykonanom dokazovaní ( ), a skutočnosti, ktoré procesne nikto netvrdil (okrem skutočností všeobecne známych, alebo skutočností známych súdu z jeho činnosti, prípadne niektorých skutočností vyplývajúcich z verejných registrov) podkladom rozhodnutia nie sú. Inými slovami teda možno povedať, že skutočnosti (z ktorých by eventuálne bolo možné vyvodzovať právo žalobcu), ktoré žalobca (dodávateľ) netvrdil, sa teda inak v konaní vyhľadávať (zisťovať), preukazovať a pri rozhodovaní tak ani posudzovať nebudú. Súd sám nevyšetruje a nevyhľadáva skutočnosti potrebné pre priznania práva - rozhoduje len v rámci procesného útoku a na základe skutkového stavu zisteného procesným postupom podľa zákona (viď , , ako aj obsahovú štruktúru rozsudku podľa - v ktorom súd uvedie čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, a ako súd posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, a ako vec právne posúdil), a preto v prípade, že z tvrdených skutočností právo na zaplatenie požadovanej sumy nevyplýva (neunesenie bremena tvrdenia), a v spotrebiteľských veciach sa podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe ani nepripúšťa ( v spojení s ust. ), nemožno mu priznať súdnu ochranu, a nárok žalobcu z takejto žaloby musí byť v tomto rozsahu zamietnutý.

26. Uvedené závery pritom vyplývajú aj z komentovanej odbornej literatúry, podľa ktorej „základnú procesnú povinnosť sporových strán predstavuje povinnosť substancovať všetky podstatné a rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu). V sociálnej koncepcii civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu bremena tvrdenia v civilnom spore. Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho procesného bremena. Ak teda súd procesnú stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je v rámci tzv. materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť ju v komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. ... Súd teda in concreto prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce skutkové tvrdenia (t.j. substancovať ich pravdivo a úplne)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J.,

Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. . Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 50). „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné preskúmanie a nie sú spôsobilé byť predmetom dokazovania. Takéto nesubstancované prejavy žalobcu súd v konaní legitímne opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie. ... žalovanému musí byť umožnené vyjadriť sa k všetkým tvrdeným skutočnostiam a vykonaným dôkazom. Toto svoje právo nemôže žalovaný efektívne realizovať v prípade neurčitého skutkového tvrdenia, ktoré samo o sebe vylučuje vysvetlenie alebo relevantnú reakciu, pri zachovaní náležitej miery vecnosti a zrozumiteľnosti. Pokiaľ samotná žaloba nevykazuje vady, pre ktoré by ju súd odmietol v zmysle , nie je osobitne procesne sankcionované to, že žalobca nedostatočne substancoval svoje skutkové tvrdenia, resp. že sú jeho skutkové tvrdenia neúplné alebo neurčité. Tieto okolnosti sa však prejavia v ďalšom procesnom postupe súdu (napr. nevykonanie dôkazu, neúplne zistený skutkový stav a pod.) a v jeho konečnom rozhodnutí (zamietnutie žaloby, prípadne zastavenie konania), za čo nesie plnú zodpovednosť procesne neaktívny žalobca. V záujme jeho vlastného procesného úspechu vyžaduje sporové konanie od žalobcu adekvátnu mieru vigilancie a diligencie, teda bdelosti a dôslednosti“ (in: tamtiež, s. 670). „Primárne by všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalobcu mali byť uvedené v žalobe a relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalovaného v jeho vyjadrení k žalobe, resp. v replike a duplike (pozri a komentár k nemu). Súd môže dať stranám možnosť riadne splniť povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť aj dodatočne, tento postup je však na úvahe súdu ... Kruciálny rozdiel medzi sporom a mimosporom spočíva v tom, že zatiaľ čo v mimospore je zistenie všetkých podstatných skutočností povinnosťou súdu, a to dokonca bez ohľadu na (ne)aktivitu účastníkov konania (vyšetrovací princíp) a rozhodnutie vo veci samej možno vydať až vtedy, keď budú všetky relevantné skutočnosti zistené (princíp materiálnej pravdy), v klasickom spore (na tomto mieste odhliadneme od odlišností sporov s ochranou slabšej strany) je uvedenie a preukázanie relevantných skutočností povinnosťou a zodpovednosťou sporových strán za minimálnej procesnej aktivity súdu a vec je „zrelá“ na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď boli všetky relevantné skutočnosti preukázané, ale už v momente, keď niektorá zo sporových strán prestala (resp. premeškala príležitosť) „posúvať“ spor k ďalším skutkovým zisteniam.“ Pokiaľ ide o rozsah skutkového základu meritórneho rozhodnutia v sporovom procese súd v zhode s jurisprudenciou poukazuje na to, že „v klasickom sporovom konaní súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z komponentov (pozri aj ďalší výklad), ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale zisťovať skutkový stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd v zisťovaní skutkového stavu nepokračuje - uzavrie proces skutkového základu pre meritórne rozhodnutie a vec rozhodne“ (tamtiež, s. 796).

27. Na zdôraznenie uvedeného, s ohľadom na podanú žalobu, pre komplexné odôvodnenie rozsudku podľa (predtým obdobne , s uvedením čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, t.j. aké skutočnosti tvrdil) považuje preto súd za potrebné opätovne poukázať na to, že žalobca vo svojom návrhu v podstate ani len riadne netvrdil všetky rozhodujúce skutočnosti (skutkové okolnosti), ktoré by konkrétne a komplexne odôvodňovali celý uplatnený nárok, resp. jeho jednotlivé položky. V postupoch dodávateľov, v nadväznosti na ich často neprijateľne zjednodušené a netransparentné obchodné praktiky k spotrebiteľom, resp. často aj neprijateľné podmienky (ktoré požadujú od spotrebiteľa uhradenie plnení, o ktorých spotrebiteľ nebol pred uzavretím zmluvy preukázateľne informovaný, ktorých úhrada nebola upravená v zmluve alebo za ktoré spotrebiteľ nedostáva dohodnuté protiplnenie, viď - čo taktiež súvisí s bremenom tvrdenia ohľadom požadovaných plnení), stalo sa už aj v súdnom konaní negatívnym javom iba všeobecné uplatňovanie nárokov nekonkrétnym poukazom na prílohy pripojené k návrhu. Na tento trend už reagoval aj zákonodarca, a v ustanovení platného (účinného od 1.7.2016) už výslovne stanovil, že opísanie rozhodujúcich skutočností v žalobe nie je možné nahradiť odkazom na označené dôkazy. Podľa názoru súdu ide o typický prejav tzv. „Mcdonaldizácie“ spoločnosti a právnych služieb (Václav Vlk: Mcdonaldizace mění advokacii, je nutné reagovat; dostupné na www.ceska-justice.cz). Celá žaloba má skôr len všeobecnú rámcovú (formulárovú) podobu s požadovanou úhradou údajného dlhu bez uvedenia všetkých nevyhnutných (rozhodujúcich) skutočností tak, aby bolo jasné o čom a na akom základe má súd rozhodnúť.

28. Z predloženej žaloby nemožno objektívne zistiť (nedokáže to súd, a nieto ešte priemerný spotrebiteľ), a určite a zrozumiteľne identifikovať všetky také rozhodujúce skutočnosti, ktoré by reálne odôvodňovali celý uplatnený nárok čo do základu, výšky i času plnenia (je zrejmé, že samotné „uzavretie“ zmluvy bez

konkretizácie uplatnených povinností a vymedzenia okolností ich vzniku, len so všeobecným poukazom na jej prílohy, dôvodom dlhu nie je). Ak išlo o nepovolené prečerpanie, žalobca neuviedol kedy a akým spôsobom vzniklo, a kedy ho, resp. jeho jednotlivé položky (ak vzniklo postupne) mal žalovaný splácať, resp. na základe čoho mal požadovanú sumu zaplatiť. Celá argumentácia k údajnému dlhu je v podstate založená len na všeobecnom tvrdení žalobcu, prípadne poukaze na poslednú evidenciu žalobcu (výpis z účtu) bez toho, aby bolo zo žaloby zrejmé ktoré konkrétne skutočnosti by tento dlh, vrátane jeho základu, výšky i času vzniku mali odôvodňovať. Takúto prax však už nemožno tolerovať. Vo vzťahu k požadovanej sume, z ktorej aj naďalej uplatňuje úroky, žalobca neuviedol všetky rozhodujúce skutočnosti umožňujúce jej určenie, prípadne overenie jej výpočtu. Obdobný postup, založený v podstate len na všeobecnom účtovaní žalobcu, bol síce v minulosti niekedy možný v zmysle bývalého (dnes už neplatného) znenia ust. (v znení účinnom do r. 2003), ak sa právo opieralo o tzv. výpis z kníh tuzemského peňažného ústavu (zrejme ako relikt bývalého štátneho vlastníctva, kontroly a z toho a priori predpokladanej správnosti účtovania všetkých peňažných ústavov), a aj to iba pri vydávaní platobných rozkazov (procesne bez osobitného skúmania a dokazovania). V súdnom konaní v súčasnosti, s rovnocenným postavením sporových strán, osobitne v prípadoch ex offo kontroly nárokov zo spotrebiteľskej zmluvy, však nemožno nekriticky akceptovať a vychádzať iba z jednostranných nepreskúmateľných vyčíslení sporovej strany (dodávateľa) bez posúdenia práva. Z tvrdených (a preukazovaných) skutočností musí právo konkrétne vyplývať. Nemožno súhlasiť s postupom a nepriamym tvrdením žalobcu, že jeho evidovanie pohľadávky (z „bankového informačného systému“) je snáď akousi verejnou listinou, a že toto odôvodňuje výšku žalobcom uplatnenej pohľadávky voči žalovanému. V opačnom prípade by bola úloha súdu zbytočná a tzv. výpis z bankovej knihy - závislý od vstupných údajov žalobcu, bez možnosti preskúmania ich správnosti a výpočtu - by mohol byť rovno exekučným titulom (tak ako napr. platobný výmer niektorých verejnoprávnych inštitúcií, pri ktorých to ale ustanovuje zákon), čo je zjavný nezmysel. Podľa iba listiny vydané orgánmi verejnej moci v medziach ich právomoci, ako aj listiny, ktoré sú osobitným predpisom vyhlásené za verejné, potvrdzujú pravdivosť toho, čo sa v nich osvedčuje alebo potvrdzuje, ak nie je dokázaný opak.

29. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na uznesenie Nejvyššího soudu ČR zo dňa 17. 6. 2010, sp. zn. , podľa ktorého nestačí len „aby žalobce předložil soudu celou řadu listin a v žalobě (či jejím doplňku) souhrnně a nekonkrétně, bez vztahu k jednotlivým rozhodným tvrzením odkázal na tyto listiny. Takový postup by stíral rozdíl mezi skutkovými tvrzeními stran a skutkovými zjištěními, která soud činí z provedených důkazů, a zcela nepřípustným ůsobem by přenášel aktivitu a odpovědnost příslušející účastníkům řízení na soud a byl by též v rozporu se základními zásadami občanského (sporného) řízení - zásadou dispoziční, projednací, rychlosti a hospodárnosti.“

30. Dokazovaním v sporovom konaní sa má preukázať to, čo strany tvrdili, a nie zisťovať to, čo strany netvrdili (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. . Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 571)

31. Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať. Ak účastník nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú účastník vôbec netvrdil a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre účastníka väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie.

32. „Zákon účastníkom ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkmi v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného.“ (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2012, sp. zn. ).

33. Súd poukazuje na to, že dokonca ani „I. Pasivita žalovaného v konaní nemôže mať za následok (aplikáciou a ) povinnosť všeobecného súdu priznať akýkoľvek uplatnený nárok. II. Všeobecný súd nemôže vyvodzovať právne účinky zo zanedbania procesnej povinnosti protistrany poprieť tvrdenia žalobcu, ak žalobca samotný zanedbal svoju povinnosť tvrdenia. Povinnosť strany sporu tvrdiť má pritom kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu ( - procesné povinnosti a procesné bremená).“ (uznesenie Ústavného súdu SR z 11. júna 2019, sp. zn. , zdroj a analytická právna veta: ustavnysud.sk)

34. Podľa (ďalej len „“ alebo aj „OBZ“) ak je v zmluve (o bežnom účte) určené, že banka vykoná do určitej sumy príkazy na platby, aj keď nemá na to potrebné peňažné prostriedky na účte, spravujú sa práva a povinnosti strán pri uskutočnení týchto platieb zmluvou o úvere ( a nasl.).

35. Podľa o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom v čase prečerpania (ďalej len „“) na spotrebiteľský úver vo forme prekročenia sa vzťahujú ustanovenia , , , a , , a , , , a , až 27.

36. V prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným spotrebiteľom uzavrel platnú písomnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere so záväzkom žalobcu poskytnúť žalovanému peňažné prostriedky, a záväzkom žalovaného poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť žalobcovi určité úroky (a poplatky), a ďalej že mu určité peňažné prostriedky aj reálne poskytol a žalovaný ich (v určitom čase a v konkrétnej výške) nevrátil, prípadne nezaplatil dohodnuté konkrétne špecifikované úroky a poplatky (vrátane skutočností umožňujúcich ich výpočet), kedy (v súvislosti s úrokmi z omeškania i premlčaním) bol tento dlh resp. jeho jednotlivé položky splatný, a že zmluva obsahuje všetky obligatórne obsahové náležitosti. Z ust. a 294 je pritom zrejmé, že všetky podstatné tvrdenia majú byť určite a zrozumiteľne uvedené už v žalobe samotnej, a to aj preto, aby už od začiatku súdneho konania (napr. i s poukazom na prerušenie plynutia premlčacej doby) bolo zrejmé, čo je jeho predmetom, a aby sa k tomu (ku konkrétnym skutočnostiam) v súlade so zásadou dispozičnou, prejednacou, rýchlosti i hospodárnosti konania mohla protistrana relevantne vyjadriť, a súd mohol tieto skutočnosti preskúmať a (vrátane výpočtu dlžnej sumy a okolností týkajúcich sa premlčania) aj posúdiť - najmä ak mal byť dlh, tak ako sa to javí v tomto prípade, dlhodobý, resp. išlo aj o úroky z úrokov (anatocizmus). Žalobca však všetky také skutočnosti, ktoré by konkrétne a komplexne skutkovo identifikovali a odôvodňovali uplatnený nárok voči žalovanému čo do základu a výšky (najmä či, kedy a akým spôsobom žalovaný peňažné prostriedky čerpal a mal vrátiť) v konaní riadne ani netvrdil, žaloba, hoci má po formálnej stránke všetky minimálne obsahové náležitosti, je len rámcová s tvrdením o údajnom dlhu bez uvedenia všetkých skutočností, ktoré by ho odôvodňovali, žalobca neuviedol konkrétne rozhodujúce skutočnosti umožňujúce jeho určenie, prípadne overenie jeho výpočtu, z jeho tvrdení uplatnené právo v uvedenom zmysle nevyplýva, a preto súd žalobu zamietol.

37. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. , podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

38. Podľa trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva. Podľa výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

39. Žalovaný žalobcovi časť žalovanej sumy označenú žalobcom ako tzv. „istinu“ napriek svojej obrane dobrovoľne uhradil a ohľadom nej de facto úspešný nebol, no vo zvyšku úspešný bol a mal by tak nárok na náhradu pomernej časti trov konania. Dobrovoľne vykonané úhrady, z toho vyplývajúcu neurčitosť pomeru úspechu žalovaného i jeho pasivitu (ktorý sa bez ospravedlnenia nezúčastnil na pojednávaní) však súd hodnotil ako dôvod hodný osobitného zreteľa, a preto náhradu trov konania stranám nepriznal.