Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11Co-214-2019.pdf
PDF · 141.92 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/214/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Arnouldovej a sudcov JUDr. Silvie Hýbelovej a Mgr. Fedora Benku v spore žalobcu: FINKELSTEIN s.r.o., IČO: 46165533, so sídlom Zámocká 8, Bratislava, právne zastúpený JUDr. Michalom Špačkom, advokátom so sídlom Kresánkova 8, Bratislava, proti žalovanému: B. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. T. D. XXX, právne zastúpený Mgr. Petrom Kupkom, advokátom so sídlom Hlavná 23, Trnava, o určenie vlastníckeho práva k motorovému vozidlu, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 2. apríla 2019, č.k. 26C/35/2017-214, a návrhu žalovaného na prerušenie konania, takto
rozhodol:
I. Návrh žalovaného na prerušenie konania s a z a mi e t a.
II. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
III. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie výrokom I. určil, že žalobca je výlučným vlastníkom osobného motorového vozidla továrenskej značky Mercedes Benz obchodný názov G270CDI, VIN: WDB4633231X138455, EČV: BLo66LR, a to titulom kúpnej zmluvy zo dňa 11.04.2016 uzatvorenej medzi Mgr. Jurajom Špačkom ako predávajúcim a žalobcom ako kupujúcim a výrokom II. súd priznal žalobcovi právo na náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia vo výške 100%.
2. Svoje rozhodnutie súd právne odôvodnil aplikáciou ust. § 262 ods. 1, 2, § 409 ods. 1, § 446 Obchodného zákonníka, vecne dôvodil, že dokazovaním bolo zistené, že žalobca je v evidencii motorových vozidiel a v technickom preukaze motorového vozidla (č. osvedčenia PD 107736) vedený ako držiteľ a vlastník osobného motorového vozidla zn. Mercedes-Benz obchodný názov: G 270 GDI, VIN: WDB4633231X138455, EČV: BL066LR (ďalej len „motorové vozidlo"). Toto vozidlo žalobca nadobudol na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 11.04.2016 ( ďalej len „Zmluva II“) uzatvorenej s predávajúcim Mgr. Jurajom Špačkom (spoločníkom a konateľom žalobcu), v ktorej sa v čl. V ods. 1 dohodli, že ich zmluvný vzťah podlieha Obchodnému zákonníku (ďalej len „ObZ"). Mgr. Juraj Špaček vozidlo nadobudol na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 05.04.2016 od predávajúcej H. G. (ďalej len „Zmluva I"), v ktorej si zmluvné strany rovnako dohodli a to v čl. V ods. 1, že ich zmluvný vzťah podlieha Obchodnému zákonníku. Dňa 07.12.2016 v Bratislave bol Mgr. Juraj Špaček ako konateľ žalobcu policajnou hliadkou vyzvaný podľa ust. § 89 ods. 1 zákona č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok k dobrovoľnému vydaniu vozidla policajnej hliadke, nakoľko je podozrenie, že bol spáchaný trestný čin neoprávneného užívania cudzieho motorového vozidla a na toto vozidlo je vyhlásené celoštátne pátranie. Mgr. Juraj Špaček hliadke dokladmi od vozidla preukázal, že jeho výlučným vlastníkom je žalobca, však trval na vydaní veci, preto ho žalobca hliadke vydal, o čom spísali zápisnicu a preberací
protokol. Žalobca sa pritom dozvedel, že na Obvodnom oddelení PZ Sereď pod ČVS: ORP-lOOl/SE- GA-2016 je vedené trestné konanie, v ktorom sú vyšetrovaním objasňované skutočnosti týkajúce sa motorového vozidla, a to na základe trestného oznámenia žalovaného, ktorý o sebe tvrdí, že je jeho vlastníkom. Žalobcovi nebolo umožnené nahliadnutie do vyšetrovacieho spisu, keďže má iba procesné postavenie svedka, podľa jeho tvrdenia sa avšak od povereného príslušníka PZ, ktorý v uvedenej veci vykonáva skrátené vyšetrovanie, dozvedel, že vozidlo bolo údajne prepísané zo žalovaného na inú osobu na základe falšovanej plnej moci, a bolo postupne prepísané až na p. H. G., od ktorej ho kúpil Mgr. Juraj Špaček (a neskôr ho previedol na svoju spoločnosť-na žalobcu). Žalovaný spochybňuje vlastnícke právo žalobcu k motorovému vozidlu a uplatňuje si nárok na jeho vrátenie v trestnom konaní ako jeho domnelý vlastník. Žalobca podal predmetnú žalobu z dôvodu, že iba na základe rozhodnutia súdu v tomto konaní sa bude môcť domáhať vrátenia motorového vozidla postupom podľa ust. § 97 ods. 1 TP a až dovtedy nebude môcť svoje vlastníctvo užívať. Žalovaný navrhoval žalobu zamietnuť. Bránil sa tým, že žalobca aj jeho údajný právny predchodca neboli pri nadobúdaní vozidla dobromyseľní, obaja vedeli, že vlastníkom vozidla bol žalovaný. Poukázal na zásadu že nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sám má. Voľbu režimu Obchodného zákonníka ( ďalej ObZ) pri Zmluve I a Zmluve II považoval žalovaný za účelový postup zmluvných strán, ide o výkon práva v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku nepožívajúci právnu ochranu, keď v pomeroch SR je častým javom pochybný pôvod motorových vozidiel a voľba režimu ObZ v Zmluve II medzi dvoma subjektmi, z ktorých je jeden nepodnikateľom, ale zároveň je personálne prepojený s druhou zmluvnou stranou, je v takom prípade na ujmu skutočného vlastníka vozidla, a to žalovaného. Voľbu režimu § 446 ObZ zároveň považuje aj za obchádzanie zákona (najmä § 588 a nasl. OZ) a tým neplatnosť podľa § 39 OZ, nakoľko predávajúci pri oboch zmluvách neboli podnikateľmi, ich vzťah s kupujúcimi bol občianskoprávny nie obchodnoprávny na úkor žalovaného. Žalovaný nepovažuje aplikáciu § 446 ObZ v tomto prípade za správnu aj vzhľadom na účel § 446, ktorý sleduje právnu istotu podnikateľa ako kupujúceho pri nadobudnutí vlastníctva tovaru od iného podnikateľa. Účelom prelomenia zásady, že „nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sám má" cez § 446 ObZ je nepochybne chrániť obchodnozáväzkové vzťahy medzi podnikateľmi a nie účelovo vzťahy medzi podnikateľom a nepodnikateľom, aplikácia § 446 ObZ by bola v tomto prípade v rozpore aj s dobrými mravmi a znamenala by neprimeranú tvrdosť zákona pre žalovaného.
3. Súd prvej inštancie mal preukázané, že zmluvné strany v prípade uzatvorenia kúpnej zmluvy zo dňa 11.04.2016 medzi konateľom žalobcu Mgr. Jurajom Špačkom ako predávajúcim a žalobcom ako kupujúcim sa zmluvné strany dohodli na aplikácii Obchodného zákonníka pre uvedený záväzkovo právny vzťah, ktorú dohodu súd považoval za platnú s tým, že možnosť takejto voľby je subjektom záväzkovoprávneho vzťahu daná priamo ObZ v ust. § 262 ods. 1. Ustanovenie § 262 dáva možnosť stranám konkrétneho záväzkového vzťahu dohodnúť sa, že na ich vzťah sa bude vzťahovať režim ObZ, a to aj v prípadoch, keď v zmysle § 261 tento vzťah nemožno podriadiť režimu ObZ. Môže ísť o prípady, keď subjektmi na oboch stranách záväzkového vzťahu sú nepodnikatelia a v konkrétnom prípade bude pre nich výhodnejšie podriadiť vzťah, ktorý zakladajú, režimu ObZ. Jedinou podmienkou pre platnosť tejto voľby je písomná forma dohody o takejto voľbe, ktorá podmienka tu bola splnená. Súd sa nestotožnil ani s názorom žalovaného, že by takýto postup (kedy subjekty právneho vzťahu vychádzajú z účinného zákonného ustanovenia a postupujú v súlade s ním) mohol byť rozporným s dobrými mravmi. Pri uzatváraní zmlúv všeobecne je práve v záujme zmluvných strán ošetriť si zmluvný vzťah tak aby zmluva poskytovala čo najkvalitnejšiu právnu ochranu, takže právna uvedomelosť zmluvných strán im nemôže ísť na škodu, práve naopak.
4. Súd prvej inštancie konštatoval, že Obchodný zákonník v § 446 poskytuje ochranu dobromyseľnému kupujúcemu a pripúšťa, aby takýto kupujúci nadobudol vlastníctvo k tovaru aj v tom prípade, keď predávajúci nie je vlastníkom. Ide o výnimku zo všeobecne platnej právnej zásady "nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet", t.j. "nikto nemôže na druhého previesť viac práva, ako má sám", resp. zo zásady "nemo dat quod non habet", t.j. "nikto nedáva, čo nemá". Dobromyseľnosť (statočnosť) kupujúceho musí byť daná v okamihu, keď mal nadobudnúť vlastnícke právo. Z formulácie § 446 vyplýva, že dobromyseľnosť sa u kupujúceho predpokladá, opak treba dokázať, ktorá procesná povinnosť zaťažuje žalovaného ako stranu sporu spochybňujúcu dobromyseľnosť žalobcu. Dobromyseľnosť nadobúdateľa vlastníckeho práva (žalobcu) bude relevantne spochybnená len vtedy, ak žalovaný preukáže, že keď kupujúci mal vlastnícke právo nadobudnúť, vedel, že predávajúci nie je vlastníkom a že nie je ani oprávnený s tovarom nakladať za účelom jeho predaja, t.j. musí preukázať vedomosť o neexistencii vlastníckeho práva scudzovateľa v čase vzniku právneho úkonu (nestačia prípadné pochybnosti o vlastníckom práve scudzovateľa). Žalovaný svoju procesnú obranu (s poukazom na
dôkazy ním v konaní produkované) smeroval k preukázaniu legitimity jeho vlastníckeho práva k vozidlu, ktoré však v konaní ani spochybnené nebolo, avšak vzhľadom na skutočnosť, že k nemu malo dôjsť v čase pred nadobudnutím vlastníckeho práva žalobcu v rámci pomerne rozsiahleho reťazca prevodov vlastníckeho práva k vozidlu - ako to vyplýva z histórie držiteľov motorového vozidla, pričom žalobca je evidovaný ako v poradí posledný (deviaty) držiteľ a žalovaný ako piaty držiteľ vozidla, s prihliadnutím na predmet sporu definovaný žalobným petitom, ani nie je v konaní podstatným. Žalovaný navrhol výsluch svedkov podieľajúcich sa na prevodoch vlastníckeho práva v čase medzi nadobudnutím vlastníckeho práva žalovaného a právneho predchodcu žalobcu ako držiteľa vozidla, t.j. žiadal preskúmať platnosť všetkých prevodov vlastníckeho práva medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu, ktoré dokazovanie súd nevykonal a jeho návrh zamietol v súlade so zásadou hospodárnosti súdneho konania, nakoľko platnosť predchádzajúcich prevodov vlastníckeho práva vo vzťahu k predmetu sporu nie je podstatnou, a to práve vzhľadom na aplikáciu ust. § 446 ObZ. Naopak, súd mal za to, že v súlade s argumentáciou žalobcu, tento bol dobromyseľný v čase nadobudnutia vlastníckeho práva v zákonom požadovanej miere, a teda nevedel, že scudziteľ by nemusel byť vlastníkom vozidla, nadôvažok, scudziteľ - konateľ žalobcu - Mgr. Juraj Špaček nadobudol vlastníckeho právo k vozidlu taktiež na základe kúpnej zmluvy (zo dňa 05.04.2016) uzatvorenej podľa ObZ na základe voľby podľa ust. § 262 ods. 1, 2 ObZ, ktorý vzťah na základe uvedeného rovnako podlieha režimu § 446 ObZ. Z postupu Mgr. Juraja Špačka je pritom zrejmé, že pri kúpe motorového vozidla si počínal s náležitou opatrnosťou, a bol od počiatku dobromyseľný v tom, že uzatvorením Zmluvy I a odovzdaním motorového vozidla sa stal jeho vlastníkom, ako aj v tom, že Zmluvu I uzatvára so skutočným vlastníkom predávanej veci (opak preukázaný v konaní nebol). Svoje vlastnícke právo k vozidlu mu p. G. ako scudziteľ preukázala nielen dokladmi od vozidla, ale aj vyhlásením v čl. III ods. 1 Zmluvy I, o ktorého pravdivosti nemal dôvod pochybovať. O dobromyseľnosti Mgr. Juraja Špačka napokon svedčí aj to, že podľa informácie od povereného príslušníka PZ malo dôjsť k prepisu motorového vozidla v evidencii motorových vozidiel zo žalovaného na inú osobu na základe sfalšovanej listiny, navyše niekoľko prevodov predtým, než bolo motorové vozidlo prevedené na p. G. ako právnu predchodkyňu Mgr. Juraja Špačka a žalobcu. Je tiež zrejmé, že k údajne sfalšovaným listinám vedúcim k prepisu motorového vozidla zo žalovaného na inú osobu nemohol mať Mgr. Juraj Špaček (a ani žalobca) prístup, pričom pravosť takýchto listín by objektívne ani nemal ako overiť (podľa povereného príslušníka PZ na nich bola doložka osvedčujúca pravosť podpisu žalovaného). Od dobromyseľnosti Mgr. Juraja Špačka v tom, že sa na základe Zmluvy I stal výlučným vlastníkom motorového vozidla, svoju dobromyseľnosť odvodzuje aj žalobca, keďže jeho vlastnícke právo bolo spochybnené prvý krát až dňa 07.12.2016, keď bol žalobca (resp. jeho konateľ) vyzvaný, aby dobrovoľne vozidlo vydal pre účely trestného konania (t.j. osem mesiacov po podpise Zmluvy I a II). Z vyššie uvedených okolností je možné jednoznačne vyvodiť, že uzatvorením Zmluvy II sa stal žalobca výlučným vlastníkom vozidla, a to aj v prípade, ak by sa preukázalo, že p. H. G. nebola v čase podpisu Zmluvy I jeho skutočným vlastníkom. Žalobca, ako aj jeho právny predchodca, boli aj pri zachovaní náležitej opatrnosti (overení totožnosti predávajúceho, skontrolovaní údajov v dokladoch od motorového vozidla, lustrácia vo verejne dostupných registroch) dobromyseľní v tom, že vozidlo kupujú od jeho skutočného vlastníka a že ten bol oprávnený s vozidlom voľne nakladať. Vlastnícke právo prešlo na Mgr. Juraja Špačka titulom Zmluvy I. a tento bol v zmysle ust. § 446 ObZ ako vlastník vozidla oprávnený so žalobcom uzavrieť Zmluvu II aj v prípade, ak by sa podozrenie o sfalšovaní listín smerujúcich k prepisu motorového vozidla zo žalovaného potvrdilo. Vzhľadom na uvedené súd žalobe vyhovel a zamietol aj návrh žalovaného na doplnenie dokazovania nariadením znaleckého dokazovania za účelom preukázania nepravosti podpisu žalovaného na splnomocnení (riešené v trestnom konaní) z dôvodu irelevancie vo vzťahu k predmetu sporu. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP.
5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a písm. h) Civilného sporového poriadku. Rozsudok považoval za formalistický a nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a nedostatok presvedčivých dôvodov. Žalovaný považuje uplatnený nárok za nedôvodný, poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/392/2013 zo dňa 30.9.2014, kde súd uviedol, že výnimočne sa môže stať tiež, že sa kupujúci stane vlastníkom veci i keď nebola vo vlastníctve predávajúceho a to v prípade, keď vlastníctvo hnuteľnej veci možno podľa zákona nadobudnúť od nevlastníka (napríklad nepravého dediča § 486 OZ) v rámci výkonu záložného práva (§ 151h OZ), od vlastníka, ktorému dodatočne odpadol právny titul v dôsledku odstúpenia pôvodného predávajúceho od kúpnej zmluvy (§ 48 OZ) a ak predávajúci je oprávnený s takýmito vecami obchodovať (§ 446 ObZ). Ustanovenie § 446 Obchodného zákonníka je špeciálnym ustanovením, ktoré sa odkláňa od všeobecnej zásady, že nikto nemôže na druhého previesť viac práv, než sám má. Účelom
tohto ustanovenia je ochrana právnej istoty kupujúceho - obchodníka, ktorý tovar nadobudol v dobrej viere od iného obchodníka a túto právnu istotu potrebuje na to, aby sám mohol ďalej kúpený tovar predávať. Nakoľko predmetné ustanovenie významným spôsobom zasahuje do ústavného práva vlastniť majetok, je pri jeho aplikácii nevyhnutné vylúčiť akékoľvek zneužitie k iným účelom, než pre ktoré bolo stanovené a skúmať dobrú vieru účastníkov zmluvy ako aj ich postavenie podnikateľov, ktorí majú oprávnenie obchodovať s tovarom, ktorý je predmetom zmluvy. Žalovaný sa považuje za výlučného vlastníka vozidla, keď vlastníctvo k nemu na nikoho nepreviedol a ani inú osobu nesplnomocnil na právne úkony týkajúce sa vozidla. Poukazuje na zásadu, že nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sám má. Údajná dobromyseľnosť žalobcu pri uzatváraní kúpnej zmluvy za účelom nadobudnutia vozidla by bola irelevantná. Žalobca teda nemohol nadobudnúť vlastnícke právo k vozidlu a žalobca teda nie je aktívne vecne legitimovaný v tejto veci. Voľbu režimu ObZ pri Zmluve I aj Zmluve II považuje žalovaný za účelový postup zmluvných strán, ktorý je výkonom práva v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. V pomeroch SR je častým javom pochybný pôvod motorových vozidiel a voľba režimu ObZ medzi dvoma subjektami, z ktorých je jeden nepodnikateľom ale zároveň personálne prepojený s druhou zmluvnou stranou, je v takom prípade na ujmu skutočného vlastníka vozidla a to žalovaného. Zároveň je voľba režimu v § 446 ObZ obchádzaním zákona najmä § 588 a nasl. OZ, čo spôsobuje neplatnosť zmlúv I a II podľa § 39 OZ. Aplikácia § 446 ObZ je nesprávna aj vzhľadom na účel tohto ustanovenia a tiež znamená pre žalovaného neprimeranú tvrdosť zákona. Súd pochybil keď nevykonal ním navrhnuté dôkazy - výsluchy svedkov, ktoré boli rozhodujúce za účelom posúdenia otázky, či žalobca a jeho právny predchodca boli dobromyseľný pri uzatváraní zmluvy I a zmluvy II, okolností uzatvárania týchto zmlúv ako aj ďalších kúpnych zmlúv s vozidlom, tiež pre posúdenie vedomosti žalobcu i jeho právneho predchodcu o vlastníctve vozidla žalovaným a pre posúdenie chýbajúcej dobromyseľnosti žalobcu. Podľa názoru odvolateľa bolo nutné posúdiť celý reťazec neplatných prevodov vlastníckeho práva za účelom ustálenia odpovede na otázku kto v čase rozhodovania súdu je vlastníkom vozidla. Dôvody, pre ktoré súd tieto dôkazy výsluchmi nevykonal, neobstoja. Súd tak nezistil dostatočne skutkový stav. Tiež bolo porušené právo odvolateľa na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, keďže odôvodnenie je stručné a nepresvedčivé. Súd dospel k nesprávnemu záveru o dobromyseľnosti žalobcu a jeho údajného právneho predchodcu pri nadobudnutí vlastníckeho práva k vozidlu cez súdom konštatovanú náležitú starostlivosť, žalobca ale podľa názoru žalovaného nekonal s náležitou starostlivosťou, keď predmetom kúpy malo byť motorové vozidlo, pričom je známe, že motorové vozidlá bývajú často predmetom trestnej činnosti. Odvolateľ poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo 71/2011, v ktorom najvyšší súd poukázal na to, že ochranu skutočného vlastníka, zaručovanú zásadou, že nikto nemôže previesť viac práv, než má sám, možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol, pričom dobrá viera musí byť hodnotená veľmi prísne. Nevykonaním navrhnutých dôkazov (výsluchom svedkov) nemohlo byť objasnené či v prípade žalobcu a jeho právneho predchodcu došlo k dobromyseľnému nadobudnutiu vlastníctva. Žalobca dobromyseľnosť v konaní nepreukázal, pochybnosti o dobromyseľnosti vyvoláva aj uzatvorenie zmluvy I, ako určitého účelového medzistupňa k zmluve II, kedy kupujúcim pri zmluve I bola tá istá osoba, ako konateľ kupujúceho pri zmluve II. Nedáva zmysel vysvetlenie žalobcu, že nekupoval vozidlo priamo od pani G., nakoľko nemal k dispozícii výpis z OR žalobcu, keďže takýto výpis je verejne dostupný aj na internetovej stránke. Žalobca si nezabezpečil ani kontrolu originality vozidla, ani riadne nezisťoval históriu prevodov vozidla, nevynaložil teda potrebnú opatrnosť, ktorú možno od neho s ohľadom na povahu prípadu požadovať a žalobca prinajmenšom mohol mať dôvodné pochybnosti o vlastníctve vozidla. Na základe uvedeného zrušiť napadnutý rozsudok a žalobu zamietnuť alebo vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie.
6. Žalobca považoval odvolanie za nedôvodné. Uviedol, že žalovaným navrhované dokazovanie od počiatku nekorešponduje s predmetom sporu, keď smeruje k preukazovaniu vlastníckeho práva žalovaného k motorovému vozidlu, ktorého určenia sa však žalobca v spore nedomáha. Keďže žalobca nadobudol vozidlo kúpnou zmluvou uzatvorenou podľa ObZ, pre posúdenie vlastníckeho práva žalobcu k vozidlu bolo úplne irelevantné, či vozidlo v minulosti vlastnil žalovaný. Súd vyslovil predbežné právne posúdenie veci, aj vyzval žalovaného na pojednávaní, aby odôvodnil svoj návrh na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov, pričom dôvody uvedené žalovaným nemohli v kontexte predmetu sporu obstáť ako skutočnosti dôležité pre meritum sporu. Znalecké dokazovanie zaoberajúce sa autenticitou podpisu žalovaného na splnomocnení a na žiadosti o zaevidovanie vozidla zo dňa 27.11.2015 nesmerovalo k ne/preukázaniu vlastníctva žalobcu a nesúviselo s okolnosťami, za ktorých žalobca, resp. jeho právny predchodca uzatvoril kúpnu zmluvu na motorové vozidlo spravujúcu sa Obchodným zákonníkom. Súd okrem toho pripojil vyšetrovací spis Okresného riaditeľstva Galanta ČVS:
ORP-552/1-VYS-GA-217, ktorého súčasťou boli výpovede osôb, ktorých výsluchu sa žalovaný domáhal a preto bolo možné zistiť ich vedomosti o prevodoch vozidla. Navyše pri prevode vlastníckeho práva podľa § 446 ObZ nebolo podstatné, či pri prevode vozidla konala H. G. dobromyseľne alebo či bol dobromyseľný právny predchodca žalobcu Mgr. Juraj Špaček. Pokiaľ ide o dobromyseľnosť žalobcu v tom, či kúpnu zmluvu uzatvára so skutočným vlastníkom vozidla, ani postup navrhovaný žalovaným by neviedol k jej narušeniu. Informácie z evidencie vozidiel je možné sprístupniť iba postupom podľa § 113 zákona č. 8/2009 o cestnej premávke, kde žalobca nebol pred uzavretím kúpnej zmluvy oprávneným subjektom takúto informáciu požadovať. Z evidencie držiteľov vozidla by dokázal navyše zistiť len to, že vozidlo pred ním vlastnilo 7 subjektov (s Mgr. Špačkom 8), ako aj skutočnosť, že posledným evidovaným vlastníkom je skutočne H. G.. Žalobca ani jeho právny predchodca z evidencie držiteľov vozidla nemá ako zistiť, či ktorýkoľvek z jeho predchádzajúcich držiteľov nadobudol vlastnícke právo legitímne a už vôbec nie, že podozrivým má byť práve prevod vlastníctva z pána B. I.. Rovnako žalovaný nemôže mať vedomosť, či boli tieto prevody predtým, ako vozidlo kúpil, právne perfektné. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že vozidlo z jeho osoby bolo prepísané na základe sfalšovanej plnej moci, ktorej súčasťou bola podvrhnutá pečiatka Mestského úradu Galanta osvedčujúca pravosť podpisu žalovaného, uvedená skutočnosť znamená, že ani ak by mal vedomosť, že sa má zo všetkých siedmych právnych predchodcov zaujímať práve o prevod z pána B. I. a mal by žalobca prístup k údajne falošnej plnej moci, zistil by iba to, že pravosť podpisu pána I. bola osvedčená Mestským úradom Galanta, bez možnosti overiť, či k takémuto osvedčeniu pravosti podpisu skutočne došlo. Požiadavka žalovaného, aby si záujemca o kúpu vozidla detektívnym spôsobom zisťoval údaje o všetkých držiteľoch vytypovaného motorového vozidla, dostal sa k neverejným údajom zo spisov, k chráneným údajom z osvedčovacej knihy u notára alebo na matrike, je vyložene absurdná. Žalobca preukázal, že pred kúpou vozidla jeho konateľ Mgr. Špaček komunikoval s H. G., ktorá preukázala svoju totožnosť, predložila originál technického preukazu, kde bola uvedená ako vlastník vozidla a v neposlednom rade mu sprístupnila vozidlo aj od neho odovzdala kľúče. Za takejto situácie nie je možné spochybňovať dobromyseľnosť žalobcu. Tiež poukazovanie žalovaného na krátky časový úsek medzi uzavretím kúpnej zmluvy medzi pani G. a Mgr. Špačkom a následnej kúpnej zmluvy medzi Mgr. Špačkom a žalobcom a vyvodzovanie z tejto skutočnosti záveru o pochybnom zámere žalobcu, je vyfabulovanou kauzalitou. Pokiaľ ide o požiadavku žalovaného, že pred kúpou vozidla bolo potrebné nechať si vyhotoviť tzv. kontrolu originality, nie je známe, či tak vôbec konal sám žalovaný predtým ako kúpil vozidlo on. Kontrola originality však nie je spôsobilá zistiť, či prevody vlastníctva k vozidlu boli právne perfektné, keďže sa zameriava na celkom iné skutočnosti ako vyplýva z ust. § 83 ods. 1 zákona č. 725/2004 Z.z. Výsledkom kontroly originality nie je úradné konštatovanie, že žalovaný svoje vlastníctvo k vozidlu nikdy na nikoho nepreviedol, ale že vozidlo nevykazuje znaky pozmeňovania identifikačných znakov, vlámania, nie je zmontované z viacerých motorových vozidiel, a je spôsobilé na premávku na pozemných komunikáciách. Ani kontrola originality by teda žalobcovi nepomohla vylúčiť pravdepodobnosť, že by mohol nadobudnúť vozidlo od jeho právneho nevlastníka. Treba dodať, že v čase podpisu kúpnej zmluvy žalobcom dňa 11.04.2016 nemal ani sám žalovaný podozrenie o odcudzení motorového vozidla, keďže trestné oznámenie podal až v decembri 2016, nie je preto zrejmé, prečo sa žalovaný domnieva, že žalobca mohol nadobudnúť podozrenie o odcudzení vozidla už v apríli 2016, teda ešte pred samotným žalovaným. Podľa žalobcu súd vec správne právne posúdil, voľba režimu ObZ je prejavom autonómie vôle zmluvných strán, ktorú explicitne pripúšťa ust. § 262 ods. 1 ObZ, preto žalobca odmieta akékoľvek špekulácie o účelovosti takejto voľby na úkor žalovaného. Voľba režimu ObZ nemôže byť žalobcovi na ujmu a nie je ani obchádzaním zákona, naopak, ide o postup, pre ktorý vytvoril podmienky zákonodarca bez reštriktívnych obmedzení, ktorých aplikácie na danú vec sa domáha žalovaný. Je zrejmé, že priamo v citovanom ustanovení je zakotvená ochrana proti zneužitiu tohto právneho inštitútu pri špekulatívnom predaji veci a je potrebné skúmať výlučne dobromyseľnosť kupujúceho. V tomto prípade však preukázané bolo, že žalobca ani jeho právny predchodca nemohli mať vedomosť, že niekoľko prevodov spätne malo údajne dôjsť k manipulácii s listinami a prevodu vozidla bez vedomia žalovaného. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako správny potvrdil.
7. Žalovaný v odvolacej replike zotrvával na podanom odvolaní. Doplnil, že žalobca podľa neho neuniesol dôkazné bremeno ohľadom nadobudnutia vlastníckeho práva k vozidlu a to z dôvodu, že nebolo v súdnom konaní preukázané dodržanie postupu podľa § 59a ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb., konkrétne založenie zmluvy II spolu so znaleckým posudkom na určenie hodnoty vozidla ako predmetu zmluvy II do zbierky listín, čo bránilo a doposiaľ bráni v nadobudnutí účinnosti zmluvy II a vylučuje aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu. Dokonca v konaní ani nebolo preukázané, že by vôbec takýto znalecký posudok bol vyhotovený. Žalovaný zároveň navrhol, aby súd konanie prerušil podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP a §
164 CSP, nakoľko na Okresnom riaditeľstve PZ v Galante pod ČVS: ORP-552/1-VYS-GA-217 prebieha trestné konanie týkajúce sa vozidla, ktoré má význam pre rozhodnutie súdu.
8. Ako prvé sa odvolací súd zaoberal procesným návrhom žalovaného na prerušenie konania a dospel k záveru, že v danej veci nejde o žiadny z prípadov, kedy by prerušenie konania prichádzalo do úvahy (§ 162 až § 164 CSP). Pokiaľ sa žalovaný domnieva, že v označenom konaní sa rieši otázka, ktorá má význam pre rozhodnutie súdu, nie je tomu tak. Treba pripomenúť, že ak je v čase rozhodovania civilného súdu právoplatný rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté, že bol spáchaný trestný čin, je súd viazaný iba výrokom, že bol trestný čin spáchaný a výrokom, kto ho spáchal. Z obsahu označeného vyšetrovacieho spisu ČVS: ORP-552/1-VYS-GA-2017 vyplýva, že na základe trestného oznámenia žalovaného podaného na W. O., bolo dňa 02.12.2016 začaté trestné stíhanie za prečin neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 217 ods. 1, ods. 2 písm. c) TZ a dňa 13.09.2017 bol vyšetrovací spis odstúpený na odbor kriminálnej polície ORPZ, nakoľko sa jedná o prečin sprenevery podľa § 213 ods. 1 a 2 písm. a) TZ. S ohľadom na predmet sporu, ktorým je určenie vlastníctva žalobcu k vozidlu, kedy žalobca nadobudol vlastníctvo na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej podľa Obchodného zákonníka, výsledok označeného trestného konania nemá pre rozhodnutie súdu v predmetnom spore žiadny relevantný význam, i keď obsah pripojeného vyšetrovacieho spisu poslúžil súdu ako jeden z dôkazov v tomto spore ( aj vzhľadom na výpovede svedkov).
9. V ďalšom potom odvolací súd po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
10. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 26C/35/2017 bolo určenie vlastníckeho práva k motorovému vozidlu. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu, teda vo výroku, ktorým žalobe vyhovel i v závislom výroku o náhrade trov konania.
11. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie a berúc do úvahy odvolacie argumenty, sa potom žiada dodať už len nasledovné:
12. Podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, strany si môžu dohodnúť, že ich záväzkový vzťah, ktorý nespadá pod vzťahy uvedené v § 261, sa spravuje týmto zákonom.
13. Podľa ust. § 446 Obchodného zákonníka kupujúci nadobúda vlastnícke právo aj v prípade, keď predávajúci nie je vlastníkom predávaného tovaru, ibaže v čase, keď kupujúci mal vlastnícke právo nadobudnúť, vedel, že predávajúci nie je vlastníkom, a že nie je ani oprávnený s tovarom nakladať za účelom jeho predaja.
14. V konaní bolo preukázané, že žalobca je v evidencii motorových vozidiel a v technickom preukaze motorového vozidla vedený ako držiteľ a vlastník predmetného osobného motorového vozidla, ktoré nadobudol na základe kúpnej zmluvy zo dňa 11.04.2016 od predávajúceho Mgr. Juraja Špačka (spoločníka a konateľa žalobcu). V kúpnej zmluve si strany písomne dohodli, že ich zmluvný vzťah podlieha Obchodnému zákonníku. Právny predchodca Mgr. Juraj Špaček vozidlo nadobudol na základe kúpnej zmluvy zo dňa 05.04.2016 od predávajúcej H. G., aj táto kúpna zmluva obsahuje klauzulu o tom, že vzťah sa riadi Obchodným zákonníkom.
15. Obchodný zákonník umožňuje, aby aj záväzkové vzťahy, ktoré nespĺňajú kritériá relatívnych alebo absolútnych záväzkových vzťahov, u ktorých je daná pôsobnosť Obchodného zákonníka, sa mohli
riadiť ustanoveniami tohto zákona, ak spoločnou dohodou zmluvných strán dôjde k aplikácii §262 ObZ. Táto dohoda však musí byť písomná. Uvedeným spôsobom dochádza k rozšíreniu pôsobnosti ObZ na záväzkové vzťahy, ktoré by sa inak riadili ustanoveniami Občianskeho zákonníka a tak sa strany vyhnú jeho kogentným ustanoveniam. Aj v prípade kúpnej zmluvy, ktorou žalobca nadobudol predmetné motorové vozidlo ide o takýto fakultatívny obchodný záväzkový vzťah, ktorý vznikol písomným dojednaním zmluvných strán v čl. V kúpnej zmluvy, v ktorom si výslovne vymienili, že vzťah založený touto zmluvou podlieha Obchodnému zákonníku.
16.Ustanovenie § 446 ObZ upravuje ochranu dobromyseľného kupujúceho. Obchodný zákonník, na rozdiel od všeobecnej zásady, že ten, kto predáva, musí byť vlastníkom predávaného tovaru, upravuje špecifický prípad vzniku vlastníckeho práva k tovaru aj v prípade, keď predávajúci nie je vlastníkom. Dikcia zákona ( § 466) preferuje princíp dobromyseľnosti (statočnosti) kupujúceho. Zákon to formuluje tak, že kupujúci nadobúda vlastnícke právo aj v prípade, keď predávajúci nie je vlastníkom predávaného tovaru, ibaže v čase, keď kupujúci mal vlastnícke právo nadobudnúť, vedel, že predávajúci nie je vlastníkom, a že nie je oprávnený s tovarom nakladať za účelom jeho predaja. Rozhodujúcou otázkou pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby preto bolo zistiť, či žalobca bol v čase nadobudnutia motorového vozidla dobromyseľný. Odvolací súd po preskúmaní obsahu spisu dospel zhodne so súdom prvej inštancie k záveru, že dobromyseľný bol.
17. Žalobca preukázal, že motorové vozidlo nadobudol kúpnou zmluvou zo dňa 11.04.2016 od predávajúceho Mgr. Juraja Špačka (jeho konateľa a spoločníka), ktorý ho nadobudol kúpnou zmluvou od predávajúcej H. G., v oboch prípadoch ako osoba konajúca za kupujúceho vystupoval Mgr. Juraj Špaček, preto bolo treba skúmať aj dobromyseľnosť menovaného pri prvej jeho kúpe, keďže zistenie prípadnej absencie dobromyseľnosti pri uzatváraní kúpnej zmluvy zo dňa 05.04.2016 by muselo celkom nepochybne viesť aj k absencii dobromyseľnosti žalobcu pri uzatváraní kúpnej zmluvy zo dňa 11.04.2016. V danom prípade zo žiadneho predloženého dokladu pri podpise kúpnej zmluvy zo dňa 11.04.2016 (a potom ani nasledujúcej kúpnej zmluvy) nevyplývalo, že predávajúci nie je vlastníkom predávaného motorového vozidla a ani nič nevzbudzovalo o tom dôvodnú pochybnosť. Za nepodložené treba považovať požiadavky žalovaného na žalobcu ako kupujúceho, ktorý mal podľa neho konať s väčšou starostlivosťou, keďže „je notorietou, že motorové vozidlá bývajú často predmetom trestnej činnosti“ a mal si preto obstarať kontrolu originality vozidla a zisťovať históriu prevodov vozidla. Treba konštatovať, že ani vykonanie uvedených zisťovaní by nebolo spôsobilé žalobcovi odhaliť prípadné protiprávne prevody vozidla v minulosti, ktoré sú dnes (až na základe neskôr podaného trestného oznámenia žalovaného) predmetom vyšetrovania. Žalobca preukázal, že kontakt na predajcu vozidla H. G. získal cez inzerát na portáli Autobazar.EU, s touto prostredníctvom svojho konateľa a spoločníka Mgr. Juraja Špačka komunikoval ohľadom kúpy vozidla, na dohodnutom stretnutí predávajúca H. G. konateľovi žalobcu preukázala svoju totožnosť, predložila originál technického preukazu, kde bola uvedená ako vlastník vozidla a po uzavretí zmluvy mu sprístupnila vozidlo aj s kľúčmi. Podľa názoru odvolacieho súdu žalobcovi nemožno vytýkať, že by pred kúpou nekonal dostatočne obozretne a niet dôvodu spochybňovať jeho dobrú vieru ako nadobúdateľa vozidla, keďže za vyššie uvedených okolností nič nenasvedčovalo tomu, že by predávajúca nemala byť vlastníčkou vozidla. Mgr. Juraj Špaček vzhľadom na všetky dostupné znalosti získané pred uzavretím zmluvy kupoval dňa 05.04.2016 vozidlo v dobrej viere, že predávajúca H. G. je oprávnená s vozidlom disponovať a rovnako tak kupoval následne vozidlo v dobrej viere aj žalobca (ktorého menom konala tá istá osoba Mgr. Juraj Špaček, disponujúci rovnakými znalosťami o vozidle). Takejto dobromyseľnosti poskytuje ochranu ust. § 446 ObZ, ktoré v danom prípade treba na vec aplikovať, keďže aplikáciu Obchodného zákonníka si zmluvné strany v kúpnej zmluve platne dohodli. Odvolací súd zhodne so súdom prvoinštančným bol toho názoru, že ani skutočnosť, že žalobca nadobudol vozidlo od svojho konateľa a to v krátkom čase po jeho kúpe od H. G., nezakladá dôvod pochybovať o dobromyseľnosti žalobcu a už vôbec jeho dobromyseľnosť sama osebe nevylučuje.
18. Nedá sa stotožniť ani s názorom žalovaného, že by voľbu režimu Obchodného zákonníka pri kúpnej zmluve, ktorou žalobca vozidlo nadobudol, bolo treba vyhodnotiť ako účelový postup zmluvných strán, ktorý je výkonom práva v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku. Odvolací súd nedal preto žalovanému za pravdu v tom, že by takéto dojednanie zmluvných strán bolo dojednaním absolútne neplatným podľa § 39 OZ. Podľa tohto ustanovenia neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Dojednanie obsiahnuté
v článku V kúpnej zmluvy zo dňa 11.04.2016 svojim obsahom ani účelom neodporuje zákonu, zákon neobchádza ani sa neprieči dobrým mravom, keď zmluvné strany iba využili zákonom ponúkanú možnosť uzavrieť obchodný záväzkový vzťah.
19. V danom prípade sa kúpna zmluva týka ojazdeného motorového vozidla, teda nejde o vozidlo nové, kedy by kupujúci nadobúdal vozidlo od licencovaného predajcu, u ktorého riziko predaja právne vadného vozidla je minimálne. Všeobecne platí, že práve pri kúpe ojazdeného vozidla takéto riziko reálne hrozí. Je preto dôvodné, aby kupujúci konal s náležitou starostlivosťou a opatrnosťou a vo vlastnom záujme snažil sa ošetriť zmluvný vzťah tak, aby svoj majetok ochránil a zabezpečil aj pre prípad, že by sa následne zistilo, že vec trpela prípadnými právnymi vadami, ako sa stalo aj v uvedenom prípade, kedy žalobca až pri výzve policajnej hliadky na dobrovoľné vydanie vozidla zistil, že ide o vozidlo, na ktoré je vyhlásené celoštátne pátranie pretože je tu podozrenie zo spáchania trestného činu neoprávneného užívania cudzieho motorového vozidla. Vozidlo vzhľadom k uvedeným okolnostiam mu bolo políciou zaistené z dôvodu prebiehajúceho trestného konania, v ktorom si žalovaný uplatňuje vydanie vozidla tvrdiac, že vlastníkom je on. Podľa obsahu pripojeného vyšetrovacieho spisu ČVS:ORP-552/1VYS- GA-2017 žalovaný podal dňa 31.10.2016 na OO PZ Sereď trestné oznámenie na W. O., ktorému mal v roku 2015 ako držiteľ vozidla požičať predmetné vozidlo, ktoré tento bez vedomia žalovaného na základe údajne sfalšovanej plnej moci previedol na inú osobu (V. S.), ktorá ho následne tiež predala. Pokiaľ by bol žalobca vozidlo kupoval podľa Občianskeho zákonníka a preukázali by sa skutočnosti tvrdené žalovaným, išlo by o takú právnu vadu predanej veci, ktorá by bránila tomu, aby mohol na základe kúpnej zmluvy zo dňa 11.04.2016 vozidlo nadobudnúť, keďže podľa Občianskeho zákonníka (§ 588 a nasl. o kúpnej zmluve) nie je možné platne nadobudnúť cudziu vec vychádzajúc z jednej zo základných zásad súkromného práva, podľa ktorej nikto nemôže previesť viac práv, než má sám. Nakoľko však žalobca nadobudol motorové vozidlo na základe kúpnej zmluvy uzatvorenej podľa § 446 Obchodného zákonníka, je potom irelevantné skúmať okolnosti tvrdené žalovaným, týkajúce sa nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaného k motorovému vozidlu ako aj okolnosti, za akých malo byť predmetné vozidlo prevedené zo žalovaného (podľa neho neplatne) na ďalšiu osobu.
20. Odvolací súd zhodne so súdom prvoinštančným mal za to, že vykonávanie dôkazov navrhovaných v tomto smere žalovaným by bolo neúčelné a nehospodárne, práve z vyššie uvedeného dôvodu, keďže pre výsledok sporu by bolo irelevantné zistenie, či žalovaný bol v minulosti vlastníkom vozidla, či a za akých okolností W. O. bez jeho vedomia vozidlo previedol na inú osobu, ako aj všetky súvisiace otázky, riešené v pripojenom trestnom spise. Preto bolo treba vyhodnotiť ako nedôvodné odvolanie v časti, v ktorej žalovaný vytýkal súdu, že nevykonal ním navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností - konkrétne na posúdenie celého reťazca neplatných prevodov vlastníckeho práva k vozidlu za účelom ustálenia, kto je vlastníkom vozidla v čase rozhodovania súdu. Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec aj správne právne posúdil. Nedôvodná bola preto aj odvolacia námietka, že súd nezistil dostatočne skutkový stav veci a nesprávne vec právne posúdil. Súd prvej inštancie sa tiež riadne vysporiadal so všetkými podstatnými skutkovými tvrdeniami a argumentami strán, v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil, pričom prijaté právne závery náležite vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva ani jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd nemal preto žiadny dôvod považovať napadnuté rozhodnutie za formalistické a nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok presvedčivých dôvodov, ako to v odvolaní tvrdil žalovaný.
21. Vedený týmito úvahami vyhodnotil odvolací súd námietky odvolateľa za neopodstatnené. Žiada sa na záver doplniť, že pokiaľ žalovaný v odvolacej replike doplnil svoju odvolaciu argumentáciu (o tvrdenie, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom nadobudnutia vlastníckeho práva k vozidlu z dôvodu, že nebolo v súdnom konaní preukázané dodržanie postupu podľa § 59a ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb.), odvolací súd sa touto argumentáciou nezaoberal, odvolacie dôvody totiž možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 CSP) odhliadnuc od toho, že prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len v prípadoch podľa § 366 CSP (tzv. novoty), o žiadny taký tu ale nešlo.
22. Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty žalobcu nenašiel dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a keďže nezistil ani žiadne nedostatky v postupe okresného súdu, na ktoré by mal prihliadnuť z úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), preto napadnutý rozsudok vo veci samej, ako i v závislom výroku o nároku na náhrade trov konania z dôvodu vecnej správnosti podľa § 387 ods. 2 CSP potvrdil.
23. V odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi podľa § 396 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči v spore neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu, o výške ktorého rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
24. Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednohlasne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).