Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/56/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Vrtochovej a sudcov JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Denisa Vékonyho v spore žalobkyne K. G., bytom L. XX, zastúpenej JUDr. Darinou Kučerovou, advokátkou so sídlom Železničná 90/12, Považská Bystrica, proti žalovanému B. E., bytom E. XX, zastúpenému V4 JURISTIC group, s. r. o., so sídlom Furdekova 16, Bratislava, IČO 50192205, o zaplatenie 6.742,12 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. - 139 zo dňa 21. februára 2020, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I. mení tak, že žaloba žalobkyne o zaplatenie 2.872,12 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.872,12 eur od 31.12.2018 do zaplatenia s a z a m i e t a .

II. Odvolací súd odvolanie žalovaného do výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie čo do sumy 300 eur s príslušenstvom o d m i e t a .

III. Žalovaný m á nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.872,12 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.872,12 eur od 31.12.2018 do zaplatenia, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a výrokom III. rozhodol o náhrade trov konania tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil , , , , , , .

2. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala od žalovaného zaplatenia sumy vo výške 6.742,12 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 6.742,12 eur od 01.03.2018 do zaplatenia a náhrady trov konania. Svoju žalobu odôvodnila tým, že je svokrou žalovaného, s ktorým žila v spoločnej domácnosti. Žalovaný podnikal, v podnikaní sa mu nedarilo a počas ich spolužitia ju žiadal o rôzne pôžičky. K žiadosti vždy došlo ústne, finančné prostriedky mu podľa jeho požiadaviek zapožičala s tým, že peniaze jej vráti, keď ho o to požiada. Takto mu požičala dňa 25.02.2015 sumu 2.200 eur, dňa 02.03.2015 sumu 700 eur, dňa 05.08.2015 sumu 300 eur, dňa 20.09.2016 sumu 700 eur, dňa 22.05.2017 sumu 500 eur, dňa 05.06.2017 sumu 170 eur a dňa 30.06.2017 sumu 2.172,12 eur; spolu teda sumu 6.742,12 eur. Žalovaného vyzvala listom zo dňa 22.02.2018 na vrátenie danej sumy, pričom žalovaný na to nijak nereagoval. Poznamenala, že po vážnej dopravnej nehode v rámci náhrady škody získala finančné prostriedky, ktoré mala uložené v Poštovej banke a tieto postupne vyberala a poskytovala žalovanému. V rámci svojej výpovede žalobkyňa uviedla, že v 01/2016 žalovanému na opravu vozidla zn. Volvo požičala sumu 2.200 eur. Pýtal si to za účelom

opravy prevodovky. Následne si ešte od nej pýtal aj 700 eur na výmenu oleja. Tieto peniaze mu požičala. Potom mal zákazku v Pezinku, kde ako brigádnici mu chodili pomáhať susedia. Občas ich aj vyplatil. Po čase už však s ním prestali na zákazku chodiť. Vždy, keď ho títo susedia videli prísť domov, chodili za ním. Pýtala sa matky týchto chlapcov, čo od žalovaného stále chcú. Povedala, že žalovaný im dlží peniaze za prácu v Pezinku, pričom uviedla, že sa jedná o sumu 700 eur. So žalovaným sa o tomto rozprávala a dohovárala mu, na čo jej on povedal, že to je jeho vec. Potom poprosila svoju matku, aby sumu 700 eur odovzdala chlapcom v kostole, keďže chodili miništrovať. Žalovaný mal zákazku v Novej Dubnici a keď ju už mal dokončovať, prišiel s tým, že je potrebné dokúpiť ešte nejaké madlá v sume 500 eur, aby mu tieto požičala. Sľúbil, že peniaze vráti, keď mu bude vyplatená zákazka. To bolo v máji. V júni mu poštou prišli hasiace prístroje za sumu 170 eur. Aj tieto peniaze si prišiel od nej požičať. Ako dôkaz o tom, že mu má byť zaplatená suma za vykonanú prácu, jej nechal faktúru, pričom z týchto peňazí jej chcel tieto pôžičky vrátiť. Potom prišla na neho exekúcia vo výške 2.172,12 eur, ktorú zaplatila a peniaze poslala exekútorovi, pričom na poštovú poukážku napísala meno žalovaného ako odosielateľa. Peniaze za mzdu chlapcom vyplácala z vlastnej vôle. Žalovanému povedala, že to zaplatí a on sa nebránil. Dodala, že dátumy pôžičiek si značila do slovníčka, ktorý potom založila a už ho nenašla. Preto uvádzala len približné dátumy. Pokiaľ v žalobe uvádzala, že pôžičku na opravu vozidla poskytla žalovanému v roku 2015 a na pojednávaní tvrdila, že to bolo v roku 2016, možno sa pomýlila, ale v sume sa určite nepomýlila. Žalovaného žiadala, aby jej pôžičky vrátil, keď je ukázal faktúru, ale on jej povedal, že peniaze ešte vyplatené nemá. Pôžičky nijak nespochybňoval, len stále tvrdil, že ho ešte nevyplatili. Pri poskytovaní pôžičiek bola vždy prítomná jej dcéra a pri posledných dvoch pôžičkách jej osobná asistentka. Jej matka bola prítomná, keď dávala do obálky 700 eur pre chlapcov za mzdu. Nevedela presne uviesť, či požičaná suma 300 eur bola na opravu vozidla, alebo na záhradné jazierko. Žalovaný jej povedal, že pôžičky jej vráti, keď bude mať peniaze. Prvé pôžičky nechala na žalovanom, vráti jej ich, keď bude mať peniaze. Tie posledné pôžičky, keď jej priniesol faktúru, povedal, že vráti, keď dostane vyplatené peniaze. Vzhľadom na rozpor tvrdení v žalobe a vo výpovedi žalobkyne, upresnila, že pri pôžičkách na opravu vozidla jej žalovaný povedal, že jej ich vráti, keď predá vozidlo. Pri tých ostatných pôžičkách, keď mu zaplatia zákazky. Aj vrátenie pôžičky za mzdu mali dojednané tak, že jej žalovaný peniaze vráti, keď bude mať. Peniaze vyplatila pre dobré susedské vzťahy. Žalovaný jej nepovedal, aby ich nevyplácala. Povedal, že keď zaplatí, zaplatí, ale peniaze jej vráti. V prípade exekúcie sa bála, že prídu o pozemok. Sama z vlastnej iniciatívy dala peniaze dcére, ona to všetko vytelefonovala a uhradila. Žalovaný ju žiadal o vyplatenie exekúcie. Vzhľadom na rozpor v tvrdeniach žalobkyne, upresnila, že žalovaný spočiatku hovoril, že si exekúciu vyplatí sám, ale že teraz nemá peniaze. Nakoniec žalovaný sám povedal, že keď má peniaze, nech požičia a on jej to potom vráti, keď bude mať peniaze. Sumu 300 eur mu požičiavala na záhradníčku. Vzhľadom na rozpor tvrdení v žalobe a vo svojej výpovedi upresnila, že nevie, na aký účel mu požičiavala 300 eur. Žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil a túto žiadal v celom rozsahu zamietnuť. Uviedol, že tvrdenia žalobkyne sú nepravdivé a nikdy od nej neprijal žiadnu pôžičku a nemá voči nej žiadne dlhy. Exekúciu si vyplatil sám zo svojich vlastných finančných prostriedkov. Svoje podnikanie financoval z vlastných prostriedkov nadobudnutých podnikaním. Motorové vozidlo síce mal v oprave asi 2 dni, ale povedali mu, že oprava by bola drahšia ako hodnota vozidla, a preto mu vystavili aj likvidačný list. Vozidlo predal za zostatkovú hodnotu 1.500 eur ako nepojazdné na náhradné diely. Hasiace prístroje si preberal osobne od dodávateľa na Shell pumpe. Sumu za ne uhradil z peňazí, ktoré mu poslalo OSBD. Madlá stáli 235 eur a vyrábala ich firma Bartex. Brigádnici dostali všetko, čo mali dostať. Vyplatil im všetko, na čo mali nárok a nesúhlasil by, aby im niekto niečo iné dával. Ku koncu im už nič nedlžil. K decembru vyrovnal celý dlh. Splácal im ho po 50 eur mesačne. Ohľadom peňazí brigádnikom sa so žalovanou ani so svojou bývalou manželkou nerozprával a nemal vedomosť o tom, že peniaze im boli žalobkyňou vyplatené. V období rokov 2015 - 2017 mal dobré finančné možnosti. V tom čase mal exekúcie, asi 2. Jednalo sa o sociálnu a zdravotnú poisťovňu. Nevedel, že žalobkyňa vypláca exekúciu, túto si vyplatil sám poštovou poukážkou. Všetky exekúcie si vyplatil sám. Záhradné jazierko vykopal so synom. Stálo 700 eur a zaplatil ho on. Mestský bytový podnik v Novej Dubnici mu odmenu za vykonanú prácu vyplácal len na účet. Materiál nakupoval niekedy bezhotovostne, niekedy prostredníctvom hotovosti.

3. Súd vykonal dokazovanie a zistil skutkový stav. Výzvou zo dňa 22.02.2018 vyzvala žalobkyňa žalovaného na vrátenie pôžičky vo výške 2.200 eur zo dňa 25.02.2015, vo výške 700 eur zo dňa 02.03.2015, vo výške 300 eur zo dňa 05.08.2015 (účel: oprava motorového vozidla VOLVO), vo výške 700 eur (účel: mzda brigádnikom), vo výške 500 eur zo dňa 22.05.2017 (účel: zaplatenie madiel k zákazke NDCA), vo výške 170 eur (účel: hasiace prístroje NDCA), vo výške 2.172,12 eur zo dňa 30.06.2017 (účel: exekúcia R. N.), t. j. celkom suma 6.742,12 eur, a to do 3 pracovných dní od prevzatia

výzvy. Z čestného prehlásenia H. I. zo dňa 22.02.2018 vyplýva, že dňa 05.06.2017 bola svedkom pri preberaní finančných prostriedkov v sume 170 eur žalovaným od žalobkyne za účelom dobierky

- hasiace prístroje. Žalovaný dal prísľub vrátenia. Z čestného prehlásenia A. K. zo dňa 22.02.2018 vyplýva, že bola svedkom pri zapožičaní a preberaní finančných prostriedkov dňa 20.09.2016 v sume 700 eur, ktoré žalovaný žiadal od žalobkyne na vyplatenie dlžnej mzdy brigádnikom a dňa 22.05.2017 pri zapožičaní a preberaní sumy 500 eur za účelom zaplatenia materiálu - madlá na zákazke na Novej Dubnici žalovaným od žalobkyne. Žalovaný prisľúbil peniaze vrátiť. Z čestného prehlásenia A. K. zo dňa 10.09.2019 vyplýva, že z rozhovoru so žalobkyňou zistila, že žalovaný nevyplatil brigádnikom mzdu, a preto sa častejšie dopytovali na žalovaného. Raz ju žalobkyňa poprosila, aby odovzdala obálku, v ktorej bolo 700 eur chlapcom po pohrebe. Odovzdala ju K. s tým, aby si to prepočítali. O pár dní neskôr pri náhodnom stretnutí sa ich pýtala, či to bolo v poriadku, na čo jej oni odpovedali, že bolo. Z čestného prehlásenia Mgr. N. E. vyplýva, že bola svedkom pri zapožičaní finančných prostriedkov žalobkyňou žalovanému v sume 2.200 eur dňa 25.02.2015, v sume 700 eur dňa 02.03.2015 a dňa 05.08.2015 vo výške 300 eur za účelom opravy motorového vozidla VOLVO. Žalovaný si tiež požičal dňa 30.06.2017 sumu 2.172,12 eur, ktoré slúžili ako úhrada exekúcie. Všetky peniaze si požičal s prísľubom vrátenia. Z výpisu z účtu žalobkyne vyplýva, že dňa 16.01.2015 obdržala platbu vo výške 9.792 eur, pričom dňa 21.01.2015 ju poukázala ako úhradu na iný účet. Počiatočný stav na účte ku dňu 01.01.2015 bol vo výške 1.327,73 a konečný stav ku dňu 31.01.2015 bol vo výške 1.386,21 eur. Dňa 15.02.2016 došlo z účtu žalobkyne k výberu sumy 40.000 eur. Poštovou poukážkou zo dňa 30.06.2017 bola poukázaná súdnemu exekútorovi suma 2.169,12 eur. Odosielateľom bol žalovaný. Faktúrou č. 1020170001 zo dňa 21.07.2017, splatnou dňa 04.08.2017, vyfakturoval žalovaný sumu 8.583,73 eur za vykonané práce. Z výpisu z účtu žalovaného vyplýva, že dňa 25.02.2015 bol na účte účtovný zostatok vo výške - 1,19 eur. Ku dňu 10.03.2015 bol účtovný zostatok vo výške 448,81 eur, pričom od 25.02.2015 do 10.03.2015 nie je evidovaný na účte žiadny finančný pohyb. Ku dňu 08.08.2015 bol na účte žalovaného účtovný zostatok 200,67 eur, pričom dňa 06.08.2015 došlo k výberu sumy 300 eur. Ku dňu 20.09.2016 bol na účte žalovaného účtovný zostatok vo výške 390,62 eur. Ku dňu 22.05.2017 bol na účte žalovaného účtovný zostatok vo výške 2.083,08 eur. Ku dňu 08.07.2017 bol účtovný zostatok vo výške 903,48 eur. Ku dňu 26.07.2017 bol účtovný zostatok na účte vo výške 1.955,20 eur, ku dňu 01.08.2017 to bolo 710,20 eur. Z čestného prehlásenia I. E. zo dňa XX.XX.XXXX vyplýva, že v roku 2017 spolupracoval so žalovaným na zákazke pre Bytový podnik v Novej Dubnici. Zákazku aj dozoroval a s objednávateľom riešil vyplácanie zálohových platieb. Pred začatím práv vyplatil objednávateľ žalovanému 50 % hodnoty objednávky a po začatí prác mu bolo vyplatených ďalších 20 %. Zálohy predstavovali sumu 18.700 eur. Žalovaný tak nebol nútený kupovať materiál na zákazku v Novej Dubnici z požičaných peňazí. Faktúrou č. 122015 vyfakturoval žalovaný N. X. sumu 150 eur ako kúpnu cenu za vozidlo VOLVO. Z technického preukazu vozidla VOLVO vyplynulo, že k zmene držiteľa vozidla zo žalovaného na N. X. došlo dňa 06.11.2015. Zo zákazkového listu č. 292/2015 vyplýva, že vozidlo VOLVO bolo do servisu dotiahnuté ako nepojazdné. Predpokladaná výška opravy bola stanovená na sumu 5.600 eur. Vozidlo bolo prijaté dňa 06.11.2015 a odovzdané dňa 12.11.2015.

4. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žaloba podaná žalobkyňou je čiastočne dôvodná. Žalobkyňa svoj nárok uplatnený žalobou odvodzuje od zmluvy o pôžičke. V zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia zmluvou o pôžičke jedna strana (veriteľ) prenecháva druhej strane (dlžníkovi) veci určené podľa druhu, ktoré sa dlžník zaväzuje po čase vrátiť. Charakteristickým znakom zmluvy o pôžičke je, že má reálnu povahu. Na vznik záväzkového vzťahu teda nestačí len uzavretie zmluvy, ale vyžaduje sa aj reálne odovzdanie veci dlžníkovi. Žalobkyňa vo svojej žalobe tvrdila, že so žalovaným uzavrela hneď niekoľko zmlúv o pôžičke, teda, že tomuto viackrát požičala peniaze. Konkrétne sa malo jednať o nasledovné pôžičky: dňa 25.02.2015 suma 2.200 eur, dňa 02.03.2015 suma 700 eur, dňa 05.08.2015 suma 300 eur, dňa 20.09.2016 suma 700 eur, dňa 22.05.2017 suma 500 eur, dňa 05.06.2017 suma 170 eur a dňa 30.06.2017 sumu 2.172,12 eur. Vzhľadom k tomu, že žalovaný rozporoval tvrdenia žalobkyne a bránil sa tým, že uvedené pôžičky mu neboli poskytnuté, zaoberal sa súd na prvom mieste otázkou vzniku záväzkového vzťahu, t. j. či došlo nie len k uzavretiu zmluvy o pôžičke hoci aj len ústne, ale aj k reálnemu odovzdaniu peňazí. Prvou tvrdenou pôžičkou mala byť pôžička vo výške 2.200 eur zo dňa 25.02.2015. Z čestného prehlásenia N. E. síce vyplýva, že bola svedkom zapožičania tejto sumy žalobkyňou žalovanému, avšak v rámci svojej výpovede na pojednávaní sa o tejto sume vôbec nezmienila. Na výslovnú otázku súdu, aby uviedla, pri odovzdávaní ktorých pôžičiek bola osobne prítomná, označila len pôžičku vo výške 300 eur a vyplatenie exekúcie. Súd preto čestné prehlásenie tejto svedkyne vyhodnotil ako nedôveryhodné. Súd neuveril svedkyni, že pri písaní čestného prehlásenia sa sústredila

na najdôležitejšie položky, ktoré si už s odstupom času nepamätá, nakoľko aj čestné prehlásenie bolo spísané so značným časovým odstupom od momentu možného poskytnutia peňazí - 3 roky, čo je časový úsek, po uplynutí ktorého nie je objektívne možné pamätať si rôzne udalosti presne na deň. Toto je možné len za predpokladu, že by si o takejto udalosti svedkyňa viedla písomný záznam, čo však netvrdila. Písomný záznam si viedla podľa svojich vyjadrení žalobkyňa, preto možno bez pochybností dospieť k záveru, že predmetné čestné prehlásenie svedkyňa koncipovala v spolupráci so žalobkyňou. Aj z tohto dôvodu súd na čestné prehlásenie N. E. neprihliadol. S poukazom na uvedené možno konštatovať, že žalobkyňa pri preukazovaní poskytnutia tejto pôžičky neuniesla dôkazné bremeno a súdu dôveryhodne nepreukázala, že k reálnemu odovzdaniu sumy 2.200 eur skutočne došlo. K preukázaniu poskytnutia predmetnej pôžičky neprispel podporne ani účel pôžičky - oprava vozidla, nakoľko v konaní nebolo preukázané, že by v čase možného poskytnutia pôžičky bolo vozidlo opravované (podľa zákazkového listu č. 292/2015 bolo vozidlo servisované až v 11/2015, čo je približne 9 mesiacov od prípadného poskytnutia tvrdenej pôžičky). Je potrebné zdôrazniť, že účel pôžičky ako taký nie je určujúcim znakom poskytnutia pôžičky. Na preukázanie poskytnutia pôžičky môže slúžiť len nepriamo. Ďalšou pôžičkou mala byť suma 700 eur zo dňa 02.03.2015. O existencii tejto pôžičky sa vo svojom čestnom prehlásení vyjadrila N. E., keď uviedla, že bola svedkom zapožičania týchto peňazí, pričom podobne ako pri predchádzajúcej pôžičke vo svojej výpovedi uviedla, že bola svedkom odovzdania peňazí len v sume 300 eur a vyplatenia exekúcie. Súd z tohto dôvodu ako aj z dôvodu vyššie uvedeného pri pôžičke vo výške 2.200 eur vyhodnotil čestné prehlásenie ako nedôveryhodné a na toto neprihliadol. Pokiaľ sa svedkyňa E. k tejto pôžičke vyjadrovala aj vo svojej výpovedi, súd jej výpoveď v tomto smere vyhodnotil ako nejednoznačnú, keď uviedla, že o pôžičke vo výške 700 eur vedela, avšak z ďalšieho kontextu jej výpovede vyplynulo, že nebola osobne prítomná pri odovzdávaní tejto pôžičky žalovanému, čo znamená, že o nej mala len sprostredkované informácie. Táto skutočnosť výrazne oslabuje dôkaznú silu jej výpovede, a preto súd ustálil, že ani v tomto prípade žalobkyňa dostatočne nepreukázala poskytnutie týchto peňazí žalovanému. Podľa svojich tvrdení žalobkyňa mala požičať žalovanému aj sumu 300 eur dňa 05.08.2015. K poskytnutiu tejto pôžičky sa vyjadrila vo svojej výpovedi opäť svedkyňa E., ktorá uviedla, že bola prítomná pri odovzdávaní sumy 300 eur žalobkyňou žalovanému na realizáciu záhrady. V tomto prípade súd nemal dôvod spochybňovať výpoveď svedkyne, nakoľko žalovaný nerozporoval, že v tom čase sa vykonávali záhradné úpravy. Namietal len, že tieto uhrádzal sám. O tomto svojom tvrdení však súdu nepredložil žiaden dôkaz. Aj keď z výpisu z účtu žalovaného vyplýva, že v čase možnej pôžičky disponoval na účte určitým obnosom peňazí, z ktorého vybral sumu 300 eur, nebola to suma postačujúca na úhradu záhradných úprav, nakoľko ako sám žalovaný tvrdil, záhradné úpravy stáli 700 eur. Finančnými prostriedkami v takejto výške žalovaný v rozhodnom čase nedisponoval. Aj s poukazom na tieto podporné skutočnosti súd dospel k záveru, že žalobkyňa žalovanému pôžičku vo výške 300 eur naozaj poskytla. Čo sa týka pôžičky vo výške 500 eur zo dňa 22.05.2017, jej poskytnutie žalobkyňa preukazuje čestným prehlásením A. K.. Toto čestné prehlásenie, podobne ako aj čestné prehlásenie N. E., nepovažoval súd za dôveryhodné. Predmetné čestné prehlásenie vzbudzuje pochybnosti už len tým, že je v ňom uvedený presný dátum poskytnutia pôžičky, pričom čestné prehlásenie bolo spísané s odstupom takmer jedného roka od možného poskytnutia pôžičky. Súd zastáva rovnaký názor, ako v prípade čestného prehlásenia N. E., že nie je objektívne možné, aby si človek bežné udalosti pamätal aj s odstupom času presne na deň, obzvlášť, keď navyše ide o osobu vyššieho veku. Presný dátum je možné pamätať si za predpokladu, že by si A. K. viedla písomný záznam o tejto udalosti. Ako súd už vyššie uviedol, písomný záznam si podľa svojich tvrdení viedla žalobkyňa, a preto možno s istotou tvrdiť, že aj toto čestné prehlásenie bolo pripravované a spisované v spolupráci so žalobkyňou, čím sa podstatne znižuje dôkazná sila tejto listiny. S poukazom na uvedené možno konštatovať, že ani v prípade tejto pôžičky žalobkyňa dôveryhodne nepreukázala jej reálne odovzdanie žalovanému. V prospech žalovaného podporne svedčí aj fakt, že v čase, keď malo dôjsť k žalobkyňou tvrdenej pôžičke, žalovaný na účte disponoval dostatočným množstvom peňažných prostriedkov na to, aby pokryl svoje potreby tak, ako to tvrdil v rámci svojej obrany. V neposlednom rade si žalobkyňa uplatnila i nárok na vrátenie pôžičky vo výške 170 eur. K poskytnutiu tejto pôžičky sa vo svojom čestnom prehlásení vyjadrila svedkyňa H. I., keď uviedla, že bola svedkom pri preberaní pôžičky žalovaným od žalobkyne vo výške 170 eur. V rámci svojej svedeckej výpovede však uviedla, že dvakrát podávala žalobkyni peňaženku, z ktorej vybrala a dala žalovanému peňažné prostriedky. Koľko to bolo a na aký účel v tom čase nevedela, dozvedela sa to s odstupom času sprostredkovane od žalobkyne. Súd teda jej čestné prehlásenie vyhodnotil ako nedôveryhodné, keď navyše svedkyňa sama uviedla, že toto nepísala a pravdepodobne ho pripravovala žalobkyňa. Za stavu, keď svedkyňa síce bola svedkom odovzdania peňazí žalobkyňou žalovanému, avšak nevidela, o akú sumu sa jednalo, nemožno mať na isto, že sa jednalo o pôžičku uplatňovanú žalobkyňou v tomto konaní vo výške 170 eur. Preto aj v tomto prípade nemožno uzavrieť inak ako, že

žalobkyňa ani v prípade tejto pôžičky neuniesla dôkazné bremeno a súdu dôveryhodným spôsobom nepreukázala odovzdanie peňazí žalovanému vo výške 170 eur. Zhrnúc vyššie uvedené skutočnosti možno konštatovať, že žalobkyňa zo žalobou uplatnených súm preukázala len poskytnutie pôžičky vo výške 300 eur dňa 05.08.2015. V tejto súvislosti súd skúmal, či uvedená pôžička je splatná. Dospel však k záveru, že táto pôžička splatná nie je. Hoci žalobkyňa ohľadne splatnosti pôžičiek počas konania menila svoje tvrdenia, je možné ustáliť aj s poukazom na výpoveď svedkyne E. a I., že splatnosť pôžičiek bola ponechaná na vôli dlžníka, t. j. žalovaného, keď podľa ich poznatkov mal žalovaný pôžičky splniť, keď bude mať peniaze. Za takéhoto stavu potom bolo potrebné postupovať v zmysle a obrátiť sa na súd s návrhom na určenie splatnosti pohľadávky (pôžičky). Veriteľ totiž môže s úspechom uplatniť nárok na zaplatenie pohľadávky na súde len v prípade, že táto je už splatná. Rovnaký záver by platil aj pre ostatné pôžičky, pokiaľ by bolo preukázané ich poskytnutie žalovanému.

5. Pokiaľ ide o sumu vo výške 700 eur zo dňa 20.09.2016, ktorú mala žalobkyňa žalovanému požičať na vyplatenie mzdy brigádnikom a o sumu 2.172,12 eur zo dňa 30.06.2017, ktorú mala žalobkyňa poskytnúť žalovanému na vyplatenie exekúcie, dospel súd k záveru, že v týchto prípadoch nedošlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke. Zmluva o pôžičke je dvojstranný právny úkon, t. z. ide o dohodu medzi veriteľom a dlžníkom o poskytnutí veci a o jej vrátení po uplynutí určitého času. V súdenej veci však k takejto dohode medzi stranami ohľadne požičania uvedených súm nedošlo. Žalobkyňa sama uviedla, že v prípade sumy 700 eur túto vyplatila brigádnikom pre dobré susedské vzťahy a aj svedkyňa E. uviedla, že žalovaný žalobkyňu sám o požičanie týchto peňazí nežiadal, hoci pred ňou vyjadril želanie o požičanie peňazí. Rovnako to bolo aj v prípade sumy 2.172,12 eur na vyplatenie exekúcie. Aj v tomto prípade sama žalobkyňa doznala, že exekúciu vyplatila z vlastnej iniciatívy, pretože sa bála, že prídu o pozemok, ktorý bol zaťažený exekučným záložným právom. Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu mal súd za to, že žalobkyňa v oboch týchto prípadoch plnila povinnosť žalovaného, v dôsledku čoho jej vzniklo právo požadovať od žalovaného to, o čo sa žalovaný plnením žalobkyne obohatil. Toto právo žalobkyne vyplýva z ustanovenia . Základnými predpokladmi aplikácie tohto ustanovenia sú: 1) existencia právnej povinnosti na konkrétne plnenie na strane toho, za koho bolo plnené a b) splnenie tejto povinnosti subjektom, ktorý nemal právnu povinnosť plniť. Nevyhnutným predpokladom vzniku bezdôvodného obohatenia podľa tohto ustanovenia je, že tomu, kto plnil za dlžníka jeho veriteľovi, aj tomu, komu sa plnilo, bolo zrejmé, že bolo plnené za iného. V danom prípade možno konštatovať, že boli splnené všetky zákonom predpísané predpoklady vzniku bezdôvodného obohatenia plnením za iného. Čo sa týka sumy 700 eur, existovala povinnosť žalovaného na vyplatenie mzdy brigádnikom, pričom žalobkyňa nemala povinnosť toto plnenie poskytnúť. Hoci sa žalovaný v konaní bránil tým, že brigádnikom nič nedlžil, súd tejto jeho obrane neuveril, nakoľko z výpovedí samotných brigádnikov, svedkov K. J. a I. J., jednoznačne vyplynulo, že žalovaný im za vykonanú prácu mzdu dlžil. Navyše žalovaný aj v súvislosti s výplatou tejto mzdy menil počas konania tvrdenia, keď najprv tvrdil, že im nič nedlžil a neskôr, že im dlh splácal po 50 eur mesačne. Z výpovedí svedkov však splácanie mzdy zo strany žalovaného v splátkach preukázané nebolo. Súd vyhodnotil výpovede týchto svedkov ako dôveryhodné; nemal dôvod ich spochybňovať, a to aj s poukazom na tú skutočnosť, že vo vzťahu k stranám sporu nie sú v žiadnom príbuzenskom vzťahu a nemajú žiadny záujem na výsledku sporu. Takisto žalobkyni ale aj brigádnikom bolo zrejmé, že žalobkyňa plní za žalovaného, keď im bolo jednoznačne povedané pri odovzdávaní obálky s peniazmi, že to majú od žalovaného. Táto skutočnosť vyplynula tiež z výpovedí uvedených svedkov. Pre vydanie bezdôvodného obohatenia nie je rozhodujúce, či plnenie bolo poskytnuté so súhlasom dlžníka, ale nesmie ísť o situáciu, že bolo plnené proti jeho vôli. Žalovaný síce tvrdil, že o dlhu na mzdách sa nerozprával ani so svojou manželkou, ani so žalobkyňou, avšak súd tieto jeho tvrdenia vyhodnotil ako účelové. Z výpovedí ako svedkyne E., tak aj samotnej žalobkyne vyplynulo, že sa s ním o tom rozprávali, pričom pred svedkyňou E. sám vyslovil želanie, keby mu žalobkyňa na tento účel požičala peniaze. Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že žalovaný výslovne nenamietal plnenie žalobkyne brigádnikom, a preto možno ustáliť, že k plneniu žalobkyne v prospech brigádnikov nedošlo síce s výslovným súhlasom žalovaného, ale nedošlo k nemu ani proti jeho vôli. S poukazom na uvedené súd zastával názor, že žalobkyni vznikol nárok na vydanie bezdôvodné obohatenia za plnenie mzdy brigádnikom vo výške 700 eur. Pokiaľ žalovaný namietal aj výšku plnenia, o tejto súd nemal pochybnosti, nakoľko sami brigádnici v konaní s odstupom času približne uviedli sumu, ktorú im žalovaný dlžil, keď uviedli, že to mohlo byť 300 - 350 eur pre každého. Obdobná situácia je aj v prípade sumy 2.172,12 eur, ktorá bola vyplatená na úhradu exekúcie. V tomto smere žalobkyňa súdu dostatočne preukázala, že exekúciu vyplatila za žalovaného, čo vyplynulo z ňou predloženého ústrižku poštového poukazu, ako aj z výpovede svedkyne Bartákovej. Žalovaný nerozporoval, že takáto exekúcia sa pre jeho dlhy skutočne viedla, t. j. bola tu existencia jeho povinnosti plniť a žalobkyňa nebola povinná k takémuto

plneniu. Uvedením mena žalovaného do poštovej poukážky ako odosielateľa žalobkyňa jednoznačne určila, že spláca dlh žalovaného. Pokiaľ žalovaný namietal, že exekúciu si vyplatil sám, treba zdôrazniť, že o tejto skutočnosti neposkytol súdu žiaden dôveryhodný dôkaz, či už výpis z účtu, z ktorého by vyplývalo, že uvedenú sumu vybral, alebo iný dôkaz. Z ním predložených výpisov z účtu nevyplýva, že by takáto suma bola v rozhodnom období z účtu vybratá, pričom však vyplýva, že v rozhodnom období na účte ani nedisponoval dostatočným množstvom peňazí, z čoho by bolo možné usudzovať na pravdivosť jeho tvrdení. Vzhľadom k týmto skutočnostiam súd ustálil, že aj v prípade sumy 2.172,12 eur vznikol žalobkyni nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. S poukazom na uvedené, za stavu, keď žalobkyňa súdu nepreukázala poskytnutie pôžičiek žalovanému v sumách 2.200 eur, 700 eur, 500 eur a 170 eur, poskytnutie pôžičky v sume 300 eur síce preukázala, avšak túto súd vyhodnotil ako nesplatnú a sumy 700 eur a 2.172,12 eur súd posúdil ako bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného, uložil súd povinnosť žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 2.872,12 eur, ktorá suma predstavuje súčet sumy 700 eur titulom zaplatenia mzdy brigádnikom a sumy 2.172,12 eur titulom zaplatenia exekúcie a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol. Žalobkyňa vyzvala žalovaného na splnenie uloženej povinnosti výzvou zo dňa 22.02.2018, pričom však nepreukázala, že táto výzva bola žalovanému aj skutočne doručená, nakoľko doručenie výzvy žalovaný namietol. Žalovaný bol teda povinný plniť žalobkyni do troch dní (lehota uvedená vo výzve) od doručenia tejto výzvy spolu so žalobou v rámci tohto súdneho konania. Keďže žalovaný nesplnil svoj záväzok včas a riadne, dostal sa do omeškania, v dôsledku čoho vznikol žalobkyni nárok na úrok z omeškania, ktorý jej súd priznal v zmysle vyššie uvedeného zákonného ustanovenia vo výške 5 % ročne zo sumy 2.872,12 eur od 31.12.2018 do zaplatenia (žalovaný prevzal žalobu, ktorej súčasťou bola aj predmetná výzva dňa 27.12.2018 + 3 dni na plnenie = 30.12.2018. Odo dňa 31.12.2018 je žalovaný v omeškaní s plnením) a vo zvyšnej časti žalobu aj v časti úroku z omeškania zamietol. V predmetnej veci mala každá zo strán úspech len čiastočný (žalobkyňa mala úspech vo výške 42,6 %, žalovaný vo výške 57,4 %; rozdiel ich pomerných úspechov predstavuje 14,8 %). Obe strany mali úspech v konaní približne rovnaký, preto súd rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Lehotu na splnenie povinnosti, 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia, určil súd podľa s tým, že takto stanovenú lehotu považoval za primeranú vzhľadom k výške uloženej povinnosti. 6. Proti tomuto rozsudku, podal včas odvolanie žalovaný, v ktorom uviedol, že okresný súd ho zaviazal na zaplatenie sumy vo výške 2.872,12 eur, ktorá pozostáva z dvoch súdom priznaných nárokov, a to 1. suma vo výške 700,- eur, a 2. suma vo výške 2.172,12 eur. Zaplatenia oboch súm sa žalobkyňa prostredníctvom svojej právnej zástupkyne domáhala z titulu ústnej zmluvy o pôžičke, ktorú mala so žalovaným uzavrieť. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania došiel k záveru, že medzi žalobkyňou a žalovaným nedošlo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke. Napriek tomu oba nároky priznal a to z titulu bezdôvodného obohatenia v zmysle ustanovení (ďalej len ,Z") a OZ, čím v konaní došlo k porušeniu ustanovenia . Žalobkyňa žalobu počas celého konania nezmenila a až do konca konania na nej trvala v plnom rozsahu s tým, že jednoznačne tvrdila, že so žalovaným uzatvorila zmluvy o pôžičke. Svoje tvrdenia, však hodnoverne nepreukázala a dôkazné bremeno žalobkyňa neuniesla. Týmto konaním súdu bolo žalovanému odopreté právo na spravodlivý súdny proces pozostávajúce z čiastkových práv: rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, ktoré v tomto konaní nesprávnym procesným postupom súdu nemohli byť realizované. Toto porušenie práv žalovaného zapríčinilo nesprávne rozhodnutie súdu vo veci a tým dosiahlo takú intenzitu, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Súd prvej inštancie počas predbežného posúdenia veci uviedol, že súd bude na vec aplikovať ustanovenia upravujúce zmluvu o pôžičke. Súd na zmenu kvalifikácie neupozornil ani počas konania. Vzhľadom na túto skutočnosť sa žalovaný počas konania sústredil vo svojej procesnej obrane na vyvrátenie tvrdení žalobkyne o uzavretí zmlúv o pôžičke so žalobkyňou, teda sústredil sa na dokazovanie týkajúce sa merita veci a nie nesúvisiacich skutočností za aké považuje aj existenciu bezdôvodného obohatenia, ktorého vydanie si žalobkyňa nenárokovala. V prípade, ak by bola v konaní prejednávaná aj otázka vzniku bezdôvodného obohatenia, žalovaný by dokazovanie doplnil a viedol by svoju procesnú obranu iným spôsobom. Má za to, že žalovanému sa v konaní podarilo dokázať, že medzi ním a žalobkyňou nedošlo k uzavretiu žiadnej zmluvy o pôžičke. Napriek tomu, súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že k jednej pôžičke medzi sporovými stranami došlo, s čím nesúhlasí. Podľa súdu prvej inštancie došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke, ktorou bola žalovanému poskytnutá pôžička vo výške 300,- eur za účelom zaplatenia záhradníckych služieb, ktoré boli vykonané v záhrade na pozemku vo výlučnom vlastníctve žalobkyne. Žalobkyňa by si tak odovzdaním tejto finančnej čiastky splatila vlastný záväzok, ktorý mala voči záhradníčke vykonávajúcej tieto práce, a preto sa nemôže jednať o pôžičku. Súd prvej

inštancie sa pritom nezaoberal rozporom medzi žalobou a výpoveďou žalobkyne, ktorý spočíva v tvrdení, že v auguste 2015 žalobkyňa požičala žalovanému sumu vo výške 300,- eur na realizáciu záhrady, pričom v žalobe žalobkyňa uviedla, že dňa 5.8.2015 požičala žalovanému sumu 300,- eur na opravu vozidla VOLVO a o záhradných prácach sa vôbec nezmienila. Vzhľadom na to, že žalobkyňa počas konania žalobu nerozšírila o ďalší nárok, má za to, že sa jedná o ten istý nárok a tieto rozpory len potvrdzujú jeho fiktívnosť. Rovnaký rozpor nastal medzi čestným vyhlásením svedkyne N. E. a jej výpoveďou, keďže v čestnom vyhlásení tvrdila, že žalobkyňa poskytla žalovanému pôžičku vo výške 300,- eur na opravu jeho vozidla Volvo, pričom na pojednávaní tvrdila, že táto suma mala slúžiť na vyplatenie záhradníckych služieb vykonaných na záhrade, ktorá patrila žalobkyni. Žalovaný v konaní vyvrátil existenciu tejto pôžičky, preukázaním skutočnosti, že vozidlo VOLVO opravované nebolo, ale bolo odpredané ako nepojazdné a ďalej skutočnosťou, že záhradnícke služby boli vykonávané pre žalobkyňu, upravovala sa záhrada v jej výlučnom vlastníctve a dokonca žalovaný tieto záhradné úpravy žalobkyni uhradil z vlastných prostriedkov až vo výške 700,- eur. V tejto súvislosti si dovolí poznamenať, že to nebolo jediný krát, čo žalovaný investoval svoje financie do majetku žalobkyne. Žalovaný osobne a s vynaložením vlastných prostriedkov vykonal aj rozsiahlu rekonštrukciu domu žalobkyne. Pokiaľ súd prvej inštancie tvrdí, že žalovaný nepreukázal, že takúto sumu v tom čase vyberal z účtu, poukazuje na skutočnosť, že žalobkyňa takýto výber z účtu taktiež nedokladovala. Žalobkyňa v konaní predložila čiastkové výpisy z účtu, ktoré nedokazujú, že v rozhodnom čase disponovala dostatočnými finančnými prostriedkami. Z týchto výpisov vyplýva, že dňa 2.1.2015 (v čase kedy podľa jej tvrdení nemalo dôjsť k žiadnej pôžičke) vybrala zo svojho účtu hotovosť vo výške 350,- eur, a že jej boli dňa 16.1.2015 zo strany ÚPSVaR poukázané finančné prostriedky na uhradenie zdravotníckych pomôcok vo výške 9.792,-eur, ktoré v rovnakej výške uhradila prevodom na bankový účet spoločnosti Letmo SK, s.r.o., čo s podanou žalobou taktiež nesúvisí. Ďalej žalobkyňa doložila do súdneho spisu doklad o výbere finančnej hotovosti z účtu žalobkyne, ktorý dňa 15.2.2016 vykonala svedkyňa N. E.. Účel tohto výberu nie je známy, keďže nemohol súvisieť so žiadnou z údajných pôžičiek žalovanému, resp. súdom priznaných platieb v mene žalovaného. K vyplateniu sumy 700,- eur bratom J. malo dôjsť 20.9.2016 a keďže sa malo jednať o odplatu za ich práce vykonané počas letnej brigády, žalobkyňa ani svedkyňa N. E. nemohli vo februári toho roka ani vedieť, či bratia J. budú pre žalovaného počas leta vôbec pracovať. Zároveň tento výber nemôže súvisieť ani s existenciou exekúcie žalovaného, ktorá vznikla až o viac ako rok neskôr a vyplatená bola z finančných prostriedkov žalovaného dňa 30.6.2017. Zároveň je absolútne nepravdepodobné, že by dcéra žalobkyne - N. E., vybrala z účtu žalobkyne hotovosť vo výške 40.000,-eur bez presného účelu a držala by takúto hotovosť doma. V tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že v zmysle o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o ochrane pred financovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých zákonov sú banky povinné overovať účel transakcií vyšších ako 15.000,- eur a hotovostných transakcií vyšších ako 10.000,- eur. Takže pani N. E. musela v banke deklarovať na aký účel túto hotovosť z účtu vyberá. Žalovaný súdu preukázal, že vlastní účet v internetovej banke mBank S.A., pobočka zahraničnej banky. Špecifikum tejto banky spočíva v tom, že nemá pobočky a preto neprijíma hotovostné vklady svojich klientov. Z tohto dôvodu žalovaný odplatu za vykonané zákazky, ktoré mu boli vyplácané v hotovosti nevkladal na svoj bankový účet a ponechával si ich v hotovosti. Táto skutočnosť nebola v konaní hlbšie dokazovaná z dôvodu, že neexistenciu zmluvy o pôžičke považoval za dostatočne preukázanú, s čím sa stotožnil aj súd. Stále trvá na tom, že voči žalobkyni nemá žiadne záväzky, či už z titulu zmluvy o pôžičke alebo bezdôvodného obohatenia. Súd prvej inštancie žalobkyni priznal nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 2.172,12 eur na základe predloženého ústrižku z poštového poukazu a výpovede svedkyne N. E.. Žalovaný nepovažuje svedectvo N. E. za vierohodné, na čo poukazoval aj počas konania. Žalobkyňa a svedkyňa N. E. majú k žalovanému značne negatívny vzťah, čo sa preukázalo aj počas rozvodového konania vedeného na tomto súde pod sp. zn. a po ňom, keďže N. E. (aj za pomoci jej matky - žalobkyne) stále bráni žalovanému realizovať súdom vymedzený styk s maloletými deťmi. Negatívny vzťah N. E. voči žalovanému dokazuje aj podanie niekoľkých trestných oznámení, ktoré sa nepreukázali ako pravdivé. Súd prvej inštancie v rozsudku sám konštatoval, že čestné vyhlásenie N. E. považuje za nedôveryhodné a svedectvo N. E. ako nejednoznačné a následne, na druhej strane, je táto osoba dostatočne dôveryhodná na osvedčenie existencie pôžičky 300,- eur na záhradnícke služby (o ktorej sa pritom v čestnom vyhlásení nezmieňovala, ako uvádza vyššie) a zaplatenia súm 700,- eur na mzdu J. a 2.172,12 eur za exekúciu žalovaného. Počas konania taktiež upozornil na skutočnosť, že žalobkyňa so svedkyňou N. E. zadržiavajú žalovanému jeho osobné veci a veci, ktoré žalovanému slúžili na výkon povolania vrátane účtovníctva žalovaného. Ústrižok z poštovej poukážky, ktorou bola uhradená exekúcia žalovaného, bol založený v účtovníctve žalovaného a preto k nemu žalovaný nemal prístup, ale žalobkyňa áno. Skutočnosť, že žalobkyňa predložila súdu ústrižok

z poštovej poukážky žiadnym spôsobom nedokazuje pôvod finančných prostriedkov, ktorými bola dlžná suma uhradená. Pokiaľ ide o sumu 700,- eur, ktorú mala podľa rozsudku žalobkyňa vyplatiť v mene žalovaného ako mzdu bratom J., súd považoval sa dostatočne overené, že žalovaný mal povinnosť vyplatiť bratom J. mzdu vo výške 700,- eur za oboch. Súd prvej inštancie sa pritom nezaoberal otázkou, či takýto nárok J. skutočne vznikol alebo bol splnením ich neoprávnenej požiadavky. V konaní nebola predložená ani dohoda o brigádnickej práci študentov, ani mzdový list alebo zoznam odpracovaných hodín, z ktorého by vyplývalo, že im nárok na vyplatenie odmeny v tejto výške vznikol. Opakovane tvrdil, že odmenu, ktorá bratom za vykonané práce patrila, uhradil sám z vlastných finančných prostriedkov. Na základe vyššie uvedených skutočností považuje rozsudok súdu prvej inštancie za nesprávny. Súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval svoje procesné práva v takej miere, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces. Rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, t.j. k existencii bezdôvodného obohatenia žalovaného voči žalobkyni. Tento skutkový stav však nemôže obstáť, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, pretože dokazovanie vo veci bezdôvodného obohatenia nebolo vykonané, keďže sa ho žalobkyňa v konaní ani nedomáhala. Navrhoval, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 7. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedla, že žalovaný vyčíta súdu prvej inštancie, že neuniesla dôkazné bremeno a údajne súd počas predbežného posúdenia veci uviedol, že bude na vec aplikovať ustanovenia upravujúce zmluvu o pôžičke. Tvrdí, že súd na zmenu kvalifikácie neupozornil ani počas konania. Takéto tvrdenie sa nezakladá na pravde, nakoľko súd upozornil, že sa môže jednať aj o bezdôvodné obohatenie. Preto mal žalovaný dostatok času predkladať dôkazy a návrhy využijúc ich na svoju ochranu, no nie každého pojednávania sa zúčastnil a je presvedčená, že si je vedomý, že jej mal uhradiť sumu 6 742,12 eur, no rozsudok nenapadla odvolaním, lebo z klamstiev, ktoré prezentoval žalovaný na pojednávaní bola veľmi sklamaná a neverila, že žalovaný dokáže vedome klamať aj pred súdom. Jednanie s ním ju vyčerpávalo, každého pojednávania sa zúčastnila a doteraz sa podpísalo konanie i pod jej zhoršený zdravotný stav. Považuje rozhodnutie okresného súdu za zákonné a spravodlivé, odvolanie žalovaného za nedôvodné. Súd jednoznačne vyhodnotil dôveryhodnosť svedeckých výpovedí bratov J. ako aj úhradu exekučného konania za žalovaného, a preto žalovaného zaviazal uhradiť sumu 2.872,12 eur aj s úrokom z omeškania od 31.12.2018. Pokiaľ žalovaný poukazoval počas konania na svedeckú výpoveď svojho brata I. E., dovoľuje si poukázať na tú skutočnosť, že menovaný bol v uvedenom období v konkurze a jeho čestné prehlásenie zo dňa 11.09.2019 sa vôbec nezakladá na pravde. Útočenie na jej dcéru je len pomstou žalovaného, nakoľko jej dcéra v styku otcovi s deťmi nebráni, ale otec sa o deti nezaujíma, na súde klamal, keď nepriznal, že mu bol zobraný vodičský preukaz, nakoľko bol pod vplyvom alkoholu a o jeho prístupe k zodpovednosti k jej vnukom je tá skutočnosť, že i najstarší syn sa od neho odsťahoval a prerušil s ním kontakty, hoci ho zneužíval v iných súdnych konaniach, aby vypovedal proti jej dcére. Hoci žalovaný s nimi už nebýva, doteraz trpí za výborne odvedenú prácu a množstvo nespokojných zákazníkov zo vzťahu so žalovaným, ktorým doposiaľ ostal dlžným, podobne ako jej a títo ich doteraz navštevujú a hľadajú B. E.. To, že si neplní ani vyživovaciu povinnosť voči vnukom, hoci tvrdí, že jeho príjmy sú nadštandardné, s touto vecou nesúvisí a ako si toto dcéra rieši je výlučne v jej kompetencii. Trestné konania, ktoré dcéra iniciovala boli zastavené z dôvodu tzv. účinnej ľútosti, kedy žalovaný dlh na výživnom vždy vyrovnal. C. J., ako aj listiny o exekúcii postačovali súdu, aby návrhu vyhovel, opísala veľmi podrobne, ako k úhrade exekúcie došlo, aj ako došlo k úhrade mzdy J.. Žalovaný vie, že je imobilná, že dostala náhradu škody v súvislosti s úrazom, neraz si od nej finančné prostriedky požičiaval, vždy sľuboval, ako jej ich vráti, no dnes vie, že podvádzal nie len jej dcéru ale aj ju, parazitoval na nej a doteraz má dlhy voči mnohým občanom, ktorí ho v jej domácnosti doteraz vyhľadávajú. Na základe vyššie uvedeného zastáva názor, že rozsudok okresného súdu je zákonný, spravodlivý, a preto je potrebné tento podľa ako vecne správny potvrdiť. Zároveň si uplatňuje trovy odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 8. Žalovaný v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne uviedol, že tvrdenia žalobkyne uvedené vo vyjadrení popiera, pretože sú klamlivé, rovnako, ako aj žalobkyňou podaná žaloba. Tvrdenia žalobkyne nie sú ničím podložené. Vzhľadom na to, že tieto klamstvá ani nesúvisia s týmto konaním, žalovaný nebude zaťažovať súd svojimi reakciami na tieto tvrdenia a ich vyvracaním. Žalobkyňa sa ohováraním žalovaného a neustálym poukazovaním na svoj zdravotný stav snaží emočne ovplyvňovať súd. Na žalovaného psychiku veľmi negatívne pôsobí skutočnosť ako sa voči nemu zachovala žalobkyňa, ktorej na vlastné náklady zrekonštruoval dom a pomáhal sa o ňu starať, avšak citové dopady na účastníkov konania nie sú pre toto konania akýmkoľvek spôsobom rozhodujúce. Z hľadiska všetkých zásad nášho

právneho systému a z vyššieho princípu spravodlivosti verí v nestranný súd, ktorý sa nedá ovplyvniť irelevantnými citovými vyjadreniami žalobkyne, a rozhodne podľa preukázaného skutkového stavu veci, ktorý jej žalobu vyvracia. Žalobkyňa si nárokovala v tomto konaní zaplatenie sumy vo výške 6.742,12 eur s príslušenstvom, napriek tomu považuje rozhodnutie súdu, ktoré jej priznáva len čiastočnú sumu vo výške 2.872,12 eur za správne, zákonné a spravodlivé. Týmto žalobkyňa len potvrdila, že žalovaná pohľadávka bola vymyslená a založená na klamstve. Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že v konaní došlo k zmene právnej kvalifikácie a je chybou žalovaného, že sa nezúčastnil každého súdneho pojednávania, uvádza, že sa zúčastnil pojednávaní v maximálne možnom rozsahu v akom mu to jeho pracovné povinnosti dovolili a na všetkých pojednávaniach bol účastný jeho právny zástupca. V tejto súvislosti odkazuje na zápisnicu o pojednávaní v tomto konaní zo dňa 20. júna 2020, v ktorej je zaznamenané: ,,Bolo dané predbežné posúdenie, podľa ktorého súd na vec bude aplikovať ustanovenia upravujúce zmluvu o pôžičke. Za sporný súd považuje celý skutkový základ vzhľadom na to, že žalovaný poskytnutie pôžičiek zo strany žalobkyne popiera.“ K následnej zmene posúdenia veci a aplikácii ustanovení o bezdôvodnom obohatení počas konania nedošlo, čo potvrdzujú aj zápisnice o následných pojednávaniach. K jeho finančnej situácii uvádza, že žalobkyňa si musí uvedomiť, že príjem SZČO nie je žiadnym spôsobom vopred daný, ani jasne predvídateľný. Príjmy živnostníkov sú značne volatilné a ovplyvňované rôznymi faktormi, preto by si žalobkyňa mala uvedomiť, že finančné výsledky žalovaného v roku 2017 nezakladajú relevantný predpoklad, že takéto príjmy žalovaný dosahuje aj dnes. Rovnako nevidí žiadnu súvislosť medzi finančnou situáciou svedka I. E., ktorý mal byť v konkurze, a hodnovernosťou jeho Čestného vyhlásenia. Žalovaný nežiadal žalobkyňu o žiadne finančné prostriedky, ani od nej žiadne finančné prostriedky neprevzal. Preto odmieta, že by mal voči žalobkyni akýkoľvek dlh, či už z titulu pôžičky alebo bezdôvodného obohatenia. Táto skutočnosť bola preukázaná aj v konaní pred súdom. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutkové a právne dôvody sa odvoláva voči rozsudku a navrhoval, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v zmysle ods. ods. 1písm. b) a c) zrušil a vec podľa CSP vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 9. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedla, že zotrváva na svojom vyjadrení z 13.05.2020 a na doplnenie uvádza nasledovné. Skutočne žiadala, aby jej žalovaný vyplatil sumu 6.742,12 eur, no súd jej priznal len sumu 2.872,12 eur. Dnes je presvedčená, že konanie žalovaného bolo od začiatku premyslené a prešpekulované. Peniaze si požičiaval hlavne v hotovosti, tak sa jej nepodarilo celú dlžnú sumu jednoznačne preukázať a ako uvádzala vo svojom vyjadrení, odvolanie nepodala, keďže uznala, že doplatila na dôverčivosť a na slovo, ktoré jej v tej dobe žalovaný dal a je si vedomá, že žiaľ musí znášať dôsledky svojej dôverčivosti a preto napadnuté rozhodnutie považuje za zákonné, nie však za spravodlivé. Jej zdravotný stav nebol predmetom konania a preto sa ani k vyjadreniu v tejto časti nevyjadruje. Žalovaný tvrdí, že klame. Ona vždy žila čestne, na rozdiel od žalovaného, ktorý nemal problém v inom súdnom konaní vedome zavádzať súd, že nemá problémy s alkoholom, hoci v tom čase mal odobraté vodičské oprávnenie práve pre alkohol. O jeho nečestnom konaní svedčia aj jeho početné exekúcie a protichodné vyjadrenia vo viacerých súdnych konania. Pokiaľ sa týka rekonštrukcie jej rodinného domu, nikdy nepopierala, že by sa žalovaný na týchto prácach fyzicky nepodieľal, no na obstaranie materiálu mu ako vlastníčka nehnuteľnosti dôverovala a na tento materiál vždy dostal potrebný obnos peňazí v hotovosti tak, ako žiadal. Vie, že žalovaný materiál kúpil a je presvedčená, že pokladničné bloky a faktúry si zaúčtoval do svojho účtovníctva a uplatnil si odpočet DPH. Počas celej doby neprispieval žiadnou sumou na energie, plyn, hoci býval s celou rodinou u nej a má vedomosť, že i dnes mimo rôznych iných exekúcií si neplní ani vyživovaciu povinnosť, z čoho je zrejmé, že už takého človeka ako bola ona nenájde, keď neraz ju oslovoval „máti - požičajte - vrátim“. Žiadala odvolanie ako nezákonné zamietnuť a rozhodnutie ako vecne správne potvrdiť.

10. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. a , bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti vo výroku I., ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni 2.872,12 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.872,12 eur od 31.12.2018 do zaplatenia, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku podľa zmeniť a žalobu v tejto časti zamietnuť a v napadnutej časti vo výroku II. čo do sumy 300 eur s príslušenstvom je potrebné odvolanie žalovaného podľa odmietnuť, ako odvolanie podané neoprávnenou osobou. 11. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá čo do sumy 3570 eur s príslušenstvom, odvolaním napadnutý nebol, a preto zostalo rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti právoplatné a rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknuté.

12. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala od žalovaného zaplatenia sumy vo výške 6.742,12 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 6.742,12 eur od 01.03.2018 do zaplatenia a náhrady trov konania. Svoju žalobu odôvodnila tým, že je svokrou žalovaného, s ktorým žila v spoločnej domácnosti. Žalovaný podnikal, v podnikaní sa mu nedarilo a počas ich spolužitia ju žiadal o rôzne pôžičky. K žiadosti vždy došlo ústne, finančné prostriedky mu podľa jeho požiadaviek zapožičala s tým, že peniaze jej vráti, keď ho o to požiada. Takto mu požičala dňa 25.02.2015 sumu 2.200 eur, dňa 02.03.2015 sumu 700 eur, dňa 05.08.2015 sumu 300 eur, dňa 20.09.2016 sumu 700 eur, dňa 22.05.2017 sumu 500 eur, dňa 05.06.2017 sumu 170 eur a dňa 30.06.2017 sumu 2.172,12 eur; spolu teda sumu 6.742,12 eur. Žalovaného vyzvala listom zo dňa 22.02.2018 na vrátenie danej sumy, pričom žalovaný na to nijak nereagoval. V rámci svojej výpovede pred súdom prvej inštancie čo sa týka priznanej sumy 700 eur a 2.172,12 eur však uviedla, že žalovaný mal zákazku v Pezinku, kde ako brigádnici mu chodili pomáhať susedia. Občas ich aj vyplatil. Po čase už však s ním prestali na zákazku chodiť. Vždy, keď ho títo susedia videli prísť domov, chodili za ním. Pýtala sa matky týchto chlapcov, čo od žalovaného stále chcú. Povedala, že žalovaný im dlží peniaze za prácu v Pezinku, pričom uviedla, že sa jedná o sumu 700 eur. So žalovaným sa o tomto rozprávala a dohovárala mu, na čo jej on povedal, že to je jeho vec. Potom poprosila svoju matku, aby sumu 700 eur odovzdala chlapcom v kostole, keďže chodili miništrovať. Potom prišla na neho exekúcia vo výške 2.172,12 eur, ktorú zaplatila a peniaze poslala exekútorovi, pričom na poštovú poukážku napísala meno žalovaného ako odosielateľa. Peniaze za mzdu chlapcom vyplácala z vlastnej vôle. Žalovanému povedala, že to zaplatí a on sa nebránil. Pri poskytovaní pôžičiek bola vždy prítomná jej dcéra a pri posledných dvoch pôžičkách jej osobná asistentka. Jej dcéra bola prítomná, keď dávala do obálky 700 eur pre chlapcov za mzdu. Žalovaný jej povedal, že pôžičky jej vráti, keď bude mať peniaze. Aj vrátenie pôžičky za mzdu mali dojednané tak, že jej žalovaný peniaze vráti, keď bude mať. Peniaze vyplatila pre dobré susedské vzťahy. Žalovaný jej nepovedal, aby ich nevyplácala. Povedal, že keď zaplatí, zaplatí, ale peniaze jej vráti. V prípade exekúcie sa bála, že prídu o pozemok. Sama z vlastnej iniciatívy dala peniaze dcére, ona to všetko vytelefonovala a uhradila. Žalovaný ju žiadal o vyplatenie exekúcie. Vzhľadom na rozpor v tvrdeniach žalobkyne, upresnila, že žalovaný spočiatku hovoril, že si exekúciu vyplatí sám, ale že teraz nemá peniaze. Nakoniec žalovaný sám povedal, že keď má peniaze, nech požičia a on jej to potom vráti, keď bude mať peniaze. Vzhľadom na vyššie uvedené súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že pokiaľ ide o sumu vo výške 700 eur zo dňa 20.09.2016, ktorú mala žalobkyňa žalovanému požičať na vyplatenie mzdy brigádnikom a o sumu 2.172,12 eur zo dňa 30.06.2017, ktorú mala žalobkyňa poskytnúť žalovanému na vyplatenie exekúcie, že v týchto prípadoch nedošlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke. Zmluva o pôžičke je dvojstranný právny úkon, t. z. ide o dohodu medzi veriteľom a dlžníkom o poskytnutí veci a o jej vrátení po uplynutí určitého času. V súdenej veci však k takejto dohode medzi stranami ohľadne požičania uvedených súm nedošlo. Žalobkyňa sama uviedla, že v prípade sumy 700 eur túto vyplatila brigádnikom pre dobré susedské vzťahy a aj svedkyňa Bartáková uviedla, že žalovaný žalobkyňu sám o požičanie týchto peňazí nežiadal, hoci pred ňou vyjadril želanie o požičanie peňazí. Rovnako to bolo aj v prípade sumy 2.172,12 eur na vyplatenie exekúcie. Aj v tomto prípade sama žalobkyňa doznala, že exekúciu vyplatila z vlastnej iniciatívy, pretože sa bála, že prídu o pozemok, ktorý bol zaťažený exekučným záložným právom. Súd prvej inštancie teda správne dospel k záveru, že žalobkyňa v danom prípade nepreukázala poskytnutie pôžičiek v sume 700 eur a 2.172,13 eur, teda v prípade týchto pôžičiek neuniesla dôkazné bremeno.

13. Následne však súd prvej inštancie konštatoval, že vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu mal za to, že žalobkyňa v oboch týchto prípadoch plnila povinnosť žalovaného, v dôsledku čoho jej vzniklo právo požadovať od žalovaného to, o čo sa žalovaný plnením žalobkyne obohatil.

14. Odvolací súd však vyššie uvedený záver ku ktorému dospel súd prvej inštancie, a to že vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu mal za to, že žalobkyňa v oboch týchto prípadoch plnila povinnosť žalovaného, v dôsledku čoho jej vzniklo právo požadovať od žalovaného to, o čo sa žalovaný plnením žalobkyne obohatil, nepovažuje za správny. Odvolací súd v danom prípade dospel k záveru, že čo sa týka priznania bezdôvodného obohatenie, že súd prvej inštancie svojim rozhodnutím prekročil žalobný návrh. Z obsahu žaloby mal odvolací súd za preukázané, že žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala od žalovaného okrem iného zaplatenia sumy 700 eur a 2.172,12 eur, titulom pôžičky na tom skutkovom základe, že je svokrou žalovaného, s ktorým žila v spoločnej domácnosti, pričom žalovaný podnikal, v podnikaní sa mu nedarilo a počas ich spolužitia ju žiadal o rôzne pôžičky. K žiadosti vždy došlo ústne, finančné prostriedky mu podľa jeho požiadaviek zapožičala s tým, že peniaze jej vráti, keď ho o to požiada. Takto mu požičala aj dňa 20.09.2016 sumu 700 eur a dňa 30.06.2017 sumu 2.172,12 eur.

V rámci svojej výpovede pred súdom prvej inštancie však čo sa týka priznanej sumy 700 eur uviedla, že sumu 700 eur bratom J. vyplácala z vlastnej vôle a peniaze vyplatila pre dobré susedské vzťahy. Rovnako čo sa týka sumy 2.172,12 eur v rámci svojej výpovede pred súdom prvej inštancie na rozdiel od tvrdení uvedených v žalobe uviedla, že na žalovaného prišla exekúcia vo výške 2.172,12 eur, ktorú zaplatila a peniaze poslala exekútorovi, pričom na poštovú poukážku napísala meno žalovaného ako odosielateľa. V prípade exekúcie sa bála, že prídu o pozemok. Sama z vlastnej iniciatívy dala peniaze dcére, ona to všetko vytelefonovala a uhradila. Je nepochybné, že základom uplatneného nároku boli zmluvy o pôžičke. Je teda zrejmé, že žalobkyňa prostredníctvom podanej žaloby nežiadala bezdôvodné obohatenie z dôvodu, že plnila povinnosť žalovaného, ale v dôsledku toho, že mu peniaze požičala. Možno teda konštatovať, že súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím poskytol ochranu právu o ochranu ktorého žalobkyňa žalobou nežiadala. Rozhodnutie súdu prvej inštancie teda z pohľadu jeho odôvodnenia je nad rámec skutkových tvrdení uvedených v žalobe, pričom k zmene žaloby nedošlo, nakoľko žalobkyňa návrh na zmenu žaloby nepodala. Predmetom občianskeho súdneho konania je v konaní uplatnený nárok (procesný nárok), ktorý vymedzuje žalobca, a to nielen určením predmetu, teda žalobného petitu, ale i určením rozhodujúcich skutočností, o ktoré svoje tvrdené právo opiera. Úlohou súdu je skúmať, či platné právo umožňuje, aby na základe skutkového stavu tvrdeného žalobcom mohlo byť žalobe vyhovené. Ak však žalobca zmení svoje tvrdenia tak, že nové tvrdené skutočnosti je potrebné podradiť pod hypotézu inej právnej normy, než skutočnosti pôvodne tvrdené, ide o zmenu žaloby. Takúto zmenu žaloby však vzhľadom k uplatneniu zásady dispozičnej môže vykonať len žalobca so súhlasom súdu, ktorý rozhodne o tom, či zmenu žaloby pripustí alebo nepripustí. V zmysle v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. Podľa zmenou žaloby je i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. Vyššie uvedené ustanovenia zakotvujú dispozičný princíp Civilného sporového konania, z ktorého vyplýva, že žalobca v žalobnom návrhu vymedzuje predmet konania po skutkovej a právnej stránke a týmto jeho vymedzením je súd v zásade viazaný. Je nepochybné, že súd musí rešpektovať predmet konania vymedzený žalobným návrhom, čo znamená, že plnenie nemôže priznať ani z iného skutkového základu, než akým bol predmet konania vymedzený v žalobnom návrhu (uznesenie NSSR, z 27.07.2017, sp. zn. , obdobne aj uznesenie NS SR sp. zn. z 10.04.2008 alebo ). Z vyššie citovaných rozhodnutí NS SR nepochybne vyplýva, že súd z hľadiska žaloby nie je viazaný len jej petitom, teda tým čoho sa žalobca domáha, ale aj skutkovými tvrdeniami, čo znamená, že nemôže priznať plnenie z iných skutkových dôvod ako zo skutkových dôvodov, na základe ktorých sa plnenia domáhal žalobca v žalobe. Ako vyplýva z vyššie citovaných ustanovení zákona výslovne uvádza, čo sa rozumie pod pojmom zmena žaloby. Záver judikatúry a právnej vedy sa tak dostali priamo do textu zákona s tým, že zmena žaloby je buď návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo (kvantitatívna zmena), alebo návrh, ktorým sa uplatňuje iné právo (kvalitatívna zmena), a tiež za zmenu žaloby sa považuje aj podstatná zmena alebo doplnenie skutočností tvrdených v žalobe. Prekročením návrhu a porušením dispozičného princípu by bolo priznanie iného plnenia, ako toho, ktoré žalobca v pôvodnom petite požadoval, alebo priznaním plnenia na základe iného skutkového stavu ako toto tvrdil žalobca v žalobe a bol predmetom dokazovania v súdnom konaní. Doplnenie skutkových tvrdení, ktoré sú nové znamenajú podstatnú zmenu alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. Určenie ďalšieho postupu potom závisí od toho, aké skutkové tvrdenia strana súdu doplní. Vzhľadom na vyššie uvedené dospel odvolací súd k záveru, že v danom prípade ide o procesný nedostatok na strane žalobkyne v tom kontexte, že zmena skutkového tvrdenia, na základe ktorého bol nárok uplatnený, je takou zmenou rozhodujúcich skutočností, ktorú možno považovať za zmenu žaloby. Keďže však v prejednávanej veci k zmene žaloby nedošlo, nebolo možné tejto žalobe vyhovieť. Svojim postupom sa súd prvej inštancie odchýlil od ustanovení a ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR. Skutkové tvrdenia, ktorými súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v napadnutej časti odôvodnil nikdy neboli tvrdené v žalobe a k zmene žaloby nedošlo.

15. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo výroku I., ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni 2.872,12 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.872,12 eur od 31.12.2018 do zaplatenia, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku podľa zmenil a žalobu v tejto časti zamietol. 16. Čo sa týka odvolania žalovaného čo do výroku II. do sumy 300 eur s príslušenstvom dospel odvolací súd k záveru, že v tejto časti je potrebné odvolanie žalovaného podľa odmietnuť, ako odvolanie podané neoprávnenou osobou.

17. Podľa odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou. 18. Podľa , odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. 19. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie v predmetnej veci napadnutým rozsudkom výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol, a to aj do sumy 300 eur s príslušenstvom. V zmylse odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané, pričom v predmetnej veci súd prvej inštancie žalovanému neuložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 300 eur s príslušenstvom, ale v tejto časti žalobu zamietol, teda bolo rozhodnuté v prospech žalovaného, preto nie osobou oprávnenou na podanie odvolania. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd odvolanie žalovaného do sumy 300 eur s príslušenstvom podľa odmietol, ako odvolanie podané neoprávnenou osobou. 20. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania a odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa a v spojení s , CSP. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti v dôsledku dôvodne podaného odvolania žalovaného, priznal v konaní úspešnému žalovanému nárok náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100%, s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 21. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é . Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).