Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_27Co-171-2019.pdf
PDF · 106.81 KB
Case nature
Area
Subarea
27Co/171/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: I., proti žalovanému D., o určenie vlastníckeho práva, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 29. júla 2019, č.k. 18C/50/2016-65, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol, žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 80 písm. c/ O.s.p., § 470 ods. 2 veta prvá CSP, § 1 ods.1, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, 2, § 6 ods. 1 písm. a/, ods. 2 zák. č. 87/91 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal určenia jeho vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX vedenom Okresným úradom W., katastrálnym odborom pre k. ú. L. K., a to k pozemku parcela registra C, parc. č. XXXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 437 m2 a rodinnému domu súp. č. XXX postaveného na parcele registra C, parc. č. XXXX, zastavané plochy a nádvoria o výmere 437 m2 v podiele 1/2. Keďže sa jedná o určenie, či tu právo je a žaloba bola podaná za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, zaoberal sa súd prvej inštancie primárne otázkou, či žalobca má na takomto určení naliehavý právny záujem v súlade s § 80 písm. c/ O. s. p. Konštatoval, že naliehavý právny záujem na požadovanom určení bude daný spravidla vtedy, ak by bez tohto určenia bolo žalobcovo právo ohrozené, alebo ak by sa bez tohto požadovaného určenia stalo jeho právne postavenie neistým. Výrok súdu o určení potom ohrozenie, neistotu alebo neurčitosť v právnom postavení žalobcu odstraňuje bez toho, že by ukladalo splnenie nejakej povinnosti. Z uvedeného teda vyplýva, že naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý možno týmto právnym prostriedkom odstrániť. V danej veci mal súd prvej inštancie za to, že žalobca nemá naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva. Konštatoval, že žalobca predmetom tohto konania učinil určenie vlastníckeho práva na tom skutkovom základe, že v roku 1987 bez povolenia príslušných orgánov vycestoval mimo územia republiky, za čo bol aj rozsudkom Okresného súdu v Trenčíne sp. zn. 5T 317/88 odsúdený pre spáchanie trestného činu opustenia republiky. V dôsledku toho mali predmetné nehnuteľnosti pripadnúť do vlastníctva štátu v súlade s ustanovením § 453a Občianskeho zákonníka účinného do 31.03.1991. Takýto nárok však podľa názoru súdu prvej inštancie podlieha právnej úprave zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách. Uvedený zákon presne stanovuje podmienky, za ktorých sa oprávnená osoba mohla domáhať vydania veci, pričom pokiaľ tak neurobila v zákonom stanovenej lehote, jej nárok zanikol. Jednalo sa totiž o
prekluzívnu lehotu. V danej veci mal súd prvej inštancie za to, že všetky podmienky stanovené zákonom č. 87/1991 Zb. boli splnené. Oprávnenou osobou bol žalobca, ktorý s ohľadom na nie dlhý časový úsek od opustenia republiky bol bezpochyby štátnym občanom ČSFR, pričom túto skutočnosť žiadna zo strán nespochybňovala. V konaní nebolo tvrdené a ani preukázané, že by žalobca v danom čase nemal ani trvalý pobyt na území ČSFR. Preto súd prvej inštancie konštatoval, že bol oprávnenou osobou na uplatnenie reštitučného nároku. Skutočnosť, že v súčasnosti je už štátnym občanom T., nezakladá jeho nárok k dotknutým nehnuteľnostiam podľa iných právnych predpisov. Rovnako tak bol splnený aj dôvod pripadnutia veci štátu, a to okolnosti uvedené v § 453a Občianskeho zákonníka vtedy účinného. Pokiaľ žalobca v konaní namietal, že práve podľa § 453a Občianskeho zákonníka neboli splnené podmienky pre pripadnutie nehnuteľností štátu, súd prvej inštancie poukázal na stanovisko občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu ČR zo dňa 15.07.1993 uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu ČR č. 34/1993, podľa ktorého pri posudzovaní toho, či vec prešla na štát podľa skôr platného ustanovenia § 453a Občianskeho zákonníka (porov. § 6 ods. 1 písm. a) zákona č. 87/1991 Zb.), keď sa občan zdržiaval v cudzine, je potrebné vychádzať z toho, či bolo vydané opatrenie finančného odboru bývalého okresného národného výboru o realizácii tohto majetku pre štát. Z predložených listinných dôkazov vyplýva, že bolo vydané osvedčenie o pripadnutí vecí štátu podľa § 453a Občianskeho zákonníka Finančným odborom Okresného národného výboru v G. J., a preto súd prvej inštancie mal za to, že predmetné nehnuteľnosti pripadli do vlastníctva štátu s tým, že ak by tomu tak aj nebolo, je potrebné si uvedomiť, že ak by došlo len k faktickému zmocneniu sa veci, ktoré by nebolo právne podložené, nedošlo by k tomu, že by vec prešla na štát v zmysle ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 87/1991 Zb., ale išlo by o prípad, kedy by štát získal vec bez právneho dôvodu (viď citované stanovisko). Aj v takomto prípade by však bol založený reštitučný nárok oprávnenej osoby, a to podľa § 6 ods. 2 zákona č. 87/1991 Zb.. Z uvedeného vyplýva, že ako v prípade splnenia podmienok podľa § 453a Občianskeho zákonníka, tak aj v prípade ich nesplnenia titulom nadobudnutia veci bez právneho dôvodu, by bolo nevyhnutné postupovať podľa ustanovení zákona č. 87/1991 Zb. a nárok na vydanie veci si uplatniť v súlade s týmto zákonom. Žalobca si však nárok v súlade s týmto zákonom neuplatnil, čo aj sám potvrdil. Nie je preto možné, aby sa následne svojich práv domáhal žalobou podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Je potrebné si uvedomiť, že reštitučné predpisy majú povahu lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku, ktorý predstavuje lex generalis. Ak teda oprávnená osoba mohla žiadať o vydanie veci podľa reštitučného predpisu, nemôže sa domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov. Existencia špeciálnej úpravy v reštitučných predpisoch vylučuje naliehavý právny záujem na určení vlastníctva tam, kde podľa týchto predpisov bolo možné uplatniť nárok na vrátenie veci a nárok uplatnený nebol alebo z nejakých dôvodov tejto požiadavke nebolo vyhovené. Z povahy reštitučných zákonov ako predpisov špeciálnych vyplýva, že nároky nimi upravené nie je možné riešiť inak než podľa ich ustanovení v zmysle všeobecnej zásady o zákone všeobecnom a osobitnom (lex specialis derogat legi generali). Ak stanoví reštitučný predpis určité podmienky na uplatnenie reštitučného nároku, nie je možné ten istý nárok uplatňovať podľa iného predpisu. Pokiaľ by i naďalej bolo možné domáhať sa vydania veci (vypratania nehnuteľnosti) podľa § 126 Občianskeho zákonníka, ktoré bolo možné uplatniť si podľa reštitučného predpisu, prípadne požadovať určenie vlastníctva k tejto veci, bola by hromadne narušená právna istota osôb, ktoré až potom, ako bolo zrejmé, že k vydaniu nehnuteľnosti podľa reštitučného predpisu už nedôjde, na základe riadnych právnych skutočností túto nehnuteľnosť získali od povinnej osoby (od štátu alebo jeho právnych nástupcov), ako aj právna istota budúcich nadobúdateľov tohto majetku. Vzhľadom na rozsah socializácie majetku v rokoch 1948 - 1989 by išlo už o neistotu v značnom rozsahu a takýto stav by bol v rozpore s požiadavkou právneho štátu. Žalobou o určenie vlastníckeho práva nie je možné obchádzať zmysel a účel reštitučného zákonodarstva (viď rozhodnutie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 177/2013). S poukazom na uvedené za stavu, keď žalobca nevyužil možnosť žiadať v stanovenej lehote o vydanie dotknutých nehnuteľností podľa príslušných reštitučných zákonov, súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. Pre úplnosť uviedol, že sú mu známe rozhodnutia, na ktoré žalobca poukazoval v snahe presvedčiť súd, že jeho nárok je dôvodný podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, avšak citované rozhodnutie Ústavného súdu SR je z hľadiska časového neskôr vydané, čo bezpochyby nasvedčuje postupnému odklonu od právneho názoru, podľa ktorého bolo možné rovnaké nároky uplatňovať nie len podľa reštitučných zákonov, ale aj podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Uvedené nepriamo potvrdzuje aj rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I. ÚS 736/2016, v ktorom Ústavný súd kritizoval postoj Najvyššieho súdu SR vedúci k aplikácii ustanovení Občianskeho zákonníka namiesto reštitučných predpisov, pričom sa vôbec nevysporiadal s inými rozhodnutiami, príp. teoreticko-právnou doktrínou, podľa ktorých je aplikácia všeobecných právnych predpisov pred špeciálnymi predpismi nežiaduca. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, keď žalovanému,
ktorý bol v konaní stranou s plným úspechom v spore, náhradu trov nepriznal z dôvodu, že mu žiadne trovy nevznikli.
2. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery). Súdu prvej inštancie vytýkal, že svoj záver o neexistencii naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení vlastníckeho práva na strane žalobcu založil na skutočnostiach, ktoré nemal ničím riadne zistené ani preukázané. Uviedol, že súd prvej inštancie totiž neexistenciu naliehavého právneho záujmu vzhliadol v tom, že žalobca mohol ako oprávnená osoba nárok na vydanie predmetných nehnuteľností uplatniť podľa osobitnej právnej úpravy obsiahnutej v reštitučnom predpise, a to zák. č. 87/91 Zb. a pokiaľ tak neurobil, tak nemôže mať naliehavý právny záujem na určení jeho vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam v zmysle podanej určovacej žaloby podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. Žalobca nerozporoval vo všeobecnej rovine právne závery, na ktoré v tomto smere súd prvej inštancie poukázal, avšak tvrdil, že súd prvej inštancie tieto právne závery nesprávne aplikoval. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR vo veci č. III.ÚS 177/2013, ako aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo 130/2007, 6Cdo 71/2011 a 6Cdo 67/2012, z ktorých vyplýva právny záver, v zmysle ktorého reštitučné predpisy kú k všeobecným predpisom akým je Občiansky zákonník vo vzťahu špeciality, ktorý vzťah sa rieši podľa zásady lex specialis derogat legi generali, čo znamená, že tam, kde existuje špeciálna úprava, nemožno použiť úpravu všeobecnú, ak sa možno domáhať ochrany práva postupom podľa reštitučného predpisu ako špeciálneho, a teda ak je daný reštitučný nárok, nemožno uplatniť nárok na ochranu vlastníctva podľa všeobecných predpisov. Uviedol, že zároveň z tohto právneho záveru vyplýva, že tento platí vtedy, ak sa oprávnená osoba domáha ochrany svojho vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov, a to aj formou určenia vlastníckeho práva, napriek tomu, že mohla žiadať o vydanie veci podľa reštitučného predpisu. Teda podstata tohto právneho záveru spočíva v tom, že možnosť uplatnenia ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov vrátane žaloby o určenie vlastníckeho práva je limitovaná nemožnosťou žalobcu uplatniť ochranu vlastníckeho práva podľa špeciálneho reštitučného predpisu. Uviedol, že súd prvej inštancie v tomto smere len konštatoval v odôvodnení napadnutého rozsudku, že žalobca bol oprávnenou osobou na uplatnenie reštitučného nároku vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam podľa zák. č. 87/91 Zb., avšak túto skutočnosť nemal ničím preukázanú, a to ani žiadnym konkrétnym dôkazom a ani nespornými tvrdeniami strán sporu o tejto skutočnosti. Dôvodil, že na úspešné uplatnenie reštitučného nároku žalobcom na predmetnej nehnuteľnosti bolo potrebné, aby žalobca v lehote najneskôr do 01.10.1991 uplatnil reštitučný nárok výzvou na vydanie veci, ku ktorej by musel pripojiť listiny preukazujúce splnenie podmienok na vydanie veci, vrátane podmienky, že žalobca je oprávnenou osobou v zmysle § 3 ods. 1 uvedeného právneho predpisu. Už zo skutočností uvedených žalobcom v podanej žalobe nepriamo vyplýva, že žalobca po odňatí predmetných nehnuteľností, v ktorých mal naposledy trvalý pobyt ešte v Československej socialistickej republike, následne žiadne iné bývanie na území tohto štátu nezískal, a teda ani v čase nadobudnutia účinnosti zák. č. 87/1991 Zb. a ani v následnom časovom období na uplatnenie reštitučného nároku podľa tohto právneho predpisu nemal trvalý pobyt na území Českej a Slovenskej federatívnej republiky, keď v tom čase mal svoj pobyt v T. a už z toho je zrejmé, že žalobca nemohol podmienku oprávnenej osoby podľa tohto reštitučného predpisu spĺňať a svoj nárok na predmetnej nehnuteľnosti v zmysle tejto špeciálnej právnej úpravy uplatniť. Súdu prvej inštancie vytýkal, že zamietnutie žaloby odôvodnil neuplatnením reštitučného nároku, hoci z doposiaľ zisteného skutkového stavu bolo zrejmé, že žalobca vôbec nespĺňal podmienky pre možnosť úspešného uplatnenia reštitučného nároku.
3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol potvrdenie napadnutého rozsudku. Mal za to, že súd prvej inštancie rozhodol v danej právnej veci správne, v súlade s platnými právnymi predpismi, po zohľadnení skutkového a právneho stavu dostatočne preukázaného v konaní účastníkmi konania.
4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa§ 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdiť.
5. Odvolateľ v podanom odvolaní namieta naplnenie dôvodov na odvolanie uvedených v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery).
6. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok (odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. a/ CSP), existenciu ktorej vady nezistil a samotný odvolateľ v konkrétnostiach jej naplnenie ani netvrdil.
7. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.
8. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).
9. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalobcu, vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie.
10. Základom sporu v danej veci je otázka konkurencie reštitučných žalôb a žaloby na určenie vlastníckeho práva po uplynutí zákonom stanovených reštitučných lehôt.
11. Táto otázka bola opakovane riešená súdmi Slovenskej i Českej republiky, ktoré riešenie vzhľadom na rovnakú právnu úpravu a spoločnú právnu minulosť v rozhodnom období je použiteľné i v našich podmienkach. Výsledkom riešenia sú rôzne názory na možnosť uplatnenia nárokov oprávnených osôb po uplynutí prekluzívnych reštitučných lehôt vlastníckou žalobou podľa všeobecných predpisov občianskeho práva. V rámci rozhodovacej činnosti súdov (všeobecných súdov aj ústavného súdu), tak v Slovenskej republike ako aj v Českej republike, sa vyskytujú dva opačné názory. Podľa prvého názoru v prípade márneho uplynutia lehoty na uplatnenie reštitučného nároku oprávnená osoba môže svoj nárok uplatniť vlastníckou žalobou argumentujúc nepremlčateľnosťou vlastníckeho práva a tým, že Občiansky zákonník ako všeobecný predpis obsahuje ustanovenia o ochrane vlastníckeho práva, ktoré je možné použiť v prípade, ak nie je možné využiť ochranu podľa osobitného (reštitučného)predpisu. Podľa opačného názoru po márnom uplynutí reštitučných lehôt už nie je možné nárok uplatniť vlastníckou žalobou vzhľadom na to, že, ak existuje špeciálna úprava (reštitučné predpisy), nemožno použiť úpravu všeobecnú (Občiansky zákonník) z dôvodu, že vlastníckou žalobou nie je možné obchádzať účel a zmysel reštitučného zákonodarstva.
12. Podľa niektorých názorov je možné uplatňovať nárok žalobou podľa Občianskeho zákonníka hlavne v prípadoch, ak neexistuje žiadna listina, rozhodnutie ani zákonné ustanovenie, ktoré by odôvodňovalo záver, že štát alebo iná právnická osoba nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnosti.
13. O taký prípad v danej veci nejde. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že existuje osvedčenie o pripadnutí majetku štátu na základe § 453a Obč. zákonníka, na základe ktorého vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam prešlo na štát na základe § 453a Obč. zákonníka a § 1 písm. g/ vyhl. č. 61/86 Zb. a do správy Okresného národného výboru G. J..
14. Podľa iných, prevažujúcich názorov nie je možné konkurenciu riešiť inak než v zmysle všeobecnej zásady o predpise všeobecnom a osobitnom (lex specialis derogat legi generali). Ak stanoví reštitučný predpis určité podmienky a postup pre uplatnenie nároku, nie je možné ten istý nárok uplatňovať podľa iného predpisu. To znamená, že hľadať riešenie vo všeobecnom právnom
predpise, a to buď formou žaloby na vydanie veci (vypratanie nehnuteľnosti) podľa § 126 Občianskeho zákonníka, alebo žalobou na určenie, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je, je možné iba vtedy, ak v špeciálnom (reštitučnom) zákone chýba osobitná právna úprava. Tento výklad vzťahu reštitučných predpisov k predpisom všeobecným (Občiansky zákonník) je možné oprieť aj o ďalší argument. Podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR Slovenská republika je právny štát. Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty. Z úvodných ustanovení reštitučných predpisov vyplýva, že ich účelom je nielen zmiernenie majetkových krívd spôsobených oprávneným osobám v rozhodnom období, ale aj úprava vzťahov k pôde. Úpravu týchto vzťahov si nie je možné predstaviť bez ich konečného vyrovnania, to znamená bez toho, aby bolo vlastníctvo nehnuteľnosti k určitému momentu isté.
15. Ústavný súd Slovenskej republiky v jednom z posledných rozhodnutí zaujal stanovisko k otázke konkurencie reštitučnej a vlastníckej žaloby v uznesení sp. zn. III. ÚS 177/2013 z 24. apríla 2013. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že po uplynutí reštitučných lehôt už nie je možné uplatniť si všeobecnou vlastníckou žalobou určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Reštitučné predpisy majú povahu lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku, ktorý predstavuje lex generalis. Pokiaľ by i naďalej bolo možné sa domáhať vydania veci (vypratania nehnuteľnosti) podľa § 126 Občianskeho zákonníka, ktoré bolo možné uplatniť si podľa reštitučného predpisu, prípadne požadovať určenie vlastníctva k tejto veci, bola by hromadne narušená právna istota osôb, ktoré až potom, čo bolo zrejmé, že k vydaniu nehnuteľnosti podľa reštitučného predpisu už nedôjde, na základe riadnych právnych skutočností túto nehnuteľnosť získali od povinnej osoby (od štátu alebo jeho právnych nástupcov), ako aj právna istota budúcich nadobúdateľov tohto majetku. Vzhľadom k rozsahu socializácie majetku v rokoch 1948 - 1989 by išlo už o neistotu v značnom rozsahu a takýto stav by bol v rozpore s požiadavkou právneho štátu. Poskytnutie možnosti oprávneným osobám uplatňovať si nárok upravený v reštitučnom zákone prostredníctvom žalôb podľa všeobecných predpisov občianskeho práva, by viedlo k otvoreniu celého reštitučného procesu, čo by v konečnom dôsledku v značnom rozsahu narúšalo princíp právnej istoty v právnych vzťahoch týkajúcich sa nehnuteľností, keďže v takom prípade by sa dali reštitučné nároky uplatňovať „donekonečna“.
16. Definitívne stanovisko k otázke konkurencie reštitučnej a vlastníckej žaloby by mohlo zaujať plénum Ústavného súdu Slovenskej republiky v záujme zjednotenia rozhodovacej činnosti súdov na našom území. O existencii takéhoto zjednocujúceho stanoviska pléna ústavného súdu nemá odvolací súd vedomosť.
17. V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 71/2011 pri riešení konfliktu ochrany dobrej viery a ochrany vlastníctva je povinnosťou súdu v každej prejednávanej veci vyvinúť maximálne úsilie pre nájdenie takého riešenia, ktoré bude zlučiteľné so všeobecnou predstavou spravodlivosti. Na uvedené v podanom odvolaní poukazoval aj žalobca, avšak nemožno ponechať bez povšimnutia, že žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie neuviedol žiadne konkrétne okolnosti, pre ktoré nemohol reálne využiť jednoduchšie uplatniteľné reštitučné predpisy, netvrdil, že formálne včasnému uplatneniu reštitučného nároku podľa príslušných reštitučných predpisov by bránila objektívna skutočnosť, ktorá by mala za následok, že v kolízii môže prevážiť zásada „vigilantibus iura“ nad nedbanlivosťou, či nedostatočnou obozretnosťou žalobcu. Žalobca v konaní výlučne namietal, že neboli splnené zákonné predpoklady na pripadnutie predmetných nehnuteľností do vlastníctva štátu v zmysle ust. § 453a ods. 1 Obč. zákonníka tým, že nevrátenie sa žalobcu s manželkou z turistického pobytu v stanovenom čase nemožno považovať za také konanie, ktorým sa ako vlastníci týchto nehnuteľností trvale zbavili možnosti tieto obvyklým spôsobom užívať. V samotnej žalobe pripustil, že je pravdou, že žalobca a jeho manželka mali možnosť po nadobudnutí účinnosti zák. č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách uplatniť na predmetné nehnuteľnosti reštitučný nárok podľa § 6 ods. 1 písm. a/ a že žalobca a jeho manželka tento reštitučný nárok neuplatnili v príslušných lehotách, pričom poukazoval na ustálenú súdnu prax, z ktorej má vyplývať, že reštitučné zákony majú vo vzťahu k Občianskemu zákonníku povahu legis specialis za predpokladu, že sú dané všetky podmienky pre ich použitie. Trval na tom, že nemožno vylúčiť uplatnenie nárokov podľa Obč. zákonníka vrátane jeho ustanovení o ochrane vlastníckeho práva. Preto, čo sa týka ďalšej odvolacej námietky žalovaného uplatnenej v odvolacom konaní, keď súdu prvej inštancie vytýkal, že tento len konštatoval v odôvodnení napadnutého rozsudku, že žalobca bol oprávnenou osobou na uplatnenie reštitučného nároku vo vzťahu k predmetným nehnuteľnostiam podľa zák. č. 87/1991 Zb., avšak túto skutočnosť nemal ničím preukázanú, odvolací súd uvádza, že podľa v súčasnosti platného a účinného Civilného sporového poriadku, ktorý upravuje konanie pred súdmi v civilných veciach, tak uvedené skutkové tvrdenia žalobcu predstavujú tzv. novotu v odvolacom konaní podľa § 366 CSP,
ktorej uplatnenie má súvis s koncentráciou konania podľa § 154 CSP, ktorý stanovuje, že prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, medzi ktoré patria podľa § 149 CSP aj skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, hmotnoprávne námietky, možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. Odvolací súd je aj počas odvolacieho konania povinný prihliadať na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, ale len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, týkajú sa vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Právo tzv. novôt v odvolacom konaní je v systéme neúplnej apelácie nastavené reštriktívne ako výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd v tomto spore nezistil naplnenie žiadneho z uvedených dôvodov § 366 CSP pre uplatnenie novôt zo strany žalobcu v odvolacom konaní.
18. Záverom odvolací súd dáva do pozornosti žalobcovi starú zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“ t.j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. Predovšetkým je totiž vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.
19. Na základe uvedených záverov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v konaní úspešný, avšak žiadne trovy odvolacieho konania mu nevznikli, a preto odvolací súd žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
21. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).