Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_4Co-109-2019.pdf
PDF · 113.83 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/109/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a členov senátu, sudkyne JUDr. Jany Burešovej a sudcu Mgr. Miloša Koleka v spore žalobcu L. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom P., XXX XX H., právne zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Garajom, MBA, so sídlom Baštová 137, 080 01 Prešov proti žalovanému: Eko Natura SK, s.r.o., so sídlom Strojnícka 18, 080 01 Prešov - Nižná Šebastová, IČO: 43 782 337, právne zastúpenému Mgr. Danielom Sopkom, advokátom Advokátskej kancelária JUDr. Katunský, JUDr. Kuzma a spol., so sídlom Floriánska 16, 040 01 Košice, o zaplatenie 15.000 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 28C/106/2015-229 zo dňa 11.06.2018 v spojení s opravným uznesením č.k. 28C/106/2015-271 zo dňa 03.08.2019 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok v spojení s opravným uznesením.
Priznáva žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške trov bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto: „I. Žalobu zamieta II. Žalovanému priznáva náhradu trov konania vo výške 100 %.“
V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou dňa 27.02.2015 domáhal toho, aby súd uložil žalovanému zaplatiť mu sumu 15.000 eur s príslušenstvom, dôvodiac, že medzi ním a žalovaným bola uzatvorená zmluva o pôžičke, na základe ktorej on ako veriteľ požičal žalovanému ako dlžníkovi bezúročne sumu 15.000 eur, ktorá mala byť vrátená najneskôr do 30.09.2010. Splatenie pôžičky malo byť dohodou predĺžené do marca 2012. Pre nesplnenie zmluvou dohodnutých povinností má ich splnenie uložiť žalovanému súd. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný so žalobou nesúhlasil. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že žalobca bol spoločníkom a jedným z dvoch konateľov spoločnosti Eko Natura SK, s.r.o. žalovaného, a to od 18.03.2008 do 07.07.2014. Žalobca previedol dňa 28.04.2014 svoj obchodný podiel v spoločnosti v rozsahu 50 % na ďalšiu spoločníčku žalovaného, D. C., za cenu 3.320 eur spolu s vyrovnaním z podielových fondov vo výške 107.000 eur. V zmluve o prevode obchodného podielu zo dňa 28.4.2014 v článku III v bode 3 zmluvné strany zhodne prehlásili, že titulom prevodu obchodného podielu na základe tejto zmluvy do budúcna nemajú proti sebe žiadne pohľadávky alebo záväzky a ich vzťahy sú urovnané. Žalobca opakovane tvrdil, že medzi ním a žalovaným bola uzatvorená zmluva o pôžičke, na ktorú poukázal v žalobe. Súd uviedol, že v texte zmluvy je tiež uvedené, že dlžník ručí za uvedenú pôžičku celým svojim hnuteľným a nehnuteľným majetkom. Je povinný splatiť ju kedykoľvek naraz a veriteľ
je povinný takéto plnenie prijať. Poskytnutá pôžička musí byť uhradená v peňažných prostriedkoch najneskôr v dohodnutý deň. Pre nesplatenie dlhu žalobca požadoval taktiež zákonný úrok z omeškania. Žalobca uviedol, že do firmy pravidelne vkladal peniaze, ale keďže to už bolo neúnosné, žiadal, aby bola spísaná zmluva o pôžičke. Prvá bola z roku 2009 na 94.000 eur, druhá z roku 2010, peniaze požičiaval bezúročne. Podľa žalobcu k prevodu peňazí zo zmluvy, nárok z ktorej bol žalovaný, došlo v kancelárii priamo do rúk pána P. To, že prostriedky neboli evidované v účtovníctve, sa dozvedel až v trestnom konaní. M. P. ako ďalší, okrem žalobcu, štatutár žalovaného, poukázal na to, že o tom, že žalobca má mať nejaké pôžičky voči žalovanému sa dozvedel až z jeho listu zo dňa 21.08.2014. Uviedol, že v máji a v júli 2014 vyplatili žalobcovi spolu 95.000 eur, čo je podiel vo firme + kapitálové fondy. Následne mu žalobca zaslal výzvu, že chce ďalších 110.000 eur. Tvrdil, že žalobcovi dal z firmy 80.000 eur keď bol ešte spoločníkom a mal nejaké problémy. Preto podali trestné oznámenie a v trestnom konaní je celá analýza vkladov a výberov pána M. od jeho vstupu do spoločnosti až po jeho výstup zo spoločnosti. Na základe toho je zrejmé, že tie vklady sú zhruba na nule, je tam plus mínus 2.000 eur. Čo sa týka samotnej pôžičky, ktorá je predmetom tohto konania, tvrdil, že podpis nie je jeho a ani pečiatka. Predložil súdu pečiatku, ktorú používa od roku 2007, vo firme má každý svoju pečiatku, aby bolo jasné, kto tie úkony za firmu robil. Tá pečiatka na zmluve je pečiatka pána M. nie jeho a podpis taktiež nie je jeho a popiera ho od začiatku. Ešte poukázal na to, že žalobca viedol účtovníctvo, vždy si na konci vyžiadal doklady, kontroloval ich. Svedkyňa D. R., pracujúca na živnosť pre žalovaného uviedla, že mala na starosti celé účtovníctvo, faktúry, daňové doklady, výpisy z účtov. Nepamätá si, že by žalobca dával žalovanému nejaké pôžičky. Pamätala si len jeho osobné vklady pri kúpe budovy a to 100.000 eur. Svedkyňa uviedla, že žalobcu poznala skôr, robila mu účtovníctvo už 20 rokov keď prešiel k žalovanému, doviedol ju tam. Bolo jej povedané, že u žalovaného robí obchod pán P. a účtovníctvo pán M., dvakrát do mesiaca jej doniesol všetky podklady, ktoré k účtovníctvu potrebovala. Svedkyňa uviedla, že ak by v tom čase existovali nejaké pôžičky, museli by byť vo firme a v účtovníctve zaevidované. Musí to byť zaevidované, či je to vklad spoločníka alebo pôžička od spoločníka, musia existovať nejaké príjmové a výdavkové doklady, resp. výpis z účtu; súd konštatoval, že žalobca mal za to, že svedkyňa klame. Súd prvej inštancie uviedol, že vo veci bolo predložených viac znaleckých posudkov ohľadne pravosťou podpisu M. P. na zmluve, závery ktorých boli rozdielne, v kontexte ostatných dôkazov neboli ale podstatné. Trestné konanie, ktoré bolo vedené voči M. P., predmetom ktorého bola aj sporná zmluva o pôžičke, bolo zastavené z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Posudzujúc vykonané dôkazy dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba nebola dôvodnou nakoľko zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, jej písomná forma nie je základnou podmienkou zmluvy o pôžičke. Pre vznik zmluvy nie je podstatné kedy došlo k podpisu písomnej zmluvy, ale to, kedy došlo k reálnemu plneniu, odovzdaniu veci. Odovzdanie peňazí pri zmluve o pôžičke finančných prostriedkov je podmienkou vzniku zmluvy. Pokiaľ k odovzdaniu peňazí reálne nedôjde, právny vzťah z pôžičky medzi zmluvnými stranami nevznikne. Súd uviedol, že v účtovníctve žalovaného sa nenachádzajú žiadne doklady, záznamy o bankových prevodoch alebo nejaký pokladničný doklad, ktorý by potvrdzoval existenciu zmluvy o pôžičke. Odovzdanie peňazí nebolo zaevidované v účtovníctve žalovaného, nepremietlo sa ani do zmluvy o prevode obchodného podielu, ktorú uzavrel žalobca ako prevodca s D. C. ako nadobúdateľom podielu podľa tejto zmluvy, ktorá bola uzatvorená 28.04.2014. V nej zmluvné strany prehlásili, že nemajú voči sebe žiadne pohľadávky alebo záväzky a ich vzťahy sú urovnané. Podľa súdu prvej inštancie, ak žalobca v tom čase podľa vlastného tvrdenia mal k dispozícii zmluvy o pôžičke, ktoré neboli splatené v čase ich splatnosti, je otázne prečo pri predaji obchodného podielu tieto do predaja nezahrnul a zamlčal. Pre neunesenie dôkazného bremena súd prvej inštancie žalobu s poukazom na ustanovenie § 657 Občianskeho zákonníka zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP, vychádzajúc z pomeru úspechu k neúspechu strán v spore. Uznesením č.k. 28C/106/2015-271 zo dňa 13.08.2019 súd prvej inštancie opravil záhlavie rozsudku.
2. Proti rozsudku prvoinštančného súdu podal žalobca odvolanie, poukazujúc na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) CSP. Žalobca uviedol, že otázku pravosti podpisu považuje v kontexte iných vykonaných dôkazov za fundamentálnu otázku sporu, aj keď konajúci súd k tomu zaujal odlišné stanovisko. Pravosť podpisu podľa žalobcu totiž nielenže potvrdzuje alebo vyvracia existenciu zmluvy o pôžičke, ale aj odovzdanie peňazí a vierohodnosť výpovedí svedkov, či sporových strán. Uviedol, že súd úplne opomenul v odôvodnení rozsudku zaoberať sa znaleckým posudkom
súdnej znalkyne H.. H.. L. J., záverom ktorého je jednoznačné konštatovanie o tom, že podpis na spornej zmluve je vlastným podpisom M. P.. Tento posudok pritom nebol v priebehu konania žalovaným žiadnym spôsobom rozporovaný. Rovnako nebol podstatným spôsobom spochybnený ani znalecký posudok H.. O. G.. Čo sa týka znaleckého posudku, ktorý vyhotovil súdom ustanovený znalec H.. O. G., ide o jediný posudok, ktorého závery sú odlišné od dvoch ostatných posudkov keďže je v ňom konštatované, že podpis na spornej zmluve s najväčšou pravdepodobnosťou nie je podpisom F. P.. Súd teda nesprávne vyhodnotil otázku pravosti podpisu na spornej zmluve. Podľa žalobcu to, že pôžička nebola zaevidovaná v účtovníctve žalovaného nie je relevantné, pretože výpoveď svedkyne R. je nevierohodná, keďže ide o osobu, ktorá dlhodobo a za odmenu vykonáva činnosť pre žalovaného. Na jednej strane svedkyňa tvrdila, že akékoľvek pôžičky museli byť v zmysle predpisu zaevidované v účtovníctve, avšak pri svojom výsluchu v rámci trestného konania uviedla, že údajná pôžička žalobcu žalovanému nebola zaevidovaná, lebo jej na to nikto nedal pokyn. Ak je svedkyňa ako účtovníčka žalovaného tak závislá na pokynoch, možno to bol práve F. P., kto jej dal pokyn k nezaevidovaniu ďalších existujúcich pôžičiek. Žalobca uviedol, že výpoveďami strán a svedkov nebolo zistené, že o účtovníctvo sa staral žalobca. Uviedol, že mal v úmysle preukázať, že jeho pôžička od svedkyne R. na sumu 14.000 eur, ktorá mala byť následne použitá pre účely žalovaného (dlh v colnom konaní) ako aj ďalšie pôžičky od R. pre žalovaného v sume 184.000 eur taktiež neboli zaúčtované. Na pojednávaní 27.09.2017 však súd zamietol návrh na vykonanie dokazovania výpismi z účtu žalovaného s tým, že výpisy sú súčasťou trestného spisu, ktorý je pripojený. V pripojenom spise však boli len výpisy z účtu žalovaného preukazujúce vklady a výbery žalobcu, nejde o kompletné výpisy. Nevykonaním tohto dôkazu súd zmaril preukázanie tvrdení žalobcu. Podľa žalobcu výpoveď F. P. bola všeobecne nevierohodná a nespôsobila vyvodenie akýchkoľvek relevantných záverov pre potvrdenie alebo vyvrátenie určitej skutočnosti potrebnej k objasneniu skutkového stavu. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že to, čo súd považuje za predpoklad k existencii pôžičky podľa spornej zmluvy v skutočnosti predpokladom nie je a pôžička mohla byť uzavretá aj bez jej zaúčtovania, príjmového dokladu, jej súčasti v súvahe účtovnej závierky žalovaného a bez toho, aby jej existenciu potvrdili nedôveryhodní svedkovia. Podľa žalobcu podstatou konania je hodnotenie súkromnej listiny, spornej zmluvy ako najdôležitejšieho dôkazného prostriedku so zameraním na jej pravdivosť. K otázke prevzatia peňazí a jej preukázania treba vždy brať ohľad na konkrétny skutkový stav veci. Pri starostlivej analýze dôkazov a ich hodnotenia je možné konštatovať, že záver súdu o nepreukázaní odovzdania peňazí je zjednodušený a nesprávny. Pokiaľ súd vyhodnotil zmluvné vyhlásenie žalobcu v zmluve o prevode obchodného podielu s nadobúdateľkou D. C. o urovnaní všetkých jej záväzkov ako potvrdenie, že neexistujú záväzky medzi ním a žalovanou spoločnosťou, súd opomenul, že vzťah medzi stranami pri prevode obchodného podielu v spoločnosti a vzťah medzi stranami zmluvy o pôžičke, kde stranou je spoločnosť, kde sa nachádza obchodný podiel, sú diametrálne odlišné vzťahy s dvoma rozdielnymi subjektmi a nemožno ich spájať. Nie je najmenší dôvod, aby žalobca uvádzal cudzie záväzky do zmluvy o prevode obchodného podielu, nárok z pôžičky nebol týmto vyhlásením žiadnym spôsobom dotknutý a preto nemá toto vyhlásenie pre posúdenie existencie pôžičky žiadnu relevanciu. Podľa žalobcu napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný z viacerých dôvodov. Poukázal taktiež na to, že súd sa ani nevyjadril k návrhu na zabezpečenie dôkazov - výpisu z účtu žalovaného zo dňa 19.03.2018, pričom nevykonaním a nezabezpečením dôkazov, výpisov z účtov žalovaného neumožnil potvrdiť jedno z kľúčových tvrdení žalobcu, čím nezistil všetky rozhodujúce skutočnosti a odňal žalobcovi právo na spravodlivý proces. Žiadal preto, aby odvolací súd rozsudok prvoinštannčého súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za vecne správny, vychádzajúci zo správne a úplne zisteného skutkového stavu, správneho vyhodnotenia vykonaných dôkazov pričom konajúci súd aj správne právne posúdil danú vec. Žalovaný od počiatku konania namietal tú skutočnosť, že neuzavrel, nepodpísal zmluvu o pôžičke a žiadne peniaze ani neprevzal. Vo vzťahu k sporným podpisom boli vypracované tri znalecké posudky, každý z nich s iným záverom, pričom žalovaný za najvierohodnejší a najobjektívnejší posudok považuje posudok vypracovaný znalcom H. C. G.. Tento znalec sa jasne a zreteľne vyjadril k odbornej stránke posudku, ktorý bol vypracovaný v trestnom konaní. Čo sa týka samotného neprevzatia finančných prostriedkov, ide o právne relevantnú skutočnosť nakoľko pre vznik zmluvy o pôžičke nie je podstatné kedy došlo k podpisu písomnej zmluvy, ale kedy došlo k reálnemu odovzdaniu veci - peňazí, odovzdanie predmetu zmluvy je podmienkou vzniku zmluvy. Pokiaľ nedôjde k odovzdaniu peňazí, právny vzťah z pôžičky medzi zmluvnými stranami nevznikne. Samotná pôžička v účtovníctve evidovaná nebola, záznam o odovzdaní peňazí sa taktiež nenachádza v účtovníctve žalovaného, neexistujú záznamy o bankových prevodoch, ani príjmový pokladničný doklad. Poukázal tiež na to, že dispozícia s finančnými prostriedkami nad 5.000
eur od roku 2009 je možná len cez bankový účet, resp. bankovým prevodom, aby sa zabránilo takzvaným neobvyklým peňažným transakciám. Naviac samotný žalobca v zmluve o prevode obchodného podielu prehlásil, že titulom prevodu obchodného podielu do budúcna nemá proti D. C. žiadne pohľadávky alebo záväzky a ich vzťahy sú urovnané, teda žalovaný nemá žiadne záväzky voči žalobcovi.
4. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu zopakoval svoju námietku o tom, že súd prvej inštancie sa opomenul zaoberať znaleckým posudkom znalkyne J.. Pokiaľ podľa žalovaného pre vznik zmluvy o pôžičke nie je podstatné kedy došlo k podpisu písomnej zmluvy, ale kedy došlo k reálnemu odovzdaniu veci - peňazí, nie je možné s tým súhlasiť, nakoľko v danom prípade sa nejednalo len o formálnu zmluvu, ale zmluvu, z ktorej jasne vyplývalo kto ju uzatvára, s kým, kedy ju uzatvára a aký je predmet zmluvy, a to všetko bolo podpísané podpismi žalobcu aj pána P.. Žalobca je presvedčený o tom, že nie je podstatné či pôžička bola evidovaná v účtovníctve alebo nie, nakoľko toto nemôže mať žiaden vplyv na platnosť, resp. neplatnosť takejto pôžičky. Ako mal žalobca preukázať, že žalovanému bolo od pani R. poskytnutých viacero pôžičiek o sume 184.000 eur, ktoré taktiež neboli evidované v účtovníctve, keď mu to súdom umožnené nebolo. Argument žalovaného o dispozícii s finančnými prostriedkami nad 5.000 eur nespôsobuje neplatnosť takejto dispozície. Zopakoval taktiež to, že nie je možné prikladať právnu váhu argumentu žalovaného vo vzťahu k zmluve o prevode obchodného podielu medzi žalobcom a D. C..
5. Krajský súd v Prešove (ďalej aj len „odvolací súd“), príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP), vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 CSP) oprávnenou osobou (§ 359 CSP) preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z dôvodov uvedených v odvolaní, ako aj konanie mu predchádzajúce, v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), vychádzajúc z toho, že nariadenie pojednávania vo veci nevyžadovala potreba zopakovania ani doplnenia dokazovania, ani dôležitý verejný záujem. Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený preskúmať ho z iných dôvodov než z tých, ktoré boli explicitne do uplynutia odvolacej lehoty uvedené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku zverejnil na úradnej tabuli ako aj na webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 09.09.2020 (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru o tom, že odvolanie žalobcu dôvodným nebolo.
6. Odvolacia argumentácia žalobcu, vychádzajúc z jej obsahu a zdôraznení údajných pochybení súdu prvej inštancie, bola konštruovaná na tvrdení o nesprávnosti skutkových zistení, tvrdení o nesprávnom právnom posúdení a porušení procesných práv žalobcu, tiež nevykonaním navrhnutých dôkazov. Odvolací súd posúdil relevantnosť takto vymedzených tvrdení prihliadajúc na to, že v odôvodnení jeho rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
7. Nesprávne skutkové zistenia sú také zistenia, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke, ktoré v podstatnej časti nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Dochádza k tomu vtedy, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov alebo z vyjadrení strany nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli dôkazmi preukázané alebo vyšli najavo, opomenul. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov.
8. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k tomu vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
9. Nesprávnym procesným postupom sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol spor) znemožňujúca strane realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním na faktickú meritórnu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie
súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku (Najvyšší súd Slovenskej republiky, uznesenie z 13.08.2018, sp.zn. 4Cdo/104/2018).
10. Súd pochybí vtedy, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu spôsobilého priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia, prípadne opomenie vykonať dôkazy napriek tomu, že boli stranou sporu navrhnuté, pričom k ich nevykonaniu neexistoval legitímny a ospravedlniteľný dôvod.
11. Po oboznámení sa s obsahom spisu, výsledkami vykonaného dokazovania, zisteným skutkovým stavom a jeho právnym posúdením má odvolací súd za to, že výsledok v zmysle výroku, ku ktorému súd prvej inštancie dospel, je odrazom procesnej aktivity tej strany sporu, ktorú zaťažovalo dôkazné bremeno.
12. Žaloba je, čo sa obsahu týka, úkonom, ktorým žalobca vymedzuje subjekty, predmet a obsah žalobou začatého súdneho konania. Právom žalobcu je, vyplýva to z článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde. Žalobou môže uplatniť skutočnosti, ktorým hmotné právo prisudzuje právny význam. To, či bude v spore úspešný závisí od toho, či sa logická štruktúra príčin a následkov, ktoré on sám podkladá za skutkový dôvod svojho nároku zhoduje so štruktúrou príčin a následkov, ktoré upravuje zákon a od toho, či tvrdené skutočnosti preukáže.
13. Žalobca podal na súd žalobou, ktorou sa domáhal plnenia zo zmluvy o pôžičke, ktorú mal uzavrieť so žalovaným, t.j. zo zmluvy majúcej povahu súkromnej listiny pre ktorú platí, že ak je popretá jej pravosť a správnosť osobou, ktorá má byť druhým účastníkom, je na žalujúcej strane tvrdiacej skutočnosti, ktoré mali byť touto listinou preukázané, tvrdené skutočnosti preukázať.
14. Podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby vec rovnakého druhu.
Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že zmluva o pôžičke je zmluvou reálnou, čo znamená, že okrem dohody zmluvných strán sa vyžaduje, aby došlo k reálnemu úkonu - prenechaniu, t.j. odovzdaniu v zmluve druhovo vymedzených vecí veriteľom dlžníkovi. Preukázanie skutočného prenechania predmetu pôžičky - peňazí dlžníkovi zaťažuje veriteľa, samotné prehlásenie dlžníka v písomnej zmluve o pôžičke, podľa ktorého peniaze prevzal nie je postačujúce (Krajský súd v Nitre, rozhodnutie č.k. 25Co/289/2012-127 z 31.10.2012. Ústavný súd Slovenskej republiky posudzujúc sťažnosť voči predmetnému rozsudku uviedol, že iba v dôsledku toho, že veriteľ predložil súdu písomnú zmluvu o pôžičke, v ktorej je uvedené, že dlžník prevzal pôžičku, neprechádza dôkazné bremeno o tom, že to tak nebolo, na dlžníka - IV. ÚS 37/2013-9 z 23.01.2013).
15. Procesná aktivita žalobcu v zmysle unesenia dôkazného bremena, ktoré ho zaťažovalo, bola však, ako zo spisu vyplýva, prioritne založená na preukázaní toho, že podpis dlžníka na zmluve o pôžičke je podpisom F. P. konateľa žalovaného. Znalecké posudky znalcov z odboru písmoznalectva, ktoré mal k dispozícii súd prvej inštancie mali rozporné závery, kým zo záveru znaleckého posudku, ktorý bol vyhotovený pre účely trestného konania (znalec G.) a znaleckého posudku, ktorý si dal vyhotoviť žalobca (znalkyňa J.) vyplynul záver o pravosti podpisu F. P. na zmluve, znalec ustanovený prvoinštančným súdom (G.) urobil záver o tom, že sporný podpis F. P. s najväčšou pravdepodobnosťou F. P. nenapísal, podľa znalca stanovenie jednoznačného záveru neumožňuje výrazne zjednodušený podpis, takzvaná parafa, ktorá je pomerne ľahko napodobiteľná. Touto okolnosťou, ľahkou napodobiteľnosťou takzvanej parafy, sa znalci G. a J. nezaoberali.
16. Vzhľadom na to, že ani písomné prehlásenie dlžníka v zmluve o pôžičke nie je dôkazom o skutočnom prenechaní mu peňazí veriteľom dlžníkovi, bolo na žalobcovi preukázať faktické prenechanie peňazí.
17. Žalobca, ako uviedla svedkyňa R. (zápisnica o pojednávaní zo 16.03.2016) bol tým, kto mal u žalovaného na starosti zabezpečenie účtovníctva, nosil jej doklady. Ak bol žalobca v spornom období nielen spoločníkom, ale aj konateľom žalovaného (F. P. bol len konateľom), bolo predovšetkým v jeho záujme, aby existencia záväzkového vzťahu zo zmluvy o pôžičke bola zaevidovaná v účtovníctve
žalovaného, čím by sa prenechanie peňazí stalo nespochybniteľným. Tento postup však realizovaný nebol, čo sporné nebolo.
18. Je tak zrejmé, že rozhodujúce dôkazné bremeno, reálne odovzdanie peňazí žalobca žalovanému nepreukázal, preto nemohol byť v konaní úspešným.
19. Čo sa týka odvolacej argumentácie spočívajúcej v tom, že súd nevykonal, resp. nevyjadril sa k návrhom na zabezpečenie dôkazov - výpisu z účtu žalovaného v zmysle návrhu žalobcu z 19.03.2018; je potrebné uviesť, že na pojednávaní, ktoré bolo nariadené na deň 11.06.2018 žalobca cestou svojho právneho zástupcu výslovne uviedol, že návrhy na dokazovanie nemá, nebol tak dôvod aby sa návrhom žalobcu z 19.03.2018 súd prvej inštancie zaoberal, naviac návrh na dokazovanie smeroval k preukázaniu toho, že v účtovníctve žalovaného neboli evidované pôžičky pani R. žalovanému, čo s prejednávanou vecou ani nemohlo súvisieť nakoľko predmetom konania nebolo posudzovanie správnosti alebo nesprávnosti vedenia účtovníctva žalovaného.
20. Pokiaľ žalobca poukazoval na kontroverznosť posudzovania významu zmluvy o prevode obchodného podielu u žalovaného medzi žalobcom ako prevodcom a J. C. ako nadobúdateľkou z dôvodu, že sa jedná o vzťahy subjektov odlišných od tých subjektov, ktoré boli stranami sporu a na to, že súd nesprávne F. P. mal tiež za spoločníka žalovaného je potrebné uviesť, že išlo síce o tvrdenia relevantné, avšak bez akéhokoľvek dôsledku na správnosť výroku napadnutého rozsudku.
21. Pochybenie súdu prvej inštancie v zmysle absencie zaoberať sa aj tvrdeniami žalobcu vo vzťahu k významu znaleckého posudku znalkyne J. bolo v zmysle § 387 ods. 3 CSP napravené odvolacím súdom.
22. Odvolací súd s poukazom na východiská, z ktorých vychádzal, tak ako sú uvedené v predchádzajúcich bodoch tohto rozhodnutia, rozsudok prvoinštančného súdu ako rozsudok vo výroku vo veci samej vecne správny, správny tiež v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov konania odrážajúcom výsledok, ku ktorému sa v spore dospelo, podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe § 396 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1, podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní plne úspešný, preto mu odvolací súd priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Kvantifikáciu trov zrealizuje súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP. Existencia dôvodov pre výnimočné nepriznanie nároku na náhradu trov odvolacieho konania nebola v zmysle § 257 CSP tvrdená, a ani zo spisu nevyplynula.
24. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.