Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_12Co-103-2019.pdf
PDF · 124.29 KB
Case nature
Area
Subarea
12Co/103/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Kvietka a sudcov Mgr. Janky Benkovičovej a Mgr. Martina Štubniaka, v spore žalobcu W. X., nar. XX. XX. XXXX, s trvalým pobytom D. O. XXXX/XX, N., právne zastúpeného JUDr. Ľubomírom Hlbočanom, advokátom so sídlom Vajnorská 20, Bratislava, proti žalovanému 1/ Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, 2/ Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Štúrova 2, Bratislava - Staré Mesto, IČO: 00 166 481, o zaplatenie 1.420,38 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného 2/ proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 12C/8/2017-165 z 19. októbra 2018 v spojení s opravným uznesením č. k. 12C/8/2017-213 z 20. februára 2019 a opravným uznesením č. k. 12C/8/2017-217 z 03. apríla 2019, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 12C/8/2017-165 zo dňa 19. 10. 2018 v spojení s opravným uznesením č. k. 12C/8/2017- 213 zo dňa 20. 02. 2019 a opravným uznesením č. k. 12C/8/2017- 217 zo dňa 03. 04. 2019 v III. výroku p o t v r d z u j e. II. Rozsudok Okresného súdu Zvolen č. k. 12C/8/2017-165 zo dňa 19. 10. 2018 v spojení s opravným uznesením č. k. 12C/8/2017- 213 zo dňa 20. 02. 2019 a opravným uznesením č. k. 12C/8/2017- 217 zo dňa 03. 04. 2019 vo výroku o trovách konania (V. výrok) m e n í tak, že žalovaný 2/ j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania na súde prvej inštancie v rozsahu 48 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.
III. Žalovaný 2/ je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o ich výške.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Zvolen, ako súd prvej inštancie (ďalej len „okresný súd“, resp. „súd prvej inštancie“, event. „prvoinštančný súd“), rozsudkom zo dňa 19. 10. 2018 konanie voči žalovaným 1/, 2/ sčasti o zaplatenie sumy 427,96 Eur s 5,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 427,96 Eur a nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody vo výške 110,52 Eur zastavil (I. výrok). Žalobu voči žalovanému 1/ zamietol (II. výrok). Žalovanému 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.420,38 Eur spolu s 5,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.420,38 Eur od 26. 08. 2015 do zaplatenia, ako aj náklady spojené s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody vo výške 78,94 Eur, a to do tridsiatich dní od právoplatnosti rozsudku (III. výrok). Žalovanému 1/ náhradu trov konania proti žalobcovi nepriznal (IV. výrok). Žalobcovi priznal proti žalovanému 2/ náhradu trov konania v rozsahu 48 % (V. výrok). Opravným uznesením zo dňa 20. 02. 2019 opravil výrok o trovách konania v rozsudku tak, že priznal žalobcovi náhradu konania voči žalovanému v rozsahu 100 % a v ostatných častiach ponechal rozsudok nezmenený. Ďalším opravným uznesením zo dňa 03. 04. 2019 opravil druhú vetu
prvého výroku opravného uznesenia zo dňa 20. 02. 2019 tak, že žalobcovi priznal náhradu trov konania voči žalovanému 2/ v rozsahu 100 %.
a. V odôvodnení svojho rozhodnutia prvoinštančný súd uviedol, že žalobca sa domáhal voči žalovaným 1/, 2/ pôvodne zaplatenia sumy 1.848,24 Eur s 5,05% úrokom z omeškania ročne od 26. 08. 2015 titulom trov obhajoby a nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody vo výške 189,46 Eur. Žalobca bol oslobodený spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu Zvolen č. k. 2T/6/2014-192, ktoré trestné stíhanie začalo na základe uznesenia o vznesení obvinenia vydaného Obvodným oddelením PZ SR Krupina pre trestný čin ublíženia na zdraví, voči ktorému podal sťažnosť. Predmetná sťažnosť bola uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Zvolen zamietnutá. Prokurátor podal na žalobcu obžalobu a tiež odvolanie proti oslobodzujúcemu rozsudku, ktoré odvolací súd uznesením sp. zn. 2To/90/2014 zamietol. Žalobca obhajcovi zaplatil na základe faktúry č. 2014004 zo dňa 11. 07. 2014 zálohovú platbu vo výške 1.200,-Eur dňa 24. 07. 2014. Faktúrou č. 201432007 si právny zástupca žalobcu vyúčtoval trovy obhajoby vo výške 648,34 Eur, ktoré žalobca uhradil dňa 17. 10. 2014. Taktiež žiadal priznať náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, pretože požiadal o predbežné prerokovanie nároku najskôr žalovaného 1/, ktorý žiadosť postúpil žalovanému 2/ a ten opätovne jeho žiadosť postúpil žalovanému 1/, pričom jeho nárok nebol uspokojený do 6 mesiacov od prijatia žiadosti, t. j. od 25. 02. 2015.
2. Prvoinštančný súd vec právne posúdil podľa ustanovení § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1, 2, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, § 18 ods. 1, 3, § 27b ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom k 31. 12. 2012 (ďalej len ,,zák. č. 514/2003 Z. z.“, resp. „Zákon o zodpovednosti za škodu“), § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., § 21 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), § 144, § 145 ods. 2, § 470 ods. 1, 2 , Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Dospel k záveru o dôvodnosti žaloby iba voči žalovanému 2/, preto žalobu proti žalovanému 1/, ktorý nebol oprávneným orgánom zamietol. Vychádzal z ustanovení Zákona o zodpovednosti za škodu v znení účinnom od 01. 01. 2013. Vzhľadom na § 21 ods. 4 OSP (účinný v čase podania žaloby) a absenciu prechodných ustanovení v zákone č. 412/2012 Z. z. mal za to, že všetky procesné ustanovenia novelizovaného zákona je potrebné aplikovať od okamihu ich účinnosti, t. j. od 01. 01. 2013. V predmetnej veci išlo o nárok na náhradu škody vzniknutej na základe uznesenia povereného príslušníka Obvodného oddelenia Policajného zboru Krupina ČVS: ORP-1735/ KA-ZV-2011 zo dňa 20. 12. 2011, ktorým bolo žalobcovi vznesené obvinenie, ktoré považoval za nezákonné rozhodnutie, čoho dôkazom bolo oslobodenie žalobcu spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu Zvolen č. k. 2T/6/2014-192 zo dňa 13. 06. 2014 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 2To/90/2014 zo dňa 18. 09. 2014. V súvislosti s námietkou žalovaného 2/ o nevydaní nezákonného rozhodnutia poukázal na účinnosť zákona č. 412/2012 Z. z., ktorým došlo k zmene a doplneniu Zákona o zodpovednosti za škodu s účinnosťou od 01. 01. 2013, a tým k spresneniu vymedzenia pôsobnosti jednotlivých štátnych orgánov v zmysle ich kompetencie konať za štát v prípadoch nárokov na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Poukázal na zvýraznenie postavenia prokurátora v trestnom konaní s dôrazom na význam jeho rozhodnutia o sťažnosti obvineného proti uzneseniu o vznesení obvinenia a o podaní obžaloby. Konštatoval, že aj keď nezákonným rozhodnutím bolo uznesenie o vznesení obvinenia vydané príslušným policajtom, oprávnenie Ministerstva vnútra SR konať za štát vo veci náhrady škody zostala len za predpokladu, že prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu policajta a nepodal obžalobu. Prokurátor zamietnutím sťažnosti a podaním obžaloby na žalobcu zachoval nezákonnosť uznesenia o vznesení obvinenia. Uvedeným postupom bolo založené oprávnenie prokurátora v predmetnej veci, pretože nevyužil svoju kompetenciu o možnosti zrušiť uznesenie o vznesení obvinenia, trestné stíhanie zastaviť, príp. postúpiť vec, čím si osvojil záver nezákonného rozhodnutia a následne podal i obžalobu. Okresný súd mal za to, že oprávneným orgánom v mene štátu nemôže byť Ministerstvo vnútra SR, ani Ministerstvo spravodlivosti SR, pretože škoda nevznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom. Taktiež nebol splnený predpoklad o nemožnosti určenia príslušného štátneho orgánu oprávneného konať v mene štátu podľa § 4 ods. 2 Zákona o zodpovednosti za škodu. Zároveň poukázal na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/984/2013-174 zo dňa 26. 02. 2014. Mal za preukázané splnenie všetkých podmienok pre uplatnenie nároku žalobcu, pretože bolo vydané nezákonné rozhodnutie, a to uznesenie o vznesení obvinenia zo dňa 20. 12. 2011 ČVS: ORP-1735/KA-ZV-2011 príslušníkom Obvodného oddelenia Policajného zboru Krupina. Nestotožnil sa s obranou žalovaného 2/, že predmetné uznesenie nebolo nezákonným rozhodnutím a v uvedenom smere poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR, sp. zn. 4MCdo/15/2009, publikované pod č. 57/2010. Rovnako mal preukázanú škodu spočívajúcu v trovách obhajoby, pričom počas sporu zobral žalobca podľa § 144 CSP žalobu v časti o zaplatenie sumy 427,96 Eur s príslušenstvom, ako aj nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody vo výške 110,52 Eur späť, v dôsledku čoho okresný súd konanie podľa § 145 CSP v uvedenej časti zastavil. Z pripojeného trestného spisu Okresného súdu Zvolen sp. zn. 2T/6/2014, ktorého súčasťou bol aj vyšetrovací spis, preskúmal dôvodnosť výšky uplatneného nároku. Nemal preukázané uskutočnenie výsluchu žalovaného dňa 03. 10. 2012. Vyšetrovacie úkony dňa 03. 10. 2012 prebiehali v čase od 08.30 hod. do 12.15 hod., preto si obhajca mohol uplatnil odmenu za dva úkony. Aj pri úkone dňa 15. 02. 2013 trvali vyšetrovacie úkony v čase od od 09.05 hod. do 10.25 hod., pričom právny zástupca mal nárok na odmenu za jeden úkon právnej služby. Za jednotlivé úkony právnej služby priznal žalobcovi náhradu škody vrátane režijných paušálov zvýšené o 20 % DPH v sume 547,90 Eur, keď uvedená suma pozostávala zo sumy 369,83 Eur za úkony právnej služby (3 x 31,79 Eur +s 2 x 32,54 Eur + 6 x 33,50 Eur + 8,38 Eur), ďalej zo sumy 86,75 Eur z titulu režijných paušálov (3 x 7,63 Eur + 2 x 7,81 Eur + 6 x 8,04 Eur) a sumy 91,32 Eur - 20 % DPH. Preto žalovanému 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.420,38 Eur (vrátane cestovných nákladov a náhrady za premeškaný čas), predstavujúcu náhradu trov konania vzniknutých žalobcovi v trestnom konaní. Zároveň žalobcovi priznal náklady spojené s predbežným prerokovaním nároku vo výške 78,94 Eur, ktorý pozostával z dvoch úkonov právnej služby - prevzatie a príprava zastúpenia a vypracovanie žiadosti vo výške 70,55 Eur + režijný paušál vo výške 8,39 Eur. Dospel k záveru o omeškaní žalovaného 2/, keďže mu bola doručená žiadosť o predbežné prerokovanie dňa 25. 02. 2015, ktorá aj keď nebola podaná na príslušnom orgáne, jej účinky zostali zachované podľa § 15 ods. 2 Zákona o zodpovednosti za škodu. V dôsledku uplynutia 6 mesačnej lehoty na uspokojenie nároku žalobcu sa žalovaný 2/ dostal dňom nasledujúcim po uplynutí 6 mesačnej lehoty do omeškania, preto bol žalobcovi priznaný úrok z omeškania v zákonnej výške. Opravným uznesením zo dňa 20. 02. 2019 opravil výrok o trovách konania v rozsudku tak, že priznal žalobcovi náhradu konania voči žalovanému v rozsahu 100 % a v ostatných častiach ponechal rozsudok nezmenený. Ďalším opravným uznesením zo dňa 03. 04. 2019 opravil druhú vetu prvého výroku opravného uznesenia zo dňa 20. 02. 2019 tak, že žalobcovi priznal náhradu trov konania voči žalovanému 2/ v rozsahu 100 %. V ostatných častiach ponechal predchádzajúce opravné uznesenie nedotknuté.
3. Prvoinštančný súd ďalej uviedol, že pri vyhlasovaní rozhodnutia rozhodol o priznaní náhrady trov konania žalobcovi voči žalovanému 2/ v rozsahu 48 %, v zmysle čoho aj rozhodnutie odôvodnil, avšak pri prepisovaní zápisnice došlo k pochybeniu a uvedeniu náhrady trov konania žalobcu voči žalovanému2/ v rozsahu 100 %, napriek tomu, že žalobca bol úspešný voči žalovanému 2/ iba v rozsahu 48 % z dôvodu nedôvodnosti žaloby v časti, v ktorej vzal žalobu späť a vzhľadom na pomer úspechu a neúspechu v spore bol úspešný iba v časti sumy 1.420,38 Eur s prísl., preto celkový úspech žalobcu predstavoval 48 % voči žalovanému 2/. Napriek úspechu žalovaného 1/ v spore, mu náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne trovy nevznikli.
4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný 2/ v zákonnej lehote odvolanie a to konkrétne do III. výroku, ktorým mu súd prvej inštancie uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.420,38 Eur spolu s 5,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.420,38 Eur od 26. 08. 2015 do zaplatenia, ako aj náklady spojené s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody vo výške 78,94 Eur, ako aj proti V. výroku o trovách konania. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu v napadnutých výrokoch zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne, event. napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. Nesúhlasil so záverom okresného súdu o nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia, pretože v trestnom konaní sa vychádzala zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, z výpovedí poškodeného a lekárskych správ. Namietal právne posúdenie veci súdom prvej inštancie pre rozpor so Zákonom o zodpovednosti za škodu a Ústavou SR. Podľa neho rozhodujúcou skutočnosťou pre poskytnutie súdneho ochrany žalobcovi nemohlo byť rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Mcdo/15/2009, na ktoré prvoinštančný súd poukázal, ale § 6 Zákona o zodpovednosti za škodu. Podľa čl. 46 ods. 4 Ústavy SR stojí zákon nad akýmkoľvek súdnym rozhodnutím (vrátane rozhodnutia Najvyššieho súdu SR). Uviedol, že právny názor vyjadrený v citovanom rozhodnutí Najvyššieho súdu SR bol s poukazom na čl. 2 ods. 3 CSP v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, ako aj § 8 ods. 6 zák. č. 58/1969 Zb. Napriek absencii vysvetlenia pojmu nezákonného rozhodnutia v Zákone o zodpovednosti za škodu poukázal na skutočnosť, že žiadny orgán SR nezrušil ani nezmenil uznesenie o vznesení obvinenia a nekonštatoval nezákonnosť predmetného uznesenia, pričom oslobodenie spod obžaloby nemožno
automaticky chápať ako skutočnosť, ktorá popiera zákonnosť všetkých úkonov vykonaných v trestnom konaní (vrátane vydania uznesenia o vznesení obvinenia). Dôvody oslobodenia spod obžaloby treba vždy chápať v kontexte celého trestného stíhania, najmä s poukazom na rozhodnutie príslušného orgánu, ktorým došlo k zrušeniu alebo k zmene napadnutého rozhodnutia pre nezákonnosť. Žalobca v spore nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia, a aj keď bol spod obžaloby oslobodený, z ktorého dôvodu mu mohla vzniknúť majetková škoda, bol povinný rešpektovať Trestný poriadok, ktorý umožňuje pri dôvodnom podozrení zo spáchania trestného činu vydať uznesenie o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia, pretože ide o legitímne právne inštitúty. Sťažnosť žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia bola zamietnutá ako nedôvodná, pretože sa vychádzalo z dôkazov zadovážených v čase rozhodovania o predmetnej sťažnosti. Poukázal na dôraz kladený zákonodarcom na čo najúčinnejšiu ochranu práv obetí trestných činov, čoho dôkazom bol aj novelizovaný Zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý je odrazom záujmu štátu na riadnom stíhaní osôb podozrivých z trestnej činnosti, pretože bez vznesenia obvinenia týmto osobám, by nedošlo k účinnej ochrane práv poškodených. Za predpokladu stíhania iba osôb, u ktorých by bola v čase vznesenia obvinenia preukázaná ich vina nad akúkoľvek pochybnosť, by došlo k popretiu základného cieľu trestného konania, ktorým je vyšetrenie spáchaného skutku a jeho podkladom je práve uznesenie o vznesení obvinenia. Nátlak zo strany civilných súdov na orgány činné v trestnom konaní v podobe ich sankcionovania za ich zákonný postup je neprípustný za predpokladu, že sa nedostaví očakávaný výsledok trestného konania, ktorý postup nemá oporu ani v žiadnom zákone. V spore nenamietal vznik, výšku škody ani príčinnú súvislosť medzi vznikom škody a nezákonným rozhodnutím. Trval iba na neexistencii nezákonného rozhodnutia, ako základnej podmienky pre uplatnenie nároku na náhradu škody, teda primárneho právneho základu nároku.
6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch ako vecne správny potvrdiť. Rozsudok prvoinštančného súdu považoval za zákonný a odvolanie žalovaného 2/ za nedôvodné. Tvrdenie žalovaného 2/ o nesprávnom právnom posúdení veci okresným súdom v súvislosti s vyhodnotením uznesenia o vznesení obvinenia za nezákonné rozhodnutie a nesprávny odkaz súdu na názor súdu vyššej inštancie (Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/15/2009) považoval za nesprávny, pretože z § 3 ods. 2 Zákona o zodpovednosti za škodu vyplýva objektívna zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím, ako aj nesprávnym úradným postupom, ktorej sa štát nemôže zbaviť. Preto je absurdné sa zaoberať priebehom trestného konania a postupom štátnych orgánov, ale je nutné vychádzať z výsledku trestného konania. V zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR sa má za to, že rozhodnutie o vznesení obvinenia bolo vydané nezákonne preto je potrebné, aby sa napravili všetky dôsledky a škody, ktoré také nezákonné rozhodnutie spôsobilo poškodenému. Podstata nároku žalobcu na náhradu škody sa neviaže na nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania. Za nedôvodnú považoval aj argumentáciu žalovaného 2/ o vzniknutí škody v dôsledku uznesenia policajta, ktorým bolo začaté trestné stíhanie, pretože nebyť predmetného uznesenia by nebol žalobca nútený si v trestnom konaní zvoliť obhajcu a nevznikli by mu trovy, ktoré predstavujú škodu. Podstatné bolo, že žalobca bol spod skutku uvedeného v obžalobe oslobodený, čo má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia, pretože výsledky trestného konania svedčili o nezákonnosti predmetného rozhodnutia. Poukázal na nález Ústavného súdu SR I. ÚS 540/2016 - 33 zo dňa 13. 12. 2016, ktorého závery sú v súlade aj s názormi vyslovenými Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn. 4MCdo/15/2009, o ktoré prvoinštančný súd oprel svoje rozhodnutie, a preto argumentácia žalovaného 2/ o konštatovaní rozporu rozhodnutia Najvyššieho súdu SR s Ústavou neobstojí. Prvoinštančný súd na predmetnú vec neaplikoval zákon č. 58/1969 Zb., pretože uvedený zákon bol zrušený zákonom č. 514/2003 Z. z. dopadajúci na predmetnú vec, keďže k vydaniu nezákonného rozhodnutia došlo práve za účinnosti citovaného zákona a na jeho základe bola aj škoda u príslušného štátneho orgánu predbežne uplatnená. Poukaz žalovaného 2/ na § 8 ods. 6 Zákona o zodpovednosti za škodu, ktoré ustanovenie pod písm. a) až i) vymedzuje, kedy právo na náhradu škody nevznikne, na prejednávanú vec nedopadajú, pričom ani rozhodnutie Najvyššieho súdu SR nebolo v rozpore s ust. § 8 ods. 6 Zákona o zodpovednosti za škodu. Mal za to, že prvoinštančný súd správne aplikoval ustanovenia Zákona o zodpovednosti za škodu a vec správne právne posúdil, opierajúc sa o ustálenú judikatúru najvyšších súdnych autorít. Poukaz žalovaného 2/ na zákon č. 20/2017 Z. z. o obetiach trestných činov rovnako nebol dôvodný, pretože uvedený zákon sa nevzťahuje a neupravuje nárok na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom, či nezákonným rozhodnutím. V danom prípade orgány činné v trestnom konaní nepostupovali tak, aby v prípravnom konaní zistili skutkový stav, o ktorom neboli dôvodné pochybnosti,
a na základe ktorého sa dalo spoľahlivo rozhodnúť o ďalšom postupe, či skončení veci. Svoje povinnosti teda zanedbali, čoho dôkazom bolo oslobodenie žalobcu spod obžaloby. Ochrana práv poškodených nemá nič spoločné so stíhaním nevinných osôb tak, ako sa to žalovaný 2/ snažil vo svojom odvolaní zdôvodniť. Rovnako bolo neobjektívne konštatovanie žalovaného 2/ o splnení podmienok na vydanie uznesenia o vznesení obvinenia vzhľadom na zabezpečené dôkazy v čase jeho vydania. Žalobca v trestnom konaní trval na zadovážení lekárskych správ, ktorý dôkaz orgány činné v trestnom konaní nevykonali, vykonal ich až súd, pričom za predpokladu, že by ich boli vykonali už príslušné orgány, boli by zistili skutočnosť, že poškodený absolvoval lekárske vyšetrenie deň po skutku v Českej republike, kde uviedol lekárom pád na schodoch a vyšetrenie nepotvrdilo žiadnu zlomeninu. Aj ďalšie dôkazy výpoveď poškodeného natoľko spochybnili, že jej nebolo možné uveriť a preukázať vinu žalobcu. Ak by orgány činné v trestnom konaní preverovali obranu žalobcu, boli by zistili nepravdivé tvrdenia poškodeného, preto došlo k porušeniu základných zásad trestného konania v § 2 Trestného poriadku. Poukázal na presvedčivé vysporiadanie sa prvoinštančným súdom s celou dôkaznom situáciou. Mal za to, že boli zachované základné zásady CSP, keď prvoinštančný súd rozhodol v súlade s ustálenou praxou najvyšších súdnych rozhodnutí, na ktorú patrične odkázal a svoje rozhodnutie pre strany sporu presvedčivo odôvodnil. Poukázal aj na ďalšie rozhodnutia publikované v zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR pod č. R 70/1994, rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/194/2010, nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 25/2011, I. ÚS 548/2012, či II. ÚS 25/2011. Prvoinštančný súd sa preto nemal dôvod odkloniť od uznesenia NS SR sp. zn. 4MCdo/15/2009. V súvislosti s rozhodnutím nároku na náhradu trov konania poukázal na účasť žalobcu na pojednávaní dňa 19. 10. 2018, na ktorom došlo k vyhláseniu rozhodnutia o priznaní náhrady trov konania žalobcovi v rozsahu 100%, ktorý výrok bol zaprotokolovaný do zápisnice z pojednávania, čo bolo zrejmé aj z písomne vyhotovenej zápisnice z pojednávania, pričom v písomnom vyhotovení rozsudku bol nárok na náhradu trov konania žalobcovi priznaný v rozsahu 48%, čo nezodpovedalo rozsudku vyhlásenému na pojednávaní, a preto mal byť aj výrok o náhrade trov konania v písomnom vyhotovení rozsudku v znení, ako bol vyhlásený na pojednávaní. Z uvedeného dôvodu žiadal opraviť chybu v písomne vyhotovenom rozsudku prvoinštančného súdu opravným uznesením a za predpokladu, že podľa zvukovej nahrávky z pojednávania by vyplynula iná skutočnosť, žiadal opraviť zápisnicu z pojednávania zo dňa 19. 10. 2018, v ktorej sa musela nachádzať chyba v písaní. Preto navrhoval opravu písomného vyhotovenia rozsudku, event. opravu zápisnice z pojednávania, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku tak, aby odvolací súd predmetnú chybu nariadil opraviť a z uvedeného dôvodu vec vrátil prvoinštančnému súdu na opravenie chyby v rozsudku.
7. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), vec preskúmal v rozsahu určenom ustanoveniami § 379, § 380 a § 381 CSP, bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario a rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom III. výroku podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil a v odvolaním napadnutom V. výroku o trovách konania podľa ustanovenia § 388 CSP zmenil, pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 CSP), ani na jeho zrušenie (§ 389 CSP).
8. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
9. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
10. Po oboznámení sa s obsahom spisu a s odvolaním napadnutým rozhodnutím súdu prvej inštancie odvolací súd konštatuje, že rozhodnutie prvoinštančného súdu je v napadnutom III. výroku vecne správne. Odvolací súd sa s rozhodnutím prvoinštančného súdu stotožňuje i s odôvodnením jeho rozhodnutia, ktoré je nielen dostatočne podrobné, ale i jasné, zrozumiteľné a logickým spôsobom sa vysporiadava so všetkými relevantnými otázkami a aspektmi, teda spĺňa zákonné kritéria odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 CSP.
11. Podstatou odvolacích námietok žalovaného 2/ bola iba absencia nezákonného rozhodnutia, pretože nárok na náhradu škody, jeho výšku a príčinnú súvislosť nenamietal.
12. Predmetom sporu bol nárok žalobcu na náhradu škody titulom trov obhajoby, uplatnenej podľa Zákona o zodpovednosti za škodu. Trestné konanie bolo proti žalobcovi vedené na základe uznesenia PZ Obvodného oddelenia Krupina ČVS: ORP-1735/KA - ZV -2011 zo dňa 20. 12. 2011, ktorým bolo voči
nemu vznesené obvinenie, proti ktorému podal sťažnosť a táto bola uznesením Okresnej prokuratúry Zvolen sp. zn. 3PV 573/08-56 zo dňa 20. 02. 2012 zamietnutá. Následne bola podaná na Okresný súd Zvolen obžaloba pod č. 3PV 1/14/6611- 4 zo dňa 21. 01. 2014. Žalobca bol v trestnom konaní rozsudkom Okresného súdu Zvolen č. k. 2T 6/2014-192 zo dňa 13. 06. 2014 oslobodený, proti ktorému rozsudku podal prokurátor odvolanie, o ktorom Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodol uznesením č. k. 2To/90/2014-209 zo dňa 18. 09. 2014 tak, že odvolanie okresného prokurátora zamietol. Škoda žalobcovi vznikla zaplatením odmeny a náhrady hotových výdavkov advokátovi, ktorý ho zastupoval v trestnom konaní a vo výške nákladov na predbežné prerokovanie nároku.
13. Odvolací súd poukazuje na čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého má každý právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.
14. Zodpovednosť štátu podľa Zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, je zodpovednosťou objektívnou, ktorá nie je závislá od toho, či došlo v celom procese trestného konania k porušeniu právnych noriem alebo nie. Pri objektívnej zodpovednosti sa splnenie požiadavky zavinenia nevyžaduje a zodpovedný subjekt zodpovedá za škodu aj v prípadoch, kedy svojím konaním (alebo opomenutím) škodu nezavinil.
15. Prvoinštančný súd vec správne posúdil pokiaľ išlo o žalovaného 1/, ktorý nebol v spore pasívne legitimovaný, pričom v uvedenej časti, a to vo výrokoch I., II. a IV. nadobudol rozsudok prvoinštančného súdu právoplatnosť, keďže proti uvedeným výrokom nebolo podané odvolanie. 16. Argumentácia žalobcu o vzniknutí škody v dôsledku uznesenia Okresného riaditeľstva PZ, ktorým bolo voči nemu vznesené obvinenie a prokurátor napriek jeho sťažnosti predmetné uznesenie nezrušil, bola opodstatnená. Nebyť predmetného rozhodnutia, nedošlo by k potrebe zvoliť si obhajcu, a tým ani ku vzniku škody. Podstatné ohľadne uplatneného nároku bolo oslobodenie žalobcu pre skutok uvedený v obžalobe, pretože nebolo dokázané, že by sa predmetný skutok stal. Oslobodenie má preto rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, pričom objektívna zodpovednosť štátu nie je založená na subjektívnej vine toho - ktorého orgánu v trestnom konaní, štát sa jej nemôže zbaviť a to napriek postupu orgánov činných v trestnom konaní, ktoré v ničom neporušili zákon, či úradný postup. Žalobcovi škoda nepochybne vznikla a je v príčinnej súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia. Správny bol aj poukaz prvoinštančného súdu na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. k. 4MCdo 15/2009.
17. Na dôkaz správnosti rozhodnutia prvoinštančného súdu odvolací súd poukazuje aj na judikát R 35/1991, v zmysle ktorého ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Toto právo nemá iba ten, kto obvinenie zavinil sám a ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, alebo proti komu bolo trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za trestný čin zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť, alebo že bol za trestný čin amnestovaný.
18. Súdna judikatúra dôvodí tým, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti občanovi bola odčinená a dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a trestné stíhanie nemalo byť proti nemu začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania, sa preto posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, pričom rozhodujúcim meradlom pre opodstatnenosť začatého trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania, v dôsledku čoho je obrana žalovaného 2/ neopodstatnená.
19. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na ďalšie rozhodnutia, ktoré boli publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR pod č. R 70/1994, rozsudok NS SR sp. zn. 3Cdo/194/2010 a na nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 25/2011, I. ÚS 548/2012 zo dňa 07. 12. 2012, sp. zn. II. ÚS 25/2011 zo dňa 24. 03. 2011, ktoré plne akceptovali doterajšiu judikatúru všeobecných súdov. V danom prípade preto nebol dôvod na odklon od uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Mcdo/15/2009.
20. Súd prvej inštancie rozhodol v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou a žalovaný 2/ v odvolaní neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by ho zbavovali zodpovednosti.
21. Preto odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu v spojení s opravnými uzneseniami v napadnutom III. výroku ako vecne správne potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.
22. V tomto smere odvolací súd poukazuje na viaceré rozhodnutia, ktoré sa už obdobnou vecou zaoberali (ako napr. rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12Co/3/2018, sp. zn. 12Co/271/218, sp. zn. 12Co/72/2018, sp. zn. 13Co/183/2017). 23. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.
24. Ohľadne výroku o trovách konania (V. výrok) odvolací súd dospel k záveru o dôvodnosti zmeny napadnutého výroku o trovách konania, pretože na pojednávaní konanom dňa 19. 10. 2018, na ktorom došlo k vyhláseniu rozsudku, bola vo výroku o náhrade trov konania ( V. výrok) priznaná žalobcovi náhrada trov konania proti žalovanému 2/ v rozsahu 100 %, čomu už ale nezodpovedalo písomné vyhotovenie rozsudku súdu prvej inštancie, ktorú chybu prvoinštančný súd opravil opravnými uzneseniami č. k. 12C/8/2017-213 a č. k. 12C/8/2017-227, teda zosúladil V. výrok rozsudku v súlade s jeho vyhlásením na pojednávaní s jeho písomným vyhotovením. Prvoinštančný súd mal ale rozhodnúť o náhrade trov konania v súlade s § 255 ods. 2 CSP vzhľadom na pomer úspechu a neúspechu žalobcu v spore proti žalovanému 2/, nakoľko nebol v spore plne úspešný, pretože procesne zavinil zastavenie konania v časti o zaplatenie sumy 427,96 Eur s príslušenstvom, teda procesne zavinil zastavenie konania v uvedenej časti a jeho celkový úspech v spore predstavoval 48 %.
25. Preto odvolací súd odvolaním napadnutý výrok rozsudku prvoinštančného súdu o trovách konania (V. výrok) podľa ustanovenia § 388 CSP zmenil.
26. Odvolaním nenapadnuté výroky rozsudku prvoinštančného súdu I., II., IV. výrok zostali nedotknuté (§ 367 ods. 3 CSP).
27. Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 262 ods. 1 CSP, z ktorého vyplýva „O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí“. Odvolací súd pri svojom rozhodovaní o trovách odvolacieho konania aplikoval zásadu zodpovednosti za výsledok (zásadu úspechu) vyplývajúcu z ust. § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol plne úspešný žalobca, pretože odvolaniu žalovaného 2/ nebolo vyhovené a preto žalobcovi podľa vyššie uvedených ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré mu boli priznané v rozsahu 100 %.
28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (§ 127 ods. 1 CSP)
Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).