Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13Saz-15-2023.pdf
PDF · 228.09 KB
Case nature
Area
Subarea
13Saz/15/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Korčekovou, v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Nigérijskej federatívnej republiky, posledné trvalé miesto pobytu v krajine pôvodu: D. E., F. G. H., I. C., E. J. K., t. č. Pobytový tábor Rohovce, Slovenská republika, zastúpeného: Slovenská humanitná rada, so sídlom Budyšínska 1, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu proti rozhodnutiu žalovaného ČAS: MU-PO-231-43/2023-Ž zo dňa 07.11.2023, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu zamieta.
II. Žalovanému súd právo na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
I.
Administratívne konanie
1. Rozhodnutím ČAS: MU-PO-231-43/2023-Ž zo dňa 07.11.2023 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný žalobcovi 1) neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) a § 13 ods. 4 písm. d) zákona o azyle, 2) neposkytol doplnkovú ochrana podľa § 13c ods. 1 písm. a), §13c ods. 4 písm. b) a § 20 ods. 4 zákona o azyle, 3) neudelil azyl na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle a 4) neposkytol doplnkovú ochrana na účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle. Rozhodnutie odôvodnil tým, že na základe opakovanej (druhej) žiadosti žalobcu o poskytnutie azylu alebo doplnkovej ochrany zo dňa 05.06.2023 bol so žalobcom dňa 23.06.2023 vykonaný vstupný pohovor, počas ktorého uviedol, že všetky informácie, ktoré poskytol v prvom azylovom konaní, sú pravdivé, presné a správne, avšak spresnil, že jeho otec patril k vedúcim predstaviteľom IPOB a zároveň, na rozdiel od predchádzajúceho konania, uviedol, že aj sám bol členom strany. Menovaný zopakoval, že v ranom detstve sa s rodičmi odsťahovali z rodného mesta Kaduna v štáte L. do obce Nawfia v štáte Anambra, kde býval so svojimi rodičmi, dvoma bratmi a strýkom. Základnú a strednú školu absolvoval v štáte Anambra v mestách Nawfia a Awka. Svoje následné štúdium informatiky na vysokej škole Nnamdi Azikiwe University v meste Awka zanechal pred ukončením prvého ročníka, potom čo prišli o život jeho rodičia. Odvtedy začal vybavovať strýko jeho odchod na H., kde v tom čase študovali aj jeho známi. V Nigérii nikdy nepracoval a finančne ho podporoval strýko. Koncom novembra 2021, dva mesiace po získaní víz, pricestoval na H., avšak v dôsledku ruskej invázie, v apríli 2022 krajinu opustil a odcestoval do SR, kde po príchode požiadal o medzinárodnú ochranu. Do Nigérie sa nechce vrátiť, nakoľko je členom strany IPOB, ktorá sa snaží dosiahnuť nezávislosť územia Biafra a zároveň preto, že sa zúčastnil niekoľkých demonštrácií. Rovnako boli členmi IPOB aj jeho rodičia, ktorým sa preto v minulosti slovne vyhrážali a v roku 2020 prišli o život. Z tohto dôvodu je
presvedčený, že je ohrozený aj jeho život, ako prvorodeného syna, a preto by chcel zostať na území SR. Ako ďalší nový dôvod svojich obáv uviedol zadržiavanie jeho brata na neznámom mieste a jeho fyzické napadnutie, o ktorom sa dozvedel v júni 2023 od svojho strýka. Osoby, ktoré brata zadržiavajú, stoja aj za smrťou rodičov a za jeho prepustenie požadujú návrat žalobcu do Nigérie. Iné dôvody svojej súčasnej žiadosti neuviedol. Rovnako ako v predchádzajúcom konaní, žalobca tiež uviedol, že z Nigérie vycestoval legálne, bez problémov, hoci s obavami, na svoj vlastný cestovný pas s ukrajinskými vízami, ktorý si v krajine pôvodu vybavil bez problémov. Do konania však žiaden doklad totožnosti nepredložil, nakoľko svoj cestovný doklad na Ukrajine stratil, a preto predložil len jeho kópiu. Na základe výpovede žalobcu a predloženej kópie cestovného dokladu, migračný úrad jeho identitu nespochybnil. Na podporu svojej súčasnej žiadosti doložil žalobca do konania video v trvaní 40 sekúnd, bez zvukovej stopy, ktoré zachytáva, ako 3 neznáme osoby fyzicky bijú muža ležiaceho na zemi. Podľa vyjadrení žalobcu ide o jeho brata.
2. K neudeleniu azylu žalovaný v rozhodnutí uviedol, že základným predpokladom náležitého zistenia skutkového stavu je pravdivosť a hodnovernosť tvrdení žiadateľa, z ktorých je potrebné následne pri rozhodovaní vychádzať. Výpoveď žalobcu vo veci jeho členstva v strane IPOB a s tým súvisiace udalosti, ktoré viedli k jeho odchodu z krajiny pôvodu, však nespĺňa žiaden zo základných aspektov dôveryhodnosti tak, ako ich definuje a predpokladá aktuálna verzia Praktickej príručky Európskeho podporného úradu pre azyl (ďalej len „EASO“) k posudzovaniu dôkazov. Výpovedi v tejto veci chýba vnútorná a vonkajšia konzistentnosť, celková prijateľnosť aj dostatočná špecifickosť. Na preukázaní pravdivosti tvrdení musí záležať predovšetkým žiadateľovi, a preto jeho vyhlásenia a tvrdenia musia byť ucelené a rozumné, nesmú protirečiť všeobecne známym faktom o krajine pôvodu a svojim konaním nesmú zadávať dôvod na spochybnenie dôveryhodnosti jeho osoby. V prípade žalobcu sa však počas konania vyskytli závažné rozpory, ktoré vážne spochybňujú túto dôveryhodnosť. V súvislosti s členstvom menovaného v strane IPOB žalovaný poukázal na vnútornú nekonzistentnosť vo výpovediach žalobcu. Počas vstupného pohovoru uviedol k otázke jeho vstupu do strany IPOB, že členom sa automaticky stávajú všetci príslušníci etnika Igbo, a preto neprešiel žiadnym procesom vstupu. Pri následnom dopytovaní na prípadný doklad o členstve však už spomenul, že v osemnástich rokoch podpisoval akýsi dokument o jeho vstupe do strany. Vo svojom ďalšom tvrdení tiež uviedol, že členstvo je dobrovoľné, hoci predtým tvrdil, že členmi sú všetci ľudia, ktorí patria k etniku Igbo. V súvislosti s procesom vstupu do strany IPOB v predchádzajúcom konaní, v časti pohovoru venovanej jeho prípadnej politickej angažovanosti, sa konzistentne a opakovane vyjadroval, že nebol členom žiadnej strany. V tejto časti tiež vyvrátil predchádzajúce rozpory v jeho výpovedi v otázke jeho členstva a ďalej uviedol, že nijako nebol politicky zaangažovaný, okrem svojich rodičov nepozná žiadnych iných členov strany, nevie, čo predstavuje skratka názvu strany IPOB a keďže bol študent, o tieto záležitosti sa nezaujímal. S tvrdením, že nebolo preukázané, že by bol menovaný členom IPOB sa v predchádzajúcom konaní stotožnil aj NSS SR v rozsudku sp. zn.: 1Sak/3/2023 zo dňa 15.05.2023, kde konštatoval, že „sťažovateľ nespadá do profilu podporovateľov hnutia IPOB“. Ďalšia nekonzistentnosť vo výpovedi žalobcu sa týka jeho politickej aktivity, teda účasti na demonštráciách. V predchádzajúcom konaní uviedol, že nebol nijako politicky zaangažovaný, o túto problematiku sa nezaujímal a rovnako prípadnú účasť na demonštráciách neuviedol ani medzi dôvodmi, z ktorých by pramenili jeho obavy z návratu do krajiny. Už v predchádzajúcom konaní sa až následne, v stanovisku právneho zástupcu, objavila informácia, že v 18-tich rokoch sa mal zúčastniť jedného občianskeho protestu. K tejto otázke sa následne vyjadril aj KS v Bratislave, ktorý v rozsudku sp. zn.: 8SaZ/l0/2022 zo dňa 04.01.2023 uviedol, že menovaný svoju účasť „spomenul až neskôr, na podnet svojho právneho zástupcu, čo správny súd považuje len za fabuláciu jeho právneho zástupcu“. V aktuálnom konaní však žalobca uvádza už účasť na dvoch alebo troch demonštráciách, na ktorých „prišlo k masovému zabíjaniu“, pričom niektoré z nich boli zamerané na osamostatnenie Biafry. Pri otázke, prečo tieto nespomenul pri pohovore predchádzajúceho konania uviedol, že si myslel, že to nebolo dôležité. Toto vysvetlenie považoval žalovaný za nedostatočné a stotožnil sa so záverom KS v Bratislave, nakoľko žalobcovi bolo pri pohovore predchádzajúceho konania položených viacero otázok ohľadom jeho prípadnej politickej angažovanosti. Tretia zásadná vnútorná nekonzistentnosť v súvislosti s jeho aktuálnou výpoveďou sa týka dôvodov odchodu a udalostí, ktoré mu bezprostredne predchádzali. V predchádzajúcom konaní ucelene a konzistentne uviedol, že v krajine pôvodu osobne nemal žiadne problémy s políciou, armádou, úradmi alebo inými štátnymi orgánmi, ani s inými fyzickými osobami. Po prisťahovaní sa z mesta Kaduna v štáte L. do obce Nawfia v štáte Anambra tu býval na rovnakej adrese až do svojho odchodu z krajiny, ktorý sa uskutočnil legálne, letecky z hlavného mesta Abuja. Miesto bydliska opustil 20.11.2021 a z krajiny vycestoval 25.11.2021, pričom 5 dní strávil v Abuji. Hoci ukrajinské víza mu boli vystavené už 27.09.2021, a to
na 90 dní, jeho odchod sa oneskoril hlavne preto, že jeho strýko potreboval čas na vybavenie peňazí a záležitostí ohľadom vycestovania. Na záverečnú otázku pohovoru, či čelil iným problémom, okrem tých ktoré uviedol, odpovedal „nie“. Pri vstupnom pohovore aktuálneho konania najprv potvrdil, že na rovnakej adrese v obci Nawfia býval až do odchodu z krajiny a na inej adrese nebýval, okrem pobytu na internáte v meste Awka a ranného detstva, keď s rodičmi bývali v meste Kaduna. Z domu však mal odísť až 23.11.2021 do Abuje, odkiaľ už na druhý deň odletel. Neskôr počas toho istého pohovoru už tvrdil, že od začiatku roka 2021 sa mal ukrývať, a na letisko mal odísť z akejsi skrýše z mesta Awka, keďže ho mali neznáme osoby po smrti jeho rodičov hľadať pre jeho členstvo v strane IPOB. Z tohto dôvodu si mal vybavovať cestovný doklad v inom štáte Nigérie, aby sa o jeho plánovanom odchode nedozvedeli ľudia, ktorí mali stáť za vraždou jeho rodičov. Nakoľko sa mal jeho odchod podľa strýkových informácií prezradiť, odkladali dátum odletu. Žalobca však nevedel vysvetliť ani odkiaľ mal strýko tieto informácie, ani prečo všetky tieto okolnosti súvisiace s bezprostredným odchodom z krajiny opomenul a neuviedol v predchádzajúcom konaní. Žalovaný vo vyhodnotení nedôveryhodnosti výpovede žalobcu vo veci jeho členstva v strane IPOB poukázal ďalej na vonkajšiu nekonzistentnosť, teda na rozpory medzi jeho vyjadreniami a informáciami o krajine pôvodu, ktoré nedokázal dôveryhodne vysvetliť. V prvom rade ide o spomínaný protest s názvom EndSARS, ktorý žalobca spomenul počas pohovoru v tomto konaní, a na ktorom sa mal 08.10.2020 zúčastniť. Ako sa uvádza v článku „#EndSARS: Hodnotenie úspechov a neúspechov po roku“ publikovanom v decembri 2021 v odbornom časopise „Georgetown Journal of International Affairs“, ako aj v ďalších dostupných zdrojoch, je zrejmé, že protesty EndSARS boli zamerané na rozpustenie „Nigérijskej špeciálnej jednotky proti lúpežiam“ (SARS) a išlo o celonárodné protesty, ktoré sa konali masovo naprieč krajinou, vrátane miest ako Lagos či Abuja, štátov Borno, Kaduna a iných, ktoré sa nachádzajú v úplne iných častiach krajiny než je územie tzv. Biafry. Protesty EndSARS nemali žiadnu spojitosť so stranou IPOB, etnikom Igbo alebo otázkou samostatnosti Biafry. S poukazom na aktuálne informácie o krajine pôvodu, ktoré žalovaný zabezpečil do konania za účelom objektívneho posúdenia žiadosti žalobcu, žalovaný pripomenul konštatovanie NSS SR v súvislosti s opakovaným tvrdením žalobcu, že „členom [strany IPOB] sa stávate tým, že ste Igbo. Všetci ľudia, ktorí patria k tomuto etniku sú členmi tejto skupiny.“ Súd v rozsudku sp. zn.: 1Sak/3/2023 zo dňa 15.05.2023 konštatuje, že „Podľa správ o krajine pôvodu, predstavujú Igbovia 98 % populácie v štáte Anambra, odkiaľ pochádza aj sťažovateľ. Ak by si kasačný súd osvojil takúto interpretáciu, ako sa snaží prezentovať sťažovateľ, uvedené by zakladalo rozsiahle prenasledovanie celého etnika Igbo, čo zo správ o krajine pôvodu rozhodne nevyplýva.“ Na základe aktuálnych správ o krajine pôvodu, akými sú aj viaceré články vydané v roku 2023 v novinách „The Guardian“, „Daily Trust“, „Le Monde“, „Vanguard“, či portálu „Sahara Reporters,“ žalovaný doplnil, že príslušníci etnika Igbo zastávajú v Nigérii viaceré významné pozície, prípadne sú zástupcami krajiny v medzinárodných organizáciách, čo protirečí predstave o ich plošnom vylúčení z politického života krajiny. Rovnako ich rôzna politická príslušnosť odporuje tvrdeniu, že by príslušníci etnika Igbo boli automaticky členmi strany IPOB, alebo by tak mali byť vnímaní. Medzi príslušníkmi etnika Igbo je napr. guvernér štátu Abia za stranu práce, bývalý guvernér centrálnej banky, bývalá ministerka financií a súčasná generálna riaditeľka Svetovej obchodnej organizácie (WTO), poslanec v štáte Taraba, ktorý sa nenachádza na území Biafry, asistent guvernéra štátu Kaduna na severe Nigérie, či prezidentský kandidát a bývalý guvernér štátu C., M. D., kandidujúci vo voľbách vo februári 2023 za stranu práce. Obi skončil v prezidentských voľbách tretí s vyše 25 % hlasov a zvíťazil okrem šiestich štátov Biafry aj v šiestich štátoch mimo Biafry a to vrátane najväčšieho mesta krajiny, Lagosu, a hlavného mesta Abuje. Naopak, Obi neuspel v troch štátoch Biafry a ako uviedla Medzinárodná krízová organizácia (ďalej len „ICG“) v správe „Upokojenie napätia uprostred povolebných sporov v Nigérii“ z 26.05.2023, „mnohí igbskí politici nepodporovali Obiho a v skutočnosti aktívne podporovali jedného z jeho oponentov, ktorí neboli z Igho“. Z uvedeného tiež vyplýva, že podpora pre stranu IPOB nie je automaticky spojená s etnikom Igbo, a naopak. Túto skutočnosť podporujú aj ďalšie správy z krajiny pôvodu, ktoré poukazujú na politickú nejednotnosť v rámci príslušníkov etnika Igbo. Okrem IPOB sa na území Biafry angažuje napr. aj Zvyková vláda Biafry (BCG), bojovníci vystupujúci pod názvom „Autopilot“, či skupina bojovníkov známa ako „Štátne riaditeľstvo“ (DOS). Tieto skupiny pritom často vystupujú navzájom proti sebe a obviňujú sa zo zločinov páchaných na civilnom obyvateľstve na juhovýchode krajiny. Na základe týchto informácií preto nemožno dospieť k záveru, že všetci členovia etnika Igbo by boli automaticky členmi IPOB, alebo by boli za nich považovaní. Žalobca nepredložil do konania žiaden dokument podporujúci jeho tvrdenie, že prvorodení synovia zavraždených členov IPOB čelia v krajine osobitnému riziku prenasledovania, a to aj napriek tomu, že žalobca požiadal prvýkrát o medzinárodnú ochranu ešte v apríli 2022 a mal v konaniach niekoľko rôznych právnych zástupcov a teda aj opakované možnosti predložiť takéto správy, či už do predchádzajúceho, alebo do aktuálneho konania. Z informácií dostupných migračnému úradu, ako aj z informácií o rozličných prenasledovaných
profiloch uvedených v aktuálnej príručke „Správa o krajine pôvodu: Nigéria“, Agentúry Európskej únie pre azyl (ďalej len „EUAA“), nie je rovnako možné dospieť k záveru, že by osoby, ktoré sú prvorodenými synmi (bývalých) členov IPOB, boli osobitne z tohto dôvodu prenasledované.
3. V analýze dôveryhodnosti výpovede žalobcu vo veci jeho politickej príslušnosti žalovaný poukázal aj na nepravdepodobnosť v niektorých aspektoch výpovede. Žalovaný skonštatoval, že pokiaľ by skutočne prišlo k vstupu, podpisu členstva alebo získaniu členského preukazu, ako aj k účasti na 2 alebo 3 demonštráciách, ako uviedol žalobca, je nepravdepodobné, že by to v predchádzajúcom konaní opomenul a odpovedal spomínaným spôsobom, ktorý neindikoval žiadnu angažovanosť žalobcu. Je nepravdepodobné, že by pri vstupe do strany alebo niekoľkoročnom členstve a účasti na demonštráciách nemal vedomosť o žiadnom inom členovi strany okrem svojich rodičov, ako to uviedol v predchádzajúcom konaní. Okrem toho v súčasnom konaní tiež uviedol, že jeho členstvo v strane bolo tajné a vedel o ňom len jeho strýko. Z toho by vyplývalo, že o jeho vstupe v roku 2017 a členstve nevedeli celé roky ani jeho rodičia, hoci mali byť obaja členmi a otec navyše lokálnym lídrom strany. Ďalším bodom vo výpovedi žalobcu, ktorý považoval žalovaný za krajne nepravdepodobný je jeho tvrdenie v súvislosti so vstupom do strany IPOB. Dokument, ktorý mal pri vstupe do strany podpísať mal údajne podmieňovať napr. účasť na protestoch. Je vysoko nepravdepodobné, že hnutie, ktoré sa snaží získať všeobecnú podporu obyvateľstva v regióne, by limitovalo účasť na proteste na svojich vlastných členov. Za nepravdepodobné považoval žalovaný aj nové tvrdenie žalobcu, že si cestovný doklad vybavoval v štáte Delta, v meste Asaba, teda nie v štáte jeho bydliska, a to z dôvodu, aby sa osoby, ktoré ho hľadajú o tom nedozvedeli. Mesto Asaba je od mesta Awka, resp. Nawfia vzdialené len asi 50-60 km. Pokiaľ by mal žalobca naozaj obavu z toho, že osoby, ktoré zabili jeho rodičov sú napojené na štátne orgány, resp. že operujú v tejto oblasti a hľadajú ho a práve z tohto dôvodu si išiel vybavovať cestovný doklad na iné miesto, mimo svoj vlastný štát, javí sa ako nepravdepodobné, že by si vybral miesto, kde vzdialenosť v tomto smere nehrá prakticky žiadnu podstatnú rolu. Naopak, pokiaľ by na odstránenie jeho obáv postačovalo presťahovanie sa do mesta, ktoré je vzdialené menej než 60 km od miesta jeho predchádzajúceho bydliska, nepredstavovala by táto zmena bydliska žiadnu neprekonateľnú prekážku na vyriešenie jeho situácie. Žalovaný považoval za nepravdepodobný aj samotný fakt, že žalobca v predchádzajúcom konaní pri hĺbkovom vstupnom pohovore, ktorý trval viac než 3 hodiny, opomenul všetky novo uvedené skutočnosti, akými sú vstup do strany, vydaný členský preukaz, participácia na niekoľkých demonštráciách, na ktorých prišlo k úmrtiam, či zásadné okolnosti samotného odchodu z krajiny, akým je ukrývanie sa a to aj napriek tomu, že mal tiež možnosť doplniť a upresniť prípadné nezrovnalosti po pretlmočení jeho zaznamenanej výpovede. V tomto smere bola jeho predošlá výpoveď konzistentná a bez rozporov. Žalovaný poukázal aj na nedostatočnú špecifickosť a podrobnosť výpovede žalobcu, a to predovšetkým v popise vstupu do strany IPOB, ako aj jeho angažovanosti v nej. Jeho vyjadrenia sú v tejto otázke všeobecné, naznačujúce priam automatický vstup do strany len z dôvodu príslušnosti k etniku Igbo. Žalobca popísal okolnosti a postup svojho vstupu do strany len nejasne, podpisom akéhosi dokumentu. Takisto nevedel presnejšie uviesť vlastné dôvody pre vstup, okrem politickej príslušnosti rodičov, účel podpísaného dokumentu, či svoju úlohu v protestoch, na ktorých sa zúčastnil. Podobne, bez konkrétnych detailov, popísal aj svoje skrývanie, ktoré malo bezprostredne predchádzať jeho odchodu z krajiny. Na základe vyhodnotenia dôveryhodnosti výpovede žalobcu vo veci jeho členstva v strane IPOB považoval žalovaný toto jeho členstvo a s ním súvisiace udalosti za nedôveryhodné a tým za nepreukázané. K tomuto záveru dospel pre nesplnenie aspektov dôveryhodnosti, a to pre vnútornú nekonzistentnosť v jeho vyjadreniach, pre vonkajšiu nekonzistentnosť s informáciami o krajine pôvodu, pre neprijateľnosť, pokiaľ ide o pravdepodobnosť, že udalosti, ktoré žalobca v konaní opísal, sa reálne takto mohli udiať, a napokon pre nedostatočnú špecifickosť a podrobnosť v zásadných otázkach jeho výpovede.
4. V súvislosti s úmrtím jeho rodičov v roku 2020 sa žalobca v tomto konaní pridržiaval svojej predchádzajúcej výpovede. V čase tragédie bol v škole a o udalostiach, ako aj okolnostiach sa dozvedel len sprostredkovane od strýka, ktorý však tiež nebol očitým svedkom tohto aktu. Z tohto dôvodu nevie, kde, ako a kedy presne sa udalosti odohrali. Podľa jeho informácií, ktoré uviedol v predchádzajúcom konaní, však mali strieľať civilisti, nie uniformovaní ľudia, zrejme príslušníci iného kmeňa, ktorí zaútočili neselektívne na všetkých zhromaždených. Domnieva sa, že ide o skupinu, ktorá je proti nezávislosti Biafry. V jeho aktuálnej žiadosti však už uvádza, že rodičia mali prísť o život doma, až po návrate zo zhromaždenia, počas ktorého prišli o život aj iní ľudia. Domnieva sa preto, že ich sledovali a zabili až doma. To je v rozpore s jeho predošlou výpoveďou, podľa ktorej pri útoku „zabili aj niekoľkých ďalších ľudí okrem rodičov.“ Na základe súčasnej výpovede žalobcu nie je možné dedukovať, kto mohli byť
očití svedkovia udalostí, ak jeho rodičia prišli o život doma a nie počas zhromaždenia, pričom ani žalobca, ani jeho strýko, ktorí s nimi doma bývali, sa v tom čase doma nenachádzali. V predchádzajúcej výpovedi uvádzal, že na zhromaždení „boli aj ďalší ľudia pri tom útoku, nie len moji rodičia, takže mal to kto [strýkovi] povedať“. Nakoľko žalobca nevie poskytnúť žiadne bližšie okolnosti úmrtia svojich rodičov, motivácia páchateľov zostáva nejasná. Rovnako tak žalobcovi nie je známe, o akú skupinu, resp. jednotlivcov v prípade páchateľov išlo. Naopak, nakoľko z jeho aktuálnej výpovede nie je zrejmé, kto mohli byť očití svedkovia udalosti, pri ktorej prišli jeho rodičia o život, sú ešte viac spochybnené akékoľvek bližšie informácie o okolnostiach tejto tragédie. V súvislosti s fyzickým napadnutím brata žalobcu a jeho únosom, ktoré má zachytávať predložené video, žalovaný uviedol, že žalobca ani jeho strýko nemá žiadne bližšie informácie ani o zachytených osobách páchateľov, o ich prípadnom začlenení či organizovaní v konkrétnej skupine, ani o ich motivácii a o spojitosti s vraždou jeho rodičov sa tiež len domnieva. Sprievodné informácie, ktoré mal jeho strýko od páchateľov dostať k predloženému videu, boli len všeobecne formulované. Nie sú známe žiadne prípadné inštrukcie, ako napr. koho majú pre ďalšiu komunikáciu s páchateľmi kontaktovať, a to ani v prípade, že by chceli páchateľom vyhovieť v ich požiadavkách, kam presne sa má žalobca dostaviť, alebo do akého termínu majú ich požiadavky splniť. Napriek nedostatočnej podrobnosti informácií v súvislosti s únosom brata žalobcu a násilím zachyteným na videu, žalovaný nepovažoval samotný únos za nepreukázaný. Napriek tomu však žalobca svojou výpoveďou nijako nepreukázal, že by motivácie páchateľov mali súvisieť s jeho osobou alebo politickou angažovanosťou rodičov. Žalobca uviedol vo svojej predošlej výpovedi, ktorej sa v súčasnom konaní pridržiava, že ešte počas pobytu v krajine pôvodu nemal nikdy žiadne problémy s políciou, armádou, inými štátnymi, či neštátnymi subjektami, ani s inými fyzickými osobami, ani nebol trestne stíhaný. Nigériu opustil letecky bez problémov a legálnym spôsobom, rok po smrti rodičov, bez toho, aby bol v krajine počas tejto doby niekým kontaktovaný, napriek tomu, že sa domnieval, že je hľadaný. Krajinu tiež neopustil bezprostredne po udelení víz na H., ale až dva mesiace potom, pričom ako uviedol v predchádzajúcom konaní, dôvodom bolo vybavovanie záležitostí súvisiacich s ukončením štúdia na univerzite v Nigérii a príprava na vycestovanie. Okrem toho nevedel ani zdôvodniť, prečo nežiadal následne o medzinárodnú ochranu na Ukrajine, kde strávil niekoľko mesiacov. Žalobca si mal pred svojim odchodom vybavovať doklady v inom štáte Nigérie, ukrývať sa, a napokon z podnetu svojho strýka a s jeho finančnou podporou, ktorá trvá dodnes, opustiť krajinu z dôvodu jeho obáv aj v súvislosti s členstvom jeho rodičov v strane IPOB, ktoré boli umocnené ich zabitím. Na druhej strane však jeho strýko rovnako ako bratia obavy v takej miere nepociťovali, zostali žiť, pracovať, resp. študovať v štáte Anambra aj počas ďalších dvoch rokov po vražde rodičov žalobcu. EASO vo svojej Správe o krajine pôvodu: Nigéria - zameranie na jednotlivcov, z novembra 2018, v časti „Členovia a prívrženci separatistických hnutí“, bližšie popisuje históriu vývoja a pôsobenie IPOB. Súčasná situácia je ovplyvnená etnickým napätím v oblasti aj históriou občianskej vojny. IPOB, založený v roku 2014, sa sám považuje za nenásilnú organizáciu, hoci nigérijská vláda stranu obvinila z únosov a vrážd. Správa EASO o bezpečnostnej situácii v Nigérii z júna 2021 dopĺňa, že federálna vláda vyhlásila v septembri 2017 IPOB za teroristickú organizáciu a bezpečnostnú hrozbu. Aj po júni 2022, kedy bola situácia v krajine posudzovaná v predchádzajúcom konaní, uvádzajú viaceré zdroje pokračujúce násilie z oboch strán. V súvislosti s vývojom strany IPOB Imigračná a utečenecká rada Kanady (ďalej len „IRB“) v správe „Nigéria a Kanada“ z júna 2022 informuje, že hnutie sa v posledných troch až štyroch rokoch zradikalizovalo a je teraz čoraz násilnejšie. Ministerstvo zahraničných vecí (ďalej len „MZV“) USA v „Správe o dodržiavaní ľudských práv v krajine 2022“ ako aj organizácia „Freedom House“ v správe „Sloboda vo svete 2023“ spomínajú prípady zmiznutí podozrivých prívržencov IPOB zo strany vládnych orgánov alebo v ich mene, ako aj prípady svojvoľných zatknutí, používania nadmernej sily, či mimosúdnych popráv počas kampane z januára 2021 zameranej na ozbrojené krídlo IPOB. Vo vzťahu k bežným občanom, členom alebo sympatizantom IPOB informuje IRB v spomínanej správe, že nigérijská polícia sa bude zaujímať len o členov IPOB na nízkej úrovni, ktorí sa podieľajú na násilnostiach a kriminálnych aktivitách a hrozí im zatknutie. Hlásené sú podľa „Svetovej správy 2023 - Nigéria“ organizácie „Human Rights Watch“, z januára 2023, aj škody na majetkoch, mrzačenie a popravy zo strany biafranských ozbrojencov. MZV Holandska vo svojej „Všeobecnej správe o krajine pôvodu Nigéria“ z januára 2023 dopĺňa, že pri útokoch na policajné stanice boli často odcudzené zbrane čo viedlo k zvýšeniu počtu zbraní v obehu. Prišlo aj k niekoľkým útekom z väzenia a návratu zločincov do spoločnosti. Oba tieto faktory prispeli k ďalšiemu zvýšeniu kriminality. MZV Holandska v spomínanej správe dopĺňa, že mnohé obete v prípadoch zatknutí, násilných zmiznutí, násilných incidentov a vrážd nemali žiadne väzby na skupiny za nezávislosť. „Nextier
- Databáza násilných konfliktov“ vo svojom „Ročnom prehľade profilu násilných konfliktov v Nigérii za rok 2022“ publikovanom v apríli 2023, uvádza, že štát Anambra má druhý najvyšší počet obetí únosov za rok 2022 spomedzi štátov Nigérie a je na prvom mieste v počte únosov. Podobné dáta vykazuje aj
organizácia Nigéria Watch vo svojej Dvanástej výročnej správe o násilí v Nigérii za rok 2022. Kriminalita ako taká je na prvom mieste spomedzi dôvodov násilných úmrtí. V roku 2022 bolo kriminalite v Nigérii pripísaných viac než 7 000 obetí z celkového počtu vyše 15 000 zaznamenaných obetí násilia. Dáta tejto organizácie tiež ukazujú, že v štáte Anambra sú počty obetí za posledného dva a pol roka spojené s kriminalitou niekoľkonásobne vyššie než počty obetí spojené s politickými otázkami. Kým za prvých 7 mesiacov tohto roka bolo zaznamenaných približne 40 obetí v súvislosti s politickými otázkami, obetí kriminality bolo v tomto období viac než 110, z celkového počtu približne 180 zaznamenaných obetí. Z toho vyplýva, že takmer 2 z 3 obetí násilia v štáte Anambra prišli v tomto období o život v dôsledku kriminálnych aktivít ako takých. V analýze rizík aktuálneho odporúčania EUAA vo vzťahu k osobám vnímaným ako podporovateľov a prívržencov separatistických hnutí usilujúcich sa o nezávislosť Biafra sa uvádza, že „nie všetci jednotlivci v rámci tohto profilu by boli vystavení takej miere rizika, ktorá sa vyžaduje na stanovenie opodstatnenej obavy z prenasledovania.“ V tejto súvislosti je potrebné „zohľadniť okolnosti ovplyvňujúce riziko, ako napr.: úroveň a povaha angažovanosti, viditeľnosť žiadateľa (napr. výrazný profil, predchádzajúce zatknutie, medializácia), účasť na zhromaždeniach alebo manifestáciách atď.“ Členovia či aktívni prívrženci IPOB môžu byť vládou vnímaní ako bezpečnostná hrozba a čeliť preto konaniu, ktoré môže dosahovať aj tak závažnú povahu, ktorá by predstavovala prenasledovanie, avšak nakoľko členstvo a angažovanie sa žalobcu v strane IPOB bolo vyhodnotené ako nedôveryhodné a nepreukázané a okrem svojich rodičov nepozná žiadnych jej členov, v minulosti nemal akékoľvek problémy s políciou alebo armádou a nejde o verejne známu osobu, v jeho prípade sa teda nejedná o výrazný profil. V predchádzajúcom konaní sa s týmto záverom stotožnil aj NSS SR v rozsudku sp. zn.: 1Sak/3/2023 zo dňa 15.05.2023, v ktorom uviedol, že „sťažovateľ nespadá do profilu podporovateľov hnutia IPOB“. Tento záver zastáva žalovaný aj v súčasnom konaní, a to aj po predloženej informácii o únose brata žalobcu, nakoľko podľa žalobcu, tento nebol členom strany IPOB a v tomto prípade nebola nijako preukázaná ani identita páchateľov, ani ich príslušnosť k akejkoľvek organizácií, ani súvislosť s osobou žalobcu, ktorá by indikovala akúkoľvek politickú motiváciu páchateľov. Žalovaný analyzoval aj riziká plynúce zo samotného únosu brata žalobcu. Získané informácie potvrdzujú zvýšenú mieru kriminality a násilných činov, vrátane únosov, ku ktorým dochádza v štáte Anambra. Nakoľko si žalobca vybavoval cestovný doklad pred svojim odchodom z krajiny osobne a Nigériu opustil legálne, letecky a bez problémov, je zjavné, že bol opakovane v styku s oficiálnymi bezpečnostnými zložkami Nigérie v čase už po smrti svojich rodičov. Pokiaľ by teda bol terčom útokov zo strany štátnych orgánov, využil by s najväčšou pravdepodobnosťou inú formu vycestovania z krajiny, aby sa vyhol kontaktu s nigérijskými policajnými zložkami. Krajinu navyše opustil rok po smrti rodičov, bez toho, aby bol v krajine počas tejto doby niekým kontaktovaný alebo hľadaný. Možno teda konštatovať, že nigérijské orgány nemali vedomosť, alebo presvedčenie o prípadnej hrozbe zo strany žalobcu. Strýko aj bratia žalobcu zostali žiť, pracovať, resp. študovať priamo v štáte Anambra aj počas ďalších dvoch rokov po vražde rodičov žalobcu bez toho, aby bolo známe, že by boli kontaktovaní alebo hľadaní z akýchkoľvek dôvodov. Žalovaný preto vyhodnotil za nepravdepodobné, aby aktérom únosu brata žalobcu boli štátne orgány, resp. neštátny aktér riadený alebo pod vplyvom štátnych orgánov. Pokiaľ by bol únos brata žalobcu spojený s úmrtím ich rodičov, štátne orgány mali už v minulosti opakovane a dlhodobo možnosť proti žalobcovi a jeho príbuzným v Nigérii zasiahnuť. Žalovaný preto dospel k záveru, že brat žalobcu je zrejme unesený neštátnymi aktérmi, bez možnosti jasne určiť ich motiváciu, avšak vzhľadom na predchádzajúcu analýzu a dostupné informácie sa možno opodstatnene domnievať, že tento únos nie je politicky motivovaný a s najväčšou pravdepodobnosťou ide o prípad rozšírenej kriminality. Žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/26/2014 zo dňa 23.09.2014, s tým, že podľa neho nemožno konštatovať, že by bol žalobca vystavený riziku a opodstatnenej obave z prenasledovania z dôvodov (pripisovaného) politického názoru.
5. Žalovaný ako príklady možnej alternatívnej vnútroštátnej ochrany vyhodnotil tri mestá Nigérie, a to mesto Lagos v štáte Lagos, hlavné mesto Abuja a mesto Asaba v štáte Delta. Ako uvádza „COI oddelenie rakúskeho Spolkového úradu pre prisťahovalectvo a azyl“ v dokumente o Nigérii, z júla 2023, „Občania sa môžu usadiť v ktorejkoľvek časti krajiny. V zásade je vo väčšine prípadov možné vyhnúť sa prenasledovaniu zo strany štátu, represiám tretích strán a prípadom masívnej regionálnej nestability presťahovaním sa do inej časti krajiny.“ Navyše „absencia systému hlásenia v Nigérii naznačuje, že je sotva možné identifikovať deportované osoby po tom, ako opustia letisko.“ Tento predpoklad možno uplatniť aj v prípade žalobcu, nakoľko ide, z pohľadu štátnych orgánov, o nízkoprofilovú osobu. Potenciálne ťažkosti, ktorým by žalobca čelil v prípade využitia ktorejkoľvek z uvádzaných možných alternatív vnútroštátnej ochrany, by nepresiahli problémy, ktorým v krajine pôvodu bežne čelia iní obyvatelia, a ktoré by boli neprekonateľné. Žalobca v konaní nepoukázal na žiaden
dôvod, pre ktorý by mal mať opodstatnenú obavu z prenasledovania v inej časti Nigérie. Žalovaný dospel k záveru, že v prípade žalobcu nebolo preukázané, že by bol, alebo v prípade návratu do krajiny pôvodu mohol byť, prenasledovaný z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd tak, ako je to uvedené v § 8 zákona o azyle, a preto v jeho prípade nepristúpil k udeleniu azylu.
6. K neposkytnutiu doplnkovej ochrany žalovaný uviedol, že z vyjadrení žalobcu nevyplýva, že by mu v prípade návratu do krajiny pôvodu mohol hroziť trest smrti. Tiež nie je dôvod objektívne sa domnievať, že by sa v prípade jeho návratu stal objektom neľudského či ponižujúceho zaobchádzania. Žalovaný nevyhodnotil mieru neselektívneho násilia charakterizujúcu ozbrojený konflikt v štáte Anambra v Nigérii ako takú, ktorá by dosahovala takú úroveň, že by existovali podstatné a preukázané dôvody domnievať sa, že žalobca ako civilná osoba vyhostená do štátu Anambra, by zo samotného dôvodu svojej prítomnosti na tomto území čelil reálnemu riziku vážneho bezprávia ako ho predpokladá § 2 písm. f). Žalobca vo svojej výpovedi nepoukázal ani na žiadne skutočnosti, ktoré by preukazovali, že by bol špecificky dotknutý z dôvodov vlastných jeho osobnej situácii, ktoré by vyžadovali nižšiu úroveň neselektívneho násilia na to, aby mohol byť oprávnený na doplnkovú ochranu. K neudeleniu azylu, resp. neposkytnutiu doplnkovej ochrany za účelom zlúčenia rodiny žalovaný iba stručne skonštatoval, že žalobca nemá na území SR žiadnych rodinných príslušníkov s udeleným azylom resp. s poskytnutou doplnkovou ochranou, s ktorými by sa mohol po splnení zákonných podmienok zlúčiť.
II.
Správna žaloba
7. Správnou žalobou zo dňa 21.12.2023 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutiu žalovaného ČAS: MU-PO-231-43/2023-Ž zo dňa 07.11.2023, a to v časti 1. a 2. výroku o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany. Žalobca mal za to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c) SSP).
8. Žalobu odôvodnil tým, že konanie o udelenie azylu sa začalo dňa 05.06.2023, kedy žalobca požiadal o udelenie medzinárodnej ochrany na území Slovenskej republiky. O udelenie azylu požiadal druhýkrát. So žalobcom bol dňa 23.06.2023 pred žalovaným vykonaný vstupný pohovor. Žalobca v rámci pohovoru uviedol, že je príslušníkom etnika Igbo. Náboženským vyznaním je kresťan a jeho materinským jazykom je jazyk igbo, ovláda však plynule aj anglický jazyk. Žalobca v krajine pôvodu absolvoval základnú aj strednú školu a začal študovať na univerzite informatiku, avšak nedokončil ani prvý rok a svoje vysokoškolské štúdium musel ukončiť po tom, čo boli zabití jeho rodičia. Z tohto dôvodu bol nútený ujsť a jeho strýko mu začal vybavovať odchod na H., kde plánoval študovať. Nakoniec sa mu to nepodarilo kvôli vypuknutiu vojnového konfliktu. Žalobca vo vstupnom pohovore poukázal na skutočnosť, že v predchádzajúcom azylovom konaní, rovnako ako aj v tomto, vypovedal pravdivo. V predchádzajúcom azylovom konaní však boli niektoré skutočnosti uvedené nesprávne. Už v predchádzajúcom azylovom konaní žalobca uviedol, že jeho rodičia boli jednými z lídrov organizácie IPOB, avšak problémom bolo, že v jednej časti tej istej žiadosti, bolo zapísané, že neboli. Žalobca počas vstupného pohovoru upresnil, že správne je, že jeho rodičia boli lídrami organizácie IPOB. Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť, že aj on bol členom organizácie IPOB. Počas vstupného pohovoru žalobca taktiež uviedol, že ho kontaktoval strýko s informáciou, že jedného z jeho bratov chytili ľudia, ktorí zabili jeho rodičov. Zbili ho a od strýka žiadali, aby dostal žalobcu späť do krajiny pôvodu. Žalobca predložil ako dôkaz do správneho konania video, na ktorom je vidno, ako bijú jeho brata. Z bezpečnostných dôvodov si žalobcova rodina dokonca mení telefónne čísla, a teda žalobca nie je so širšou rodinou v kontakte. Je v kontakte len so strýkom a po bitke jedného z jeho bratov stratil kontakt aj so svojimi bratmi. O udelenie medzinárodnej ochrany žiada kvôli tomu, že sa nemôže vrátiť do svojej domovskej krajiny z obavy o svoj život. Podpísal členstvo v organizácii IPOB a zo strachu pred ľuďmi, ktorí zabili jeho rodičov, bol nútený opustiť krajinu pôvodu. Žalobca vo vstupnom pohovore objasnil, že kvôli opusteniu domovskej krajiny si dokonca vybavoval pas v štáte Asaba, nakoľko považoval za riskantné vybavovať si doklady kvôli opusteniu krajiny v štáte, kde zabili jeho rodičov. Nakoľko ľudia, ktorí zabili jeho rodičov, už vedeli o tom, že si vybavil cestovný doklad, odložil aj plánovanú cestu z krajiny a napriek tomu, že už mal vybavené víza, krajinu pôvodu opustil až 25.11.2021, a to najskôr letom do Káhiry, odkiaľ následnej pokračoval letom do Kyjeva, kde býval do apríla 2022 a následne, kvôli vypuknutiu vojnového konfliktu, prišiel na Slovensko. Po smrti svojich rodičov sa skrýval a nebol na jednom konkrétnom mieste, kým svoju domovskú krajinu opustil. Žalobca
taktiež vysvetlil, že IPOB nie je politická strana, ale samostatná nacionalistická separatistická skupina, v ktorej sú združení príslušníci etnika Igbo, ku ktorému patrila aj jeho rodina. Žalobca po dovŕšení 18 rokov podpísal dokument a začal sa zúčastňovať demonštrácii IPOB. Žalobca uviedol, že ľudia, ktorí zabili jeho rodičov, a ktorí ohrozujú aj jeho, nie sú organizovaní, sú skupinou ľudí, ktorá je proti nezávislosti Biafry, rovnako ako je proti nezávislosti aj nigérijská vláda. Žalobcovi by nepomohlo ani presťahovanie do inej časti Nigérie, nakoľko by to ani tam nebolo pre neho bezpečné. Dôkazom je, že aj keď si vybavoval pas v inom štáte, dozvedeli sa o tom, že mu bol vydaný pas. Žalobca ďalej poukázal na obavy o svoju bezpečnosť v prípade návratu do domovskej krajiny, pretože je prvorodený syn a podpísal členskú prihlášku. Jeho rodičia boli jednými z lídrov IPOB a skupina ľudí, z ktorých má obavu, uniesla a zbila jeho brata.
9. Nesprávne právne posúdenie veci videl žalobca v tom, že žalovaný nepovažuje výpoveď žalobcu za konzistentnú a dôveryhodnú, nepovažuje ho za osobu, spadajúcu do profilu podporovateľov hnutia IPOB a dospel k záveru o možnosti využitia alternatívnej vnútroštátnej ochrany v inej časti domovskej krajiny. Žalobca považuje za preukázané, že je jeho život v krajine pôvodu v ohrození, nemôže sa do nej vrátiť a vo svojej výpovedi uviedol všetky skutočnosti najlepšie a najpresnejšie ako vedel a považuje ju za konzistentnú a dôveryhodnú. Žalobca sa v správnom konaní pri vstupnom pohovore snažil odstrániť nezrovnalosti z predchádzajúceho azylového konania a upresnil, že jeho rodičia boli lídrami organizácie IPOB. Taktiež uviedol, že bol členom organizácie IPOB, pričom IPOB nie je politická strana, a preto odpovedal, že členom politickej strany nebol. Odôvodnil aj skutočnosť, že na Ukrajine nežiadal o azyl z dôvodu, že tam mal byť ako študent 4 roky, a tak nevidel na to dôvod. Žalobca v konaní poukázal na svoje opodstatnené obavy z už existujúceho a prospektívneho prenasledovania v krajine pôvodu tak z dôvodu svojej etnickej, ako aj politickej príslušnosti. Žalobcov strach z prenasledovania a jeho obavy o život sú odôvodnené a založené na faktoch, akými je smrť jeho rodičov, násilné konanie voči jeho bratovi alebo preukázané zásahy proti členom a sympatizantom IPOB. Žalobca má za to, že v druhom azylovom konaní odstránil nezrovnalosti predchádzajúceho azylového konania a objasnil skutočnosti, ktoré žalovaný považoval za sporné. Zároveň preukázal svoje opodstatnené obavy z prenasledovania, nakoľko jeho rodičia boli aktívnymi členmi IPOB a boli zavraždení v súvislosti s ich politickými aktivitami a etnickou príslušnosťou, pričom páchatelia sú napojení na štátne orgány. Navyše, došlo aj k násilnému konaniu voči jeho bratovi. Nigériu opustil po tom, ako sa skrýval a čakal na vhodnú dobu, aby sa o tom nedozvedeli ľudia, ktorí zabili jeho rodičov. Žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 5Saz/3/2019 zo dňa 09.04.2019, v ktorom súd dospel k záveru, že „status utečenca teda môže byť priznaný osobám, ktoré sú prenasledované, či majú oprávnené obavy z prenasledovania pre politické názory, ktoré naozaj zastávajú, ako aj pre tie, ktoré sú im pripisované.“ A ďalej „od žiadateľa, ktorému sú prisudzované určité politické názory, nie je pre udelenie medzinárodnej ochrany vyžadovaná skutočná politická aktivita. Kľúčovou otázkou je to, ako aktér prenasledovania vníma osobu žiadateľa a jeho aktivity, ktoré tento aktér považuje za politické."
10. Žalobca bol členom IPOB a nesúhlasí so záverom žalovaného, že skutočnosť, že nepozná členov IPOB a viac sa v rámci hnutia neangažoval, prípadne sa o tieto záležitosti až tak ako študent nezaujímal, preukazuje, že členom IPOB nebol. Žalobca si uvedomuje odôvodnenosť odporúčania EUAA, že nie všetci jednotlivci sú alebo boli vystavení takej miere rizika, ktorá sa vyžaduje na stanovenie opodstatnenej obavy z prenasledovania, avšak on sám predstavuje práve takú rizikovú skupinu, nakoľko jeho rodičia boli politicky angažovaní a viditeľní a boli medzi poprednými predstaviteľmi tejto organizácie. Žalobca taktiež namieta záver žalovaného o jeho nedôveryhodnosti a svoje výpovede nepovažuje za nekonzistentné. Práve v druhom azylovom konaní sa snažil odstrániť akékoľvek nezrovnalosti, ktoré mohli vzniknúť počas prvého azylového konania a na otázky zo strany žalovaného, ktorými mal niektoré nezrovnalosti vysvetliť, vedel poskytnúť objasňujúce odpovede. Žalobca má za to, že žalovaný pri posudzovaní dôveryhodnosti jeho výpovede opomenul zhodnotiť faktor strachu z výpovede pred správnym orgánom alebo určité odchýlky spôsobené jazykovou bariérou či kultúrnymi odlišnosťami. Žalobca taktiež konzistentne tvrdil, že sa o život obáva z dôvodu, že jeho rodičia boli lídrami v organizácii IPOB a boli z tohto dôvodu zabití a on je taktiež členom IPOB. Žalobca má za to, že spadá pod profil, ktorý môže byť nigérijskou vládou vnímaný ako hrozba a čeliť tak konaniu, ktoré môže dosiahnuť intenzitu prenasledovania. Ďalej žalobca poukázal na ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou (napríklad Rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 8SaZ/ l/2017 zo dňa 16.06.2017). Žalobca opustil svoju domovskú krajinu pre obavy o svoj život, ktoré stále pretrvávajú, dokonca vzrástli, nakoľko došlo k únosu a fyzickému napadnutiu jeho brata. Žalobca má
za to, že v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu nie je vylúčené, že dôjde k porušeniu základných ľudských práv a slobôd, a to najmä s prihliadnutím na politickú angažovanosť jeho rodičov. Žalobca tiež poukázal na Príručku o postupoch a kritériách pri posudzovaní statusu utečenca a rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1Sžak/18/2017 zo dňa 01.02.2018. III. Vyjadrenie žalovaného
11. Vo vyjadrení doručenom súdu dňa 16.01.2024, označil žalovaný napadnuté rozhodnutie za vecne správne a zákonné a navrhol, aby súd žalobu zamietol. Uviedol, že účelom opakovanej žiadosti nie je odstraňovanie nezrovnalostí a objasňovanie skutočností z predošlej žiadosti žiadateľa. Okrem toho za odstraňovanie nezrovnalostí, resp. za objasnenie sporných skutočností nie je možné považovať diametrálne odlišné vyjadrenia. V prebiehajúcom azylovom konaní žalobca uviedol, že jeho rodičia boli lídrami organizácie IPOB, taktiež uviedol, že došlo k únosu a bitke jeho brata a že pred odchodom z Nigérie bol hľadaný a do svojho odchodu sa musel skrývať. Ide o nové skutočnosti, ktoré sú v rozpore s jeho tvrdeniami v predošlom azylovom konaní. Žalovaný sa podrobne týmto rozporom vo výpovediach žalobcu venoval v napadnutom rozhodnutí. V súvislosti s tvrdením žalobcu, že v prípade návratu do Nigérie by bol prenasledovaný, pretože je prvorodený syn vysokopostavených členov IPOB mal žalovaný za to, že jeho strach z prenasledovania nie je opodstatnený, nakoľko správy o krajine pôvodu neuvádzajú žiadne informácie, že by u prvorodených synov dochádzalo k takýmto skutočnostiam. Na základe vyhodnotenia predošlej žiadosti, skutočností, ktoré žalobca uviedol v prebiehajúcom azylovom konaní a celkovej vierohodnosti žalobcu, žalovaný vyhodnotil žalobcu ako nedôveryhodného. V prípade žalobcu existujú zásadné rozpory v jeho výpovediach, a to v súvislosti s pozíciou žalobcu a pozíciou jeho rodičov v IPOB, politickou angažovanosťou žalobcu, úmrtím rodičov žalobcu a odchodom žalobcu z Nigérie. Žalobca do konania predložil nahrávku, ktorú mu mal poslať jeho strýko. Uvedená nahrávka má zachytávať fyzický útok na brata žalobcu, avšak z predmetného videa nie je možné stotožniť napádanú osobu s bratom žalobcu, nakoľko žalovaný nemá informácie o jeho podobe. Taktiež z videa nie je možné vydedukovať dôvod, resp. motív útoku a stotožniť páchateľov so skupinou, ktorá útočí na príslušníkov kmeňa Igbo. Žalovaný pripustil, že na nahrávke je brat žalobcu, žalovaný však mal za to, že útok na brata žalobcu s veľkou pravdepodobnosťou nesúvisí s IPOB, nakoľko ako žalobca počas súčasného konania uviedol, jeho bratia neboli členmi IPOB. Ďalej žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý bol v prípade žalobcu vydaný v prvom azylovom konaní: „Podľa správ o krajine pôvodu, predstavujú Igbovia 98% populácie v štáte Anambra, odkiaľ pochádza aj sťažovateľ. Ak by si kasačný súd osvojil takúto interpretáciu, ako sa snaží prezentovať sťažovateľ, uvedené by zakladalo rozsiahle prenasledovanie celého etnika Igbo, čo zo správ o krajine pôvodu rozhodne nevyplýva. (rozsudok sp. zn. 1Sak/3/2023)“. Správy o krajine pôvodu taktiež uvádzajú, že príslušníci etnika Igbo zastávajú v Nigérii viaceré významné pozície, prípadne sú zástupcami krajiny v medzinárodných organizáciách. Žalovaný v prípade žalobcu prihliadal aj na stále aktuálne odporúčanie EUAA vo vzťahu k osobám vnímaným ako podporovatelia a prívrženci separatistických hnutí usilujúcich sa o nezávislosť Biafry, teda aj organizácie IPOB. V analýze rizík sa uvádza, že „nie všetci jednotlivci v rámci tohto profilu by boli vystavení takej miere rizika, ktorá sa vyžaduje na stanovenie opodstatnenej obavy z prenasledovania.“ V tejto súvislosti je potrebné „zohľadniť okolnosti ovplyvňujúce riziko, ako napr.: úroveň a povaha angažovanosti, viditeľnosť žiadateľa (napr. výrazný profil, predchádzajúce zatknutie, medializácia), účasť na zhromaždeniach alebo manifestáciách atď.“ Žalovaný mal za to, že žalobca nespadá pod profil, v rámci ktorého by mohol byť vystavený takej miere rizika, ktorá sa vyžaduje na stanovenie opodstatnenej obavy z prenasledovania.
12. Žalovaný dospel k záveru, že žalobca nespĺňa podmienky na udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle. Žalobca krajinu pôvodu neopustil bezprostredne po vydaní víz, jeho výpovede obsahujú zásadné rozpory a v konaní o azyle nebola preukázaná jeho celková dôveryhodnosť. Z Nigérie vycestoval bez akýchkoľvek problémov s cestovným dokladom, ktorý si vybavil sám. Žalovaný v prípade žalobcu posúdil aj možnosť alternatívnej vnútroštátnej ochrany. Po dôkladnej analýze dospel žalovaný k záveru, že žalobca môže využiť alternatívnu vnútroštátnu ochranu v mestách Lagos, Abuja a Asaba. Žalovaný rozhodol neudeliť azyl žalobcovi aj z dôvodu uvedeného v ustanovení § 13 ods. 4 písm. d) zákona o azyle, podľa ktorého sa azyl neudelí žiadateľovi, pokiaľ nemá opodstatnenú obavu z prenasledovania v inej časti krajiny pôvodu alebo má v nej prístup k ochrane pred prenasledovaním, môže bezpečne a oprávnene vycestovať a vstúpiť do tejto časti krajiny pôvodu, pričom sa v nej môže usadiť. V súvislosti s poskytnutím doplnkovej ochrany žalovaný vyhodnotil, že vážne bezprávie v podobe uloženia trestu smrti alebo jeho výkonu žalobcovi nehrozí. Žalobcovi nehrozí ani vážne bezprávie v podobe
mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu, nakoľko žalobca nikdy mučeniu, krutému alebo neľudskému zaobchádzaniu nečelil, nebol v minulosti väznený, zatknutý, zadržaný ani trestne stíhaný, nemal problémy s políciou, úradmi ani inými štátnymi orgánmi, a teda nie je dôvod objektívne sa domnievať, že by sa v prípade jeho návratu stal objektom mučenia alebo neľudského, či ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu. Čo sa týka vážneho bezprávia v podobe vážneho a individuálneho ohrozenia života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu, žalovaný nevyhodnotil mieru neselektívneho násilia charakterizujúcu ozbrojený konflikt v štáte Anambra v Nigérii ako takú, ktorá by dosahovala takú úroveň, že by existovali podstatné a preukázané dôvody domnievať sa, že žalobca ako civilná osoba vyhostená do štátu Anambra by zo samotného dôvodu svojej prítomnosti na tomto území čelil reálnemu riziku vážneho bezprávia ako ho predpokladá § 2 písm. f) zákona o azyle.
IV.
Ďalšie vyjadrenia účastníkov konania
13. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 12.02.2024 uviedol, že v priebehu vstupného pohovoru uviedol žalovanému všetky skutočnosti pravdivo, avšak v predchádzajúcom azylovom konaní boli niektoré chyby. Už vtedy uviedol, že jeho rodičia boli jednými z lídrov organizácie IPOB, avšak v jednej časti dotazníka bolo uvedené, že neboli. Žalobca nesúhlasil s tým, že by v súčasnom azylovom konaní uvádzal diametrálne odlišné vyjadrenia. Žalobca sa pridržiava tvrdenia (uvedeného aj vo vstupnom pohovore z predchádzajúceho azylového konania), že sa zaujímal o problematiku osamostatnenia Biafry a jeho rodičia za osamostatnenie bojovali. Taktiež, že rodičia, ako aj on, boli členmi IPOB, pričom uviedol, že IPOB nie je politická strana, avšak je to organizácia, bojujúca za osamostatnenie, ktorej členmi boli aj jeho rodičia, a ktorú nigérijská vláda zakázala. Žalobca rovnako uviedol, že sa zúčastňoval demonštrácií a činnosti tejto skupiny, kvôli čomu podpísal v 18 rokoch dokument, čím sa stal aktívnym členom IPOB. Aj on, aj jeho rodičia boli teda aktívnymi členmi a nemožno si takéto ich postavenie zamieňať s postavením akéhokoľvek člena etnika Igbo. Žalobca počas oboch pohovorov vedel poskytnúť informácie ohľadom IPOB, konzistentne uvádzal, že sa zaujímal o činnosť IPOB a rozprával sa o tom s rodičmi. Žalobca v prebiehajúcom azylovom konaní taktiež predložil ako dôkaz video, na ktorom je vidieť násilné konanie voči jeho bratovi, čím sa ešte zintenzívnil jeho strach z prenasledovania v domovskej krajine v porovnaní s predchádzajúcim azylovým konaním. Nahrávku mu dal strýko, ktorý ju obdržal ako vyhrážku, že má dostať žalobcu späť do domovskej krajiny. Nešlo teda o násilie voči jeho bratovi z dôvodu členstva brata v IPOB, ale išlo o vydieranie žalobcu, na ktoré jeho brata využili. Žalobca nepovažuje skutočnosť, že sa nepodarilo informácie o vraždách prvorodených členov IPOB nájsť, za prejav nedôveryhodnosti žiadateľa. Na základe pomerov v Nigérii, vyplývajúcich z verejne dostupných zdrojov, ako aj z informácií o krajine pôvodu žalobcu, získaných v správnom konaní, nie je možné vylúčiť, že tvrdenia žalobcu sa zakladajú na pravde a žalobcu možno považovať za prenasledovanú osobu v zmysle zákona o azyle. Z informácií, predložených žalovanému z odboru dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce, týkajúcich sa vývoja postoja a prístupu oficiálnych zložiek voči IPOB a jej členom a sympatizantom vyplýva, že „nigérijská polícia a nigérijská armáda dokonca zatýka a zadržiava príbuzných nízko postavených členov IPOB vrátane ich maloletých detí." Nie je preto vylúčené, že deti vysoko postavených členov IPOB by mohol postihnúť oveľa horší osud. Čo sa týka nezrovnalostí ohľadom smrti rodičov žalobcu, tieto súvisia so skutočnosťou, že pri ich zabití osobne nebol a mal o ich smrti len sprostredkované informácie. Nezrovnalosti sa týkajú len miesta zabitia jeho rodičov. Konzistentne však aj počas súčasného, aj počas predchádzajúceho konania tvrdí, že jeho rodičia boli zavraždení z dôvodu svojho členstva v IPOB a z dôvodu, že bojovali za nezávislosť Biafry. Je zrejmé, že nie sú prenasledovaní všetci členovia etnika Igbo, avšak žalobcovi rodičia boli predstaviteľmi IPOB, ktorí aktívne presadzovali oslobodenie Biafry. Ako ich prvorodený syn a taktiež člen IPOB je preto žalobca vystavený takej miere rizika, ktorá sa vyžaduje na stanovenie opodstatnenej obavy z prenasledovania a má za to, že túto skutočnosť v konaní preukázal.
14. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 29.02.2024 uviedol, že zotrváva na svojom vyjadrení v súvislosti s nedôveryhodnosťou žalobcu. Žalobca sa snaží diametrálne rozdiely vo svojich výpovediach bagatelizovať a prekrúcať, a to tvrdením, že iba odstraňuje nezrovnalosti z predošlého konania o azyle. V predošlom azylovom konaní žalobcu sa nenachádza žiadna zmienka o tom, že jeho rodičia patrili medzi lídrov organizácie IPOB. Ďalej sa žalobca počas predošlého konania o azyle síce vyjadril, že „...v Nigérii nemal žiadne problémy, ale zaujímal som sa o problematiku Biafry, s rodičmi sme sa o tom rozprávali. Iným spôsobom som sa o to nezaujímal.“, avšak o samotnej organizácii mal len minimum informácií, nepoznal žiadnych iných členov, nezaujímal sa o politiku a tvrdil, že „vôbec nijako som
nebol zaangažovaný, viem len že rodičia boli členmi.“ V súčasnom konaní o azyle už tvrdil, že sa zúčastňoval demonštrácií a na činnosti organizácie IPOB, kvôli čomu mal podpísať po dovŕšení 18 rokov dokument, čím sa stal jej aktívnym členom. V súvislosti s únosom brata žalobcu, žalovaný na základe závažných rozporov vo výpovediach žalobcu konštatoval, že je veľmi nepravdepodobné, že ku skutočnostiam došlo spôsobom a z dôvodu, ktorý uviedol žalobca. Žalobca uviedol len veľmi vágne informácie ohľadom páchateľov z predloženej videonahrávky a inštrukcií o jeho požadovanom návrate do Nigérie. K únosu brata žalobcu malo dôjsť až dva roky po tom, čo žalobca opustil Nigériu a 3 roky od smrti jeho rodičov. To znamená, že žalobca sa takmer rok po smrti svojich rodičov zdržiaval na území Nigérie. V súčasnom konaní o azyle žalobca uvádzal úplne odlišný dôvod tohto jeho neskorého odchodu z krajiny pôvodu ako počas predošlého konania o azyle. Podľa názoru žalovaného je preto veľmi nepravdepodobné, že by mohlo dôjsť k prenasledovaniu žalobcu, ako aj únosu jeho brata. Uvedené potvrdzuje aj vyjadrenie žalobcu v replike, „...že v rámci Nigérie nie je problém žalobcu nájsť, nakoľko sa ľudia, z ktorých má žalobca obavy, dozvedeli aj o skutočnosti, že mu bol vydaný pas v inom štáte Nigérie.“ Žalobca prišiel na Ukrajinu v novembri 2021 s vízami v tom čase platnými na jeden mesiac. Na územie Slovenskej republiky pricestoval v apríli 2022. To znamená, že na území Ukrajiny sa zdržiaval cca 5 mesiacov bez akéhokoľvek legálneho pobytu a bez podanej žiadosti o medzinárodnú ochranu. O udelenie azylu požiadal v Slovenskej republike až keď musel H. opustiť z dôvodu invázie ruských vojsk, čo tiež podporuje záver žalovaného, že žalobca v krajine pôvodu nečelil prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu, nakoľko žalobca po opustení krajiny pôvodu nevyvíjal činnosť, ktorej jediným alebo hlavným cieľom bolo vytvorenie nevyhnutných podmienok na požadovanie medzinárodnej ochrany (§ 19a ods. 1 písm. d) zákona o azyle).
V.
Konanie na správnom súde
15. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“ alebo „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 3 zák. č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“), preskúmal vec postupom podľa ust. § 107 v spojení s ust. § 206 ods. 6 SSP a vo veci nariadil ústne pojednávanie na deň 21.03.2024. 16. Žalobca na pojednávaní uviedol: „dôvodom prečo som odišiel z Nigérie bolo že ja aj moji rodičia sme boli členmi IPOB. Hlavným dôvodom, prečo som odišiel na H., že rodičia boli zabití. V Nigérii som sa schovával na rôznych miestach predtým ako som odcestoval na H. a potom v novembri 2021 som definitívne opustil krajinu. Bolo to z dôvodu, že som sa bál o svoj život. Na H. som odišiel z dôvodu, že som tam mal priateľov, vybavoval som si tam administratívne veci. Keď som si chcel pobyt predĺžiť na migračnom na Ukrajine mi povedali, že z dôvodu, že začala vojna, že mám prísť po jej skončení. Z dôvodu, že môj pobyt na Ukrajine v rámci tohto procesu už nemohol byť predĺžený, tak som musel H. opustiť a potom som prišiel na Slovensko. Organizácia IPOB je separatistická skupina, ktorá sa usiluje o nezávislosť Biafry a môj otec bol vedúcim tohto hnutia v štáte, v ktorom som žil. K jeho zabitiu došlo po jednom z protestov. V tom čase, keď boli moji rodičia zabití, ja som s nimi nebol, ako študent som bol na internáte a o tejto udalosti som sa dozvedel od strýka. V tom čase bolo zabitých viacero ľudí a vzhľadom na to, že môj otec bol vedúci tejto skupiny, predpokladal som, že pôjdu aj po mne. Celkovo zabíjali rodiny tých vedúcich toho spoločenstva. Vo chvíli keď mi strýko túto informáciu oznámil, povedal mi, aby som z internátu odišiel, začal som sa skrývať na rôznych miestach a popri tom som si vybavoval pas. Môj pas nemohol byť spracovaný v štáte, v ktorom som žil, ale podarilo sa ho vybaviť v inom štáte. Potom ako bol pas vybavený, požiadal som o vízum na Ukrajine. Počas čakania, kým sa všetko vybaví, som sa ukrýval a v čase, keď už som to mal vybavené a mohol som vycestovať, tak som sa musel ďalej skrývať a preto som vycestoval až v novembri. Minulý rok mi môj strýko poslal video, na ktorom vidno ako berú môjho brata a to ma utvrdilo v tom, že chcú, aby som sa vrátil naspäť. A to bol posledný kontakt s rodinou“. Na otázku súdu, nech vysvetlí, z akého dôvodu v predchádzajúcom azylovom konaní uvádzal, že sa nijako neangažoval v IPOB a v tomto azylovom konaní uvádzal, že sa zúčastnil viacerých protestov žalobca uviedol, že v čase kým nedosiahol 18 rokov, nebol členom a po dosiahnutí tohto veku sa dobrovoľne rozhodol pridať k tomuto hnutiu aj vzhľadom na to, že členmi boli aj jeho rodičia.
17. Po preskúmaní administratívneho spisu, napadnutého rozhodnutia, postupu žalovaného v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby a vypočutí žalobcu na pojednávaní dospel súd k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť (ust. § 219 SSP). 18. Podľa § 206 ods. 3, 4, 6 SSP správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej
žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 19. Podľa § 219 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. VI. Právne posúdenie správneho súdu
20. Podľa § 2 písm. d/ zákona o azyle, na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v použití fyzického alebo psychického násilia, vrátane sexuálneho násilia, zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu, neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. 21. Podľa § 2 písm. f/ zákona o azyle, na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím 1. uloženie trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest, alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. 22. Podľa § 8 zákona o azyle, ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý a/ má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b/ je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. 23. Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. 24. Podľa § 13c zákona o azyle, ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b. 25. Dohovor OSN z roku 1951 o právnom postavení utečencov (ďalej aj „Ženevský dohovor“) definuje utečenca ako každú osobu, ktorá sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov a nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu svojho štátu; alebo osoba bez štátneho občianstva, ktorá sa nachádza mimo štátu svojho doterajšieho pobytu v dôsledku týchto udalostí a ktorá sa tam vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť. Ženevský dohovor upravuje nielen to, kto je utečencom, ale aj základné práva utečencov, ktoré štáty musia dodržiavať. Zaviedol tri zásady, ktoré sú pre utečencov najdôležitejšími ochrannými prvkami a tými sú právo byť uznaný za utečenca, ochrana pred potrestaním za neoprávnené prekročenie štátnych hraníc a právo nebyť navrátený do krajiny, kde by utečencom hrozilo prenasledovanie (tzv. princíp non-refoulement). 26. V správnej žalobe žiadal žalobca zrušiť napadnuté rozhodnutie a vec žalovanému vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pričom namietal nesprávne právne posúdenie veci. 27. Inštitút azylu nie je univerzálnym inštitútom, prostredníctvom ktorého možno dosiahnuť legalizáciu pobytu v členskom štáte Európskej únie. Pre udelenie medzinárodnej ochrany je nevyhnutné splniť úzko koncipované podmienky, ktoré sú v zákone o azyle špecifikované. Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu. V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky). Dôvody pre poskytnutie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný
v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle je viazané objektívne na prítomnosť prenasledovania ako skutočnosti definovanej v § 2 písm. d) zákona o azyle alebo na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti, a to v oboch prípadoch v dobe podania žiadosti o azyl, teda spravidla v dobe bezprostredne nasledujúcej po odchode z krajiny pôvodu (rozsudok NS SR sp. zn. 8Sža/41/2009, zo dňa 04.08.2009).
28. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca požiadal o udelenie azylu dňa 05.06.2023. Jedná sa o druhú žiadosť žalobcu o udelenie azylu. Predchádzajúcu žiadosť o udelenie azylu podal žalobca dňa 20.04.2022. V zápisnici zo dňa 20.04.2022 žalobca uviedol, že z Nigérie vycestoval sám na platný cestovný pas a platné víza, ktoré boli platné od 27.09.2021 do 25.12.2021, a to dňa 25.11.2021 letecky do Kyjeva. V E. bol členom politickej strany IPOB, ako aj jeho rodičia, nebol trestaný, nebol prenasledovaný pre svoje náboženstvo. O azyl na území SR žiada z dôvodu vojnového konfliktu na Ukrajine, a tiež z dôvodu obavy o svoj život, nakoľko je členom politickej organizácie IPOB, ktorej členmi boli aj jeho rodičia, a boli preto usmrtení. Obáva sa, že ak by sa vrátil späť do Nigérie, hrozila by mu smrť. V rámci pohovoru, ktorý bol so žalobcom vykonaný dňa 06.05.2022, žalobca uviedol, že keď jeho rodičov zabili, strýko mu povedal, že je pre neho nebezpečné zostať v Nigérii, tak sa rozhodol ísť študovať na H., kde mal kamarátov. Jeho rodičia boli členovia organizácie IPOB, boli súčasťou tejto organizácie, ktorá bojuje za svoju nezávislosť, a preto ich zabili. V čase, keď jeho rodičia prišli o život, bol v škole. Bolo mu povedané, že to bolo počas nejakého útoku, že ich zastrelili. Povedal mu to strýko, bolo to počas prestrelky, neboli to uniformovaní ľudia, mali strieľať nejakí civilisti, nepriatelia z iného kmeňa. V Nigérii to tak bežne funguje, že proti sebe bojujú rôzne etniká. Rodičom sa to stalo počas mítingu členov organizácie IPOB, bolo tam veľa ľudí, takže to bol útok na všetkých na tom stretnutí. Zabili tam aj niekoľko ďalších ľudí okrem rodičov. Ďalej žalobca uviedol, že je v kontakte s rodinou, sú v poriadku, nemajú v Nigérii žiadne problémy. Z Nigérie sa rozhodol odísť sám, kvôli hrozbe po smrti jeho rodičov. Pred vycestovaním nemal žiadne problémy. Aj keď mal víza vystavené už od 27.09.2021, z Nigérie vycestoval až 25.11.2021 z dôvodu, že si ešte vybavoval veci na univerzite, na ktorej študoval, preto vycestoval až v novembri. Potreboval čas, aby strýko vybavil jeho cestu, tiež, aby sa rozlúčil s príbuznými. Strýko potreboval čas na vybavenie peňazí a vecí, aby mohol vycestovať z krajiny. Žalobca tiež uviedol, že nebol členom žiadnej politickej strany, hnutia alebo inej organizácie, ani rodičia. Rodičia bojovali za nezávislosť Biafry. Pokiaľ ide o organizáciu IPOB, nie je to politická strana a on nebol jej členom. Je to organizácia, ktorá bojuje za svoju nezávislosť. Viac o tejto organizácii nevie, on bol študent, takže sa o to nezaujímal. Nebol nijako zaangažovaný vo fungovaní strany IPOB, vie iba, že rodičia boli jej členmi. Ak by sa vrátil do Nigérie, jeho život by bol ohrozený, pretože, keď ste za oddelenie územia Biafra, zabijú vás. Je presvedčený o tom, že rodičov zabili kvôli tomu. On je prvorodeným synom svojich rodičov, preto si myslí, že by mu mohlo byť ublížené. On nemal v Nigérii žiadne problémy, zaujímal sa o problematiku osamostatnenia Biafry, s rodičmi sa o tom rozprávali. Iným spôsobom sa o to nezaujímal. 29. Rozhodnutím zo dňa 05.08.2022 žalovaný žalobcovi 1) neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle, 2) neposkytol doplnkovú ochrana podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle, 3) neudelil azyl na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle a 4) neposkytol doplnkovú ochrana na účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 19.12.2022, č. k. 8SaZ/10/2022-54 zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal zrušenia predmetného rozhodnutia. Najvyšší správny súd SR rozsudkom zo dňa 15.05.2023, sp. zn. 1Sak/3/2023 zamietol kasačnú sťažnosť žalobcu. V odôvodnení rozsudku okrem iného uviedol: „Opodstatnený strach pred prenasledovaním predstavuje kľúčový prvok definície utečenca v zmysle Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951, nakoľko strach ako subjektívny prvok bol doplnený o kvalifikáciu „opodstatnený“. Nevyhnutné je preto posúdenie dôveryhodnosti žiadateľa, najmä v prípadoch, ktoré nie sú dostatočne fakticky objasnené. Uvedené zahŕňa posúdenie osobného stavu a rodinného zázemia žiadateľa, príslušnosť k rase, národnosti, náboženstvu, spoločenskej alebo politickej skupine, jeho pohľad na situáciu a vlastnú osobnú skúsenosť. Pri posudzovaní objektívnej stránky je nutné vychádzať aj z výpovede žiadateľa, ktorá má byť posúdená v širšom kontexte relevantnej situácie. V zmysle Príručky o postupoch a kritériách pri posudzovaní statusu utečenca (Handbook on Procedures and Criteria for Determining Refugee Status) je žiadateľov strach opodstatnený, ak vie dôveryhodne preukázať, že jeho ďalší pobyt v krajine pôvodu sa stal pre neho neznesiteľný z dôvodov vymedzených v definícii utečenca alebo z tých istých dôvodov by bol pre neho neznesiteľný, ak by sa do krajiny pôvodu vrátil. Tieto úvahy nemusia byť vyslovene podložené osobnou skúsenosťou žiadateľa, ale relevantné je aj to, čo sa stalo jeho rodine, priateľom alebo príslušníkom tej istej rasy alebo sociálnej skupiny. Sťažovateľ založil dôvod pre
udelenie azylu na strachu z prenasledovania pre imputované politické presvedčenie ako prvorodeného syna zavraždených členov Hnutia domorodého obyvateľstva BIAFRY (IPOB) a jeho etnický pôvod - príslušník etnika Igbo, pre ktoré má byť asociovaný s hnutím IPOB. Sťažovateľ mal za to, že krajský súd a žalovaný dospeli k nesprávnemu právnemu záveru, že v prípade sťažovateľa neexistovali skutočnosti, ktoré by preukazovali opodstatnené obavy z prenasledovania z dôvodu spájania s hnutím IPOB pre jeho etnickú príslušnosť a prisudzované politické presvedčenie. S uvedením tvrdením sa po preštudovaní súdneho a administratívneho spisu kasačný súd nestotožnil. Kasačný súd pri formulovaní tohto záveru vychádzal zo správ o krajine pôvodu, ktoré sú zabezpečené v administratívnom spise a výpovede sťažovateľa v administratívnom konaní. Kasačný súd predovšetkým nesúhlasí s tvrdením sťažovateľa, že s hnutím IPOB je spájaný pre jeho etnický pôvod. Podľa správ o krajine pôvodu, predstavujú Igbovia 98 % populácie v štáte Anambra, odkiaľ pochádza aj sťažovateľ. Ak by si kasačný súd osvojil takúto interpretáciu, ako sa snaží prezentovať sťažovateľ, uvedené by zakladalo rozsiahle prenasledovanie celého etnika Igbo, čo zo správ o krajine pôvodu rozhodne nevyplýva. Podľa správ o krajine pôvodu je IPOB politické hnutie pozostávajúce z mladých príslušníkov národa Igbo z juhovýchodu krajiny, ktorí tvrdia, že pokojne bojujú za právo na sebaurčenie a nezávislú Biafru. Z uvedeného pre kasačný súd rezultuje záver o tom, že pre asociáciu s hnutím je potrebné vyvíjať určitú aktivitu ako jeho člen a nepostačuje len samotná príslušnosť k etniku Igbo. Sťažovateľ ďalej odvodzoval opodstatnené obavy z prenasledovania pre prisudzované politické presvedčenie ako prvorodeného syna aktívnych členov IPOB, ktorí boli zavraždení. K tomuto kasačný súd uvádza, že v prípade podporovateľov hnutia IPOB je pre posúdenie toho, či existuje primeraná miera pravdepodobnosti, že žiadateľ bude čeliť prenasledovaniu, potrebné zohľadniť okolnosti ovplyvňujúce riziko, ako je úroveň a povaha jeho angažovanosti, viditeľnosť žiadateľa (výrazný profil, predchádzajúce zatknutie, medializácia), účasť na zhromaždeniach a manifestáciách. Z výpovede sťažovateľa, zasadenej do kontextu správ o krajine pôvodu, sa však kasačný súd stotožnil so záverom žalovaného, a to že sťažovateľ nespadá do profilu podporovateľov hnutia IPOB. Z výpovede sťažovateľa je zrejmé, že má len veľmi obmedzené informácie o činnosti hnutia, vrátane aktivít jeho rodičov v rámci hnutia, nevedel odpovedať kde sa jeho členovia stretávali, nepoznal mená iných členov. Informácie o útoku mal len sprostredkovane od svojho strýka, pretože ako uviedol sám sťažovateľ, on študoval a o činnosť hnutia sa nezaujímal. Ďalej vysvetlil, že IPOB nie je politická strana a nebol jej členom a opakovane uviedol, že nebol nijako zaangažovaný. Z uvedeného rezultuje záver, že v prípade sťažovateľa neexistuje odôvodnený predpoklad, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený takej miere rizika, ktorá by zakladala opodstatnenosť obáv z prenasledovania z dôvodu prisudzovaného politického presvedčenia. Pre kasačný súd nie je bez právneho významu skutočnosť, že sa sťažovateľ v krajine pôvodu zdržiaval po smrti rodičov ešte rok bez toho, aby čelil nejakej forme prenasledovania. Na H. odišiel za účelom štúdia, dva mesiace po obdŕžaní víz, a počas svojho pobytu tam nepožiadal o žiadnu formu medzinárodnej ochrany. V Nigérii ostali žiť ešte jeho dvaja bratia, ktorí sú podľa jeho vyjadrenia v poriadku. Z uvedeného pre kasačný súd vyplýva, že riziko prenasledovania mu nehrozí ani pre prisudzované politické presvedčenie, ktoré by si pôvodca prenasledovania odvodil od aktívneho členstva jeho rodičov v hnutí. Kasačný súd ďalej uvádza, že sťažovateľ nevyvrátil ani záver žalovaného, že v jeho prípade neboli splnené podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany, pretože z jeho individuálnych okolností nič nenasvedčuje, t. j. nie sú vážne dôvody domnievať sa, že by v prípade návratu do krajiny pôvodu bol vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia podľa § 2 písm. f) zákona o azyle. Žalovaný sa možnosťou poskytnutia doplnkovej ochrany dôsledne zaoberal a v preskúmavanom rozhodnutí riadne zdôvodnil svoj záver o tom, že neboli splnené ani predpoklady pre poskytnutie doplnkovej ochrany“. 30. V druhom azylovom konaní v rámci zápisnice zo dňa 05.06.2023 žalobca uviedol, že v Nigérii bol členom politickej strany IPOB, nebol trestaný, ani prenasledovaný. O azyl žiada z dôvodu obavy o život, nakoľko v Nigérii pôsobil v politickej strane IPOB tak, ako jeho rodičia. Jeho rodičov zabili pre účasť v tejto politickej strane. V rámci pohovoru, ktorý bol so žalobcom vykonaný dňa 23.06.2023, žalobca uviedol, že všetko čo uviedol v predchádzajúcom azylovom konaní bola pravda, ale v predchádzajúcom konaní boli niektoré chyby. Jeho rodičia boli lídrami organizácie IPOB a on bol členom tejto organizácie. Otec bol medzi lídrami, mama bola členka. Nedávno ho kontaktoval jeho strýko a povedal mu, že ľudia, ktorí zabili jeho rodičov, chytili jeho brata a zbili ho a od strýka žiadali, aby ho dostal naspäť. Z Nigérie vycestoval až 25.11.2021 z dôvodu, že ľudia, ktorí zabili jeho rodičov, už o tom vedeli, preto odkladal odlet, aby sa o tom nedozvedeli. On bol členom IPOB. Všetci ľudia, ktorí patria k etniku Igbo, sú členmi IPOB. Keď mal 18 rokov podpísal dokument a začal sa zúčastňovať rôznych demonštrácii. Zúčastnil sa asi dvoch alebo troch, posledná bola 08.10.2002 volala sa Endsars a prišlo tam k masovému zabíjaniu. Predošlé boli zamerané na osamostatnenie Biafry. V predošlom azylovom konaní účasť na protestoch nespomenul z dôvodu, že si myslel, že to nebolo dôležité. Do Nigérie sa nemôže vrátiť z dôvodu, že
podpísal členstvo v skupine IPOB. To bol aj dôvod, prečo odišiel z krajiny. Jeho bratia nie sú členmi, nepodpísali dokument, ale staršieho chytili a prostredníctvom neho chcú, aby sa vrátil do Nigérie. Ľudia, ktorí ho ohrozujú, nie sú organizovaní, je to skupina ľudí, ktorí sú proti nezávislosti Biafry. A aj nigérijská vláda je proti nezávislosti Biafry. Rodičia prišli o život, keď boli doma. Po demonštrácii išli domov, a tam ich zabili. Ohrozený je preto, že je prvorodený syn a aj preto, že podpísal členskú prihlášku. Synovia iných ľudí boli tiež zabití. 31. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu (rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 09.04.2013). 32. Žiadatelia o azyl, z pochopiteľných dôvodov, často trpia dôkaznou núdzou, pokiaľ ide o preukázanie ich tvrdení, nie sú schopní podoprieť svoje vyhlásenia dokladmi, alebo inými dôkazmi. O to väčší dôraz je kladený na dôveryhodnosť ich výpovede v azylovom konaní. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 09.04.2013, podľa ktorého: „Nie je však povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou.(...) Pokiaľ je možno výpovede žiadateľa o medzinárodnú ochranu podané v priebehu konania i napriek drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentné a za súladné s dostupnými informáciami o krajine pôvodu, potom je potrebné z takejto výpovede vychádzať.“ Podľa rozsudku NS SR sp. zn. 1Sža/15/2008, zo dňa 19.08.2008: „Dôveryhodnosť osoby žiadateľa odporca posudzuje vzhľadom na nedostatok listinných dokladov a dokumentov, ktorými by preukázal svoju totožnosť, resp. ktorými by preukázal pravdivosť svojich tvrdení o prenasledovaní v krajine pôvodu v nadväznosti na celkové správanie navrhovateľa v priebehu administratívneho konania. Na preukázaní pravdivosti tvrdení musí záležať predovšetkým žiadateľovi o azyl, preto jeho vyhlásenia musia byť ucelené a rozumné, nesmú protirečiť všeobecne známym faktom o krajine pôvodu a svojim konaním nesmie zadávať dôvod na spochybňovanie dôveryhodnosti svoje osoby. Posudzovanie dôveryhodnosti žiadateľa o udelenie azylu je výsledkom celkového hodnotiaceho procesu a úvah odporcu o osobnosti žiadateľa s prihliadnutím k miere reálnosti, resp. vierohodnosti ním tvrdených dôvodov odchodu z krajiny pôvodu v konfrontácii so všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu. Rozhodujúcimi pre záver o nedôveryhodnosti žiadateľa nemôžu byť len niektoré nepatrné nezrovnalosti alebo len omylom vysvetlené nejasnosti v tvrdeniach žiadateľa, ale zásadné rozpory vo výpovediach, ktoré správny orgán rozpozná.“ 33. Po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu (týkajúceho sa tak prvého, ako aj druhého azylového konania) súd dospel k záveru, že rozpory vo výpovediach žalobcu nebolo možné považovať za nepatrné, či zanedbateľné, napokon žalobca sám uviedol, že v druhom azylovom konaní sa snažil odstrániť nezrovnalosti z predchádzajúceho azylového konania a objasniť skutočnosti, ktoré žalovaný považoval za sporné. Súdu sa javí, že informácie, ktoré žalobca „doplnil“ v druhom azylovom konaní, akoby boli reakciou na argumentáciu žalovaného resp. aj súdov, ktoré preskúmavali prvé rozhodnutie o azyle, pri zamietnutí jeho prvej žiadosti o udelenie azylu. V napadnutom rozhodnutí žalovaný venoval náležitú pozornosť rozporom v tvrdeniach žalobcu a tieto podrobne v rozhodnutí popísal, pričom aj súd dospel k záveru, že ich nebolo možné považovať za zanedbateľné, a ani také, ktoré by bolo možné pričítať nepresnosti pri tlmočení. Hoci sa žalobca domáhal už v prvom azylovom konaní, aby bol opakovane vypočutý pred žalovaným (aj na súde), a aj v prebiehajúcom konaní žiadal byť vypočutý súdom, vo svojej výpovedi pred súdom neuviedol nič, čo by mohlo prispieť k odstráneniu rozporov v jeho výpovediach a k objasneniu ich dôvodov, ani neuviedol žiadne podrobnejšie informácie, na základe ktorých by bolo možné zmeniť nazeranie na dôveryhodnosť jeho tvrdení v azylovom konaní. 34. Najmarkantnejšie rozdiely vo výpovediach žalobcu, ktoré sa vyskytli v prvom a druhom azylovom konaní, ako aj v rámci jednotlivých azylových konaní boli v tom, že žalobca tvrdil, že rodičia boli členmi IPOB, neskôr tvrdil, že rodičia boli lídrami IPOB a následne tvrdil, že otec patril medzi lídrov a mama bola členka. Pokiaľ ide o jeho členstvo v IPOB, v prvom azylovom konaní žalobca najprv uvádzal, že bol členom IPOB, potom uviedol, že nebol a v druhom azylovom konaní opäť začal tvrdiť, že bol členom. Rozpory vo výpovedi, žalobcu boli aj ohľadom spôsobu vstupu do IPOB, keď na jednej
strane tvrdil, že členom je každý príslušník etnika Igbo (ale jeho bratia nie sú členmi), na druhej strane uvádzal, že musel podpísať dokument - prihlášku. V prvom azylovom konaní uvádzal, že sa o činnosť IPOB nezaujímal, nebol nijako zaangažovaný vo fungovaní strany IPOB, v druhom azylovom konaní uviedol, že sa zúčastnil 2 alebo 3 demonštrácií IPOB, pričom rozdiely vo výpovediach nevedel nijako presvedčivo zdôvodniť. Rozdielne informácie uvádzal žalobca aj pokiaľ ide o okolnosti zabitia jeho rodičov, ako aj dôvody, prečo z Nigérie vycestoval až 25.11.2021, keď víza na H. mal už od 27.09.2021. Vzhľadom na tieto rozpory vo výpovediach žalobcu (ktoré ani súd nepovažoval za nepatrné), pokiaľ žalovaný dospel k záveru o nedôveryhodnosti výpovedí žalobcu, a teda nepreukázaní jeho tvrdení, ktorý záver aj v napadnutom rozhodnutí podrobne zdôvodnil, jeho rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Nepreukázanie opodstatnenosti strachu z prenasledovania (...) pre rozpornosť vo výpovediach žiadateľa je dôvodom, pre ktorý dôvodne žiadateľovi o azyl nie je udelený azyl (rozsudok NS SR, sp. zn. 8 Sža 12/2009, zo dňa 28.05.2009). Vzhľadom na tieto skutočnosti je možné aj na prejedávanú vec v plnom rozsahu vztiahnuť závery NSS SR uvedené v rozsudku zo dňa 15.05.2023, sp. zn. 1Sak/3/2023, ktoré boli citované v ods. 29 odôvodnenia rozsudku, a to tak pokiaľ ide o tvrdené obavy z prenasledovania z dôvodu etnického pôvodu, ako aj z dôvodu zastávania určitých politických názorov. 35. Ustanovenie § 2 písm. d/ zákona o azyle, definujúce konkrétne situácie, ktoré je možné považovať za prenasledovanie, nie je možné na prípad žalobcu aplikovať bez predchádzajúceho splnenia základnej podmienky ako predpokladu udelenia azylu, a tou je existencia opodstatnených obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine (§ 8 ZoA). Za prenasledovanie v zmysle ust. § 8 zákona o azyle je možné považovať len také ohrozenie života či slobody, ktoré je trpené, podporované či prevádzané štátnou mocou. V prípade žalobcu ani jeden z týchto predpokladov nebol ani potvrdený a z ničoho nemožno samotnú existenciu obáv z prenasledovania ani vydedukovať. Podľa rozsudku NS SR sp. zn. 6 SžoKS 102/06: „môžu byť za prenasledovanie považované také znášané alebo obávané akty, ktoré musia byť dostatočne závažné svojím charakterom alebo opakovaním sa, musia pritom preukázateľne brániť osobe, ktorá ich znáša, ďalej žiť vo svojej krajine pôvodu, a tiež musia vychádzať zo skutočností uvedených v čl. 1A Ženevského dohovoru, teda z príslušnosti k rase, náboženstvu, národnosti, inej sociálnej skupine alebo politickým názorom. Ohrozenie slobody alebo života z vyššie uvedených dôvodov predstavuje perzekúciu, t. j. činnosť diskriminačného alebo veľmi urážlivého charakteru, vykonávanú prostredníctvom úradov krajiny alebo realizovanú skupinami obyvateľstva, ak je úradmi tolerovaná alebo ak úrady nie sú schopné a ochotné zaistiť potrebnú ochranu perzekvovaných“. 36. Pri preukázaní opodstatnenosti obáv z prenasledovania je v konaní potrebné skúmať mieru takéhoto strachu v súvislosti s rasou, národnosťou, náboženským alebo politickým presvedčením žalobcu alebo jeho príslušnosťou k určitej sociálnej skupine tak, ako je to uvedené v ust. § 8 zákona o azyle. V prípade žalobcu však nič nenasvedčuje tomu, že by osobne čelil prenasledovaniu v krajine pôvodu. Základ jeho argumentácie spočíval v členstve jeho a jeho rodičov, ktorí boli v Nigérii zavraždení z dôvodu ich príslušnosti k hnutiu Domorodého obyvateľstva BIAFRA (IPOB). Žalobca však svoje členstvo k hnutiu IPOB nijakým spôsobom nepreukázal, počas administratívneho konania menil výpoveď, ako už bolo uvedené v ods. 34. odôvodenia rozsudku. Z uvedeného je možné dospieť k záveru, že pred opustením krajiny pôvodu žalobca nečelil žiadnemu konaniu, spôsobujúcemu vážne porušovanie jeho základných ľudských práv alebo súbehu takých opatrení, ktoré by ho postihovali podobným spôsobom, tzn. nečelil žiadnemu fyzickému ani psychickému násiliu, žiadnym diskriminačným opatreniam, trestu či trestnému konaniu a pod., a neexistujú objektívne dôvody sa domnievať, že by mu akákoľvek forma prenasledovania podľa ust. § 2 písm. d/ ZoA v prípade návratu do krajiny pôvodu mohla hroziť, a to či už zo strany štátu alebo neštátnych aktérov. 37. K obave z prenasledovania z dôvodov pripisovaného politického názoru v súvislosti s asociáciou s IPOB, správny súd poukazuje na rozsudok NS SR sp. zn. 1 Sža 3/2010 zo dňa 02.10.2010, podľa ktorého: „Samotná existencia navrhovateľových politických názorov, odlišných od vládnych, nie je sama o sebe dostatočným dôvodom na udelenie azylu, pretože navrhovateľ nepreukázal, že má dôvod sa obávať prenasledovania za svoje politické názory. Tieto v konaní pred odporcom rovnako ani v konaní pred súdom totiž nešpecifikoval. Keďže nebola splnená podmienka poznania jeho politických názorov zo strany štátnych orgánov v krajine jeho pôvodu, pretože v prípade navrhovateľa tieto neboli verejne proklamované, nebolo možné za daných okolností sa domnievať, že došlo k prenasledovaniu navrhovateľa za politické názory zo strany štátnych organov.“ V obdobnom rozsudku sp. zn. 1 Sžak/12/2019 zo dňa 22.10.2019, NS SR skonštatoval: „aj v prípade, že by sťažovateľ odlišné politické názory mal, tieto v žiadnom prípade neprezentoval. Na druhej strane, ani v zmysle ust. § 19a ods. 6 zák. č. 480/2002 Z. z. „pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu sa neprihliada na to, či
žiadateľ skutočne má rasové, náboženské, národnostné, sociálne alebo politické charakteristické črty, ktoré spôsobujú jeho prenasledovanie, ak sú mu prisudzované pôvodcom prenasledovania. Podstatný význam pri posudzovaní nároku na udelenie štatútu utečenca zohrávajú individuálne okolnosti prípadu konkrétneho žiadateľa. Samotná domnienka, že osoba s prisudzovaným politickým názorom môže potrebovať medzinárodnú ochranu je preto nedostatočná pre udelenie azylu. V danom prípade nič nenasvedčovalo tomu, že by sťažovateľ v krajine pôvodu čelil prenasledovaniu v súvislosti s vnímaným (prisudzovaným) politickým názorom, nakoľko počas pobytu v Afganistane ho nekonfrontoval nijaký subjekt, či už fyzická osoba alebo predstavitelia Talibanu a nečelil v krajine nijakým reálnym problémom (...). Neexistuje indícia, ktorá by čo i len naznačovala, že mu bolo spoločnosťou, respektíve časťou spoločnosti prisudzované nejaké politické presvedčenie, či názor.“ Uvedené možno vztiahnuť aj na žalobcu, ktorý nikdy nečelil prenasledovaniu spojenému s prisudzovanými politickými názormi, za takéto názory nebol konfrontovaný štátnou mocou či neštátnymi subjektami. Súd konštatuje, že žalobcom prezentované dôvody žiadosti o medzinárodnú ochranu nemožno považovať za relevantné na posúdenie ani v zmysle ust. § 8 zákona o azyle, nakoľko nie sú podraditeľné pod pojem prenasledovania ani z jedného z dôvodov uvedených v predmetnom ustanovení. Nijako totiž nekorešpondujú s jeho rasou, národnosťou, náboženstvom, príslušnosťou k určitej sociálnej skupine, či politickým názorom a pod. Žalobca opustil Nigériu až rok po smrti rodičov a do jeho odchodu na H. nebol nikým kontaktovaný, hľadaný, ani prenasledovaný. Ním tvrdené obavy prvorodeného syna členov strany IPOB, v prípade návratu do krajiny pôvodu, neboli ničím preukázané a vzhľadom na už vyššie spomínané rozpory vo výpovediach žalobcu, ich ani nemožno považovať za dôveryhodné. Nakoľko žalobca Nigériu opustil rok po smrti rodičov a dva mesiace po udelení víz, má správny súd za to, že v krajine pôvodu nečelil žiadnemu prenasledovaniu (a to ani ako prvorodený syn členov strany IPOB), kvôli ktorému by musel Nigériu urgentne opustiť. 38. K útoku na brata žalobcu, ako skutočnosti, ktorá má osvedčovať dôvodné obavy žalobcu z prenasledovania v krajine pôvodu, žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že má za „nepravdepodobné, aby aktérom únosu brata žalobcu boli štátne orgány, resp. neštátny aktér riadený alebo pod vplyvom štátnych orgánov. Pokiaľ by bol únos brata žalobcu spojený s úmrtím ich rodičov, štátne orgány mali už v minulosti opakovane a dlhodobo možnosť proti žalobcovi a jeho príbuzným v Nigérii zasiahnuť. Žalovaný preto dospel k záveru, že brat žalobcu je zrejme unesený neštátnymi aktérmi, bez možnosti jasne určiť ich motiváciu, avšak vzhľadom na predchádzajúcu analýzu a dostupné informácie sa možno opodstatnene domnievať, že tento únos nie je politicky motivovaný a s najväčšou pravdepodobnosťou ide o prípad rozšírenej kriminality“. Žalovaný tiež uviedol, že „vo vzťahu k bežným občanom, členom alebo sympatizantom IPOB informuje IRB v spomínanej správe, že nigérijská polícia sa bude zaujímať len o členov IPOB na nízkej úrovni, ktorí sa podieľajú na násilnostiach a kriminálnych aktivitách a hrozí im zatknutie“, čo však nie je prípad žalobcu. Súd mal za to, že vzhľadom na zistené informácie o krajine pôvodu, vyhodnotenú nedôveryhodnosť tvrdení žalobcu týkajúcich sa jeho politickej angažovanosti a dôvodov zabitia rodičov žalobcu, ako aj na časový odstup od smrti jeho rodičov a odhliadnuc od skutočnosti, že nie je možné overiť, či na predloženom obrazovom zázname je naozaj brat žalobcu, úvaha žalovaného pripisujúca útok na brata žalobcu bežnej kriminalite v krajine, je opodstatnená. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsudok ESĽP vo veci Vilvarajah a ostatní v. Spojené kráľovstvo z 30.10.1991, sťažnosť č. 13163/87, 13164/87, 13165/87, 13447/87 a 13448/87, podľa ktorého „samotná možnosť zlého zaobchádzania nie je sama o sebe postačujúca na porušenie článku 3 Dohovoru“. Z uvedeného dôvodu, súd dospel k záveru, že ani informácia týkajúca sa únosu a bitky brata žalobcu, nepreukazuje dôvodnosť obavy žalobcu z prenasledovania v zmysle § 8 písm. a) zákona o azyle z dôvodov tam uvedených. 39. Zmyslom a účelom doplnkovej ochrany je poskytnúť subsidiárnu ochranu tým žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorým nebol udelený azyl, ale bolo by u nich (z dôvodov taxatívne uvedených v zákone o azyle) neúnosné, neprimerané či inak nežiaduce, požadovať ich vycestovanie. Hoci sa aplikácia tohto inštitútu doplnkovej ochrany viaže k objektívnym hrozbám po prípadnom návrate žiadateľa do krajiny pôvodu, teda čiastočne k iným skutočnostiam nastávajúcim v odlišnom čase, než v prípade aplikácie inštitútu azylu, sú pri rozhodovaní o udelenie či neudelenie doplnkovej ochrany do značnej miery určujúce tvrdenia samotného žiadateľa, z ktorých je potrebné vychádzať. Žalobca k časti rozhodnutia o neposkytnutí doplnkovej ochrany v žalobe v podstate nič neuviedol. Žalobca teda ničím nevyvrátil záver žalovaného, že v jeho prípade neboli splnené podmienky pre poskytnutie doplnkovej ochrany, pretože z jeho individuálnych okolností nič nenasvedčuje, t. j. nie sú vážne dôvody domnievať sa, že by v prípade návratu do krajiny pôvodu bol vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia podľa § 2 písm. f) zákona o azyle. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí neposkytnutie doplnkovej ochrany podrobne zdôvodnil. Možno súhlasiť so záverom žalovaného, že žalobcovi nehrozí ani uloženie trestu
smrti alebo jeho výkonu, ani mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest a ani vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu. 40. Pokiaľ ide o rozhodnutie žalovaného v časti, v ktorej neudelil žalobcovi azyl a neposkytol doplnkovú ochranu na účel zlúčenia rodiny, v tejto časti sa súd napadnutým rozhodnutím nezaoberal, nakoľko v tejto časti ho žalobca ani nežiadal preskúmať. 41. Na základe vyššie uvedeného mal súd za to, že žalovaný dostatočne zistil skutkový stav, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie aj riadne odôvodnil, preto súd nezistil žiaden dôvod nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. Správny súd teda dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, preto ju zamietol podľa § 219 SSP. 42. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanému voči žalobcovi nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo požadovať. Ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7 Cdo14/2018). Na konanie pred správnym súdom sa okrem zásady hospodárnosti podľa § 5 ods. 7 SSP primerane použijú aj princípy, na ktorých spočíva Civilný sporový poriadok (§ 5 ods. 1 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia oprávnenému subjektu, a to na Správnom súde v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP).
Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti vo veciach azylu nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 2 písm. b) SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa nemusia byť spísané advokátom.