Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Sža/15/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

R O Z S U D O K

V M E N E S L O V E N S K E J R E P U B L I K Y

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Igora Belka a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a JUDr. Zdenky

Reisenauerovej v právnej veci navrhovateľa: A. A., nar. X., v meste Š., Č., R. F., naposledy

bytom v zahraničí R., Š., Č., t. č. Ú. v B. B., zastúpený M. Š., advokátom, M., Ž., proti

odporcovi: M.V.S.R., M.Ú., B., P., o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia odporcu

č. ČAS: MU-2245/PO-Ž/2007 zo dňa 10. decembra 2007, na odvolanie navrhovateľa proti

rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. -68 zo dňa 1. apríla 2008 takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach

č. k. -68 zo dňa 1. apríla 2008 p o t v r d z u j e .

Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e

Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie

č. ČAS: MU-2245/PO-Ž/2007 zo dňa 10.12.2007, ktorým odporca podľa ustanovenia § 13

ods. 1 a Z. z o azyle a zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o azyle) neudelil navrhovateľovi azyl, podľa

§ 13c ods. 1 a § 20 ods. 4 zákona o azyle mu neposkytol doplnkovú ochranu a podľa § 20

ods. 4 zákona o azyle rozhodol, že v jeho prípade neexistuje prekážka jeho administratívneho

vyhostenia podľa a o pobyte cudzincov a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov) do R. F.. Účastníkom

náhradu trov konania nepriznal. Zástupcovi navrhovateľa priznal hotové výdavky a odmenu

za zastupovanie vo výške 11.691 Sk, ktoré zaplatí štát prostredníctvom Krajského súdu

v Košiciach. Krajský súd súčasne rozhodol, že štát nemá právo na náhradu trov konania.

Krajský súd sa stotožnil so záverom odporcu, že v prípade navrhovateľa nie sú splnené

podmienky pre udelenie azylu, doplnkovej ochrany a pre rozhodnutie o prekážkach

vyhostenia do krajiny pôvodu podľa osobitného zákona. Krajský súd dospel k záveru,

že odporca v napadnutom rozhodnutí správne a dostatočným spôsobom zistil a vyhodnotil

skutkový stav veci. Stotožnil sa s názorom odporcu, že navrhovateľ v konaní nepreukázal

opodstatnenosť ani existenciu obáv a ani prenasledovanie z dôvodu prenasledovania

z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých

politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine.

Krajský súd poukázal na to, že v prípade navrhovateľa išlo o jeho druhú žiadosť.

V konaní o prvej žiadosti ako dôvod uviedol zlé životné podmienky, avšak pred rozhodnutím

o prvej žiadosti opustil azylové zariadenie, v dôsledku čoho bolo konanie zastavené.

Pri opakovanej žiadosti uviedol ako dôvod obavu o svoj život v krajine pôvodu z dôvodu jeho

účasti v čečenskej vojne, kedy zásoboval čečenských bojovníkov stravou a liekmi, v dôsledku

čoho sa dostal v roku 1995 na zoznam ľudí pomáhajúcim bojovníkom. Táto skutočnosť mala

byť dôvodom jeho zadržania v roku 2005. Krajský súd uviedol, že navrhovateľ sa sťažuje

na celkovú nepriaznivú situáciu v krajine pôvodu , ktorá však sama o sebe nie je bez ďalšieho

dôvodom pre udelenie azylu. Podľa krajského súdu nedôveryhodne vyznieva aj jeho tvrdenie

o prenasledovaní z dôvodu jeho účasti v prvej čečenskej vojne vzhľadom na odstup 10-tich

rokov od tejto udalosti. Z tohto pohľadu sa podľa krajského súdu javí súvislosť medzi jeho

účasťou v prvej čečenskej vojne a tvrdeným zadržaním zo strany štátnych orgánov Čečenka

ako nanajvýš nepravdepodobná. Na viac nezrovnalosti v jeho výpovediach spochybňujú jeho

dôveryhodnosť a z tohto pohľadu sa podľa krajského súdu javí úsudok odporcu

o ekonomických motívoch jeho žiadosti ako správny.

Za vecne správne považoval krajský súd aj rozhodnutie odporcu o neudelení

doplnkovej ochrany, pretože okolnosti uvádzané navrhovateľom počas konania nemožno

hodnotiť ako vážne dôvody pre domnienku, že by navrhovateľovi v prípade jeho návratu

do krajiny pôvodu hrozilo vážne bezprávie. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na to,

že navrhovateľom vyjadrené obavy z celkovej nepriaznivej situácie nemožno zahrnúť

pod pojem vážneho bezprávia vymedzeného v § 2 písm. f/ zákona o azyle.

Krajský súd sa napokon stotožnil aj so závermi a zisteniami odporcu o tom,

že v prípade navrhovateľa neboli zistené skutočnosti brániace jeho návratu do krajiny pôvodu,

nakoľko navrhovateľ nemal v krajine pôvodu žiadne problémy, ktoré by mohli navodiť

obavu, že by mohol byť prenasledovaný, nebolo proti nemu vedené trestné konanie a nebol

predmetom záujmu polície alebo armády. Z týchto dôvodov preto podľa krajského súdu

možno predpokladať, že ani po návrate do krajiny pôvodu nebude ohrozený jeho život

a nehrozí mu mučenie, kruté, neľudské zaobchádzanie alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo

trest. V krajine pôvodu mu nebol uložený trest smrti, nie je predpoklad, že by mu takýto trest

mohol byť uložený a rovnako nemožno konštatovať, že by bola po jeho návrate ohrozená

jeho sloboda z dôvodov ustanovených v § 58 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ odvolanie, v ktorom uviedol,

že vyhodnotenie jeho nedôveryhodnosti bolo založené na jeho rozporoch vo výpovediach.

Rozpory však boli sú spôsobené podľa jeho názoru nepresnosťami v tlmočení,

resp. v nesprávnom tlmočení. V tejto súvislosti uviedol, že odporca dňa 3.12.2007 a polícia

dňa 7.2.2007 použili na tlmočenie osoby, ktoré v zozname tlmočníkov nie sú zapísané.

Aj v prípade, kedy podľa zápisu dotazníka žiadateľa o azyl zo dňa 9.2.2007 bol použitý súdny

tlmočník, nie je celkom zrejmé o akého tlmočníka išlo, pretože kým na pôvodnej strane

je uvedený Mgr. V., v závere dotazníka je uvedený PhDr. Š. U..

Navrhovateľ uviedol, že o azyl požiadal preto, že bol zobraný na výsluch ľuďmi

pracujúcimi pre vládne bezpečnostné sily, pričom bol bitý a mučený a obáva sa,

že by k takémuto konaniu mohlo dôjsť aj v budúcnosti. Obáva sa prenasledovania

z národnostných dôvodov, resp. zastávania určitých politických názorov.

Navrhovateľ vyjadril presvedčenie, že dôvody jeho žiadosti o azyl vzhľadom

na situáciu v krajine pôvodu zakladajú minimálne dôvod pre udelenie doplnkovej ochrany,

resp. rozhodnutia o tom, že v jeho prípade existuje prekážka administratívneho vyhostenia.

Na základe uvedené navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že rozhodnutie odporcu

navrhol zrušiť v celom rozsahu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa vyjadril tak, že navrhol napadnutý rozsudok

potvrdiť ako vecne správny. K namietanému tlmočeniu v priebehu administratívneho konania

uviedol, že v čase konania pohovoru s navrhovateľom dňa 3.12.2007, nebolo možné

zabezpečiť tlmočníka zapísaného v zozname a odklad pohovoru, vzhľadom k tomu,

že sa konal v Ústave na výkon väzby v B. B. by bol spojený s neprimeranými nákladmi, preto

bola správnym orgánom ustanovená tlmočníčka PhDr. O. K., ktorá v uvedený deň zložila

sľub tlmočenia v súlade s takýto postup je

podľa odporcu v súlade s § 15 ods. 1 písm. b/ predmetného zákona. Navrhovateľ pritom

v zápisnici potvrdil, že tlmočníčke rozumie.

Tvrdenia navrhovateľa, že dňa 9.2.2007 boli pri spisovaní dotazníka použití dvaja

tlmočníci Mgr. V. a Š. U., nie je podľa odporcu pravdivé, pretože dňa 9.2.2007 je na

dotazníku podpísaný súdny tlmočník Mgr. I. V., kým súdny tlmočník PhDr. Š. U. je uvedený

na zápisnici z ústneho pojednávania zo dňa 20.2. 2007.

Odporca napokon zopakoval argumenty pre ktoré rozhodol negatívne o žiadosti

o udelenie azylu, doplnkovej ochrany ako aj ohľadne výroku o neexistencii prekážok

administratívneho vyhostenia podľa osobitného zákona.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a dospel k záveru,

že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa ustanovenia , s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol

zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.supcourt.gov.sk. Rozsudok bol verejne

vyhlásený dňa 19.8. 2008 ( a ).

Podľa § 8 písm. a/ zákona o azyle v znení účinnom do 31.12.2007 ministerstvo udelí

azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu opodstatnené

obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov

zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine

a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo je v krajine

pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd (písm. b/).

Podľa § 10 zákona o azyle ministerstvo na účel zlúčenia rodiny udelí azyl, ak tento

zákon neustanovuje inak,

− manželovi azylanta, ak manželstvo trvá a trvalo aj v čase, keď azylant odišiel z krajiny

pôvodu a azylant so zlúčením vopred písomne súhlasí,

− slobodným deťom azylanta alebo osoby podľa písmena a) do 18 rokov ich veku alebo

− rodičom slobodného azylanta mladšieho ako 18 rokov, ak s tým azylant vopred

písomne súhlasí(ods.1).

Žiadatelia uvedení v odseku 1 sa počas konania o udelenie azylu musia zdržiavať

na území Slovenskej republiky (ods. 2).

Ministerstvo udelí azyl osobám uvedeným v odseku 1, len ak ide o zlúčenie rodiny

s azylantom, ktorému bol azyl udelený podľa § 8 (ods. 3).

Ministerstvo udelí azyl aj dieťaťu narodenému azylantke na území Slovenskej

republiky, ak je splnená povinnosť podľa § 4 ods. 5 (ods. 4).

Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa

podmienky uvedené v § 8 alebo § 10.

Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle § 13c ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu

žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.

Podľa § 20 ods. 4 zákona o azyle ak ministerstvo rozhodne o neudelení azylu alebo

o odňatí azylu, okrem odňatia azylu podľa § 15 ods. 2 písm. i/, rozhodne tiež, či cudzincovi

poskytne doplnkovú ochranu; ak ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu, nepredĺži

doplnkovú ochranu alebo zruší doplnkovú ochranu, okrem zrušenia doplnkovej ochrany

podľa § 15b ods. 1 písm. d/, vo výroku rozhodnutia tiež uvedie, či existuje prekážka

administratívneho vyhostenia podľa osobitného predpisu.

Podľa § 58 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov v znení účinnom do 31.12.2007

cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život

z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo

pre politické presvedčenie, alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté, neľudské alebo

ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne vyhostiť

do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom

trestnom konaní mu takýto trest môže byť uložený.

Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho

sloboda z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine

alebo pre politické presvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť

štátu, alebo ak bol odsúdený za obzvlášť závažný trestný čin 21) a predstavuje

nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku (ods. 2).

Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky je upravené v zákone

o azyle. Udelenie azylu na území Slovenskej republiky je spojené so splnením podmienok

taxatívne uvedených v ustanovení § 8 zákona o azyle, t. j. v prípade žiadateľa o azyl musia

byť preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo

náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti

k určitej sociálnej skupine, prenasledovania za uplatňovanie politických práv a slobôd

a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu.

V citovanom ustanovení ide o zákonné vyjadrenie ústavnej garancie poskytovania

azylu cudzincom prenasledovaným za uplatňovanie politických práv a slobôd (čl. 53 prvá veta

).

V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol

rozsudok krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie o neudelení azylu

navrhovateľovi na území SR, o neposkytnutí doplnkovej ochrany a rozhodnutie o tom,

že neexistuje prekážka jeho administratívneho vyhostenia podľa § 58 ods. 1 a 2 zákona

o pobyte cudzincov, preto primárne v medziach odvolania Najvyšší súd Slovenskej republiky

ako súd odvolací preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,

pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie odporcu, najmä z toho

pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami navrhovateľa v opravnom

prostriedku a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť

napadnutého rozhodnutia odporcu.

Odporca zdôvodnil rozhodnutie o neudelenie azylu navrhovateľovi na území

Slovenskej republiky nepreukázaním opodstatnenosti obáv z prenasledovania z rasových,

národnostných, náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov

alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, tak ako to vyplýva zo Ženevskej konvencie

z roku 1951 o právnom postavení utečencov a zákona o azyle.

Z administratívneho spisu je zjavné, že odporca vykonal v konaní náležité

dokazovanie procesne legálnymi dôkazmi, a to výsluchom navrhovateľa a obsahom správ

o krajine pôvodu, (ktoré získal z nasledovných zdrojov: Newsweek-25.9.2006, Chechnya

free- 29.11.2006, , Newsletter- 3/2007, , Le Monde

diplomatique- 9.5.2006, ďalej zo Správy MZV USA o dodržiavaní ľudských práv za rok 2006

zo dňa 6.3.2007, správy organizácie Human Rights Watch- Rozšírená prax mučenia

v Čečenskej republike z 13.11.2006, IHF správy 2007, Ruská federácia, 27.3.2007,

Švajčiarsky Spolkový úrad pre utečencov- 17.5.2004), z ktorých stručne popísal spoločensko-

politickú situáciu v krajine pôvodu so zameraním na možné riziká návratu navrhovateľa

do krajiny pôvodu.

Z obsahu administratívneho spisu (z dotazníka žiadateľa o azyl zo dňa 9.2.2007)

vyplynulo, že navrhovateľ ako dôvod žiadosti uviedol, že má strach žiť v Čečensku, pretože

súčasnú kadyrovskú vládu tvoria bývalí bojovníci rusko-čečenskej vojny a prenasledujú tých,

ktorí voľakedy bojovali, žili spolu v horách. Teraz prešli na druhú stranu, ruská strana

im poskytuje autá, zbrane a peniaze. Často sa stávalo, že kadyrovci robili razie po domoch.

Bol pri raziách predvedený, lebo ho podozrievali z pomoci čečenským bojovníkom, ktorí sú

v horách, ale po vypočutí bol po nejakom čase prepustený. Navrhovateľ uviedol, že sa osobne

nezúčastnil ďalších bojov, ale pomáhal im materiálne, dodával im múku, mäso, odevy.

Vyjadril obavu, že takáto situácia by sa mohla zopakovať po návrate do krajiny pôvodu.

Zo zápisnice z ústneho pojednávania pred odporcom zo dňa 20.2.2007 vyplýva,

že navrhovateľ na otázku, kedy , kým, akým spôsobom a na ako dlho bol zadržaný, uviedol,

že bol zadržaný jedenkrát príslušníkmi protiteroristického centra(ATC) v októbri 2006, tak,

že urobili raziu v jeho dome, dali mu vrece na hlavu, hodili ho do neznámeho auta a odviezli

ho na neznáme miesto (podľa jeho názoru to bola policajná stanica v meste Š.), začali ho biť

rukami a nejakými predmetmi, kopali doňho. Nevie kto ho bil, lebo mal na hlave vrece. Pýtali

sa ho, či počas vojny (nepovedali či počas prvej alebo druhej) bojoval a chceli vedieť, kde

sa ukrývajú členovia odbojových skupín a kde ukrývajú zbrane. Povedal im, že nebojoval, má

ženu a deti a vymyslel si, že počas vojny bol v Dagestane. Ich fyzický nátlak sa stupňoval,

pretože vedeli, že bol účastníkom odboja, avšak nemali žiadne dôkazy. Po štyroch dňoch

ho prepustili s tým, že sa mu vyhrážali, že dôkazy o jeho odbojovom činnosti nájdu a potom

si to všetko odskáče.

Dňa 5.3.2007 navrhovateľ svojvoľne opustil azylové zariadenie a dňa 26.3.2007

rozhodnutím ČAS: MU-250/PO-Ž-2007 odporca zastavil konanie o udelenie azylu podľa § 19

ods. 1 písm. f/ zákona o azyle.

Navrhovateľ bol dňa 4.10.2007 vrátený zo Spolkovej republiky Nemecko na územie

SR, dňa 3.12.2007 bol v priestoroch ÚVV B.B. vykonaný vstupný pohovor s navrhovateľom,

ktorého bolo potrebné podľa § 4 ods. 6 zákona o azyle považovať za žiadateľa o azyl.

Navrhovateľ počas pohovoru uviedol, že pomáhal ľuďom, brániacim Č. (bojovníkom).

Dostal sa na zoznam ľudí, ktorí podporovali bojovníkov v roku 1995. Jedenkrát ho z domu

(v roku 2005) zobrali nevie uviesť kam. Z rozprávania vrstovníkov sa dozvedel, že bol

v Gudermese, kde ho doviezli s vrecom na hlave, bol bitý, nechceli (ruská protiteroristická

skupina), od neho nič vedieť. Na druhý deň ho doviezli domov, vie, že bol prepustený na

základe výkupného. V roku 1996 bol na ulici udretý pažbou do hlavy nejakým Čečencom, na

uniforme mal ATC, zlomil mu lícnu kosť, stratil vedomie a doviezli ho na stanicu v Š., kde

mu v chaose povedali, že má ísť domov, ale má sa vrátiť o jednu hodinu. Hneď ako sa vrátil

domov, zobral ženu a dieťa a odcestoval do Dagestanu. Tam bol do novembra 2006, kedy

odviezol manželku a dieťa späť.

Na otázku prečo o zranení nehovoril počas pohovoru dňa 9.2.2007 uviedol, že to nevie

vysvetliť a na otázku prečo počas pohovoru 9.2.2007 uvádzal, že bol zadržaný 4 dni počas

výsluchu, uviedol, že v princípe hovoril pravdu, len to chcel trochu prikrášliť.

Zo zápisnice zo dňa 3.12.2007 ďalej vyplynulo, že navrhovateľ uviedol, že sa narodil

v meste Š., kde býval v rodinnom dome až do odchodu z krajiny pôvodu. Okrem tohto miesta

nikde inde nebýval. Na otázku aby vysvetlil, prečo v pohovore dňa 20.2.007 uviedol, že býval

na Ukrajine, odpovedal, že tam nikdy nebol a nevie, prečo to povedal. V zápisnici zo dňa

3.1.2007 uviedol, že základnú vojenskú službu nevykonával. Na otázku aby vysvetlil, prečo

v pohovore zo dňa 9.2.2007 uviedol, že slúžil od roku 1994 do 1996 v čečenských

ozbrojených zložkách, uviedol, že to nepovedal a možno úmyselne klamal, lebo nechcel byť

vrátený domov.

V zápisnici zo dňa 3.12.2007 uviedol že má jednu sestru, počas pohovoru zo dňa

9.2.2007 uviedol, že nemá žiadnych súrodencov. Na otázku objasnenia rozporov

vo výpovediach uviedol, že to, čo hovoril vtedy, si vymyslel, lebo musel povedať niečo také,

aby ho nevrátili na Ukrajinu.

Z obsahu napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že odporca venoval náležitú pozornosť

uvedeným rozporom vo výpovediach navrhovateľa a tieto podrobne popísal. Je nesporné,

že pre účely posúdenia žiadosti navrhovateľa o azyl bolo potrebné vychádzať najmä z obsahu

zápisnice o výsluchu navrhovateľa zo dňa 3.12.2007, odporca však nepochybil,

keď pri posúdení jeho dôvodov o azyl, sa zameral na rozpornosť údajov uvedených

navrhovateľom počas pohovoru dňa 3.12.2007 (v porovnaní s výpoveďami zo dňa 9.2.2007

a 20.2.2007), ktoré ani podľa odvolacieho súdu nebolo možné považovať za zanedbateľné

a ktoré vytvárajú celkový obraz o dôveryhodnosti navrhovateľa.

Je teda zrejmé z akých dôkazných prostriedkoch pri svojom rozhodovaní vychádzal,

pričom odvolací súd zhodne s názorom krajského súdu dospel k záveru, že odporca riadne

vyhodnotil dokazovanie, ktoré vyústilo v riadne zistený skutkový stav, z ktorého odporca

vychádzal pri svojom rozhodovaní o tom, či u navrhovateľa existujú dôvody pre udelenie

azylu podľa § 8 a § 10 zákona o azyle, resp. dôvody pre udelenie doplnkovej ochrany.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32

(Správny poriadok) má odporca len v rozsahu dôvodov, ktoré žiadateľ

v priebehu správneho konania uviedol. Pričom zo žiadneho ustanovenia zákona nemožno

vyvodiť, že by odporcovi vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné dôvody

pre udelenie azylu žiadateľom neuplatnené a následne k týmto dôvodom vykonal príslušné

skutkové zistenia.

Pokiaľ teda odporca dospel k záveru, že dôvody navrhovateľa, pre ktoré žiadal udeliť

azyl na území Slovenskej republiky nemožno považovať za relevantné pre udelenie azylu

na území Slovenskej republiky a navrhovateľovi azyl neudelil, nepochybil, a krajský súd

dôvodne považoval rozhodnutie odporcu z týchto dôvodov za zákonné.

Navrhovateľ v odvolaní proti rozsudku namietal proti posúdeniu jeho osoby

ako nedôveryhodnej. K tejto námietke považuje odvolací súd za dôležité zdôrazniť,

že konanie o azyl je osobité najmä tým, že žiadateľ je spravidla v dôkaznej núdzi, nie je

schopný podoprieť svoje vyhlásenia dokladmi alebo inými dôkazmi, preto posúdenie

dôveryhodnosti príbehu, ktorý predostiera odporcovi závisí predovšetkým od posúdenia

dôveryhodnosti jeho osoby, ktorú si odporca o navrhovateľovi vytvára v priebehu celého

administratívneho konania.

Dôveryhodnosť osoby žiadateľa odporca posudzuje vzhľadom na nedostatok

listinných dokladov a dokumentov, ktorými by preukázal svoju totožnosť, resp. ktorými

by preukázal pravdivosť svojich tvrdení o prenasledovaní v krajine pôvodu v nadväznosti

na celkové správanie navrhovateľa v priebehu administratívneho konania. Na preukázaní

pravdivosti tvrdení musí záležať predovšetkým žiadateľovi o azyl, preto jeho vyhlásenia

musia byť ucelené a rozumné, nesmú protirečiť všeobecne známym faktom o krajine pôvodu

a svojim konaním nesmie zadávať dôvod na spochybňovanie dôveryhodnosti svoje osoby.

Posudzovanie dôveryhodnosti žiadateľa o udelenie azylu je výsledkom celkového

hodnotiaceho procesu a úvah odporcu o osobnosti žiadateľa s prihliadnutím k miere reálnosti,

resp. vierohodnosti ním tvrdených dôvodov odchodu z krajiny pôvodu v konfrontácii

so všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu. Rozhodujúcimi pre záver

o nedôveryhodnosti žiadateľa nemôžu byť len niektoré nepatrné nezrovnalosti alebo

len omylom vysvetlené nejasnosti v tvrdeniach žiadateľa, ale zásadné rozpory

vo výpovediach, ktoré správny orgán rozpozná.

Z administratívneho spisu odporcu vyplýva, že rozpory vo výpovediach navrhovateľa

nebolo možné považovať za nepatrné, či zanedbateľné, napokon navrhovateľ sám priznal

účelovosť zmeny údajov týkajúcich sa osobných pomerov (počet, resp. existencia

súrodencov), ako aj dôvodov pre ktoré žiadal udeliť azyl.

Nedôveryhodnosť tvrdení navrhovateľa pre ich rozpornosť, objektívne znemožnila

odporcovi zistiť u navrhovateľa nielen podmienky pre udelenie azylu, ale aj podmienky

pre udelenie doplnkovej ochrany.

Odvolací súd sa v tejto súvislosti považoval námietku navrhovateľa uplatnenú

v odvolaní proti rozsudku, podľa ktorej rozpory vo výpovediach boli spôsobené nesprávnym

tlmočením, resp. použitím tlmočníkov, ktorí neboli zapísaní v zozname tlmočníkov,

za nedôvodnú nie len vzhľadom na obsah samotnej výpovede navrhovateľa zo dňa

3.12.2007, ktorý pripustil, že vypovedal odlišne úmyselne, v snahe vyhnúť sa vráteniu

na územie Ukrajiny. Z obsahu uvedených zápisníc naviac vyplýva, že navrhovateľ svojim

podpisom potvrdil zrozumiteľnosť tlmočenia, pričom v postupe odporcu, ktorý pribral

do konania tlmočníkov, ktorí po pribratí zložili sľub tlmočenia, nezistil odvolací súd žiadne

pochybenie, naopak takýto postup nachádza oporu v

Z. z.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto považoval odvolacie námietky navrhovateľa

za nedôvodné.

Rovnako sa stotožnil s názorom krajského súdu, podľa ktorého odporca správne

vyhodnotil neexistenciu prekážok jeho administratívneho vyhostenia podľa § 58 ods. 1 a 2

zákona o pobyte cudzincov a s poukazom na správnosť tohto výroku, rozhodnutie odporcu

považoval za zákonné.

Z uvedených dôvodov preto možno konštatovať, že rozhodnutie odporcu bolo v súlade

so zákonom a krajský súd nepochybil, ak ho potvrdil. Odvolací súd sa s právnym záverom

uvedeným v jeho rozsudku stotožnil, námietkam navrhovateľa nevyhovel a napadnutý

rozsudok podľa v spojení s ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa

v spojení s a , tak, že navrhovateľovi, ktorý

nemal úspech vo veci právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave dňa 19. augusta 2008

Za správnosť vyhotovenia: Ľubica Kavivanovová JUDr. Igor Belko, v. r.

predseda senátu