Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9Co-92-2023.pdf
PDF · 242.35 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/92/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci žalobcu: LITA, autorská spoločnosť, IČO: 00 420 166, Mozartova 9, Bratislava, zast. JUDr. Dagmar Kubovičová, advokátka so sídlom Nám. Biely kríž 3, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská národná galéria, IČO: 00 164 712, Riečna 1, Bratislava, zastúpená Mgr. Andrej Gunár, advokát so sídlom Panenská 13, Bratislava, o zaplatenie 7.950,- € s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava I č. k. 23Ca/13/2017-293 zo dňa 09. februára 2023, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v spojení v spojení s opravným uznesením č. k. B1-23Ca/13/2017-344 zo dňa 03.augusta 2023 v napadnutej vyhovujúcej časti (výrok I.) a v časti náhrady trov konania (výrok III.) potvrdzuje.
Žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením č. k. B1-23Ca/13/2017-344 zo dňa 03.augusta 2023 (týmto bol postupom podľa § 224 C.s.p. opravené záhlavie v rozsudku v časti právneho zástupcu žalovanej) rozhodol tak, že : I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi istinu 7.950,- € s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 7.950,- € od 16.12.2017 do zaplatenia. II. Vo zvyšnej časti príslušenstva žalobu zamieta. III. Žalobcovi priznáva voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom. IV. Návrh na prerušenie konania zamieta.
1.1. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami čl. 8, ods. 3, § 149, 150 ods. 1, § 151 ods. 1, ods. 2, § 153 ods. 1, ods. 2, § 162 ods. 1 písm. b), § 167 ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 179, 191 ods. 1 C.s.p., § 1 ods. 1, ods. 2, § 19 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 19 ods. 4 písm. f), § 20 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 21 ods. 1, ods. 2, § 25 ods. 1, ods. 2, § 27 ods. 1, § 30, § 33 ods. 1, ods. 2, § 34, § 36 ods. 1, § 50 ods. 1, § 58 ods. 1 písm. d) a i), ods. 2, § 63 ods. 2, § 65 ods. 1, § 78 ods. 1, § 79 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 141 ods. 1, ods. 2, § 143 ods. 1, ods. 2, § 144 ods. 1, § 164 ods. 1, § 165 ods. 4, ods. 8, § 169 ods. 1, ods. 2, ods. 4, § 190 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z.z. autorský zákon v znení účinnom v čase neoprávneného použitia diel (ďalej len „AZ“), § 121 ods. 3, § 517 ods.1, ods. 2, § 442a ods. 2, § 458a Občianskeho zákonníka, § 2 ods. 2, ods. 4, § 7 ods. 6, § 8, § 9 ods. 2 zákona č. 206/2009 o múzeách a o galériách a o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty a o zmene zákona č. 372/1990 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 206/2009 Z. z.“) a § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.. Autorské právo predstavuje absolútne právo zamerané na ochranu výsledkov tvorivej duševnej činnosti autorov, ktorá v empirickom vyjadrení predstavuje vytvorením diela. Práve vyjadrenie diela v podobe vnímateľnej
zmyslami limituje vznik autorského práva k dielu a s tým spojenej autorskoprávnej ochrany, ktorá je autorom poskytovaná tak na vnútroštátnej, ako aj medzinárodnej úrovni. K majetkovým právam autora patrí aj právo udeliť súhlas na ďalšie použitie svojho diela a na odmenu zaň, najčastejšie uzatvorením licenčnej zmluvy, ktorá pre používateľa vytvára skutkový a právny základ pre rámec použitia diela. Jedným z demonštratívne vypočítaných spôsobov použitia diela je aj verejný prenos diela definovaný v ustanovení § 27 AZ. Jedná sa o nehmotnú transmisiu diela z jedného miesta na druhé. Pri spôsobe verejného prenosu označenom ako sprístupňovanie verejnosti a upravenom v § 30 AZ sa prenos po drôte alebo bezdrôtovo uskutočňuje z iniciatívy konkrétnej osoby, t. j. príjemcu (na rozdiel do vysielania a retransmisie diela rovnako predstavujúcich jednu z foriem verejného prenosu) a týmto spôsobom musí byť umožnené vnímanie diela viacerým, individuálne neurčeným osobám. Pokiaľ si preto príjemca prenos diela nevyžiada, k transmisii nedôjde. Aj tu je však rozhodujúce, že činnosťou používateľa diela bol tretím osobám umožnený prístup k dielam v nehmotnej podobe cez elektronické komunikačné siete. Podstatnou podmienkou verejného prenosu obsiahnutou v jeho legálnej definícii je, že sa musí uskutočňovať na inom mieste, ako sa uskutočňuje emisia signálu obsahujúceho dielo a bez šírenia by príjemcovia nemali možnosť vnímať dielo, čím sa verejný prenos líši od spôsobu použitia diela jeho verejným vystavením a verejným vykonaním, kde sa umožnenie ako aj samotné vnímanie diela uskutočňuje na tom istom mieste. Pre lepšie uplatnenie a zefektívnenie výkonu majetkových práv slúži inštitút kolektívnej správy práv, kedy organizácie kolektívnej správy práv, kedy organizácie kolektívnej správy na základe a v rozsahu oprávnenia vydaného Ministerstvom kultúry SR zastupujú a spolupôsobia pri ochrane majetkových práv autorov, t. j. okrem iného uzatvárajú s používateľmi autorských diel licenčné zmluvy, zabezpečujú majetkové vyrovnanie práv autorov s používateľmi ich diel či vymáhajú nároky vzniknuté titulom neoprávneného zásahu do autorských práv. Naplnením skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia pri neoprávnenom zásahu do autorského práva dochádza k zníženiu majetku autora, resp. autorov a ich obvyklých príjmov a k zvýšeniu majetku rušiteľa z dôvodu, že neuhradil odmenu, o ktorý by sa jeho majetok býval zmenšil, keby konal pre použitím diela v súlade s objektívnym právom.
1.2. Pokiaľ ide o posudzovanie dôkazného bremena, toto je nevyhnuté vnímať v intenciách sporového súdneho konania, v ktorom proti sebe stoja strany sporu s kontradiktórnym záujmom na výsledku konania. Strana sporu je tak v záujme vlastného úspechu v konaní povinná substancovať všetky skutkové okolnosti podstatné a rozhodujúce z hľadiska hypotézy hmotnoprávnej normy, z ktorých vyvodzuje svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu). Procesnej povinnosti strany sporu uviesť skutkové tvrdenia kontruje povinnosť protistrany poprieť tvrdené skutočnosti. Vzhľadom k tomu, že súd je v sporovom konaní limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu (princíp formálnej pravdy), povinnosť tvrdenia nadobúda v intenciách Civilného sporového poriadku kľúčový význam a predstavuje jeden z kardinálnych princípov civilného procesu. Viaže sa na podstatné a rozhodujúce skutočnosti relevantné z hľadiska hmotného práva. Následkom porušenia povinnosti žalobcu substancovane tvrdiť je jeho neúspech v spore a rovnako platí, že následkom porušenia povinnosti žalovaného substancovane tvrdiť je, že súd bez toho, aby vykonal dokazovanie, nezohľadní jeho procesnú obranu (dokazovaním v sporovom konaní sa má preukázať to, čo strany v spore tvrdili a nie zisťovať, čo strany netvrdili). Nedodržanie dôkaznej povinnosti a následné neunesenie dôkazného bremena vedie v prípade žalovanej strany k procesnej pasivite, sankcionovanej stratou sporu. V zmysle normatívnej úpravy nadväzujúcej na rímskoprávnu zásadu „vigilantibus iura scripta sunt“ (bdelým patrí právo) je strana sporu povinná uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas. Porušenie v čl. 8 C.s.p. všeobecne vyjadrenej povinnosti riadneho vedenia sporu, tzv. procesnej diligencie môže mať v kontradiktórnom sporovom konaní za následok sudcovskú koncentráciu konania, využitie ktorej súdu umožňuje neprihliadnuť na oneskorene uplatnené prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany. Účelom tohto inštitútu procesného práva je zabrániť predlžovaniu súdneho sporu oneskorene vykonanými procesnými úkonmi a tým prispieť k zabezpečeniu rýchlej a efektívnej ochrany ohrozených či porušených subjektívnych práv. Sudcovská koncentrácia tak zároveň predstavuje aj normatívne vyjadrenie princípu zakotveného v čl. 5 C.s.p.. Na rozdiel od koncentrácie upravenej v ust. § 154 C.s.p. je sudcovská koncentrácia v diskrečnej právomocí súdu, a preto jej využitie, príp. nevyužitie nie je stranou sporu nárokovateľné. Včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany vyhodnocuje súd v okolnostiach konkrétneho prípadu a zákonodarca ponecháva na úvahe súdu, či prípadné omeškanie procesného úkonu sudca ospravedlní alebo využije procesnú sankciu a neprihliadne na oneskorený úkon strany sporu. Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Vzhľadom na uvedené mal súd prvej inštancie za to, že žaloba žalobcu je dôvodná. Žalovaná právne účinným spôsobom nepoprela
skutkové tvrdenia žalobcu podporené ním predloženými listinnými dôkazmi a nepreukázala dôvodnosť svojej obrany.
1.3. Predmetom konania je nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého titulom používania predmetom ochrany žalovanou v roku 2016 na internetovej stránke L..L..sk. Uplatnený nárok posudzoval v zmysle intertemporálneho ustanovenia § 190 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z:z. posudzoval v intenciách tohto zákona v znení účinnom v čase neoprávneného zásahu do autorských práv, ktorý dopadá aj na právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. januárom 2016. V danom prípade si žalobca uplatňuje vydanie bezdôvodného obohatenia za sprístupňovanie diel výtvarného umenia, ku ktorému malo dochádzať v roku 2016, t. j. skutkový základ zodpovednostného vzťahu je daný za účinnosti zákona č. 185/2015 Z. z., pod ustanovenia, ktorého je ho potrebné substancovať, a to bez ohľadu na to, kedy došlo k vytvoreniu diela výtvarného umenia. Tento okamih, na ktorý poukazovala žalované je z pohľadu stanovenia rozhodného práva irelevantný. Nebolo sporné, že žalovaná v priebehu roka 2016 umožňovala bezodplatný prístup k zdigitalizovaným dielam, resp. digitálnym rozmnoženinám výtvarných diel, za čo žalobcovi neuhrádzala žiadnu odmenu, rovnako žalovaná účinne nesporovala ani údaje o návštevnosti tejto stránky žalobcom extrahované z jej výročnej správy za rok 2016, že žalobca bezúspešne vyzýval žalovanú na uzatvorenie rozšírenej hromadnej licencie v súvislosti s týmto spôsobom použitia predmetov ochrany, ku ktorým vykonáva kolektívnu správu práv. V konaní spornou bola otázka aktívnej a pasívnej vecnej legitimácie, potreby súhlasu na použitie predmetov ochrany opísaným spôsobom, ďalej skutočnosť, či sa v autorskoprávnom zmysle jedná o spôsob použitia diela sprístupňovaním verejnosti alebo verejným vystavením digitálnych rozmnoženín výtvarných diel, či sa tento spôsob použitia diela vzťahuje tzv. zákonná licencia a v neposlednom rade sporovanou bola aj výška uplatneného nároku.
1.4. Aktívnu vecnú legitimáciu mal súd za preukázanú z predloženého Oprávnenia vydaného Ministerstvom kultúry SR, v zmysle ktorého žalobca vykonáva kolektívnu správu práv k vymedzeným predmetom ochrany v odbore ich použitia uvedením na verejnosti sprístupňovaním verejnosti, na základe ktorého je podľa § 63 ods. 2 písm. d) AZ a § 169 ods. 4 AZ nielen oprávnený, ale aj ex lege povinný vo vlastnom mene a na účet nositeľov práv (tzv. nepriame zastúpenie) vymáhať nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobca ako organizácia kolektívnej správy zastupujúca najviac nositeľov práv na území Slovenskej republiky a takto evidovaná aj v evidencii organizácií kolektívnej správy uzatvára pre daný spôsob použitia diel podľa § 79 ods. 1 a 5 AZ rozšírené hromadné licenčné zmluvy, ktorými udeľuje súhlas na používanie diel za nositeľov práv zastupovaných podľa § 164 AZ na zmluvnom základe, ako aj tých, ktorí nie sú ním zastupovaní s poukazom na § 19 a § 58 ods. 1 AZ. Inštitút rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy predstavuje podľa právnej teórie správu tzv. kvázi povinnú, nakoľko síce vychádza z preferencie individuálneho výkonu majetkových práv, no zároveň obsahuje aj prvky povinnej kolektívnej správy. Žalobca v súvislosti s posudzovaním aktívnej vecnej legitimácie tvrdil, že doposiaľ mu nikto neoznámil vylúčenie kolektívnej správy práv podľa § 79 ods. 2 AZ a vychádzajúc z negatívnej dôkaznej teórie (žalobca nemôže preukazovať skutočnosť, o ktorej tvrdí, že k nej nedošlo), žalovaná v konaní opak nepreukázala, a to ani vo vzťahu k vlastnému oznámeniu zo dňa 26. 04. 2018 o odmietnutí výkonu kolektívnej správy práv žalobcom ku všetkým dielam nachádzajúcim sa v jej zbierkach v rozsahu nadobudnutých práv. Odmietnuť kolektívnu správu práv podľa § 79 ods. 2 AZ je oprávnený autor ku všetkým alebo len niektorým svojim dielam alebo nadobúdateľ výhradnej licencie (§ 70 ods. 2 AZ). Žalovaná nepochybne nie je autorom sprístupňovaných výtvarných diel a skutočnosť, či ju k takémuto jednostrannému adresovanému právnemu úkonu oprávňuje nadobudnutie výhradnej licencie k niektorým dielam, ktoré má v zbierkovom fonde, riadne a včas v konaní nepreukázala, a to aj napriek upozorneniu žalobcu v liste zo dňa 03. 05. 2018. Právny úkon vylúčenia kolektívnej správy majetkových práv musí spĺňať všeobecnú podmienku kladenú na právne úkony, a to podmienku určitosti a zrozumiteľnosti (§ 37 ods. 1 OZ). Pokiaľ kolektívnu správu práv nevylučuje autor, prostredníctvom osoby ktorého je možné identifikovať diela, vo vzťahu ku ktorým volí postup podľa § 79 ods. 2 AZ, je potrebné, aby nadobúdateľ výhradnej licencie riadne v obsahu tohto písomného právneho úkonu označil diela a autorov, vo vzťahu ku ktorým disponuje majetkovými právami a odmieta výkon kolektívnej správy majetkových práv. Uvedené je nevyhnutne potrebné aj v súvislosti s informačnou povinnosťou žalobcu, ktorý je v zmysle ust. § 79 ods. 2 AZ povinný informovať o vylúčení kolektívnej správy majetkových práv nadobúdateľa licencie. Odhliadnuc od uvedeného nedostatku, ktorý ma za následok neúčinnosť odmietnutia kolektívnej správ práv žalovanou, je potrebné zdôrazniť aj skutočnosť, že ani v prípade relevancie odmietnutia kolektívnej správy práv žalovanou v liste zo dňa 26. 04. 2018, by toto nemalo spätný vplyv na výkon kolektívnej správy majetkových práv autorov výtvarných diel za
rok 2016. Na uvedený režim rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy a vylúčenia kolektívnej správy práv nemá žiaden vplyv skutočnosť, že žalovaná nadobudla vlastnícke právo k hmotnému substrátu, na ktorom sú diela vytvorené. AZ v ust. § 33 AZ striktne rozlišuje medzi vlastníckym alebo iným vecným právom k veci, prostredníctvom ktorej je dielo vytvorené a autorským právom, ktoré nie je dotknuté nadobudnutím vlastníctva k hmotnému substrátu. Vychádzajúc z predložených oprávnení vydaných Ministerstvom kultúry SR na výkon dobrovoľnej kolektívnej správy práv k spôsobu použitia výtvarných diel sprístupňovaním verejnosti, ako aj evidencie žalobcu ako organizácie kolektívnej správy práv oprávnenej na uzatváranie rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy pre daný spôsob použitia diel má súd za to, že žalobca je podľa § 169 ods. 4 AZ v konaní aktívne vecne legitimovaný pre uplatňovanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu neoprávneného zásahu do autorských práv. Pokiaľ sa žalovaná domáhala predloženia konkrétnych zmlúv uzatvorených medzi žalobcom a nositeľmi práv, ktorých kolektívne zastupuje, súd odhliadnuc od skutočnosti, že tieto údaje sú v zmysle § 181 AZ žalobcom povinne zverejňované na jeho webovom sídle, uvádza, že tak vnútroštátna, ako aj nadnárodná súdna prax opakovane konštatuje, že požiadavka na predkladanie tisícov zmlúv s autormi a zoznamov ich diel, výkon majetkových práv ku ktorým ako nepriamy zástupca chráni, by bolo nehospodárne a v zjavnom rozpore s princípmi a účelom kolektívnej správy práv (obdobne viď napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 2186/2014). Žalobcu v konaní zaťažovala len povinnosť aspoň druhovo preukázať akých nositeľov práv zastupuje, a že predmety ochrany, ku ktorým vykonáva kolektívnu správu majetkových práv, boli v rozhodnom období roku 2016 požívané niektorým z autorskoprávne relevantných spôsobov použitia na www.webumenia.sk. To, že žalobca vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov k dielam výtvarného umenia, vyplýva z predložených oprávnení vydaných Ministerstvom kultúry SR a skutočnosť, že na stránke L..L..sk boli sprístupnené nielen voľné diela výtvarného umenia, ale aj autorskoprávne chránené diela vyplynula zo žalobcom predložených printscreenov za každý mesiac roka 2016. Potrebné je tiež uviesť, že aj v prípade rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy, ktorú je podľa evidencie Ministerstva kultúry SR žalobca oprávnený uzatvárať, sa táto neuzatvára na použitie konkrétneho predmetu ochrany, ale plošne na použitie všetkých predmetov ochrany v danom odbore použitia (sprístupňovane verejnosti v online priestore žalovanej). Vo vzťahu k námietke žalovanej, že prečo žalobcovi stačí tvrdiť, že zastupuje autorov výtvarných diel a žalovaná musí preukázať zmluvy o udelení výhradnej licencie uzatvorenými s konkrétnymi autormi zbierkových predmetov súd uvádza, že okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje posudzované vzťahy. V danom prípade samotný režim rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy, t. j. právna povaha inštitútu vyplývajúceho z platného práva vylučuje potrebu preukazovať konkrétne diela a konkrétnych autorov. Tejto povinnosti však právnou úpravou nie je zbavený iný nositeľ práv (nadobúdateľ výhradnej licencie), ktorý s odkazom na ust. § 79 ods. 2 AZ vylučuje kolektívnu správu práv, pokiaľ chce, aby tomuto právnemu úkonu boli pripísané účinky. Inými slovami povedané rozsah dôkaznej povinnosti sporových strán priamo vyplýva z hmotnoprávnej normy dopadajúcej na dané právne vzťahy, a dostatočným spôsobom dáva odpoveď na rečnícku otázku žalovanej.
1.5. Pokiaľ sa týka pasívnej vecnej legitimácie, žalovaná v konaní nesporovala, že Web umenia, na ktorom v rozhodnom období boli a sú sprístupnené v digitalizovanej forme diela výtvarného umenia, realizovaný vďaka projektu Digitálna galéria, je jej projektom. Vo svojich podaniach uvádzala, že prevádzku webovej stránky L..L..sk realizuje na náklady štátu. Uvedené nakoniec vyplýva aj z informácií, ktoré poskytla pre médiá a boli zverejnené v magazíne Atrium v 06/2015, v Denníku N v 04/2017, ako aj na internetovej stránke samotnej žalovanej. Pre posúdenie pasívnej vecnej legitimácie vyplývajúcej z hmotnoprávnej skutkovej podstaty sprístupňovania verejnosti podľa § 30 AZ je irelevantné, že na Webe umenia sú v zdigitalizovanej podobe sprístupnené diela od viacerých subjektov (zo zbierok slovenských galérií), čo vyplynulo už z listinného dôkazu predloženého žalobcom spolu so žalobou, a to informácií zverejnených na internetovej stránke žalovanej pod názvom Spustili sme nový Web umenia! dňa 11. 06. 2015. Rozhodujúcim je, že sa jedná o projekt digitalizácie žalovanej, ktorá diela získané zo zbierok slovenských galérií či iných subjektov, zdigitalizovala a sprístupnila na L..L..sk. Žalovaná je tak pasívne vecne legitimovaná v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia založeného na sprístupňovaní zdigitalizovaných diel výtvarného umenia verejnosti v online priestore.
1.6. Žalovaná nesprávne odôvodňuje svoje oprávnenie na sporné použitie diel výtvarného umenia odvodzuje okrem iného aj na ich zaradenie do zbierkového fondu. Žalovaná nerozlišuje medzi vecou ako hmotným substrátom, na ktorom je zachytené a nehmotnými autorskými právami, ktoré sa vzťahujú na výsledok tvorivej duševnej činnosti a nemôžu byť predmetom vlastníckeho práva. V prípade
zhmotnenia diela, toto predstavuje predmety dvoch rôznych absolútnych práv, vlastníckeho, ktoré je viazané na samotný hmotný substrát a autorského práva, navzájom tieto práva nie sú dotknuté, ergo nadobudnutie vlastníckeho práva k hmotnému substrátu nevedie k nadobudnutie autorského práva k dielu ním stelesnenému. Je nepochybné, že do predmetu činnosti žalovanej podľa § 8 a 9 zákona č. 206/2009 Z.z. patrí aj nadobúdanie predmetov kultúrnej hodnoty, avšak samotným nadobudnutím vecného práva k týmto predmetom, žalovaní bez ďalšieho oprávnenie na použitie týchto diel spôsobom uvedeným v ustanovení § 30 AZ. Žalovaná nenavrhla vykonanie dokazovania predložením akýchkoľvek licenčných zmlúv z jej strany a ani sa na žiadne konkrétne neodvolala. Na pojednávaní potvrdila neexistenciu objektívnych prekážok, ktoré by jej bránili v riadnom a včasnom splnení dôkaznej povinnosti, v dôsledku čoho súd prvej inštancie jej oneskorenému návrhu na vykonania dokazovania predložením licenčných zmlúv nevyhovel. Pokiaľ žalovaná tento procesný návrh odôvodňovala tým, že mala za to, že žalobca nepreukázal samotný právny základ žalovaného nároku a k návrhu na doplnenie dokazovania pristúpila v nadväznosti na predbežný právny názor súdu nekorešpondujúci s jej posúdením, takejto obrane nezodpovedajúcej rímskoprávnej zásade „vigilantibus iura scripta sunt“ (bdelým patrí právo) nemožno priznať úspech. Žalovaná mala dostatočný časový priestor na čo i len z opatrnosti predloženie aspoň niekoľkých licenčných zmlúv, ktorými by relevantne spochybnila skutkové tvrdenia protistrany, čo z neospravedlniteľných dôvodov nevyužila. Rovnako pokiaľ právny zástupca žalovanej na pojednávaní poukazoval na licenčné zmluvy predložené v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. 16Ca/13/2017, nič mu nebránilo v skoršej fáze konania ako na prvom pojednávaní poukázať na tieto dôkazy, ktoré mali byť zadovážené v inom konaní a prípadne navrhnúť ich oboznámenie po pripojení uvedeného spisu. Súd preto uplatnil koncentračné oprávnenie podľa § 153 C.s.p. a zamietol oneskorený návrh žalovanej na doplnenie dokazovania predložením licenčných zmlúv, pripustenie ktorého by si v rozpore so zásadou hospodárnosti a riadneho vedenia sporu proklamovanej v čl. 8 v spojení s § 179 ods. 1 C.s.p. nevyhnutne vyžiadalo odročenie pojednávania. Rovnako ako nedôvodnú vyhodnotil súd aj na pojednávaní prednesenú požiadavku právneho zástupcu žalovanej na odročenie pojednávania za účelom písomného vyjadrenia sa k veci po stručnom oboznámení obsahu webstránky L..L..sk, nakoľko z tohto dôkazu nevyplynuli žiadne nové skutočnosti a osobitne nie také, ktoré by boli nové pre žalovanú, nakoľko sa jedná o ňou prevádzkovanú stránku, obsah ktorej jej musí byť známy a tento prezentovala samotná žalovaná pre médiá v čase spustenia nového Webu umenia, čo vyplynulo z listinných dôkazov predložených riadne a včas žalobcom, a to v článkoch publikovaných v Magazíne O., A. R., či žalovanou medializovaných informáciách zverejnených na jej webovej stránke. Pokiaľ žalovaná v konaní povinne zastúpená advokátom, u ktorého sa v zmysle čl. 11 ods. 3 C.s.p. predpokladá znalosť o procesných právach a povinnostiach, procesných úkonoch, ktoré môže strana sporu v rámci vlastnej dispozície vykonať a ich dôsledkoch, nekonala v záujme obhájenia vlastných skutkových tvrdení, resp. relevantného spochybnenia uplatneného nároku s náležitou starostlivosťou, nemôže zodpovednosť za takýto prístup prenášať na súd. Je to preto samotná žalovaná, nie súd, ktorá svojim z procesného hľadiska nezodpovedným prístupom a v rozpore s procesnou ekonómiou zhoršila svoje postavenie v spore a možnosť obhájiť vlastné tvrdenia, resp. účinne a včas spochybniť žalovaný nárok. Za neprípustné a v rozpore s bremenom tvrdenia a dôkazným bremenom vyplývajúcim z hmotnoprávnej normy súd považuje žalovanou podmieňované splnenie dôkaznej povinnosti dôkaznou povinnosťou žalobcu. Obranu žalovanej súd hodnotí ako všeobecnú, neúčinnú, založenú výlučne na všeobecnom popretí skutočností vyplývajúcich zo žalobcom predložených dôkazov bez akejkoľvek dôkaznej podpory, ktorej súd v kontradiktórnom konaní ovládanom tzv. zásadou formálnej pravdy, t. j. prejednaním a rozhodnutím veci na základe stranami označených a predložených dôkazov, nemôže priznať úspech. Žalobcom predložené dôkazy preniesli dôkazné bremeno na žalovanú, ktorá ho na rozdiel od neho neuniesla a relevantne nevyvrátila ani hodnovernosť ani pravdivosť skutočností, ktoré z nich vyplynuli. Uvedený záver platí bez ohľadu na skutočnosť, že medzi stranami je vedené konanie pod sp. zn. 16Ca/13/2017, na ktoré právny zástupca začal poukazovať rovnako až na pojednávaní, a ktoré ako potvrdili sporové strany, vychádza z iného spôsobu použitia diela nesubsumovaného pod režim rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy, na čo následne nadväzuje rozdielny rozsah dôkaznej povinnosti.
1.7. Sprístupňovaním digitálnych rozmnoženín diel výtvarného umenia v priebehu celého roka 2016, bola naplnená skutková podstata sprístupňovania diel verejnosti definovaná v § 30 AZ, keď prostredníctvom elektronickej komunikačnej siete dochádzalo po drôte alebo bezdrôtovo k šíreniu výtvarných diel uskutočnené, z iniciatívy individuálne neurčených príjemcov v mieste a čase nimi zvolenom. Pre tento spôsob použitia diela je typické práve to, že sprístupňovanie diel verejnosti sa uskutočňuje na inom mieste, ako sa uskutočňuje emisia signálu, a čím sa tento spôsob použitia diela odlišuje od verejného vystavenia diela podľa § 25 AZ obmedzeného na verejne prístupné priestory vystavovateľa. Inými
slovami povedané pri verejnom vystavení diela podľa § 25 AZ, ku ktorému malo podľa žalovanej v danej veci dochádzať, dochádza k šíreniu diel aj emisii signálu na jednom mieste, t. j. k vystaveniu diel výtvarného umenia dochádza výlučne v priestoroch žalovanej (napr. fyzické vystavenie zbierkového predmetu vo výstavnej sieni alebo aj jeho digitálnej rozmnoženiny prostredníctvom technického zariadenia umiestneného v priestoroch žalovanej), čo automaticky vylučuje aplikáciu tejto výnimky v online priestore, v ktorom žalovaná v roku 2016 sprístupňovala (umiestnila) zdigitalizované zbierkové predmety. Len na takýto spôsob použitia diela za splnenia ďalších zákonných podmienok je možné aplikovať výnimku podľa § 50 AZ. V danom prípade k šíreniu diela a emisii signálu dochádzalo na dvoch rozdielnych miestach s tým, že koncové miesto a čas príjmu emisie záviselo výlučne od príjemcu. Daný spôsob použitia autorskoprávnych diel sa vzťahuje práve na prenos prostredníctvom elektronických komunikačných sietí a vychádzajúc z ust. § 36 AZ, na takéto použitie diel sa nevzťahuje žiadna zákonom stanovená výnimka a na sprístupňovanie zdigitalizovaných zbierkových predmetov v online priestore žalovanej je potrebné vopred získať licenciu na daný spôsob použitia diela od autora, resp. organizácie kolektívnej správy majetkových práv (s výnimkou voľných diel a osirelých diel). Uvedené nakoniec vyplýva aj z metodického manuálu č. 16 pre zabezpečenie digitálnych práv vydaného zriaďovateľom žalovanej. Ust. § 50 AZ, od ktorého odvodzovala legitimitu používania diel žalovaná, sa ako už bolo uvedené vzťahuje výlučne na spôsob použitia diela verejným vystavením diel (§ 25 AZ), čo nie je daný prípad. Súd je tiež v zhode so žalobcom toho názoru, že ustanovenia o zákonných licenciách nie je možné vykladať extenzívne, čo nakoniec zdôrazňuje vo svojej rozhodovacej praxi aj Súdny dvor EÚ (napr. vo veci C-5/08 Infopaq, C-403/08 Football Association Premier League, C-435/12 ACI Adam a iné). Uvedené vyplýva aj zo samotného znenia ust. § 34 AZ pojednávajúceho o výnimkách a skutočnosti, že v prípade výnimiek tieto predstavujú závažný zásah do ústavne chráneného autorského práva. Samotný trojkrokový test, na ktorý poukazoval žalobca, vychádza práve z obligatórneho splnenia stanovených podmienok pre uplatnenie zákonom pripustených výnimiek. Pre posúdenie tohto spôsobu použitia diela v intenciách AZ sú celkom irelevantné aj viaceré ďalšie skutočnosti, na ktoré poukazovala žalovaná (účel a cieľ projektu sprístupnenia digitálnych rozmnoženín diel výtvarného umenia, spôsob, akým sa stará o diela a kultúrne dedičstvo, zvyšovanie kultúrneho povedomia, bezodplatnosť poskytovania tejto služby verejnosti a s tým spojená absencia dosahovania zisku žalovanou, zaradenie predmetov ochrany do zbierkového fondu, vysoké náklady spojené so samotnou digitalizáciou a prípravnými prácami), a ktoré podľa názoru súdu prvej inštancie sú zohľadniteľné len pri určovaní samotnej výšky zvyčajnej odmeny za obvyklé použitie diel týmto spôsobom. Bezodplatné sprístupňovanie výtvarných diel na www.webumenia.sk rozhodne nemôže viesť k záveru o bezodplatnosti použitia týchto diel a vyvrátiť faktickú skutočnosť, že majetok žalovanej sa nezmenšil o finančné prostriedky, ktoré by musela vynaložiť na to, aby mohla predmetné diela sprístupňovať verejnosti podľa § 30 AZ. Rovnako ani akýkoľvek dobrý a spoločensky oceniteľný účel, ktorý sledovala žalovaná pri digitalizácii a sprístupňovaní digitálnych rozmnoženín širokej verejnosti, ju nezbavuje povinnosti konať v súlade s AZ. Pokiaľ sa žalovaná opakovane odvolávala aj na svoje postavenie ako vrcholnej kultúrnej inštitúcie, je potrebné uviesť, že všetky subjekty súkromnoprávnych občianskych vzťahov majú podľa § 2 ods. 2 Občianskeho zákonníka rovnaké postavenie, a teda postavenie žalovanej ju žiadnym spôsobom oproti žalobcovi nezvýhodňuje. Vo vzťahu k využívaniu Webu umenia aj na školské účely súd uvádza, že Web umenia nebol vytvorený výlučne za týmto účelom a okruh používateľov nebol obmedzený na študentov. Prostredníctvom verejného prenosu sa žalovanou zdigitalizované diela výtvarného umenia stali verejne prístupné pre neurčitý okruh príjemcov, ktorým sú bezplatne a bez ohľadu na ďalší účel použitia sprístupnené predmety ochrany, ku ktorým kolektívnu správu práv vykonáva žalobca. Neobstojí ani poukazovanie na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci DOKE a tiež rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Co/318/2013, ktoré celkom zjavne dopadajú na rozdielny skutkový stav, ktorý nie je možné spripodobňovať skutkovým okolnostiam prejednávaného prípadu (ani v jednej z uvedených vecí nebolo predmetom konania sprístupňovanie autorskoprávne chránených diel verejnosti, na ktoré ako už súd uviedol nedopadá žiadna zákonná výnimka či obmedzenie, ktoré by zakladalo oprávnenosť a bezodplatnosť daného spôsobu použitia diela; prípad DOKE sa týkal špecifického použitia a výkonu majetkových práv k obchodne nedostupným dielam a nedostatočnej formulácie podmienok implicitného súhlasu autora k takémuto použitiu vo francúzskej autorskoprávnej úprave).
1.8. Podľa súdu prvej inštancie žalovaná v konaní nepreukázala žiaden relevantný právny titul, od ktorého by bolo možné odvodiť legálnosť použitia diel výtvarného umenia sprístupňovaním verejnosti, a ku ktorému dochádzalo v priebehu celého roka 2016 prostredníctvom webovej stránky žalovanej L..L..sk,
na ktorej ako vyplynulo z dokazovania, boli v majoritnom percentuálnom podiele z celkového počtu sprístupnených diel sprístupnené diela podliehajúce autorskoprávnej ochrane.
1.9. Druhotným následkom neoprávneného zásahu je vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej, ktorého výška sa v zmysle ustanovenia § 458a Občianskeho zákonníka v spojení s § 442 ods. 2 Občianskeho zákonníka určí najmenej vo výške odmeny, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase tohto neoprávneného zásahu. Z komparácie žalobcom spracovanej tabuľky pre výpočet licenčnej odmeny, ktorá bola prílohou návrhu rozšírenej licenčnej zmluvy a sadzobníkov oslovených zahraničných organizácií kolektívnej správy vyplýva, že v každej z týchto krajín by pri počte diel sprístupňovaných žalovanou za jednotlivé mesiace roka 2016 a percentuálneho pomeru autorskoprávne chránených diel bola licenčná odmena vyššia než z akej vychádzal žalobca (podľa sadzobníka VISDA mesačná odmena za jedno autorskoprávne chránené výtvarné dielo bola 0,03 € s maximálnou ročnou sumou 35.359,- €, čo by po prepočte podľa údajov o počte autorskoprávne chránených diel sprístupňovaných na L..L..sk činilo sumu 14.601,- €, t. j. takmer dvojnásobok žalovanej sumy; podľa sadzobníka Bildupphovsrätt by odmena pri počte sprístupňovaných diel v rozmedzí od 50.000 do 100.000 a podielu autorskoprávne chránených diel do 25 % predstavovala sumu vyššiu ako 4.760,-€ nakoľko počet autorskoprávne chránených sprístupnených diel bol takmer trojnásobne vyšší, odmena by musela byť dohodnutá osobitne a nevyhnutne by bola v sume vyššej; podľa sadzobníka BONO ročná paušálna odmena pri počte zverejnených diel do 7.000 predstavuje 10.000,- €, t. j. vyššiu ako žalobcom uplatnenú sumu, a to aj napriek tomu, že žalovaná sprístupňovala sedem a viacnásobný počet autorskoprávne chránených diel). Výška žalovaného nároku podľa výpočtovej tabuľky žalobcu tak za mesiace január až jún predstavuje mesačnú odmenu vo výške 650,-€, za august až november mesačnú odmenu 675,-€ a za december sumu 700,-€, v súčte spolu 7.950,-€. Takto stanovená výška bezdôvodného obohatenia nedosahuje ani výšku zvyčajnej odmeny hradenej v susedských štátoch za obdobné národné projekty štátnymi inštitúciami a reflektuje podľa názoru súdu aj bezodplatnosť sprístupňovania výtvarných diel verejnosti a s tým spojenú absenciu majetkového prospechu žalovanej v súvislosti s touto službou, rozsah a spôsob sporného použitia diel, účel a prípadné rozdiely medzi komparovanými krajinami. Žalovaná síce v konaní sporovala výšku žalovaného nároku, avšak obranu založila výlučne na všeobecnom popretí skutkových tvrdení žalobcu, bez toho, aby uviedla konkrétne skutkové tvrdenia za účelom relevantného spochybnenia správnosti výpočtu žalobcu vychádzajúceho z obvyklých odmien účtovaných zahraničnými organizáciami kolektívnej správy zo stredoeurópskeho prostredia a na podporu svojich tvrdení predložila dôkazy. V neposlednom rade opomenúť nemožno ani skutočnosť, že žalovaná bola preukázateľne žalobcom opakovane vyzývaná na splnenie informačnej povinnosti podľa § 58 ods. 1 písm. d) a e) AZ, ktorá ju ako neoprávneného používateľa výtvarných diel zaťažovala. Túto povinnosť, ktorej splnenie malo viesť k objektívnemu určeniu výšky licenčnej odmeny si zjavne nesplnila, a to aj napriek dostatočnému časovému intervalu na jej splnenie a skutočnosti, že požadované informácie boli a sú v jej dispozičnej sfére. Aj v priebehu konania sa v obrane žalovaná obmedzila výlučne na všeobecné a v kontradiktórnom sporovom konaní neakceptovateľné spochybnenie žalovaného nároku čo do základu a výšky a súdu neponúkla žiadne vstupné údaje pre spochybnenie výpočtu zvyčajnej odmeny prezentovaného žalobcom a podporeného listinnými dôkazmi. Zhrnúc uvedené súd prvej inštancie konštatoval, že v žalovanom období od 01.01.2016 do 31.12.2016 došlo zo strany žalovanej k použitiu predmetov ochrany, ku ktorým vykonával a vykonáva kolektívnu správu práv žalobca, a to bez uzavretia licenčnej zmluvy či režimu § 165 ods. 8 AZ a bez odplaty, v dôsledku čoho došlo z jej strany k realizovaniu majetkovej podstaty autorských práv spravovaných subjektov bez poskytnutia odmeny.
1.10. Pokiaľ sa týka príslušenstva žalovanej pohľadávky žalobca si uplatnil úrok z omeškania vo výške 5 % p.a. zo žalovanej istiny od 13. 12. 2017 do zaplatenia. V prípade nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia nevyplýva čas plnenia ani zo zmluvy, ani z právnej úpravy či rozhodnutia, v dôsledku čoho sa dlžník v zmysle ust. § 563 Občianskeho zákonníka dostane do omeškania prvým dňom po tom, ako ho veriteľ požiadal o plnenie. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že až v predžalobnej výzve zo dňa 12. 12. 2017 žalobca kvantifikoval výšku bezdôvodného obohatenia, ktoré si voči žalovanej uplatňuje. Predmetná výzva bola podľa údajov na priloženej doručenke uložená do poštového priečinka žalovanej dňa 14. 12. 2017 (pozn. súdu v deň kedy bola daná na poštovú prepravu). Doručovanie hmotnoprávnych úkonov sa spravuje tzv. teóriou dôjdenia normatívne vyjadrenou v ust. § 45 Občianskeho zákonníka, a v zmysle ktorej sa hmotnoprávny úkon (v danom prípade výzva na vydanie bezdôvodného obohatenia) považuje za doručený okamihom, kedy sa mohol dostať do dispozičnej sféry adresáta bez ohľadu na jeho skutočné oboznámenie sa s ním. V danom prípade je súd toho názoru, že žalovaná sa najskôr
mala možnosť s výzvou na zaplatenie bezdôvodného obohatenia oboznámiť dňa 14. 12. 2017, kedy bola zásielka uložená v jej poštovom priečinku. Nasledujúcim dňom bola preto povinná plniť peňažnú povinnosť a pokiaľ tak neurobila, do omeškania sa dostala dňa 16. 12. 2017, od dátumu ktorého súd žalobcovi priznal uplatnený úrok z omeškania a žalobu zamietol v časti úroku z omeškania vo výške 5 % ročne zo žalovanej sumy od 13. 12. 2017 do 16. 12. 2017. Okrajovo súd poukazuje na to, že žalovaná nemohla byť v omeškaní 13. 12. 2017, keď kvalifikovaná výzva na vydanie bezdôvodného obohatenia, t. j. s presne vyčíslenou sumou bezdôvodného obohatenia bola samotným žalobcom daná na poštovú prepravu až dňa 14. 12. 2017 a rovnako, že pre posúdenie splatnosti žalovanej pohľadávky a na to nadväzujúceho omeškania je právne irelevantný dátum 23. 12. 2017, kedy bola fakticky žalovanou prevzatá výzva na vydanie bezdôvodného obohatenia.
1.11. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., teda podľa pomeru úspechu, teda plne úspešnému žalobcovi voči neúspešnej žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku náhradu trov konania neprihliadol na nepatrný neúspech v časti nekvantifikovaného príslušenstva žalovanej pohľadávky.
1.12. Ako nedôvodný vyhodnotil súd prvej inštancie aj procesný návrh žalovanej na prerušenie konania podľa vyššie uvedeného citovaného ustanovenia, keď nevzhliadol tvrdenú kolíziu namietaného ust. § 79AZ s Ústavou SR. Žalovaná vo svojej argumentácii celkom opomína tzv. Opt- out princíp, t. j. skutočnosť, že každý autor má v zmysle sporného ustanovenia zachované právo vylúčiť kolektívnu správu majetkových práv organizáciou kolektívnej správy k svojmu dielu/dielam, čím je podľa názoru súdu vyvážená potreba kolektívnej správy majetkových práv vyplývajúca z nemožnosti a nákladnosti individuálneho výkonu majetkových práv autorov k predmetom ochrany, ako aj záujem na zachovaní ochrany jednotlivca ako autora, príp. inej osoby, ktorá je nositeľom majetkových práv na základe udelenej výhradnej licencie. Autor akékoľvek dôvody nesúhlasu s výkonom kolektívnej správy majetkových práv môže pretaviť do účinného jednostranného adresovaného vyhlásenia o jej vylúčení. Žalovaná sa mylne domnieva, že vydaním oprávnenia na výkon kolektívnej správy Ministerstvo kultúry SR odníme autorovi právo nakladať s dielom, ktoré je obmedzené v dôsledku zákonnej možnosti výkonu tohto práva kolektívnou formou, čo má potenciál priniesť úžitky tak autorom ako aj používateľom autorskoprávnych diel a samotný autor má možnosť dôsledky režimu rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy zvrátiť právom aprobovaným spôsobom uvedeným v § 79 ods. 2 AZ. Žalovaná vágne argumentuje aj vo vzťahu k namietanej nesprávnosti postupu Ministerstva kultúry SR, ktorému zo zákona nevyplýva povinnosť individuálnym správnym aktom rozhodnúť o vydaní osobitného oprávnenia na uzatváranie rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy. Vo vzťahu k argumentácii žalovanej o upustení európskych krajín od využívania tohto autorskoprávneho inštitútu súd dáva do pozornosti aj odpovede nórskej a dánskej organizácie kolektívnej správy, z ktorých vyplýva opačný záver. Prípustnosť použitia tohto inštitútu na národnej úrovni vyplýva pritom aj z európskeho práva (recitál 18 smernice 2001/29/ES). Nakoľko súd nedospel k potrebe iniciovať konanie o súlade právnych predpisov v súvislosti s normatívnou úpravou inštitútu rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy, návrh žalovanej na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol.
2. Proti tomuto rozsudku a to proti výrokom I. a III. podala z dôvodov uvedených v ustanovení § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) C.s.p v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná, ktorá navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch zrušil a vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podľa zisteného skutkového stavu a dôkaznej situácie žalobcu neboli naplnené podmienky na vydanie akékoľvek meritórneho rozhodnutia a tvrdenia a dôkazy predložené žalobcom neumožňovali, aby rozsudok bol zákonne vydaný a neumožňovali, aby súd konal spôsobom, ktorý predchádzal jeho vydaniu. Žalobca bez súčinnosti žalovanej nevie svoj nárok riadne definovať a za týmto účelom požaduje, aby si žalovaný splnil svoju informačnú povinnosť opierajúc sa o § 58 ods. 1 písm. d) a e) AZ. Túto skutočnosť v napadnutom rozsudku súd prvej inštancie aj opakovane spomína, avšak na ťarchu žalovaného a takto sa snaží meritórnym rozhodnutím bezdôvodne sankcionovať žalovaného za nesplnenie tejto povinnosti. Žalobca preukázal svoj nárok len čiastočne, avšak nie dostatočne. Ak sa žalobca prizná, že nedisponuje dostatočnými dôkazmi a jeho nárok nie je dostatočne určitý, je potrebné ich získať od žalovaného a súd žiadne iné ako tie uvedené v žalobe nevykonal, je zrejmé, že súd prvej inštancie ani len teoreticky nemal možnosť v rámci dokazovania dospieť k preskúmateľnému a zrozumiteľnému rozhodnutiu. Súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nepripustil dôkazy navrhnuté žalovaným, čo malo za následok nesprávne právne posúdenie.
2.1. Žalobca svoj nárok prioritne opiera o ustanovenie § 79 AZ, a teda oprávnenie uzatvárať rozšírené hromadné licencie a paušálne si uplatnil nárok titulom bezdôvodného obohatenia ku všetkým desiatkam tisíc objektov, ktoré sa mali podľa jeho súčtu nachádzať na webovej stránke www.webumenia.sk počas roka 2016, a to tak že použil jediné číslo, ktoré našiel. Takto značne neurčito dospel k vyčísleniu odmeny za jednotlivé mesiace. Tento postup platné právo neumožňuje. Rozsudok je nejasný, nepreskúmateľný a zmätočný. Akýkoľvek autorskoprávny nárok sa viaže na konkrétne dielo a konkrétneho autora. Táto podmienka nebola ani len čiastočne splnená. Nie je možné ani v prípade rozšírenej hromadnej licencie uplatňovať si bezdôvodné obohatenie iba z čísla uvedeného na predmetnej stránke žalovaného. Súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil namietanú skutočnosť, že v roku 2016 významná časť zbierkových predmetov nemala ešte obrazovú prílohu, akú je možné vidieť dnes a čo je ešte dôležitejšie, takéto definovanie nároku podľa počtu položiek úplne ignoruje podstatu stránky L..L..sk, ktorá neobsahuje iba diela vizuálneho umenia, ktoré sú chránené podľa AZ, ale množstvo zbierkových predmetov, ktoré s tvorbou konkrétneho autora významne súvisia avšak atribúty autorského diela určite nespĺňajú. Výpočet žalobcu úplne ignoruje uvedené a svoj nárok si vyčíslil z množstva zoznamov, súpisov, katalógov, obalov a iných zbierkových predmetov, ktoré nepožívajú právnu ochranu podľa AZ a pri nich nesporne k vzniku bezdôvodného obohatenia nemohlo ani len teoreticky dôjsť. Žalovaná bola zaviazaná na úhradu bezdôvodného obohatenia za úplne neurčité autorské diela neznámych autorov a dokonca aj za zbierkové predmety, ktoré nie sú dielami podľa AZ.
2.2. Žalobca nie je oslobodený od povinnosti každý svoj nárok a každé svoje tvrdenie preukázať. Ani pre prípad nárokov z bezdôvodného obohatenia podľa ustanovenia § 451 a nasledujúcich Občianskeho zákonníka nie je organizácia kolektívnej správy v žiadnom špecifickom postavení, ktoré by ju tohto bremena oprostilo. Pritom naopak z vykonaného dokazovania vyplynulo a dokonca to zhodne aj sám žalobca potvrdil, že žalovaný vykonáva prevádzkou stránky L..L..sk verejnú službu a nikdy od nikoho žiaden nárok ani obohatenia neprijal, ktoré by si os neho mohol žalobca uplatňovať. Ako je z prednesov žalovanej zrejmé, poskytovaním tejto služby je výsledok vo forme záporného čísla na účte žalovanej, nakoľko náklady žalovanej na prevádzku a vôbec vyhotovenie týchto rozmnoženín nie je možné priradiť k nejakému konkrétnemu príjmu žalovaného. Bezdôvodné obohatenia nie je žiaden paušalizovaný nárok alebo pokuta, ktorá v prípade porušenia zákona u žalovaného musí vzniknúť v konkrétnej výške. Naopak, aj v prípade tejto žaloby bol žalobca povinný konkretizovať svoj nárok. Ani v prípade, že sa jedná o desiatky tisíc nárokov, nie je ich možné uplatniť tak, ako to vykonal žalobca a súd prvej inštancie iba v snahe vyhnúť postupnému a zdĺhavému zákonnému dokazovaniu unáhlene a predčasne vydal rozsudok. Ak teda z napadnutého rozsudku nie je možné identifikovať akých autorov a akých diel sa mal nárok uplatnený žalobou týkať.
2.3. Žalovaná vo vzťahu k dielam, ktoré má vo svojich zbierkach disponuje určitými majetkovými autorskými právami. Nie je však možné konštatovať, že vo vzťahu ku každému svojmu zbierkovému predmetu disponuje rovnakým rozsahom majetkových autorských práv. Každé dielo je iné, má iný právny osud, bolo nadobúdané za iných okolností, v inej dobe, niekedy od autora, niekedy tretej osoby a niekedy od dedičov autora. Každý subjekt spolu s hmotným substrátom osobitou zmluvou previedol na žalovaného okrem vlastníckeho práva k hmotnému substrátu aj časť svojich majetkových autorských práv. Túto okolnosť však žalobca zámerne ignoruje, žalovaného definuje ako chronického porušovateľa autorských práv, a to napriek tomu, že má vedomosť napríklad zo súdneho konania na tunajšom súde pod sp. zn. 16Ca/11/2019, ktoré bolo v rámci tohto konania spomenuté a odvoláva sa naň aj súd prvej inštancie v bode 38.1. napadnutého rozsudku. Súd prvej inštancie prevzal tvrdenie žalobcu, že žalovaný nerozumie odlišnosti vlastníckeho práva ku hmotnému substrátu diela a majetkových autorských práv, pritom žalovaný nikdy nič podobné v tomto konaní neuviedol a ani žalobca nepredložil žiaden taký dôkaz, ktorý by uvedené preukazoval. Súd prvej inštancie rozhodol predčasne v snahe zbaviť sa komplikovaného súdneho sporu pozostávajúce z niekoľkých desiatok tisíc nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný mal záujem predložiť licenčné zmluvy, ktorými disponuje, avšak až vtedy, keď žalobca preukáže, ktorých autorov a ktorých diel sa žaloba týka. Žaloba nespĺňa náležitosti podľa § 131 C.s.p. Nie je možné akceptovať, že žalobca iba sumárne uvedie číslo a na základe tejto skutočnosti by mal žalovaný hádať o akých autorov sa jedná a následne z dôvodu právnej istoty predložiť všetky licenčné zmluvy, ktorými disponuje. Paušálne preklopenie dôkazného bremena na žalovaného iba z dôvodu, že podľa súdu má žalobca oprávnenie podľa § 79 AZ, predstavuje neúmerné zvýhodnenie žalobcu pred žalovaným v rozpore s ustanoveniami § 13 C.s.p. a nasledujúce. V žalobe je potrebné pravdivo a úplne opísať rozhodujúce skutočnosti, označiť dôkazy a dokonca tieto rozhodujúce skutočnosti nie je možné nahradiť odkazom na označené dôkazy, teda žaloba samotná musí sama
o sebe poskytovať ucelený obraz v konkrétnom nároku žalobcu. Žaloba takto konkrétna niky nebola. Pre porovnanie, v už spomenutom konaní sp. zn. 16Ca/11/2019 na rovnakom súde prvého stupňa súd postupuje podľa názoru v obdobnom prípade zákonne a na základe postupného dokazovania bol nárok žalobcu ku konkrétnym dielam postupne spochybnený. V tomto konaní nemal možnosť použiť rovnaké prostriedky procesnej obrany, lebo súd prvej inštancie vydal rozsudok kontumačne, bez toho, že by v zmysle C.s.p. takúto možnosť platným právom umožnenú mal. Až na pojednávaní dňa 09.02.2023 mali možnosť poznať predbežný právny názor súdu a vzájomne sa konfrontovať. Uplynutie 5 rokov od podania žaloby nie je dôvodom na to, aby vo veci muselo byť bezodkladne rozhodnuté bez ohľadu na to, aká je kvalita dôkazov na strane žalobcu. Žalovaný môže dôkladne uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany len v tom prípade, ak žalobca dostatočne konkretizuje svoj nárok. Nie je možné sa brániť zmätočnému všeobecnému tvrdeniu. Bezdôvodné obohatenie aj v prípade, ak sa týka desiatok tisíc nárokov, nie je možné priznať iba na základe toho, že žalobca uvedie počet nárokov.
2.4. Je primárnou povinnosťou žalobcu, aby v žalobe preukázal svoj nárok. Žalobca sa venuje rozsiahlej citácii právnej úpravy vzťahujúcej sa k ochrane autorských práv. Nositelia autorských práv boli chránení. Koncentračná zásada, na ktorú odkazuje súd prvej inštancie, musí byť rovnako aplikovaná spolu s ďalšími zásadami a normami, ktoré C.s.p. obsahuje, pretože jej neprimerané a nezákonné nadužívanie, ako v prípade napadnutého rozsudku, vedie k mylnému záveru, že po podaní žaloby je už celé dôkazné bremeno na žalovanom a ten sa musí bezodkladne z podanej žaloby vyviniť. Takto sa stane súdny spor rozhodnutý kontumačne. V tomto prípade neboli dané podmienky na vydanie kontumačného rozsudku.
2.5. Skutočnosť, že vo výročnej správe žalovanej alebo v článku v novinách bolo uvedené, že žalovaný má na webovej stránke zbierkové predmety v určitom počte ešte nemožno automaticky hodnotiť ako porušenie práv nositeľov autorských práv, ktorých údajne zastupuj žalobca. Priamo na poslednom pojednávaní súd prvej inštancie veľmi unáhlene otvoril webovú stránku L..L..sk., aby nebolo možné namietať, že nevykonal dôkazy. Stránku mal prehliadnutú za veľmi krátky čas a okamžite ukončil dokazovanie. Súd prvej inštancie nezávisle nevykonával dokazovanie, ale iba sa usiluje účelovo a zaujato v prospech žalobcu nájsť dôvody, prečo má z nám neznámych dôvodov žalobe vyhovieť. Súd prvej inštancie neumožnil sa vyjadriť písomne žalovanému k tomuto dôkazu. Žalovaná upozorňovala, že na uvedenej stránke sa nachádzajú diela poskytnuté inými galériami a subjektmi (štát, cirkev), odlišných od žalovaného a dokonca aj z Českej republiky a aj od viacerých súkromných zberateľov. Žalobca nemá ani len minimálnu vedomosť vo vzťahu k akým diela si uplatňuje svoj nárok a do koho práva sa zasiahlo. Niektoré diela ani nie sú autorskými dielami podľa AZ.
2.6. Pre porovnanie v konaní vedenom pod sp. zn. 16Ca/11/2019 bola vec prejednaná na viacerých pojednávaniach a aby vôbec mohol byť zákonným spôsobom zistený skutkový stav, žalovaná si splnila vysvetľovaciu povinnosť podľa C.s.p. po výzve súdu, a preukázal, akých autorských diel sa nárok žalobcu týka a za akých okolností boli použité. Podobnosť prípadov je nesporná. Najväčšou pravdepodobnosťou je dôkazná núdza žalobcu. Pokiaľ žalobca nepreukázal, akého nároku sa domáha, vo vzťahu ku ktorému nositeľovi autorských práv, či takéhoto nositeľa autorských práv zastupuje, vo vzťahu k akému dielu má žalobný nárok vzťahovať, akú odmenu mal žalovaný za aké diela a v akej výške získať a ako sa z tejto odmeny určí nárok žalobcu, tak žaloba mala byť zamietnutá.
2.7. Výška žalobcom uplatňovaného nároku môže mylne vytvárať dojem, že sa v tejto veci jedná iba o nepodstatný, zanedbateľný nárok a tento dôvod aplikoval aj súd prvej inštancie keď vydal rozsudok. Žalobca si uplatňuje nárok titulom bezdôvodného obohatenia za desiatky tisíc prípadov bezdôvodného obohatenia, avšak ani jeden v súlade s ustanoveniami upravujúcimi bezdôvodné obohatenia, avšak ani jeden v súlade s ustanoveniami upravujúcimi bezdôvodné obohatenie nepreukázal. Vydanie rozsudku považuje za predčasné a dokonca v rozpore so žalobou. Súd prvej inštancie svoje zisťovanie skutkového stavu ukončil a všeobecne aplikujúc výpočet nemajúci žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní a platnom práve uplatnil na desiatky tisíc prípadov, bez konkretizácie diela, jeho autora, spôsobu vyhotovenia rozmnoženiny, posúdenia, či sa nejedná o voľné dielo a iné okolnosti prípadu. Aj zásadu kontradiktórnosti treba vidieť v rozumných a zákonných medziach, ktoré neboli v danom prípade dodržané. Vynára sa otázka, či ak by sa jednalo o väčší nárok, tak či by súd prvej inštancie začal skúmať, že či je nárok žalobcu oprávnený. Platné právo takúto hranicu nestanovuje a nezbavuje žalobcu jeho dôkazného bremena, povinnosti riadne preukázať svoje tvrdenia a relevantným spôsobom zadefinovať svoj žalobný nárok. Aplikujúc zásadu kontradiktórnosti nemožno ignorovať existenciu dôkazného bremena na strane žalobcu. Súdne konanie nie je o subjektívnej presvedčivosti alebo o
priznaní alebo nepriznaní zákonného nároku jednej zo strán a to vyžaduje posúdenie, či je nárok legitímny, konkretizovaný a zrozumiteľný. Nevyhnutným predpokladom na to, aby mal súd možnosť podľa predchádzajúceho odseku vôbec zo žaloby žalobcu jeho nárok zistiť a ten aplikovať v jeho meritórnom rozhodnutí je, aby existovali relevantné dôkazy a konkretizované nároky žalobcu. Žaloba žalobcu tieto kritéria nespĺňa, k čomu sa žalobca priznal.
3. K podanému odvolaniu sa vyjadril žalobca. Vo svojom vyjadrení uviedol, že mu nie je zrejmé, že na základe čoho žalovaná vyvodzuje záver, že žalobca nevie svoj nárok definovať bez poskytnutia súčinnosti žalovanej a že za tým účelom požaduje v konaní aby si žalovaná splnila informačnú povinnosť podľa AZ. V zmysle aplikovateľnej právnej úpravy a oprávnenia vydaného Ministerstvom kultúry SR je oprávnený a povinný vykonávať kolektívnu správu práv v odbore použitie literárneho, dramatického, hudobnodramatického, choreografického, audiovizuálneho a fotografického diela, diela výtvarného umenia, architektonického diela a diela úžitkového umenia jeho uvedením na verejnosti sprístupňovaním verejnosti a že v danom odbore má v zmysle § 79 ods. 1 AZ postavenie organizácie kolektívnej správy, ktorá uzatvára s používateľmi rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, ktorú udeľuje súhlas na použitie všetkých diel nositeľov práv, ktorí nie sú žalobcom zastupovaní podľa § 164 AZ a nevylúčili kolektívnu správu práv. Žalobca žalovanú vyzýval k plneniu informačnej povinnosti podľa § 58 ods. 1 písm. d) a e) AZ, kedy vyzýval žalovaný, aby poskytla žalobcovi informácie. Žalobca tak činil z dôvodu, že zistil, že žalovaná používala v rokoch 2015 a 2016 diela aj sprístupňovaním verejnosti. Žalovaná informačnú povinnosť nesplnila. Žalobou boli uplatnené iba nároky za rok 2016 a to práve z dôvodu, že pri absencii právnej úpravy podľa § 79 ods. 1 AZ pri existencii dôkazov predložených žalobcom v tomto konaní však nesplnenie si hmotnoprávnej informačnej povinnosti žalovanou nemá vplyv na preukázanie nároku žalobcu a je len dôkazom o tom, že žalovaný nemal skutočný záujem ani len poskytnúť žalobcovi informácie a nieto ešte aj získať licenciu na používanie predmetov ochrany.
3.1. K tvrdeniu že mal preukázať a konkretizovať svoj nárok k niekoľko desaťtisícom používaných diel uviedol, že vzhľadom na platnú právnu úpravu a vzhľadom na skutočnosť, že nedošlo k písomnému vylúčeniu kolektívnej správy majetkových práv ani zo strany nositeľov práv zastupovaných na zmluvnom základe ani zo strany nositeľov práv nezastupovaných na zmluvnom základe a že nositelia práv sami neuplatňujú voči žalovanej nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia, je žalobca oprávnený aj povinný domáhať sa voči žalovanej nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa žaloby. Tvrdenia žalovanej o preukázaní konkrétnej ochrany práv je v prípade hromadného používania predmetov ochrany daným spôsobom v hlbokom rozpore s princípmi, na ktorých je AZ založený, je ignoráciou inštitútu kolektívnej správy a rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy. Interpretácie žalovanej sú v hlbokom rozpore aj s cieľmi zákonodarcu.
3.2. K argumentom žalovanej ohľadom preukázania jednotlivých skutočností uviedol, že sa žalobou podľa § 58 ods. 1 písm. i) a § 63 ods. 2 písm. d) AZ domáha vydania bezdôvodného obohatenia, na ktorý mu vznikol nárok z toho dôvodu, že žalovaná v r. 2016 používala bez súhlasu autorov a nositeľov práv ich sprístupňovaním verejnosti na internete, t. j. spôsobom uvedeným v § 30 AZ. Žalobca vykonáva kolektívnu správu ku všetkým dielam, ktoré žalovaná používala sporným spôsobom, okrem diel, ktoré sú dielami voľnými. Žalobca teda nie je povinný preukázať uvedené skutočnosti, naopak, pokiaľ neplatí pre konkrétnych nositeľov práv k ich všetkým alebo ku konkrétnym dielam režim kvázi povinnej kolektívnej správy zakotvený v AZ režimom rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy, tak takúto skutočnosť musí preukázať žalovaná. Výška bezdôvodného obohatenia sa neodvíja od odmeny žalovanej, ktorú mala za používanie diela získať, a preto zisťovanie, či žalovaná získala nejakú odmenu za dané použitie diel a v akej výške, nemá žiadnu relevanciu pre toto konanie. Autori a nositelia práv majú nárok na odmenu za každé použitie predmetu ochrany, a to bez ohľadu na to, či používateľ z použitia diela mal alebo nemal majetkový prospech. Žalobca má za to, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku dostatočne a dôrazne objasnil žalovanej zmysel právnej úpravy rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy a jej význam pre posúdenie nároku žalobcu. Žalovaná absolútne nerešpektuje úpravu obsiahnutú v ustanovení § 79 AZ, čomu svedčia aj jeho právne úvahy ohľadne tvrdenej spornosti, nejasnosti, neústavnosti atď. predmetnej právnej úpravy. Žalobca ďalej uvádza, že predložil súdu písomné dôkazy printscreeny z webového sídla žalovanej, kde samotná žalovaná výslovne uvádza údaje o sprístupňovaní diel a tieto údaje žalovanou neboli nikdy účinne nepopreté. Žalobca svoj nárok uplatňoval podľa verejne dostupných údajov žalovanej o sprístupnení diela a pri výslovnom odpočítaní voľných diel.
3.3. Žalobca má ďalej za to, že súd prvej inštancie v bode 44 napadnutého rozsudku riadne a správne a dôsledne žalovanej objasnil právne úvahy, ktorými sa súd prvej inštancie rozhodovaním riadil a ktorými dal súd prvej inštancie žalovanému odpoveď na jeho námietky ohľadne povinnosti strán sporu v danej veci tvrdiť a preukazovať svoje tvrdenia. Žalovaná mala dostatočný časový priestor na predloženie dôkazov, na ktoré poukázal na pojednávaní konanom na predmetnej veci dňa 09.02.2023 a k predloženiu ktorých chcel údajne prikročiť až potom, keď žalobca predloží konkrétny zoznam žalovanou použitých diel s označením ich autora a nositeľa práv. Žalobca v žalobe a aj opakovane v písomných podaniach poukazoval na režim rozšírenej hromadnej licencie, t. j. režim tzv. kvázi povinnej kolektívnej správy práv, na čo však žalovaná reflektovala tak, že takýto právny režim zavedený v AZ neuznáva, považuje ho za pochybný a dôkazy licenčné zmluvy, na ktoré poukázal až na pojednávaní, riadne a včas v konaní nepredložil. Pokiaľ sa teda súd prvej inštancie s poukazom na koncentráciu konania na pojednávaní konanom v predmetnej veci dňa 09.02.2023 zamietol návrh žalovaného na doplnenie dokazovania predložením licenčných zmlúv, tak nepochybne nedošlo k porušeniu práv žalovanej na spravodlivý súdny proces. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku svoj postup riadne odôvodnil. Žalovaný mal právo sa k veci riadne v súdnom stanovenej lehote vyjadriť. Skutočnosť, že žalovaná sa k žalobe riadne nevyjadrila v súdom stanovej lehote a ani neskôr, teda že bol v konaní nečinný, nie je možné považovať za popretie jeho procesných práv a za porušenie jeho práva na spravodlivý súdny proces.
3.4. Podobnosť predmetu sporu tohto konania a konania vedeného pod sp. zn. 16Ca/11/2019 je možné vidieť iba v tom, že strany sporu sú totožné a že predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého sa žalobca s poukazom na AZ domáha. V právnej veci vedenej pod sp. zn. 16Ca/11/2019 sa jedná o úplne iný spôsob použitia diel vyhotovovanie rozmnožení diel a verejné rozširovanie rozmnoženín diel prevodom vlastníckeho práva. Pri tomto odbore kolektívnej správy sa jedná o dobrovoľnú kolektívnu správu práv, kedy žalobca vykonáva práva iba nositeľov práv zastupovaných podľa § 164 AZ. Žalobca preto v danom prípade predkladá súdu jednotlivé zmluvy o zastupovaní. Keďže žalovaná ani pri použití diel uvedeným spôsobom nesplnil svoju informačnú povinnosť ku ktorej ho žalobca vyzýval listom. Ide o výlučne dobrovoľnú kolektívnu správu, tak v tomto konaní žalobca žiadal uložiť žalovanej informačnú povinnosť, oznámiť ktoré diela, ktorých autorov použil, pričom sa však nejedná o desaťtisíce použití diel, ale rádovo o niekoľko stoviek použití diela týkajúcich sa cca 30 autorov. Pre daný spôsob použitia diel v tomto prípade, t. j. sprístupňovanie diel verejnosti sa aplikuje režim rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy.
3.5. Pokiaľ ide o námietku, že prišlo k vydaniu kontumačného rozsudku, tak podľa žalobcu k vydaniu kontumačného rozsudku neprišlo. Súd prvej inštancie vydal rozsudok postupom podľa druhej časti C.s.p. a v zmysle § 212 C.s.p. po riadnom prejednaní veci. Žalobca je názoru, že je potrebné napadnutý rozsudok potvrdiť.
4. Žalovaná v replike uviedla, že vyjadrením k odvolaniu nebolo odvolanie nijako spochybnené. Žalovaná má výhrady k ustanoveniu § 79 AZ, avšak bez ohľadu na to, je potrebné pri uplatňovaní nárokov z rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy vždy potrebné v rámci vzniknutého bezdôvodného obohatenia ho preukázať a podložiť relevantnými dôkazmi. Nikde v platnej právnej úprave nebola organizácia kolektívnej správny autorov zbavená dôkazného bremena. Je pravdou, že uplatnenie nároku využijúc predmetné ustanovenie AZ je z určitého ohľadu relatívne menej komplikované, avšak tak ako bolo uvedené, vždy je potrebné primárne definovať vo vzťahu ku ktorému autorovi a k akému dielu si žalobca uplatňuje svoje práva, ako aj ostatné náležitosti bezdôvodného obohatenia. Platné právo neumožnilo žalobcovi, aby si jednoducho odhadom stanovil počet diel a k nim si uplatnil nárok titulom bezdôvodného obohatenia. Tento postup aplikoval žalobca a súd si bez existencie zákonných dôvodov osvojil.
4.1. Žalobca si od svojho oprávnenia podľa ustanovenia § 79 AZ mylne odvodzuje jemu nepatriace právo bez ďalšieho si uplatniť akýkoľvek nárok titulom údajne vzniknutého bezdôvodného obohatenia. Toto spojenie dvoch súvisiacich, ale odlišných práv však nemá oporu v platnom práve. Rozhodnutie súdu prvej inštancie demonštruje, že takýto postup nie je možný. Žalobca si uplatnil žalovanú sumu skladajúcu sa z desiatok tisíc síce podobných, avšak samostatných nárokov bez akejkoľvek špecifikácie. Z vydaného prvostupňového rozhodnutia vôbec nie je zrejmé, ktorí nositelia a k akým diela boli na svojich právach dotknutí a predtým ani žaloba, ani jej prílohy a ani vykonané dokazovanie pred súdom prvej inštancie na túto zásadnú otázku nezodpovedali.
4.2. V úvode svojho vyjadrenia zo dňa 19.04.2023 síce žalobca striktne odmietol, že by sa nachádzal v stave dôkaznej núdze a že by niekedy niečo také tvrdil, následne však na druhej strane tohto vyjadrenia, v treťom odseku od hora sám priznáva, že vyzýval žalovanú na splnenie informačnej povinnosti, pretože si bol vedomý dôkaznej núdze v ktorej sa nachádza. Za smerodajné považuje priznanie žalobcu, keď sám potvrdil stav dôkaznej núdze a správne odkázal na predžalobnú výzvu, ktorá ako príloha žaloby v tejto veci obsahuje jeho priznanie. Je pochopiteľné, že žalobca sa usiluje o to, aby vydané prvoinštančné rozhodnutie zostalo v platnosti, ako bolo vydané a aby ho odvolací súd nezrušil. Presne z toho dôvodu žalobca použije akýkoľvek prostriedok procesného útoku, aby nedošlo k jeho zrušeniu. S týmto stanoviskom žalobcu sa však nestotožňuje a naďalej v súlade s podaným odvolaním trvá na tom, že odvolacie dôvody sú dané, vydané rozhodnutie je nezákonné, nepreskúmateľné a zmätočné.
4.3. Žalovaná zdôrazňuje, že neposkytnutie potrebných informácii a údajov žalovanou žalobcovi určite nemožno považovať za ospravedlniteľný dôvod na to, aby bolo žalobe bez riadneho dokazovania vyhovené. Oprávnenie podľa ustanovenia § 79 AZ nedáva žalobcovi oprávnenie, aby sa mohol od kohokoľvek dožadovať poskytovania akýchkoľvek informácii iba z dôvodu, že on získal oprávnenie uzatvárať rozšírené hromadné licenčné zmluvy. A samozrejme následne neposkytnutie takýchto informácii žiadna platná právna úprava nesankcionuje tým, že by už takýto nárok nebolo potrebné v riadnom dokazovaní zdokumentovať a definovať. Ak takto konal súd prvej inštancie, nekonal zákonne a takto vnímame aj ním vydané prvoinštančné rozhodnutia.
4.4. Žalovaná zotrvala na tom, že vníma vydaný napadnutý rozsudok ako rozsudok kontumačný. Nikde netvrdila, že prišlo k vydaniu kontumačného rozsudku, mienila tým iba charakter rozsudku. Súd prvej inštancie o rozsiahlom a štruktúrovanom nároku pozostávajúcom z desiatok tisíc samostatných jednotlivých nárokov rozhodol bez toho, žeby čo i len čiastočne boli zrejmé konkrétnosti nad rámec sumárneho čísla. Od počiatku je zrejmé, že súd prvej inštancie nevydal rozsudok pre zmeškanie, ale štandardný rozsudok vo veci samej, avšak jemu predchádzajúce konanie nespĺňalo náležitosti podľa C.s.p., a preto ho označil za kontumačne vydané. Z gramatického výkladu použitého označenie je táto odlišnosť zrejmá a účelové zamieňanie s rozsudkom pre zmeškanie považuje iba za účelovú obranu žalobcu nemajúceho iné relevantné argumenty.
4.5. V rámci odvolania opakovane upozornila na to, že o tak rozsiahlom nároku nie je možné rozhodnúť bez riadneho dokazovania. Súd prvej inštancie na jedinom krátkom pojednávaní v tejto veci po tom, ako vyjadril svoj predbežný názor na nárok žalobcu už postupoval iba v súlade s ním a takto vnímame aj strohé a formalistické kvázi vykonanie dôkazu, teda obhliadky webovej stránky žalovaného. Súd prvej inštancie sa snažil vec urýchlene rozhodnúť, nakoľko sa jedná o žalobu z roku 2017. Nie je zavinením žalovaného, že sa v tejto veci nekonalo od podania žaloby v roku 2017 do roku 2023, teda až v roku 2023 prvý krát súd prvej inštancie po viac ako päť rokoch otvoril pojednávanie. Ani značne dlhá doba, ktorá uplynula od podania žaloby neospravedlňuje unáhlené a nezákonné konanie súdu prvej inštancie. Rýchle otvorenie stránky webumenia.sk je nedostatočne vykonaný dôkaz a z toho súd prvej inštancie nemal zistený skutkový stav. Stránka webumenia.sk nerozlišuje medzi autorskými dielami a iným zbierkovými predmetmi ale všetky sumárne z hľadiska počtu sčítava. Presne z toho dôvodu súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok aj za rôzne katalógy, súpisy, obaly a iné zbierkové predmety, ktoré sú z hľadiska dokumentárneho a galerijného veľmi významné, avšak žalobca si z nich nemôže uplatňovať práva od žalovaného a pri nich k vzniku bezdôvodného obohatenia určite nedošlo.
4.6. Žalovaná v odvolaní a v replike poukázala na množstvo skutočnosti, ktoré nárok spochybňujú, resp. preukazujú, že žalobca sa nachádza v stave dôkaznej núdze a nikdy nemohlo byť jeho právo priznané meritórnym rozhodnutím, nakoľko svoj nárok riadne nepreukázal. Procesnú obranu žalovaného nie je možné vnímať tak, ako sa ju účelovo snaží vidieť žalobca, že žalovaný iba porušuje práva žalobcu resp. nositeľov autorských práv, snaží sa vyhnúť zodpovednosti a je potrebné ho potrestať bez ohľadu na dôkaznú situáciu. Procesná obrana žalovaného je jeho legitímnym právom upozorňovať na všetky skutočnosti, ktoré mu môžu priniesť úspech v súdnom spore. Je to premietnutie práva na spravodlivý proces a ani nečinnosť súdu po podaní žaloby nemôže byť neskôr dôvodom na to, aby zrazu po piatich rokoch bolo z akéhokoľvek dôvodu ospravedlniteľné nevykonať dokazovanie ale urýchlene rozhodnúť a dokonca v situácii ak vôbec nie je zrejmé, aké nároky súd vlastne priznal okrem ich počtu.
5. Žalobca nevyužil svoje právo a dupliku nepodal.
6. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. (t. j. vo vyhovujúcej časti) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné.
7. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
7.1. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z. z. autorský zákon v znení účinnosti neoprávneného použitia diel (ďalej len „AZ“), tento zákon upravuje vzťahy, ktoré vznikajú v súvislosti s vytvorením a použitím autorského diela (ďalej len „dielo“) alebo umeleckého výkonu, v súvislosti s výrobou a použitím zvukového záznamu, audiovizuálneho záznamu alebo vysielania a v súvislosti s vytvorením alebo zhotovením a použitím počítačového programu alebo databázy tak, aby boli chránené práva a oprávnené záujmy autora, výkonného umelca, výrobcu zvukového záznamu, výrobcu audiovizuálneho záznamu, rozhlasového vysielateľa a televízneho vysielateľa (ďalej len „vysielateľ“), vydavateľa periodika, autora počítačového programu, autora databázy a zhotoviteľa databázy.
7.2. Podľa § 1 ods. 2 AZ, tento zákon upravuje aj správu práv.
7.3. Podľa § 19 ods. 1 AZ, autor má právo použiť svoje dielo a právo udeliť súhlas na použitie svojho diela.
7.4. Podľa § 19 ods. 2 AZ, dielo je možné použiť iba so súhlasom autora, ak tento zákon neustanovuje inak.
7.5. Podľa § 19 ods. 3 AZ, za použitie diela má autor právo na odmenu, ak tento zákon v štvrtej hlave neustanovuje inak; tým nie je dotknuté ustanovenie § 65 ods. 1 druhej vety.
7.6. Podľa § 21 ods. 1 AZ, vyhotovenie rozmnoženiny diela je trvalé alebo dočasné hmotné, digitálne alebo iné zachytenie diela alebo jeho časti z originálu diela alebo z rozmnoženiny diela.
7.7. Podľa § 21 ods. 2 AZ, rozmnoženinu diela možno vyhotoviť najmä tlačou, maľbou, kresbou, prepisom, fotograficky alebo iným podobným postupom, záznamom alebo prostredníctvom technického zariadenia alebo technologického postupu umožňujúceho digitálne zachytenie diela alebo stavbou, ak ide o architektonické dielo.
7.8. Podľa § 25 ods. 1 AZ, verejné vystavenie originálu diela alebo rozmnoženiny diela je umožnenie vnímania diela prostredníctvom umiestnenia originálu diela alebo rozmnoženiny diela na verejnosti.
7.9. Podľa § 25 ods. 2 AZ, verejné vystavenie originálu diela alebo rozmnoženiny diela je aj umožnenie vnímania diela prostredníctvom technického zariadenia určeného na uvádzanie rozmnoženiny diela na verejnosti, umiestneného v priestoroch osoby, ktorá toto verejné vystavenie realizuje.
7.10. Podľa § 27 ods. 1 AZ, verejný prenos diela je verejné šírenie diela akýmikoľvek technickými prostriedkami po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach, kde by ho bez tohto prenosu vnímať nemohli.
7.11. Podľa § 30 AZ, sprístupňovanie diela verejnosti je šírenie diela takým spôsobom, aby k nemu mal jednotlivec prístup z miesta a v čase, ktorý si sám zvolí.
7.12. Podľa § 34 AZ, sprístupňovanie diela verejnosti je šírenie diela takým spôsobom, aby k nemu mal jednotlivec prístup z miesta a v čase, ktorý si sám zvolí.
7.13. Podľa § 36 ods. 1 AZ, za použitie diela podľa § 37 až 41 a § 44 až 57 nevzniká povinnosť uhradiť autorovi odmenu.
7.14. Podľa § 50 ods. 1 AZ, do autorského práva nezasahuje osoba, ktorej súčasťou obvyklých aktivít je verejné vystavovanie diel a ktorá bez súhlasu autora použije verejným vystavením fotografické dielo, iné dielo výtvarného umenia alebo originál slovesného diela, ku ktorému nadobudla a) vlastnícke právo alebo b) užívacie právo vypožičaním od oprávneného vlastníka originálu tohto diela alebo rozmnoženiny tohto diela.
7.15. Podľa § 58 ods. 1 písm. d) a i) AZ, autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo alebo ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, sa môže domáhať najmä d) poskytnutia informácií o pôvode rozmnoženiny diela alebo napodobeniny diela, o spôsobe a rozsahu jej použitia a o službách porušujúcich právo autora vrátane údajov o 1.vlastníkovi, vydavateľovi, výrobcovi, distributérovi, dodávateľovi, prijímateľovi, odosielateľovi, vývozcovi alebo predajcovi rozmnoženiny diela alebo napodobeniny diela alebo o poskytovateľovi služieb, 2.vydanom, vyrobenom, dodanom, poskytnutom, prijatom, odoslanom, vyvezenom alebo objednanom množstve alebo cene rozmnoženiny diela, napodobeniny diela alebo služby, i) vydania bezdôvodného obohatenia.
7.16. Podľa § 58 ods. 2 AZ Informácie podľa odseku 1 písm. d) a e) je povinná poskytnúť aj osoba, ktorá a)má v držbe rozmnoženinu diela alebo napodobeninu diela, b)využíva služby porušujúce právo autora, c)poskytuje alebo prevádzkuje služby využívané pri porušovaní práv autora, d)bola označená osobou uvedenou v písmenách a) až c) ako osoba zúčastnená na výrobe, spracovaní alebo distribúcii rozmnoženiny diela, napodobeniny diela, na poskytovaní alebo prevádzkovaní služieb porušujúcich právo autora alebo na sprístupňovaní diela verejnosti spôsobom porušujúcim právo autora.
7.17. Podľa § 63 ods. 2 písm. d) AZ, nárokov podľa § 58 ods. 1 písm. b) až i) a ods. 2 sa môže domáhať vo svojom mene a na účet autora aj organizácia kolektívnej správy.
7.18. Podľa § 65 ods. 1 AZ, licenčnou zmluvou udeľuje autor nadobúdateľovi súhlas na použitie diela (ďalej len „licencia“). Licenčná zmluva obsahuje najmä spôsob použitia diela podľa § 19 ods. 4, rozsah licencie, čas, na ktorý autor licenciu udeľuje, alebo spôsob jeho určenia a odmenu za udelenie licencie alebo spôsob jej určenia, ak sa autor s nadobúdateľom nedohodol na bezodplatnom poskytnutí licencie.
7.19. Podľa § 78 ods. 1 AZ, hromadnou licenčnou zmluvou môže udeliť organizácia kolektívnej správy nadobúdateľovi súhlas na použitie viacerých diel nositeľov práv zastupovaných podľa § 164, ku ktorým vykonáva správu majetkových práv.
7.20. Podľa § 79 ods. 1 AZ, organizácia kolektívnej správy, ktorá zastupuje najviac nositeľov práv podľa § 164 ods. 1 na území Slovenskej republiky a je takto uvedená v evidencii organizácií kolektívnej správy podľa § 152 ods. 4, môže uzavrieť s nadobúdateľom rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, ktorou udeľuje súhlas na použitie všetkých diel nositeľov práv a)zastupovaných podľa § 164, ku ktorým vykonáva správu majetkových práv a b)ktorí nie sú touto organizáciou kolektívnej správy zastupovaní podľa § 164 a nevylúčili kolektívnu správu práv k týmto dielam podľa odseku 2.
7.21. Podľa § 79 ods. 2 AZ, nositeľ práv podľa odseku 1 písm. b) je oprávnený vylúčiť kolektívnu správu svojich majetkových práv ku všetkým alebo k niektorému zo svojich diel prostredníctvom rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy písomným oznámením organizácii kolektívnej správy podľa odseku 1, ktorá o tom bez zbytočného odkladu informuje nadobúdateľa licencie.
7.22. Podľa § 79 ods. 3 AZ, nositeľovi práv podľa odseku 1 písm. b) patria rovnaké práva a povinnosti vyplývajúce z rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy ako nositeľom práv, ktorí sú organizáciou kolektívnej správy zastupovaní podľa § 164, vrátane primeraného uplatnenia práv a povinností vo vzťahu k organizácii kolektívnej správy, pokiaľ ide o výber, prerozdelenie a vyplatenie odmien a iných peňažných plnení.
7.23. Podľa § 164 ods. 1 AZ, organizácia kolektívnej správy je povinná zastupovať za rovnakých podmienok a bez ohľadu na členstvo v organizácii kolektívnej správy každého nositeľa práv pri výkone jeho majetkových práv v písomne dohodnutom rozsahu predmetov ochrany a v odbore kolektívnej správy práv v súlade s vydaným oprávnením, ak o to nositeľ práv požiada. Organizácia kolektívnej správy môže odmietnuť zastupovanie nositeľa práv len na základe preukázaných objektívnych dôvodov, najmä ak by zastupovanie nositeľa práv bolo v rozpore s vydaným oprávnením alebo majetkové práva k predmetu zastúpenia nevznikli. Pred uzavretím dohody podľa prvej vety je organizácia kolektívnej správy povinná poskytnúť nositeľovi práv informácie o podmienkach zastupovania pri výkone kolektívnej správy práv. Organizácia kolektívnej správy je povinná začať výkon činností súvisiacich so zastupovaním od uzavretia dohody podľa prvej vety, ak nie je dohodnuté inak.
8. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
8.1. Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
8.2. Podľa § 458a Občianskeho zákonníka, ak pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva nemožno určiť bezdôvodné obohatenie sa inak, na určenie peňažnej náhrady sa použije primerane ustanovenie § 442a ods. 2.
8.3. Podľa § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka, pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva, ktoré môže byť predmetom licenčnej zmluvy, výška náhrady škody, ak ju nemožno určiť inak, určí sa najmenej vo výške odmeny, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto práva; to sa primerane vzťahuje aj na práva duševného vlastníctva, ktoré môžu byť predmetom prevodu.
9. Podľa § 153 ods. 1 C.s.p., strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.
9.1. Podľa § 153 ods. 2 C.s.p., na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.
10. Predmetom tohto konania je nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 7.950,- € s príslušenstvom.
11. Vzhľadom na zistený skutkový stav veci súdom prvej inštancie odvolací súd v súlade so súdom prvej inštancie má zato, že je bezpochyby daná aktívna vecná legitimácia žalobcu. Žalobca je organizáciou kolektívnej správny, ktorá zastupuje najviac nositeľov práv podľa § 164 ods. 1 AZ na území Slovenskej republiky a je uvedená v evidencii organizácii kolektívnej správy podľa § 152 ods. 4 AZ. O uvedenej skutočnosti svedčí oprávnenie vydané Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky zo dňa 18.08.2016, č. k. MK-1587/2016-232/10421, ktorým bol žalobca oprávnený na výkon kolektívnej správy práv k diela literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnemu a fotografickému dielu, dielu výtvarného umenia, architektonickému dielu a dielu úžitkového umenia. Jedným z oprávnení je aj rozhodovanie o použití uvedených diel uvedením na verejnosti sprístupňovaním verejnosti. Uvedené oprávnenie mal žalobca aj za právnej úpravy obsiahnutej v predchádzajúcej právnej úpravy, a to na základe oprávnenia Ministerstva kultúry Slovenskej republiky zo dňa 11.05.2010, č. k. MK-663/2010-70/6165. Žalobca je organizáciou, ktorá na území Slovenskej republiky zastupuje najviac nositeľov práv, v danom prípade ide o nositeľov práv, ktoré patria k dielam výtvarného umenia. Preto bol žalobca oprávnený domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia, ku ktorému malo prísť sprístupňovaním diela verejnosti bez súhlasu žalobcu ako organizácie kolektívnej správy. Žalovaná je vrcholovou zbierkotvornou, vedecko-výskumnou, metodickou a kultúrno - vzdelávacou inštitúciou s celoštátnou pôsobnosťou v oblasti galerijnej činnosti v SR. Žalovaná realizovala digitalizáciu diel
výtvarného umenia a zrealizovala projekt L..L..sk, na ktorom sú zverejnené diela, ku ktorým má žalobca vykonávať kolektívnu správu, na základe rozšírenej hromadnej licencie.
12. Vzhľadom na predmet konania a argumenty žalovanej je potrebné vyriešiť rozpory medzi stranami sporu ohľadom inštitútu rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy podľa § 79 AZ. Ide o inštitút, ktorý sa do slovenského právneho poriadku dostal z právnych poriadkov členských krajín EÚ, a to prevažne škandinávskych. Slovenská právna úprava je širšia ako porovnateľné právne úpravy, najmä tým, že sa týka aj použitia diel formou sprístupnenia verejnosti. Rozšírená hromadní licencia je uprostred medzi dobrovoľnou a povinnou kolektívnou správou. Pri dobrovoľnej sa vychádza z toho, že autor je oprávnený v prvom rade individuálne rozhodovať o použití diela. Ak sa dá autor zastupovať organizáciou kolektívnej správy, svoje právo rozhodovať stráca v rozsahu dohodnutom príslušnou zmluvou o zastupovaní a organizácia je povinná udeliť licenciu každému, kto je ochotný zaplatiť odmenu za udelenie súhlasu za použitie. Pri povinnej kolektívnej správe platí, že organizácia kolektívnej správy udeľuje súhlas na použitie aj tých diel, ktorých autorov zmluvne nezastupuje. Povinnú nemožno zo strany autora vylúčiť, keďže vzniká zo zákona. Inštitút rozšírenej hromadnej licencie vchádza z princípu preferencie individuálneho výkonu práv, zároveň má však prvky povinnej kolektívnej správy, keďže sa týka nielen zastupovaných ale aj nezastupovaných autorov. Rozšírenou hromadnou licenciou sa v zmysle platného AZ rozumie situácia, keď sa licencia udeľovaná organizáciou kolektívnej správy rozširuje aj na tých autorov, ktorí ňou nie sú zastupovaní, pričom nejde o povinnú kolektívnu správu. Autor od povinnej kolektívnej správy, môže túto rozšírenú hromadnú licenciu vylúčiť. V konečnom dôsledku môže používateľ získať licenciu na všetky chránené diela s výnimkou diel, pri ktorých autor výslovne vylúčil uplatnenie rozšírenej hromadnej licencie. Rozšírenou hromadnou licenciou udeľuje organizácia kolektívnej správy súhlas na použitie všetkých diel nositeľov práv zastupovaných podľa § 164 AZ, ku ktorým vykonáva správu majetkových práv, ako aj tých nositeľov práv, ktorí nie sú touto organizáciou zastupovaní a nevylúčili kolektívnu správu práv k týmto dielam. Nositeľ práv, ktorý nie je zmluvne zastupovaný organizáciou kolektívnej správy je možné vylúčiť kolektívnu správu práv. Vyžaduje sa písomné oznámenie autora organizácii kolektívnej správy. V zákone nie je riešená situáciu, keď príde k uzavretiu výhradnej licenčnej zmluvy na použitie diela, avšak nepríde k písomnému vylúčeniu aplikáciu rozšírenej hromadnej licencie. V takom prípade hrozí, že organizácia kolektívnej správy udelí rozšírenou hromadnou licenciou súhlas aj na použitie diela, ktoré bolo licencované. V prípade rozšírenej hromadnej licencie platí, že vo vzťahu medzi autorom a organizáciou kolektívnej správy ide o nepriame zastúpenie. Nositeľovi práv nezastupovanému na základe zmluvy podľa § 164 AZ patria rovnaké práva a dokonca aj povinnosť, vyplývajúce z rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy, ako nositeľom práv, ktorí sú organizáciou kolektívnej správy zastupovaní na základe zmluvy. To zahŕňa, okrem iného aj primerané uplatnenie práv a povinností vo vzťahu k organizácii kolektívnej správy pokiaľ ide o výber, prerozdelenie a vyplatenie odmien a iných peňažných plnení (t. j. bezdôvodného obohatenia a náhrady škody). Ak si chce nositeľ práv, nezastupovaný na základe zmluvy, uplatniť svoje právo na vyplatenie odmien, musí napríklad organizácia kolektívnej správy v zmysle jej interných predpisov nahlásiť diela, ktorých je autorom, resp. ku ktorých použitiu došlo (Adamová Z., Hazucha B. Autorský zákon. Komentár. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2018, s. 575-585).
12.1. Vzhľadom na závery v odseku 11 tohto rozsudku, žalobca je organizáciou kolektívnej správy, ktorá na území Slovenskej republiky zastupuje najviac nositeľov práv v oblasti výtvarného umenia a z ustanovenia § 79 AZ jej teda vyplýva možnosť uzavrieť rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu. Žalovaná ako bolo nesporné, je prevádzkovateľom stránky L..L..sk, kde je verejnosti prístupné digitalizované diela výtvarného umenia. Na uvedenom webe sa zverejnili diela od veľkého množstva autorov, pričom nie všetky diela boli voľné a na mnohých ešte trvala autorskoprávna ochrana. Žalovaná v konaní nepreukázala, že by boli splnené podmienky na použitie diela bez súhlasu autora alebo, žeby boli diela použité na uvedenej webovej stránke na základe licenčných zmlúv s jednotlivými autormi. Žalobca upozornil žalovanú na skutočnosť, že z jej strany dochádza k porušeniu autorského práva a vyzval ju na uzavretie rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy listom zo dňa 24.07.2015. Odvolací súd má za to, že tak ako vyplýva z ustanovenia § 79 AZ, žalobca zastupuje aj tých autorov, ktorý neuzavreli zmluvu o výkone správy so žalobcom. Tvrdenie žalovanej ohľadom toho, že je povinnosťou žalobcu preukázať, ktorých konkrétnych autorov zastupuje je nesprávny a v rozpore s inštitútom rozšírenej hromadnej licencie, nakoľko žalobca priamo z tohto inštitútu zastupuje všetkých autorov, aj tých ktorý nie sú žalobcom zastúpený, dokým autor kolektívnu správu prostredníctvom rozšírenej hromadnej licencie výslovne nevylúči. Ak by prišlo k uzavretiu rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy, čo v danom prípade nenastalo, bolo by len povinnosťou žalobcu oznámiť vylúčenie správy nadobúdateľovi licencie. V danom prípade
je odvolací súd názoru, že ani ak by žalovaná predložila individuálne licenčné zmluvy s jednotlivými autormi, nemalo by to za následok, žeby si žalobca nemohol požadovať svoje nároky, nakoľko uzavretie individuálnej licenčnej zmluvy neznamená vylúčenie kolektívnej správy z rozšírenej hromadnej licencie. Žalobca teda bol oprávnený uzatvárať rozšírenú hromadnú licenciu so žalovanou a ak tak neprišlo, mal právo sa domáhať nárokov z porušenia autorského práva.
13. V prejednávanej veci mal odvolací súd za preukázané a nesporné, že hoci žalobca zastupuje všetkých autorov, ktorých diela sú zverejnené na www.webumenia.sk neprišlo k uzavretiu rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy. Nakoľko neprišlo k uzavretiu rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy a žalovaná vystavovala diela bez potrebného súhlasu orgánu kolektívnej správy, prišlo z jej strany k porušeniu majetkových autorských práv. V danom prípade súd prvej inštancie správne vyhodnotil trojkrokový test, podľa ktorého, ak by boli splnené podmienky, nevznikol by žalobcovi žiadny nárok. Výnimky a obmedzenia sú zákonom povolené prípady, keď možno použiť dielo bez súhlasu autora. Trojkrokový test sa uplatňuje len v osobitých prípadoch, pri ktorých nedochádza ku konfliktu s bežným využitím diela a ktoré neodôvodnene nepoškodzujú oprávnené záujmy nositeľa práv. Trojkrokový test predstavuje interpretačné pravidlo, ktoré zabezpečuje, že výnimky a obmedzenia nesmú byť vykladané tak, aby umožňovali uplatňovanie spôsobom, ktorý je v rozpore s bežným využitím diela a ktorý neodôvodnene zasahuje do právom chránených záujmov autora. Prvým krokom je podmienka, že výnimky a obmedzenia majetkových práv autora sú dovolené len v osobitých prípadoch ustanovených v štvrtej hlave druhej časti Autorského zákona. To znamená, že výnimky a obmedzenia musia byť jasne definované a ich rozsah nie je možné rozširovať na iné prípady a situácie, ako sú tie, ktoré sú uvedené v ustanoveniach § 37 až 57 AZ. Tento zúžený výklad potvrdzuje aj Súdny dvor EÚ, ktorý vo viacerých prípadoch rozhodol, že výnimky a obmedzenia musia byť interpretované reštriktívne. Druhým krokom je, že nakladanie s dielom, ktoré sa používa v rámci výnimiek a obmedzení nesmie byť v rozpore s bežným využitím diela. Nie každé použitie diela, ktoré je v zásade pokryté rozsahom výlučných práv a zahŕňa komerčný zisk, je nevyhnutné v rozpore s normálnym využitím diela. Tretím krokom je aby použitie diela použité v rámci výnimiek a obmedzení nezasahovalo neodôvodnene do právom chránených záujmov autora. Tento krok obsahuje dôležitý test proporcionality v tom zmysle, že škoda, ktorá vznikne nositeľovi práv, priamo súvisí s prospechom používateľa, pričom zásah, ktorý vedie k takejto škode, musí byť primeraný (Adamová Z., Hazucha B. Autorský zákon. Komentár. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2018, s. 263-268).
13.1. Odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie má za to, že zo strany žalovaného prišlo k použitiu diel spôsobom uvedeným v ustanoveným v ustanovení § 30 AZ, a to sprístupňovanie diela verejnosti. Tento spôsob sprístupňuje dielo tak, že musí umožniť vnímať dielo verejnosti na miestach, kde by ho bez toho prenosu vnímať nemohli. Ak niekto uloží rozmnoženinu diela na serveri tak, že bude prístupná len tejto osobe, jej príbuzným a blízkym osobám alebo priateľom, nejde o jeho sprístupňovanie verejnosti. K sprístupňovaniu diela verejnosti dochádza, len keď je dielo prístupné individuálne neurčitým osobám. Ide o šírenie diela takým spôsobom, aby k nemu mal jednotlivec prístup z miesta a v čase, ktorý si sám zvolí. Používateľ diela len umiestni dielo v rámci danej elektronickej siete tak, že má verejnosť k nemu prístup a môže si ho prezerať prostredníctvom siete z miesta a v čase, ktorý si individuálny príjemca zvolí. Odvolací súd uvádza, že sa môže zdať, že by mohlo ísť o použite diela verejným vystavením originálu diela alebo rozmnoženiny diela prostredníctvom technického zariadenia podľa § 25 ods. 2 AZ, avšak nie je možné ho za takéto použitie považovať, nakoľko takéto zariadenie musí byť umiestnené v priestoroch osoby, ktorá toto verejné vystavenie realizuje.
13.2. Pokiaľ ide o prvý krok trojkrokového testu, či sú dané výnimky a obmedzenia majetkových práv autora dané zákonom, odvolací súd mal zato, že v danom prípade daný spôsob zverejnenia diela nie je možné podriadiť pod žiadne ustanovenie uvedené v štvrtej hlave druhej časti Autorského zákona. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, že v danom prípade nie je daný dôvod výnimky uvedenej v § 50 Autorského zákona a to použitie diela verejným vystavením. Ako bolo uvedené v predchádzajúcom odseku, použitie diela žalovanou nie je možné považovať za verejné vystavenie diela, tak ako ho predpokladá § 25 AZ, nakoľko nie je možné pozorovať digitálnu rozmnoženinu diela u žalovanej, ale ide o použite diela podľa § 30 AZ a to sprístupňovanie diela verejnosti. Na uvedené použitie sa nevzťahuje žiadna výnimka. V danom prípade, nebol už naplnený prvý krok trojkrokového testu a preto teda nie je potrebné už skúmať ďalšie kroky uvedeného testu. Pre konanie nie je relevantné, že žalovaná na vlastné náklady realizovala digitalizáciu diel, že na vlastné náklady sprístupnila uvedené diela na webovej stránke webumenia.sk, ktorú tiež prevádzkuje na vlastné náklady a ani to, že uvedené
diela sprístupňuje verejnosti zadarmo, teda že sú sprístupňované študentom. Uvedené skutočnosti neznamenajú, že môže porušovať majetkové autorské práva autorov diel a za použitie diel nemá povinnosť platiť odmenu. Odvolací súd vzhľadom na uvedené rovnako so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná mala povinnosť uhradiť odmenu za použitie diela.
14. Odvolací súd sa nestotožňuje s tvrdením žalovanej ohľadom toho, že z jej strany neprišlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, nakoľko so sprístupňovaním webovej stránky webumenia.sk jej vznikli len náklady a nenadobudla žiaden majetkový prospech. Ak je naplnený znak obohatenia, napr. ak niekto používa autorské dielo bez zmluvnej alebo zákonnej licencie tak sa obohacuje, pretože neplatí odmenu za získanie licencie. Obohacuje sa aj tým, že užíva cudziu vec bez toho, aby vynaložil náklady, ktoré by, ak by konal v súlade s právom, vynaložiť mal. Ide o skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia. Jeden z názorov tvrdí, že ak niekto ľubovoľným spôsobom užíva cudzie dielo bez niektorého z právnych dôvodov uvedených v zákone, spravidla ide o naplnenie skutkovej podstaty súkromnoprávneho deliktu bezdôvodného obohatenia. Iný z názorov tvrdí, že povinnosť na vydanie bezdôvodného obohatenia nastupuje až vtedy, ak k vráteniu neoprávnene získaných majetkových hodnôt nemôže dôjsť v rámci konkrétneho právneho vzťahu medzi účastníkmi podľa príslušných ustanovení, ktoré sa na daný pomer vzťahujú a neprichádza do úvahy ani zodpovednosť za škodu, ak sú vo vzťahu dvoch subjektov splnené podmienky na dosiahnutie toho istého výsledku z titulu náhrady škody, neprichádza do úvahy aplikácia ustanovení o bezdôvodnom obohatení (Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 - 450. Komentár. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2019, 1634 s.). V danom prípade má teda odvolací súd za to, že hoci sa majetok žalovanej nezväčšil zverejňovaním diel verejnosti a z uvedenej stránky nemala ani majetkový prospech, a tým, že diela boli sprístupňované verejnosti bez uzavretia rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy a bez toho, že by platila žalobcovi ako organizácii kolektívnej správy obvyklú odmenu za použitie diel, sa jej majetok ani nezmenšil o túto obvyklú odmenu, čím vzniklo u žalovanej k vzniku bezdôvodného obohatenia. Ako vyplýva z ustanovenia § 458a Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka má odvolací súd za to, že výška bezdôvodného obohatenia je najmenej vo výške sumy za získanie licencie v čase neoprávneného zásahu do autorského práva. Na určenie obvyklej výšky za získanie licencie žalobca predložil dostatočné množstvo dôkazov, konkrétne predkladal sadzobníky z krajín Európskej únie, ktoré majú vo svojom právnom poriadku zakotvené rozšírené hromadné licencie, a v ktorých prišlo k obdobnému projektu ako je webumenia.sk. Pokiaľ ide o výšku priznanej odmeny tá nebola žalovanou spochybnená, tak ako ani výpočet žalobcu, ku ktorému dospel k výške uvedenej sumy. Súd prvej inštancie dostatočne, podrobne, detailne a náležitým spôsobom odôvodnil priznanie uvedenej sumy bezdôvodného obohatenia (pozri odsek 51. odôvodnenia napadnutého rozsudku) na ktoré odôvodnenie poukazuje aj odvolací súd a s ktorým sa s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. v celom rozsahu stotožňuje.
15. Za nedôvodnú považuje odvolací súd námietku žalovanej ohľadom nesprávnej aplikácie sudcovskej koncentrácie. V konaní na súde prvej inštancie vzhľadom na čas, v ktorom prebiehalo konanie, mal súd právo aplikovať ustanovenia o sudcovskej koncentrácii, kde nepripustil vykonanie dôkazu, ktorý mala žalovaná možnosť uplatniť skôr. Odvolací súd sa nestotožňuje, že žalobný nárok nebol v konaní dostatočne konkretizovaný, že nebolo zrejmé ku aký dielam a v akej výške si žalobca uplatňuje bezdôvodné obohatenie. Zo žaloby bolo zrejmé, že žalobca ako organizácia kolektívnej správy si na základe toho, že nebola uzavretá rozšírená hromadná licencia k dielam aj u tých autorov, ktorý nezastupujú autorov, teda išlo o všetky diela, ktoré nemajú charakter voľných diel. Žalobca nepredložil súdu ani žalovanej vylúčenie rozšírenie hromadnej licenčnej zmluvy z dôvodu. Ak mala žalovaná vedomosť, že má uzavreté licenčné zmluvy s jednotlivými autormi a mala za to, že takéto licenčné zmluvy mohli spochybniť nárok žalobcu bolo jej povinnosťou tieto zmluvy predložiť alebo požiadať o pripojenie spisu sp. zn. 16Ca/11/2019, nakoľko o týchto dôkazoch musela mať vedomosť už pred pojednávaním konanom dňa 09.02.2023. Nakoľko konanie podľa C.s.p. je kontradiktórne, má aj žalovaná strana povinnosť tvrdenia skutočností na svoju obranu, a to najmä popretím skutkových tvrdení a predložením dôkazov na podporu svojich tvrdení. Žalovaná túto svoju povinnosť nesplnila, nespochybnila nijakým spôsobom výšku požadovanej sumy. V danom prípade teda boli splnené podmienky na aplikáciu ustanovenia o sudcovskej koncentrácii konania a súd prvej inštancie svoje závery aj náležite svoje závery o použití sudcovskej koncentrácie náležite odôvodnil. Žalobca nikdy netvrdil, žeby sa nachádzal v dôkaznej núdzi a odvolaciemu súdu nie je zrejmé ako k takémuto záveru žalovaná dospela. Pokiaľ ide o výzvu podľa § 58 ods. 1 písm. d) a e) AZ tak to nepreukazuje dôkaznú núdzu, ale ide o prostriedok ochrany autorského práva. Na uplatnenie uvedeného prostriedku mal žalobca podľa zákona právo.
15.1. Ako už bolo uvedené v predchádzajúcom odseku má odvolací súd za to, že žaloba žalobcu spĺňala všetky zákonné náležitosti. Žalobca náležite odôvodnil svoj nárok a bolo z neho zrejmé čoho sa domáha. Obrana žalovanej spočívala v nesprávnom pochopení inštitútu rozšírenej hromadnej licencie. Na základe tohto inštitútu zastupuje žalobca všetkých autorov, ak títo nevylúčia správu prostredníctvom hromadnej rozšírenej licencie. Pokiaľ ide o počet diel a návštevnosť uvedenej stránky, tak zo žaloby a predložených dôkazov bolo jednoznačne preukázané koľko diel malo byť zverejnených žalovanou a aká bola návštevnosť v jednotlivých mesiacoch. Tu odvolací súd poukazuje, že išlo o verejne dostupné informácie, ktoré zverejňovala samotná žalovaná a tá ich nijakým spôsobom nespochybnila.
16. Ďalšími námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní (tvrdenia o kontumačnom rozsudku) sa odvolací súd opätovne nezoberal, keď tieto nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci, sú v rovine úvah bez podloženia relevantných dôkazov. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strán konania na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05).
17. Odvolací súd mal za to, že žalobca v konaní preukázal, že je organizáciou kolektívnej správny a disponuje oprávnením uzatvoriť rozšírenú kolektívnu zmluvu, ktorá ho oprávňuje aj na zastupovanie tých autorov, ktorý s ním nemajú uzavretú zmluvu o výkone správy, ak výslovne takúto správnu písomne nevylúčili. Žalovaná ako prevádzkovateľ stránky www.webumenia.sk zasiahla do majetkových práv autorov, na uvedenú skutočnosť bola žalobcom upozornená, bola vyzvaná na uzavretie rozšírenie hromadnej licencie. Žalovaná bez uzavretia licencie zverejňovala diela a išlo o zverejnenie diel, pri ktorých by mohlo ísť o uplatnenie diela bez odmeny pre autorov. Tým pádom vzniklo bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej, ktoré je povinná vydať žalobcovi, a ktoré spočíva v obvyklej odmene, ktorú by musela vynaložiť na získanie diela.
18. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v spojení v spojení s opravným uznesením č. k. B1-23Ca/13/2017-344 zo dňa 03.augusta 2023 vo vyhovujúcej časti (výrok I.) podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil vrátene výroku o náhrade trov konania (výrok III.) o ktorých súd prvej inštancie správne rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., teda podľa pomeru úspechu žalobcu v konaní, keď pri rozhodovaní o nároku náhradu trov konania neprihliadol na nepatrný neúspech v časti nekvantifikovaného príslušenstva žalovanej pohľadávky.
19. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 , v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalovanej nevyhovel a napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, mal žalobca v odvolacom konaní plný úspech a vznikol mu voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p. ).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).