Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Sa-54-2020.pdf
PDF · 124.66 KB
Case nature
Area
Subarea
6Sa/54/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobcu: R. T., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť C. E., bez dokladu totožnosti, toho času miesto pobytu Ú. P. K. P. N., V. XX, F., zastúpený Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, Košice, proti žalovanému: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trnava, Paulínska 13, 917 01 Trnava, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 16.09.2020, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BA9-91-017/2020-AV zo dňa 14.08.2020, takto
rozhodol:
I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trnava, Paulínska 13, 917 01 Trnava č. PPZ-HCP-BA9-91-017/2020-AV zo dňa 14.08.2020, týkajúce sa žalobcu: R. T., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť C. E., bez dokladu totožnosti.
II./ N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca: R. T., nar. XX.XX.XXXX, bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.
III./ Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 16.09.2020 domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-BA9-91-017/2020-AV zo dňa 14.08.2020, ktorým žalovaný podľa zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov", resp. „ZoPC") preskúmavaným rozhodnutím podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC rozhodol o zaistení žalobcu na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 14.11.2020, na účel výkonu administratívneho vyhostenia.
2. S napadnutým rozhodnutím žalovaného žalobca nesúhlasil v celom jeho rozsahu z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Napadnuté rozhodnutie žalovaného je taktiež nedostatočne odôvodnené z pohľadu účelnosti a efektivity zaistenia žalobcu, či existencie prekážok vyhostenia, čo spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť.
3. V krajine pôvodu žalobcu v C. pretrváva nebezpečenstvo teroristických útokov a únosov, pričom v severnej a západnej časti C. koaličné vojská pokračujú vo vykonávaní vzdušných operácií proti Daešu. Rovnako v Turecku, kde má byť žalobca údajne vrátený, dochádza zo strany tureckých štátnych orgánov vo vzťahu k C. utečencom ku konaniu nezlučiteľnému s čl. 3 Dohovoru, pričom na jeho území preukázateľne dochádza aj k tzv. nepriamemu refoulement v zmysle § 81 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, kedy je utečenec z územia Turecka vrátený na územie C., kde mu hrozí vážne bezprávie, či neľudské zaobchádzanie až smrť. Žalovaný však v konaní nijakým spôsobom nezisťoval, aké podmienky prevládajú v domovskej krajine žalobcu a aké zaobchádzanie by žalobcovi hrozilo v prípade jeho návratu
do tejto krajiny. Rovnako tieto skutočnosti nezisťovali slovenské orgány ani vo vzťahu k Turecku, ktoré nanajvýš formalistický prehlásili za bezpečnú krajinu, pričom nie je zrejmé, aké dôkazy žalovaný vykonal za týmto účelom. Vyhostenie do C. aj Turecka by znamenalo porušenie čl. 3 Dohovoru a ustanovení zákona o pobyte cudzincov (§81). Zo všeobecne dostupných informácií vyplýva, že aj napriek tomu, že v krajine pôvodu účastníka konania v C. C. premiér už dňa 9. decembra 2017 oznámil porážku Daešu, stále na celom území C. pretrváva nebezpečenstvo teroristických útokov a únosov, pričom v ďalšom poukazoval na správy preukazujúce nepriaznivú bezpečnostnú situáciu v C..
4. Zdôraznil, že v predmetnej veci neprichádza do úvahy ani vrátenie žalobcu na územie inej členskej krajiny alebo tretej krajiny, a to ani Turecka, nakoľko z vyjadrenia žalobcu vyplynulo, že po celú dobu úteku z C. prechádzal viacerými krajinami bez oprávnenia na pobyt v tej ktorej krajine a bez toho, aby bol zadržaný príslušnými orgánmi. Jeho tranzit územím tej ktorej krajiny preto ani nie je možné dostatočne a hodnoverne preukázať. Žiadna iná tretia krajina, t. j. ani Turecko, teda neprijme žalobcu na svoje územie, nakoľko na to neexistuje žiaden právny dôvod, ani zákonný podklad. V inom členskom štáte žalobca o azyl nepožiadal. Žalobca považuje rozhodnutie žalovaného, ktorým má byť formálne vyhostený na územie Turecka, iba za účelovú snahu odôvodniť zaistenie žalobcu čisto z formálneho hľadiska, nakoľko slovenským orgánom na základe ich dlhodobej praxe musí byť známa skutočnosť, že tretia krajina neprijme na svoje územie cudzieho štátneho príslušníka (a teda nie svojho občana), ktorý na jej území nemá udelené povolenie na pobyt, ani sa nejedná o tranzit jej územím do inej cieľovej krajiny, a ani sa nejedná o readmisiu. Zaistenie žalobcu za účelom jeho údajného vyhostenia do Turecka je čisto formalistické. Z verejne dostupných informácií je navyše preukázané, že Turecko už nie je schopné zvládať veľký nápor utečencov z C. a iných krajín, a preto na jar 2020 odmietlo ďalej plniť aj zmluvu uzatvorenú s EÚ o vracaní zamietnutých žiadateľov o azyl zadržaných na gréckom území z územia Grécka späť do Turecka. Poukazoval pritom na správy rôznych organizácii (Human Rights Watch, Amnesty International, Stanovisko UNHCR k situácii na turecko-európskej hranici, Správy TASR z 29.02.2020) preukazujúce, že zaobchádzanie s utečencami na území Turecka nie je dlhodobo v súlade s medzinárodnými štandardami ochrany ich základných ľudských práv a že na jeho území dochádza k následnému vracaniu utečencov na územie C., čo vyplýva z verejne dostupných informácii spravodajstva, či Úradu Vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR).
5. Mal za to, že žalobca sa nachádza v zaistení čisto formálne, bez akéhokoľvek reálneho predpokladu zrealizovania návratu do inej tretej krajiny, keďže v jeho veci existujú právne, aj faktické prekážky vyhostenia a neexistuje žiadna tretia krajina, ktorá by ho bola ochotná prijať. Vyhostenie na územie C. či Turecka by navyše ani nebolo prípustné pre jeho rozpor s čl. 3 Dohovoru. Dával do pozornosti tú skutočnosť, že z ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, kasačného súdu, ako aj Ústavného súdu SR vyplýva, že medzi zaistením a účelom zaistenia, t. j. medzi konaním o zaistení a konaním o odsune je vzájomná súvislosť a v žiadnom prípade sa nejedná o oddelené konania (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sza/8/2015, sp. zn. lSZa/7/2016, sp. zn. 10Szak/11/2016 z 17.10.2016, sp. zn. lSZa/9/2016 a nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010).
6. Vzhľadom na skutočnosti uvedené v správnej žalobe považoval zaistenie žalobcu za nezákonné a v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru, pretože nie je predpoklad, že bude možné zrealizovať administratívne vyhostenie a naplniť účel zaistenia. Žalovaný v konaní nedostatočne zistil skutkový stav veci najmä tým, že v rozhodnutí absentuje jeho vyjadrenie a úvaha k prípustnosti vrátenia žalobcu na územie C., či Turecka s ohľadom na potrebu dodržiavania čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vrátením žalobcu na územie C., ako aj Turecka, jednoznačne dôjde k porušeniu čl. 3 Európskeho dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Žalovaný nevykonal žiadne dokazovanie o bezpečnostnej situácii v Turecku, ani v C. a preto nebolo možné dospieť k jednoznačnému a presvedčivému záveru o neexistencii rizika utrpenia vážnej ujmy žalobcovi. V súvislosti so skúmaním a vyhodnocovaním existencie prekážok vyhostenia v prejednávanej veci bolo zisťovanie skutkového stavu žalovaným obzvlášť nedostatočné.
7. Dodal, že zlá situácia v C. je tak všeobecne známa, čo je dôvodom, pre ktorý Slovenská republika už po dobu niekoľkých rokov od vypuknutia ozbrojeného konfliktu nevyhosťuje štátnych príslušníkov C. na jeho územie. Uvedené je zrejme dôvodom, pre ktorý sa slovenské orgány rozhodli vo formálnej rovine odôvodniť zaistenie C. občana jeho údajným vyhostením na územie Turecka, avšak bez najmenšieho predpokladu úspešnosti takéhoto postupu a bez čo najmenšej snahy overenia si toho, aké zaobchádzanie by mu eventuálne na území Turecka, ako C. občanovi, hrozilo. Zaisťovanie zjavne
nevyhostiteľných cudzincov na území Slovenskej republiky neprispeje k vyššej ochrane územia SR (keďže takýto cudzinci budú po uplynutí zákonnej doby prepustení z dôvodu uplynutia doby zaistenia a bezúspešnosti zrealizovania účelu zaistenia), iba prispeje k hromadnému porušovaniu Európskeho dohovoru a prepínaniu kapacít útvarov policajného zaistenia, čo bude mať v neposlednom rade za následok aj hromadné sťažnosti zaistených cudzincov k medzinárodných súdnym orgánom a inštitúciám.
8. Takisto poukazoval nato, že žalobca sa v zaistení nachádza spolu s manželom F. R. M. M., nar. XX.XX.XXXX a maloletým dieťaťom Y. F., nar. XX.XX.XXXX, ktorí boli zaistení na základe samostatných rozhodnutí žalovaného, pričom navrhoval, aby súd posudzoval ich veci vo vzájomnej súvislosti s cieľom nerozdelenia rodiny. Vyššie vytýkanými nedostatkami, týkajúcimi sa návratu do Turecka a C., sa mal žalovaný podľa názoru žalobcu zaoberať o to viac, že sa v prejednávanom prípade jedná o cudzinca
- matku s 1 maloletým dieťaťom.
9. Dával do pozornosti článok 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, v zmysle ktorého záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí. Vo veciach zaisťovania maloletých cudzincov zdôrazňuje rozhodovacia prax Európskeho súdu pre ľudské práva a kasačného súdu potrebu obozretného posudzovanie takýchto prípadov zaisťovania rodín cudzincov s maloletými deťmi (rozsudok ESĽP vo veci Muskhadzhiyeva a ďalší proti Belgicku a Popov proti Francúzsku, rozsudok kasačného súdu sp. zn. 10Szak/11/2016 z 17.10.2016, sp. zn. 10Sza/12/2016 z 14.06.2016).
10. Žalovaný rozhodnutím o zaistení č. PPZ-HCP-BA9-91-017/2020-AV zo dňa 14.08.2020 zaistil žalobcu dňa 14.08.2020 o 09.00 hod. podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 14.11.2020 a umiestnil ho v Ú. P. K. P. N. F.. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že nevyhnutným podkladom na zaistenie v zmysle citovaného právneho ustanovenia je preukázanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ktoré vydal správny orgán pod č.p. PPZ-HCP-BA9-91-013/2020-AV zo dňa 13.08.2020.
11. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 21.09.2020 uviedol, že žiada správnu žalobu zamietnuť. K námietkam právneho zástupcu účastníka konania ohľadom návratu účastníka do krajiny Turecka uviedol, že správny orgán rozhodol o tom, že v prípade účastníka konania bude začatý výkon vyhostenia do Turecka, nakoľko sa jedná o bezpečnú krajinu, respektíve jej časti, čo potvrdil aj svojím vyjadrením účastník konania, pričom sám uviedol, že sa na územie Turecka môže vrátiť, pričom tam v minulosti žil päť rokov. Zo skúseností správneho orgánu je nám zrejmé, že vyhostenie štátnych príslušníkov tretej krajiny do Turecka je možné a reálne, avšak je v súčasnosti ovplyvnené dopravou vzhľadom na pandemickú situáciu. Uvedené však nevie ovplyvniť správny orgán, nakoľko ide o globálny problém. K zabezpečeniu si hodnoverných podkladov k bezpečnostnej situácii v Turecku, resp. v jeho častiach zabezpečil a preveril aj online podklady z Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky. Dodal, že nezistil prekážky administratívneho vyhostenia účastníka konania a jeho výkonu, ktoré by bránili bezpečnému návratu a odsunu. Účastník konania môže do uvedenej krajiny cestovať, nakoľko určitý čas tam pobýval, politická situácia v oblastiach a vo väčšej časti Turecka je stabilná, nie sú v týchto častiach závažné vojnové konflikty alebo zaznamenané porušovanie ľudských práv a slobôd. Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR v súvislosti s aktuálnou bezpečnostnou situáciou odporúča zvážiť nevyhnutnosť cestovania do určitých oblastí Turecka. Uvedené sa však nevzťahuje na všetky oblasti Turecka a Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR striktne nezakázalo cestovanie do uvedenej krajiny ako celku. Bezpečnostná situácia je zrovnateľná s Európou. Turecko, ako tretia krajina, podľa smernice 2013/32/EÚ o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany, ktorou sa stanovujú spoločné procesné normy a záruky pre osoby, ktoré v členských štátoch EU žiadajú o medzinárodnú ochranu, možno považovať za bezpečnú, pretože spĺňa všetky podmienky stanovené v článku 38 smernice 2013/32/EÚ (koncepcia bezpečnej tretej krajiny). Účastník konania vo svojej výpovedi uviedol, že v Turecku žil päť rokov a nikde neuviedol, že by tam mal akékoľvek problémy.
12. S poukazom na § 88 ods. 2 ZoPC uviedol, že v takýchto prípadoch je potrebné, aby bol účastník konania k dispozícii správnemu orgánu, byť zaistený, aby bolo možné vykonať všetky úkony k reálnemu a fyzickému výkonu administratívneho vyhostenia a tým aj eliminovať riziko úteku a skrývania sa, ktoré považujeme u účastníka konania za reálne, keďže nemá na území Slovenskej republiky a členských
štátov oprávnený pobyt, bolo mu vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení. Podľa správneho orgánu a spísanej zápisnice o podaní vyjadrenia zo dňa 13.8.2020 mal za to, že účastník konania vedel o nelegálnom pobyte, nevykonal žiadne opatrenia, aby si zabezpečil oprávnenosť pobytu, prípadne si pobyt iným zákonným spôsobom zlegalizoval. V zápisnici sa vyjadril, že jeho cieľom bola Nemecká republika a zamestnanie. Existencia rizika úteku predstavuje rozhodujúci prvok pri stanovení, či sa má alebo nemá lehota na dobrovoľný odchod poskytnúť a pri rozhodovaní o potrebe zaistenia. Členské štáty musia pri posudzovaní existencie rizika úteku vychádzať z objektívnych kritérií stanovených vo vnútroštátnych predpisoch.
13. Žalovaný mal za to, že vyššie uvedené v spojitosti s rozhodnutím o zaistení náležite a dostatočne odôvodňujú dobu a potrebu zaistenia a pristupovali k účastníkovi konania individuálne a na základe aktuálneho konania. Orgány Policajného zboru zodpovedné za realizáciu výkonu vyhostenia vykonajú maximum možných úkonov, ktoré budú smerovať k zaistenie fyzickej realizácie výkonu vyhostenia v čo najkratšie možno čase aby pozbavenie osobnej slobody účastníka konania bola čo najkratšie a zásah do jeho práv bol čo najmenší.
14. K vyjadreniam právneho zástupcu účastníka konania ohľadom tej skutočnosti, že žalobca je zaistený aj spolu so svojim dieťaťom a mužom uviedol, že správny orgán sa pri umiestňovaní maloletého spolu s rodičmi do útvaru policajného zaistenia zaoberal aj Dohovorom o právach dieťaťa, kde sa v článku 9 pod názvom Odlúčenie od rodičov uvádza nasledovné: „Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, okrem prípadov, keď príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom jednaní určia, že takéto oddelenie je potrebné v najlepšom záujme dieťaťa." Mal za to, že tým, že maloletého umiestnil spoločne s jeho rodičmi v jednom zariadení, chránil najlepšie záujmy maloletého a nepretrhol tak rodinné väzby členov tejto rodiny. Zároveň správny orgán poukazoval aj na tú skutočnosť, že do uvedeného zariadenia sa v samostatnom konaní umiestňuje aj matka dieťaťa. Tým, že správny orgán nerozdelil rodinu, dodržal zároveň aj základnú zásadu zachovania rodiny a právo dieťaťa byť v opatere svojho rodiča, teda právo na rodinný život. Poukazujúc na záujmy maloletého dieťaťa v zmysle Dohovoru o právach dieťaťa, aj keď umiestnenie maloletého dieťaťa v útvare policajného zaistenia spolu s jeho matkou je síce zásahom do práv dieťaťa, avšak podľa názoru správneho orgánu je v záujme maloletého dieťaťa, aby zotrvalo so svojim rodičom a nebolo od neho odlúčené a odovzdané pracovníkom sociálnej kurately, čo by podľa názoru správneho orgánu bolo horším zásahom do jeho práv. Správny orgán na základe získaných informácií od útvaru policajného zaistenia konštatoval, že útvar policajného zaistenia je zariadením, v ktorom sú vytvorené podmienky aj pre umiestnenie rodín s deťmi. Maloletým osobám spolu s rodičmi je zabezpečená každodenná osobná hygiena. Strava je deťom poskytovaná 5x denne (okrem raňajok, obeda a večere dostávajú deti navyše desiatu a olovrant), pediatrická zdravotná starostlivosť je poskytovaná na základe zmluvného vzťahu. V prípade jazykovej bariéry je k lekárskym vyšetreniam zabezpečený tlmočník do príslušného jazyka. Dodal, že spoločné zaistenie rodičov a ich dieťaťa je najlepší záujem dieťaťa a jeho rodičov, nakoľko sú spolu na jednom mieste bez odlúčenia.
15. Poukazoval na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.: II. ÚS 147/2013-50 z 09.10.2013, v ktorom sa uvádza: „Zaistený cudzinec teda nemusí byť z pohľadu čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru reálne a efektívne vyhostiteľný ihneď v okamihu zaistenia, keďže jeho vyhostenie je práve predmetom onoho konania, ktoré má viesť k rozhodnutiu o tom, či vyhostený bude alebo nie." Opačný výklad, teda, že zaistenie cudzinca je prípustné len u cudzinca, u ktorého je ihneď v okamihu zaistenia bez d'alšieho zjavné, že ho je ihneď možné vyhostiť, by vlastne robil zaistenie, na účely konania o vyhostení podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru neprípustný, čo výslovne odporuje zneniu tohto ustanovenia. Účelom zaistenia je mať osobu vo fyzickej dispozícii a zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch ju aj v tejto fyzickej dispozícii mal, ak voči nej prebieha vyhosťovacie konanie, aby vôbec mohlo byť vyhostenie realizované a v tomto kontexte treba aj vnímať nevyhnutnosť zaistenia, pričom pri administratívnom zaistení nemusia byť naplnené dôvody ako pri väzbe v trestnom konaní (Nález Ústavného súdu SR č. k. II.ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010). Záverom dodal, že považuje zaistenie na výkon vyhostenia za účelné a efektívne a uvedené bude aj naďalej skúmať a prehodnocovať. Taktiež máme za to, že rozhodnutie vychádzalo so spoľahlivo a dostatočne zisteného skutkového stavu veci a je náležíte a riadne odôvodnené a nemohlo byť v danom v prípade nahradené inými, menej prísnymi donucovacími prostriedkami. Konštatoval, že právny zástupca účastníka konania nepredložil žiadne
dôkazy ani neuviedol žiadne iné skutočnosti, ktoré by zmenili skutkový stav veci na základe ktorého by správny orgán mal konať inak a naďalej považujeme zaistenie účastníka konania za zákonné a efektívne
16. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
17. Podľa § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.
18. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
19. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.
20. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
21. Podľa čl. 3 Dohovoru, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
22. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor"), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
23. Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej „Návratová smernica") Využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.
24. Podľa čl. 15 ods. 1, druhá veta Návratovej smernice, Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.
25. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
26. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, Zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.
27. Podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas.
28. Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, Záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.
29. Podľa článku 9 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom prípade, napríklad, ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.
30. Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými stranami.
31. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok"), Tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
32. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
33. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
34. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
35. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
36. Pokiaľ sa týka súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia, správny súd právne uzatvára:
37. Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- BA9-91-017/2020-AV zo dňa 14.08.2020, ktorým žalovaný zaistil žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia a stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 14.11.2020 (§ 88 ods. 4 ZoPC) s tým, že ho umiestnil v J..
38. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody v zmysle čl. 5 Dohovoru bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z daného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.
39. Správny súd poukazuje najmä na to, že správna žaloba vo veciach zaistenia sa posudzuje neformálne (§ 206 ods. 3 SSP), pričom za kľúčovú námietku považuje žalobnú námietku týkajúcu sa tej skutočnosti, že žalobca sa v zaistení nachádza spolu so svojimi rodinnými príslušníkmi - manželom a s jedným maloletým dieťaťom, ktorí boli zaistení na základe samostatných rozhodnutí žalovaného. Ohľadne danej námietky žalobca uviedol, že v odôvodnení rozhodnutia žalovaného nemožno nájsť zmienku o tom, akým spôsobom sa táto skutočnosť prejavila pri posúdení správneho orgánu, či ide o primerané opatrenie a či nie je možné uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia. Mal
zato, že takýto zásah je nielenže neprimeraný a vyznačujúci sa nedostatkom individuálneho posúdenia okolností veci, ale je zároveň aj v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá poukazuje na to, že umiestňovanie maloletých detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody, je porušením čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Správny súd s poukazom na judikatúru uvedenú nižšie vyhodnotil danú námietku ako dôvodnú.
40. Správny súd uvádza, že zaistenie žalobcu nemožno posudzovať izolovane, ale tieto prípady (zaistenie jeho maloletého dieťaťa, ako aj manžela) musia byť posudzované vo vzájomných súvislostiach. Kasačný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôrazňoval potrebu posudzovať v prípade zaistenia maloletých detí najlepší záujem dieťaťa v zmysle čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa. Deti by pritom nemali byť postihované obmedzením osobnej slobody pre imigračné postavenie ich rodičov.
41. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody, a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu. Rovnako vo viacerých prípadoch rozhodol, že umiestnenie detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody, bolo porušením čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
42. V tomto kontexte súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovanú v rozsudku sp. zn. 10Sza/12/2016 zo dňa 14.6.2016 (Judikát roka 2017). V zmysle predmetného rozsudku správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére), postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach.
43. Kasačný súd považoval za dôležité tiež zdôrazniť, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov (t.j. za to, že ich rodičia cestujú bez potrebných dokladov, resp. s pozmenenými, dokonca falšovanými dokladmi), ani za ich predchádzajúce správanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku. Pritom poukazoval na rozhodovaciu prax ESĽP vyjadrenú v rozsudku zo dňa 19.01.2012 vo veci Popov proti Francúzsku sťažnosť č. 39472/07 a 39474/07, rozsudku zo dňa 12.10.2006 vo veci Mubilanzila Mayeka a Kaník Mitunga v. Belgicko (sťažnosť č. 13178/03) a rozsudku zo dňa 19.01.2010 vo veci Muskhadzhiyeva i. v. Belgicko (č. 41442/07).
44. Z tohto pohľadu treba identifikovať intenzitu zásahu do súkromného a rodinného života žalobcu v dôsledku napadnutého rozhodnutia o zaistení a intenzitu porušenia zákona, ktoré viedlo k jeho vydaniu. Zo samotnej podstaty princípu primeranosti totiž vyplýva, že sa hodnotí „niečo k niečomu", v danom prípade to mal byť verejný záujem spočívajúci v ochrane verejného poriadku s právom na súkromný a rodinný život cudzinca. Teda jeho ponechaním v zaistení by z pohľadu maloletého cudzinca došlo k porušeniu princípu sledovania jeho najlepšieho záujmu. S poukazom na vyššie uvedenú judikatúru má správny súd za to, že žalovaný nepostupoval obozretne pri zaistení maloletého cudzinca a jeho umiestnení v útvare policajného zaistenia.
45. Pokiaľ ide o vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia zo strany súdu tieto nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015).
46. S prihliadnutím na právne závery vedúce k zrušeniu napadnutého rozhodnutia žalovaného preto správny súd z dôvodu procesnej ekonómie ostatné žalobné dôvody uplatnené v podanej správnej žalobe podrobnejšie nevyhodnocoval.
47. Preto správny súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.
48. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.