Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6S/2/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Tobiašovej a členov senátu JUDr. Kataríny Morozovej Nemcovej a JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD. v právnej veci žalobcu žalobcu K.B.FRUTOS s.r.o., so sídlom Prešov, Jilemnického 1, IČO: 31 679 129, zast. JUDr. Eugen Kostovčík, advokát so sídlom v Košiciach, Gelnická 33, proti žalovanému Daňový úrad Prešov, Hviezdoslavova 7, Prešov o preskúmanie zákonnosti opatrenia a postupu žalovaného zo dňa 12.11.2018 číslo: XXXXXXXXX/XXXX, na základe všeobecnej správnej žaloby, takto

rozhodol:

Z r u š u j e opatrenie žalovaného - oznámenie zo dňa 12.11.2018 číslo: XXXXXXXXX/XXXX a vracia vec žalovanému na ďalšie konanie.

P r i z n á v a žalobcovi nárok na úplnú náhradu trov konania voči žalovanému.

odôvodnenie:

I.

Priebeh administratívneho konania 1. Z administratívneho spisu správcu dane správny súd zistil, že Daňový úrad Prešov vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2011. Na základe výsledkov kontroly správca dane vydal dodatočný platobný výmer č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Tim zo dňa 01.08.2013, ktorým žalobcovi znížil nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie marec 2011 zo sumy 354 754,54 eur na sumu 96 098,46 eur. Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/XXXX zo dňa 04.11.2013 dodatočný platobný výmer Daňového úradu Prešov zrušilo a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie. Rozhodnutím č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX zo dňa 04.08.2014 Daňový úrad Prešov určil daňovému subjektu rozdiel v sume 270 965,22 eur, t.j. znížil nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie marec 2011 zo sumy 354 754,54 eur na sumu 83 789,32 eur. Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím č. XXXXXXX/X/ XXXXXX/XXXX/XXXX zo dňa 25.11.2014 potvrdilo rozhodnutie Daňového úradu Prešov č. XXXXXXX/ X/XXXXXXX/XXXX zo dňa 04.08.2014. Žalobu proti vyššie uvedenému rozhodnutiu Krajský súd v Prešove rozsudkom sp.zn. -85 zo dňa 29.09.2015 zamietol. Najvyšší súd SR rozsudkom sp.zn. zo dňa 30.05.2017 rozsudok Krajského súdu v Prešove zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného č. XXXXXXX/1/XXXXXX/XXXX/XXXX zo dňa 25.11.2014 spolu s rozhodnutím Daňového úradu Prešov č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Tim zo dňa 04.08.2014 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Daňový úrad Prešov rozhodnutím č. XXXXXX/XXXX zo dňa 04.05.2018 určil žalobcovi rozdiel v sume nadmerného odpočtu 270 965,22 eur za zdaňovacie obdobie marec 2014, t.j. znížil nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie marec 2011 zo sumy 354 754,54 eur na sumu 83 789,32 eur. Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 24.08.2018 zrušilo rozhodnutie Daňového

úradu Prešov č. XXXXXX/XXXX zo dňa 04.05.2018 a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie. V rozhodnutí zaviazalo správcu dane, aby v ďalšom konaní konanie zastavil podľa Daňového poriadku. Daňový úrad Prešov rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 14.09.2018 zastavil konanie na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2011 u daňového subjektu. Daňový subjekt podal dňa 07.09.2018 žiadosť o vrátenie DPH za marec 2011. Dňa 17.10.2018 daňový subjekt podal žiadosť o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania. Správca dane v oznámení č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 12.11.2018 oznámil daňovému subjektu, že jeho žiadosti nevyhovuje z dôvodu, že priznanie sankčného úroku v zmysle Daňového poriadku nie je možné.

2. Žalobca podaním zo dňa 08.10.2018 požiadal o vydanie rozhodnutia o priznaní úroku z omeškania. Svoje podanie odôvodnil tým, že Daňový úrad Prešov rozhodnutím zo dňa 04.05.2018 č. XXXXXX/ XXXX znížil daňovému subjektu nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie marec 2011 zo sumy 354 754,54 eur na sumu 83 789,32 eur. Rozdiel predstavuje 270 965,22 eur. Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím zo dňa 24.08.2018 č. XXXXXXXXX/XXXX zrušilo rozhodnutie Daňového úradu Prešov zo dňa 04.05.2018 č. XXXXXX/XXXX a vec vrátilo na ďalšie konanie a rozhodnutie. Daňový úrad Prešov rozhodnutím zo dňa 14.09.2018 č. XXXXXXXXX/XXXX konanie zastavil. Zadržiavaná suma nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2011 vo výške 270 965,22 eur bola daňovému subjektu vrátená dňa 21.09.2018. Podľa § 165 ods. 7 Daňového poriadku sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona. Z uvedeného vyplýva, že podľa Daňového poriadku sa posudzuje aj sankčný úrok, ktorý bol povinný platiť správca dane podľa - 7 z neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu.

II.

Zhrnutie napadnutého opatrenia žalovaného

2. Daňový úrad Prešov oznámením zo dňa 12.11.2018 oznámil žalobcovi, že žiadosti žalobcu o priznanie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky ( o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov) nevyhovuje z dôvodu, že priznanie tohto sankčného úroku v zmysle Daňového poriadku nie je možné. III. Argumenty žalobcu v podanej žalobe

3. Voči opatreniu - oznámeniu žalovaného zo dňa 12.11.2018 č. XXXXXXXXX/XXXX podal žalobca v zákonom stanovenej lehote správnu žalobu, v ktorej namietal nesprávne právne posúdenie veci, v dôsledku ktorého došlo k ukráteniu žalobcu na jeho právach a právom chránených záujmoch. Žalobca v žalobe poukázal, že žalovaný v napadnutom oznámení argumentoval, že priznanie sankčného úroku v zmysle Daňového poriadku nie je možné. Sankčný postih správcu dane (sankčný úrok) za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu bol zavedený , ktorým sa s účinnosťou od 01.01.2004 zmenil a doplnil zákon č. 511/1192 Zb. V dôvodovej správe k Daňovému poriadku v § 165 sa uvádza, že: „v navrhovanom ustanovení sa navrhuje ponechať sankčný systém, ktorý bol zavedený zákonom, počnúc rokom 2004“. Dôvodová správa je dokument vysvetľujúci hlavné dôvody návrhov zmien a tvorby nových zákonov, ich účel, úmysel, cieľ a predstavuje záväznú výkladovú smernicu. To znamená, že sankčný úrok zavedený je aj po 01.01.2012 súčasťou existujúcich daňových vzťahov daňového subjektu a štátu, čo jednoznačne vyplýva z ust. Daňového poriadku, podľa ktorého sankčný úrad podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona. Z ust. Daňového poriadku vyplýva, že právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti , teda do 31.12.2011, zostávajú zachované. Z uvedeného je možné prijať záver, že zachované zostávajú aj práva vyplývajúce pre žalobcu zo zadržiavaného nadmerného odpočtu uplatneného v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za marec 2011 a povinnosti vyplývajúce pre správcu dane zo zrušeného rozhodnutia Daňového úradu Prešov č. XXXXXX/XXXX zo dňa 04.05.2018. Ak žalovaný tvrdí, že priznanie sankčného úroku v zmysle Daňového poriadku nie je možné, potom jeho tvrdenie je v rozpore s ust. a Daňového poriadku. Oznámenie Daňového úradu Prešov zo dňa 12.11.2018 vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože žalovaný k zistenému skutkovému stavu prijal nesprávne právne závery. Žalobca poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp.zn.

, ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn. , ako aj rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp.zn. , ktorý bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn. . Na základe týchto skutočností žalobca žiadal nariadiť pojednávanie a zrušiť oznámenie žalovaného zo dňa 12.11.2018 a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania. IV. Vyjadrenie žalovaného k podanej žalobe 4. Žalovaný sa k správnej žalobe vyjadril podaním zo dňa 15.04.2019, v ktorom poukázal na základné fakty, ktoré predchádzali žalovanej veci a podotkol, že rozhodnutie žalovaného zo dňa 04.08.2014 o určení rozdielu v sume nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2011, ako aj posledné rozhodnutie žalovaného o určenie rozdielu boli vydané podľa ( „Daňový poriadok“) a preto nie je dôvod tvrdiť, že správca dane mal uplatňovať prechodné ustanovenie tohto - . Používať právny režim v danom čase preto nie je namieste. Na základe rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR zo dňa 24.08.2018 správca dane rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 14.09.2018 zastavil daňové konanie a toto rozhodnutie má účinky ex nunc, a nie ex tunc. Ustanovenie rieši len situácie, ak si daňový subjekt neplní povinnosti voči správcovi dane a správca dane vyrubí daňovému subjektu úrok z omeškania, a nie situácie akéhosi neoprávneného zadržiavania peňažných prostriedkov zo strany správcu dane, vrátane jeho výpočtu. Ak by správca dane vydal akési rozhodnutie o priznaní úroku z omeškania, konal by nad rozsah zákona, teda aj v rozpore s SR. Taktiež nie je možné tvrdiť, že správca dane cez ust. Daňového poriadku (teda cez zachovanie účinkov, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona zostávajú zachované) má povinnosti zo zrušených rozhodnutí. v znení neskorších predpisov v ust. riešil jednak situácie, ak si daňový subjekt neplnil svoje peňažné povinnosti voči správcovi dane, vtedy mu správca dne vyrubil sankčný úrok, a jednak situácie, ak správca dane neoprávnene zadržiaval peňažné prostriedky daňového subjektu, a vtedy mu správca dane zaplatil sankčný úrok. Pod pojmom neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky zákon definoval situácie uvedené v , ktoré predpokladali právoplatné rozhodnutie alebo nové právoplatné rozhodnutie, ktorým by bol priznaný vyšší nárok na nadmerný odpočet alebo na jeho neodpočítanú časť, a vtedy sa priznaný vyšší rozdiel nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítaná časť považoval za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky. V danom prípade nebol žiadnym novým rozhodnutím priznaný vyšší nárok na nadmerný odpočet alebo na jeho neodpočítanú časť. Z uvedeného dôvodu nie je možné ani v teoretickej rovine použiť toto ustanovenie v nadväznosti na a tak, ako to uvádza a požaduje žalobca. Daňového poriadku jedine v ust. rieši priznanie úroku daňovému subjektu, a to v prípade, ak správca dane vráti preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, a takáto situácia v danom prípade nenastala, pretože lehota na vrátenie nadmerného odpočtu bola zachovaná. K ust. a Daňového poriadku, ako aj k dôvodovej správe k tomuto ustanoveniu žalovaný argumentoval, že v dôvodovej správe k Daňového poriadku sa vôbec neuvádza, že účelom novej právnej úpravy bolo ponechať doterajší sankčný systém ako celok, teda nielen sankcionovanie daňových subjektov, ale aj správcu dane. Keďže úrok patrí do časti zákona s názvom „Sankcie“, znenie je potrebné vykladať v nadväznosti na vyššie uvedeného zákona (text za bodkočiarkou) a to tak, že sankcia sa uloží podľa o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom do 31.12.2011, ak skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31.12.2011, a ak je to pre daňový subjekt priaznivejšie. V danom prípade žiadna skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nenastala do 31.12.2011. Z uvedených dôvodov žalovaný považuje oznámenie Daňového úradu Prešov za správne, zákonné, založené na správnom právnom posúdení veci a preto navrhol žalobu zamietnuť. V. Replika žalobcu 5. K vyjadreniu žalovaného k žalobe zaslal svoje vyjadrenie žalobca podaním doručeným súdu dňa 19.06.2020. Argumentoval, že nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie marec 2011 nebol zadržiavaný na základe rozhodnutí žalovaného zo 04.08.2014, resp. zo dňa 04.05.2018, ale na základe rozhodnutia

- dodatočného platobného výmeru Daňového úradu Prešov zo dňa 01.08.2013 vydaného podľa Finančné riaditeľstvo SR síce zrušilo prvostupňové rozhodnutia správcu dane zo dňa 01.08.2013 a zo dňa 04.05.2018 a súd zrušil spolu s rozhodnutím odvolacieho orgánu aj prvostupňové rozhodnutie zo dňa 04.08.2014, právne účinky prvého rozhodnutia zo dňa 01.08.2013 však ostali zachované, pretože nadmerný odpočet vzhľadom na znenie ustanovenia

Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) nemohol byť vrátený, resp. bol vrátený až po vydaní rozhodnutia o zastavení konania zo dňa 14.09.2018. Rozhodnutie o zastavení daňového konanie zo dňa 14.09.2018 vo veci dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2011 má deklaratórny účinok a ex tunc potvrdzuje existujúci stav, teda nadmerný odpočet uvedený v daňovom priznaní za marec 2011 vo výške 354 754,54 eur. Žalobca súhlasí, že právna úprava úroku z omeškania v Daňovom poriadku oproti právnej úprave sankčného úroku podľa nie je optimálna, no ustanovením a Daňového poriadku sa vytvorila legislatívna fikcia, že režim sankčných úrokov nebol striktne ukončený k uvedenému dátumu 01.01.2012, ale v opodstatnených dôvodoch sa zachoval, nakoľko úlohou sankčných úrokov, ako to napovedá aj ich názov, bolo sankcionovať (trestať), poprípade reparovať škodu spôsobenú správcom dane alebo daňovým subjektom za porušenie povinností im vyplývajúcich z daňovo-právneho vzťahu. V tejto súvislosti žalobca poukázal na nález Ústavného súdu SR sp.zn. a nález Ústavného súdu SR sp.zn. zo dňa 08.10.2010. V zmysle týchto nálezov, podľa názoru žalobcu, takýto postup je nutné aplikovať na daný stav aj pri výklade ust. Je zrejmé, že žalovaný vec po právnej stránke posúdil nesprávne. Všeobecne v prípadoch stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita, t.j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy vzniknuté podľa zrušenej právnej normy riadia právnou normou novou. Neskorší zákon uznáva skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali. Uvedené vyplýva z a Daňového poriadku. Vznik právnych vzťahov existujúcich pred nadobudnutím účinnosti novej právnej normy, resp. právne nároky, ktoré z týchto vzťahov vznikli sa riadia zrušenou právnou normou (dôsledkom opačnej interpretácie stretu právnych noriem by bola pravá retroaktivita). Aplikuje sa tu princíp ochrany právnych vzťahov, ktoré vznikli v minulosti ( ). Zo slovného spojenia žalovaného, že ustanovenie Daňového poriadku nerieši situácie „akéhosi“ neoprávneného zadržiavania peňažných prostriedkov vyplýva, že žalovaný vec zjavne bagatelizuje. Nárok na vrátenie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov je svojou povahou nárokom hmotnoprávnym a je preto chránený ústavne zaručeným právom legitímneho očakávania uspokojenia daného nároku. Žalobca konštatoval, že žalovaný namieta, že za daných okolností podmienka existencie nového rozhodnutia, ktorým sa daň znižuje uvedená v ustanovení nie je splnená, pretože rozhodnutím zo dňa 14.09.2018 bolo daňové konanie na dani z pridanej hodnoty za marec 2011 zastavené. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný pri výklade a interpretácii znenia dospel k názoru, že zákonný pojem „nové“ právoplatné rozhodnutie, ktorým by bol priznaný vyšší nárok na nadmerný odpočet alebo na jeho neodpočítateľnú časť treba vykladať reštriktívne (zužujúco), vzťahujúc ho iba na prípady, keď sa vydá rozhodnutie vo veci samej. Ináč povedané, rozhodnutie o zastavení konania nie je rozhodnutím, ktorým sa priznáva vyšší nárok na nadmerný odpočet alebo na jeho neodpočítateľnú časť. Dôsledkom takejto interpretácie žalovaným vo vzťahu k skupine daňových subjektov, u ktorých došlo k vráteniu zadržiavanej sumy nadmerného odpočtu na základe rozhodnutia o zastavení konania, je vylúčenie tejto skupiny daňových subjektov z možnosti uplatňovať právo na zaplatenie sankčného úroku. Ide pritom o daňové subjekty v porovnateľnom postavení so skupinou daňových subjektov, u ktorých bol priznaný vyšší nárok na nadmerný odpočet alebo na jeho neodpočítateľnú časť priamo zmenou pôvodného právoplatného rozhodnutia daňového orgánu. Obdobím neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu je totiž podľa počet dní, ktoré uplynuli odo dňa, keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti v lehote podľa osobitného zákona, do dňa, keď správca dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky poukázal daňovému subjektu. K námietke žalovaného, že Daňový poriadok len v ust. rieši priznanie úroku daňovému subjektu, a to v prípade ak správca dane vráti preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, pričom takáto situácia v danom prípade nenastala žalobca argumentuje, že z ust. Daňového poriadku vyplýva, že sankčný úrok sa považuje za úrok z omeškania ( Daňového poriadku) a nie za daňový preplatok a úrok ( Daňového poriadku). K argumentácii žalovaného k rozsudkom krajských súdov a Najvyššieho súdu SR, že sú v nich riešené odlišné situácie, čo sa týka časového rozmeru, a preto nie je možné tvrdiť, že ide o identické prípady žalobca poukázal, že ide len o všeobecné konštatovanie žalovaného bez toho, aby konkrétne uviedol v čom sú prípady riešené v uvedenej judikatúre natoľko odlišné, že ich závery nie je možné aplikovať aj na daný prípad. Pre rozhodnutie je potrebné vychádzať z okolností, ktoré pre konkrétne rozhodnutie majú podstatný právny význam, a nie z okolností, ktoré podstatný právny význam nemajú. Aj z judikatúry Ústavného súdu SR vyplýva, že princíp právnej istoty v zmysle SR je založený nie len na rovnakom riešení tej istej právnej otázky, ktorá už bola právoplatne vyriešená,

ale aj na rovnakom riešení analogickej právnej otázky (Porovnaj napr. zo dňa 03.11.2006). Aj keď je možné, že v určitých okolnostiach sa prípady môžu odlišovať, v danej veci, rovnako aj v uvedenej judikatúre krajských súdov a Najvyššieho súdu SR rozhodujúcou skutočnosťou, ktorá má pre posúdenie veci zásadný právny význam je skutočnosť, že došlo k neoprávnenému zadržiavaniu finančných prostriedkov správcom dane a správcovi dane vznikla zákonná povinnosť zaplatiť daňovému subjektu úrok z omeškania, za ktorý sa v zmysle Daňového poriadku považuje sankčný úrok podľa ustanovení až 7 K tvrdeniu žalovaného, že úrok patrí do časti zákona s názvom „Sankcie“, znenie Daňového poriadku je potrebné vykladať v nadväznosti na Daňového poriadku (text za bodkočiarkou) a to tak, že sankcia sa uloží podľa v znení účinnom do 31. decembra 2011, ak skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31. decembra 2011, a ak je to pre daňový subjekt priaznivejšie, avšak v danom prípade žiadna skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nenastala do 31. decembra 2011 žalobca zdôraznil, že podľa ust. Daňového poriadku právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Z uvedeného je možné prijať záver, že zachované zostávajú aj práva vyplývajúce pre žalobcu a povinnosti vyplývajúce pre žalovaného z jeho zrušených rozhodnutí vrátane aj prvého rozhodnutia zo dňa 01.08.2013. Nárok na úrok z omeškania, ktorý si žalobca uplatňuje, sa pre potreby posúdenia relevantnej právnej úpravy neodvíja od momentu vrátenia neoprávnene zadržiavanej sumy nadmerného odpočtu, ale rozhodujúce je vydanie dodatočného platobného výmeru 01.08.2013, ktorým nebola priznaná časť nadmerného odpočtu uplatneného v daňovom priznaní za marec 2011. Nebyť uvedeného rozhodnutia, ktoré možno v dôsledku jeho zrušenia a zastavenia konania hodnotiť po právnej stránke ako nesprávne, nenastali by ďalšie skutočnosti a právne účinky rozhodné pre prejednávanú vec. VI. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

6. Podľa (ďalej len „ “) každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

7. Podľa správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

8. Podľa správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci.

9. Podľa o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH.), v znení účinnom ku dňu podania daňového priznania, ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie ( ) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru.

10. Podľa § 79 ods. 4 zákona o DPH, v znení účinnom ku dňu podania daňového priznania, ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1 alebo odseku 2 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1 alebo odseku 2, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový

úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom šiesteho mesiaca. 11. Podľa § 85ke 4 zákona o DPH (Prechodné ustanovenie k úpravám účinným od 1. januára 2017), účinného v čase skončenia daňového konania, t.j. 24.10.2018, platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 začala pred 1. januárom 2017 a k 1. januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane. 12. Podľa § 79a ods. 1 Daňového poriadku, účinného v čase skončenia daňového konania, t.j. 24.10.2018, ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5, platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len „úrok z nadmerného odpočtu“) podľa odseku 2. 13. Podľa § 79a ods. 2 Daňového poriadku, účinného v čase skončenia daňového konania, t.j. 24.10.2018, platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak tento dvojnásobok základnej úrokovej sadzby nedosiahne 1,5 %, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5 %. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane. 14. Podľa § 79a ods. 3 Daňového poriadku, účinného v čase skončenia daňového konania, t.j. 24.10.2018, o priznaní úroku z nadmerného odpočtu podľa odsekov 1 a 2 daňový úrad rozhodne do 15 dní od vrátenia nadmerného odpočtu a úrok z nadmerného odpočtu platiteľovi zaplatí do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o priznaní úroku z nadmerného odpočtu. 15. Podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH, v znení účinnom ku dňu skončenia daňového konania, t.j. 24.10.2018, ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie (§ 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Ak platiteľovi vznikne nadmerný odpočet v poslednom zdaňovacom období, v ktorom prestal byť platiteľom, nadmerný odpočet daňový úrad vráti do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za toto zdaňovacie obdobie. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru. 16. Podľa § 79 ods. 2 zákona o DPH, v znení účinnom ku dňu skončenia daňového konania, t.j. 24.10.2018, daňový úrad vráti nadmerný odpočet do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, ak a)zdaňovacím obdobím platiteľa je kalendárny mesiac, b)platiteľ bol platiteľom najmenej 12 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, a c)platiteľ nemal v období 6 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, daňové nedoplatky a colné nedoplatky voči daňovému úradu a colnému úradu a nedoplatky na povinných odvodoch poistného podľa osobitných predpisov29b) v súhrne viac ako 1 000 eur. 17. Podľa § 79 ods. 5 zákona o DPH, v znení účinnom ku dňu skončenia daňového konania, t.j. 24.10.2018, ak platiteľ uplatňuje nadmerný odpočet alebo zvyšuje nadmerný odpočet dodatočným daňovým priznaním podaným po podaní daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom tento nadmerný odpočet vznikol, daňový úrad vráti nadmerný odpočet alebo sumu, o ktorú sa zvýšil nadmerný odpočet, do 30 dní od podania dodatočného daňového priznania. Ak po vrátení nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 2 platiteľ zvýši nadmerný odpočet dodatočným daňovým priznaním, daňový úrad vráti sumu, o ktorú sa zvýšil nadmerný odpočet, do 30 dní od podania dodatočného daňového priznania. Ak v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu je zaslaná výzva na

odstránenie nedostatkov v podanom dodatočnom daňovom priznaní alebo na odstránenie nedostatkov v podanom dodatočnom kontrolnom výkaze, lehota na vrátenie nadmerného odpočtu neplynie odo dňa doručenia výzvy až do dňa odstránenia nedostatkov alebo do dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia vydaného podľa osobitného predpisu,29ba) pričom nadmerný odpočet sa vráti vo výške určenej v tomto rozhodnutí. 18. Podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH účinnom ku dňu skončenia daňového konania, t.j. 24.10.2018, ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom; ak bola časť nadmerného odpočtu vrátená podľa odseku 7, vráti daňový úrad rozdiel medzi nadmerným odpočtom vo výške zistenej daňovým úradom a nadmerným odpočtom vráteným podľa odseku 7. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do troch mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom tretieho mesiaca a to vo výške, v akej jeho vznik bol uplatnený v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní. 19. V predmetnej veci sa žalobca domáhal zrušenia opatrenia žalovaného zo dňa 12.11.2018 č. XXXXXXXXX/XXXX, ktorým nebolo vyhovené jeho žiadosti o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania z neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov - nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie marec 2011 v sume 270 965,22 eur za aplikácie ust. až 7 Správca dane tejto žiadosti o priznanie sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky žalobcovi nevyhovel z dôvodu, že priznanie tohto sankčného úroku v zmysle Daňového poriadku nie je možné. 20. Vo vzťahu k uvedenému správny súd poukazuje na ustanovenie zákona o DPH, ktoré upravuje náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly a to v prípadoch, ak nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , alebo ods. 5. Zákon predmetným ustanovením priznáva nárok kontrolovanému daňovému subjektu na úrok zo zadržiavaného nadmerného odpočtu. 21. Z dôvodovej správy k , ktorou bolo do zákona o DPH doplnené ustanovenie , vyplýva: „Samotné uplatnenie nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podaním daňového priznania však neznamená, že túto sumu nadmerného odpočtu je štát povinný vrátiť automaticky bez toho, aby mal možnosť uplatnený nárok skontrolovať. Podľa Daňového poriadku kontrola môže trvať najviac 12 mesiacov (vo výnimočných prípadoch je možné predĺžiť výkon kontroly). Túto lehotu má správca dane k dispozícii bez ohľadu na to, či ide o kontrolu malého podniku alebo veľkého podniku, či ide o podnik, ktorý vykonáva výlučne tuzemské dodania tovarov a služieb alebo ide o daňový subjekt, ktorý vykonáva dodávky tovarov a služieb prevažne do iných štátov. Ak je kontrola začatá v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu, tak vrátenie tohto nadmerného odpočtu je odložené až do skončenia kontroly a výška nadmerného odpočtu na vrátenie závisí od výsledku kontroly. Keďže platiteľ dane počas výkonu kontroly nemôže dočasne disponovať finančnými prostriedkami vo výške nadmerného odpočtu, navrhuje sa, aby za obdobie zadržania nadmerného odpočtu bola platiteľovi dane priznaná peňažná náhrada (úrok z nadmerného odpočtu). Nárok na úrok z nadmerného odpočtu sa navrhuje priznať platiteľovi dane, ak obdobie zadržania nadmerného odpočtu je viac ako šesť mesiacov odo dňa uplynutia lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu. Takže sa ponecháva štátu určitý čas na to, aby uplatnil svoju právomoc kontrolovať oprávnenosť nadmerného odpočtu bez toho, aby sa na toto obdobie zadržania vzťahoval nárok na úrok z nadmerného odpočtu.“ 22. Správny súd v prvom rade považuje za dôležité zdôrazniť, že oznámenie žalovaného zo dňa 12.11.2018 má v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR (napr. nález Ústavného súdu SR sp.zn. , rozhodnutie Ústavného súdu SR zo dňa 17.05.2016 sp.zn. , rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.03.2014 sp.zn. ) charakter rozhodnutia, ktoré je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu. Preto správny súd vec meritórne prejednal. Iný postup by bol v rozpore so zásadou denegatio justitie - odopretie spravodlivého súdu, ktorú zohľadňuje aj SR v čl. 46 a znamenalo by to porušenie základného práva na súdnu ochranu uvedenú v SR, čo je zrejmé aj z rozhodnutia Ústavného súdu SR zo dňa 17.05.2016 sp.zn. .

23. Správny súd poukazuje, že základnú odvolaciu námietku žalobcu spočívajúcu v zmene právnej úpravy a s tým súvisiacu zmenu terminológie, týkajúcej sa sankčného úroku za neoprávnene zadržiavané finančné prostriedky správcom dane a následnej nemožnosti aplikácie ustanovení o sankčnom úroku a rozhodovanie o ňom za novej právnej úpravy podľa (Daňového poriadku), je nutné vykladať v spojení s prechodnými ustanoveniami Daňového poriadku, ako aj dôvodovou správou, ktorá aj keď nie je právne záväzná, je nutné ju považovať za významné výkladové pravidlo. S poukazom na Daňového poriadku sa sankčný úrok podľa doterajších predpisov považuje za úrok z omeškania podľa Daňového poriadku ( ), čím zákonodarca preklopil režim sankčných úrokov podľa znenia až 7 aj do novej právnej úpravy. Aj zo znenia dôvodovej správy jednoznačne vyplynulo, že účelom novej právnej úpravy bolo ponechať doterajší sankčný systém ako celok, teda nie len sankcionovanie daňových subjektov, ale aj správcu dane, čo je zrejmé aj z citovaného ustanovenia Daňového poriadku. 24. Právnou otázkou za akých podmienok je možné aplikovať inštitút sankčných úrokov v právnej úprave sa Najvyšší súd SR zaoberal v rozhodnutí zo dňa 05.04.2016 sp.zn. , v zmysle ktorého: „Zákonodarca pripustil prostredníctvom prechodného ustanovenia Daňového poriadku, že napriek zrušeniu ku dňu 01.01.2012 prostredníctvom Daňového poriadku sa sankčný úrok podľa zrušeného zákona (t.j. doterajšieho predpisu) považuje za úrok z omeškania podľa Daňového poriadku. Týmto legislatívnym opatrením zákonodarca bez bližšieho objasnenia v dôvodovej správe k návrhu zákona vytvoril legislatívnu fikciu, že režim sankčných úrokov nebol striktne ukončený k uvedenému dátumu 01.01.2012, ale v opodstatnených dôvodoch zachoval, nakoľko úlohou sankčných úrokov, ako to aj ich názov napovedá, bolo sankcionovať (prestať, poprípade reparovať škodu spôsobenú správcom dane alebo daňovým subjektom za porušenie povinností im vyplývajúcich z daňovo-právneho vzťahu. Tým aj zákonodarca eliminoval hrozbu pravej retroaktivity v tom, aby účinnosť Daňového poriadku nezačala pre režim sankčných úrokov skôr ako je jeho platnosť. Takýto postup zákonodarcu umožňuje iba v prospech subjektívnych práv jednotlivca (viď výslovne upravená retroaktivita v pri trestaní páchateľa. Ďalej pre prejednávanú vec je nepochybne významné to, že režim sankčných úrokov sa v zmysle pôvodného ustanovenia viaže na vymedzenie obdobia neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov správcom dane.“ 25. V preskúmavanej veci bol žalobcovi zadržiavaný nadmerný odpočet za mesiac marec 2011. Žalovaný rozhodnutím zo dňa 14.09.2018 podľa Daňového poriadku zastavil daňové konanie na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2011 u žalobcu z dôvodu nedodržania zákonnej lehoty na výkon daňovej kontroly. Zadržiavaná suma nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie marec 2011 vo výške 270 965,22 eur bola žalobcovi vrátená dňa 21.09.2018. Daňová kontrola dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2011 bola začatá dňa 20.06.2011 a ukončená dňa 29.07.2013 na základe prerokovania protokolu. Správca dane zadržiaval nadmerný odpočet viac ako 6 mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , a zákona o DPH, preto žalobcovi vznikol nárok na náhradu za zadržiavanie nadmerného odpočtu podľa ust. zákona o DPH. O uvedenom nároku žalobcu mal správca dane rozhodnúť ex offo podľa zákona o DPH, preto sa nevyžadovalo podanie žiadosti zo strany žalobcu a na žalobcom uplatnený nárok nemalo vplyv, či žalobca v žiadosti správcovi dane tento nárok odvádzal od ust. Daňového poriadku v spojení s alebo by označil správne ustanovenie zákona. Správca dane bol povinný posúdiť obsah žalobcovho podania podľa jeho obsahu a priznať mu nárok na náhradu za zadržiavanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly podľa zákona o DPH vo forme úroku z nadmerného odpočtu. Na základe uvedeného správny súd považuje žalobcom napadnuté oznámenie správcu dane za nezákonné z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia. 26. Správny súd považuje za nevyhnutné vysporiadať sa aj s ustanovením zákona o DPH, ktoré upravuje aplikabilitu ustanovenia predmetného zákona. Čo sa týka druhej vety predmetného ustanovenia, ktorá vyslovila pravidlo, že ustanovenie sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 ako je tomu aj v preskúmavanom prípade, je potrebné poukázať na stanovisko správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 56 z 30.10.2019, sp.zn. Snj 36/2019, zverejnené v Zbierke stanovísk NS a súdov SR č. 6/2019, v ktorom je konštatované, že vnútroštátna úprava právneho poriadku Slovenskej republiky spočívajúca v ustanovení vety druhej zákona o DPH, v znení účinnom od 1. januára 2017, nie je v súlade s právom Európskej únie, a to najmä s uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/2015 Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť s účinkami ec tunc. Na zabezpečenie súladu s právom EÚ sú orgány verejnej správy a súdy povinné vzdať sa aplikácie uvedeného ustanovenia.

27. S poukazom na uvedené je potrebné dospieť k záveru, že správca dane je povinný v predmetnej veci rozhodnúť o nároku na náhradu za zadržiavanie nadmerného odpočtu podľa ustanovenia § 79a v spojení s § 85ke prvej vety zákona o DPH, na základe ktorého má žalobca nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 začala pred 1. januárom 2017 a to bez ohľadu na to, či daňová kontrola skončila v lehote do 31.12.2016.

28. reagoval na judikatúru Súdneho dvora EÚ, konkrétne na rozhodnutie C-120/2015 vo veci Kovozber z 21.10.2015, v ktorom Súdny dvor EÚ vyslovil, že článok 183 prvý odsek smernice č. 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly. Zároveň uviedol, že vrátenie nadmerného odpočtu DPH sa musí uskutočniť v primeranej lehote, keďže v prípade začatia daňovej kontroly má za následok zadržanie finančných prostriedkov zodpovedajúce nadmernému odpočtu DPH zdaniteľnej osobe počas podstatného obdobia, ktoré môže byť šesť- až dvanásťkrát dlhšie, ako je zdaňovacie obdobie jedného mesiaca.

29.Z vyššie uvedeného vyplýva, že správne orgány nemôžu vychádzať z doslovného znenia vnútroštátnej právnej úpravy, keďže táto je v rozpore s čl. 183 smernice o DPH, avšak sú povinné na obdobné veci aplikovať únijné právo, resp. vnútroštátne právo vykladať eurokomformným výkladom a to tak, ako toto bolo vyložené konštantnou judikatúrou Súdneho dvora, podľa ktorej za oneskorene vrátený nadmerný odpočet prináleží daňovému subjektu úrok ako paušalizovaná kompenzácia majetkovej ujmy pre dotknutého platcu za to, že nemôže používať finančné prostriedky v sume zadržiavaného odpočtu. 30. Správny súd poukazuje, že aj z novšej judikatúry Najvyššieho súdu SR sp.zn. , , vyplýva, že nárok na úrok vzniká i pred dňom 31.12.2016. Súd je povinný zdržať sa aplikácie vnútroštátneho práva, pokiaľ zistí jeho rozpor s právom Európskej únie. Kasačný súd v rozsudku sp.zn.3Sžfk/41/2017 zo dňa 27.02.2019 konštatoval, že... „Dostatočne určité pravidlo pre priznávanie úrokov zo zadržiavaného nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly v právnom poriadku Slovenskej republiky existuje, a je vyjadrené ako „náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly podľa o dani z pridanej hodnoty“ v znení 31. Vzhľadom na vyššie uvedené právne závery, správny súd oznámenie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa s tým, že je vec potrebné po právnej stránke posúdiť v súlade s vyššie uvedenými závermi Súdneho dvora. Po takomto posúdení žalovaný vo veci riadne rozhodne a svoje rozhodnutie náležite odôvodní. Právny názor vyslovený v tomto rozsudku je pre správny orgán záväzný ( ). 32. O trovách konania správny súd rozhodol s prihliadnutím na tak, že priznal žalobcovi voči žalovanému právo na plnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, keďže žalobca mal vo veci plný úspech. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 33. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Prešove prijal pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súd, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove ( v spojení s ). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva(ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( , ). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje vysokoškolské právnické vzdelanie II. stupňa; ak ide o konanie o správnej žalobe podľa a ; ak je žalovaným Centrum právnej pomoci ( , ).