Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_23C-51-2018.pdf
PDF · 133.34 KB
Case nature
Area
Subarea
23C/51/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Luciou Petríkovou v spore žalobcu: L. B., F.. XX.XX.XXXX, J. F. T., U. XXX/XXX, zast. JUDr. Milanom Slebodníkom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom Štúrova 20, Košice, proti žalovanej: Slovenská republika - Generálna prokuratúra SR, so sídlom Štúrova 2, Bratislava, o náhradu škody takto
rozhodol:
I. Žalovaná j e p o v i n n á zaplatiť žalobcovi sumu 4 918,23 eur s 5% ročným úrokom z omeškania zo sumy 4 918,23 eur od 29.08.2018 do zaplatenia.
II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.
III. Žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou súdu dňa 02.07.2018 žiadal žalobca zaviazať žalovanú na zaplatenie sumy 22.729,93 eur spolu s príslušenstvom titulom náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci ako aj náhradu trov konania.
2. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že uznesením vyšetrovateľa PZ, Ministerstva vnútra SR, Prezídia PZ, Národnej kriminálnej agentúry, Národnej protizločineckej jednotky, Expozitúra Východ, ČVS: PPZ-976/ NKA-PZ-VY-2013 zo dňa 10.03.2014 mu bolo vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 2 písm. e) Trestného zákona v štádiu prípravy v jednočinnom súbehu so zločinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2, ods. 4 písm. b) Trestného zákona v štádiu prípravy. Jeho osobná sloboda bola príslušníkmi PPÚ KR PZ Košice obmedzená dňa 12.03.2014. Prokurátor Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, úradu špeciálnej prokuratúry, podal dňa 26.08.2014 na Špecializovaný trestný súd obžalobu pre spáchanie trestných činov uvedených v uznesení o vznesení obvinenia. Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu č. k. BB-4T/32/2014 zo dňa 12.11.2014 bol žalobca spod obžaloby prokurátora oslobodený z dôvodu, že ešte pred vznesením obvinenia zanikla trestnosť činu, ktorý sa mu kládol za vinu. Proti tomuto rozsudku podal prokurátor Generálnej prokuratúry odvolanie. O odvolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že napadnutý rozsudok zrušil a vo veci sám rozhodol oslobodzujúcim rozsudkom č. k. 3To 13/2014 zo dňa 20.05.2015, z dôvodu, že ho prvostupňový súd nesprávne oslobodil z dôvodu podľa § 285 písm. e) Trestného poriadku a nie podľa § 285 písm. f) Trestného poriadku. Žalobca má za to, že konaním orgánov verejnej moci mu bola spôsobená škoda spočívajúca vo vynaložených trovách právneho zastúpenia v sume 5.811,70 eur. V uvedenom trestnom konaní bol žalobca vzatý do väzby, pričom väzba trvala od 12.03.2014 do 12.11.2014, teda jeho osobná sloboda bola obmedzená po dobu 246 dní. Počas tejto doby nemohol vykonávať prácu posunovača, za toto obdobie mohol dosiahnuť priemerný mesačný čistý príjem v sume 546,47 eur, takže mu vznikol nárok na náhradu
ušlej mzdy za uvedené obdobie 246 dní v sume 4.918,23 eur. Ďalej uviedol, že trestným stíhaním bolo navyše aj hlboko zasiahnuté do žalobcovej ľudskej dôstojnosti, rodinného, súkromného a spoločenského života. Trestné stíhanie vyvolalo extrémne psychické napätie, pocity krivdy, sklamania, nespravodlivosti a úzkosti spolu so strachom z budúcnosti. Súčasne sa znížil jeho spoločenský status a narušili sa príbuzenské a priateľské väzby s okolím. Väzba ho zasiahla natoľko, že mal počas celého jej trvania, ale aj po prepustení na slobodu, vážne problémy so spánkom, počas celej tejto doby pociťoval silný nepokoj a nervozitu, pričom bol neustále v napätí. Jedným z nezvratných negatívnych dopadov väzby na žalobcov osobný život bolo úmrtie jeho matky E. B. počas toho, ako bol vo väzbe. Jej smrť znášal mimoriadne ťažko, pretože v čase, kedy došlo k úmrtiu jeho mamy bol izolovaný od najbližšej rodiny a príbuzných. S jej smrťou sa musel vyrovnať sám, bez akejkoľvek odbornej pomoci. Z dôvodu nezákonnej väzby nemohol matku ani pochovať, čo ho dodnes trápi. Ďalší negatívny dopad nezákonnej väzby na žalobcovo duševné zdravie vyšiel najavo vtedy, keď zomrel jeho 21-ročný krstný syna C. B., ktorého pohrebu sa opäť nemohol zúčastniť a musel sa opäť vyrovnávať s výčitkami, že nemôže stáť pri svojej rodine. Po opätovnom nastúpení do práce žalobcu musel zamestnávateľ preradiť na inú prácu, pretože zo zdravotných dôvodov súvisiacich so zhoršením jeho duševného zdravia nebol spôsobilý vykonávať prácu, na ktorú bol dovtedy zaradený. V dôsledku jeho nezákonnej väzby stratil odbornú aj psychickú spôsobilosť vykonávať prácu posunovača, takže zamestnávateľ ho najprv zaradil na pracovnú pozíciu doručovateľa a potom na pozíciu manipulačného pracovníka - robotníka prekládky, v dôsledku čoho teraz vykonáva fyzicky náročnejšiu prácu. Na výkon práce posunovača ešte stále nie je spôsobilý. Vzhľadom na dané okolnosti požaduje priznať finančné zadosťučinenie v sume 12.000,- eur. Náhradu vzniknutej škody žalobca vopred písomne predbežne prerokoval s príslušným orgánom, žiadosťou poškodeného o predbežné prerokovanie nároku zo dňa 26.02.2018 prostredníctvom právneho zástupcu žiadal náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím vo výške 22.729,93 eur. Na jeho žiadosť odpovedala Generálna prokuratúra Slovenskej republiky písomnou odpoveďou zo dňa 09.05.2018, ktorá bola žalobcovi prostredníctvom právneho zástupcu doručená dňa 16.05.2018, v ktorej mu Generálna prokuratúra SR oznámila, že jeho žiadosť považuje za nedôvodnú, pretože postup štátnych orgánov v predmetnej trestnej veci bol správny.
3. Žalovaná v písomnom podaní zo dňa 17.09.2018 žiadala žalobu zamietnuť z dôvodu, že žalobca nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia, na základe ktorého by mu prináležal nárok na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Ďalej uviedla, že žalobca v žalobe dostatočným spôsobom nezdôvodnil opodstatnenosť výšky požadovanej nemajetkovej ujmy. Spôsob výpočtu žalobcom požadovanej výšky nemajetkovej ujmy je neznámy a neodôvodnený a vzniesla námietku pasívnej vecnej legitimácie v spore, pretože zákonnosť a dôvodnosť uznesenia o vznesení obvinenia bola preskúmaná sudcom Špecializovaného trestného súdu pri rozhodovaní o návrhu na vzatie do väzby. Následne zákonnosť a dôvodnosť väzby bola preskúmavaná aj Najvyšším súdom Slovenskej republiky, preto zastáva názor, že v danom prípade by malo za Slovenskú republiku konať Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.
4. V replike žalobca poukázal na to, že v zmysle súdnej judikatúry pokiaľ došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, je potrebné z celkového hľadiska konštatovať, že trestné stíhanie bolo nedôvodné, t.j. v konečnom dôsledku nezákonné. Rozhodujúcim kritériom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia a vedenia trestného stíhania je teda neskorší výsledok trestného stíhania, preto existenciu nezákonného rozhodnutia nepochybne preukázal. Rovnako nesúhlasil s námietkou žalovanej, podľa ktorej nezdôvodnil spôsob výpočtu nemajetkovej ujmy a poukázal na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj na rozhodnutia krajských súdov, Najvyššieho súdu Českej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
5. Súd vykonal dokazovanie prednesom advokáta žalobcu, prednesom poverenej zamestnankyne žalovanej a oboznámením s listinnými dôkazmi tvoriacich obsah spisu a zistil tento skutkový stav:
6. Právny zástupca žalobcu na pojednávaní uviedol, že zotrváva na podanej žalobe v celom rozsahu a na jeho písomných vyjadreniach.
7. Žalovaná na pojednávaní poukázala na špecifikovanosť trestného konania žalobcu, kedy aj Špecializovaný trestný súd ako aj odvolací Najvyšší súd Slovenskej republiky v oslobodzujúcich rozsudkoch sami konštatovali, že žalobca sa dopustil protiprávneho konania, ktoré spočívalo v príprave obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy v štádiu prípravy avšak až na základe liberačného dôvodu,
ku ktorému došlo po prípravnom konaní, až potom nastal liberačný dôvod, v dôsledku čoho došlo k zániku trestnosti činu. Z uvedeného má žalovaná za to, že priznaním nároku na náhradu škody by v tomto prípade jednak odporovalo dobrým mravom a že žalobcovi nárok na náhradu škody neprináleží aj s poukazom na ust. § 8 ods.6 písm. g) zákona č. 514/2003 Z.z., nakoľko žalovaná má za to, že vyšetrovaním bolo dostatočne preukázané v prípravnom konaní, že žalobca sa dopustil konania spočívajúceho v príprave obzvlášť závažného zločinu úkladnej vraždy, čo samo o sebe už odôvodňovalo obavu, že mohol by dokonať trestný čin, ktorý pripravoval, alebo mohol by sa pokúsiť o spáchanie trestného činu, ktorý pripravoval, čo samo o sebe odôvodňovalo jeho väzobné stíhanie. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca si svoje väzobné stíhanie zavinil sám, tak ako je to uvedené v zákonnom ustanovení a preto mu uplatnený nárok na náhradu škody a ako aj na náhradu nemajetkovej ujmy neprináleží. Ďalej žalovaná uviedla, že žalobca nepreukázal či vyúčtované trovy v trestnom konaní boli právnemu zástupcovi zo strany žalobcu aj uhradené, teda či došlo k ujme v podobe úbytku na jeho majetku. Čo sa týka nemajetkovej ujmy žalovaná zotrvala na svojom vyjadrení, že žalobca dostatočne nepreukázal jej opodstatnenosť v zmysle ust. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. a nepreukázal pre jej vznik príčinnú súvislosť s vydaním nezákonného rozhodnutia. Ďalej namietla aj uplatnenie úrokov z omeškania od 16.05.2018, čo nie je prípustné a v tejto súvislosti poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Cdo/100/2017 zo dňa 17.10.2018, kde je uvedené, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia a až márnym uplynutím tejto lehoty sa môže dlžník dostať do omeškania.
8. Uznesením vyšetrovateľa PZ, Ministerstva vnútra SR, Prezídia PZ, Národnej kriminálnej agentúry, Národnej protizločineckej jednotky, Expozitúra Východ, ČVS: PPZ-976/NKA-PZ-VY-2013 zo dňa 10.03.2014 bolo žalobcovi vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy podľa § 144 ods. 1, ods. 2 písm. e) Trestného zákona v štádiu prípravy v jednočinnom súbehu so zločinom nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 ods. 2, ods. 4 písm. b) Trestného zákona v štádiu prípravy.
9. Prokurátor Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, úradu špeciálnej prokuratúry podal dňa 26.08.2014 na Špecializovaný trestný súd obžalobu na žalobcu pre spáchanie trestných činov uvedených v uznesení o vznesení obvinenia.
10. Rozsudkom Špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-4T/32/2014 zo dňa 12.11.2014 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3To13/2014 bol žalobca spod obžaloby prokurátora oslobodený z dôvodu, že zanikla trestnosť činu, ktorý sa mu kládol za vinu. Z odôvodnenia rozsudku súd zistil, že trestnosť činu zanikla z dôvodu, že obžalovaný upustil od ďalšieho konania smerujúceho k dokonaniu obzvlášť závažného zločinu a zároveň odstránil nebezpečenstvo, ktorým hrozil. Upustenie od ďalšej činnosti je preukázané tým, že obžalovaný ďalej nikoho nekontaktoval, nevytváral podmienky pre spáchanie zločinu alebo obzvlášť závažného zločinu a ani z jeho správania nevyplývali žiadne také skutočnosti, ktoré by smerovali k snahe spáchať obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy. Samotná myšlienka alebo prejav úmyslu spáchať trestný čin, ktorý predchádza príprave ešte nie je trestným činom.
11. Žiadosťou zo dňa 26.02.2018 požiadal žalobca o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktoré adresoval Generálnej prokuratúre SR. Z odpovede Generálnej prokuratúry SR zo dňa 09.05.2018 súd zistil, že žiadosti žalobcu o náhradu škody nebolo vyhovené z dôvodu, že predmetné uznesenie o vznesení obvinenia nemožno považovať za nezákonné len z dôvodu, že obvinený nebol súdom právoplatne odsúdený. V predmetnej veci bolo vzhľadom na skutkové okolnosti zrejmé, že základné zásady trestného konania boli dodržané, zistené okolnosti nasvedčovali tomu, že bol spáchaný trestný čin v rozpore s trestným zákonom a že na podklade zistených skutočností bol dôvodný záver, že tento čin bol spáchaný určitou osobou, pričom preukázanie viny resp. zánik trestnosti činu bola až vecou dokazovania pred súdom.
12. Z oznámenia o zmene tarifnej mzdy zo dňa 14.02.2014 mal súd za preukázané, že žalobcovi zamestnávateľ Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a.s. zmenil mesačnú tarifnú mzdu na sumu 566,77 eur počnúc od 01.02.2014.
13. Z potvrdenia príjmu zo dňa 07.07.2015 súd zistil, že žalobca by dosiahol v období od marca 2014 do novembra 2014 u zamestnávateľa Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a.s. priemerný mesačný príjem v sume 546,47 eur.
14. Žalobca ako dôkaz súdu predložil úmrtný list jeho nebohej matky - nebohej E. B., S. P., W. XX.XX.XXXX a úmrtný list jeho krstného syna - nebohého C.F.P. B., zomrelého dňa XX.XX.XXXX.
15. Z posudku o psychickej spôsobilosti žalobcu súd zistil, že na základe rozhodnutia zamestnávateľa podstúpil žalobca dňa 14.05.2015 psychologické vyšetrenie u PhDr. R. J., s výsledkom, že žalobca nie je spôsobilý vykonávať navrhnutú prácu.
16. Z dohody o zmene obsahu pracovnej zmluvy zo dňa 12.05.2015 vyplýva, že zmena obsahu pracovnej zmluvy uzatvorená medzi zamestnávateľom Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a.s. a zamestnancom (žalobcom) bola dohodnutá na dobu určitú do znovunadobudnutia psychickej, zdravotnej a odbornej spôsobilosti na výkon práce Posunovač- Posunovač VSP po návrate z výkonu trestu. Následne po posudku o psychickej spôsobilosti žalobcu bola so žalobcom uzatvorená dňa 18.05.2015 pracovná zmluva medzi zamestnávateľom Železničná spoločnosť Cargo Slovakia, a.s. a žalobcom na funkciu doručovateľ.
17. Podľa ust. § 1 zákona č.514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom od 01.01.2013, tento zákon upravuje a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, b) zodpovednosť obce a vyššieho územného celku (ďalej len "územná samospráva") za škodu spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy, c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.
18. Podľa ust. § 2 citovaného zákona, na účely tohto zákona a) výkon verejnej moci je rozhodovanie a úradný postup orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, b) orgán verejnej moci je 1. štátny orgán, 2. orgán územnej samosprávy, verejnoprávna inštitúcia, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorým zákon zveril výkon verejnej moci.
19. Podľa ust. § 3 ods.1 a 2 citovaného zákona, štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
20. Podľa ust. § 5 ods.1 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.
21. Podľa ust. § 6 ods.1 citovaného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
22. Podľa ust. § 8 ods. 6 písm. g) citovaného zákona, právo na náhradu škody nevznikne ak bola osoba spod obžaloby oslobodená alebo trestné stíhanie zastavené, pretože nie je trestne zodpovedná, alebo ak po právoplatnosti rozhodnutia zanikla trestnosť činu alebo medzinárodná zmluva, ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným v zákone, alebo amnestia prezidenta republiky nedovoľuje trestné stíhanie, čin prestal byť zmenou zákona trestným činom alebo miernejší trest bol uložený preto, že na trestný čin zákon ustanovil miernejší trest
23. Podľa ust. § 15 ods.1 a 2 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11. Ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti zostávajú zachované.
24. Podľa ust. § 16 ods.1 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.
25. Podľa ust. § 16 ods. 4 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.
26. V predmetnej veci sa žalobca domáhal náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím - vznesením obvinenia, uznesením vyšetrovateľa PZ, Ministerstva vnútra SR, Prezídia PZ, Národnej kriminálnej agentúry, Národnej protizločineckej jednotky, Expozitúra Východ, ČVS: PPZ-976/NKA-PZ- VY-2013 zo dňa 10.03.2014.
27. Základnými predpokladmi zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci v prípade nezákonného rozhodnutia sú: 1. existencia nezákonného rozhodnutia vydaného orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci, 2. existencia škody a 3. príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.
28. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, že vynesenie oslobodzujúceho rozsudku má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť, čo je základná podmienka pre uplatnenie práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, tak ako to vyplýva z dikcie ust. § 6 ods.1 citovaného zákona. Žalovaná vo svojej argumentácii poukázala na ust. § 8 ods. 6 písm. g) citovaného zákona a mala za to, že v predmetnom spore by nárok na náhradu škody nemal vzniknúť, pretože žalobca bol spod obžaloby oslobodený a po právoplatnosti rozhodnutia zanikla trestnosť činu. K čomu súd uvádza, že v rozsudku Špecializovaného trestného súdu sp. zn. BB-4T/32/2014 zo dňa 12.11.2014 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3To13/2014 bol žalobca spod obžaloby prokurátora oslobodený z dôvodu, že zanikla trestnosť činu, avšak v odôvodnení uvedeného rozsudku príslušný trestný súd uviedol, že obžalovaný upustil od ďalšieho konania smerujúceho k dokonaniu obzvlášť závažného zločinu a zároveň odstránil nebezpečenstvo, ktorým hrozil. Upustenie od ďalšej činnosti je preukázané tým, že obžalovaný nikoho nekontaktoval, nevytváral podmienky pre spáchanie zločinu alebo obzvlášť závažného zločinu a ani z jeho správania nevyplývali žiadne také skutočnosti, ktoré by smerovali k snahe spáchať obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy. Samotná myšlienka alebo prejav úmyslu spáchať trestný čin, ktorý predchádza príprave ešte nie je trestným činom. Preto má súd za to, že trestnosť činu zanikla ešte pred vznesením obvinenia nie po právoplatnosti rozhodnutia, tak ako to stanovuje ust. § 8 ods. 6 písm. g) citovaného zákona, preto nie je možné použiť túto výnimku, kedy nárok na náhradu škody nevznikne.
29. Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t.j. takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore s objektívnym právom. Zodpovednosť štátu je podmienená využitím riadnych opravných prostriedkov smerujúcich proti nezákonnému rozhodnutiu. Vznik tejto zodpovednosti ďalej predpokladá, že sa nezákonné rozhodnutie zrušilo, teda zbavilo právoplatnosti. V preskúmavanej veci žalobca svoj nárok
na náhradu škody odvodzoval z uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 10.03.2014, ktoré neúspešne napadol sťažnosťou dňa 12.03.2014. Toto uznesenie považoval za nezákonné, lebo trestné stíhanie proti nemu nemalo byť vôbec vedené; spáchanie skutkov, z ktorých bol obvinený, nebolo preukázané, preto bolo trestné stíhanie zastavené.
30. Keďže toto uznesenie nebolo pre nezákonnosť zrušené podľa ust. § 4 ods.1 citovaného zákona, bolo potrebné zaoberať sa otázkou, či zastavenie trestného stíhania môže mať z hľadiska ust. § 6 citovaného zákona rovnaký význam ako jeho zrušenie pre nezákonnosť. Pri posudzovaní uvedenej otázky treba vziať do úvahy, že po zastavení trestného stíhania neprichádza do úvahy podanie opravného prostriedku proti uzneseniu o vznesení obvinenia, lebo z hľadiska trestného konania je to už bezpredmetné. Záporná odpoveď na položenú otázku by nezodpovedala zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu obsiahnutej v citovanom zákone. Tá sleduje, aby každá zákonom predpokladaná majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti fyzickej osobe, bola odčinená. Záporná odpoveď by viedla k tomu, že fyzická osoba, proti ktorej bolo vznesené obvinenie, by musela niesť materiálne dôsledky takéhoto rozhodnutia, aj keď sa ukázalo nesprávnym a trestné konanie skončilo tak, že na ňu treba hľadieť ako na nevinnú. Vyššie uvedený výklad predstavuje už ustálenú súdnu judikatúru a súdnu prax. Skutočnosť, že nedošlo, resp. objektívne nemohlo dôjsť k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na správnosť alebo nesprávnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok celého trestného stíhania.
31. Na základe uvedeného súd konštatoval, že v danom prípade je splnená prvá základná podmienka
- nezákonného rozhodnutia pre záver o zodpovednosti štátu.
32. Žalovaná vo svojom vyjadrení zo dňa 19.09.2018 poukázala na skutočnosť, že nie je v konaní pasívne legitimovaná a mala za to, že za Slovenskú republiku má konať Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. V zmysle ust. § 4 ods.1 citovaného zákona je uvedená špecifikácia, resp. upresnenie orgánov konajúcich v mene štátu, a to nasledovne:
33. Podľa § 4 ods.1 písm. a) citovaného zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak 1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu, 2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci, 3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu.
34. Podľa ust. § 4 ods. 1 písm. f) vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní.
35. Zhrnúc vyššie uvedený chronologický postup v trestnom konaní je zrejmé, že podmienky podľa ust. § 4 ods.1 písm. a) citovaného zákona by neboli naplnené. Škoda nevznikla v súvislosti s rozhodnutím súdu (písm. a), preto orgánom konajúcim v mene štátu nie je Ministerstvo spravodlivosti. V danom prípade uznesenie o vznesení obvinenia vydal vyšetrovateľ Policajného zboru, avšak prokurátor sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa o vznesení obvinenia zamietol a podal obžalobu. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že orgánom konajúcim v mene štátu podľa vyššie citovaného zákona nie je Ministerstvo spravodlivosti SR, ale Generálna prokuratúra SR (písm. f), preto žalovaná je pasívne vecne legitimovaný v konaní.
36. Podľa ust. § 17 ods.1 citovaného zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
37. Podľa ust. § 17 ods. 2 citovaného zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
38. Podľa § 17 ods. 3 citovaného zákona, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
39. Podľa ust. § 18 ods. 1 citovaného zákona, náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.
40. Podľa ust. § 18 ods. 3 citovaného zákona, súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.
41. Pojem škody ako kategórie občianskeho práva sa chápe ako ujma, ktorá nastala (prejavuje sa) v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná všeobecným ekvivalentom, t.j. v peniazoch. Skutočnou škodou sa rozumie zmenšenie majetku poškodeného. Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia sumy 5.811,70 eur titulom skutočnej škody, ktorá mu vznikla vynaložením nákladov na obhajobu v trestnom konaní, v ktorom zaplatil obhajcovi JUDr. I. T. za obhajobu v uvedenej trestnej veci v sume 2.132,36 eur a obhajcovi JUDr. E. J. sumu 1.521,91 eur ako aj náhradu za spotrebované pohonné hmoty, základnú náhradu za použitie motorového vozidla a náhradu za stratu času za cesty v súvislosti s jednotlivými úkonmi v sume 2.157,43 eur. Žalobca však v konaní nepredložil žiadne doklady o ich úhrade právnemu zástupcovi. Súd má za to, že jednoznačne nepreukázal, že trovy právneho zastúpenia, ktorých náhradu žiada, boli zo strany žalobcu aj právnemu zástupcovi žalobcu skutočne uhradené. Súd nárok v tejto časti spolu s príslušenstvom zamietol, pretože zo strany žalobcu nebolo preukázané, že došlo k ujme v podobe úbytku na jeho majetku.
42. Žalobca sa ďalej domáhal zaplatenia sumy 4.918,23 eur ako náhradu ušlej mzdy, o ktorú prišiel počas obdobia od 12.03.2014 do 12.11.2014, kedy bola jeho osobná sloboda obmedzená na dobu 246 dní, ktoré strávil ako nevinný vo väzbe. Žalobca tento ním uplatnený nárok preukázal Oznámením o zmene tarifnej odmeny zo dňa 14.02.2014, ktorým mu zamestnávateľ od 01.02.2014 určil výšku mesačnej tarifnej mzdy na sumu 566,77 eur. Z potvrdenia príjmu zo dňa 07.07.2015 preukázal, že za 246 dní, ktoré strávil vo väzbe by mu vznikol nárok na náhradu ušlej mzdy v sume 546,47 eur mesačne, ktorú mohol dosiahnuť ak by mohol vykonávať prácu posunovača a že o túto mzdu prišiel práve v bezprostrednej príčinnej súvislosti s nezákonnou väzbou. Zhrnúc vyššie uvedené je nepochybné, že nezákonnou väzbou v dĺžke 246 dní došlo k zmenšeniu majetku žalobcu, čo predstavuje skutočnú škodu v sume 4.918,23 eur titulom ušlej mzdy, preto súd žalobe v tejto časti vyhovel.
43. Pri posudzovaní existencie škody vo forme nemajetkovej ujmy súd v danej veci vychádzal z nasledovných princípov:
44. Zmysel právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu má spočívať v tom, aby každá škoda spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu, bola primerane odčinená. Ust. § 17 ods. 2 zákona č.514/2003 Z.z. zakladá nárok poškodeného na náhradu nemajetkovej ujmy a to bez ohľadu na to, či zároveň vznikla škoda (skutočná škoda či ušlý zisk). Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, než majetkovej sféry poškodeného (nie je spojená so znížením majetkového stavu, či jeho nezvýšením, hoci bolo predpokladané) a vedľa nepriaznivých dôsledkov vyvolaných neprimeranou dĺžkou súdneho konania, môže zahŕňať aj iné negatívne dopady nesprávneho úradného postupu, či nezákonného rozhodnutia, najmä do osobnostnej integrity poškodeného. Peňažná kompenzácia je v zákone označená za spôsob subsidiárneho odškodnenia, ktoré nastupuje vtedy, ak nie je možné vzniknutú nemajetkovú ujmu nahradiť inak, t.j. kedy dostačujúcim prostriedkom nápravy by nebolo len obyčajné konštatovanie porušenia práva.
45. Primárnou funkciou náhrady nemajetkovej ujmy je funkcia satisfakčná, čo znamená primerané, s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, optimálne a tým účinné vyváženie a zmiernenie nepriaznivého následku neoprávneného zásahu. Vzhľadom na to, že nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom zmysle slova ani nedá odškodniť a jej rozsah nie je možné ani exaktne kvantifikovať a vyčísliť, namiesto nej je možné len poskytnutie zadosťučinenia.
46. Určenie výšky nemajetkovej ujmy má byť vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkou spravodlivosti. Úvaha však nemôže byť svojvoľná a nepreskúmateľná. Súd musí mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa prvého odseku § 17 zákona č. 514/2003 Z. z. nie je postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jej postavenie v rodine, v spoločnosti a podobne (pozri R 21/1995, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 12. decembra 2012 sp.zn. 7Cdo/145/2011).
47. V sporovom konaní, ako je aj toto konanie, sa uplatňuje prejednacia zásada, podľa ktorej je zásadne vecou strán sporu tvrdiť rozhodujúce skutočnosti (povinnosť tvrdenia) a označiť (navrhovať) dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť, dôkazné bremeno). Zákon ukladá strane povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti. Okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. Táto právna norma zásadne určuje rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodujúce preukázané, a súčasne určuje aj nositeľa dôkazného bremena. V závislosti na hypotéze právnej normy má každá zo strán sporového konania samostatnú (vlastnú) povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, a teda aj z toho vyplývajúce odlišné a samostatné bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.
48. Dôkazné bremeno je inštitútom procesného práva a má tiež jedine procesný účel. Jeho zmyslom je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie v spore (či už z dôvodu nečinnosti strany sporu, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 157 a § 132ods. 1 CSP) resp. dostal sa do situácie dôkaznej núdze, alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). Zákon vymedzuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, ktorý je určovaný výsledkami vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nebolo preukázané (v tom zmysle, že ho súd nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je nepriaznivé rozhodnutie v neprospech tej strany, v záujme ktorej bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť. Dôkazné bremeno je teda typicky inštitútom, ktorý súdu umožňuje rozhodnúť v tzv. dôkaznej núdzi.
49. Civilný sporový poriadok ukladá sporovým stranám povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. O tom, ktoré z označených dôkazov vykoná, rozhodne súd, ktorý nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy (§ 185 ods. 1,2 CSP). Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie strán sporu (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 21.5.2009 sp. zn. 3 Cdo/80/2009).
50. Žalobca sa ďalej domáhal zaplatenia sumy 12.000,- eur titulom nemajetkovej ujmy a uviedol, že nezákonné trestné stíhanie a väzba zasiahli do jeho ľudskej dôstojnosti, rodinného, súkromného a spoločenského života. Jedným z nezvratných negatívnych dopadov väzby na jeho život bolo úmrtie jeho matky, počas toho keď bol vo väzbe. Jej smrť znášal mimoriadne ťažko, keďže v čase smrti bol izolovaný od najbližšej rodiny a príbuzných a matku nemohol pochovať, čo ho dodnes trápi. Ďalším negatívnym dopadom bolo, keď zomrel jeho krstný syn a opäť sa nemohol zúčastniť jeho pohrebu. Na preukázanie svojich tvrdení predložil úmrtný list jeho matky a jeho krstného syna. Z úmrtného listu nebohého C. B. mal súd za preukázané, že zomrel dňa 21.08.2013, a žalobca bol vo väzbe od 12.03.2014 do 12.11.2014, teda súd nevidel dôvod prečo by sa nemohol zúčastniť jeho pohrebu a nemohol stáť pri svojej rodine, keďže v čase jeho úmrtia ešte nebol ani obvinený zo žiadneho trestného činu. Čo sa týka úmrtia jeho matky súd uvádza, že áno je možné prisvedčiť žalobcovi, že deti majú citovú väzbu k svojím rodičom a ich stratu ťažko znášajú, avšak o úrovni vzťahov medzi ním a jeho matkou neprodukoval žiaden dôkaz
(napr. ako vnímala jeho odsúdenie jeho matka, alebo on sám, či neboli pohádaní...). Na preukázanie týchto skutočností nenavrhol vykonanie svedeckých výpovedí , dokonca ani výpoveď jeho samého.
51. Na základe uvedených záverov súd nepriznal žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a žalobu v časti o náhradu nemajetkovej ujmy v sume 12.000,- eur s príslušenstvom ako nedôvodnú zamietol.
52. Súd je toho názoru, že všetky vyššie uvedené následky, predstavujúce ušlú mzdu v sume 4.918,23 eur, sú v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Vzťah medzi príčinou (nezákonným rozhodnutím) a následkami je priamy, bezprostredný; nebyť začatia trestného stíhania, žalobca by túto sumu zarobil u zamestnávateľa.
53. Súd žalobu v uplatnenej časti náhrady trov právneho zastúpenia v trestnom konaní ako aj v časti nemajetkovej ujmy spolu s príslušenstvom zamietol, tak ako je uvedené v II. enunciáte tohto rozsudku.
54. Podľa ust. § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších zmien a dodatkov, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úrok z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania. Výšku úroku z omeškania a poplatok z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
55. Podľa ust. 3 ods. 1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. v znení od 01.02.2013, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
56. Žalobca uplatnil úrok z omeškania od 16.05.2018, teda odo dňa doručenia odpovede Generálnej prokuratúry SR na žiadosť o predbežné prerokovanie nároku. Súd v súlade s citovanou zákonnou právnou úpravou pre daný prípad má za to, že žalovaná sa ocitá v omeškaní s náhradou škody spôsobenej pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím až márnym uplynutím lehoty šiestich mesiacov odo dňa, kedy žalobca ako poškodený subjekt nárok riadne uplatnil u ústredného orgánu; až odo dňa nasledujúceho po uplynutí tejto lehoty žalovanej (štátu) vzniká povinnosť poškodenému zaplatiť tiež úrok z omeškania. Na základe toho, pokiaľ si žalobca uplatnil žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody dňa 28.02.2018 na Generálnej prokuratúre SR, 6- mesačná lehota na plnenie uplynula 28.08.2018, preto sa žalovaná dostala do omeškania prvý krát od dátumu 29.08.2018.
57. Podľa ust. § 262 ods.1 zákona č.160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
58. Podľa ust. § 255 ods.1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
59. Podľa ust. § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana v veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
60. Žalobca sa domáhal zaviazania žalovanej k povinnosti zaplatenia sumy spolu v sume 22.729,93 eur. Úspech mal v časti o zaplatenie sumy 4.918,23 eur, čo v percentuálnom vyjadrení predstavuje 21,64% - úspech a 78,36% - neúspech. Z uvedeného vyplýva, že nárok na náhradu trov konania by mala žalovaná v rozsahu 56,72%. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovanej žiadne trovy konania nevznikli a zároveň si ich náhradu neuplatnila, súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol tak ako je uvedené v III. výroku tohto rozsudku (Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. 02. 2018, sp. zn. 7Cdo/14/2018).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresný súd Košice I.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 127 CSP ) uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Účastník, ktorý sa vzdal práva odvolania, účinné odvolanie voči rozsudku podať nemôže.
Ak povinná osoba dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.