Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_20CoP-165-2019.pdf
PDF · 107.68 KB
Case nature
Area
Subarea
20CoP/165/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Michaely Královej a členov senátu: JUDr. Ivany Jahnovej a JUDr. NadeždyWallnerovej v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté deti: Y. W., B. J. XX.XX.XXXX, H. U. W., B. J. XX.XX.XXXX, obe zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, so sídlom: Vazovova 7/A, 816 16 Bratislava, deti rodičov: matka - N.. Q. W., B. J. XX.XX.XXXX, O. X.: X., O. X, O. Č. X.: W. X, X., zastúpená: JUDr. Andrej Gara, advokát, so sídlom: Štefánikova 14, Bratislava a otec - N.. T. W., B. J. XX.XX.XXXX, O. X.: O.B. X, X., zastúpený: ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA HUBOCKÁ&PARTNERS, s.r.o., so sídlom: Panenská 7, Bratislava, na návrh otca o určenie výživného spätne, na odvolanie otca proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V, zo dňa 23. júla 2019, č. k. 20P/8/2019 -109, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava V, zo dňa 23. júla 2019, č. k. 20P/8/2019 -109 potvrdzuje.
II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava V rozsudkom zo dňa 23.07.2019, č. k. 20P/8/2019 -109 zamietol návrh otca na určenie výživného spätne a súčasne rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že návrhom doručeným súdu prvej inštancie dňa 15.01.2019 sa otec domáhal, aby súd uložil matke povinnosť platiť výživné na maloletého Y. v sume 200,- eur a na maloletého U. v sume 170,- eur mesačne spätne počnúc 01.07.2017 do 31.10.2018 z dôvodu, že dňa 23.01.2017 podal návrh na rozvod manželstva a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode, keď od 11.07.2017 zostali deti vo výlučnej starostlivosti otca a matke súd upravil styk so synmi. Manželstvo rodičov súd prvej inštancie rozviedol rozsudkom právoplatným dňa 08.11.2018, schválil rodičovskú dohodu, podľa ktorej sa deti zverili na čas po rozvode do osobnej starostlivosti otca, zastupovanie detí a spravovanie ich majetku bolo ponechané obom rodičom, matka bola zaviazaná platiť výživné na Y. sumou 200,-eur a na U. sumou 170,- eur mesačne a rodičia sa dohodli, že styk matky s deťmi sa bude realizovať každý kalendárny týždeň vo štvrtok od 15.00 hod. do 16.00 hod. v priestoroch Linky detskej istoty, n.o. vždy za asistencie psychológa, odborného terapeuta. Otec návrh zdôvodnil tým, že za obdobie od júla 2017, keď boli deti v jeho starostlivosti, do 31.10.2018 uhradila matka otcovi sumu 2.276,88 Eur, teda priemerne platila 16 mesiacov na dve deti 142,31 Eur mesačne. Zročné výživné, ktoré je matka povinná doplatiť, je teda 3.643,12 Eur (16 mesiacov x 370 Eur - 2.276,88 Eur). Počas rozvodového konania matku otec opakovane vyzýval, aby si začala plniť svoju vyživovaciu povinnosť a veril do poslednej chvíle, že ju riadne splní. Matka až do skončenia konania zavádzala, že si túto povinnosť dodatočne splní. Pre otca bolo prvoradé dohodnúť
sa s ňou na výživnom aj preto, že rozvodové konanie bolo pre neho i pre deti psychicky náročné. Odchodom matky zo spoločnej domácnosti znášal všetky náklady súvisiace s užívaním bytu, záväzky matky a potreby detí. Matka vedome vyvolávala v otcovi nádej, že výživné bude platiť, čo prezentovala do skončenia rozvodového konania. Dôvod hodný osobitného zreteľa je daný podľa názoru otca aj prístupom matky počas celého rozvodového konania, z ktorého si deti následky nesú doteraz. Matka žiadala návrh otca zamietnuť. Má za to, že návrh neobsahuje dôvody hodné osobitného zreteľa, že otec objektívne nemal možnosť podať návrh skôr napríklad preto, že nevedel, kde matka žije, alebo že mu jeho zlý zdravotný stav bránil podať návrh v čase, kedy došlo k skutočnostiam odôvodňujúcim podanie návrhu. Otec neuviedol jediný výnimočný dôvod, ktorý by preukazoval jeho zamedzený prístup k súdu, pre ktorý by nemal možnosť uplatniť „nárok“ maloletých detí skôr, resp. čo ho viedlo k podaniu návrhu až po uplynutí takmer 3 mesiacov od rozvodu manželstva. Návrh je podľa názoru matky účelový, nedôvodný, šikanózny, špekulatívny, ktorého cieľom je zneužiť inštitút priznania spätného výživného, je postavený na lživých tvrdeniach zameraných na diskreditáciu osoby matky, otáčaní témy k útokom na jej osobu a krivé obvinenia, čo označuje otec za dôvody hodné osobitného zreteľa. K samotným skutkovým tvrdeniam uviedla, že v zmysle dohody s otcom mali deti zriadené účty, na ktoré im posielala prídavky v sume 20 Eur na každé dieťa, všetky tieto finančné prostriedky otec z účtov detí previedol bez jej vedomia na svoj osobný účet. Následne, ako jeden z disponentov, tieto účty zrušila a zriadila nový účet, na ktorý im mesačne zasielala 100 Eur na tvorbu úspor, nad rámec výživného plateného otcovi. Od 04/2018 má otec vyplácaný prídavok na obe deti. Daňový bonus mala naposledy vyplatený v 03/2018, za obdobie od 12/2017 do 03/2018 jej bol strhnutý z výplaty vo výške 85 eur, od 04/2018 daňový bonus vyplácaný nemá, o čom otca informovala. Pred jej odchodom zo spoločnej domácnosti mala dohodu s otcom, že mu bude preplácať polovicu vynaložených výdavkov detí, ktorú zrušil tým, že jej začal brániť v styku s deťmi a od 07/2017 jej prestal posielať skutočné výdavky na deti, zisťovala si ich sama, a následne ich polovicu mu naďalej posielala. Okrem výživného kupovala deťom oblečenie, školskú tašku. Niektoré veci si spočiatku od nej deti prevzali, neskôr to odmietli. Preukázateľne si matka plnila svoju vyživovaciu povinnosť. Od 01/2019 nemá s deťmi žiaden kontakt. Kolízny opatrovník navrhol zaviazať matku výživným od podania návrhu až do rozvodu sumou 180,- eur mesačne na syna Jaroslava a 150,- eur mesačne na Slavomíra.
3. Súd prvej inštancie právne posúdil vec podľa § 62 ods. 1, § 65 ods. 1, § 77 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. Zákon o rodine a vykonaným dokazovaním mal jednoznačne preukázané, že neexistuje žiaden dôvod hodný osobitného zreteľa na priznanie výživného na maloleté deti spätne, preto návrh otca ako nedôvodný zamietol. Poukázal na to, že otec žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal, že mal zamedzený prístup k súdu, že návrh nemohol podať skôr, teda v čase, keď si matka z jeho pohľadu vyživovaciu povinnosť k deťom neplnila vôbec, alebo plnila v neprimeranej výške. Otec podal na súd návrh na rozvod manželstva a úpravu pomerov manželov na čas po rozvode k ich maloletým deťom dňa 23.01.2017 a návrhom doručeným súdu až 15.01.2019 sa domáha určenia výživného za obdobie od júla 2017 do 31.10.2018, teda za obdobie, kedy prebiehalo rozvodové konanie. Súd prvej inštancie vyhodnotil, že pokiaľ v konaní o rozvod manželstva mal otec právneho zástupcu a matka v určitom období výživné na deti neplatila, na čo ju aj súd vyzýval, mal návrh na začatie konania o určenie výživného podať otec v tom čase. Jeho argument, že sa chcel prioritne s matkou o výživnom mimosúdne dohodnúť, že matka sľubovala, že výživné doplatí, že svojím konaním vyvolávala v ňom i v deťoch psychický stres, že doteraz majú z jej konania deti následky a musia sa podrobovať odbornej terapii psychológom, že matke písal listy, v ktorých ju vyzýval na platenie spoločného úveru, výživného a preposielanie dávok štátu, ktoré neoprávnene poberala a ďalšie dôvody uvedené v návrhu, nemožno podľa názoru súdu prvej inštancie považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa. Otec v rozhodnom období nemal žiadne zdravotné problémy, stále sa zdržiaval v mieste svojho bydliska, na každé pojednávanie o rozvod manželstva sa vždy riadne a včas bez problémov dostavil. Nevysvetlil, z akého dôvodu nekonal bez zbytočného odkladu a čo ho viedlo k podaniu návrhu na určenie výživného spätne až tri mesiace odo dňa právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva. To, že otec prihliadal na prísľuby matky, že bude plniť vyživovaciu povinnosť, neznamená, že nebol schopný návrh podať skôr, pokiaľ zo strany matky k jej plneniu nedochádzalo.
4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal otec v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP, keď má za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vytýka súdu prvej inštancie, že sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal s návrhom kolízneho opatrovníka priznať výživné spätne, náležíte nezdôvodnil, prečo na takýto návrh neprihliadol a ani sa s
ním nezaoberal, čo spôsobuje podľa názoru odvolateľa jednoznačne nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Nesúhlasí so záverom súdu prvej inštancie, ktorý všetky okolnosti uvádzané navrhovateľom vyhodnotil tak, že ich nepovažoval za dôvody hodné osobitného zreteľa a snahu navrhovateľa umožniť matke dobrovoľne splniť si jej zákonnú povinnosť, vyhodnotil ako „nezodpovedný prístup“. Vychádzajúc aj zo súdnej praxe, za dôvody hodné osobitného zreteľa sú považované aj také dôvody, ktoré nezapríčinila oprávnená osoba svojou nečinnosťou resp. ľahostajným prístupom k súdnemu konaniu, ale ktoré nastali bez ich zavinenia a spôsobili, že vo veci sa nezačalo konať v čase, kedy vznikol nárok na určenie výživného pre maloleté deti. Pri vyhodnotení dôvodov hodných osobitného zreteľa pritom nie je súd viazaný žiadnymi zákonnými obmedzeniami. V prípadoch tykajúcich sa starostlivosti súdu o maloleté deti sa v prvom rade posudzuje záujem maloletých detí a žiadne „pochybenie“ na strane navrhovateľa nemôže byť považované za účelové alebo zneužívajúce inštitút priznania výživného spätne. Tak isto nemôže byť ani na úkor navrhovateľa a ani maloletých detí, že sa spoliehal na prísľuby matky o riadnom plnení si vyživovacej povinnosti, ktoré neustále deklarovala. Matka sa po celý čas len formálne prezentovala, že jej záleží na maloletých deťoch a na zabezpečení ich potrieb. Preto nemôže byť ani na úkor navrhovateľa tá skutočnosť, že matke umožnil dobrovoľne plniť to, čo deklarovala a dať jej tak priestor na to, aby sama a dobrovoľne preukázala jej skutočný záujem o detí. Matkin záujem o maloleté deti bol však zjavne len čisto formálny. Reálne však matka záujem žiadny neprejavovala a ani v súčasnosti od januára 2019 žiadny záujem o maloleté deti neprejavuje. Otec v odvolaní vytýka, že súd prvej inštancie si osvojil doterajšiu rozhodovaciu prax súdov, čím sa dobrovoľne a aj na úkor záujmu maloletých detí „vzdal svojej právomoci“ rozhodnúť inak, ako je prax súdov. Poukazuje na to, že v rámci vykonaného dokazovania súd prvej inštancie nevidel účelovosť alebo zneužívanie tohto inštitútu a ani z odôvodnenia rozhodnutia žiadnym spôsobom nevyplýva, že návrh otca bol zamietnutý práve z dôvodu, že nebola na strane otca splnená táto jediná podmienka na priznanie výživného spätne. Otec v návrhu poukazoval na násilné konanie matky, ktoré sa ešte viac stupňovalo, čo malo preukázateľne aj vplyv na jej prístup k maloletým deťom. Napriek tomu bol otec povinný na základe rozhodnutia súdu odovzdávať maloleté deti matke, a to tak, aby sa deti na matku tešili. Pokiaľ však otec chcel zamedziť tomu, aby sa agresia a násilie ešte viac u matky stupňovali, potom v čase, kedy mal podať návrh, vyhodnotil v rámci svojho zodpovedného prístupu a na ochranu maloletých detí (aspoň čiastočnú) tak, že v tom čase návrh nepodal a to najmä v záujme maloletých detí. Pokiaľ však súd prvej inštancie, vyhodnotil takúto zodpovednosť otca voči maloletým deťom, ktorá viedla k ochrane záujmov maloletých detí, ako nedostatočnú, alebo ako „nezodpovedný prístup“ a teda takú, ktorá viedla k zamietnutiu nároku otca, potom sa javí rozhodnutie súdu prvej inštancie ako privilegovanie matky a tolerovanie jej násilného a agresívneho konania páchanom na maloletých deťoch a takéto rozhodnutie súdu nemôže byť ani v záujme maloletých detí. Otec preto žiada, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil a návrhu vyhovel.
5. Matka vo svojom vyjadrení k odvolaniu otca v prvom rade uviedla, že napádané rozhodnutie považuje za správne, jasné, zrozumiteľné a riadne odôvodené. Súd prvej inštancie v danej veci postupoval správne, keď svoje dokazovanie zameral na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa. Nakoľko správne vyhodnotil, že dôvody hodné osobitného zreteľa v danom prípade absentujú, správny bol postup súdu, že nevykonával dokazovanie na ďalšie zisťovanie skutkového stavu, ktoré by v danom prípade bolo nedôvodné ani nehospodárne. K skutkovému stavu uviedla, že otec v odvolaní opätovne poukazuje na tvrdenia, ktoré nemajú akékoľvek dôkazné ani faktické opodstatnenie, keď ohľadom domnelého a otcom vyfabulovaného týrania detí matkou nepredložil otec jediný dôkaz a práve naopak, zo šetrenia orgánov činných v trestnom konaní, správnych orgánov ako aj znalcov vyplynul presný opak. Posledný kontakt mala matka s deťmi v januári 2019 v LDL t j. pred takmer 8 mesiacmi. Otec sa nesnaží nijakým spôsobom podporiť deti v stretávaní a udržovaní akéhokoľvek kontaktu s matkou, resp. robí presný opak. Ozrejmila, že otec ju vylúčil z možnosti vykonávať svoje rodičovské práva a povinnosti, vychovávať vlastné deti a stretávať sa s nimi, len na základe ničím nepodložených, krivých obvinení. Deti vychováva v nenávisti voči vlastnej mame, ignoruje možné následky na zdravý vývin deti do budúcnosti s tým. V kontexte uvedeného považuje matka návrh otca nielen za nedôvodný, ale aj za celkom jasne šikanózny, špekulatívny a zneužívajúci predmetný inštitút. V ostatnom sa v celom rozsahu pridržiava matka svojho vyjadrenia k návrhu otca zo dňa 15.07.2019. Žiada odvolací súd rozsudok v napadnutom výroku potvrdiť ako vecne správny. S poukazom na dlhodobo šikanózne správanie sa otca voči matke, ako aj s poukazom na sústavné šírenie klamlivých informácii ohľadom týrania detí matkou pred dotknutými orgánmi, napriek ich právoplatnému odmietnutiu, dáva matka odvolaciemu súdu na zváženie aplikáciu ustanovenia § 55 CMP, pričom žiada, aby bola táto žiadosť považovaná za návrh podľa § 57 CMP.
6. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej nie je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 65 a § 66 Civilného mimosporového poriadku), túto prejednal bez nariadenia pojednávania keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem,) a dospel k záveru, že odvolanie otca nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil (§ 378 C. s. p., § 219 ods. 3 C. s. p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku bola matka, právny zástupca matky, otec, právna zástupkyňa otca, a súčasne kolízny opatrovník upovedomení zákonným spôsobom.
7. Odvolací súd po oboznámení sa so spisom a napadnutým rozhodnutím, dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo veci vykonal potrebné dokazovanie na zistenie skutočného stavu veci a na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel ku správnemu záveru, že nie je dôvodné priznať výživné spätne. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi uvedenými v rozsudku súdu prvej inštancie.
8. Otec v odvolaní namieta, že rozhodnutie je nepreskúmateľné, nakoľko súd prvej inštancie vôbec neodôvodnil, prečo nevyhovel návrhu kolízneho opatrovníka, ktorý tiež navrhol priznať výživné spätne. Odvolací súd má za to, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie spĺňa všetky náležitosti vyžadované ust. § 220 CSP. Súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľne vysvetlil, prečo nebolo možné vyhovieť návrhu otca na určenie spätného výživného. Je zrejmé, že tie isté dôvody sa vzťahujú aj k návrhu kolízneho opatrovníka, ktorý navrhoval v podstate to isté ako otec. Nebolo povinnosťou súdu prvej inštancie zvlášť sa vyjadrovať k návrhu kolízneho opatrovníka a v žiadnom prípade to nemá za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutia, ako uvádza otec v odvolaní. Odvolací súd navyše podotýka, že len sama skutočnosť, že kolízny opatrovník niečo navrhuje, nezakladá ešte zákonnú dôvodnosť takéhoto návrhu, teda neznamená to, že návrhu kolízneho opatrovníka musí byť vyhovené.
9. K posúdeniu dôvodnosti určenia spätného výživného odvolací súd na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza, že pokiaľ ide o maloletého oprávneného, tak môže súd výnimočne priznať výživné aj spätne, najdlhšie za tri roky do podania návrhu, avšak len z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Dôvody hodné osobitného zreteľa musia byť preukázané. Ide tu o výnimku zo všeobecného pravidla a to, že výživné možno priznať najskôr od podania návrhu na súd, teda jej použitie prichádza do úvahy skutočne iba vo výnimočných prípadoch. Otec neuviedol žiadne okolnosti, ktoré by mu bránili podať návrh na určenie výživného aj na čas do rozvodu včas. Otec dňa 23.01.2017 podal návrh na rozvod manželstva a úpravu rodičovských prvá a povinností na čas do rozvodu. Keď od júla 2017 sa deti nachádzali v jeho osobnej starostlivosti a matka si neplnila výživné v dostatočnom rozsahu, nie je zrejmé, prečo nepodal aj návrh na určenie výživného na čas do rozvodu, keď tak mohol učiniť, nebránila mu v tom žiadna objektívna prekážka. Otec bol aj právne zastúpený, a teda odborná osoba, ktorá ho zastupovala musela si byť vedomá, že v konaní o rozvod manželstva sa rieši otázka výživného na čas po rozvode. Neobstojí ani argument otca, že dôvodom hodným osobitného zreteľa je násilné správanie sa matky k deťom, že podaním návrhu na výživné by sa agresia matky k deťom zvýšila. Takéto konanie matky popisoval otec v priebehu rozvodového konania a nemožno podanie návrhu na výživné do rozvodu brať ako dôvod násilného správanie sa matky k deťom. Ani prísľub matky otcovi, že doplatí dobrovoľne výživné, keď i napriek opakovaným urgenciám otca tak neučinila, nie je možné vyhodnotiť, ako dôvod hodný osobitného zreteľa na priznanie výživného spätne. Odklon od rozhodovacej praxe v určitej otázke je daný na mieste tam, kde ide o takú výnimočnosť prípadu, že ustálená prax sa javí ako nespravodlivá, čo nie je daný prípad. Otec mal možnosť podať návrh na určenie výživného aj na čas do rozvodu, nemal žiadnu prekážku, ktorá by mu bránila podať takýto návrh včas. Dôvodom hodným osobitného zreteľa na priznanie spätného výživného nemôže byť ani sám o sebe záujem maloletých detí. Vždy je nepochybne v záujme maloletého, keď sú mu poskytnuté financie na jeho výživu aj spätne. Ak by dôvodom hodným osobitného zreteľa na priznanie spätného výživného bol len záujem maloletého dieťaťa, potom by ustanovenie § 77 Zákona o rodine stratilo na význame a v každom jednom prípade maloletého oprávneného, by bolo možné priznať výživné aj spätne, ak by bolo preukázané, že si povinný rodič vyživovaciu povinnosť riadne neplnil i za spätné obdobie. Odvolací súd dodáva, že týmto rozhodnutím v žiadnom prípade neschvaľuje súd násilné správanie matky voči deťom, ako sa to snaží v odvolaní interpretovať otec. Avšak odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že otec mohol návrh na určenie výživného podať omnoho skôr ako učinil, a preto nemožno priznať výživné spätne.
10. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu správne rozhodol, keď na základe zisteného skutočného stavu veci návrh otca na priznanie spätného výživného zamietol. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne a právne správny potvrdil ( § 387 ods.1, 2 CSP).
11. Odvolací súd záverom uvádza, že z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument účastníka nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo (porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.09.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike /sťažnosť č. 59102/08/, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.06.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008).
12. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Matka navrhla priznať jej trovy konania, z dôvodu šikanózneho návrhu zo strany otca. Odvolací súd nevidí takú okolnosť prípadu, ktorá by odôvodňovala vybočiť zo všeobecného pravidla v ust. § 52 CMP. Iba neúspech v konaní nie je dôvodom na priznanie trov konania. Zákon jednoznačne ustanovuje že úspech a neúspech v konaní je dôvodom na priznanie trov v konaní vo veciach určenia rodičovstva a v konaniach vo veciach notárskych úschov a to tiež len vtedy, ak je to možné spravodlivo požadovať. Súd má za to, že v iných konaniach musí byť taká okolnosť prípadu, vzhľadom ku ktorej je spravodlivé priznať trovy a touto okolnosťou nemôže sama o sebe byť len úspešnosť v konaní. Nie je ani možné tvrdiť, že by návrh otca bol šikanózny voči matke. Nemožno uplatňovanie si práva účastníkom, hoci nedôvodne považovať za šikanózny návrh. Nakoľko tu je absenciu takej okolnosti, ktorá by spravodlivo odôvodňovala priznať trovy konania matke, proti ktorej návrh smeroval, súd aplikoval na rozhodnutie o trovách ust. § 52 CMP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.
13. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011, § 393 ods. 2 Civilného sporového poriadku).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 421 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 422 C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 Ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).