Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cob/51/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Šiffalovičovej a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Tatiany Pastierikovej, v právnej veci žalobcu: LiNi s.r.o., 908 71 Moravský Svätý Ján 7, IČO: 47 574 101, zast.: URBAN FALATH GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s.r.o., advokátska kancelária, Havlíčkova 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 244 895, proti žalovanému: EURO-ŠTUKONZ a.s., Podunajská 23, 821 06 Bratislava, IČO: 35 972 297, zast.: Advokátska kancelária JUDr. CIMRÁK s.r.o., Štefánikova 7, 949 01 Nitra, IČO: 36 868 876, o zaplatenie 19.716,50 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. -243 zo dňa 13. novembra 2018, takto

rozhodol:

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. -243 zo dňa 13. novembra 2018 v časti I. výroku mení tak, že žalobu zamieta.

II. Žalovaný má proti žalobcovi nárok na plnú náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom I. výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 19.716,50 Eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,15 % ročne od 17.06.2014 do zaplatenia a paušálnou náhradou nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v sume 40,- Eur, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, II. výrokom žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu s tým, že o výške náhrady trov bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 18.12.2015 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy vo výške 19.716,50 Eur s príslušenstvom a na náhradu trov konania, z titulu neuhradenej faktúry č. 40020.

3. Žalovaný v odpore uviedol, že objednávka, z ktorej žalobca odvodzuje svoj nárok bola vystavená na spoločnosť EMOP V.J. s.r.o., Moravský Svätý Ján 7, Moravský Svätý Ján, dňa 09.05.2012. V čase uzatvorenia zmluvy medzi žalovaným ako objednávateľom a spoločnosťou EMOP V.J. s.r.o. žalobca nemal právnu subjektivitu, nakoľko z výpisu z obchodného registra žalobcu vyplýva, že bol zapísaný do obchodného registra až 10.12.2013, t.j. viac ako 1 rok po uzatvorení zmluvy o dodávke elektroinštalácie na predmetnú stavbu. Žalovaný z tohto dôvodu namietol aktívnu legitimáciu žalobcu.

4. Žalobca uviedol, že aktívna legitimácia žalobcu vyplýva z čl. I a II dohody o postúpení práv a povinností. Žalobca riadne vykonal práce pre žalovaného, pričom žalovaný faktúru neuhradil. Objednávka č. pôvodne znejúca na spoločnosť EMOP V.J. s.r.o. bola na základe článku II

dohody prevedená a postúpená na žalobcu a žalovaný s takýmto postúpením práv a povinností výslovne súhlasil, nakoľko dohodu podpísal.

5. Žalovaný na tieto skutkové tvrdenia uviedol, že dňa 25.11.2014 žalobca a žalovaný uzatvorili dohodu o urovnaní záväzkovo-právnych vzťahov. Predmetom tejto dohody bola aj faktúra č. 140020 na sumu 19.716,50 Eur za práce na stavbe: Centrum zhodnocovania odpadov v meste Svit. Zmluvné strany dohody svoj záväzok nahradili novým, ktorý spočíval okrem iného vo vyplatení sumy 96.456,84 Eur žalobcovi s tým, že z tejto sumy bolo žalobcovi reálne vyplatených 87.559,34 Eur. V čl. III bod III 1.2 a v čl. III.5 dohody si zmluvné strany výslovne dohodli, že suma 19.716,50 Eur uvedená ako pohľadávka žalobcu zaniká započítaním voči pohľadávke žalovaného. Podkladom k takémuto započítaniu bolo jednostranné započítanie žalovaného, ktoré vykonal listom zo dňa 14.07.2014. Žalobca listom zo dňa 18.05.2015 odstúpil od dohody zo dňa 25.11.2014, a to z dôvodu nevyplatenia časti zádržného vo výške 8.897,50 Eur. Žalovaný odstúpenie namietal z dôvodu, že predmetné zádržné malo byť splatné v zmysle jednotlivých objednávok. Samotné odstúpenie preto nie je platné, nakoľko k splatnosti zádržného podľa jeho názoru nedošlo. Pokiaľ došlo k zániku pohľadávky, nie je možné túto v obchodno-právnych vzťahoch oživiť, nakoľko k obnoveniu stavu pred podpisom dohody by nedošlo ani v prípade, keby bolo odstúpenie od dohody platné a účinné, nakoľko zmluvný vzťah (dohoda) zaniká až momentom doručenia odstúpenia druhej strane, pričom účinky úkonov urobených do odstúpenia zostávajú zachované, iba strany si majú vrátiť, čo na základe dohody nadobudli.

6. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa , , , , , , , , , , , , , (ďalej len „“), , , , , , , , , , , , , , (ďalej len „“), , nariadenia vlády Slovenskej republiky č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia .

7. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že spoločnosť EMOP V.J. s.r.o. akceptovala objednávku žalovaného č. , zo dňa 09.05.2012, čím došlo k uzatvoreniu zmluvy o dielo, ktorej predmetom bola dodávka a montáž elektroinštalácie pre stavbu: Centrum zhodnocovania odpadu BRO v meste Svit“. Následne došlo medzi spoločnosťou EMOP V.J. s.r.o., žalobcom a žalovaným, k uzatvoreniu dohody o postúpení práv a povinností, ktorou došlo k zmene osobe zhotoviteľa v zmluvách o dielo uzatvorených na základe objednávok , , a . Všetky práva a povinnosti v zmysle uzatvorených objednávok sa touto dohodou postúpili na nového zhotoviteľa. Žalobca sa žalobou domáhal úhrady faktúry č. 140020 v sume 19.716,50 Eur, ktorou fakturoval žalovanému práce, ktoré už ako nový zhotoviteľ vykonal pre žalovaného, ako objednávateľa, na stavbe: Centrum zhodnocovania odpadov Svit. Žalovaný žalobou uplatnený nárok neuznával, pričom uviedol, že k zániku nárokov žalobcu došlo nováciou, teda uzatvorením dohody označenej ako dohoda o urovnaní záväzkovo-právnych vzťahov a vyporiadaní záväzkov (pokonávka). Žalobca považoval predmetnú dohodu za absolútne neplatný právny úkon, a to z dôvodu vady vôle štatutárov žalobcu, konkrétne z dôvodu absencie slobody vôle konateľov žalobcu pri jej uzatváraní. Táto vôľa mala byť ovplyvnená donútením, resp. bezprávnou vyhrážkou zo strany žalovaného, ktorý im dal ultimátum, podľa ktorého v prípade neuzatvorenia dohody žalovaný žalobcovi neuhradí žiadny zo svojich záväzkov, a to ani v časti. Uvedené skutočnosti tak mali podľa žalujúcej strany spôsobovať absolútnu neplatnosť zmluvy v zmysle a . Posúdenie platnosti, resp. neplatnosti predmetnej dohody o urovnaní uzatvorenej medzi stranami sporu tak tvorilo zásadnú prejudiciálnu otázku pri rozhodovaní súdu o nárokoch žalobcu. Súd prvej inštancie mal po vykonanom dokazovaní za preukázané, že dohoda o urovnaní bola uzatvorená v rozpore so zákonom, morálkou, resp. s pravidlami slušnosti, pričom žalobca bol do tohto úkonu nútený. Poukázal na tú skutočnosť, že už zo samotnej dohody o urovnaní je zrejmé, že žalovaný neuhradil žalobcovi faktúry vystavené za vykonané práce v celkovej výške 133.957,79 Eur. Z tejto sumy malo zádržné, teda časť ceny diela, ktorej splatnosť v čase uzatvorenia dohody o urovnaní podľa žalovaného nenastala, predstavovať sumu 11.163,13 Eur. Žalovaný v priebehu konania nespochybnil samotné vykonanie prác fakturovaných faktúrami uvedeným čl. I.1. dohody o urovnaní, ani ich cenu a rozsah, a to vrátane faktúry č. 140020. Nároky, ktoré si pred uzatvorením dohody žalovaný uplatňoval voči žalobcovi v zmysle dohody o urovnaní, predstavovali sumu 26.619,15 Eur, pričom malo ísť o zmluvnú pokutu v zmysle objednávky v sume 6.502, 65 Eur za nedodržanie termínu dodávky, ktorá bola žalovaným fakturovaná faktúrou č. 200400091. Žalovaný i ďalej voči žalobcovi uplatňoval nárok na zaplatenie pohľadávky v sume 19.716,50 Eur, ktorú mal nadobudnúť od spoločnosti EURO-BUILDING, a.s. zmluvou o postúpení

pohľadávok č. 1/2014. Spolu si tak žalovaný uplatňoval 26.219,15 Eur. Konajúci súd vyslovil názor, že aj pri akceptácii všetkých pohľadávok uplatnených žalovaným voči žalobcovi a zohľadnení zádržného neexistoval žiaden právny dôvod pre nevyplatenie sumy 115.658,37 Eur, pričom ani sám žalovaný v priebehu konania neuhradenie svojich záväzkov v uvedenej výške nijako nezdôvodnil. Z výšky neuhradených pohľadávok 126.821,59 Eur je zase zrejmé, že táto nemohla nezanechať vplyv na ekonomickú situáciu žalobcu. V tejto súvislosti súd poukázal na to, že žalovanému muselo byť zrejmé, že neuhradením platieb za tieto práce spôsobí žalobcovi druhotnú platobnú neschopnosť, napriek uvedenému platby neuhrádzal a uhradenie faktúr, teda splnenie si svojej povinnosti, ktorá mu ako objednávateľovi zo zmlúv o dielo uzatvorených so žalobcom vyplývala, podmieňoval uzatvorením dohody o urovnaní. Neuhrádzanie splatných faktúr za vykonané práce ako nástroj na donútenie žalobcu ako obchodného partnera poskytnúť zľavu alebo uznať žalovaným uplatňované nároky v žiadnom prípade nemožno považovať za správanie spĺňajúce požiadavku slušnosti, poctivého správania, ktoré by bolo v súlade so základnými mravnými zásadami demokratickej spoločnosti a právneho štátu. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že žalobca zmluvnú pokutu uplatnenú pôvodne spoločnosťou EURO-BUILDING, a.s. neuznával. Napriek tomu spoločnosť EURO-BUILDING, a.s. uzatvorila so žalovaným zmluvu o postúpení pohľadávky, ktorou na žalovaného mala prejsť pohľadávka v sume 19.716,50 Eur, teda vo výške zodpovedajúcej faktúre č. 140020 na sumu 19.716,50 Eur. Následne však žalobca v dohode o urovnaní súhlasil s jej započítaním, a to práve z dôvodu, že týmto započítaním podmieňoval žalovaný vyplatenie akejkoľvek platby, ba čo viac, žalobca vystavil žalovanému dobropis k faktúre č. 140028 na sumu 10.648,25 Eur, a to bez toho, aby na to existoval akýkoľvek právny dôvod, resp. bez toho, aby žalovaný rozsah a cenu prác účtovaných predmetnou faktúrou pred uzatvorením dohody o urovnaní akokoľvek spochybnil. Podľa dohody o urovnaní sa tak síce žalovaný ním tvrdeného nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty v sume 6.502,65 Eur vzdal, napriek tomu bola cena diel, ktorú bol povinný žalobcovi uhradiť, znížená zo sumy 126.821,59 Eur na sumu 96.456,84 Eur. V čl. IV sa navyše žalobca zriekol akýchkoľvek práv, ktoré by mu mohli vyplývať zo zmlúv o dielo uzatvorených na základe objednávok uvedených v tabuľke v čl. I dohody, teda aj práv, ktoré mu v čase uzatvorenia dohody neboli známe. Vôľa žalobcu (resp. jeho konateľov) uzatvoriť túto dohodu tak bola motivovaná výlučne protiprávnym konaním žalovaného, čo vyplýva nielen zo skutkových tvrdení žalobcu, ale najmä z vykonaného dokazovania, a to z obsahu zápisníc o pojednávaní obsahujúcich výpovede svedkov, z ktorých jednoznačne vyplýva, že žalovaný svoje záväzky voči žalobcovi riadne neuhrádzal, žalobca (resp. jeho konatelia) bol nútený rozličným spôsobom (úvermi, zmenkami) zaobstarávať peňažné prostriedky na svoju podnikateľskú činnosť. Zároveň mal za preukázané, že žalobca zmluvné sankcie uplatňované žalovaným neuznával. Zo všetkých týchto skutočností vyvodil konajúci súd záver, že žalovaný zneužil svoju ekonomickú prevahu, ktorú mal nad žalobcom a ktorú získal v dôsledku toho, že žalobca si svoje povinnosti zhotoviteľa splnil, avšak protiplnenie mu zo strany žalovaného mu poskytnuté nebolo. Bol toho názoru, že žalobca uzavrel dohodu podľa pokynov žalovaného, ktorú by, nebyť dôvodného strachu o jeho obchodné záujmy v dôsledku neuhradenia faktúr za vykonané práce, za normálnych pomerov neuzavrel. S ohľadom na subjektívne pomery žalobcu, ktorý sa dostával do druhotnej platobnej neschopnosti, ktorú jeho konateľ riešil rôznymi úvermi od svojich obchodných partnerov, je treba na žalobcu hľadieť ako na osobu konajúcu v ohrození. Konanie žalovaného tak vyvolávalo v žalobcovi odôvodnený strach z protiprávnej hrozby. V posudzovanom prípade sa vôľa konateľov žalobcu (a teda aj žalobcu) utvárala pod psychickým nátlakom žalovaného, ktorá v dôsledku druhu a intenzity bezprávnej vyhrážky v dobe uskutočnenia právneho úkonu, t.j. v dobe uzatvorenia dohody konali neslobodne. Z vyššie uvedeného vyplýva aj príčinná súvislosť medzi bezprávnou vyhrážkou a právnym úkonom žalobcu. Práve konanie žalovaného sa stalo pohnútkou pre prejav vôle žalobcu tak, že jednal ku svojmu neprospechu. Žalobca sa v dohode o urovnaní zriekol akýchkoľvek práv, ktoré by mu mohli vyplývať zo zmlúv o dielo uzatvorených na základe objednávok uvedených v tabuľke v čl. I dohody, teda aj práv, ktoré mu v čase uzatvorenia dohody neboli známe. v vymedzuje rozsah úpravy vzájomných práv medzi jej účastníkmi, tak že dohoda o urovnaní nemôže vzťahovať na práva, na ktoré jej účastník v čase uzatvorenia dohody nemohol pomýšľať. To znamená, že predmetom dohody o urovnaní nemôžu byť prípadné budúce nároky, ktoré v čase jej uzatvorenia ešte neexistovali a zároveň sa nemôže vzťahovať ani na práva v čase uzatvorenia dohody neznáme. Žalovaný, ktorý je autorom znenia dohody a ktorý nedovolil jej akékoľvek úpravy, tak vymedzil rozsah urovnania v priamom rozpore s ustanovením , čím založil ďalší dôvod jej neplatnosti. Na základe týchto skutočností súd prvej inštancie dospel k záveru, že dohoda označená ako dohoda o urovnaní záväzkovo-právnych vzťahov je absolútne neplatná, a to pre jej rozpor s ustanoveniami a v spojení s a , a

to v dôsledku nedostatku slobody vôle žalobcu túto dohodu uzatvoriť, jej rozporu s dobrými mravmi, ako aj pre rozpor jej obsahu s ustanovením . Z dôvodu absolútnej neplatnosti samotnej dohody o urovnaní považoval súd odstúpenie žalobcu od tejto zmluvy za právne irelevantné, nakoľko možno odstúpiť iba od zmluvy, ktorá je platná. Súd prvej inštancie ďalej skúmal, či k zániku nároku žalobcu nedošlo ešte predtým než vôbec došlo k neplatnému uzatvoreniu dohody o urovnaní, a to ich jednostranným započítaním s pohľadávkou žalovaného voči žalobcovi, ktorú mal nadobudnúť na základe zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1/2014 uzatvorenej medzi žalovaným ako postupníkom a žalobcom ako postupcom. V započítacom prejave bola pohľadávka žalovaného, ktorú chcel započítať voči pohľadávke žalobcu z faktúry č. 140020, označená ako: Zmluva o postúpení pohľadávky č. 1/2014 zo dňa 02.07.2014. Takéto vymedzenie pohľadávky však súd nepovažoval za dostatočne určité, nakoľko žalovaný dostatočne nekonkretizoval titul, dátum vzniku a výšku pohľadávok, ktoré by boli spôsobilé na započítanie s jeho dlhom. Uviedol, že ďalším nevyhnutným predpokladom zániku záväzku započítaním je existencia pohľadávky spôsobilej na započítanie, ktorá je základným a najdôležitejším predpokladom úspešného započítania. Súd prvej inštancie mal za to, že ak žalovaný pri obhajobe platnosti dohody o urovnaní, resp. všeobecne pri obrane proti žalobcom uplatneným nárokom argumentoval existenciou svojho nároku, ktorý získal od spoločnosti EURO-BUILDING, a.s., bol povinný preukázať, že tento nárok jeho pôvodnému vlastníkovi skutočne vznikol, čo však neurobil. Nakoľko nie je známy obsah samotného dojednania zmluvnej pokuty v zmluve uzatvorenej medzi spoločnosťou EURO-BUILDING, a.s. a žalobcom, nie je možné posúdiť splnenie akých zmluvných povinností malo dojednaním zmluvnej pokuty kryté, ani to, v akej výške bola zmluvná pokuta dojednaná. Na základe uvedených skutočností, ako aj citovaných zákonných ustanovení súd dospel k záveru, že nárok žalobcu na uhradenie prác fakturovaných faktúrou č. 140020 má oporu v zákone a je dôvodný v plnom rozsahu. Záverom uviedol, že nevykonal žalujúcou stranou navrhované dokazovanie výsluchom svedka p. T., nakoľko priebeh uzatvárania dohody o urovnaní medzi žalobcom a žalovaným mal súd za dostatočne preukázaný z už vykonaného dokazovania. K návrhu právneho zástupcu žalobcu, ktorý žiadal odročiť pojednávanie z dôvodu, že chcel do súdneho spisu predložiť listiny preukazujúce, že žalobca uhradenie zmluvných pokút odmietal, súd uviedol, že predmetné listiny už boli žalujúcou stranou v konaní predložené. Súd preto vyhodnotil návrhy na dokazovanie prednesené žalujúcou stranou, resp. jej právnym zástupcom na pojednávaní dňa 15.10.2018 za bezúčelné a ich vykonanie by odporovalo zásade hospodárnosti konania. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle , podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Nakoľko mal žalobca v konaní plný úspech, súd priznal žalobcovi náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v súlade s po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov v zmysle ustanovenia , , , . V odvolaní uviedol, že medzi tzv. iné vady konania patrí aj nezákonne vykonaný dôkaz. Nesúhlasil s postupom súdu prvej inštancie, ktorý v rámci dokazovania vykonal na pojednávaní dňa 08.08.2018 aj dôkaz - prehratie nahrávky zabezpečenej žalobcom z rozhovoru medzi štatutárnymi zástupcami žalobcu a zamestnancami žalovaného. Súd tento dôkaz vyhodnotil ako zákonný, a to pri zohľadnení princípov sporového konania, ako aj príslušnej judikatúry. Vytkol konajúcemu súdu, že v zmysle čl. 16 ods. 2 zásad mal vykonať test proporcionality, ktorým mal posúdiť, či je nutné porušiť právo na ochranu osobnosti vo vzťahu k právu na spravodlivý proces. V tomto smere mal súd posúdiť, či vykonanie nahrávky je jediný možný dôkaz, ktorým by žalobca preukázal svoje tvrdenia. Bol toho názoru, že súd prvej inštancie takto vykonaným dokazovaný v podstate „dal zelenú“ pochybným praktikám v rámci obchodných vzťahov a dal prednosť odpočúvaniu pred dobrou vierou v osobné rokovania a platné zmluvy. Žalovaný dal do pozornosti aj rozsudok NS ČR publikovaný v Zbierke rozhodnutí č. 39/1999 (sp. zn. ), podľa ktorého ak účastník sporu navrhne vykonať dôkaz, ktorý bol zabezpečený v rozpore so zákonom, súd takýto dôkaz nevykoná. Konštatoval, že súd nevykonal test proporcionality a uspokojil sa iba s tým, že išlo o obchodné rokovanie (ods. 13 prvá veta). Ďalej citoval z nálezu Ústavného súdu ČR (sp. zn. ) a poukázal na to, že žalobca ničím nepreukázal, že v momente rokovaní sa ocitol v krajnej núdzi alebo v obdobnej situácii, kedy by bolo ospravedlniteľné vopred zamýšľané nahrávanie tretích osôb za účelom získania budúceho prospechu. Bol toho názoru, že konanie trpí inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nakoľko súd sa opakovane o tento dôkaz opiera v odôvodnení rozsudku. V neposlednom rade

žalovaný poukázal na to, že súd odignoroval jeho žiadosť zo dňa 11.06.2018 o doručenie kópie nahrávky a túto nahrávku nevykonal zákonným spôsobom, a to jej prehratím na pojednávaní.

9. V ďalšej časti odvolania žalovaný namietal, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že v rámci Dohody o urovnaní zo dňa 25.11.2014 žalobca uznal zmluvnú pokutu vo výške 19.716,50,- Eur a poskytol skonto vo výške 10,648,25 Eur. Žalovaný naproti tomu súhlasil so znížením zmluvnej pokuty o 6.502,65 Eur a uznal práce vykonané žalobcom, ktoré dovtedy boli sporné. Zdôraznil, že žalobca mal do 7 dní od podpisu dohody na účte 85.293,71 Eur z dovtedy spornej sumy 126.821,59 Eur, pričom zvyšok ďalších 11.163,13 Eur bolo zo strany žalovaného uznaných. Žalobca od tejto dohody odstúpil až rok po jej podpísaní a po uhradení skoro celej časti, sporná vtedy zostala iba suma 8.897,50 Eur, ktorá je predmetom samostatného konania. S ohľadom na spornosť svojich vzájomných pohľadávok sa javí táto pokonávka ako prípustná a vyvážená a nie je v rozpore s poctivým obchodným stykom alebo dobrými mravmi. Neplatnosť dohody bola prvýkrát namietnutá až v priebehu súdneho konania podaním doručeným súdu dňa 13.09.2016. Súd po vykonanom dokazovaní mal za to, že dohoda je neplatná pre rozpor s a , nakoľko bola uzavretá v rozpore so zákonom, morálkou, resp. s pravidlami slušnosti, pričom žalobca bol do tohto úkonu donútený. Žalovaný vytkol súdu, že logické rozpory nevysvetlil, ani neuviedol argumenty na podstatné námietky a tvrdenia žalovaného, pričom všetky dôkazy hodnotil zjavne a prioritne v neprospech žalovaného. Zdôraznil, že obdobné dohody už súdy vyhodnotili ako platné (napr. OS Bratislava II sp. zn. alebo OS Košice I sp. zn. ), a to pri obdobnej a bežnej argumentácii žalobcov, že konali „pod nátlakom“.

10. Argumentáciu žalobcu v konaní považoval za účelovú, a aj keď súd prihliada na platnosť úkonov ex offo, považoval za nutné zohľadniť celý kontext, z ktorého je zrejmé, že žalobca nikdy nekonal tak, že by dohodu považoval za neplatnú. To nesvedčí o jeho „vnútornom“ pocite, že bol k podpisu dohody donútený. V konaní žalobca tvrdil, že dohodu by za normálnych okolností neuzavrel. Poukázal na to, že aj v prípade, keby žalobca bol v „stave núdze“, v konaní nebolo ničím preukázané, že žalovaný o tejto jeho situácii vedel alebo, že to nejakým spôsobom zneužil, pričom sám žalobca priznal, že mal možnosť odmietnuť podpísať predmetnú dohodu. To akým spôsobom viedol svoju firmu a že sa mohol svojím inými rozhodnutiami dostať do platobnej neschopnosti, nie je problém žalovaného. Žalovaný nenesie zodpovednosť za podnikateľské rozhodnutia žalobcu a rovnako ani za jeho týmto faktom spôsobenú „tieseň“. Žalobca ako skúsený podnikateľ mal v obchodno-právnych vzťahoch vykonať také opatrenia, ktoré by zamedzili rizikám. Samotný podpis bol vykonaný štandardne tak ako vyplynulo z výpovede štatutárneho zástupcu žalovaného v inom konaní.

11. Žalovaný tiež podotkol, že o úmysle žalobcu tiež svedčí to, ako dopadla spoločnosť EMOP V.J. s.r.o. (V.J. sú iniciály U. R.), z ktorej najprv previedli pohľadávky vrátane pohľadávok, ktoré boli predmetom dohody o urovnaní, na žalobcu a potom firmu nechali s dlhmi prepísať na inú osobu, pravdepodobne tzv. „bieleho koňa“. Zároveň si založili spoločnosti LiNi s.r.o. a EMOP s.r.o., ktorá je označená aj ako vystaviteľ v konaní doloženej zmenky a podnikajú ďalej. Ak je teda niekto schopný v podstate „vytunelovať“ vlastnú firmu a potom sa tvári, že bol pod rizikom dlhov nútený podpísať predmetnú dohodu o urovnaní so svojou novou firmou, tak možno pochybovať o pravdivosti takéhoto záveru súdu prvej inštancie.

12. Žalovaný vyslovil názor, že žalobca ničím nepreukázal, že bol v platobnej neschopnosti, že o tejto situácii žalovaný vedel a že to zneužil pri rokovaní o dohode o urovnaní. Jediné čo žalovaný mohol preukázať je, že jeden z dvoch štatutárnych zástupcov bol „v strese“, čo ale v podnikaní nie je nič zvláštne. Druhý štatutárny zástupca v strese zjavne nebol a iba vyhovel otcovi, lebo ten bol vystresovaný (viď doložené výpovede). Zdôraznil, že pri konaní žalobcu je potrebný podpis oboch konateľov, pričom žalobca ničím nepreukázal, že aj druhý konateľ konal pod takým tlakom, ktorý by odôvodňoval jeho súhlas s dohodou.

13. Ďalej zdôraznil, že finančná tieseň v podnikaní nezakladá neplatnosť právnych úkonov. Obdobne žalobca ničím nepreukázal, že v čase spísania dohody mal dlhy alebo bol v druhotnej platobnej neschopnosti. Pôžičky, ktoré mali byť za týmto účelom poskytnuté, boli na inú spoločnosť (EMOP s.r.o. -

zmenka) alebo boli poskytnuté fyzickej osobe konateľa p. U. R. (výpoveď svedka M. Q. na pojednávaní dňa 24.01.2018 sp. zn. ). Taktiež zdôraznil, že samotné poskytnutie pôžičiek nesvedčí o dlhoch žalobcu, ale iba o tom, že si požičal peňažné prostriedky.

14. K tvrdeniu súdu prvej inštancie, že žalovaný neplatil svoje faktúry včas, čo mal byť nástroj na donútenie žalobcu na podpis dohody uviedol, že zo spisu nevyplýva jediný dôkaz, že by žalovaný bol v omeškaní s úhradou faktúr.

15. Súd prvej inštancie okrem iného po vyslovení neplatnosti dohody posudzoval aj jednotlivé zápočty zmluvných pokút, ku ktorým uviedol, že žalovaný nepreukázal vznik nároku na zaplatenie týchto pokút, a preto neuznal ani tento spôsob procesnej obrany. Vytkol súdu, že v rámci celého konania nevyslovil právny názor, ktorý by dal dôvod žalovanému uvažovať o tom, že súd posúdi dohodu ako neplatnú. V tomto smere preto rozsudok súdu považoval žalovaný za prekvapivý. Ak by súd dostatočne zrozumiteľne prezentoval tento svoj záver, tak by žalovaný nemal problém preukázať opodstatnenosť predmetných zmluvných pokút. V neposlednom rade, právny názor súdu bol prezentovaný iba ohľadom platnosti odstúpenia, tak ako to predniesol žalobca na prvom pojednávaní dňa 08.03.2017. Obdobne prekvapivo to vyznie s ohľadom na spornú nahrávku, ktorú keď už súd pripustil a prehral, tak z nej mohol zistiť jedno z mála zreteľných vyhlásení, a to, keď konateľ žalobcu I. R. vyhlásil, že „zmluvná pokuta za Skalicu je v poriadku, o tom vieme“. Rovnako vytkol súdu prvej inštancie, že keď už mal dohodu za neplatnú, riadne sa nevysporiadal s námietkou žalovaného, že práce neboli vykonané (viď odpor a vyjadrenie zo dňa 19.08.2018). Na jednej strane teda súd hodnotí konanie žalobcov ako konanie pod nátlakom, ale na druhej strane odmieta akékoľvek aj zjavné dôkazy v prospech žalovaného a dokonca ani nevyžaduje dôkazy o vykonaných a rozporovaných prácach. Zo strany súdu tak ide o porušenie rovnosti strán a rovnosti dôkaznej sily v zmysle a a konanie súdu sa žalovanému javí ako krajne nespravodlivé. Vzhľadom na uvedené dôvody žalovaný navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 13.11.2018 č.k. -243 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alternatívne, aby napadnutý rozsudok zmenil a žalobu po vykonanom dokazovaní zamietol.

16. K odvolaniu sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovou, vecnou a právnou argumentáciou súdu prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku a má za to, že predmetné rozhodnutie bolo dostatočne skutkovo, vecne, aj právne odôvodnené, a preto je zákonné. Uviedol, že sa pridržiava v plnom rozsahu a odkazuje na svoju doterajšiu skutkovú, vecnú, ako aj právnu argumentáciu. K námietka žalobcu ohľadne nezákonnosti vykonania dôkazu vypočutím zvukovej nahrávky zaznamenávajúcej priebeh podpisu dohody o urovnaní záväzkov uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným mal za to, že vykonanie dôkazu vypočutím zvukovej nahrávky zaznamenanej pred „formálnym podpisom“ dohody o urovnaní záväzkov formálne (na oko), vyhotovenej zo strany žalobcu ohľadom tvrdení žalovaného k návrhu dohody bolo zákonné, nakoľko ho vykonal súd konajúci vo veci, pričom ho vykonal priamo na pojednávaní dňa 08.08.2018. Bol toho názoru, že žalovaný mal možno v úmysle napadnúť zákonnosť dôkazu ako takého a nie nezákonnosť jeho vykonania, avšak vzhľadom na neúplný apelačný princíp sa odvolací súd môže zaoberať iba odvolacími dôvodmi uvedenými v odvolaní a žalovaný, ani odvolací súd, nemôžu odvolacie dôvody uvedené v odvolaní dodatočne dopĺňať a rozširovať, pričom je dôležité rozlišovať medzi nezákonnosťou dôkazu a nezákonnosťou vykonania dôkazu, čo sú dve diametrálne odlišné právne námietky a nemožno ich zmiešavať, a ani právne zamieňať. Napriek uvedenému sa žalobca vyjadril aj k zákonnosti dôkazu ako takého. Bol toho názoru, že konajúci súd sa vysporiadal a pred vykonaním dokazovania posudzoval splnenie všetkých troch testov Engel kritérií, teda testu legality, testu legitimity a testu proporcionality, pričom zásah do práva osôb zachytených na zvukovom zázname na ochranu ich súkromia podľa a 2 a podľa čl. 13 Listiny základných práv a slobôd odôvodnil uplatnením ustanovenia v spojení s v nadväznosti na z dôvodu potreby ochrany práva. Vzhľadom na splnenie všetkých tzv. Engel kritérií zo strany súdu pri rozhodovaní o vykonaní zvukového záznamu ako dôkazného prostriedku, žalobca považoval za potrebné konštatovať zákonnosť zvukového záznamu ako dôkazného prostriedku, s čím je ipso facto spojená aj zákonnosť dôkazov získaných zo strany súdu vykonaním zvukového záznamu. Na podporu svojho názoru žalobca odkázal na judikatúru najvyšších súdnych autorít. Citoval z rozhodnutí NS ČR R 7/2008, NS ČR , KS v Žiline Jtk 12/2010, ÚS ČR , NS ČR . Konštatoval, že vykonaním zvukového

záznamu nedošlo v konaní k vade, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a preto odvolací dôvod podľa nebol založený.

17. Žalobca nesúhlasil s námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko ohľadom nedostatku vôle žalobcu ide údajne o účelové tvrdenie. Uviedol, že naďalej namieta platnosť dohody, nakoľko ju považuje za absolútne neplatný právny úkon podľa v spojení s pre absenciu slobodnej, určitej vôle a pre absenciu slobodného prejavu vôle žalobcu, v dôsledku nátlaku zo strany žalovaného, ktorý pre uzatvorenie dohody zneužil svoju ekonomickú prevahu, čo svojimi výpoveďami na doterajších súdnych pojednávaniach preukázali vypočúvaní svedkovia a čo preukázal aj zvukový záznam, čo konštatoval aj konajúci súd v bode 98. odôvodnenia rozsudku. Žalobca ďalej poukázal na body 80. až 86., 79. až 100., 72. a 91., v ktorých súd dôsledne rozobral dôvody absolútnej neplatnosti dohody o urovnaní.

18. V súvislosti s námietkou žalovaného v odvolaní, že žalobca údajne ničím nepreukázal svoju platobnú neschopnosť, druhotnú platobnú neschopnosť, ako ani to, že o tejto situácii žalovaný vedel a že to zneužil pri rokovaní o dohode, žalobca citoval z bodu 90. a 98. odôvodnenia rozsudku. Poukázal na to, že v konaní riadne preukázal svoj uplatnený nárok, pričom žalovaný naopak nepreukázal jeho uspokojenie. Rovnako z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca sa v dôsledku neuhradenia predmetných faktúr dostal do platobnej neschopnosti, pričom vzniknutú situáciu bol nútený riešiť úvermi a zmenkami a že o tom žalovaný musel vedieť.

19. K námietke žalovaného ohľadom prekvapivosti rozsudku žalobca uviedol, že ak žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, nemožno považovať rozsudok súdu prvej inštancie za prekvapivý. K uvedenému poskytol dostatočné vysvetlenie aj súd v odôvodnení rozsudku v bodoch 106. až 109., v ktorých okrem iného rozobral aj princíp formálnej pravdy charakteristický pre dokazovanie v sporovom konaní. Ak teda žalovaný súdu nepreukázal existenciu dohody o zmluvnej pokute, nemohol očakávať vyslovenie platnosti takejto dohody, a teda ani vyslovenie platnosti započítania takejto údajnej pohľadávky voči nároku uplatnenému v konaní žalobcom, ak predmetné skutkové tvrdenia žalovaného v konaní žalobca poprel. Nie je teda pravdou, že sa súd s námietkou žalovaného ohľadom nevykonania prác nevysporiadal. Poukázal na odôvodnenie rozsudku, v ktorom konajúci súd konštatoval, že žalovaný v priebehu konania vykonanie prác žalobcom nespochybnil. Tvrdenie o vykonaní prác súd neodvodzuje od obsahu dohody, ale zo skutočností tvrdených v konaní žalobcom, ktoré žalovaný nerozporoval.

20. Žalobca záverom namietol tvrdenie žalovaného, že súd porušil v konaní zásadu rovnosti strán a rovnosti dôkaznej sily v zmysle a , keď údajne odmietal akékoľvek aj zjavné dôkazy v prospech žalovaného. V tejto súvislosti poukázal na rozsiahle dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie, na základe ktorého súd dospel k správnym skutkovým tvrdeniam. S ohľadom na vyššie uvedené skutkové okolnosti ako aj podanú právnu argumentáciu žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ustanovenia potvrdil a priznal žalobcovi voči žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania.

21. Žalovaný v stanovisku k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovaného poukázal na to, že podstata nezákonnosti vykonaného dôkazu - zvukovej nahrávky spočíva v absencii súhlasu dotknutých osôb s jej prehratím, prípadne ich adekvátnym procesným postavením v tomto konaní, čím nebola naplnená zo strany súdu požiadavka testu proporcionality. Vyhotovenie takéhoto záznamu skrytou formou a v kontexte jeho použitia v súdnom konaní vyvolanom až po zaplatení časti plnení, ktoré boli stranami sporu odsúhlasené na predmetnom rokovaní, je nutné vykladať ako konanie hrubo porušujúce dobré mravy, profesionálnu etiku a poctivý obchodný styk. K týmto skutkovým tvrdeniam sa však žalobca vo svojom vyjadrení nevyjadril, preto ich je nutné považovať za nesporné v zmysle .

22. Žalovaný vyjadril názor, že nakoľko došlo titulom predmetnej dohody k plneniu z jeho strany, a to v značnom rozsahu sporných pohľadávok, nemožno považovať túto dohodu za neplatnú titulom jej rozporu s dobrými mravmi. Ďalej vytkol súdu, že sa absolútne nezaoberal tou argumentáciou žalovaného vo vzťahu k platnosti dohody o urovnaní, že na jej základe žalovaný plnil dohodnuté plnenia, a teda tu nie je možné konštatovať nevyváženosť takejto dohody a v konečnom dôsledku ani jej absolútnu neplatnosť pre rozpor s dobrými mravmi. Práve naopak, súd rozpor s dobrými mravmi vo vzťahu k uvedenej dohode vzhliadol v tom, že žalobca bol k jej podpisu „donútený“, pričom však táto úvaha súdu nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Z vykonaných dôkazov však nie je zrejmé ani, že by bola

preukázaná skutočnosť, že žalovaný nesporne vedel o ekonomicky zlej situácii žalobcu. Bol toho názoru, že nepostačuje len domnienka žalobcu, naopak, táto skutočnosť musí byť nevyvrátiteľne preukázaná, aby mohla mať dopad na predmetné konanie. Zopakoval, že žalovaným uvádzaná prekvapivosť súdneho rozhodnutia je najmä v tom, že súd nezohľadnil jeho prednesené argumenty v konaní, a ani sa s nimi nevyporiadal v odôvodnení rozhodnutia, čo však neznamená, že automaticky platí argument žalobcu, že žalovaný neuniesol v tomto smere dôkazné bremeno. V rámci celého konania taktiež súd nevyslovil právny názor, ktorý by dal dôvod žalovanému uvažovať o tom, že súd posúdi dohodu ako neplatnú. Nemôže byť na ujmu žalovaného, že neprodukuje dôkazy pre všetky možné aj nevyslovené alternatívy smerovania sporu. Nepredvídateľnosť rozhodnutia je taktiež zrejmá po logickej analýze rozhodnutia, kde na jednej strane súd považuje dohodu o urovnaní, ktorej predmetom boli aj zmluvné pokuty a práce údajne vykonané žalobcom, za absolútne neplatné, avšak samotné údajne vykonané práce považoval za nesporne preukázané, a teda vykonané, pretože ich žalovaný touto dohodou uznal. Z bodu 48. je zrejmé, že súd opiera tvrdenie o vykonaní prác práve o samotnú dohodu o urovnaní, ktorú však na inom mieste považuje za celkovo absolútne neplatný právnym úkon. Na základe vyššie uvedeného mal žalovaný za to, že žalobca svojím vyjadrením relevantne a nespochybniteľné nevyvrátil tvrdenia žalovaného uvedené v jeho odvolaní, preto sa v ostatnom pridržiava znenia svojho odvolania.

23. Žalobca vo vyjadrení k stanovisku žalovaného opätovne odkázal na svoju doterajšiu skutkovú, vecnú, ako aj právnu argumentáciu. Zdôraznil, že vzhľadom k tomu, že prejav osôb zachytených na zvukovej nahrávke zaznamenanej pred „formálnym podpisom“ dohody o urovnaní záväzkov formálne (na oko) uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným zachytáva obchodné rokovanie strán sporu a nie prejavy dotknutých osôb súkromnej povahy, jeho vykonaním nemôže dôjsť k zásahu do osobnostných práv osôb zachytených na zvukovom zázname. Preto by takýto dôkaz nebolo možné v civilnom súdnom konaní považovať za neprípustný ani v prípade, ak by neboli naplnené kritériá testu legality, testu legitimity a testu proporcionality, nakoľko ich splnenie sa vyžaduje pre naplnenie požiadavky zákonnosti dôkazu iba v prípade, ak sa má pre ochranu základného práva a slobody subjektu zasiahnuť do základného práva a slobody iného subjektu, k čomu v danom prípade nedošlo, nakoľko Zvukový záznam nezachytáva prejavy súkromnej povahy, ale obchodné rokovanie strán sporu. Rovnako považoval v predmetnom konaní za irelevantné, či osoby zachytené na zvukovom zázname prejavili, alebo neprejavili súhlas s nahrávaním ich prejavu, nakoľko samotné vyhotovenie zvukového záznamu nemôže v žiadnom prípade zasiahnuť do osobnostných práv osôb zachytených na zvukovom zázname (napr. v prípade vyhotovenia zvukového záznamu na súkromné účely autora). Bol toho názoru, že súd vykonal dôkaz prehratím zvukového záznamu plne v súlade so zákonom, teda podľa konkrétneho spôsobu vykonania dôkazu zvukovou nahrávkou tak, ako to ustanovuje , čo je odlišné od námietky nezákonnosti vyhotovenia zvukovej záznamu, či od námietky nezákonného získania zvukového záznamu, čo však žalovaný vo svojom odvolaní de iure nenamietal. Žalobca mal za to, že zvukový záznam je podľa v spojení s v nadväznosti na prípustný ako dôkaz v civilnom súdnom konaní na preukázanie absolútnej neplatnosti dohody v záujme ochrany práv a právom chránených záujmov žalobcu voči žalovanému v obchodno-právnom vzťahu. Nestotožnil sa s názorom žalovaného, že „tvrdenie o vykonaní prác súd neodvodzuje od obsahu dohody, ale zo skutočnosti tvrdených v konaní žalobcom, ktoré žalovaný nerozporoval“, nakoľko je v rozpore s bodom 89. odôvodnenia rozsudku, z ktorého je evidentné, že súd neodvodzuje tvrdenie o vykonaní prác žalobcom z obsahu dohody. Odkaz na dohodu v citovanom bode súd použil iba ako prostriedok identifikácie faktúr.

24. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( ) prejednal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( a ), pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ustanovením oznámený na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Odvolací súd vo veci nenariadil pojednávanie z dôvodu, že súd prvej inštancie správne a dostatočne zistil skutkový stav veci, ale jeho rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení. Po oboznámení sa s obsahom spisu, procesným postupom súdu prvej inštancie, dôvodmi odvolania žalovaného, vyjadreniami strán sporu, odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. Odvolací súd zaujal stanovisko len k tým dôvodom odvolania, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie vo veci.

25. Žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 18.12.2015 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy vo výške 19.716,50 Eur s príslušenstvom a na

náhradu trov konania, z titulu neuhradenej faktúry č. 140020, ktorou žalobca fakturoval elektroinštalačné práce vykonané v mesiaci marec 2014 na stavbe: Centrum zhodnocovania odpadov BRO v meste Svit, a to konkrétne v objektoch SO 07-09 a SO 012. Dodávku a montáž elektroinštalácie pre stavbu „Centrum zhodnocovania odpadov BRO v meste Svit“ si objednávkou č. zo dňa 09.05.2012 objednal žalovaný u spoločnosti EMOP V.J. s.r.o.. Spoločnosť EMOP V.J. s.r.o. ako pôvodný zhotoviteľ, žalobca ako nový zhotoviteľ a žalovaný ako objednávateľ uzatvorili dohodu, na základe ktorej došlo k zmene osobe zhotoviteľa v zmluvách o dielo uzatvorených na základe objednávok , , a . Všetky práva a povinnosti v zmysle uzatvorených objednávok sa touto dohodou postúpili na nového zhotoviteľa. Účastníci tejto dohody sa taktiež dohodli, že okrem zmeny v osobe zhotoviteľa všetky ustanovenia zmlúv o dielo a objednávok zostávajú v platnosti. Táto dohoda bola uzatvorená dňa 17.12.2013, pričom v tento deň nadobudla platnosť aj účinnosť.

26. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že dňa 25.11.2014 došlo k uzatvoreniu dohody o urovnaní podľa a nasl. . Predmetná dohoda sa týkala nárokov oboch strán súvisiacich s prácami, ktoré na základe dohody o postúpení práv a povinnosti vykonával žalobca. Konkrétne išlo o objednávky č. , č. , č. MM/416/2013 a objednávky č. . Predmetom dohody bolo urovnanie vzájomných pohľadávok, záväzkov a nárokov medzi oboma účastníkmi, pohľadávok žalobcu uplatňovaných voči žalovanému, ktoré vyplývali z faktúr č. 140020, 140017, 140028, 140071, 140018, 140040, 140062, 140076 a 140027 v celkovej výške 126.821,59 Eur a pohľadávok žalovaného uplatňovaných žalovaným, a to pohľadávky uplatnenej faktúrou č. 200400091 - zmluvná pokuta za nedodržanie termínu dodávky a realizácie predmetu objednávky v sume 6.502,65 Eur, pohľadávky na základe zmluvy o postúpení pohľadávky č. 1/2014 zo dňa 02.7.2014 uzatvorenej medzi spoločnosťou EURO-BUILDING, a.s. a žalovaným z titulu faktúry č. 200400162 v postúpenej hodnote 19.716,- Eur. Žalovaný sa v čl. III.4 zaviazal uhradiť žalobcovi sumu 96.456,84 Eur a to tak, že sumu 40.226,21 Eur uhradí v lehote do troch dní od podpisu dohody, sumu vo výške 45.067,50 Eur uhradí do 7 dní od úhrady fakturovaných prác mestom Šaľa a sumu vo výške 11.163,13 Eur uhradí v zmysle jednotlivých objednávok, na základe ktorých boli faktúry vystavené. Podľa čl. III. 4.1. dohody suma 40 226,21 Eur pozostáva z úhrady zostatku z faktúr č. 140020, 140018, 140040, 140062, 140076 po odpočítaní zádržného v zmysle objednávok a odpočítaní postúpenej pohľadávky vo výške 19.716,50 Eur. V čl. III. 5. dohody účastníci súhlasili so započítaním záväzkov a pohľadávok špecifikovaných v tejto dohode, a to vo výške 19.716,50 Eur, v ktorej sa vzájomne kryjú postúpená pohľadávka vo výške 19.716,50 Eur uplatnená žalovaným voči faktúram vystaveným žalobcom. Spornou ostala skutočnosť platnosti, respektíve neplatnosti dohody o urovnaní.

27. Podľa bodu VI. 1 dohody o urovnaní, ak účastník v druhom rade (EURO-ŠTUKONZ, a.s.) nesplní svoj záväzok uvedený v článku III. 4.1. tejto dohody včas a riadne, je daný dôvod pre odstúpenie od tejto dohody zo strany účastníka v prvom rade (LiNi, s.r.o.).

28. Podľa bodu VI. 3. dohody o urovnaní, podľa ust. § 585 ods. 3 Obč. zák., doterajší záväzok je nahradený záväzkom, ktorý vyplýva z urovnania.

29. Podľa bodu VII. 1. dohody o urovnaní účastníci dohody prehlasujú, že sa na tomto právnom úkone dohodli dobrovoľne, je prejavom ich slobodnej a vážnej vôle a na znak súhlasu s jej obsahom ju podpisujú. Zmluvné strany potvrdzujú, že všetky skutočnosti uvedené v tejto dohode sú pravdivé, zodpovedajú skutkovému stavu veci v celom rozsahu, pričom na znak súhlasu s touto dohodou ju zástupcovia účastníkov dohody vlastnoručne podpisujú.

30. Odvolací súd sa ako prvým zaoberal odvolacím dôvodom žalovaného, ktorý namietol, že konanie trpí inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nakoľko súd prvej inštancie nezákonne vykonal dôkaz - prehratie zvukovej nahrávky zabezpečenej žalobcom z rozhovoru medzi štatutárnymi zástupcami žalobcu a zamestnancami žalovaného, o ktorý sa opakovane opiera v odôvodnení rozsudku. Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalobcu, že vykonaním zvukového záznamu nedošlo v konaní k vade, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a preto odvolací dôvod podľa nebol založený. Zhodne so žalobcom poukazuje na skutočnosť, že žalovaný v odvolaní nenapádal nezákonnosť dôkazu, ale nezákonnosť vykonania dôkazu

- zvukového záznamu. Súd prvej inštancie sa zaoberal pripustením dôkazu navrhnutého žalobcom - prehratím zvukovej nahrávky zachycujúcej proces uzatvárania samotnej dohody o urovnaní, nakoľko

žalovaný namietal vykonanie dôkazu z dôvodu, že nahrávka bola vyhotovená bez vedomia a súhlasu zúčastnených osôb.

31. Podľa , pri prejednávaní a rozhodovaní veci súd nezohľadňuje skutočnosti a dôkazy, ktoré boli získané v rozpore so zákonom, ibaže vykonanie dôkazu získaného v rozpore so zákonom je odôvodnené uplatnením čl. 3 ods. 1.

32. Podľa za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov.

33. Podľa , súd vykonáva dôkazy na pojednávaní.

34. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú námietku žalovaného, že v zmysle čl. 16 ods. 2 zásad mal konajúci súd vykonať test proporcionality, ktorým mal posúdiť, či je nutné porušiť právo na ochranu osobnosti vo vzťahu k právu na spravodlivý proces, nakoľko súd prvej inštancie s poukazom na a 16 pristúpil k tzv. testu proporcionality a svoj postup dostatočne odôvodnil v bodoch 7. až 16. odôvodnenia napadnutého rozsudku, na ktoré odvolací súd odkazuje. Test proporcionality je kľúčovým právnym nástrojom pre posúdenie, či určitý nezákonný dôkaz bude procesne prípustný, a to aj na úkor porušenia práva protistrany. Inak povedané, zásah do práva protistrany, spočívajúci v získaní nezákonného dôkazu musí byť primeraný (proporcionálny) s prihliadnutím na povahu práva, na ochranu, ktorého má nezákonný dôkaz slúžiť, vo vzťahu k právu, do ktorého sa získaním a použitím nezákonného dôkazu zasahuje. Prostredníctvom testu proporcionality reality dochádza k pomerovaniu (vyvažovaniu) dvoch kolidujúcich práv, pričom výsledkom tohto testu je vždy uprednostnenie jedného z týchto práv na úkor druhého práva v závislosti od posúdenia primeranosti zásahu. Posudzovanie prípustnosti (primeranosti) zásahu v rámci testu proporcionality je trojstupňové a zahŕňa posúdenie vhodnosti, potrebnosti a primeranosti porušenia práva druhej strany. Posudzovanie vhodnosti spočíva v skúmaní otázky, či je daný dôkaz skutočne vhodný (spôsobilý) na zistenie skutočnosti, ktorá je predmetom dokazovania. Inými slovami, ide o posúdenie, či získaním nezákonného dôkazu bol sledovaný legitímny cieľ - týmto legitímnym cieľom musí byť preukázanie takých skutkových okolností prípadu (unesenie dôkazného bremena), od ktorých závisí úspech v spore, t.j. poskytnutie súdnej ochrany ohrozenému alebo porušené mu právu. Naplnenie kritéria potrebnosti nezákonne získaného dôkazu bude podmienené skutočnosťou, či možno náležité zistenie skutkového stavu dosiahnuť aj inak, t.j. inými dôkaznými prostriedkami. V rámci kritéria primeranosti sa posudzuje závažnosť a intenzita zásahu, ako aj to či miera zásahu do práva je primeraná cieľu, ktorý sa má nezákonným dôkazom dosiahnuť. V podstate ide o skúmanie otázky, či je v okolnostiach daného prípadu vyšší (silnejší) záujem na unesenie dôkazného bremena, t.j. záujem na úspech v spore ako záujem na ochrane práva porušeného nezákonne získaným dôkazom. Súd prvej inštancie rešpektoval test proporcionality, podrobil dôkaz navrhnutý žalobcom a posúdil, či spĺňa kritéria vhodnosti, potrebnosti a primeranosti. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý vyhodnotil právo žalobcu na spravodlivý proces, ktoré v sebe zahŕňa aj nárok na náležité zistenie skutkového stavu za právo majúce prednosť pred právom osôb zúčastnených na ochranu súkromia osôb zachytených na predloženej zvukovej nahrávke. K tomuto záveru dospel súd najmä s ohľadom na skutočnosť, že nahrávka zachycuje obchodné rokovanie medzi žalobcom a žalovaným, teda zachytáva prejavy, ktoré nemožno považovať za prejavy súkromnej povahy, čo značne oslabuje intenzitu zásahu do ich osobnostných práv a predmetný zvukový záznam prehral. Odvolací súd je toho názoru, že vykonanie dôkazu vypočutím zvukovej nahrávky bolo zákonné, nakoľko ho vykonal súd priamo na pojednávaní dňa 08.08.2018. K námietke žalovaného, že mu zvukový záznam, resp. jeho kópia nebola napriek jeho žiadosti doručená pred pojednávaním, poukazuje na skutočnosť, že žalovaný sa s obsahom nahrávky oboznámil priamo na pojednávaní, pričom k jej obsahu sa mal možnosť vyjadriť aj písomne. V súvislosti s vykonaným dôkazom odvolací súd dáva do pozornosti, že konajúci súd po vykonaní dôkazu konštatoval, že samotný záznam je značne nezrozumiteľný a nie je z neho možné zistiť obsah rozhovorov vedených pri rokovaní.

35. Odvolací súd sa následne zaoberal ďalším odvolacími dôvodmi žalovaného, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolací súd sa stotožnil s jeho argumentáciou namietajúcou nesprávne právne posúdenie Dohody o urovnaní zo dňa 25.11.2014 súdom prvej inštancie, ktorý v bodoch 79. až 101. odôvodnenia napadnutého rozsudku rozobral dôvody absolútnej neplatnosti tejto

dohody. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru, že dohoda označená ako dohoda o urovnaní záväzkovo-právnych vzťahov je absolútne neplatná, a to pre jej rozpor s ustanoveniami a v spojení s a , a to v dôsledku nedostatku slobody vôle žalobcu túto dohodu uzatvoriť, jej rozporu s dobrými mravmi, ako aj pre rozpor jej obsahu s ustanovením . Posúdenie platnosti, resp. neplatnosti predmetnej dohody o urovnaní uzatvorenej medzi stranami sporu tvorilo zásadnú prejudiciálnu otázku pri rozhodovaní súdu o nárokoch žalobcu.

36. Odvolací súd uvádza, že neobsahuje osobitnú úpravu urovnania vzájomných pohľadávok a záväzkov, preto sa dohoda o urovnaní uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným ako podnikateľmi v súlade s spravuje príslušnými ustanoveniami a zároveň .

37. neobsahuje ani osobitnú úpravu náležitostí právnych úkonov v rámci obchodných záväzkových vzťahoch, preto neplatnosť právnych úkonov treba v zmysle ustálenej judikatúry posudzovať podľa právnej úpravy obsiahnutej v .

38. Podľa § 37 ods. 1 Obč. zák. právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný.

39. Podľa § 39 Obč. zák. neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

40. Dohodou o urovnaní v zmysle si účastníci záväzkového právneho vzťahu odstraňujú spornosť alebo pochybnosť vzájomných práv a povinností tým, že táto dohoda ich ruší a nahradzuje ich novými. Doterajší záväzok tak zaniká a je nahradený novým záväzkom, ktorý vyplýva z urovnania. Urovnaním tak môžu byť upravené medzi účastníkmi akékoľvek sporné práva, ktorými môžu disponovať, vrátane práv premlčaných. Účelom urovnania nie je zistiť, ako sa veci v skutočnosti majú, ale predísť ďalším nezrovnalostiam alebo sporom tým, že pôvodný záväzok, v ktorom sa sporné právo vyskytlo, sa zruší a nahradí novým záväzkom.

41. Právnymi následkami novácie záväzkov argumentoval žalovaný aj vo svojej obrane proti nároku uplatnenému žalobcom, keď poukazoval na skutočnosť, že predmetom dohody o urovnaní uzatvorenej medzi stranami sporu bol aj nárok na uhradenie žalobcom vystavenej faktúry č. 140020 na sumu 19.716,50 Eur. Žalobcom uplatnený nárok tak uzatvorením dohody o urovnaní podľa názoru žalovaného zanikol a bol nahradený záväzkom novým, vyplývajúcim priamo zo zmluvy o urovnaní. Žalobca považoval predmetnú dohodu za absolútne neplatný právny úkon, a to z dôvodu vady vôle štatutárov žalobcu, konkrétne z dôvodu absencie slobody vôle konateľov žalobcu pri jej uzatváraní. Táto vôľa mala byť ovplyvnená donútením, resp. bezprávnou vyhrážkou zo strany žalovaného, ktorý im dal ultimátum, podľa ktorého v prípade neuzatvorenia dohody žalovaný žalobcovi neuhradí žiadny zo svojich záväzkov, a to ani v časti. Uvedené skutočnosti tak mali spôsobovať absolútnu neplatnosť zmluvy v zmysle a . Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalovaného a má za to, že tvrdenia žalobcu neboli v konaní preukázané. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru, že dohoda o urovnaní bola uzatvorená v rozpore so zákonom, morálkou, resp. s pravidlami slušnosti, pričom žalobca bol do tohto úkonu nútený. Na základe vykonaného dokazovania nebola preukázaná absencia vôle žalobcu, resp. jej konateľov pri jej uzatváraní a použitie bezprávnej vyhrážky zo strany žalovaného.

42. Bezprávnou vyhrážkou je vyhrážka, ktorou je vynucované niečo, čo nesmie byť vynucované. Môže spočívať v tom, že je vyhrážané niečím, čo hroziaci vôbec nie je oprávnený vykonať, alebo čo síce oprávnený vykonať je, ale nesmie tým hroziť tak, aby niekoho primäl k určitému právnemu úkonu, nie je potrebné aby cieľ, ktorý je sledovaný použitím bezprávnej vyhrážky, bol sám protiprávny. Musí ďalej ísť o vyhrážku takého druhu a takej intenzity, aby podľa okolností a povahy konkrétneho prípadu u toho, voči komu bola použitá, vzbudila dôvodnú obavu a vyhrážka musí byť adresovaná tomu, ktorého právny úkon sa vynucuje, alebo osobám jemu blízkym. Medzi bezprávnou vyhrážkou a právnym úkonom musí byť príčinná súvislosť (NS ČR sp. zn. ). Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že pri bezprávnej vyhrážke musí ísť o bezprávne pôsobenie na vôľu človeka, ktorá v ňom vzbudzuje

dôvodný strach z ujmy, ktorou sa hrozí, takže sa jeho vôľa prejavená v právnom úkone utvára pod vplyvom tohto strachu.

43. Neplatný je právny úkon podľa ktorý nemá zákonom požadované náležitosti vôle prejavu, konkrétne, ak nebol urobený slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne. Ak subjektu chýba vôľa, ide o právny úkon absolútne neplatný. Pri slobode ako náležitosti vôle ide vlastne o slobodu prejavu vôle, ktorú nevylučuje len priame násilie, ktoré má takú intenzitu, že namiesto vôle konajúceho sa presadzuje vôľa vnucujúceho (fyzické donútenie), ale aj prípad bezprávnej vyhrážky (psychické donútenie). Bezprávnosť spočíva v tom, že sa vynucuje niečo, čo sa týmto spôsobom vynucovať nesmie. Bezprávna vyhrážka musí byť adresovaná tomu, koho právny úkon sa vynucuje a medzi bezprávnou vyhrážkou a právnym úkonom takouto vyhrážkou vynúteným musí byť príčinná súvislosť. Na rozdiel od (fyzickým) násilím prejavenej vôle u bezprávnej vyhrážky má účastník dve možnosti, odporovať a neurobiť právny úkon, alebo sa vyhrážke podrobiť a právny úkon urobiť.

44. Na základe vykonaného dokazovania je však možné ustáliť, že konateľom žalobcu bol predložený návrh na uzatvorenie dohody o urovnaní, bolo im umožnené telefonicky sa spojiť so svojim právnym zástupcom a samotný obsah dohody mali možnosť odmietnuť alebo akceptovať, a to priamo na tomto rokovaní. Odvolací súd dáva do pozornosti VII. 1. dohody o urovnaní, v ktorom účastníci dohody prehlásili, že sa na tomto právnom úkone dohodli dobrovoľne, je prejavom ich slobodnej a vážnej vôle a na znak súhlasu s jej obsahom ju podpisujú. Zmluvné strany zároveň potvrdili, že všetky skutočnosti uvedené v tejto dohode sú pravdivé, zodpovedajú skutkovému stavu veci v celom rozsahu, pričom na znak súhlasu s touto dohodou ju zástupcovia účastníkov dohody vlastnoručne podpísali. Odvolací súd ďalej poukazuje na tú skutočnosť, že v konaní bolo taktiež preukázané, že strany sporu po uzatvorení dohody o urovnaní dohodu rešpektovali, žalovaný podľa nej plnil a žalobca plnenie prijal.

45. Je nesporné, že žalobca podľa tejto dohody uplatnil nárok na zaplatenie sumy 8.897,50 Eur s prísl. v konaní pod sp. zn. na Okresnom súde Bratislava II. Zároveň ďalšie konanie žalobcu, ktorý odstúpil od dohody o urovnaní až rok po jej podpísaní a po uhradení skoro celej časti (spornou zostala iba suma 8.897,50 Eur), potvrdzuje, že tento dvojstranný právny úkon ešte dňa 18.05.2015 (dátum odstúpenia od zmluvy) považoval za perfektný úkon a mienil ním pre nesplnenie dojednaných podmienok zrušiť predmetnú dohodu. Z hľadiska posúdenia platnosti ako aj výkladu právnych úkonov v tomto prípade je aj podľa názoru odvolacieho súdu dôležité i konanie strán po podpise zmluvy, podľa ktorého možno posúdiť, či úmysel strán smeroval k uzavretiu dohody. V rámci vykonaného dokazovania bolo potvrdené, že strany dohodu chceli uzavrieť, čo sa prejavilo aj v ich následnom správaní. Strany plnili povinnosti vyplývajúce zo zmluvy a žalobca až v priebehu súdneho konania podaním doručeným súdu dňa 13.09.3016 začal namietať neplatnosť dohody. Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že významnou skutočnosťou objasňujúcou úmysel strán je práve správanie strán priamo po právnom úkone. To nasvedčuje, že žalobca nemohol uzatvoriť dohodu na základe psychického donútenia; z jeho strany ide o účelové tvrdenia v snahe dosiahnuť úspech v spore.

46. V nadväznosti na vyššie uvedené odvolací súd súhlasí aj s názorom žalovaného, že Dohoda o urovnaní uzatvorená medzi sporovými stranami dňa 25.11.2014 je platná a účinná. Z dokazovania vyplýva, že bola uzatvorená dobrovoľne, bola prejavom slobodnej a vážnej vôle zmluvných strán, ktorú podpísali štatutárni zástupcovia sporových strán. Následne bolo z dohody aj plnené, žalobca toto plnenie prijal. Zo spisu taktiež vyplýva, že v inom konaní pred Okresným súdom Bratislava II žaloval žalobca plnenie (zádržné) práve z dohody o urovnaní (). Žalovaný v tejto súvislosti poukázal aj na tú skutočnosť, že na pojednávaní dňa 08.03.2017 žalobca prezentoval ako problém platnosť, resp. neplatnosť odstúpenia a dával na zváženie prerušenie konania do skončenia konania na OS Bratislava II sp. zn. , pričom vôbec neriešil platnosť dohody. Odvolací súd súhlasí s názorom žalovaného, že argumentácia žalobcu je účelová, a aj keď súd prihliada na platnosť úkonov ex offo, je nutné zohľadnil celý kontext, z ktorého je zrejmé, že žalobca nikdy nekonal tak, že by dohodu považoval za neplatnú. To nesvedčí o jeho „vnútornom“ pocite, že bol k podpisu dohody donútený.

47. Na základe uvedeného je zrejmé, že dohodou o urovnaní si sporové strany nahradili doterajšie záväzky novým záväzkom, ktorý vyplýval práve z dohody. Ako už bolo uvedené, pri platnosti dohody treba vychádzať aj zo správania sa účastníkov tejto dohody po jej uzatvorení, ktoré smerovalo k plneniu zo strany žalovaného, k čomu aj došlo v zmysle bodu III. 4 dohody. Žalobca plnenie prijal a následné

odstúpenie od dohody o urovnaní považuje odvolací súd za účelové a v rozpore s dovtedajším správaním žalobcu. Žalovaný sa v zmysle čl. III. 4. zaviazal uhradiť žalobcovi sumu 96.456,84 Eur. Podľa čl. III. 4.1. dohody suma 40.226,21 Eur pozostáva z úhrady zostatku z faktúr č. 140020, 140018, 140040, 140062, 140076 po odpočítaní zádržného v zmysle objednávok a odpočítaní postúpenej pohľadávky vo výške 19.716,50 Eur. V čl. III. 5. dohody účastníci súhlasili so započítaním záväzkov a pohľadávok špecifikovaných v tejto dohode, a to vo výške 19.716,50 Eur, v ktorej sa vzájomne kryjú postúpená pohľadávka vo výške 19.716,50 Eur uplatnená žalovaným voči faktúram vystaveným žalobcom. Z uvedených článkov dohody je zrejmé, žalobca nemá nárok na zaplatenie faktúry č. 140020, ktorá je predmetom konania, nakoľko jeho pohľadávka zanikla započítaním. Následné odstúpenie od dohody považuje odvolací súd za účelové a v rozpore s doterajším správaním žalobcu. Odvolací súd poukazuje na rozporuplné konanie žalobcu, ktorý ako tvrdil najskôr odstúpil od dohody o urovnaní (mal teda za to, že dohoda je platná) a následne sa v konaní domáhal vyslovenia jej neplatnosti (nedostatok vôle). Konateľ žalobcu Ondrej Juriga tiež tvrdil, že žalobca odstúpil od dohody z dôvodu, že nedošlo k presnému plneniu zo strany žalovaného. K odstúpeniu od dohody zo strany žalobcu došlo až po splnení zo strany žalovaného a po značnom časovom odstupe od jej uzatvorenia (dňa 18.05.2015). Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že právny úkon odstúpenia od dohody bol učinený až po momente, kedy došlo k zániku žalovanej pohľadávky, tvoriacej predmet dohody o urovnaní, ktorú súd prvej inštancie vyhodnotil nesprávne ako platnú a poukazuje na to, že ani prípadné účinné odstúpenie by nemalo právnu relevanciu. Podľa ust. , odstúpením od zmluvy zmluva zaniká, keď v súlade s týmto zákonom prejav vôle oprávnenej osoby odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane, inými slovami, odstúpením od zmluvy zmluva zaniká ex nunc. Pokiaľ niektoré práva a povinnosti zo zmluvy zanikli už splnením, nemôžu opakovane zaniknúť v dôsledku odstúpenia od zmluvy. Z pohľadu uvedeného prípadné posúdenie platnosti odstúpenia od dohody nie je pre spor podstatné.

48. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že pokiaľ by bola dohoda o urovnaní neplatná v niektorej jej časti, nemá to vplyv na pohľadávku žalobcu v zmysle bodu III. 4. dohody a povinnosť žalovaného plniť a dojednané započítanie v zmysle bodu II.

49. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že správaním sa strán sporu v rámci rokovania, podpísaním dohody o urovnaní a následného správania sa bolo jednoznačne preukázané, že Dohoda o urovnaní zo dňa 25.11.2014 bola uzatvorená platne. Nakoľko na jej základe došlo aj k vyššie uvedenému započítaniu vzájomných pohľadávok a tým k zániku záväzku žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 19.716,50 Eur, odvolací súd napadnutý rozsudok v časti I. výroku zmenil tak, že žalobu zamietol. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd ďalšími námietkami odvolateľa nezaoberal.

50. Podľa , odvolanie možno odôvodniť len tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

51. Podľa , odvolací súd rozhodnutie prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

52. Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania vec nesprávne právne posúdil, preto napadnuté rozhodnutie zmenil.

53. O trovách konania pred súdom prvej inštancie ako i odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. v spojení s ust. . Nakoľko bol žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie a v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu priznal nárok na plnú náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania, o ich výške rozhodne súd prvej inštancie.

54. Podľa , o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.

55. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3 : 0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).