Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_8Cob-30-2020.pdf
PDF · 99.88 KB
Case nature
Subarea
8Cob/30/2020
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Legerskej a členiek senátu Mgr. Ivany Šlesarovej a JUDr. Ivety Sopkovej v právnej veci žalobcu: I. B., miesto podnikania V. T. XXX/XX, XXX XX D., W.: 50 068 423, právne zastúpeného: I.. W. C., advokátka, so sídlom L. slobody 3, XXX XX C., proti žalovanému: R. Q., a.s. so sídlom O. XXXX, XXX XX G. J., IČO: 44 318 596, právne zastúpenému: S. T. E., s.r.o., so sídlom K. XXXX, XXX XX G., IČO: 36 867 454, o zaplatenie 2.691,90 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Považská Bystrica č. k. 14Cb/150/2019-71 zo dňa 17. januára 2020, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému sa p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. konanie zastavil a výrokom II. priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi, ktorý je povinný nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 %.
1.2. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 6 ods. 1, 2, § 7 ods. 1, 2, § 256 ods. 1 CSP.
1.3. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 2.691,90 Eur a trovy konania.
1.4. Žalovaný v podanom odpore vzniesol námietku nedostatku právomoci okresného súdu pre existenciu rozhodcovskej doložky.
1.5. Súd prvej inštancie uviedol, že z obsahu spisu je zrejmé, že žalovaný a žalobca sa v článku 9.4. „Zmluvy o dielo“ zo dňa 03.04.2018 dohodli na tom, že „...všetky spory vzniknuté z tejto Dohody alebo v súvislosti s touto Dohodou vrátane všetkých vedľajších (aj mimozmluvných) vzťahov budú rozhodované v rozhodcovskom konaní v písomnej forme jediným nezávislým rozhodcom rozhodcovského súdu - Stály rozhodcovský súd SCZ...“.
1.6. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že spor žalobcu a žalovaného sa má prejednať v zmysle rozhodcovskej zmluvy práve pred Stálym rozhodcovským súdom SCZ; preto konanie zastavil.
1.7. K argumentu žalobcu, že rozhodcovská doložka je neplatná, súd prvej inštancie uviedol, že po vznesení námietky príslušnosti rozhodcovského súdu súd skúma iba to, či strany vyhlásili, že na rozhodcovskej zmluve netrvajú, či ide o situáciu, keď bolo uznanie cudzieho rozhodcovského
rozhodnutia odopreté, či spor môže alebo nemôže byť predmetom rozhodcovského konania (tzv. objektívna non-arbitrabilita) alebo či sa rozhodcovský súd odmietol sporom zaoberať - všeobecný súd však v tejto fáze konania neskúma platnosť rozhodcovskej zmluvy (str. 103 publikácie CSP Komentár, C. H. Beck 2016). V súdenej veci ide o zaplatenie peňažnej sumy, nie však o spor o vznik, zmenu alebo o zánik vecného práva k nehnuteľnostiam, ani o spor o osobný stav, ani o spor súvisiaci s núteným výkonom rozhodnutí, a ani o spor, ktorý vznikol v priebehu konkurzného a reštrukturalizačného konania (§ 1 ods. 3 zákona č. 244/2002 Z.z.); súdená vec teda nie je objektívne non-arbitrabilitná, pričom žalovaný zjavne na rozhodcovskej zmluve trvá a nejde ani o situáciu, keď bolo odopreté uznanie cudzieho rozhodcovského rozhodnutia alebo o situáciu, že sa rozhodcovský súd odmietol sporom zaoberať. 1.8. Zastavenie konania procesne zavinil žalobca, a to tým, že žalobu nepodal na rozhodcovský súd, hoci so žalovaným sa dohodol na tom, že ich spory má rozhodovať rozhodcovský súd. Žalobca je preto povinný žalovanému nahradiť trovy konania.
2. Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP. Požiadal, aby odvolací súd uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie a uložil mu vo veci konať a rozhodnúť.
2.2. K odôvodneniu súdu prvej inštancie, že v tejto fáze konania sa neskúma platnosť rozhodcovskej zmluvy, žalobca uviedol, že ide o nesprávny právny názor súdu, nakoľko právomoc rozhodcovského súdu v danej veci ani nemôže byť založená, a to z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, resp. jej neexistencie. Uviedol, že absentuje existencia rozhodcovskej zmluvy tak, ako to tvrdí žalovaný a v súvislosti s neexistenciou rozhodcovskej zmluvy poukázal na § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. zákon o rozhodcovskom konaní v z. n. p. účinného dňa 03.04.2018, t. j. v deň uzatvorenie zmluvy o dielo (ďalej len ,,zákon o rozhodcovskom konaní“). Základnou obsahovou náležitosťou rozhodcovskej zmluvy, ktorá z hľadiska formy môže mať podobu samostatnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky, je dohoda medzi zmluvnými stranami o presnom vymedzení toho, aké spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Z obsahu bodu 9.4 zmluvy o dielo, ktorého znenie je citované vyššie a ktoré podľa názoru žalovaného má predstavovať rozhodcovskú doložku, však absolútne nevyplýva to, čo tvrdí v odpore žalovaný, a to že by všetky spory medzi nimi vzniknuté z predmetnej zmluvy o dielo mali byť rozhodované v rozhodcovskom konaní. Aj keď rozhodcovská zmluva je vo forme rozhodcovskej doložky, vždy sa jedná o zmluvu. Táto rozhodcovská zmluva má samostatný právny osud nezávislý od ,,hlavnej zmluvy“, v tomto prípade zmluvy o dielo. Je teda potrebné vychádzať z toho, že bod 9.4 zmluvy o dielo by mal predstavovať samostatnú rozhodcovskú zmluvu, no v takomto prípade však v tejto zmluve zjavne absentuje presné vymedzenie zmluvného vzťahu, z ktorého vzniknuté spory sa budú rozhodovať v rámci rozhodcovského konania, čo je základná obsahová náležitosť každej rozhodcovskej zmluvy. Poukázal na skutočnosť, že v záhlaví zmluvy o dielo je táto uvedená ako ,,ZMLUVA O DIELO uzatvorená v zmysle ust. § 536 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako ,,Zmluva“)“. V rámci celého textu zmluvy o dielo, a to niekoľko desiatok krát, je táto uvádzaná výlučne ako Zmluva. A nie ako Dohoda. Podľa žalobcu, z obsahu bodu 9.4 zmluvy o dielo nie je možné bez akýchkoľvek pochybností vysloviť záver, že by sa zmluvné strany dohodli, že spory vzniknuté práve zo zmluvy o dielo sa budú rozhodovať v rámci rozhodcovského konania. Z bodu 9.4 zmluvy o dielo, t. j. z obsahu rozhodcovskej zmluvy, ktorá je v zmysle ust. § 3 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní, vyplýva, že všetky spory vzniknuté z tejto rozhodcovskej zmluvy alebo v súvislosti s touto rozhodcovskou zmluvou budú rozhodované v rozhodcovskom konaní určeným rozhodcovským súdom. Pokiaľ by mal žalovaný záujem uzatvoriť rozhodcovskú zmluvu so žalobcom, na základe ktorej by rozhodcovský súd prejednal a rozhodol spory vzniknuté zo zmluvného vzťahu založeného zmluvou o dielo, zaiste by to aj takýmto spôsobom zakotvil do rozhodcovskej zmluvy a presne by vymedzil zmluvu o dielo ako ten zmluvný vzťah, z ktorého vzniknuté spory sa prejednajú a rozhodnú v rámci rozhodcovského konania a zároveň by tam zakotvil aj záväzok zmluvných strán, že sa tieto aj podrobia rozhodcovskému rozsudku a budú nim viazané, pričom tento záväzok v bode 9.4 úplne
absentuje. Ak by sa aj vychádzalo z toho, že rozhodcovská doložka môže predstavovať z hľadiska formy rozhodcovskú zmluvu, ktorá predstavuje samostatnú zmluvu a ktorá je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní, a to v súlade s vyššie cit. zák. ust. § 3 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, z jazykového, gramatického a napokon aj logického výkladu bodu 9.4 zmluvy o dielo, tento nepredstavuje a ani nemôže predstavovať rozhodcovskú zmluvu tak ako to tvrdí žalovaný. Žalobca poprel tvrdenie žalovaného, a to že bod 9.4 predstavuje rozhodcovskú doložku, na základe ktorej je možné založiť právomoc rozhodcovského súdu prejednať a rozhodnúť predmetný právny spor, ktorý aktuálne aj vznikol zo zmluvy o dielo a je predmetom tohto konania. Poukázal na výkladový princíp contra proferentem, v zmysle ktorého prejav vôle, ktorý obsahuje výraz pripúšťajúci rôzny výklad, treba pri pochybnostiach vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní tento výraz použila - § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka. Z podpisovej doložky zmluvy o dielo vyplýva, že návrh na uzatvorenie zmluvy o dielo zo dňa 29.03.2018, tzv. offertu, doručil žalovaný ako objednávateľ žalobcovi ako zhotoviteľovi, ktorý svojim vlastnoručným podpisom dňa 03.04.2018 prijal návrh zmluvy o dielo, čím došlo k jeho akceptácii. Mechanizmus vzniku zmlúv upravuje Občiansky zákonník. Uviedol, že žalobca ani nikdy rozhodcovskú zmluvu so žalovaným neuzatvoril, a teda táto neexistuje - § 34 Občianskeho zákonníka. Žalobca svojim vlastnoručným podpisom zo dňa 03.04.2018 na podpisovej doložke zmluvy o dielo prejavil iba vôľu uzatvoriť so žalovaným zmluvu o dielo, a nie aj rozhodcovskú zmluvu, ktorá nemá, okrem iného, ani samostatnú podpisovú doložku. Žalobca rozporoval, že by vôbec z jeho strany malo dôjsť k uzatvoreniu dvoch zmlúv, a to zmluvy o dielo a zároveň aj rozhodcovskej zmluvy. Vzhľadom na obsah samotného bodu 9.4 zmluvy o dielo, ktorý by mal predstavovať rozhodcovskú doložku, táto je pre svoju neurčitosť neplatným právnym úkonom v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a je vylúčený taký právny záver, že by táto mohla založiť právomoc rozhodcovského súdu.
3. K odvolaniu žalobcu podal vyjadrenie žalovaný. Navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil a žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
3.2. S obsahom a (odvolacími) dôvodmi uplatnenými žalobcom nesúhlasil, pričom podané odvolanie žalobcu považoval v celom rozsahu za nedôvodné.
3.3. Súd prvej inštancie nebol v predmetnom konaní povinný a v podstate ani oprávnený detailne sa zaoberať a skúmať (v nadväznosti na uplatnenú námietku založenia právomoci rozhodcovského súdu) platnosť či neplatnosť predmetnej rozhodcovskej doložky obsiahnutej v Zmluve o dielo a pokiaľ jej platnosť posudzoval, dospel k správnym záverom, a to prihliadajúc aj na judikačnú činnosť ÚS SR a ním zdôrazňovanú zásadu preferencie výkladu právneho úkonu v prospech jeho platnosti. Meritom predmetného konania je spor o zaplatenie peňažnej čiastky. Ide o spor, ktorého povaha umožňuje založenie právomoci rozhodcovského súdu a jeho prejednanie pred rozhodcovským súdom. Uviedol, že predmetnú rozhodcovskú doložku a jej obsah nie je možné a ani správne vykladať prísne striktne, resp. reštriktívne z hľadiska jej gramatického vyjadrenia, tak, ako to účelovo robí žalobca vo svojom odvolaní. Naopak, je potrebné zohľadniť aj teleologické hľadisko, a teda brať zreteľ na samotný zmysel a účel tohto ustanovenia sledovaný zmluvnými stranami. Vyššie uvedené vyplýva aj z § 266 ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka. Žalovaný uviedol, že nemá vedomosť o žiadnej inej dohode ani zmluve uzavretej medzi žalovaným a žalobcom, pričom aj keby bol medzi nimi založený aj iný záväzkový vzťah, je zjavne nelogické, aby zmluvné strany uzatvárali rozhodcovskú doložku v rámci Zmluvy o dielo, ak by sa táto mala vzťahovať len na iný ich zmluvný vzťah. Poukázal na celkom jednoznačnú formuláciu predmetného zmluvného bodu (9.4.) /rozhodcovskej doložky/, v zmysle ktorého: „Zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory vzniknuté z tejto Dohody...“. Nemožno preto ani uvažovať o tom, že predmetná rozhodcovská doložka by sa mala vzťahovať na iný zmluvný vzťah, či dokonca že by mala byť neplatná pre svoju neurčitosť. Žalovaný namietal, že prečo tento údajný deficit formulácie rozhodcovskej doložky nežiadal žalobca odstrániť už v štádiu negociácie Zmluvy o dielo, kedy návrh zmluvy vrátane rozhodcovskej doložky bez výhrad akceptoval a túto zmluvu v celom jej znení bez výhrad odsúhlasili a napokon aj podpísal. Samotné spochybňovanie určitosti rozhodcovskej doložky a tým aj jej platnosti tak nemožno považovať za nič iné ako len za tendenčnú snahu žalobcu vyhnúť sa následkom svojho procesného pochybenia,
v dôsledku ktorého došlo k zastaveniu konania pred všeobecným súdom. Skutočnosť, že zmluvné strany v rámci bodu 9.4. použili pojem „Dohoda“ namiesto predtým v prevažnej miere používaného pojmu „Zmluva“ nemôže samé o sebe nič zmeniť na platnosti rozhodcovskej doložky, a to aj vychádzajúc z toho, že tak „Zmluva“ ako aj „Dohoda“ sú bezpochyby vzájomnými synonymami, t.j. slovami s rovnakým významom, ktoré nezakladajú možnosť ďalšieho či odlišného výkladu. V dôsledku toho nemožno na tento konkrétny prípad aplikovať výkladový princíp contra proferentem tak ako to tvrdil žalobca v podanom odvolaní, keďže tento výkladový princíp má odstraňovať pochybnosti v prípade viacerých možných (odlišných) významov použitých výrazov, či slovných spojení, a to navyše len v prípade, ak k skutočnému zmyslu použitého výrazu/slovného spojenia nemožno dospieť na základe bežných výkladových pravidiel, napr. použitím § 266 Obchodného zákonníka, ktoré je hierarchicky usporiadané (aplikácia jeho jednotlivých odsekov), pričom zákonodarca bezpochyby uprednostňuje vôľu pred prejavom vôle. Poukázal aj na ustálenú rozhodovaciu prax ÚS SR, ktorý sa v rámci svojej rozhodovacej činnosti opätovne priklonil k preferencii výkladu zmluvy, zmluvného ustanovenia, resp. právneho úkonu v prospech jeho platnosti, pričom uprednostňovanie výkladu smerujúceho k neplatnosti by znamenalo narušenie autonómie vôle zmluvných strán. Poukázal na právny postulát obsiahnutý v náleze ÚS SR z 01.04.2015, sp. zn. I. ÚS 640/2014 a na právnu vetu obsiahnutú v náleze ÚS SR zo dňa 03.07.2008, sp. zn. I. ÚS 242/07. Záverom poukázal na nesprávnosť vyjadreného postulátu žalobcu, v zmysle ktorého nedošlo k platnému uzatvoreniu rozhodcovskej doložky z dôvodu, že táto neobsahovala výslovné vyhlásenie zmluvných strán o tom, že sa podrobia rozhodcovskému rozsudku a budú ním viazané a ani osobitnú podpisovú doložku. Zdôraznil, že takáto požiadavka, t.j. aby zmluvné strany v rozhodcovskej doložke explicitne vyhlásili, že sa podrobia rozhodcovskému rozsudku a zároveň aby rozhodcovská doložka obsahovala, samostatnú podpisovú časť nevyplýva zo žiadneho zákonného ustanovenia ani z ustálenej rozhodovacej praxe súdov. Samotná vôľa sporových (zmluvných) strán podrobiť sa účinkom rozhodcovského rozsudku je daná už samotným vyhlásením o podrobení sa právomoci rozhodcovského súdu a jej ďalšie explicitné vyjadrenie je v tomto zmysle nadbytočné a bezdôvodne formalistické. Pre platnosť rozhodcovskej doložky je plne postačujúce, ak je súčasťou zmluvy (dokonca v zmysle § 4 ods. 4 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní súčasťou zmluvy ani nemusí byť, postačuje odkaz na ňu), ktorú zmluvu na jej konci všetky (obe) zmluvné strany podpíšu. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v bode 9.4. sa nachádza na poslednej a zároveň podpisovej strane Zmluvy o dielo, opätovne pritom poukazujúc na znenie bodu 9.9. zmluvy, v ktorom zmluvné strany (a teda aj žalobca) vyhlásili, že sa s obsahom zmluvy oboznámili a s týmto obsahom súhlasia.
4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec na podklade podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. CSP a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správne podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania v zmysle ustanovenia § 385 CSP, keď v danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
5. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd z úradnej povinnosti, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a) CSP.
6. Odvolací súd skúmal splnenie procesných podmienok a postup súdu prvej inštancie v tom smere, či jeho postupom nebolo znemožnené strane sporu, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a či prípadná existencia nesprávneho procesného postupu ako nedostatku súdu prvej inštancie nemohla byť napravená v konaní pred odvolacím súdom. Vada konania vymedzená v § 389 ods. 1 písm. b) CSP je vo svojej podstate porušením základného strany sporu na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj články 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP.
7. Z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nie je potrebné, aby odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a právne závery, ktoré sú obsiahnuté v napadnutom uznesení súdu prvej inštancie. Pri posudzovaní vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej
inštancie je nevyhnutné len zdôrazniť okolnosti podstatné a rozhodné, ktoré súvisia s odvolacími dôvodmi. Tento postup krajského súdu ako odvolacieho súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 8. októbra 2009, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutia prvoinštančného a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane obe konania z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV ÚS 372/08). V tejto súvislosti odvolací súd vychádza aj zo záverov NS SR uvedených v rozsudku sp. zn. 2Cdo/170/05, v zmysle ktorého pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvej inštancie, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.
8. Odvolací súd po preskúmaní veci, odôvodnenia uznesenia súdu prvej inštancie ako aj dôvodov odvolania konštatuje správnosť a úplnosť dôvodov, na podklade ktorých súd prvej inštancie rozhodol. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia, pretože súd prvej inštancie dostatočne argumentačne i právne zdôvodnil, prečo konanie zastavil. Odvolací súd konštatuje, že práve z dôvodu presvedčivého odôvodnenia napadnutého uznesenia nepovažuje za potrebné opakovane uvádzať totožné skutočnosti a právne argumenty, ktoré už vo svojom rozhodnutí obsiahol súd prvej inštancie. Dôvody a právne úvahy uvádzané v napadnutom uznesení sú vecne správne, sú dostatočné, argumentačne presvedčivé a právne správne posúdené a vyhodnotené.
9. Za podstatné odvolacie tvrdenia žalobcu považoval odvolací súd jeho námietky, že rozhodcovká zmluva/ doložka je neplatná, žalobca ju nepodpísal, neobsahuje riadne náležitosti a preto má vec právomoc rozhodnúť súd prvej inštancie. Uvedené odvolacie dôvody nepovažoval odvolací súd za relevantné. Z obsahu predmetnej medzi stranami uzatvorenej zmluvy vyplýva, že v bode 9.4. uzatvorili rozhodcovskú doložku v znení „...všetky spory vzniknuté z tejto Dohody alebo v súvislosti s touto Dohodou vrátane všetkých vedľajších (aj mimozmluvných) vzťahov budú rozhodované v rozhodcovskom konaní v písomnej forme jediným nezávislým rozhodcom rozhodcovského súdu - Stály rozhodcovský súd SCZ...“. Takéto znenie plne korešponduje s ust. § 3 ods. 1 z.č. 244/2002 Z.z. Obsah rozhodcovskej zmluvy : Rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní.
10. Odvolací súd považuje za potrebné na zdôraznenie správnosti argumentácie súdu prvej inštancie dodať, že po prijatí CSP sa rozsah prieskumu platnosti rozhodcovskej zmluvy/doložky obmedzil, a súd po podaní námietky podľa § 6 CSP neskúma platnosť rozhodcovskej zmluvy, ani jej účinnosť a vykonateľnosť. Súd neskúma, či je rozhodcovská zmluva/doložka platná z hľadiska formy, keďže túto mieru prieskumu zákonodarca v tejto fáze vypustil (viď Veľký komentár, Civilný sporový poriadok, Števček a spol., vydavateľstvo C.H.Beck rok 2016 str. 105,106). Závery súdu prvej inštancie pre ktoré konanie zastavil, sú preto správne.
11. Za skutkovo a právne správny považuje odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie aj vo výroku o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol za aplikácie § 255 ods. 1 CSP.
12. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil.
13. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 a § 262 ods. 1 CSP a žalovanému ako úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
14. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere hlasov tri ku nule.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) :
- dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP)
- dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP)
- dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP)
- dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP)
- v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh, § 428 CSP)
- dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov podľa § 429 ods. 2 CSP). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).