Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_24Ek-1104-2020.pdf
PDF · 101.5 KB
Case nature
Subarea
24Ek/1104/2020
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného: ČSOB Leasing, a.s., so sídlom Žižkova 11, 815 10 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 704 713, v konaní zastúpený: Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s. r. o., so sídlom Twin City Tower, Mlynské nivy 10, 821 09 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 47 239 921, proti povinnému: V. L., dátum narodenia: X.X.XXXX, trvale bytom H. XXXX/XXA, XXX XX V., o vymoženie sumy 49.560,43 Eur s príslušenstvom o sťažnosti oprávneného proti Uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp.zn. 24Ek/1104/2020 zo dňa 16. septembra 2020, takto
rozhodol:
Súd sťažnosť oprávneného proti Uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 24Ek/1104/2020 zo dňa 16.09.2020 z a m i e t a .
odôvodnenie:
1. Dňa 16.09.2020 vydal Okresný súd Banská Bystrica konajúc vyšším súdnym úradníkom Uznesenie pod sp. zn. 24Ek/1104/2020, ktorým zamietol návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymáhaného nároku vo výške 691,06 EUR.
2. Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 53 ods. 1, ods. 3 písm. a), ods. 4 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), ustanoveniami § 6 ods. 1, ods. 2, § 9 ods. 3, § 10 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z.z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o ukončení niektorých exekučných konaní“). V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že súd v konaní vedenom pod sp. zn. 24Ek/1104/2020 preskúmal návrh oprávneného v rozsahu § 53 ods. 1 Exekučného poriadku a zistil, že oprávnený si v návrhu na vykonanie exekúcie v časti E) „Vymáhaný nárok“ elektronického formulára uplatnil nárok na „Iné trovy súdneho a exekučného konania“ vo výške 4.939,64 EUR, ktoré pozostávali z trov oprávneného pri exekúcii vo výške 16,50 EUR, z trov právneho zastúpenia pri exekúcii vo výške 674,56 EUR, z trov právneho zastúpenia v súdnom konaní vo výške 1.265,08 EUR a z trov súdneho konania oprávneného vo výške 2.983,50 EUR. K danej veci súd uviedol, že exekučný titul, v tomto prípade zmenkový platobný rozkaz Okresného súdu Bratislava V. sp. zn. 5Zm/188/2012 zo dňa 09.01.2013 na základe, ktorého si oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie podanom v súlade so zákonom o ukončení niektorých exekučných konaní uplatnil istinu vo výške 49.560,43 EUR s príslušenstvom pohľadávky, a to: úrok 6% ročne zo sumy 20.219,81 EUR od 16.06.2011 do zaplatenia, úrok 6 % ročne zo sumy 29.340,62 EUR od 30.06.2011 do zaplatenia, zmenkovú odmenu 165,20 EUR a náhradu trov konania v celkovej výške 4.248,58 EUR z toho 2.983,50 EUR je náhrada za súdny poplatok za návrh na vydanie zmenkového platobného rozkazu a 1.265,08 EUR je náhrada trov právneho zastúpenia v tomto konaní. Nárok na trovy oprávneného pri exekúcii vo výške 16,50 EUR a trovy právneho zastúpenia pri exekúcii vo výške 674,56 EUR (spolu 691,06 EUR) z predloženého exekučného titulu nevyplýva, pričom tento nárok bol vymáhaný v pôvodnej (starej) exekúcii, tak ako to vyplýva z upovedomenia o zastavení starej exekúcie s výzvou na úhradu trov starej exekúcie a oprávnený si ich uplatňuje v opätovnom návrhu na vykonanie exekúcie („repodaji“). Súd bol toho názoru,
že tieto nároky mali byť vymožené v pôvodnom konaní - v starej exekúcii a nemožno si ich uplatniť nad rámec predloženého exekučného titulu. V zmysle ustanovenia § 48 ods. 2 Exekučného poriadku povinný nie je povinný uhradiť časť nároku, ktorý si oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie uplatnil v časti E) „Vymáhaný nárok“ - iné príslušenstvo pohľadávky (iné trovy súdneho a exekučného konania)“ vo výške spolu 691,06 EUR, ale iba to, na čo ho exekučný titul zaväzuje. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, súd nárok požadovaný nad rámec predloženého exekučného titulu, v súlade s ustanovením § 53 ods. 3 písm. a) v časti vymáhaného nároku - iné príslušenstvo pohľadávky (trovy právneho zastúpenia starej exekúcie a trovy oprávneného z podania návrhu na vykonanie starej exekúcie) vo výške 691,06 EUR zamietol.
3. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu v zákonnej lehote sťažnosť a navrhol, aby súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Svoju sťažnosť odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 9 ods. 1, ods. 3 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní, na ustanovenie § 1 ods. 2, § 24 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov a na ustanovenie § 13a ods. 2, písm. c) vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v platnom znení. Vo svojom podaní poukazoval na limitáciu odmeny resp. nepriznanie náhrady trov konania, ktorá sa podľa jeho názoru vzťahuje len na náklady spojené s opätovným podaním návrhu na vykonanie exekúcie. Uvedená limitácia sa v zmysle zákona o ukončení niektorých exekučných konaní nevzťahuje na trovy za podanie pôvodného návrhu na vykonanie exekúcie a ani na trovy právneho zastúpenia v starej exekúcii. Oprávnený uvádza, že v danom prípade prichádza ku kolízii právnych noriem upravujúcich odmenu advokáta a náhrady trov vynaložených oprávneným, ktoré sú rovnakej právnej sily. Účinok kolízie navrhuje vykladať reštriktívne a to len v takom rozsahu, z ktorého takáto kolízia jednoznačne vyplýva. Ak sa podľa § 9 ods. 3 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní vzťahuje obmedzenie len na podanie opätovného návrhu, nie je podľa názoru oprávneného daný žiaden zákonný dôvod, ktorý by zabraňoval uplatniť si náhradu trov vynaložených v súlade s právnymi predpismi a v čase, kedy nebol zákon o ukončení niektorých exekučných konaní platný ani účinný. Oprávnený nevidí žiaden zákonný dôvod, prečo by mal veriteľ vymáhajúci si svoj nárok od počiatku v tzv. novom exekučnom konaní byť zvýhodnený oproti veriteľovi, ktorý si svoj nárok uplatňuje niekoľko rokov a vynakladá čas a prostriedky, ktoré mu doposiaľ neboli nahradené. Pre porovnanie poukázal na dôvodovú správu k zákonu o ukončení niektorých exekučných konaní, kde sa uvádza: „V prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie (na vykonanie exekúcie zastavenej podľa tohto návrhu zákona)sa „nové“ exekučné konanie vedie už podľa predpisov platných a účinných v čase podania opätovného návrhu na začatie exekúcie, pričom oprávnený má nárok len na náhradu súdneho poplatku za návrh. Oprávnený nemá nárok na náhradu iných trov spojených s podaním opätovného návrhu na vykonanie exekúcie; oprávnený môže požadovať úhradu paušálnych trov od povinného ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky." Účelom zákonodarcu bolo jednoznačne zabrániť duplicitnému uplatňovaniu náhrady trov konania, nie jej úplné vylúčenie pri opätovne podaných návrhoch. Na podporu svojej argumentácie Oprávnený dáva do pozornosti, že Ústavný súd vo svojej judikatúre opakovane uvádza potrebu teleologického výkladu právnych noriem. Nález Ústavného súdu SR IV. ÚS 15/2014 zo dňa 28.04.2014, uvádza: „Ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) ústavný súd hodnotí aj rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými boli zákony a podzákonné úpravy (vrátane noriem týkajúcich sa výkladu alebo platnosti právneho úkonu) interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti napr. v dôsledku prílišného formalizmu (IV. ÚS 192/08, IV. ÚS 1735/07, I. ÚS 26/2010).“ Ústavný súd Slovenskej republiky tiež opakovane zvýraznil, že podstatou a základným zmyslom podnikania je dosahovanie zisku (napr. nález sp. zn. PL. ÚS 3/09 zo dňa 26. 1. 2011, nález sp. zn. PL. ÚS 50/2015 zo dňa 22. 3. 2017), a preto akýkoľvek zásah do práva na jeho dosahovanie je potrebné kvalifikovať ako obmedzenie ústavného práva podnikať so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami. Nároky kladené na odôvodnenie rozhodnutia všeobecných súdov stúpajú s rastúcou intenzitou obmedzenia a zásahu do zmluvnej slobody fyzických osôb a právnických osôb (IV. ÚS 340/2012). Má za to, že konajúci súd žiadnym spôsobom nezdôvodnil na základe akej úvahy pristúpil k rozšíreniu normy zákona z podania opätovného návrhu na všetky trovy exekučného konania, čo považujeme v zmysle citovanej judikatúry za neprípustné. Oprávnený ďalej poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR z 12. mája 2020, sp. zn. II. ÚS 211/2020, ktoré uvádza: „Ústavný súd tak v závere konštatuje, že neexistuje relevantná súvislosť medzi označenými právami hmotnej povahy a napadnutými upovedomeniami súdneho exekútora ani v tejto argumentačnej rovine. Navyše, je potrebné dodať, že sťažovateľke nič nebráni podať opätovne návrhy na vykonanie týchto exekúcií podľa § 9 zákona č. 233/2019 Z. z., v rámci ktorých si môže uplatniť aj náhradu paušálnych trov
starej exekúcie ako náklad spojený s uplatnením pohľadávky.“ Z citovaného rozhodnutia Ústavného súdu SR mu vyplynulo, že zákon o zastavení starých exekúcií uvádza len negatívne, že veriteľ nemá nárok na trovy spojené s opätovným podaním nároku, pričom zvyšok si môže uplatniť ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky.
4. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta Exekučného poriadku, sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
5. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
6. Podľa § 200 prvej vety Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.
7. Podľa § 239 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. Sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
8. Podľa § 248 CSP, o sťažnosti rozhodne súd prvej inštancie.
9. Podľa § 249 CSP, súd prvej inštancie rozhodne o sťažnosti uznesením spravidla bez nariadenia pojednávania.
10. Podľa § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
11. Preskúmaním sťažnosti oprávneného, bez nariadenia pojednávania podľa § 249 CSP, a po preskúmaní napadnutého uznesenia dospel súd k záveru, že sťažnosť oprávneného nie je dôvodná a preto ju podľa § 250 ods. 1 CSP v celom rozsahu zamietol.
12. Z obsahu spisu súd zistil, že oprávnený sa opätovným návrhom na vykonanie exekúcie podaným podľa § 9 ods. 1 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní doručeným súdu dňa 16.07.2020 prostredníctvom svojho právneho zástupcu domáhal od povinného vymoženia pohľadávky vo výške 49.560,43 EUR s príslušenstvom na základe exekučného titulu - zmenkový platobný rozkaz Okresného súdu Bratislava V. sp. zn. 5Zm/188/2012 zo dňa 09.01.2013. Oprávnený si v návrhu na vykonanie exekúcie v časti E) formulára „Vymáhaný nárok“ elektronického formulára uplatnil istinu vo výške 49.560,43 EUR, úroky z omeškania, zmenkovú odmenu a iné nároky, pod ktoré oprávnený uviedol nasledovné nároky: trovy súdneho konania oprávneného vo výške 2.983,50 EUR, trovy právneho zastúpenia v súdnom konaní vo výške 1.265,08 EUR, trovy právneho zastúpenia v starej exekúcii vo výške 674,56 EUR, trovy oprávneného v starej exekúcii vo výške 16,50 EUR.
13. V konaní bol súdu predložený exekučný titul spolu s doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti, Upovedomenie o zastavení starej exekúcie s výzvou na úhradu trov starej exekúcie zo dňa 01.04.2020, Oznámenie o ukončení exekučného konania zo dňa 11.06.2020, ktoré sa týkali exekúcie vedenej pod č. EX 2564/2014, sp.zn. 15Er/585/2014 súdnym exekútorom: JUDr. Ivanom Lutterom, Exekútorský úrad so sídlom Longobardská 1301/27, 851 10 Bratislava a zmluvná dokumentácia k zmenke.
14. Podľa § 53 ods. 1 Exekučného poriadku, súd preskúma návrh na vykonanie exekúcie a jeho prílohy. Ak nie sú dôvody na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie, súd do 15 dní od doručenia návrhu vydá poverenie na vykonanie exekúcie a upovedomí o tom oprávneného. Lehota podľa druhej vety neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 45 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak má byť exekúcia vykonaná na podklade exekučného titulu, ktorým sa priznal nárok zo zmenky proti povinnému, ktorý je fyzickou osobou.
15. Podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku, súd návrh na vykonanie exekúcie zamietne, ak zistí rozpor návrhu alebo exekučného titulu s týmto zákonom.
16. Podľa § 53 ods. 4 veta prvá Exekučného poriadku, súd z dôvodov podľa odseku 3 návrh zamietne celkom alebo sčasti.
17. Podľa § 2 ods. 1, písm. a) zákona o ukončení niektorých exekučných konaní, stará exekúcia sa týmto zákonom zastavuje, ak uplynula rozhodná doba a nejde o starú exekúciu podľa odseku 2
18. Podľa § 3 ods. 2 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní, ak v rozhodnej dobe nedošlo k vymoženiu celého vymáhaného nároku, platí, že sa nezistil majetok, ktorý by stačil aspoň na úhradu trov starej exekúcie.
19. Podľa § 6 ods. 1 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní, trovy starej exekúcie exekútora pozostávajú z trov exekútora, ktoré si pred zastavením starej exekúcie z prijatého alebo vymoženého plnenia oprávnene ponechal, a paušálnych trov vo výške 35 eur; ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa výška paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty, ktorú je exekútor povinný platiť podľa osobitného predpisu. Na úhradu iných trov starej exekúcie, ako trov uvedených v prvej vete, nemá exekútor nárok.
20. Podľa § 6 ods. 2 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní, paušálne trovy znáša oprávnený. Exekútor vyzve oprávneného na zaplatenie paušálnych trov v upovedomení o zastavení starej exekúcie, ak exekútor paušálne trovy uplatňuje.
21. Podľa § 9 ods. 3 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní, okrem náhrady súdneho poplatku za návrh podľa odseku 1 oprávnený nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním.
22. Podľa § 10 ods. 1 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní, okrem náhrady súdneho poplatku, ak tento zákon neustanovuje inak, na postup podľa tohto zákona sa použije Exekučný poriadok, okrem ustanovenia § 53 ods. 3 písm. g).
23. Podľa § 195 Exekučného poriadku, trovami exekučného konania sú trovy exekútora, trovy účastníkov exekučného konania a trovy štátu.
24. Podľa § 199a ods. 1 Exekučného poriadku, trovami oprávneného sú výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, výdavky na zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie.
25. Podľa § 199b Exekučného poriadku, oprávnený a povinný v exekučnom konaní platia trovy, ktoré im v konaní vzniknú a trovy svojho zástupcu.
26. Sudca po preskúmaní napadnutého uznesenia vyššieho súdneho úradníka dospel k záveru, že vyšší súdny úradník správne zistil skutkový stav veci a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie správne odôvodnil, preto sa sudca v danej právnej veci v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozhodnutia. Napriek zneniu citovaného ustanovenia § 202 ods. 2 Exekučného poriadku sudca na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia uvádza dôvody, ktoré viedli k zamietnutiu sťažnosti.
27. Podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku súd zamietol uplatnený nárok oprávneného na vymoženie trov exekúcie oprávneného vo výške 691,06 EUR, ktoré pozostávali z trov právneho zastúpenia v starej exekúcii vo výške 674,56 EUR a trov oprávneného z podaného návrhu na vykonanie starej exekúcie vo výške 16,50 EUR. Oprávnený sa s uvedeným záverom nestotožnil, argumentujúc predovšetkým limitáciou náhrady trov konania len na náklady spojené s opätovným podaním návrhu na vykonanie exekúcie. Limitáciu náhrady trov konania odvodzuje zo zákona o ukončení niektorých exekučných konaní. Poukazuje na kolíziu právnych noriem, konkrétne zákona o ukončení niektorých exekučných konaní so zákonom o advokácii v spojení s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Pričom došiel k záveru, že účinok kolízie je nutné vždy vykladať reštriktívne a to len v takom rozsahu, z ktorého takáto kolízia jednoznačne vyplýva. Zákonné obmedzenie sa podľa jeho názoru vzťahuje len na podanie opätovného návrhu. Nevidí zákonný dôvod, prečo by mal byť veriteľ vymáhajúci si svoj nárok od počiatku v tzv. novom
exekučnom konaní zvýhodnený oproti veriteľovi, ktorý si svoj nárok uplatňuje niekoľko rokov a vynakladá čas a prostriedky, ktoré mu doposiaľ neboli nahradené. Ďalej uvádza dôvodovú správu k zákonu o ukončení niektorých exekučných konaní, z ktorej má vyplývať nárok oprávneného na uplatňovanú náhradu trov. Považuje za nedostatočné zdôvodnenie súdu na základe akej úvahy pristúpil k rozšíreniu normy zákona z podania opätovného návrhu na všetky trovy exekučného konania. K podpore svojho tvrdenia poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR z 12. mája 2020, sp. zn. II. ÚS 211/2020.
28. Súd k nároku na náhradu trov právneho zastúpenia v starej exekúcii a k nároku na náhradu trov spojených s podaním návrhu na vykonanie starej exekúcie od povinného uvádza, že zákonom o ukončení niektorých exekučných konaní došlo, abstrahujúc od iných dôvodov zastavenia exekúcie, vo svojej podstate k legálnej definícii pojmu „nemajetnosť“ a teda k legálnej definícii skutkového stavu, pri ktorom dochádza k zastaveniu exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 03. 2017 (exekúciu súd zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie). Z ustanovenia § 3 ods. 2 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní bez akýchkoľvek pochybností vyplýva zákonná prezumpcia, že ak v rozhodnej dobe nedošlo k vymoženiu celého vymáhaného nároku, platí, že sa nezistil majetok, ktorý by stačil aspoň na úhradu trov starej exekúcie. Uvedené zistenie je aj dôvodom na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, v znení účinnom do 31. 03. 2017. Rešpektujúc očakávania oprávneného o vymožení pohľadávky však súd pripomína, že tieto očakávania nie je možné považovať za „večné“ a teda trvajúce až do straty právnej subjektivity povinných osôb, a teda že je legitímna požiadavka zákonodarcu na časovom ohraničení trvania exekúcie (porovnaj právne poriadky iných štátov kontinentálneho systému práva, z ktorého vyplýva, že systém časovo neobmedzeného výkonu rozhodnutia je výnimočným). Zákonodarca preto pristúpil k regulácii uvedeného stavu zavedením časového obmedzenia trvania exekúcie (porovnaj § 61n ods. 1 písm. c) a d) Exekučného poriadku upravujúce zastavenie exekúcie po uplynutí času na zistenie exekvovateľného majetku povinného) s tým, že oprávnený má možnosť podať návrh na vykonanie exekúcie opätovne. Náklady, ktoré s tým oprávnenému vznikajú, však znáša sám, nakoľko vo výsledku bol s podaním predchádzajúceho návrhu na vykonanie exekúcie neúspešný. Súd pri rešpektovaní ústavných pravidiel právneho štátu, nepovažuje za legitímne prenášanie nákladov spojených s (opakovaným) vedením exekúcie z oprávneného na povinného (či súdneho exekútora), pokiaľ oprávnený nie je s vedením exekúcie úspešný.
29. K argumentácii dôvodovou správou k zákonu o ukončení niektorých exekučných konaní uvádza, že dôvodová správa nie je právne záväzným výkladom právnych noriem, ktoré podáva jedine súd. Možno sa síce domnievať, že dôvodová správa vyjadruje úmysel zákonodarcu, no v danom prípade možno o uvedenom výrazným spôsobom polemizovať, keď zákon o ukončení niektorých exekučných konaní bol dotknutý viacerými podstatnými zmenami, aj pri prerokovaní v Národnej rade Slovenskej republiky, pričom z obsahu celej dôvodovej správy (vo vzťahu k prijatým právnym normám) je zrejmé, že nekorešponduje s prijatým normatívnym textom zákona, a to vo viacerých bodoch, keď napríklad podľa dôvodovej správy k § 5 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní, cit.: „Upovedomenie o zastavení starej exekúcie obsahuje všetky potrebné informácie o vymáhanej pohľadávke a trovách starej exekúcie“, pričom podľa § 5 ods. 2 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní nie je podstatnou náležitosťou výška vymáhaného nároku. Taktiež podľa dôvodovej správy k § 6 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní, cit.: „...ktoré sú vo výške 35 eur bez dane z pridanej hodnoty, t. j. ak je advokát platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa výška týchto paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty.“, pričom podľa § 6 ods. 1 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní sa samozrejme zvyšuje výška paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty, ak je platiteľom tejto dane súdny exekútor a nie advokát oprávneného. Ďalej napríklad podľa dôvodovej správy k § 9 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní, cit.: „Na uľahčenie podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie sa umožňuje oprávnenému pôvodný exekučný titul predložiť vo forme „skenu“, t. j. zaručená konverzia sa nepožaduje.“, pričom podľa § 9 ods. 1 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní sa návrh podáva podľa Exekučného poriadku, kde ustanovenie § 48 ods. 6 vyžaduje zaručenú konverziu exekučného titulu a výnimka z uvedeného pravidla sa v zákone o ukončení niektorých exekučných konaní (v rozpore s dôvodovou správou) nenachádza. Uvedenými príkladmi súd nepodrobil úplnej komparácii dôvodovú správu s účinným znením zákona, iba poukazuje, že nezrovnalosti medzi schváleným (a už účinným) znením zákona o ukončení niektorých exekučných konaní a dôvodovou správou nie sú výnimočné a vyskytujú sa na viacerých miestach. Aj z uvedeného považuje súd za potrebné odmietnuť výklad a argumentáciu vyplývajúcu z dôvodovej správy k uvedenému právnemu predpisu.
30. Na záver k poukazu oprávneného na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 211/2020 zo dňa 12.05.2020 súd uvádza, že rozhodnutia súdov, nie sú uznané za formálne pramene práva, nakoľko v súdnom spore ide vždy o individuálne posúdenie skutkového stavu, ktorý súd právne posudzuje. Rozhodnutie, na ktoré poukazuje oprávnený je rozhodnutím, ktorým bola odmietnutá ústavná sťažnosť ako zjavne neopodstatnená a jeho podstatou bolo namietanie zásahov do práv sťažovateľa Upovedomeniami o zastavení starej exekúcie vydanými súdnym exekútorom podľa § 5 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní. Predmetom skúmania nebol nárok oprávneného na vymáhanie trov starej exekúcie podľa § 6 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní, pričom Ústavný súd v odôvodnení uviedol aj oprávneným citovanú vetu. Exekučný súd vo všeobecnosti uvádza, že je predovšetkým sporné, či uvedené rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky je možné považovať za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, pokiaľ išlo o rozhodnutie, ktorým bola ústavná sťažnosť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená a ktorej predmetom bolo posúdenie Upovedomení o zastavení starých exekúcií vydaných súdnym exekútorom a nie prieskum nároku oprávneného na náhradu uhradených trov starej exekúcie (ktorý je predmetom sťažnosti oprávneného). Z dôvodu absencie bližšieho odôvodnenia uvedenej vety v rozhodnutí je následne sťažená (ak nie priamo nemožná) pozícia exekučného súdu dôkladne odôvodniť odklon od uvedenej vety. Súd sa preto okrem vyššie uvedeného obmedzí na konštatovanie, že podľa jeho názoru nejde o ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, keď uvedená otázka nebola predmetom prieskumu Ústavného súdu Slovenskej republiky.
31. Z dôvodu neúspechu oprávneného v zastavenej exekúcii (starej exekúcii) zo zákona a z dôvodu výslovného znenia ustanovenia § 9 ods. 3 zákona o ukončení niektorých exekučných konaní, podľa ktorého oprávnený má nárok iba na náhradu súdneho poplatku za opätovne podaný návrh, dospel súd k záveru, že v novom exekučnom konaní nemá oprávnený nárok na náhradu trov právneho zastúpenia starej exekúcie a ani na náhradu trov oprávneného z podaného návrhu na vykonanie starej exekúcie.
32. Súd na podklade vyššie uvedeného výkladu a zistených skutočností dospel k záveru, že preskúmavané uznesenie je vecne správne. Z uvedených dôvodov nemohol konať inak, než postupom bez nariadenia pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) sťažnosť oprávneného podľa § 250 ods. 1 CSP v spojení s § 200 Exekučného poriadku ako nedôvodnú zamietnuť. Keďže do vydania poverenia na vykonanie exekúcie je účastníkom konania len oprávnený (§ 35 ods. 1 Exekučného poriadku), v danom prípade nebolo medzi kým rozhodnúť o nároku na náhradu trov tohto konania. Z týchto dôvodov súd výrok o trovách sťažnostného konania považoval za nadbytočný (k tomu porovnaj napr. uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/38/2017 zo dňa 28. 02. 2017).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 2 CSP). Dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora proti tomuto uzneseniu nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).