Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_34Cb-57-2017.pdf
PDF · 89.64 KB
Case nature
Area
Subarea
34Cb/57/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I sudkyňou JUDr. Ildikó Kohoutovou v právnej veci žalobcu: MA- Servis, s.r.o. so sídlom Koceľova 25, 821 08 Bratislava, IČO: 36 731 064 proti žalovanému: Československá obchodná banka, a.s. so sídlom Žiškova 11, 811 02 Bratislava, IČO: 36 854 140 o zaplatenie 38.288,66 EUR s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a. II. Súd žalovanému nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu písomne dňa 18.04.2017 domáha vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného zaplatiť sumu 38.288,66 EUR s príslušenstvom.
2. Žalobca svoj nárok odôvodnil tým, že dňa 04.10.2012 mal žalovaný zasiahnuť do práva právneho predchodcu žalobcu k účtu č. 4014221494 vedenom u žalovaného (ďalej len „účet“), ako banky podnikajúcej na základe licencie na poskytovanie bankových služieb podľa zákona č. 483/2001 Z.z., tým, že na predmetnom účte zaistil finančné prostriedky vo výške 446.804,57 EUR. Žalovaným udávaným dôvodom zásahu malo byť rozhodnutie Daňového úradu Bratislava o vydaní predbežného opatrenia č. 9102402/5/2741001/2012/Luk a č. 9102402/5/2741009/2012/Luk z 27.09.2012, resp. 28.09.2012. Dňa 27.03.2013 mal žalobca v 1. rade (správne má byť asi právny predchodca žalobcu - pozn. súdu) doručiť žalovanému výzvu, v ktorej žiadal, aby žalovaný upustil od zadržiavania výplaty finančných prostriedkov na účte žalobcu v 1. rade (správne má byť zrejme právny predchodca žalobcu - pozn. súdu), nakoľko predbežné opatrenia - ak by ich vôbec bolo možné vydať - podľa zákona nemôžu byť doručované banke (§ 50 zákona č. 563/2009 Z.z. neobsahuje takéto oprávnenie orgánu správy daní) a nemá účinky podľa § 108 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. Napriek výzve žalovaný ďalej odmietal vyplatiť žalobcovi v 1. rade (správne má byť zrejme právnemu predchodcovi žalobcu) prostriedky z účtu. Dňa 05.04.2013 mal žalovaný prestať v zasahovaní do práv právneho predchodcu žalobcu k účtu s odvolaním sa na rozhodnutia Daňového úradu Bratislava č. 9102402/5/2741001/2012/Luk a č. 9102402/5/2741009/2012/Luk z 27.09.2012, resp. 28.09.2012, potom, čo mu bol doručený príkaz Krajskej prokuratúry Bratislava podľa § 95 Trestného poriadku na zhodnú sumu, ako rozhodnutie č. 9102402/5/2741009/2012/Luk, týkajúce sa sumy 440.404,57 EUR. Dňa 01.03.2014 oznámil právny predchodca žalobcu žalovanému výšku pohľadávky, ktorá mala vzniknúť v dôsledku preukázaného bezprávneho zásahu do práva na vyplatenie zostatku bežného účtu a zároveň mal oznámiť žalovanému postúpenie tejto pohľadávky na žalobcu. Žalobca zároveň poukázal na ustanovenia § 709 ods. 1; 373 ods. 1; § 374 ods. 2; § 378; § 379; § 380 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“) a §50 ods. 1,2; § 108 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“). Podľa názoru žalobcu má z predložených dôkazov vyplývať, že žalovaný dňa 04.10.2012 zasiahol do práva právneho predchodcu žalobcu k účtu
tak, že mu znemožnil nakladať s prostriedkami na účte v rozsahu 446.804,57 EUR, pričom žalovanému nebol v súvislosti s vydaním predbežného opatrenia doručený žiadny úradný príkaz ani rozhodnutie, ktoré by ho oprávňovali žalobcovi v 1. rade (správne má byť zrejme právnemu predchodcovi žalobcu- pozn. súdu) nevyplatiť zostatok na účte. Vzhľadom na výzvu právneho predchodcu žalobcu doručenú žalovanému a neexistenciu úradného rozhodnutia Daňového úradu Bratislava s účinkami na právo žalobcu na vyplatenie zostatku na účte, má byť podľa žalobcu preukázané, že doručením rozhodnutia FR SR (zrejme Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky) sa dozvedel o tom, že žalovaný porušil svoju povinnosť voči žalobcovi (zrejme právnemu predchodcovi žalobcu - pozn. súdu) podľa § 709 ods. 1 ObZ, čím sa mal dostať do omeškania s vyplatením zostatku cca 372.000 EUR. Vzhľadom na uvedené žiadal súd, aby vydal rozsudok, ktorým žalovaného zaviaže zaplatiť žalobcovi sumu 38.288,66 eur s úrokom z omeškania vo výške 9,75% p.a. zo sumy 38.288,66 EUR od 01.03.2014 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania.
3. Výzvou zo dňa 31.05.2018 súd vyzval žalobcu na doloženie žaloby s prílohami zo dňa 06.04.2017 v potrebnom počte, inak súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto takéto podanie urobil. Výzva bola žalobcovi do vlastných rúk doručená elektronicky fikciou doručenia po uplynutí úložnej lehoty dňa 24.02.2019.
4. Vzhľadom k tomu, že žalobca na výzvu súdu nereagoval, doručoval podanú žalobu žalovanému aj bez príloh, ktoré mali byť súčasťou podanej žaloby, avšak súdu doručené neboli.
5. Žalovaný podaním zo dňa 30.05.2019 požiadal súd o doručenie príloh žaloby a o predĺženie lehoty na vyjadrenie k žalobe, nakoľko bez doručených príloh nie je možné, aby sa kvalifikovane vyjadril k podanej žalobe.
6. Súd uznesením č.l. 34Cb/57/2017-47 zo dňa 13.11.2019 vyzval žalobcu, aby doplnil žalobu a predložil súdu dôkazy, preukazujúce jeho tvrdenia. Uznesenie bolo žalobcovi do vlastných rúk doručené elektronicky fikciou doručenia po uplynutí úložnej lehoty dňa 30.11.2019.
7. Žalovaný sa podaním zo dňa 26.02.2020 vyjadril k podanej žalobe, pričom uviedol, že žalobca nepreukázal aktívnu legitimáciu v danom spore, žalobný návrh neoprel o skutkové tvrdenia a o dôkazy, na základe ktorých by žalovaný a súd mohli vedieť, ako dospel k žalovanej sume. Žalovaný okrem uvedeného zároveň vzniesol aj námietku premlčania a žiadal, aby súd žalobu ako nedôvodnú odmietol.
8. Súd na pojednávaní konanom dňa 02.11.2020 pojednával podľa § 180 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“) za účasti povereného zástupcu žalovaného, v neprítomnosti žalobcu a oboznámil s obsahom súdneho spisu, a to: žalobou z č.l. 2 - 6, jej listinným doplnením z čl. 9 - 13, žiadosťou o doručenie príloh zo strany žalovaného na č.l. 40 - 43, doplnenou na č.l. 44 - 46, vyjadrením žalovaného zo dna 26.02.2020 na č.l. 51 - 53, výpisom z Obchodného registra a Obchodného vestníka č.l. 55 -56.
9. V súlade s ustanovením § 204 C.s.p. dokazovanie listinami nevykonal, nakoľko všetky listiny, ktoré sú obsahom spisu, boli v priebehu konania stranám doručované a ich obsah nebol stranami spochybnený, pričom žiadne listinné dôkazy neboli predmetom spisu, keďže žalobca súdu nedoručil prílohy označené v žalobe na preukázanie svojho tvrdeného nároku.
10. Za nesporné skutkové tvrdenia považoval súd tvrdenie žalobcu o tom, žalovaný viedol účet č. 4014221494 pre právneho predchodcu žalobcu a skutkové okolnosti uvádzané žalobcom v žalobe, ktoré žalovaný výslovne nerozporoval - teda existenciu predbežného opatrenia vydaného správcom dane a trestného konania.
11. Za spornú súd považoval samotnú aktívnu legitimáciu žalobcu v predmetnom konaní, rovnako ako samotný základ tohto nároku a jeho výšku. Za spornú považoval v nadväznosti na prednes povereného zástupcu žalobcu na pojednávaní aj existenciu pochybenia žalovaného vo vzťahu k jeho postupu voči právnemu predchodcovi žalobcu.
12. Podľa ustanovenia § 149 C.s.p. prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.
13. Podľa ustanovenia § 150 ods. 1, 2 C.s.p. skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.
14. Podľa ustanovenia § 187 ods. 1, 2 C.s.p. za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Dôkazným prostriedkom je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.
15. Podľa ustanovenia § 191 ods. 1 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
16. Ustanovenie § 150 zakotvuje jednu zo základných procesných povinností strán sporu, a to povinnosť tvrdiť. Stranu sporu zaťažuje bremeno tvrdenia (onus dicendi). Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom (onus probandi) je predpokladom pre úspech v spore. Nesplnenie povinnosti tvrdiť, resp. nesplnenie povinnosť „relevantne“ tvrdiť (uviesť tvrdenia z hľadiska ich kvality pravdivé, úplné a rozhodujúce) má pre stranu sporu procesnoprávnu sankciu. Táto sankcia má podobu prehry sporu. Prejaví sa teda v meritórnom rozhodnutí veci. Povinnosť strany sporu tvrdiť má kľúčový význam a predstavuje jeden zo základných princípov civilného procesu (článok 8). Posúdenie otázky, ktorá strana sporu je povinná tvrdiť a aký je obsah jej povinnosti tvrdiť, teda kto a aké tvrdenia má uviesť, sa odvíja od hmotného práva. Platí, že strana sporu je povinná tvrdiť skutočnosti, ktoré súd na základe hmotného práva spôsobilé privodiť jej úspech v spore. Každý má tvrdiť (v zásade) tie právne skutočnosti, ktoré spôsobujú vznik jeho nároku alebo zánik jeho povinnosti (Tomašovič, M., In Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha : C.H. Beck, 2016, s. 568-569).
17. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako aj nositeľa dôkazného bremena. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce tvrdené skutočnosti. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu. Spomenuté procesné povinnosti sa následne vzťahujú aj na žalovaného, pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť (teda je povinný tvrdiť a svoje tvrdenia preukázať). Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu (viď napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo/6/2010 z 22. 09. 2010).
18. Vecnou legitimáciou sa označuje stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania nenamieta (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 205/2009 z 29. 06. 2010).
19. Žalobca sa v podanej žalobe sám označuje za právneho nástupcu (pravdepodobne) majiteľa účtu č. 4014221494 vedeného u žalovaného. Z uvedeného je preto zrejmé, že samotný žalobca netvrdí, že je, prípadne bol, v akomkoľvek zmluvnom vzťahu so žalovaným v zmysle ustanovenia § 708 a
nasl. ObZ. Takáto skutočnosť navyše nevyplýva ani z tvrdení žalovaného. Žalobca však v podanej žalobe netvrdí, na základe čoho odvodzuje akýkoľvek svoj nárok voči žalovanému, jedine uvádza, že právny predchodca žalobcu mal žalovanému oznámiť postúpenie pohľadávky na žalobcu, pričom však neuvádza a nenavrhuje vykonať žiadny dôkazný prostriedok na preukázanie svojej aktívnej legitimácie v spore. Žalobca tak svoju aktívnu legitimáciu v danom spore nepreukazuje žiadnym spôsobom a táto súdu nevyplýva ani z tvrdení žalobcu (žalobca ani len neoznačuje na základe akého právneho úkonu malo dôjsť k postúpeniu pohľadávky na žalobcu), preto v tomto smere žalobca neuniesol ani bremeno tvrdenia a ani bremeno dôkazu.
20. Žalobca zároveň svoje tvrdenia uvádzané v žalobe, ktoré žalovaný v nevyhnutnom rozsahu (korelujúcom s neúplnými tvrdeniami žalobcu v podanej žalobe) rozporoval, nepreukázal žiadnymi listinnými dôkazmi. Súdu tak nie je zrejmý základ uplatňovaného nároku - z čoho má pozostávať - a to ani s poukazom na žalobcom vymenované ustanovenia vzťahujúce sa na zmluvu o bežnom účte, nárok na náhradu škody pri porušení povinnosti zo záväzkového vzťahu a odkazom na príslušné ustanovenia Daňového poriadku upravujúce, čo je možné uložiť rozhodnutím daňovému subjektu, komu sa doručuje rozhodnutie o uložení predbežného opatrenia a oprávnenie správcu dane prikázať banke, aby zablokovala na účte daňového dlžníka peňažné prostriedky. Žalobca tak v tomto smere neuniesol bremeno tvrdenia vo vzťahu k samotnému základu ním uplatneného nároku, keď neuviedol, teda skutkovo ani právne nevymedzil, z čoho má pozostávať. Vzhľadom k tomu, že žalobca ani na výzvu súdu doposiaľ súdu nedoručil žiadne listiny, ktoré označil v žalobe na preukázanie jeho tvrdení, zároveň neuniesol ani bremeno dôkazu akýchkoľvek tvrdení uvádzaných v podanej žalobe. Uvedené zároveň platí aj na samotnú výšku uplatneného nároku, keď žalobca v podanej žalobe netvrdí, ako dospel ku konkrétnej výške žalovaného nároku, pričom pri nepriložení žiadnych listín k žalobnému návrhu, táto výška nie je súdu absolútne zrejmá a zároveň ani nijakým spôsobom preukázaná. S ohľadom na uvedené žalobca neuniesol bremeno tvrdenia, ani bremeno dôkazu ani vo vzťahu k samotnej výške uplatneného nároku.
21. Vzhľadom ku skutočnosti, že súd žalobcu postupom v zmysle § 129 C.s.p. vyzval na doplnenie neúplnej žaloby, z dôvodu nepriloženia žalobcom uvádzaných príloh k žalobe, na odstránenie uvedeného nedostatku, na čo žalobca doposiaľ nereagoval a tento nedostatok neodstránil, pričom uvedený nedostatok nebránil súdu pokračovať v konaní a vec rozhodnúť, žalobca tak neuniesol bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu ohľadne existencie svojej aktívnej legitimácie v spore, základu ním uplatneného nároku, ako aj jeho výšky. S ohľadom na uvedené sa súd nezaoberal námietkou premlčania vznesenou žalovaným, nakoľko by to bolo nadbytočné a zároveň bez ustálenia základu žalovaného nároku aj v zásade nemožné. Súd preto zamietol podanú žalobu v celom rozsahu (I. výrok).
22. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle zásady úspechu, resp. neúspechu vo veci podľa § 255 ods. 1 C.s.p., pričom úspešnému žalovanému tak vznikol nárok na náhradu trov konania voči neúspešnému žalobcovi. Zo súdneho spisu vyplýva, že žalovanému v konaní žiadne trovy nevznikli, preto mu súd nárok náhradu trov konania nepriznal, a to s poukazom na R 72/2018 (II. výrok).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje, a to v potrebnom počte vyhotovení. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach (§ 127 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa ustanovenia § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.