Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

1Cob/100/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Markovej a členiek senátu JUDr. Renáty Šiškovej a JUDr. Antónie Bednarčík v právnej veci žalobcu: Loft Consulting s.r.o., so sídlom Pribinova 14, 811 09 Bratislava - mestská časť Staré mesto, IČO: 46 592 458, právne zastúpenému: Advokátska kancelária Zuzana Papšíková, s.r.o., so sídlom Jégeho 8, 821 08 Bratislava, IČO: 36 800 040, proti žalovanému: NOESIS Strategies, s.r.o., so sídlom Rajská 15/A, 811 08 Bratislava

- mestská časť Staré Mesto, IČO: 45 456 178, právne zastúpenému: FAIRSQUARE advokátska kancelária s. r. o., so sídlom Lazaretská 3/A, 811 08 Bratislava, IČO: 47 232 544, o zaplatenie 28.006,56 eur a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. -176 zo dňa 13.05.2022, takto

rozhodol:

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. -176 zo dňa 13.05.2022 v napadnutom zaväzujúcom výroku I. a v súvisiacom výroku III. o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania p o t v r d z u j e .

II. Súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Bratislava I ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 22.913,28 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 11.456,64 eura od 15.02.2020 do 27.04.2020, s úrokom z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 6.363,36 eura od 31.03.2020 do 27.04.2020, s úrokom z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 5.093,28 eura od 31.03.2020 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 17.820,- eur od 06.05.2020 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- eur, vo výroku II. vo zvyšku žalobu zamietol a vo výroku III. priznal žalobcovi voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 63,62 %. Rozhodol tak s poukazom na ustanovenia , (ďalej len „“), , , , (ďalej len „“), , vlády Slovenskej republiky č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia (ďalej len „“), (ďalej aj „“), o ochrane spotrebiteľa a o zmene o priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, t.j. k 26.06.2019 (ďalej len „ZoS“), § 3 ods. 2, 3 a 4 zákona č. 116/1190 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov (ďalej len „ZoNP“), veta prvá o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (ďalej len „“).

2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť istinu 28.006,56 eur s príslušenstvom a náhradou trov konania. Svoju žalobu odôvodnil tým, že strany sporu uzavreli medzi sebou dňa 26.06.2019 zmluvu o členstve (ďalej aj „zmluva“), ktorej prílohou sú všeobecné podmienky. Predmetom zmluvy bolo poskytovanie služieb spočívajúcich vo využívaní zdieľaného pracovného priestoru a ostatných služieb - mentoring, konzultácie, občerstvenie, poštovné služby, prístup do Loft Offices, skladový prístup, určené parkovacie miesto, adresa sídla spoločnosti, upratovacie a flóristické služby. Žalovaný porušil svoju zmluvnú povinnosť zaplatiť v dohodnutej sume a v dohodnutom čase poplatok za členstvo v sume 2.970,- eur bez DPH mesačne, a to za obdobie prvého kvartálu roku 2020 (január až marec) a druhého kvartálu roku 2020 (apríl až jún), spolu v sume 22.913,28 eura s DPH. Žalobca zaslal žalovanému e-mailom dňa 30.01.2020 faktúru č. 20/01/001 znejúcu na sumu 11.456,64 eur s DPH a e-mailom dňa 16.03.2020 faktúru č. 20/03/001 znejúcu na sumu 11.456,64 eur s DPH, pričom žalovaného upozornil na skutočnosť, že nedošlo k úhrade predošlej faktúry. Žalobca pristúpil dňa 27.04.2020 k úhrade svojej nesplatenej pohľadávky voči žalovanému z poskytnutého depozitu. Pohľadávka na základe faktúry č. 20/01/001 v sume 11.456,64 eur, ktorá sa stala splatnou dňa 14.02.2020 bola uhradená z depozitu; úroky z omeškania ostali nesplatené. Faktúra č. 20/03/001 bola v sume 6.636,36 eur uhradená z depozitu; úroky z omeškania ostali neuhradené a zároveň vyzval žalovaného, aby v zmysle čl. XII bod 12.5 všeobecných podmienok doplnil depozit. Na základe uvedeného žalovaná suma pozostáva z časti pohľadávky na základe faktúry č. 20/03/001 v sume 5.093,28 eur a depozitu v sume 22.913,28 eur, ktorý je žalovaný v zmysle bodu 12.5 a 12.6 všeobecných podmienok povinný doplniť, t.j. celkovo v sume 28.006,56 eur.

3. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu uviedol, že po uzavretí zmluvy došlo k podstatnej zmene okolností, a preto žalovaný prejavil záujem ukončiť zmluvu s ohľadom na zmarenie účelu zmluvy, s čím žalobca nesúhlasil. Žalovaný namietal absolútnu neplatnosť zmluvy z dôvodu obchádzania zákona. Absolútnu neplatnosť vyvodzoval z toho, že predmetom zmluvy bolo poskytovanie služieb a manažmentu zariadenia na základe členstva zo strany žalobcu členovi, ktorým bol žalovaný, avšak v skutočnosti išlo o štandardné prenechanie do dočasného užívania nebytového priestoru (kancelárií) spolu so spoločnými časťami v budove, ktoré sú užívané všetkými členmi, resp. nájomcami. V danom spore teda ide o vzťah nájomný, resp. podnájomný upravený ZoNP, nie o inominátnu zmluvu podľa . Zmluva bola uzatvorená v rozpore so ZoNP, predmetný zákon obchádza, v dôsledku čoho je absolútne neplatná podľa . Žalovaný poukázal na § 1 písm. a) ZoNP, pričom táto skutočnosť musí jednoznačne vyplývať z kolaudačného rozhodnutia vydaného podľa , keďže kolaudačné rozhodnutie určuje účel priestorov, ktoré sú predmetom zmluvy, ako miestnosti alebo súbory miestností, ktoré podľa rozhodnutia stavebného úradu určené na bývanie. Aj v tomto prípade by bola zmluva rovnako neplatná, a to pre rozpor so zákonom, pretože takáto zmluva sa obsahom dostáva do rozporu so zákonným príkazom užívať stavby len na základe kolaudačného rozhodnutia a na účel v ňom určený. Poukázal aj na bod 22.9 všeobecných podmienok, pričom namietal, že tieto neodsúhlasil, a preto nimi nie je viazaný. Žalovaný sa domáhal posúdenia predmetnej zmluvy ako spotrebiteľskej.

4. Žalobca v reakcii na podaný odpor doplnil, že zmluva bola uzatvorená ako inominátna, pričom zmluvné strany pristúpili k dohode na takomto type zmluvy o členstve z dôvodu, že členstvo zahŕňa široký rozsah rôzneho spektra služieb ako občerstvenie, mentoring, konzultácia, upratovacie služby, kvetinárske služby, prístup do Loft Offices, prístup do skladovacích priestorov, fixné parkovacie miesto, adresa spoločnosti, poštové služby. Služby, ktoré si konkrétny člen vyberá, sú uvedené v pláne predplatených služieb v samotnej zmluve aj spolu s odplatou za tú ktorú službu. Žalovaný si v zmluve vybral niektoré služby, a to tie, pri ktorých je uvedená suma, ktorú má uhrádzať. Nie je pravdou, že predmetom zmluvy je poskytnutie priestoru a služieb, s prihliadnutím na to ako je definovaný „priestor“ v zmluve a všeobecných podmienkach. Podstatou zmluvy nie je nájom priestorov - nebytových priestorov, ale služby, pričom jednou z nich je zdieľanie pracovného miesta, a to zdieľanie výlučné alebo flexibilné. Podstatou teda je, že člen má právo vstupu do definovaných priestorov v budove, pričom ak sa jedná o kancelársky priestor, ide o kompletne zariadenú kanceláriu, stôl, dopĺňané občerstvenie a sú mu poskytované aj služby preberania pošty, kvetinárske služby, upratovanie a pod. Právo užívať priestor, t.j. kancelárske stoly, je jedným z práv, ktoré upravuje zmluva a teda ide o zmiešanú zmluvu. Pokiaľ by aj v zmluve bolo definované právo užívania konkrétneho nebytového priestoru, čo nie je, súčasťou zmluvy sú aj iné služby a pre tie už ZoNP neplatí, ale na ne sa aplikujú ustanovenia . Účel využívania priestoru je uvedený v čl. IX všeobecných podmienok. Celkový členský poplatok je v zmluve rozpísaný na položky,

ktoré ho tvoria. Žalobca sa vyjadril k tvrdenému neodsúhlaseniu všeobecných podmienok a k postaveniu spotrebiteľa, s čím nesúhlasil.

5. Žalovaný zotrval na názore, že právny vzťah medzi stranami sporu je upravený ZoNP, pričom zmluva neobsahuje predmet nájmu, účel nájmu a splatnosť nájomného, tak ako to predmetný zákon vyžaduje. Od týchto ustanovení ZoNP sa strany odchýliť nemôžu, a teda nie je možné uzatvoriť inominátnu zmluvu podľa ZoNP. Došlo preto k obchádzaniu ZoNP, keďže strany sporu mali záväzkový vzťah upraviť práve podľa ZoNP. Nespochybnil, že zo strany žalobcu boli poskytované rôzne služby, ale primárnym účelom bolo prenechanie nebytového priestoru na užívanie. Pod pojmom priestor je potrebné rozumieť reálny nebytový priestor, pričom výraz pripúšťajúci rôzny výklad treba vykladať na ťarchu strany, ktorá ako prvá v konaní výraz použila.

6. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie ustálil, že priestor, ktorý bol poskytnutý žalovanému je bytom a bol aj ako byt kolaudovaný. Žalovaný si zazmluvnil všetky pracovné miesta, avšak v danej dobe coworkingové služby využívali aj iné spoločnosti v rôznom rozsahu služieb (virtuálny prístup a služby sídla). Žalovaný užíval priestory výhradne, do priestoru mal prístup jedine žalovaný. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že strany sporu medzi sebou uzavreli dňa 26.06.2019 členskú zmluvu, ktorej prílohou sú všeobecné podmienky.

7. Súd prvej inštancie po ustálení sporných skutočností v odôvodnení rozhodnutia vysvetlil, že žalovaný nepožíva ochranu spotrebiteľa, keďže nevystupoval ako fyzická osoba, pričom obe strany konali v rámci podnikateľskej činnosti. Vzťah medzi stranami spadá pod režim . Žalovaný je viazaný všeobecnými podmienkami, ktoré sú prílohou zmluvy a tvoria súčasť tejto zmluvy. V tejto súvislosti súd prvej inštancie odkázal na čl. II bod 1, bod 4, čl. XX bod 22.9 zmluvy s poukazom aj na elektronickú komunikáciu strán sporu. Strany sporu medzi sebou uzatvorili zmluvu o členstve, ktorú súd prvej inštancie posúdil ako zmluvu nepomenovanú a v tomto smere zdôraznil, že ak účastníci uzavrú podľa svojho slobodného rozhodnutia určitú zmluvu (či pomenovanú alebo nepomenovanú), platí, že túto zmluvu sú povinní plniť, a to aj vtedy, ak by plnenie bolo pre niektorú zo zmluvných strán nevýhodné (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. ). Pre posúdenie zmluvy ako nepomenovanej bolo rozhodujúce, že predmetom zmluvy je novodobý inštitút - tzv. coworking, ktorého podstatu súd prvej inštitúcie podrobne popísal. Súd prvej inštancie zdôraznil, že žalovaný si predplatil služby v celkovej sume 2.970,- eur bez DPH. V tejto cene bol zahrnutý 7x prístup do Loft Offices (7x 280,- eur = 1.960,- eur), prístup do skladových priestorov v sume 100,- eur, fixné parkovacie miesto v sume 250,- eur, upratovanie a služby kvetinárstva 1x týždenne v sume 50,- eur (200,- eur mesačne), poplatky sa služby v sume 360,- eur a preddavky za média v sume 100,- eur. Loft Offices je v zmysle čl. II bod 2.1 všeobecných podmienok potrebné vykladať ako prístup do priestoru kancelárií s vybavením za účelom využívania spoločných pracovných priestorov. Podľa čl. VI bod 6.1 všeobecných podmienok rozsah, typ a podmienky prístupu člena do priestoru závisia od predplatených služieb, ktoré si kúpi člen a sú uvedené v zmluve. Žalovaný si kúpil všetkých 7 jednotiek prístupu do Loft Offices a so žalobcom sa dohodol na výhradnom užívaní priestoru, čo je v súlade s čl. VI bod 6.11 všeobecných podmienok, čo však nemení charakter danej zmluvy. Cieľom je podľa čl. III bod 3.1 všeobecných podmienok nadviazať konexie a vytvoriť bezpečné a rešpektované pracovné miesto, kde spoločne pracujú rôzne skupiny spoločností, začínajúce firmy, živnostníci, diaľkoví pracovníci a iné záujmové firmy; vytvoriť kreatívnu atmosféru a rozvíjať unikátne skúsenosti, ktoré spĺňajú potreby príslušných členov a podporovať členov, aby nachádzali spoločné záujmy s inými a možnosti spolupráce, ktoré sú mimo rámca každodennej bežnej pracovnej činnosti. Ide o typický coworking, a ak žalovaný požadoval súkromie a za tým účelom si dohodol výhradné užívanie priestoru so zaplatením všetkých pracovných miest nemení to zmysel zmluvy. Súd prvej inštancie preto uzavrel, že obsah a účel zmluvy (vytvorenie coworkingovej komunity) nie sú v rozpore so zákonom a ani zákon neobchádzajú do takej miery, že je potrebné zmluvu sankcionovať absolútnou neplatnosťou len preto, že byt je využívaný na podnikanie. V tejto spojitosti poukázal nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11.10.2018 sp. zn. , pričom napriek zneniu , konštatoval, že presah verejnoprávnej normy do zmluvného vzťahu medzi stranami sporu nespôsobuje absolútnu neplatnosť. Poukázal na to, že iným prípadom je ZoNP, kde je tento presah verejnoprávnej normy zreteľný a porušenie zákona je sankcionované absolútnou neplatnosťou. Prenajatý priestor je ale bytom a nie nebytovým priestorom, a preto sa sankcia v podobe absolútnej neplatnosti v zmysle ZoNP nemôže aplikovať. Keďže ide o byt, strany sporu ani nemohli simulovať nájom nebytových priestorov, pretože ZoNP na tento spor nedopadá. Strany sporu rovnako nemohli simulovať ani nájom bytu, pretože všeobecné podmienky v čl. VI bod

6.11 vylučujú bývanie v priestore, spanie a varenie, a preto neprichádzalo do úvahy iné než uzatvorenie nepomenovanej zmluvy. Je síce pravdou, že v danom spore sa byt využíva na podnikanie, ale toto nie je sankcionované absolútnou neplatnosťou zmluvy, tak ako pri nebytových priestoroch. Súd prvej inštancie podporne poukázal na s tým, že ak sám predpokladá možnosť podnikania v byte so súhlasom prenajímateľa, nemôže porušenie normy verejného práva spôsobiť absolútnu neplatnosť zmluvy. Za daných okolností sa vlastník bytu vystavuje riziku sankcií od správneho orgánu. Žalovaný profitoval z prenechania bytu na iný účel ako bývanie, pretože napr. nároky na svetlosť (stavebnotechnické nároky) sú vyššie ako v prípade nebytových priestorov, a preto nie je zrejmé, ako žalovaný mal byť poškodený, či ohrozený tým, že mu bol poskytnutý byt. Žalovaný netvrdil, že by bolo znemožnené v byte vykonávať dohodnutú činnosť, resp. mu neboli poskytnuté služby v objednanom rozsahu. Zmyslom tejto námietky je len dosiahnuť absolútnu neplatnosť, aby žalovaný nemusel uhrádzať dohodnuté zmluvné plnenia, čo je v rozpore s právom. K zmluvnému typu coworkingovej zmluvy súd prvej inštancie skonštatoval, že vzťah medzi stranami by bolo možné zaradiť do kategórie zmlúv, pri ktorých dochádza primárne k užívaniu cudzej veci, a to najmä nájomnej zmluvy podľa a nasl. v modifikovanej podobe, keď si žalovaný prenajal všetkých 7 pracovných stolov s dohodnutými službami a benefitmi, čo však nie je výnimočné ani pri nájme. Súd prvej inštancie však zdôraznil, že pri coworkingu, na rozdiel od „štandardného nájmu“, je režim užívania pridružených služieb a benefitov osobitý - pri väčšine z nich totiž netvorí automatickú súčasť „balíka“, vyhradeného len pre konkrétneho coworkera, ale spravidla podlieha vopred stanoveným pravidlám a určenému časovému harmonogramu- jednoducho je zdieľaný (najmä pri využívaní zasadacích miestností, recepcie, oddychových miestností, telocvične a ďalších). Súd prvej inštancie preto považoval uzatvorenú zmluvu medzi stranami sporu za platnú, pričom strany sporu sú povinné plniť povinnosti, ktoré pre nich zo zmluvy vyplývajú a na plnenie ktorých sa zaviazali.

8. Vzhľadom na uvedené, súd prvej inštancie priznal žalobcovi nároky zo zmluvy, a to v celkovej výške 22.913,28 eur z titulu neuhradenej faktúry a doplnenia depozitu v súlade s čl. XII bod 12.5 všeobecných podmienok spolu s príslušenstvom, ako aj paušálnou náhradou nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Súd prvej inštancie nepriznal nárok v sume 5.093,28 eur, keďže tento predstavoval navýšenie depozitu, ktorý nemá oporu ani v zmluve a ani vo všeobecných podmienkach, a preto žalobu v danej časti vo výroku II. rozsudku zamietol.

9. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ustanovenia v spojení s ustanovením tak, že žalobcovi priznal 63,62 % voči žalovanému ako čistého úspechu žalobcu, keď úspech žalobcu predstavoval 81,81 % a úspech žalovaného 18,19 %.

10. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie v rozsahu posudzujúc podľa obsahu čo do výroku I. a III. rozsudku a to z dôvodov podľa a (žalovaný nesprávne uviedol ako odvolací dôvod písm. f) aj pod písm. h) ) a navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu zamietne a žalovanému voči žalobcovi prizná nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný v odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie vnútorne rozporné konštatovanie týkajúce sa podstaty coworkingového zdieľania priestoru viacerými osobami oproti dojednanému výhradnému užívaniu priestoru žalovaným, a preto nie je zrejmé, čo presne súd považuje za coworking. Súd v zásade uvádza, že bez ohľadu na to, či sa jedná o zdieľaný priestor viacerými osobami alebo nie, pôjde o coworking. Odvolateľ zdôraznil, že mal výlučný prístup do dohodnutého priestoru, za čo platil žalobcovi odplatu. V nadväznosti na uvedené by potom akýkoľvek priestor bolo možné prenechať za odplatu do výlučného užívania inominátnou zmluvou, čím by bolo možné obísť príslušné právne predpisy upravujúce nájom bytu alebo nájom nebytového priestoru, čím by sa fakticky tieto ustanovenia upravujúce nájomné zmluvy stali obsolentnými. Takúto zmluvu teda nie je možné považovať ako zmluvu coworkingovú, a to najmä z dôvodu, že právny poriadok pozná pomenovanú zmluvu na záväzkový vzťah, v ktorom sa zmluvné strany dohodnú na tom, že jedna osoba prenechá do (v tomto prípade výlučného) užívania celý priestor inej osobe. Touto zmluvou je práve nájomná zmluva. V tomto prípade mali zmluvné strany uzatvoriť práve zmluvu o nájme, a to v súlade s ustanoveniami upravujúcimi nájomné zmluvy. Skutočnosť, že mal žalovaný prenajatý priestor je zrejmý aj z bodu XIV bod 14.3 všeobecných podmienok, z ktorého podľa odvolateľa vyplýva, že jednotlivé pracovné miesta neboli v zmluve definované ako „plocha“, ani ako rozloha v metroch štvorcových, čo potvrdzuje, že žalovaný mal prenajatý celý priestor, a nielen akési pracovné miesta s výlučným prístupom, čo vyplýva aj zo samotnej zmluvy. K argumentu súdu prvej inštancie, že strany nemohli simulovať nájom nebytových priestorov, pretože ZoNP na tento spor nedopadá a ani nájom bytu, pretože

všeobecné podmienky v článku VI bod 6.11 všeobecných podmienok vylučujú bývanie v priestore, spanie a varenie, žalovaný zdôraznil, že práve uzatvorením inominátnej zmluvy a prenechaním bytu do užívania za odplatu na iné účely ako na bývanie, čo ustanovenia o nájme (či už bytu alebo nebytového priestoru) vylučujú, obchádza žalobca zákon. K ustanoveniu žalovaný uviedol, že zmysel tohto ustanovenia je zabezpečiť skutočné užívanie existujúcich bytov práve na bývanie. Je preto jednou zo základných povinností nájomcu riadne byt užívať ( ), a to aj s poukazom na . V nadväznosti na uvedené sa odvolateľ zaoberal aplikovaným nálezom Ústavného súdu zo dňa 11.10.2018, sp. zn. II.ÚS/294/2018, ktorým súd prvej inštancie podložil svoje právne posúdenie veci, pričom poukázal na odlišný skutkový stav, z ktorého vychádzal ústavný súd. Ústavný súd sa predovšetkým zaoberal účinným znením , ktorý nadobudol účinnosť minimálne o 3 roky neskôr, ako bola budova rekonštruovaná (1968-1973), keď predmetné miestnosti neboli skolaudované ako byty, avšak z dôvodu neskoršej rekonštrukcie boli tieto priestory využívané ako byty. V tomto náleze ústavný súd navyše poukazuje aj na skutočnosť, že v rozhodovaní najvyšších súdnych autorít na území Slovenskej republiky, ako aj na území Českej republiky panuje zhoda v rozhodovaní o neplatnosti zmlúv, na základe ktorých sa užívajú priestory v rozpore s kolaudačným rozhodnutím. Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 30.06.2008 sp. zn. rozhodol, že samotná skutočnosť, že byt nemá riadnu kolaudáciu, spôsobuje absolútnu neplatnosť nájomnej zmluvy. Toto rozhodnutie, ako ani závery v tomto rozhodnutí, Ústavný súd SR žiadnym spôsobom nespochybnil. Vo vyššie uvedenom rozhodnutí bol prenajatý nebytový priestor ako byt. Najvyšší súd v tomto prípade uviedol, že ak je určitý konkrétny priestor skolaudovaný ako nebytový priestor nemôže byť vzhľadom na definíciu pojmu bytu určený ako byt (iba ak by došlo k čiastočnej alebo úplnej zmene užívania stavby), to platí aj obrátene. Nie je pritom rozhodujúce, k akým účelom alebo akým spôsobom je v skutočnosti konkrétny byt alebo nebytový priestor užívaný.“ Nie je preto správny výklad súdu prvej inštancie nálezu Ústavného súdu SR spôsobom, že by tento nález mal akýmkoľvek spôsobom prekonávať rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. Otázka absolútnej neplatnosti nájomnej zmluvy v zmysle , keď užívanie stavby bolo dohodnuté v rozpore s , bola vyriešená v zhode s názorom odvolateľa v rozhodnutiach Okresného súdu Bratislava I (poznámka odvolacieho súdu: odvolateľ však necitoval príslušnú sp. zn.), Okresného súdu Bratislava III sp. zn. a rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. . Odvolateľ sa nestotožnil s postupom súdu prvej inštancie, ktorý sa odmietol zaoberať názorom vyjadrenom v predložených rozhodnutiach Najvyššieho súdu Českej republiky, keďže tieto vychádzajú z obdobnej, či dokonca totožnej právnej úpravy, aká je platná na území Slovenskej republiky, a teda je správne minimálne zaoberať sa právnymi závermi vyjadrenými Najvyšším súdom Českej republiky, čo je súčasťou legitímnych očakávaní žalovaného a v súlade s princípom predvídateľnosti rozhodovania, ako to predpokladá vo svojej konštantnej judikatúre Ústavný súd SR, napr. nález Ústavného súdu SR zo dňa 25.06.2019, sp. zn. . K argumentu, že v novom platnom a účinnom na území Českej republiky došlo k určitej zmene pri úprave vzťahu verejného a súkromného práva, uviedol, že predložené rozhodnutia súdov Českej republiky vychádzajú z právneho stavu ešte pred touto novelou (konkrétne pred prijatím ustanovenia nového , ktorý je účinný a platný na území ČR), a teda z právneho stavu, ktorý bol obdobný s právnym stavom platným na území Slovenskej republiky. Rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. sú v tomto prípade relevantné a ich ignorovanie je porušením legitímnych očakávaní žalovaného. Odvolateľ poukázal na obchádzanie Územného plánu mesta Bratislava. Záver súdu prvej inštancie o tom, že žalobca prenajal žalovanému určité pracovné miesta, aby tam mohol vykonávať coworking (a teda v zmysle samotného pojmu coworking spolupracovať s inými osobami), nie sú správne, keďže žalovaný využíval celý priestor bytu a do tohto bytu mal výlučný prístup. Vzhľadom na skutočnosť, že došlo k faktickému prenechaniu do užívania celej nehnuteľnosti (bytu) a žalovaný platil za toto výlučné užívanie bytu odplatu (nájom) mali zmluvné strany uzatvoriť nájomnú zmluvu. Žalobca však účelovo predložil žalovanému inominátnu zmluvu namiesto nájomnej zmluvy. Účelom tohto konania a uzatvorenia inominátnej zmluvy bolo práve vyhnúť sa ustanoveniam o nájme, keďže žalobca, ako prenajímateľ, by musel byt prenajať na účely bývania. Posúdenie zmluvy súdom prvej inštancie ako platnej inominátnej zmluvy je nesprávne, keďže žalobca touto zmluvou nepochybne obchádza zákon ako aj podzákonný predpis, ktorým je Územný plán mesta Bratislava a .

11. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril podaním zo dňa 24.06.2022, v ktorom upozornil na princíp preferencie zachovania platnosti výkladu zmlúv. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil a poukázal najmä na to, že predmetom zmluvy bolo 7x prístup do Loft Offices a ďalšie služby, ako aj správne poukázal na čl. II bod 2.1 všeobecných podmienok, kde je definícia pojmu Loft Offices. Žalovaný

nezohľadňuje celkovú zmluvu a jej text, ak namieta odôvodnenie súdu prvej inštancie, ktorý uviedol, že ak si žalovaný objednal/dohodol celú kapacitu a stal sa tak jediným užívateľom, nespôsobuje to zmenu charakteru zmluvy. Žalovaný napríklad pracuje s pojmom „priestor“ v rozpore s jeho definíciou vo všeobecných podmienkach, a to čl. I - definície, kde je „priestor uvádzaný“ ako „určený priestor podľa zvolených predplatených služieb znamená flexibilný/pevný stôl/stoly alebo počet stolov v kancelárii/ ách), ktoré sa môžu užívať podľa členskej zmluvy“. To, že sa jedná o užívanie stolov, ďalej vyplýva aj z iných ustanovení zmluvy a všeobecných podmienok, napr. čl. VI bod 6.4. Výklad žalovaného spočívajúci v tom, že priestorom je celý byt, je v rozpore s textáciou samotnej zmluvy, ako aj s inými vykonanými dôkazmi. Vychádzajúc z definície pojmu „priestor“ v zmluve a všeobecných podmienkach, jedná sa o pracovné stoly, pričom tie mohol žalovaný užívať výhradne. Vo vzťahu k zasadacej miestnosti, kuchynke, toalete, nachádzajúcich sa v byte, ako vyplýva z prílohy k zmluve (náčrt) - tieto boli zdieľanými priestormi a nikde v zmluve, ani vo všeobecných podmienkach sa nehovorí, že by sa výlučné právo užívania žalovaného vzťahovalo aj k nim, ako sa to snaží uvádzať žalovaný. Úvahy o výlučnom užívaní bytu a záver o tom, že sa jedná čisto o nájomnú zmluvu, nemajú oporu v samotnom texte zmluvy, a preto nie je možné s nimi súhlasiť. Na základe uvedeného je posúdenie zmluvy súdu prvej inštancie ako nepomenovanej správne. Žalobca sa stotožnil so závermi súdu prvej inštancie v tom smere, že žalovaný poukazuje najmä na českú judikatúru a na judikatúru, ktorá bola prekonaná. Žalovaný presadzoval, keďže sa jednalo o využívanie bytu ako kancelárie, aplikáciu ZoNP. Tento argument však neobstojí, keďže pracovné stoly boli umiestnené v byte a nie v nebytovom priestore. ZoNP sa vzťahuje len na priestory, ktoré sú ako nebytové priestory určené podľa kolaudačného rozhodnutia a na byty, ktoré sú rozhodnutím stavebného úradu určené na iné účely ako na bývanie (§ 1 ZoNP). Vo vzťahu k bytu, kde sa nachádzali pracovné stoly, sa v konaní nepreukázalo, že by byt spĺňal podmienku podľa § 1 ods. 2 ZoNP, t.j. nie je možné aplikovať tento zákon na vzťah medzi žalobcom a žalovaným, aj keby sa jednalo o nájom, pretože na byt sa tento zákon nevzťahuje. Žalovaný odkazoval na judikáty, keď niekto poskytol byt do nájmu, ale podľa ZoNP, pričom v danej situácii, keďže sa jedná o byt, nie je možné ani použiť ZoNP. Následne žalobca poukázal na charakter a obsah zmluvy ako inominátnej s prvkami nájomnej zmluvy a dohody o poskytovaní služieb. Súd prvej inštancie správne poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS/294/2018, v ktorom je zdôraznené, že nie každé porušenie verejného práva má automaticky spôsobovať neplatnosť zmluvy podľa . Porušenie verejného práva je totiž obvykle spájané s následkami a možnosťami ako zjednať nápravu cez inštitúty verejného práva. A vždy je potrebné hľadieť na to, či verejný záujem v konkrétnom prípade prevyšuje záujem práva jednotlivcov, najmä ich práva na zachovanie slobody a voľnosti pri uzatváraní zmluvných vzťahov. V rozhodnutiach ústavného súdu často nachádzame nielen riešenie konkrétnej situácie, ale aj spôsob ako treba vykladať zákony, ako posudzovať určité vzťahy tak, aby výklad dodržiaval aj ústavné princípy a ústavné práva. Ústavný súd ani nerieši skutkový stav veci, skúma len či postup súdov, ich rozhodnutia neporušujú ústavné princípy. Predmetné rozhodnutie, ktoré ohľadom určitých pravidiel nadviazalo už aj na skoršie rozhodnutia Ústavného súdu SR (najmä preferencia platnosti pred neplatnosťou zmluvy), je návodom ako pristupovať k výkladu zmluvy aj v tomto konkrétnom prípade, aby bolo zachované ústavné právo strán sporu, a preto je použitie, resp. jeho rešpektovanie súdom prvej inštancie správne. Žalobca navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok ako správny v celom rozsahu potvrdil a priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.

12. Žalovaný v replike k tvrdeniam žalobcu v jeho vyjadrení k odvolaniu iba upozornil, že princíp preferencie platnosti právnych úkonov pred neplatnosťou, nie je neobmedzený, nemôže zhojiť absolútnu neplatnosť právneho úkonu, v opačnom prípade by sa kolaudačné rozhodnutia stali obsolentnými. Podľa žalovaného nie je zrejmé, čo presne žalobca a súd prvej inštancie považujú za coworking, keď uvádzajú, že v zásade bez ohľadu na to, či sa jedná o zdieľaný priestor viacerými osobami alebo nie, pôjde o coworking. V tomto prípade je teda nevyhnutné vziať do úvahy konkrétne okolnosti danej veci. Žalobca taktiež na pojednávaní priznal, že žiadna tretia osoba nemala prístup do bytu (priestoru), ktorý bol žalobcom využívaný. Zmluva rozdeľuje priestor na samotný „priestor“ a „spoločné priestory v rámci budovy“, a teda nie samostatné priestory v rámci priestoru, alebo spoločné priestory v rámci priestoru. Prílohou zmluvy je následne plán priestoru a teda plán celého priestoru. So zohľadnením všetkých dôkazov je teda nutné konštatovať, že celý tento priestor opísaný v zmluve využíval výlučne žalovaný a priestor bol rozdelený na samotný priestor a spoločné priestory v rámci budovy (a teda nie v rámci samotného priestoru). Žalovaný takýmto spôsobom priestor (byt) využíval, a teda tento byt využíval s vedomím, že do tohto bytu má výlučný prístup (čo je v súlade so zmluvou). Z plánu predplatených služieb vyplýva, že všetky služby sú ocenené na 1 osobu (napr. fixné parkovacie miesto je iba jedno, nie sedem).

Rovnako ďalšie služby sú ocenené na 1 osobu. Žalovaný upozornil na to, že nie je správne a spravodlivé vykladať túto zmluvu na ťarchu žalovaného, keďže to bol práve žalobca, ktorý zmluvu pripravil.

13. Žalobca sa vyjadril v duplike s odkazom na predchádzajúce vyjadrenia. K vyjadreniu žalovaného, že žalobca potvrdil, že do priestoru nikto iný nevstupoval, upozornil, že predmetné tvrdenie je v rozpore so samotnou výpoveďou pána A., ktorý pomerne rozsiahlo vysvetľoval používanie priestoru, pričom sa vyjadril aj k tomu, že členmi boli aj iné firmy, a tiež on sám chodil kontrolovať nehnuteľnosť a zásoby. Úvahy o tom, že ak si v zdieľanej kancelárii žalovaný prenajme sedem stolov, automaticky musí mať sedem parkovacích miest, nezodpovedá realite a spôsobu využívania coworkingových centier. Je na zvážení každého užívateľa coworkingového centra, koľko stolov, aké zázemie (zasadačku, iné priestory), vrátane parkovacieho státia, bude využívať a platiť. Ako vyplýva z výpovedi pána A., žalovaný mal tri karty potrebné k vstupu, šesť kľúčov, teda to komu ich žalovaný poskytne bolo na jeho rozhodnutí, mal len nahlásiť údaje osôb, ktoré by do nehnuteľnosti mali vstupovať a využívať tak benefity zmluvy.

14. Krajský súd v Bratislave po oboznámení sa s obsahom spisu a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania zdôrazňuje, keď odvolanie bolo podané proti výroku I. a III. rozsudku v zmysle a , že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

15. Podľa odvolanie možno odôvodniť len tým, že podľa písm. f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

16. Podľa prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

17. Podľa odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

18. Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

19. Podľa táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.

20. Podľa zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a , ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona, a sú upravené ako zmluvný typ v , spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v a týmto zákonom.

21. Podľa účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá.

22. Podľa § 3 ods. 2, 3 a 4 ZoNP nebytové priestory sa prenajímajú na účely, na ktoré sú stavebne určené. Zmluva musí mať písomnú formu a musí obsahovať predmet a účel nájmu, výšku a splatnosť nájomného a spôsob jeho platenia, a ak nejde o nájom na neurčitý čas, čas, na ktorý sa nájom uzaviera. Pri nebytových priestoroch v objektoch, s ktorými hospodári bytová organizácia založená národným výborom, možno zmluvu na určitý čas uzavrieť najdlhšie na dva roky, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Ak zmluva neobsahuje náležitosti podľa odseku 3, je neplatná.

23. Podľa veta prvá o územnom plánovaní a stavebnom poriadku – ďalej len „stavebný zákon“ stavbu možno užívať len na účel určený v kolaudačnom rozhodnutí, prípadne v stavebnom povolení.

24. Po dôslednom oboznámení sa s obsahom spisu, s obsahom napadnutého rozsudku a s konaním, ktoré predchádzalo jeho vyhláseniu, ako aj s obsahom odvolania žalovaného odvolací súd konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku s tým, že súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu vyvodil správne právne závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku a svoje rozhodnutie spôsobom súladným s dikciou ustanovenia podrobne a dostatočne presvedčivo odôvodnil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je jednoznačne zrejmý myšlienkový postup súdu prvej inštancie vedúci ku v ňom ustáleným skutkovým a právnym záverom premietnutým do výrokovej časti napadnutého zaväzujúceho výroku rozsudku, teda opodstatnenosti nároku na zaplatenie členského poplatku vyplývajúcemu z uzatvorenej nepomenovanej zmluvy, tzv. zmluvy o členstve. Súd prvej inštancie sa v podstatnom rozsahu dostatočne zaoberal aj procesnou obranou žalovaného, keď identifikoval predmet zmluvy, tzv. coworking a naň nadväzujúce posúdenie obsahu zmluvy spočívajúce v pláne predplatných služieb v rozsahu „prístupu do Loft Offices 7x“ a ďalších príslušných služieb s výhradným využívaním tohto konkrétneho vymedzeného priestoru v pláne predplatných služieb. V nadväznosti na uvedené súd prvej inštancie vec správne právne posúdil, keď skonštatoval platné uzatvorenie coworkingovej zmluvy, pričom v kontexte námietok žalovaného vzťahujúcich sa k rozporu zmluvy a užívania bytu so a teda verejným právom, poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS/294/2018, ktoré prekonalo rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. . Konanie pred súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného procesu a odvolací súd nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd nevzhliadol dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť, keďže súd prvej inštancie sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie vysporiadal a odvolací súd sa s týmto odôvodnením v plnej miere stotožnil. Na zdôraznenie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, súd dopĺňa nasledovné dôvody v kontexte odvolacích dôvodov.

25. Odvolateľ k odvolaciemu dôvodu podľa uviedol, že súd prvej inštancie, napriek konštatovaniu o výhradnom užívaní priestoru, dospel k záveru, že žalobca so žalovaným uzatvoril nepomenovanú tzv. coworkingovú zmluvu, ktorej podstatou je zdieľanie pracovných a spoločných priestorov viacerými osobami. V danom prípade podľa odvolateľa o takéto zdieľanie nešlo, keďže mal výlučný prístup do dohodnutého priestoru, za čo platil žalobcovi odplatu, čo potvrdzuje čl. XIV bod 14.3 všeobecných podmienok. Na podporu tohto tvrdenia poukázal na plán predplatných služieb, z ktorého vyplýva, že všetky služby sú ocenené na jednu osobu. Podľa žalovaného zmluva rozdeľuje priestor na samostatný priestor a spoločné priestory v rámci budovy, pričom prílohou je plán priestoru, a teda z toho plánu vyvodzoval, že ide o plán celého priestoru. Odvolateľ upozornil, že žalobca na pojednávaní priznal, že žiadna tretia osoba nemala prístup do bytu-priestoru.

26. Odvolací súd v kontexte odvolacích námietok poukazuje na bod 26 až 28 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorých sa zaoberal posúdením predmetnej zmluvy ako coworkingovej s ohľadom na obsah samotnej zmluvy a príslušných ustanovení tejto zmluvy. Odvolací súd pre zdôraznenie správnosti tohto záveru v kontexte odvolacích námietok žalovaného považuje za potrebné poukázať na čl. I všeobecných podmienok, v zmysle ktorého „priestor“ znamená priestor určený v členskej zmluve a spoločné priestory Centra Loft v rámci budovy (podľa zvolených predplatných služieb) a priestory v iných Centrách Loft, ktoré sú k dispozícii. Určený priestor podľa zvolených predplatných služieb znamená flexibilný/pevný stôl alebo počet stolov v kanceláriách, ktoré sa môžu využívať podľa členskej zmluvy. Podľa čl. II bod 2.1 všeobecných podmienok prevádzkovateľ poskytuje členom služby za úhradu poplatku, pričom zoznam súčasných služieb ponúkaných prevádzkovateľom, ktorý zahŕňa štýl práce obsahujúci prístup do priestoru kancelárii s vybavením, je k dispozícii v priestore za účelom využívania spoločných pracovných priestorov. Priestor je vymedzený v čl. VI ako stoly alebo vyhradená plocha, pričom v zmysle bodu 6.1 všeobecných podmienok rozsah, typ a podmienky prístupu člena do priestoru závisia od predplatených služieb, pričom v bode 6.6 je upravené, že hoci predplatené služby oprávňujú člena na prístup do priestoru, neudeľujú členovi výhradné právo na ktorúkoľvek časť priestoru. Na základe predmetných ustanovení je zrejmé, že žalovaný si v členskej zmluve podľa plánu predplatených služieb dojednal prístup do Loft Offices 7x spolu s ďalšími službami, ktoré mohol ako priestor opísaný v tejto zmluve využívať výhradne. Nad rámec uvedeného a pre podporu tohto tvrdenia, odvolací súd upozorňuje na prílohu č. 3 predmetnej zmluvy, ktorá obsahuje plán bytu a na ktorú sa odvolával samotný žalovaný v priebehu odvolacieho konania. V predmetnom pláne sa nachádza priestor podľa plánu predplatených služieb, v ktorom je na prvom poschodí vymedzených 5 pracovných jednotiek spolu so zdieľanou konferenčnou miestnosťou a kúpeľňou a na ďalšom poschodí 2 pracovné jednotky, zdieľaná

kuchyňa a spoločenská miestnosť. V kontexte celej zmluvy so všeobecnými podmienkami, tak ako bolo popísané vyššie, je zrejmý správny záver súdu prvej inštancie, že v prípade určeného výhradného priestoru ide o 7 pracovných jednotiek, ktoré mal žalovaný podľa čl. I zmluvy k dispozícii v súlade s vymedzením týchto pracovných jednotiek ako stolov podľa čl. VI všeobecných podmienok, nie vyhradenej plochy s uvedením m2, ako sa snažil navodiť žalovaný v rámci odvolacej argumentácie. Predmetný záver podporuje aj znenie bodu 6.6 všeobecných podmienok, z ktorého je zrejmé, že člen nemá nárok na výhradné právo na ktorúkoľvek časť priestoru, len tú, ktorá je vymedzená podľa predplatných služieb. Žalovaný si zamieňa výhradné užívanie určeného priestoru podľa plánu predplatených služieb s výhradným užívaním celého bytu žalobcu ako priestoru, ktorý je zaznamenaný v pláne priestoru a podľa žalovaného tvorí plán celého priestoru s jeho výlučným prístupom, čo je však v rozpore s vyjadrením samotného zdieľania ostatných priestorov v byte mimo tých, ktoré sú určené podľa plánu predplatných služieb ako výhradné (prístup do Loft Offices v počte jednotiek 7 x). Rovnako tak argument žalovaného v odvolaní vzťahujúci sa k rozlohe m2 časti priestoru pridelenej členovi, ako aj tvrdenie o len jednom prístupe v rámci rozsahu niektorých predplatených služieb podľa plánu predplatných služieb, je bez relevancie k uvedenému odvolaciemu dôvodu, keďže tak ako bolo uvedené vyššie, predplatené služby v rámci využívaného výhradného prístupu boli vymedzené počtom jednotiek prístupu do Loft Offices (a nie rozsahom iných služieb, či rozlohou m2 vyhradenej plochy). K námietke žalovaného použitej v odvolaní, že žalobca na pojednávaní priznal, že žiadna tretia osoba nemala prístup do bytu-priestoru, ktorý bol žalobcom využívaný, odvolací súd upozorňuje na výsluch pána A. na pojednávaní konanom dňa 11.08.2021, konateľa žalobcu na pojednávaní, ktorý v rozpore s týmto tvrdením uviedol, že nie je pravda, že žalovaný by bol jediným členom, už v danej dobe na adrese sídlili iné spoločnosti, ktoré mali iné členstvo (46 min. zvukového záznamu), pričom aj iné osoby mali vstup do coworkingového centra (1:05 min. zvukového záznamu), ktoré mali okrem virtuálneho vstupu aj paypass. Súd prvej inštancie aj preto v súlade s uvedeným skonštatoval v bode 6 odôvodnenia rozsudku, že v danej dobe coworkingové služby využívali aj iné spoločnosti v rôznom rozsahu služieb (virtuálny prístup a služby sídla). Skutočnosť, že reálne do samotného bytu označeného na pláne priestoru ne/ vstupovali ďalšie osoby, keďže žalovaný si objednal/dohodol všetkých 7 pracovných miest v byte, nemení charakter samotnej zmluvy, a to zdieľanie Loft Offices, ktorý predstavuje nielen priestor určený v zmluve, ale aj spoločné priestory Centra Loft v rámci budovy podľa zvolených predplatených služieb a priestory v iných Centrách Loft, ktoré sú k dispozícii s obsahujúcim vybavením (čl. II bod 2.1 v spojení s čl. I všeobecných podmienok), čo v zhode so súdom prvej inštancie, konštatuje aj odvolací súd.

27. K odvolaciemu dôvodu podľa žalovaný namietal nesprávne právne posúdenie platnosti nepomenovanej zmluvy, ktorou žalobca obchádza zákon (zmluvu o nájme) ako aj podzákonný predpis, ktorým je Územný plán mesta Bratislava. Predmetný odvolací dôvod mal byť naplnený aj tým, že žalobca porušil zákon uzatvorením predmetnej zmluvy, keď prenecháva do užívania byt na iné účely, ako na účely bývania, čo je v rozpore so , keďže tento stanovuje, že nehnuteľnosť možno užívať iba na tie účely, na ktoré sú určené v kolaudačnom rozhodnutí.

28. Odvolací súd, tak ako bolo uvedené vyššie sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý správne uzavrel, že strany medzi sebou uzatvorili inominátnu coworkingovú zmluvu, tzv. zmluvu o členstve so záverom, že strany sú touto zmluvou viazané, a to aj vtedy, ak by plnenie bolo pre niektorú zo zmluvných strán nevýhodné (bližšie pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ). Súd prvej inštancie s prihliadnutím na aplikáciu (bod 26 odôvodnenia rozsudku), správne uzavrel, že s ohľadom na podstatu coworkingu, je možné aplikovať v modifikovanej podobe ustanovenia najbližšie tejto úprave, a to a nasl. , keďže ide o právnu úpravu zmluvy s obdobnými pojmovými znakmi, avšak iba v prípade, pokiaľ samotná zmluva neurčí inak (v danom prípade si strany celý právny vzťah upravili inominátnou zmluvou, preto je potrebné z nej vychádzať). Ako už bolo uvedené, samotné zdieľanie priestoru v byte ako jednej z poskytnutých služieb, nemení podstatu a obsah zmluvy o členstve a všeobecných podmienok uzatvorených medzi stranami, rovnako tak rozsah poskytnutých služieb, výšku členského poplatku, práva a povinnosti strán konania, ktoré mali strany medzi sebou podrobne upravené a je potrebné v danom prípade v celom rozsahu aplikovať. Keďže súd prvej inštancie zistil, že priestor opísaný v zmluve sa nachádzal v byte, ktorý bol aj ako byt skolaudovaný, správne uzavrel, že strany konania nemohli simulovať uzatvorenie zmluvy o nájme nebytového priestoru (bod 29 odôvodnenia rozsudku), ale ani nájom bytu, keďže strany sporu v zmysle čl. VI bod 6.11 všeobecných podmienok vylúčili bývanie v priestore, spanie a varenie (bod 30 odôvodnenia rozsudku). Súd prvej inštancie stranám konania v bode 30 odôvodnenia rozsudku zreteľne vysvetlil, že aj keď sa byt využíva na podnikanie, nie je to dôvod na vyslovenie absolútnej neplatnosti zmluvy a rovnako tak, že je potrebné

dôsledne rozlišovať posudzovanie využívania nebytových priestorov v rozpore s ich účelom určeným kolaudačným rozhodnutím, oproti využívaniu bytu na iné účely ako na bývanie, a to aj s poukazom na . Odvolací súd pre zdôraznenie správnosti prijatých záverov súdom prvej inštancie v predmetnej otázke, nad rámec uvedeného zdôrazňuje, že je úplne bežné, že právnické osoby, ako aj fyzické osoby podnikatelia majú zriadené sídlo firmy, resp. miesto podnikania aj v stavbe určenej na bývanie (rodinný dom, byt, apartmán etc). Užívanie tohto priestoru aj primárne na iné účely ako bývanie, teda využívanie na prácu, a to v podobe kancelárií za predpokladu, že sa v byte nevykonáva výroba, resp. v ňom nie je zriadená prevádzkareň, nemá za následok neplatnosť zmlúv vzťahujúcich sa k predmetným nehnuteľnostiam.

29. K časti odvolacej argumentácie týkajúcej sa presahu verejného práva, keď podľa žalovaného inominátna zmluva mala byť v rozpore so s poukazom aj na judikatúru českých súdov a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , je treba uviesť nasledovné. Právo na spravodlivé súdne konanie znamená povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (bližšie pozri rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS/46/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (bližšie pozri rozhodnutie Ústavného súdu SR II.ÚS/76/07). Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa v bode 31 odôvodnenia rozsudku zaoberal odkazmi na judikatúru českých súdov, pričom dospel k záveru, že táto nie je pre súd záväzná a poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS/294/2018, ktoré prekonalo rozhodnutie Najvyššieho súdu SR . Skutočnosť, že odvolateľ predpokladal, že súd prvej inštancie sa bude podrobne zaoberať právnymi závermi citovanej judikatúry nenapĺňa žiaden z uplatnených odvolacích dôvodov, ale ani odvolací dôvod v zmysle , v zmysle ktorého odvolanie možno odôvodniť len tým, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd pripomína, že v zmysle judikátu R 71/2018 patria do pojmu ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu predovšetkým stanoviská alebo rozhodnutia najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Jeho súčasťou je tiež prax vyjadrená opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili. Avšak rovnako tak, je potrebné zdôrazniť, že s prihliadnutím na do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu treba zahrnúť aj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva, prípadne Súdneho dvora Európskej únie. Rozhodnutia súdov iných štátov, a teda ani rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky a Najvyššieho súdu Českej republiky pod tento pojem nespadajú (bližšie pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , sp. zn. ). Judikatúra ústavného súdu dotvára precedenčnú záväznosť ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v tom zmysle, že potvrdzuje ústavnú súladnosť dotknutej interpretácie a aplikácie právnej úpravy realizovanej najvyšším súdom. Podmienkou precedenčnej záväznosti toho-ktorého rozhodnutia nie je absolútna totožnosť so všetkými skutkovými okolnosťami prejednávanej veci. Predpokladom precedenčnej záväznosti je podobnosť týkajúca sa relevantných, ťažiskových okolností prejednávanej veci. Pokiaľ teda ústavný súd vyslovil názor na riešenie tej-ktorej otázky ako jedna z najvyšších súdnych autorít ( ), je potrebné aby odvolací súd k tejto skutočnosti pri rozhodovaní prihliadol (rovnako tak ako aj dovolací súd, bližšie pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn ).

30. V tejto súvislosti odvolací súd upozorňuje, že súd prvej inštancie vysvetlil, z akých dôvodov je v danej veci smerodajným práve rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. , ktoré sa okrem základného princípu preferencie platnosti zmlúv, zaoberá presahom verejnoprávnej normy do zmluvného vzťahu medzi stranami. Po zvážení toho, ako verejnoprávna norma môže ovplyvniť zmluvný záväzok, dospel Ústavný súd SR v citovanom rozhodnutí k záveru, že účelom právnej fixácie bytu kolaudáciou je v prvom rade zaručiť stavebnotechnické kvality bytu, pričom v type nájomnej zmluvy nie je v zásade potrebné chrániť takýto účel sankciou neplatnosti. Odvolateľ sa v rámci výkladu tohto rozhodnutia mýlil, ak tvrdil, že pre inú skutkovú situáciu nie je možné predmetné rozhodnutie v danej veci aplikovať, keďže právne posúdenie spočívajúce v úvahe ústavného súdu v dopadoch a presahu verejnoprávnej normy do platnosti zmlúv je treba dôkladne zvážiť aj so samotným záverom, že v rámci nájomných zmlúv (v danom prípade zmluvy o členstve) nie je potrebné účel zachovania stavebnotechnických kvalít bytu chrániť sankciou neplatnosti. Tento záver je aj podľa odvolacieho súdu

v podstatných črtách priliehavý aj na danú právnu vec, a to v tom smere, že coworkingová zmluva ako zmluva atypická, v rámci ktorej sú poskytované služby a zdieľaný priestor v byte, nemá za následok absolútnu neplatnosť zmluvy, nie je v rozpore so zákonom, keď sa aj napriek zneniu , byt využíva aj na iné účely ako bývanie a teda na poskytovanie kancelárií a zdieľaní priestorov s poskytovaním služieb v rámci coworkingu. Na danom mieste považuje odvolací súd za potrebné upozorniť aj na obiter dictum nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 23.11.2023, sp. zn. I.ÚS/468/2023, v ktorom ústavný súd odkázal na „ústavnoprávne konformnú perspektívu výkladu právnych úkonov, rešpektujúc taký výklad, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Nie je teda ústavne konformná a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z je taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim ()“. Ústavný súd zaznamenal ústavnoprávny rozmer posudzovanej veci, ktorý je daný súdnym rozhodovaním o neplatnosti kúpnej zmluvy (a na to nadväzujúcej darovacej zmluvy), v staršej nehnuteľnosti, v prípade, ak jej predmet nespĺňal verejnoprávnu definíciu bytu. Ústavný súd sa preto v citovanom náleze zaoberal presahom verejného práva (aplikácia verejnoprávnej definície bytu na predmet plnenia) do súkromného hmotného práva (spor o otázku platnosti kúpnej zmluvy), pričom upozornil, že „formalistické uplatnenie takejto silnej pozície súdov pri rozhodovaní o zmluvných sporoch (keďže súdy na absolútnu neplatnosť prihliadajú ex offo) neznamená len vybočenie z hmotnoprávneho rámca, ale aj z ústavnoprávnej dimenzie, čo ju robí takmer bezvýznamnou“. Ústavný súd preto upozornil na materiálnoprávnu, a teda ústavnoprávne konformnú perspektívu výkladu právnych úkonov, rešpektujúc taký výklad, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy (). Ústavný súd presadzujúci obozretný a opatrný prístup pri zásahu súdov do zmluvnej slobody dal do pozornosti nález ústavného súdu č. k. z 11. októbra 2018, z ktorého vyžaruje výrazné materiálnoprávne poňatie práva na spravodlivý súdny proces, a ktorý by mohol aj v tomto konkrétnom prípade poslúžiť konajúcim súdom ako „inštruktážne posolstvo“ pri riešení ústrednej otázky platnosti či neplatnosti kúpnej zmluvy v prípade, ak byt nie je bytom podľa kolaudačného (resp. užívacieho) oprávnenia. Odvolací súd preto aj v kontexte citovaných nálezov konštatuje, že súd prvej inštancie v otázke presahu verejného práva, resp. a užívania bytu podľa kolaudačného rozhodnutia na účely zmluvne dojednaného predmetu coworkingu, správne zvážil materiálnoprávny výklad coworkingovej zmluvy uzatvorenej medzi stranami, keď posúdil, že tento presah (čiže uzatvorenie zmluvy s daným predmetom v priestoroch bytu podľa kolaudačného rozhodnutia) nezakladá absolútnu neplatnosť zmluvy.

31. V rámci odvolacej argumentácie žalovaného, odvolací súd uvádza, že sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , bolo prekonané práve nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS/294/2018, pričom v žiadnom prípade z tohto rozhodnutia nie je možné vyvodiť, tak ako sa nesprávne domnieval odvolateľ, že ústavný súd naň odkazuje. Práve naopak, aj keď ústavný súd v náleze sp.zn. II.ÚS/294/2018, poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , ako aj Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. , zároveň dodal, že je pozoruhodné, že v obidvoch prípadoch slovenské aj české súdy prvého aj druhého stupňa rozhodli opačne, pričom český judikát zverejnený pod R 90/2003 (sp. zn. ) bol veľmi kritizovaný, pričom poukázal na vyjadrenia B. C., ktorý uviedol, že „druhá věta § 1 odst. 1 nového občanského zákonníku odmítá uplatňování soukromého práva v závislosti na uplatňování práva veřejného, což je zásada tak samozřejmá, že by v normálním státě snad ani nemusela být výslovně normována. V normálním státě by však také nebylo např. judikováno, že nejde o nájem bytu, byl-li nájemci k bydlení pronajat soubor místností, který jako byt nebyl zkolaudován“ [R 90/2003 (ELIÁŠ, K. Nový občanský zákoník ve Sbírce zákonů. In: Právní rozhledy 7/2012, s. 229)]. Ústavný súd následne konštatoval, že „účelom právnej fixácie bytu kolaudáciou je v prvom rade zaručiť stavebnotechnické kvality bytu. V type nájomnej zmluvy nie je v zásade potrebné chrániť takýto účel sankciou neplatnosti. Nie je to hodnota, ktorá robí zmluvu nezmyselnou alebo spoločensky škodlivou. Aj pokazené auto si možno vypožičať. Ak sa užíva nehnuteľnosť bez kolaudácie, tak na nápravu týchto pochybení môže slúžiť správne trestanie proti vlastníkovi. Ak aj niekoho táto norma chráni, tak je to skôr nájomník než prenajímateľ“. Na základe týchto argumentov ústavného súdu, nie je možné ani uvažovať nad tým, že Ústavný súd SR v citovanom náleze odkazoval na judikatúru Najvyššieho súdu SR, ale naopak tieto závery najvyšších súdov podrobil kritike.

32. V kontexte odvolateľovej námietky týkajúcej sa rozporu zmluvy s územným plánom, odvolací súd upozorňuje, že ide o prostriedok procesnej obrany, ktorý žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie

neuplatnil, napriek tomu, že tak v zmysle mohol urobiť, a preto ide o tzv. neprípustnú novotu v odvolacom konaní v zmysle , ktorú nie je možné použiť, keďže nebola naplnená ani jedna z výnimiek, ktoré zákon v zmysle pod písm. a) až d) pripúšťa. Z obsahu spisu vyplynulo, že strany sporu boli v priebehu prvoinštančného konania poučené podľa o tom, že skutočnosti a dôkazy musia predložiť alebo označiť (resp. uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany) najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. V sporovom konaní sa uplatňuje zásada koncentrácie konania, ktorá znamená, že sú koncentrované vo fáze konania pred súdom prvej inštancie, ktoré s odvolacím konaním predstavuje jeden celok. V materiálnom zmysle zákonná koncentrácia konania znamená, že vyhlásenie dokazovania za skončené pred súdom prvej inštancie predstavuje moment v dokazovaní, po ktorom už na účely ďalšieho čiže odvolacieho konania nebudú v zásade nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany prípustné. Zákonná koncentrácia konania je totožná s princípom neúplnej apelácie, ktorý platí pre odvolacie sporové konanie. Odvolací súd dáva v tomto smere do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt“ t.j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod. To platí obdobne aj o využívaní zákonných procesných ustanovení (bližšie pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. ). Koncepcia odvolacieho konania v civilnom spore vychádza z tzv. neúplného apelačného systému. Neúplnosť apelácie znamená, že právo odvolateľa (ale aj protistrany

- pozri ) použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, je obmedzené. Strany sporu mali v doterajšom priebehu konania niekoľko príležitostí tieto prostriedky použiť (za určitých predpokladov dokonca aj dodatočne potom, čo svoje predchádzajúce povinnosti nesplnili – bližšie pozri ) a boli opakovane súdom poučené o sudcovskej koncentrácii konania. Odvolacia argumentácia v podobe nových skutočností a dôkazov (novoty, nóva) je takto prípustná len za splnenia zákonom stanovených podmienok. Tieto podmienky sú stanovené dvojakým spôsobom: 1. taxatívne vymedzenie účelu použitia týchto novôt [resp. taxatívne vymedzenie odvolacích dôvodov, ktorých sa nóva týkajú - až c)], . neporušenie procesnej diligencie sporovej strany v konaní pred súdom prvej inštancie. (MOLNÁR, Peter. [Novoty v odvolacom konaní]. In: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana, BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, Marek. . 1. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 1243, marg. č. 1.). Podľa odvolací súd môže doplniť dokazovanie za podmienok uvedených v . Opravný prostriedok s právom novôt povoľuje subjektu prednášať nové skutočnosti a dôkazy. Uvedené znamená, že odvolací súd je aj počas odvolacieho konania povinný prihliadať na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, ale len vtedy, ak 1/ sa týkajú procesných podmienok, 2/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, 3/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo 4/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. V ostatných prípadoch prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, nie je možné uplatniť v odvolacom konaní. Právo tzv. novôt v odvolacom konaní je v systéme neúplnej apelácie nastavené ako reštriktívne vnímaná výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie, možno uplatniť za splnenia podmienok podľa najneskôr v lehote na vyjadrenie k odvolaniu. (ANDRÁŠIOVÁ, A., HORVÁTH, E. - komentár. [Systém ASPI]. Wolters Kluwer [cit. 2022-6-7]. ASPI_ID KO160_2015SK. Dostupné z: D.. ISSN 2336-517X). Podľa rozsudku najvyššieho súdu z 20. marca 2008, sp. zn. nemožnosťou označenia alebo predloženia skutočností alebo dôkazov bez viny účastníka občianskeho súdneho konania treba rozumieť nemožnosť ich procesného uplatnenia v procese dokazovania v konaní pred súdom prvého stupňa, t.j. situáciu, keď účastník konania nemohol bez svojej viny skutočnosti alebo dôkazy označiť alebo predložiť, pretože o nich nevedel a ani inak z procesného hľadiska nezavinil nesplnenie svojej povinnosti ich tvrdenia alebo predloženia. Procesným uplatnením treba pritom rozumieť podanie účastníka, ktorým takú skutočnosť alebo dôkaz označil na účely jeho zaobstarania, vykonania a vyhodnotenia (bližšie pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.02.2024). V okolnostiach predmetnej veci je viac ako zrejmé, že odvolateľ napriek tomu, že uvedenú námietku mohol použiť už v konaní pred súdom prvej inštancie, túto opomenul,

pričom predmetná argumentácia žalovaného nenapĺňa taxatívne vymedzenie účelu použitia týchto novôt v zmysle , a to s ohľadom na namietané odvolacie dôvody.

33. Odvolací súd s poukazom na uvedené dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalovaným nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie, a preto podľa , odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku I. a III. ako vecne správny potvrdil.

34. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s a s tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému vo výške 100 %, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný.

35. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (, veta druhá ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných a má za následok odmietnutie dovolania (, ).