Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_20S-154-2019.pdf
PDF · 190.35 KB
Case nature
Area
Subarea
20S/154/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Moniky Kadlicovej a sudcov JUDr. Ľubomíra Bundzela a JUDr. Róberta Foltána v právnej veci žalobcu: DUPOS dražobná, spol. s r. o., so sídlom Tamaškovičova 17/2742, 917 01 Trnava, IČO: 36 233 935, právne zastúpeného: STRELÁK & Partners, s.r.o., so sídlom Záhradnícka 46, 821 08 Bratislava, IČO: 52 451 747, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101753921/2019 zo dňa 18.07.2019, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
I. Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia
1. Napadnutým rozhodnutím č. 101753921/2019 zo dňa 18.07.2019 žalovaný v rámci odvolacieho konania postupom podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava (ďalej len „správca dane“) č. 100744484/2019 zo dňa 27.03.2019, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 a 6 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“, príp. „daň“) za zdaňovacie obdobie november 2017 v sume 10 000,- Eur, za uvedené zdaňovacie obdobie nepriznal nadmerný odpočet dane v sume 8 360,85 Eur a vyrubil žalobcovi daň v sume 1 639,15 Eur. Podkladmi pre určenie rozdielu dane, nepriznanie žalobcom uplatneného nadmerného odpočtu dane a v konečnom dôsledku podkladom na dodatočné určenie dane boli výsledky daňovej kontroly vykonanej u žalobcu na preverenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie november 2017. Závery daňovej kontroly správca dane zaznamenal v protokole o výsledku daňovej kontroly č. 100259002/2019 zo dňa 22.01.2019, ktorý bol spolu s výzvou č. 100273953/2019 zo dňa 22.01.2019 na vyjadrenie sa k jeho záverom doručený žalobcovi dňa 28.01.2019, kedy sa v zmysle § 46 ods. 9 písm. a) daňového poriadku ukončila daňová kontrola. 2. Dôvodom dorubenia daňovej povinnosti bolo neuznanie žalobcom uplatneného odpočítania dane z dodávateľskej faktúry č. 201711059 zo dňa 03.11.2017 (základ dane 50 000,- Eur), vystavenej dodávateľom žalobcu, obchodnou spoločnosťou Kvatro plus, s.r.o., Košice, za predmet dodania reklamné poradenstvo na akcii: Rytmus a Symfonický orchester Dvojkoncert, konanie akcie 26.12.2017 v Bratislave. Správca dane a žalovaný zhodne konštatovali, že v priebehu daňovej kontroly vykonané dokazovanie nepreukázalo, že dodanie predmetnej zdaniteľnej služby bolo žalobcovi realizované práve dodávateľom Kvatro plus, s.r.o., t. j. osobou uvedenou na predmetnej faktúre tak, ako to preukazoval žalobca obsahom daňového dokladu, účtovných dokladov, zmluvou o poskytovaní reklamných služieb
zo dňa 01.10.2017 medzi poskytovateľom Kvatro plus, s.r.o. a žalobcom ako objednávateľom, prílohou č. 1 k uvedenej zmluve, dokumentom vystaveným dodávateľom Kvatro plus, s.r.o. vo veci Zaslanie Mediaplánu - projekt Rytmus a Symfonický orchester, reklamný plagát, pričom zároveň daňové orgány konštatovali, že na základe predložených podkladov a vykonaného dokazovania možno prijať záver, že v súvislosti so spornou faktúrou nešlo o reklamu. S poukazom na skutkové zistenia žalovaný v rámci odvolacieho konania ustálil, že správca dane postupoval v súlade s ustanovením § 49 ods. 1 a 2 písm. a) č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) v nadväznosti na ustanovenie § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, keď žalobcovi uplatnené odpočítanie DPH z faktúry č. 201711059 zo dňa 03.11.2017 nepriznal. II. Rozsah a dôvody žaloby 3. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 101753921/2019 zo dňa 18.07.2019 z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d) a e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania. V podanej žalobe nežiadal na prejednanie a rozhodnutie veci nariadiť pojednávanie. 4. V dôvodoch žaloby žalobca napádal nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného pre jeho nezrozumiteľnosť. Žalobca poukázal na skutočnosť, že hoci prvostupňový orgán odôvodnil výrok prvostupňového rozhodnutia tým, že žalobca nepreukázal, že bolo vykonané zdaniteľné plnenie a ani tú skutočnosť, že zdaniteľné plnenie vykonal dodávateľ uvedený na faktúre, žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí stotožnil s rozhodnutím správcu dane, avšak, podľa právneho názoru žalobcu, žalovaný tak urobil zmätočným a nezrozumiteľným spôsobom. 5. V tejto súvislosti dal žalobca do pozornosti, že žalovaný na jednej strane tvrdí, že žalobca nepreukázal dodanie zdaniteľného obchodu, pričom na druhej strane tvrdí, že samotné dodanie sporného zdaniteľného obchodu nebolo spochybnené. Uvedené odôvodnenie podľa názoru žalobcu nemožno považovať ani za náhodnú chybu v písaní, nakoľko žalovaný opakovane v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvádza, že nebolo spochybnené dodanie sporného zdaniteľného obchodu, pričom zároveň uvádza aj to, že uvedené spochybnené bolo. Z uvedeného dôvodu označil žalobca odôvodnenie napadnutého rozhodnutia za diametrálne vnútorne rozporné, čoho dôsledkom by malo byť zrušenie tohto rozhodnutia. 6. Na podporu opodstatnenosti uvedeného žalobného dôvodu dal žalobca do pozornosti právny záver Ústavného súdu Slovenskej republiky, vyplývajúci z jeho rozhodovacej činnosti (napr. I. ÚS 243/07, I. ÚS 155/07, I. ÚS 402/08), ktorým ústavný súd zdôrazňuje, že „všeobecný súd by nemal byť vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení nekoherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť príslušný záver.“ V nadväznosti na uvedené žalobca dôvodil, že tieto právne vety vyjadrujú, že jednou zo základných požiadaviek racionálnej právnej argumentácie je, že argumentácia v odôvodnení rozhodnutia súdu musí byť vnútorne nerozporná - a teda logicky konzistentná. Ide o to, aby sa v odôvodnení rozhodnutia súčasne nenachádzalo určité tvrdenie a zároveň aj jeho negácia. 7. V súvislosti s argumentáciou žalovaného, ktorou spochybňuje dodania zdaniteľného obchodu deklarovaným dodávateľom, žalobca uviedol, že deklarovaný dodávateľ žalobcu bol oprávnený poskytnúť zdaniteľné plnenie aj s využitím subdodávateľa a následne vystaviť daňovému subjektu - žalobcovi faktúru. Správca dane tvrdí, že daňový subjekt, ktorý si uplatňuje právo na odpočítanie dane, zaťažuje dôkazné bremeno vo vzťahu k jeho tvrdeniu, že službu pre neho vykonal alebo jej vykonanie zabezpečil na svoju zodpovednosť inou osobou práve ten platiteľ dane, ktorý mu vystavil faktúru, v ktorej voči nemu uplatnil daň, bez ohľadu na to, aký spôsob realizácie si zúčastnené subjekty dohodnú, alebo dokonca aj keby využitie subdodávateľa bolo jednostranným rozhodnutím dodávateľa. 8. V tomto prípade však ide o plnenie, ktoré má vo sfére obchodného prostredia isté špecifiká. Z materiálneho hľadiska je poskytovateľom plnenia ten, kto disponuje reklamným priestorom a ten kto ho konečnému odberateľovi predal a tento subjekt žalobca ako daňový subjekt pozná a v konaní už preukázal. To sú vedomosti, ktoré žalobca potreboval a ktorými v čase uzavretia obchodu disponoval. Podľa názoru žalobcu je rozdiel a existujú špecifiká medzi štandardnými postupmi pri obchodovaní a prípadným dokazovaním o priebehu obchodov, ktoré daňové subjekty nie sú povinné vykonávať. Pre odberateľa je rozhodujúci poznatok o tom, ako sa reklama realizovala a kto mu reklamu predal (reklamný priestor), pretože vo väčšine prípadov sa reklamný priestor na trhu predáva cez „sprostredkovateľov“, ktorých môže byť v danom procese viacero. V tomto prípade boli vedomosti žalobcu ako odberateľa podporené písomnou zmluvou s mediálnym plánom, faktúrou a samotnou realizáciou reklamy, ktorej bol jednak sám odberateľ svedkom a ktorej realizácia bola v konaní riadne preukázaná.
9. V tejto súvislosti, spochybňujúc odôvodnenie žalovaného, dal žalobca do pozornosti právne závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf 1/2011, „... Najvyšší súd zistil, že pri každej faktúre sa nachádza podrobný súpis dodaného tovaru a služieb. Nejde o situáciu, že by žalobca disponoval iba faktúrou so všeobecným opisom zdaniteľného plnenia ktoré by bolo nepreskúmateľné. Vzhľadom na takto zdokumentované plnenie vzniká otázka, v akom rozsahu by podľa správcu dane mal žalobca zabezpečovať ešte dôkazy o existencii plnenia. Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že u správcu dane vznikli pochybnosti výlučne z dôvodu preverovania účtovnej evidencie žalobcových dodávateľov, na ktorú skutočnosť žalobca ako daňový subjekt nemá vplyv. Žalobca ako daňový subjekt nemôže predpokladať, že u určitých dodávateľov by mal nadštandardne zabezpečovať dôkazy o zdaniteľnom plnení pre prípad, že u týchto subjektov nebude evidencia riadne vedená. V danom prípade správca dane vychádzal z nesprávneho výkladu ust. § 29 ods.8 zák. č. 511/1992Zb. o rozložení dôkazného bremena. Dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne. ...“. 10. S poukazom na uvedené mal žalobca za to, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné a nepodložené, založené skôr na úvahách správcu dane, bez nevyhnutnej zodpovedajúcej právnej argumentácie. Obe rozhodnutia sú podľa žalobcu vydané bez konkrétnej väzby na ustanovenia zákona o DPH, síce so všeobecným odkazom na ustanovenia § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) citovaného zákona, avšak bez bližšej zmienky, akým konaním bolo ktoré konkrétne ustanovenie porušené, resp. požiadavka (konkrétna s odkazom na konkrétne ustanovenie, nie celý komplex) nenaplnená. Žalobca dodal, že v odôvodneniach rozhodnutia sú síce uvedené pomerne podrobné úvahy správnych orgánov, avšak tieto jednoznačne vykazujú znaky arbitrárnosti. 11. Ďalej žalobca namietal, že viaceré závery žalovaného sú nedostatočne odôvodnené, okrem iného napr. aj zmienka, že judikatúra ES nepripúšťa odpočítanie dane v prípadoch, ak nie je ustálený konkrétny dodávateľ, pričom v odôvodnení však absentuje odkaz na konkrétny judikát, čo podľa názoru žalobcu zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia v tejto časti odôvodnenia, nakoľko judikát by mal byť právne aj skutkovo priliehavý na danú vec, o ktorej sa v správnom konaní rozhoduje, čomu sa však správny orgán svojou voľnou úvahou vyhýba. 12. Odôvodnenie rozhodnutia možno podľa názoru žalobcu považovať taktiež za vnútorne rozporné, nakoľko sa v rozhodnutí nachádzajú argumenty podporujúce určitý záver a súčasne protiargumenty proti tomuto záveru. Žalobca dôvodil, že ak argumentácia, v tomto prípade žalovaného, nespĺňa požiadavku vnútornej nerozpornosti, nespĺňa ani požiadavku, aby argumenty žalovaného uvedené v odôvodnení napádaného rozhodnutia podporovali závery jeho úvah. 13. Na základe vyššie uvedených skutočností považuje žalobca napádané rozhodnutie za nezákonné, arbitrárne a vnútorne rozporné do takej miery, že nie je žiadnym spôsobom preskúmateľné, na základe čoho je podľa názoru žalobcu daný dôvod na jeho zrušenie.
III. Vyjadrenia žalovaného a žalobcu
14. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanej žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznať. 15. Zopakoval skutkové zistenia a dôvody dodatočného určenia dane v dôsledku neuznania žalobcom uplatneného odpočtu dane za zdaniteľné plnenia prijaté od deklarovaného dodávateľa. 16. K predmetu a účelu vykonanej daňovej kontroly u žalobcu žalovaný uviedol, že touto správa dane preveroval dodržiavanie jednotlivých ustanovení zákona o DPH, a to nielen po formálnej stránke, ale aj po materiálnej stránke. Ohľadom výsledkov vykonanej daňovej kontroly žalovaný dodal, že neuznal žalobcovi odpočítanie dane tak, ako si ho uplatnil, predovšetkým z dôvodu pretrvávajúcich pochybností o obsahovej náplni predmetu dodania, ako aj o subjektoch, ktoré sa mali zúčastniť deklarovaného dodania a o reálnom dodaní služby dodávateľom uvedeným na faktúre. 17. Žalovaný vyjadril nesúhlas s namietanými dôvodmi nezákonnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre nedostatočnú úvahu žalovaného vo vzťahu k nesplneniu podmienok žalobcom na vznik nároku na odpočet dane za predmetné zdaniteľné plnenie, ako aj s tvrdeniami o neuvedení konkrétnych judikátov vzťahujúcich sa na prejednávanú vec. Tvrdenie žalobcu považuje žalovaný za neopodstatnené a vtrhnuté z kontextu, pretože z odôvodnenia žalovaného rozhodnutia, ako aj z citácií uvádzaných samotným žalobcom jednoznačne vyplýva, že v predmetnom konaní bolo spochybnené dodanie zdaniteľného obchodu dodávateľom Kvatro plus, s.r.o., teda osobou uvedenou na faktúre. Rozhodujúcou skutočnosťou teda bolo, či osoba dodávateľa uvedená na faktúre skutočne dodala reklamné partnerstvo na akcii: Rytmus a Symfonický orchester Dvojkoncert. Prvostupňový orgán túto skutočnosť spochybnil v rámci jeho legitímnej činnosti, a preto bolo na žalobcovi vzniknuté pochybnosti odstrániť, k čomu však nedošlo.
18. Vo vzťahu k preukáznosti deklarovaného zdaniteľného plnenia žalovaný dôvodil, že pre možnosť uplatnenia si odpočítania dane zo zdaniteľného obchodu nie je podstatné len predloženie daňových dokladov, ale aj skutočnosť, aby k uskutočneniu zdaniteľného obchodu aj skutočne došlo od dodávateľa, ktorý je ako dodávateľ uvedený na daňových dokladoch. Samotným predložením faktúry a účtovných dokladov ešte nie je vyčerpané dôkazné bremeno žalobcu ako daňového subjektu, pretože faktúra a účtovné doklady predstavujú len formálne doklady o vykonaní predmetného zdaniteľného obchodu, pričom nepreukazujú jeho skutočnú realizáciu deklarovaným dodávateľom. Dodanie dodávateľom Kvatro plus, s.r.o. deklaroval sám žalobca, a preto na ňom spočívalo bremeno deklarovanú transakciu aj reálne preukázať.
19. Žalovaný k rozsahu vykonaného dokazovania uviedol, že správca dane preveroval dodávateľa žalobcu Kvatro plus, s.r.o. a obchodné spoločnosti SPI Slovakia s.r.o., NTI AGENCY s.r.o. a DANLI s.r.o. Z výsledkov preverovania vyplýva, že dodávateľ a preverované spoločnosti nevykonávali reklamnú činnosť, dodávateľ Kvatro plus, s.r.o. a spoločnosť SPI Slovakia s.r.o. len prefakturovali predaj reklamného priestoru na akcii Rytmus a Symfonický orchester, reklamný priestor mal byť zakúpený od spoločnosti NTI AGENCY s.r.o. a DANLI s.r.o., ktoré sú nekontaktné. Ohľadom okolností prijatého zdaniteľného plnenia žalovaný uviedol, že žalobca mal sporný zdaniteľný obchod uskutočniť s dodávateľom Kvatro plus, s.r.o. Sporný zdaniteľný obchod však nebol vykonaný týmto dodávateľom, ale mal byť vykonaný subdodávateľom, spoločnosťou SPI Slovakia s.r.o.
20. Žalovaný dal do pozornosti, že pán G. H., konateľ dodávateľa, ktorý vyhotovil pre žalobcu dodávateľskú faktúru, vypovedal, že predmetná služba bola zabezpečená subdodávateľsky spoločnosťou SPI s.r.o., v mene ktorej vystupoval konateľ C. H.. C. H., bývalý konateľ spoločnosti SPI Slovakia s.r.o., sa do zápisnice o ústnom pojednávaní vyjadril, že dodávateľom služby - reklamné partnerstvo na akcii: Rytmus a Symfonický orchester, Dvojkoncert, v zdaňovacom období november 2017 bola spoločnosť NTI AGENCY s.r.o., Košice a DANLI s.r.o., Košice. Spoločnosti NTI AGENCY s.r.o., Košice a DANLI s.r.o., Košice sú pre správcu dane nekontaktné. 21. K spôsobu dojednania predmetného zdaniteľného obchodu žalovaný poukázal na vyjadrenie žalobcu, v zmysle ktorého ohľadne dojednania reklamy komunikoval žalobca s pánom C. H., pričom pán C. H. vo svojej výpovedi uviedol, že reklamný priestor predal spoločnosti Kvatro plus s.r.o., ďalej to zabezpečovala táto firma. Svedok uviedol, že on ako spoločnosť SPI Slovakia s.r.o. nezabezpečoval reklamné partnerstvo na akcii: Rytmus a Symfonický orchester Dvojkoncert žalobcovi, ale cez spoločnosť Kvatro plus s.r.o. predal reklamný priestor a ten to následne predal svojim partnerom, teda pravdepodobne aj pre žalobcu na danú akciu Rytmus a Dvojkoncert.
22. Žalovaný dal do pozornosti, že posledné známe spoločnosti v reťazci NTI AGENCY s.r.o. a DANLI s.r.o. sú nekontaktné. Spoločnosť DANLI s.r.o. neumožnila vykonať daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie november 2017 a príslušný správca dane určil daň podľa pomôcok. Pán Ladislav Belanský, konateľ spoločnosti NTI AGENCY s.r.o. sa vyjadril, že nemá vedomosť o tom kedy, ani za akých skutočností sa stal konateľom spoločnosti NTI agency, s.r.o., pravdepodobne došlo k zneužitiu jeho údajov. C. H. ako konateľ spoločnosti SPI Slovakia s.r.o. vykonal kroky na zrušenie spoločnosti z dôvodu zlúčenia, spoločnosť SPI Slovakia s.r.o., ktorá zanikla 07.11.2017 a zdaniteľné plnenie malo nastať práve v mesiaci novembri 2017. G. H. ako konateľ dodávateľa Kvatro plus, s.r.o. taktiež vykonal kroky na zrušenie spoločnosti, skončenie funkcie konateľa dňa 15.01.2018, spoločníkom bol do 06.11.2017.
23. Podľa vyhodnotenia skutkových okolností daňovým orgánom teda nie je zrejmé, kým bol žalobcom deklarovaný zdaniteľný obchod dodaný. V nadväznosti na uvedené žalovaný dôvodil, že dodávateľ bol oprávnený poskytnúť zdaniteľné plnenie aj s využitím subdodávateľa a následne vystaviť žalobcovi faktúru. Podstatné však podľa názoru žalovaného je, že žalobcu ako daňový subjekt, ktorý si uplatňuje právo na odpočítanie dane, zaťažuje dôkazné bremeno vo vzťahu k jeho tvrdeniu, že službu pre neho vykonal alebo jej vykonanie zabezpečil na svoju zodpovednosť inou osobou práve ten platiteľ dane, ktorý mu vystavil faktúru, v ktorej voči nemu uplatnil daň, bez ohľadu na to, aký spôsob realizácie si zúčastnené subjekty dohodnú, alebo dokonca aj keby využitie subdodávateľa bolo jednostranným rozhodnutím dodávateľa.
24. Ohľadom preukázania reálneho základu preverovaného zdaniteľného plnenia žalobcom, žalovaný dôvodil, že z jeho strany taktiež nebol predložený žiadny dôkaz o tom, že by získal vďaka tejto reklame
nových klientov, prípadne dosiahol iný sledovaný účinok. Prvostupňový orgán skúmal, či službu podľa predloženej faktúry dodal deklarovaný dodávateľ, a či tento dodávateľ bol schopný predmetnú dodávku realizovať. Preukázanie reálneho plnenia k deklarovanému tovaru alebo služby a jeho pridruženie (priama súvislosť) k osobe dodávateľa je prakticky možná iba v prípade, ak samotný dodávateľ (resp. jeho subdodávateľ) vie formálne a vecne potvrdiť, že tovar alebo službu skutočne dodal. Zákon o DPH v § 2 ods. 1 písm. a) a písm. b) vymedzuje, čo je predmetom dane. Podľa tohto ustanovenia je predmetom dane dodanie tovaru alebo služby za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. Z daného dôvodu nie je možné považovať za dodanie tovaru alebo služby také plnenie, v ktorom absentuje dôkazný prostriedok o vykonaní dodávok osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. V nasledujúcom stupni tiež nemožno tvrdiť, že v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH vznikla dodávateľovi daňová povinnosť zo zdaniteľného plnenia. Zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre správne určenie vzniku daňovej povinnosti vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnenia, ktoré je alebo má byť uskutočnené. Právo odpočítania dane podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH je možné iba v prípade, keď pri tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Prvostupňový orgán pri vedenom dokazovaní a na základe svojich zistení spochybnil skutočný obsah právneho úkonu vyplývajúci z platiteľom predloženej spornej faktúry. Daň uvedená na faktúre dodávateľa sa stala splatnou len z titulu jej uvedenia na daňovom doklade - faktúre (§ 69 ods. 5 zákona o DPH), nie však z titulu skutočného obsahu právneho úkonu obsiahnutého v ustanovení § 19 ods. 1 zákona o DPH. V takejto dôkaznej situácii skutočnosť, kedy nie je preukázané, že služby vykonal vystaviteľ faktúry, môže a má viesť správcu dane k nepriznaniu práva na odpočítanie dane. Vo vzťahu ku skutkovým zisteniam žalovaný zotrval na závere, že tvrdenou a nepreukázanou skutočnosťou je dodanie služieb dodávateľom Kvatro plus, s.r.o.
25. V súvislosti s námietkou napádajúcou nedostatočné odôvodnenie a nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia žalovaný mal za to, že závery uvedené v odôvodnení žalovaného rozhodnutia sú vyvodené z riadne zisteného skutkového stavu, ktorý zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Závery sú formulované na základe presne identifikovaných dôkazov. Žalované ako aj prvostupňové rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza dôvody, na ktorých sa výrok rozhodnutia zakladá. Z odôvodnenia žalovaného rozhodnutia je zrejmé, akým spôsobom jednotlivé vymenované skutočnosti žalovaný vyhodnotil vo vzťahu k predmetu konania, o čom to-ktoré skutkové zistenie svedčí.
26. Na podporu svojej argumentácie žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/19/2015 zo dňa 23.02.2017, podľa ktorého „...Najvyšší súd SR zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. Preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu...“ V nadväznosti na uvedené dal žalobca do pozornosti dôkazné bremeno žalobcu, ktoré ho zaťažuje v zmysle jeho dôkaznej povinnosti vo vzťahu k jeho tvrdeniam podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku. Podľa názoru žalovaného povinne preukazovanou skutočnosťou je aj reálnosť dodania tovaru alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil. Pokiaľ žalobca tvrdí, že dodanie bolo realizované konkrétnym dodávateľom, zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu; pri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením.
27. Skutkovému stavu v prejednávanom prípade zodpovedajú rozsudky NS SR sp. zn. 6Sžf/18/2011 a sp. zn. 6Sžf/14/2012, ktoré na podporu svojej argumentácie ohľadom hmotnoprávnych podmienok odpočtu dane a rozsahu dôkazného bremena platiteľa dane žalovaný citoval, ako aj z rozsudku NS SR sp. zn. 5Sžf/63/2011.
28. Ohľadom namietaných vnútorných rozporov odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia žalovaný uviedol, že z jeho obsahu je zrejmé, že prvostupňový orgán existenciu samotného zdaniteľného obchodu nespochybnil, spochybnil skutočného dodávateľa deklarovaného na predloženej faktúre. V danom prípade žalobca nepreukázal splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane. Ak nie sú splnené stanovené podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie dane v zmysle hmotnoprávneho predpisu - zákona o DPH, právo toto odpočítanie neuznať je nespochybniteľné a nerozporovateľné. Ako Súdny dvor EÚ opakovane zdôraznil, právo na odpočítanie dane uvedené v článku 167 a nasl. smernice
2006/112/ES je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Predovšetkým sa toto právo uplatňuje bezprostredne na všetky dane zaťažujúce plnenia prijaté na vstupe. Zásada daňovej neutrality sa odráža v režime odpočítania dane, ktorého cieľom je úplne zbaviť podnikateľa bremena DPH splatnej alebo zaplatenej v rámci všetkých jeho hospodárskych činností. Žalovaný dodal, že poukázanie na rozsudky ESD je v danom prípade irelevantné, pretože právo na odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH je možné uplatniť len prípade splnenia stanovených podmienok, ktoré v danom prípade splnené neboli. 29. Žalobca v replike na vyjadrenie žalovaného k obsahu žaloby zotrval na dôvodoch a petite podanej žaloby. 30. V súvislosti s vyjadrením k žalobe žalobca vyslovil súhlas s tvrdením žalovaného, že samotný zdaniteľný obchod nebol spochybnený, no vo zvyšnej časti sa s argumentáciou žalovaného nestotožnil. Žalobca mal za to, že žalovaný si nesprávne a extenzívne vykladá § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH, ako aj rozsah a isté logické a nevyhnutné limity dôkazného bremena platiteľa dane, v tomto prípade žalobcu. Výklad, akým sa riadi žalovaný je v rozpore so zákonom a prekračuje rozsah nevyhnutný na ochranu práv verejných financií, pričom porušuje práva a oprávnené záujmy žalobcu.
31. Žalobca zopakoval, že obe napádané rozhodnutia sú podľa jeho názoru vydané bez konkrétnej väzby na ustanovenia zákona o DPH, síce so všeobecným odkazom na ustanovenie § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a), avšak bez bližšej zmienky, akým konaním bolo ktoré konkrétne ustanovenie porušené, resp. požiadavka (konkrétna s odkazom na konkrétne ustanovenie, nie celý komplex) nenaplnená. V odôvodneniach rozhodnutia sú síce uvedené pomerne podrobné úvahy správnych orgánov, avšak tieto jednoznačne vykazujú znaky arbitrárnosti.
32. Zároveň žalobca v replike doplnil ďalšie dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia, predovšetkým smerujúce k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci žalovaným, k nesprávnemu vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu veci a k nedoplneniu dokazovania zo strany správcu dane a v neposlednom rade doplnil žalobca námietku napádajúcu neprimeraný prenos dôkazného bremena zo správcu dane na žalobcu.
33. K hmotnoprávnej stránke veci mal žalobca za to, že splnil podmienky na uplatnenie odpočtu dane podľa § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH, pretože v tomto prípade vznikla daňová povinnosť dodávateľa a bola aj splnená, čo je nutné považovať za zásadnú skutočnosť a fakt pre vedenie úvah a rozhodovanie žalovaného. Žalobca uviedol tvrdenie, že uniesol svoje dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu oprávnenosti uplatneného nároku na odpočet dane a reálnosť prijatého zdaniteľného plnenia, pričom poukázal na doklady a dôkazy, ktorými si splnil dôkaznú povinnosť k predmetným skutočnostiam, pretože správcovi dane predložil ku kontrole potrebné a relevantné podklady, a to riadne vystavenú faktúru od dodávateľa č. 201711059, obsahujúcu všetky zákonom vyžadovaného náležitosti, ďalej predložil zmluvu o poskytnutí reklamných služieb medzi Kvatro plus, s.r.o. ako poskytovateľom a žalobcom ako objednávateľom zo dňa 01.10.2017, s prílohou č. 1 k zmluve (médiaplán), Médiaplán obsahujúci podrobný rozpis poskytovanej reklamy a jej finančnej hodnoty (jednotlivé nosiče, spôsoby a formy realizácie reklamy), Reklamný plagát, na ktorom je zobrazené logo žalobcu. Zároveň dal žalobca do pozornosti, že predložil/doplnil správcovi dane mailom zo dňa 03.05.2018 podklady, ktorými boli video s reklamným spotom na uvedenú akciu - koncert s vyobrazením loga žalobcu ako hlavného partnera, ako aj súbor obsahujúci podrobné fotografické zdokumentovanie/vyobrazenie poskytnutej reklamy (reálne umiestnených billboardov, internetové umiestnenia na web stránkach a vo vyhľadávačoch a pod.) a opätovne médiaplán.
34. Uvedeným spôsobom žalobca podľa jeho názoru dostatočne preukázal reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu, jeho zmluvne dohodnutú realizáciu a rozsah. Žalobca ďalej uviedol, že navrhoval, aby správca dane ako orgán oprávnený a kompetentný v rámci kontroly dopytoval Rádio stanice CITY rádio a Funrádio, kde boli aj podľa predloženého médiaplánu zrealizované vstupy - reklamné zvukové spoty. Žalobca navrhol taktiež v prípade pretrvávajúcich pochybností, aby daňový úrad vykonal výsluch svedkov, zúčastnených priamo na koncerte/reklamnej akcii. Žalobca dodal, že správca dane si od žalobcu nežiadal návrh konkrétnych svedkov a tento dôkaz bezdôvodne nevykonal.
35. V nadväznosti na uvedené mal žalobca za to, že si v rámci svojich možností jednoznačne splnil svoju dôkaznú povinnosť a uniesol dôkazné bremeno v potrebnej miere. Argumentoval, že aj dôkazné bremeno na strane platiteľa dane musí mať limity reflektujúce na jemu dostupné prostriedky a nástroje
v porovnaní s jednoznačne silnejším postavením správcu dane a jeho nástrojmi, ktoré má k dispozícii. Takéto „bezmedzné“ chápanie dôkazného bremena na strane platiteľa dane by nahrádzalo vlastnú kontrolnú činnosť správcu dane, na ktorú je povinný zo zákona a na účely ktorej disponuje účinnými nástrojmi a prostriedkami.
36. Vo vzťahu k splneniu podmienok na odpočet dane žalobca dôvodil, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že k dodaniu zdaniteľného obchodu došlo, a to subdodávateľským spôsobom zo strany dodávateľov dodávateľa, pričom zákon výslovne neukladá povinnosť, aby zdaniteľný obchod dodal výhradne subjekt - dodávateľ uvedený na faktúre. Žalobca mal za to, že ide o neprípustný extenzívny výklad zo strany správcu dane, ktorý vo svetle judikatúry Súdneho dvora EU nemôže obstáť. V nadväznosti na vyššie uvádzané skutočnosti považoval za potrebné zdôrazniť a poukázať na fakt, že žalobca pred uzavretím zmluvy o zdaniteľnom obchode v rámci svojich dostupných možností a s riadnou starostlivosťou vykonal všetky opatrenia a prieskum, ktoré možno od neho rozumne očakávať, aby sa presvedčil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude maž znaky nezákonnosti a nebude viesť k jeho prípadnej účasti na daňovom podvode (najmä overenie obchodných a právnych údajov dodávateľa, overenie či nie je evidovaný ako daňový dlžník a pod.). V tomto prípade absolútne žiadna skutočnosť nenasvedčovala tomu, že by k plneniu nemalo dôjsť (čo potvrdzuje aj samotné uskutočnenie koncertu a realizácia dohodnutej reklamy), resp. plnenie, resp. jeho dodávateľ alebo subdodávateľ boli spochybnení, resp. z riadneho plnenia z akýchkoľvek dôvodov diskvalifikovaní.
37. Žalobca ako zdaniteľná osoba nedisponovala informáciou, ktorá by ju v tomto prípade oprávňovala vôbec predpokladať vznik akýchkoľvek nezákonností pri dodaní plnenia a následnom uplatnení daňových zákonných nárokov. Žalobca ako zdaniteľná osoba konal v súvislosti s okolnosťami dodania zdaniteľného plnenia s riadnou starostlivosťou.
38. V nadväznosti na uvedené žalobca konštatoval, že vnútroštátny orgán aplikácie práva má vždy bez výnimky usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva. V tomto prípade však žalovaný ide nad rámec rozsahu nevyhnutného na ochranu práv verejných financií a rovnako tak presahuje rámec prípustného obmedzenia práv a oprávnených záujmov žalobcu. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11, najmä na rozsudok č. C -142/11 zo dňa 21.06.2016, ako i články 167, 168 písm. a), 178 písm. a), 220 ods. 1, 226 a čl. 273 smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 a ich závery, v zmysle ktorých nemožno odňať právo platiteľovi na odpočet dane, ak nebolo zo strany konajúceho daňového orgánu preukázané, že zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť o podvodnom konaní alebo účasti na podvodnom konaní zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo inej osoby dodávateľského reťazca.
39. Berúc do úvahy závery ESD by bolo podľa názoru žalobcu neprípustné akceptovať názor žalovaného, že použitie a poukázanie na rozsudky ESD je v danom prípade irelevantné, nakoľko v tomto prípade nemali byť naplnené stanovené podmienky.
40. Žalobca mal za to, že podmienky podľa § 49 ods. 1 a ods. 2, ako aj § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH splnené boli a práve v tomto prípade považuje poukázanie na citované rozsudky ESD za relevantné a dôvodné. Opätovne žalobca poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Sžf/1/2011.
41. Vo vzťahu k dohode o spôsobe dodania predmetnej služby žalobca dôvodil, že aj zo samotnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a jeho dodávateľom Kvatro plus, s.r.o. (čl. II ods. 2.3) vyplýva, že dodávateľ bol oprávnený poskytnúť služby (realizovať zdaniteľný obchod) aj prostredníctvom iných dodávateľov podľa jeho výberu. Dodávateľ konal teda oprávnene a v súlade so zmluvou, pokiaľ poskytol plnenie prostredníctvom iných subjektov/dodávateľov. Nie je však v reálnych možnostiach žalobcu a nie je ani spravodlivé a prípustné od neho požadovať, aby pred alebo v priebehu poskytovania akokoľvek preveroval všetky subjekty v reťazci, ktoré dodávateľ v súlade so zmluvou zapojil do poskytnutia zdaniteľného plnenia (ktoré často predstavujú práve chránené know how, resp. budované obchodné väzby a kontakty dodávateľa), vstupoval do ich zmluvných vzťahov (v trhových podmienkach takýto postup nie je v reálnych možnostiach žalobcu) alebo nadštandardne zabezpečoval dôkazy o zdaniteľnom plnení a skutočných konečných dodávateľoch pre prípad, že u týchto subjektov nebude účtovná evidencia riadne vedená, alebo by konanie dodávateľa, alebo jeho dodávateľov vykazovali znaky nezákonnosti, ale by napr. došlo k následnému zániku subjektu (zlúčením a pod.).
42. Naopak, práve v tejto súvislosti je poukázanie na rozhodnutia ESD relevantné a žiadúce. Bolo by v rozpore s predmetnou smernicou 2006/112 a ustálenou judikatúrou ESD, ak by správca dane (daňový orgán) zamietol právo na odpočet dane preto, že dodávateľ, ktorý vystavil faktúru vzťahujúcu sa na predmetné služby alebo jeden z jej poskytovateľov, sa dopustil nezákonnosti a bez toho, aby tento daňový orgán objektívne preukázal, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba (žalobca) vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca (za predpokladu, že správca dane má vôbec objektívne preukázané spáchanie daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo jeho dodávateľov).
43. Z uvedených dôvod žalobca namietal neprípustnú všeobecnosť tvrdení žalovaného o nesplnení podmienok podľa § 49 ods. 1 a ods. 2, ako aj § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, bez náležitého konkrétneho a podrobného zdôvodnenia toho, v čom vidí žalovaný porušenie, resp. nesplnenie stanovených podmienok zo strany žalobcu, nie zo strany jeho dodávateľa, resp. jeho dodávateľov. Založením zodpovednosti žalobcu bez jeho zavinenia správca dane podľa názoru žalobcu prekračuje rozsah nevyhnutný na ochranu práv verejných financií a takýto postup vykazuje prvky systematického spochybňovania práva na odpočítanie DPH. Uvedeným postupom tak správca dane bez právneho základu trestá žalobcu, ktorý ani pri vynaložení maximálnej snahy nemohol vedieť, že dotknuté plnenie dodávateľa alebo jeho dodávateľov nebude spĺňať zákonné požiadavky alebo že bude súčasťou podvodu spáchaného dodávateľom, resp. že iné plnenie tvoriace súčasť dodávateľského reťazca, ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení dodávateľa alebo platiteľa dane, bude poznačené podvodom vo vzťahu k DPH (opäť za predpokladu, že správca dane má objektívne za preukázané spáchanie podvodu).
44. Žalovaný sa k replike žalobcu v lehote stanovenej správnym súdom nevyjadril.
IV. Relevantná právna úprava
45. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
46. Podľa § 119 SSP správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci.
47. Podľa § 120 SSP správny súd nie je viazaný skutkovým stavom zisteným orgánom verejnej správy a môže sám vykonať dokazovanie, ak a) to považuje za nevyhnutné na rozhodnutie vo veci, b) rozhoduje v konaní podľa § 6 ods. 2 písm. b), e), f), i), j) alebo c) rozhoduje podľa § 192.
48. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
49. Podľa § 134 ods. 2 SSP správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) rozhodnutie alebo opatrenie vydal orgán, ktorý na to nebol podľa zákona oprávnený, c) ide o veci podľa § 192, d) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba, e) ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d), f) vec súvisí s ochranou práv spotrebiteľa.
50. Podľa § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
51. Podľa § 182 ods. 1 písm. e) SSP v správnej žalobe sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť dôvody žaloby, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky rozhodnutia alebo opatrenia za nezákonné (ďalej len „žalobné body“).
52. Podľa § 183 SSP žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby. 53. Podľa § 1 ods. 1 daňového poriadku tento zákon upravuje správu daní, práva a povinnosti daňových subjektov a iných osôb, ktoré im vzniknú v súvislosti so správou daní. 54. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 55. Podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. 56. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 57. Podľa § 3 ods. 6 daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada. 58. Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
59. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 60. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. 61. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 62. Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu. 63. Podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal. 64. Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona o DPH predmetom dane je poskytnutie služby (ďalej len „dodanie služby“) za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. 65. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a
bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí, 66. Podľa návetia § 9 ods. 1 zákona o DPH dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8. 67. Podľa § 19 ods. 1 prvej a druhej vety zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. 68. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. 69. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 70. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 71. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
72. Podľa § 71 ods. 1 zákona o DPH na účely tohto zákona a) faktúrou je každý doklad alebo oznámenie, ktoré je vyhotovené v listinnej forme alebo elektronickej forme podľa tohto zákona alebo zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho vyhotovenie faktúry, b) elektronickou faktúrou je faktúra, ktorá obsahuje údaje podľa § 74 a je vydaná a prijatá v akomkoľvek elektronickom formáte; elektronickú faktúru možno vydať len so súhlasom príjemcu tovaru alebo služby, c) vierohodnosťou pôvodu faktúry sa rozumie potvrdenie totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila faktúru, d) neporušenosťou obsahu faktúry sa rozumie zachovanie obsahu faktúry, e) elektronickou výmenou údajov sa rozumie prenos údajov elektronickou formou z počítača do počítača s využitím schválenej normy štruktúry odkazu elektronickej výmeny.
73. Podľa § 74 ods. 1 písm. f) zákona o DPH faktúra vyhotovená osobou podľa § 72 musí obsahovať množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby. 74. Podľa § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o účtovníctve“) účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi. Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na základe účtovných dokladov. 75. Podľa § 7 ods. 1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej situácii účtovnej jednotky.
VI. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom
76. Správny súd po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu, preskúmal v medziach žalobného návrhu a žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP, § 183 SSP) napadnuté rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov, ako aj postup predchádzajúci ich vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti rozhodnutia ( § 135 ods. 1 SSP ), za splnenia procesných podmienok, keď účastníci konania nepožiadali o nariadenie pojednávania a správny súd nepovažoval nariadenie pojednávania za potrebné, postupom podľa § 107 ods. 2 SSP v spojení s § 137 ods. 4 SSP vec prejednal bez nariadenia pojednávania (deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli súdu a na webovom sídle súdu) a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby. 77. Predmetom konania pred správnym súdom bolo preveriť žalobcom namietanú nepreskúmateľnosť rozhodnutia žalovaného z dôvodu jeho vnútornej rozporuplnosti a zmätočnosti a nedostatku dôvodov vo vzťahu ku konštatovaniu nesplnenia podmienok na odpočet dane za predmetné zdaniteľné plnenie prijaté od dodávateľa Kvatro plus, s.r.o. s priamou väzbou na výklad relevantných ustanovení § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, čo žalobca subsumoval pod žalobný dôvod podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP. Ďalej žalobca v správnej žalobe označil ako žalobný dôvod tvrdenej nezákonnosti rozhodnutia žalovaného ustanovenie § 191 ods. 1 písm. e) SSP, teda že zistenie
skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, pričom tento žalobný dôvod žalobca vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu a právnej argumentácii podporujúcej tento žalobný dôvod, bližšie a konkrétnejšie po právnej a skutkovej stránke nerozviedol.
78. Skutková argumentácia žalobcu, smerujúca k preukázaniu vnútornej nejednotnosti, nezrozumiteľnosti, zmätočnosti a rozporuplnosti odôvodnenia rozhodnutia druhého stupňa žalovaným, vychádzala z poukazu žalobcu na rozporné konštatovania žalovaného, nachádzajúcich sa na stranách 8, 9 a 11 napadnutého rozhodnutia, a to ohľadom reálneho základu dodania preverovanej služby. V tejto súvislosti žalobca namietal, že žalovaný na jednej strane tvrdí, že žalobca nepreukázal dodanie zdaniteľného obchodu, pričom na druhej strane tvrdí, že samotné dodanie sporného zdaniteľného obchodu nebolo spochybnené, pričom na podporu svojej námietky žalobca citoval z preskúmavaného rozhodnutia nasledovné odseky odôvodnenia:
· „Z dôkazov získaných správcom dane počas kontroly a vyrubovacieho konania vyplýva, že nielen použitie prijatého sporného zdaniteľného obchodu deklarovaného spornou faktúrou vystavenou dodávateľom Kvatro plus, s.r.o. na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH a s tým-súvisiaca možnosť odpočítať DPH z predmetnej spornej faktúry sa nepreukázalo, ale ani vznik daňovej povinnosti z dôvodu dodania sporného zdaniteľného obchodu dodávateľom a s tým súvisiaci vznik práva na odpočítanie DPH v zdaňovacom období november 2017 sa nepreukázal.“, · „I keď správca dane samotné dodanie sporného zdaniteľného obchodu nespochybnil,- jeho dodanie dodávateľom Kvatro plus, s.r.o., počas daňovej kontroly ani vo vyrubovacom konaní sa nepreukázalo....“ · (str. 11, 4. ods. zhora): „Nedôvodné je poukázanie daňového subjektu na to, že správca dane informácie o odvysielaných reklamných spotoch alebo priebehu koncertu nedohľadal v konkrétnych médiách zúčastnených na kampani (City Rádio a Funrádio) alebo u poskytovateľa priestorov Incheba, a.s. V danom prípade nebolo samotné dodanie sporného zdaniteľného obchodu spochybnené, ale spochybnené bolo jeho dodanie dodávateľom Kvatro plus, s.r.o.“
79. Správny súd konštatuje, že nevzhliadol vo vyššie citovaných fragmentoch odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia žiadnu žalobcom tvrdenú rozporuplnosť v záveroch vyhodnotenia skutkových zistení, ani zmätočnosť či nezrozumiteľnosť vyhodnotenia skutkových záverov vo vzťahu k splneniu hmotnoprávnym zákonných podmienok vzniku nároku žalobcu na uplatnený odpočet dane za prijaté zdaniteľné plnenie (§ 49 ods. 1 a 2 písm. a/ zákona o DPH). Uvádzané tri tvrdenia správcu dane ako aj žalovaného sú vo výsledku k záverom preverenia deklarovaného prijatia zdaniteľného plnenia konzistentné a jednotné, pričom zo všetkých inými slovami vyplýva, že hoci nebolo spochybnené dodanie služby, napriek tomu nebola splnená podmienka na priznanie odpočtu, pretože nebolo preukázané a ani vykonaným preverením potvrdené jej dodanie dodávateľom označeným na faktúre. Tento podstatný skutkový záver, že sa preverovaním nepotvrdilo dodanie predmetnej služby deklarovaným dodávateľom, teda obchodnou spoločnosťou Kvatro plus, s.r.o., korešponduje so zisteniami správcu dane a vykonanými dôkazmi.
80. Zároveň je možné konštatovať, že subdodávateľský spôsob dodania predmetnej služby nebol a priori dôvodom nepriznania uplatneného odpočtu dane. Daňové orgány nespochybňovali dohodu deklarovaných zmluvných strán dodať dohodnuté reklamné služby prostredníctvom subdodávateľa, ani nespochybňovali, že ide pri službách tohto druhu o obvyklý spôsob ich obstarania.
81. Pre účely správy daní (§ 2 písm. a/ daňového poriadku), t. j. na preverenie skutočností potrebných na určenie priznanej dane, príp. skutočností potrebných na preverenie oprávnenosti uplatneného odpočtu dane, ktorý v konečnom dôsledku ovplyvňuje výšku daňovej povinnosti za predmetné zdaňovacie obdobie, bolo povinnosťou správcu dane preveriť splnenie všetkých zákonných podmienok potrebných na vznik nároku na odpočet DPH, t. j. aj splnenie podmienky prijatia zdaniteľného plnenia od deklarovanej osoby v postavení platiteľa DPH.
82. Z obsahu skutkových zistení týkajúcich sa spoločnosti Kvatro plus, s.r.o. je zrejmé, že táto obchodná spoločnosť a ani jej bývalý konateľ nepodal pred správcom dane uspokojivé dôkazy a vysvetlenia, ako a kým v skutočnosti boli realizované dohodnuté reklamné služby. Z uvedeného dôvodu bolo namieste, aby správca dane preveril aj subdodávateľa dodávateľa žalobcu, ktorý rovnako neposkytol podklady a odpovede potrebné na prijatie jednoznačného záveru k identifikácii platcu DPH, ktorý deklarované zdaniteľné plnenie mal žalobcovi poskytnúť. Z povahy striktnej zákonnej úpravy podmienok vzniku
nároku na odpočet dane a z účelu sledovaného správou daní ako aj jej inštitútom daňovej kontroly (§ 44 ods. 1 daňového poriadku) jednoznačne vyplýva legitímne oprávnenie, ako aj povinnosť správcu dane preveriť celý obchodný reťazec.
83. Z obsahu administratívneho spisu a dôvodov napadnutých rozhodnutí vyplýva, že v rámci preverenia deklarovaného prijatia služby (§ 9 zákona o DPH) bola vážnym a objektívnym spôsobom spochybnená jedna zo základných podmienok vzniku nároku na odpočet dane z pridanej hodnoty podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, a síce, osoba deklarovaného dodávateľa predmetnej reklamnej služby. Vo všeobecnosti možno konštatovať, že samotné prijatie zdaniteľného plnenia v podobe tovaru alebo služby, resp. realizácia na faktúre deklarovaného zdaniteľného plnenia, je len jednou z elementárnych podmienok stanovených zákonom na vznik nároku platiteľ dane na odpočet dane zaplatenej na vstupe. Pre vznik nároku na odpočet dane na vstupe musia byť kumulatívne splnené všetky podstatné podmienky podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, a to prijatie zdaniteľného plnenia platcom DPH, v osobe žalobcu je táto podmienka splnená, musí ísť o zdaniteľné plnenie, čo prijatie služby (§ 9 zákona o DPH) nepochybne je, ďalej prijaté zdaniteľné plnenie musí byť prijímajúcim platiteľom použité na jeho zdaniteľné plnenia, inými slovami v súvislosti s jeho podnikateľskou činnosťou a v neposlednom rade musí ísť o dodanie zdaniteľného plnenia iným platiteľom dane, teda od dodávateľa registrovaného pre DPH. Všetky uvedené základné podmienky tvoria okrem iných obligatórnych údajov uvedených na faktúre ako daňovom doklade podstatnú sumu informácií a skutočností majúcich vplyv na správne určenie dane, o ktorých je platiteľ dane povinný účtovať a viesť evidencie a ktorých úplnosť, správnosť a vierohodnosť je povinný ako daňový subjekt preukazovať, teda tvoria podstatu jeho dôkazného bremena (§ 24 ods. 1 písm. a/ a c/ daňového poriadku).
84. V danom prípade bolo zo strany daňových orgánov oboch stupňov konštatované nesplnenie dvoch základných zákonných podmienok na vznik nároku žalobcu na odpočet dane za prijatie predmetných služieb, a to dodanie služby deklarovaným dodávateľom ako aj nepreukázanie použitia prijatej služby žalobcom na jeho zdaniteľné plnenia. V súvislosti s požiadavkou zákona na použitie prijatého zdaniteľného plnenia v súvislosti s poskytovaním zdaniteľných plnení platcu DPH správny súd dodáva, že žalobcovo tvrdenie (vo vyjadrení zo dňa 03.05.2018) o vzniku zdaniteľného plnenia vo výške 100 000,- Eur bez DPH v dôsledku pôsobenia predmetnej reklamy na akcii „Rytmus a Symfonický orchester“, žalobca nijako nepreukázal. Neuviedol, akých klientov účasťou na reklamnom partnerstve získal a aké ďalšie svoje služby v nadväznosti na použitú reklamu poskytoval, pričom na preverenie týchto skutočností, pokiaľ nie sú zrejmé v rámci výkonu daňovej kontroly, sa nevzťahuje vyhľadávacia zásada správy daní, keďže toto tvrdenie je povinný preukázať žalobca v rámci preukázania všetkých podmienok potrebných na vznik nároku na odpočet dane podľa § 49 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.
85. Pokiaľ ide o objektívne sa javiacu sledovanú výhodu vo vzťahu k štátnemu rozpočtu prostredníctvom umelo vytvorených obchodných reťazcov, jej podstatu v súvislosti s námietkami žalobcu daňové orgány v napadnutých rozhodnutiach dostatočne jasne ozrejmili a subdodávateľov žalobcu (Kvatro plus, s.r.o. a SPI Slovakia s.r.o.) označili ako subjekty umelo vsunuté do obchodného reťazca poskytovanej služby.
86. Vzhľadom na nepreukázanie realizácie zdaniteľného plnenia obchodnými spoločnosťami Kvatro plus, s.r.o. a SPI Slovakia s.r.o., správca dane správne vyhodnotil, že tieto obchodné spoločnosti boli do obchodného reťazca deklarovaných zdaniteľných plnení od NTI AGENCY s.r.o. a DANLI s.r.o. › SPI Slovakia s.r.o. › Kvatro plus, s.r.o. › DUPOS dražobná, spol. s r. o., vsunuté nadbytočne, nenapĺňajúc reálnu ekonomickú kauzu, pričom navyše sa poskytnutie predmetného zdaniteľného plnenia nepotvrdilo ani u obchodných spoločností NTI AGENCY s.r.o. a DANLI s.r.o. 87. Vo vzťahu k namietanému vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu a k oneskorene uplatnenej námietke neprimeraného prenosu dôkazného bremena na žalobcu správny súd uvádza, že podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje), ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Naopak, zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti neutrality DPH, pri uplatnení inštitútu odpočtu dane požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet dane uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre tento nárok zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar alebo služba reálne dodané v deklarovanom množstve a v čase a spôsobom deklarovaným na daňových dokladoch (§ 8 a § 9 zákona
o DPH), a to práve osobou uvedenou na faktúre, to znamená, že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a DPH bola voči nemu uplatnená práve platiteľom DPH uvedeným na faktúre. 88. V súvislosti s rozložením dôkazného bremena medzi kontrolovaný daňový subjekt a správcu dane správny súd poukazuje na právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky, obsiahnutý v uznesení sp. zn. I. ÚS 377/2018-53 zo 14. novembra 2018: „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti : povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných pokladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.“ 89. Správny súd v uvedených súvislostiach poukazuje na aj rozsudok sp. zn. 5Sžf/66/2016 z 31. mája 2018, v ktorom najvyšší súd okrem iného skonštatoval, že: „Určiť presnú hranicu, po ktorú je dôkazná povinnosť na daňovom subjekte a hranicu, od ktorej ho už dôkazné bremeno nezaťažuje, býva častokrát náročné a pomerne nejednoznačné. V zásade je však treba pripomenúť, že daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má teda preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu získavať dôkazy o tom, že bol uskutočnený, aby o jeho realizácii v budúcnosti nemohli vzniknúť akékoľvek pochybnosti.“ Ďalej najvyšší súd skonštatoval, že : „Zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi právo na odpočítanie dane, nespočívajú len vo formálnej deklarácii, v predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia mať povahu faktu, t. j. musia nesporne preukazovať skutočnosť vo všetkých jej znakoch - v právnej skutočnosti, v objekte a v subjekte.“ 90. V súvislosti s realizáciou daňových obchodov platcami DPH s potrebnou odbornou starostlivosťou s ohľadom na ich dôkaznú povinnosť správny súd poukazuje na právny záver vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/8/2014 zo dňa 03.03.2015, v zmysle ktorého: „Je v záujme daňového subjektu, aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k dodaniu tovaru skutočne došlo, keďže si uplatnil nárok na oslobodenie od dane.“ 91. Súdny dvor Európskej únie opakovane judikoval, že v súlade s princípmi boja proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam, osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem Európskej únie. Prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie dane, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom (napr. rozsudky SD EÚ vo veci C-285/11 Bonik EOOD, v spojených veciach Mahagében kft. a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11). 92. Za daných okolností prípadu nie je možné prisvedčiť požiadavke žalobcu na uznanie ním uplatneného nároku na odpočítanie DPH, zaplatenej za poskytnutie služieb, ktorých dodanie deklarovaným priamym dodávateľom a subdodávateľmi sa nepodarilo preukázať. V tomto ohľade formálne náležitosti daňových dokladov a doložených zmlúv samé osebe bez zodpovedajúceho kontextu skutkových zistení, získaných v rámci správy daní, nepreukazujú reálny základ tvrdeného zdaniteľného obchodu, minimálne v osobe označenej ako dodávateľ služby. 93. Argumentácia svedčiaca právu na odpočet dane nemôže vychádzať len z priamočiareho jazykového výkladu ustanovení § 8 ods. 1 písm. a), resp. § 9, § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, ale je potrebné vo vzájomných súvislostiach, s využitím teleologického a systematického výkladu, prihliadnuť aj na základné princípy, na ktorých je výber dane z pridaj hodnoty postavený. 94. Správny súd s poukazom na § 24 ods. 1 daňového poriadku pripomína, že dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia spočíva predovšetkým na daňovom subjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (najmä rozsudky z 29. apríla 2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a C-7/02, Zb. s- I-5337, bod 76, ako aj z 21. februára 2006, Halifax, a i., C-255/02, Zb. s. I. 1609, bod 71).
95. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti, aby zabránil tomu, že reálne uskutočnenie zdaniteľného obchodu tak, ako je uvedený na predkladaných daňových dokladoch, bude spochybnené.
96. Aj Súdny dvor Európskej únie vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky Súdneho dvora vo veciach napr. Teleos plc. a spol. (C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10). Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft, a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11). 97. Taktiež nemožno opomenúť, že účelom inštitútu správy daní, ako je napr. výkon daňovej kontroly (slúžiaci na preverenie napr. oprávnenosti odpočtu dane), je verifikácia daňovým subjektom deklarovaných tvrdení. Na naplnenie jeho účelu sa neuplatňuje výhradne len vyhľadávacia funkcia pre potreby podpory daňovým subjektom tvrdených skutočností. Naopak, práve kontrolovaný daňový subjekt, vo vzťahu k jeho tvrdeniam viažúcim sa k ním priznanej daňovej povinnosti alebo k ním uplatneným nárokom voči štátnemu rozpočtu, je zaťažený dôkazným bremenom ohľadom spochybnenej vierohodnosti, správnosti a úplnosti ním vedených záznamov a evidencií (§ 24 ods. 1 písm. a/, c/ daňového poriadku), a to aj vo vzťahu k splneniu všetkých zákonných podmienok vzniku nároku na odpočet dane, teda aj podmienky použitia prijatých zdaniteľných plnení na vlastné zdaniteľné plnenia vlastnou ekonomickou činnosťou, ktorá do tvorby pridanej hodnoty vstupuje. 98. V kontexte skutkových okolností prípadu a záverov daňovej kontroly a daňového konania nemožno len tak bez ďalšieho súhlasiť s právnym názorom žalobcu, že v záujme spoľahlivého zistenia skutkového stavu veci je daňový orgán povinný obstarať si potrebné podklady a úplne a presne zistiť skutkový stav veci. Je pravdou, že správca dane vedie dokazovanie a zároveň dbá na to, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 24 ods. 2 daňového poriadku). Avšak s prihliadnutím na dôkazné bremeno zaťažujúce daňový subjekt vo vzťahu k podkladom uvedeným v § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku v spojení s účelom správy daní a daňovej kontroly (len preveriť daňovým subjektom deklarované skutočnosti; § 2 písm. a/, § 44 ods. 1 daňového poriadku), možno konštatovať, že zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností. V tejto súvislosti správny súd dodáva, že v prejednávanom prípade nebolo namieste nad rámec vyhľadávacej zásady aplikovanej zo strany správcu dane, dohľadať v médiách zúčastnených na kampani (City Rádio a Funrádio) informácie o odvysielaných reklamných spotoch alebo o priebehu koncertu, a to len na základe neurčitej zmienky žalobcu, že neurčití svedkovia z toho prostredia môžu potvrdiť realizáciu preverovaného zdaniteľného plnenia. Daňové orgány správne vyhodnotili, že predkladanie týchto dôkazov zaťažuje žalobcu, resp. návrh na ich vykonanie musí byť určitý a zrozumiteľný čo do označenia svedkov ako aj do uvedenia skutočností, ktoré sa majú doplneným dokazovaním preukázať, a zároveň bola zrejmá irelevantnosť týchto prípadných výpovedí vo vzťahu k preukázaniu realizácie reklamných spotov, keďže samotnú realizáciu zdaniteľného plnenia daňové orgány nespochybňovali. Vo vzťahu k preukázaniu osoby deklarovanej na faktúre v postavení dodávateľa služby by neurčito navrhované dôkazy výsluchom neidentifikovaných svedkov nemali vypovedaciu hodnotu. 99. Ako už správny súd vyššie uviedol, dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom, keďže v rámci správy daní a prostredníctvom inštitútu daňovej kontroly, príp. prostredníctvom medzinárodnej výmeny daňových informácií, správca dane preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Preto v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov, uplatňovanej pri správe daní a v daňovom konaní, je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii (§ 3 ods. 2 daňového poriadku v spojení s § 24 ods. 2 až 5 citovaného zákona). 100. Správny súd na základe obsahu administratívneho spisu a preskúmavaných rozhodnutí dospel k záveru, že v prejednávanom prípade žalobcovi nebolo zo strany daňových orgánov upierané právo na predkladanie dôkazov na podporu jeho tvrdení vo vzťahu k preukázaniu splnenia podmienok na
uplatnený odpočet dane a v preskúmavanom daňovom konaní sa príslušné daňové orgány zaoberali všetkými včas uplatnenými a predloženými dôkazmi žalobcu, ktoré správca dane a žalovaný preverili a zistené skutočnosti ako aj skutkové okolnosti vyhodnotili a správne aplikovali na podmienky ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, ktorých splnenie žalobcom pre účely uplatnenia jeho nároku na odpočet dane za prijaté zdaniteľné plnenia nie je možné konštatovať.
101. Pokiaľ ide o ďalšie dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia, ako námietka nesprávneho právneho posúdeniu veci žalovaným, reprezentovaná tvrdením žalobcu o splnení podmienok na odpočet dane v spojení s výkladom aplikovaných ustanovení zákona o DPH, ďalej v spojení s námietkou napádajúcou nesprávne vyhodnotenie zisteného skutkového stavu veci žalovaným a nedoplnenia dokazovania zo strany správcu dane, ako aj námietka neprimeraného prenosu dôkazného bremena zo strany správcu dane na žalobcu, tieto žalobné dôvody žalobca uplatnil až v replike na vyjadrenie žalovaného k obsahu žaloby, teda oneskorene po uplynutí lehoty na podanie správnej žaloby (§ 181 ods. 1 písm. e/ SSP v spojení s § 183 SSP). Napriek tomu, že uvedenými dodatočne uplatnenými žalobnými bodmi správny súd pri súdnom prieskume zákonnosti napadnutého rozhodnutia nie je viazaný (§ 134 ods. 1 a contrario ods. 2 SSP), poskytol odpovede vo vyššie uvedených bodoch aj na tieto námietky.
102. Správny súd konštatuje, že správca dane aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku, s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal rozsiahle dokazovanie. Záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolnosti urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým dokladom, predovšetkým vo svetle kontrolných zistení a v ich vzájomných súvislostiach, absentuje reálny základ, čo oprávnene vzbudzuje dosiaľ neodstránené pochybnosti o prijatí preverovaného zdaniteľného plnenia od deklarovaného dodávateľa, resp. od jeho subdodávateľov, ako i pochybnosti o vierohodnosti účtovnej evidencie vedenej žalobcom ( § 24 ods. 1 daňového poriadku).
103. Podľa názoru správneho súdu odôvodnenie napádaných rozhodnutí oboch stupňov spĺňajú všetky náležitosti podľa daňového poriadku. Zároveň sa žalovaný vysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami žalobcu dostatočne presvedčivo a zrozumiteľne, jeho rozhodnutia sú založené na riadne zistenom skutkovom stave veci, ktorý zodpovedá aj obsahu administratívneho spisu.
104. Správny súd s prihliadnutím na podstatné žalobné body po vykonaní súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia správcu dane, ako i postupu predchádzajúceho ich vydaniu, nezistil také závažné porušenie zákona, práv a právom chránených záujmov žalobcu, ktoré by mohlo mať za následok nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol (§ 190 SSP). 105. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal, pretože z obsahu spisu nevyplýva, že by mu trovy konania vznikli, pričom orgánu štátnej správy, ktorým žalovaný nepochybne je, možno priznať trovy konania iba výnimočne. 106. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho doručenia (§ 443 ods. 2 písm. a/ SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a/ SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP)
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom (§ 440 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).