Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_5Co-5-2023.pdf
PDF · 117.76 KB
No categories available
5Co/5/2023
Uznesenie
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Olivera Kolenčíka a sudcov JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Borisa Minksa, v spore žalobcov: 1. A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. E., F. XXX/X, 2. G. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. E., F. H. XXX/X, v zastúpení: A. I. J., advokátka, so sídlom Nové Zámky, Žerotínova bašta 1, 3. K. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. E., C. L. XXX/XX, proti žalovanému: Obec Dvory nad Žitavou, so sídlom Dvory nad Žitavou, Hlavné námestie 6, IČO: 00 308 897, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 21. februára 2022, č. k. 4C/59/2020-130 v znení opravného uznesenia zo dňa 6. decembra 2022, č. k. 4C/59/2020-162, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Nové Zámky (ako súd prvej inštancie v zmysle § 12 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) rozsudkom zo dňa 21. februára 2022, č. k. 4C/59/2020-130 v znení opravného uznesenia zo dňa 6. decembra 2022, č. k. 4C/59/2020-162 rozhodol, že: I. Súd určuje, že žalobcovia v 1/ až v 3/ rade sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti, nachádzajúcej sa v kat. úz. C. D. E., vedenej na LV č. X ako par. reg. C č. 3479/2 - záhrada o výmere 115 m2, každý v podiele 1/6 k celku. II. Žalobcovia v 1/ až v 3/ rade majú nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
2. V odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na §137 písm. c/ a d/ CSP, § 132 ods. 1 a 2, § 100 ods. 2 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka.
3. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca (pozn. odv. súdu: pôvodní žalobcovia 1/ a 2/) sa svojou žalobou domáhal určenia, že pôvodný žalobca v 1/ rade a žalobca v 2/ rade sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti v podiele 1/2 k celku nachádzajúcej sa v katastrálnom území a obci C. D. E., vedenej na liste vlastníctva číslo X, parcela registra „C“, parcelné číslo 3479/2 - záhrada o výmere 115 m2. Žalobcovia poukázali na skutočnosti, v zmysle ktorých mali žalobcovia predmetnú záhradu nadobudnúť do svojho bezpodielového spoluvlastníctva na základe kúpnej zmluvy zo dňa 05.04.1989 medzi predávajúcimi M. G. a manželkou G., N. L. a kupujúcimi O. P. s manželkou G., N. C. a Q. B. s manželkou G., N. P.. Predmetná zmluva bola registrovaná bývalým Štátnym notárstvom pod číslom R- I-422/89. V zmysle bodu I. a bodu VIII. citovanej kúpnej zmluvy boli okrem spoločného dvora, a to par. č. 246, predmetom predaja aj par. č. 247 (neskôr prečíslovaná na par. č. 3481), dom so súpisným číslom XXX a par. č. 245/2 (prečíslovaná na par. č. 3479). Uvedené nehnuteľnosti nadobudli O. P. a manželka G. do bezpodielového spoluvlastníctva manželov v podiele 1/2 a Q. B. s manželkou G. do bezpodielového spoluvlastníctva manželov v podiele 1/2. Napriek uvedenej skutočnosti Správou katastra D. R. boli parcely č. 247 a č. 245/2 (v roku 1990 prečíslované na par. č. 3481 a č. 3479) a dom so súpisným číslom
XXX zapísané do bezpodielového spoluvlastníctva manželov v podiele 1/1 O. P. a manželky G.. Tento zápis bol vykonaný v roku 1989 pod položkou výkazu zmien č. 104/89 nesprávne, v rozpore s hore uvedenou kúpnou zmluvou. Následne O. P. s manželkou G. odpredali obci C. D. E. kúpnou zmluvou časť parcely č. 3479, zameranej geometrickým plánom č. 415-48/93, ako par. č. 3479/2 s výmerou 115 m2, vklad ktorej bol povolený Okresným úradom v D. R., katastrálnym úradom pod V-2281/01. Správa katastra D. R. dňa 23.08.2006 potvrdila svoje pochybenie v údajoch operátu katastra nehnuteľností s tým, že došlo ku chybe v evidovaní vlastníckeho páva k nehnuteľnostiam, ktoré sú zapísané na LV č. XXX kat. úz. C. D. E. a navrhla opraviť nesprávne údaje operátu katastra nehnuteľností, na základe uvedeného bolo zapísané vlastnícke právo žalobcom k časti pôvodnej par. reg. CKN č. 3479, a to par. č. 3479/1 - o výmere 332 m2 v podiele 1/2 k celku. Správa katastra D. R. však nemohla zapísať vlastnícke právo žalobcov vo zvyšnej časti pôvodnej parcely registra CKN č. 3479, ktorá bola geometrickým plánom č. 415-48/93 novovytvorená ako par. reg. CKN č. 3479/2 - o výmere 115 m2, pretože táto parcela bola už vo vlastníctva Obce C. D. E. a zapísaná na LV č. X. O. P. s manželkou G. odpredali žalovanému časť parcely č. 3479 napriek tomu, že spoluvlastníkmi tejto parcely boli aj žalobcovia.
4. Žalovaný so žalobou nesúhlasil a žiadal ju zamietnuť. Vo svojom písomnom vyjadrení z 11.11.2020 uviedol, že žalovaný konal v dobrej viere, keď od O. P. a manželky G. odkúpil par. reg. CKN č. 3479, ktorí manželia boli zapísaní ako výluční vlastníci predmetnej nehnuteľnosti. Predmetná parcela bola zavkladovaná Správou katastra D. R. pod číslom V 228/01 až po súčasnosť je evidovaná na LV č. X, ako výlučné vlastníctvo Obce C. D. E.. Žalovaný pri uzatvorení kúpnej zmluvy vychádzal z údajov katastrálneho operátu, konal v dobrej viere a viac ako 10 rokov evidoval a mal v držbe spornú nehnuteľnosť ako svoje výlučné vlastníctvo, ktoré bude nevyhnutné pre realizáciu verejnoprospešných zámerov obce. Žalobcovia aspoň 14 rokov mali vedomosť o tom, že predmetná parcela bola odpredaná manželmi P. do výlučného vlastníctva žalovaného. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR zo 16.marca 2016 sp. zn. I. ÚS 549/2015-33, kde Ústavný súd poukázal z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti k novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery rovnaké postavenie pôvodného vlastníka a nového nadobúdateľa a prelomil zásadu nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t.j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko má sám. Okrem toho vzniesol žalovaný námietku premlčania vlastníckeho práva žalobcov podľa § 101 ods. 1/ Občianskeho zákonníka.
5. Žalobcovia prostredníctvom svojho právneho zástupcu k námietke premlčania vlastníckeho práva namietali, že všetky práva okrem vlastníckeho práva sa podľa § 100 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa premlčujú. K otázke vydržania uviedli, že je potrebné skúmať dobromyseľnosť držiteľa, ktorý pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. K vyjadreniu žalovaného o tom, že sa dozvedel o obsahu písomného oznámenia Správy katastra D. R. v roku 2006, resp. v roku 2007 doručením žaloby, tak v roku 2007 bol žalobcami podaný návrh o neplatnosť kúpnej zmluvy z 18.06.2001, ktorý návrh bol žalobcami 19.10.2007 vzatý späť.
6. Prvoinštančný súd poukázal na tvrdenia žalovaného, ktorý namietal, že by sa dozvedel o žalobe žalobcov z roku 2007, navyše žalovaný dňa 18.06.2001 uzavrel kúpnu zmluvu s manželmi P., ktorí boli uvedení na LV ako výluční vlastníci nehnuteľnosti, táto zmluva bola riadne zavkladovaná. Žalovaný bol počas celej doby držby dobromyseľný, pretože do podania žaloby nemal vedomosť o stanovisku správy katastra z roku 2006, ktoré nebolo žalovanému doručené. Podaním zo dňa 10.03.2021 právny zástupca žalobcov uviedol, že žalobca v 1) rade Q. B. zomrel dňa XX.XX.XXXX. Jeho dedičmi podľa uznesenia Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 16D/539/2021-28, D not 164/2021 zo dňa 05.08.2021 sa stali žalobca v 2) rade G. B., ako aj synovia A. B. a K. B.. Uznesením zo dňa 11.08.2021 súd pribral do konania dedičov po nebohom žalobcovi v 1) rade, a to žalobcu v 1) a v 3) rade. Na pojednávaní dňa 21.02.2022 právny zástupca žalobcov žiadal, aby súd pripustil zmenu petitu žaloby s poukazom na tú skutočnosť, že pôvodný žalobca v 1) rade zomrel a ako jeho právni nástupcovia do konania vstúpili žalobcovia v 1) a v 3) rade, preto bolo potrebné upraviť petit žaloby s poukazom na rozšírenie počtu žalobcov. Právny zástupca žalobcov žiadal, aby súd určil, že žalobcovia v 1) až v 3) rade sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v kat. úz. C. D. E., vedenej na LV č. X ako par. reg. C č. 3479/2 - záhrada o výmere 115 m2, každý v podiele 1/6 k celku. Uznesením zo dňa 21.02.2022 súd pripustil zmenu petitu žaloby v zmysle § 142 ods. 1 CSP.
7. Súd po vykonanom dokazovaní zistil, že dňa 05.06.1989 bola uzavretá kúpna zmluva medzi predávajúcimi M. G. a manželkou G., N. L. a kupujúcimi O. P. s manželkou G., N. C. a Q. B. s manželkou G., N. P.. Predmetná zmluva bola registrovaná bývalým Štátnym notárstvom pod číslom R-I-422/89. V zmysle bodu I. a bodu VIII. citovanej kúpnej zmluvy boli okrem spoločného dvora, a to par. č. 246, predmetom predaja aj par. č. 247 (neskôr prečíslovaná na par. č. 3481), dom so súpisným číslom XXX a par. č. 245/2 (prečíslovaná na par. č. 3479). Uvedené nehnuteľností nadobudli O. P. a manželka G. do bezpodielového spoluvlastníctva manželov v podiele 1/2 a Q. B. s manželkou G. do bezpodielového spoluvlastníctva manželov v podiele 1/2. Na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 18.06.2001 predávajúci O. P. a jeho manželka G. P. predali žalovanému, Obci C. D. E. okrem iných aj nehnuteľnosť, a to par. č. 3479 - záhrady o výmere 477 m2 vedenú na LV č. XXX pre kat. úz. C. D. E.. Geometrickým plánom č. 580-93 bol z par. č. 3479 vytvorené par. č. 3479/1 - záhrady o výmere 332 m2 a par. č. 3479/2 - záhrady o výmere 115 m2. Par. č. 3479/2 previedli manželia P. touto kúpnou zmluvou na žalovaného, keď tvrdili, že sú výlučnými vlastníkmi tejto nehnuteľnosti. Z oznámenia Správy katastra D. R. č. X-261/2006 z 23.08.2006 súd zistil, že boli zistené chyby v údajov operátu katastra nehnuteľnosti, konkrétne chyba v evidovaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré sú zapísané v liste vlastníctva číslo XXX v katastrálnom území C. D. E. a zároveň chyba v evidovaní vlastníckeho práva k pozemku k par. č. 3847/2 v katastrálnom území C. D. E.. Vykonaním šetrením bolo zistené, že evidované vlastnícke právo je v prípade par. č. 3479/1 a č. 3481 nesprávne, v rozpore s Kúpnou zmluvou č. R-I-422/89, v zmysle tejto zmluvy majú byť vlastníkmi predmetných nehnuteľností O. P. s manželkou G. v BSM v podiele 1/2 a Q. B. s manželkou G. v BSM v podiele 1/2. Zároveň bolo zistené, že Správa katastra nemôže vykonať opravu par. č. 3479/2 - záhrady o výmere 115 m2, ktorú par. previedli manželia P. kúpnou zmluvou z roku 2001 na žalovaného Obec C. D. E.. Z Kúpnej zmluvy zo dňa 18.06.2001 súd zistil, že predávajúci O. P. a G. P. previedli na kupujúceho Obec C. D. E. nehnuteľnosti, a to záhradu zameranú geometrickým plánom č. 580-93, ktorý bol úradne overený dňa 19.01.2001 pod č. 69/2001, a to parcelu CKN č. 3479/2 - záhrady o výmere 115 m2. Táto kúpna zmluva bola zaevidovaná Správou katastra D. R. pod č. V2281/01 dňa 14.09.2001.
8. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobou možno uplatniť pozitívne alebo negatívne určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je. Žalobcu však zaťažuje dôkazové bremeno, spočívajúce v povinnosti preukázať, že na určení právneho vzťahu alebo práva, v čase rozhodovania súdu, má naliehavý právny záujem. Tento bude spravidla daný v prípade, keď sa nemožno domáhať priamo plnenia a ak právne postavenie žalobcu by bez takéhoto určenia bolo neisté. Existencia naliehavého právneho záujmu je nezriedka mimoriadne zložitou nielen skutkovou, ale aj právnou otázkou, ktorej vyriešenie sa vždy odvíja od obsahu hmotnoprávnej úpravy. V prvom rade je pre existenciu naliehavého právneho záujmu nevyhnutné, aby rozhodnutie súdu bolo spôsobilé ovplyvniť právne postavenie žalobcu alebo toto postavenie aspoň ustáliť. Pokiaľ súdne rozhodnutie (výrok) priamo či nepriamo, pozitívne či negatívne žiadnym spôsobom neovplyvní právne postavenie žalobcu, pre takéto určenie nie je daný naliehavý právny záujem. Ako už bolo uvedené, naliehavý právny záujem nebude daný ani vtedy, ak už bolo právo žalobcu porušené a žalobca má možnosť domáhať sa priamo ochrany porušenia práv žalobou na plnenie. Právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 80 písm. c/ OSP (§ 137 písm. c/ CSP), musí byť naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné(ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho právne postavenie neistým (porovnaj R 17/1972). Za nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu, pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov; ak však určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu, je prípustná aj napriek tomu, že je možná(prípadne) i iná žaloba (viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 40/1996). Procesná povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha(žalobcu). Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce k sporu medzi účastníkmi a k potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že práve podaná žaloba je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši, t.j. odstraňuje neistotu vzťahu účastníkov konania alebo vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo 6. decembra 2012, sp. zn. 5 Cdo 31/2011).
9. V danom prípade súd prvej inštancie námietku premlčania nepovažoval za dôvodnú vzhľadom na skutočnosť, že žalobcovia sa domáhali určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorú nehnuteľnosť nadobudli do svojho vlastníctva kúpnou zmluvou z roku 1989. Navyše z ustanovenia § 100 ods. 2 OZ vyplýva, že sa premlčujú všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho práva, čo má ten praktický význam, že vlastnícke žaloby podľa § 126 OZ možno podať bez akéhokoľvek časového obmedzenia. Dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Prv, než sa súd zaoberal zisteným skutkovým stavom a jeho hodnotením z hľadiska hmotného práva, mal súd povinnosť sa v prvom rade vysporiadať s otázkou naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení podľa § 137 písm. c/ CSP. Predmetom konania je totiž určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v prospech žalobcov v 1) až v 3) rade. Súd prvej inštancie v tomto smere poukázal na výklad ustanovenia § 137 písm. c/ CSP, ktorý je uvedený v bode 16 odôvodnenia tohto rozsudku a na ustálenú rozhodovaciu prax súdov. Vo všeobecnosti možno skonštatovať, že pokiaľ žalovaný je zapísaný na určitom liste vlastníctva za vlastníka alebo spoluvlastníka nehnuteľnosti a žalobca je presvedčený o svojom vlastníkom práve, tak v takom prípade bezpochyby žaloba na určenie vlastníckeho práva v prospech žalobcu je tým správnym nástrojom, ktorý slúži na odstránenie spornosti medzi stranami. Súd mal za to, že žalobcovia na nimi požadovanom určení majú naliehavý právny záujem, pretože pretrváva právna neistota viažuca sa k ich vlastníckemu právu.
10. Žalobcovia sa domáhali určenia vlastníckeho práva k par. č. 3479/2 - záhrada o celkovej výmere 115 m2, ktorá sa nachádza v kat. úz. C. D. E. a je vedená na LV č. X, a to každý v podiele 1/6 k celku. V priebehu konania žalobcovia osvedčili naliehavý právny záujem na podaní tejto žaloby. Z predložených dôkazov žalobcami súd zistil, že v roku 1989, a to kúpnou zmluvou z 05.06.1989, ktorá bola uzavretá v Advokátskej poradni v Nových Zámkoch a registrovaná Štátnym notárstvom D. R., žalobca v 2) rade spolu s nebohým manželom Q. B. nadobudli do svojho bezpodielového spoluvlastníctva okrem iných aj par. č. 245/2, ktorá bola neskôr prečíslovaná na par. č. 3479 a rozdelená geometrickým plánom na parcely č. 3479/1 a č. 3479/2, a to v podiele 1/2 k celku. Kúpna zmluva bola riadne registrovaná, avšak chybným zápisom evidencie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zo strany operátu katastra nehnuteľnosti došlo k zápisu vlastníckeho práva výlučne v prospech O. P. a jeho manželky G. v bezpodielovom spoluvlastníctve v podiele 1/1. Manželia P. v roku 2001 previedli vlastnícke právo k par. č. 3479/2 na žalovaného, čo bolo preukázané z kúpnej zmluvy z 18.06.2001. Manželia P. odpredali nehnuteľnosť v celom rozsahu žalovanému, a to napriek tomu, že boli vlastníkmi týchto nehnuteľností len v podiele 1/2 k celku. Túto skutočnosť ozrejmila aj Správa katastra D. R. vo svojom oznámení z 23.08.2006, avšak práve z toho dôvodu, že došlo k prevodu vlastníckeho práva z pôvodných vlastníkov na nového vlastníka, nebolo možné zo strany katastrálneho úradu vykonať opravu chýb v evidovaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli zapísané na LV č. XXX v kat. úz. C. D. E.. Je však nepochybné, že kúpnou zmluvou z 05.04.1989 nadobudli pôvodní žalobcovia do svojho bezpodielového spoluvlastníctva v podiele 1/2 hore uvedené nehnuteľnosti, žalobcovia boli riadnymi vlastníkmi predmetných nehnuteľností, pričom mali výlučné právo so svojím vlastníckym právom slobodne nakladať. Fakt, že pre chybný zápis v evidencii nehnuteľnosti došlo k prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na žalovaného, nezakladá vlastnícke právo žalovaného k tejto nehnuteľnosti, pretože vlastnícke právo nadobudol od nevlastníka. Správne citoval žalovaný ustanovenie, podľa ktorého nemožno previesť na iného viac práv, ako má sám, teda manželia P. nemohli previesť na žalovaného vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ktorá im vlastnícky nepatrila. Neobstojí ani tvrdenie žalovaného, že došlo k vydržaniu vlastníckeho práva žalovaným, pretože žalovaný nemohol byť dobromyseľný pri vydržaní, keď mu bolo zrejmé z doručenej žaloby o neplatnosť kúpnej zmluvy z roku 2007, že nadobudol nehnuteľnosť od nevlastníka. V podstate v tomto prípade súd len potvrdil nadobudnutie vlastníckeho práva žalobcov z roku 1989, ktoré na základe chybného zápisu katastrálneho úradu bolo odňaté žalobcom. S poukazom na tieto skutočnosti súd žalobe v plnom rozsahu vyhovel, pretože žalobcovia preukázali hodnoverným spôsobom, že vlastnícke právo k par. č. 3479/2 v kat. úz. C. D. E. im patrí a že sú vlastníkmi tejto parcely v žalovaných podieloch.
11. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že v konaní plne úspešným žalobcom priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle § 262 ods. 1 a 2 CSP.
12. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný uvádzajúc, že žalovaný poukázal na to, že zásada nemo plus iuris môže byť prelomená zásadou bona fidei v zmysle záverov Ústavného
súdu SR uvedených v náleze I. ÚS 549/2015-33 zo dňa 16.03.2016. Žalovaný s poukazom na § 220 ods. 2 CSP konštatoval vágnosť odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie s tým, že nespĺňa požiadavky kladené na súd na rozhodnutie. Z doručenej žaloby nebolo možné podľa názoru žalovaného dôjsť k záveru, že zo žaloby o neplatnosti kúpnej zmluvy z roku 2007 mu malo byť zrejmé, že nadobudol vlastníctvo od nevlastníka. Žalobcovia aj od roku 2015 voči žalovanému argumentovali výlučne kúpnou zmluvou z roku 1987, ktorou nadobudli jednu polovicu spornej nehnuteľnosti, avšak z existencie predmetnej zmluvy nevyplýva jednoznačný záver, že v inkriminovanom období medzi rokmi 1989 a 2001 nemohli previesť svoj spoluvlastnícky podiel na manželov P.. Podľa názoru žalovaného boli splnené podmienky pre vydržanie spornej nehnuteľnosti. Navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
13. Žalobcovia 1/ až 3/ sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrili.
14. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie bolo potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP v spojení s § 391 ods. 1 CSP zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
15. Podľa § 137 písm. c/ CSP, žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.
16. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
17. Podľa § 391 ods. 1 CSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.
18. Podľa § 158 zák. č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku, na konanie o dedičstve je miestne príslušný súd, v ktorého obvode a) mal poručiteľ v čase smrti adresu trvalého pobytu, b) sa nachádza majetok poručiteľa, ak nie je daná príslušnosť podľa písmena a), c) poručiteľ zomrel, ak nie je daná príslušnosť podľa písmena a) alebo písmena b).
19. Podľa § 195 ods. 1 CMP, ak zaniklo manželstvo poručiteľa jeho smrťou alebo vyhlásením za mŕtveho, vyporiada sa bezpodielové spoluvlastníctvo manželov v konaní o dedičstve po poručiteľovi.
20. Podľa § 460 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa.
21. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda, aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Zásada iura novit curia totiž neznamená len, že súd pozná právo, ale že si je zároveň vedomý účinkov, ktoré právo v podobe, v ktorej ho súd aplikuje, vyvoláva vo vzťahu k procesnoprávnemu alebo hmotnoprávnemu postaveniu nositeľa práva na súdnu ochranu svojich práv (Nález ÚS SR I. ÚS 59/2000 zo dňa 20. 12. 2001).
22. Odvolací súd poukazuje na to, že v tomto spore sa pôvodne žalobca 1/ Q. B. a žalobkyňa 2/ G. B., domáhali určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Obaja zhodne tvrdili, že sú podielovými
spoluvlastníkmi (cez ich postavenie bezpodielových spoluvlastníkov) nehnuteľností, ku ktorým žiadali určiť vlastnícke právo. V priebehu konania žalobca 1/ zomrel dňa XX.XX.XXXX, pričom súd prvej inštancie svojím uznesením zo dňa 11. augusta 2021, č. k. 4C/59/2020-70 pribral do konania na strane žalobcov A. B. a K. B. v procesných pozíciách 1/ a 3/ (deti po žalobcovi 1/).
23. Odvolací súd konštatuje, že námietku premlčania súd prvej inštancie vyhodnotil správne.
24. Odvolací súd tiež konštatuje, že v tomto prípade zákon umožnil pôvodným žalobcom podať žalobu v tomto znení, pretože nebolo pochybností o tom, že mali naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Po smrti poručiteľa však v konaní musela vzniknúť otázka, či možno v celom rozsahu (okrem možnej úvahy o časti určenia vlastníctva k žalobkyni 2/ z jej postavenia tvrdeného vlastníctva) rozhodnúť v tomto spore o určení vlastníckeho práva vo vzťahu k právnym nástupcom po zomrelom pôvodnom žalobcovi 1/, pretože nastala skutočnosť, ktorej dôsledky (mortis causa) nerieši všeobecný súd určujúci vlastnícke právo, ale všeobecný súd určujúci dedičské právo. Navyše, povodní žalobcovia 1/ Q. B. a 2/ G. B. boli pred smrťou pôvodného žalobcu 1/ manželmi a do úvahy prichádzajú otázky dôsledkov zániku BSM na prebiehajúce konanie v zmysle správnosti žalobného návrhy a správnosti súdneho výrokového „vyporiadania“ v rozsudku.
25. Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. decembra 2010 sp. zn. 3 Cdo 154/2010, R 32/2011, ktorý vychádzal z predpokladu, že žaloba o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, je z hľadiska vymedzenia predmetu konania žalobou o určenie vlastníckeho práva k určitej (dosiaľ neprededenej) veci. Vlastnícke právo k veci, ktorá nebola predmetom dedičského konania po poručiteľovi, je možné určiť len vo vzťahu k osobe poručiteľa. Pokiaľ totiž príslušná vec nebola predmetom dedičského konania po poručiteľovi, v rámci ktorého by bolo určené, ktorý konkrétny dedič (resp. dedičia) sa stal vlastníkom predmetnej veci tvoriacej súčasť dedičstva, nemôže sa dedič domáhať všeobecnou určovacou žalobou [podľa § 80 písm. c) OSP (resp. teraz podľa § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok) určenia, že je vlastníkom predmetnej (neprededenej) veci. Na uvedenom nič nemení skutočnosť, že v zmysle § 460 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej aj "OZ") sa dedič stáva vlastníkom vecí patriacich do dedičstva ku dňu smrti poručiteľa. To, kto nadobudol veci (a iné majetkové hodnoty) patriace do dedičstva po poručiteľovi, je predmetom dedičského konania, nie konania o žalobe o určenie vlastníckeho práva. Pokiaľ určitá časť dedičstva nebola v rámci dedičského konania vyporiadaná, nemôže sa dedič domáhať na súde určenia, že je vlastníkom predmetnej veci. Preto, ak najvyšší súd vychádzal z predpokladu, že žaloba o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, je žalobou o určenie vlastníckeho práva k určitej (dosiaľ neprededenej) veci, nemohol dôjsť k inému záveru ako k tomu, že ide o určenie vlastníckeho práva osoby poručiteľa.
26. Naliehavý právny záujem v tomto prípade, a to už uvádza odvolací súd, neruší ani skutočnosť, že následne by muselo prebehnúť dedičské konanie, pretože bez toho by nebolo možné rozhodnúť o aspektoch dedenia prostredníctvom „deklaratórneho nadobudnutia vlastníctva“ určovacou žalobou k dedičom vystupujúcim ako strany sporu v konaní o určenie „ich“ vlastníckeho práva pred všeobecným civilným súdom (tak ako v tomto konaní).
27. Vzniká ale prednostne otázka správnosti žalobného petitu (pretože v žalobe prirodzene absentujú hmotnoprávne tvrdenia o právnom nástupníctve vo vzťahu k aktuálnym žalobcom 1/ a 3/), resp. otázka posudzovania dôsledkov pôvodne správne vyjadreného petitu žaloby žalobcami, pod vplyvom zmeny východísk v konaní v dôsledku úmrtia strany sporu, ktorú otázku posudzuje aj súd. Inými slovami, je treba v súčinnosti so stranou sporu, ktorá sa v súdnom konaní domáha svojho procesného nároku, náležite vyjadriť žalobnú žiadosť, a zareagovať tak na uvedenú zmenu. Treba tiež vziať do úvahy skutočnosť, že v konaní, v ktorom nastala zmena v podobe úmrtia strany sporu, čo má dosah aj na posudzovanie hmotnoprávneho stavu existencie manželstva a BSM v čase smrti pôvodného žalobcu 1/, je treba sa vysporiadať so správnosťou navrhovanej žalobnej žiadosti. Vzhľadom na procesnú zložitosť správnosti riešenia je tiež úlohou súdu prvej inštancie zachovať prístup k stranám sporu naplňujúci materiálny právny štát.
28. Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.
29. Odvolací súd poukazuje tiež na ďalší aspekt tohto konania a odvolací dôvod žalovaného vo vzťahu k jeho tvrdeniam o existencii okolnosti, ktorá znemožňuje žalobcom byť úspešnými v tomto konaní, pretože poukázal na nadobudnutie predmetných nehnuteľností v podiele, ktorý je predmetom tohto konania, v dobrej viere v roku 2001. Žalovaný poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 549/2015 zo dňa 16.03.2016 a jeho dobrú vieru pri nadobudnutí nehnuteľností v roku 2001, pričom v závere svojho vyjadrenia zo dňa 09.11.2020 konštatoval aj, že sa „domáha“ vydržania spornej nehnuteľnosti. Napokon z obsahu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že tento sa v závere bode 21 odôvodnenia zaoberal výlučne vydržaním žalovaného. Odvolací súd teda primárne pre vyjasnenie aké rozhodujúce prostriedky procesnej obrany ponúkol žalovaný súdu konštatuje, bude potrebné, aby súd prvej inštancie zmysle § 150 ods. 2 Civilného sporového poriadku (resp. predtým odstraňovaním vád určitosti tvrdení žalovaného) zistil, aké boli vlastne rozhodujúce tvrdenia žalovaného. Je treba povedať, že vyššie uvedený nález posudzoval samostatnú otázku možnosti nadobudnutia veci na základe existencie dobrej viery aj bez ohľadu na vydržanie, a preto tvrdenia žalovaného smerujúce k dobrej viere pri nadobudnutí nehnuteľností v roku 2001 a taktiež tvrdení o vydržaní vytvorili dva okruhy otázok, ktoré bolo potrebné v konaní riešiť.
30. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na ďalší nález Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 510/2016 zo dňa 19.01.2021, ktorého právne veta znie, že „Materiálna publicita údajov katastra nehnuteľností je vyvrátiteľná a podmienená tým, či sa v konkrétnom prípade nepreukáže nesúlad údajov katastra so skutočným stavom. S touto okolnosťou musí byť opatrný nadobúdateľ uzrozumený, preto iba viera nadobúdateľa v správnosť údajov v katastri nestačí na prelomenie zásady nemo plus iuris. De lege lata vychádza náš právny poriadok z predpokladu, že ak zákon neustanoví inak, nikto nemôže previesť na iného vlastnícke právo, ktorým sám nemôže disponovať“. V ďalšom postupe teda bude potrebné sa vysporiadať nielen s otázkou spôsobu vzniku
31. Podľa § 150 ods. 2 CSP, na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia.
32. Odvolací súd v závere uvádza, že pre vecný úspech žaloby bolo (je) potrebné súdom prvej inštancie posudzovať otázku, či v minulosti pôvodní žalobcovia 1/ Q. a 2/ G. B. vôbec nadobudli vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnosti (tak ako tvrdili) kúpnou zmluvou v roku 1989 (iné tvrdenia nadobudnutia vymedzené pôvodnými žalobcami neboli), ktorá nebola zapísaná chybou katastra do evidencie a ak po posúdení súdom prvej inštancie na základe samotnej zmluvy a nezapísania zmeny vlastníctva do katastra toto vlastnícke právo napokon nadobudli, či ho nestratili existenciou iných skutočností (v podobe tvrdenej dobrej viery pri kúpnej zmluve z roku 2001, resp. vydržania žalovaným) tvrdenými žalovaným. Ak prvá otázka nebude zodpovedaná pozitívne, nie je dôvod posudzovania druhej otázky, pretože v tomto konaní sa výrokovo neurčuje vlastnícke právo žalovaného.
33. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v zmysle § 396 ods. 3 CSP.
34. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta Civilného sporového poriadku v spojení s § 3 ods. 9 posledná veta zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).