Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6CoKR-4-2020.pdf
PDF · 152.59 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoKR/4/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mareka Kohúta a sudcov JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Andreja Radomského, v právnej veci žalobcu: GRABAN, TORMA & PARTNERS s.r.o., so sídlom Kováčska 53, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 730 564, proti žalovanému: Slovenská správcovská a reštrukturalizačná, k.s., so sídlom Horná 23, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 44 088 833, správca konkurznej podstaty úpadcu Š T I CH spol. s r.o. v konkurze, so sídlom Čulenova 3, 066 01 Humenné, IČO: 36 471 127, o určenie popretej pohľadávky, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 1Cbi/32/2016-43 zo dňa 6.7.2017 v spojení s dopĺňacím rozsudkom 1Cbi/32/2016-102 zo dňa 11.12.2019 a opravným uznesením 1Cbi/32/2016-94 zo dňa 15.5.2019, takto jednohlasne
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom a opravným uznesením.
Žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom uložil povinnosť žalobcovi zaplatiť trovy konania žalovanému s tým, že o výške tejto náhrady bude v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
2. V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobným návrhom súdu doručeným dňa 19.9.2016 domáhal toho, aby súd určil, že pohľadávka žalobcu proti úpadcovi vo výške 364,61 eur je nesporná čo do výšky a pravosti ako pohľadávka proti konkurznej podstate v konkurze vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 1K/81/2014, pričom právnym dôvodom tejto pohľadávky je právo na náhradu trov konania, ktoré žalobcovi vzniklo na základe právoplatného uznesenia Okresného súdu Košice II, č. k. 36Cb/257/2015 zo dňa 17.5.2016. Zároveň žalobca žiadal, aby súd zaviazal žalovaného nahradiť trovy konania.
3. V odôvodnení žaloby žalobca uviedol, že spoločnosť Europrojekt Alfa 1 SK, s.r.o. so sídlom Toryská 5, 040 11 Košice, IČO 35 775 351 (ďalej aj ako „postupca“) postúpila svoju pohľadávku vo výške 364,61 EUR spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia priznaných Uznesením Okresného súdu Košice II č. k. 36Cb/257/2015- 32 zo dňa 17.5.2016 na spoločnosť GRABAN, TORMA & PARTNERS s.r.o., so sídlom Kováčska 53, 040 01 Košice, IČO: 36 730 564 (ďalej aj ako „postupník“) a to zmluvou o postúpení zo dňa 16.9.2016. Postupca zastúpený žalobcom dňa 22.8.2016 uplatnil pohľadávku vzniknutú z titulu neuhradenia trov konania, ako pohľadávku proti podstate voči úpadcovi, spoločnosti Š T I CH spol. s.r.o. v konkurze na majetok úpadcu pod sp. zn. 1K/81/2014. Žalovaný (správca) oznámením zo dňa 30.8.2016 neuznal právny dôvod ani výšku uplatnenej pohľadávky proti podstate vo výške 364,61
eur. Žalobca na základe rozhodnutí NS SR, ktoré citoval vo svojej žalobe, má za preukázané, že konanie vedené na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 36Cb/257/2015 o zaplatenie sumy vo výške 1.916,17 eur s príslušenstvom iniciované žalovaným na základe ktorého, bolo vydané uznesenie, ktoré je právnym titulom vzniku pohľadávky žalobcu proti podstate nie je konaním spadajúcim do definície konania súvisiaceho s konkurzom v zmysle ustanovenia § 100 ods. 2 písm. a) zákona č. 7/2005 Z. z.
- o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov ( ďalej len „ZKR“ ). A teda na trovy z tohto konania nie je možné aplikovať ustanovenie § 100 ods.2 písm. a/ ZKR. Žalobca ďalej uviedol, že predmetnú pohľadávku treba posúdiť ako pohľadávku proti všeobecnej podstate definovanú v zmysle ustanovenia § 87 ods. 2 písm. m) ZKR, a teda ako ostatné pohľadávky proti podstate, ktoré za pohľadávky proti podstate označuje tento zákon. Z uspokojenia sú vylúčené iba trovy účastníkov konania, ktoré im vznikli účasťou v konkurzom konaní a v konaniach súvisiacich s týmto konaním. Pri použití výkladu argumentum a contratio, z uvedeného ustanovenia vyplýva, že z uspokojenia nie sú vylúčené trovy konania, ktoré vznikli v konaniach nesúvisiacich s konkurzom, iniciované správcom konajúcim za úpadcu. Zákonodarca formuláciu v ustanovení § 100 ods. 2 písm. a) nepoužil náhodne, keď užšie vymedzil okruh konaní, z ktorých trovy konania nie je možné uspokojiť. Nepriamo tým označuje konania, z ktorých trovy konania majú byť označené ako ostatné pohľadávky proti podstate. Ak by takýto úmysel nemal, formuloval by predmetné sporné ustanovenie jednoducho a to napríklad tak, že z uspokojenia sú vylúčené trovy konania, v ktorých vystupuje správca. Na základe uvedenej argumentácie, je žalobca presvedčený, že je nutné prizerať na charakter konania, v ktorom bola priznaná náhrada trov konania, rovnako ako aj na logický a gramatický výklad dotknutých ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Len správny výklad precízne definovaných ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii limituje možnosti správcu v iniciovaní súdnych konaní, len na opodstatnené konania a zakladá vyváženosť a právnu istotu medzí veriteľmi a správcom konajúcim za úpadcu.
4. Žalovaný sa podaním doručeným súdu dňa 25.11.2016 vyjadril k žalobe, pričom uviedol, že pohľadávka proti podstate je hmotnoprávne vždy pohľadávkou voči úpadcovi, nie voči správcovi, preto túto nie je možné uplatňovať a vymáhať voči správcovi, a to ani v prípade trov, ktoré vzniknú účastníkom v konaniach, v ktorých správca vystupuje namiesto úpadcu, resp. ktoré boli vyvolané žalobami podanými správcom, resp. voči správcovi. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný poukazuje na skutočnosť, že nie je nositeľom pasívnej vecnej legitimácie. V zmysle vyššie uvedeného je žalovaný toho právneho názoru, že podaná žaloba je podaná voči nesprávnemu subjektu, pričom pokračovanie v tomto konaní by bolo v rozpore s ust. § 61 a 62 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ako „CSP“) s poukazom na ust. § 161 ods. 1 a ods. 2 CSP, nakoľko ak strana nemá procesnú subjektivitu, súd konanie zastaví. Žalovaný ďalej uviedol, že konanie, na základe ktorého predmetná pohľadávka vznikla sa považuje za konanie súvisiace s konkurzom. Podľa širšej koncepcie možno za konania súvisiace s konkurzom považovať každé občianskoprávne súdne konanie, ktorého predmetom je rozhodovanie o spore vyplývajúcom z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pričom ide o hmotnoprávne vzťahy majetkovej povahy, a tieto z hľadiska ich predmetu, obsahu alebo subjektu majú nejaký vzťah k prebiehajúcemu konkurznému konaniu. Súvisiacimi konaniami môžu byť akékoľvek konania o splnenie povinnosti, ktorá vyplýva zo zákona, z právneho vzťahu alebo z porušenia práva, alebo o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je o to naliehavý právny záujem. Podľa užšej koncepcie možno za konania súvisiace s konkurzom považovať len tie sporové konania, v ktorých sa rozhoduje o hmotnoprávnych právach a povinnostiach vyplývajúcich zo ZKR, príp. tiež z iných právnych predpisov, ktoré osobitným spôsobom upravujú práva a povinnosti účastníkov týchto právnych vzťahov pre prípad konkurzu, príp. úpadku. Žalovaný ako správca úpadcu postupujúc v súlade s ust. § 86 ods. 2 ZKR je povinný uplatňovať a brániť všetky majetkové práva, ktoré tvoria podstatu, tzn. že je povinný uplatňovať práva tak, aby nedošlo k ich premlčaniu, preklúzii, prípadne ich nevymožiteľnosti, resp. bráni tieto práva tak, aby ich v dôsledku procesných postupov nestratil. Samotný ZKR rozlišuje bežné pohľadávky, ktoré sa v konkurze uplatňujú prihláškou a pohľadávky proti podstate, ktoré sú svojou podstatou nákladmi konkurzu a ktoré sa uplatňujú bežným spôsobom u správcu. Zákonodarca pokladal za dôležité uviesť, že pohľadávkou proti podstate je iba taká pohľadávka, ktorú zákon za pohľadávku proti podstate výslovne označuje. Ide o pohľadávky, ktoré sú definované v ust. § 87 ods. 2 písm. a) až m), resp. pohľadávky, ktoré za pohľadávky proti podstate zákon označuje na iných miestach (napr. ust. § 21 ods. 3 ZKR, ust. § 45 ods. 6 ZKR, ust. § 78 ods. 5 ZKR). Pohľadávku, ktorá síce hmotnoprávne vznikla počas konkurzu, no nie je zákonom označená za pohľadávku proti podstate, alebo o ktorej ako o pohľadávke proti podstate nerozhodne súd (ust. § 78 ods. 5 ZKR), nemožno považovať za pohľadávku proti podstate. Pokiaľ ide o trovy konania v konkurzom konaní, vo všeobecnosti platí pravidlo, že z uspokojenia v konkurze sú vylúčené nielen trovy účastníkov konania,
ktoré im vznikli účasťou v konkurznom konaní, ale aj trovy účastníkov, ktoré im vznikli účasťou v konaniach súvisiacich s konkurzným konaním, ak ZKR neustanovuje inak. Výnimkou z tohto pravidla je ust. § 78 ods. 5 ZKR, podľa ktorého trovy konania o vylúčení majetku zo súpisu z titulu excindačnej žaloby sú podľa rozhodnutia súdu pohľadávkou proti dotknutej podstate. Ak by mal zákonodarca úmysel vymedziť okruh konaní, z ktorých trovy konania majú byť označené ako pohľadávky proti podstate, vymedzil by ich priamo v niektorom z ustanovení ZKR tak, ako je to v prípade ust. § 78 ods. 5 ZKR. Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že o priznanom nároku žalobcu (náhrada trov konania) bolo rozhodnuté uznesením Okresného súdu Košice II, č.k. 36Cb/257/2015-32 zo dňa 17.5.2016 v zmysle ust. § 146 ods. 2 prvá veta a § 149 ods. 1 O.s.p.. Konajúci súd v predmetnom uznesení rozhodol len o povinnosti žalovaného nahradiť trovy konania, pričom je potrebné poukázať na skutočnosť, že súd nerozhodol o tom (a ani žalobcom nebolo žiadané), aby trovy konania boli považované za pohľadávku proti podstate v zmysle ust. § 87 ZKR. Vzhľadom na skutočnosť, že za pohľadávku proti podstate možno považovať len takú pohľadávku, ktorá je výslovne ustanovená v ust. § 87 ZKR, alebo o ktorej ako o pohľadávke proti podstate rozhodol súd (ust. § 78 ods. 5 ZKR), žalovaný predmetnú pohľadávku žalobcu nemohol pri dodržaní odbornej starostlivosti uznať za pohľadávku proti podstate, a to aj napriek skutočnosti, že vznikla po vyhlásení konkurzu.
5. Žalobca si ešte ako právny zástupca spoločnosti Europrojekt Alfa 1 SK, s.r.o. uplatnil u žalovaného ako správcu úpadcu pohľadávku proti podstate podaním označeným ako „uplatnenie pohľadávky proti podstate“ zo dňa 22.8.2016. Žalovaný podaním označeným ako „oznámenie o neuznaní uplatnenej pohľadávky proti podstate“ zo dňa 30.8.2016 neuznal právny dôvod a ani výšku uplatnenej pohľadávky proti podstate vo výške 364,61 eur. Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 16.9.2016 postúpila spoločnosť Europrojekt Alfa 1 SK, s.r.o. predmetnú pohľadávku na spoločnosť GRABAN, TORMA & PARTNERS s.r.o., teda na žalobcu.
6. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní mal za preukázané, že predmetná pohľadávka je pohľadávkou, ktorá vznikla na základe konania, ktoré sa považuje za konanie súvisiace s konkurzom a preto je v zmysle § 100 ods. 2 písm. a) ZKR vylúčená z uspokojenia v konkurze. Súd sa v tomto konaní stotožnil aj s právnym názorom žalovaného, že predmetná pohľadávka nie je pohľadávkou proti podstate, keďže nie je pohľadávkou, ktorú ZKR v § 87 vyslovene ako pohľadávku proti podstate označuje. Správca teda konal správne, ak predmetnú pohľadávku poprel a preto na základe vyššie uvedeného súd žalobu v celom rozsahu zamietol.
7. V prejednávanej veci súd prvej inštancie aplikoval ustanovenia § 87 ods. 1, 2, 7, 8, § 100 ods. 1, 2 všetko ZKR.
8. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP, keďže súd žalobu v celom rozsahu zamietol a teda žalovaný mal vo veci plný úspech, preto mu súd priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
9. Proti tomuto rozsudku ako celku podal žalobca včas odvolanie z dôvodov uvedených v ustanovení § 365 ods. 1 písm. d) a h) CSP.
10. Podľa žalobcu súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nezdôvodnil z akého dôvodu považuje sporné konanie za konanie súvisiace s konkurzom a nevyvrátil argumenty žalobcu podložené rozhodnutiam Najvyššieho súdu SR 6Ndc 25/2011 a 5Ndob 19/2012.
11. Podľa žalobcu je nevyhnutné zohľadniť, že pojem „konanie súvisiace s konkurzom“ v súvislosti s vylúčením niektorých pohľadávok z uspokojenia v zmysle ustanovenia § 100 ZKR nie je v žiadnom ustanovení ZKR bližšie definovaný. ZKR v ustanovení § 47 ods. 1 a 4 používa na označenie všetkých konaní spojenie „súdne a iné konania, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi“. Týmto pojmom zákonodarca označil všetky konania týkajúce sa majetku úpadcu. Je teda podľa žalobcu možné tvrdiť, že úmyslom zákonodarcu bolo vymedziť v § 47 a § 100 ZKR množiny konaní, ktoré nie sú obsahovo identické, čo je dôvodom, prečo v ustanovení § 100 ZKR nenachádza spojenie „súdnych a iných konaní, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu patriaceho úpadcovi“, prípadne by zákonodarca zaviedol iný vhodný pojem v § 47 ZKR a v § 100 ZKR. Vyššie uvedené tvrdenia, že pojmy „súdne a iné konania, ktoré sa týkajú majetku podliehajúceho konkurzu“ a „konania súvisiace s konkurzom“ nie sú identické, podľa žalobcu potvrdzuje početná rozhodovacia prax Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, a to napríklad v rozhodnutiach 5Ndc 12/2011, 5Ndob 2/2012, 5Ndob 19/2012, z ktorých vyplýva povinnosť príslušného súdu vždy skúmať, či dané konanie súvisí s konkurzom. V súlade s uvedeným má žalobca za to, že zákonodarca rozlišuje medzi trovami konania súvisiaceho s konkurzným konaním a trovami konania, ktoré s konkurzným konaním nesúvisí. Pre určenie, že pohľadávka je vylúčená z uspokojenia je nutné preukázať, či spadá do množiny konaní súvisiacich s konkurzom. Zo zákona, dôvodovej správy, či odborných komentárov k ZKR podľa žalobcu jasne vyplýva, že pod pojmom konania súvisiace s konkurzom je možné zaradiť výlučné tzv. incidenčné konania. Podľa žalobcu § 102 ods. 2 písm. a) ZKR je nutné vykladať reštriktívne a teda vylúčenie trov konania sa v zmysle tohto ustanovenia vzťahuje iba na trovy tzv. incidenčných konaní a nie na trovy konaní, pre ktorých začatie nie je nutnou podmienkou predchádzajúce začatie a trvanie konkurzného konania. Žalobcom prezentované závery potvrdzuje rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 10.9.2009, č. C-292/08 vo veci German Graphische Mashinen GmbH proti Alice van der Schee (správkyňa konkurznej podstaty), kde je konštatované „...samotná skutočnosť, že správca konkurznej podstaty je účastníkom konania, nepostačuje na to, aby konanie začaté pred krajským súdom mohlo byť kvalifikované ako konanie vplývajúce priamo z konkurzu a úzko súvisiace s likvidáciou majetku“. Európsky pohľad na predmetnú problematiku akceptoval aj NS SR, ktorý v rozhodnutí zo dňa 13.11.2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 6Ndc 25/2011 konštatoval, že „Za konania súvisiace s konkurzom možno považovať sporové konania, v ktorých sa rozhoduje o hmotnoprávnych právach a povinnostiach vyplývajúcich zo ZKV, resp. ZKR, prípadne z iných právnych predpisov, ktoré osobitným spôsobom upravujú práva a povinnosti účastníkov týchto právnych vzťahov pre prípad konkurzu, resp. úpadku“. Rovnako ako aj rozhodnutie NS SR zo dňa 26.6.2012 v konaní vedenom pod sp. zn. 5Ndob 19/2012 v jednoduchosti konštatuje záver, že „Za spor vyvolaný konkurzom a vyrovnaním treba považovať spor, ktorému by - nebyť konkurzu - nedošlo (napr. tzv. incidenčné spory). Súhrnný výpočet konaní vyvolaným konkurzom v zmysle ZKR ponúkol NS SR v uznesení zo dňa 9.11.2011 v konaní pod sp. zn. 6Ncd 33/2011, kedy uviedol, že za konania vyvolané konkurzom môžeme považovať výhradne konania o určenie právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky, poradia, zabezpečenia zabezpečovacím právom alebo poradia zabezpečovacieho práva popretej pohľadávky, konanie o vylúčenie veci zo súpisu konkurznej podstaty, resp. konanie o vylúčení majetku zo súpisu, osobitne aj konanie o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov v zmysle § 26 ZKV, resp. § 53 nasl. ZKR, prípadne aj konanie o žalobe na určenie neúčinnosti reštrukturalizačného plánu, konanie o náhradu škody vzniknutej porušením povinnosti správcu.
12. Z uvedeného podľa žalobcu je možné vyvodiť, že ak žaloba predstavuje autonómnu vôľu, ktorá nie je založená na konkurznom práve a nevyžaduje si začatie takéhoto typu konania, samotná skutočnosť, že správca konkurznej podstaty je účastníkom konania nepostačuje na to, aby toto konanie mohlo byť kvalifikované ako konanie vyplývajúce priamo z konkurzu alebo konanie s ním súvisiace.
13. Žalobca mal za dostatočne preukázané, že konanie vedené na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 36Cb/257/2015 o zaplatenie sumy vo výške 1.916,17 eur s príslušenstvom iniciované žalovaným, na základe ktorého bolo vydané uznesenie, ktoré je právnym titulom vzniku pohľadávky žalobcu proti podstate nie je konaním spadajúcim do definície „konania súvisiace s konkurzom“ v zmysle ustanovenia § 100 ods. 2 písm. a) ZKR, a teda na trovy v tomto konaní nie je možné aplikovať ustanovenie § 100 ods. 2 písm. a) ZKR.
14. Žalobca mal za to, že súd prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a predmetnú pohľadávku treba posúdiť ako pohľadávku proti všeobecnej podstate definovanú v zmysle § 87 ods. 2 písm. m) ZKR, a teda „ostatné pohľadávky proti podstate, ktoré za pohľadávky proti podstate označuje tento zákon“. S poukazom na vyššie uvedené je preto podľa žalobcu zrejmé, že z uspokojenia sú vylúčené iba trovy účastníkov, ktoré im vznikli účasťou v konkurznom konaní a v konaniach súvisiacich s týmto konaním. Pri použití výkladu argumentum a contrario z uvedeného ustanovenia vyplýva, že z uspokojenia nie sú vylúčené trovy konania, ktoré vznikli v konaniach nesúvisiacich s konkurzom, iniciované správcom konajúcim za úpadcu. Zákonodarca formuláciu ustanovení § 100 ods. 2 písm. m) nepoužil náhodne, keď užšie vymedzil okruh konaní, z ktorých trovy konania nie je možné uspokojiť. Nepriamo tým označuje konania, z ktorých trovy konania majú byť označené ako ostatné pohľadávky proti podstate. Ak by takýto úmysel podľa žalobcu formoval by predmetné sporné ustanovenie jednoduchšie, a to napríklad tak, že z uspokojenia sú vylúčené trovy konania, v ktorých vystupuje správca.
15. Zo strany žalovaného bola predmetná pohľadávka (na základe právoplatného vykonateľného súdneho rozhodnutia) popretá čo do dôvodu a výšky. Takýto postup zo strany žalovaného žalobca považoval za odmietnutie spravodlivosti. Podľa názoru žalobcu nemá žalovaný ako správca konkurznej podstaty právo poprieť práva právoplatne priznané súdnym rozhodnutím, nakoľko by sa tým de facto stala akýmsi „opravným“ sudcom s možnosťou neakceptovať právoplatné súdne rozhodnutie. V zmysle § 226 CSP je pritom právoplatnosť vlastnosť súdneho rozhodnutia, ktorá spôsobuje záväznosť a zásadnú nezmeniteľnosť rozhodnutia. Z pohľadu žalobcu ide o svojvoľné nezákonné rozhodnutie správcu, ktorým zbavuje žalobcu jeho právoplatne nadobudnutých práv, nakoľko bráni žalobcovi ich riadnom uplatnení a žalobca nemá žiaden iný zákonný spôsob ako si tieto práva uplatniť. Žalobca si uplatnil pohľadávku, ktorá mu bola priznaná právoplatným a vykonateľným súdnym rozhodnutím z čoho vyplýva, že žalovaný nemá žiadny relevantný dôvod ani právo na spochybnenie jej dôvodu a výšky. Žalobca bol nútený zvoliť postup uplatnenia svojej pohľadávky v súlade s ustanovením § 87 ods. 7 ZKR, podľa ktorého sa pohľadávka proti podstate uplatňuje u správcu, a to z dôvodu, že táto vznikla po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu. Iný spôsob na jej uplatnenie neexistuje. Žalobca mal za to, že v rozpore so základnými zásadami právneho štátu, kde jedno z nich je rovnosť účastníkov súdneho konania, ak by zákonná úprava umožňovala správcovi iniciovať akékoľvek súdne konanie (bez ohľadu na následky a dôsledky tým spojené tretím osobám) a zároveň by neumožňovala protistrane, v prípade jej úspechu v takomto konaní, efektívne pristúpiť k uplatneniu pohľadávky, ktorá jej takýmto postupom správcu vznikla.
16. Zároveň žalobca namietal nesprávne právne posúdenie nároku žalovaného na náhradu trov konania, keď tento má nielen právnické vzdelanie a pre možnosť vykonávať činnosť správcu konkurznej podstaty, musí mať aj osobitnú správcovskú skúšku. Podľa žalobcu je nepochybné, že je schopný samostatne hájiť svoje práva v incidenčnom konaní, preto trovy právneho zastúpenia nemožno považovať za účelne vynaložené a pri rozhodovaní o trovách konania malo byť aplikované ustanovenie § 257 CSP, keďže existujú dôvody hodné osobitného zreteľa pri nepriznaní nároku žalovaného na náhradu trov incidenčného konania. O to viac má súd takto rozhodnúť, keď na strane druhej sú prípadne trovy žalobcu v incidenčnom konaní v zmysle ustanovenia § 100 ods. 2 ZKR vylúčené z uspokojenia v konkurze. Prejednávaná vec sa nevyznačuje osobitnou právnou problematikou alebo zložitosťou, ktorú by žalovaný ako správca konkurznej podstaty nemusel ovládať, a pre ktorú by bolo možné uvažovať o zastúpení správcu advokátom a vynakladať ďalšie náklady na právne zastúpenie advokátskou kanceláriou. Žalobca mal za to, že zo strany žalovaného sa v uvedenom prípade jedná o bezdôvodné navyšovanie trov konania.
17. Poukazujúc na uvedené mal žalobca za to, že súd prvej inštancie nedostatočne nesprávne posúdil právny stav, nesprávne vyhodnotil jednotlivé dôkazy, neporovnal ich vo svojej súvislosti a ich posúdenie náležite neodôvodnil. Z predmetného rozhodnutia nie je zrejmé akým spôsobom dospel k aplikácii ním vybraných právnych predpisov a následne ich rozhodnutiu.
18. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd v súlade s ustanovením § 389 a § 391 CSP rozsudok okresného zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alebo, aby tento zmenil a určil, že pohľadávka je nesporná, čo do výšky a pravosti a zároveň priznal žalobcovi nárok na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
19. Žalovaný považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné a neopodstatnené a v celom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý považoval za vecne správny.
20. Žalovaný má za to, že o nespravodlivý súdny proces by išlo iba v prípade, ak by súd vyhodnotil dôkazy svojvoľne, bez právneho základu, ak by rozhodnutie spočívalo v protirečivom hodnotení dôkazov. Ak žalobca nepreukázal, že by súd porušil právo na spravodlivý proces, nakoľko iba skutočnosť, že žalobca sa s právnym názorom súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru, že súdne konanie nie je spravodlivé. Súd vykonal dokazovanie žalobou, vyjadreniami strán, zmluvou o postúpení pohľadávky, oznámením o neuznaní uplatnenej pohľadávky proti podstate, ako aj ďalším spisovým materiálom. Za ďalší spisový materiál možno považovať aj dôkazné prostriedky, ktoré predložil súdu žalobca. Z uvedené podľa žalovaného vyplýva, že súd sa oboznámil so všetkými skutočnosťami, ktoré počas konania vyšli najavo. Podľa žalobcu súd v odôvodnení rozsudku uviedol všetky skutočnosti, ktoré viedli k jeho vydaniu, preto možno konštatovať, že odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) neexistuje.
21. Pohľadávka z titulu trov konania na základe uznesenia Okresného súdu Košice, ktorú si žalobca uplatňuje v konkurznom konaní, je podľa žalovaného v zmysle § 100 ods. 2 ZKR z uspokojenia vylúčená. Konanie o zaplatenie je podľa žalovaného konaním súvisiacim s konkurzom a súd použil na rozhodnutie správnu právnu normu. Aj žalobca sám v žalobe o určenie pohľadávky zo dňa 16.9.2016 poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Ndc/12/2011 zo dňa 13.11.2011, a to, že „za konanie súvisiace s konkurzom možno považovať sporné konania, v ktorých sa rozhoduje o hmotnoprávnych právach a povinnostiach vyplývajúcich zo ZKV alebo ZKR, prípadne z iných právnych predpisov, ktoré osobitným spôsobom upravujú práva a povinnosti účastníkov týchto právnych vzťahov pre prípad konkurzu, prípadne úpadku“. Z uvedeného podľa žalovaného jasne vyplýva, že konanie o zaplatenie je konaním súvisiacim s konkurzom. Rozsah pojmu konania súvisiaci s konkurzom je širší než pojem konanie vyvolané konkurzom. Za konanie vyvolané konkurzom sa považuje konanie o určenie pravosti výšky a popretej pohľadávky, konanie o určenie právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky, poradia zabezpečenia popretej pohľadávky, konanie o určenie právneho dôvodu vymáhateľnosti, výšky, poradia, zabezpečenia popretej pohľadávky, konanie o vylúčenie popretej pohľadávky, o vylúčenie zo súpisu majetku a pod. Konanie súvisiace s konkurzným konaním je však pojmom rozsiahlejším. Podľa širšej koncepcie možno za konanie súvisiace s konkurzom považovať každý občianskoprávny spor, ktorého predmetom je rozhodovanie o spore vyplývajúcom z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pričom ide o hmotnoprávne vzťahy majetkovej povahy (§ 1 ZKR) a títo z hľadiska ich predmetu, obsahu alebo subjektu majú nejaký vzťah k prebiehajúcemu konkurznému konaniu. Je pritom nepodstatné v akom právnom predpise sú práva a povinnosti hmotnoprávnej povahy obsiahnuté.
22. Vyhlásením konkurzu prechádza právo nakladať s majetkom úpadcu na správcu spolu s oprávneným konať vo veciach týkajúcich sa tohto majetku. Správca úpadcu má právo iniciovať po vyhlásení konkurzu súdne konania, ktoré sa týkajú majetku podliehajúcemu konkurzu. Pohľadávka vznikla z titulu trov konania o zaplatenie, v rámci ktorého žalovaný podal žalobu o zaplatenie sumy 1.916,17 eur. Vzhľadom k tomu, že konaním súvisiacim s konkurzom môže byť akékoľvek konanie o splnenie povinnosti, ak súvisí s konkurzným konaním a s poukazom na skutočnosť, že suma z konania o zaplatenie by v prípade zaplatenia predstavovala majetok úpadcu v konkurznom konaní, je podľa žalovaného možné jednoznačne stanoviť, že konanie o zaplatenie je konaním súvisiacim s konkurzným konaním. O uvedenom sa vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý v odôvodnení uznesenia č.k. 1Nod 5/2012 zo dňa 22.2.2012 konštatuje cit.: „V predmetnej veci podal správca ako žalobca proti žalovanému návrh na vydanie platobného rozkazu o zaplatenie 139,07 eur s príslušenstvom. Dlh mal vzniknúť z dôvodu neuhradených faktúr za dodávku tepla a studenej vody v zmysle kúpnej zmluvy za predaj a kúpu tepla a studenej vody uzavretej medzi spoločnosťou G. spol. s r. o. v konkurze a žalovaným. Predmetné konanie je teda konaním po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu, v ktorom správca ako žalobca vymáha plnenie z konkurznej podstaty úpadcu, a teda predmet konania sa týka majetku patriaceho do konkurznej podstaty úpadcu. Na základe uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v prejednávanej veci ide o spor súvisiaci s konkurzným konaním na majetok žalobcu“.
23. Na základe vyššie uvedených skutočností mal žalovaný za to, že súd aplikoval správnu právnu normu podľa ustanovenia § 100 ods. 1 písm. a) ZKR a rovnako správne aplikoval aj jej obsah. Žalovaný zároveň poukazuje na ustanovenie § 87 ods. 2 ZKR, podľa ktorého za pohľadávku proti podstate možno označiť iba takú pohľadávku, ktorá je explicitne uvedená v tomto ustanovení. Žalovaný v súlade s uvedeným pohľadávku žalobcu nemohol pri dodržaní odbornej starostlivosti uznať za pohľadávku proti podstate, a to aj napriek skutočnosti, že vznikla po vyhlásení konkurzu.
24. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
25. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného zotrval na svojich stanoviskách uvedených v odvolaní, keď mal za to, že z odôvodnenia rozsudku nie je vôbec zrejmé najmä to, prečo mal súd za preukázané, že judikovaná pohľadávka, ktorá vznikla sa považuje za pohľadávku z konania súvisiacou s konkurzov, keďže žalobcom predložená judikatúra hodnotila dané konanie inak a nepovažuje sa za pohľadávku proti podstate. Podľa žalobcu žalovaný poukazuje na zákonné ustanovenia ZKR z čoho bez bližšieho vysvetlenia implikuje závery o tom, že sporné konanie je konaním súvisiacim s konkurznom. V žiadnej časti svojho vyjadrenia však žalovaný nevyvrátil argumentáciu žalobcu prezentovanú v odvolaní,
rovnako ako sa nevyjadruje žalobcom prezentovanému výkladu sporných ustanovení, alebo rozhodnutia Najvyššieho súdu a Súdneho dvora EÚ.
26. Žalobca zároveň poukazuje na odborný článok, z ktorého vyberá konštatovanie „Za konanie súvisiace s konkurznom možno považovať sporové konania, v ktorých sa rozhoduje o hmotnoprávnych právach a povinnostiach vyplývajúcich zo ZKV alebo ZKR, prípadne iných právnych predpisov, ktoré osobitným spôsobom upravujú a povinnosti účastníkov týchto právnych vzťahov pre prípad konkurzu. Z uvedeného bez ďalších vysvetlení vyvodzuje, že sporné konanie je takýmto konaním (uplatňovanie hmotnoprávnych práv vyplývajúcich zo ZKR). S uvedeným žalobca nesúhlasí a má za to, že v sporom súdnom konaní ide o uplatňovanie hmotnoprávnych práv vyplývajúcich z Obchodného zákonníka. V samotnom článku autor uvádza príkladom konania, ktoré má na mysli, keď hovorí o konaniach, v ktorých sa rozhoduje o hmotnoprávnych právach a povinnostiach vyplývajúcich zo ZKR. Ide o konania napríklad o náhradu škody vzniknutej porušením povinnosti správcu (§ 8 ods. 2 ZKV, § 12 zákona č. 8/2005 Z. z.), prípadne iné konania o náhradu škody v zmysle ZKR. Skutočnosť, že žalovaný opomína, že v článku sú príkladom uvedené žaloby, ktoré má autor namysli, je z dôvodu, že autor článku ani okrajovo nespomína konania totožné v prejednávanom prípade, t.j., v ktorom správca konajúci v mene úpadcu vymáha pohľadávky úpadcu.
27. Uvedenú názorovú líniu prevzalo aj najaktuálnejšie rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26.6.2012, v konaní vedenom pod sp. zn. 5Ndob 19/2012, ktoré v jednoduchosti konštatuje záver, že: Za spor vyvolaný konkurzom a vyrovnaním treba považovať spor, ku ktorému by nebyť konkurzu nedošlo (napr. tzv. incidenčné spory).
28. K uvedenému vyjadreniu žalobcu žalovaný vyjadrenie nepodal.
29. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má základné zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), d), f), h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383, § 384 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok je vecne správny, čím boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 CSP).
30. Podľa ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
31. Ustanovením § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie. Odvolací súd je zároveň povinný vysporiadať sa v odôvodnení rozhodnutia s podstatnými tvrdeniami v odvolaní, pričom za podstatný argument je potrebné považovať taký argument, ktorý má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy, že v prípade jeho preukázania môže priniesť priaznivejšie rozhodnutie pre odvolateľa.
32. Odvolací súd v zmysle ustanovení § 379 a § 380 CSP viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania sa plne stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, keďže jeho argumentácia bola vecne správna,
objektívna, presvedčivá. Mal za to, že všetky dôvody, ktoré odvolateľ uvádzal v odvolaní, vyriešil už súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku, pričom rozhodnutia súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu nie je možné posudzovať izolovane, pretože prvoinštančné a odvolacie konanie tvoria jeden celok.
33. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré strana môže meniť a dopĺňať len do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu. V odvolacom konaní sa dispozičná zásada prejavuje tým, že odvolací súd je viazaný rozsahom odvolania, t. j. že odvolanie prejedná len v medziach, v ktorých ho odvolateľ napáda. Ustanovenie § 379 CSP zároveň vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania, pričom ide o výnimky len vo vzťahu k rozsahu podaného odvolania. Odvolací súd je podľa ustanovenia § 380 ods. 1 CSP viazaný aj dôvodmi odvolania, t. j. na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ustanovením § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodovaní o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenie zistil. Jedinú výnimku predstavuje podľa ustanovenia § 380 ods. 2 CSP oprávnenie odvolacieho súdu preskúmavať vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, a to z úradnej moci.
34. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie stranami tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné.
35. Žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) a h) CSP.
36. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP je naplnený vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci strane realizáciu jej práv, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé, pričom konkrétne pochybenie súdu musí byť hodnotené v kontexte celého konania.
37. V zmysle ustanovenia § 220 ods. 2 CSP rozsudok musí obsahovať odôvodnenie, pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada i so špecifickými námietkami strán. Odôvodnenie písomného vyhotovenia rozhodnutia súdu musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal; niet v ňom miesto pre dohady a domnienky. V odôvodnení rozhodnutia súd teda uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, ktoré dôkazy v konaní vykonal a ako ich vyhodnotil, zistený skutkový stav a právne posúdenie veci, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozhodnutia súdu je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých a nezrozumiteľných rozhodnutí, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu, tak v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci. Inak povedané, účelom odôvodnenia rozhodnutia je predovšetkým preukázať jeho správnosť a odôvodnenie súčasne musí byť i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí, t. j. musí byť preskúmateľné.
38. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami strany, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 220 ods. 2 CSP). Právo (strany) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené, pričom rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia". Odvolací súd v prípade potvrdenia rozsudku súdu prvej inštancie sa v princípe môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia podaného súdom prvej inštancie (porovnaj rozsudok Helle proti Fínsku z 19. decembra 1997, sťažnosť č. 20772/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-VIII).
39. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce sa žalovaným v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil, pričom dal i odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky oboch strán. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalobca s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej inštancie nestotožňujú ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu v celom rozsahu zamietol a prečo o trovách konania rozhodol ako rozhodol. Napadnutý rozsudok tak nie je postihnutý vadou nepreskúmateľnosti z dôvodu nedostatočného odôvodnenia.
40. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) CSP o nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vždy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správne skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Treba uviesť, že nesprávne právne posúdenie veci (omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav) je síce relevantným odvolacím dôvodom, ale v danom prípade táto námietka nie je opodstatnená, keďže súd prvej inštancie jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobu zamietol v celom rozsahu.
41. Odvolací súd v prejednávanej veci potom dospel k záveru, že odvolacie dôvody uvádzané žalobcom nie sú naplnené.
42. Za kruciálnu otázku v prejednávanej veci možno považovať to, či postúpená pohľadávka žalobcu na náhradu trov konania priznaná právoplatným uznesením Okresného súdu Košice II č.k. 36Cb/257/2015-32 zo dňa 17.5.2016 je uplatniteľná v konkurznom konaní prihláškou, alebo, či je z uspokojenia vylúčená podľa § 100 ods. 1 písm. a) ZKR ako trovy konania, ktoré účastníkovi vznikli účasťou v konaní súvisiacim s konkurzom.
43. Vo všeobecnosti možno, pokiaľ žalobca vo svojom odvolaní dôvodil odmietnutím spravodlivosti z dôvodu, že si uplatnil pohľadávku, ktorá bola jeho právnemu predchodcovi priznaná právoplatnými a vykonateľným súdnym rozhodnutím, z čoho podľa žalobcu vyplýva, že žalovaný nemal žiaden relevantný dôvod ani právo na spochybnenie jej dôvodu a výšky uviesť, že žalovaný ani nijako nespochybňoval
dôvod, t.j., že sa jedná o právoplatne judikovanú súdnu pohľadávku, resp. jej výšku, ale dôvodil tým, že je táto pohľadávka z uspokojenia s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie vylúčená.
44. K tomuto odvolací súd udáva, že tým nie je dotknutá oprávnenosť pohľadávky, ale ak si veriteľ prihlásil pohľadávku, ktorá je vylúčená z uspokojenia, správca ju musí poprieť pre jej nevymáhateľnosť. Pohľadávky sú vtedy nevymáhateľné, ak ich nemožno vymáhať na súde. Ak sú určité pohľadávky v konkurznom konaní vylúčené z uspokojenia, nemôžu sa vymáhať v tomto konaní, a preto je ich možné považovať za nevymáhateľné. Ak by aj správca nepoprel prihlásenú pohľadávku z titulu trov, pretože inak je oprávnená, nemôže ju zahrnúť do rozvrhu výťažku, lebo by to bolo v rozpore so zákonom (§ 100 ods. 1 písm. a) ZKR).
45. Pokiaľ teda žalobca poukázal v podanom odvolaní na odmietnutie spravodlivosti zo strany žalovaného, resp. na to, že žalobca nemôže si inak uplatniť túto pohľadávku ako v konkurze, k tomuto odvolací súd uvádza, že po skončení konkurzného konania si žalobca môže voči dlžníkovi (v prípade, ak nebude vymazaný z Obchodného registra) túto pohľadávku uplatňovať.
46. Odvolací súd súhlasí s odvolacím tvrdením žalobcu, že pojem konanie súvisiace s konkurzom v zmysle ustanovenia § 100 ods. 2 písm. a) ZKR je nutné vykladať tak, že sa nevzťahuje na trovy konaní, pre ktorých začatie nie je nutnou podmienkou predchádzajúce začatie a trvanie konkurzného konania, čo však nie je v prejednávanej v prejednávanej veci, keď tak ako to vyplýva z uznesenia Okresného súdu Košice II vo veci 36Cb/257/2015-32 zo dňa 17.5.2016 toto konanie začalo počas trvania konkurzného konania na majetok žalobcu, keď oprávnenie konať za úpadcu prechádza na správcu, a tak tomu bolo aj v prejednávanej veci, keď správca v mene žalobcu si uplatnil nárok na pohľadávku, ktorá mala patriť do konkurznej podstaty, preto takéto konanie jednoznačne spĺňa definíciu konania súvisiaceho s konkurzom lebo v iných konaniach si nemôže správca konkurznej podstaty uplatňovať v mene úpadcu pohľadávku patriacu do konkurzu, kde správca žaluje pohľadávku, ktorá má patriť úpadcovi aby pripadla do konkurznej podstaty. Keď správca žaluje pohľadávku, ktoré patrí do konkurznej podstaty, tak podľa odvolacieho súdu vždy sa jedná o konanie súvisiace s konkurznom, kde správca chce, aby peňažná pohľadávka sa dostala do konkurznej podstaty.
47. Pokiaľ žalobca argumentoval v podanom odvolaní definíciou trov súvisiacich s konkurznom, tak je potrebné uviesť, že pôvodná právna úprava používala termín spory vyvolané konkurzom. Spory súvisiace s konkurzom je termín nesporne širší ako spory vyvolané konkurzom.
48. Keďže podľa ustanovenia § 100 ods. 2 písm. a) ZKR z uspokojenia v konkurze sú (okrem iného) vylúčené aj trovy účastníkov konania, ktoré vznikli účasťou v konkurznom konaní a v konaniach súvisiacich s týmto konaním (za takéto spory možno považovať i predmetný spor vedený na Okresnom súde Košice II) priznané trovy konania je vzhľadom na dikciu citovaného ustanovenia potrebné považovať za nevymáhateľné v konkurznom konaní (nie je možné vymáhať proti správcovi úpadcu ako fyzickej, resp. právnickej osobe). Po skončení konkurzu, tak ako to uviedol odvolací súd vyššie, táto pohľadávka je vymáhateľná voči úpadcovi. Pohľadávku titulom trov konania nemožno považovať za neoprávnenú, pretože z hľadiska hmotného práva nezaniká a nie je vylúčené, že po skončení konkurzného konania zostane majetok dlžníka, z ktorého bude možné ju uspokojiť a preto odvolacia námietka žalobcu spočívajúca v odmietnutí spravodlivosti s tým, že iný spôsob uplatnenia tejto pohľadávky žalobcu neexistuje, neobstojí.
49. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č.k. 1Not 5/2012 zo dňa 22.2.2012, v ktorom rovnako ako tomu bolo v prejednávanej veci podal správca ako žalobca proti žalovanému návrh na vydanie platobného rozkazu s tým, že dlh mal vzniknúť z dôvodu neuvedenia faktúr na dodávku tepla studenej vody, kde Najvyšší súd konštatoval, že toto predmetné konanie je konaním po vyhlásením konkurzu na majetok úpadcu, v ktorom sa správca ako žalobca domáha plnenia do konkurznej podstaty úpadcu, a teda predmet konania sa týka majetku patriaceho do konkurznej podstaty úpadcu. Na základe uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že v prejednávanej veci ide o spor súvisiaci s konkurzným konaním na majetok žalobcu, preto ani v prejednávanej veci nemožno dospieť k inému záveru, keďže ku konaniu, od ktorého žalobca odvodzuje svoj návrh v prejednávanej veci, došlo nepochybne po vyhlásení konkurzu na majetok úpadcu Š T I CH spol. s r.o. v konkurze a rovnako aj v tomto konaní sa správca ako žalobca domáhal plnenia do konkurznej podstaty úpadcu.
50. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu žalovaného zachádzajúcu do nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
51. Preto odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1, ods. 2 CSP, po vyčerpaní relevantných odvolacích dôvod, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, keď tento správne rozhodol i o nároku na náhradu trov konania. Aj v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na správne, úplné a presvedčivé odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie v časti trov konania.
52. Žalobca vo svojom odvolaní zároveň namietal nesprávne právne posúdenie nároku žalovaného na náhradu trov konania, keď mal za to, že nepochybne, že je schopný samostatne hájiť práva v incidenčnom konaní, preto trovy právneho zastúpenia podľa žalobcu nemožno považovať za účelne vynaložené a pri rozhodovaní o trovách konania malo byť aplikované ustanovenie § 257 CSP.
53. Odvolací súd poukazuje na článok 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi za podmienok ustanovených zákonom. Tak ako žalovaný tak aj každý iný účastník súdneho konania má právo nechať sa zastúpiť právnym zástupcom, pričom toto právo garantované Ústavou Slovenskej republiky môže využiť za podmienok, ktoré v danom prípade bližšie upravuje Civilný sporový poriadok. Skutočnosť, že účastník konania je (alebo by mal byť) sám dostatočne právne kvalifikovaný (napríklad má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, resp. osobitnú správcovskú skúšku) nie je dôvodom na to, aby takémuto účastníkovi sa nepriznali trovy právneho zastúpenia. Ani Civilný sporový poriadok, ani Zákon o konkurze a reštrukturalizácii neobmedzujú vyššie uvedené ústavné právo relevantným subjektom, nakoľko aj v akomkoľvek procesnom postavení sa môžu nechať zastúpiť právnym zástupcom. S právom na právne zastúpenie je nerozlučne spojené aj právo na náhradu trov právneho zastúpenia v prípade procesného úspechu daného účastníka za predpokladu, že išlo o trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva.
54. Odvolací súd teda dospel k záveru, že trovy právneho zastúpenia žalovaného nie je možné považovať za neúčelné len preto, že žalovaný mohol hájiť svoje práva sám bez advokáta, preto žalovanému ako plne úspešnému účastníkovi patrí náhrada trov konania. Napokon je potrebné konštatovať, pokiaľ žalobca argumentoval tým, že žalovaný ako správca má mať dostatočný personálny aparát, aby mohol hájiť svoje práva sám, že aj ak by táto skutočnosť bola pravdivá musel by žalovaný vynakladať finančné prostriedky na mzdy a zákonné odvody na tento personálny aparát, a preto v prípade, ak by súd aplikoval ustanovenie § 257 CSP a žalovanému ako úspešnému účastníkovi konania by nepriznal ich náhradu napriek tomu, že tento vynaložil finančné prostriedky na svoje zastúpenie, či už prostredníctvom advokáta, alebo prostredníctvom vlastných - kmeňových zamestnancov práve takéto rozhodnutie by sa priečilo dobrým mravom.
55. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1 CSP, keďže žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný. Odvolací súd mu voči neúspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške. O vyčíslení náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.
56. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - § 428 CSP).