Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_19Ek-1050-2020.pdf
PDF · 103.35 KB
Case nature
Subarea
19Ek/1050/2020
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica, v exekučnej veci oprávneného: Slovenská konsolidačná, a.s., IČO: 35 776 005, so sídlom Cintorínska 21, 814 99 Bratislava, proti povinnej: N. D., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom: E. XXX/X, XXX XX V., o vymoženie 410,14 EUR s príslušenstvom, o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie, o sťažnosti oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 19Ek/1050/2020 zo dňa 28. júla 2020, takto
rozhodol:
Sťažnosť oprávneného zamieta.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 19Ek/1050/2020 zo dňa 28. júla 2020 vydaným vyšším súdnym úradníkom súd návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymoženia nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 42,- EUR podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku zamietol.
2. Vychádzal zo zistení, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 02. 07. 2020 domáhal od povinnej vymoženia pohľadávky vo výške 410,14 eur s príslušenstvom na základe exekučných titulov - platobný výmer Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou č. k. PV 601/01993/2010 zo dňa 26. 04. 2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 31. 05. 2010 a vykonateľnosť dňa 16. 06. 2010 a platobný výmer Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou č. k. PV 601/02000/2010 zo dňa 26. 04. 2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 31. 05. 2010 a vykonateľnosť dňa 16. 06. 2010 (ďalej spolu ako „Exekučný titul“). Návrhom na vykonanie exekúcie si oprávnený v časti E) elektronického formulára „Vymáhaný nárok“ uplatnil nárok na trovy starej exekúcie EX 1216/2010 v sume 42,- eur. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní (ďalej len „zák. č. 233/2019 Z.z.“), paušálne trovy v maximálnej možnej výške 42,- eur (35,- eur + DPH) znáša oprávnený v starej exekúcii. V zmysle § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z., okrem náhrady súdneho poplatku za podanie opätovného návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 9 ods. 1 zákona č. 233/2019 Z. z., oprávnený nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním. Na základe výkladu cit. zákonných ustanovení súd dospel k záveru, že zákon č. 233/2019 Z. z. jednoznačným a kogentným spôsobom stanovuje osobu povinnú (v tomto prípade oprávneného v exekučnom konaní) platiť trovy starej exekúcie súdnemu exekútorovi, v čoho dôsledku zákon č. 233/2019 Z. z. v žiadnom svojom ustanovení nestanovuje povinnosť inej osoby platiť trovy starej exekúcie súdnemu exekútorovi v rámci pôvodného exekučného konania. Upovedomenie o zastavení starej exekúcie nemožno považovať za exekučný titul, ktorým by oprávnený v novom exekučnom konaní mohol vymáhať sumu vo výške 42,- eur od povinnej, keďže ním bola uložená povinnosť zaplatiť trovy starej exekúcie oprávnenému v rámci pôvodnej starej exekúcie. Upovedomenie o zastavení starej exekúcie predstavuje exekučný titul len vo vzťahu súdneho exekútora voči oprávnenému za účelom vymoženia trov starej exekúcie. Zákon č. 233/2019 Z. z. predstavuje špeciálny právny predpis, ktorého normy majú pre konkrétne prípady v ňom obsiahnuté prednosť pred právnymi normami upravujúce exekučné konanie obsiahnuté vo všeobecnom predpise a to v Exekučnom poriadku. Právna úprava náhrady trov exekučného konania
v súvislosti s podaním opätovného návrhu na vykonanie exekúcie tak, ako je obsiahnutá v § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z., má prednosť pred všeobecnou právnom úpravou náhrady trov oprávneného v exekučnom konaní v § 199a ods. 1 Exekučného poriadku, v čoho dôsledku náhradu trov exekúcie vo výške 42,- eur nemožno považovať ani za spôsobilé hotové výdavky spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie. Podľa súdu potom zákon č. 233/2019 Z. z. neobsahuje právnu úpravu, na základe ktorej by si oprávnený mohol v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie uplatniť sumu zaplatených trov starej exekúcie a trov právneho zastúpenia. Ustanovenie § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z. pozitívnym spôsobom vymedzuje len jediný zákonný nárok na náhradu trov oprávneného v novom exekučnom konaní v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie, a to je náhrada za zaplatený súdny poplatok, v čoho dôsledku všetky ostatné nároky na náhradu trov exekučného konania znáša výlučne len oprávnený.
3. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený dňa 06. 08. 2020 sťažnosť, v ktorej sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia s odôvodnením, že napadnuté rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V zmysle ustanovenia § 6 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní (ďalej len „zák. č. 233/2019 Z.z.“) upovedomenie o zastavení starej exekúcie s výzvou na úhradu paušálnych trov, na základe ktorej neboli paušálne trovy uhradené do 60 dní od ukončenia exekučného konania, je exekučným titulom. Potvrdenie o vykonateľnosti sa nevyžaduje. Z tohto ustanovenia podľa oprávneného vyplýva, že upovedomenie o zastavení exekúcie s výzvou na úhradu paušálnych trov (ďalej len „upovedomenie o zastavení starej exekúcie“) je exekučným titulom, pričom tento charakter mu priznáva priamo zákon. Zákon č. 233/2019 Z.z. neurčuje, či toto postavenie patrí upovedomeniu o zastavení starej exekúcie na uplatnenie nároku súdneho exekútora voči oprávnenému, alebo po úhrade paušálnych trov oprávneným aj na uplatnenie nároku oprávneného voči povinnému. Vzhľadom na uvedené má oprávnený za to, že úhradou paušálnych trov súdnemu exekútorovi oprávneným dochádza k prechodu nároku súdneho exekútora voči oprávnenému na úhradu paušálnych trov, na nárok oprávneného voči povinnému na úhradu týchto trov na základe tohto istého exekučného titulu, ktorým je upovedomenie o zastavení starej exekúcie. Tento nárok je zakomponovaný tak v dôvodovej správe, ako aj priamo vo formulári na podanie návrhu na vykonanie exekúcie. Zákon č. 233/2019 Z.z. oprávnenému v ustanovení § 9 priznáva právo na podanie opätovného návrhu na vykonanie exekúcie a tým dáva oprávnenému možnosť pokračovania v už začatom konaní. Z uvedeného vyplýva, že v prípade prijatia právneho posúdenia súdu v napadnutom uznesení by oprávnený duplicitne znášal trovy toho istého konania, a to jednak pri ukončení starej exekúcie úhradou paušálnych trov a následne pri ukončení pokračujúceho konania na základe podaného opätovného návrhu v zmysle ustanovenia § 9 zák. č. 233/2019 Z.z.. Jedinou možnosťou oprávneného bude v takomto prípade podanie žaloby na príslušný súd na vymoženie paušálnych trov vo výške 42 eur, a to napriek skutočnosti, že trovy už boli priznané upovedomením o zastavení starej exekúcie. Oprávnený poukázal aj na Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 209/2020-20 zo dňa 12.05.2020, v ktorom ústavný súd podľa oprávneného výslovne uvádza právo oprávneného uplatniť si v rámci opätovného návrhu na vykonanie exekúcie aj nárok na náhradu paušálnych trov starej exekúcie ako náklad spojený s uplatnením pohľadávky.
4. Podľa § 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
5. Podľa § 202 ods. 2 Exekučného poriadku, písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
6. Podľa § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
7. Podľa § 239 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. V zmysle ods. 2 uvedeného ustanovenia, sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
8. Podľa § 245 CSP, v sťažnosti možno uvádzať nové skutočnosti a dôkazy, ak je to so zreteľom na povahu a okolnosti sporu možné a účelné.
9. V zmysle § 250 ods. 1CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
10. Podľa § 10 ods. 1 zák. č. 233/2019 Z.z o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zák. č. 233/2019 Z.z.“), ak tento zákon neustanovuje inak, na postup podľa tohto zákona sa použije Exekučný poriadok, okrem ustanovenia § 53 ods. 3 písm. g).
11. Podľa 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku, súd návrh na vykonanie exekúcie zamietne, ak zistí rozpor návrhu alebo exekučného titulu s týmto zákonom.
12. Podľa § 53 ods. 4 veta prvá Exekučného poriadku, súd z dôvodov podľa odseku 3 návrh zamietne celkom alebo sčasti.
13. Súd (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku), po zistení, že sťažnosť bola podaná včas (§ 242 CSP), oprávnenou osobou - účastníkom konania, v ktorého neprospech bolo uznesenie vydané (§ 240 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je sťažnosť prípustná (§ 239 ods. 1, ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že sťažnosť má zákonom predpísané náležitosti (§ 127 CSP v spojení s § 243 CSP), dospel k záveru, že sťažnosť oprávneného nie je dôvodná.
14. Základom rozhodnutia sťažnostného súdu bola aplikácia ust. § 250 ods. 1 CSP, keďže sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí. Z obsahu súdneho spisu mal súd potvrdený skutkový stav tak, ako ho uviedol vyšší súdny úradník a z takto zisteného skutkového stavu vyvodil i správny právny záver. Odôvodnenie napadnutého uznesenia poskytuje dostatočný podklad pre uvedený právny záver, pričom poskytuje primeranú odpoveď aj na oprávneným uplatnené dôvody sťažnosti. Práve pre správnosť dôvodov pre prijatie preskúmavaného rozhodnutia uvedených v napadnutom uznesení by z titulu aplikácie ust. § 250 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 202 ods. 2 Exekučného poriadku nebolo potrebné odôvodňovať uznesenie sťažnostného súdu. Avšak vo väzbe k dôvodom sťažnosti oprávneného súd považuje za potrebné nad rámec ustanovenia § 202 ods. 2 Exekučného poriadku doplniť odôvodnenie tohto uznesenia o výklad smerujúci k zdôrazneniu správnosti jeho záverov.
15. Súd v preskúmavanom rozhodnutí podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku zamietol návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti uplatneného nároku oprávneného na vymoženie nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 42 eur. Oprávnený v podanej sťažnosti s rozhodnutím súdu nesúhlasil poukazujúc predovšetkým na dôvodovú správu k zákonu č. 233/2019 Z.z. a formulár k opätovnému podaniu návrhu na vykonanie ex lege zastavenej exekúcie podľa zák. č. 233/2019 Z.z. Oprávnený vyjadril presvedčenie, že úhradou paušálnych trov súdnemu exekútorovi oprávneným v starej exekúcii dochádza k prechodu nároku súdneho exekútora voči oprávnenému na úhradu paušálnych trov, na nárok oprávneného voči povinnému na úhradu týchto trov na základe tohto istého exekučného titulu, ktorým je upovedomenie o zastavení starej exekúcie. Momentom uhradenia paušálnych trov súdnemu exekútorovi v starej exekúcii sa podľa oprávneného táto suma stáva príslušenstvom pohľadávky oprávneného voči povinnému. Prijatím opačného výkladu by podľa oprávneného mohla nastať situácia, že bude duplicitne znášať trovy toho istého konania, a to jednak pri ukončení starej exekúcie úhradou paušálnych trov a následne pri ukončení pokračujúceho konania na základe podaného opätovného návrhu, keďže podľa oprávneného nové konanie iniciované oprávneným je pokračovaním ex lege zastaveného exekučného konania. Svoj právny názor oprávnený podporil poukázaním na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 209/2020-20 zo dňa 12.05.2020.
16. Podľa § 6 ods. 1 zák. č. 233/2019 Z.z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zák. č. 233/2019 Z.z.“), trovy starej exekúcie exekútora pozostávajú z trov exekútora, ktoré si pred zastavením starej exekúcie z prijatého alebo vymoženého plnenia oprávnene ponechal, a paušálnych trov vo výške 35 eur; ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa výška paušálnych trov o daň z pridanej hodnoty, ktorú je exekútor povinný platiť podľa osobitného predpisu. Na úhradu iných trov starej exekúcie, ako trov uvedených v prvej vete, nemá exekútor nárok.
17. Podľa § 6 ods. 2 zák. č. 233/2019 Z.z., paušálne trovy znáša oprávnený. Exekútor vyzve oprávneného na zaplatenie paušálnych trov v upovedomení o zastavení starej exekúcie, ak exekútor paušálne trovy uplatňuje.
18. Podľa § 6 ods. 3 veta prvá zák. č. 233/2019 Z.z., upovedomenie o zastavení starej exekúcie s výzvou na úhradu paušálnych trov, na základe ktorej neboli paušálne trovy uhradené do 60 dní od ukončenia exekučného konania, je exekučným titulom.
19. Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 233/2019 Z.z., ak oprávnený po zastavení starej exekúcie podľa tohto zákona podá opätovne návrh na vykonanie exekúcie, k návrhu na vykonanie exekúcie musí pripojiť exekučný titul, upovedomenie o zastavení starej exekúcie alebo uznesenie súdu, ktorým určil, že došlo k zastaveniu starej exekúcie podľa § 8 ods. 2, alebo ktorým súd zamietol námietky alebo ktorým sa námietky odmietli.
20. Podľa § 9 ods. 3 zák. č. 233/2019 Z.z., okrem náhrady súdneho poplatku za návrh podľa odseku 1 oprávnený nemá nárok na náhradu trov spojených s jeho podaním.
21. Súd na úvod považuje za potrebné poukázať na základnú zásadu uplatňovanú v exekučnom konaní, a to že súdny exekútor má nárok na náhradu trov exekúcie zásadne od povinného a to v okamihu nariadenia exekúcie, avšak s výnimkou situácií predpokladaných zákonom, kedy zákon ukladá súdu (resp. súdnemu exekútorovi pri zastavení starých exekúcií podľa § 6 zák. č. 233/2019 Z.z.) zaviazať na úhradu trov exekúcie súdneho exekútora namiesto povinného, oprávneného. Vždy sa však jedná o pohľadávku súdneho exekútora spočívajúcu v nákladoch exekúcie, ktorú má súdny exekútor podľa výsledku konania buď voči povinnému, alebo voči oprávnenému. Citované zákonné ustanovenie § 6 zák. č. 233/2019 Z.z. jasne ustanovuje, že trovy starej exekúcie exekútora pozostávajú aj z paušálnych trov vo výške 35,- eur navýšených o DPH, ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty (§ 6 ods. 2 zák. č. 233/2019 Z.z.). V danom prípade zákonodarca rovnako jasne ustanovil, že pri zastavení starej exekúcie je to práve oprávnený, kto je povinný znášať tieto paušálne trovy starej exekúcie súdneho exekútora. Upovedomenie o zastavení starej exekúcie sa stáva exekučným titulom, na základe ktorého je exekútor oprávnený domáhať sa vymoženia paušálnych trov starej exekúcie voči oprávnenému aj cestou jeho núteného výkonu, keďže zákonodarca tomuto právnemu aktu súdneho exekútora priznal status exekučného titulu (§ 6 ods. 3 zák. č. 233/2019 Z.z.). Preto už zo svojej podstaty tohto nároku (nárok súdneho exekútora na trovy exekúcie) nie je možné prisvedčiť názoru, že sa jedná o príslušenstvo pohľadávky oprávneného (náklady spojené s uplatnením pohľadávky) v zmysle ust. § 121 ods. 3 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“). Podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky sú aj náklady spojené s jej uplatnením. Medzi tieto náklady je potrebné zahrnúť aj prípadné trovy súdneho konania, avšak len vtedy ak boli úspešne uplatnené. Rozhodnutie príslušného orgánu o nároku na náhradu trov konania má konštitutívny charakter vo vzťahu k vzniku samotného práva na náhradu nákladov konania. Pohľadávku súdneho exekútora na trovy starej exekúcie konštituovanú v upovedomení o zastavení starej exekúcie ani po jej uhradení oprávneným nie je možné na podklade tohto ustanovenia považovať za príslušenstvo opätovne vymáhanej pohľadávky oprávneného. Tento záver umocňuje práve skutočnosť, že náklady spojené s uplatnením alebo bránením práva v (súdnom) konaní sa v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka nestanú príslušenstvom pohľadávky skôr, než je o nich príslušným orgánom rozhodnuté. Ak strane (účastníkovi) konania príslušný orgán nárok na náhradu trov konania v konkrétnej výške v konaní neprizná, nie je možné tieto trovy následne vymáhať ani v exekučnom konaní pre absenciu exekučného titulu ako materiálneho predpokladu vedenia exekúcie. Pokiaľ ide o sumu 42,00 eur, ktorá predstavuje oprávneným uhradené trovy starých exekúcií ukončených ex lege za splnenia podmienok uvedených v zákone č. 233/2019 Z.z., na túto oprávnený nedisponuje žiadnym exekučným titulom proti povinnému, ktorý by konštituoval nárok na ich náhradu a následne aj na ich vymoženie v prospech oprávneného. Ako vyplýva z § 6 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z., upovedomenie o zastavení starej exekúcie s výzvou na úhradu paušálnych trov je exekučným titulom. No uvedený exekučný titul zakladá výlučne oprávnenie súdneho exekútora vymáhať paušálne trovy od oprávneného, ktorý tu vystupuje ako subjekt povinnosti. Oprávnený tak nedisponuje žiadnym exekučným titulom, ktorý by ho oprávňoval domáhať sa voči povinnému vymoženia paušálnych trov starej exekúcie ako príslušenstva vymáhanej pohľadávky. Úhradou paušálnych trov oprávneným súdnemu exekútorovi totiž podľa názoru sťažnostného súdu nedochádza k prechodu práva z tohto upovedomenia ako exekučného titulu zo súdneho exekútora na oprávneného a ani nedochádza k prechodu uloženej povinnosti z tohto exekučného titulu z oprávneného
na povinného, keďže to zákonodarca v žiadnej norme zák. č. 233/2019 Z.z. neuvádza. Ani zo žiadneho iného právneho predpisu nevyplýva, že uhradením paušálnych trov starej exekúcie dochádza k prechodu práv a povinností z upovedomenia o zastavení starých exekúcií tak, ako to deklaruje oprávnený. Medzi príslušenstvo vymáhanej pohľadávky oprávneného potom nie je možné zaradiť paušálne trovy starej exekúcie prináležiace súdnemu exekútorovi, a to ani po ich uhradení súdnemu exekútorovi zo strany oprávneného. Súd zároveň konštatuje, že zákon č. 233/2019 Z.z. tieto paušálne trovy súdneho exekútora osobitným ustanovením nezaradil po ich uhradení ani medzi príslušenstvo pohľadávky oprávneného a tak v tejto právnej úprave absentuje ustanovenie, ktoré by umožňovalo oprávnenému v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie domáhať sa ich vymoženia. Súd ďalej dodáva, že z ustanovenia § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z. vyplýva, že okrem náhrady súdneho poplatku za návrh oprávnený nemá nárok na náhradu iných trov spojených s jeho podaním. Oprávnený tak nedisponuje exekučným titulom na vymáhanie sumy 42,00 eur od povinného ako nákladov spojených s uplatnením vymáhaných pohľadávok a uvedené náklady oprávneného nie je možné podľa § 9 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z. uplatňovať ani ako náhradu trov spojených s podaním návrhu na vykonanie exekúcie.
22. Neušlo pozornosti súdu, že oprávnený v podanej sťažnosti odkazuje najmä na dôvodovú správu a formulár k návrhu na vykonanie exekúcie, konkrétnym ustanovením zákona č. 233/2019 Z.z. však svoje tvrdenia nepodporil. Rovnako v okolnostiach daného prípadu bližšie nepodrobil výkladu ani ust. § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, upravujúceho príslušenstvo pohľadávky. Oprávnený tak podľa zistení súdu vyvodzuje svoje právo domáhať sa voči povinnému vymoženia paušálnych trov starej exekúcie na podklade právnej konštrukcie, ktorá nemá oporu v žiadnom zákonnom ustanovení.
23. Pokiaľ aj dôvodová správa uvádza, že síce tieto paušálne trovy starej exekúcie zaplatí oprávnený, z pohľadu „práva hmotného“ sa stanú príslušenstvom pohľadávky (ako náklady spojené s uplatnením pohľadávky) a v prípade podania opätovného návrhu na vykonanie exekúcie môže oprávnený požadovať ich náhradu, súd pripomína, že dôvodová správa sama o sebe nie je právnou normou, jej primárnym účelom je objasniť úmysel zákonodarcu pri prijímaní novej právnej úpravy. Rovnako ani formulár k návrhu na vykonanie exekúcie nie je možné považovať za právnu normu a pre súd nie je nijako záväzný. Preto aj keď dôvodová správa či samotný formulár počítajú s vymáhaním paušálnych trov exekúcie pri opätovnom podaní návrhu na vykonanie exekúcie v prospech oprávneného, nie je možné súčasne odhliadnuť od celkovej právnej úpravy ukončenia starých exekúcií a opätovného podávania návrhov na vykonanie exekúcie zo strany oprávnených subjektov, keďže na existenciu legitímnych očakávaní adresátov právnych noriem je nutné nahliadať nie len izolovane na podklade dôvodovej správy k návrhu zákona, či formulára k návrhu na vykonanie exekúcie, ale je potrebné zamerať svoju pozornosť na prijatý text zákona, ktorý sa môže od pôvodného zámeru či predstáv jeho navrhovateľa líšiť. Aj návrh zákona č. 233/2019 Z.z. bol dotknutý viacerými podstatnými zmenami pri prerokovaní v Národnej rade Slovenskej republiky, pričom z obsahu celej dôvodovej správy k tomuto návrhu zákona je zrejmé, že nezodpovedá prijatému normatívnemu textu zákona. Nezrovnalosti medzi schváleným (a už účinným) znením zákona č. 233/2019 Z.z. a dôvodovou správou nie sú výnimočné a vyskytujú sa na viacerých miestach. Pokiaľ sa ale úmysel zákonodarcu vyjadrený v dôvodovej správe neprejavil zároveň aj v účinnej právnej úprave, nie je možné sa naň odvolávať. Úlohou súdu je uplatňovať, nie však pretvárať dielo zákonodarcu. Pokiaľ by súd neaplikoval účinné znenie zákonných noriem, dopúšťal by sa svojvôle, pretože mu na podklade dôvodovej správy či formulára k opätovnému návrhu na vykonanie exekúcie neprináleží právo ignorovať znenie aplikovaného právneho predpisu. Súd tak bol v tomto prípade povinný uplatniť zák. č. 233/2019 Z.z. ako právny predpis upravujúci zastavenie starých exekúcií ako lex specialis posterior, ktorým bol pri posudzovaní opätovného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie podľa § 9 ods. 1 zák. č. 233/2019 Z.z v zmysle čl. 144 ods. 1 Ústavy SR viazaný. V posudzovanom prípade je prijatá úprava zastavenia určených starých exekúcií v zákone č. 233/2019 Z.z. jednoznačná, nepripúšťajúce iný výklad než ten, ktorý prijal exekučný súd.
24. Pre úplnosť súd dodáva, že zo žiadneho zákonného ustanovenia nevyplýva, že opätovne iniciované exekučné konanie je pokračovaním ex lege zastavenej exekúcie. Pokiaľ by to tak zákonodarca mienil, nepochybne by to takto uviedol v zák. č. 233/2019 Z.z. To, že zákonodarca umožňuje aj po ukončení starej exekúcie opätovné podanie návrhu na vykonanie exekúcie nie je možné vykladať tak, že ide o pokračovanie starej exekúcie. Súd sa preto nemohol stotožniť ani s tým názorom oprávneného, že sa môže ocitnúť v situácii, že bude dvakrát hradiť trovy toho istého exekučného konania, keďže z pohľadu súdu ex lege ukončené exekučné konanie a následne opätovne začaté vykonávacie konanie
na podklade totožného exekučného titulu sú konaniami samostatnými. Inak by prijatie zák. č. 233/2019 Z.z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov celkom zjavne stratilo svoj význam, keby na jeho základe nedošlo k ukončeniu vybraných exekučných konaní.
25. Súd sa oboznámil aj s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 209/2020-20 zo dňa 12.05.2020, na ktoré poukázal oprávnený v podanej sťažnosti, kde ústavný súd v odseku 28. konštatuje, že: „sťažovateľke nič nebráni podať opätovné návrhy na vykonanie týchto exekúcií podľa § 9 zákona č. 233/2019 Z. z., v rámci ktorých si môže uplatniť aj náhradu paušálnych trov starej exekúcie ako náklad spojený s uplatnením pohľadávky.“ K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty nepochybne patrí princíp právnej istoty [(čl. 1 ods. l ústavy), napr. PL. ÚS 36/95], ktorého neopomenuteľným komponentom je predvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (mutatis mutandis I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované. Sťažnostný súd z obsahu tohto rozhodnutia zistil, že sťažovateľka pred ústavným súdom namietala, že napadnutými upovedomeniami o zastavení exekúcií v časti výziev na zaplatenie paušálnych trov starej exekúcie, adresovaných sťažovateľke, ktorá v ex lege zastavených exekučných konaniach vystupovala v procesnej pozícii oprávnenej, bolo zasiahnuté do jej označených práv. Sťažovateľka v sťažnosti kritizovala právnu úpravu § 6 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z., v zmysle ktorej paušálne trovy znáša oprávnený. Túto zákonnú konštrukciu, zavedenú zákonodarcom, považovala za protiústavnú. Ústavný súd sa v tomto konaní zaoberal otázkou, či upovedomeniami o zastavení starých exekúcií v časti výziev na zaplatenie paušálnych trov v sume 42,- eur súdnemu exekútorovi zo strany sťažovateľky, došlo k zásahu do jej ústavných práv. Zo zistených skutočností vyplýva, že ústavný súd v danom prípade posudzoval ústavný súlad interpretácie § 6 ods. 2 zák. č. 233/2019 Z.z. v napadnutých upovedomeniach o zastavení starých exekúcií a preto jeho závery na daný prípad nedopadajú. Len v závere svojho rozhodnutia na podporu svojich záverov bez bližšieho zdôvodnenia vyslovil, že sťažovateľka si môže uplatniť paušálne trovy starej exekúcie ako náklad spojený s uplatnením pohľadávky. Keďže ústavný súd k tomuto nepodal žiadne vysvetlenie, ktoré by bolo spôsobilé vyvrátiť vyššie prezentované závery exekučného súdu v tomto konaní a ústavný súd ani neposudzoval súladnosť takej interpretácie a aplikácie právnych predpisov v napadnutom upovedomení s Ústavou Slovenskej republiky (resp. kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách), ktoré by boli aplikovateľné na daný prípad, sťažnostný súd mu nemohol pripísať ani oprávneným požadovanú relevanciu, keďže sa nedotýka právneho rámca prejednávanej veci. V danom prípade pri výklade súvisiacich právnych predpisov exekučným súdom nemohol byť nijak zasiahnutý ani princíp právnej istoty oprávneného v podobe predvídateľnosti práva, keďže sa nejedná o skutkovo a ani právne obdobné veci, čomu zodpovedá aj skutočnosť, že oprávnený sa vzhľadom na predmet konania pred ústavným súdom očividne ani nenachádza v situácii obdobnej tej, v ktorej sa ocitla pred ústavným súdom sťažovateľka. Pre úplnosť súd dodáva, že mu nie je známe také rozhodnutie ústavného súdu, v ktorom by tento súd posudzoval ústavnú udržateľnosť rozhodnutia exekučného súdu o návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie v časti vymoženia paušálnych trov starej exekúcie. Len takéto rozhodnutie by bolo pre posúdenie daného prípadu významné.
26. Na podklade vyššie uvedeného výkladu a zistených skutočností sťažnostný súd dospel k záveru, že pokiaľ súd v napadnutom uznesení návrh oprávneného na vykonanie exekúcie v časti uplatneného nároku oprávneného na vymoženie nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 42,00 eur predstavujúcich trovy starej exekúcie zamietol na základe ustanovenia § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku v spojení s § 53 ods. 4 Exekučného poriadku, takéto rozhodnutie je vecne správne, keďže ani sťažnostný súd nenašiel zákonný spôsob, ako predmetné trovy starej exekúcie prináležiace súdnemu exekútorovi zaradiť po ich uhradení oprávneným medzi príslušenstvo (náklady spojené s uplatnením) vymáhanej pohľadávky oprávneného voči povinnému. Z uvedených dôvodov súd nemohol konať inak, než postupom bez nariadenia pojednávania (§ 202 ods. 1 Exekučného poriadku) sťažnosť oprávneného podľa § 250 ods. 1 CSP v spojení s § 200 Exekučného poriadku ako nedôvodnú zamietnuť.
27. Keďže do vydania poverenia na vykonanie exekúcie je účastníkom konania len oprávnený (§ 35 ods. 1 Exekučného poriadku), v danom prípade nebolo medzi kým rozhodnúť o nároku na náhradu trov tohto konania. Z týchto dôvodov súd výrok o trovách sťažnostného konania považoval za nadbytočný (k tomu porovnaj napr. uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 28. 02. 2017, sp. zn. 17Co/38/2017).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné (§ 202 ods. 3 Exekučného poriadku, § 355 ods. 2 CSP).
Proti tomuto uzneseniu dovolanie ani dovolanie generálneho prokurátora nie je prípustné (§ 202 ods. 4 Exekučného poriadku).