Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_41C-221-2013.pdf
PDF · 170.41 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
B5-41C/221/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava V, v konaní pred samosudkyňou JUDr. Máriou Moskvičovou, PhD., vo veci navrhovateľa R. C. narodený XX.X.XXXX, trvalý pobyt X rue J., XX XXX Q., V. republika, štátny občan V. republiky, zastúpený Bartošík Šváby s.r.o., so sídlom Plynárenska ul. č. 7/A, Bratislava, IČO: 35 929 049 proti 1) I. C. narodená X.X.XXXX, trvalý pobyt N. 8, J., štátna občianska D. republiky, adresa na doručovanie: C. XX, XXX XX J., X ) B. S. C., narodená XX.X.XXXX trvalý pobyt N. 8, J., štátna občianska D. aj V. republiky, 3) P. R. C., narodený XX.X.XXXX, trvalý pobyt N. 8, J., štátny občan D. aj V. republiky, o zapretie otcovstva, takto
rozhodol:
I. Súd určuje, že R. N. C., narodený XX.XX.XXXX nie je otcom B. S. C., narodenej XX.XX.XXXX a P. R. C., narodeného XX.XX.XXXX, obaja narodení z matky I. C., rodenej B., narodenej XX.XX.XXXX.
II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Navrhovateľ sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrhom doručeným súdu dňa 18.06.2013 domáhal, aby súd určil, že R. N. C., nar. XX.XX.XXXX nie je otcom B. S. C., nar. XX.X.XXXX a P. R. C., nar. XX.X.XXXX ( ďalej aj deti ), obaja narodení z matky I. C. nar. X.X.XXXX, jeho bývalej manželky.
2. Skutkovo svoj návrh odôvodnil tým, že nie je ich biologickým otcom, čo mu manželka I. C. oznámila v roku XXXX. V tom istom roku bolo ich manželstvo súdom Slovenskej republiky rozvedené. Z podnetu I. C. začalo na súde v Slovenskej republike konanie o ustanovenie opatrovníka deťom na účely začatia konania o prípustnosti zapretia otcovstva. Otcom detí je O. D. čo preukazuje test vzoriek DNA. I. C. ( odporkyňa v 1. rade ) s návrhom nesúhlasila. Uviedla, že v čase krízy manželstva odišla na Slovensko z Francúzska, kde dovtedy žila s navrhovateľom v spoločnej domácnosti. Tu sa stretla s bývalým priateľom O. D. a pri oslave Silvestra 1995 po intímnom styku, s ním otehotnela. Následne sa vrátila do Francúzska, kde prerušovane s navrhovateľom žila v jednej domácnosti, pretože 2 - 3 krát prišla na Slovensko. V marci alebo v apríly 1996 navrhovateľovi oznámila, že je tehotná, že čaká dvojičky a manželstvo chcela ukončiť. Z dôvodu náboženského vierovyznania sa však obaja rozhodli v manželstve pokračovať. Navrhovateľ otcovstvo k deťom prijal a ako ich otec sa aj správal. Následne asi po 5 rokoch sa rozhodli, že sa rozvedú. Bolo to v čase, kedy už spolu s deťmi žila na Slovensku, kam s nimi odišla od navrhovateľa z Francúzska. Spolužitie s navrhovateľom nebolo obnovené a ich manželstvo bolo v Slovenskej republike rozvedené. Až do roku 2006 sa vedeli s navrhovateľom dohodnúť na výkone rodičovských povinností, následne sa z finančných dôvodov ich vzťahy vyostrili. Deti o tom, že navrhovateľ nie je ich biologickým otcom vedia približne od ich 10. rokov, kedy im to povedala. Povedala im aj to, že ich biologickým otcom je O. D., s ktorým sa stretávali už aj pred týmto oznámením. B. S. C. ( odporkyňa v 2. rade ) s návrhom taktiež nesúhlasila. Uviedla, že s navrhovateľom prežila detstvo a je to jediná osoba, ktorú oslovuje otec. Potom, ako začali s mamou žiť na Slovensku sa s navrhovateľom nestretávali a ona sama z jej
vlastného podnetu kontakt s ním nevyhľadávala. Naopak bol to navrhovateľ, kto sa s ňou a s jej bratom chcel stretnúť. Spomenula si na stretnutie pred budovou školy, kde ich navrhovateľ vyhľadal. Stretnutie bolo krátke, pretože im oznámil, že mu je v stretávaní sa s nimi bránené. Sporadicky začali spolu komunikovať aj prostredníctvo facebooku a navrhovateľa navštívili aj vo Francúzsku. S biologickým otcom a jeho rodinou sa stretáva, oslavujú spolu sviatky. P. R. C. ( odporca v 3. rade ) s návrhom nesúhlasil. Tiež uviedol, že potom, ako s mamou začali žiť na Slovensku, mohol mať vtedy 5 - 6 rokov, nebol s navrhovateľom v kontakte. Takýto stav trval približne do jeho 12. rokov. Mama mala iného partnera a ten nechcel, aby sa on a sestra s ním stretávali. Tiež tvrdil, že ich navrhovateľ vyhľadal pred budovou školy. Následne začali spolu cez facebook komunikovať. Počas prázdnin ho navštívili vo Francúzsku.
3. Súd rozhodol na základe vykonaného dokazovania výsluchom všetkých účastníkov, svedkov O. D. a B. O. a vykonal dokazovanie obsahom listín založených v súdnom spise z tohto konania, ako aj v spisoch tunajšieho súdu sp. zn. 8C 102 / 2002 , sp. zn. 22P 176 / 2008, sp. zn. 22P 129 / 2008 , sp. zn. 22P 214 / 2012 a sp. zn. 5T 8/2013, oboznámil sa s obsahom spisu rozsudkom zo dňa 07.02.2017, č.k. 41C 221/2013-421, ktorým určil, že R. N. C., nar. XX.XX.XXXX, nie je otcom B. S. C., narodenej XX.XX.XXXX a P. R. C., narodeného XX.XX.XXXX, obaja narodení z matky I. C., rodenej B., narodenej XX.XX.XXXX. Súd zároveň určil, že žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania a štátu nepriznal právo na náhradu trov konania. Proti tomuto rozhodnutiu podali odvolanie odporcovia 1/, 2/, 3/. a navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne, alebo aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
4. Krajský súd v Bratislave v konaní o odvolaní napadnutý rozsudok zrušil uznesením č.k. 6Co 212/2017- 453 zo dňa 24.08.2019. Vyslovil v predmetnej veci právny názor, že v prejednávanej veci bolo medzi účastníkmi konania nesporné, že navrhovateľ nie je otcom odporcov 1/, 2/, keď túto skutočnosť odporcovia v podstate potvrdili aj v odvolaní. Spornou zostáva otázka, či navrhovateľ návrh na zapretie otcovstva nepodal účelovo, keďže ho podal na súd prvej inštancie práve v čase, keď zák. č. 36/2005 Z.z. zákon o rodine ( ďalej len „zák. č. 36/2005 “), neupravoval lehotu na podanie návrhu na zapretie otcovstva. To znamená, že súd prvej inštancie mal skúmať, či žalobca podal návrh včas, t.j. či ho podal pred uplynutím 3 ročnej lehoty uvedenej v § 86 ods. 1 zákona o rodine v znení zákona č. 175/2015 Z.z. . Navrhovateľ by teda návrh podal včas v prípade, ak ho podal na súd prvej inštancie pred uplynutím 3 ročnej lehoty plynúcej od momentu, keď sa dozvedel o skutočnostiach spochybňujúcich jeho otcovstvo. Zároveň dal odvolací súd do pozornosti súdu prvej inštancie judikatúru ESĽP uvedenú v Náleze Ústavného súdu SR z 20.04.2011, sp. zn. PL. ÚS 1/2010 a v uznesení Najvyššieho súdu SR z 28.01.2016, sp. zn. 5Cdo/459/2013.
5. Odporkyňa v 1. rade svojím podaním doručeným súdu dňa 20.12.2018 považovala za dôležité zdôrazniť, že sa navrhovateľ dozvedel o tom, že nie je biologickým otcom oboch detí od vtedy od kedy mu oznámila, že je tehotná, lebo už v tom čase musel vedieť, že je neplodný a jej tehotenstvo mu oznámila po 4 mesačnom odlúčení, ktoré strávila na Slovensku a on vo Francúzsku. Považovala za logické ako aj oprávnené pochybnosti o biologickom otcovstve navrhovateľa k deťom s poukazom nato, že navrhovateľ nepodnikol žiadne kroky k zapretiu otcovstva. Po jej návrate do Francúzska boli s navrhovateľom spolu u psychologičky a vtedy jej povedal, že je neplodný. Poukázala na výpoveď navrhovateľa, že začiatkom roka 2003 sa dozvedel, že nie je biologickým otcom detí, čo nepovažovala za pravdu, keďže návrh na zapretie otcovstva podal až o 10 rokov. Mala zato, že aj deti potvrdili, že keď boli malé navrhovateľ im povedal, že už od ich narodenia vedel, že nie je biologickým otcom. Teda zapieraciu lehotu, ktorú mu priznával zák. číslo 36/2005 Z.z. zákon o rodine nedodržal. Uviedla, že aj napriek tomu, že navrhovateľ vedel, že nie je biologickým otcom detí napriek tomu si s nimi založil vzťah otca a detí a uviedla, že až do roku 2016 spolu udržiavali pravidelný kontakt. Navrhla, aby súd prvej inštancie zamietol návrh navrhovateľa a priznal odporcom náhradu trov konania v plnom rozsahu.
6. Navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu vo svojom vyjadrení zo dňa 28.02.2018 doručenom tunajšiemu súdu dňa 01.02.2019 k Uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č.k. 6Co/212/2017 zo dňa 24.08.2017 uviedol, že Krajský súd v Bratislave zrušil rozsudok z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia pri aplikácií prechodného ustanovenia § 119b ods. 2 Zákona o rodine na daný prípad. A mal zato, že s existenciou tohto prechodného ustanovenia sa správne vysporiadal prvostupňový súd, že právo navrhovateľa zaprieť otcovstvo bez obmedzenia zapieracou lehotou s poukazom na ust. § 119b ods. 1. a 2. zostalo zachované. V zmysle uvedeného nie je teda právo na
zapretie otcovstva právom hmotnoprávnej povahy, ale ide o určité žalobné právo pohybujúce sa v rovine civilného procesného práva. Zároveň uviedol, že navrhovateľ počas celého konania konzistentne tvrdil a tvrdí, že pochybnosti o tom, že je biologickým otcom detí nadobudol až v roku 2003. Matka v konaní tvrdila, že navrhovateľ mal vedomosť o tom, že nie je biologickým otcom odporcu v 2. a 3. rade už pred narodením. Matka pritom tvrdila, že počas jej tehotenstva z tohto dôvodu navštevovala s navrhovateľom psychologickú ambulanciu a že o tejto skutočnosti si písala aj s vypočúvanou svedkyňou Lýdiou O., avšak žiadne dôkazy k tomuto nepredložila, napriek tomu, že tvrdila, že ich predloží. Navrhovateľ nemal rozumnú možnosť dokázať, že sa o pochybnostiach ohľadom jeho otcovstva dozvedel už skôr a teda pred narodením odporcov v 2. a 3. rade. Matka si dala spolu s biologickým otcom O. D. v roku 2002 vypracovať znalecký posudok na analýzu DNA odporcu 2. a 3. rade v ktorom videl logickú pochybnosť matky, ktorá bola v r. 2002 odstránená, nakoľko vyznieva skutočnosť, že následne podala matka v roku 2002 žiadosť o rozvod manželstva s navrhovateľom, ako aj navrhovateľom tvrdená skutočnosť, že ho v roku 2003 informovala matka o tom, že nie je biologickým otcom. Matka rovnako tvrdila resp. naznačovala, že navrhovateľ je neplodný čo navrhovateľ poprel a aj naďalej popiera. V čase, keď sa navrhovateľ dozvedel o tom, že nie je biologickým otcom odporcov 1. a 2. rade pritom už lehota na zapretie otcovstva dávno plynula a to v zmysle slovenského aj francúzskeho práva, o čom sa navrhovateľ informoval u svojho francúzskeho právnika a prostredníctvom neho aj u slovenských právnikov. Preto podal návrh na zapretie otcovstva až v roku 2013, po tom, čo sa dozvedel, že slovenské právo už zapieraciu lehotu neobsahuje. Navrhovateľ mal zato, že jeho návrhu na zapretie otcovstva je potrebné vyhovieť, nakoľko v čase, keď tento návrh podal, nebolo jeho zapieracie právo obmedzené žiadnou lehotou a účinky tohto návrhu nezanikli ani v dôsledku novely Zákona o rodine, ktorou bola zapieracia lehota opätovne zavedená. Na tom nič nemení ani prechodné ustanovenie § 119 ods. 2 Zákona o rodine.
7. Súd doplnil dokazovanie výsluchom účastníkov konania, listinami založenými do spisu, oboznámil sa s obsahom spisu ako aj s obsahom spisu sp. zn. 14C/275/2008 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č.k. 6Co 212/2017-453 zo dňa 24.08.2017 a zistil nasledovné.
8. Súd vytýčil pojednávanie dňa 28.06.2019 na ktorom sa právny zástupca navrhovateľa v súlade s jeho písomným podaním, nestotožnil s rozhodnutím Krajského súdu nakoľko podľa jeho názoru skutkovo aj právne vec nesprávne posúdil. Z dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ nie je otcom odporcov v 2. a 3. rade pričom o tejto skutočnosti sa dozvedel až v roku 2003, keď mali 7 rokov. Odporkyňa v 1. rade tvrdila, že o tejto skutočnosti informovala navrhovateľa, už pri narodení detí, avšak túto skutočnosť v tomto konaní nepreukázala. Uvádzala, že predloží do konania písomnú dokumentáciu s B. O. a napr. potvrdenie z psychologickej poradne ale žiadny z týchto dokumentov do konania nedoložila. Zo svedeckých výpovedí p. O. a p. O. D., ktorý je biologickým otcom detí, taktiež táto skutočnosť nevyplýva. Tieto výpovede považoval za špekulatívne a len domnienky. Odporcovia v 2. a 3. rade sa narodili 29.8.1996, pričom podľa odporkyni v 1. rade s nimi otehotnela v 12/1995 po tom, čo opustila spoločnú domácnosť s navrhovateľom. To ako sa presne dozvedel navrhovateľ, že nie je otcom odporcov v 2. a 3. rade je popísané v zápisnici z pojednávania zo dňa 16.6.2014. Stalo sa to v roku 2003 v supermarkete Leklér v meste Dinard. V zásade nie je možné preukázať, že sa to dozvedel pred týmto rokom. Odporkyňa v 1. rade rade sa vyjadrovala, že navrhovateľ je neplodný pričom už sama na pojednávaní dňa 31.3.2014 uviedla, že vtedajšia partnerka navrhovateľa otehotnela s dvojičkami, avšak potratila. Zároveň navrhovateľ uviedol obdobne, že jeho súčasná partnerka otehotnela a potratila. Navrhovateľ sa vyjadril opakovane, že je ochotný podstúpiť všetky potrebné testy, aby preukázal, že môže mať deti. V roku 2002 dala odporkyňa v 1. rade spolu s O. D. vypracovať znalecký posudok na preukázanie otcovstva O. D.. Nakoľko odporkyňa v 1. rade sama nevedela, kto je otcom odporcov v 1. a 2. rade, tak navrhovateľ nemohol mať pochybnosť o svojom otcovstve. Nie dlho po vyhotovení tohto znaleckého posudku, podala odporkyňa v 1. rade návrh na rozvod manželstva. V konaní o rozvod manželstva neexistovala akákoľvek zmienka o otcovstve detí. Zároveň právny zástupca uviedol, že sa vedie trestné stíhanie o spôsobe vedenia rozvodového konania, nakoľko vyjadrenia odporkyne v 1. rade v rozvodovom konaní vykazujú známky falošnosti. Čo sa týka nálezu Ústavného súdu SR z 20.04.2011, sp. zn. PL. ÚS 1/2010, tak následkom tohto nálezu bolo z právneho poriadku SR vymazané ustanovenie, ktoré dovtedy upravovalo lehotu na zapretie otcovstva. Táto lehota od roku 2011 do roku 2015 nebola upravená. V tomto období aj navrhovateľ podával návrh, ktorý je predmetom tohto konania, čo však nie je možné považovať za účelové podanie návrhu, pretože on v zásade tým, že sa dozvedel, že nie je otcom detí až v roku 2003, tak túto lehotu zmeškal, ale nie svojou vinou. Prechodné ust. § 119 ods. 2 zákona o rodine - toto považoval za procesné ustanovenie. Sám Ústavný súd SR vo svojom náleze z 20.04.2011, sp. zn. PL. ÚS 1/2010 považuje právo na zapretie otcovstva za žalobné právo a teda nie hmotné právo.
Teda ak bol návrh podaný v čase, kedy zapieracia lehota neexistovala, tak jeho účinky je nutné zachovať aj po čase novej právnej úpravy. Keďže návrh nebol podaný oneskorene a bol podaný včas a teraz sa nie je možné tváriť, že bol podaný oneskorene. Vyjadril sa k vyjadreniu odporkyne v 1. rade ktorá tvrdila, že sa vrátila na Slovensko v 4/1996. Podľa informácii od navrhovateľa sa vrátila už v 2/1996. Zároveň k tvrdeniu, že navštevovali psychológa odporkyňa v 1. rade uviedol, že nepredložila dôkaz, ktorý tvrdila, že do konania predloží. K dôkazu letenky a písomnej komunikácii navrhovateľ uviedol, že sa snažil iniciovať nejaký styk s deťmi medzi rokmi 2006 až 2011, kedy mu akýkoľvek kontakt s odporcami v 2. a 3. rade bol znemožnený a to odporkyňou v 1. rade a jej vtedajším manželom p. E. J.. K obdobiu od XXXX, v tomto období odporkyňa v 1. rade viac krát odišla na Slovensko a zobrala so sebou mal. deti. Navrhovateľ sa nemohol plnohodnotne stretávať s odporcami v 2. a 3. rade.
9. Na uvedenom pojednávaní odporkyňa v 1. rade uviedla, že si nemôžem dovoliť právneho zástupcu z dôvodu 6-mesačnej práce neschopnosti, preto doloží písomne do spisu vyjadrenie, obsahom ktorého bude hlavne vyjadrenie k citovanému zákonu v uzneseniu Krajského súdu o lehote zapretia otcovstva, ďalej považovala celé konanie za účelové z dôvodu, ako uviedol právny zástupca navrhovateľa vo svojom vyjadrení, že v 12/1995 odcestovala s čím súhlasila, vrátila sa 4/1996 a z tejto skutočnosti evidentne podľa jej názoru vyplývajú pochybnosti o otcovstve. Uviedla, o tom, že je tehotná oboznámila navrhovateľa po príchode zo Slovenska, potom spoločne navštevovali psychológa. O tomto nebola schopná získať potvrdenie, keďže v tom čase bola psychologička vo vyššom veku a nezistila jej súčasné kontaktné údaje. Styk otca s odporcami v 2. a 3. rade prebiehal do roku 2013 o čom doložila do spisu letenku, ktorú poslal otec R. C. mailom v roku XXXX s veľmi osobným textom. Odporca v 2. a odporkyňa v 3. rade sa k rozhodnutiu krajského súdu na pojednávaní nevedeli vyjadriť.
10. Odporcovia v 1., 2., a 3. rade v písomnom podaní zo dňa 19.6.2019 doručenom tunajšiemu súdu dňa 14.08.2019 a 16.08.2019 uviedli, že je potrebné v prejednávanej veci aplikovať ustanovenie § 119 ods. 2 zákona č. 175/2015 Z.z. a v závislosti od toho je potrebné zároveň aplikovať ustanovenie § 86 ods. 1 zákona o rodine v jeho znení platnom a účinnosť od 1.1.2016. Uviedli, že navrhovateľ by mal nádej na úspech len vtedy, ak by bol podaný v lehote 3 rokov od momentu, keď sa navrhovateľ ako otec dozvedel o rozhodujúcich okolnostiach, z ktorých vyvodil záver, že nie je biologickým otcom odporcov v 2. a 3. rade. Navrhovateľ o tom, že nie je biologickým otcom odporcov v 2. a 3. rade vedel odo mňa odkedy bola odporkyňa v 1. rade tehotná. Že túto skutočnosť oznámila si nijako odporkyňa v 1. rade nezapísala, nakoľko boli v tom čase v partnerskom vzťahu a ani jej nenapadlo, že dnes bude riešiť konanie o zapretie otcovstva.
11. Vo svojom vyjadrení zo dňa 16.09.2019 doručenom tunajšiemu súdu dňa 16.09.2019 právny zástupca navrhovateľa v kontexte v súlade s podaním zo dňa 28.02.2018 okrem iného uviedol, že matka podala dňa 20.05.2002 na Slovensku návrh na rozvod s požiadavkou na nemalé výživné vo výške 250,- Eur na dieťa, v ktorom rozvodovom konaní súdu zatajila, že navrhovateľ nie je biologickým otcom detí navyše ešte aj sfalšovala vyhlásenie navrhovateľa o jeho súhlase, stave jeho majetku a splnomocnení JUDr. J. na preberanie písomnosti v danom konaní. Samotný navrhovateľ nemal o prebiehajúcom rozvodovom konaní vedomosť. Sám preto podal návrh na rozvod vo Francúzsku na Okresnom súde Dinan v roku 2004, čo by nedávalo žiadny zmysel v prípade, ak by navrhovateľ vedel, že bol už rozvedený na Slovensku. I.. J. ho nikdy nezastupoval a navrhovateľ ani nikdy neplatil I.. J. žiadnu odmenu za zastupovanie. Všetko toto bolo uvedené v odpore proti trestnému rozkazu v trestnom konaní týkajúcom sa zanedbania povinnej výživy, vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 5T/8/2013 a iniciovanom matkou. Sfalšovanie vyhlásenia navrhovateľ matkou ( odporkyňou v 1. rade ) vrátane odtlačkov pečiatok mesta Dinan vo Francúzsku je predmetom trestného konania (trestný čin poškodzovania cudzích práv v súbehu s trestným činom falšovania a pozmeňovania verejnej listiny ČVS: ORP-1391/1-OVK-B5-2001 (Okresné riaditeľstvo PZ v Bratislave). Aj z uvedeného vyplýva, aké konanie je matka schopná idúc za svojimi vlastnými, často meniacimi sa záujmami. Zároveň uviedol, že bližšia rodina navrhovateľa, jeho rodičia, sestra, švagor, neter o tom, že navrhovateľ nie je biologickým otcom detí dozvedeli až v r. 2006, po tom čo matka zaslala sestre navrhovateľa pohľadnicu určenú pre navrhovateľových rodičov, tak ako je uvedené v priloženom čestnom vyhlásení sestry navrhovateľa. Vzdialenejšiu rodinu navrhovateľ o tom, že nie je biologickým otcom detí neinformoval. Vnímal a vníma to ako neskutočnú potupu zo strany matky, ktorá napriek tomu, že sa hlásila ku katolíckej viere, mala počas ich manželstva intímny pomer s iným mužom a klamala navrhovateľovi o jeho otcovstve. Na základe uvedeného navrhovateľ mal zato, že odporkyňa ničím nepreukázala jej tvrdenie a chýba jej koherentná logika a časová nadväznosť.
12. Vo svojom vyjadrení zo dňa 20.01.2020 doručené tunajšiemu súdu dňa 21.01.2020 odporkyňa v 1. rade uviedla, že sa na Silvestra v roku 1995 stretla s jej bývalým priateľom O. D. s ktorým počali P. a B.. Okrem iného uviedla, že súdny spor o úpravu a výkon rodičovských práv a povinností k deťom prebiehal od roku 2004 až do roku 2011. V roku 2009 podala odporkyňa v 1. rade na navrhovateľa trestné oznámenie pre trestný čin zanedbania povinnej výživy. Dňa 11.02.2013 bol vydaný trestný rozkaz sp. zn. 5T 8/2013-2013, ktorým bol navrhovateľ odsúdený k trestu odňatia slobody vo výmere 1 roku, so skúšobnou dobou v trvaní 2 rokov. Neskôr v roku 2016 sa navrhovateľ stretol s deťmi v Žiline, na tomto stretnutí ich požiadal o pomoc. Pred tým sa snažil navrhovateľ v roku 2016 dohodnúť s navrhovateľkou prostredníctvom jej právneho zástupcu, že jej vyplatí 10.000,- Eur ak vezme trestné oznámenie späť. Čo odmietla. Ďalej uviedla, že tento spor je primárne o peniazoch. Navrhovateľ zlyhal ako manžel, chcel byť aspoň dobrým otcom, o to sa snažil až do roku 2016 po tom, ako doložili komunikáciu detí s otcom do spisu, prestal s nimi komunikovať. Mala zato, že je za tým jeho súčasná manželka, čo im potvrdila aj jeho matka. Deťom posielal peniaze v obálke, aby o tom ona nevedela. Opätovne poukázala nato, že nie je pravda, že sa navrhovateľ dozvedel o tom, že nie je otcom detí až začiatkom roka 2003 a trvala na tom, že na toto konanie sa vzťahuje § 86 ods. 1 Zákona o rodine č. 36/2005 Z.z., podľa ktorého manžel môže do troch rokov odo dňa, keď sa dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, že nie je otcom dieťaťa, ktoré sa narodilo jeho manželke, zaprieť na súde, že je jeho otcom a teda zapieraciu prekluzívnu lehotu, ktorú mu priznával Zákon o rodine č. 36/2005 Z.z. navrhovateľ nedodržal. Mala zato, že navrhovateľovo konanie je nelogické a zmätočné a škodí predovšetkým deťom. Zároveň navrhla výsluch svedkyne X. C., nar. XX.XX.XXXX, N. X/A, J..
13. Vo svojom vyhlásení zo dňa 12.02.2020. doručenom tunajšiemu súdu dňa 14.02.2020 O. D. uviedol, že už má dlhodobo stabilnú rodinu, ktorej venuje takmer všetok čas a energiu. Má dve maloleté deti vo veku XX a X rokov. Mal zato, že otcom detí B. a P. je navrhovateľ, ktorý sa o ne staral, žili spolu a vytvorili si vzťah otca s deťmi. Právny zástupca navrhovateľa svojím písomným podaním zo dňa 12.02.2020 spochybnil pravosť tohto podania, nakoľko uviedol, že vyjadrenie O. D. neobsahuje vlastné slová osoby, ktorá ho podpísala. Vyhlásenie totiž obsahuje poznámky resp. inštrukcie, ako ho je potrebné vyplniť a teda jeho text nepochybne pripravoval niekto iný. Pri porovnaní svedeckej výpovede O. D. na pojednávaní v roku 2014 a tohto vyjadrenia sa nemožno ubrániť dojmu, že takáto radikálna zmena názoru biologického otca O. D. nie je reálna a nie je odôvodniteľná tým, čo je v ňom uvedené. Výsluch svedka O. D. zo strán súdu prebiehal korektne. Zákonná sudkyňa nekládla svedkovi hypotetické otázky a svedok nejavil známky toho, že by bol zaskočený. Naopak svedok pôsobil pokojne a racionálne, ako človek, ktorý má veci, ktoré sú predmetom výsluchu, v hlave dávno premyslené a upratané a ktorého vzťah k odporcom v 2. a 3. rade nie je založený len na jeho vedomí zodpovednosti za svoje biologické deti, ale predovšetkým na jeho emocionálnom vzťahu k odporcom v 2. a 3. rade.
14. Na pojednávaní dňa 19.02.2020 právny zástupca navrhovateľ k navrhovanej svedkyni uviedol, že navrhovateľ ju pozná, mal s ňou veľmi zlé vzťahy, označil ju vlastnými slovami za zlomyseľnú a násilnú ženu v zmysle fyzického násilia. Preto trval na tom, ak by ju chcel súd vypočuť, tak by chce byť osobne prítomný, lebo sa domnieval, že bude vypovedať klamlivo a bude zavádzať súd o obsahu hádok s navrhovateľom a chcel nato priamo reagovať. Nevedel z akého dôvodu tento návrh prichádza až takto neskoro a mal zato, že to bolo možné predložiť aj skôr. Ak malo byť predmetom svedeckej výpovede to, že malo dôjsť k vykričaniu navrhovateľovi, že nie je otcom, tak to považovali za nadbytočné, keďže ide o vysoko zaujatú osobu vzhľadom na vzťah k matke a nenávisť k navrhovateľovi. Mal zato, že skutočnosti, ktoré sa uvádzali, nijakým spôsobom neznamenajú, že boli navrhovateľovi oznámené skutočnosti dôvodne spochybňujúce jeho otcovstvo. Ak sa to malo stať v zime v roku 1997 tak vtedy platná zapieracia lehota bola 6 mesiacov odo dňa narodenia detí, s tým, že zima v roku 1997 bolo už 14 až 16 mesiacov po narodení detí. To znamená, že v tomto období už zapieracia lehota navrhovateľovi uplynula a podľa judikatúry štrasburskej a štrasburského dohovoru je potrebné priznať navrhovateľovi účinný prostriedok nápravy, ktorý nemal. Uviedol, že na minulom pojednávaní odporkyňa v 1. rade tvrdila, že v rozhodnom období pred narodením detí v decembri 1995 odišla na Slovensko a vrátila sa v apríli 2006. Teraz už uvádza, že to bolo inak, pred aprílom 2006 sa vrátila do Francúzka a mala tam dopravnú nehodu, čo je pravda, čím chceli poukázať nato, že sa tu menia účelovo výpovede, tak ako sa to odporkyni 1. hodí. Odporkyňa v 1. rade naposledy na pojednávaní uvádzala, že chodila k psychológovi v roku 1996 spolu s navrhovateľom, kládla mu dokonca aj na pojednávaní sugestívne otázky v tomto zmysle. V poslednom písaní z januára 2020 už uvádza, že si nepamätá, že chodila k psychológovi s navrhovateľom, alebo ju tam iba vozil autom, čo si myslel, že nie je možné lebo taká
dôležitá skutočnosť sa nedá nepamätať. Čo sa týka e-mailovej komunikácii obsahu bolo uvedené, že bol podávaný návrh na zapretie otcovstva vo Francúzku a že ten bol zamietnutý považuje navrhovateľ za klamstvo, návrh na zapretie otcovstva bol podávaný iba na Slovensku z dôvodu, že navrhovateľ bol informovaný, že tieto veci musí riešiť na Slovensku. Ďalej tvrdila odporkyňa v 1. rade, že v roku 2006 bývala v byte rodičov navrhovateľa, ktorí boli odcestovaný. Navrhovateľ tvrdí, že toto nie je pravda, v tom čase už mal vzťah so svojou súčasnou manželkou, ktorú rodičia poznali, vážili si ju a nedovolili by takéto niečo. Tiež tvrdí odporkyňa v 1. rade v podaní, že zapretie otcovstva je motivované len trestným stíhaním ohľadne výživného. Je to práve naopak toto trestné stíhanie pre výživne je motivované snahou odporkyni riešiť svoje súkromné spory s navrhovateľom, ktoré popisuje aj v podaní z januára 2020, navyše mal zato, že odporkyňa nevedela zniesť, že navrhovateľ žije v šťastnom manželstve. Uviedol, že navrhovateľ podal sám návrh na zapretie otcovstva potom, čo sa dozvedel od právneho zástupcu, že bola zrušená lehota na zapretie otcovstva a že je možné podať taký návrh. Odporkyňa v tomto podaní tvrdí, že deti v konaní tvrdili, že keď boli malé mal im navrhovateľ povedať, že od ich narodenia vedel, že nie je otcom. Odporkyňa 2. a odporca 3. takto nevypovedali, odporkyňa 2. vypovedala v tom zmysle, že jej matka povedala, že navrhovateľ nie je jej biologický otec keď mala 12 rokov a odporkyňa 2. potom povedala bratovi. Odporkyňa v1. rade namietala, že navrhovateľ nepodal skôr návrh na zapretie otcovstva, keď sa dozvedel o svojom otcovstve v roku 2003 od nej, že nie je otcom. Do roku 2011 mu v tom bránila slovenská právna úprava, ktorá sa potom neskôr ukázala ako protiústavná. Odporkyňa v 1. rade opakovane tvrdí, že udržiavali do roku 2016 odporkyňa 2. a odporca 3. pravidelný kontakt s navrhovateľom, čo nie je pravda. Uviedli to aj v písomnom podaní zo septembra 2019, od roku 2006 až do roku 2011 tam nebol žiadny kontakt, potom ten kontakt bol obmedzený a od roku 2016 nie je žiadny kontakt, lebo navrhovateľ pochopil, že odporkyňa 2. a odporca 3. zneužívajú aj tu zvyškovú komunikáciu, ktorá medzi nimi bola, aby dosiahli svoje zištné ciele a zúčastňovali sa na pomste matky. Z tohto celého vyplynulo, že odporkyňa 1. opakovane klame a zavádza súd, prispôsobuje si výpovede a že je to v určitom zmysle jej metóda riešenia sporov, ktorú používa dlhodobo v tomto ohľade poukázali aj na rozvod z roku 2002 o ktorom vôbec navrhovateľ nevedel, v ktorom bolo predložené jeho sfalšované vyhlásenie o tom, že s tým súhlasí a v ktorom boli uvádzané skutočnosti, ktoré sú nepravdivé s cieľom získať vysoké výživné.
15. Odporkyňa v 1. rade na pojednávaní uviedla, že vyjadrenie právneho zástupcu je veľmi zavádzajúce a zmätočné a nebude analyzovať všetky body jeho vyjadrenia. Chcela preukázať a predložiť dôkaz proti tvrdeniu, že v roku 2006 nebývala u rodičov navrhovateľa, nakoľko si v tomto období dala vyhotoviť nový francúzsky OP v ktorom sa uvádza, že ku dňu 15.03.2006 mala trvalé bydlisko v mieste trvalého bydliska jeho rodičov čo je uvedené na OP.
16. Písomnou svedeckou výpoveďou zo dňa 27.03.2020 X. C. sestra odporkyni v 1. rade uviedla k osobe k navrhovateľa, že je klamár, ktorého vyjadrenia sú nepresné a informácie zavádzajúce. V roku 1997 žila v spoločnej domácnosti s navrhovateľom, ako aj odporcami v 1/.2/. a 3. rade. Často prichádzali do konfliktu s navrhovateľom, keďže jej vadilo, že bol lenivý a každý večer popíjal a sestra bola vyčerpaná, lebo študovala aj pracovala a starala sa o deti. Keď mu to povedala, nakričal na ňu, čo si to dovoľuje, že to nie je pravda, že detí sú jeho. Potom navrhovateľ sestru donútil, aby mu povedala, že P. aj B. sú jeho deti. Sestra sa asi vo štvrtom mesiaci vrátila z Bratislavy k navrhovateľovi, pretože jej často volával, citovo vydieral manželským sľubom v kostole. Uviedla, že od sestry vedela, že jej povedal, že je neplodný a že ona je jeho manželka a teda aj detí sú jeho. Po rozvode sestra požiadala o anuláciu cirkevného sobáša. Biskupský úrad ich manželstvo anuloval aj na základe toho, že navrhovateľ pred sobášom jej sestre nepriznal svoju neplodnosť.
17. Na pojednávaní dňa 06.03.2020 právny zástupca navrhovateľa okrem iného uviedol, pokiaľ ide o písomné vyjadrenie sestry odporkyni 1. X. C. mal zato, že nejde o svedeckú výpoveď a navrhovateľa nemá možnosť kontaktovať p. C., aby súd videl v priamom prenose, kde je pravda. Ide o vysoko zaujatú osobu medzi p. C. a navrhovateľom je negatívny vzťah. Vo vyjadrení p. C. opisuje hádku, ktorá prebehla inak. A však čo je podstatné sama p. C. tvrdila, že hádka prebehla keď mali deti viac ako 1 rok, to je čo uplynula navrhovateľovi platná 6 mesačná lehota na zapretie otcovstva. Sama p. C. tvrdila, že navrhovateľ nepovažoval vykričanú informáciu od nej, že nie je biologickým otcom za pravdivú a sama tvrdí, že následne odporkyňa 1. potvrdila jej a navrhovateľovi, že je biologickým otcom. Toto vyjadrenie nijakým spôsobom nevyvracia ich tvrdenia a argumentáciu, že sa navrhovateľ dozvedel, že nie je biologickým otcom až na jar 2003 potom čo si matka v roku 2002 dala urobiť s p. D. DNA testy. G. C. reflektuje na neplodnosť navrhovateľa ide tu o opakované klamstvo, ktoré uvádzala aj odporkyňa
1. ničím nepodložené. Je pravda že sa navrhovateľ a odporkyňa dlhšie pokúšali o dieťa a však práve kvôli tomu brala odporkyňa hormonálnu liečbu a navrhovateľ bol presvedčený, že sa im to nakoniec podarilo. Napokon aj jeho súčasná manželka otehotnela. G. C. tvrdí, že biskupský úrad anuloval cirkevné manželstvo navrhovateľa a odporkyni 1. jednak kvôli tomu, že navrhovateľ nepriznal pred sobášom svoju neplodnosť. Je to úplne klamstvo a ľahko overiteľné. Toto cirkevné rozvodové rozhodnutie sa nachádza v spise na tunajšom súde v konaní o návrhu odporkyni 1. na zapretie otcovstva 14C/275/2008 je to list 22 až 37. V tomto cirkevnom rozvodovom rozhodnutí nie je ani náznak zmienky o neplatnosti. Dôvodom rozvodu nebola neplodnosť, ale vážny nedostatok rozoznávacieho úsudku tvrdený odporkyňou 1 a aj jej opitosť. G. C. vo svojej výpovedi zdôrazňuje, že navrhovateľ vedel od počatia o odporcu 2.a 3. že nie je biologickým otcom. To však nie je nijako dokázané a je to aj nelogické tvrdenie, pretože keby to tak bolo prečo by pani C. v roku XXXX potom chcela vykričať navrhovateľovi, že nie je otcom, keď už o tom vedel. Pokiaľ ide o dôkaz údajná pohľadnica, ktorá mala byť zaslaná údajne matke odporkyni 1. bývalej svokre navrhovateľa, tak to nie je nový dôkaz, lebo v spise sa už nachádza, potvrdzujeme, že ide o písmo navrhovateľa, tento text bol napísaný v júli 2002, 9 mesiacov potom čo sa navrhovateľ vrátil z ostrova a začal prevádzkovať hotel, ktorá adresa je viditeľná aj na tej písomnosti. Je teda dôležité, že to bolo v júli 2002 pred tým ako sa na jar 2003 navrhovateľ dozvedel o odporkyni v 1. rade, že nie je biologickým otcom, preto nie je žiadnym prekvapením, že sa tam vyjadruje o odporkyni 2 a odporcovi 3. ako o svojich deťoch, celé to logicky zapadá do časovej súvislosti. V roku 2002 si dala odporkyňa 1. urobiť DNA test na otcovstvo pána D. na jar 2003 oznamovala navrhovateľovi, že nie je biologickým otcom, tento text bol napísaný v roku 2002. Navyše ide len o koncept z písomnosti je vidieť, že ide cez čiary, že to nie je finálna podoba. Navrhovateľ si nepamätá, že by tento koncept odoslal matke odporkyni 1., ktorá ani nehovorí po francúzsky. V tom čase pred letnou sezónou prišla do hotela pracovať pani C. s jej vtedajším priateľom, ona ho podnecovala, aby niečo takéto napísal ak chce zachrániť situáciu manželstvo s deťmi, ktoré boli na Slovensku. Navrhovateľ si nepamätá, že by to odosielal, že by dal do finálnej podoby a odoslal ju. Mohla to spraviť pani C. bez jeho vedomia. Je to však jeho písomnosť, potvrdzuje z júla 2002 pred tým ako sa dozvedel, že nie je biologickým otcom.
18. V ďalšom konaní súd prvej inštancie bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu a pokynom nadväzne na doteraz vykonané dokazovanie a za aktívnej účasti účastníkov konania, právneho zástupcu odporcu, mal preskúmať, či odporca podal návrh včas, t.j. či ho podal pred uplynutím 3- ročnej lehoty uvedenej v § 86 ods. 1 zákona o rodine v znení zák. č. 175/2015 Z.z. zároveň dal do pozornosti judikatúru ESĽP uvedenú v Náleze Ústavného súdu SR z 20.04.2011, sp. zn. PL. ÚS 1/2010 a uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.01.2016, sp. zn. 5Cdo/459/2013.
19. Navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu ďalšie dokazovanie po zrušení rozsudku odvolacím súdom nenavrhol. Odporkyňa v 1. rade v rámci doplnenia dokazovania navrhla výsluch svedkyne X. C., nar. XX.XX.XXXX, N. X/A, J., ktorý súd zamietol z dôvodu hospodárnosti v tomto konaní, nakoľko navrhovateľ trval na svojej prítomnosti na pojednávaní pri tomto výsluchu svedkyne a keďže je francúzskym štátnym občanom jeho prítomnosť na pojednávaní v rámci procesných postupom za účasti tlmočníka na pojednávaní by bola spojená so zdĺhavosťou a nehospodárnosťou konania. Svoju písomnú svedeckú výpoveď zo dňa 27.02.2020 X. C. doručila tunajšiemu súdu ( č.l. 591 ).
20. Súd preskumával včasnosť podania návrhu navrhovateľa pričom sa v prvom rade zameral na určenie momentu, od kedy sa mohol navrhovateľ dozvedieť o skutočnosti spochybňujúcej jeho otcovstvo. Prostredníctvom dokazovania zisťoval, či skutkový stav prezentovaný skutkovými tvrdeniami účastníkov konania zodpovedá, alebo nezodpovedá skutočnosti teda verifikácií ich skutkových tvrdení. Predmetom dokazovania teda bola objektívna realita určenia momentu zistenia neotcovstva tvrdená účastníkmi konania, ktorá by mohla mať význam pre rozhodnutie o merite veci. S bremenom tvrdenia je späté dôkazné bremeno. Navrhovateľ je v zásade povinný tvrdiť a preukázať skutočnosti, ktoré opodstatňujú jeho porušené právo resp. právom chránený záujem a odporcovia sú povinní tvrdiť a preukázať skutočnosti, ktoré právo navrhovateľa vylučujú. Navrhovateľ v návrhu, ako aj v jeho ďalších vyjadreniach uviedol, že sa o tom, že nie je biologickým otcom dozvedel v roku 2003. Odporkyňa v 1. rade tvrdila, že sa navrhovateľ dozvedel o otcovstve už pred narodením detí. Odporcovia v 2. a 3. rade vypovedali, že navrhovateľ pred nimi predniesol, že už od času ich narodenia vedel, že nie je ich biologickým otcom, avšak toto ich tvrdenie nemá podľa názoru súdu žiadnu dôkaznú hodnotu, keďže v ich záujme je zamietnutie návrhu ako aj tvrdenie svedkov Richarda D., B. O. a X. C. (písomná svedecká výpoveď zo dňa 27.02.2020), ktorí vypovedali o sprostredkovaných informáciách faktického otcovstva navrhovateľa k deťom odporkyne v 1. rade. Z uvedeného vyplýva, že každý prezentuje a v rámci svojich vyjadrení
preukazuje iba svoje vlastné skutkové tvrdenia ( bez dôkazov ). Preukazovanie takejto skutočnosti je podľa názoru súdu spravidla objektívne nemožné ( tento jav sa v rímskom práve označoval ako probatio diabolica ). Ide teda o negatívnu dôkaznú teóriu, ktorá sa uplatní vtedy, keď nie je možné neexistenciu určitej skutočnosti dokázať prostredníctvom tvrdenia iných pozitívnych skutočností, ktoré v konečnom dôsledku vedú k záveru o tom, že určitá negatívna skutočnosť je daná, teda aj v tejto veci pri určovaní momentu, kedy sa mohol o skutočnostiach, že nie je navrhovateľ otcom detí dozvedieť. Tvrdenia účastníkov konania sa nedajú preukázať a reálnu existenciu určitej skutočnosti súd s poukazom na uvedené nemôže reálne vyhodnotiť. Súd vychádza teda zo skutočnosti, že od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti (negatívnu skutočnosť
- niečo kedy sa to malo stať). Účastníci konania teda nepreukázali žiadnym dôkazom ich tvrdenie kedy sa navrhovateľ dozvedel o tom, že nie je otcom detí a daný moment sa preukázať nedá.
21. Podľa názoru súdu sa však navrhovateľ o tom, že nie je otcom detí dozvedel v roku 2003 vychádzajúc zo skutočností a poukazujúc nato, že v roku 2002 si matka detí ( odporkyňa 1. rade ) dala spolu s biologickým otcom detí O. D. vypracovať znalecký posudok na analýzu DNA z ktorého vyplynulo, že biologickým otcom detí je O. D.. V tom istom roku dňa 20.05.2002 podala odporkyňa v 1. rade na tunajšom súde vedenom pod sp. zn. 8C/102/2002 Návrh na rozvod manželstva a dňa 08.12.2008 odporcovia v 2. a 3. rade podali na tunajšom súde vedenom pod. sp. zn. 14C/275/2008 Návrh na vyslovenie prípustnosti zapretia otcovstva podľa § 96 Zákona o rodine (v ktorom ako dôkaz bol priložený uvedený znalecký posudok). Za predpokladu, žeby sa navrhovateľ o tom, že nie je otcom detí dozvedel skôr, súd má zato žeby využi právnu úpravu na Slovensku v znení k času narodenia detí, ktorá vychádzala z práva manžela zaprieť otcovstvo do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa dozvie, že sa jeho manželke narodilo dieťa. V Slovenskej republike toto právo upravoval § 57 Zákona o rodine č. 94/1993 Zb., ktorý však od 1.4.2005 nahradil zákon č. 36/2005 Z. z.. Podľa § 114 zákona č. 36 /2005 Z. z. sa právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. aprílom 2005 posudzovali podľa ustanovenia tohto zákona. Vznik týchto právnych vzťahov, ako aj práva a povinnosti z nich vzniknuté sa posudzovali podľa predpisu č. 94/1993 Zb..
22. Do roku 2005 v zmysle ustanovenia § 62 Zákona o rodine č. 94/1993 Zb. mohol podať návrh na zapretie otcovstva proti otcovi, matke a dieťaťu aj po uplynutí lehoty podľa § 57 ods. 1 zákona jednému z rodičov, len generálny prokurátor, ak to vyžadoval záujem spoločnosti. Ustanovenie zákona predpokladalo len možnosť danú generálnemu prokurátorovi a jej uplatnenie záviselo od jeho úvahy, avšak nezakladalo právny nárok, ktorého sa dotknutá osoba domáhala. V zmysle zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre s účinnosťou od 1.4.2005 už neumožňuje generálnemu prokurátorovi podanie takéhoto návrhu. Od 1.4.2005 zák. č. 94/1993 Zb. nahradil zákon č. 36/2005 Z. z. a podľa § 96 ods. 1 zák. 36/2005 Z.z. ak bolo potrebné v záujme dieťaťa a ak uplynula rodičom lehota ustanovená na zapretie otcovstva, môže súd na návrh dieťaťa rozhodnúť o prípustnosti zapretia otcovstva. Z uvedeného vyplýva, že oprávnenie zaprieť otcovstvo malo aj dieťa, a to podľa § 96 zákona . 36//205 Z.z. a to za predpokladu splnenia dvoch podmienok a to, ak je to potrebné v záujme dieťaťa a ak uplynula rodičom dieťaťa lehota ustanovená na zapretie otcovstva. Zákon č. 36/2005 Z.z, neobmedzoval dieťa žiadnou lehotou na podanie návrhu na zapretie otcovstva.
23. Oprávnenie o prípustnosti zaprieť otcovstvo v zmysle vyššie uvedeného príslušného ustanovenia zákona odporcovia v 1. a 2. rade využili a dňa 08.12.2008 podali návrh na vyslovenie prípustnosti zapretia otcovstva. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 14C 275/2008 v ktorom žiadali súd, aby pripustil konanie o zapretie otcovstva nakoľko sa domnievali, že boli splnené zákonne podmienky a najmä, že je to v záujme maloletých detí. Svoj návrh okrem iného odôvodnili tým, že maloleté deti vedia o tom, že otec, ktorý je zapísaný v matrike, nie je biologickým otcom. Uviedli, že matka už 5 rokov žije s deťmi v harmonickom vzťahu s priateľom, s ktorým má ďalšie dieťa, a to Máriu C., nar. XX.XX.XXXX a s týmto partnerom uzavrie dňa XX.XX.XXXX manželstvo. Partnerom matky a jej budúcim manželom bude I.. E. J. nar. XX.XX.XXXX. Manželstvo uzatvoria až po 5 rokoch spolužitia, avšak iba z tohto dôvodu, že matka sa chce s otcom detí ( navrhovateľom ) rozviesť aj na cirkevnom súde, pretože chcela svoje nové manželstvo uzavrieť aj cirkevne. Cirkevný súd vyslovil právoplatne neplatnosť manželstva matky s otcom detí až v januári 2008. Ďalej uviedli, že partner matky vychováva a s láskou sa stará o maloleté deti ( odporcov v 2. a 3. rade) matky od roku 2003. Má k deťom vrúcny a veľmi dobrý vzťah. Taktiež maloleté deti ho majú radi, považujú ho za svojho otca. Partner matky je rozhodnutý a mieni po úspešnom zapretí otcovstva v uvedenom konaní, osvojiť si tieto maloleté deti. Ako dôkaz bol v
konaní uvedený Znalecký posudok z oboru genetiky ( analýza DNA ) vypracovaný súdnym znalcom O.. P. T., Q.., pre základný odbor: genetika, odvetvie: analýza DNA a na základe vykonaného dokazovania, vychádzajúc z vtedajších poznatkov genetiky, biologické otcovstvo O. D., r.č. 691227/6228 voči mal. P. C. a mal. B. C. bolo dokázané. Uvedené konanie skončilo odmietnutím podania, pretože návrh bol neúplný, nezrozumiteľný a vady neboli odstránené.
24. Dňa 20.4.2011 Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze PL ÚS 1/2010 vyslovil, že ustanovenie §86 odsek 1 zákona č. 36 /2005 Z.z. o rodine nie je v súlade s článkom 6 odsek 1 a článkom 8 odsek 1 Dohovoru o ľudských právach. V citovanom náleze sa zaoberal problematikou lehoty na zapretie otcovstva. Uviedol, že obmedzenia zákonnej lehoty na podanie zapieracej žaloby, ktorého účelom je ochrana práv dieťaťa a zabezpečenia stability rodinných pomerov, sa má hodnotiť ako rešpektovanie limitov ustanovená v čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Európsky súd pre ľudské práva túto skutočnosť potvrdil vo svojej judikatúre, v ktorej uviedol, že zavedenie premlčacej lehoty na začatie konania o otcovstve je ospravedlniteľné snahou zaistiť právnu istotu v rodinných vzťahoch a chrániť záujmy dieťaťa /( rozsudok Rasmussen proti Dánsku, rozsudok z 28. novembra 1984, sťažnosť č. 8777/79). Keďže Národná rada SR neuviedla do šiestich mesiacov od vyhlásenia nálezu v Zbierke zákonov SR ustanovenie § 86 odsek 1 Zákona o rodine do súladu s Dohovorom o ľudských právach, stratil § 86 odsek 1 zákona o rodine platnosť. K času začatia tohto konania ( 18.6.2013) neobmedzoval právny poriadok Slovenskej republiky manžela matky zapieracou lehotou pre zosúladenie faktického a právneho stavu otcovstva k dieťaťu. Manžel matky mal právo zaprieť otcovstvo voči dieťaťu a matke, ak sú obidvaja nažive ( § 88 Zákona o rodine ). Zapieraciu lehotu zaviedol až zákon číslo 175 / 2015 Z. z., ktorým bol Zákon o rodine zmenený. S účinnosťou od 1. 1. 2016 mohol manžel toto právo uplatniť v lehote do troch rokov odo dňa, keď sa dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, že je otcom dieťaťa, ktoré sa narodilo jeho manželke ( § 86 zákona o rodine v znení k 1.1.2016 v čase od 08.09.2011 do 31.12.2015 nebolo účinné a platné, v podstate v tomto časovom období nebolo súčasťou slovenského právneho poriadku, čo znamená, že v období od 08.09.2011 do 31.12.215 právo manžela matky zaprieť otcovstvo nebolo obmedzené žiadnou lehotou). Zák. č. 175/2015 v prechodnom § 119b ods. 2 Zákona o rodine účinného k 1. 1. 2016 platí, že konanie o zapretí otcovstva manželom matky dieťaťa o ktorom súd nerozhodol do 31. 12. 2015 sa dokončí podľa zákona účinného od 1. januára 2016. Súd poukazuje na toto ustanovenie a udáva, že ide o procesnú povahu a je ho potrebné interpretovať v súlade s ústavnou doktrínou civilného procesného práva. Ide o ustanovenie vyjadrujúce princíp aplikability t.j. princíp okamžitej použiteľnosti, podľa ktorého sa nová právna úprava použije na všetky konania prebiehajúce na súde začaté podľa predchádzajúcej procesnej úpravy.
25. Súd uvádza, že pre procesné právo je vo všeobecnosti pri strete novej a starej právnej úpravy charakteristický tzv. princíp okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem vyjadrený v § 470 ods. 1 CSP. Tento princíp okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem je komplementárny s osobitným pravidlom v podobe zachovania účinkov (procesných) úkonov, vykonaných v ,,živých“ konaniach podľa predchádzajúcej zrušenej právnej úpravy. Tento komplementárny princíp treba však jednoznačne odlišovať od prípadnej ultraaktivity hmotnoprávnych noriem. Rozdiel spočíva v tom, že priznaním účinkov procesným úkonom vykonaným v konaní za účinnosti zrušenej právnej úpravy sa ipso facto ultraaktivita nestanovuje - ultraaktivita procesných predpisov sa stanovuje osobitným právnym pravidlom, ktoré je samo o sebe nezávislé od prípadného pravidla justifikácie účinkov procesných úkonov. W. povedané, jedno aj druhé pravidlo, ultraaktivita i justifikácia účinkov môžu byť normované od seba úplne nezávisle. Kým princíp okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem je spravidla (v zmysle svojho legislatívneho vyjadrenia), resp. vždy (v zmysle interpretačnom, tam, kde tento princíp nie je explicitne vyjadrený) dopĺňaný komplementárnym pravidlom o justifikácii účinkov procesných úkonov, ultraaktivita, teda pravidlo, že začaté konania sa dokončia podľa doterajších (zrušených a neúčinných) procesných predpisov či noriem, môže byť potenciálne normovaná (to musí byť vždy, na rozdiel od predošlých dvoch princípov) úplne nezávisle od dvojice komplementárnych pravidiel okamžitej aplikability a justifikácie účinkov procesných úkonov (E., V. a kol. Q. sporový poriadok. Veľký komentár. C. H. BECK. 2016. s. 1493 - 1494). Z uvedeného je zrejmé, že princíp okamžitej aplikability procesnoprávnych noriem vyjadrení v ustanovení § 470 ods. 1 CSP, je dopĺňaný princípom justifikácie (zachovania) účinkov procesných úkonov uskutočnených podľa predchádzajúcej zrušenej právnej úpravy, pričom tento princíp je explicitne vyjadrený v ustanovení § 470 ods. 2 CSP prvej vety. Princíp ultraaktivity je zase explicitne vyjadrený v ustanovení § 470 ods. 2 druhej vety a stanovuje pravidlo podľa ktorého ,,Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať
ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.“ CSP teda v ustanovení § 470 ods. 2 druhá veta výslovne stanovuje, že ex lege je vylúčená len aplikácia ustanovení CSP o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania a to tiež len za súčasného splnenia podmienky, že by boli v neprospech strany.
26. Súd konštatuje, že pred účinnosťou novelizácie Zákona o rodine zákonom č. 175/2015 Z.z., ktorým bola opätovne zavedená lehota na zapretie otcovstva, bol podaný návrh zo strany navrhovateľa na zapretie otcovstva a teda realizované jeho žalobné právo. K realizácií tohto žalobného práva došlo v súlade so zákonom o rodine platným v čase podania návrhu na zapretie otcovstva, ktorý v čase žiadnu lehotu obmedzujúcu výkonu tohto žalobného práva neobsahoval, účinky realizácie tohto žalobného práva, ktoré nastali za starej právnej úpravy, kedy neexistovala lehota na zapretie otcovstva, preto v zmysle vyššie uvedeného princípu účinkov ostávajú zachované aj po tom, čo lehota na zapretie otcovstva bola do Zákona o rodine opätovne zavedená. Zároveň poukazuje nato, že naopak navrhovateľovi boli odňaté práva na podanie návrhu na zapretie otcovstva, nakoľko po uplynutí zapieracej lehoty, ktorá začala plynúť dňom, keď sa manžel matky o tom, že nie je otcom detí dozvedel ( r. 2003 ), nie je poskytnutý žiadny účinný prostriedok nápravy na zapretie otcovstva, inak povedané právny otec ( navrhovateľ) po uplynutí zapieracej lehoty nemal možnosť uplatniť svoje argumenty týkajúce sa zapretia otcovstva na súde napriek tomu, že napr. disponoval biologickým dôkazom, ktorý túto skutočnosť preukazuje. Požiadavka vytvorená účinného prostriedku nápravy vo vnútroštátnom právnom poriadku je pritom spojená s právom každého domáhať sa ochrany svojich subjektívnych práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Na základe čoho je možné konštatovať, že navrhovateľ svoj návrh na zapretie otcovstva nepodal účelovo. Súd ma zato, že navrhovateľ podal návrh dňa 18.06.2013 v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky zák. č. 36/2005 Z.z. zákona o rodine a to v čase od 08.09.2011 do 31.12.2015, ktorý žiadnu lehotu na podanie návrhu na zapretie otcovstva neustanovoval a v čase v ktorom mu toto právo bolo dané čo aj využil.
27. Súd zároveň poukazuje nato, že formulované všeobecné prechodné ustanovenia nie je v rámci legislatívy ničím neobvyklým a z hľadiska právnej teórie je už notorietou, že v niektorých prípadoch je potrebné zamyslieť sa nad otázkou prípustnosti retroaktivity. Ako bolo už vyššie uvedené súd posúdil ustanovenie § 119b ods. 2 Zákona o rodine viažucej sa na procesnoprávny aspekt teda konanie a nejde o právo hmotnoprávnej povahy v zmysle ktorej by táto zakladala úvahu súdu smerujúc k myšlienke o retroaktivite.
28. V danej veci nemožno opomenúť inštitút dobrých mravov. Definíciu dobrých mravov ponúka Uznesenie Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 55/2011-19 z 24. 2. 2011, podľa ktorého dobrými mravmi sú pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku. Podľa Najvyššieho súdu SR sa dobrými mravmi v občianskoprávnych vzťahoch v súdnej praxi rozumie súbor spoločenských, kultúrnych a mravných pravidiel správania, ktorý je v súlade so všeobecne uznávanými vzťahmi medzi ľuďmi a mravnými princípmi spoločenského zriadenia a ktorý v historickom vývoji osvedčil istú nemennosť, vystihujúc podstatné historické tendencie, ktoré sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu základných noriem (Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. apríla 2012, sp. zn. 5 Cdo 26/2011). Súdy v Českej republike ponímajú inštitút dobrých mravov podobne ako v SR: Dobrými mravmi rozumie ustanovenie § 3 ods. 1 OZ súhrn spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú istú nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. ( Uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 31. augusta 2004, sp. zn. 25 Cdo 2648/2003). Zákonodarca zakotvil v právnych predpisoch inštitút dobrých mravov, aby tak bolo možné regulovať aj tie spoločenské vzťahy, ktoré žiadna právna norma výslovne nepredvída. Nesúlad a rozpor s dobrými mravmi súd vidí v konaní odporcov pričom poukazuje na potvrdzujúci dekrét Metropolitného tribunálu, Hlavná 28, Košice ( č.l. 28 sp. zn. 14C 275/2008 ) v ktorom sa odporkyňa v 1. rade obrátila na Spiššký tribunál so žiadosťou o vyhlásenie neplatnosti manželstva s navrhovateľom. Ako dôvod uviedla, že muža, s ktorým uzavrela manželstvo ( navrhovateľa ), vlastne nepoznala, pri skladaní manželskej prísahy nebola triezva a nikdy po deťoch s manželom netúžila. V deň sobáša vedela, že nerobí dobre, ale nemala odvahu povedať nie k sobášu, ktorý jej pripadal ako divadlo. Vyriešila to alkoholom. V uvedenom bolo ďalej uvedené, že navrhovateľ sa síce narodil vo Francúzsku, ale vyrastal v Gabune v Afrike. Pravdepodobne bol synom diplomata alebo aspoň zámožnej rodiny, lebo sa o všetko u nich starali sluhovia a slúžky. Toto ho zrejme predurčilo k pohodlnejšiemu chápaniu
života vôbec. Počas manželstva odporkyňa v 1. rade niekoľko krát vycestovala na Slovensko a s O. D. ( biologickým otcom detí) bola stále v kontakte. V návrhu na rozvod manželstva ( č.l. 2 sp. zn. 8C 102/2002 ) okrem iného uviedla, že aj napriek tomu, že mala s manželom ( navrhovateľom ) kladný vzťah jedným z jej dôvodov na uzavretie manželstva bola možnosť, keďže bol občanom Francúzskej republiky, legalizácie pobytu v zahraničí. Návrhom z 16.06.2008 požiadala odporkyňa v 1. rade tunajší súd o ustanovenie opatrovníka na zastupovanie detí v konaní o prípustnosti zapretia otcovstva navrhovateľa k ním, pretože nie je ich biologickým otcom. Konanie bolo vedené pod sp. zn. 22P/176/2008. K uvedenému konaniu vypovedala, že tento návrh v tejto veci nepodala. K podpisu uviedla, že nie je jej. Pričom však jednoznačne potvrdila prevzatie rozhodnutia o ustanovení opatrovníka ( doklad o doručení z 11.8.2008 ) a 12.8.2008 doručila do spisu podanie s vysvetlením k predmetnej veci. Dňa 26.06.2009 oznámila odporkyňa v 1. rade Okresnej prokuratúre Bratislava V, že navrhovateľ jej neplatí výživné a na ktorého bola 23.1.2013 podaná na tunajší súd obžaloba s tým, že mal spáchať prečin zanedbania povinnej výživy. Trestná vec je vedená pod sp. zn. 5T/8/2013 a nie je právoplatne skončená. Odporkyňa v 1. rade v rámci uvedených konaní neustále vykazuje znaky poloprávd, ktoré prezentuje podľa okolností smerujúc aj k získaniu financií nie malej sumy, nakoľko ide o určenie výživného pre každého z detí vo výške 250,- Eur, pričom dlh na výživnom, za predpokladu, že otcovstvo navrhovateľa bude určené, bude v značnej výške cca 120.000,- Eur. Odporkyňa v 1. rade neuzatvárala manželstvo v zmysle atribútov a základných princípov, ktoré ustanovuje zákon o rodine, nakoľko účelom manželstva je vytvoriť harmonické a trvalé životné spoločenstvo, ktoré zabezpečí riadnu výchovu detí. Navrhovateľa ani nepoznala a pri skladaní manželskej prísahy nebola triezva a nikdy po deťoch s manželom netúžila a v deň sobáša to vyriešila alkoholom. Súd má zato, že manželstvo uzavrela z rýdzo vypočítavých dôvodov, keďže išlo o solventného a uznávaného občana a prostredníctvom ktorého po uzavretí manželstva získa legalizáciu pobytu v zahraničí s možnosťou získania francúzskeho občianstva. Uzavretie manželstva v zmysle týchto jej pohnútok, ako aj jej ďalších vyjadrení v priebehu konania, že ho považovala za neplodného s poukazom nato, že sa počas ich manželstva neustále stretávala s biologickým otcom detí smerovalo jednoznačne k tomu, že s navrhovateľom nechcela žiť a spoločne vychovávať detí avšak žiada od neho plnenie zákonnej povinnosti vyživného na detí, ktorých nie je biologickým otcom ( znalecký posudok vyššie uvedený). Nebránila sa ani tomu, aby podala na navrhovateľa podnet na začatie trestného stíhania z dôvodu, že na maloleté deti neplatil výživné a trestná vec je vedená pod sp. zn. 5T 8/2013. Za prečin takéhoto zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. b Trestného zákona by mohol byť odsúdený na trest odňatia slobody až na 5. rokov. Odporcovia v 2. a 3. rade v Návrhu na vyslovenie neprípustnosti zapretia otcovstva zo dňa 08.12.2008 podanom na tunajšom súde pod sp. zn. 14C 275/2008 ( uvedené konanie skončilo odmietnutím podania, pretože návrh bol neúplný, nezrozumiteľný a vady neboli odporcami v 2. a 3. rade odstránené) uviedli, že partner matky ( odporkyne v 1. rade ) ich vychováva a s láskou sa stará od r. 2003. Má k nim dobrý a vrúcny vzťah. Majú ho radi a považujú ho za svojho otca. Partner matky ( ktorým bol I.. E. J. ) je rozhodnutý a mieni po úspešnom zapretí otcovstva v tomto konaní, osvojiť si tieto maloleté deti. V tomto konaní sa v tomto kontexte vyjadrovali aj o vrúcnom vzťahu k navrhovateľovi ako aj o tom, ako považujú za ich otca navrhovateľa, z čoho súd taktiež usudzuje špekulatívne pohnútky za rovnakým účelom a to zisku nehľadiac na vyššie uvedené dôsledky trestného stíhania navrhovateľa. Súd má zato, že uvedené konanie odporcov je v rozpore so všeobecne mravnými princípmi spoločenského zriadenia a možno im priznať absolútnu povahu stredu kolidujúcich tvrdení v prospech ich záujmov a následného úžitku a takéto činy súd morálne posudzuje ako zavrhnutiavhodné.
29. Nadväzujúc na vyššie uvedený inštitút dobrých mravov súd odkazuje aj na princíp spravodlivosti. Spravodlivosť je jedna zo základných spoločenských hodnôt. Radikálnym dôsledkom záveru, podľa ktorého obsah spravodlivostného hodnotenia možno stanoviť iba z práva samotného, je stotožnenie spravodlivosti s pojmom „zákonnej spravodlivosti“. V tomto konaní bolo jednoznačne preukázaná, že navrhovateľ nie je otcom odporcov 2. a 3. rade, čo nespochybňovali žiaden z účastníkov v tomto konaní. Znaleckým posudkom súdneho znalca Doc. O.. E. V. Q.., bolo preukázané, že otcovstvo navrhovateľa k B. S. C. a k P. R. C. je vylúčené. Ich biologickým otcom je podľa znaleckého posudku súdneho znalca RNDr. P. T., Q.., vypracovaného 5.2.2002 Richard Stránsky. Je teda v zmysle princípu spravodlivosti nepochybné, že určenie otcovstva uvedených detí k navrhovateľovi by bolo v rozpore s princípom spravodlivosti.
30. Súd v súhrne konštatuje, že právnou úpravou ustanovená lehota na podanie zapieracej žaloby v prechodnom období bola navrhovateľom dodržaná a v súlade s právnym poriadkom Slovenskej
republiky bez vedľajších pohnútok účelovosti a v zmysle ktorého s poukazom na spravodlivo usporiadané vzťahy resp. na spravodlivom posúdení všetkých dotknutých záujmov, je nepochybne zistené, že navrhovateľ nie je otcom detí odporcov v 2. a 3. rade. V tejto súvislosti súd prezentuje aj názor, že uvedený princíp okamžitej aplikability, princíp spravodlivosti ako aj dobré mravy je žiadúce uplatňovať v aplikačnej praxi, čo platí osobitne v oblasti rodinného práva, ktoré v mnohých prípadoch uplatňuje aj ľudsky citlivé právne vzťahy odrážajúce sa v následnom trestnom konaní pri nedodržaní rozhodnutia v ktorom sa stanový zákonná povinnosť výživného. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že navrhovateľ nie je otcom a právne posúdil, že predmetný návrh bol podaný včas. A s poukazom na všetky uvedené skutočnosti teda súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.
31. Na Základe odporúčaní odvolacieho súdu súd po preštudovaní judikatúry ESĽP uvedenú v Náleze Ústavného súdu SR z 20.04.2011, sp. zn. PL. ÚS 1/2010 a Uznesenia Najvyššieho súdu SR z 28.01.2016, sp. zn. 5Cdo/459/2013 musí konštatovať, že uvedené sa na dané konanie nevzťahuje. V Náleze Ústavný súd SR z 20.04.2011, sp. zn. PL. ÚS 1/2010 určil nesúlad § 86 ods. 1 Zákona o rodine s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd t.j. rozhodnutím, ktorým došlo k zrušeniu pôvodnej zapieracej lehoty v Zákone o rodine, ktorej počiatok bol protiústavne stanovený na okamih, kedy sa manžel matky dozvedel o narodení dieťaťa a neuvádzal ďalšie obdobia, ktoré bolo predmetom tejto veci a Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.01.2016, sp. zn. 5Cdo/459/2013 sa taktiež zaoberá otázkou uvedeného dohovoru a nerieši zák. č. 175/2015 Z.z. § 119b ods. 2., teda takýto prípad.
32. O trovách konania bolo rozhodnuté za použitia § 52 CMP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu. Navrhovateľ mal síce vo veci plný úspech, čomu zodpovedá právo na náhradu trov konania proti jeho neúspešným účastníkom, a však takéto rozhodnutie by nebolo spravodlivé ( § 53 CMS).
33. Záverom súd považuje za potrebné dodať, že podľa konštantnej súdnej judikatúry (napríklad rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 209/2004) súd nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia dať odpovede na úplne všetky otázky (resp. námietky) nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Súd teda svoje rozhodnutie založil na vyššie uvedených relevantných skutočnostiach a nepovažoval za potrebné vyjadrovať sa ku všetkým početným, ale vo vzťahu k predmetnému rozhodnutiu nepodstatným pripomienkam, námietkam a tvrdeniam vznášanými v priebehu konania jeho účastníkmi.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia jeho písomného vyhotovenia na Okresný súd Bratislava V.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 C.s.p.) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 C.s.p.).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, a) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, b) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, c) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, d) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, e) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, f) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
g) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 C.s.p.).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 C.s.p.).
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 C.s.p.).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.