Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_19CoCsp-19-2020.pdf
PDF · 114.29 KB
Case nature
Area
Subarea
19CoCsp/19/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobcu: BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, so sídlom Boulevard Haussmann 1, 750 09 Paríž, Francúzsko, zapísaná v parížskom Registri obchodu a spoločností pod č. 542 097 902, konajúca na území Slovenskej republiky prostredníctvom BNP PARIBAS PERSONAL FINANCE SA, pobočky zahraničnej banky, so sídlom Karadžičova 2, 811 09 Bratislava, IČO: 47 258 713, zapísanej v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel : Po, vložka č. 2990/B, právne zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Marek Czompoly, s. r. o., so sídlom Ventúrska 16, 811 01 Bratislava, IČO: 47 234 547, proti žalovanému: V. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XX, XXX XX N., o zaplatenie 981,93 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bardejov č. k. 6Csp/124/2019 -74 zo dňa 03.02.2020 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku o zamietnutí žaloby čo do zaplatenia sumy 759,16 eur s prísl. a súvisiacom výroku o trovách konania.
Stranám sporu n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bardejov (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom č.k. 6Csp/124/2019 -74 zo dňa 03.02.2020 o zaplatenie 981,93 eur s príslušenstvom rozhodol, cit.:
,,I. Žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a .“
2. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 52 ods. 1, ods. 2, § 53 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 5, ods. 9, § 54 ods. 1, § 54a, § 100 ods. 1, ods. 2, § 101, § 103, § 565, § 879v z. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len ,,OZ“); § 1 ods. 2, § 2 písm. a), písm. b), § 9 ods. 1, ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. O trovách konania rozhodol ustanoveniami § 255 ods. 1, ods. 2, § 262 ods. 1, ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“).
3. Skonštatoval, že žalobca sa žalobou doručenou prvoinštančnému súdu dňa 01.10.2019 domáhal voči žalovanému zaplatenia 981,93 eur s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 948,93 eur od 05.10.2016 do zaplatenia. Žalobu odôvodnil tým, že je právnym nástupcom spoločnosti CETELEM Slovensko a.s., ktorá so žalovaným uzavrel dňa 23.12.2015 zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Ďalej uviedol, že obsahom úverovej zmluvy bol záväzok Cetelemu poskytnúť žalovanému viazaný spotrebiteľský úver vo výške 976,04 eur na financovanie kúpy spotrebného tovaru u predajcu uvedeného na úverovej zmluve a súčasne záväzok žalovaného vrátiť poskytnutý úver spolu s dohodnutými úrokmi
a poplatkami a to formou 36 mesačných splátok vo výške 27,11 Eur. Podľa bodu 1.4. časti 1. Úverovej zmluvy žalovaný súhlasil s tým, aby Cetelem poukázal peňažné prostriedky z úveru predajcovi, ktorý žalovanému predal tovar opísaný v základných podmienkach úverovej zmluvy. Na základe tohto súhlasu Cetelem poskytol žalovanému úver tak, že dňa 04.01.2016 uhradil požadované peňažné prostriedky na účet predajcu, čo potvrdzoval Výpis z úverového účtu žalovaného. V dôsledku neplnenia dohodnutých splátok zo strany žalovaného Cetelem vyhlásil dňa 04.10.2016 mimoriadnu splatnosť úveru, čím sa stal dlh žalovaného splatný v celom rozsahu. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam mal žalovaný podľa žalobcu ku dňu podania žaloby neuhradené záväzky po lehote splatnosti v celkovej výške 981,93 Eur (948,93 Eur z titulu zvyšku dlžnej úverovej istiny; 33 eur z titulu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky;). Okrem toho žiadal zaviazať žalovaného zaplatiť mu úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 948,93 eur od 05.10.2016 do zaplatenia. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril.
4. Prvoinštančný súd po vykonanom dokazovaní zistil, že dňa 23.12.2015 právny predchodca žalobcu a žalovaný uzavreli Zmluvu o spotrebiteľskom úvere vo výške 976,04 eur na kúpu spotrebného tovaru, ktorú sa žalovaný zaviazal vrátiť v 36 mesačných splátkach vo výške 27,11 eur. Článok 3. bod 3.1. časť 3. spoločných ustanovení zmluvy k zmluve o spotrebiteľskom úvere a zmluve o revolvingovom spotrebiteľskom úvere uvádzal, že v prípade ak klient nesplácal poskytnutý úver riadne a včas, ak klient poskytol Cetelemu nepravdivé údaje, ak bolo na majetok klienta alebo manžela/ku klienta začaté exekučné konanie, ak klient riadne a včas nesplácal svoje ďalšie záväzky voči Cetelemu alebo iným veriteľom, bol Cetelem oprávnený podľa písm. A - vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, t.j. požadovať splatenie úveru vrátane príslušných úrokov a poplatkov v lehote a s účinnosťou, ktorú Cetelem určí v oznámení o vyhlásení mimoriadnej splatnosti; písm. B - odstúpiť od zmluvy o spotrebiteľskom úvere s okamžitou platnosťou; písm. C - vypovedať zmluvu o spotrebiteľskom úvere výpovedná doba je dva mesiace a začína plynúť v 1. deň kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom bola klientovi výpoveď zaslaná; písm. D - pozastaviť ďalšie čerpanie úveru.
5. Z výpisu z úverového účtu prvoinštančný súd zistil, že úver bol v prospech žalovaného vyplatený 04.01.2016 a titulom splátok úveru bola realizovaná úhrada vo výške 27,11 eur a platba poplatku za zloženku 80 eur.
6. Žalobca listom z 12.10.2016 oznámil žalovanému, že ku dňu 04.10.2016 sa jeho záväzok stal splatným v celom rozsahu. Z výpisu z úverového účtu vyplývalo, že žalovaný sa dostal do omeškania so splátkami splatnými v dňoch 15.03.2016,15.04.2016, 15.05.2016, 15.06.2016, 15.07.2016, 15.08.2016 a 15.09.2016.
7. Právny vzťah medzi stranami založený zmluvou o úvere posudzoval podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch bez ohľadu na to, že zmluva o úvere bola tzv. absolútnym obchodom (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka) - vychádzajúc zo zásady lex specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava (ktorou v danom prípade je zákon č. 129/2010 Z. z., ako i ustanovenie § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka), má prednosť pred všeobecnou právnou úpravou (Obchodný zákonník). Preto právny vzťah medzi účastníkmi posudzoval podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a zákona o spotrebiteľských úveroch.
8. Poznamenal, že na všetky právne vzťahy, ktorých stranou je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 23Cdo/1750/2010 spotrebiteľské právo je právom založeným na výnimkách zo všeobecného práva. Ak na výklad výnimky z právnej normy nestačí jazykový výklad, pri výklade takejto výnimky treba postupovať reštriktívne.
9. Uviedol, že pre spotrebiteľské zmluvy je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s dodávateľom za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil dodávateľ, pričom spotrebiteľ spravidla nemá možnosť tieto podmienky reálne ovplyvniť (ide spravidla o tzv. "formulárové zmluvy"). Občiansky zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok spotrebiteľských zmlúv a výslovne stanovuje, že také ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa sú neprijateľné, a preto neplatné (cit. ust. § 53 ods. 5 OZ). Vychádzal z toho, že predovšetkým spotrebiteľ uzatvára zmluvu s dodávateľom v dobrej viere, že dodávateľ vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar koná profesionálne a v súlade s poctivým
prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že medzi dodávateľom a spotrebiteľom je nerovný vzťah z hľadiska skúseností a vedomostí, pričom dodávateľ je v porovnaní so spotrebiteľom vo výhode.
10. Žalobca v doplnených skutkových tvrdeniach k žalobe v podaní zo dňa 04.11.2019 uviedol, že dodržal postup podľa § 53 ods. 9 OZ a § 565 s tým, že úver bol veriteľom zosplatnený až po uplynutí 3 mesiacov od omeškania so zaplatením splatných splátok. Žalobca vyhlásil dňa 04.10.2016 mimoriadnu splatnosť úveru, čím sa stal dlh žalovaného splatný v celom rozsahu. Žaloba bola podaná na súd dňa 01.10.2019. V podaní zo dňa 28.01.2020 žalobca doplnil skutkové tvrdenia a uviedol, že zosplatnenie úveru nastalo z dôvodu neuhradenia splátky splatnej k 15.06.2016.
11. Keďže konanie vo veci bolo začaté dňa 01.10.2019 (doručenie žaloby), a to po nadobudnutí účinnosti zákona č. 343/2018 Z. z., ktorým sa dopĺňal zákon č. 40/1964 Zb. OZ v znení neskorších predpisov (05.12.2018), bolo v zmysle § 54a OZ v spojení s § 879v OZ povinnosťou súdu prvej inštancie ex offo skúmať, či v danom prípade žalobca uplatnil na prvoinštančnom súde pohľadávku vyplývajúcu zo spotrebiteľského vzťahu predtým, ako došlo k jej premlčaniu. Uvedenému jasne potvrdzoval zámer zákonodarcu vyjadrený v dôvodovej správe k zákonu č. 348/20018 Z. z., z ktorej vyplývala, že prijatá právna úprava zavádzala osobitnú úpravu uplatňovania premlčaných nárokov zo spotrebiteľských zmlúv v reakcii na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. k. PL. ÚS 11/2016-60, zo dňa 07. februára 2018. Pri subjektívnych majetkových právach zo spotrebiteľskej zmluvy považoval zákonodarca za opodstatnené, aby sa po uplynutí premlčacej doby tieto práva dostali „ex lege“ do polohy naturálnych záväzkov. Po uplynutí premlčacej doby, najmä s ohľadom na súčasný stav trhovej ekonomiky, niet z pohľadu štátnej moci záujmu hodného ochrany podporovať vynucovanie plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy, ak sa právo niektorej zo strán premlčalo. Významom inštitútu premlčania nebolo automatické oslobodenie dlžníka od plnenia záväzku, ale vytvorenie priestoru pre to, aby dlhy plynúce zo spotrebiteľských zmlúv boli vymáhané len v rozumnom a primeranom čase a dlžník nebol nútený prostriedkami s prvkami štátneho donútenia zaplatiť dlh, vo vzťahu ku ktorému uplynulo značné časové obdobie, v dôsledku čoho by mohla byť oslabená jeho pozícia napríklad v tom, že už nebude disponovať dôkazmi. Zároveň sa vylučovala kondikcia, t.j. v prípade dobrovoľného plnenia premlčaného dlhu dlžníkom sa prijaté plnenie nepovažuje za bezdôvodné obohatenie (§ 455 ods. 1 OZ). Za vymáhanie premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy sa v tomto kontexte rozumie súdne konanie, exekučné konanie a rozhodcovské konanie. Nemožnosť vymáhania premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy zohľadňuje dynamickosť spotrebiteľského prostredia a vedomie tohto rizika bude oprávnene motivovať veriteľov vymáhať svoje pohľadávky čo najskôr. Táto právna úprava sa z dôvodu predchádzania prípadnej nerovnosti vzťahuje na obe strany spotrebiteľského vzťahu, t.j. na spotrebiteľa aj na dodávateľa.
12. Poukázal tiež na to, že ustanovenie § 565 veta druhá OZ bola na zosplatnenie spotrebiteľského úveru aplikovateľná v intenciách § 53 ods. 9 OZ, ktorý predstavuje lex specialis v tom zmysle, že veriteľ je časovo limitovaný využitím práva na zosplatnenie, ktoré musí uplatniť podľa § 565 OZ najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky, t.j. po splátke, od splatnosti ktorej uplynuli 3 mesiace a omeškanie s ňou trvá (teda pre ktorú k zosplatneniu dochádza). Lehota na doručenie upozornenia spotrebiteľovi nebola kratšia ako 15 dní na uplatnenie práva podľa § 565 OZ v zmysle § 53 ods. 9 OZ, nemusela bez ďalšieho začať plynúť až po tom, ako bol dlžník v omeškaní so splátkou 3 mesiace. Zo skutkových okolností prípadu (žalobcom predložený prehľad splátok a úhrad k úveru poskytnutému žalovaného), ako aj skutkových tvrdení žalobcu vyplývalo, že žalovaný sa dostal do omeškania so splátkou splatnou 15.06.2016 a rovnako tak aj s nasledujúcimi splátkami splatnými 15.06.2016, 15.07.2016, 15.08.2016, 15.09.2016. K jednostrannému zosplatneniu úveru právnym predchodcom žalobcu podľa tvrdení žalobcu došlo 04.10.2016, kedy bol žalovaný v omeškaní najmenej 3 mesiace, a to so splátkou splatnou 15.06.2016 a v lehote na platné uplatnenie práva veriteľa podľa § 565 OZ.
13. Ustanovenie § 101 OZ je úpravou všeobecnou (lex generalis) a ustanovenie § 103 OZ vo vzťahu k nemu je lex specialis, t. j. osobitnou úpravou, ktorá má pred aplikáciou všeobecnej úpravy prednosť. Keďže § 53 ods. 9 OZ umožňuje predčasné splatenie uplatniť až po trojmesačnom omeškaní s niektorou splátkou, bola práve táto splátka, s ktorou bol spotrebiteľ v omeškaní tri mesiace, tou splátkou, pre nesplnenie ktorej sa stal zročným celý dlh v zmysle § 103 OZ. Prednosť mala teda právna úprava zakotvená v druhej vete §-u 103 OZ, v zmysle ktorej bol počiatok plynutia premlčacej doby viazaný na zročnosť tej splátky, ktorá zosplatnenie celého dlhu vyvolala. Aplikácia § 101 OZ bude potom vo vzťahu k druhej vete § 103 OZ namieste, len pokiaľ sa jedná o dĺžku premlčacej doby (3 roky), nakoľko
ustanovenie § 103 druhej vety OZ inú úpravu ohľadne dĺžky premlčacej doby neustanovuje. Premlčacia lehota v zmysle druhej vety § 103 OZ teda začala plynúť odo dňa zročnosti tej splátky, od splatnosti ktorej uplynuli 3 mesiace a pre ktorú k zosplatneniu došlo (teda zosplatnenie spotrebiteľského úveru vyvolala), v danom prípade ako to tvrdil žalobca 15.06.2016 a uplynula 15.06.2019. Pokiaľ žalobca doručil na prvoinštančný súd žalobu až 01.10.2019, potom bolo potrebné konštatovať, že v danom prípade žalobca v konaní uplatňuje premlčané právo, ktorého vymáhaniu bráni § 54a OZ a v súdnom konaní ho preto nemožno priznať. Na základe tohto záveru súd prvej inštancie žalobu zamietol pre jej nedôvodnosť, vzhľadom k čomu by bolo nadbytočné ďalej sa podrobne zaoberať posudzovaním náležitostí zmluvy v zmysle § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.
14. O nároku na náhradu trov rozhodol prvoinštančný súd podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Súd prvej inštancie žalobu zamietol, preto bol procesný úspech v rozsahu 100 % na strane žalovaného. V zmysle platnej právnej úpravy o konkrétnej výške náhrady trov konania malo byť rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia. V tomto prípade však súd prvej inštancie poukázal na článok 17 CSP, kde bol stanovený princíp hospodárnosti konania, ako aj postup súdu bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a tiež článok 4 CSP a princíp analógie iuris. Žalovanému by ako úspešnému v spore teda patril nárok na náhradu trov konania, avšak náhradu trov konania si neuplatnil, preto v súlade s uvedenými princípmi súd rozhodol tak, že mu nárok na náhradu trov konania nepriznal.
15. Proti tomuto rozsudku, a to v rozsahu zamietnutia žaloby čo do sumy 759,16 eur s prísl. podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Namietal, že súd prvej inštancie v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že z ustanovenia § 565 OZ vyplýva, že pri plnení dlhu v splátkach vzniká veriteľovi právo na zosplatnenie dlhu v celej výške len do splatnosti najbližšej nasledujúcej splátky. Vytýkal prvoinštančnému súdu, že sa nedostatočne nezaoberal splnením podmienok upravených v § 53 ods. 9 OZ. Nemohol mať súd preukázané to, že bolo zrealizované upozornenie žalovaného ako spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie práva veriteľa na zaplatenie celej pohľadávky. Žalobca prvoinštančnému súdu nepredkladal výzvy, ktorými by upozornil žalovaného na možnosť predčasného zosplatnenia spotrebiteľského úveru splatného v mesačných splátkach. V prípade nepreukázania splnenia podmienok na mimoriadne zosplatnenie dlhu tak nemohol mať dokázané, že by došlo k splatnosti celého dlhu z dôvodu neuhradenia mesačnej splátky splatnej k 15.06.2016, a že od tohto dátumu by mala plynúť trojročná premlčacia doba. Z dôvodu, že z dôkazov vykonaných v konaní nemohol súd dospieť k záveru o zročnosti celého dlhu k 15.06.2016, je potrebné v zmysle prvej vety § 103 OZ vychádzať z toho, že premlčacia doba sa počíta odo dňa zročnosti jednotlivých splatných splátok. Žalobný návrh bol na súd prvej inštancie doručený dňa 01.10.2019, t.j. v zmysle ust. § 101 Občianskeho zákonníka si žalobca svoj nárok uplatnil v zákonnej trojročnej premlčacej dobe minimálne v rozsahu splatných mesačných splátok od 15.10.2016. Žalobca zastáva názor, že súd prvej inštancie mu mal priznať uplatnený nárok minimálne v rozsahu sumy 759,16 Eur s prísl. predstavujúcu istinu splatnú po 15.10.2016 spolu s úrokom z omeškania. Navrhol rozhodnutie v napadnutej časti zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania pozostávajúce zo súdneho poplatku za odvolanie vo výške 45,50 Eur a trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 72,79 Eur.
16. K odvolaniu žalobcu sa žalovaný nevyjadril.
17. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 Zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, ďalej len „CSP“) preskúmal rozsudok v napadnutom rozsahu, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa 11.11.2020 a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
18. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd prejedná vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať, nemusí byť pritom daná odpoveď na každú
námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS/78/05).
19. Odvolací súd sa plne stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu, t.j. čo do zamietnutia žaloby v rozsahu 759,16 eur s prísl., preto v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP sa obmedzuje na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia v uvedenom rozsahu a len na doplnenie správnosti napadnutého rozhodnutia, ako aj k odvolacím dôvodom uvádza nasledovné.
20. Ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky (§ 103 OZ).
21. Odvolací súd uvádza, že pre prípad, kedy sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným - splatným celý dlh, stanovuje Občiansky zákonník v § 103, druhá veta, osobitné pravidlo pre začiatok plynutia premlčacej doby zosplatneného dlhu. V zmysle uvedeného, ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh, začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky, pre ktorú sa stal zročným celý dlh. Premlčacia doba na zaplatenie takéhoto zosplatneného dlhu sa teda začína skôr, ako dôjde k samotnému zosplatneniu dlhu, teda začína plynúť dodatočne už odo dňa zročnosti nesplnenej splátky, pre ktorú bol dlh zosplatnený. Je preto pre správne posúdenie začatia plynutia premlčacej doby nevyhnutné ustáliť, pre ktorú nezaplatenú splátku veriteľ vyhlásil predčasnú splatnosť celého úveru, lebo od splatnosti tejto splátky začína plynúť premlčacia doba práva na zaplatenie celého zosplatneného dlhu. Obdobný právny názor vyplýva aj z rozsudku Krajského súdu v Trenčíne, sp. zn. 5Co/16/2018 zo dňa 09.05.2018, ako aj zo zjednocujúceho stanoviska Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 11.11.2015.
22. Po preskúmaní rozsudku v jeho napadnutej časti, ako aj celého obsahu spisového materiálu odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite aj odôvodnil. Preto sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia v napadnutom rozsahu konajúceho súdu prvej inštancie čo do záveru o premlčaní nároku žalobcu, teda aj „splátok po zosplatnení úveru“ a v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP a v podrobnostiach naň poukazuje.
23. Nie je možné súhlasiť s odvolacou námietkou žalobcu, že súd sa nedostatočne zaoberal splnením podmienok upravených v § 53 ods. 902 a to, či žalovaný bol upozornený v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie práva veriteľa na zaplatenie celej pohľadávky. K uvedenému odvolací súd poukazuje na tvrdenie žalobcu v konaní pred prvoinštančným súdom, podľa ktorých k zaplateniu dlhu došlo 04.10.2016 pre nezaplatenú splátku k 15.06.2016. Uvedené skutočnosti neboli v konaní spornými ani ich nikto nenamietal, preto súd vychádzal z tvrdení žalobcu. Ak vtedy žalobca tvrdil, že boli splnené všetky podmienky pre platné zosplatnenie úveru, v odvolacom konaní už nemôže namietať iné. Vzhľadom na kontradiktórnosť konania a princíp formálnej pravdy správne súd prvej inštancie zhodnotil skutkový stav veci tak, ako bol žalobcom tvrdený. Navyše v odvolacom konaní už nie je možné uplatňovať prostriedky procesného útoku ani obrany, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvej inštancie. K ďalším odvolacím dôvodom žalobcu je nutné ešte uviesť, že jeho výklad ohľadom začatia plynutia premlčacej doby v predmetnom prípade nie je možné akceptovať. Ak by to tak bolo, veritelia by mohli svojim oprávnením zosplatniť úver teoreticky umelo predlžovať trojročnú premlčaciu lehotu v prípade, ak by svoje právo na zosplatnenie úveru nevyužili čo najskôr, napr. už pri prvých možnostiach omeškania veriteľa so splátkou po dobu zákonom stanovenú, ale mohli by toto svoje právo využiť po uplynutí podstatne dlhšieho času, čím by tak mohlo dôjsť, teoreticky, aj k neoprávnenému predlžovaniu premlčacej doby. Je však nepochybným, že zosplatniť úver je právom, nie povinnosťou veriteľa. Citovaný zákon v ust. § 103 druhá veta OZ však jednoznačne stanovuje, že ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565), začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky. Ak k zosplatneniu došlo dňa 04.10.2016 (žalovanému oznámené listom zo dňa 12.10.2016), malo ísť o zosplatnenie pre nezaplatenú splátku podľa tvrdení žalobcu ku dňu 15.06.2016, od kedy plynula 3-ročná premlčacia doba, ktorá uplynula 15.06.2019 a žaloba bola podaná až 01.10.2019, teda po lehote. Nie je možné súhlasiť s tvrdením žalobcu, že má nárok na splátky po mimoriadnom zosplatnení úveru, lebo využitím práva veriteľa zosplatniť úver už zaniká povinnosť dlžníka splatiť úver v splátkach, ale vzniká mu povinnosťou
zaplatiť zvyšok úveru naraz. Preto žalobca nemôže mať nárok na žiadne splátky po zosplatnení úveru, ktoré jednostranným úkonom zrealizoval právny predchodca žalobcu.
24. Keďže žalobca v odvolaní namietal aj nesprávne právne posúdenie veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený stav, dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny, t.j. náležitý právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. O nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie v predmetnom konaní však nejde. Súd prvej inštancie správne aplikoval príslušné právne predpisy na zistený skutkový stav.
25. Odvolací súd ešte dodáva, že Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces (napr. sp. zn. II.ÚS/44/03, III.ÚS/209/04, I.ÚS/117/05, III.ÚS/191/2013). Rozsah povinností odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu (viď uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/163/2015 zo dňa 17.04.2016).
26. Je nutné uviesť, že odvolací súd tak dospel k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanovisko žalobcu k prejednávanej veci (žalovaný bol v konaní nečinný), vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré primerane vysvetlil. Z hľadiska logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť nedostatky. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (viď rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS/252/04) a rovnako neznamená ani to, aby strana sporu bola pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkou a právnymi názormi (viď rozhodnutie ÚS SR sp. zn. I.ÚS/50/04).
27. Odvolací súd preto rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho napadnutom rozsahu ako vecne správne postupom podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP potvrdil, a to aj čo sa týka správneho výroku o trovách konania.
28. Keďže odvolanie nebolo podané proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie v časti čo do zamietnutia žaloby o zaplatenie sumy 222,77 eur s prísl., tento sa v uvedenej časti v zmysle § 367 ods. 2 CSP stal právoplatným.
29. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že stranám sporu nebola priznaná ich náhrada, a to aj s poukazom na čl. 17 základných princípov CSP. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému nebola priznaná náhrada trov konania proti neúspešnému žalobcovi. V odvolacom konaní totiž žalovanému žiadne trovy nevznikli, ani si ich neuplatnil, ani ich vznik z obsahu spisu nevyplývajú a neúspešný žalobca nemôže mať na nich nárok..
30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP).