Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11Co-289-2019.pdf
PDF · 114.36 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/289/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Katarína Arnouldová a sudcov: JUDr. Silvia Hýbelová a Mgr. Fedor Benka, v spore žalobcu: 1/ Ing. U. C., nar. X.X.XXXX, bytom Na výslní XXXXX/XF, W., 2/ P. C., nar. XX.X.XXXX, bytom O. XXXXX/XXC, W., obaja právne zastúpení: JUDr. Ivan Jánošík, advokát, so sídlom Klincová 35, Bratislava, proti žalovanej: Obec Hviezdoslavov, so sídlom Hviezdoslavov 8, Hviezdoslavov, IČO: 00305456, právne zastúpená: JUDr. Peter Reisz, advokát, so sídlom Klincová 37, Bratislava, o vrátenie peňažného daru vo výške 5.000,- eur, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo dňa 4. apríla 2019, č.k. 11C/578/2015-128, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom, napadnutým odvolaním, súd prvej inštancie prvým výrokom žalobu zamietol a druhým výrokom priznal žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil použitím ust. § 34 Občianskeho zákonníka, § 11 ods. 4 písm. a) zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, § 9 ods. 2 písm. e) zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, § 187 ods. 2, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
3. Vecne svoje rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil tým, že hospodárenie s majetkom obce a s jej finančnými prostriedkami je originálnou kompetenciou obce, ako verejnoprávnej korporácie združujúcej predovšetkým jej obyvateľov, čo vyplýva jednak z ústavy (čl. 65 ods. 1), ale aj zo zákona o obecnom zriadení (§ 4 ods. 1 a § 4 ods. 3 písm. a/). U obce ako právnickej osoby, je potrebné rozlišovať vykonávanie právnych úkonov od rozhodovania o týchto úkonoch. Rozhodovanie znamená vytváranie vôle vo vnútri, v rámci organizačnej štruktúry obce o tom, či, resp. aký právny úkon obec urobí a právne konanie je prejavom už takto vytvorenej vôle navonok voči tretej osobe s cieľom založiť, zmeniť alebo zrušiť právny vzťah. Výhradné oprávnenie konať menom obce navonok, t.j. prejavovať vôľu obce vo vzťahu k tretím osobám, vyplýva z funkcie štatutárneho orgánu právnickej osoby, ktorým je nesporne starosta obce. Táto funkcia však sama o sebe nezahŕňa jeho výlučné oprávnenie vytvárať túto vôľu, ktorá je potom prejavovaná navonok v podobe právnych úkonov urobených na základe uvedeného konateľského oprávnenia. Oprávnenie rozhodovať o právnych úkonoch, t.j. o tom, či resp. aký právny úkon obec urobí, je zo zákona rozdelená medzi obecnú radu, štatutárny orgán a obecné zastupiteľstvo. Rozhodnutie obecného zastupiteľstva o majetkoprávnom úkone je prejavom vôle obce, ktorý sa tvorí a
prejavuje uznesením obecného zastupiteľstva. Právne účinky vyvoláva však len vtedy, ak spĺňa formálne a meritórne náležitosti. Pri spornosti platnosti zmluvy, ktorej predmetom je niektorý z majetkoprávnych úkonov, ktorý vyžadoval rozhodnutie obecného zastupiteľstva, musí súd skúmať platnosť prejavu vôle, teda tak z hľadiska formálnych (prijatie uznesenia spôsobom stanoveným zákonom), ako aj z hľadiska meritórnych záležitostí, ktorého jadrom je prejav vôle. Kým obecné zastupiteľstvo nerozhodlo o majetkovom právnom úkone a prijaté uznesenie nebolo pojaté do zápisu o priebehu schôdze obecného zastupiteľstva, nevznikol prejav vôle spôsobilý založiť právnym úkonom vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu. Starosta obce teda nemôže urobiť bez prejavu vôle obce majetkoprávny úkon, ku ktorému sa vyžaduje predchádzajúce rozhodnutie obecného zastupiteľstva a zaviazať ním obec, pretože mu k tomu zákon o majetku obce s príslušnými predpismi nedáva oprávnenie, takže jeho právny úkon by ani nevyvolal právne účinky. Z vyššie uvedeného možno teda vyvodiť záver, že starosta obce podľa platného právneho stavu nemôže vytvárať vôľu obce sám, ale môže ju len navonok oznamovať a prejavovať. Obce sú totiž verejnoprávnymi korporáciami a pokiaľ konajú vo veciach práva súkromného, nemožno tvorbu a prejavy ich vôle mechanicky posudzovať rovnako, ako by išlo napríklad o obchodné spoločnosti, ide totiž o samosprávny subjekt sui generis, ktorý pre platnosť s nakladaním majetku potrebuje schválenie príslušným orgánom obce (obecným zastupiteľstvom). Schválenie právneho úkonu zo strany príslušného orgánu obce predstavuje podmienku platnosti právneho úkonu obce. Bez predchádzajúceho rozhodnutia obecného zastupiteľstva by sa uskutočnenie majetkoprávneho úkonu malo považovať zásadne za také, ktoré odporuje zákonu, a preto je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatné. V súlade s ustanovením § 9 ods. 2 písm. e) zákona č. 138/1991 Zb., ak by žalovaná nemala schválené zásady hospodárenia, potom akékoľvek nakladanie s majetkovými právami by podliehalo u žalovanej schváleniu obecným zastupiteľstvom (a to aj s prihliadnutím na vyslovený názor v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 389/08). Za takejto situácie majetkoprávne úkony, o ktorých rozhoduje obecné zastupiteľstvo a ktoré urobil len starosta obce bez predchádzajúceho platného rozhodnutia obecného zastupiteľstva, nemôžu obec zaväzovať, pretože chýba prejav vôle obce, a preto takýto úkon vykonaný starostom obce nevyvoláva právne účinky. S poukazom na vyššie uvedené dôvody súd prvej inštancie vychádzal pri posudzovaní právnych účinkov darovacej zmluvy z platnej právnej úpravy účinnej v čase podpísania zmluvy a keďže bola uzavretá v rozpore s ust. § 11 ods. 4 písm. a) zákona o obecnom zriadení a s ust. § 9 ods. 2 písm. e) zákona o majetku obcí, vyvodil záver, že nevyvoláva žiadne právne účinky, a že na takýto úkon sa neprihliada. Pre vytvorenie a vyjadrenie vôle obecného zastupiteľstva uzavrieť darovaciu zmluvu, nepostačovalo prijatie daru pracovníčkou žalovanej ani použitie daru v prospech obce, pretože bez prejavu vôle obecného zastupiteľstva ani nemohol vzniknúť konkrétny právny úkon (§ 34 OZ). Za daného právneho stavu darovacia zmluva, ktorú uzavrel za žalobcov starosta dňa 29.11.2010 a za žalovanú konala podľa pokynov tohto starostu pracovníčka žalovanej, keďže je v rozpore s ustanovením § 11 ods. 4 písm. a) zákona o obecnom zriadení a ustanovením § 9 ods. 2 písm. e) zákona o majetku obcí, je neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka, nevyvoláva žiadne právne účinky a na takýto úkon sa neprihliada. Podľa § 34 Občianskeho zákonníka, je právny úkon prejav vôle smerujúci k vzniku, zmene alebo zániku tých práv alebo povinností, ktoré právny predpis s takýmto prejavom spája. Bez vôle (psychický-subjektívny prvok) smerujúci k spôsobeniu právneho následku, to jest k vzniku, zmene či zániku občianskoprávneho vzťahu, práve tak ako bez jeho prejavu v objektivizovanej forme vo vonkajšom svete (objektívny prvok) nemožno o právnom úkone hovoriť. Vôli ktorá nie je navonok prejavená v určitej objektivizovanej forme, teda vôli, ktorá nemôže byť druhým subjektom či ostatnými subjektmi ako dostupná vôbec vnímaná, nemožno priznať právnu relevanciu. Takáto vôľa nemôže byť hodnotená podľa právnych noriem a teda stať sa právnou skutočnosťou. Teda ak niektorý z týchto dvoch základných stavebných prvkov právneho úkonu chýba, ide o taký nedostatok, že nemožno hovoriť ani o vadnom právnom úkone. V takomto prípade ide o teoreticky prísne vzaté o zdanlivý právny úkon (non negotium). Ak sa pred súdom vyskytne v občianskom súdnom konaní ako sporná otázka platnosti zmluvy uzavretej medzi obcou a druhým účastníkom zmluvy, ktorej predmet je niektorý z majetkovoprávnych úkonov, ktorý vyžadoval rozhodnutie obecného zastupiteľstva, musí súd skúmať platnosť prejavu vôle. Bez prejavu vôle a jeho vyjadrenia v objektívne zistiteľnej forme, nemožno hovoriť o právnom úkone. Táto zásada platí aj pre prejavy vôle obce v oblasti občianskeho práva. Kým obecné zastupiteľstvo nerozhodlo o majetkovom právnom úkone a prijaté uznesenie nebolo pojaté do zápisu o priebehu schôdze obecného zastupiteľstva, nevznikol prejav vôle spôsobilý založiť právnym úkonom vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu. Majetkovoprávne úkony, o ktorých rozhoduje obecné zastupiteľstvo a ktoré by urobil len starosta bez predchádzajúceho platného rozhodnutia obecného zastupiteľstva, by nezaväzovali obec, pretože by tu chýbal prejav vôle obce. Starosta obce nemôže urobiť bez prejavu vôle obce majetkovoprávny úkon, ku ktorému sa vyžaduje predchádzajúce rozhodnutie obecného zastupiteľstva (prijatie peňažného daru v hodnote nad 3.500
eur) a zaviazať ním obec, pretože mu k tomu zákon o majetku obce s príslušnými predpismi nedáva oprávnenie, takže jeho právny úkon by ani nevyvolal právne účinky (nález Ústavného súdu SR III. ÚS 389/08 zo dňa 1.4.2009). Z vykonaného dokazovania a zisteného stavu veci súd prvej inštancie vyvodil ten právny záver, že žaloba bola podaná nedôvodne, keďže žalobca nepreukázal platné uzatvorenie darovacej zmluvy. Vo veci mala teda plný úspech žalovaná. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalovanej priznal právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.
4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v plnom rozsahu podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia. Odvolanie odôvodnili s poukazom na § 365 ods. 1 písm. b), e), f), g), h) CSP. Uviedli, že žalovaná v rámci svojej účelovej obrany sa snažila vybudovať dojem o neexistencii dôvodu na vrátenie daru t.j. stav, že žalovaná nekonala spôsobom, ktorý by mal porušiť dobré mravy. Skutočnosť, že starosta žalovanej bol za konanie (nekonanie) voči žalobcovi 1/ právoplatne odsúdený za priestupok však ani náznakom nepoprela. Žalovanej nevadilo a nevadí, že ide o porušenie zásadného významu a došlo k hrubému narušeniu vzťahu obdarovaný - darca a to v rozsahu vyššieho významu ako je porušenie dobrých mravov. Danou otázkou sa však súd prvej inštancie nezaoberal a ani nevykonal dokazovanie s odôvodnením, že vo veci najprv rozhodne o platnosti/neplatnosti darovacej zmluvy a až v prípade, ak bude vyriešená táto otázka, bude skúmať podmienky na požadovanie vrátenia daru. V konaní a následnom odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie vo veci rozhodol a to na základe vlastných záverov prijatých na základe materiálu žalovanej označeného ako Zásady hospodárenia s majetkom Obce Hviezdoslavov účinných od 3.1.2010. So závermi súdu prvej inštancie nie je možné súhlasiť z vecného hľadiska a najmä z dôvodu, že súdne rozhodnutie bolo vydané na základe iného ako právneho dokumentu a nad rámec právnej úpravy. Odvolatelia poukázali na § 1 ods. 1, 2 zákona č. 138/1993 Zb. o majetku obcí. Účelu zákona teda nezodpovedá otázka úpravy daru obci t.j. stavu, keď sa darca rozhodol obec obdarovať. Zákonodarca totiž nemohol v právnom predpise upravujúcom majetok obcí upraviť stav pred tým, ako sa nejaká vec eventuálne právo stane majetkom obce. Išlo by totiž o právny a skutkový nezmysel poškodzujúci ústavné práva darcov (čl. 20 Ústavy SR). Naviac by išlo aj o porušenie práva daného ust. § 123 Občianskeho zákonníka, odvolateľ tiež poukázal na § 9 ods. 1 zákona č. 138/1993 Zb. o majetku obcí. Do Zásad hospodárenia sa daný nezmysel dostal náhodou a to vrátane výšky, ktorá mala byť na posúdení starostu. Svedok hlavný kontrolór žalovanej, potvrdil, že Zásady hospodárenia boli len opísané z iných materiálov a jednotlivé skutočnosti nevedel ani minimálne odôvodniť. Odôvodnenie rozsudku je navyše v bode 21 zmätočné, nakoľko v čase prijatia daru žalovanou ust. § 9 ods. 2 písm. e) vymedzovalo iné skutočnosti ako uvádza súd a teda o nakladanie s majetkovými právami nad hodnotu určenú v zásadách hospodárenia nemohlo ísť. Darovacia zmluva je platná a v súlade s úpravou Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov. Pokiaľ by aj došlo k porušeniu zákona č. 138/1993 Zb. o majetku obcí, takéto porušenie nemá za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu. Aj keby v čase darovania malo o dare rozhodovať obecné zastupiteľstvo (čo žalobcovia odmietajú) neschválenie daru a teda rozšírenie majetku obce bez akéhokoľvek záväzku a potreby poskytnutia protiplnenia (čo by bolo zrejmým nezmyslom), nespôsobuje absolútnu neplatnosť tohto právneho úkonu. Zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku špeciálny, a teda absolútnu neplatnosť darovacej zmluvy nemožno v predmetnej veci odôvodňovať príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka. V teoretickej rovine okolnosť, že obec uzatvorila darovaciu zmluvu bez výslovného súhlasu obecného zastupiteľstva, nemôže mať za následok jej absolútnu neplatnosť. Pokiaľ by žalovaná namietala neplatnosť takého úkonu, bolo by potrebné naviac považovať za právne bezvýznamné, pretože táto by mohla spôsobiť iba relatívnu neplatnosť tohto právneho úkonu, a to iba v rozsahu, v ktorom odporuje právnemu predpisu (pokiaľ by existoval, čo žalobcovia odmietajú). Ak by žalovaná spôsobila relatívnu neplatnosť právneho úkonu sama (je jedno či štatutárny orgán alebo obecné zastupiteľstvo), nemôže sa dovolávať z tohto dôvodu neplatnosti právneho úkonu. Poukázali na § 6 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení. Ak teda súd prvej inštancie rozhodoval najmä na základe Zásad hospodárenia, ide o postup vadný, a teda došlo k rozhodnutiu súdu bez právnej opory v ústave, ústavných zákonoch, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy SR a zákona (bližšie čl. 144 ods. 1 Ústavy SR). Poukázali na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 209/4 zo dňa 23.6.2004. Navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
5. Žalovaná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila.
6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, ďalej len CSP) po zistení, že odvolanie podala včas oprávnená osoba (§ 359 a § 362 ods. 1 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov nie je dôvodné.
7. Predmetom konania vedeného na súde prvej inštancie pod sp. zn. 11C/578/2015 bolo vrátenie peňažného daru vo výške 5.000,- eur. Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti postupu a rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý žalobu zamietol a priznal žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
8. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada dodať už len nasledovné:
9. Kým obecné zastupiteľstvo nerozhodlo o majetkovom právnom úkone a prijaté uznesenie nebolo pojaté do zápisu o priebehu schôdze obecného zastupiteľstva, nevznikol prejav vôle spôsobilý založiť právnym úkonom vznik, zmenu alebo zánik právneho vzťahu. Majetkovoprávne úkony o ktorých rozhoduje obecné zastupiteľstvo, a ktoré by urobil len starosta bez predchádzajúceho platného rozhodnutia obecného zastupiteľstva, by nezaväzovali obec, pretože by tu chýbal prejav vôle obce. Starosta obce nemôže urobiť bez prejavu vôle obce majetkovoprávny úkon, ku ktorému sa vyžaduje predchádzajúce rozhodnutie obecného zastupiteľstva a zaviazať ním obec, pretože mu k tomu zákon o majetku obce s príslušnými predpismi nedáva oprávnenie, takže jeho právny úkon by ani nevyvolal právne účinky. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 284/2006 zo dňa 29.1.2008)
10. Obecné zastupiteľstvo má právo schvaľovať najdôležitejšie úkony týkajúce sa majetku obce a kontrolovať hospodárenie s ním aj v prípade, ak neboli schválené zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce. ( 90/2018, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Obo/1/2015 zo dňa 17.2.2016)
11. K odvolacej námietke žalobcov, že starosta žalovanej bol za konanie (nekonanie) voči žalobcovi 1/ právoplatne odsúdený za priestupok, čím sa súd prvej inštancie nezaoberal, je na mieste uviesť, že táto námietka nie je dôvodná. Bolo totiž potrebné najskôr sa zaoberať otázkou, či platne vznikla darovacia zmluva a preto postup prvoinštančného súdu bol správny. V prípade, že darovacia zmluva platne nevznikla, nemožno sa domáhať vrátenia daru, a teda bolo by predčasné a nehospodárne skúmať splnenie podmienok na vrátenie daru.
12. Žalobcovia ďalej vytýkali súdu, že rozhodol na základe materiálu žalovanej označeného ako zásady hospodárenia s majetkom Obce Hviezdoslavov účinných od 3.1.2010, pričom súdne rozhodnutie bolo vydané na základe iného ako právneho dokumentu a nad rámec právnej úpravy. Odvolací súd k tomuto uvádza, že obce môžu normotvornú právomoc uplatňovať len v tej časti správy svojich vnútorných vecí, ktorou realizujú územnú samosprávu podľa čl. 65 Ústavy Slovenskej republiky. Nad rámec čl. 65 Ústavy Slovenskej republiky môžu upraviť všeobecne záväzným nariadením aj ďalšie vzťahy, ak im zákonodarca udelí výslovné splnomocnenie na normotvornú činnosť. (porovnaj č. 18/97, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 59/97 zo dňa 15.10.1997) Zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení účinnom do 31.12.2018 (ďalej len „ZOZ“) v ustanovení § 11 ods. 4 písm. a) obsahoval splnomocňovacie ustanovenie pre obce na vydanie zásad hospodárenia. V preskúmavanom prípade žalovaná vysvetlila proces vzniku Zásad hospodárenia s majetkom obce Hviezdoslavovo zo dňa 17.12.2009 účinných od 3.1.2010 (ďalej len „Zásady hospodárenia“), pričom žalobca 1/ a 2/
okolnosti vzniku zásad hospodárenia nepoprel, a teda takéto vysvetlenie je potrebné vyhodnotiť ako nesporné v zmysle § 151 ods. 1 CSP. Argument, že „daný nezmysel“ ( ako tvrdili žalobcovia) sa do zásad hospodárenia dostal náhodou a to vrátane výšky, ktorá mala byť na posúdení starostu, je irelevantný, rovnako ako skutočnosť, že hlavný kontrolór žalovanej v pozícii svedka potvrdil, že zásady hospodárenia boli len opísané z iných materiálov. Z prípisu zo dňa 20.8.2018 (č.l. 73) totiž vyplýva, že Zásady hospodárenia boli prijaté obecným zastupiteľstvom v Hviezdoslavove dňa 17.12.2009, účinné dňom 3.1.2010, teda v období, keď výkon funkcie starostu žalovanej vykonával sám žalobca 1/, ktorý ich znenie vlastnoručne podpísal, pričom Zásady hospodárenia sú verejne dostupné na webovom sídle žalovanej. Z bodu 3.3 vety druhej Zásad hospodárenia vyplýva, že prijatie daru v jednotlivom prípade v hodnote nad 3.500 eur schvaľuje obecné zastupiteľstvo. Z dôvodu absencie predchádzajúceho schválenia prijatia daru v sume 5.000 eur obecným zastupiteľstvom nemohla platne vzniknúť darovacia zmluva.
13. Neopodstatnená je aj tá odvolacia námietka žalobcov, že zákonodarca nemohol v právnom predpise upravujúcom majetok obcí regulovať stav pred tým, ako sa nejaká vec alebo právo stane majetkom obce a že neexistuje zákon, ktorý by obmedzoval ústavné práva darcov (čl. 20 Ústavy SR) a nesporne by došlo k rozporu s ust. § 123 Občianskeho zákonníka. Na mieste je uviesť, že darovacia zmluva je dvojstranný právny úkon. To znamená, že sa vyžaduje konsenzuálny prejav vôle tak darcu ako aj obdarovaného. Základnými znakmi darovacej zmluvy sú predmet daru, bezplatnosť a dobrovoľnosť. (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo 302/2009 zo dňa 24.2.2011) ZOZ, zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení účinnom do 31.12.2010 (ďalej len „ZMO“) a Zásady hospodárenia neobmedzujú dispozičné právo darcu ponúknuť finančné prostriedky ako dar, ale uvedené právne predpisy limitujú obec v možnosti vyjadriť sa k tomu, či dar prijíma alebo nie.
14. Podobne nedôvodná bola aj námietka žalobcov, že odôvodnenie rozsudku v bode 21 je zmätočné. Táto vada mala spočívať podľa odvolateľa v tom, že v čase prijatia daru žalovanou ust. § 9 ods. 2 písm. e) vymedzovalo iné skutočnosti ako uvádza súd a teda o nakladanie s majetkovými právami určenými nad hodnotu určenú v zásadách hospodárenia nemohlo ísť. K tomuto odvolací súd uvádza, že žalobcovia správne poukázali na skutočnosť, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. e) ZMO bolo novelizované zákonom č. 507/2010 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť až dňa 1.1.2011. Tu je však potrebné pripomenúť, že to boli práve žalobcovia, kto na pojednávaní zo dňa 25.3.2019 poukázali na ust. § 9 ods. 1 písm. e) ZMO. Ustanovenie § 9 ods. 1 ZMO vymedzovalo demonštratívny, exemplifikatívny a teda neuzavretý výpočet okruhu otázok, ktoré mohli byť upravené v zásadách hospodárenia. Na to nadväzuje ustanovenie § 9 ods. 2 písm. c) ZMO, ktoré upravovalo okruh otázok, vždy podliehajúcich schváleniu obecným zastupiteľstvom, kam patrilo aj nakladanie s majetkovými právami v určenej hodnote. Novela zákonom č. 507/2020 Z.z. s účinnosťou od 1.1.2011 len legislatívne upresnila mechanizmus tvorby a prejavu vôle obce. Odôvodnenie súdu prvej inštancie preto nie je zmätočné.
15. K námietke žalobcov, že pokiaľ by aj došlo k porušeniu zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, takéto porušenie nemá za následok absolútnu neplatnosť právneho úkonu a ak by žalovaná spôsobila relatívnu neplatnosť právneho úkonu sama, nemôže sa dovolávať z tohto dôvodu jeho neplatnosti, je potrebné uviesť, že ani táto odvolacia námietka nie je dôvodná. Ak ide o rozhodovanie o majetkovoprávnych úkonoch vyhradených obecnému zastupiteľstvu, a starosta by konal bez predchádzajúceho platného rozhodnutia obecného zastupiteľstva, takéto konanie by nezaväzovalo obec, nakoľko by tu chýbal prejav vôle obce. Keďže starosta nemá na také konanie oprávnenie, jeho právny úkon by ani nevyvolal právne účinky. (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 284/2006 zo dňa 29.1.2008 a 77/2004 ZSP a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Odo 21/2002 zo dňa 1.11.2004) Ustanovenie § 40a Občianskeho zákonníka taxatívne vymedzuje dôvody relatívnej neplatnosti právneho úkonu, ktorý nemožno ďalej rozširovať. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 136/2009 zo dňa 20.10.2010) V prípade, že právny úkon trpí vadami vôle alebo trpí vadami prejavu vôle, je absolútne neplatný. (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 M Cdo 11/2009 zo dňa 19.10.2010) Občiansky zákonník však pojem ničotného právneho úkonu nepozná, pričom takéto konanie sankcionuje absolútnou neplatnosťou v zmysle Občianskeho zákonníka. (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. 27Co/227/2017 zo dňa 31.10.2017) V preskúmavanom prípade je relevantný ten fakt, že konanie starostu v roku 2010 v rozpore so Zásadami hospodárenia nie je možno zaradiť do kategórie definovanej v § 40a Občianskeho zákonníka, a teda nemožno to vyhodnotiť ako relatívne neplatný právny úkon. Keďže bol zistený nedostatok prejavu vôle na strane žalovanej, ktorý spočíval v absencii prejavu vôle
obce ( vyhradenému obecnému zastupiteľstvu), ide z právno-teoretického hľadiska o ničotný právny úkon, ktorý je v zmysle § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka nevyhnutné vyhodnotiť ako absolútne neplatný právny úkon. Vo vzťahu k prípadnému bezdôvodnému obohateniu žalovaná vzniesla námietku premlčania na pojednávaní dňa 4.3.2019 a na pojednávaní dňa 25.3.2019.
16. Z dôvodu, že odvolacie dôvody odvolateľov neboli opodstatnené a neboli zistené ani žiadne nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré by mal odvolací súd prihliadnuť z tzv. úradnej povinnosti (§ 380 ods. 2 CSP), preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v celosti potvrdil (§ 387 ods. 2 CSP).
17. Vzhľadom na to, že žalovaná bola plne úspešná aj v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 a § 262 v spojení s § 255 ods. 1 CSP jej vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto rozhodol tak, že žalovaná má voči žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
18. Senát krajského súdu uvedený rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0, teda jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).