Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cob/49/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Ilčinovej a členov senátu JUDr. Jozefa Angeloviča a JUDr. Mareka Kohúta, v právnej veci žalobcu: Z.. F. Z., M., S. XX, XXX XX H., F.: XXXXXXXX, právne zastúpeného JUDr. Martinou Jenčovou Kožárovou, advokátkou so sídlom Slovenská 69, 080 01 Prešov, IČO: 42086698, proti žalovanému: SANAS, a.s., so sídlom Hollého 37, 083 01 Sabinov, IČO: 36 458 562, právne zastúpenému JUDr. Dušanom Pavčíkom, advokátom so sídlom Kuzmányho 57, 040 01 Košice, IČO: 31262961, o zaplatenie sumy 7.813,54 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č. k. -313 z 1. augusta 2019 takto

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok.

Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi 7.813,54 eur zo 14,25 %-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 7.813,54 eur od 26.1.2008 do zaplatenia a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

2. Vychádzal zo skutkového zistenia, že dňa 01.10.1991 uzatvorili sporové strany Zmluvu o poskytovaní právnych služieb. Predmetom zmluvy bolo poskytovanie komplexnej právnej a poradenskej služby kanceláriou Z.. F. Z. pre SANAS s.r.o. Sabinov za mesačný paušál Kčs 5.000,- v sporoch do 20.000,- Kčs podľa bodu IV.2 tejto zmluvy. V zmluve si zmluvné strany dohodli vzájomné práva a povinnosti. V Čl. IV. bod 5. si zmluvné strany dohodli, že sumy priznané proti odporcom ako náhrada trov konania sa do úhrnnej odmeny nezapočítavajú a patria kancelárii Z.. F. Z.. Nebola však dohodnutá splatnosť tohto nároku. Táto zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú.

3. Následne dňa 01.02.1996 uzatvorili sporové strany Zmluvu o komplexnom zabezpečení výkonu poradenskej a právnej služby, v zmysle ktorej mal žalobca vykonávať pre žalovaného poradenské a právne služby v oblasti obchodného práva, občianskeho práva, pracovného práva a trestného práva, ako aj výkon právnej agendy v uvedených oblastiach v rozsahu potrebnom pre vydanie rozhodnutia ustanoveným orgánom štátnej moci a správy. V čl. IV. bod 6. sa zmluvné strany dohodli, že Sanas spol. s r.o. Sabinov sa zaväzuje za výkon právnej agendy pri súdnych sporoch uhradiť advokátskej kancelárii Z.. F. Z. prisúdené prísudky ako tarifnú odmenu podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. v platnom znení, a to 14 dní od právoplatnosti súdneho rozhodnutia, a to aj v prípade mimosúdneho zmieru, ktoré budú v žalobe prisúdené Sanas -u s.r.o. V Čl. VI. bod 7. sa zmluvné strany dohodli, že pri skončení právneho zastúpenia odovzdá kancelária Z.. F. Z. súpis sporovej agendy, ako aj agendu

celkom. Sanas spol. s r.o. Sabinov sa zaväzuje zaplatiť kancelárii Z.. F. Z. nezaplatené úkony zo všetkých živých sporov v lehote do 10 dní od odovzdania právnej agendy Sanas spol. s r.o. Sabinov. Zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú.

4. Dňa 26.11.2007 žalovaný a žalobca uzavreli Dohodu o ukončení komplexného zabezpečenia výkonu poradenskej a právnej služby s tým, že ku dňu 01.01.2008 ukončujú Zmluvu na komplexné zabezpečovanie výkonu poradenskej a právnej služby, uzatvorenú dňa 01.02.1996 a že žalobca vráti celú právnu agendu a všetky dokumenty týkajúce sa spoločnosti SANAS, a.s. žalovanému. Dňa 04.01.2008 došlo medzi žalobcom a žalovaným k odovzdaniu celej právnej agendy a všetkých dokumentov týkajúcich sa spoločnosti SANAS a.s. Na základe týchto skutočností bola žalobcom dňa 15.01.2008 vyfakturovaná žalovanému faktúra č. 2008003 na sumu 241.461,70 Sk - trovy právneho zastúpenia v sporoch vedených v ČR a faktúra č. 2008004 na sumu 163.645,- Sk - trovy právneho zastúpenia v sporoch vedených v SR. Fakturovaná suma spolu bola 405.106,70 Sk. Žalovaný na tieto faktúry reagoval tak, že predmetné faktúry žalobcovi vrátil späť spolu s listom Reklamácia faktúry č. 2008003 zo dňa 15.01.2008 a Reklamácia faktúry č. 2008004 zo dňa 15.01.2008. Žalobca listom zo dňa 31.01.2008 reagoval na vrátenie faktúr a ich reklamáciu žalovaným. Žalobca v odpovedi na reklamáciu faktúr túto reklamáciu žalovaného neuznal a dňa 31.01.2008 zaslal faktúry č. 2008003 a č. 2008004 žalovanému späť spolu s listom Započítanie vzájomných pohľadávok, kde žalobca na základe urobil vzájomný zápočet. Z faktúry č. 2008003 zo dňa 15.01.2008 sa v dôsledku zápočtu odpočítala pohľadávka žalovaného vo výške 169.716,- Sk. Vrátené faktúry č. 2008003 a č. 2008004 spolu so započítaním vzájomných pohľadávok žalovaný prijal. Napriek tomu, že faktúry č. 2008003 a č. 2008004 sa už stali splatnými, žalovaný si svoju povinnosť z nich vyplývajúcu nesplnil a faktúry neuhradil. Listom zo dňa 31.01.2008 došlo k započítaniu pohľadávky vyplývajúcej z faktúry žalobcu č. 2008003 zo dňa 15.01.2008 s pohľadávkou žalovaného z faktúr č. 20743635, 270436636, 28040175, 28040156 na celkovú sumu 169.716,- Sk. Zostávajúca suma je 71.745,70 Sk. Táto suma spolu so sumou fakturovanou faktúrou č. 2008004 zo dňa 15.01.2008 spolu predstavuje žalovanú sumu 235.390,70 Sk (7.813,54 eur).

5. Súd prvej inštancie predmet sporu posúdil podľa , , , , , , , , , až 3 a priznaný úrok z omeškania posúdil podľa a . Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania žalovaným bola táto posúdená súdom prvej inštancie v súlade s , , , .

6. V nadväznosti na citované ustanovenia uviedol, že medzi sporovými stranami bolo sporných viacero skutočnosti. Napríklad to, akým právnym režimom sa spravujú zmluvy, ktoré mali medzi sebou uzatvorené. Žalovaná strana mala za to, že by sa mali spravovať režimom občianskeho práva a aplikovať na ne . Súd v zhode so žalobcom mal za to, že na zmluvy, ktoré boli uzatvorené medzi sporovými stranami je potrebné, vzhľadom na charakter zmluvných strán (podnikateľské subjekty), aplikovať ustanovenia upravujúce mandátnu zmluvu podľa a v širšom kontexte , keďže sa nepochybne jedná o obchodnoprávny vzťah.

7. Strany mali aj rozdielny názor na to, ako posudzovať vzájomné práva (nároky) a povinnosti, ktoré vznikli za účinnosti prvej uzatvorenej zmluvy, teda Zmluvy o poskytovaní právnych služieb zo dňa 01.10.1991 v čase, keď už bola uzatvorená a platila nová zmluva, teda Zmluva na komplexné zabezpečenie výkonu poradenskej a právnej služby. V zmluve zo dňa 01.02.1996 nie je totižto zmienka o tom, čo sa stane so zmluvou zo dňa 01.10.1991. Žalovaná strana vyslovila názor, že táto zmluva zanikla v dôsledku účinnosti zmluvy zo dňa 01.02.1996 a potom aj jednotlivé právne úkony a vzťahy medzi účastníkmi je potrebné posúdiť podľa jednotlivých zmlúv. S týmto názorom súd čiastočne súhlasil. Uviedol, že zmluva zo dňa 01.10.1991 zanikla v dôsledku účinnosti zmluvy zo dňa 01.02.1996. Keďže nedošlo k formálnemu ukončeniu zmluvy zo dňa 01.10.1991 a nová zmluva zo dňa 01.02.1996 neobsahuje prechodné ustanovenia o tom, že sa práva a povinnosti, ktoré vznikli v období účinnosti zmluvy zo dňa 01.10.1991 riadia práve touto zmluvou zo dňa 01.10.1991, mal za to, že s poukazom na ust. v spojení s dovtedajší záväzok založený zmluvou zo dňa 01.10.1991 sa v celom rozsahu nahradil záväzkom založeným zmluvou zo dňa 01.02.1996 a podľa tejto novej zmluvy a príslušných zákonných ustanovení je potrebné posudzovať

všetky práva (nároky) a povinnosti zmluvných strán od počiatku ich vzájomnej spolupráce, t. j. od 01.10.1991.

8. Poukazom na Čl. IV. bod 6 a Čl. VI. bod 7 Zmluvy na komplexné zabezpečenie výkonu poradenskej a právnej služby z 01.02.1996 súd prvej inštancie uviedol, že „čo je živá vec však sporové strany v zmluve neuviedli. Všeobecným výkladom dospel žalovaný k tomu, že ide o veci, ktoré nie sú doposiaľ právoplatne skončené (konanie na súde sa začína na návrh a končí právoplatným rozhodnutím súdu). Takýto výklad je výkladom z pohľadu súdu, nie však z pohľadu predmetu a účelu zmluvy, ktorú mali sporové strany uzatvorenú. Tento výklad by mal byť teda z pohľadu účelu a cieľa poskytovania poradenských a právnych služieb. Každé súdne, ale aj iné obdobné konanie, v každom svojom štádiu, kde prichádza do úvahy poskytovanie poradenských a právnych služieb, je potrebné považovať za „živú vec“. Za „živú vec“ pri tomto výklade je potrebné nepochybne považovať aj exekučné konanie. Pokiaľ ide o výklad pojmu „živá vec,“ tak je potrebné v súlade s ust. brať náležitý zreteľ aj na prax, ktorú strany medzi sebou zaviedli a následné správanie strán, tak ako na to poukázal žalobca. Medzi žalobcom a žalovaným bolo na základe obojstranného konkludentného súhlasu zavedené, že za živé veci sa považovali veci do skončenia exekúcie. Toto tvrdenie žalobca preukázal tým, že všetky trovy prisúdené v súdnych konaniach sa neúčtovali a neplatili po právoplatnosti súdnych konaní, ale až po ich vymožení exekútorom. S poukazom na vyššie uvedené sú potom nedôvodné aj zo strany žalovaného vznesené námietky premlčania. Súdom bolo ustálené, že za „živú vec“ je potrebné považovať aj exekučné konanie. Žalobca ako advokát totiž nemohol podať návrh na vykonanie exekúcie vo vlastnom mene, ale len ako zástupca svojho klienta. Žalovaný splnomocnil žalobcu na podanie návrhu na exekúciu i na zastupovanie v exekučnom konaní, ktoré je podľa právnej teórie chápané ako systém občianskeho procesného práva, upravujúci súdnu exekúciu ako druh civilného procesu. Tieto návrhy boli podané za účinnosti zmluvy z 01.02.1996. Exekúcie v danom prípade stále prebiehajú, nie sú skončené, či už vymožením pohľadávky alebo zastavením exekúcie podľa Exekučného poriadku, a teda ide o „živé veci“, vo vzťahu ku ktorým zaviedli sporové strany ako strany zmluvy vyššie popísaná prax, a to vo vzťahu k preplácaniu odplaty za poskytnuté služby. Dohoda o ukončení komplexného zabezpečenia výkonu poradenskej a právnej služby bola uzatvorená dňa 26.11.2007, k odovzdaniu sporovej agendy došlo 04.01.2008. Premlčacia doba je v danom konkrétnom prípade 4-ročná, keďže ako už bolo uvedené ide o obchodno- právny vzťah. Premlčacia doba začala plynúť od 15.01.2008 (t.j. 10 dní od odovzdania právnej agendy podľa čl. VI . bod 7 Zmluvy zo dňa 01.02.1996). Žaloba bola podaná dňa 05.03.2008, teda v rámci premlčacej doby.“

9. Ako nedôvodnú vyhodnotil súd prvej inštancie námietku žalovaného, že žalobca neuviedol podrobne z čoho a za aké úkony pozostáva jeho vyúčtovanie. Mal za to, že vyúčtované trovy právneho zastúpenia zodpovedajú trovám, ktoré boli priznané súdom a boli v jednotlivých veciach vymáhané v exekučnom konaní, takže pre obe zmluvné strany bolo zrejmé, za aké úkony bolo vyúčtovanie zrealizované. Nebolo tak dôvodné skúmať, či žalobca jednotlivé úkony vykonal, resp. koľko ich vykonal. Vyčíslenie konečnej sumy považoval za postačujúce, keďže tieto prísudky boli priznané právoplatnými rozsudkami, resp. inými rozhodnutiami súdov, resp. boli akceptované exekútormi.

10. Úrok z omeškania bol priznaný žalobcovi odkazom na ustanovenie , .

11. V súlade s (ďalej len ) bol priznaný žalobcovi nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.

12. V zákonom stanovenej lehote podal proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie žalovaný. Žalovaný odvolacie dôvody podriadil pod ustanovenie , , , teda namietal nesprávne zistený skutkový stav, to, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoky, ktoré neboli uplatnené ako aj nesprávne právne posúdenie veci. Namietal, že súd prvej inštancie na predmetný spor aplikoval nesprávny právny predpis a tiež nevysporiadal so vzťahom dvoch samostatných zmlúv o poskytovaní právnych služieb v ich vzájomnej súvislosti. Zdôraznil, že odmena za poskytovanie komplexných právnych služieb v oboch zmluvách bola dohodnutá paušálnou odmenou. Podľa zmluvy zo dňa 1.10.1991, Čl. IV. bod 1 bolo dohodnuté, že vrámci paušálnej odmeny v sume 5.000- Kčs sú zahrnuté všetky poskytované právne úkony do výšky 20.000,- Kčs. Podľa Čl. IV. bod 4 zmluvy mal žalobca

následne účtovať právne služby za právne úkony iba v sporoch nad 20.000,- Kčs, a to v lehote do 10 dní po skončení toho - ktorého mesiaca, v ktorom bol ten - ktorý spor ukončený. Z toho vyplýva, že odmenu za všetky právne úkony v sporoch do 20.000,- Kčs mal mať žalobca zaplatenú paušálnou odmenou a za všetky právne úkony v sporoch nad 20.000,- Kčs mal mať žalobca zaplatenú paušálnu odmenu v sume 5.000,- Kčs za mesiac a súčasne mohol účtovať za každý úkon právnej služby sumu podľa aktuálne platne advokátskej tarify, čo vyplýva z Čl. I. bodu 1 zmluvy. Potom bod 5 Čl. IV. zmluvy nemá žiadne opodstatnenie, pretože keď si žalobca v sporoch nad 20.000,- Kčs vyúčtuje všetky právne úkony a cestovné, podľa bodu 6 Čl. IV. zmluvy nemôže následne požadovať zaplatenie ešte aj sumy trov prisúdených v tom - ktorom spore, pretože tieto nároky patria už žalovanému. Žalobca má svoju odmenu zaplatenú podľa zmluvy a v sporoch do 20.000,- Kčs sa tohto svojho nároku vrámci paušálnej odmeny vzdal.

13. Odvolateľ poukázal na Čl. IV. bod 1 písm. h/ zmluvy z 01.02.1996, podľa ktorého bolo dohodnuté, že žalobca nebude v rámci poskytovanej paušálnej odmeny účtovať žalovanému úkony do 50.000,- Sk v pasívnych sporoch. V zmluve však absentuje akýkoľvek ďalší výklad o tom, čo možno považovať za pasívne spory. Zmluva tiež nemá žiadny bližší výklad k Čl. VI. bod 7 zmluvy, teda k slovnému spojeniu, čo je možné považovať za „živé spory“. O to viac, že toto ustanovenie je zaradené do záverečných ustanovení, ktoré s obsahom zmluvy po Čl. VI. vôbec nekorešponduje. Vyslovil názor, že Čl. IV. a VI. zmluvy zo dňa 01.02.1996 možno považovať za neurčité a nezrozumiteľné, ktoré spôsobujú neplatnosť zmluvy v tejto časti. Žalovaný mal za to, že neplatnosť tohto zmluvného dojednania možno konštatovať aj vo vzťahu k Čl. IV. bod 6, kde sa žalovaný zaviazal zaplatiť žalobcovi za výkon právnej agendy pri súdnych sporoch prisúdené prísudky v lehote do 14 dní od právoplatnosti súdneho rozhodnutia. Nesúhlasil so záverom súdu opierajúcim sa o ustanovenie , v zmysle ktorého pri výklade pojmu „živá vec“ je potrebné brať zreteľ na prax, ktorú si medzi sebou účastníci zmluvného vzťahu zaviedli. Právny názor v tomto smere považoval za hypotetický, ktorý nemá žiadnu oporu v zistenom skutkovom stave, keďže zmluva o právnom zastúpení je vždy zmluvou príkaznou v zmysle . Za určitý a zrozumiteľný považoval žalovaný Čl. IV. bod 2 zmluvy, z ktorého vyplýva, že žalovaný má zaplatiť žalobcovi za výkon právne služby pri súdnych sporoch výšku plnenia podľa advokátskej tarify a je aj jasne dohodnutá doba plnenia, teda, že k zaplateniu odmeny má dôjsť do 14 dní od právoplatnosti súdneho rozhodnutia v tom - ktorom súdnom konaní. Exekučne konanie nie je sporové konanie, preto ho za živý spor nemožno považovať.

14. Nesprávne právne posúdenie súdom prvej inštancie vzhliadol žalovaný v posúdení zmluvy ako mandátnej v zmysle a nasl. , hoci podľa konštantnej judikatúry zmluva o poskytovaní právnych služieb je vždy zmluvou príkaznou podľa v a nasl. . Nesúhlas vyslovil aj s posúdením samotného vzťahu medzi zmluvami o poskytovaní právnych služieb navzájom. Takýto výklad považoval za nelogický. Mal za to, že súd správne konštatoval, že zmluva z 01.10.1991 zanikla v dôsledku účinnosti zmluvy zo dňa 01.02.1996. V takomto prípade nová zmluva nepotrebovala žiadne ďalšie formálne ustanovenia o zániku skoršej zmluvy, keďže nadobudnutím účinnosti novej zmluvy stará zmluva automaticky zanikla a nároky z nej plynúce bolo potrebné posudzovať samostatne. Práva a povinnosti účastníkov zmluvných vzťahov tak bolo potrebné posudzovať podľa tej zmluvy, za účinnosti ktorej vznikli a existovali. Práva a povinnosti účastníkov zmluvného vzťahu zo zmluvy z 01.10.1991 sa tak automaticky neprenášajú do zmluvy zo dňa 01.02.1996 a nároky z jednej alebo druhej zmluvy sú samostatnými nárokmi podliehajúcimi premlčaniu. Nesprávna preto bola aj aplikácia ustanovenia a nasl. . Obidve zmluvy sú zmluvami o poskytovaní právnych služieb a právny názor vyslovený súdom prvej inštancie je preto abstraktnou konštrukciou, ktorá nemá žiadny racionálny základ. V súvislosti s touto námietkou poukázal žalovaný na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. .

15. V nadväznosti na uvedenú argumentáciu trval žalovaný na posúdení zmluvného vzťahu ako vzťahu občianskoprávneho s trojročnou premlčacou lehotou, ktorej začiatok plynutia je zrejmý z obsahu oboch zmlúv. Premlčacia doba začala plynúť každému nároku z právoplatne skončeného sporu samostatne a nie so začiatkom premlčacej lehoty dňom 15.01.2008 pre všetky nároky z právoplatne skončených sporov, ako to ustálil súd prvej inštancie.

16. Žalovaný trval na neplatnosti časti zmluvy zo dňa 01.02.1996 pre nejasnosť a neurčitosť výrazov „pasívne spory“ a „živé veci“ a za jasný a zrozumiteľný považoval iba prejav zmluvných strán uvedených v Čl. VI. bod 6 zmluvy, v ktorom je zahrnutý záväzok žalovaného, právo žalobcu a lehota, v ktorej

žalovaný má povinnosť plniť záväzok a žalobca má právo ho uplatniť, ktorá lehota je 14 dní od právoplatnosti rozsudku.

17. Žalovaný trval na tom, že omeškanie žalovaného nastalo 15-tým dňom po právoplatnosti rozsudku v jednotlivých súdnych konaniach, v rámci ktorých boli žalobcom poskytované právne služby, preto sú jeho nároky premlčané v trojročnej premlčacej dobe.

18. Rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval žalovaný za zmätočne, arbitrárne, nepreskúmateľné, s nesprávnym právnym názorom, preto navrhol rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť. Žiadal priznať nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

19. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním z 15.05.2020. Stotožnil sa s argumentáciou uvedenou v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorou sa súd vysporiadal so všetkými námietkami žalovaného prednesenými v konaní a opakovanými v odvolaní. Za správnu považoval aplikáciu ustanovenia na záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovaným, a to s poukazom na ustálenú súdnu prax. Zdôraznil, že zmluva o poskytovaní právnych služieb môže mať spravidla podobu príkaznej zmluvy uzatvorenej podľa a nasl. alebo mandátnej zmluvy podľa a nasl. , pričom rozhodujúcim pre posúdenie otázok neupravených zákonom o advokácii je charakter zmluvných strán a obsah právneho vzťahu medzi nimi. Po citácii ustanovenia trval žalobca na tom, že predmetný vzťah je vzťahom medzi podnikateľmi a týka sa podnikateľskej činnosti klienta, preto ide o zmluvu mandátnu, nie príkaznú. V súvislosti s touto argumentáciou poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. , uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. , .

20. Poukazom na Čl. IV. bod 7 zmluvy zo dňa 01.02.1996 žalobca zdôraznil, že to, čo je potrebné rozumieť pod pojmom „živá vec“, bolo predmetom dokazovania. Nesúhlasil so žalovaným, že ide o neurčité ustanovenie, ktoré by malo byť neplatné. Poukázal na výpoveď štatutárneho zástupcu žalovaného F.. Š. I., ktorý potvrdil, že ak nedošlo k dobrovoľnému plneniu na základe rozsudku, tak nasledovala exekúcia a ak došlo v rámci exekúcie k vymoženiu peňažných prostriedkov, tak prostriedky, ktoré patrili spoločnosti žalovaného sa vyplatili žalovanému a čo boli prísudky a patrilo žalobcovi, bolo vyplatené žalobcovi. Tiež tento uviedol, že ak by si žalobca účtoval prísudky už po právoplatnosti veci, určite by spoluprácu modifikovali, ukončili alebo žiadali zmeny v týchto častiach zmluvy. Samotný žalovaný tak podľa žalobcu potvrdil, že k vyplateniu prísudkov nedošlo po právoplatnosti rozsudku, ale až po ich vymožení v exekučnom konaní. Za živú vec tak žalovaný považoval až vec do vymoženia plnenia. Zdôraznil, že F.. I. ako štatutár žalovaného výslovne vylúčil uplatňovanie Čl. IV. bod 6, čo žalobca akceptoval, v dôsledku čoho aj došlo k zmene vzájomného záväzku. Žalobca vyslovil názor, že súd prvej inštancie nepochybil, keď pojem „živá vec“ posúdil ako vec v exekučnom konaní, pričom všetky konania, ktoré žalobca žalobou uplatnil stále prebiehajú, teda nie sú skončené.

21. Žalobca nesúhlasil ani s námietkou žalovaného týkajúcou sa premlčania nároku žalobcu v trojročnej premlčacej lehote podľa . S poukazom na Čl. VI. bod 7 zmluvy zo dňa 01.02.1996 a prax, ktorú medzi sebou strany zaviedli bolo preukázané, že premlčacia lehota začala plynúť 10 dní po odovzdaní právnej agendy, teda žaloba bola podaná včas. Stotožnil sa s názorom žalovaného, že uzatvorením zmluvy dňa 01.02.1996 zmluva zo dňa 01.10.1991 zanikla. Vzhľadom na charakter predmetu plnenia je však zjavné, že nový a starý záväzok nemohli existovať popri sebe, ako to tvrdí žalovaný. Vyslovil názor, že nový záväzok nahradil starý záväzok a že teda ide o tzv. privatívnu nováciu, nie kumulatívnu nováciu, podľa . Nová dohoda sa týkala podstatnej časti starého záväzku, zmluvné strany si nanovo upravili vzájomne vzťahy odlišne od pôvodnej dohody a podľa novej dohody sa riadili aj vo vzťahu k súdnym sporom začatým za účinnosti pôvodnej zmluvy. Žalobca navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť v súlade s .

22. Žalovaný vo svojej odvolacej replike z 27.05.2020 zotrval na argumentácii uvedenej v odvolaní z dôrazom na princíp contra proferentem, v zmysle ktorého „ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, javí sa byť spravodlivým vykladať ich v neprospech toho, kto ich do zmluvy vložil. Zmyslom tohto princípu je neumožniť strane naformulovať v zmluve ustanovenia pripúšťajúce viac významový výklad a následne v zlej viere zneužiť mnohoznačnosti tohto ustanovenia

na úkor záujmov druhej zmluvnej strany“. Navrhol opakovane rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť.

23. Žalobca vo svojej duplike z 30.06.2020 taktiež zotrval na svojom vyjadrení k odvolaniu. Poukázal na to, že žalobca ako advokát je podnikateľom podľa , keďže takouto osobou je aj osoba, ktoré podniká na základe iného, než živnostenského oprávnenia podľa osobitných predpisov. Ak teda advokát poskytuje právne služby, vykonáva to ako podnikateľskú činnosť, teda zmluva o poskytovaní právnej pomoci medzi stranami sporu bola uzavretá v rámci podnikateľskej činnosti žalobcu. Poskytované právne služby sa týkali podnikateľskej činnosti žalovaného, čo vyplýva priamo z charakteru jednotlivých súdnych sporov. Vo vzťahu k namietanému Čl. IV. bod 1 písm. h/ zmluvy žalobca uviedol, že podanou žalobou sa žalobca nedomáhal trov v pasívnych sporoch, teda v takých, kde žalovaný vystupoval na strane žalovaného, ale v aktívnych, teda kde žalovaný vystupoval na strane žalobcu. Preto sa súd prvej inštancie týmto ustanovením zmluvy ani nezaoberal. V ostatnom poukázal už na svoje vyjadrenie k odvolaniu. Navrhol rozsudok opakovane potvrdiť ako vecne správny.

24. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote ( ), oprávneným subjektom ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. a nasl. , bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli aj webovej stránke Krajského súdu v Prešove a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

25. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

26. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky ).

27. Žalovaný v odvolaní namietal nesprávnu interpretáciu Čl. IV bod 6 zmluvy z 01.02.1996, ktorý znel: „ Sanas spol. s r.o., Sabinov sa zaväzuje za výkon právnej agendy pri súdnych sporoch uhradiť advokátskej kancelárii Z.. F. Z. prisúdené prísudky ako tarifnú odmenu podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 240/90 Zb. v plnom znení a to do 14 dní od právoplatnosti súdneho rozhodnutia a to aj v prípade mimosúdneho zmieru, ktoré budú v žalobe prisúdené Sanas-u s.r.o. Sabinov.“ Uvedená argumentácia žalovaného je bez logickej súvislosti, keďže žalobcovi by tak prináležala odmena iba vo veciach právoplatne skončených do ukončenia zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným a nie aj vo veciach, v ktorých vykonal úkony ako právny zástupca, avšak, ktoré konanie nebolo právoplatne skončené do ukončenia zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, alebo ktoré vykonal žalobca v exekučnom konaní.

28. K možnosti plnenia v zmysle Čl. IV. bod 6 zmluvy odvolací súd uvádza, že pri doslovnej gramatickej interpretácii tohto dojednania by došlo k plneniu zo strany žalovaného (okrem paušálu) prisúdených trov vopred, teda pred ich zaplatením protistranou. Aj ustanovenie upravuje iba tzv. platobné miesto a v konečnom dôsledku sleduje ochranu záujmov advokáta tým, že náhrada trov je vyplácaná na jeho účet. Je nepochybné, že zo zákona advokát nemá žiadne právo si tieto peniaze ponechať ani ich zadržať inak, než na základe dohody s klientom, pričom je povinný vykonať vyúčtovanie. Právo advokátovi patrí len vo vzťahu voči jeho klientovi a nie voči strane sporu. Toto právo na náhradu trov konania má len strana sporu. Keďže , zákon o advokácií a rovnako ani nezakotvuje právo advokáta na náhradu trov konania, ktoré vznikli jeho klientovi v konaní pred súdom, je právne významnou skutočnosť, že pokiaľ sa vedie exekučne konanie, v ktorom sú vymáhané aj trovy konania, tak je možné za konečné vysporiadanie

nárokov advokáta považovať až ich vymoženie. Obsahu takejto dohody medzi žalobcom a žalovaným nasvedčuje aj výpoveď konateľa žalovaného F.. Š. I..

29. V súvislosti s námietkou žalovaného, že nároky žalobcu je potrebné posúdiť samostatne podľa oboch uzatvorených zmlúv, odvolací súd uvádza, že už zo samotného Čl. I. oboch zmlúv vyplýva, že ich predmetom je komplexné poskytovanie právnych služieb, čo samo o sebe vylučuje ich súčasnú účinnosť. Preto sa odvolací súd stotožnil so súdom prvej inštancie, že pôvodná zmluva bolo nahradená v celom rozsahu zmluvou uzatvorenou dňa 01.02.1996, čo je podporené aj samotným znením ustanovenia , v zmysle ktorého doterajší záväzok sa pokladá za nahradený iba v rozsahu, ktorý nepochybne vyplýva z dohody o novom záväzku. Dohoda o novom záväzku zahŕňa celý záväzok žalobcu poskytovať komplexné právne služby žalovanému a nie iba nejakú časť záväzku, preto odvolací súd uznal racionálnosť argumentácie žalobcu, s ktorou sa súd prvej inštancie stotožnil. K zmluvnému vzťahu strán sporu počas celej doby jeho trvania, preto nie je možné pristupovať čiastočne podľa pôvodnej zmluvy a čiastočne podľa novej zmluvy.

30. V súlade s uvedeným sa podstatne oslabuje právny základ celej nasledujúcej argumentácie odvolateľa, preto sa odvolací súd k nej bližšie nevyjadril.

31. V súlade s ustálenou judikatúrou sa odvolací súd stotožnil so súdom prvej inštancie aj v otázke posúdenia záväzkového vzťahu strán sporu ako zmluvy mandátnej podľa a nasl. .

32. Poukazom na uvedené nebola dôvodná ani námietka žalovaného týkajúca sa premlčania nároku, keďže pri posúdení vzťahu strán sporu ako obchodnoprávneho bolo namieste aplikovať štvorročnú premlčaciu dobu v súlade s . Začiatok plynutia premlčacej lehoty ustálil súd prvej inštancie správne v súlade s dohodou zmluvných strán, ktorú dohodu potvrdil štatutárny zástupca žalovaného F.. I. pri svojej výpovedi, na ktorú výpoveď odvolací súd odkazuje. Vzhľadom na skutočnosť, že medzi zmluvnými stranami existoval záväzkový vzťah dlhodobo a počas jeho trvania ani jedna zo strán nemala pochybnosť o určení času plnenia žalovaného vo vzťahu k žalobcovi, nebola vyhodnotená ako dôvodná ani odvolacia námietka žalovaného o nejasnosti a neurčitosti dojednaní v Čl. IV. bod 6 a Čl. VI. bod 7 zmluvy. Odvolací súd navyše k tomuto udáva, že námietka neplatnosti týchto častí zmlúv nebola žalovaným v konaní pred súdom prvej inštancie prednesená, preto ide o nové tvrdenie v rámci procesnej obrany žalovaného, na ktoré odvolací súd nemôže prihliadať ( v spojení s a nasl. ).

33. V súlade s vyššie uvedeným odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle , , vrátane zodpovedajúceho výroku o trovách konania.

34. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s , teda úspešnému žalobcovi bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému.

35. Rozsudok bol prijatý senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - ).