Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11S-220-2019.pdf
PDF · 184.16 KB
Case nature
Area
Subarea
11S/220/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Radičovej a členov senátu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. a JUDr. Jozefa Šuleka, v právnej veci žalobcu: NOVONET, s. r. o., so sídlom Sedličná 79, 913 11 Trenčianske Stankovce, IČO: 44 404 085, právne zastúpený Mgr. Ivanou Lackovou, LL.M., advokátkou so sídlom Jána Fabu 9, 911 01 Trenčín, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102313369/2019 zo dňa 7. októbra 2019, takto
rozhodol:
Krajský súd žalobu z a m i e t a .
Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj „správny súd“) dňa 19.12.2019 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti v záhlaví uvedeného rozhodnutia žalovaného (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“), ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Trenčín (ďalej len „správca dane“) č. 100973009/2019 zo dňa 25.04.2019 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bol podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 14.469,90 eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“) za zdaňovacie obdobie október 2017.
2. Žalobca v žalobe uviedol, že predmetom jeho podnikania je predovšetkým maloobchod s odevami v špecializovaných predajniach a pri obchodovaní je úplne bežné, že sa obchodní zástupcovia rôznych spoločností zastavia na prevádzke a ponúkajú svoj tovar na predaj. Tak bolo aj so spoločnosťou A. I. XX, XXX XX D. - K.., X.: XX XXX XXX (ďalej len „A.“), ktorú zastupoval pán, ktorý bol predstavený ako S. C. (ďalej len „S.. C.“). Ten navštívil predajňu s cenníkom a vzorkami tovaru. Pri prvej návšteve spísali objednávku, pričom žalobcovi tovar dodal do haly na U. B. v T. spolu s faktúrami. Žalobca tovar skontroloval, prebral a za dodaný tovar zaplatil. Spolupráca so spoločnosťou A. bola ukončená niekedy v decembri 2017, keď J. C. zatelefonoval, že spoločnosť končí, pričom obchodný vzťah trval viac ako rok. Správca dane neuznal žalobcovi odpočet DPH vo výške 14.469,90 eur z faktúr od spoločnosti A. pričom nespochybnil reálnu existenciu tovaru, ale dodávateľa, ktorý so správcom dane nespolupracoval, nepotvrdil vierohodnosť faktúr a žalobca nepreukázal, že sa jedná o tovar dodaný dodávateľskou spoločnosťou A. ktorá daň do štátneho rozpočtu neodviedla, žalobca neuniesol dôkazné bremeno. Na odvolanie žalobcu proti rozhodnutiu správcu dane žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil I. stupňové rozhodnutie. Žalobca je presvedčený, že konanie žalovaného ako aj správcu dane je zaťažené logickými a právnymi vadami, ktoré majú za následok nezákonné rozhodnutie. Zo strany žalovaného došlo opakovane k porušeniu základných zásad správy
daní. Žalovaný v súvislosti so spoločnosťou A. neúplne zistil skutkový stav a selektívne vyhodnotil zistený stav v neprospech žalobcu a zároveň žalovaný neprihliadol ani k právu EÚ.
3. Žalobca ďalej poukázal na to, že prepravu zabezpečoval dodávateľ, tak je logické, že nebude disponovať žiadnymi dokladmi a nie je na mieste takéto doklady od neho požadovať. Žalobca v daňovom konaní uviedol, že tovar vozil J. C. spolu s ďalšou osobou, tak nie je pravda, že si nepamätá, ako sa tovar prepravoval. Žalobca si myslí, že nie je rozumné po ňom požadovať, aby evidoval ŠPZ áut alebo mená vodičov áut, ktoré mu vozia tovar, ak prepravu zabezpečuje dodávateľ. Žalobca ďalej tvrdí, že má tovar od spoločnosti A., pôvod tovaru, ktorý pochádzal od spoločnosti A. nemal povinnosť skúmať, a ani nie je možné v obchodných vzťahoch očakávať, aby dodávateľ uviedol, kto mu tovar dodáva, pretože by sa mohlo stať, že ho jeho odberateľ pri ďalšom obchodovaní obíde. Podľa názoru žalobcu je absurdné, aby od svojho dodávateľa žiadal ukázať faktúry jeho dodávateľa. Takéto informácie obvykle tvoria obchodné tajomstvo alebo utajované skutočnosti obchodného partnera. Správca dane by si podľa názoru žalobcu mal uvedomiť, že dosah kontroly daňových subjektov je limitovaný reálnymi očakávaniami, či obchodnými zvyklosťami. Žalobca konštatoval, že údajný J. C. navštívil prevádzku žalobcu, vystupoval ako zástupca spoločnosti A. disponoval cenníkom s názvom spoločnosti, vzorkami a po preverení bolo jednoznačné, že spoločnosť existuje, je platiteľom DPH a nejavila sa žiadnym spôsobom problematická. Žalobca je toho názoru, že sa zo všetkých okolností obchodovania dalo predpokladať aj pri zachovaní rozumnej miery opatrnosti, že sa jedná o zástupcu spoločnosti A.. Navyše, ku každej dodávke ešte prišla aj faktúra spoločnosti A. a faktúry sa uhrádzali na účet spoločnosti A. (ako vyplynulo z dokazovania správcu dane). Žalobca si myslí, že nie je nevyhnutné, aby od každého obchodného zástupcu požadoval splnomocnenie alebo písomné oprávnenie konať za spoločnosť.
4. Žalobca tiež nemohol nijak ovplyvniť skutočnosť, že sa správca dane nemohol dovolať na telefónne číslo, ktoré používal na komunikáciu s obchodným partnerom. Ako bolo počas dokazovania nepochybne zistené, číslo bolo registrované na spoločnosť O... Žiadna spoločnosť svojmu obchodnému zástupcovi neregistruje telefón na jeho meno, ale obvykle na meno konateľa. Bankový účet, na ktorý žalobca platil faktúry, patril podľa zistení spoločnosti A., je teda nepochybné, že žalobca platil spoločnosti A. za tovar, ktorý mu táto spoločnosť dodala. Žalovaný v súvislosti s pochybeniami pri aplikácii judikatúry SD EÚ neprihliadol dostatočne k dobrej viere žalobcu. V našom prípade žalovaný ani správca dane nepriznali nadmerný odpočet DPH, pričom sa nezaoberali otázkou, do akej miery existujú pochybnosti o dobrej viere žalobcu. Žalobcovi nemôže byť pričítané v neprospech nezákonné konanie iných daňových subjektov, s ktorými mal obchodné vzťahy. Žalobca o neplnení si daňových povinností spoločnosti A. jednak nevedel a ani nemohol vedieť. Je a bolo na správcovi dane, či neskôr žalovanom, aby dostatočne preukázal objektívne okolnosti umožňujúce učiniť záver, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že plnenie uplatňované k odôvodneniu nároku na odpočet bolo súčasťou podvodu spáchaného dodávateľom. Dôkazné bremeno bolo preto na správcovi dane, ktorý mal preukázať, že žalobca vedel alebo mohol vedieť o podvodnom konaní protistrany ešte pred odpočítaním DPH.
5. Žalobca trvá na tom, že sa o problémoch svojho dodávateľa nemal odkiaľ dozvedieť, nakoľko mu jeho dodávateľ dodával tovar riadne a o čom si sám žalobca viedol riadnu evidenciu. Správca dane nedostatočne vyhodnotil skutkový stav, keď plošne odmietal argumentáciu žalobcu. Svojmu hodnoteniu dôkazov správca dane pripísal absolútnu hodnotu pravdivosti. Správca dane má povinnosť zistiť skutočnosti tak, aby odrážali objektívnu realitu. Z obsahu spisu je však skôr možné usúdiť, že sa správca dane rozhodol, že sa budú hodnotiť dôkazy len v neprospech žalobcu a objektívnou realitou je rozhodnutím správcu dane za každú cenu dokázať žalobcovi nejaké pochybenie a dorubenie dane. Žalobca ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 6Sžf/10/2012 zo dňa 28.11.2010, v zmysle ktorého dôkazné bremeno, ktoré znáša daňový subjekt je jasne limitované ustanovením § 29 ods. 8 daňového poriadku, ktoré však v záujme zachovania ústavne konformného výkladu tohto ustanovenia nie je možné vykladať extenzívne na ťarchu daňového subjektu a zaťažiť ho preukázaním skutočností, ktoré svojou účasťou nezabezpečoval. Žalobca vyčerpal zákonné možnosti overenia si dodávateľa, pričom nemohol ísť nad rámec toho, čo mu právny poriadok SR dovoľuje napr. pýtať si občiansky preukaz.
6. Žalobca následne uviedol, že správca dane a neskôr žalovaný sa odvolával na rozhodnutia NS SR sp. zn. 2Sžf/42/2012 zo dňa 18.04.2013 a sp.zn. 5Sžf/94/2014 zo dňa 29.02.2016, pričom podľa jeho názoru
v predmetných rozhodnutiach išlo o tovar, ktorého existencia nebola preukázaná, čo v jeho prípade nie je sporné, a navyše v uvedených rozhodnutiach bola sporná aj doprava, ktorú zabezpečoval žalobca. V jeho prípade sa však jedná o prípad, kedy dopravu zabezpečoval dodávateľ a bola absolútne mimo dosahu žalobcu. Navyše v uvedených rozhodnutiach figurovali subjekty so „strateným“ účtovníctvom. V prípade žalobcu konateľ spoločnosti dokonca potvrdil, a to nielen v čestnom vyhlásení, že konateľa žalobcu stretol. Preto podľa názoru žalobcu mohol NS SR v uvedených rozhodnutiach intenzívnejšie kritizovať overenie dodávateľov žalobcu a nie je možné uplatniť vyššie uvedené rozhodnutia aj v jeho prípade. V súvislosti s judikatúrou SD EÚ žalobca dal do pozornosti rozhodnutie SD EÚ vo veci Marks Pen - C/18/13 zo dňa 13.02.2014, v ktorom SD EÚ konštatuje, že samotná pochybnosť, či plnenie poskytnuté daňovému subjektu bolo skutočne vykonané dodávateľom uvedeným na faktúrach nepostačuje na vylúčenie práva na odpočet, na ktoré má daňový subjekt nárok. V rovnakom duchu je aj rozsudok NS SR sp. zn. 8Sžf/5/2012 zo dňa 30.01.2013 v zmysle ktorého zistenie, že J. C. nebol oprávnený konať za dodávateľa nie je dôvodom neuznania odpočítania dane.
7. Žalobca je toho názoru, že ak jeho predajňu navštívil obchodný zástupca spoločnosti A., disponoval telefónnym číslom spoločnosti A., mal pečiatku spoločnosti A. nosil faktúry od spoločnosti A.. a žalobca platil spoločnosti A. tak je žalobca presvedčený, že keď si navyše preveril spoločnosť A. z dostupných zdrojov, nemohol spraviť viac pre naplnenie podmienky obozretného obchodného styku, no nemohol sa vyhnúť nepoctivému konaniu, ktorého sa očividne dopustila spoločnosť A. alebo osoby, ktoré sa vydávali za osoby oprávnené za ňu konať. V uvedenom odvetví je úplný štandard, že dopravu zabezpečuje dodávateľ, čo správca dane aj skontroloval. Žalobca ďalej konštatuje, že nie je správcom dane, aby dohliadal na správne odvádzanie daní svojimi obchodnými partnermi a takáto požiadavka nie je taká, ktorú možno od subjektu rozumne požadovať, pričom žalovaným vyčítané žalobcove označenie dodávateľa ako T23, T25 a pod. je označenie interných dokladov, aby mal od toho istého dodávateľa rozdelené tovarové skupiny. Žalobca je presvedčený, že bol potvrdený dodávateľ A. ako osoba, ktorá žalobcovi tovar dodala a ktorá je na faktúre. Žalobca má za to, že vierohodnosť pôvodu faktúry bola dostatočne preukázaná. Žalobca nemal dosah na predchádzajúcich dodávateľov v reťazci a zákon subjektu toto ani neprikazuje skúmať, pričom ani nemožno od subjektu rozumne očakávať informácie ohľadne toho, cez koľko prechádzajúcich dodávateľov tovar prešiel a či si všetci dodávatelia plnia svoje daňové povinnosti.
8. Podľa názoru žalobcu v jeho prípade došlo k porušeniu základného princípu neutrality DPH deklarovaného SD EÚ (C-408/98 Abbey National, C-25/03 HE), podľa ktorého musí byť podnikateľ plne zbavený ťarchy DPH zaplatenej v cene prijatých tovarov a služieb určených na uskutočňovanie zdaniteľných obchodov podliehajúcich DPH, a to aj v prípade, ak je zjavné, že iná transakcia v dodávateľskom reťazci má podvodnú povahu, pričom platiteľ o nej nevedel alebo nemohol vedieť (C-354/03 Optigen). Určenie opatrení, ktoré možno požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej. Žalobca je presvedčený, že prijal všetky opatrenia, ktoré bolo možné od neho spravodlivo požadovať. Obchodný model nastavený so spoločnosťou A. nejavil žiadne neštandardné prvky. Žalovaný v prípade žalobcu veľmi rigidne a mechanicky aplikoval znenie slovenského právneho poriadku bez toho, aby bral do úvahy ustanovenia DPH smernice a ustálenej judikatúry SD EÚ. Svoje odôvodnenie prečo neuznal odpočet DPH žalobcu oprel iba o ustanovenia §49 ods.1, § 49 ods. 2 písm. a), §51 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), pričom nedostatočne zistil skutkový stav najmä tým, že výpovedi psychiatrického pacienta prisúdil absolútnu mieru pravdivosti, pričom tento človek mal na niekoho, kto s obchodovaním nemal nič spoločné, až príliš veľa informácií, nesprávne hodnotil dôkazy a nesprávne rozložil dôkazné bremeno. Záverom žalobca uviedol, že rozhodnutie žalovaného, ktorému predchádzalo prvostupňové rozhodnutie považuje za nesprávne, pretože vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci a zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a preto žiada, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného a žalobcovi priznal trovy konania.
9. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že správca dane nespochybnil reálnu existenciu tovaru a jeho použitie na plnenia uskutočnené žalobcom na výstupe. Spornou bola otázka dodania tovaru prostredníctvom deklarovaného dodávateľa A.. Správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie a zistil, že uvedený dodávateľ zanikol zlúčením s právnym nástupcom, ktorý so správcom dane nespolupracuje,
nepredložil žiadne účtovné a daňové doklady, bývalý konateľ deklarovaného dodávateľa A. nemal žiadne relevantné informácie o činnosti dodávateľa a o preverovaných obchodných transakciách, pričom reálne nevykonával žiadnu činnosť v mene dodávateľa, okrem formálneho podpísania preverovaných faktúr, ktoré však nevystavil. Svedok J. C. poprel realizáciu obchodných transakcií ako aj spoluprácu so žalobcom. Osobu, ktorá mala realizovať preverované obchodné transakcie sa nepodarilo identifikovať, tzn. že nedošlo k potvrdeniu totožnosti dodávateľa tovaru alebo osoby, ktorá v mene deklarovaného dodávateľa konala a vyhotovila faktúru v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) zákona o DPH. Okolnosti, ktoré žalobca namieta v žalobe ako napr. že nedisponuje s dokladmi o preprave tovaru, nepamätá si prepravcov tovaru, evidenčné čísla vozidiel atď., neboli dôvodom, pre ktorý bolo žalobcovi obmedzené právo na odpočítanie dane. Dôvodom pre obmedzenie práva žalobcu na odpočítanie dane boli skutočnosti zistené na kontrolovanom stupni obchodu, medzi deklarovaným dodávateľom a žalobcom, z ktorých vyplýva, že jediný konateľ deklarovaného dodávateľa A. nemal ani základné informácie kto a akým spôsobom jednal za dodávateľa, čo je v bežnom obchodnom styku neštandardné a neobvyklé. Taktiež skutočnosť, že deklarovaný dodávateľ A. nepodal za zdaňovacie obdobie roka 2017 daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby potvrdzuje pochybnosti správcu dane o reálnom vykonávaní ekonomickej činnosti deklarovaného dodávateľa A. Konateľ deklarovaného dodávateľa nemal žiadnu vedomosť o pôvode tovaru, ktorý mal dodať žalobcovi, pričom z kontrolných výkazov deklarovaného dodávateľa A.. jednoznačne vyplýva, že nemal žiadneho reálneho dodávateľa tovaru, tzn., že transakcie len formálne vykázal, avšak bez ekonomického opodstatnenia. Daň, ktorú fakturoval deklarovaný dodávateľ A. žalobcovi nebola do štátneho rozpočtu odvedená, pričom deklarovanému dodávateľovi A. vznikla daňová povinnosť len z dôvodu uvedenia na faktúre a nie z dôvodu reálneho dodania tovaru.
10. Žalovaný ďalej konštatoval, že správca dane preukázateľne spochybnil vzťah na kontrolovanom stupni obchodu, medzi deklarovaným dodávateľom a žalobcom, pričom primárnym dôvodom pre obmedzenie základného práva žalobcu na odpočítanie dane bolo porušenie § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, ktoré správca dane preukázal na základe zákonným spôsobom vykonaného dokazovania. Z uvedeného dôvodu nebolo dôkazné bremeno modifikované právom EÚ, kedy je dôkazné bremeno prenesené na správcu dane, ktorý je na účely smernice o DPH povinný preukázať podvodné konanie a vedomosť platiteľa o podvodnom konaní. Je nepochybné, že v prípade žalobcu došlo k účelovému konaniu, výsledkom ktorého bol daňový únik a strata na príjmoch štátneho rozpočtu. Žalovaný nevyvodil bezdôvodnú zodpovednosť žalobcu za konanie deklarovaného dodávateľa, pričom sa zaoberal mierou zavinenie zo strany žalobcu, čím uplatnil postup v zmysle práva EÚ. Žalovaný podrobne analyzoval doklady predložené žalobcom, pričom zistil, že dodacie listy, na ktoré odkazujú súvisiace faktúry nemajú žiadne poradové číslo, dátum a odkaz na súvisiacu faktúru, jedná sa o jednoduchý textový dokument, ktorý v spodnej časti obsahuje pečiatku deklarovaného dodávateľa A. a nečitateľný podpis. Tovar je na dodacom liste označený stručne, napríklad sveter UNI farba modrá. Súvisiace príjemky obsahujú označenie dodávateľa, pričom na predložených príjemkách je deklarovaný dodávateľ A. nejednoznačne označený rôznymi kódmi, napríklad dodávateľ T23, dodávateľ T25, dodávateľ M50, dodávateľ M46, dodávateľ T7 atď. Žalobca prevádzkuje predajne značkového oblečenia vo viacerých mestách Slovenskej republiky, pričom prevažným sortimentom je oblečenie známych značiek, avšak žiaden doklad predložený žalobcom súvisiaci s preverovaným tovarom neobsahuje konkrétne informácie o značke, kvalite, pôvode, prípadne výrobcovi preverovaného tovaru. Žalobca s deklarovaným dodávateľom A. neuzavrel žiadnu obchodnú zmluvu upravujúcu podmienky spolupráce a taktiež podmienky reklamačného konania. Uvedené okolnosti ako aj skutočnosť, že osobu konajúcu v mene deklarovaného dodávateľa A. sa nepodarilo identifikovať, sú v obchodnom styku, ktorý je vykonávaný v súlade s dobrou vierou, opatrnosťou a obozretnosťou neprijateľné. Argumentácia žalobcu, z ktorej vyplýva, že konateľ dodávateľskej spoločnosti dokonca potvrdil, a to nielen v čestnom vyhlásení, že konateľa žalobcu stretol, je irelevantná, nakoľko správca dane a žalovaný preverovali reálne dodanie tovaru prostredníctvom deklarovaného dodávateľa a nie skutočnosti súvisiace s tým kto sa s kým stretol. Taktiež námietka žalobcu, že správca dane a žalovaný výpovedi psychiatrického pacienta prisúdil absolútnu mieru pravdivosti, pričom tento človek mal na niekoho, kto s obchodovaním nemal nič spoločné, až príliš veľa informácií je nelogická, nakoľko je to práve žalobca, ktorý podľa jeho vyjadrení realizoval preverované obchodné transakcie s označenou osobou, ktorú sám žalobca spochybňuje.
11. Žalovaný záverom uviedol, že sa plne stotožnil so správcom dane, ktorý konštatoval, že výber dôveryhodných obchodných partnerov je primárnou záležitosťou žalobcu, ktorý koná vo vlastnom mene
a na vlastnú zodpovednosť a je zodpovedný za dôsledky svojich rozhodnutí, pričom znalosť obchodných partnerov nie je nadštandardnou požiadavkou správcu dane, ale základným predpokladom riadneho obchodného styku. Žalovaný konštatuje, že žalobca svojim konaním v obchodnom styku značnou mierou prispel k narušeniu fungovania spoločného systému DPH, ktorého hlavným znakom je proporcionalita a neutralita DPH, ktorá bola účelovo narušená, čím došlo k daňovému úniku a strate na príjmoch štátneho rozpočtu. Na základe vyššie uvedených skutočností žalovaný navrhoval, aby bola žaloba ako nedôvodná zamietnutá.
12. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného uviedol, že žalovaný resp. správca dane pochybil pri dokazovaní takým spôsobom, ktorý viedol až k neobjektívne zistenému skutkovému stavu. Podľa názoru žalobcu je vyjadrenie jeho nespokojnosti s rozhodnutím žalovaného na mieste. Povinnosť štátneho orgánu zistiť objektívne skutočnosti nemôže znamenať, že si orgán selektívne vyberá dôkazy, len aby subjektu dokázal, že názor orgánu je pravdivý. Správca dane sa ani nesnažil vykonať kroky k tomu, aby hlbšie zanalyzoval osobu X.. N. Z. (ďalej len „X..“), na ktorú odkazoval svedok J. C.. Napr. či takáto osoba vôbec mohla existovať, či sú skutočnosti, čo tvrdí svedok naozaj pravdivé. Žalobca má výhrady voči pravdivosti tvrdení svedka J. C.. Správca dane, resp. žalovaný vo svojom rozhodnutí nedostatočne odôvodnil, prečo priznal výpovedi J. C. absolútnu mieru pravdivosti. Ak žalovaný tvrdí, že „nedošlo k potvrdeniu totožnosti dodávateľa tovaru alebo osoby, ktorá v mene deklarovaného dodávateľa konala a vyhotovila faktúru“, sám priznáva, že pochybil v dokazovaní tým, že neúplne zistil skutkový stav. Faktúry predsa pochádzali od dodávateľa A., podpisoval ich konateľ, ktorý to aj sám priznal a mal o nich vedomosť, žalobca dodaný tovar preberal u seba v sklade, žalobca za tovar riadne platil na účet spoločnosti A. a objednával si ho u osoby, ktorej telefónne číslo bolo registrované na spoločnosť A., resp. na jej bývalého konateľa.
13. Žalobca ďalej k preneseniu dôkazného bremena naspäť na daňový subjekt uviedol, že k tomu dochádza na základe zisťovania, do akej miery vedel a mohol vedieť o daňovom podvode. V rámci tohto zisťovania však správca dane musí najskôr skúmať neštandardné okolnosti obchodnej transakcie a následne posúdiť opatrenia prijaté daňovým subjektom k obmedzeniu jeho možnej účasti na daňovom podvode a teda, dobrú vieru subjektu. Žalobca stále zotrváva na svojom názore, že všetky opatrenia, ktoré od neho bolo rozumné očakávať pri obchodovaní dodržal. Obchodný vzťah s A. v čase obchodovania nejavil žiadne neštandardné prvky, pri ktorých by mal byť obzvlášť opatrný. Zadefinovanie objektívnych okolností v konkrétnom prípade je teda podmienkou pre to, aby mohol daňový úrad skúmať, či osoba povinná k dani prijala všetky rozumné opatrenia, ktorými by mohla predísť účasti na daňovom podvode. Je samozrejmé, že pri daňových subjektoch je požadovaná určitá obozretnosť a opatrnosť v obchodných vzťahoch. Podľa žalobcu v jeho prípade však, v čase realizácie obchodovania, neexistoval jediný náznak toho, že by sa v prípade A. jednalo o subjekt, s ktorým budú neskôr problémy. K analýze dodacích listov zo strany žalovaného, žalobca uviedol, že tieto dodacie listy tvorili prílohu faktúry, ktorá bola dodaná spolu s tovarom pri prevzatí tovaru. Žalobca si tovar skontroloval, tovar prevzal a rovnopisy dokladov pre dodávateľa podpísal. Žalobca je toho názoru, že tovar má na predajni so všetkým zákonom stanoveným označením, ktoré zákony SR pri označovaní tovaru vyžadujú. Žalobcovi taktiež nie je známe, prečo si správca dane nevyhotovil obrazovú či inú dokumentáciu uvedených štítkov, nakoľko predloženie jednotlivých štítkov tovarov bez konkrétneho tovaru by veľkú relevanciu nemalo. Pri inej daňovej kontrole pritom kontrolóri navštívili aj predajne, no v tomto prípade sa na tovar neboli pozrieť.
14. Žalobca následne poukázal na to, že pri nákupe a predaji hnuteľných vecí nie je v zmysle Obchodného zákonníka, či medzinárodných zmlúv nevyhnutná písomná forma zmluvy. Je úplne bežné, že podnikatelia fungujú na báze objednávka-dodávka. Právne je takýto postup v poriadku. Obchodný zákonník rovnako upravuje aj zodpovednosť za vady. Žalobca pôsobí v obore dostatočne dlho, aby si bol vedomý, aké práva pri zodpovednosti za vady má aj bez akejkoľvek písomnej zmluvy a zároveň zdôraznil, že sa v jeho prípade jedná o predaj tovaru medzi podnikateľmi, nie predaj konečnému spotrebiteľovi. Reklamačný poriadok je nevyhnutný predovšetkým vo vzťahu k spotrebiteľom. Takýto vzťah nastupuje až v poslednom článku reťazca. Záverom žalovaný v replike opätovne poukázal na skutočnosti, ktoré tvrdil v podanej žalobe a zotrval na svojej argumentácií, pričom na svojej žalobe trvá a naďalej zotrváva na názore, že žalovaný vydal nezákonné rozhodnutie.
15. Žalovaný v duplike uviedol, že žalobca v replike uviedol námietky, s ktorými sa žalovaný už vysporiadal v napadnutom rozhodnutí a taktiež v jeho vyjadrení k žalobe. Žalovaný v celom rozsahu
trvá na svojich záveroch uvedených v napadnutom rozhodnutí ako aj vo vyjadrení k žalobe a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
16. Krajský súd v Trenčíne ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného ako aj správcu dane v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia a viazaný rozsahom a žalobnými dôvodmi. Po zistení, že žaloba bola podaná riadne zastúpenou oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré je spôsobilé predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 107 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov) a po oboznámení sa s vyjadreniami účastníkov konania a s pripojeným administratívnym spisom žalovaného dospel k záveru, že správnej žalobe nie je možné priznať úspech.
17. Predmetom súdneho prieskumu je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102313369/2019 zo dňa 07.10.2019, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie správcu dane č. 100973009/2019 zo dňa 25.04.2019, ktorým bol podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku žalobcovi vyrubený rozdiel dane v sume 14.469,90 eur na DPH za zdaňovacie obdobie október 2017.
18. Z administratívneho spisu správny súd pre potreby súdneho prieskumu zistil, že dňa 12.02.2018 správca dane začal u žalobcu vykonávať daňovú kontrolu na DPH za október 2017 na základe oznámenia o daňovej kontrole č. 100085697/2018 zo dňa 10.01.2018 a dňa 18.01.2019 správca dane vyhotovil protokol z daňovej kontroly č. 1000229399/2019, ktorým na základe zistení pri daňovej kontrol za mesiac október 2017 bol vyčíslený rozdiel DPH vo výške 14.469,90 eur pre porušenie § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) v nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona o DPH tým, že žalobca odpočítal daň z nákupu tovaru, pri ktorom nebolo preukázané dodanie tovaru deklarovaným dodávateľom - A. Uvedený protokol spolu s výzvou na vyjadrenie sa bol žalobcovi doručený dňa 28.01.2019, pričom na ústnom pojednávaní dňa 17.04.2019 boli prerokované pripomienky žalobcu k protokolu.
19. Žalobca si v zdaňovacom období október 2017 uplatnil odpočet DPH z faktúr od dodávateľskej spoločnosti A., a to konkrétne z faktúr č. XXXXXXX zo dňa 05.10.2017 vystavenej v celkovej sume 5.166,00 eur so základom dane v sume 4.305,00 eur, DPH vo výške 20 % v sume 861,00 eur a predmetom fakturácie - dodanie odevov na základe dodacieho listu (sveter, šaty, mikina, tričko, atď.), č. 2017170 zo dňa 10.10.2017 vystavenej v celkovej sume 9.2410,40 eur so základom dane v sume 7.842,00 eur, DPH vo výške 20 % v sume 1.568,40 eur a predmetom fakturácie - dodanie odevov na základe dodacieho listu (tepláky, mikina, sveter, rifle, atď.), č. XXXXXXX zo dňa 19.10.2017 vystavenej v celkovej sume 5.979,60 eur so základom dane v sume 4.983,00 eur, DPH vo výške 20 % v sume 996,60 eur a predmetom fakturácie - dodanie odevov na základe dodacieho listu (tepláky, mikina, sako, kardigán, atď.), č. XXXXXXX zo dňa 23.10.2017 vystavenej v celkovej sume 4.881,60 eur so základom dane v sume 4.068,00 eur, DPH vo výške 20 % v sume 813,60 eur a predmetom fakturácie - dodanie odevov na základe dodacieho listu (sveter, šaty, tunika, tričko atď.), č. 2017177 zo dňa 25.10.2017 vystavenej v celkovej sume 3.445,20 eur so základom dane v sume 2.871,00 eur, DPH vo výške 20 % v sume 574,20 eur a predmetom fakturácie - dodanie odevov na základe dodacieho listu (sveter, mikina, kardigán atď.), č. 2017178 zo dňa 26.10.2017 vystavenej v celkovej sume 6.408,00 eur so základom dane v sume 5.340,00 eur, DPH vo výške 20 % v sume 1.068,00 eur a predmetom fakturácie - dodanie odevov na základe dodacieho listu (bunda, tepláky, mikina, sukňa atď.), č. 2017179 zo dňa 27.10.2017 vystavenej v celkovej sume 6.346,80 eur so základom dane v sume 5.289,00 eur, DPH vo výške 20 % v sume 1.057,80 eur a predmetom fakturácie - dodanie odevov na základe dodacieho listu (tepláky, mikina, šaty, atď.), č. 2017181 zo dňa 30.10.2017 vystavenej v celkovej sume 17.400 eur so základom dane v sume 14.500,50 eur, DPH vo výške 20 % v sume 2.900,10 eur a predmetom fakturácie - dodanie odevov na základe dodacieho listu (bunda, tepláky, mikina, sukňa, atď.), č. 2017184 zo dňa 30.10.2017 vystavenej v celkovej sume 8.910,00 eur so základom dane v sume 7.425,00 eur, DPH vo výške 20 % v sume 1.485,00 eur a predmetom fakturácie - dodanie odevov na základe dodacieho listu (šaty, tepláky, mikina, košeľa, atď.), č. 2017186 zo dňa 30.10.2017 vystavenej v celkovej sume 5.086,80 eur so základom dane v sume 4.239,00 eur, DPH vo výške 20 % v sume 847,80 eur a predmetom fakturácie
- dodanie odevov na základe dodacieho listu (sukňa, košeľa, mikina, šaty, atď.), č. 2017188 zo dňa 31.10.2017 vystavenej v celkovej sume 5.709,60 eur so základom dane v sume 4.758,00 eur, DPH vo
výške 20 % v sume 951,60 eur a predmetom fakturácie - dodanie odevov na základe dodacieho listu (bunda, tepláky, mikina, sukňa, atď.), č. 2017189 zo dňa 01.11.2017 s dátumom dodania 30.10.2017 vystavenej v celkovej sume 653,40 eur so základom dane v sume 544,50 eur, DPH vo výške 20 % v sume 108,90 eur a predmetom fakturácie - dodanie odevov na základe dodacieho listu (čiapky), č. 2017191 zo dňa 02.11.2017 s dátumom dodania 31.10.2017 vystavenej v celkovej sume 1200,60 eur so základom dane v sume 1.000,50 eur, DPH vo výške 20 % v sume 200,10 eur a predmetom fakturácie
- dodanie odevov na základe dodacieho listu (bunda, tepláky, mikina, sukňa, atď.), č. 2017192 zo dňa 03.11.2017 s dátumom dodania 31.10.2017 vystavenej v celkovej sume 6.220,80 eur so základom dane v sume 5.184,00 eur, DPH vo výške 20 % v sume 1.036,80 eur a predmetom fakturácie - dodanie odevov na základe dodacieho listu (košeľa, mikina, bunda, kabát, atď.)
20. Žalobca si uplatnil odpočítanie dane na základe predložených faktúr a dodacích listov prostredníctvom ktorých tvrdil, že tovar daného druhu, množstva a ceny mu bol dodaný deklarovaným dodávateľom A. V priebehu daňovej kontroly vyzval správca dane žalobcu, aby preukázal uskutočnenie plnení deklarovaných na vyššie uvedených faktúrach a to bližšou charakteristikou obchodného vzťahu medzi ním a dodávateľskou spoločnosťou A.. Z vyjadrenia žalobcu k obchodnému vzťahu s dodávateľom A. vyplynulo, že žalobca nedisponuje žiadnymi dokladmi, ktoré by súviseli s prepravou tovaru, nepamätá si mená prepravcov, ktorí dopravu vykonali, nevie uviesť evidenčné čísla vozidiel a ani mená vodičov prepravných spoločností. O prepravu sa žalobca nestaral, nakoľko ju zabezpečovala spoločnosť A. Žalobca neuviedol ani konkrétne priestory, v ktorých sa mal tovar nakladať a pri nakládke tovaru nebol, pričom nevedel uviesť ani pôvod tovaru. Dôkazom o uskutočnení obchodných transakcií so spoločnosťou A.. sú podľa žalobcu predložené faktúry a doklady o zaúčtovaní faktúr, t. j. základné účtovné dokumenty, pričom iné dôkazy žalobca nevedel predložiť. Z ďalších vyjadrení vyplynulo, že žalobca si žiadnym spôsobom nepreveril napr. zázemie spoločnosti A. vo vzťahu k dodávkam tovaru, pôvod tovaru, personálne predpoklady deklarovaného dodávateľa na zabezpečenie deklarovaných dodávok tovaru, jeho solventnosť a pod. Konateľ žalobcu vo veci dodávok tovaru nekomunikoval s konateľom spoločnosti A. nikdy nebol v sídle uvedenej spoločnosti. Z jeho tvrdení vyplynulo, že jednal výlučne s J. C., ktorý sa predstavil ako zástupca spoločnosti A. avšak žalobca nepredložil správcovi dane žiadny dôkaz o tom, že by J. C. bol splnomocnený konať v mene spoločnosti A.. V tejto súvislosti správca dane konštatoval, že žalobca nepostupoval opatrne a obozretne a dôkladne si nepreveril spoločnosť A. 21. Žalobca uviedol telefonický kontakt na J. C., pričom správca dane sa opakovane pokúšal dovolať na poskytnuté telefónne číslo, avšak bezúspešne, nakoľko telefónne číslo bolo neaktívne. Preto správca dane požiadal spoločnosť Slovak Telekom, a.s. o poskytnutie informácie týkajúcej sa majiteľa poskytnutého telefónneho čísla, pričom z odpovede vyplýva, že predmetné telefónne číslo bolo aktivované dňa 30.06.2016 na krstné meno W. a meno A., adresa C. X, XXX XX A. R. C. a aktuálne je neaktívne. Z uvedenej odpovede vyplýva, že predmetné telefónne číslo nebolo vedené na meno J. C.. Spoločnosť A. mala sídlo na adrese C. 1, XXX XX A. R. C. v období od 09.01.2010 do 24.06.2016, pričom v preverovanom období mala registrované sídlo na adrese J. N.. Správca dane taktiež preveroval bankový účet, na ktorý boli poukazované úhrady finančných prostriedkov zo strany žalobcu, z preverovania vyplynulo, že predmetné číslo bankového účtu patrilo v čase od 30.06.2016 do 15.02.2018 spoločnosti A. pričom osobou oprávnenou uskutočňovať bankové transakcie bol T. F. (ďalej len „Ľ. F.“). Dňa 14.05.2018 žalobca predložil správcovi dane čestné prehlásenie zo dňa 08.03.2018, v ktorom Ľ. F. čestne prehlasuje, že žalobca odobral tovar od spoločnosti A., ktorej bol Ľ. F. konateľom a zároveň v ňom boli rozpísané faktúry vystavené v roku 2017, pričom sa medzi nimi nachádzali aj kontrolované faktúry.
22. Správca dane sa snažil preveriť fakturované obchody aj u dodávateľskej spoločnosti A. nakoľko len tak je možné podrobne identifikovať obchodné transakcie medzi žalobcom a jeho dodávateľom, pričom v rámci preverovania spoločnosti A., správca dane zistil, že bola dňa 03.02.2XX8 dobrovoľne vymazaná z obchodného registra zlúčením so spoločnosťou SASH promotion, s.r.o., so sídlom Dr. I. K. XXXX/X, XXX 01 R. K. R. C. (ďalej len „SASH promotion, s.r.o.“). Osobou oprávnenou konať v mene spoločnosti A. bol odo dňa 10.06.2016 do dňa 02.02.2018 Ľ. Frőmmel. Nástupnícka spoločnosť SASH promotion, s.r.o. je zapísaná v Obchodnom registri Okresného súdu Trenčín, pričom konateľom od 28.03.2018 je W. D. (ďalej len „R. D.“) a jediným spoločníkom je od 22.06.2017 S. J., pričom k dátumu 02.01.2019 bola uvedená spoločnosť právnym nástupcom 46 zaniknutých spoločností. V rámci daňovej kontroly zaslal správca dane právnemu nástupcovi SASH promotion, s.r.o. výzvu na vydanie písomností a listín týkajúce sa podnikateľských aktivít zaniknutej spoločnosti A. so žalobcom v zdaňovacom období október 2017, avšak predmetná výzva sa vrátila naspäť s poznámkou „adresát je neznámy“ a v stanovenej lehote
požadované dokumenty správcovi dane neboli predložené. Správca dane predvolal na výsluch konateľa nástupnickej spoločnosti SASH promotion, s.r.o. R. D., ktorého posledná známa adresa trvalého pobytu bola podľa obchodného registra P. I. XX/XX, XXX XX A. R. C., avšak zaslané predvolanie sa vrátilo späť s poznámkou „adresát je neznámy“. V deň konania výsluchu sa R. D. na ústne pojednávanie nedostavil a ani svoju účasť neospravedlnil. Následne správca dane v Registri obyvateľov preveril adresu trvalého pobytu R. D., pričom zistil, že ku dňu 25.01.2018 boli ako miesta jeho pobytu uvedené mestá X. a A. R. C. bez uvedenia ulice a popisného čísla.
23. Správca dane predvolal na výsluch Ľ. F., ktorý bol v rozhodnom období konateľom zaniknutej spoločnosti A., pričom výsluch sa zrealizoval dňa 14.06.2018 za prítomnosti žalobcu, ktorý nevyužil právo klásť svedkovi otázky. Ľ. F. uviedol, že v súčasnosti je na predčasnom dôchodku, nepodniká, nie je nikde zamestnaný a je si vedomý, že v období od 10.06.2016 do 02.02.2018 bol konateľom spoločnosti A. Ďalej uviedol že v roku 2017 v plnom rozsahu splnomocnil na konanie v mene spoločnosti A. J. C., avšak dokument o splnomocnení už nemá, nakoľko ho odovzdal nástupnickej spoločnosti SASH promotion, s.r.o., pričom predložil preberací protokol spísaný dňa 10.01.2018 medzi ním a preberajúcim S. J. - konateľom spoločnosti SASH promotion, s.r.o. Ako dôvod zlúčenia uviedol, že už nechcel pokračovať v činnosti, chcel ísť na dôchodok a tiež zdravotné dôvody, pričom zmluvu o zlúčení nepredložil. V roku 2017 sa spoločnosť A.. zaoberala nákupom a predajom textilného tovaru a elektroniky, inú obchodnú činnosť si nepamätá, pričom spoločnosť nemala ani žiadnych zamestnancov. Tak isto nevedel uviesť aké priestory a majetok využívala spoločnosť A. na svoje podnikateľské aktivity v roku 2017, pričom uviedol, že splnomocnený zástupca J. C. mal prenajaté nejaké priestory. Všetky doklady spoločnosti A. vrátane daňových ako aj účtovných boli odovzdané nástupnickej spoločnosti SASH promotion, s.r.o. K obchodnej spolupráci so žalobcom uviedol, že on osobne nerokoval s nikým, všetko mal na starosti J. C., pričom konateľa žalobcu nepozná, stretol sa s ním len raz na päť minút. Spoločnosť A. mala žalobcovi predať textilný tovar, ktorý Ľ. F. nevedel bližšie konkretizovať. K sporným faktúram uviedol, že faktúry boli vystavené spoločnosťou A., avšak zaúčtovanie týchto faktúr v účtovníctve spoločnosti nevie preukázať, nakoľko všetky doklady odovzdal spoločnosti SASH promotion, s.r.o, pričom faktúry vystavila účtovníčka, ktorú mal J. C., podpisy na faktúrach patria jemu, pečiatka patrí spoločnosti A., faktúry mu nosil na podpis J. C.. a faktúry boli uhrádzané prevodom na bankový účet. Podľa Ľ. F. spoločnosť A. priznala a odviedla DPH z predmetných faktúr, avšak toto svoje tvrdenie nevie preukázať. Konkrétne okolnosti, pôvod tovaru a priebeh obchodných transakcií medzi spoločnosťou A. a žalobcom Ľ. F. nevedel uviesť, pričom nevedel uviesť ani či bola uzatvorená so žalobcom nejaká zmluva a zároveň ani nemal k dispozícií žiadne objednávky k tovaru. Tiež nevedel uviesť od koho spoločnosť A.. nakúpila preverovaný tovar a ani nemá žiadne nadobúdacie faktúry, objednávky alebo zmluvy, pričom na záver zdôraznil, že nemá žiadne doklady, prípadne dôkazy preukazujúce obchodné transakcie medzi spoločnosťou A. a žalobcom a zároveň uviedol, že on len podpisoval faktúry a všetky obchody mal na starosti J. C..
24. Správca dane predvolal na výsluch J. C., ktorý mal konať za dodávateľa A., pričom výsluch sa zrealizoval dňa 18.09.2018 za prítomnosti žalobcu, ktorý nevyužil právo klásť svedkovi otázky. J. C. uviedol, že už je tri roky na plnom invalidnom dôchodku, pričom predložil doklad z psychiatrického vyšetrenia zo dňa 24.04.2018. Ďalej uviedol, že nemá vedomosť o tom, že ho konateľ spoločnosti A. Ľ. F. splnomocnil konať v plnom rozsahu za uvedenú spoločnosť, s Ľ. F. sa nerozprával asi päť rokov a poznajú sa len z videnia. Na otázku správcu dane či vie uviesť v akom rozsahu bol splnomocnený konať v mene spoločnosti A., resp či môže predložiť o tom splnomocnenie, J. C. uviedol, že žiadne splnomocnenie predložiť nemôže a nemá žiadnu predstavu o tom, v akom rozsahu bol splnomocnený, pričom podľa neho za spoločnosť A. jednal X.. Z., ktorý bol podľa neho hlavným konateľom, avšak pred rokom zomrel. K obchodnej činnosti spoločnosti A. v roku 2017 uviedol, že ju mal na starosti X.. Z., on vie len toľko, že predávali textil a ani nevedel, či spoločnosť A. mala v roku 2017 nejakých zamestnancov. J. C. nevedel, aké priestory a majetok využívala spoločnosť A. v roku 2017 na svoje podnikateľské aktivity a ani nebol v priestoroch uvedenej spoločnosti. Ako splnomocnený zástupca spoločnosti A. nerokoval so zástupcami žalobcu a zopakoval, že podľa neho všetko mal na starosti X.. Z.. J. C. osobne nepoznal konateľa žalobcu, k predloženým sporným faktúram uviedol, že ich nevystavoval a ani nepodpisoval, pričom na záver sa vyjadril, že všetko čo povedal je pravda, stojí si za tým, nemá k tomu viac čo dodať, nepozná konateľa žalobcu, videl ho len raz.
25. Z informačného systému finančnej správy správca dane zistil, že deklarovaný dodávateľ A. v daňovom priznaní k DPH za zdaňovacie obdobie október 2017 vykázal nízku vlastnú daňovú povinnosť
(vo výške 200,22 eur) pri pomerne vysokých obratoch a za zdaňovacie obdobie 2017 nepodal daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby, pričom nie sú evidované žiadne prehľady a hlásenia, ktoré by nasvedčovali, že by v priebehu roka 2017 zamestnával zamestnancov. Správca dane preveril kontrolné výkazy dodávateľa A. za obdobie október 2017, pričom zistil, že nevykázal žiadneho dodávateľa a zároveň v oddiely, ktorý obsahuje hotovostné nákupy uviedol dvoch dodávateľov, pričom jedného bez uvedenia obchodného mena a s neexistujúcim daňovým identifikačným číslo. Druhým dodávateľom bola spoločnosť OBI Slovakia s.r.o, so sídlom H. XX, XXX XX D., X.: XX XXX XXX, ktorá sa vyjadrila v tom zmysle, že pre spoločnosť A. bola vystavená zákaznícka karta, pričom suma nákupov na tejto karte bola v roku 2017 evidovaná vo výške 0,00 eur.
26. Dňa 25.04.2019 vydal správca dane prvostupňové rozhodnutie č. 100973009/2019 s odôvodnením, že v danom prípade dokazovaním zistil, že nedošlo k dodaniu, resp. uskutočneniu zdaniteľných obchodov dodávateľom A. tak ako sú deklarované na sporných faktúrach. V súvislosti s preverovanými dodávkami tovaru žalobca nedisponuje žiadnymi dokladmi, ktoré by súviseli s prepravou tovaru, nepamätá si mená prepravcov, ktorí dopravu vykonali, nevie uviesť evidenčné čísla vozidiel a ani mená vodičov prepravných spoločností. Žalobca neuviedol ani konkrétne priestory, v ktorých sa mal tovar nakladať a pri nakládke tovaru nebol nikto od žalobcu, pričom dôkazom o uskutočnení obchodných transakcií so spoločnosťou A. sú podľa žalobcu predložené faktúry vystavené v mene dodávateľskej spoločnosti, doklady o úhrade týchto faktúr a doklady o zaúčtovaní faktúr, t. j. základné účtovné dokumenty. Iné dôkazy žalobca predložiť nevie. Z ďalších vyjadrení vyplýva, že žalobca si žiadnym spôsobom nepreveril napr. zázemie spoločnosti A. vo vzťahu k dodávkam tovaru, pôvod tovaru, personálne predpoklady deklarovaného dodávateľa na zabezpečenie deklarovaných dodávok tovaru, jeho solventnosť a pod. Konateľ žalobcu vo veci dodávok tovaru nekomunikoval s konateľom dodávateľa A. a ani nikdy nebol v jej sídle, pričom z jeho tvrdení vyplýva, že jednal výlučne s J. C., ktorý sa predstavil ako zástupca uvedeného dodávateľa, avšak nepredložil žiadny dôkaz o tom, že by J. C. bol splnomocnený konať v mene dodávateľa. V tejto súvislosti správca dane jednoznačne konštatoval, že žalobca nepostupoval opatrne a obozretne a dôkladne si nepreveril spoločnosť A.27. Správca dane ďalej uviedol, že v priebehu daňovej kontroly preveroval realizáciu dodania v zmysle predmetných faktúr, avšak nebola predložená žiadna účtovná, daňová a prípadne iná obchodná dokumentácia faktúr od dodávateľa A., ktorej právnym nástupcom sa stala spoločnosť SASH promotion, s. r. o., ktorá by nespochybniteľne osvedčila všetky údaje uvedené na faktúrach, z ktorých si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane a zároveň by deklarovala, popísala a zdokumentovala jeho ekonomickú činnosť. Konkrétne vyjadrenia k preverovaným transakciám, ktoré by preukazovali ich fyzickú realizáciu neposkytol správcovi dane ani Ľ. F. - konateľ dodávateľa A. v období, v ktorom sa mali transakcie uskutočňovať, pričom v rozhodnom období bol jediným konateľom, čo znamená že mal mať minimálne základné informácie o svojich obchodných partneroch a o obchodoch, ktoré uskutočňoval, a to aj v prípade, keď už nemá k dispozícií žiadne daňové a účtovné doklady. Jediný konateľ takýmito informáciami nedisponoval, pričom sa opakovane odvolával na to, že preverované obchody mal uzatvárať J. C.. Bližšie identifikačné údaje ohľadom osoby J. C. nevedel správcovi dane poskytnúť, a to aj napriek tomu, že uvedenej osobe natoľko dôveroval, že ju v plnom rozsahu splnomocnil konať v mene spoločnosti A.J. C., ktorý mal podľa Ľ. F. a aj podľa žalobcu vykonávať v spoločnosti A. všetky obchodné aktivity a zastupovať túto spoločnosť v obchodnom styku s dodávateľmi a odberateľmi, poprel, že vystupoval v mene tejto spoločnosti na základe udeleného splnomocnenia a uzatváral v jej mene nejaké obchody, pričom sa nevedel vôbec vyjadriť k činnosti spoločnosti, nikdy nebol v jej priestoroch, sporné faktúry nevystavil a ani nepodpísal, so žalobcom nikdy nerokoval a ani nepozná jej konateľa. Na margo svedeckej výpovede J. C. správca dane poukázal aj na tú skutočnosť, že sa jej osobne zúčastnil aj konateľ žalobcu, ktorý napriek tomu, že J. C. poprel vykonávanie akejkoľvek činnosti v spoločnosti A. a tiež, že nepozná ani žalobcu, nevyužil svoje právo klásť svedkovi otázky.
28. Na základe vyššie uvedených zistení správca dane spochybnil žalobcom deklarované obchodné transakcie, nakoľko u deklarovaného dodávateľa sa nepreukázalo, že by v rozhodnom období disponoval materiálnym plnením, ktoré by mohol dodať žalobcovi a že by reálne vykonával ekonomickú činnosť, pričom žalobca tieto pochybnosti nevyvrátil. V posudzovanom prípade sa teda nepreukázal vznik daňovej povinnosti u dodávateľa A. pri dodaní tovaru v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH a preto nemohol vzniknúť platiteľovi ani nárok na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 51 zákona o DPH. V prípade žalobcu správca dane netvrdí, že nemohol dodávať tovar svojím odberateľom, no v rámci vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že tento tovar mu dodala spoločnosť A. Správca dane má za to, že žalobca mal vedieť, že jeho dodávateľ A. dodanie tovaru
nerealizoval, v prípade dodávateľa si žalobca nepreveril zázemie dodávateľa vo vzťahu k dodávkam predmetného tovaru, ako aj pôvod tovaru, a tiež osobu, s ktorou obchod uzatváral. Obchody mali byť uzatvárané s J. C., ktorý nebol konateľom dodávateľa a poprel vykonávanie akejkoľvek činnosti v uvedenej spoločnosti. Žalobca si teda uplatnil odpočítanie DPH z faktúr od dodávateľa A. bez toho, aby konal s osobou oprávnenou konať v mene tejto spoločnosti, a teda svojím prístupom tak prevzal na seba riziko účasti na konaní, ktorého následkom môže byť nepriznanie odpočítania z predmetných transakcií. Je vecou opatrnosti a obozretnosti každého podnikateľského subjektu, ktorý vykonáva reálnu ekonomickú činnosť, aby si za účelom minimalizácie obchodného rizika riadne preveril osoby, s ktorými uzatvára obchody, a aby pri podnikateľskej činnosti postupoval podľa akceptovaných technických, finančných a hospodárskych metód a dodržal bežný štandard podnikateľskej opatrnosti a minimalizácie rizika. Žalobca sa mal presvedčiť, či venoval náležitú pozornosť a pristupoval s náležitou a odbornou starostlivosťou, úmernou vnímanému riziku, pokiaľ ide o integritu jeho dodávateľov a odberateľov, ako aj realizovaných dodávateľských vzťahov. Vyhodnotením všetkých skutočností zistených pri výkone daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie október 2017 je správca dane toho názoru, že žalobca nepostupoval pri výkone svojej podnikateľskej činnosti obozretne a s náležitou starostlivosťou. V danom prípade nepreukázané zostali plnenia na kontrolovanom stupni obchodu, t. j. plnenia medzi žalobcom a spoločnosťou A. a žalobca neuniesol dôkazné bremeno vyplývajúce z jeho tvrdení, pričom všetky vyhodnotenia a závery správca dane založil výlučne na skutočnostiach zistených v rámci obchodného vzťahu medzi žalobcom a uvedenou spoločnosťou.
29. Na odvolanie žalobcu žalovaný napadnutým rozhodnutím podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane. Žalovaný ako odvolací orgán preskúmal skutkový stav a postup správcu dane, pričom zistil, že námietky žalobcu sú neopodstatnené. Žalobca v odvolaní namieta miesto výkonu daňovej kontroly, avšak po doručení oznámenia o výkone daňovej kontroly ani počas výkonu daňovej kontroly nevyužil svoje právo a nenavrhol zmenu miesta výkonu daňovej kontroly. Okolnosti súvisiace s činnosťou deklarovaného dodávateľa A., z ktorých vyplýva, že jediný konateľ dodávateľa nemal ani základné informácie kto a akým spôsobom jednal za dodávateľa, sú v bežnom obchodnom styku neštandardné a neobvyklé. Taktiež skutočnosť, že spoločnosť A. nepodala za zdaňovacie obdobie roku 2017 daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby potvrdzuje pochybnosť správcu dane o reálnom vykonávaní ekonomickej činnosti spoločnosti A. Konateľ uvedenej spoločnosti nemal žiadnu vedomosť o pôvode tovaru, ktorý mal dodať žalobcovi, pričom z kontrolných výkazov dodávateľa A. jednoznačne vyplýva, že nemal žiadneho reálneho dodávateľa tovaru, tzn. že transakcie len formálne vykázal, avšak bez ekonomického opodstatnenia. Daň, ktorú fakturoval deklarovaný dodávateľ A. žalobcovi nebola do štátneho rozpočtu odvedená a deklarovanému dodávateľovi A. vznikla daňová povinnosť len z dôvodu uvedenia na faktúre, nie z dôvodu reálneho dodania tovaru. Z uvedeného vyplýva, že daň, ktorú bez ekonomického opodstatnenia uviedol deklarovaný dodávateľ A. na preverovaných faktúrach nie je odpočítateľná. Správca dane na základe zákonne získaných dôkazov relevantne spochybnil doklady, na základe ktorých si žalobca uplatnil právo na odpočítanie dane, pričom sa nejednalo len o konštatovanie správcu dane. Z uvedeného dôvodu bolo dôkazné bremeno prenesené späť na žalobcu a správca dane ho dôvodne vyzval na predloženie ďalších dôkazov. Žalobca opakovane argumentoval splnením všetkých podmienok na odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH, pričom sa odvolával len na formálne doklady, avšak žiadnym relevantným spôsobom neodstránil oprávnené pochybnosti správcu dane o dodaní tovaru deklarovaným dodávateľom A. Preskúmaním spisového materiálu, prvostupňového rozhodnutia a odvolania dospel žalovaný k záveru, že rozhodnutie správcu dane a konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu je v súlade s požiadavkami príslušných zákonných ustanovení. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že splnil zákonné podmienky oprávňujúce ho uplatniť právo na odpočítanie dane v zmysel predložených faktúr, nakoľko skutočnosti uvedené na faktúrach nezodpovedajú reálnemu plneniu vykonanému deklarovaným dodávateľom A. 30. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH je dodaním tovaru prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a podobné nehmotné veci a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na eurá referenčným výmenným kurzom určeným a vyhláseným Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska v deň predchádzajúci dňu predaja bankoviek a mincí.
31. Podľa § 19 ods. 1 prvá a druhá veta zákona o DPH vzniká daňová povinnosť dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.
32. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
33. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byt' platiteľovi dodané.
34. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
35. Podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH každá osoba, ktorá uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji daň, je povinná zaplatiť túto daň.
36. Podľa § 71 ods. 1 písm. c) zákona o DPH vierohodnosťou pôvodu faktúry sa rozumie potvrdenie totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila faktúru.
37. Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
38. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
39. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
40. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
41. Po preskúmaní správnej žaloby, vyjadrení žalobcu ako aj vyjadrení žalovaného a administratívneho spisu dospel senát správneho súdu k jednomyseľnému záveru, že rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom a za súladný so zákonom možno označiť aj procesný postup žalovaného ako aj správcu dane vedúci k vydaniu napadnutého a prvostupňového rozhodnutia. Správny súd konštatuje, že správca dane vykonal vo veci rozsiahle, efektívne, dostatočné a na účely predmetu daňového konania orientované dokazovanie, o čom svedčí obsah administratívnych spisov. Z vykonaného dokazovania vyvodil správca dane správne skutkové závery, keď svoje úvahy, vedúce ho k ustáleniu skutkového stavu, racionálne odôvodnil a takto zistený skutkový stav správne právne posúdil. Žalovaný následne preskúmal skutkový stav a postup správcu dane a v napadnutom rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu a zároveň napadnuté rozhodnutie náležite odôvodnil.
42. Správny súd uvádza, že splnenie podmienok na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH nie je viazané výlučne na ich formálne preukázanie, ale podstatné je, aby formálne deklarované úkony mali svoj reálny a preukázateľný základ. Nárok
na odpočet je viazaný na bezpodmienečné splnenie zákonných podmienok uvedených v citovaných právnych normách, pričom ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje), ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Vo vzťahu k namietanému prenosu dôkazného bremena na žalobcu správny súd uvádza, že zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar reálne dodaný (§ 8 zákona o DPH), a to práve osobou ako platiteľom DPH uvedenou na faktúre, ktorá si zároveň voči odberateľovi uplatňuje DPH.
43. Správny súd na tomto mieste zdôrazňuje, že rozhodovacou praxou kasačného súdu je ustálené, že pokiaľ správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na faktúre (k čomu v posudzovanom prípade nepochybne došlo), musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti potrebné pre priznanie nároku na odpočet DPH. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte. Za takéhoto stavu nemožno tvrdiť, že žalovaný a správca dane nezákonne zaťažujú žalobcu dôkazným bremenom. Rovnako je potrebné si uvedomiť, že žalobca si za takéhoto stavu nesplní svoju dôkaznú povinnosť len tým, že disponuje existenciou materiálneho plnenia a tomu zodpovedajúcimi faktúrami. Naopak, ako už bolo vyššie uvedené, okamihom, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na sporných faktúrach, musí žalobca produkovať (označiť a navrhnúť) ďalšie dôkazy na preukázanie, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Je len a len na žalobcovi, akými skutočnosťami (dôkazmi) preukáže reálnosť sporných obchodov. V zmysle daňového poriadku totiž možno na preukázanie rozhodujúcich skutočností použiť všetko, čo nie je získané v rozpore so zákonom. V každom prípade je potrebné si uvedomiť, že je to práve žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia. Pokiaľ si túto procesnú povinnosť žalobca nesplní, nemôže mu byť nárok na odpočet DPH priznaný.
44. Pokiaľ ide o dôkazné bremeno žalobcu, bolo jeho povinnosťou v prípade kvalifikovaných pochybností správcu dane predložiť ďalšie dôkazy, ktoré by preukazovali jeho tvrdenia. Ak takéto dôkazy predložiť nevie, alebo neexistujú, dostáva sa žalobca do stavu dôkaznej núdze. Dôkazné bremeno daňového subjektu je možné vnímať aj ako jeho zodpovednosť za výsledok daňového konania s tým, že môžu obstáť len tie daňové doklady, ktoré dokazujú skutočný stav veci. Pokiaľ voči skutkovému stavu takéto dôkazy neobstoja, je na daňovom subjekte, aby predložil iné dôkazy a pokiaľ ich nemá alebo nie je v jeho silách ich obstarať, alebo také dôkazy nemôžu objektívne existovať, znamená to (tak ako bolo uvedené vyššie) neunesenie dôkazného bremena so všetkými jeho následkami.
45. V prejednávanom prípade správca dane, resp. žalovaný podľa názoru správneho súdu správne pristúpili k preverovaniu jednotlivých skutočností ohľadne dodania tovaru. Žalobca pri uplatnení odpočítanie dane predložil len faktúry a dodacie listy ako formálne doklady na uplatnenie práva na odpočítanie dane a preto správca dane pristúpil k preverovaniu materiálnej stránky zrealizovaných obchodov, a teda k reálnemu uskutočneniu dodania tovaru žalobcom deklarovaným dodávateľom, ktorým mala byť spoločnosť A. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že spoločnosť A. zanikla zlúčením s inou spoločnosťou, právny nástupca, spoločnosť SASH promotion, s.r.o., bola nekontaktná a so správcom dane nespolupracovala, pričom ani jej konateľ nereagoval na predvolanie zo strany správcu dane a preto nebolo možné overiť uskutočnenie zrealizovaných obchodov v účtovníctve dodávateľa A.., resp. v účtovníctve jej právneho nástupcu.
46. Správny súd poukazuje aj na výpoveď Ľ. F., ktorý bol v čase realizácie predmetných obchodov konateľom dodávateľa A. Z jeho výpovede vyplýva, že ako konateľ dodávateľa nevedel uviesť žiadne konkrétne informácie ohľadne uskutočnených obchodov a ani nevedel uviesť či sa reálne fyzicky uskutočnili, nakoľko odkazoval, že všetky súvislosti a podrobnosti mal so žalobcom realizovať J. C. v mene dodávateľa A. pričom s konateľom žalobcu sa stretol len raz na päť minút. Nevedel sa vyjadriť ani k pôvodu tovaru, k jeho preprave, k vykládke a ani k samotnému priebehu obchodných transakcií, pričom všetky účtovné ako aj ostatné doklady odovzdal nástupnickej spoločnosti. Ľ. F. nevedel predložiť ani splnomocnenie pre J. C., ktorý mal konať v mene dodávateľa, nevedel uviesť ani jeho identifikačné údaje a zároveň vo svojej výpovedi viackrát zdôraznil, že on len formálne podpisoval faktúry. Na to,
že Ľ. F. bol v rozhodnom období jediným konateľom dodávateľa, nemal v podstate žiadne konkrétne informácie ohľadne uskutočnených obchodov, pričom ako štatutárny orgán mal mať aspoň základné informácie o svojich obchodných partneroch a o obchodoch, ktoré uskutočňoval. Z tejto výpovedi taktiež vyplýva pomerne množstvo pochybností o reálnosti dodania tovaru žalobcovi dodávateľom A. 47. Podľa názoru správneho súdu k pochybnostiam o vykonaných obchodných transakciách prispieva aj výpoveď J. C., ktorý mal podľa samotného žalobcu ako aj konateľa dodávateľa A. vykonávať všetky obchodné aktivity ako aj zastupovať uvedeného dodávateľa vo vzťahu ku žalobcovi ako aj k iným dodávateľom a odberateľom. J. C. vo svojej výpovedi jasne a jednoznačne poprel, že by vystupoval v mene dodávateľa A.. na základe udeleného splnomocnenia a uzatváral v jej mene nejaké obchody, nevedel sa vyjadriť k činnosti uvedeného dodávateľa, nikdy nebol v jej priestoroch, sporné faktúry nevystavil a ani nepodpísal, so žalobcom nikdy nerokoval a ani nepozná konateľa žalobcu. Navyše správny súd uvádza, že pri oboch výsluchov (výsluchu Ľ. F. ako aj výsluchu J. C.) sa zúčastnil aj konateľ žalobcu, ktorý nevyužil svoje právo klásť otázky a nepoložil svedkom žiadnu otázku, napriek tomu, že uvádzal, že sa stretol s J. C., pričom ten túto skutočnosť jednoznačne poprel.
48. Správny súd poukazuje aj na rozsudok NS SR so sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím ÚS SR, č. k. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011 z ktorých vyplýva, že „primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil: preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia, spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený“.
49. Správny súd ďalej uvádza, že pre možnosť uplatnenia si odpočtu DPH zo zdaniteľných plnení nie je podstatné len ich reálne uskutočnenie a daňový doklad od dodávateľa, resp. dodávateľov, ale aj skutočnosť, aby k uskutočneniu dodávky tovaru a služieb aj skutočne došlo od dodávateľov, ktorí sú ako dodávatelia uvedení na daňových dokladoch (rozsudok NS SR sp. zn. 8Sžf/2/2013). Správny súd konštatuje, že samotným predložením faktúry a účtovných dokladov ešte nie je vyčerpané dôkazné bremeno daňového subjektu, keďže faktúra a účtovné doklady predstavujú len formálne doklady o vykonaní predmetného obchodu, pričom nepreukazujú jeho skutočnú realizáciu. V prejednávanej veci bolo pritom vykonaným dokazovaním preukázateľne spochybnené, že obchodné transakcie skutočne prebehli spôsobom deklarovaným v predložených faktúrach. V prípade, že si daňový subjekt uplatňuje právo (napr. právo na odpočet DPH), musí už od počiatku premýšľať nad tým, ako toto právo obhájiť v prípadnom spore a v nadväznosti na to by mal, z dôvodu objektívnej i požadovanej obozretnosti, daný obchod patrične zdokumentovať.
50. Žalobca poukazuje na judikatúru Súdneho dvora EÚ ohľadne vedomosti kontrolovaného subjektu na jeho účasti na podvodnom resp. zneužívajúcom konaní. Pri uvedenom správny súd konštatuje, že v prejednávanom prípade žalobcovi nebol zamietnutý odpočet DPH z dôvodu podvodného konania, ale z dôvodu, že neuniesol dôkazné bremeno, a to tým, že vierohodne nepreukázal uskutočnenie dodania tovaru od dodávateľa A. Napriek tomu, že námietka žalobcu v tomto smere je bezdôvodná a bezpredmetná, správny súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že pre podnikateľov závery Európskeho súdneho dvora neznamenajú iba bezbrehú ochranu nároku na odpočet dane, ale znamenajú mimo iného povinnosť venovať zvýšenú pozornosť interným kontrolným mechanizmom, aby v prípade odhalenia podvodného konania nevznikli pochybnosti, či o podvode vedeli, resp. či so zreteľom ku všetkým okolnostiam vedieť mohli. Je totiž vecou podnikateľského subjektu, aby v záujme minimalizácie podnikateľského rizika prispôsobil svoju obchodnú činnosť konkrétnym podmienkam a pri dojednávaní obchodných kontraktov sa v rámci možností snažil dbať na bezproblémovosť svojich obchodných partnerov. V predmetnej právnej veci sa samotný žalobca uvedeným spôsobom nesprával. Pri objednávaní tovaru žalobca nekomunikoval so štatutárnym orgánom dodávateľa A., ale s akýmsi zástupcom uvedeného dodávateľa, pričom si žiadnym spôsobom nepreveril, či tento zástupca bol oprávnený konať v mene dodávateľa. Súčasne nie je možné považovať za obozretné správanie žalobcu, keď napriek tomu, že v predmetnej veci išlo o dodanie tovaru, ktoré malo mať určité technické parametre a vlastnosti, ako aj vzhľadom na povahu plnenia, pri
ktorom nebolo možné vylúčiť, že v budúcnosti sa môžu vyskytnúť vady tovaru, ktoré by bolo potrebné reklamovať, neuzavrel žiadnu písomnú obchodnú zmluvu upravujúcu podmienky spolupráce. Pritom len v takejto písomnej zmluve by si mohol jasne vymieniť vlastnosti tovaru, jeho technické parametre a iné podstatné náležitosti tak, aby si v prípade vád tovaru zlepšil svoju právnu pozíciu. V predmetnej veci existujú len faktúry za dodanie tovaru, na ktorých nie je uvedená špecifikácia tovaru a ktoré odkazujú na jednotlivé dodacie listy k nim priložené. Jednotlivé dodacie listy, na ktoré odkazujú súvisiace faktúry nemajú žiadne poradové číslo, dátum a ani odkaz na súvisiacu faktúru, ide len o jednoduchý dokument, ktorý obsahuje len pečiatku dodávateľa a nečitateľný podpis, pričom tovar je označený len stručne, bez žiadne bližšej špecifikácie. Žalobca si dostatočne neoveril pôvod tovaru a ani osobu, s ktorou uzatváral obchody. Správny súd uvádza, že vykonaným dokazovaním bolo preukázateľne spochybnené dodanie tovaru deklarovaným dodávateľom A., tieto pochybnosti žalobca žiadnym spôsobom nevyvrátil, resp. nedoložil žiadne dôkazy na podporu svojich tvrdení. Z uvedeného dôvodu nebolo dôkazné bremeno modifikované právom EÚ, kedy je dôkazné bremeno prenesené opäť na správcu dane, ktorý je na účely smernice DPH povinný preukázať podvodné konanie a vedomosť platiteľa o podvodnom konaní. Za tejto situácie žalobca nemôže požívať ochranu, ktorej sa dožaduje v zmysle rozhodovacej činnosti Súdneho dvora EÚ.
51. Na základe vyššie uvedených skutočností správny súd konštatuje, že správca dane dôvodne spochybnil žalobcom deklarované obchodné transakcie. U deklarovaného dodávateľa sa nepreukázalo, že by v rozhodnom období disponoval materiálnym plnením, ktoré by mohol dodať žalobcovi a že by reálne vykonával ekonomickú činnosť. Žalobca pochybnosti správcu dane nevyvrátil. V prejednávanom prípade sa nepreukázal vznik daňovej povinnosti u dodávateľa A. pri dodaní tovaru v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH, a preto nemohol vzniknúť žalobcovi ani nárok na odpočítanie dane. Správca dane preukázateľne spochybnil vzťah na kontrolovanom stupni obchodu, medzi deklarovaným dodávateľom a žalobcom, pričom primárnym dôvodom pre obmedzenie základného práva platiteľa na odpočítanie dane bolo porušenie § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, ktoré správca dane preukázal na základe zákonným spôsobom vykonaného dokazovania.
52. Tak isto sa správny súd stotožňuje s tvrdením žalovaného ako aj správcu dane, že výber dôveryhodných obchodných partnerov je primárnou záležitosťou žalobcu, ktorý koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť a je zodpovedný za dôsledky svojich rozhodnutí, znalosť obchodných partnerov nie je nadštandardnou požiadavkou správcu dane, ale základným predpokladom riadneho obchodného styku. Žalobca svojim konaním v obchodnom styku značnou mierou prispel k narušeniu fungovania spoločného systému DPH, ktorého hlavným znakom je proporcionalita a neutralita DPH, ktorá bola účelovo narušená, čím došlo k daňovému úniku a strate na príjmoch štátneho rozpočtu.
53. Správny súd je toho názoru, že záver ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Žalobca nepreukázal splnenie podmienok pre odpočítanie dane z vyššie uvedených dôvodov a po preskúmaní veci správny súd dospel k záveru, že ani v procesnom postupe správcu dane a žalovaného neboli zistené žiadne porušenia daňového poriadku. Daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetky relevantné skutočnosti, ktoré vyšli v daňovom konaní najavo. Z uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného ani prvostupňového rozhodnutia správcu dane.
54. Podľa § 190 SSP zákona č. 162/2015 Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
55. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a nedôvodnosť námietok žalobcu, správny súd podľa vyššie citovaného ust. § 190 SSP žalobu zamietol.
56. O trovách konania súd rozhodol podľa § 168 SSP, v zmysle ktorého žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.
57. V prejedávanej veci procesne úspešnému žalovanému, ktorým je orgán štátnej správy, správny súd náhradu trov nepriznal, nakoľko žalovanému nevznikli žiadne dôvodne vynaložené trovy a trovy konania si v prípade úspechu žalovaný ani neuplatnil.
58. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta posledná zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku j e m o ž n é podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach. Zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) SSP a d) alebo je žalovaným Centrum právnej pomoci.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 57 ods. 1 SSP (z podania musí byť zjavné ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, údaj, kedy bolo sťažovateľovi napadnuté rozhodnutie doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).