Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_11S-99-2020.pdf
PDF · 235.61 KB
Case nature
Area
Subarea
11S/99/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., členov JUDr. Aleny Radičovej a JUDr. Jozefa Šuleka, v právnej veci žalobcu: S. group, s. r. o., so sídlom Y. XX/X, XXX XX A., IČO: XX XXX XXX, právne zastúpený TOMANÍČEK & PARTNERS, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Sládkovičova 6, 010 01 Žilina, IČO: 47 239 000, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 19.09.2017, takto
rozhodol:
Krajský súd žalobu z a m i e t a.
Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Dňa 06.12.2017 bola Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj „správny súd“) doručená správna žaloba, ktorou sa žalobca (do 14.05.2020 podnikajúci s obchodným menom M. AB, s.r.o.) domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 19.09.2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), potvrdzujúceho rozhodnutie Daňového úradu Trenčín (ďalej aj „správca dane“), č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 19.06.2017 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z.z. o správne daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov určený rozdiel v sume 76.155,09 Eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „DPH“) za zdaňovacie obdobie december 2014, nepriznaním nadmerného odpočtu v sume 15.099,03 Eur a vyrubením dane v sume 61.056,06 Eur. Správna žaloba bola na správnom súde zaevidovaná pod sp. zn. 11S/143/2017. 2. Petitom správnej žaloby požadoval žalobca zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného a vrátenia veci na ďalšie konanie. Zdôraznil, že správca dane neoprávnene rozšíril dôkazné bremeno žalobcu a neexistenciu uskutočnenia zdaniteľného plnenia vyvodzoval z iných skutočností, ako sú skutočnosti, ktoré nastali v rámci obchodných vzťahov medzi daňovým subjektom a jeho dodávateľmi. Rozsah dôkazného bremena daňového subjektu je vymedzený ustanovením § 24 ods. 1 daňového poriadku, podľa ktorého daňový subjekt preukazuje len skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní. Žiadne ďalšie skutočnosti nie je daňový subjekt povinný preukazovať, najmä nemá povinnosť skúmať pôvod tovaru od prvovýrobcu až ku konečnému spotrebiteľovi, ale jeho dôkazná povinnosť pri uplatňovaní dane na vstupe spočíva v preukázaní nadobudnutia tovaru od jeho dodávateľa. Daňový subjekt nemá povinnosť nadštandardne zabezpečovať dôkazy, ak u dodávateľov nebola riadne vedená evidencia. Žalobca poukázal na judikatúru, podľa ktorej daňový subjekt vyčerpá dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia, má tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa. Žalobca upriamil pozornosť na to, že hoci žalovaný uznáva, že
žalobca disponoval tovarom a tento bol naskladnený jeho dodávateľmi, následne nelogicky uvádza, že je pochybné, ako ho nadobudol jeho dodávateľ a preto uvedená pochybnosť sa týka aj obchodu žalobcu.
3. Žalobca poukázal na to, že skutočnosti preukazujúce dodanie tovaru vyplývajú z dôkazov, ktoré boli správcovi dane predložené, ktorými sú obchodná zmluva, objednávka, dodací list, faktúra, bankové transakcie, fotodokumentácia tovaru, opis šarží zabezpečujúcich vysledovanie tovaru, príjemky/výdajky zo skladov potvrdzujúcich naskladnenie a vyskladnenie tovaru, položkový opis a rozpis tovaru, potvrdenie dodávateľa o dodaní tovaru, potvrdenie prepravcu o doručení tovaru na miesto určenia. GPS monitoring a mýtne cestné brány potvrdzujúce prejazd vozidiel na miesto vykládky a sklad potvrdil naskladnenie tovaru na sklad žalobcu. Okrem toho žalobca navrhoval v daňovom konaní vypočuť skladníkov a vodičov, avšak tento návrh bol zamietnutý. Za účelom preverenia existencie dodávateľsko- odberateľských vzťahov žalobca navrhol vypočuť Martina R., Y. R., T. H.. Aj keď uvedené osoby priamo nedodávali uvedený tovar, boli pri jeho manipulácií s ním vrátane jeho vykládky a nakládky. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku je správca dane povinný viesť dokazovanie tak, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Uvedenou zásadou sa správca dane neriadil a dôkazy vykonával výlučne len v neprospech žalobcu bez toho, aby zistil skutočný stav veci. V tomto smere má žalobca za to, že rozhodnutie správcu dane o nevykonaní uvedených dôkazov nezohľadňuje zásady spravodlivého procesu, nakoľko neumožnil žalobcovi preukázať svoje tvrdenia a je predčasné, arbitrárne, prejavom svojvôle.
4. Žalobca ďalej dôvodil, že z hľadiska dôkazných prostriedkov, ktorými môže daňový subjekt preukázať uskutočnenie daňového obchodu, je nevyhnutné odlišovať okruh dôkazov, ktoré daňový subjekt štandardne uchováva o existencii zdaniteľného plnenia od následného forenzného dokazovania, pričom od žiadneho subjektu nemožno spravodlivo požadovať, aby preukázal uskutočnenie zdaniteľného plnenia inými ako štandardnými dôkaznými prostriedkami. Žalobca predložil okrem faktúry i dôkazy o disponovaní so zdaniteľným plnením, najmä dodacie listy, príjemky na sklad, fotografie ako i ďalšie dôkazy, ale správca dane žiadny z uvedených dôkazov nepovažoval za hodnoverný a pritom sám nevedel uviesť, ako by mohol žalobca uniesť dôkazné bremeno. Požiadavky správcu dane na unesenie dôkazného bremena sú z tohto hľadiska nesplniteľné. Správca dane nemôže na žalobcu prenášať povinnosti iného daňového subjektu.
5. K argumentácii žalovaného o existencii umelo vytvoreného reťazca s úmyslom získania daňovej výhody žalobca poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie v spojených veciach C-354/03 (I.), C-355/03 (S. a C-484/03 (F.), podľa ktorého nárok na odpočet dane nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo následná transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platiteľ nevie alebo nemôže vedieť. Každá transakcia musí byť posudzovaná sama osebe a charakter jednotlivých transakcií nemôže byť zmenený predchádzajúcimi alebo následnými udalosťami. Hoci žalovaný podľa žalobcu dôvodí existenciou umelo vytvoreného reťazca, v ničom neargumentuje, na základe čoho usudzuje, že žalobca o tomto reťazci vedel, resp. mohol vedieť. Nikde neuvádza, z čoho mal žalobca usudzovať, že ide o reťazec bez ekonomického účelu. Žalobca zdôraznil, že nevedel a nemohol vedieť, či subjekty zúčastňujúce sa na reťazci dosahujú zisk. Žalobca vzhľadom na obvyklosť obchodných transakcií ako aj vzhľadom na zásadu voľného pohybu tovarov a služieb nebol povinný skúmať pôvod tovaru. Pri obchodovaní zachoval obvyklú mieru opatrnosti a pripomenul, že zákon ani príslušná judikatúra nezakotvujú povinnosť absolútnej miery opatrnosti. Pritom zachovanie obvyklej miery opatrnosti sa predpokladá (prezumuje) a je na správcovi dane, aby preukázal opak. Žiadna skutočnosť podľa žalobcu nenasvedčovala tomu, že sa má jednať o tovar z nepoctivých zdrojov alebo z daňového podvodu a táto skutočnosť nebola a ani nemohla byť žalobcovi známa. O pôvode a subjektoch v reťazci sa dozvedel až z výsledkov daňovej kontroly. Správca dane k preukázaniu toho, že žalobca nezachoval obvyklú mieru opatrnosti, nevykonal žiadne dôkazy a vedomosť alebo možnosť vedomosti žalobcu o skutočnostiach nasvedčujúcich daňovému podvodu nepreukázal. Podľa žalobcu v daňovom konaní nebol vykonaný ani jeden dôkaz, z ktorého by bolo možné odvodiť vedomosť žalobcu o tom, že sa zúčastňuje na daňovom podvode, pričom takúto vedomosť nie je možné odvodzovať len z existencie samotného obchodného reťazca tak, ako to vykonal žalovaný.
6. K správnej žalobe sa na výzvu správneho súdu písomne vyjadril žalovaný. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/94/2014 zo dňa 29.02.2016, s ktorého odôvodnením sa v plnom rozsahu stotožnil, citujúc: „Najvyšší súd Slovenskej republiky rešpektuje rozsudok ESD Y. kft. a T. č. C-80/11 a C-142/11, ako aj ostatných obdobných záverov vydaných ESD, ktoré
zaujímajú stanovisko k možnosti daňového subjektu sledovať zákonnosť výrobných a obstarávacích procesov svojich dodávateľov. Tieto závery sa však týkajú len vzdialenejších dodávateľov v reťazci, ktorí priamo nerealizujú obchodnú transakciu ako bezprostrední dodávatelia preverovaného daňového subjektu. Subjekt, u ktorého sa vyskytujú pochybnosti alebo nezrovnalosti, ktoré nekorešpondujú s údajmi deklarovanými preverovaným daňovým subjektom, ktorý s ním konal a bol priamo účastný deklarovaného zdaniteľného plnenia, nemá takýto subjekt možnosť obhajovať sa nemožnosťou dosahu a preverenia zákonom vyžadovaných náležitostí, vyplývajúcich z danej obchodnej transakcie, nakoľko bol sám spoluaktérom tejto transakcie a bolo jeho povinnosťou zachovať zákonnosť tohto postupu, ako aj zabezpečiť potrebné podklady na preukázanie oprávnenosti uplatnenia DPH.“ Podľa žalovaného to znamená, že daňový subjekt nie je povinný preverovať, resp. sledovať zákonnosť výrobných a obstarávacích procesov svojich vzdialenejších dodávateľov v reťazci, ktorí priamo nerealizujú obchodnú transakciu ako bezprostrední dodávatelia preverovaného daňového subjektu. Naopak, pokiaľ ide o subjekt, u ktorého sa vyskytujú pochybnosti alebo nezrovnalosti, ktoré nekorešpondujú s údajmi deklarovanými kontrolovaným daňovým subjektom, ktorý s ním konal a bol priamym účastníkom deklarovaného zdaniteľného plnenia (t.j. ak ide o priameho dodávateľa daňového subjektu), tak v tomto prípade kontrolovaný daňový subjekt nemá možnosť obhajovať sa nemožnosťou dosahu a preverenia zákonom vyžadovaných náležitostí, vyplývajúcich z danej obchodnej transakcie, nakoľko bol sám účastníkom tejto transakcie a bolo jeho povinnosťou zachovať zákonnosť tohto postupu, ako aj zabezpečiť potrebné podklady na preukázanie oprávnenosti uplatnenia nároku na odpočet DPH. Žalobca mal teda podľa žalovaného prijať také opatrenia, ktoré je možné od neho v rozumnej miere požadovať, aby sa uistil, že sa vyhne svojej účasti na zneužívajúcom konaní, avšak z dokazovania vyplynulo, že žalobca si dostačujúcim spôsobom nepreveril uvedených dodávateľov, či sú vôbec schopní tovar dodať, napr. či sú vôbec oprávnení obchodovať s mäsom, teda či boli registrovaní podľa § 6 zákona č. 152/1995 Z.z. o potravinách v znení neskorších predpisov a § 40 ods. 3 písm. g) zákona č. 39/2007 Z.z. o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov.
7. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe ďalej poukázal na to, že žalobca v priebehu daňovej kontroly a ani počas následného daňového konania nepreukázal, že by prijal relevantné opatrenia na zabránenie tomu, že sa spoluprácou so spoločnosťami X. s.r.o. a H. M. s.r.o. ocitne v reťazci deklarovaných zdaniteľných plnení zneužívajúcich právo poskytované zásadou neutrality DPH, a teda v rámci celého daňového konania nepreukázal, že je zodpovedným podnikateľom. V prejednávanom prípade bol dokazovaním, preverovaním pôvodu mrazených kuracích pŕs u dodávateľov daňového subjektu vážne spochybnený reálny základ - faktúrami deklarované zdaniteľné obchody, konkrétne v osobe dodávateľov tohto zdaniteľného plnenia, t.j. že fakturovaný tovar daňovému subjektu dodali H. s.r.o. a X. s.r.o., pričom aj napriek vykonaným dôkazom, navrhnutých samotným žalobcom, sa jeho tvrdenia nepodarilo preukázať. Podľa žalovaného dôkazné bremeno bolo jednoznačne na strane žalobcu ako daňového subjektu, nakoľko skutočnosti vymedzené v ustanoveniach § 49 ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) tvoria dôkazné bremeno daňového subjektu. Dôkazné bremeno na správcu dane neprešlo.
8. Žalovaný poukázal na závery vykonaného dokazovania, podľa ktorého pochybnosti správcu dane vznikli na základe konkrétnych zistených skutočností: pohyb tovaru v naznačených obchodných reťazcoch prebehol len formálne - papierovo, pôvod tovarov uvedených na dodávateľských faktúrach nie je známy, nebolo možné tento pôvod zistiť, žiadna spoločnosť v reťazci nepoužila ani časť dodávok na konečnú spotrebu, ale tovar bol následne, viackrát za sebou predávaný ďalším spoločnostiam, v uvedených spoločnostiach došlo často k zmene konateľov, niektoré tieto spoločnosti zanikli zlúčením s právnym nástupcom (ktorý tiež zanikol zlúčením so svojím právnym nástupcom, ktorý tiež zanikol zlúčením...atď.), a následne boli ex offo vymazané z obchodného registra, pre niektoré spoločnosti v reťazci platí, že nezamestnávali žiadnych zamestnancov, nevlastnili žiaden majetok a nepreukázali absolútne žiadne predpoklady pre skutočné vykonávanie podnikateľskej činnosti, ktorá je deklarovaná vo vyhotovených faktúrach, resp. tieto predpoklady nebolo možné pre ich zánik, alebo nekontaktnosť preveriť.
9. Na pojednávaní vykonanom dňa 14.08.2018 účastníci konania zotrvali na obsahoch svojich písomných podaní. Právny zástupca žalobcu poukázal na rozsudok tunajšieho správneho súdu sp. zn. 13S/58/2017, kde predmet konania bol založený na obdobnom skutkovom stave, pričom v uvedenej veci správny súd žalobe vyhovel z dôvodu nepreukázania vedomosti žalobcovi o podvodnom konaní. Tiež poukázal na to, že ak by žalobca aj vyžadoval od svojich dodávateľov doklady o pôvode tovaru,
z týchto dokladov by nemohol získať vedomosť o podvodnom konaní subjektov predchádzajúcich v obchodnom reťazci. Žalobca nemohol mať vedomosť o tom, či si jeho dodávatelia splnili alebo nesplnili svoju daňovú povinnosť. Zástupca žalovaného na pojednávaní zdôraznil, že výsledky dokazovania vykonaného správcom dane nepotvrdili dodanie tovaru u dodávateľa žalobcu, preto bol správca dane oprávnený preverovať celý obchodný reťazec, pričom bolo zistené, že nie je preukázaný pôvod tovaru, čím nebol daný reálny základ pre obchodnú transakciu medzi žalobcom a jeho dodávateľmi.
10. Krajský súd v Trenčíne rozsudkom č.k. 11S/143/2017-48 zo dňa 14.08.2018 zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec vrátil na ďalšie konanie, pričom v rámci odôvodnenia uviedol nasledovné: „Po oboznámení sa s obsahom súdneho a administratívneho spisu dospel správny súd k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne. Z odôvodnení rozhodnutí správnych orgánov vyplýva, že tieto nespochybňujú existenciu tovaru (mrazených kuracích pŕs) a jeho dodanie žalobcovi. Sporným zostalo, či spoločnosti, ktoré vystavili správcom dane spochybnené dodávateľské faktúry (H. s.r.o., X. s.r.o.), boli aj skutočnými dodávateľmi mrazeného kuracieho mäsa tak, ako bolo deklarované v dodávateľských faktúrach, na základe ktorých si žalobca uplatnil nárok na odpočet DPH. Preukázanie uvedenej skutočnosti má pritom vplyv na následné posúdenie oprávnenosti nároku žalobcu na odpočet DPH. Ďalšou relevantnou otázkou majúcou formu žalobnej námietky bola otázka rozloženia dôkazného bremena medzi žalobcu a správcu dane, resp. posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyplývajúcim mu z ustanovenia § 24 ods. 1 daňového poriadku, keďže žalobca dôvodil, že správca dane mimo zákonný rámec prenášal na žalobcu dôkazné bremeno, požadujúc dôkazy týkajúce sa iných subjektov, na ktoré dôkazy žalobca nemal dosah. Žalobca taktiež namietal, že na vec neboli správne aplikované závery vyslovené Súdnym dvorom vo veciach C-354/03 (I.), C-355/03 (S. X.), C-484/03 (F. Q.), a v spojených veciach C-80/11 (Y. V..) a C-142/11 (T. H.).
11. Správny súd dáva úvodom právneho posúdenia veci do pozornosti, že na Krajskom súde v Trenčíne bolo pod sp. zn. 13S/58/2017 vedené konanie vo veci preskúmania zákonnosti iného rozhodnutia žalovaného, a to č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 10.02.2017, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubený rozdiel dane v sume 141 875,22 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie november 2014, spochybnením dodania mrazených kuracích žalobcovi od deklarovaných dodávateľov
- spoločností H. trade s.r.o. a X. s.r.o. a J. M. s.r.o. Citujúc z odôvodnenia rozsudku tunajšieho správneho súdu sp. zn. 13S/58/2017 zo dňa 08.11.2017, ktorého závery sú použiteľné aj na vec vedenú pod sp. zn. 11S/143/2017 (zdaňovacie obdobie december 2014), správny súd konštatuje, že „boj proti podvodom, daňovým únikom a pred prípadným zneužitím systému DPH je cieľom uznaným a podporovaným smernicou 2006/2012. Prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie DPH, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom (Rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-285/11
- F.). Právo zdaniteľných osôb odpočítať z DPH, ktorú majú zaplatiť, DPH splatnú alebo už zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo služieb, ktoré prijali, predstavuje podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie základnú zásadu spoločného systému DPH zavedeného právnou úpravou Európskej únie (Rozsudok zo 6. decembra 2012, F., C-285/11, bod 25). Súdny dvor Európskej únie opakovane zdôraznil, právo na odpočítanie DPH uvedené v článku 167 a nasl. smernice 2006/112 je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade nemôže byť obmedzené. Predovšetkým sa toto právo uplatňuje bezprostredne na všetky dane zaťažujúce plnenia uskutočnené na vstupe. Je však potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112. Súdny dvor Európskej únie v tejto súvislosti rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Európskej únie. Prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom (rozsudok C-285/11 - F.).
12. Tak je to v prípade, ak daňový podvod spácha samotná zdaniteľná osoba, ako aj v prípade, ak zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že sa svojou kúpou zúčastnila na plnení, ktoré bolo súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH. Zdaniteľná osoba sa totiž musí na účely smernice 2006/112 považovať za účastníka na tomto podvode, bez ohľadu na to, či má alebo nemá prospech z opätovného predaja tovaru, alebo poskytnutia služieb v rámci jej uskutočnených zdaniteľných plnení na výstupe. Právo na odpočítanie dane tak možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou, že sa na základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru
alebo prijatím týchto služieb zúčastní na transakcii predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na výstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb.
13. Správny súd okrem toho konštatuje, že koncept zneužitia práva Súdny dvor používa v rôznych oblastiach únijného práva, vrátane daňového. Spoločným znakom tohto konceptu je, že mieri na tzv. umelé situácie, keď fyzické, či právnické osoby zámerne umelo vytvoria podmienky pre získanie výhody plynúcej z únijného práva, bez toho, aby formálne porušili právne normy. Ide teda o prípady, keď aj napriek formálnemu splneniu podmienok stanovených právom, nedôjde k dosiahnutiu cieľa týchto noriem. Za zneužitie je považovaná situácia, keď zo všetkých objektívnych okolností vyplýva, že hlavným účelom dotknutých plnení bolo získanie daňových zvýhodnení. Napriek splneniu formálnych podmienok stanovených relevantnými ustanoveniami smernice o DPH a vnútroštátnych predpisov, ktoré túto smernicu vykonávajú by bolo poskytnutie daňového zvýhodnenia v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Je preto potrebné zistiť skutočný obsah a význam dotknutých plnení a pričom je možné zobrať od úvahy čisto umelý charakter týchto plnení, ako aj právne, hospodárske alebo personálne vzťahy medzi subjektmi účastniacimi sa na pláne na znížení daňovej záťaže (Rozsudok Súdneho dvora zo dňa 21.02.2006, Q., C-255/02, odst. 73-75 a 81). Za zneužitie práva je preto možné vo všeobecnosti označiť obchádzanie zmyslu a účelu právnych noriem, bez toho, aby muselo dôjsť ku konaniu v rozpore s ich znením.
14. Naopak podvodom na DPH dochádza k porušeniu právnych noriem. Podvody na DPH môžu mať rôzne formy. Ako poznamenal generálny advokát C. vo svojom stanovisku k spojeným veciam V. (C-439/04 a C-440/04, odst. 35), v skutočnosti existujú varianty tak neobvyklé alebo spletité, ako ja predstavivosť tých, ktorí ich pripravujú. Vo všetkých prípadoch však ide v podstate o tom, že nie je určitá čiastka odvedená získaná ako DPH. Jedná sa teda o dva odlišné spôsoby ako neoprávnené získať daňový prospech. Správny súd ďalej poukazuje na to, že zásada daňovej neutrality bráni všeobecnej diferenciácii medzi legálnymi a protiprávnými plneniami. Preto subjekty, ktoré príjmu všetky opatrenia, ktoré od nich môžu byť rozumne požadované za účelom uistenia sa, že ich plnenia nie sú súčasťou podvodu, musia mať možnosť dôverovať legalite uvedených plnení, bez toho, aby riskovali stratu svojho nároku na odpočet DPH odvedenej na vstupe. (viď rozsudok zo dňa 11.05.2006 Z. of Z. & X. a E. J. proti S. of M. K. a další, C-384/04).
15. Keďže zamietnutie práva na odpočítanie dane je výnimkou z uplatnenia základnej zásady, je povinnosťou príslušných daňových úradov predložiť dostatočné objektívne dôkazy, že skutočnosti uvedené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku sú splnené. Vnútroštátnym súdom napokon prináleží overiť, či dotknuté daňové úrady preukázali existenciu takýchto objektívnych skutočností. Správny súd konštatuje, že je v prvom rade potrebné zistiť, či k došlo k podvodu, resp. zneužívajúcemu konaniu a pokiaľ áno, tak je potrebné na základe objektívnych skutkových okolností posúdiť, či daný daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že sa svojim nákupom zúčastňuje na plnené, ktoré je súčasťou podvodu na DPH a či prijal všetky opatrenia, ktoré od neho mohli byť rozumne požadované, aby zaistil, že jeho prijatie plnenia nepovedie k účasti na podvode. Je pritom potrebné pripomenúť, že všetky vnútroštátne orgány sú pri uplatňovaní národného práva povinné toto práva vykladať čo najviac vo svetle znenia a účelu únijného práva aby dosiahli výsledku, ktorý je ním zamýšľaný (v tomto zmysle napr. Rozsudok SDEU zo dňa 08.10.1987, V. W., 80/86, C.).
16. Vychádzajúc z právneho názoru vysloveného vo vyššie uvedených rozhodnutiach Súdneho dvora, z ktorých má pri svojej rozhodovacej činnosti vychádzať aj správca dane a žalovaný, je na správcovi dane, aby zisťoval, či sa dodávateľ služby dopustil podvodu, resp. zneužívajúceho konania alebo nie a či žalobca o tomto podvode, resp. zneužitiu, vzhľadom na všetky zistené skutočnosti vedel, resp. mohol vedieť. Skutočnosť, že žalobca mal, resp. mohol mať takúto vedomosť je dôkazným bremenom správcu dane. Je preto úlohou žalovaného, aby uvedené overil podľa vnútroštátnych procesných pravidiel obsiahnutých v daňovom poriadku. Okruh kritérií, z ktorých sa zisťuje úmysel, resp. vedomosť daňového subjektu, stanovuje a dokazuje správca dane. Svoje závery je potom povinný riadne odôvodniť aj v kontexte judikatúry Súdneho dvora. Správny súd súčasne poukazuje na skutočnosť, že Najvyšší súd vo svojej rozhodovacej činnosti už uzavrel a žalovaného zaviazal zaoberať sa v zmysle európskej judikatúry aj otázkou podvodného, resp. zneužívajúceho konania a vedomosti kontrolovaného subjektu o takomto konaní, napr. Rozsudok NS SR sp. zn. 4Sžf/73/2015 zo dňa 01.12.2016.
17. V predmetnej právnej veci žalovaný zdôvodnil svoje rozhodnutie ohľadne aplikácie záverov vyslovených v rozhodnutiach Súdneho dvora C-354/03, C-355/03 a C-384/03 ..., keď dospel k záveru, že žalobca sa nemôže dovolávať ochrany v zmysle vyššie uvedených rozhodnutí Súdneho dvora, nakoľko rozsiahlym dokazovaním bolo preukázané, že v obchodnom reťazci, ktorého sa žalobca účastnil išlo o umelo nastavený mechanizmus vytvorený za účelom čerpania daňovej výhody. Ide o všeobecné konštatovanie odkazujúce vo všeobecnej rovine na „výsledky rozsiahleho dokazovania“ a nie konkrétne dôkazy a skutkové zistenia, ktoré z nich vyplynuli a boli pre posúdenie danej otázky podstatné. Žalovaný neuviedol v žalobou napadnutom rozhodnutí žiadne konkrétne skutočnosti a úvahy, z ktorých by bolo možné uzavrieť, či má za to, že v danej veci malo ísť podľa jeho názoru o zneužívajúce konanie alebo o podvod na DPH, rovnako ako neuviedol žiadne skutočnosti a úvahy ohľadne vedomosti žalobcu o jeho účasti na takomto zneužívajúcom konaní, resp. podvode. V neposlednom rade sa žalovaný vôbec nevysporiadal s tým, či bolo zistené a na akom základe, či žalobca urobil všetky opatrenia, ktoré bolo rozumné od neho požadovať, aby sa uistil, že sa na takomto podvode, resp. zneužívajúcom konaní nebude podieľať. Všeobecné konštatovanie ... jasne a zrozumiteľne nevysvetľuje záver žalovaného, že žalobca „sa podieľal na plnení, ktoré nemá pre účely dane z pridanej hodnoty ekonomickú podstatu“, pričom vzhľadom na závažnosť dôsledkov je podstatné a žiaduce, aby svoje úvahy v tomto ohľade riadne odôvodnil tak, aby následne žalobca dostal jasnú a zrozumiteľnú informáciu, prečo mu bolo odopreté uplatnené právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, a to vo svetle záverov, ktoré boli opakovane vyslovené Súdnym dvorom a pri zachovaní účelu únijného práva. Ak tak žalovaný neučinil zaťažil svoje konanie vadou nezákonnosti, ktorá spočíva v nedostatočnom odôvodnení skutočností podstatných pre posúdenie veci.“
18. Proti rozsudku správneho súdu č.k. 11S/143/2017-48 zo dňa 14.08.2018 podal včas kasačnú sťažnosť žalovaný. Uviedol v nej, že správny súd pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže v napadnutom rozhodnutí správca dane nespochybnil reálnu existenciu dodania tovaru daňovému subjektu, ale dodanie tovaru tuzemskými dodávateľmi uvedenými na faktúrach, ktorí boli umelo vložení do reťazca spoločností za účelom dosiahnutia neoprávnenej daňovej výhody. To znamená, že všetky zistenia správcu dane bolo potrebné vyhodnotiť vo vzťahu k uznaniu uplatneného nároku daňového subjektu na odpočet DPH za vyššie uvedený zdaniteľný obchod. Správca dane v protokole z daňovej kontroly konkrétne uviedol všetky zistené skutočnosti, poukázal na vzájomné vzťahy a osobné prepojenie medzi jednotlivými spoločnosťami zapojenými v reťazových obchodoch s mrazeným kuracím mäsom, ktorých cieľom bolo dosiahnuť daňovú výhodu vo forme neoprávneného získania nadmerných odpočtov dane z pridanej hodnoty v rámci tuzemska a Českej republiky. Tieto zistené skutočnosti preukázali, že daňový subjekt minimálne mohol vedieť, že je súčasťou obchodného reťazca spoločností, ktorého hlavnou úlohou je neoprávnené získanie nadmerných odpočtov dane z pridanej hodnoty v rámci Európskej únie, a ktorý je ako celok poznačený podvodom na dani z pridanej hodnoty.
19. Podľa názoru žalovaného prezentovaného v kasačnej šťažnosti správca dane eurokonformným spôsobom vyhodnotil všetky zistené skutočnosti, najmä keď poukázal na to, že priami dodávatelia žalobcu neboli v čase, keď sa uskutočnili deklarované obchodné transakcie, registrovaní ako sprostredkovatelia - podnikatelia špecializovaní na obchod s potravinami, ktorí zabezpečujú sprostredkovateľské operácie s produktmi živočíšneho pôvodu medzi dodávateľmi, a to ani v zmysle ustanovenia § 40 zákona č. 39/2007 Z.z. o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov, ani v zmysle ustanovenia § 6 zákona č. 152/1995 Z.z. o potravinách v znení neskorších predpisov a ani v súlade s článkom 6 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 852/2004 z 29.04.2004 o hygiene potravín. Zistenie uvedenej skutočnosti by mohlo potom platiteľovi indikovať možnosť zapojenia sa do transakcií, ktoré sú súčasťou obchodného reťazca vytvoreného za účelom získania neoprávnenej daňovej výhody. Navyše zo zistení správcu dane vyplynulo, že v spornom prípade správca dane nespochybňoval existenciu tovaru, ani dodávky tovarov žalobcom pre jeho odberateľov, ale spochybnený bol pôvod tovaru a autentickosť jeho dodania prostredníctvom sporných dodávateľských spoločností, to znamená, že správca dane poukázal na zneužitie práva na odpočet DPH, a preto bol oprávnený skúmať celý obchodný reťazec a nielen posledný stupeň obchodného reťazca pred dodaním tovaru samotnému daňovému subjektu. Len zistenie poslednej dodávky v reťazci medzi dodávateľom a žalobcom nepostačuje na unesenie dôkazného bremena žalobcu na preukázanie odpočítania dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť, rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledok je získanie daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada (§ 3 ods. 6 daňového poriadku).
20. Žalovaný aj v kasačnej sťažnosti zotrval na svojom názore, že všetky zistené skutočnosti poukazujú na to, že bol vytvorený umelý mechanizmus obchodovania za účelom odpočítania dane z tovaru a jediným cieľom bolo získanie daňovej výhody vo forme nadmerného odpočtu DPH. Z vyššie uvedených zistení jednoznačne vyplynulo, že žalobca ako kontrolovaný daňový subjekt minimálne mohol vedieť, že sa svojou činnosťou podieľa na dodávkach tovarov v reťazci obchodníkov za účelom získania neoprávnenej daňovej výhody, keďže jednotlivé spoločnosti, resp. ich konatelia sa navzájom poznali, mali úzke vzťahy, obchodovali navzájom medzi sebou viacero zdaňovacích období, vo väčšine prípadov skladovali tovar v jednom sklade v Slovenskej republike (Y. a.s. L.), pričom pri vzájomnom obchodovaní tovar väčšinou sklad ani neopustil, jednalo sa o nepohyblivé dodávky, k pohybu dodávok dochádzalo len z dôvodu presunu tovaru do skladu v inom členskom štáte pri intrakomunitárnom nadobudnutí a intrakomunitárnom dodaní tovaru. Samotný žalobca bol povinný najneskôr 24 hodín pred naskladnením tovaru elektronicky nahlasovať skladovateľovi údaje o pohybe tovarov (dátum, druh tovaru, množstvo, evidenčné číslo dopravného prostriedku), a to napriek tomu, že nemal mať vedomosť o subdodávateľoch svojich dodávateľov, ktorí zabezpečovali prepravu tovaru. Z prepravných dokladov a dokladov o vyskladnení a naskladnení tovaru, ktorými disponoval dodávateľ, skladovateľ a v niektorých prípadoch aj žalobca, boli zrejmí subdodávatelia predmetného tovaru, prepravca, t.j. žalobca mohol mať vedomosť o pohybe tovaru a subdodávateľoch svojich dodávateľov.
21. Žalovaný v kasačnej sťažnosti poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 21S/68/2016 zo dňa 09.11.2016 v konaní o správnej žalobe žalobcu na preskúmanie rozhodnutia žalovaného o rozdiele DPH za zdaňovacie obdobie august 2013, ktorým bola žaloba ako nedôvodná zamietnutá. V odôvodnení rozsudku so zhodnou podstatou veci súd konštatoval, že „podnikateľské aktivity žalobcu neboli štandardnými obchodmi, nakoľko bolo preukázané, že fakturačný tok tovaru sa nezhodoval s reálnym tokom obchodovania s tovarom. Všetky zistené skutočnosti poukazujú na to, že bol vytvorený umelý mechanizmus obchodovania za účelom odpočítania dane z tovaru a jediným cieľom bolo získanie daňovej výhody vo forme nadmerného odpočtu DPH. Z vyššie uvedených zistení jednoznačne vyplýva, že žalobca vedel, že sa svojou činnosťou podieľa na plnení, ktoré je súčasťou podvodu.“ Z rovnakých dôvodov Krajský súd v Žiline zamietol aj žaloby žalobcu so zhodnou podstatou veci vyrubenie rozdielu dane z pridanej hodnoty za príslušné zdaňovacie obdobie v iných zdaňovacích obdobiach, vedených pod sp. zn. 21S/187/2015 (zdaňovacie obdobie máj 2013, pod sp.zn. 20S/220/2015 (zdaňovacie obdobie apríl 2013) zo dňa 18.04.2017, a Krajský súd v Trenčíne pod sp. zn. 11S/25/2017 (zdaňovacie obdobie február 2014). Vo všetkých uvedených zdaňovacích obdobiach sa jednalo o niekoľko zhodných dodávateľských spoločností, t.j. tie isté spoločnosti vystupovali ako dodávatelia v rôznych zdaňovacích obdobiach.
22. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd rozsudkom sp. zn. 6Sžfk/2/2019 zo dňa 08.07.2020 zrušil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č.k. 11S/143/2017-48 zo dňa 14.08.2018 a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP. V odôvodnení okrem iného konštatoval, že „rozhodnutie žalovaného, jeho obsah a zákonnosť bolo potrebné vyhodnocovať vo väzbe na rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu (keď rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu tvoria jeden celok), vzhľadom na rozsah týchto rozhodnutí, ktoré podrobne, detailne rozoberajú, hodnotia a vyhodnocujú posudzované faktúry k uplatnenému nároku žalobcu na odpočet DPH z hľadiska vykonaných dôkazov, tak zo strany správnych orgánov, ako aj predložených žalobcom a vyhodnocujú vykonané dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Kasačný súd uvádza, že rozsudok správneho súdu a jeho zdôvodnenie v bode 42 je neurčité, nepreskúmateľné, keď kasačnému súdu nie je zrejmé, ktoré konkrétne časti rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu správny súd vyhodnocoval a vyhodnotil ako všeobecné a nedostatočne zdôvodnené, keď závery správnych orgánov vyjadrené vo výroku rozhodnutia žalovaného v spojení s výrokom prvostupňového správneho orgánu a dôvody týchto rozhodnutí, vychádzajú z rozsiahlych skutkových zistení, z rozsiahlej konštatácie vyjadrenej v napadnutom rozhodnutí žalovaného, ktorá je konkrétna, preto kasačný súd názor správneho súdu o všeobecnosti, teda aj o neurčitosti napadnutého rozhodnutia žalovaného a aj rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a jeho nedostatočného odôvodnenia, považoval, vzhľadom na dôvody rozsudku správneho súdu, za predčasný.“
23. Ďalej kasačný súd poukázal na to, že „ku dôkaznému bremenu, zneužitiu práva a skutočnosti, ktoré zistili správne orgány a považovali za preukázanie účasti žalobcu na podvode, sa vyjadril žalovaný vo
svojom rozhodnutí v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, jeho závery odkazujú na konkrétne skutkové zistenia, zistené na základe vykonaných dôkazov. Z rozhodnutia žalovaného vyplýva záver, prečo podľa neho žalobca nerealizoval všetky kroky k tomu, aby zabránil účasti žalobcu na podvode. Toto zdôvodnenie je najmä na strane 22 a nasl., vo väzbe na kontext ostatných dôvodov rozhodnutia žalovaného a obsah prvostupňového rozhodnutia. Bolo preto povinnosťou správneho súdu, konkrétne závery vyjadrené v rozhodnutí žalovaného, v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu, v kontexte žalobných námietok žalobcu vyhodnotiť, a to vo väzbe na obsah celého administratívneho spisu, skutkových zistení, ktoré boli podkladom pre rozhodovanie správnych orgánov. V tomto smere bolo potrebné vyhodnotiť postavenie a súčinnosť žalobcu v daňovom konaní, jeho obranu, dôkaznú aktivitu, ako aj celkovú „aktivitu“ daňového subjektu, v ktorého záujme je a bolo preukázať všetky relevantné skutočnosti preukazujúce zákonný nárok na uplatnenie odpočtu DPH.“
24. Finalizujúc doposiaľ uvedené kasačný súd v rozsudku sp. zn. 6Sžf/2/2019 zo dňa 08.07.2020 zdôraznil, že „povinnosťou daňového subjektu, ktorý si uplatňuje odpočet DPH z faktúr, z konkrétnej obchodnej transakcie, je zabezpečiť si všetky dostupné a relevantné podklady preukazujúce existenciu obchodného vzťahu, jeho reálnosť a doklady potrebné k preukázaniu všetkých zákonných podmienok na uplatnenie odpočtu DPH z obchodnej transakcie, a to, podľa názoru kasačného súdu, najlepšie pred uplatnením nároku na odpočet DPH, práve vzhľadom na „prísnosť“ právnej úpravy nároku na odpočet DPH, ktorá je každému daňovému subjektu zrejmá pred realizáciou obchodného prípadu, z ktorého v budúcnosti bude uplatňovať alebo môže uplatňovať nárok na odpočet DPH. Vzhľadom na striktnú zákonnú úpravu odpočtu DPH je v záujme každého daňového subjektu preveriť si, pred vznikom a reálnym uskutočnením obchodnej transakcie, všetky „signály“, indície, ktoré sa dostanú do sféry jeho pôsobnosti, a ktoré môžu v danom časovom období naznačovať, určité, i keď neoverené, nepodložené fakty, signalizujúce alebo nevylučujúce možnú budúcu problematickosť pripravovanej, uzatváranej, realizovanej obchodnej transakcie, z pohľadu budúceho uplatnenia odpočtu DPH daňovým subjektom, a to bez ohľadu na to, či takto zistené skutočnosti v čase obchodnej transakcie, v čase jej prípravy, spochybnili alebo majú dôkaznú silu v danom čase spochybniť obchodnú transakciu daňového subjektu. Kasačný súd poukazuje na potrebu daňového subjektu postupovať s príslušnou odbornou starostlivosťou pri príprave, realizácii a vykonaní obchodnej transakcie, ktorá môže byť posudzovaná, z hľadiska nárokov daňového subjektu na odpočet DPH. Zodpovedný daňový subjekt skutočnosti týkajúce sa obchodu, zisťuje a hlavne preveruje pred a v čase obchodného vzťahu, relevantnosť obchodných partnerov, prípadne obchodného reťazca partnerov, a to nielen pri každom negatívnom signáli obchodnej transakcie, ktorá sa v momente získania tejto indície, signálu „nejaví“ ako rozhodujúca, určujúca a relevantná a nie až v čase uplatnenia odpočtu DPH voči štátu. Len takýmto precíznym a z pohľadu „kontroly“ skutkových okolností veci konkrétnym zodpovedným prístupom môže daný subjekt správcovi dane preukázať, že nebol a vzhľadom na všetky okolnosti veci, nemohol byť súčasťou podvodného konania alebo zneužitia práva. Tento záver kasačného súdu je súladný aj s názorom ESD vo veci M. plc. a spol. (C-409/04), ESD v spojených veciach Y. kft a T. H. č. C-80/11 a C-142/11 a s názorom Najvyššieho súdu SR vyjadreným v rozsudku sp. zn. 4Sžfk/32/2012 zo dňa 27.11.2012. Len takýto zodpovedný prístup daňového subjektu môže byť východiskom pre uplatnenie jeho účinnej obrany spočívajúcej v tvrdení, že sa na podvode alebo zneužití práva nepodieľal.“
25. Potom ako Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 6Sžfk/2/2019 zo dňa 08.07.2020 zrušil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č.k. 11S/143/2017-48 zo dňa 14.08.2018 a vec mu vrátil na ďalšie konanie, je vec na správnom súde vedená pod novou sp. zn. 11S/99/2020. S výslovným súhlasom žalobcu, ktorý sa písomne vyjadril, že netrvá na opätovnom prejednaní správnej žaloby na pojednávaní, riadiac sa právnym názorom kasačného súdu, rozhodol správny súd o správnej žalobe verejne vyhláseným rozsudkom dňa 30.11.2020, preskúmajúc napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, viazaný rozsahom a žalobnými dôvodmi, zistiac, že žaloba bola podaná riadne zastúpenou oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré je spôsobilým predmetom súdneho prieskumu.
26. Predmetom súdneho prieskumu je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/2017 zo dňa 19.09.2017, potvrdzujúceho rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 19.06.2017, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 a 6 daňového poriadku určený rozdiel v sume 76.155,09 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie december 2014, nepriznaním nadmerného odpočtu v sume 15.099,03 Eur a vyrubením dane v sume 61.056,06 Eur.
27. Z administratívneho spisu správny súd zistil, že Daňový úrad Trenčín vykonal na základe oznámenia o daňovej kontrole č. XXXXXXXX/XXXX zo dňa 31.03.2015 u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2014, o výsledku ktorej vyhotovil Protokol č. XXXXXXXXX/ XXXX zo dňa 01.07.2016, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 13.07.2016 spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole. Žalobca sa k zisteniam uvedeným v protokole vyjadril. Správca dane prihliadol na skutočnosti uvedené žalobcom vo vyjadrení k protokolu a vykonal ďalšie dokazovanie. O priebehu a výsledkoch tohto dokazovania spísal so žalobcom zápisnicu o ústnom pojednávaní dňa 06.06.2017. Po doplnení dokazovania vydal rozhodnutie č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 19.06.2017. 28. Z administratívneho spisu ďalej vyplýva, že žalobca si v decembri 2014 uplatnil nárok na odpočítanie DPH na základe dodávateľských faktúr vystavených spoločnosťami H. trade s.r.o. a X. s.r.o. z nákupu mrazených kuracích pŕs. Platby za tovar prebehli bezhotovostne, k predmetným faktúram boli predložené dodacie listy, zálohové faktúry, príjmy cudzích ukladateľov Y. a.s. L., doklady o preprave CMR, e-mailová komunikácia, fotodokumentácia. V prípade dodávateľskej spoločnosti H. trade s.r.o. si žalobca uplatnil v decembri 2014 odpočítanie DPH v celkovej sume 50.919,55 Eur z faktúry č. XXXXXXXX zo dňa 03.12.2014 v sume 76.059,65 Eur (DPH v sume 12.676,61 Eur), faktúry č. XXXXXXXX zo dňa 05.12.2014 v sume 76.587,84 Eur (DPH v sume 12.764,64 Eur), faktúry č. XXXXXXXX zo dňa 09.12.2014 v sume 76.546,08 Eur (DPH v sume 12.757,68 Eur) a faktúry č. XXXXXXXX zo dňa 19.12.2014 v sume 76.323,74 Eur (DPH v sume 12.720,62 Eur. Predmetom fakturácie boli kuracie prsia solené F.. V prípade dodávateľskej spoločnosti X. s.r.o. si žalobca uplatnil v decembri 2014 odpočítanie DPH v celkovej sume 25.235,54 Eur z faktúry č. XXXXXXXX zo dňa 03.12.2014 v sume 74.553,26 Eur (DPH v sume 12.425,54 Eur) a faktúry č. XXXXXXXX zo dňa 22.12.2014 v sume 76.860,- Eur (DPH v sume 12.810,- Eur).
29. Spoločnosť H. trade s.r.o. nakúpila tovar dodávaný žalobcovi od spoločnosti J-ten s.r.o., ktorá zabezpečovala prepravu tovaru. Tovar bol odberateľovi dodaný do skladov Y. a.s. L.. Doklady priložené k faktúram sa zhodujú s dokladmi evidujúcimi príjem predmetného tovaru spoločnosťou Y. a.s. L. a potvrdzujú reálne naskladnenie predmetného tovaru. Bývalý konateľ spoločnosti R. s.r.o K.. R. Q. potvrdil vystavenie a podpísanie sporných faktúr. Spoločnosť R. s.r.o. mrazené kuracie prsia obstarala od viacerých dodávateľov z Čiech a v menších množstvách z Maďarska. Správcovi dane sa však nepodarilo preveriť reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov v účtovníctve dodávateľskej spoločnosti R. s.r.o., pretože mu nebolo predložené. Z výpovede svedka Ing. R. Q. vyplýva, že spoločnosť R.n s.r.o. obchodovala hlavne v potravinárskom sektore. Potvrdil vystavenie a podpísanie sporných faktúr, ktoré boli riadne zaúčtované v účtovníctve spoločnosti R. s.r.o. a bola z nich priznaná DPH. Faktúry boli riadne uhradené bezhotovostne na účet spoločnosti, preprava pre spoločnosť H. trade s.r.o. bola realizovaná špeciálnymi mraziarenskými kamiónmi, zabezpečoval ju K.. R. Q. osobne prostredníctvom externých dopravcov do miesta dodania, ktoré si určila spoločnosť H. trade s.r.o. Cena dopravy bola zahrnutá v cene tovaru. Nakládka tovaru bola v mraziarňach v V., zabezpečovali ju pracovníci mraziarní a vykládka sa uskutočnila v spoločnosti Y. a.s. L.. K.. R. Q. tiež uviedol, že spoločnosť R. s.r.o. kuracie prsia obstarala od viacerých dodávateľov z Čiech a v menších množstvách z Maďarska. Najväčší dodávateľ bola spoločnosť Z. energy s.r.o. z Českej republiky. Pôvod tovaru bol brazílsky. Na základe uvedeného spoločnosť R. s.r.o. tovar v čase medzi jeho nákupom a predajom neskladovala, nemala prenajaté žiadne mraziace priestory. Svedok K.. R. Q. nevedel predložiť žiadnu účtovnú dokumentáciu spoločnosti R. s.r.o., nakoľko podľa jeho vyjadrenia časť účtovných dokladov bola predložená ku kontrole na Daňový úrad Bratislava Petržalka. Ostatné doklady boli pri zlúčení prevzaté konateľom novej spoločnosti T. s.r.o., ktorá sa stala právnym nástupcom spoločnosti R. s.r.o. Spoločnosť T. s.r.o. neskôr zanikla zlúčením so spoločnosťou Q.. s.r.o., tá následne zanikla zlúčením so spoločnosťou X. s.r.o., ktorá je nekontaktná.
30. Správca dane skonštatoval, že tvrdenia svedka Ing. R. Q. o tom, že jeho najväčším dodávateľom v Čechách bola spoločnosť Z. X., s.r.o., sú v rozpore so zisteniami správcu dane, ktorý šetrením zistil, že dodávateľom tovaru bola spoločnosť Y. a U. s.r.o. z T.. Z prepravných dokladov CMR vyplýva, že preprava sa uskutočňovala z miesta nakládky Praha - Horné Počernice, prípadne Praha - Holešovice do miesta vykládky Y. L.. Prepravu tovaru objednala a hradila spoločnosť Y. s.r.o. Z odpovede na MVI vyplynulo, že nadviazanie kontaktu so spoločnosťou R. s.r.o. prebehlo telefonicky s S. Q., ktorý následne objednal tovar za spoločnosť R. s.r.o. Správcovi dane nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by S. Q. mal oprávnenie jednať za spoločnosť R. s.r.o., keď K.. R. Q. uviedol, že spoločnosť R. s.r.o. nemala v tomto období žiadnych zamestnancov ani splnomocneného zástupcu. Z uvedeného je podľa správcu dane zrejmé, že K.. R. Q. dodanie tovaru formálne ani vecne nepreukázal, nepreukázal ani
nadobudnutie a pôvod tovaru, ani uskutočnenie prepravy. Jeho svedecká výpoveď je tak podľa správcu dane rozporuplná a tým nevierohodná.
31. Spoločnosť X. s.r.o. zanikla v dôsledku zlúčenia s právnym nástupcom spoločnosťou X., s.r.o., ktorá neskôr zanikla v dôsledku zlúčenia so spoločnosťou L. S., s.r.o. Tá tiež neskôr zanikla zlúčením so spoločnosťou R. I. s.r.o., ktorá je nekontaktná. Správca dane zistil, že kuracie prsia dodala spoločnosti X. s.r.o. spoločnosť H. trade s.r.o., ktorá jej ho dodala do skladov Y. a.s. L.. Spoločnosť H. trade s.r.o. tovar nakúpila od spoločnosti J-ten s.r.o., ktorá zabezpečovala prepravu tovaru. V konaní bol vypočutý bývalý konateľ spoločnosti X. s.r.o. K.. R. Z., ktorý obchody potvrdil. Keď tovar nakúpil od spoločnosti H. trade s.r.o., bol tovar ním skontrolovaný a prevzatý v prenajatých priestoroch skladov Y. a.s. L., odkiaľ po kontrole, potvrdení dodacích listov a overení skladníkom sa tovar príjemkou pridal na sklad spoločnosti X. s.r.o. Ďalší postup odovzdania tovaru sa opätovne realizoval cez priamy pokyn skladníkovi spoločnosti Y. a.s. L. k vyskladneniu tovaru pre spoločnosť M. AB, s.r.o. do ich prenajatých priestorov v spoločnosti Y. a.s. L.. Platby za tovar boli realizované bezhotovostne. Dopravu si spoločnosť X. s.r.o. riešila dodávateľským spôsobom. Spoločnosť X. s.r.o. sa v období od 22.05.2013 do 18.09.2015, kedy bol K.. R. Z. jej jediným konateľom, zaoberala obchodnou činnosťou, sprostredkovaním, kúpou a predajom tovaru, konkrétne mrazeného mäsa. Na dodávateľa H. trade s.r.o. sa K.. Z. nakontaktoval cez kontakty zo spoločnosti Y. a.s. L. a za H. trade s.r.o. jednal s pani Q., ktorá zastupovala spoločnosť. Objednávky realizoval telefonicky a e-mailom, faktúry mu prišli e-mailom. Úhrady za tovar prebehli bezhotovostne. Tovar objednával od dodávateľa s tým, že dopravu zabezpečí priamo do skladov Y. a.s. L., kde skladoval tovar v zmluvne prenajatých priestoroch na svojich skladovacích miestach. Pred príchodom tovaru oboznámil e-mailom sklady v Y. a.s. L. o príchode tovaru, jeho druhu, celkovej váhe a možnosti ďalšieho výdaja. Po príchode tovaru na priložených dodacích listoch a prepravných listoch spolu so skladníkom skontroloval dopravu a subjekty, ktoré sa na nej podieľali. K.. R. Z. na otázku správcu dane, prečo predal obchodný podiel v spoločnosti X. s.r.o., uviedol, že ho k tomu viedli rodinné dôvody.
32. Žalobca tovar nakúpený od spoločnosti X. s.r.o. ďalej predával spoločnostiam L. U. s.r.o. V. a S. I. SE, I.. Spoločnosť L. s.r.o. tovar dodávala reťazcu obchodov spoločností Y. Z. & Z. ČR s.r.o., T. a Y. Z. & Z. SR s.r.o. Z vyjadrenia T. A., konateľa a likvidátora spoločnosti S. I. SE, vyplýva, že spoločnosť tovar ďalej predávala spoločnosti K. spol. s r.o., ktorá si tento tovar preberala priamo zo skladu v V.. T. A., ktorý je od 28.07.2015 aj konateľom spoločnosti K. spol. s r.o., nepredložil správcovi dane účtovníctvo spoločnosti S. I. SE. V rámci daňovej kontroly u tejto spoločnosti za zdaňovacie obdobia november a december 2013 a január až marec 2014 bolo daňovými orgánmi zistené, že táto spoločnosť bol zapojená do podvodného reťazca firiem obchodujúcich s mrazeným kuracím mäsom.
33. Správca dane vykonané dokazovanie vyhodnotil s tým, že bol vytvorený umelo obchodný reťazec s mrazeným kuracím mäsom, ktorého súčasťou bol aj žalobca. Tento reťazec začínal „zmiznutým obchodníkom“ - spoločnosťou R. s.r.o., ktorá so správcom dane nekomunikovala, nespolupracovala a ku kontrole nepredložila ani účtovnú evidenciu. Spoločnosť R. s.r.o. v kontrolovanom zdaňovacom období nakupovala mrazené kuracie prsia od českých dodávateľov Y. a U. s.r.o. a J. s.r.o. a predávala ich spoločnosti H. trade s.r.o. za cenu nižšiu, ako ich kúpila. Priemerná strata na jednom kamióne bola cca 10.000,- Eur. Z uvedeného podľa správcu dane vyplýva, že obchody realizované spoločnosťou R. s.r.o. nemali ekonomické opodstatnenie, čo svedčí o ich umelom charaktere. Ich úlohou bolo umelým spôsobom znížiť cenu tovaru a urobiť tovar konkurencieschopnejším v prípade jeho predaja na slovenskom trhu. Spoločnosť R. s.r.o. fakturovala tovar ďalej sprostredkovateľskej spoločnosti („nárazník“), ktorá si plnila svoje daňové povinnosti, účtovala o predmetných obchodoch, podávala daňové priznania k DPH a platila splatnú daň (spoločnosti H. trade s.r.o. a X. s.r.o.). Sprostredkovateľská spoločnosť napokon tovar fakturovala „vývozcovi“, ktorý uskutočňoval dodávky tovaru na území Európskej únie, t.j. prostredníctvom podaného daňového priznania požadoval vrátenie nadmerného odpočtu (M. AB, s.r.o., C. M.). Išlo o reťazce rýchlo sa meniacich vlastníckych vzťahov, tovar sa medzi zúčastnenými spoločnosťami pohyboval v priebehu pár dní. Prepravu tovaru z Českej republiky na Slovensko zabezpečovali dodávatelia spoločnosti R. s.r.o. - české spoločnosti Y. a U. s.r.o. a J. s.r.o., a to priamo zo skladov v Q. T., T., kde obe spoločnosti skladovali, do skladov Y. a.s. L., kde skladovali spoločnosti M. AB, s.r.o., X. s.r.o., C. M.. Spoločnosť R. s.r.o. a jej odberateľ spoločnosť H. trade s.r.o. nedisponovali žiadnymi skladovými priestormi, tovar cez nich prechádzal iba fakturačne. Intrakomunitárne dodanie tovaru spoločnosťami Y. a U. s.r.o. a J. s.r.o. spoločnosti R. s.r.o. a jeho následný predaj spoločnosti H. trade s.r.o., pričom tovar bol naskladnený priamo na
sklad spoločnosti M. AB, s.r.o., prípadne X. s.r.o., nasvedčuje tomu, že spoločnosti R. s.r.o. a H. trade s.r.o. boli umelo vložené do obchodných reťazcov, v ktorých plnili svoje funkcie. Zo skladov Y. a.s. L. bol tovar následne „vývozcom“ vyvezený späť do Českej republiky, kde obchody prebiehali obdobným spôsobom. Pôvod, resp. prvý dovozca do Európskej únie, zostal neznámy. Podľa správcu dane hlavným cieľom vyššie popísaných obchodov v rámci obchodného reťazca nebolo dosahovanie zisku jednotlivými spoločnosťami zapojenými v reťazci, ale získanie daňovej výhody, spočívajúce v tom, že žalobca si z predmetných zdaniteľných obchodov uplatnil odpočítanie dane a pri následnom predaji tovaru s oslobodením od dane podľa § 43 zákona o DPH neoprávnene čerpal nadmerný odpočet, prípadne odpočet dane kompenzoval s daňovou povinnosťou vyplývajúcou z ním uskutočnených zdaniteľných plnení v tuzemsku, čím účelovo znížil svoju daňovú povinnosť. Umelým vložením tuzemských dodávateľov - H. trade s.r.o., X. s.r.o., R. s.r.o. - do obchodného reťazca bolo zabezpečené dodanie tovaru od tuzemských dodávateľov, pri ktorom vzniká platiteľovi právo na odpočítanie dane. Pre žalobcu nebolo výhodné obchodné transakcie - nákup mrazených kuracích pŕs - zabezpečovať v režime intrakomunitárneho nadobudnutia tovaru z iného členského štátu podľa § 11 zákona o DPH, pretože takéto prijaté plnenia by musel najskôr „samozdaniť“, priznať daň a až následne by mu vznikol nárok na odpočet dane, t.j. bol by daňovo neutrálny a nemal by čo kompenzovať. Podstatou neoprávneného odpočítania dane v posudzovaných prípadoch bolo získanie daňovej výhody tým, že žalobca si mohol uplatniť nadmerný odpočet, prípadne znížiť daňovú povinnosť uplatnením práva odpočítať daň uvedenú na faktúrach tuzemských dodávateľov, cez ktorých iba fakturačne prebehol tok dodávok tovaru z iného členského štátu od dodávateľov, od ktorých mohol žalobca tovar intrakomunitárne nadobudnúť priamym obchodom. Umelým vložením tuzemských dodávateľov do reťazca obchodníkov zároveň došlo k umelému zníženiu ceny tovaru, čo umožnilo žalobcovi v prípade predaja na tuzemskom trhu spoločnosti L. U. s.r.o., ktorá tovar dodávala do obchodných reťazcov (spoločnosť Y. Z. & Z. ČR s.r.o. a spoločnosť Y. Z. & Z. s.r.o.) získať daňovú výhodu vo forme umelého zníženia ceny tovaru, ktorý sa tak stal konkurencieschopnejším. Ak by žalobca nadobudol tovar priamo od českých dodávateľov, nakúpil by ho o 8 % až 10 % drahšie.
34. Správcovi dane z vykonaného dokazovania vyplynulo, že dodávateľským spoločnostiam H. trade s.r.o. a X. s.r.o. nevznikla daňová povinnosť z titulu dodania tovaru a žalobcovi ako kupujúcemu nemohol vzniknúť oprávnený nárok na odpočítanie DPH. Pretože vznik práva na odpočítanie DPH z dodania tovarov sa v zmysle ustanovenia § 49 ods. 1 zákona o DPH viaže vyslovene na vznik daňovej povinnosti (ktorá však nevznikla), tak žalobcovi ako kupujúcemu nemohol vzniknúť oprávnený nárok na uplatnené sporné odpočítanie DPH v zmysle § 49 až § 51 zákona o DPH. Hoci správca dane nespochybnil reálnu existenciu dodania tovaru žalobcovi, skonštatoval, že žalobca minimálne mohol vedieť, že je súčasťou obchodného reťazca spoločností, ktorého hlavnou úlohou je neoprávnené získanie nadmerných odpočtov DPH v rámci Európskej únie a ktorý je ako celok poznačený podvodom na DPH. Poukázal na to, že jednotlivé spoločnosti, resp. ich konatelia, sa navzájom poznali, mali úzke vzťahy, obchodovali navzájom medzi sebou viacero zdaňovacích období, vo väčšine prípadov skladovali tovar v jednom sklade v Slovenskej republike, v spoločnosti Y. a.s. L., a v rovnakých skladoch v Českej republike, pričom pri vzájomnom obchodovaní tovar sklad ani neopustil, jednalo sa teda o nepohyblivé dodávky, k pohybu dodávok dochádzalo len z dôvodu presunu tovaru do skladu v inom členskom štáte pri intrakomunitárnom nadobudnutí a intrakomunitárnom dodaní tovaru. Správca dane poukázal na to, že spoločnosti Z. X. s.r.o. a A. s.r.o. ako odberatelia C. M., ktorý je priamym odberateľom žalobcu, sú zároveň dodávateľmi spoločnosti R. s.r.o., ktorá tovar dodávala spoločnosti H. trade s.r.o. F. tiež zistené, že žalobca obchoduje so spoločnosťami Z. X. s.r.o. a A. s.r.o. aj priamo, z čoho vyplýva, že vyššie uvedené spoločnosti sa navzájom poznajú a obchodujú spolu. V rámci spoločností zapojených do obchodného reťazca sa ten istý tovar fakturuje dookola v uzatvorenom kruhu daňových subjektov, preto sa správcovi dane nepodarilo preveriť pôvod, resp. prvého dovozcu tovaru do Európskej únie. Správca dane tiež poukázal na to, že zo systému spolupráce žalobcu so skladovateľom Y. a.s. L. pri naskladňovaní tovaru a z dokladov, ktoré mal správca dane k jednotlivým faktúram k dispozícii, vyplýva, že napriek tomu, že žalobca nezabezpečoval prepravu tovaru, musel mať vedomosť o pohybe naskladňovaného tovaru, o evidenčných číslach vozidiel, ktoré ho dovezú, keďže bol povinný najneskôr 24 hodín pred naskladnením tovaru elektronicky nahlasovať skladovateľovi údaje o pohybe tovarov. Z prepravných dokladov a dokladov o vyskladnení a naskladnení tovaru, ktorými disponoval dodávateľ, skladovateľ a v niektorých prípadoch aj žalobca, boli zrejmí subdodávatelia predmetného tovaru, dodávateľ z Českej republiky, nadobúdateľ v Slovenskej republike, prepravca, t.j. žalobca mohol mať vedomosť o pohybe tovaru a subdodávateľoch svojich dodávateľov.
35. Podľa správcu dane bývalý konateľ spoločnosti R. s.r.o. K.. R. Q. svojou svedeckou výpoveďou dodanie tovaru formálne ani vecne nepreukázal, nepreukázal nadobudnutie ani pôvod preverovaného tovaru, uskutočnenie prepravy, nepredložil žiadny relevantný dôkaz preukazujúci reálne uskutočnenie sporných zdaniteľných obchodov spoločnosťou R. s.r.o. Správcom dane zistené skutočnosti celkovo spochybňujú pravdivosť údajov uvedených na faktúrach a tým aj uskutočnenie zdaniteľných obchodov osobou uvedenou na faktúrach, t.j. spoločnosťou R. s.r.o. Správca dane vyhodnotil výpoveď K.. R. Q. ako rozporuplnú a tým nevierohodnú.
36. Správca dane nespochybnil reálnu existenciu dodania tovaru žalobcovi, spochybnil dodanie tovaru tuzemskými dodávateľmi uvedenými na faktúrach, ktorí boli umelo vložení do reťazca spoločností za účelom dosiahnutia neoprávnenej daňovej výhody.
37. Proti prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, zamerajúc sa najmä na otázky dôkazného bremena, jeho rozloženia medzi správcu dane a daňový subjekt vo vzťahu k tomu, čo je v daňovom konaní povinný preukazovať. Poukázal pritom na niektoré rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie a rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
38. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 19.09.2017 prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil. Nad rámec skutkových zistení správcu dane, ktoré prevzal a právnych záverov, s ktorými sa stotožnil, upriamil pozornosť na tú časť judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorej nie je v rozpore s právom Európskej únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Žalobca mal prijať také opatrenia, ktoré je od neho možné v rozumnej miere požadovať, aby sa uistil, že sa vyhne svojej účasti na zneužívajúcom konaní. Z dokazovania vyplynulo, že žalobca si dostatočne nepreveril svojich dodávateľov, najmä či sú vôbec schopní a oprávnení obchodovať s mäsom, či boli registrovaní podľa zákona o potravinách a zákona o veterinárnej starostlivosti. Keďže žalobca bol priamo účastníkom deklarovaného zdaniteľného plnenia ako odberateľ, nemôže sa obhajovať nemožnosťou dosahu a preverenia zákonom vyžadovaných náležitostí, vyplývajúcich z danej obchodnej transakcie.
39. Aj podľa žalovaného, ktorý prevzal právnu argumentáciu správcu dane, preverované obchodné reťazce nesú znaky reťazových transakcií, kde na začiatku reťazca figuruje zmiznutý platiteľ. Oprávnené pochybnosti na strane správcu dane vznikli aj z tých zistení, že pohyb tovaru prebehol len formálne
- papierovo, pôvod tovarov uvedených na dodávateľských faktúrach nie je známy, žiadna spoločnosť v reťazci nepoužila ani časť tovaru na konečnú spotrebu, ale tovar bol následne, viackrát za sebou, predávaný ďalším spoločnostiam, v uvedených spoločnostiach dochádzalo k častej zmene konateľov, niektoré spoločnosti zanikli zlúčením s právnym nástupcom a následne boli ex offo vymazané z obchodného registra. Pre niektoré zo spoločností v reťazci platí, že nezamestnávali žiadnych zamestnancov, nevlastnili žiaden majetok a nepreukázali absolútne žiadne predpoklady pre skutočné vykonávanie podnikateľskej činnosti s potravinárskym tovarom, resp. tieto predpoklady nebolo možné overiť pre ich nekontaktnosť, resp. zánik.
40. Žalovaný tiež poukázal na to, že účtovné transakcie, ktoré boli podkladom pre uplatnenie sporného odpočtu, nemajú žiadne ekonomické opodstatnenie a vzhľadom na všetky okolnosti prípadu predstavujú nedovolené zneužitie práva spočívajúce v umelom plnení medzi spoločnosťami uvedenými na dokladoch bez objektívneho hospodárskeho dôvodu za účelom získania daňovej výhody. Za dodanie tovaru nie je možné považovať umelo vytvorené transakcie, ktoré skutočné dodanie tovaru len predstierajú. Z takto vytvorených transakcií nie je možné uplatniť nárok na odpočítanie dane v zmysle ustanovení zákona o DPH.
41. Žalovaný zdôraznil, že bolo povinnosťou žalobcu ako registrovaného obchodníka s mäsom požadovať od svojich dodávateľov doklady preukazujúce pôvod predmetného tovaru v zmysle príslušných predpisov. Pokiaľ by mu jeho dodávatelia doklady k potravinárskemu tovaru na jeho výzvu nepredložili, žalobca potom nepochybne minimálne mohol vedieť, že nemusí ísť o legálne dodávky a takéto dodávky nemal prevziať. Vzhľadom na špecifický druh komodity, ktorá bola predmetom faktúrami deklarovaných zdaniteľných plnení (mrazené kuracie mäso), mal žalobca dbať na dôslednej kontrole, prejavujúcej sa určením podmienok a pravidiel zabezpečujúcich sledovanie právneho a ekonomického osudu tohto predmetu obchodu. Preto realizácia sporného kontrolovaného zdaniteľného
plnenia vyžadovala vyššiu mieru opatrnosti zo strany žalobcu pri výbere konkrétneho obchodného partnera, a to aj s ohľadom na potrebu preukázania nárokov z toho plynúcich v zmysle zákona o DPH. Žalobca mal podľa žalovaného prijať také opatrenia, ktoré je možné od neho v rozumnej miere požadovať, aby sa uistil, že sa vyhne svojej účasti na zneužívajúcom konaní, avšak z dokazovania vyplynulo, že žalobca si dostačujúcim spôsobom nepreveril uvedených dodávateľov, či sú vôbec schopní tovar dodať, napr. či sú vôbec oprávnení obchodovať s mäsom, teda či boli registrovaní podľa § 6 zákona č. 152/1995 Z.z. o potravinách v znení neskorších predpisov a § 40 ods. 3 písm. g) zákona č. 39/2007 Z.z. o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov.
42. K odvolacej námietke žalobcu, že nemal vedomosť o existencii daňového podvodu a vlastnom zapojení v ňom, žalovaný uviedol, že správca dane obchodné správanie žalobcu a ostatných subjektov v rámci reťazového obchodu nekvalifikoval vyslovene ako podvodné konanie. Úmysel kontrolovaného daňového subjektu ako platiteľa dane podieľať sa týmito obchodmi na podvodnom konaní vo vzťahu k štátnemu rozpočtu, pokiaľ je vysoká nebezpečnosť činu subsumovaná pod príslušnú skutkovú podstatu relevantného daňového trestného činu podľa Trestného zákona, preukazujúce pre účely trestnoprávnej zodpovednosti orgány činné v trestnom konaní. Avšak túto povinnosť v súvislosti s preverovaním splnenia objektívnym právom daných podmienok na priznanie nadmerného odpočtu, s prihliadnutím na dôkazné bremeno platiteľa dane, daňové orgány nemajú. Podľa žalovaného je potrebné rozlišovať medzi jednotlivými možnosťami správania sa daňového subjektu, pri ktorých môže ísť o podvod, simuláciu alebo zneužitie práva. Pri podvode sa musí preukázať priamy úmysel, t.j. vedome sa zdaniteľný obchod v zmysle uzavretej zmluvy vôbec neuskutočnil. Pokiaľ však ide o zneužitie práva, zdaniteľný obchod sa uskutočnil, avšak vedome mal dodatočnú výhodu. Ide o umelú konštrukciu v zmysle prvej vety ustanovenia § 3 ods. 6 daňového poriadku. Odberateľ sleduje najmä minimalizáciu dane. V tomto prípade sa nevyžaduje úmysel. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-255/02 (Q.), podľa ktorého Šiestu smernicu je potrebné vykladať v tom zmysle, že bráni právu platiteľa dane na odpočet DPH zaplatenej na vstupe, ak plnenia predstavujúce základ tohto práva predstavujú zneužitie. Preukázanie zneužitia na jednej strane vyžaduje, aby predmetné plnenia napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených v príslušných ustanoveniach Šiestej smernice a vo vnútroštátnej právnej úprave preberajúcej túto smernicu viedli k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie by bolo v rozpore s cieľom sledovaným týmito ustanoveniami. Na druhej strane musí z celku objektívnych prvkov takisto vyplývať, že hlavný cieľ predmetných plnení je získať daňovú výhodu.
43. Podľa § 19 ods. 1 veta prvá zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.
44. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služieb vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
45. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľom dodané.
46. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
47. Podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
48. Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
49. Podľa § 24 ods. 3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
50. Podľa § 2 písm. d) zákona č. 152/1995 Z.z. o potravinách v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 152/1995 Z.z.“) na účely tohto zákona sa rozumie manipulovaním s potravinou váženie, meranie, plnenie, balenie, označovanie, tlačenie, ohrievanie, skladovanie, uchovávanie, doprava, ako aj vykonávanie ďalších činností, ktoré nemožno považovať za výrobu, umiestnenie na trh alebo požívanie. 51. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 152/1995 Z.z. prevádzkovatelia sú povinní na všetkých stupňoch výroby, spracúvania a distribúcie vrátane predaja na diaľku dodržiavať požiadavky upravené týmto zákonom a osobitnými predpismi.
52. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 152/1995 Z.z. každý prevádzkovateľ vrátane prevádzkovateľa predaja na diaľku, okrem prevádzkovateľov uvedených v osobitnom predpise, oznámi podľa osobitného predpisu príslušnému orgánu úradnej kontroly potravín [ § 21 ods. 1 písm. b) a d)] každú prevádzkareň podliehajúcu jeho kontrole, ktorá vykonáva činnosť na akomkoľvek stupni výroby, spracúvania a distribúcie potravín na účely registrácie. Prevádzkovateľ vrátane prevádzkovateľa predaja na diaľku, okrem prevádzkovateľov uvedených v osobitnom predpise, oznámi príslušnému orgánu úradnej kontroly potravín akúkoľvek významnú zmenu činnosti prevádzkarne alebo jej uzatvorenie.
53. Podľa § 40 ods. 1 zákona č. 39/2007 Z.z. o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon č. 39/2007 Z.z.“) prevádzkovatelia potravinárskych podnikov uvedení v odsekoch 3 a 4 sú povinní požiadať územne príslušnú regionálnu veterinárnu a potravinovú správu o registráciu každej prevádzkarne, ktorá je pod ich kontrolou.
54. Podľa § 40 ods. 3 písm. g) zákona č. 39/2007 Z.z. registrácia podľa tohto zákona a osobitných predpisov sa vyžaduje pre podnikateľov špecializovaných na obchod s potravinami, ktorí zabezpečujú sprostredkovateľské operácie a prepravné operácie s produktmi živočíšneho pôvodu medzi dodávateľmi alebo pre maloobchodné prevádzkarne.
55. Správny súd dáva do pozornosti, že vec preskúmavania rozhodnutí daňových orgánov týkajúcich sa zdaňovacieho obdobia december 2014 nebola jedinou, ktorú správny súd vo vzťahu k totožnému žalobcovi s totožným dodávaným tovarom - mrazené kuracie prsia - ako aj sčasti podobným spektrom dodávateľov riešil a ktorá sa následne stala predmetom rozhodovacej činnosti kasačného súdu (viď sp. zn. 13S/13/2017 a 13S/58/2017).
56. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 10Sžf/3/2018 zo dňa 30.07.2019, týkajúcom sa zdaňovacieho obdobia november 2014 a žalobcových dodávateľov H. trade s.r.o., X. s.r.o. a J. M. s.r.o. s predmetom fakturácie mrazené kuracie prsia, ako ťažiskový prvok svojej argumentácie pripomenul svoj skorší rozsudok vo veci sp. zn. 5Sžf/97/2010, v ktorom uviedol: „Najvyšší súd opätovne na tomto mieste poukazuje nielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 2 ods. 6 zák. č. 511/1992 Zb. oprávnené...
57. ...Súdny dvor vo svojej judikatúre taktiež konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočnosti preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH; a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Taktiež Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti im daňovom podvode, rozsudky ESD vo veciach napr. M. plc. a spol. (C-409/04), U. I. NV (C-499/10). Možno preto určiť opatrenia, ktoré možno, v tom ktorom prípade, požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom. Správca dane mal právo preveriť reálnosť dodávky odberateľovi tovaru, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté
pochybnosti. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy svedčiace o tom, že uvedený typ kontrolovaného zdaniteľného obchodu a spôsob jeho prevedenia ako i komunikácia s dodávateľom sa nijako neodlišuje od ním vykonávaných obdobných obchodov s uvedeným typom tovaru alebo jeho obchodných zvyklostí. Je na ňom, akým spôsobom preukáže komunikáciu s dodávateľom, spôsob preverovania množstva a kvality tovaru, jeho súlad s požiadavkou uvedenou v objednávke a pod.
58. V okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Už samotné zistenie skutočnosti, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, nemá personálne a materiálne možnosti na realizáciu dodávky, pohyb tovaru a finančných prostriedkov nie je odzrkadlený v jeho daňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňuje vierohodnosť tvrdení o reálnosti jeho dodávok. Takýto spôsob vedenia dokazovania žalovaným vychádza v tomto štúdiu daňového konania z toho, že na strane žalobcu v postavení daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní.“
59. Najvyšší súd Slovenskej republiky v ďalšom rozsudku v podobnej veci toho istého žalobcu (M. AB, s.r.o.), a to rozsudku sp. zn. 3Sžf/69/2017 zo dňa 21.11.2018, týkajúcom sa zdaňovacieho obdobia marec 2014 s predmetom fakturácie mrazených kuracích pŕs dodaných žalobcovi od spoločností L. L. R. s.r.o. a A.P.P.I. spol. s r.o., okrem iného uviedol, že ak dodávateľská spoločnosť A.P.P.I. spol. s r.o. obchodovala s mrazenými kuracími prsiami, bola povinná od začiatku vykonávania činnosti spojenej na akomkoľvek stupni výroby, spracovania a distribúcie potravín registrovať sa v zmysle zákona č. 152/1995 Z.z. o potravinách v znení neskorších predpisov. Ak konateľka dodávateľskej spoločnosti uviedla, že pre uvedené účely nie je registrovaná z dôvodu, že nedochádza k priamemu kontaktu s kuracím mäsom, je zrejmé, že ako štatutárny orgán spoločnosti nemala vedomosť o povinnostiach, ktoré sú spojené s obchodovaním s potravinami. Z uvedeného podľa kasačného súdu vyplýva, že v čase, keď sa uskutočnili deklarované obchodné transakcie, dodávateľská spoločnosť nebola registrovaná ako sprostredkovateľ
- podnikateľ špecializovaný na obchod s potravinami, ktorý zabezpečujú sprostredkovateľské operácie s produktmi živočíšneho pôvodu medzi dodávateľmi a tým, že si žalobca nepreveril túto skutočnosť, neriadil sa zásadou obozretnosti a opatrnosti. „Skutočnosť, že predmetom dodávok boli mrazené kuracie prsia, vyžaduje, aby reťazec dodávateľov bol transparentný a v celom reťazci boli dodržiavané aj ustanovenia zákona č. 152/1995 Z.z. o potravinách. Nedodržanie tejto transparentnosti a kogentných požiadaviek zákona o potravinách u dodávateľa daňového subjektu je významnou indíciou, ktorá spochybňuje reálnosť dodávok tovaru a tým preukaznosť samotných daňových transakcií.“ Na tomto názore zotrval Najvyšší súd Slovenskej republiky aj v rozsudku sp. zn. 3Sžfk/38/2019 zo dňa 19.11.2020, potom, ako sa opätovné rozhodnutie v tej istej veci rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne č.k. 13S/54/2018-21 zo dňa 13.02.2019 stalo predmetom kasačnej sťažnosti.
60. Z vyššie citovaných ako aj ďalších rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva najmä to, že dôkazná povinnosť v daňovom konaní zaťažuje primárne daňový subjekt (2Sžf/4/2009, 5Sžf/11/2014). Na preukázanie reálneho (nie fiktívneho) uskutočnenia zdaniteľného plnenia nie je postačujúca iba formálna existencia faktúry (8Sžf/51/2010). Je na správcovi dane, aby s poukazom na konkrétny predmet daňového konania vymedzil potrebný rozsah dokazovania (4Sžf/84/2012, 4Sžf/74/2015). Ak počas prebiehajúceho dokazovania s ohľadom na zistené objektívne skutočnosti sa niektoré tvrdenia žalobcu správcovi dane javia ako pochybné, spochybnené, resp. nedostatočne preukázané, a túto pochybnosť správca dane daňovému subjektu zrozumiteľne oznámi a riadne vecne zdôvodní, t.j. procesne korektne spochybní tvrdenia daňového subjektu (1Sžf/81/2015), je tu procesná povinnosť daňového subjektu obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie (3Sžf/26/2016). V prípade, že u obchodných partnerov kontrolovaného daňového subjektu dôjde plynutím času k zmenám spôsobujúcim dodatočnú nemožnosť preveriť u nich uskutočnenie zdaniteľných plnení (prevody obchodných podielov na zahraničné subjekty, nekontaktnosť nedostupných štatutárnych zástupcov, zánik dodávateľa zlúčením s inou spoločnosťou a jej následné zlúčenie s ďalšou spoločnosťou a pod.), nespôsobuje táto skutočnosť, aj keď nastala až po realizácii spornej transakcie, presun dôkazného bremena na správcu dane (1Sžf/4/2016).
61. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia
plnení, ktoré boli uskutočnené, t.j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 241/07-44 ). V tejto súvislosti je potrebné mať na pamäti základnú zásadu obchodného práva, ktorou je poctivý obchodný styk. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 265 Obchodného zákonníka právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom (žalobcom) sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 3 ods. 6 Daňového poriadku oprávnené. Nezodpovedá zásade zodpovedného a poctivého obchodného styku konanie podnikateľa, ktorý si riadne nepreverí svojho dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, nepreverí si, či prevzatá dodávka skutočne pochádza od zmluvného dodávateľa. Plnenia, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných podmienok, u ktorých absentuje akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom získania výhod upravených zákonom, možno považovať za zneužitie objektívneho daňového práva.
62. Správca dane má právo preverovať reálnosť dodávky tovaru alebo služby. Už samotné zistenie skutočností, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, že je nekontaktný, že nemá personálne a materiálne možnosti na realizáciu dodávky, že pohyb tovaru a finančných prostriedkov nie je odzrkadlený v jeho daňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňujú vierohodnosť o reálnosti dodávok tovaru alebo služieb. V okamihu, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme DPH je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (rozsudky z 29.04.2004, J., C-487/01 a C-7/02 Zb. s. I. 5337, bod 76, ako aj z 21.02.2006, Q., a i., C-255/02 Zb. s. I. 1609, bod 71). Daňový subjekt (žalobca) disponuje právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH, je iniciátorom odpočítania DPH, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok a ak daňový subjekt (žalobca), na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.06.2010, sp. zn. 2Sžf/4/2009 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.02.2011, sp. zn. III. ÚS/78/2011-17).
63. Súdny dvor vo svojej judikatúre konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet DPH, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH; a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Taktiež Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby sa daňový subjekt (žalobca) uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky ESD vo veciach M. plc. a spol., C-409/04, U. I. NV, C-499/10).
64. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet DPH. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, keďže to zákon neustanovuje, ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Naopak, zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet DPH uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet DPH zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie DPH z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené a tovar reálne dodaný. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet DPH teda nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným
obsahom; pre vznik nároku na odpočet DPH musí daňový subjekt (žalobca) zároveň preukázať reálne vykonanie obchodu.
65. Správny súd po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že správca dane v posudzovanom prípade zákonným spôsobom viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných spornými faktúrami, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci s tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy. Záver správcu dane a žalovaného, že z vykonaného dokazovania nebola potvrdená vierohodnosť účasti dodávateľov H. trade s.r.o. a X. s.r.o. na deklarovaných obchodoch, tak ako je uvedené na sporných faktúrach, je opodstatnený, plne súladný s ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu. Sumarizujúc závery daňových orgánov správny súd upriamuje pozornosť na nasledovné:
- správcovi dane sa nepodarilo preveriť pôvod dodávaného tovaru, resp. jeho prvého dovozcu na územie Európskej únie,
- dodávateľská spoločnosť X. s.r.o. a subdodávateľská spoločnosť R. s.r.o. nemali personálne kapacity ani materiálne vybavenie, aby mohli obchodovať vo veľkom s komoditou mrazeného mäsa, keď napr. R. Z. ako konateľ spoločnosti X. s.r.o. organizoval obchod s mrazeným mäsom z miesta svojho trvalého bydliska, nedisponujúc žiadnymi kancelárskymi, obchodnými ani prevádzkovými priestormi, nevlastniac žiadny majetok na účely výkonu podnikateľskej činnosti a bez akýchkoľvek zamestnancov,
- napriek tomu, že podľa výpovede bývalého konateľa K.. R. Q. ani spoločnosť R. s.r.o. nemala mať žiadnych zamestnancov ani splnomocneného zástupcu, zo zistení správcu dane vyplýva, že s niektorými jej dodávateľmi za uvedenú spoločnosť fakticky konala iná osoba, a to S. Q., hoci K.. R. Q. deklaroval, že všetko za spoločnosť riešil sám,
- spoločnosť R. s.r.o. bola v podstate aj bez funkčného konateľa, nakoľko, ako bolo zistené aj v rámci preverovania iných zdaňovacích období, bol konateľ od 31.07.2014 po mozgovej príhode na dlhodobej PN a nemohol plnohodnotne (aktívne) vyvíjať žiadnu činnosť,
- správcovi dane sa nepodarilo preveriť reálne uskutočnenie zdaniteľných obchodov v účtovníctve dodávateľskej spoločnosti R. s.r.o., pretože účtovníctvo nebolo predložené a spoločnosť J-ten s.r.o. následne zanikla zlúčením so spoločnosťou T. s.r.o., ktorá sa stala jej právnym nástupcom, spoločnosť T. s.r.o. neskôr zanikla zlúčením so spoločnosťou Q.. s.r.o., tá napokon zanikla zlúčením so spoločnosťou X. s.r.o., ktorá je nekontaktná,
- spoločnosť X. s.r.o. zanikla v dôsledku zlúčenia s právnym nástupcom spoločnosťou X., s.r.o., ktorá neskôr zanikla v dôsledku zlúčenia so spoločnosťou L. S., s.r.o., pričom aj tá následne zanikla zlúčením so spoločnosťou R. I. s.r.o., ktorá je nekontaktná,
- spoločnosť R. s.r.o. sa pri obchodovaní s komoditou mrazeného mäsa správala v rozpore so základným princípom podnikania, ktorým je dosahovanie zisku, keď v kontrolovanom zdaňovacom období nakupovala mrazené kuracie prsia od českých dodávateľov Y. a U. s.r.o. a J. s.r.o. a predávala ich spoločnosti H. trade s.r.o. za cenu nižšiu, ako ich kúpila, dosahujúc priemernú stratu na jednom kamióne cca 10.000,- Eur, pričom pre jej ekonomicky iracionálne správanie nebolo z vykonaných dôkazov získané žiadne prijateľné vysvetlenie,
- jednotlivé spoločnosti zapojené do reťazca, resp. ich konatelia, sa navzájom poznali obchodovali navzájom medzi sebou viacero zdaňovacích období, vo väčšine prípadov skladovali tovar v jednom sklade v Slovenskej republike, v spoločnosti Y. a.s. L., a v rovnakých skladoch v Českej republike,
- pri vzájomnom obchodovaní tovar sklad ani neopustil, jednalo sa teda o nepohyblivé dodávky, k pohybu dodávok dochádzalo len z dôvodu presunu tovaru do skladu v inom členskom štáte pri intrakomunitárnom nadobudnutí a intrakomunitárnom dodaní tovaru,
- spoločnosti Z. X. s.r.o. a A. s.r.o. ako odberatelia C. M., ktorý bol priamym odberateľom žalobcu, boli zároveň dodávateľmi spoločnosti R. s.r.o., ktorá tovar dodávala spoločnosti H. trade s.r.o.
- žalobca v rokoch 2014 až 2015 obchodoval so spoločnosťami Z. s.r.o. a A. s.r.o. aj priamo, z čoho tiež vyplýva, že vyššie uvedené spoločnosti sa navzájom poznajú a obchodujú spolu,
- zo systému spolupráce žalobcu so skladovateľom Y. a.s. L. pri naskladňovaní tovaru a z dokladov, ktoré mal správca dane k jednotlivým faktúram k dispozícii, vyplýva, že napriek tomu, že žalobca nezabezpečoval prepravu tovaru, musel mať vedomosť o pohybe naskladňovaného tovaru, o evidenčných číslach vozidiel, ktoré ho dovezú, keďže bol povinný najneskôr 24 hodín pred naskladnením tovaru elektronicky nahlasovať skladovateľovi údaje o pohybe tovarov. Z prepravných dokladov a dokladov o vyskladnení a naskladnení tovaru, ktorými disponoval dodávateľ, skladovateľ a v niektorých prípadoch aj žalobca, boli zrejmí subdodávatelia predmetného tovaru, dodávateľ z Českej republiky, nadobúdateľ v Slovenskej republike, prepravca, t.j. žalobca mohol mať vedomosť o pohybe tovaru a subdodávateľoch svojich dodávateľov.
66. Analyzujúc uvedené, možno konštatovať, že pochybnosti o reálnosti deklarovaných zdaniteľných plnení na strane správcu dane boli oprávnené a jednoznačne opodstatnené. Pohyb tovaru prebehol na niekoľkých stupňoch reťazca len formálne - papierovo, pôvod tovarov uvedených na dodávateľských faktúrach nie je známy, žiadna spoločnosť v reťazci nepoužila ani časť tovaru na konečnú spotrebu, ale tovar bol následne, viackrát za sebou v pomerne krátkom časovom rozpätí, predávaný ďalším spoločnostiam, v uvedených spoločnostiach dochádzalo k častej zmene konateľov, niektoré spoločnosti zanikli zlúčením s právnym nástupcom a následne sa stali nekontaktnými alebo boli ex offo vymazané z obchodného registra. Pre niektoré zo spoločností v reťazci platí, že nezamestnávali žiadnych zamestnancov, nevlastnili žiaden majetok a nepreukázali absolútne žiadne predpoklady pre skutočné vykonávanie podnikateľskej činnosti s potravinárskym tovarom, resp. tieto predpoklady nebolo možné overiť pre ich nekontaktnosť, resp. zánik a stým spojenú nedostupnosť účtovnej dokumentácie. Pri existencii pochybností založených na vyššie uvedených skutočnostiach a zisteniach možno ustáliť, že v posudzovanom prípade išlo o zneužitie objektívneho daňového práva a takýto výkon práva na podnikanie nepožíva právnu ochranu. S ohľadom na odôvodnené pochybnosti o reálnosti sporných obchodov vyplývajúce z viacerých vykonaných dôkazov a vzhľadom na to, že žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno, spoľahlivo nepreukázal, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje, t.j. prostredníctvom na faktúrach označených dodávateľov a nie inak, nemohol byť nárok na odpočet DPH za zdaňovacie obdobie december 2014 uznaný ako oprávnený. Z právneho hľadiska žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky pre odpočet DPH uvedené v ustanovení § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.
67. Žalobné námietky správny súd vyhodnotil ako nedôvodné. Rozhodovacou praxou kasačného súdu, ako už bolo uvedené vyššie, je ustálené, že pokiaľ správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na faktúre (k čomu v posudzovanom prípade procesne korektne došlo), musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti potrebné pre priznanie nároku na odpočet DPH. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte. Správny súd sa teda nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že žalovaný a správca dane nezákonne zaťažili žalobcu dôkazným bremenom. Rovnako sa správny súd nestotožnil s tvrdením žalobcu, že splnil svoju dôkaznú povinnosť tým, že disponuje existenciou materiálneho plnenia a tomu zodpovedajúcimi faktúrami. Naopak, okamihom, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na sporných faktúrach, musí žalobca produkovať (označiť a navrhnúť) ďalšie dôkazy na preukázanie, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Je len a len na žalobcovi, akými skutočnosťami (dôkazmi) žalobca preukáže reálnosť sporných obchodov. V zmysle daňového poriadku totiž možno na preukázanie rozhodujúcich skutočností použiť všetko, čo nie je získané v rozpore so zákonom. V posudzovanom prípade je podstatou sporu to, či predmetné obchody reálne prebehli tak ako je deklarované spornými faktúrami, teda či žalobca nadobudol tovar od dodávateľov v nich označených. V každom prípade je potrebné si uvedomiť, že je to práve žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia. Pokiaľ si túto procesnú povinnosť žalobca nesplní, nemôže mu byť nárok na odpočet DPH priznaný.
68. K žalobnej námietke, že žalobca nemá povinnosť skúmať pôvod tovaru od prvovýrobcu až ku konečnému spotrebiteľovi, a že zákon a ani relevantná judikatúra nezakotvujú povinnosť absolútnej miery opatrnosti, ale vyžaduje sa jej obvyklá miera, ktorú žalobca aj zachoval, správny súd zdôrazňuje, že poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. V posudzovanom prípade bolo preukázané, že spoločnosti zapojené v obchodnom reťazci sú nedôveryhodné. Buď išlo o spoločnosti, ktoré zanikli zlúčením s inými spoločnosťami, alebo o spoločnosti, u ktorých nebolo preukázaná registrácia v elektronickom systéme Štátnej veterinárnej a potravinovej správy alebo o spoločnosť, ktorá je zmiznutým, nekontaktným subjektom neplniacim si daňové povinnosti, alebo o spoločnosť virtuálnu, bez kancelárie, obchodných, prevádzkových a skladových priestorov, bez majetku, bez zamestnancov a bez funkčného konateľa. Za stavu, že žalobca podstúpi riziko a začne s takýmito spoločnosťami obchodovať, musí si byť vedomý toho, že pre preukázanie reálnosti dodávok od takýchto subjektov bude musieť správcovi dane predložiť
také dôkazy, ktoré reálnosť dodávok bez akýchkoľvek pochybností potvrdia. Takéto dôkazy však žalobca nepredložil.
69. Správny súd sa tiež stotožňuje s názorom daňových orgánov, že bolo povinnosťou žalobcu ako registrovaného obchodníka s mäsom požadovať od svojich dodávateľov doklady preukazujúce pôvod predmetného tovaru v zmysle príslušných predpisov. Pokiaľ by mu jeho dodávatelia doklady k potravinárskemu tovaru na jeho výzvu nepredložili, žalobca potom nepochybne minimálne mohol vedieť, že nemusí ísť o legálne dodávky a takéto dodávky nemal prevziať. Vzhľadom na špecifický druh komodity, ktorá bola predmetom faktúrami deklarovaných zdaniteľných plnení (mrazené kuracie mäso), mal žalobca dbať na dôslednej kontrole, prejavujúcej sa určením podmienok a pravidiel zabezpečujúcich sledovanie právneho a ekonomického osudu tohto predmetu obchodu. Preto realizácia sporného kontrolovaného zdaniteľného plnenia vyžadovala vyššiu mieru opatrnosti zo strany žalobcu pri výbere konkrétneho obchodného partnera, a to aj s ohľadom na potrebu preukázania nárokov z toho plynúcich v zmysle zákona o DPH. Žalobca mal podľa žalovaného prijať také opatrenia, ktoré je možné od neho v rozumnej miere požadovať, aby sa uistil, že jeho účasť v dodávateľsko-odberateľskom reťazci nebude súčasťou zneužitia objektívneho daňového práva, avšak z dokazovania aj k iným zdaňovacím obdobiam vyplynulo, že žalobca si dostačujúcim spôsobom nepreveroval svojich dodávateľov, či sú vôbec schopní tovar dodať, napr. či sú vôbec oprávnení obchodovať s mäsom, teda či boli registrovaní podľa § 6 zákona č. 152/1995 Z.z. a § 40 ods. 3 písm. g) zákona č. 39/2007 Z.z.
70. K námietke nevypočutia niektorých žalobcom navrhovaných svedkov správny súd uvádza, že priamo zo znenia námietky vyplýva nedôvodnosť dokazovania výsluchom navrhovaných osôb, keď sám žalobca konštatuje, že ide o osoby, ktoré priamo nedodávali tovar, boli však pri jeho manipulácii (nakládke a vykládke). Keďže správca dane nespochybnil existenciu tovaru, ani jeho reálne naskladnenie a následné vyskladnenie v spoločnosti Y. a.s. L., považuje aj správny súd takéto dokazovanie za nadbytočné, nespôsobilé preukázať autenticitu deklarovaných dodávateľov na sporných faktúrach.
71. Vo svetle výsledkov vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, možno konštatovať, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, resp. sa s ním stotožnil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Správny súd dospel k záveru, že v procesnom postupe správcu dane a žalovaného neboli zistené žiadne relevantné porušenia zásad daňového konania. Daňové orgány vykonali dostatočné dokazovanie vzhľadom na predmet daňového konania a prihliadli na všetky relevantné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo. Z uvedených dôvodov, zohľadniac aj vyššie citovaný právne záväzný názor kasačného súdu, správny súd dospel k záveru, že námietky uvedené v správnej žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného a preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol (§ 190 SSP).
72. Podľa § 168 veta prvá SSP žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Žalobca bol v konaní neúspešný, a preto o trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 168 SSP tak, že úspešnému žalovanému súd náhradu trov nepriznal, nakoľko žalovanému žiadne dôvodne vynaložené trovy nevznikli a žalovaný si náhradu trov konania ani neuplatnil.
73. Tento rozsudok prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia tohto rozsudku na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne.
V kasačnej sťažnosti je potrebné uviesť všeobecné náležitosti podania podľa § 57 SSP, t.j. ktorému správnemu súdu je podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj,
kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d) SSP, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.