Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11CoCsp/109/2020

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Kolesára a sudkýň JUDr. Sandry Veľkej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v právnej veci navrhovateľov: 1/ Ing. R. Č., nar. X.XX.XXXX, 2/ N. Č., nar. XX.XX.XXXX a 3/ W. Č., nar. XX.X.XXXX, všetci navrhovatelia bytom N. XX, W., proti spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a.s., so sídlom Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00 151 653, o nariadenie neodkladného opatrenia, o odvolaní navrhovateľov proti uzneseniu Okresného súdu Michalovce zo 16. decembra 2019, č. k. -26

rozhodol:

P o t v r d z u j e uznesenie.

Žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Okresný súd Michalovce (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým uznesením zamietol návrh na nariadenie neodkladného opatrenia, ktorým sa navrhovatelia domáhali uloženia povinnosti spoločnosti Slovenská sporiteľňa, a.s. (ďalej tiež len „záložný veriteľ“) zdržať sa výkonu záložného práva k nehnuteľnostiam evidovaným v katastri nehnuteľností na LV č. XXXX pre kat. úz. W. ako byt č. X v bytovom dome č. súpis. XXXX na parc. č. XXXX, na ul. N. XX v W., spoluvlastnícky podiel o veľkosti 7299/343974 k celku na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu č. súpis. XXXX a rovnaký spoluvlastnícky podiel na pozemku registra „C“ parc. č. XXXXXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 953 m2 (ďalej tiež len „nehnuteľnosti“), do času právoplatného skončenia ešte nezačatého konania, v ktorom sa navrhovatelia mienili domáhať určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru na podklade argumentácie, že v úverovej zmluve je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov (RPMN). Z návrhu vyplýva, že navrhovatelia sa ním domáhali neodkladnej úpravy pomerov vyplývajúcich z právneho vzťahu strán, založeného Zmluvou o splátkovom úvere č. 5040046735 zo dňa 10.5.2013, uzavretou medzi navrhovateľmi v 2. a 3. rade ako dlžníkmi a spoločnosťou Slovenská sporiteľňa, a.s. v hmotnoprávnom postavení veriteľa (ďalej tiež len „úverová zmluva“) a na ňu nadväzujúcou Zmluvou o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam zo dňa 10.5.2013, ktorou došlo k zabezpečeniu záväzkov z úverovej zmluvy zriadením záložného práva na nehnuteľnostiach, toho času vo vlastníctve navrhovateľky v 1. rade. Potrebnosť okamžitého zásahu navrhovatelia v návrhu odôvodnili v podstatnom tvrdením, že z úverovej sumy 35.000,- Eur zaplatili už približne 17.000,- Eur, že napriek tomu záložný veriteľ eviduje úverový záväzok vo výške približne 28.000,- Eur a argumentáciou poukazujúcou na neprimeranosť výkonu záložného práva vzhľadom na disproporciu medzi nimi tvrdenou výškou úverového záväzku a hodnotou zálohou a vyzdvihujúcou skutočnosť, že nehnuteľnosti tvoria ich obydlie, ktoré požíva v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva osobitnú ochranu. Navrhovatelia na podporu svojho návrhu poukázali tiež na to, že v roku 2018 boli navrhovatelia v 2. a 3. rade oddlžení postupom podľa štvrtej časti v znení neskorších zmien a doplnkov.

2. Podľa odôvodnenia napadnutého uznesenia, súd prvej inštancie nevyhovel tomuto návrhu na podklade záveru, že navrhovatelia neosvedčili potrebnosť bezodkladnej úpravy pomerov strán. Skonštatoval v tejto súvislosti, že „ Ani v prípade spotrebiteľa nemožno bez ďalšieho neodkladne upraviť pomery subjektov právneho vzťahu len na podklade argumentácie, celkom zrejme sledujúcej zámer vyhnúť sa plneniu inak z hľadiska práva a dobrých mravov dostatočne pravdepodobných záväzkov“. Podľa posúdenia súdu prvej inštancie „Zásah do ich (navrhovateľov) práva k nehnuteľnosti nie je realizovaný nezákonne, ale na základe nimi uzavretej zmluvy o zriadení záložného práva, pričom z návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia nevyplývajú žiadne skutočnosti spochybňujúce jej platnosť“. Vo vzťahu k argumentácii o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého uznesenia uzavrel, že z navrhovateľmi prezentovaných okolností prípadu sa dovolávanie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverovej zmluvy „javí byť len prostriedkom ochrany pred realizáciou záložného práva speňažením nehnuteľnosti na dobrovoľnej dražbe, pričom takýto postup žalovaného vyvolali žalobcovia nedodržaním podmienok zmluvy.“ Podľa jeho nazerania „...žalovaný pristúpil k realizácii záložného práva na základe zmluvy uzavretej medzi žalobcami 2/ a 3/ a žalovaným / a to postupom podľa zákona o dobrovoľných dražbách. Právnym podkladom tohto výkonu je teda samotná zmluva medzi účastníkmi konania, ako aj zákonná úprava dobrovoľnej dražby“. Súd prvej inštancie nevzhliadol potrebnosť zásahu do pomerov strán ani v skutočnosti, že navrhovatelia majú v nehnuteľnostiach obydlie. V odôvodnení napadnutého uznesenia v tejto spojitosti vysvetlil, že „Keďže žiadna právna úprava neobmedzuje možnosť zriadiť záložné právo ako zabezpečenie pohľadávky veriteľa aj nehnuteľnosťou, ktorá slúži účastníkovi takejto zmluvy na bývanie, nemožno považovať za právne významnú skutočnosť pre nariadenie neodkladného opatrenia to, že žalobcovia v uvedenom byte bývajú. Táto skutočnosť im totiž bola zrejmá už pri uzatváraní samotnej zmluvy, ktorou zabezpečovali svoje plnenie zmluvného záväzku. Realizáciou dražby bytu sa navyše nerieši otázka bývania žalobcov v ňom.“ Súd prvej inštancie zároveň skonštatoval, že „Aj keď realizáciou dražby nehnuteľnosti, ktoré slúžia ako obydlie žalobcov by prirodzene došlo k zásahu do ich doterajšieho spôsobu života, nebolo by to výsledkom postupu veriteľa, ale dôsledkom neplnenia si povinnosti žalobcov ako dlžníkov a ich neuváženého rozhodnutia o prevzatí finančného záväzku, ktorý nezodpovedá ich majetkovým a osobným pomerom. Žalobcovia si v čase vzniku záväzku dôsledne nezvážili riziká úverového vzťahu, keď sami potvrdzujú nedostatok finančných prostriedkov na úhradu dlhu, pričom je bez právneho významu z akých dôvodov sa dostali do tejto nepriaznivej situácie.“ Vyzdvihol zároveň to, že „Zabezpečenie záväzku formou zriadenia záložného práva na nehnuteľnostiach slúži práve na pokrytie rizika, keď dlžník nie je z rôznych dôvodov spôsobilý uhradiť pohľadávku spôsobom dohodnutým v zmluve“. Podľa jeho úvahy „ Aj pre prípad existencie exekučného titulu v podobe rozhodnutia súdu deklarujúceho výšku záväzku žalovaného, je ťažké uvažovať o inom spôsobe uspokojenia pohľadávky veriteľa, ktorá je vyššieho rozsahu, pokiaľ žalobcovia nedisponujú finančnými prostriedkami na jeho úhradu“. Napokon súd prvej inštancie zodpovedal tiež navrhovateľmi nastolenú otázku možnosti výkonu záložného práva po oddlžení navrhovateľov v 2. a 3. rade. Vysvetlil, že „ menuje v osobnom bankrote konkrétne nároky, ktoré aj napriek oddlženiu zostávajú veriteľovi zachované. Ide o tzv. oddlžením „nedotknuté“ pohľadávky. Medzi takéto pohľadávky patria aj zabezpečené pohľadávky (napr. záložným právom) v rozsahu, v ktorom sú kryté hodnotou napr. zálohu

- nehnuteľnosti“. Napadnutým uznesením rozhodol súd prvej inštancie tiež o trovách konania tak, že žiadnej zo strán sporu nárok na ich náhradu nepriznal. Podľa odôvodnenia napadnutého uznesenia k rozhodnutiu o trovách konania dospel prvoinštančný súd aplikáciou ust. a vyšiel pritom z toho, že navrhovatelia síce boli v konaní plne procesne neúspešní, avšak záložnému veriteľovi v konaní žiadne trovy nevznikli.

3. Proti tomuto uzneseniu podali navrhovatelia v zákonnej lehote odvolanie s návrhom aby ho odvolací súd zmenil tak, že ich návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia vyhovie. V odvolaní navrhovatelia zopakovali svoje tvrdenia uvedené už v návrhu a doplnili ich o skutočnosť, že úverom poskytnutým na základe úverovej zmluvy bol v skutočnosti refinancovaný skorší úver, poskytnutý navrhovateľom v 2. a 3. rade na základe úverovej zmluvy ešte z roku 2008. Navrhovatelia v odvolaní akcentovali, že netvrdia nezákonnosť výkonu záložného práva, naproti tomu ale na inom mieste vyslovili presvedčenie, že nezákonnými sú úverové zmluvy a že záložná zmluva, ktorá z nich vychádza, „...by bez pôvodných zmlúv nemohla existovať“. Navrhovatelia v odvolaní argumentovali neprimeranosťou výkonu záložného práva a vyzdvihli pri tom tiež fakt, že v nehnuteľnostiach bývajú. Odvolatelia v odvolaní poukázali tiež na to, že v prípade predaja nehnuteľností na dražbe je navrátenie do predchádzajúceho stavu nemožné.

4. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací ( ) prejednal odvolanie navrhovateľov ako podané včas ( ), oprávnenými osobami (§ až 361 ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ až 358 ), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. a contrario , v rozsahu vyplývajúcom z ust. , z hľadiska odvolaniami uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. C.s.p a dospel k záveru, že nie je (odvolanie) dôvodné.

5. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia, a preto v súlade s ust. konštatuje, že dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje bez akýchkoľvek výhrad za vecne správne ( ) a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie navrhovateľmi ( veta prvá ). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné tvrdenia navrhovateľov v odvolaní ( veta druhá ), odvolací súd dodáva:

6. Navrhovatelia svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. , nastolili predmetom odvolacieho prieskumu správnosť spôsobu právneho posúdenia súdom prvej inštancie otázky splnenia/nesplnenia zákonných predpokladov pre okamžitú úpravu pomerov strán, zamedzením záložnému veriteľovi vykonať záložné právo na nehnuteľnostiach. Vo všeobecnosti právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe a teda nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval, avšak právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav aplikoval, teda v skutkových okolnostiach z právnej normy vodil nesprávne závery o právach a povinnostiach strán.

7. Procesné podmienky a predpoklady nariadenia neodkladného opatrenia v civilnom sporovom konaní sú upravené v ust. § až 326 , ktoré správne použil aj súd prvej inštancie. Podľa ust. a , pred začatím konania, počas konania a po jeho skončení súd môže na návrh nariadiť neodkladné opatrenie. (3) Neodkladné opatrenie súd nariadi iba za predpokladu, ak sledovaný účel nemožno dosiahnuť zabezpečovacím opatrením. Podľa ust. , neodkladné opatrenie môže súd nariadiť, ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená. Podľa ust. , v návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia sa popri náležitostiach žaloby podľa uvedie opísanie rozhodujúcich skutočností odôvodňujúcich potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená, opísanie skutočností hodnoverne osvedčujúcich dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana a musí byť z neho zrejmé, akého neodkladného opatrenia sa navrhovateľ domáha. (2) K návrhu musí navrhovateľ pripojiť listiny, na ktoré sa odvoláva.

8. Z citovaných ustanovení zákona vyplýva, že neodkladným opatrením, bez ohľadu na to či je nariadené pred začatím konania, v jeho priebehu alebo po jeho skončení sa upravujú pomery strán, pokiaľ je to bezodkladne potrebné a/alebo existuje obava, že exekúcia bude ohrozená. Týmto predpokladom zodpovedá požiadavka osobitných náležitosti návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia, v ktorom podľa zákonného vymedzenia musí navrhovateľ opísať rozhodujúce skutočnosti, odôvodňujúce potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo obavu, že exekúcia bude ohrozená. Z povahy veci vyplýva, že zjavne neodôvodnenému alebo neexistujúcemu nároku nemožno poskytnúť ochranu prostredníctvom neodkladného opatrenia a preto v návrhu musí navrhovateľ opísať tiež skutočnosti hodnoverne osvedčujúce dôvodnosť a trvanie nároku, ktorému sa má poskytnúť ochrana. Zákonná požiadavka hodnoverného osvedčenia dôvodnosti a trvania chráneného nároku oproti potrebe (len) osvedčenia ostatných právne významných skutočností vychádza tiež z predpokladu, že dôvodnosť nároku vo veci samej je navrhovateľ spôsobilý osvedčiť jednoduchšie a hodnovernejšie ako potrebu neodkladnej úpravy pomerov alebo ohrozenie exekúcie. Z toho je možné vyvodiť, že súd nemôže nariadiť neodkladné opatrenie, ak sa mu na základe predbežného právneho posúdenia nárok vo veci samej javí ako nedôvodný. Hodnoverné osvedčenie dôvodnosti a trvania nároku predpokladá jasné určité a zrozumiteľné skutkové tvrdenia navrhovateľa, predloženie dostupných listinných dôkazov a elementárnu

právnu argumentáciu, z ktorých možno vyvodiť záver o vysokej pravdepodobnosti, že chránený nárok je dôvodný a trvá. Hodnoverné osvedčenie nároku vo veci samej musí na strane súdu viesť k záveru, že miera pravdepodobnosti vyhovenia žalobe je v danom štádiu konania vyššia, než pravdepodobnosť jej zamietnutia (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. . Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, s 1540, str. 1108). V právnej praxi pritom došlo k odmietnutiu významu len abstraktnej pravdepodobnosti vyhovenia žalobe (por. napr. uznesenie NS SR sp. zn. zo dňa 28.11.2012), čo v okolnostiach tohto prípadu znamená, že záver o miere pravdepodobnosti úspešnosti žaloby vo veci samej nemožno vyvodiť len zo spotrebiteľskej povahy hlavného veriteľsko-dlžníckeho i zabezpečovacieho právneho vzťahu strán ani z abstraktnej argumentácie smerujúcej k nastúpeniu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru.

9. Podľa názoru odvolacieho súdu navrhovatelia opisom rozhodujúcich skutočností dôvodnosť nároku, okamžitej ochrany ktorých sa domáhali, hodnoverne neosvedčili. Na základe tvrdení navrhovateľov a nimi predložených písomností možno mať za osvedčené, že navrhovatelia v 2. a 3. rade so záložným veriteľom uzavreli úverovú zmluvu a na zabezpečenie záväzkov z tohto hlavného veriteľsko-dlžníckeho vzťahu došlo na nehnuteľnostiach vo vlastníctve navrhovateľky v 1. rade k zriadeniu záložného práva. Z opisu rozhodujúcich skutočnosti však nevyplýva, aby práva a povinnosti z úverovej zmluvy boli medzi stranami sporné pred mimoriadnym zosplatnením úveru (dňa 4.7.2019) a ani neskôr až do času, kedy záložný veriteľ pristúpil k výkonu záložného práva na nehnuteľnostiach. Zároveň je v okolnostiach prípadu zrejmé, že navrhovatelia spor o právo neodvíjajú od iného, než od svojho subjektívneho presvedčenia o bezúročnosti úveru, vystavaného výlučne na nekonkrétnom odkaze na ust. Z toho je podľa názoru odvolacieho súdu evidentné, že v okolnostiach prípadu predstavuje dovolanie sa bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru účelový prostriedok ochrany pred realizáciou záložného práva, ktorý postup záložného veriteľa však nad akúkoľvek pochybnosť vyvolali vlastnou platobnou nedisciplinovanosťou navrhovatelia. Navrhovateľmi prezentované skutočnosti a nimi predložené písomnosti nenasvedčujú tomu, aby záložný veriteľ pristúpil k výkonu záložného práva v rozpore so záložnou zmluvou alebo so zákonom, ani aby došlo k porušeniu zákona v samotnom priebehu realizácie výkonu záložného práva. Odvolací súd v tejto spojitosti akcentuje, že predaj zálohu na dobrovoľnej dražbe, ku ktorému výkon záložného práva podľa oznámenia zo dňa 25.7.2019 (čl. 7) smeruje, predstavuje jeden zo zákonom určených spôsobov výkonu záložného práva ( veta prvá ), spotrebiteľské vzťahy nevynímajúc. K odvolacej argumentácii navrhovateľov, spochybňujúcej ústavnosť výkonu záložného práva záložným veriteľom, považuje za potrebné odvolací súd upriamiť pozornosť na to, že dobrovoľná dražba, bez ohľadu na to, či ňou dochádza k realizácii záložného práva zabezpečujúceho štandardné alebo spotrebiteľské záväzkové vzťahy a bez rozlíšenia, či je predmetom dražby nehnuteľnosť zabezpečujúca bytovú potrebu dlžníka alebo iná vec, je upravená samostatným zákonom ( o dobrovoľných dražbách a o doplnení o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov), postup podľa ktorého pri výkone záložného práva právny poriadok výslovne umožňuje v ust. . Táto zákonná úprava, pri ktorej je potrebné vyjsť z prezumpcie ústavnosti, predstavuje podľa odvolacieho súdu medze ústavných práv (vlastniť majetok a na rešpektovanie obydlia) predpokladané Čl. 13 SR, v intenciách ktorých zásah do práv a oprávnených záujmov napriek tomu, že sa naoko javí byť v rozpore s ústavným textom, v konečnom dôsledku protiústavný nie je. Pokiaľ ide prípadnú kolíziu výkonu záložného práva s ústavným právom navrhovateľov na rešpektovanie obydlia odvolací súd sa bez výhrad stotožňuje s argumentáciou súdu prvej inštancie a jej dovedením do dôsledkov v tejto súvislosti k odvolacím námietkam navrhovateľov naviac poznamenáva, že právo na obydlie v sebe nezahŕňa, ako sa navrhovatelia mylne domnievajú, garanciu nedotknuteľnosti vecného či obligačného práva k nehnuteľnosti, ktorá je obydlím.

10. Odvolací súd pripomína doktrínu Ústavného súdu SR ( ), v zmysle ktorej prílišný právny formalizmus a prehnané nároky na formuláciu zmluvy nemožno z ústavnoprávneho hľadiska akceptovať, lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody občana, vyplývajúcej z princípu zmluvnej voľnosti (autonómie vôle) podľa . Ústavný súd vo svojej judikatúre zároveň zdôrazňuje, že jedným zo základných princípov výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý vedie k platnosti zmluvy, pred takým výkladom, ktorý vedie k neplatnosti, ak do úvahy prichádzajú obidva výklady. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou a nie zásadou. Taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom nezakladajúcim jej neplatnosť, preto nie je ústavne konformná a je v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcimi z .

Požiadavku preferencie výkladu vedúceho k platnosti zmluvy pred výkladom zakladajúcim jej neplatnosť nemožno podľa názoru odvolacieho súdu prehliadať ani pri rozhodovaní o neodkladnom opatrení a ani len preto, že jeho navrhovateľom je spotrebiteľ. Ani v konaní o nariadení neodkladného opatrenia totiž nemožno poskytnúť ochranu zjavne pochybnému či na prvý pohľad účelovo konštruovanému právu a ani v prípade spotrebiteľa nemožno bez ďalšieho neodkladne upraviť pomery subjektov právneho vzťahu len na podklade argumentácie celkom zrejme sledujúcej zámer vyhnúť sa plneniu inak z hľadiska práva a dobrých mravov dostatočne nespochybnených záväzkov, ako správne konštatoval aj súd prvej inštancie.

11. Pokiaľ ide o navrhovateľmi naznačenú otázku súladu výkonu záložného práva s dobrými mravmi z hľadiska ekvivalentnosti hodnoty nehnuteľností k výške uspokojovanej pohľadávky, odvolací súd upriamuje pozornosť na to, že úprava kvantitatívneho vzťahu medzi nehnuteľným zálohom speňažovaným na dražbe a výškou uspokojovanej pohľadávky je obsiahnutá v ust. v znení neskorších zmien a doplnkov, v zmysle ktorého dražiť nemožno nehnuteľné veci, ak hodnota pohľadávky bez jej príslušenstva zabezpečenej záložným právom ku dňu oznámenia o začatí výkonu záložného práva neprevyšuje 2.000,- Eur. Akiste, pokiaľ zákonodarca vylúčil len dražbu nehnuteľností (nie aj hnuteľných vecí) a len v prípade ak je zabezpečená pohľadávka nižšia ako 2.000,- Eur, legislatívne tým a contrario vyjadril zásadnú dovolenosti dražby hnuteľných vecí bez ohľadu na výšku pohľadávky a dražby nehnuteľností pokiaľ pohľadávka presahuje ustanovenú hranicu. Ani to však podľa názoru odvolacieho súdu neznamená absolútnu voľnosť záložného veriteľa pri výkone záložného práva z hľadiska ekvivalentnosti pohľadávky k hodnote zálohu; i naďalej (po účinnosti citovanej úpravy) treba pozbavenie vlastníckeho práva dražbou pri výraznom nepomere medzi pohľadávkou a predmetom zálohu považovať za ústavne neakceptovateľné (por. rozhodnutie ÚS SR ) a tým nedovolené, avšak podľa posúdenia odvolacieho súdu sa o takýto prípad v prejednávanej veci so zreteľom na skutočnosti, ktoré sa stali v doterajšom priebehu konania zrejmými, nejedná. Podľa názoru odvolacieho súdu prekážkou pre výkon záložného práva ( tiež speňažením na dražbe) je výrazný nepomer medzi pohľadávkou a hodnotou zálohu vtedy, keď vzhľadom na výšku pohľadávky a pomery na strane dlžníka prichádza do úvahy iný efektívny, časovo primeraný avšak zároveň menej invazívny spôsob uspokojenia pohľadávky. Pokiaľ však takýto iný spôsob uspokojenia do úvahy neprichádza, nemožno podľa názoru odvolacieho súdu len na podklade úvahy o neprimeranosti výkon záložného práva veriteľovi odoprieť, pretože vlastnícke právo dlžníka by sa v takom prípade uprednostnilo pred vlastníctvom veriteľa, ale je potrebné trvať na tom, aby výkonu záložného práva predišiel sám dlžník, uspokojením takejto, podľa jeho názoru neekvivalentnej pohľadávky. Navrhovatelia takúto inú efektívnu a časovo primeranú eventualitu uspokojenia pohľadávky záložného veriteľa v ním deklarovanej sume (včítane úrokov) približne 28.000,- Eur netvrdili, pričom ich konštrukt že táto suma nezodpovedá skutočnosti len preto, že podľa ich ničím nepodloženej predstavy nemajú platiť úroky, je z pohľadu odvolacieho súdu jednoducho neudržateľný. Odvolací súd v okolnostiach prípadu nevzhliadol ani inú takú skutočnosť, pre ktorú by sa z právneho, hodnotového alebo morálneho hľadiska výkon záložného práva nemal uskutočniť a pre ktorú by neodkladným opatrením bolo potrebné usporiadať pomery strán inak, než ako to vyplýva z nimi v záložnej zmluve prejavenej vôle a následného správania sa.

12. Z týchto dôvodov odvolací súd potvrdil napadnuté uznesenie ako v zamietavom výroku tak aj v závislom výroku o trovách konania ( ), majúcom správny základ v plnom procesnom neúspechu záložného veriteľa v konaní pred súdom prvej inštancie.

13. Podľa ust. , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.

14. Podľa ust. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

15. V odvolacom konaní mal záložný veriteľ plný procesný úspech, a preto mu v súlade s citovaným zákonným ustanovením vzniklo právo na náhradu trov konania proti navrhovateľom, ktorí boli v odvolacom konaní neúspešní. Nakoľko však podľa obsahu spisu záložnému veriteľovi v odvolacom konaní trovy nevznikli a v okolnostiach prípadu ich vynaloženie nemožno ani rozumne predpokladať, odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania tak, že žiadnej zo strán nárok na ich náhradu nepriznal.

16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné ( ). Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( C.s.p). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.