Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/316/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudkýň JUDr. Aleny Mikovej a JUDr. Anny Slovinskej v spore žalobcu Z. I., nar. XX.X.XXXX, bytom F. XXX/XX, D. Y., zastúpeného JUDr. Slavomírom Kučmášom, advokátom, Plynárenská 1, Michalovce, proti žalovanému Mesto Veľké Kapušany, 079 01 Veľké Kapušany, zastúpenému JUDr. Mariánom Lenhardom, advokátom, Maxima Gorkého 1, Michalovce, o zaplatenie 21.600 € s príslušenstvom o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Michalovce zo dňa 9. októbra 2019 č.k. - 265

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok vo vyhovujúcom výroku a vo výroku o nároku na náhradu trov konania.

N e p r i z n á v a stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Michalovce (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom uvedeným v záhlaví uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 13.600 € s úrokom z omeškania 5% z dlžnej sumy ročne od 30.12.2017 do zaplatenia (I. výrok), zamietol žalobu v prevyšujúcej časti (II. výrok) a priznal žalobcovi proti žalovanému právo na náhradu trov konania v pomere 26% (III. výrok). 2. Rozhodol tak o nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia žiadaného v sume 21.600 € s príslušenstvom, ktoré malo vzniknúť na strane žalovaného užívaním nehnuteľností vo vlastníctve žalobcu v období od 27.9.2015 do 26.9.2017 bez právneho dôvodu a bez poskytovania finančnej náhrady. 3. Súd prvej inštancie vychádzal z nesporných skutkových tvrdení, že na nehnuteľnostiach vo vlastníctve žalobcu zapísaných na liste vlastníctva kat. územia D. Y. č. XXXX ako parcela registra E č. 451, zastavané plochy a nádvoria o výmere 155 m2, par.č. 453 zastavané plochy a nádvoria o výmere 1060 m2, LV č. XXXX parc.č. 454 zastavané plochy o výmere 1550 m2, LV č. XXXX parc.č. 455 zastavané plochy vo výmere 218 m2, par.č. 456 záhrady o výmere 257 m2 a LV č. XXXX, parc.č. 452 zastavané plochy vo výmere 476 m2, sa nachádzajú chodníky, trávnaté plochy, prístupové komunikácie, odstavné parkovacie plochy, ktoré sú užívané obyvateľmi obce - žalovaného, ktoré majú povahu verejného priestranstva, keď medzi stranami nebol sporný základ nároku žalobcu, teda jeho právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ale iba výška tohto nároku. 4. Výšku bezdôvodného obohatenia súd určil podľa záverov znaleckého posudku č. 26/2019 V.. S., súdom ustanoveného znalca, ktorého obsahom mal preukázané, že znalecký posudok V.. C. predložený žalobcom a V.. B. predložený žalovaným, bol založený na nesprávnom uplatnení porovnávacej metódy v rozpore s metodikou výpočtu všeobecnej hodnoty nájmu, pretože porovnávaný materiál sa hodnotovo líšil o viac ako 2000%, pričom optimálny je rozdiel 30%, nesprávne bola tiež aplikovaná úroková miera a daňové a vecné zaťaženie týkajúce sa nehnuteľnosti. Suma bezdôvodného obohatenia zodpovedala všeobecnej hodnote nájmu nehnuteľnosti, ktoré po právnej stránke znalec V.. S. nepovažoval za verejné

priestranstvo, ale za verejnoprospešné stavby a stavby pre občiansku vybavenosť uvádzajúc, že takto je daná lokalita vymedzená v územnom pláne obce-žalovaného, pričom o miestnych daniach a poplatku za komunálny odpad tak, že verejným priestranstvom pre účely tohto zákona sú verejné prístupné pozemky vo vlastníctve obce, pričom dané pozemky nie sú vlastníctvom obce. K uvedeným názorom znalca súd v odôvodnení poukázal na , , o obecnom zriadení, podľa ktorých ustanovení obec pri výkone svojich samosprávnych funkcií vykonáva výstavbu, údržbu a správu miestnej komunikácie, verejných priestranstiev, obecného cintorína, kultúrnych, športových a ďalších obecných zariadení. Súd konštatoval, že platná právna úprava nemá definíciu verejných priestranstiev, túto upravoval iba pre účely miestnych poplatkov a v súčasnosti Všeobecne však možno verejné priestranstvo definovať ako miesta verejne prístupné neobmedzenému počtu osôb, ktoré sa nachádzajú na území obce a ktoré sú v zmysle o obecnom zriadení v správe alebo vlastníctve obce. Pretože z vyjadrení strán, znaleckých posudkov V.. B. a V.. C., V.. S. vyplýva, že nehnuteľnosti žalobcu slúžia ako parkovacie plochy, prístupové komunikácie, zelené plochy v centrálnej zóne k objektom susediacich s predmetnými parcelami, ide o prístupové komunikácie využívané pre prístup a zásobovanie občianskych a administratívnych objektov a zeleň, súd považoval za nepochybné, že pozemky patriace žalobcovi je možné definovať ako pozemky verejne prístupné a užívané neobmedzeným počtom obyvateľov alebo návštevníkov obce-žalovaného, preto žalobcovi za ich užívanie patrí náhrada. 5. Po právnej stránke súd posudzoval nárok žalobcu podľa ustanovení o povinnosti na vydanie bezdôvodného obohatenia , , 458 ods. 1 dôvodiac ustálenou judikatúrou podľa ktorej, ak nie je v rovine občianskeho práva upravené užívanie verejného priestranstva, ktoré je na pozemkoch patriacich tretím osobám, má to za následok vznik bezdôvodného obohatenia obce plnením bez právneho dôvodu. Ak pozemok, na ktorom sa nachádza verejné priestranstvo nebol vyvlastnený a vlastník je v užívaní svojho vlastníctva týmto obmedzený, je povinný obmedzenie strpieť, avšak za odplatu. Pokiaľ na verejné priestranstvo nie je uzavretá nájomná alebo iná odplatná zmluva, za obmedzenie vlastníckeho práva patrí vlastníkovi bezdôvodné obohatenie. Vlastník teda užívanie svojho majetku vo verejnom záujme musí strpieť, ale za obmedzenie užívania svojich nehnuteľností má právo na náhradu. Sumu náhrady 13.600 € zodpovedajúcu všeobecnej obvyklej hodnote nájmu nehnuteľnosti v posudzovanom období považoval za objektívne určenú znaleckým posudkom V.. S., a nad takto stanovený rozsah žalobu zamietol ako nedôvodnú. Žalobcovi priznal tiež právo na úroky z omeškania v súlade s , vo výške 5% ročne vyplývajúcej z nariadenia vlády SR č. odo dňa 30.12.2017 nasledujúceho po preukázanej výzve žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia, za ktorú považoval doručenie žaloby žalovanému. 6. O náhrade trov konania rozhodol podľa podľa pomeru úspechu žalobcu v konaní (úspech 62,96% mínus neúspech 37,04%) a priznal mu právo na náhradu trov 26%. 7. Žalobca podal odvolanie proti výroku rozsudku o náhrade trov konania dôvodiac nesprávnym právnym posúdením veci podľa . Zastával názor, že mu patrí nárok na náhradu trov v plnom rozsahu alebo minimálne vo výške 62,96%, pretože bol úspešnou stranou v konaní, v ktorom výška plnenia závisela od úvahy súdu resp. od znaleckého posudku. Ak mu bola priznaná aj len časť nároku, nemožno ho považovať za procesne neúspešného, lebo ho nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku konania na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Žiadal, aby bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zrušené, a vec vrátená na nové rozhodnutie. 8. Žalovaný odvolaním napadol vyhovujúci výrok rozsudku a súvisiaci výrok o nároku na náhradu trov konania uplatniac odvolacie dôvody podľa a , teda že rozhodnutie súdu prvej inštancie je založené na nesprávnych skutkových zisteniach a nesprávnom právnom posúdení veci. Navrhoval rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmeniť a žalobu aj v zostávajúcej časti nároku zamietnuť a priznať mu náhradu vzniknutých trov. 9. Žalovaný svoje odvolacie námietky založil na tvrdení o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie poukazujúc na vyjadrenia znalca V.. S., ktorý sporné nehnuteľnosti nepovažoval za verejné priestranstvá. Žalovaný s odkazom na vymedzenie verejného priestranstva v , , , o obecnom zriadení v súlade s tvrdeniami znalca uviedol, že za verejné priestranstvo možno považovať verejnosti prístupné pozemky vo vlastníctve alebo v správe obce, ak spĺňajú podmienku všeobecnej verejnej prístupnosti, a ktoré obec neprenajala. Súčasne potvrdil, že sporné nehnuteľnosti sú užívané ako verejné plochy, avšak bránil sa tým, že nehnuteľnosti neužíval, ani k nim nemá vlastnícke právo, ide o pozemky zastavané, ktoré sú prístupné

každému, lebo ich vlastník nezabránil vstupu na nehnuteľnosti, nejedná sa však o pozemky dôležité pre uspokojovanie všeobecných potrieb obce, preto nemôže žalovanému vzniknúť ani povinnosť na vydanie bezdôvodného obohatenia. Za nesprávne označil aj stanovenie začiatku omeškania s úhradou peňažného dlhu podľa tvrdiac, že nebol vyzvaný na vydanie bezdôvodného obohatenia, a za takú výzvu nemožno považovať doručenie žaloby, ako to nesprávne uviedol súd prvej inštancie, ale až samotné súdne rozhodnutie, ktorým bola povinnosť uložená. Ako nesprávne hodnotil aj rozhodnutie o trovách konania dôvodiac, že súd sa nevysporiadal s existenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa , ktoré nachádzal v tom, že vzniknutú situáciu v spôsobe užívania pozemkov žalovaný nijako nezavinil, a za stavu, že nejde o verejné priestranstvá a komunikácie evidované vo vlastníctve obce, nebol dôvod na súdne konanie. 10. V odvolacom konaní sa sporové strany nevyjadrili. 11. Výrok rozsudku o zamietnutí žaloby nebol odvolaním napadnutý a nadobudol právoplatnosť. V ostatnom rozsahu Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu a žalovaného ako podané včas a oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania podľa a contrario, v rozsahu danom , , z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu a žalovaného nie je dôvodné. Rozsudok je vecne správny, z ktorých dôvodov ho odvolací súd podľa potvrdil. 12. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 3. 12. 2020 v pojednávacej miestnosti č. 202/II.posch., pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v súlade s , . 13. Podstata odvolacieho dôvodu podľa spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania, teda v prípade, ak súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne nevyšli počas konania nijak inak najavo. Môže sa jednať aj o prípad, keď súd neprihliadol na skutočnosti, ktoré boli preukázané alebo vyšli počas konania najavo inak. O nesprávne skutkové zistenie môže ísť aj v prípade, ak dôjde k logickému rozporu v hodnotení dôkazov, t.j. skutočnosti, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo vyšli v konaní najavo inak súd vyhodnotil tak, že to vyvolávalo logický rozpor. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s , alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ,193 a 205 , pričom sa jedná o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke. 14. Odvolací súd nezistil naplnenie tohto odvolacieho dôvodu a vychádzajúc z obsahu odvolania žalovaného, nemožno z neho ani vyvodiť, v čom mala spočívať nesprávnosť skutkových zistení súdu prvej inštancie. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku z hľadiska skutkových záverov nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom, alebo že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy hodnotil podľa , , t.j. každý dôkaz hodnotil jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, pričom prihliadol starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, a v hodnotení jednotlivých dôkazov nebol zistený žiaden logický rozpor. 15. K odvolaciemu dôvodu podľa odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, tzn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval.

16. Súd prvej inštancie v danom prípade skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy a vyvodil z nich správne právne závery o právach a povinnostiach sporových strán , preto nebol naplnený ani odvolací dôvod podľa . 17. Podľa ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 18. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje a dopĺňa nasledovné:

19. Skutkové zistenia súdu o charaktere a spôsobe užívania sporných nehnuteľností, na základe ktorých súd dospel k právnemu záveru o povahe nehnuteľnosti ako verejného priestranstva, za užívanie ktorého prináleží žalobcovi odplata titulom vydania bezdôvodného obohatenia, bola založená na zhodnom tvrdení sporových strán podporených obsahom znaleckých posudkov, z ktorých vyplýva, že na pozemkoch vo vlastníctve žalobcu sa nachádzajú chodníky, komunikácie a verejná zeleň. Tieto skutočnosti žalovaný nespochybnil ani v odvolaní, naopak rovnako v ňom potvrdil, že ide o verejné užívané plochy. Základ nároku žalovaný opakovane uznal aj v konaní na súde prvej inštancie, naposledy na pojednávaní 9.9.2019 pred vyhlásením rozsudku. Súd prvej inštancie preto správne prihliadol na zhodné stanoviská sporových strán o účelovom využití sporných nehnuteľností, o čom neexistovali dôvodné pochybnosti ( ). Žalovaný ani v odvolacom konaní neoznačil, ani nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by správnosť takýchto skutkových zistení spochybňovali, a v prípade, ak by tak aj učinil, nebolo by možné na jeho procesnú obranu prihliadať, pretože by išlo o neprípustné novoty v odvolacom konaní ( ). Nie sú preto opodstatnené ani výhrady žalovaného voči právnym záverom súdu, že sporné nehnuteľnosti, ktoré svojou povahou slúžia neurčitému počtu obyvateľov obce, a ktoré z tohto titulu spadajú pod správu obce-žalovaného, majú povahu verejného priestranstva, ktoré účelové určenie nie je závislé od povahy vlastníctva nehnuteľnosti (obecné, súkromné), ale od spôsobu jej prevažného využívania. Žalovaný svoju argumentáciu v odvolaní v zásade založil len na vyjadreniach znalca V.. S., neuvedomujúc si, že právny záver o povahe nehnuteľnosti a z toho plynúcich nárokoch neprináleží vykonať znalcovi, ale výlučne len súdu. Znalecký posudok je vždy len jedným z dôkazných prostriedkov, ktorý podlieha hodnoteniu súdu z hľadiska jeho argumentačnej správnosti, logickosti a presvedčivosti. Znalec je však oprávnený sa vyjadrovať len k otázkam odborného charakteru, nie však k právnemu hodnoteniu skutkových (odborných) zistení. Súd sa pritom vysporiadal aj s názorom znalca V.. S., že nejde o verené priestranstvo, práve poukazom na to, že podľa faktického stavu veci zisteného znalcom, ide o nehnuteľnosti verejne užívané. 20. Nebolo sporným, že platná právna úprava neobsahuje všeobecnú definíciu verejného priestranstva, a tento pojem bol vymedzený len na účely vyberania miestnych daní a poplatkov (), čo nie je relevantné pre podstatu tohoto sporu, ktorého základom je poskytnutie odplaty za verejné užívanie súkromných pozemkov. Na pozemkoch vo vlastníctve žalobcu sa totiž nachádzajú stavby (komunikácie), a verejná zeleň, u ktorých nebolo spochybnené, že neslúžia súkromným potrebám žalobcu, ale sú využívané širokou verejnosťou. Podľa , o obecnom zriadení, žalovaný ako obec zabezpečuje výstavbu a údržbu a vykonáva správu miestnych komunikácií, verejných priestranstiev, správu a údržbu verejnej zelene a verejného osvetlenia. Žalovaný v postavení obce je tiež vlastníkom miestnych komunikácii zriadených na pozemkoch žalobcu ( ). Súčasná právna teória i prax chápe pod pojmom verejné užívanie verejného priestranstva užívanie všeobecne prístupných materiálnych statkov vopred neobmedzeným okruhom užívateľov. Musí ísť pritom o také užívanie, ktoré zodpovedá povahe a účelu statku a ktoré nevylučuje z obdobného užívania toho istého statku iných, aj len potenciálnych užívateľov. Rozlišujú sa pritom dva druhy verejného užívania, a to užívanie všeobecné a užívanie osobitné. Oba druhy užívania majú verejnoprávnu povahu, vôľa vlastníka tu nehrá žiadnu rolu. Všeobecné užívanie nevyžaduje žiadne rozhodnutie správneho orgánu, nie je preň treba žiadne povolenie, okruh užívateľov je neobmedzený. Naproti tomu osobitné užívanie vzniká na základe správneho rozhodnutia a len pre užívateľov v tomto rozhodnutí označených. Podľa teórie sú verejné priestranstvá, ako materiálny statok, jedným z možných predmetov verejného užívania, medzi ktoré patrí najmä voda, pozemné komunikácie, krajina, les, ovzdušie, niektoré druhy energií a kmitočtové spektrum. Aj keď vlastník má teoretické právo brániť sa všeobecnému užívaniu svojho majetku, vyňatie priestorov vlastnených súkromnými subjektmi a spĺňajúcich zákonné znaky verejného priestranstva z verejnoprávneho režimu verejného priestranstva by viedlo k podstatnému sťaženiu či znemožneniu právnej regulácie spoločenských vzťahov, na ktorých má obec ako verejnoprávna korporácia verejný záujem. Tak je tomu preto, aby obec mohla plniť povinnosti, vyplývajúce pre ňu zo o obecnom zriadení. Obec pri výkone samosprávy rozhodujúca aj o využívaní verejných priestranstiev, vstupuje do súkromnoprávnych vzťahov, kde platia súkromnoprávne princípy, predovšetkým princíp rovnosti strán a ďalšie princípy občianskeho práva, vrátane princípu vydania bezdôvodného obohatenia vzniknutého užívaním cudzieho majetku. Preto ak nie je v občianskoprávnej rovine (napr. zmluvou) upravené všeobecné užívanie verejného priestranstva, zahrňujúce aj len sčasti pozemky vlastnícky patriace tretej osobe, má to za následok vznik bezdôvodného obohatenia na strane obce plnením bez právneho dôvodu ( ), pretože aj keď existuje právny dôvod užívania verejného priestranstva, nejde o titul, podľa ktorého by obci vzniklo oprávnenie, aby také plnenie zo strany tretej osoby (strpenie užívania jej majetku) bolo poskytované bezplatne. Inak by dochádzalo k neoprávnenému zásahu do vlastníckych

práv iného (Čl. 20 SR). Užívanie pozemku, vlastnícky patriaceho žalobcovi, ktorý je verejným priestranstvom, neobmedzeným okruhom užívateľov, najmä obyvateľmi obce, je užívaním žalovaného, žalovaný je preto pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaní. 21. Pretože v konaní nebolo sporným, že v rozhodnom období nehnuteľnosti žalobcu slúžili verejnoprospešným účelom, za ktorých výkon a správu zodpovedá žalovaný, a ktorý takto disponoval majetkom žalobcu prostredníctvom jeho využívania obyvateľmi obce, je povinný za toto užívanie poskytnúť odplatu. Žalovaný nespochybňoval povahu nároku na poskytnutie odplaty ako záväzku na vydanie bezdôvodného obohatenia ani výšku priznanej peňažnej odplaty. Vzhľadom na povahu plnenia prijatého bez právneho dôvodu-užívanie pozemkov, žalovaný nie je schopný vrátiť ho, preto je povinný nahradiť bezdôvodné obohatenie vo forme peňažnej náhrady ( ). Pretože účelom je tu odčerpať prostriedky bezdôvodne sa obohacujúceho, ktoré získal na úkor iného, treba výšku plnenia za užívanie cudzieho pozemku bez právneho dôvodu odvodzovať od prospechu, ktorý získal obohatený. Výšku tohto prospechu vyjadruje peňažná čiastka, ktorú by obvykle bolo nevyhnutné vynaložiť v danom mieste a čase za porovnateľné užívanie (prenajatie) veci. Pokiaľ je výška obvyklého nájomného v danom mieste a čase závislá aj na účele a spôsobe užívania, treba prihliadnuť aj na podstatu (spôsob a rozsah) faktického užívania subjektom, ktorý sa bezdôvodne obohatil. Týmito závermi sa riadil aj súd prvej inštancie vychádzajúc z obsahu znaleckého posudku V.. S., ktorý v plnej miere zohľadnil v rozhodnom čase existujúce pomery v užívaní nehnuteľností, vysporiadavajúc sa tiež s námietkami strán sporu o spôsobe stanovenia všeobecnej hodnoty nájmu. V odvolacom konaní žalovaný už nevzniesol žiadne námietky voči spôsobu určenia a výške peňažnej náhrady 13.600 €, s ktorými by sa mal vysporiadať odvolací súd. 22. Zákonu zodpovedajúce je tiež rozhodnutie súdu o čase splatnosti záväzku žalovaného, ktoré korešponduje ustálenej súdnej judikatúre. Úroky z omeškania možno žalobcovi priznať iba od toho času, keď sa dlžník dostal do omeškania ( ). Pokiaľ nie je ustanovený čas splnenia, podľa ustanovenia treba vychádzať z toho, že žalovaný ako dlžník je povinný plniť prvý deň po tom, čo ho veriteľ (žalobca) požiadal o splnenie. Ak nedošlo k výzve dlžníka už skôr, treba za kvalifikované požiadanie považovať žalobu; dňom zročnosti pohľadávky uplatnenej v žalobe však nebude deň nasledujúci po podaní žaloby na súde, ale deň po doručení tejto žaloby žalovanému (R 27/1997). Je nepochybné, že žalovaný prevzal žalobu 28.12.2017, teda splatnosť jeho záväzku nastala 29.12.2017, a odo dňa nasledujúceho 30.12.2017 sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu, preto je povinný aj na zaplatenie úrokov z omeškania, ktoré ku dňu 30.12.2017 v súlade s nariadenia vlády SR č. , predstavovali 5% ročne (základná sadzba ECB 0% zvýšená o 5-percentuálnych bodov). 23. Vecne správne je tiež rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania, pretože súd zodpovedajúco charakteru sporu aplikoval zásadu procesnej zodpovednosti strán sporu za vedenie súdneho konania podľa . V zmysle uvedeného ustanovenia ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Žalobca bol v pomere k žalovanej pohľadávke úspešný v rozsahu 62,96%, čo na strane žalovaného predstavuje úspech 37,04%. Pri zohľadnení vzájomného pomeru úspechu a neúspechu sporových strán, správne súd ustálil právo žalobcu na náhradu trov konania po zaokrúhlení na 26% (62,96% -37,04%). Z konania nevyplýva existencia žiadnych dôvodov hodných osobitného zreteľa ako sa toho dovoláva žalovaný, ani rozhodnutie v merite veci nebolo závislé na úvahe súdu, či znaleckom posudku ako to tvrdí žalobca. Predmet sporu sa dotýka riešenia otázok ochrany vlastníckeho práva osôb, ktoré so svojím majetkom nemôžu v dôsledku faktického stavu veci nakladať podľa vlastnej vôle, za ktorý stav znášajú primeranú a vyváženú zodpovednosť vždy obe strany sporu, keď vlastník veci musí strpieť existujúce obmedzenia a užívateľ (štát, obec, iný subjekt) je mu povinný poskytovať za užívanie protihodnotu. Nejedná sa o výnimočnú situáciu, či už čo do povahy sporu, či jeho ojedinelosť. Naopak ide o otázky riešené opakovane aj v súdnej praxi, ktorá ustaľuje tiež východiská na riešenie vzniknutej situácie. Je už vždy na úvahe dotknutých subjektov, akým spôsobom tieto vzájomné vzťahy medzi sebou upravia, a či sú schopné dospieť k dohode, keďže zákonná úprava nepredpokladá pre prípady akou je prejednávaná vec vydanie súdneho rozhodnutia. Rozhodnutie má iba deklaratórny charakter, a nezakladá medzi sporovými stranami žiadne nové, iné právne vzťahy. Znalecký posudok bol v prejednávanej veci jedným z dôkazných prostriedkov, no nemal však pre konanie význam nevyhnutnosti, pretože sa nevzťahoval k vyriešeniu takej otázky, ktorú by nebolo možné ustáliť aj bez odborných znalosti, dohodou sporových strán. Len samotné použitie znaleckého posudku v konaní, či využitie voľnej úvahy súdu neznamená, že rozhodnutie vo veci bolo aj v skutočnosti závislé od výsledkov znaleckého dokazovania, či úvahy súdu. Stanovenie všeobecnej hodnoty pozemkov a od toho sa odvíjajúcej hodnoty nájmu, je možné vykonať aj na základe verejne dostupných informácií o ponuke a dopyte nehnuteľností, a pokiaľ sa dotknuté subjekty rozhodnú pre objektívnosť postupu zvoliť znalecké

ohodnotenie, ide len o jeden z možných, nie však pre konanie nevyhnutných dôkazných prostriedkov. V prejednávanom spore znalecký posudok riešil nespôsobilosť strán sporu nájsť zhodu v objektívnych ukazovateľoch všeobecnej hodnoty nehnuteľnosti. Sporné otázky nevyplývali z výnimočnosti veci, ale nepodložených a nedostatočne zdôvodnených záverov súkromných znaleckých posudkov, na ktorých sporové strany trvali bez snahy o hľadanie spoločného riešenia, za čo znášajú tomu zodpovedajúcu procesnú zodpovednosť aj pri rozhodovaní o náhrade trov konania. 24. Preskúmaním postupu a rozhodnutia súdu prvej inštancie v rozsahu odvolaním napadnutom, nebola zistená existencia žiadneho z odvolacích dôvodov tvrdených sporovými stranami, rozsudok bol preto ako vecne správne potvrdený. 25. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s v spojení s . Žiadna zo sporových strán nebola v odvolacom konaní úspešná, preto žiadnej nevznikol nárok na náhradu s tým spojených trov. 26. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).