Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_20S-178-2019.pdf
PDF · 144.09 KB
Case nature
Area
Subarea
20S/178/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Foltána a sudcov JUDr. Ľubomíra Bundzela a Mgr. Moniky Kadlicovej v právnej veci žalobcu Pharma MKL, s.r.o., Nám. SNP 3, 917 01 Trnava, IČO: 31 335 349, zastúpeného spoločnosťou Advokátska kancelária Pacalaj, Palla a partneri, s.r.o., so sídlom Námestie SNP 3, 917 01 Trnava, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 102344693/2019 zo dňa 11.10.2019 takto
rozhodol:
I. Súd žalobu z a m i e t a .
II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1.
Žalobca sa v konaní domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia číslo: 102344693/2019 zo dňa 11.10.2019, ktorým žalovaný ako odvolací orgán podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. (daňový poriadok) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 100731913/2019 zo dňa 26.3.2019 o vyrubení rozdielu dane v sume 8 336 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2018 na základe neuznania odpočtu dane z dodávateľských faktúr vystavených spoločnosťou Kawell, s.r.o. (teraz Gomari, s.r.o.), IČO: 50 920 961 za dodávky reklamných služieb - roznášku letákov v rôznych mestách SR. Namietal, že napadnuté rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu veci bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, zistený skutkový stav, ktorý správny orgán vzal za základ rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, a v konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení procesného predpisu, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Poukazoval na to, že je dlhoročne pôsobiacim podnikateľským subjektom s dobrou povesťou, nemá podlžnosti voči štátnemu rozpočtu a všetky obchody a transakcie sú riadne zaúčtované. Podľa jeho názoru preukázal uskutočnenie zdaniteľných obchodov na úrovni: dodávateľ žalobcu - žalobca, pričom správca dane neuvádzal, že by zdaniteľné obchody neboli vôbec uskutočnené alebo že mali byť súčasťou podvodného konania, ale vyslovil len neodôvodnené a nepreukázané pochybnosti, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a v objektívnom zistení skutkového stavu veci. Obchody vykonával transparentne, má k dispozícii daňové doklady (najmä faktúry a platby evidované na bankovom účte) a v rámci objednania fakturovaných služieb konal s maximálnou starostlivosťou, ktorú možno od neho spravodlivo požadovať, t.j. s obchodným partnerom Kawell, s.r.o. spolupracoval viac ako dva roky, tento je riadnym platcom DPH a obchody boli realizované v rámci bežného obchodného styku sledujúc zmysel podnikateľskej činnosti.
Má zato, že v konaní preukázal objednanie služieb u svojho obchodného partnera, dodanie služieb a existenciu roznášaných reklamných letákov, ktorých distribúcia viedla k zvýšenému počtu nákupov prezentovaných výrobkov. Preukázal tiež správnosť výpočtu a riadne uplatnenie nároku na odpočítanie dane, čím vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, pričom v jeho prospech svedčí množstvo rozhodnutí, najmä rozsudky Najvyššieho súdu SR č.k.: 3Sžf 1/2011, 3Sžf/1/2010, 8Sžf/51/2015, ako aj rozsudky SD EÚ č. C-354/03, C-355/03, C-484/03, C-324/11 a C-285/11.
2.
Žalovaný a správca dane podľa žalobcu pochybili najmä nedostatočným zistením skutkového stavu veci, založením rozhodnutia iba na domnienkach a nepodložených pochybnostiach o reálnom dodaní služieb s následným nesprávnym právnym posúdením veci, neprimeraným prenesením dôkazného bremena na žalobcu a nezohľadnením právne významných rozhodnutí súdov (judikatúry) svedčiacich v jeho prospech. Už v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane poukazoval na to, že správca zjavne subjektívne vyhodnotil všetky dôkazy a že neprihliadol na skutočnosti zistené v priebehu daňového konania, ktoré preukazovali reálnosť zdaniteľných plnení, najmä na skutočnosti, že si u spoločnosti Kawell, s.r.o. objednal grafický návrh, tlač a roznos letákov, pričom tlač letákov bola zahrnutá priamo v cene ich roznosu, a preto nebol dôvod ju osobitne fakturovať, ako aj za to, že letáky fyzicky existovali a boli distribuované k potenciálnym zákazníkom daňového subjektu dodávateľom, ktorý nebol zmluvne obmedzený vo vzťahu k využitiu iných subjektov pre zabezpečenie objednávky. V tejto súvislosti žalobca poukazoval na to, že nebol vo vzťahu so subdodávateľom Techno-plast, s.r.o., preto nemôže niesť zodpovedať za jeho konanie, ani nemôže uviesť, prostredníctvom ktorých osôb bol roznos letákov realizovaný, ako aj na to, že správca dane v záujme náležitého zistenia skutkového stavu veci pri výsluchu p. Adriana Kvardu (konateľ spoločnosti Techno-plast, s.r.o.) bližšie nepreveroval jeho tvrdenia a nezisťoval, či a kedy p. A. Kvarda ako konateľ splnomocňoval iné osoby k uzatváraniu obchodných zmlúv s inými subjektmi. Hoci v rámci odvolacieho konania bolo dokazovanie vo veci doplnené zabezpečením dokumentov obchodného registra týkajúcich sa zmeny konateľa spoločnosti Techno-plast, s.r.o. p. A. Kvardu a zmeny jej sídla, ako aj vykonaním miestneho zisťovania na adrese sídla tejto spoločnosti, zabezpečením vyjadrenia K. P. a vypočutím p. Štefana Révaya, konateľa spoločnosti Kawell, s.r.o., správne orgány podľa žalobcu nevyhoveli dokazovaniu v rozsahu potrebnom pre náležité zistenie skutkového stavu veci. Správcovi dane bolo preukázané riadne zapísanie zmien v spoločnosti Techno-plast, s.r.o. do obchodného registra a skutočnosť, že vlastník nehnuteľnosti, t.j. spoločnosť Davis & Morgan, udelil súhlas spoločnosti Techno-plast, s.r.o. so zápisom jeho adresy do obchodného registra ako sídla spoločnosti Techno-plast, s.r.o., pričom skutočnosť, že podľa vyjadrení zamestnanca spoločnosti Davis & Morgan (t.j. bez toho, aby oficiálne vyjadrenie poskytol subjekt oprávnený konať za túto spoločnosť) doposiaľ nepodpísala spoločnosť Technoplast s.r.o. s nimi žiadnu zmluvu a preto nemajú žiadnu schránku a ani neboli preberané údajne žiadne úradné zásielky, nič nemení na skutočnosti, že spoločnosť Technoplast s.r.o. fungovala a funguje aj naďalej ako riadne zapísaný podnikateľský subjekt a ako taký je oprávnený vykonávať zapísanú podnikateľskú činnosť.
3.
Skutočnosti ohľadom subdodávateľa zistené iba na základe e-mailu Z. P. podľa žalobcu nepredstavujú relevantné dôkazy vyvracujúce alebo preukazujúce, že subdodávateľ (ne)vykonal roznášku reklamných letákov, ani nepotvrdili pravdivosť výpovede p. A. Kvardu, ktorý podľa jeho tvrdenia mal byť zneužitý na vykonanie zmien v obchodnom registri na základe prísľubu, že mu bude poskytnutá pôžička. Žalobca nepovažuje za rozporné vyjadrenia svedka Révaya, ktorý pri miestnom zisťovaní uviedol, že predmetom preverovaných plnení bol len roznos letákov, a na ústnom pojednávaní dňa 14.1.2019 uviedol, že súčasťou fakturovaných služieb bola aj tlač letákov. Tieto vyjadrenia nespochybňujú vierohodnosť výpovede p. Štefana Révaya, výpovede žalobcu, ani reálne dodanie služieb alebo uskutočnenia daňového podvodu, ale ich hodnotenie svedčí o dobrom a formalistickom prístupe správcu dane. Žalobca správcovi dane predložil všetky dôkazy, ktorými disponoval, pričom nepochybil, keď spôsob dodania služieb nepreveroval ani nereklamoval, nakoľko požadovaný výsledok spolupráce s dodávateľom sa dostavil a tržby za reklamné produkty mu stúpli. Vo vzťahu k dôkaznému bremenu žalobca poukazoval na právny názor Najvyššieho súdu SR prezentovaný v rozhodnutí sp.zn. 3Sžf 1/2011 a iných, s tým, že nemôže niesť zodpovednosť za riadne vedenie účtovníctva subdodávateľa. Jeho dôkazné bremeno nemožno rozširovať na skutočnosti, ku ktorým nie je povinný na základe všeobecne záväzného právneho predpisu, a pokiaľ správca
dane a žalovaný majú v tomto smere pochybnosti, nemôže sa to dotýkať práva žalobcu na odpočet DPH. S odvolaním sa aj na právny názor Európskeho súdneho dvora a jeho rozhodnutia uvádzal, že zamietnutie práva na odpočítanie dane je výnimkou z uplatnenia základnej zásady neutrality zdanenia a je povinnosťou príslušných daňových orgánov predložiť dostatočné objektívne dôkazy, na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočítanie dane je súčasťou daňového podvodu. Len ak sa preukáže, že zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení a je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, sa musí na účely smernice 2006/112 považovať za účastníka na tomto podvode, čo v danom prípade nebolo zo strany správcu dane a ani žalovaného. Žalobca zotrvávajúc v celom rozsahu na skutočnostiach uvádzaných v odvolaní voči rozhodnutiu správcu dane je toho názoru, že správca dane i žalovaný zjavne nesprávne posúdili rozloženie dôkazného bremena v daňovom konaní, keď ho neprimerane, t.j. v celom rozsahu určili žalobcovi v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku. Všeobecné dôkazné bremeno žalobcu v zmysle § 24 ods. 1 je v danom prípade modifikované právom Európskej únie, a preto správca dane a žalovaný nesprávne vychádzali iba z vnútroštátnych predpisov a vec neposúdili z hľadiska práva Európskej únie.
4.
Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k veci navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. K dôvodom vyrubenia rozdielu dane uviedol, že konateľ spoločnosti Kawell, s.r.o., p. Révay poskytol rozporné a nejasné vyjadrenia ohľadom uskutočnenia fakturovaných služieb, keď na miestnom zisťovaní konanom dňa 31.7.2018 uviedol, že predmetom preverovaných zdaniteľných obchodov bol len roznos letákov, ktorý mala zabezpečiť spoločnosť Techno - Plast, s.r.o., pričom na ústnom pojednávaní konanom dňa 14.1.2019 uviedol, že súčasťou fakturovaných služieb bol nielen roznos letákov, ale aj ich tlač, fakturované práce v plnom rozsahu mala zabezpečovať spoločnosť Techno-plast, s.r.o. Pri výpovedi konanej dňa 16.8.2019 tvrdil, že návrh letákov vytvorila spoločnosť Kawell, s.r.o., ale nevedel uviesť, v akom programe. Taktiež nevedel uviesť, s kým zdaniteľné obchody za spoločnosť Techno - Plast, s.r.o. uzatváral. Vykonanie služieb nebolo žiadnym spôsobom skontrolované ani spoločnosťou Kawell, s.r.o. a ani samotným daňovým subjektom.
5.
Konateľ spoločnosti Techno-plast, s.r.o., ktorá mala preverované zdaniteľné obchody vykonať, uviedol, že on nevie nič o spoločnosti Techno-plast, s.r.o., len niečo podpisoval. Oslovili ho nejakí ľudia v krčme, keď potreboval pôžičku, nevie, kto to bol. Na otázku správcu dane, či vykonala spoločnosť Techno-plast, s.r.o. služby uvedené na sporných faktúrach svedok uviedol, že nevie nič, na faktúre nie je jeho podpis, nevie, kto vykonal tieto služby a nevie predložiť žiadne dôkazy o uskutočnení služieb. Na základe uvedených skutočností vznikli odôvodnené pochybnosti o uskutočnení zdaniteľných obchodov v zmysle tak, ako deklaruje daňový subjekt. V preverovanom prípade nebolo preukázané reálne uskutočnenie fakturovaných zdaniteľných obchodov, deklarovaný dodávateľ len formálne potvrdil uskutočnenie zdaniteľných obchodov, nemal však základné znalosti o fakturovaných službách, o ich vykonaní, nevedel uviesť, s kým za subdodávateľa Techno-plast, s.r.o. uzatváral zdaniteľné obchody, vykonanie služieb nekontroloval. Konateľ spoločnosti Techno-plast, s.r.o. poprel vykonanie preverovaných zdaniteľných obchodov. Vykonanie služieb nebolo skontrolované spoločnosťou Kawell, s.r.o. a ani daňovým subjektom. Správca dane je povinný zisťovať pohyb tovaru v celom obchodnom reťazci a medzi všetkými obchodnými partnermi. Základné pravidlá DPH musia byť dodržané v celom obchodnom reťazci, čo znamená, že najskôr musí byť daň do štátneho rozpočtu odvedená a až potom môže dôjsť k odpočítaniu dane. V danom prípade nebolo preukázané, že zdaniteľné obchody v zmysle sporných faktúr boli poskytnuté spoločnosťou Techno-plast, s.r.o., a teda nebolo preukázané, že jej vznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 2 daňového poriadku, a preto nemohla táto povinnosť vzniknúť ani spoločnosti Kawell, s.r.o. a tým daňovému subjektu nevzniklo právo na odpočítanie dane. V danom prípade dodanie tovaru a služieb bolo potvrdené u deklarovaného dodávateľa len ústne, t.j. ide len o tvrdenie tejto skutočnosti bez predloženia relevantných dôkazov. Oba dodávateľsko-odberateľské vzťahy nevedú k ozrejmeniu celej transakcie. Z judikatúry súdov vplýva, že pri posudzovaní nároku na odpočítanie DPH musí mať skutočný stav prednosť pred stavom formálnym. Platiteľ, ktorý si uplatňuje nárok na odpočítanie dane musí preukázať existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočítanie dane boli stanovené, najmä musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchodný boli reálne uskutočnené. V danom prípade však žalobca svoje dôkazné bremeno neuniesol a bez pochybností nepreukázal, že deklarované zdaniteľné obchody podľa sporných faktúr boli uskutočnené tak, ako deklaruje.
6.
Žalovaný nesúhlasí so žalobnými námietkami, ktoré sú totožné s odvolacími námietkami žalobcu, s ktorými sa vysporiadal vo svojom rozhodnutí. Má zato, že v okamihu, keď prvostupňový orgán spochybnil dôveryhodnosť predložených dokladov, bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Takýto spôsob vedenia dokazovania vyplýva z toho, že na strane žalobcu nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, pretože žalobca ako daňový subjekt je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v daňovom priznaní (§ 24 ods. 1 daňového poriadku). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane žalobcu - daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH), a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany prvostupňového orgánu slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných žalobcom - daňovým subjektom. Ak žalobca - daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený (rozsudok NS SR sp.zn. 5Sžf/63/2011). Samotné listinné dôkazy nie sú bez ďalšieho preukázania dôkazom o tom, že určité zdaniteľné obchody boli uskutočnené, sú len tvrdením o takýchto udalostiach. Predložením faktúr je naplnená len formálna stránka na uplatnenie odpočítania dane, tieto faktúry však musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybnosti preukazuje platiteľ. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie reálne poskytnuté bolo, resp. či bolo poskytnuté v deklarovanom rozsahu a dodávateľom uvedeným na doklade. V rozsudku sp.zn. 5Sžf/97/2009 NS SR, okrem iného, poukázal nielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu, tzn. pochybnosti prvostupňového orgánu o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú oprávnené. V danom prípade zúčastneným subjektom takéto znalosti chýbajú - deklarovaný dodávateľ nevedel jednoznačne určiť, čo bolo predmetom deklarovaných zdaniteľných obchodov, svoje výpovede počas výkonu daňovej kontroly a následných konaní pozmeňoval, avšak stále mu chýbali relevantné znalosti o samotnom priebehu a vykonaní zdaniteľného obchodu, ktoré by ako skutočný dodávateľ mal mať. Pán Révay nevedel jednoznačne určiť, aké služby boli dodané, či išlo len o roznos letákov, tlač, grafický návrh, v akom programe mal byť grafický návrh vykonaný, kto skutočne vykonal roznos letákov, nevedel s kým mal konať za subdodávateľskú spoločnosť, vykonanie prác nekontroloval, hoci za ich vykonanie niesol zmluvnú a právnu zodpovednosť voči svojmu odberateľovi žalobcovi. Vykonanie služieb si neoveroval ani samotný žalobca, čo v podnikateľskej praxi nie je bežné a ani obozretné, najmä vzhľadom na značný objem financií za fakturované služby a účel samotných fakturovaných služieb (či letáky boli skutočne roznesené k cieleným adresátom). Argument žalobcu o stúpnutí tržieb je taktiež sporný z dôvodu, že z podaných daňových priznaní žalobcu na dani z príjmov právnickej osoby vyplýva, že od roku 2008 každý rok vykazuje stratu, t.j. negatívne výsledky podnikateľskej činnosti. Taktiež samotný žalobca a ani deklarovaný dodávateľ nevedeli špecifikovať množstvo letákov, ktoré mali byť vytlačené a roznesené, v akej veľkosti, kvalite, v ktorých konkrétnych miestach jednotlivých deklarovaných miest mali byť letáky roznesené, a podobne. Tieto skutočnosti nevyplývajú ani z predložených sporných faktúr a ďalších dokladov. Spoločnosť, ktorá mala údajne fakturované služby vykonať, poprela uskutočnenie deklarovaných zdaniteľných obchodov, konateľ spoločnosti je tzv. „biely kôň“, spoločnosť reálne nevykonáva podnikateľskú činnosť. Pán Kvarda, ako konateľ spoločnosti neuviedol, že by splnomocnil inú osobu na jeho zastupovanie. Práve naopak, p. Kvarda, ako štatutárny orgán spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ako stanovil NS SR vo vyššie citovanom rozsudku. Zo strany žalobcu neboli predložené žiadne vierohodné dôkazy o tom, že služby deklarované spornými faktúrami boli reálne uskutočnené, čím neuniesol svoje zákonné dôkazné bremeno )§ 24 ods. 1 daňového poriadku). K námietke, že nebolo preukázané podvodné konanie v dodávateľsko-odberateľskom reťazci a že nebolo prihliadnuté na judikatúru ESD, žalovaný uviedol, že v danom prípade právo na odpočítanie dane nebolo uznané z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok vyplývajúcich z ustanovení § 19 ods. 2 a
§§ 49-51 zákona o DPH a judikatúra ESD týkajúca sa podvodných konaní vychádza z iných skutkových okolností.
7.
Prvostupňový orgán bol podľa žalovaného povinný zisťovať pohyb tovaru v celom obchodnom reťazci a medzi všetkými obchodnými partnermi. Základné pravidlá DPH musia byť dodržané v celom obchodnom reťazci, čo znamená, že najskôr musí byť daň do štátneho rozpočtu odvedená a až potom môže dôjsť k odpočítaniu dane. V danom prípade nebolo preukázané, že zdaniteľné obchody v zmysle sporných faktúr boli poskytnuté spoločnosťou Techno - Plast, s.r.o., a teda nebolo preukázané, že jej vznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 2 daňového poriadku, a preto nemohla táto povinnosť vzniknúť ani spoločnosti Kawell, s.r.o., ktorá fakturované služby fyzicky nevykonávala, ale len v priamej dodávke prefakturovala žalobcovi, a tým žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane.
8.
V replike k vyjadreniu žalovaného žalobca zotrval na argumentácii uvedenej v žalobe. Podľa jeho názoru správne orgány pochybili a ich rozhodnutia nie sú založené a nevychádzajú z objektívne a náležite zisteného skutkového stavu v zmysle § 24 ods. 2 daňového poriadku, ale vychádzajú z neodôvodnených a nepreukázaných pochybností žalovaného (správcu dane) vo vzťahu k subdodávateľovi (tieto pochybnosti však bez ďalšieho nepreukazujú a nepreukázali, že by k zdaniteľnému obchodu nedošlo), na ktorého žalobca nemá žiadny dosah, nie je s ním v žiadnom zmluvnom vzťahu a jeho (ne)konanie, prípadné nedodržanie evidovania vlastných obchodov a nedodržanie pravidiel pre uplatnenie DPH v rámci obchodného reťazca, žalobcovi nemožno pričítať na ťarchu. Žalobca zároveň zastáva názor, že nie je možné a ani spravodlivé bez ďalších dôkazov označiť výpoveď subdodávateľa (p. Kvardu) za vierohodnú a pravdivú vo vzťahu k uskutočneniu zdaniteľného obchodu (správca dane a rovnako aj žalovaný bez ďalších dôkazov tejto výpovedi, teda „len neprevereným tvrdeniam“, nesprávne pri svojom rozhodovaní priznali relevanciu aj napriek skutočnosti, že touto výpoveďou nebolo žiadnym objektívnym spôsobom preukázané, že by k zdaniteľnému obchodu nedošlo, pričom v skutočnosti na roznášanie reklamných letákov mohli byt použité subjekty, ktoré subdodávateľ úmyselne zakrýva a cielene tak nepriznáva svoju činnosť pred správcom dane). Žalobca má za to, že predložil správcovi dane (i žalovanému) všetky potrebné vyjadrenia a vysvetlenia, a predložil všetky dostupné dôkazy preukazujúce riadne dodanie služieb, čím v daňovom konaní vyčerpal absolútne svoje dôkazné bremeno, čo žalovaný ani správca dane v konaní vôbec nezohľadnili.
9.
Súd prejednal vec za účasti oboch účastníkov konania, ktorí zotrvali na argumentácii uvedenej v ich písomných podaniach vo veci, oboznámil sa s obsahom spisového materiálu, vrátane administratívneho spisu žalovaného správneho orgánu, a dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby.
10.
Preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 11.10.2019 žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane zo dňa 26.3.2019, ktorým žalobcovi bol vyrubený rozdiel dane v sume 8 336 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2018 majúci pôvod v neuznaní odpočítania dane z dodávateľských faktúr spoločnosti Kawell, s.r.o. vystavených za dodávky reklamných služieb - roznášanie letákov v rôznych mestách SR zabezpečované subdodávateľsky prostredníctvom spoločnosti Techno - Plast, s.r.o. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný (okrem iného) uviedol, že konateľ spoločnosti Kawell, s.r.o., pán Révay poskytol rozporné a nejasné vyjadrenia ohľadom uskutočnenia fakturovaných služieb, keď na miestnom zisťovaní konanom dňa 31.7.2018 uviedol, že predmetom preverovaných zdaniteľných obchodov bol len roznos letákov, ktorý mala zabezpečiť spoločnosť Techno - Plast, s.r.o., pričom na ústnom pojednávaní konanom dňa 14.1.2019 uviedol, že súčasťou fakturovaných služieb bol nielen roznos letákov, ale aj ich tlač, fakturované práce v plnom rozsahu mala zabezpečovať spoločnosť Techno-plast, s.r.o. Pri výpovedi konanej dňa 16.8.2019 tvrdil, že návrh letákov vytvorila spoločnosť Kawell, s.r.o., ale nevedel uviesť, v akom programe. Taktiež nevedel uviesť, s kým zdaniteľné obchody za spoločnosť Techno - Plast, s.r.o. uzatváral. Vykonanie služieb nebolo žiadnym spôsobom skontrolované ani spoločnosťou Kawell, s.r.o. a ani samotným daňovým subjektom. Konateľ spoločnosti Techno-plast, s.r.o., ktorá mala preverované zdaniteľné obchody vykonať, uviedol, že on nevie nič o spoločnosti Techno - Plast, s.r.o., len niečo podpisoval. Oslovili ho nejakí ľudia k krčme, keď potreboval pôžičku, nevie, kto to bol. Na otázku správcu dane, či vykonala spoločnosť
Techno - Plast, s.r.o. služby uvedené na sporných faktúrach svedok uviedol, že nevie nič, na faktúre nie je jeho podpis, nevie, kto vykonal tieto služby a nevie predložiť žiadne dôkazy o uskutočnení služieb. Na základe uvedených skutočností vznikli odôvodnené pochybnosti o uskutočnení zdaniteľných obchodov v zmysle tak, ako deklaruje daňový subjekt. V okamihu, kedy správca dane spochybnil dôveryhodnosť predložených dokladov, bolo povinnosťou daňového subjektu preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Takýto spôsob vedenia dokazovania vyplýva z toho, že na strane daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, pretože daňový subjekt je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v daňovom priznaní (§ 24 ods. 1 daňového poriadku). Samotné listinné dôkazy nie sú bez ďalšieho preukázania dôkazom o tom, že určité zdaniteľné obchody boli uskutočnené, sú len tvrdením o takýchto udalostiach. Predložením faktúr je naplnená len formálna stránka na uplatnenie odpočítania dane, tieto faktúry však musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybnosti preukazuje platiteľ. Technicky je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie reálne poskytnuté bolo. resp. či bolo poskytnuté v deklarovanom rozsahu a dodávateľom uvedeným na doklade. V rozsudku sp.zn. 5 Sžf/97/2009, v ktorom NS SR, okrem iného, poukázal nielen na základnú zásadu obchodného práca, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú oprávnené. V danom prípade zúčastneným subjektom takéto znalosti chýbajú a uvedené nedostatky neboli odstránené. Zo strany daňového subjektu neboli predložené žiadne vierohodné dôkazy o tom, že služby deklarované spornými faktúrami boli reálne uskutočnené, čím neuniesol svoje zákonné dôkazné bremeno (§ 24 ods. 1 daňového poriadku), na základe čoho neboli splnené hmotnoprávne podmienky, ktoré sa na odpočítanie DPH viažu (§ 49 - § 51 zákona o DPH) a preto správca dane postupoval správne, keď právo na odpočítanie sane zo spornej faktúry neuznal. Námietky daňového subjektu o nezákonnom prenášaní dôkazného bremena nie sú dôvodné, pretože to bol práve daňový subjekt, ktorý neuniesol svoje zákonné dôkazné bremeno. V preverovanom prípade nebolo preukázané reálne uskutočnenie fakturovaných zdaniteľných obchodov, deklarovaný dodávateľ len formálne potvrdil uskutočnenie zdaniteľných obchodov, nemal však základné znalosti o fakturovaných službách, o ich vykonaní, nevedel uviesť, s kým za subdodávateľa Techno - Plast, s.r.o. uzatváral zdaniteľné obchody, vykonanie služieb nekontroloval. Konateľ spoločn osti Techno - Plast, s.r.o. poprel vykonanie preverovaných zdaniteľných obchodov. Vykonanie služieb nebolo skontrolované spoločnosťou Kawell, s.r.o. a ani daňovým subjektom. Správca dane je povinný zisťovať pohyb tovaru v celom obchodnom reťazci a medzi všetkými obchodnými partnermi. Základné pravidlá DPH musia byť dodržané v celom obchodnom reťazci, čo znamená, že najskôr musí byť daň do štátneho rozpočtu odvedená a až potom môže dôjsť k odpočítaniu dane. V danom prípade nebolo preukázané, že zdaniteľné obchody v zmysle sporných faktúr boli poskytnuté spoločnosťou Techno - Plast, s.r.o., a teda nebolo preukázané, že je vznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 2 daňového poriadku, a preto nemohla táto povinnosť vzniknúť ani spoločnosti Kawell, s.r.o. a tým daňovému subjektu nevzniklo právo na odpočítanie dane. V danom prípade dodanie tovaru a služieb bolo potvrdené u deklarovaného dodávateľa len ústne, t.j. ide len o tvrdenie tejto skutočnosti bez predloženia relevantných dôkazov. Oba dodávateľsko-odberateľské vzťahy nevedú k ozrejmeniu celej transakcie. Z judikatúry súdov vyplýva, že pri posudzovaní nároku na odpočítanie DPH musí mať skutočný stav prednosť pred stavom formálnym. Platiteľ, ktorý si uplatňuje nárok na odpočítanie dane musí preukázať existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočítanie dane boli stanovené, najmä musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené. V danom prípade však žalobca svoje dôkazné bremeno neuniesol a bez pochybností nepreukázal, že deklarované zdaniteľné obchody podľa sporných faktúr boli uskutočnené tak, ako deklaruje.
11.
Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. (správny súdny poriadok, SSP) správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. (daňový poriadok) pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
Podľa § 24 ods. 1 písm. a) až c) daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
Podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
12.
V danom prípade podľa zistenia súdu vo veci konajúce a rozhodujúce správne orgány vykonali dokazovanie v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotili vecne správne a v súlade s ich logickým významom, v konaní sa nedopustili procesných pochybení, ktorých následkom by mohlo byť vydanie nezákonného rozhodnutia, a v obsahu svojich rozhodnutí , v ktorých zrozumiteľne vysvetlili dôvody prijatých záverov, sa vysporiadali s celým rozsahom argumentácie žalobcu.
13.
Výsledky dokazovania aj podľa jeho vyhodnotenia súdom nemožno považovať za preukazujúce realizáciu dodávok, v súvislosti s ktorými si žalobca odpočítanie dane uplatnil, žalobcom deklarovaným spôsobom, ktorý bol zisteniami správnych orgánov spochybnený do takej miery, že odôvodňuje záver o nenaplnení zákonných podmienok úspešného uplatnenia odpočítania dane z pridanej hodnoty, pričom pokiaľ žalobca namietal nedostatočnosť zistenia skutkového stavu veci, je potrebné konštatovať, že sám neoznačil žiaden konkrétny dôkaz, ktorý by predložil alebo navrhol jeho vykonanie a ktorý by vo veci konajúcimi správnymi orgánmi vykonaný nebol.
14.
Zneužiteľnosť a zneužívanie systému dane z pridanej hodnoty odôvodňuje zvýšenie požiadaviek nielen na prácu daňových orgánov, ale aj na daňové subjekty uplatňujúce si daňové nároky, v súvislosti s ich povinnosťou preukazovať nárok nielen v rovine existencie okolností umožňujúcich záver o tom, že sa deklarované obchody mohli deklarovaným spôsobom uskutočniť, ale že sa bez pochybností deklarovaným spôsobom aj uskutočnili. V danom prípade pritom dôvodné pochybnosti daňových orgánov majúce zásadný charakter z hľadiska posudzovania reálnosti plnenia tvrdeného dodávateľa Kawell, s.r.o. vyplývajú ako zo zistení týkajúcich sa jeho tvrdeného subdodávateľa - Pharma MKL, s.r.o., ktorý je nekontaktnou spoločnosťou bez reálneho
sídla, v kontrolovanom zdaňovacom období nepodal daňové priznanie k DPH a podľa vyjadrenia konateľa spoločnosti zapísaného v obchodnom registri tento o činnosti spoločnosti nemá žiadne poznatky a funkciu konateľa ani nevykonával, tak aj z nezrovnalostí vyplývajúcich z vyjadrení konateľa spoločnosti Kawell, s.r.o. Štefana Révaya a z okolností obchodného vzťahu popísaných samotným žalobcom, z ktorých nemožno zistiť, ako bola určená cena roznášky letákov v jednotlivých mestách ( Bratislava, Dunajská Streda, Revúca, Banská Bystrica, Martin a ďalšie), ani o aký počet letákov išlo a komu boli určené.
15.
V rozpore s názorom žalobcu v prípade tvrdení Š. Révaya nejde len o upresnenie skoršieho vyjadrenia, ale o podstatný rozdiel v tvrdeniach, keď tento podľa zápisnice o miestnom zisťovaní zo dňa 31.7.2018 uviedol, že sa jednalo výlučne o roznos letákov ( čomu by inak zodpovedal obsah objednávky celoročnej roznášky reklamných letákov zo dňa 2.1.2018), podobne v čestnom prehlásení zo dňa 31.8.2018 ako činnosť spoločnosti Kawell, s.r.o pre žalobcu uviedol iba roznášku reklamných letákov, a vo výpovediach zo dňa 14.1. 2019 a 16.8.2019 už uvádzal aj vypracovanie grafického návrhu letákov a ich tlač ( svedok nevie, kde bola tlač realizovaná), ktorú mal zabezpečiť Techno - Plast, s.r.o. Neopomenuteľným je tvrdenie svedka, že nevykonával kontrolu plnenia spoločnosti Techno - Plast, s.r.o., z čoho pri zohľadnení skutočnosti, že kontrolu nevykonával ani žalobca, vyplýva, že o realizácii faktúrovaného plnenia, ktorým podľa žalobcu je tlač a roznáška reklamných letákov, nebol v konaní predložený žiaden dôkaz. Za takýto dôkaz svedčiaci o tlači a roznáške letákov vo faktúrovanom rozsahu nemôže byť predloženie jedného či dvoch kusov letákov v daňovom konaní, rovnako ako ničím nepodložené tvrdenie žalobcu, že sa roznáška letákov prejavila na jeho príjmoch za reklamovaný produkt. Aj v tejto súvislosti je spochybnenie samotnej realizácie plnenia žalovaným plne opodstatnené (žalobca v rozpore s obsahom napadnutého rozhodnutia tvrdil, že spochybneným nebolo uskutočnenie plnenia, ale iba subjekt, ktorý mal plnenie uskutočniť).
16.
Spornou otázkou medzi účastníkmi konania bolo aj posúdenie miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyplývajúcim z § 24 ods. 1 daňového poriadku, konkrétne, či nedošlo k neprimeranému prenosu dôkazného bremena na daňový subjekt. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na samotný účel daňového konania, ktorým je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Overenie oprávnenosti odpočítania dane pritom znamená objasnenie všetkých okolností, ktoré umožnia prijať závery, či podmienky boli splnené, či nárok pre nesplnenie hoci len jednej zo všetkých vyžadovaných podmienok nie je vylúčený. Nakoľko ide o hmotnoprávne podmienky, k takémuto záveru nestačí len existencia konkrétnej faktúry, hoci má všetky formálno-právne náležitosti, ale musí sa overiť, či údaje v nej uvedené naozaj dokladujú predmetnú činnosť (z odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžf/40/2015 z 28. septembra 2017).
17.
Vo vzťahu k dôkaznému bremenu je možné poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Sžf/4/2009 z 23. júna 2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011 z 23. februára 2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že : „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte
- žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený“ ( obdobne rozsudok NS SR sp. zn.9Sžfk/1/2019 zo dňa 21.4.2020).
18.
Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočňovania zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a prešla istým vývojom, ale v posledných rokoch sa jasne ustálila v závere, že na preukázanie oprávnenosti nároku na odpočet DPH nepostačuje predložiť faktúru, zmluvu a preberací protokol, ak im nesvedčia ďalšie preukázané okolnosti (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 705/2017, rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžfk/40/2017, 4 Sžfk/38/2017, 1 Sžfk/1/2017, 6 Sžfk/43/2017, 1 Sžfk/82/2016). Najvyšší súd Slovenskej republiky napríklad v rozsudku sp. zn. 5 Sžf/66/2016 z 31. mája 2018 okrem iného skonštatoval, že: „Určiť presnú hranicu, po ktorú je dôkazná povinnosť na daňovom subjekte a hranicu, od ktorej ho už dôkazné bremeno nezaťažuje, býva častokrát náročné a pomerne nejednoznačné. V zásade je však treba pripomenúť, že daňový subjekt ako podnikateľ koná vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť. Ak má teda preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu získavať dôkazy o tom, že bol uskutočnený, aby o jeho realizácii v budúcnosti nemohli vzniknúť akékoľvek pochybnosti.“ Ďalej najvyšší súd v uvedenom rozsudku skonštatoval, že: „Zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi právo na odpočítanie dane, nespočívajú len vo formálnej deklarácii, v predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia mať povahu faktu, t.j. musia nesporne preukazovať skutočnosť vo všetkých jej znakoch - v právnej skutočnosti, v objekte a v subjekte.“
19.
Podľa zákona o dani z pridanej hodnoty odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane, ktoré právo je spojené s jeho dôkaznou povinnosťou. Zákonodarca z dôvodu zabránenia zneužiteľnosti tohto práva požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet dane uplatnil, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre tieto nároky zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, tovar alebo služby reálne dodané práve osobou uvedenou na faktúre, teda, že zdaniteľné plnenie mu bolo dodané a DPH bola voči nemu uplatnená práve platiteľom DPH uvedeným na faktúre.
20.
V súvislosti s povinnosťou daňového subjektu preukázať skutočnosti vyplývajúce z predložených daňových dokladov (faktúr) je potrebné konštatovať, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu a preto má daňový subjekt ako platiteľ dane možnosť zaobstarať si dostatočný rozsah dôkazov, ktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 44 ods. 1 daňového poriadku). Inak povedané, je plne v dispozícii daňového subjektu zabezpečiť si potrebné doklady za účelom minimalizácie rizika, že mu v budúcnosti nebude z dôvodu dôkaznej núdze priznané právo na odpočítanie dane alebo oslobodenie od dane. Daňový subjekt je povinný preukazovať v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. V zmysle § 19 ods. 2 a § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH je takouto skutočnosťou aj dodanie tovaru alebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil.
21.
Možno pripustiť, že zistenia správcu dane a žalovaného čiastočne spočívajú aj v okolnostiach, identifikovaných a konštatovaných jasne a zrozumiteľne v odôvodneniach rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov, týkajúcich sa tvrdeného dodávateľa žalobcu a subdodávateľa, čo je však vzhľadom na potrebu preukazovania reálnosti dodávateľsko - odberateľských vzťahov logické a nevyhnutné.
Zistené skutočnosti v ich vzájomnej súvislosti poskytujú celkový obraz o reálnosti tvrdených plnení a bez akýchkoľvek rozumných pochybností odôvodňujú závery prijaté ako správcom dane, tak aj žalovaným, a súčasne odôvodňujú požiadavku správneho orgánu na predloženie ďalších dôkazov na preukázanie realizácie obchodov deklarovaným spôsobom. Zo strany daňových orgánov nejde o nezákonné zaťažovanie daňového subjektu dôkazným bremenom, ktoré mu neprislúcha, ale o zotrvanie na legitímnej požiadavke preukázania skutočností majúcich vplyv na správne určenie dane v zmysle § 24 ods.1 daňového poriadku daňovým subjektom, ktorý si odpočítanie dane uplatnil a ktorý pri primeranej obozretnosti mal priestor na zabezpečenie hodnoverných dôkazov súvisiacich s realizáciou deklarovaných zmluvných plnení.
22.
Je súčasne potrebné konštatovať, že v danom prípade, vzhľadom na nepreukázanie prijatia plnení od žalobcom deklarovaného dodávateľa, do úvahy neprichádzalo vedenie dokazovania na preukázanie, že daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení spojenom s daňovým únikom alebo podvodným konaním, ako to žalobca namietal s poukazom na judikatúru Súdneho dvora EU. Táto judikatúra sa týka prípadov, keď sa reálne uskutočnené a preverované transakcie daňového subjektu dostali do súvisu s podvodným konaním, z ktorého vzniká daňová strata. V takých prípadoch správca dane nesie dôkazné bremeno preukázania, že kontrolovaný daňový subjekt o spojení jeho obchodných transakcií s podvodným konaním vedel alebo mohol vedieť, prípadne, či v rámci primeranej obozretnosti prijal opatrenia, aby sa takejto situácii vyhol. O takúto situáciu však v prejednávanej veci nejde, preto je argumentácia žalobcu uvádzanou judikatúrou neopodstatnená.
23.
Podľa zistenia súdu správca dane aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov a s prihliadnutím na svoju povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal vo veci náležité dokazovanie a záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolnosti urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým dokladom, predovšetkým vo svetle kontrolných zistení a v ich vzájomných súvislostiach, absentuje reálny základ, ktorá skutočnosť má za následok nepriznanie práva na odpočítanie dane.
24.
Podľa zistenia súdu odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa všetky atribúty zákonnosti, žalovaný sa vysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami, jeho rozhodnutie obsahuje zrozumiteľné a vecne správne hodnotiace úsudky, je založené na náležite zistenom skutkovom stave veci, ktorý zodpovedá aj obsahu administratívneho spisu, pričom v daňovom konaní nedošlo k žiadnemu porušeniu ustanovení daňového poriadku, ktoré by mohlo mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.
25.
Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení zákona súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.
26.
O trovách konania rozhodol súd s prihliadnutím na skutočnosť, že v tomto konaní úspešnému žalovanému žiadne trovy uplatniteľné v zmysle § 168 SSP nevznikli.
27.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom v pomere hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozsudku na Krajský súd v Trnave. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť. Podanie kasačnej sťažnosti má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a/ SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.