Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_15Co-272-2019.pdf
PDF · 119.46 KB
Case nature
Area
Subarea
15Co/272/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členov senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, Bratislava, Pajštúnska č. 5, zastúpený spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., IČO: 36 613 843, Pajštúnska ul. č. 5, za ktorú koná Mgr. Tomáš Kušnír, proti žalovanému: S. D. , narodený dňa X.X.XXXX, trvale bytom C., I.. U. č. XX/XXXX, o zaplatenie sumy 446,91 € s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 13. marca 2018, č.k. 14 C 28/2016-105, v znení opravných uznesení zo dňa 11. októbra 2018, č.k. 14 C 28/2016-138 a zo dňa 27. júna 2019, č.k. 14 C 28/2016-145, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 13. marca 2018, č.k. 14 C 28/2016-105, v znení opravných uznesení zo dňa 11. októbra 2018, č.k. 14 C 28/2016-138 a zo dňa 27. júna 2019, č.k. 14 C 28/2016-145,
- vo výroku I., ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 200,74 € spolu s 8,75 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 9,12 € od 26.3.2013 až do zaplatenia a zo sumy 191,62 € od 26.4.2013 až do zaplatenia, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, p o t v r d z u j e ,
- vo výroku II., ktorým žalobu vo zvyšku zamietol a vo výroku III., ktorým nepriznal žalovanému nárok na náhradu trov konania z r u š u j e v tomto rozsahu mu v r a c i a vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 13.3.2018, č.k. 14 C 28/2016-105, v znení opravných uznesení zo dňa 11.10.2018, č.k. 14 C 28/2016-138 a zo dňa 27.6.2019, č.k. 14 C 28/2016-145, I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 200,74 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 9,12 € od 26.3.2013 do zaplatenia a zo sumy 191,62 € od 26.4.2013 do zaplatenia, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku; II. vo zvyšku žalobu zamietol; III. žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu dňa 3.3.2016, ktorou sa žalobca domáhal, aby mu žalovaný zaplatil sumu 446,91€ s príslušenstvom a náhradu trov konania. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že jeho právny predchodca, spoločnosť Slovak Telekom, a.s. uzavrel so žalovaným zmluvu o pripojení, na základe ktorej poskytoval žalovanému telekomunikačné služby, za ktoré žalovaný neplatil fakturované platby, čím mu vznikol voči jeho právnemu predchodcovi dlh. Svoju aktívnu legitimáciu preukázal zmluvou o postúpení pohľadávok uzatvorenou medzi spoločnosťou Slovak Telekom, a.s. ako postupcom a ním ako postupníkom zo dňa 20.11.2014 spolu s prílohou. K žalobe pripojil zmluvu o poskytovaní verejných služieb s dodatkom zo dňa 22.11.2012, zmluvu o poskytovaní verejných služieb s dodatkom zo dňa 14.11.2012, Všeobecné podmienky na poskytovanie verejnej telefónnej služby, Cenník pre poskytovanie služieb, faktúry č. XXXXXXXXXX, č. XXXXXXXXXX, č. XXXXXXXXXX, č. XXXXXXXXXX, č. XXXXXXXXXX, zmluvu o postúpení pohľadávok zo dňa 20.11.2014 s prílohami, pokus o zmier zo dňa 1.2.2016. Žalovaného vyzval na zaplatenie žalovanej sumy zo dňa
1.2.2016, ktorý na ňu nereagoval a žalovanú sumu doteraz nezaplatil. Uplatnil si zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom z titulu poskytnutých telekomunikačných služieb.
2. Súd prvej inštancie rozhodol vec bez nariadenia pojednávania, miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli i webovej stránke súdu v zákonnej lehote, sporové strany, resp. ich zástupcovia, na verejnom vyhlásení rozsudku prítomní neboli; vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise a mal preukázaný nasledovný skutkový stav. Právny predchodca žalobcu (spoločnosť Slovak Telekom, a.s.) uzavrel dňa 22.11.2012 a dňa 14.11.2012 so žalovaným zmluvu o poskytovaní verejných služieb podľa zákona č. 351/2011 Z.z. Podľa zmluvy zo dňa 22.11.2012 žalobca ako poskytovateľ telekomunikačných služieb poskytol žalovanému službu mobilný internet, koncové zariadenie Samsung P3100, na program služby DATA SIM NEOBM. Podľa uzatvorenej zmluvy zo dňa 14.11.2012 žalobca ako poskytovateľ telekomunikačných služieb poskytol žalovanému pre SIM kartu a telefónne číslo XXXXXXXXXX program Happy MIXI. Žalovaný na základe uzatvorených zmlúv využíval poskytnutie verejných služieb, a to služby mobilného internetu a hovory žalobcom, cenu za poskytnuté služby však právnemu predchodcovi žalobcu nezaplatil, tento evidoval voči žalovanému pohľadávku v celkovej výške 446,91 €. Uvedená pohľadávka vznikla neuhradením faktúr za služby poskytnuté právnym predchodcom žalobcu za zúčtovacie obdobie od 8.11.2012 do 7.12.2012 v sume 52,02 €, splatnej dňa 25.12.2012; za obdobie od 8.12.2012 do 7.1.2012 v sume 101,17 €, splatnej dňa 25.1.2013; za obdobie od 8.1.2013 do 7.2.2013 v sume 92,98 €, splatnej dňa 25.2.2013; za obdobie od 8.2.2013 do 7.3.2013 v sume 9,12 €, splatnej dňa 25.3.2013; za obdobie od 8.3.2013 do 7.4.2013 v sume 191,62 €, splatnej dňa 25.4.2013.
3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 219 ods. 3, § 297b C.s.p., § 44 ods. 1 zákona č. 311/2011 Z.z. o elektronických komunikáciách, § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 54 ods. 1, ods. 2, § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., účinný do 13.9.2013, dôvodiac čiastočným premlčaním nároku žalobcu. Uviedol, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu, spoločnosťou Slovak Telekom, a.s. a žalovaným boli uzatvorené zmluvy o poskytovaní verejných služieb, na základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytoval žalovanému telekomunikačné služby, za ktoré sa žalovaný zaviazal zaplatiť. Žalovaný porušil svoju povinnosť zaplatiť riadne a včas za poskytnuté telekomunikačné služby, keď žalobcovi nezaplatil za poskytnuté telekomunikačné služby v zmysle dohodnutých podmienok, preto žalovaného zaviazal na zaplatenie žalovanej sumy vo výške 200,74 €, ktorá predstavuje nezaplatenú faktúru č. XXXXXXXXXX na sumu 9,12 €, splatnú dňa 25.3.2013 za poskytnuté služby žalobcom a faktúru č. XXXXXXXXXX na sumu XXX,XX €, splatnú dňa XX.X.XXXX. K. žalobcom uplatnené sumy z faktúry č. XXXXXXXXXX na sumu 52,02 €, splatnej dňa 25.12.2012, faktúry č.XXXXXXXXXX na sumu 101,17 €, splatnej dňa 25.1.2013 a faktúry č. XXXXXXXXXX na sumu 92,98 €, splatnej dňa 25.2.2013, nepriznal s poukazom na ustanovenie § 5 písm. b/ zákona č. 250/2007 Z.z. z dôvodu, že uplatnené žalované sumy sú premlčané (suma 52,05 €, splatná dňa 25.12.2012, suma 101,17 €, splatná dňa 25.1.2013, suma 92,98 €, splatná dňa 25.2.2013), nakoľko žaloba v tejto časti bola podaná po trojročnej lehote (žaloba podaná až dňa 3.3.2016), pričom na premlčanie prihliadli z úradnej povinnosti v spotrebiteľských veciach. Z uvedeného dôvodu vo zvyšku žalobu zamietol ako nedôvodnú a premlčanú. Ďalej uviedol, že zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 20.11.2014, postúpila spoločnosť Slovak Telekom, a.s. svoje pohľadávky voči žalovanému žalobcovi, ktorý žalovaného listom zo dňa 1.2.2016 vyzval na úhradu svojich pohľadávok do dňa 4.2.2016, na výzvu ale nereagoval a doteraz žalovanú sumu neuhradil. Poukázal na to, že v prejednávanej veci majú prednosť ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva, vrátane ustanovení § 100 a § 101 Občianskeho zákonníka. Zmluva poskytnutí verejných služieb je jednoznačne spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a premlčanie sa posudzuje podľa Občianskeho zákonníka. Dal do pozornosti ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinné od 1.1.2008, t.j. platné v čase zmluvy, podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých stranou v spore je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka je preto potrebné považovať za „všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých stranou v spore je spotrebiteľ.“ Citované ustanovenie ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Nemožno opomenúť ani ustanovenie § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Preto pri skúmaní otázky premlčania
aplikoval občianskoprávnu úpravu premlčania, ktorá je priaznivejšia pre žalovaného ako spotrebiteľa. V konaní mal za preukázané, že žalovaný na základe zmluvy o poskytovaní verejných služieb nezaplatil za poskytnuté telekomunikačné služby za obdobie od 8.3.2013 do 7.32013 vo výške 191,62 € a za obdobie od 8.2.2013 do 7.3.2013 vo výške 9,12 €, z dôvodu ktorého ho zaviazal na zaplatenie žalovanej sumy 200,74 € s príslušenstvom. 3.2. Žalovanému uložil aj sankciu v dôsledku nesplnenia povinnosti riadne a včas v podobe úrokov z omeškania, nakoľko sa so zaplatením dostal do omeškania. Výšku úroku z omeškania určuje Občiansky zákonník v ustanovení § 517 ods. 2 kogentne odkazom na osobitný predpis. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom v čase vzniku omeškania, bola výška úrokov z omeškania 8,75 %, a preto zaviazal žalovaného na zaplatenie úrokov z omeškania jednotlivo z každej priznanej sumy vyplývajúcej z faktúry č. XXXXXXXXXXXX a č. XXXXXXXXXX, kedy sa dostal žalovaný do omeškania s platením za dodané služby žalobcom. 3.3. Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 255 ods. 2, § 262 ods. 1 C.s.p. a dôvodil tým, že žalobe v časti o zaplatenie sumy 200,74 € s príslušenstvom vyhovel a vo zvyšnej časti žalobu zamietol, pričom sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 446,91 € s príslušenstvom. Podľa výsledku konania ako celku bol hrubý úspech žalobcu v rozsahu 44,91 % (58,86 € : 463,63 € x 100) a hrubý úspech žalovaného v rozsahu 55,09 % (100 % - 44,91 %) a tým je daný prevažný čistý úspech žalovaného v rozsahu 10,18 %, t.j. 10 % (55,09 - 44,91). O náhrade trov úspešného žalovaného rozhodol v súlade s čl. 4 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Vychádzajúc zo súdneho spisu, žalovanému žiadne trovy nevznikli, preto žalovanému náhradu trov konania nepriznal, pretože sa mu javí ako nehospodárne vydávať po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej ďalšie rozhodnutie o výške trov konania, keď v uvedenom rozhodnutí by nemal aké trovy žalovanému priznať.
4. Proti tomuto rozsudku vo výroku II., ktorým súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku zamietol, podal včas odvolanie žalobca dôvodiac tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. b/, h/ C.s.p.). Poukázal na čl. 1 ods. 1, čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 8.3.2011, č.k. III. ÚS 348/06-42 s tým, že sa domnieva, že aplikáciou ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa dochádza k značnému narušeniu princípov právneho štátu, k porušeniu zákazu diskriminácie podľa čl. 12 ods. 1, ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, k porušeniu ochrany pred svojvoľným zásahom štátnej moci zakotvenej v čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, narušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 11 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. I. Dodatkového protokolu o ochrane ľudských práv a základných slobôd, i porušeniu práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania garantovanej čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Uviedol, že právna úprava platná v Slovenskej republike do 30.4.2014 umožňovala spotrebiteľom brániť sa proti pohľadávke uplatnenej po uplynutí premlčacej doby vznesením námietky premlčania. Za účelom zvýšenia ochrany spotrebiteľa prijala Národná rada Slovenskej republiky § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, v ktorom prikázala orgánom rozhodujúcim o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy (vrátane súdov) ex offo prihliadať na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo inú prekážku bez stanovenia jasných pravidiel obsiahnutých v prechodných ustanoveniach, ktoré by zabezpečili plynulý prechod z doposiaľ platného a účinného režimu právnej úpravy do ich nového režimu. Aplikáciou uvedeného ustanovenia zákona na prebiehajúce súdne konania bez ohľadu na to, za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu došlo k podaniu návrhu na začatie konania, došlo k zotretiu princípu právnej istoty, ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci a závažnému zásahu do majetkových práv veriteľa. Ústava Slovenskej republiky priznáva každému z účastníkov súdneho konania rovnaké postavenie. Odhliadnuc od skutočnosti, že možnosť zbaviť sa dlhu vznesením námietky premlčania už sama o sebe znamená zásah do majetkových práv a zásad dobrých mravov, prijatím § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa zákonodarca
zašiel ešte ďalej a uložil súdom a iným orgánom povinnosť vyhľadávať dôvody, pre ktoré by mohol nárok veriteľa zamietnuť, či pre ktoré by nemusel priznať veriteľom uplatnený nárok v plnej výške a skúmať dôkazy v tomto svetle, čím zákonodarca de facto zlegalizoval postavenie súdu ako advokáta dlžníka. Porušil tým Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami garantované právo prístupu k nestrannému súdu a narušil tiež zásadu rovnosti účastníkov konania a nestrannosti súdu, ktorá sa v civilnom procese prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd. Nedovoleným spôsobom tak zasiahol do princípov právneho štátu. Je si vedomý, že súd v čase rozhodovania vychádzal z platného a účinného zákonného ustanovenia, ale zároveň zastáva názor, že aplikovaním ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa porušil zásadu ustanovenú v čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade Ústavou Slovenskej republiky. Uvedený názor je podporený aj rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 7.2.2018, sp.zn. PL. ÚS 11/2016 o návrhu Okresného súdu Košice II. o súlade § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa s čl. 1 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého: „Ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“ Súd prvej inštancie zohľadnil neférovosť a nejustičnosť spočívajúcu v jednostrannej a automatickej pomoci spotrebiteľovi. Podľa ústavného súdu aktuálna právna úprava svojou zjednodušujúcou priamočiarosťou vykazuje asymetriu, pretože všetkých dodávateľov, veriteľov stavia akoby na stranu tých zlých a spotrebiteľov na stranu tých ublížených. Podľa ústavného súdu na ochranu zraniteľnejšieho jednotlivca - spotrebiteľa existujú miernejšie prostriedky najmä formou právnej pomoci, preto daná právna úprava nie je nevyhnutná na naplnenie tohto cieľa. Napadnuté ustanovenie vcelku prekračuje prah právnej istoty ako súčasti princípov právneho štátu i práva na súdnu ochranu a preto napadnuté ustanovenie označil za protiústavné. Vzhľadom na uvedené nie je podľa jeho názoru možné poskytovať ochranu takému postupu súdu, keď na daný prípad síce aplikoval zákonné ustanovenie, ktoré bolo v čase rozhodnutia súdu platné a účinné, avšak zároveň ide o ustanovenie, ktoré prekračuje prah právnej istoty ako súčasti princípov právneho štátu a práva na súdnu ochranu, preto bolo ústavným súdom vyhlásené za neústavné. Zároveň možno predpokladať, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu o podanom odvolaní bude rozhodnutie ústavného súdu platné, takže odvolací súd by mal na túto skutočnosť prihliadať, neposkytnúť ochranu postupu okresného súdu, ktorý aplikoval neústavné zákonné ustanovenie a mal by napadnuté rozhodnutie zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie. Ďalej uviedol, že je nepochybné, že prvoinštančný súd mal vedomosť o tom, že na Ústavnom súde Slovenskej republiky prebieha konanie o súlade ustanovenia § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa s Ústavou Slovenskej republiky, preto za takého stavu mal postupovať v zmysle ustanovenia § 162 ods. 1 C.s.p. a konanie prerušiť až do skončenia konania vedeného pred Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp.zn. PL. ÚS 11/2016. Vytkol súdu prvej inštancie, že nepostupoval v zmysle citovaného ustanovenia Civilného sporového poriadku, konanie neprerušil a na vec aplikoval ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, takže postupoval v rozpore s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, keďže po vyhlásení napadnutého rozsudku rozhodol dňa 8.2.2018 Ústavný súd Slovenskej republiky tak ako už uviedol. Tým, že prvoinštančný súd predmetné konanie neprerušil do skončenia konania vedeného na Ústavnom súde Slovenskej republiky pod sp.zn. PL. ÚS 11/2016, znemožnil mu, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Poukázal na to, že z nepráva nemôže nikdy vzniknúť právo, a preto by bolo krajne nespravodlivé, ak by bola jeho žaloba zamietnutá z dôvodu aplikácie zákonného ustanovenia, ktoré bolo Ústavným súdom Slovenskej republiky vyhlásené za protiústavné a odvolací súd by túto skutočnosť nemal prehliadnuť a nesprávnemu procesnému postupu súdu prvej inštancie spočívajúcom v neprerušení konania pri vedomosti o riešení pre konanie závažnej otázky, by nemal poskytnúť ochranu. Odvolaciemu súdu preto navrhol rozsudok prvoinštančného súdu v napadnutom výroku zmeniť a jeho žalobe vyhovieť v celom rozsahu, alebo rozhodnutie v napadnutom výroku zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril; proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 200,74 € s príslušenstvom (§ 124 ods. 1 C.s.p.), podal včas odvolanie dôvodiac tým, že je v súčasnosti bez bývania, má dlh voči zdravotnej poisťovni, ktorý sa snaží ako tak splácať. Býva na ubytovni, je otcom dvoch detí, ktorým prispieva pravidelne na živobytie. Je nemajetný, ale predmetný dlh chce uhradiť, z dôvodu ktorého požiadal o odklad alebo jeho zaplatenie v splátkach po 8,- až 10,- € mesačne, nakoľko vyššiu sumu platiť nemôže.
6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalovaný neuviedol skutočnosti, ani nepredložil dôkazy, ktoré by spochybňovali jeho nárok na zaplatenie dlžnej sumy.
7. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu k jeho odvolaniu nevyjadril.
8. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 470 ods. 1, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu možno priznať úspech a odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 9. decembra 2020; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie, v znení opravných uznesení vo výroku I., ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 200,74 € s príslušenstvom, potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa v tomto rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.
9. Pri rozhodovaní (o zaplatenie sumy 200,74 € s príslušenstvom) vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
10. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania, pri priznaní sumy 200,74 € s príslušenstvom žalobcovi, dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 220 C.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 380 ods. 2 C.s.p., takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktoré by musel odvolací súd prihliadať.
11. Odvolací súd sa stotožnil so správnym záverom prvoinštančného súdu uvedeným v odôvodnení napadnutého rozsudku o priznaní sumy 200,74 € s príslušenstvom žalobcovi titulom neuhradenia faktúry č. XXXXXXXXXX na sumu 9,12 €, splatnú dňa 25.3.2013 a č. XXXXXXXXXX na sumu 191,62 €, splatnú dňa 13.4.2013 zo strany žalovaného za poskytnuté telekomunikačné služby zo strany žalobcu, keď riadne vyhodnotil zmluvu o poskytovaní verejných služieb zo dňa 14.11.2012 a zmluvu o poskytovaní verejných služieb - služba Mobilný internet zo dňa 22.11.2012 a ich dodatky uzavreté medzi právnym predchodcom žalobcu, spoločnosťou Slovak Telekom, a.s. a žalovaným ako spotrebiteľské zmluvy. Žalovaný v odvolaní nenamietal výšku vyfakturovaných služieb uvedenými faktúrami, len poukázal na svoju nepriaznivú finančnú a bytovú situáciu, ktorú ale žiadnym spôsobom nepreukázal. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že v sporovom občianskom súdnom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana sporu, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a medzi povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazné bremeno ako procesný inštitút v sporovom občianskom súdnom konaní spočíva v zodpovednosti strany za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Ak neboli preukázané tvrdenia strany, tento dôkazné bremeno neuniesol, čoho následkom je rozhodnutie súdu vo veci samej v jeho neprospech. Okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a povinnosti označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena, ako aj nositeľa dôkazného bremena. Z právnej teórie vyplýva, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, neustanovuje žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, ktorým majú byť posúdené; tieto záležitosti preto musia byť primárne upravené vnútroštátnym právom a vnútroštátnymi súdmi. Ústava Slovenskej republiky neupravuje prípustnosť
dôkazov, ale ponecháva jej úpravu na príslušné zákony, spravidla na procesné kódexy. Takisto význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu, t.j. právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Vzhľadom k tomu, že žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ani neprodukoval dôkazy, ktoré by mohli zvrátiť výsledky doteraz vykonaného dokazovania a právneho posúdenia veci, odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia má za to, že žalovaný je povinný zaplatiť za telekomunikačné služby, ktoré mu žalobca poskytol v zmysle zmluvy o poskytovaní verejných služieb, a ktoré mu vyfakturoval za obdobie od 8.2.2013 do 7.4.2013 vyššie uvedenými faktúrami.
12. Žalobca sa voči žalovanému domáha aj zaplatenia sumy 246,17 € s príslušenstvom titulom neuhradenia faktúry č. XXXXXXXXXX vo výške 52,02 €, splatnej dňa 25.12.2012; č. XXXXXXXXXX vo výške 101, 17 €, splatnej dňa 25.1.2013 a č. XXXXXXXXXX vo výške 92,98 €, splatnej dňa 25.2.2013 za poskytnuté telekomunikačné služby v zmysle zmlúv o poskytovaní verejných služieb a ich dodatkov uzavretých medzi právnym predchodcom žalobcu, spoločnosťou Slovak Telekom, a.s. a žalovaným, tak ako je uvedené v bode 11. odôvodnenia tohto rozsudku. Súd prvej inštancie, vychádzajúc z listinných dôkazov založených v spise ustálil, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským a postupujúc podľa § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa žalobu v časti o zaplatenie sumy 246,17 € s príslušenstvom zamietol, keď z úradnej povinnosti prihliadol na premlčanie žalovaného nároku.
13. Odvolací súd poukazuje na to, že dňa 27.9.2018 bol v Zbierke zákonov, č. 98/2018 uverejnený Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, č. 271/2018 Z.z., podľa ktorého ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky stráca ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov účinnosť. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov do súladu s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, stráca po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.
14. Vzhľadom k tomu, že v čase rozhodovania odvolacieho súdu o odvolaní žalobcu, ustanovenie § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého súd prvej inštancie postupoval pri rozhodnutí vo veci samej, konštatujúc premlčanie uplatnenej pohľadávky, nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, odvolací súd sa stotožnil s odvolacou námietkou žalobcu, že prvoinštančný súd nesprávne právne posúdil otázku premlčania časti jeho nároku na zaplatenie sumy 246,17 € s príslušenstvom.
15. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým žalobu vo zvyšku zamietol, zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b/, c/ C.s.p. v spojení s § 391 ods. 1 C.s.p.). Povinnosťou súdu prvej inštancie bude s poukazom na vyššie uvedené, opätovne rozhodnúť o žalobe žalobcu v časti o zaplatenie sumy 246,17 € s príslušenstvom, rozhodnúť vec v súlade s ustanovením § 215 ods. 1, ods. 2 C.s.p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodiť záver, ktorý je nutné správne a dostatočne odôvodniť v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z ustanovenia § 220 ods. 2 C.s. p.
16. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o náhrade trov tohto konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.).
17. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).