Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_26Co-73-2023.pdf
PDF · 127.74 KB
Case nature
Area
Subarea
26Co/73/2023
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľuboslava Vanková a sudcov: Mgr. Jozef Mačej a Mgr. Matúš Staríček v právnej veci žalobcov: 1. A. B., narodená XX.X.XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, D., 2. E. B., narodený XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, D., obaja zastúpení: HARŠÁNY advokáti, s.r.o., so sídlom Hlavná 31/15, Trnava, proti žalovanému: Mgr. Ing. Pavol Korytár, správca úpadcu „Trnavské automobilové závody, štátny podnik v likvidácii, IČO 00 009 199, so sídlom Trnava“, so sídlom Sladovnícka 13, Trnava, zastúpený: Advokátska kancelária Korytár s.r.o., so sídlom Sladovnícka 13, Trnava, o určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 21C/4/2021-86 zo dňa 9. mája 2023, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol, výrokom II. žalovanému nepriznal náhradu trov konania voči žalobcom 1/ a 2/.
2. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ustanovení § 371 ods. 1, 2, § 520, § 568, § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 92 ods. 1, § 106 ods. 1, 2, § 113, čl. 4 ods. 1, čl. 17, § 251, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku.
3. Súd prvej inštancie vychádzal z skutkových zistení, že žalobcovia začali užívať byt na základe rozhodnutia MNV z 29.1.1976. Dňa 22.2.2005 uzavrel žalobca v 2. rade ako nájomca s TAZ, a.s., v likvidácii, Coburgova 84, Trnava ako prenajímateľom zmluvu o nájme bytu. Žalobcovia sú manželmi. Rozhodnutím tamojšieho súdu sp. zn. 44 Cbi/6/2007 bolo určené, že vlastníkom a správcom bytu nebola spoločnosť TAZ a.s. v likvidácii ale Trnavské automobilové závody, štátny podnik, na majetok ktorého vyhlásil Okresný súd Trnava uznesením č. k. 25K/2/2007 konkurz a následne uznesením zo dňa 12.12.2007 rozhodol o výmene správcu konkurznej podstaty tak, že za nového správcu bol ustanovený žalovaný. Následné spory medzi správcami konkurznej podstaty spoločností TAZ a.s. v likvidácii a Trnavské automobilové závody š.p. v likvidácii o zápise, resp. vylúčení veci (aj bytu) z konkurznej podstaty, boli ukončené v spojitosti s uznesením Ústavného súdu SR č. II. ÚS 312/2010 zo dňa 1.7.2010. Po ukončení sporov medzi správcami konkurznej podstaty TAZ a.s. v likvidácii a Trnavské automobilové závody š.p. v likvidácii žalovaný v procesnom postavení žalobcu podal na tamojší súd žalobu o vypratanie bytu voči žalobcom. Žalovaný v uvedenom konaní o vypratanie bytu vedenom na tamojšom súde pod sp. zn 26C/59/2011 pôvodne tvrdil, že žalobcovia užívajú byt bez právneho dôvodu, nakoľko zmluvu o nájme bytu považoval za absolútne neplatnú. Z odôvodnenia právoplatného rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 26C/59/2011-329 zo dňa 13.6.2019 str. 16 bod 48. je nesporné, že nájomná zmluva k predmetnému bytu bola uzavretá konkludentne a v súčasnosti trvá. Z rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 24Co/174/2019-363 zo dňa 18.12.2019 vyplýva (ods. 23), že súd vzhľadom na vyššie uvedené má za to, že medzi žalobcom a žalovanými v 1. a 2. rade došlo k uzavretiu nájomnej zmluvy
k predmetnému bytu konkludentne, najneskôr dňom, kedy medzi účastníkmi konania bola obhliadkou predmetného bytu (zápisnica o obhliadke bytu z 11.3.2010, čo potvrdil žalobca vo výpovedi z nájmu bytu) vyriešená jedna z podstatných náležitostí nájomnej zmluvy, a to označenie bytu, rozsahu jeho užívania, keď ďalšia podstatná náležitosť nájomnej zmluvy výška nájomného a preddavkov na úhrady za plnenia poskytované s užívaním bytu bola medzi účastníkmi konania vyriešená skôr, a to ich platením na základe výzvy žalobcu na jeho účty vo výške akceptovanej dlhodobo oboma účastníkmi nájomnej zmluvy. Žalobcovia od obhliadky bytu z 11.3.2010, najneskôr však od podania žaloby o vypratanie, t. j. od roku 2011, mali vedomosť o tom, kto je vlastníkom bytu a teda aj správcom konkurznej podstaty vlastníka a zároveň to, že nájomná zmluva bola uzavretá konkludentne, čo bolo v konaní nesporné. Z evidenčného listu vystaveného dňa 18.11.2007 JUDr. Dušanom Pohovejom, správcom konkurznej podstaty TAZ, a.s. v likvidácii vyplynulo, že od 1.9.2007 je nájomné vo výške 2.463,-Sk. Z výpisov z účtu žalovaného za obdobie od 1.4.2010 až 31.10.2010 vyplynulo, že žalobcovia na účet žalovaného uhrádzali mesačne nájomné v sume 71,76 eur, platbu označili ako nájomné. Žalovaný v roku 2016 vyzval žalobcov na poskytnutie súčinnosti predložením dokladov pre účely úhrady nájomného a žalobcovia listom zo dňa 28.10.2016 oznámili žalovanému všetky požadované údaje. Žalobcovia listom zo dňa 18.2.2020 požiadali žalovaného o oznámenie výšky dlžného nájomného a čísla účtu, na ktorý dlžné nájomné uhradia, žalovaný im neodpovedal. Listom zo dňa 26.10.2020 dal žalovaný žalobcom výpoveď z nájmu bytu pre nezaplatenie nájomného za obdobie 1.1.2015 - 1.10.2020 vo výške 5.641,44 eur. Výška nájomného predstavuje sumu 81,76 eur, počet nezaplatených nájmov je 69 mesiacov. Žalobkyňa v 1. rade výpoveď prevzala dňa 27.10.2020. Výpoveď z nájmu bytu nebola doručená žalobcovi v 2. rade dňa 28.10.2020, predmetnú zásielku miesto neho prevzal syn E. B.. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní dňa 4.4.2023 doručil právnemu zástupcovi žalobcov výpoveď z nájmu bytu zo dňa 26.10.2020. Právny zástupca žalobcov odmietol výpoveď z nájmu bytu prevziať. Z plnomocenstva udeleného žalobcom v 2. rade právnemu zástupcovi dňa 11.1.2021 vyplýva, že žalobca v 2. rade právneho zástupcu splnomocnil na podanie žaloby vo veci neplatnosti výpovede z nájmu bytu, na zastupovanie v súdnom konaní, aby prijímal doručované písomnosti, atď., to všetko i vtedy, keď je potrebné osobitné splnomocnenie, pričom toto splnomocnenie dáva žaloba v 2. rade i v rozsahu práv a povinností podľa CSP, CMP, Občianskeho zákonníka atď.
4. Vecne argumentoval súd prvej inštancie tým, že žalobcovia sa žalobou domáhajú určenia neplatnosti výpovede z nájmu bytu, teda určenia právnej skutočnosti podľa § 137 písm. d) Civilného sporového poriadku, pričom osobitným predpisom v danom prípade je § 711 ods. 6 Občianskeho zákonníka. Žalovaný dal žalobcom výpoveď z nájmu bytu pre nezaplatenie nájomného za dlhší čas ako tri mesiace podľa § 711 ods. 1 písm. d) Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že právny zástupca žalobcu v 2. rade bol oprávnený prijať žalovaným doručenú výpoveď z nájmu bytu na základe udeleného plnomocenstva udeleného dňa 11.1.2021 a táto bola dňa 4.4.2023 doručená právnemu zástupcovi žalobcu v 2. rade priamo na pojednávaní. Právny zástupca žalobcov bol splnomocnený na zastupovanie žalobcov pri procesnoprávnych úkonoch, ako aj na hmotnoprávne úkony. Odmietnutie jej prijatia právnym zástupcom žalobcu v 2. rade malo v zmysle § 113 Civilného sporového poriadku za následok, že písomnosť sa považuje za doručenú dňom, keď prijatie písomnosti bolo odopreté. Žalobcovia sa žalobou domáhali určenia neplatnosti výpovede z nájmu bytu aj z dôvodu, že plnenie záväzku žalobcov voči žalovanému sa stalo nemožným, lebo žalovaný im neposkytol súčinnosť a žalobcovia nevedeli kam a v akej výške majú platiť nájomné. Vzhľadom na to, že nájomné v danom prípade predstavovalo peňažné plnenie, jeho nemožnosť je vylúčená a tvrdenie žalobcov o nemožnosti plnenia tak bolo nedôvodné. Pokiaľ nájomná zmluva k predmetnému bytu bola uzavretá konkludentne, boli dojednané jej podstatné náležitosti, medzi ktoré patrí aj výška nájomného a výška úhrady za plnenia spojené s užívaním bytu alebo spôsob ich výpočtu. Súd prvej inštancie preto nepovažoval za preukázané, že žalobcovia nemali vedomosť o tom, kto je vlastníkom bytu, že nepoznali výšku nájomného, ani číslo účtu žalovaného. Preto aj bez poskytnutia ďalšej súčinnosti zo strany žalovaného mohli žalobcovia plniť svoj záväzok platiť nájomné, a to aspoň v poslednej im známej výške, inak s poukazom na § 671 ods. 2 Občianskeho zákonníka obvyklé v čase uzavretia zmluvy. Ak by aj čas plnenia nebol dohodnutý, boli žalobcovia povinní platiť nájomné mesačne pozadu podľa ustanovenia § 671 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ by aj spôsob platenia nájomného nebol dohodnutý a žalobcovia by skutočne nepoznali číslo účtu žalovaného, boli oprávnení využiť iné spôsoby platenia, napr. poštovým poukazom, zložením v hotovosti v sídle kancelárie žalovaného. Týmito spôsobmi však žalobcovia žalovanému plnenie neponúkli. Žalobcovia nepreukázali, že by žalovaný včas a riadne ponúknuté plnenie neprijal, alebo že im neposkytol súčinnosť potrebnú na splnenie dlhu, preto nebolo možné dospieť k záveru, že by sa žalobcovia nedostali do omeškania s plnením dlhu. Žalobcovia neplatili
nájomné v žiadnej výške počas viac ako piatich rokov. Žalobcovia nepreukázali, že nájomné žalovanému zaplatili, preto súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol.
5. Súd prvej inštancie žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, nepriznal nárok na náhradu trov konania, keďže žalovaný si výslovne náhradu trov konania neuplatnil.
6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie žalobcovia z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e), h) Civilného sporového poriadku. V odvolaní uviedli, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnutý dôkaz – výsluch svedka E. B. ml. – syna žalobcov, ktorý svedok mal objasniť otázku doručenia výpovede žalobcovi v 2. rade. Právny zástupca žalobcov odmietol výpoveď doručovanú mu priamo na pojednávaní prevziať, nakoľko mal za to, že na takýto úkon nebol splnomocnený, keďže išlo o úkon s existenčnými dopadmi na žalobcov a tiež aj vzhľadom k tomu, že právny úkon – výpoveď z nájmu bytu bol vykonaný v čase pred udelením plnomocenstva, ktorým bol splnomocnený na podanie žaloby a zastupovanie v konaní. Právny zástupca žalobcov na takýto úkon výslovne splnomocnenie nemal a všeobecný odkaz na zastupovanie podľa hmotného práva nemôže byť pre takýto závažný úkon postačujúci. Vzhľadom na nejasnú situáciu v súvislosti s dlhotrvajúcimi spormi medzi správcami konkurznej podstaty úpadcu TAZ, a.s. v likvidácii žalobcovia nevedeli, komu majú nájomné uhrádzať, keďže žalovaný ich nevyzval na úhradu nájomného, ani im neoznámil účet, na ktorý majú nájomné uhrádzať. Žalobcovia s cieľom vysporiadať dlžné nájomné vyzvali žalovaného listom zo dňa 18.2.2020 o oznámenie výšky dlžného nájomného a čísla účtu, na ktorá žalobcovia dlžnú sumu uhradia. Žalovaný neposkytol požadovanú súčinnosť, v dôsledku čoho žalobcovia nemohli svoj zväzok splniť. Súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s námietkou žalobcov, že výpoveď z nájmu bytu je výkonom práva žalovaného v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobcovia navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
7. Žalovaný odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie nepodal.
8. K odvolaniu žalobcov proti rozsudku súdu prvej inštancie sa vyjadril žalovaný. Vo vyjadrení uviedol, že žalobcovia ako nájomcovia nezaplatili nájomné za obdobie január 2015 až október 2020. Dňa 27.10.2020 bola žalobcom doručená výpoveď z nájmu bytu. Výpoveď opakovane preberá blízka osoba žalobcov, čo vyplýva aj zo skutočnosti, že žalobcovia navrhovali vykonanie dokazovania výsluchom svedka – E. B. F., ktorý by zrejme na pojednávaní tvrdil, že opakovane prevzal výpoveď za rodičov, hoci výpovede boli adresované žalobcom (každému samostatne) a formou do vlastných rúk. Toto konanie žalobcov je účelové, obštrukčné, s cieľom aj naďalej užívať byt, a to bez úhrad nájomného žalovanému. Žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu doručil dňa 4.4.2023 na pojednávaní výpoveď právnemu zástupcovi žalobcov. Plnomocenstvo právneho zástupcu žalobcov je udelené aj na všetky hmotnoprávne úkony, vrátane prijímania písomností a preto nie je pochýb, že právny zástupca žalobcov je splnomocnený aj na prijímanie písomnosti v zmysle Občianskeho zákonníka. Okrem toho nie je pochýb, že výpoveď z nájmu bytu sa do dostala do dispozície obidvom žalobcom, pretože obidvaja žalobcovia spoločne splnomocnili právneho zástupcu na podanie žaloby. V danom prípade bola výpoveď riadne a opakovane doručená. Žalovaný v konaní preukázal výpisom z účtu, že žalobcovia uhrádzali žalovanému nájom už v minulosti, a preto mali vedomosť, na aký účet majú nájom uhrádzať. Tvrdenie žalobcov, že ku vzniku nedoplatkov došlo z dôvodu zdravotného stavu žalobkyne v 1. rade, ako aj právnej neistoty žalobcov ohľadom skutočnosti, komu, v akej výške a na aký účet majú žalobcovia uhrádzať platby nájomného, je v danom prípade zavádzajúce, pretože na základe rozsudku Okresného súdu Trnava sp. zn. 44Cbi/6/2007, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 20.11.2008, došlo k určeniu správcu bytu, ktorým sa stal žalovaný. Zároveň zdravotný stav žalobkyne v 1. rade je v tomto prípade irelevantný, pretože predmetné nedoplatky vznikli už v roku 2015 a trvajú až do dnešného dňa, teda v čase, keď žalobkyňa v 1. rade ešte nemala zhoršený zdravotný stav. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.
9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (aktuálne § 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolatelia v odvolaní použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), e), h) Civilného sporového poriadku),
preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že je nevyhnutné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
10. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcov, ktorou sa domáhali určenia, že výpoveď žalovaného zo dňa 26.10.2020 z nájmu bytu č. XXX na 8. nadzemnom podlaží v bytovom dome súpisné číslo XXXX na parcele číslo 1635/109, na C. G. H. XX I. D., vchod číslo 11, zapísanom na Liste vlastníctva číslo XXXXX, pre katastrálne územie D., je neplatná. Súd prvej inštancie žalobu žalobcov zamietol dôvodiac, že žalobcovia nepreukázali, že nájomné žalovanému zaplatili, teda že dôvod výpovede z nájmu bytu podľa ustanovenia § 711 ods. 1 písm. d) Občianskeho zákonníka nebol daný. Žalobcovia nesúhlasili so zamietajúcim rozsudkom súdu prvej inštancie, v odvolaní namietali, že vzhľadom na dlhotrvajúce spory medzi správcami konkurznej podstaty úpadcu TAZ, a.s. v likvidácii nevedeli, komu majú uhrádzať nájomné a výpoveď z nájmu bytu je rovnako neplatná pre rozpor s dobrými mravmi.
11. Žalobcovia podali odvolanie z dôvodov podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e), h) Civilného sporového poriadku. Žiada sa dodať, že i keď žalobcovia odvolaní výslovne neuviedli, že odvolanie podávajú i z dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku, z obsahu odvolacích námietok vyplýva, že namietajú (mimo iného), že sa súd prvej inštancie v prejednávanej veci žiadnym spôsobom nevysporiadal s ich námietkou, že výpoveď z nájmu bytu je výkonom práva žalovaného v rozpore s dobrými mravmi, čo bez pochyby zakladá odvolací dôvod i podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku posúdiac odvolanie podľa obsahu (§ 124 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
12. Odvolací dôvod podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
13. Odvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. e) Civilného sporového poriadku je pochybenie súdu, ak zamietne návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť ďalšie relevantné skutkové zistenia a ktorého vykonanie je prípustné.
14. K odvolaciemu dôvodu podľa ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
15. Ako prvé žalobcovia v odvolaní namietali že súd prvej inštancie nevykonal nimi navrhnutý dôkaz výsluchom svedka E. B. F., ktorou svedeckou výpoveďou malo byť preukázané, že výpoveď z nájmu bytu prevzal on a nie žalobca v 2. rade. Súd prvej inštancie návrh na vykonanie dôkazu výsluchom svedka E. B. ml. zamietol z dôvodu, že to považoval za nadbytočne, nehospodárne a účelové v snahe docieliť odročenie pojednávania.
16. Vo vzťahu k odvolacej argumentácii žalobcov, v ktorej namietali okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal žalobcami navrhnutý dôkaz výsluchom svedka E. B. F., považuje odvolací súd za potrebné ako prvoradé uviesť, že dokazovanie je možno vymedziť ako osobitnú činnosť súdu zameranú na získavanie poznatkov o veci, ktorá je predmetom súdneho konania. Povinnosť navrhnúť alebo označiť dôkazné prostriedky je v sporovom konaní povinnosťou strán, ktorá im je všeobecne uložená ustanoveniach § 132 ods. 1 v spojení s § 185 Civilného sporového poriadku. O tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, rozhoduje vždy súd a procesný predpis strane priznáva právo vykonanie určitého dôkazu navrhnúť. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania
a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov nie je vadou spôsobujúcou strane odňatie možnosti konať pred súdom. Z obsahu preskúmavaného rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie vychádzajúc z výsledkov dokazovania dospel k záveru, že výpoveď z nájmu bytu nebola doručená žalobcovi v 2. rade, predmetnú zásielku prevzal syn E. B. ml. (ods. 21. rozsudku súdu prvej inštancie). Odvolací súd preskúmaním tejto odvolacej námietky žalobcov dospel v zhode so súdom prvej inštancie k záveru, že výsluch navrhnutého svedka E. B. ml. nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť zistený skutkový stav vyplývajúci z dovtedy vykonaných dôkazov, nebol spôsobilý preukázať právne významné skutočnosti pre rozhodnutie vo veci samej. Vykonanie tohto dôkazu by bolo nadbytočné, nakoľko skutočnosť prevzatia výpovede z nájmu bytu E. B. ml. bola preukázaná iným dôkazom. Súd prvej inštancie svojim postupom žalobcov nevylúčil z realizácie procesného práva navrhovať dôkazy, ktoré im procesný predpis priznáva a správne tento návrh na doplnenie dokazovania ako neúčelný zamietol. Odvolacia námietka žalobcov, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnutý dôkaz potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, je tak neopodstatnená. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že uplatnenie tohto odvolacieho dôvodu je zjavne nelogické vo vzťahu k preskúmavanému rozsudku, keďže súd prvej inštancie dal za pravdu žalobcom, že výpoveď z nájmu bytu nebola doručená žalobcovi v 2. rade do vlastných rúk, teda uvedená odvolacia námietka nekorešponduje dôvodom, pre ktoré súd žalobu zamietol.
17. Podstatnou otázkou, ktorú bolo v konaní ako prvé potrebné vyriešiť bolo, či zástupca splnomocnenca žalobcu v 2. rade bol vôbec splnomocnený na prevzatie výpovede z nájmu bytu za žalobcu v 2. rade. V prejednávanej veci totiž súd prvej inštancie dospel k záveru, že výpoveď z nájmu bytu nebola doručená žalobcovi v 2. rade do vlastných rúk. Na pojednávaní dňa 4.4.2023 sa zástupca splnomocnenca žalovaného pokúsil doručiť výpoveď z nájmu bytu do vlastných rúk zástupcovi splnomocnenca žalobcu v 2. rade, ktorý odoprel prijať doručovanú výpoveď z nájmu bytu s odôvodnením, že nemá splnomocnenie na takýto úkon. Súd prvej inštancie považoval výpoveď z nájmu bytu za doručenú žalobcovi v 2. rade odmietnutím prijatia výpovede z nájmu bytu zástupcom splnomocnenca žalobcu v 2. rade. Žalobcovia aj v odvolaní zotrvali na tvrdení, že splnomocnenec žalobcu v 2. rade na zastupovanie v konaní nebol žalobcom v 2. rade splnomocnený na takýto úkon.
18. Zástupcom je ten, kto je oprávnený konať za iného v jeho mene. Zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému. Zastúpenie vzniká aj na základe dohody o plnomocenstve (§ 22 ods. 1 a § 23 Občianskeho zákonníka). V plnomocenstve, ktoré splnomocniteľ udeľuje splnomocnencovi za účelom jeho zastúpenia pri právnom úkone, sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia, pričom ak je potrebné, aby sa právny úkon urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne (§ 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Ak splnomocnenec koná v mene splnomocniteľa v medziach oprávnenia zastupovať, vzniknú tým práva a povinnosti priamo splnomocniteľovi (§ 32 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Pre vymedzenie rozsahu oprávnenia splnomocnenca konať za splnomocniteľa vo vzťahu k tretím osobám nie je dohoda o plnomocenstve právne významná; rozhodujúci je rozsah oprávnenia uvedený v plnej moci, ktorá je právnym úkonom splnomocniteľa, ktorým sa dáva tretím osobám najavo, že splnomocnenec je oprávnený zastupovať splnomocniteľa v rozsahu v plnej moci uvedenom. Od plnomocenstva podľa ustanovenia § 31 Občianskeho zákonníka treba odlišovať procesné plnomocenstvo udelené podľa ustanovenia § 89 a nasl. Civilného sporového poriadku, ktoré strana udeľuje zástupcovi na zastupovanie v civilnom sporovom konaní a ktoré sa udeľuje v písomnej forme buď na celé konanie alebo len na určité úkony. Možno teda udeliť procesné splnomocnenie oprávňujúce zástupcu na všetky úkony, ktoré môže v konaní strana urobiť (spravidla sa udeľuje advokátovi) alebo jednoduché splnomocnenie oprávňujúce zástupcu konať len v rozsahu jedného úkonu, resp. určitého druhu úkonov. Pri interpretácii obsahu splnomocnenia treba prihliadnuť na zmysel použitých slov a predovšetkým na to, čo chcela konajúca osoba použitými slovami vyjadriť.
19. V posudzovanej veci odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého plnomocenstvo udelené žalobcom v 2. rade obchodnej spoločnosti HARŠÁNY advokáti, s.r.o., so sídlom Hlavná 31/15, Trnava dňa 11.1.2021 treba považovať nielen za plnomocenstvo podľa ustanovenia § 89 a nasl. Civilného sporového poriadku, t. j. procesné plnomocenstvo, ale aj za plnomocenstvo udelené podľa ustanovenia § 31 a nasl. Občianskeho zákonníka, t. j. hmotnoprávne plnomocenstvo. Odvolací súd sa plne stotožňuje s právnou argumentáciou súdu prvej inštancie, na ktorej súd prvej inštancie založil svoj záver týkajúci sa povahy tohto právneho úkonu (ods. 43. rozsudku súdu prvej inštancie). Považuje ju za výstižnú, náležitú a presvedčivú. Z obsahu plnomocenstva zo dňa 11.1.2021 jednoznačne vyplýva, že žalobca v 2. rade ako splnomocniteľ splnomocňuje (mimo iného) obchodnú spoločnosť HARŠÁNY
advokáti, s.r.o., so sídlom Hlavná 31/15, Trnava, aby prijímala doručovanie písomností, a to i v rozsahu práv a povinností Občianskeho zákonníka, teda jednoznačne deklaroval svoju vôľu byť zastúpený pri konkretizovaných právnych úkonoch (prijímanie doručovaných písomností) v oblasti hmotného práva. Povahu plnomocenstva udeleného žalobcom v 2. rade posúdil súd prvej inštancie v prejednávanej veci správne.
20. Nakoľko z konania splnomocnenca vzniknú práva a povinnosti splnomocniteľovi, náležite súd prvej inštancie aplikoval fikciu doručenia, keď konštatoval doručenie výpovede z nájmu bytu zástupcovi splnomocnenca žalobcu v 2. rade dňom 4.4.2023, kedy zástupca splnomocnenca žalobcu v 2. rade odoprel prijať doručovanú písomnosť (ods. 44. rozsudku súdu prvej inštancie). Výpoveď z nájmu bytu sa tak stala perfektným právnym úkonom dôjdením prejavu vôle obom adresátom tohto jednostranného právneho úkonu (žalobcom), teda dňom 4.4.2023, kedy bola výpoveď z nájmu bytu doručená žalobcovi v 2. rade prostredníctvom jeho splnomocnenca, nakoľko žalobkyni v 1. rade bola výpoveď z nájmu bytu doručená už skôr dňa 27.10.2010.
21. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd konštatuje, že bolo dôvodným ďalej zaoberať sa predovšetkým otázkou, či výpoveď z nájmu bytu (už) doručená obom žalobcom ako spoločným nájomcom bola vôbec spôsobilá vyvolať u oboch žalobcov zánik spoločného nájmu bytu manželmi ako rozhodujúcej otázky z hľadiska (ne)dôvodnosti žaloby o neplatnosť tohto právneho úkonu.
22. V súdenom spore bolo dôvodom výpovede nezaplatenie nájomného za čas dlhší ako tri mesiace, konkrétne za obdobie od januára 2015 do decembra 2019. Žalobcovia v konaní pred súdom prvej inštancie a následne aj v odvolacom konaní namietali, že nemali vedomosť, komu majú uhrádzať nájomné, že im žalobca neposkytol požadovanú súčinnosť, v dôsledku čoho nemohli svoj záväzok splniť a samotná výpoveď z nájmu bytu je výkonom v rozpore s dobrými mravmi. Vo vzťahu k týmto tvrdeniam súd prvej inštancie stručne konštatoval, že bolo preukázané, že žalobcovia najskôr od roku 2011 vedeli, kto je vlastníkom bytu a správcom konkurznej podstaty a v nadväznosti na to ďalej len konštatoval, že žalobcovia minimálne od 1.4.2010 do 31.10.2010 uhrádzali na účet žalovaného nájomné. Potom súd prvej inštancie uzavrel, že žalobcovia nepreukázali, že by žalovaný včas a riadne ponúknuté plnenie neprijal alebo im neposkytol súčinnosť potrebnú na splnenie dlhu. K otázke rozporu výpovede z nájmu bytu s dobrými mravmi sa súd prvej inštancie vôbec nevyjadril.
23. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho rozhodnutia, ktoré súd zavinil svojím procesným postupom, spravidla vždy strane odnímajú možnosť konať pred súdom. Tieto vady zakladajú nepreskúmateľnosť rozhodnutia ako celku, ktorá môže byť dôsledkom obsahovej a gramatickej nezrozumiteľnosti, neurčitosti alebo neodôvodnenosti rozhodnutia. V prípade, keď je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, jedná sa o zmätočné rozhodnutie. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo strany na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkové otázky. Samotné rozhodnutie musí byť logickým a právnym vyústením priebehu konania, pri jeho vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky vykonateľnosti, zrozumiteľnosti a určitosti jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu k výroku rozhodnutia.
24. Podľa § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
25. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/04). Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
26. Odvolací súd z obsahu preskúmavaného rozsudku ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k záveru, že súd prvej inštancie nevyhotovil rozsudok v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, keďže závery pre zamietnutie žaloby o neplatnosť výpovede z nájmu bytu z dôvodu nezaplatenia nájomného podľa ustanovenia § 711 ods. 1 písm. d) Občianskeho zákonníka v ňom obsiahnuté sú nedostatočné. Predovšetkým z obsahu napadnutého rozsudku nie je možné zistiť, z akých dôvodov nepovažoval argumenty žalobcov pre neplatenie nájomného za neopodstatnené (ods. 50. rozsudok súdu prvej inštancie). Zmätočne pôsobí aj argumentácia súdu prvej inštancie, že žalobcovia mali vedomosť od roku 2011, kto je vlastníkom bytu (bez vysvetlenia, odkiaľ mali vedomosť, prečo práve od roku 2011, z akých dôkazov vyvodil súd prvej inštancie toto skutkové zistenie a pod.), pričom poukazuje na platenie nájomného od 1.4.2010 do 31.10.2010 na účet žalovaného, teda za obdobie predchádzajúce roku 2011. Pri opísaní skutkového stavu je totiž potrebné vždy uviesť, ktoré z navrhovaných dôkazov boli vykonané a ktoré skutkové tvrdenia strán nimi boli potvrdené alebo vyvrátené, čo v preskúmavanom rozsudku absentuje. Súd prvej inštancie nedostatočne vyhodnotil dôkaznú situáciu v spore. Podľa názoru odvolacieho súdu sa súd prvej inštancie mal v rozhodnutí v rámci presvedčivého odôvodnenia venovať dôsledne každému jednotlivému dôvodu neplatnosti výpovede z nájmu bytu uvádzanému žalobcami. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd nemôže argumentáciu strany odmietnuť ako nesprávnu, ale jeho povinnosťou je tiež uviesť, v čom jej nesprávnosť spočíva. Argumenty súdu musia byť jasné, zrozumiteľné a dostatočne konkrétne. Konštatovanie súdu, že argumenty strany sú nesprávne alebo irelevantné bez toho, aby uviedol, prečo ich považuje za nesprávne a irelevantné, možno považovať za nedostatočné odôvodnenie. O takýto prípad išlo aj v súdenom spore, keďže súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku sa dostatočne nevysporiadal s argumentami žalobcov, prečo by mala byť výpoveď z nájmu bytu neplatná. Vo vzťahu k rozporu neplatnosti výpovede z nájmu bytu pre rozpor s dobrými mravmi súd prvej inštancie neposkytol žalobcom vôbec žiadnu odpoveď. Za týchto okolností rozsudok súdu prvej inštancie nie je v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporového poriadku, keďže súd prvej inštancie svoje rozhodnutie neodôvodnil ústavne prijateľným spôsobom, odňal žalovaným možnosť konať pred súdom, nakoľko súd prvej inštancie porušil svoju povinnosť vyrovnať sa s argumentmi strán.
27. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie neobsahuje dostatočné vecné dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie žalobu o neplatnosť výpovede z nájmu bytu zamietol.
28. S poukazom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil (§ 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku) a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
29. Vychádzajúc zo základného práva na prístup k súdnej ochrane je potrebné zdôrazniť, že nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť (tiež označovaná ako zmätočnosť) súdneho rozhodnutia, musí byť v opravnom konaní napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu (§ 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku); konvalidácia tohto nedostatku (zmätočného rozhodnutia) súdom vyššej inštancie neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti. Tomu zodpovedá aj znenie ustanovenia § 388 Civilného sporového poriadku, ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku), ani na jeho zrušenie (§ 389 ods. 1 Civilného sporového poriadku). Pokiaľ existujú dôvody pre zrušenie (kasáciu) rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť. Žiada sa dodať vo vzťahu k odvolacej námietke o nesprávnom právnom posúdení veci, že u nepreskúmateľného rozhodnutia nemožno hodnotiť správnosť relevantných právnych otázok, ani vady prvoinštančného konania, preto bolo nutné tento rozsudok zrušiť a otvoriť súdu prvej inštancie procesný priestor pre vydanie nového rozhodnutia, ktoré nebude postihnuté zmieneným deficitom. Rovnako nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že nahrádzanie faktickej pasivity súdu prvej inštancie v uvedenom smere činnosťou odvolacieho súdu neprichádza do úvahy, nakoľko úlohou odvolacieho súdu je prieskum
správnosti rozhodnutí súdu prvej inštancie s prípadným menej náročným doplnením alebo zopakovaním dokazovania, čo vylučovalo prípadné rozhodnutie odvolacieho súdu s konečnou platnosťou.
30. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa ustanovenia § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku, bude opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok, dôsledne sa zaoberať naplnením výpovedného dôvodu výpovede z nájmu bytu v spojení dôvodmi uvádzanými žalobcami pre neplatenie nájomného (nemožnosť plnenia, neposkytnutie súčinnosti atď.) a rozporom výpovede z nájmu bytu s dobrými mravmi. Výsledky vykonaného dokazovania je nevyhnutné potom vyhodnotiť vychádzajúc zo základného princípu voľného hodnotenia dôkazov zakotveného v Článku 15 Základných princípov Civilného sporového poriadku a v ustanovení § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, ako aj odvolacie argumenty odvolateľov, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení a potom vo veci znova rozhodnúť. Nové rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporého poriadku odôvodniť.
31. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 Civilného sporového poriadku).
32. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).