Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11Co-414-2019.pdf
PDF · 114.21 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/414/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Kolesára a sudkýň JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Jarmily Maximovej v spore žalobcu: EURO - ANRIL AUTO PREDAJ, s.r.o., so sídlom Družstevná pri Hornáde II/345, IČO: 31 732 411 proti žalovaným: vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytovom dome na Berehovskej ul. č. 2173/11 v Trebišove, zastúpení: Bytový podnik Trebišov, s.r.o., so sídlom Puškinova 18, Trebišov, o zrušenie výsledkov písomného hlasovania v dňoch 18.4.2017 až 23.4.2017, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trebišov z 15. novembra 2018, č. k. 6C/33/2017-95
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok. Žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Okresný súd Trebišov (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca (po spresnení žalobného petitu podaním zo dňa 6.1.2020) domáhal určenia neplatnosti výsledkov písomného hlasovania vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome na S. ul. č. XXXX/XX v D., uskutočneného v dňoch XX.X.XXXX až 23.4.2017, ktorým žalovaní jednak schválili výkon záložného práva k bytom č. X, X, 6, XX, XX a XX v bytovom dome na S. ul. č. XXXX/XX v D. ich speňažením na dobrovoľnej dražbe a jednak udelili na realizáciu tohto zámeru splnomocnenie spoločnosti S. podnik D., s.r.o. H. v podstatnom dôvodil tým, že výsledky písomného hlasovania sú v rozpore s právoplatným uznesením Okresného súdu Trebišov sp. zn. 10C/350/2004 zo dňa 25.11.2004, ktorým bolo Bytovému podniku Trebišov, s.r.o. zakázané so zmieňovanými (tiež) bytmi disponovať a nakladať s nimi až do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Trebišov pod sp. zn. 9C/287/2004. Žiada sa dodať, že v tomto inom konaní sa rieši vo svoje podstate obdobná otázka ako v tomto konaní, s tým, že predmetom pozornosti je hlasovanie žalovaných v inom čase (13.8.2004). Žalobca svoju vecnú legitimáciu odvíjal od vlastníctva dotknutých bytov s argumentáciou, že zápis o vlastníckom práve k nim v katastri nehnuteľností v prospech spoločnosti KOMPRADOR, spoločnosť s ručením obmedzeným Košice, nezodpovedá skutočnosti. Tvrdil v tejto spojitosti, že uvedená spoločnosť nadobudla byty na základe neplatnej zmluvy o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva. Zároveň podľa žalobcu jeho oprávnenie vykonávať práva vlastníka podľa bytového zákona vyplýva zo skutočnosti, že podľa dohody v Zmluve o zabezpečení záväzku prevodom práva zo dňa 1.6.1999 bol oprávnený počas trvania zabezpečovacieho prevodu byty užívať, čo mu podľa jeho názoru zabezpečuje rovnaký rozsah ochrany ako vlastníkovi v zmysle ust. § 126 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Podľa žalobcu je písomné hlasovanie vlastníkov bytov a nebytových priestorov z 18.4.2017 až 23.4.2017 nezákonné tiež preto, že ho iniciovala a zorganizovala spoločnosť Bytový podnik Trebišov, s.r.o., ktorá ale nemala postavenie správcu. Žalobca pritom argumentoval, že na schôdzi vlastníkov bytov a nebytových priestorov dňa 23.1.2003 nebola zmena správcu (z osoby žalobcu na spoločnosť Bytový podnik Trebišov, s.r.o. - pozn. odv. súdu) schválená nadpolovičnou väčšinou
hlasov všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Poukázal v tejto súvislosti na to, že v zápisnici o spornom písomnom hlasovaní je zachytené, že „V bytovom dome je 42 vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Z toho nadpolovičná väčšina je 22 hlasov“. Napokon žalobca vo svojej žalobnej argumentácii prezentoval, že písomné hlasovanie v dňoch 18.4.2017 až 23.4.2017 je v rozpore s objektívnym právom tiež preto, že v rozpore so zákonom písomnému hlasovaniu nepredchádzala schôdza vlastníkov, na ktorej je podľa jeho presvedčenia potrebné písomné hlasovanie odsúhlasiť.
2. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku vyšiel zo zistení v podstatnom zodpovedajúcich tvrdeniam žalobcu. Na takto ustálený skutkový stav aplikoval ust. § 14 ods. 1, 2 a 8 zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov a na ich základe dospel k záveru, že žalobcovi nesvedčí právo napadnúť hlasovanie vlastníkov bytov a nebytových priestorov žalobou podľa § 14 ods. 8 Bytového zákona, preto, že v rozhodnom čase nebol v katastri nehnuteľností evidovaný ako vlastník žiadneho z bytov alebo nebytových priestorov, nachádzajúcich v bytovom dome na Berehovskej ul. č. 2173/11 v Trebišove. Len na podklade tohto záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu súd prvej inštancie žalobu zamietol, s tým, že pri takomto spôsobe právneho posúdenia veci už nepovažoval za významné zaoberať sa opodstatnenosťou žalobcom tvrdených dôvodov nezákonnosti hlasovania.
3. Napadnutým rozsudkom rozhodol súd prvej inštancie tiež o trovách konania tak, že procesne úspešným žalovaným priznal nárok na ich náhradu v celom rozsahu s použitím ust. § 255 ods. 1 C.s.p.
4. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalobca v odvolaní ťažiskovo polemizoval so záverom prvoinštančného súdu o nedostatku jeho vecnej legitimácie v konaní. V tejto otázke zastával opačný názor, pričom na jeho podporu v podstatnom zopakoval svoju žalobnú argumentáciu, ktorou vyzdvihol význam skutočného stavu vlastníctva pred zápisom v katastri nehnuteľností a poukázal tiež na existenciu inej právnej skutočnosti oprávňujúcej ho podať žalobu - užívacie právo k bytom, vyplývajúce zo zmluvy o ich zabezpečovacom prevode. Žalobca akcentoval skutočnosť, že nateraz nebolo rozhodnuté, medzi inými tiež o jeho vlastníckej žalobe, pričom vytkol v tejto spojitosti súdu prvej inštancie, že sa nevysporiadal s jeho návrhom prerušiť konanie do právoplatného skončenia tohto konania (vedeného pred Okresným súdom Trebišov pod sp. zn. 13C/16/2018).Podľa odvolateľa sa súd prvej inštancie neprerušením konania dopustil procesného pochybenia, majúceho za následok porušenie jeho práva na rovnosť zbraní. Svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi na to, že súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovanie procesných práv v takej miere, že tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a vytýkajúcim tiež nesprávne právne posúdenie veci, žalobca podľa posúdenia odvolacieho súdu uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. 365 ods. 1 písm. b) a h) C.s.p. V odvolaní žalobcom formálne označené a i parafrázované odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e) a g) C.s.p neboli podopreté konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na to, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a že zistený skutkový stav neobstojí, preto, že sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo procesného útoku, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu neboli tieto ďalšie odvolacie dôvody odvolateľom materiálne, a preto ani procesne účinne uplatnené. Odvolací súd v tejto spojitosti upriamuje pozornosť na záver vyplývajúci z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 90/2019 z 5. novembra 2019, v zmysle ktorého odvolací dôvod nemôže spočívať len na všeobecnom vyjadrení nespokojnosti s rozhodnutím bez bližšej špecifikácie vytýkaných nesprávností v kontexte konkrétnych okolností prípadu. Napokon odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 C.s.p. viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 C.s.p. dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).
5. Žalovaní sa vo vyjadrení k odvolaniu stotožnili so spôsobom právneho posúdenia veci súdom prvej inštancia a za správny považovali tiež jeho rozhodujúci záver o nedostatku vecnej legitimácie žalobcu na uplatnenie neplatnosti hlasovania vlastníkov z pohľadu bytového zákona. Pripojili sa k názoru prvoinštančného súdu, že pre posúdenie tejto otázky je rozhodujúci zápis vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností v rozhodnom čase, ktorý ale žalobcovi nesvedčil. Žalovaní v tejto spojitosti vyzdvihli, že
k zmene tohto zápisu v katastri nehnuteľnosti nedošlo ani neskôr a pretrváva až doposiaľ. Žalovaní vo vyjadrení k odvolaniu poukázali tiež na to, že uznesenie Okresného súdu Trebišov sp. zn. 10C/350/2004 zo dňa 25.11.2004, na ktoré sa vo svojej žalobnej argumentácii odvoláva žalobca, bolo uznesením Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 11Co/34/2019 zo dňa 28.2.2019 zrušené a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalovaní vo vyjadrení napokon ozrejmili, že k výkonu záložného práva k bytom pristúpili pre pohľadávku na úhradách spojených s vlastníctvom a užívaním bytov voči ich katastrálnemu vlastníkovi - spoločnosti KOMPRADOR, spoločnosť s ručením obmedzeným Košice vo výške presahujúcej 60.000,- Eur. Vyslovili presvedčenie, že existujúci stav vyhovuje žalobcovi, ktorý ho zmätočnými žalobami udržiava. Poukázali na to, že žalobca od vlastníkov bytov preberá finančné hotovosti, určené ako platby za plnenia spojené s užívaním bytov a preddavkové platby do fondu prevádzky, údržby a opráv predmetného bytového bytu, ktoré však následne nepoukazuje na účet bytového domu, čím spôsobuje absolútne neúnosnú situáciu pri zabezpečovaní služieb pre daný bytový dom. Z tohto dôvodu bolo vlastníkmi bytového domu rozhodnuté o vysporiadaní pohľadávky výkonom záložného práva.
6. Žalobca vo svojej odvolacej replike poprel tvrdenie žalovaných, že uznesenie Okresného súdu Trebišov sp. zn. 10C/350/2004 zo dňa 25.11.2004 malo byť zrušené uznesením Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 11Co/34/2019 zo dňa 28.2.2019 a vysvetlil v tejto spojitosti, že zmieneným rozhodnutím krajského súdu bolo zrušené neskoršie uznesenie Okresného súdu Trebišov, ktorým tento opätovne zamietol návrh na zrušenie predbežného opatrenia nariadeného zmieneným uznesením sp. zn. 10C/350/2004 zo dňa 25.11.2004. Zároveň žalobca upriamil pozornosť na skutočnosť, že uznesením Okresného súdu Trebišov sp. zn. 13C/16/2018 zo dňa 5.6.2019 došlo k prerušeniu tohto konania (o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti) do času právoplatného skončenia konania vedeného pred Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 17C/711/2001 (o neplatnosť zmluvy o pôžičke). Touto skutočnosťou mienil odvolateľ podporiť dôvodnosť svojej námietky, ktorou súdu prvej inštancie vytkol, že mal konanie prerušiť vzhľadom na riešenie pre tento spor významných otázok v iných konaniach. Nemožno v tejto súvislosti nespomenúť, že paradoxne v neskoršom podaní (zo dňa 6.1.2020) sám žalobca tento procesný postup Okresného súdu Trebišov označil za „absurdný“ vzhľadom na to, že v tom čase už bolo konanie o určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke bez mála rok právoplatne skončené.
7. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) a h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vo výroku vecne správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.), hoc aj z iných dôvodov, ktoré so zreteľom na požiadavku jednotnosti a komplexnosti civilného sporového konania, výrazom ktorej je tiež právnou praxou aprobovaná prípustnosť korekcie nesprávností, ktorých sa dopustil súd prvej inštancie v odvolacom konaní (por. napr. rozhodnutie ESĽP vo veci Adolf proti Rakúsku), odvolací súd doplnil v nasledujúcej časti odôvodnenia. Odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že jeho rozhodnutie spočívalo výlučne na právnom posúdení veci bez potreby doplnenia dokazovania či dôkazných zistení na základe už vykonaných dôkazov a zároveň poznamenáva, že priestor vyjadriť sa k inému spôsobu právneho posúdenia veci bol žalobcovi v odvolacom konaní poskytnutý procesným postupom podľa ust. § 382 C.s.p., avšak bez vecnej reakcie, pokiaľ ide o nastolený okruh právnych otázok a súvisiacu právnu úpravu, vymedzené vo výzve zo dňa 19.12.2019.
8. Žalobca svojimi odvolacími námietkami v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p., učinil predmetom odvolacieho prieskumu správnosť spôsobu právneho posúdenia otázky jeho vecnej legitimácie v konaní. Súd prvej inštancie na túto, žalovaným nastolenú esenciálnu otázku, odpovedal v neprospech odvolateľa, vo svojej podstate s vysvetlením, že vlastníkom bytu alebo nebytového priestoru, ktorý má právo napadnúť hlasovanie vlastníkov bytov a nebytových priestorov na súde podľa ust. § 14 ods. 8 zák. č. 182/1993 Z. z., je potrebné rozumieť osobu, ktorej svedčí zápis vlastníckeho práva k bytu alebo nebytovému priestoru v katastri nehnuteľností. Súd prvej inštancie tento záver vyvodil bez akéhokoľvek vysvetlenia svojho myšlienkového procesu pri interpretácii aplikovanej normy. Nijak nevysvetlený a na každý pád vecne nesprávny záver naviac súd prvej inštancie doviedol do právne neudržateľných dôsledkov svojou úvahou, že nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu zakladá neodstrániteľnú procesnú podmienku konania.
9. Naproti nazeraniu na túto otázku súdom prvej inštancie, zastáva odvolací súd názor, že súd v sporovom konaní nemôže odmietnuť poskytnúť vlastnícku ochranu len z dôvodu, že osobe, ktorá sa takejto ochrany dovoláva nesvedčí zápis v katastri nehnuteľností. Z ust. § 70 2 veta prvá zák. č. 162/1995 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnkov totiž vyplýva, že údaj katastra o vlastníckom práve k nehnuteľnosti je hodnoverný a záväzný, len pokiaľ sa nepreukáže inak. Nakoľko ale právomoc rozhodnúť o vlastníckom spore má v len súd (§ 3 C.s.p.) je zrejmé, že v prípade tvrdeného nesúladu medzi zápisom vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností a skutočným stavom je práve súd v sporovom konaní povolaný zodpovedať otázku vlastníckeho práva, či už meritórne, alebo predbežne. I podľa právnej teórie „...v prípade rozporu medzi právnym stavom evidovaným v katastri nehnuteľností a stavom skutočným musí súd vychádzať zo skutočného stavu; pritom je oprávnený posudzovať ako predbežné otázky, či zmluva, základe ktorej došlo ku vkladu vlastníckeho práva, je platná, či došlo k platnému odstúpeniu od zmluvy alebo k vzneseniu námietky relatívnej neplatnosti, poprípade k iným skutočnostiam, ktoré majú za následok nesúlad medzi stavom katastra a skutočným stavom“. Alebo tiež inak povedané „Vlastnícke právo k nehnuteľnosti, ktorá sa zapisuje do katastra nehnuteľností, síce nemožno previesť bez vkladu do katastra, avšak existencia tohto práva nie je na údajoch katastra závislá “ ( Spáčil, J. Ochrana vlastnictví a držby v občanském zákoníku. 2. doplněné vydání, Praha: C.H.Beck, 2005, 16s). Rovnako na túto problematiku nazerá tiež i súdna prax. Napr. Najvyšší súd ČR vo svojom rozsudku sp. zn. 22 Cdo 389/1999 z 5. septembra 2000, ktorý bol publikovaný v časopise Právní rozhledy č. 3/2001 formuloval záver, že „Uplatneniu nárokov vlastníka na súde nemôže brániť skutočnosť, že ako vlastník je v katastri nehnuteľností zapísaná iná osoba ako on“. Výstižným v tejto súvislosti je tiež záver vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 67/2000 z 27. októbra 2000, uverejnený v periodiku Zo súdnej praxe č. 57/2001, v zmysle ktorého „Rozhodnutie okresného úradu
- odboru katastra nehnuteľností, ktorým bol zapísaný vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, nie je rozhodnutím správneho orgánu o vlastníckom práve, ktorým by bol súd viazaný v tom zmysle, že by nemohol ako predbežnú riešiť otázku vlastníctva nehnuteľnosti alebo odchýliť sa pri posúdení otázky, kto je jej vlastníkom, od stavu zaevidovaného v katastri nehnuteľností“. Vo svetle týchto teoretických východísk a záverov právnej praxe má odvolací súd za to, že posúdenie vecnej legitimácie subjektu na poskytnutie vlastníckej ochrany, či už sa jedná o ochranu podľa Občianskeho zákonníka alebo podľa osobitných predpisov - bytový zákon nevynímajúc, nemôže byť vystavané len na údaji o vlastníckom práve v katastri nehnuteľností, pokiaľ ten, kto sa ochrany dovoláva tvrdí nesúlad medzi právnym stavom katastra a stavom skutočným. V takomto prípade je súd povinný vyriešiť otázku vlastníckeho práva ako predbežnú a len v prípade jej negatívneho zodpovedania môže odmietnuť poskytnutie vlastníckej ochrany z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie žalobcu. Súd prvej inštancie teda pri interpretácii ust. § 14 ods. 8 zák. č. 182/1993 Z. z. vyšiel z nesprávneho právneho názoru a jeho záver o nedostatku vecnej legitimácie žalobcu je nateraz predčasný.
10. Nakoľko posúdenie vlastníckeho práva žalobcu v okolnostiach prípadu predstavuje zložitý myšlienkový proces, ktorý záberom rozhodujúcich skutočností a šírkou právnych otázok, ktoré je potrebné predbežne zodpovedať, presahuje samotnú podstatu nároku, o ktorý v spore ide, odvolací súd skôr, než by z tohto dôvodu rozsudok zrušil a uložil by súdu prvej inštancie vyriešiť túto otázku ďalšom konaní alebo než by sa podujal zodpovedať ju v odvolacom konaní sám, zameral sa na samotné dôvody, pre ktoré má byť dotknuté hlasovanie žalovaných neplatné. Podľa posúdenia odvolacieho súdu sú tieto dôvody vystavané na zrejmých právnych omyloch žalobcu, a preto posúdenie dôvodnosti žaloby z tohto hľadiska sa prirodzene ukázalo byť efektívnejšie než riešenie vlastníckeho práva žalobcu. Preto odvolací súd pristúpil k vecnému posúdeniu uplatneného nároku z hľadiska žalobcom prezentovaných dôvodov neplatnosti hlasovania so záverom, že aj bez zodpovedania predbežnej otázky vlastníckeho práva žalobcu k bytom, nachádzajúcim sa v dotknutom bytovom dome nemožno žalobe vyhovieť preto, že žalobcom uplatnené dôvody neplatnosti hlasovania nie sú dané.
11. Žalobca vo svojej žalobnej argumentácii odvodzuje neplatnosť hlasovania v prvom rade od skutočnosti, že uznesením Okresného súdu Trebišov sp. zn. 10C/350/2004 zo dňa 25.11.2004 bolo zástupcovi žalobcov ako správcovi bytového domu na Berehovskej ul. č. 2173/11 v Trebišove zakázané disponovať a nakladať s bytmi, vo vzťahu ku ktorým žalovaní sporným hlasovaním odsúhlasili výkon záložného práva a na jeho realizáciu splnomocnili správcu. Vo vzťahu k tomuto dôvodu neplatnosti žalovaní výstižne a podľa názoru odvolacieho súdu celkom správne poukázali na to, že zákaz dispozície s nehnuteľnosťami bol uvedeným uznesením uložený správcovi - spoločnosti Bytový podnik Trebišov, s.r.o. a nie im. Pokiaľ preto o takejto dispozícii žalovaní písomným hlasovaním vo svojej podstate
rozhodli, rozhodne tým zákaz vyplývajúci zo súdneho rozhodnutia neporušili. Uvedené sa bezo zvyšku vzťahuje aj na rozhodnutie vlastníkov splnomocniť na uskutočnenie úkonov potrebných na realizáciu dobrovoľnej dražby správcu, ktoré samo o sebe porušenie takého zákazu nepredstavuje a ani v širších súvislostiach k nemu priamo nevedie. Z pohľadu odvolacieho súdu totiž nie je vylúčené udelenie splnomocnenia (príkazu) na niečo, čo mandatár v tom čase subjektívne nemôže, pokiaľ zároveň nie sú stanovené kategorické časové rámce vylučujúce splnenie takého mandátu. Podľa záveru odvolacieho súdu žalobcovia sporným hlasovaním v žiadnej jeho parciálnej časti zákaz vyplývajúci z uznesenia Okresného súdu Trebišov sp. zn. 10C/350/2004 zo dňa 25.11.2004 neporušili.
12. Rovnako mylnou je podľa posúdenia odvolacieho súdu tiež argumentácia žalobcu o neplatnosti hlasovania z dôvodu, že písomnému hlasovaniu nepredchádzalo odsúhlasenie otázok, o ktorých sa malo hlasovať, na schôdzi vlastníkov. Podľa presvedčenia odvolateľa zákon v rozhodnom čase neumožňoval vykonať písomné hlasovanie vlastníkov bytov a nebytových priestorov (len) na základe iniciatívy správcu. Tento názor žalobcu podľa posúdenia odvolacieho súdu bezpochyby nemá zákonnú oporu.
13. Podľa ust. § 14 ods. 7 veta prvá až tretia zák. č. 182/1993 Z. z. v znení účinnom v čase uskutočnenia sporného písomného hlasovania žalovaných, písomné hlasovanie môže vyhlásiť predseda, rada, správca alebo štvrtina vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, ak na ich žiadosť nevyhlásil písomné hlasovanie správca alebo rada do 15 dní od doručenia žiadosti. O písomnom hlasovaní môžu rozhodnúť vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome aj hlasovaním podľa odseku 3. Pred písomným hlasovaním musia byť vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome sedem kalendárnych dní vopred informovaní o otázkach, o ktorých sa bude hlasovať, o termíne a mieste hlasovania, a to spôsobom v dome obvyklým.
14. Podľa názoru odvolacieho súdu z citovaných ustanovení vyplýva hneď niekoľko zásadných momentov, ktoré sú so spôsobom interpretácie tohto zákonného textu žalobcom nezlučiteľné. Predovšetkým v prvej vete tejto normy je správca explicitne uvedený ako osoba oprávnená vyhlásiť písomné hlasovanie, pričom ani v tejto ale ani inej časti bytový zákon nestanovuje, ale ani nenaznačuje, aby tak mohol urobiť len z iniciatívy vlastníkov či v inej súčinnosti s nimi. Iniciatíva vlastníkov, z pohľadu odvolacieho súdu, jednoznačne predstavuje zákonom predpokladanú alternatívu vyhlásenia písomného hlasovania (aj správcom) a nie podmienku pre jeho vyhlásenie správcom. Predstava žalobcu, že o písomnom hlasovaní môžu rozhodnúť len vlastníci je v zákonnom texte rozptýlená už len použitou priraďovacou spojkou „aj“. Napokon aj názor odvolateľa, že schôdza vlastníkov musí otázky písomného hlasovania vopred odsúhlasiť je v priamom rozpore so zákonným textom. V tretej vete §-u 14 ods. 7 totiž bytový zákon výslovne predpokladá (len) informovanie vlastníkov o otázkach, o ktorých sa bude hlasovať. Logicky preto, ak by otázky o ktorých sa má hlasovať museli vlastníci bytov a nebytových priestorov vždy vopred odsúhlasiť (podľa nazerania žalobcu), potreba informovať ich o týchto otázkach pred hlasovaním by nevyhnutne stratila na význame, nakoľko by vlastníci boli informovaní už len o tom čo sami skôr schválili.
15. Celkom nepatričnou je tiež argumentácia žalobcu, ktorou napáda platnosť hlasovania vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dňoch 18.4. - 23.4.2017 na podklade spochybňovania postavenia správcu spoločnosti Bytový podnik Trebišov, s.r.o., ktorá toto hlasovanie vyhlásila a organizačne zastrešovala. Ako už bolo zmienené na inom mieste odôvodnenia, argumentácia žalobcu v tejto otázke je vystavaná na tvrdení, že o zmene správcu (zo žalobcu na Bytový podnik Trebišov, s.r.o.) rozhodli vlastníci bytov a nebytových priestorov na schôdzi dňa 23.1.2003 neplatne, preto, že za tento návrh nehlasovala nadpolovičná väčšina z nich. Poukazuje pritom na fakt, že aj zo zápisnice o spornom písomnom hlasovaní (18.4. - 23.4.2017 ) vyplýva, že nadpolovičná väčšina je v danom prípade reprezentovaná aspoň 22 hlasmi. Takto vymedzený dôvod neplatnosti nemôže podľa posúdenia odvolacieho súdu obstáť aj bez potreby jeho hlbšej analýzy hneď z dvoch dôvodov, z ktorých každý sám o sebe vylučuje dôvodnosť nároku, ktorý je na nich založený. V skutkovej rovine preto, že tento argument žalobcu nie je dostatočne určitý na to, aby bolo možné vôbec spoznať, v čom konkrétne žalobca vidí nedostatky hlasovania žalovaných na ich schôdzi dňa 23.1.2003. Už vôbec žalobca svoje tvrdenia v tomto smere nepodložil akýmikoľvek dôkazmi, z ktorých by bolo možné na neplatnosť hlasovania usudzovať. V rovine právnej preto, že pre posúdenie platnosti hlasovania vlastníkov na schôdzi, podľa názoru odvolacieho súdu nie je ťažiskovo rozhodujúce kto inicioval a zorganizoval schôdzu, ale to, či príprava a priebeh schôdze transparentne umožnili vlastníkom zúčastniť sa schôdze a slobodne na nej prejaviť svoj postoj
k nastolenej otázke v potrebnom kvóre zúčastnených i hlasujúcich. Nedostatky tohto druhu však žalobca vo svojej argumentácii ani len nenaznačil. V úvahách formujúcich tento záver mal odvolací súd na zreteli, že spor o vlastníctvo bytov medzi žalobcom a spoločnosťou KOMPRADOR, spoločnosť s ručením obmedzeným Košice, ktorý vo svojich dôsledkoch vniesol sporné momenty aj do vzťahu s (ostatnými) vlastníkmi bytov a nebytových priestorov a tiež aj do správy bytového domu, nemôže materiálne ochromiť vlastníkov v prijímaní rozhodnutí týkajúcich sa bežných i zásadných otázok týkajúcich sa spoločných vecí.
16. Napokon ako nedôvodnú odvolací súd posúdil tiež námietku žalobcu, ktorou súdu prvej inštancie vytkol, že nerozhodol o jeho návrhu na prerušenie konania. Podľa zistenia odvolacieho súdu je táto odvolacia námietka založená na nesprávnej interpretácii faktov. Zo zápisnice o pojednávaní dňa 15.11.2018, ktorého sa zúčastnil aj odvolateľ, totiž vyplýva, že súd prvej inštancie pred vyhlásením napadnutého rozsudku procesným postupom podľa ust. § 162 ods. 3 C.s.p. rozhodol o zamietnutí návrhu na prerušenie konania, pričom jeho dôvody naviac riadne vysvetlil v odôvodnení napadnutého rozsudku (v jeho bode 22). Pokiaľ výhrady žalobcu voči neprerušeniu konania mali sčasti aj vecné kontúry, vytýkajúc, že sa v iných konaniach riešili otázky, majúce význam pre toto konanie, odvolací súd zdôrazňuje, že každá z týchto otázok mala význam len pre posúdenie otázky vecnej legitimácie žalobcu v konaní, ktorá však vzhľadom na spôsob posúdenia veci odvolacím súdom, nebola pre jeho rozhodnutie významnou, keďže podľa jeho záveru nemožno žalobe vyhovieť tiež z iných dôvodov.
17. Z týchto dôvodov odvolací súd s použitím ust. § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil vo výroku vecne správny rozsudok súdu prvej inštancie, ako v napadnutom meritórnom výroku, tak aj v závislom výroku o trovách konania, majúcom správny základ v plnom procesnom úspechu žalovaných v spore.
18. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
19. Podľa ust. § 255 C.s.p. ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
20. V odvolacom konaní mali žalovaní plný procesný úspech, a preto im v súlade s citovaným ust. § 255 ods. 1 C.s.p. vzniklo právo na náhradu trov konania. Nakoľko však podľa obsahu spisu žalovaným v odvolacom konaní trovy nevznikli a ich vynaloženie v okolnostiach prípadu ani nemožno rozumne predpokladať, odvolací rozhodol o trovách odvolacieho konania tak, že žiadnej zo strán nárok na ich náhradu nepriznal.
21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.). Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.)