Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16Co/104/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a členov senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. 28. 02. 1971, trvale bytom C. C., D. E. XX, právne zastúpeného advokátom: F. G. C., Advokátska kancelária Zvolen, Nám. SNP 23, proti žalovanému: SR Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava, Pribinova 2, IČO: 00 151 866, o zaplatenie 6.124,18 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -310 zo dňa 11. 09. 2023, takto

rozhodol:

I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % , o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 6.124,18 eur a povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 %, všetko v súdom určenej lehote. Rozhodol tak o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 6.124,18 eur titulom náhrady škody spôsobenej porušením smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ ES zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (ďalej „Smernica“), ktorá bola žalovaným nesprávne implementovaná, resp. nebola v časti implementovaná do vnútroštátneho právneho poriadku Slovenskej republiky. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody, ktorá mu vo forme nemajetkovej ujmy vznikla ako hasičovi v mieste výkonu služobnej činnosti žalobcu, ktorým je Hasičská stanica v Banskej Bystrici. Žalobca je príslušníkom hasičského a záchranného zboru (ďalej HaZZ), pričom vykonáva štátnu službu v služobnom pomere v súlade s ustanoveniami o Hasičskom a záchrannom zbore (ďalej ZoHaZZ) v hodnosti nadporučík vo funkcii hasič, záchranár, špecialista od roku 1998. Žalobca tvrdil, že okrem určenej pohotovosti, ktorú odpracuje počas každej pracovnej zmeny, mu môže ako hasičovi byť, a aj pravidelne býva, nariadená aj služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia služobného času v zmysle ZoHaZZ (ďalej aj „nariadená služobná pohotovosť“), obe služobné pohotovosti, či už určená služobná pohotovosť podľa ZoHaZZ, ako ani nariadená služobná pohotovosť podľa ZoHaZZ, sa nezapočítavajú do pracovného času a výkon týchto služobných pohotovostí nie je rozlíšený na výplatnej páske za príslušný kalendárny mesiac. Služobná pohotovosť je rozlíšená na aktívnu časť - v prípade, ak je nahlásený výjazd sa služobná pohotovosť mení na prácu nadčas, a tzv. neaktívnu časť služobnej pohotovosti. Žalobca vzhľadom na rozvrhnutie služobného času za žalované obdobie od septembra 2019 do decembra 2019 vrátane odpracoval 183,97 hodín, od januára 2020 do decembra 2020 vrátane 600,62 hodín, od januára 2021 do decembra 2021 vrátane 549,01 hodín a od januára 2022 do augusta 2022 vrátane 423,23 hodín. Spolu teda odpracoval 1.756,83 hodín určenej služobnej pohotovosti a celkovo za žalované

obdobie odpracoval 2.041,77 hodín určenej a nariadenej služobnej pohotovosti, pričom žiadna z týchto odpracovaných hodín služobnej pohotovosti mu nebola započítaná do pracovného času. Žalobcov priemerný týždenný pracovný čas počas celého žalovaného obdobia vrátane dosiahol 51,54 hodín týždenne, a teda presiahol maximálny týždenný pracovný čas, ktorý je 48 hodín týždenne, čím je poručovaný článok 6 písm. b/ Smernice. Žalobca si teda uplatnil náhradu škody vo forme náhrady nemajetkovej ujmy ako rozdiel medzi peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 1 ZoHaZZ a peňažnou náhradou uvedenou v § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ, a to za každú jednu odpracovanú hodinu služobnej pohotovosti počas žalovaného obdobia. Primeraná náhrada škody teda predstavuje rozdiel medzi výškou náhrady pri nariadenej služobnej pohotovosti (50 % zo sumy príslušnej časti služobného platu podľa § 122 ods. 2 písm. a) ZoHaZZ a výškou náhrady za určenú služobnú pohotovosť (15% zo sumy príslušnej časti služobného platu podľa § 122 ods. 1 ZoHaZZ a 30% z tejto sumy, ak ide o deň služobného pokoja). Žalobca tvrdil, že mu vznikla nemajetková ujma za každý mesiac po tom, čo v priamej súvislosti s porušením jeho práv jeho ujma nebola kompenzovaná v služobnom plate navyše o 35 %, resp. 20 %, a preto rozhodujúci moment pre vznik tejto ujmy je výplatný termín. Poukázal na to, že jeho mzda je splatná vždy k 10-temu dňu nasledujúceho mesiaca za predchádzajúci mesiac. Celková výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch za žalované obdobie predstavuje súhrnne sumu 6.124,18 eur, ktorej zaplatenia sa touto žalobou domáha.

2. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe považoval nárok žalobcu za nedôvodný. Mal za to, že štátnu službu príslušníkov HaZZ vykonávajúcich zásahovú činnosť možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti smernice 89/391/EHS a článku 2 ods. 1 Smernice, podľa ktorého táto smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, ako sú napríklad ozbrojené sily, polícia alebo určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany. Rozsah pôsobnosti smernice 2003/88/ES je pozitívne vymedzený v článku 2 ods. /EHS a negatívne vymedzený v článku 2 ods. 2 uvedenej smernice. Inak povedané smernica 2003/88/ES sa neuplatňuje na odvetvia činností, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany a štátu. Službu príslušníkov Hasičského a záchranného zboru vykonávajúcich zásahovú činnosť možno jednoznačne subsumovať pod negatívne vymedzenie pôsobnosti smernice 89/391/EHS. Ďalej žalovaný namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu v konaní, pretože žalobca nezažaloval svojho zamestnávateľa, ale štát. V prípade, že žalobca mal za to, že mu zamestnávateľ určoval pohotovosť nad Smernicou povolený limit, mal na túto skutočnosť upozorniť svojho nadriadeného v súlade s a žiadať, aby mu táto nebola určovaná. Žalovaný vzniesol aj námietku premlčania. Tvrdil, že žalované obdobie je september 2019 až august 2022, k podaniu žaloby však došlo až v októbri 2022, t. j. viac ako tri roky od momentu, kedy malo dôjsť k údajnému zásahu do žalobcových práv. Žalobca si teda nárok uplatnil po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty. Pokiaľ ide o transpozíciu smernice 2003/88/ES, namietal žalobcom tvrdenú nesprávnu transpozíciu tejto smernice z hľadiska maximálneho priemerného počtu odslúžených hodín týždenne, vzhľadom na referenčné obdobia bola Smernica transponovaná správne. Tvrdil, že ustanovenia a nepopierajú, že služobná pohotovosť v štátnej službe je výkonom štátnej služby, ale svojou formuláciou účelovo vystihujú rozdiel medzi určenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe a nariadenou služobnou pohotovosťou v štátnej službe ( a ).

3. Podľa žalovaného žalobca nepreukázal, že by štát neprebral Smernicu do zákona správne, a preto sa mu nepodarilo ani preukázať, že mu vznikla údajná škoda, ktorá by bola v priamej príčinnej súvislosti s článkom 6 písm. b/ Smernice. Žalobca taktiež neosvedčil, že by mu vznikol nárok na náhradu škody žiadnym spôsobom. Sám žalobca veľmi nejasným spôsobom stanovil „škodu“, ktorá mu mala vzniknúť tým, že vykonával nariadenú služobnú pohotovosť, za ktorú, mimochodom, bol v zmysle platnej vnútroštátnej legislatívy odmeňovaný. Tvrdil tiež, že žalobca mal prejaviť primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah a včas využiť všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu. Pokiaľ ide o výšku uplatňovanej náhrady, žalovaný uviedol, že tabuľky v žalobe nemožno považovať za dôkaz, ktorý by preukazoval výšku nemajetkovej ujmy, nakoľko výpočet žalobcu je veľmi mätúci a predstavuje skôr výpočet odškodnenia vo forme vyplatenia primeranej peňažnej náhrady škody formou doplatku vo výške 35 % (50 % - 15 %) zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu podľa ustanovenia Žalobca vedel o všetkých podmienkach výkonu služby a za toto obdobie nedošlo k tomu, že by tieto podmienky namietal a ani nepožiadal o ich vysvetlenie a ani iným spôsobom sa nedomáhal svojich práv. Výšku uplatnenej nemajetkovej ujmy žalovaný považuje za zjavne neprimeranú s porovnaním výšky náhrad, ktorá sa priznáva obetiam trestných činov. Namietal tiež, že žalovaný nepreukázal zásah do súkromného, rodinného života, či

neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného stavu žalobcu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca uplatňuje. Žalovaný dal do pozornosti súdu, že žalobca v žalobe pôsobí na city, keď uvádza, že v dôsledku porušovania práva na maximálne 48- hodinový týždenný pracovný čas prichádzal o čas, ktorý by chcel a mohol venovať svojim najbližším, a že vzhľadom na fyzickú a psychickú náročnosť práce je dostatok času na oddych nevyhnutný. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca má už 13 rokov aktívnu živnosť, venuje sa dokončovaniu stavebných prác, čo musí byť taktiež pomerne fyzicky a časovo náročné. Na mieste sa teda ponúka otázka, či mu výkon jeho práce skutočne bráni v čase, ktorý by mohol stráviť s rodinou, priateľmi, prípadne by sa mohol venovať svojim záľubám a či mu výkon ďalšej práce neuberá z času na regeneráciu jeho fyzických a psychický síl, ktoré k výkonu svojej hlavnej práce potrebuje. Žalobca pritom musí nielen tvrdiť, ale aj preukázať, aká ujma mu vznikla.

4. Okresný súd sa po vykonanom dokazovaní vysporiadal so všetkými námietkami žalovaného, a teda tak s námietkou pasívnej vecnej legitimácie žalobcu, s námietkou premlčania, s námietkou, že Smernica bola riadne do právneho poriadku Slovenskej republiky transponovaná, že táto Smernica sa nevzťahuje na žalobcu a vysporiadal sa aj s otázkou primeranej výšky uplatňovanej náhrady.

5. Pokiaľ žalovaný namietal, že Smernica sa nevzťahuje na služobný pomer žalobcu ako príslušníka HaZZ s poukazom na to, že príslušníci HaZZ sa podieľajú (aj) na plnení úloh civilnej ochrany, a že z bodu 2 prvého pododseku článku 2 predmetná smernica sa neuplatňuje tam, kde sú s ňou nevyhnutne v rozpore charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti verejných služieb, súd prvej inštancie uviedol, že v prejednávanom prípade sa na činnosť vykonávanú žalobcom v rámci služobného pomeru táto výnimka nevzťahuje. Výnimky z pôsobnosti uvedené v článku 2 ods. 2 v prvom pododseku je potrebné vykladať zužujúco. Článok 2 ods. 2 prvý pododsek smernice 89/391/EHS nevylučuje z pôsobnosti Smernice služby civilnej ochrany ako takej, ale len určité osobitné činnosti týchto služieb, ak charakteristiky vlastné pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení Smernice. Táto výnimka sa musí vykladať tak, že jej rozsah pôsobnosti sa obmedzuje na prípady nevyhnutnej ochrany záujmov, napríklad v prípade katastrofy, pre ktorú je typické, že nie je možné rozvrhnúť pracovný čas pre zásahové a záchranné tímy. Aj keď služba žalobcu okrem plnenia úloh pri zdolávaní požiarov zahŕňa aj úlohy na úseku civilnej ochrany obyvateľstva, najmä pri poskytovaní priameho výkonu záchranárskych činností, pri haváriách, živelných pohromách a iných mimoriadnych udalostiach, a teda musí čeliť udalostiam, ktoré prirodzene nemožno predvídať, tak za obvyklých podmienok činnosti s ňou spojené možno vopred plánovať, vrátane pracovného času jej personálu v súlade s úlohami, ktoré boli na ňu prenesené. Táto služba sa teda nevyznačuje žiadnymi osobitosťami, ktoré by odporovali použitiu právnych noriem Spoločenstva v oblasti ochrany bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov, takže sa na ňu nevzťahuje vylúčenie z pôsobnosti uvedenej v čl. 2 ods. 2 v prvom pododseku smernice - naopak sa na ňu použije táto smernica. Okresný súd v tomto smere poukázal aj na závery uznesenia Súdneho dvora C-52/04 Personalrat der Feuerwehr Hamburg, z ktorého vyplýva, že článok 2 smernice Rady 89/391/EHS, ako aj článok 1 ods. 3 smernice Rady 2003/88/ES sa majú vykladať v tom zmysle, že činnosti vykonávané zásahovými silami takej verejnej požiarnej služby ako je verejná služba, o ktorú ide vo veci samej, obvykle patria do pôsobnosti uvedených smerníc, takže článok 6 bod 2 Smernice v zásade bráni prekročeniu maximálnej hranice 48 hodín určenej ako maximálny týždenný pracovný čas vzťahujúci sa aj na služby hliadky. Aj samotný zákona o HaZZ v prílohe č. 4 bod 6. preberá Smernicu, a teda je tak potrebné prijať záver, že služobná činnosť žalobcu patrí do pôsobnosti smernice 2003/88/ES.

6. K námietke žalovaného, že žalobcovi z uplatneného titulu nemohla vzniknúť škoda, pretože za vykonávanú štátnu službu ako aj služobnú pohotovosť bol odmenený v zmysle platných právnych predpisov a že žalobcom uplatnený nárok predstavuje mzdový nárok, ktorý si mal uplatňovať voči svojmu zamestnávateľovi a nie voči žalovanému, čím vlastne vzniesol námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie, súd poukázal na , v zmysle ktorého je súd viazaný medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom. Poukázal na to, že komunitárne právo je bez ďalšieho nadriadené právu členských štátov a nesmie byť medzi nimi rozpor. Predpoklady zodpovednosti za vzniknutú škodu v zmysle judikatúry ESD vychádzajú z absolútnej objektívnej zodpovednosti členského štátu za takto vzniknutú škodu a ide o prípady porušenia práva Únie členským štátom pre absentujúcu alebo nesprávnu transpozíciu smerníc, ktoré patria medzi právne akty Európskej únie (v zásade v zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie). Prijatím novej smernice vzniknú dotknutým členským štátom dve povinnosti, a to implementovať smernicu včas a

implementovať ju správne. Smernice v zásade nemajú priamy účinok, avšak Súdny dvor Európskej únie rozhodol, že určité opatrenia stanovené smernicou môžu mať vo výnimočných prípadoch priamy účinok na členský štát aj vtedy, ak tento ešte neprijal transponujúci právny akt, ustanovenia smernice sú imperatívne a dostatočne jasné a presné a ustanoveniami smernice sa priznávajú práva jednotlivcom. Podľa judikatúry Súdneho dvora (vec Francovich, spoločné veci C-6/90 a C-9/90) má jednotlivec nárok na náhradu škody od členského štátu, ktorý nedodržiava právne predpisy Únie. Súdny dvor znovu zopakoval, že aj keď komunitárne právo nemá výslovné ustanovenie o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jednotlivcovi porušením komunitárneho práva, tento princíp je vlastný komunitárnemu právu. Zodpovednosť členského štátu za porušenie komunitárneho práva je objektívna, bez ohľadu na zavinenie. Priama použiteľnosť ustanovení komunitárneho práva nevylučuje právo jednotlivca na odškodnenie v prípade ich porušenia, práve naopak, právo jednotlivca na odškodnenie je nevyhnutnou súčasťou priameho účinku ustanovení komunitárneho práva, ktorých porušenie je príčinou spôsobenej škody. Pokiaľ ide o netransponovanú smernicu alebo nedostatočne transponovanú smernicu, odvolanie sa na ustanovenie smernice je možné, ak (I.) cieľom smernice je priznať práva jednotlivcom, (II.) obsah práv je možné určiť na základe ustanovení smernice a (III.) existuje kauzálne prepojenie medzi nesplnením povinnosti transponovať smernicu a škodou spôsobenou poškodenej strane. Okrem uvedeného Súdny dvor EÚ judikoval, že čl. 6 písm. b/ smernice 2003/88/ES má priamy účinok, nakoľko priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo uplatniť v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi môže zabezpečiť nielen verejnoprávny subjekt, ale aj štát, to znamená, že právo Únie nebráni tomu, aby mohla zodpovednosť verejnoprávneho subjektu za škodu spôsobenú jednotlivcovi vzniknúť popri zodpovednosti, ktorú má samotný členský štát. Na základe uvedených skutočností okresný súd dospel k záveru, že žalovaný je v spore pasívne vecne legitimovaným subjektom, v mene ktorého koná Ministerstvo vnútra SR ako orgán, do pôsobnosti ktorého spadá aj hasičský a záchranný zbor ( o organizácii a činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy), ktorého príslušníkom je a aj bol žalobca v rozhodnej dobe.

7. V tvrdení žalovaného, že Smernica bola transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky správne, okresný súd uviedol, že na prvý pohľad sa javí, že vnútroštátna právna úprava Zákona o HaZZ má byť v súlade s právom únie, nakoľko podľa prílohy č. 4 bod 6. ZoHaZZ do jeho znenia bola Smernica prebratá. Aj podľa ustanovenia zákona sa na služobný pomer príslušníkov použijú primerane, okrem iného, aj ustanovenia , ktorý ale explicitne v ustanovení uvádza, že čas, počas ktorého sa zamestnanec zdržiava na pracovisku a je pripravený na výkon práce, ale prácu nevykonáva, je neaktívna časť pracovnej pohotovosti, ktorá sa považuje za pracovný čas. Ustanovenie však na pomery ZoHaZZ nie je použiteľný a z ustanovení ZoHaZZ nevyplýva, že by služobná pohotovosť hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času. Čas služobnej pohotovosti, pokiaľ nedochádza k služobným výjazdom, sa do služobného času nezapočítava. Práve v tom spočíva rozpor s právom Európskej únie, ktorý namietal žalobca. Argumentáciu žalovaného v tom smere, že počas celej dĺžky trvania služobnej pohotovosti nemusí byť žalobca bdelý a aktívny, a že má k dispozícii miesto na oddych, a teda v prípade, ak nie je nariadený služobný zásah, môže odpočívať alebo sa venovať inej činnosti, okresný súd považoval za argumentáciu bez právneho významu, nakoľko žalobca počas povinností musí byť v budove hasičskej stanice, nemôže túto opustiť, musí byť ustrojený a pripravený do 1 minúty od ohlásenia vykonať výjazd. Týmto zamestnanec plní pokyny zamestnávateľa. Skutočnosť, že zamestnávateľom počas tejto doby nie sú určené žiadne iné činnosti, nemôže byť na ťarchu zamestnanca. Okresný súd tiež podotkol, že proti žalovanému sú už dlhšiu dobu vedené obdobné spory, pričom samotný žalovaný na rozhodnutia súdov Slovenskej republiky aj poukazoval, v rámci ktorých žalovaný používa obdobnú obranu, avšak doteraz nepredložil žiadne rozhodnutie, v ktorom by bolo súdmi SR konštatované správne prevzatie Smernice do právneho poriadku SR, konkrétne do znenia ZoHaZZ.

8. Okresný súd skúmal, či je daný základ nároku na náhradu škody v zmysle judikatúry Európskeho súdneho dvora, ktorý judikoval vo viacerých prípadoch, že poškodení jednotlivci majú právo na náhradu škody, keď sú splnené tri podmienky: 1) Cieľom porušenej právnej normy únie je priznať jednotlivcom právo a porušenie je dostatočne závažné; 2) existencia škody a 3) priama príčinná súvislosť medzi porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom. Posúdenie, či tieto podmienky boli naplnené, je na rozhodnutí toho-ktorého vnútroštátneho súdu. Pokiaľ ide prvú podmienku, súd konštatoval, že táto je splnená, nakoľko čl. 2 a čl. 6 písm. b/ Smernice predstavuje pravidlo sociálneho práva únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia, ktoré ukladá členským štátom

stanoviť 48 hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný čas a táto hranice zahŕňa aj nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť a od ktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, o ktorú ide vo veci samej. Súčasne podľa judikatúry Súdneho dvora ide o dostatočne závažné porušenie práva únie, keďže je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti. Súd dospel k záveru, že v súdenej veci je preukázaná aj existencia škody a je preukázaná aj príčinná súvislosť medzi porušením a škodou, pričom aj pokiaľ ide o výšku uplatnenej náhrady, súd mal za to, že táto je adekvátna spôsobenej škode. Keďže v tejto oblasti neexistuje komunitárna právna úprava, kritériá na určenie rozsahu odškodnenia vyplývajú z vnútroštátneho právneho poriadku, pričom tieto kritériá nemôžu byť menej priaznivé ako tie, ktoré sa uplatňujú v prípade porušenia vnútroštátneho práva a nesmú mať taký charakter, že spôsobia praktickú nemožnosť dosiahnutia odškodnenia, prípadne ho neprimerane sťažia. Náhrada škody spôsobenej jednotlivcom porušením práva únie musí byť primeraná vzniknutej škode, aby mohla zabezpečiť skutočnú ochranu jeho práv. Slovenská právna úprava neobsahuje pravidlá na odškodňovanie jednotlivcov pri porušovaní komunitárneho práva. Nerešpektovaním Smernice žalobcovi vznikla nemajetková ujma, ktorú je možné analogicky posudzovať podľa zásad upravených v a nasl. , vzťahujúcich sa na právo na ochranu osobnosti. Na základe dokladov predložených žalobcom vyplynulo, že pri určovaní, eventuálne nariadení pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom došlo k prekračovaniu maximálneho limitu 48 hodín priemerného pracovného týždňa u žalobcu v rozhodnom období, a preto súd mal za to, že žalobcovi v príčinnej súvislosti s nerešpektovaním čl. 2 a 6 písm. b/ Smernice vznikla nemajetková ujma z dôvodu porušovania jeho základných osobnostných práv, práva na ochranu zdravia, práva na ochranu bezpečnosti a zdravia pri práci, práva na najvyššiu prípustnú dĺžku pracovného času, práva na primeraný odpočinok po práci, ako aj práva na vedenie súkromného rodinného života. V zmysle môže poškodená osoba požadovať popri morálnej satisfakcii aj peňažnú satisfakciu tam, kde by sa morálna nejavila ako postačujúca. Za takého skutkového stavu, že Slovenská republika neprijala takú vnútroštátnu úpravu pri služobnom pomere hasičov, aby boli transformované dotknuté ustanovenia Smernice do vnútroštátneho poriadku, okresný súd dospel k záveru, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu, ako aj žaloba na odstránenie trvajúcich následkov nie je na mieste, vzhľadom na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát) a vzhľadom na dĺžku trvania neoprávnených zásahov zo strany žalovaného do práv žalobcu. Rovnako tak neprichádza do úvahy ani morálna satisfakcia, ktorou sa podľa súdnej praxe rozumie predovšetkým ospravedlnenie. Samotné ustanovenie uvádza možnosti domáhať sa peňažného zadosťučinenia len príkladmo a podmienky pre vznik tohto práva sú splnené vo všetkých prípadoch neoprávnených zásahov obdobnej závažnosti, kedy bude len morálne zadosťučinenie nepostačujúce.

9. Na základe vyššie uvedených skutočností, teda, súd prvej inštancie dospel k záveru, že v dôsledku aktuálnej právnej úpravy, pokiaľ čas služobnej pohotovosti nie je súčasťou služobného času, sa na strane žalobcu počas celého trvania služobného pomeru skracuje čas odpočinku, a teda dochádza ku škode na strane žalobcu, ktorá je nepochybne v priamej príčinnej súvislosti s porušením komunitárneho práva, a teda, že základ nároku žalobcu je daný. Vznik zodpovednosti členského štátu za porušenie komunitárneho práva sa posudzuje podľa pravidiel, ktoré stanovil Súdny dvor, avšak spôsob a rozsah odškodnenia závisí od vnútroštátnej úpravy toho-ktorého členského štátu, ktorá musí rešpektovať požiadavku, že kritériá na určenie rozsahu odškodnenia nesmú mať taký charakter, že spôsobia praktickú nemožnosť odškodnenia alebo dosiahnutie odškodnenia neprimerane sťažia. Poskytnutá náhrada škody musí byť adekvátna spôsobenej škode. V právnom poriadku Slovenskej republiky je právnym základom zodpovednosti štátu za škodu SR, ktorý stanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, pričom podmienky a podrobnosti majú byť upravené v o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, avšak posudzovanie zodpovednosti štátu za porušenie komunitárneho práva v zmysle tejto úpravy je vylúčené vzhľadom na úpravu rozsahu použiteľnosti zákona. Žalobca si uplatnil svoj nárok za použitia analógie a podľa názoru okresného súdu správne, žalobca svojou výpoveďou v spojení s listinnými dokladmi preukázal, že pri takom rozvrhnutí pracovného času, ktorý je v rozpore s právom únie, prichádza o voľný čas, ktorý by inak mohol venovať rozvoju svojich osobných, rodinných, priateľských vzťahov, fyzickej a psychickej relaxácii. Žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy vyčíslenej podľa počtu hodín služobnej pohotovosti, ktoré reálne odslúžil, a ktoré mu neboli započítané do služobného času, nežaloval teda nemajetkovú ujmu vyčíslenú za presný počet odpracovaných hodín nad 48 hodín týždenne a za primeranú náhradu považoval finančné odškodnenie rovnajúce sa odmene, ktorú mu priznáva ZoHaZZ

ako pri nariadenej služobnej pohotovosti. Postup žalobcu pri výpočte náhrady škody považoval súd za primeraný charakteru a spôsobu, akým k zásahu došlo ako aj k následkom na jeho živote, a to vo väzbe na porovnateľné kritérium ceny práce, z ktorého vychádzal žalobca. Konkrétnu výšku priznanej náhrady okresný súd odôvodnil v bodoch 70. až 75. dôvodov napadnutého rozsudku.

10. K námietke žalovaného, že žalobca mal upozorniť nadriadeného na porušovanie jeho práv a žiadať, aby mu zo strany žalovaného nebola určovaná pohotovosť z dôvodov, ktoré v žalobe uvádzal, a teda, že žalobca neprejavil primeranú snahu s cieľom odvrátiť škodu alebo obmedziť jej rozsah tým, že nevyložil všetky dostupné prostriedky na právnu ochranu, okresný súd uviedol (v zhode s tvrdeným žalobcu), že Súdny dvor Európskej únie rozhodol rozsudkom vo veci Günter Fuß C-429/09 zo dňa 25.11.2010 vo veci týkajúcej sa pracovníka, ktorý bol ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby spadajúcej do verejného sektora a rozpis služieb (pracovných zmien) stanovoval priemerne 54 hodín týždenne, v rámci zmien musel byť hasič prítomný na pracovisku a jeho zmena pozostávala z aktívnej služby a pohotovostnej služby, ktorá mohla byť prerušená zásahovou činnosťou. Išlo o skutkovo a právne identickú vec, aká je predmetom tohto sporu, pričom Súdny dvor v prípade porušenia ustanovenia práva únie s priamym účinkom zo strany zamestnávateľa vo verejnom sektore skonštatoval, že vyžadovanie splnenia podmienky, aby dotknutí pracovníci najprv požadovali svojho zamestnávateľa o skončenie porušovania práva únie na účely získania náhrady škody vzniknutej v dôsledku tohto porušenia, by malo za následok, že orgánom dotknutého členského štátu by sa umožnila, aby bola povinnosť dbať o dodržiavanie takýchto noriem systematicky prenášaná na jednotlivca, čím sa týmto orgánom môže umožniť, aby boli v prípade nepodania takejto žiadosti vyňatí z ich dodržiavania. Vyžadovanie tejto podmienky by znamenalo spochybnenie práva na náhradu škody, ktoré má základ v právnom poriadku Európskej únie a povinnosti členských štátov zabezpečiť jeho dodržiavanie bez toho, aby ju mohli preniesť na jednotlivcov. Súd teda dospel k záveru, že nárok žalobcu na náhradu škody titulom porušenia komunitárneho práva nesprávnym prevzatím Smernice do slovenského právneho poriadku, konkrétne do ZoHaZZ, je daný v celom rozsahu čo do dôvodu i výšky, a preto žalobe v celom rozsahu vyhovel. Námietku premlčania vznesenú žalovaným posúdil ako nedôvodnú, každý z dielčích nárokov žalobcu zodpovedajúcim tomu-ktorému časovému obdobiu totiž vzniká osobitne a tento nárok sa stáva splatným v deň, kedy sa stáva splatnou mzda žalobcu za každý žalovaný mesiac, čiže ak ide o žalobu za mesiac september 2019, výplata žalobcu ako každého hasiča je splatná 10. deň nasledujúceho mesiaca, t. j. 10. 10. 2019. Ak teda bola žaloba podaná za obdobie od septembra 2019 a žaloba na súde bola podaná dňa 10. 10. 2022, bola podaná v rámci trojročnej premlčacej doby.

11. O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol podľa pomeru úspechu vo veci podľa v spojení s . Žalobca bol v celom rozsahu úspešný, a preto mu súd priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %.

12. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie v zákonnej 15-dňovej lehote ( veta prvá ) žalovaný. Opätovne namietal tie isté skutočnosti, ktoré namietal aj v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, ktoré podľa jeho názoru okresný súd nesprávne vyhodnotil a nesprávne posúdil. Odvolanie podal z dôvodov uvedených v ustanovení , a , a teda namietal znovu nesprávne posúdenie jeho pasívnej vecnej legitimácie, namietal nesprávne posúdenie pôsobnosti smernice č. 2003/88/ES, opätovne vzniesol námietku premlčania, namietal nesprávne posúdenie nároku žalobcu a i nesprávne rozhodnutie súdu prvej inštancie ohľadom výšky uplatneného a priznaného nároku.

13. Žalovaný tvrdil, že služobná pohotovosť žalobcu, za ktorú je odmeňovaný, je pracovným časom a má sa rátať do pracovného fondu a táto skutočnosť sama o sebe nie je dôvodom na priznanie nároku na náhradu. Namietal, že žaloba nerieši údajný protiprávny stav do budúcnosti a vytvára priestor na opätovné čiastkové žaloby. Žalobca nepreukázal závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy.

14. K odvolaniu žalovaného podal písomné vyjadrenie žalobca, ktorý uviedol, že odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje v celom rozsahu za zákonný a vecne správny. Vo vyjadrení sa v podstate stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, pričom k otázke primeranosti výšky žalovaného nároku uviedol, že tento nárok bol vyčíslený presne takým istým spôsobom aj v ďalších konaniach vedených proti žalovanému, ktoré boli predmetom posudzovania Krajským súdom v Banskej Bystrici, a že senáty odvolacieho súdu sa doposiaľ dominantne stotožňovali aj s dôvodnosťou výšky náhrady škody, ktorá bola vyčísľovaná rovnakým spôsobom, ako to učinil žalobca. Žalovanému tieto rozhodnutia

sú nepochybne známe a je príznačné, že na žiadne z týchto rozhodnutí pri svojej argumentácii o „priemernej výške doposiaľ priznanej škody“ nepoukazuje. Žalobca poukázal v tomto smere na doterajšie rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici spolu v počte 18 rozhodnutí (viď. body 1 až 18 na č. l. 366 a 366 p. v. spisu). Rozsudok okresného súdu navrhol ako vecne správny potvrdiť.

15. Žalovaný v replike na vyjadrenie žalobcu uviedol, že rozsiahla jeho právna argumentácia nebola zo strany súdu a správne aplikovaná, a že v plnom rozsahu sa pridržiava svojho odvolania a všetkých svojich predchádzajúcich vyjadrení a podaní. Rozsudok okresného súdu žiadal zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť.

16. Krajský súd ako súd odvolací odvolanie prejednal viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (, ) bez nariadenia pojednávania na prejednanie odvolania ( a contrario ) a rozsudok okresného súdu podľa ustanovenia , ako vecne správny potvrdil z nasledovných dôvodov:

17. Podľa ustanovenia odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 toho istého ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

18. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Okresný súd všetky dôkazy vo veci hodnotil jednotlivo a aj v ich vzájomných súvislostiach, prihliadol pritom na všetky skutočnosti, ktoré v konaní vyšli najavo a na základe nich vec aj správne právne posúdil a odôvodnenie rozsudku okresného súdu dalo odpoveď na všetky relevantné otázky týkajúce sa predmetného sporu.

19. Odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne také ďalšie skutočnosti, ktoré by neboli predmetom prejednania už pred súdom prvej inštancie. Všetky námietky uvedené žalovaným v odvolaní ním boli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie a súd sa s týmito námietkami v rozsudku náležite vysporiadal. Vysporiadal sa teda s námietkou miestnej príslušnosti, s otázkou premlčania nároku žalobcu, s otázkou, či je daný základ nároku žalobcu, či mal žalobca povinnosť upozorniť nadriadeného na porušovanie jeho práva a na to, že mu vzniká ujma a žiadať svojho nadriadeného, aby mu nebola určovaná pohotovosť z dôvodov, ktoré v žalobe uvádza. Vysporiadal sa aj s otázkou, či Smernica sa vzťahuje na daný prípad z toho hľadiska, či dotknutá smernica bola alebo nebola transformovaná do právneho poriadku SR, resp. či bola alebo nebola transformovaná správne. Vysporiadal sa aj s otázkou pasívnej vecnej legitimácie v spore, či sa Smernica 2003/88/ES vzťahuje na daný prípad vzhľadom na to, že rozsah pôsobnosti Smernice je vymedzený v čl. 2 ods. 1 ako aj v čl. 2 ods. 2, keď podľa tvrdenia žalovaného Smernica sa neuplatňuje na odvetvia činnosti, ktoré zahŕňajú určité osobitné činnosti služieb civilnej ochrany, a teda sa na príslušníkov hasičského a záchranného zboru v prípade služobného času ako aj ich odmeňovania nevzťahuje. Súd sa vysporiadal s námietkou žalovaného týkajúcou sa výpočtu výšky náhrady škody ako nemajetkovej ujmy ako aj s ďalšími relevantnými námietkami žalovaného. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku a akékoľvek ďalšie dôvody by boli vlastne len opakovaním dôvodov rozsudku súdu prvej inštancie. Okresný súd stručne a jasne objasnil skutkový a právny základ rozhodnutia, pričom odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá dať odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vyporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup je v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Okresný súd logicky vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetlil postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Právne normy, pod ktoré súd podriadil prejednávaný prípad, prípadne, z ktorých vyvodil aj len čiastkový právny záver, boli v odôvodnení rozhodnutia konkretizované, okresný súd zreteľne označil právne predpisy, z ktorých pri rozhodovaní vychádzal, podal aspoň stručný výklad obsahu použitých právnych predpisov (normy) a adekvátne vysvetlil, prečo to - ktoré ustanovenie zákona použil a aké na vec sa vzťahujúce závery z aplikovaného ustanovenia vyvodil. Z práva na spravodlivý proces vyplýva povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou, že (ne) majú význam pre rozhodnutie vo veci samej (porovnaj Krasko c/a Švajčiarsko 1993).

Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (viď. napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. , , , ). Žalovaný v konaní nepreukázal, aké vady malo konanie, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ani že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a ani že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp. zn. ). Súd prvej inštancie sa s každou jednotlivou námietkou žalovaného, na ktoré poukazoval v konaní (a následne i v samotnom odvolaní voči rozhodnutiu okresného súdu), vysporiadal. Súd prvej inštancie je vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia koherentný, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o dôvodnosti nároku žalobcu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne a aj spravodlivé. Obsah predmetného odvolania je v podstate zhodný s obsahom vyjadrení žalovaného pred súdom prvej inštancie, a preto odôvodnenie rozhodnutia vo vzťahu k námietkam žalovaného je úplné aj pokiaľ ide o samotné odvolanie. Žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne nové relevantné skutočnosti, nepredložil žiadne ďalšie dôkazy, ktoré by neboli zistené a vyhodnotené súdom prvej inštancie. Vzhľadom na tieto dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvej inštancie, ktoré nebolo pre svoju presvedčivosť nutné opätovne uvádzať, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil, a to aj vo výroku o náhrade trov konania, ktorý je závislý od rozhodnutia vo veci samej.

20. Podľa pomeru úspechu vo veci ( ) rozhodol aj odvolací súd o náhrade trov odvolacieho konania. Žalobca bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný, a preto odvolací súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %, o výške ktorých v zmysle , rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

21. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0 ( druhá veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( )

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. ( )

Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).