Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Sa/4/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Danou Bystrianskou v právnej veci žalobcu: H. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XX, E., zastúpený: JUDr. Ján Lemeš, advokát, Žižkova 19, Košice proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, ul. 29. augusta č. 8, Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 62549-7/2019-BA zo dňa 12.12.2019 takto

rozhodol:

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovanej Sociálnej poisťovne, ústredie, Bratislava č. 62549-7/2019-BA zo dňa 12.12.2019 a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Spišská Nová Ves č. 4714/2019-SN-DvN zo dňa 07.06.2019 a vec vracia prvostupňovému orgánu - Sociálnej poisťovni, pobočka Spišská Nová Ves na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi p r i z n á v a právo na úplnú náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Správnou žalobou vo veciach sociálnych podanou elektronicky 19.02.2020 žalobca žiadal zrušiť napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 12.12.2019, číslo 62549-7/2019 a rozhodnutie Sociálnej poisťovne pobočka Spišská Nová Ves - správneho orgánu prvého stupňa zo dňa 07.06.2019 č. 4714/2019/SN-DvN, vec jej vrátiť na nové konanie a priznať žalobcovi voči žalovanej právo na úplnú náhradu trov konania.

2. Sociálna poisťovňa pobočka Spišská Nová Ves rozhodnutím č. 4714/2019/SN-DvN zo dňa 07.06.2019, žalobcovi nepriznala dávku v nezamestnanosti na jeho žiadosť z 14.12.2018. Rozhodnutie odôvodnila v zmysle ustanovení a Z. z o sociálnom poistení a tiež znením čl. 61 ods. 1 a 2 a čl. 65 ods. 5 písm. a) Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady číslo 883/2004 a konštatoval, že dňom 30.novembra 2018 žalobcu Úrad práce sociálnych vecí a rodiny Spišská zaradil do evidencie uchádzačov o zamestnanie a následne 14.decembra 2018 žalobca v Sociálnej poisťovni pobočka Spišská Nová Ves uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti. Uviedol, že žalobca v posledných štyroch rokoch pred zaradením žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie od 30.novembra 2014 do 29.novembra 2018 nepreukázal doby poistenia v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky. Na území iného členského štátu Európskej únie žalobca preukázal poistenie nezamestnanosti od 30.novembra 2014 do 23.novembra 2018.

3. Správny orgán prvého stupňa potrebné zistenia zhrnul takto: „pri skúmaní pracovných rodinných osobných a iných väzieb na Slovensku počas vykonávania zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie dospel k záverom vzhľadom na získané údaje /dokedy žalobca pracoval na území Slovenskej republiky a odkedy sa zdržiaval v spojenom kráľovstve/ vychádzajúc aj s formulára U 002. Podľa správneho orgánu prvého stupňa celková dĺžka pobytu a zamestnania žalobcu v spojenom

kráľovstve bola orientovaná na trh práce, a preto konštatoval aj vytvorenie centrum záujmov žalobcu v spojenom kráľovstve. Pre účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti pri posudzovaní väzieb žalobcu na území Slovenskej republiky, počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie mal za to, že prácu tam vykonával za prítomnosti ďalšej blízkej osoby a že v zmysle koordinačných predpisov sa pojem bydlisko má vykladať tak, že nejde o vyznačený trvalý pobyt, ale miesto, kde sa osoba zdržiava.

4. Správny orgán prvého stupňa konštatoval, že koordinačné predpisy určujú pri skončení výkonu zárobkovej činnosti potrebu uplatňovania nároku na dávku nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie uplatňovať nárok na dávku nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie je možné len pri splnení podmienok požiadať o export tejto dávky na územie trvalého pobytu žiadateľa. Zhrnul, že v zmysle čl. 65 ods. 2 a 5 základného nariadenia nie je možné použiť pravidlo sčítavania dôb poistenia a podľa čl. 61 základného nariadenia konštatoval, že žalobca pred uplatnením nároku na dávku nezamestnanosti neukončil dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov a počas posledného zamestnania v inom členskom štáte Európskej únie nebolo jeho bydlisko na území Slovenskej republiky.

5. Správny orgán prvého stupňa konštatoval, že žalobca nepožiadal o dávku nezamestnanosti na území Spojeného kráľovstva a konštatoval, že hoci žalobca tvrdil, že chodil na územie Slovenskej republiky 2-3x ročne, súčasne však uviedol, že tam žil s družkou, kde ho navštevovali aj rodičia a na Slovensku je spoluvlastníkom nehnuteľnosti, ktorá je určená na bývanie a to rodinného domu, so svojou družkou každý v 1 , ktorú nadobudol darovacou zmluvou v roku 2017 pokladal orgán za krajinu kde má žalobca centrum záujmov Spojené kráľovstvo.

6. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie a nesúhlasil s tvrdením, že nemal zachovaný centrum záujmov na Slovensku a vyslovil presvedčenie, že v administratívnom konaní nebolo dostatočne vykonané dokazovanie za účelom zistenia možnej dohody príslušných členských štátov podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia číslo 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia číslo 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. Podľa žalobcu správny orgán nezisťoval dostatočne skutkový stav pre možnosť uzavretia takejto dohody a stanovil centrum jeho záujmov nesprávne, pričom žalobca namietal, že podľa § 195 ods. 1 a 3 zákona o sociálnom poistení je správny orgán povinný úplne zistiť skutočný stav veci a objasniť všetko rozhodujúce v prospech v neprospech účastníkov konania účastníka.

7. Podľa žalobcu z vykonaného dokazovania ohľadom zachovania pracovných osobných a iných väzieb, ktoré sú rozhodujúce preto, aby bola započítaná i doba poistenia počas pracovného pomeru na území spojeného kráľovstva ako členskej krajiny Európskej únie. Žalobca uviedol, že nikdy nemenil svoj trvalý pobyt, aj keď žil a pracoval v Spojenom kráľovstve, kde si hľadal a našiel prácu aj od 31.03.2020.

8. Žalovaný rozhodnutím zo dňa 12.12.2019, číslo 62549-7/2019-BA, zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie Sociálnej poisťovne pobočka Spišská Nová Nová Ves č. 4714/2019/SN-DvN zo dňa 07.06.2019. Žalovaný v odôvodnení uviedol, že v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie od 30.11.2014 do 29.11.2018 žalobca nepreukázal žiadnu dobu poistenia nezamestnanosti a v posudzovanom období pracoval na území iného členského štátu Európskej únie - vo Veľkej Británii. Príslušná britská inštitúcia osvedčila vo formulári U 002 dňa 25.mája 2019, že od 16.mája 2009 do 23.novembra 2018 pracoval žalobca v tejto členskej krajine Európskej únie a dôvodom ukončenia zamestnania bolo rozhodnutie zamestnanca.

9. Žalovaný v odôvodnení uviedol odvolacie námietky žalobcu a konštatoval, že na uvedenú vec sa vzťahuje nariadenie číslo 987/2009 zo dňa 16.septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia Európskeho spoločenstva číslo 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. Žalobným námietkam, ktoré sa týkali nedostatočne nezisteného skutkového stavu a nesprávnemu právnemu posúdeniu (§ 195 ods. 1 a 3 zákona o sociálnom poistení) žalovaný konštatoval, citujúc § 104 ods. 1 a 6 § 195 ods. 1 a 2 a § 196 ods. 6 zákona o sociálnom poistení a § 61 2 ods. 1 nariadenie Európskeho parlamentu a rady číslo 883/2004 a citujúc aj čl. 61 ods. 2 a 65 ods. 5 písm. a) tohto nariadenia, že z týchto je zrejmé, že základná zásada je zohľadňovanie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iných členských štátov Európskej únie. Ak Slovenská doba poistenia nezamestnanosti bola dosiahnutá ako posledná, iba výnimočne možno zohľadniť dobu

poistenia v zahraničí v inom členskom štáte, ak bola napr. dosiahnutá ako posledná, ak je zistené preukázané, že žiadateľ si zachoval počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky.

10. Podľa žalovaného správny orgán prvého stupňa sa pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu Európskej únie správne riadil pri uplatnení nároku na dávku v nezamestnanosti tým, že na území Slovenskej republiky doba poistenia v nezamestnanosti musí byť dosiahnutá ako posledná. Iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie a táto výnimka zo základnej zásady zahŕňa situáciu, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie centrum svojich záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky.

11. Žalovaný mal za to, že správny orgán prvého stupňa o dávke v nezamestnanosti rozhodol správne po preukázaní, že v posudzovanom období nedosiahol dobu poistenia Slovenskej republike a doby dosiahnuté mimo územia Slovenskej republiky, dosiahnutú v inom členskom štáte Európskej únie na území Veľkej Británie nie je možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku nezamestnanosti s odkazom na čl. 61 základného nariadenia. Uviedol, že v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia je možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku nezamestnanosti len v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a bydliska na území Slovenskej republiky. Žalovaný tak mal za to, že v posudzovanej veci konštatoval, že žalobca si tieto nezachoval na území Slovenskej republiky. Vychádzal z celkového zhodnotenia všetkých dostupných informácií, ktoré správny orgán prvého stupňa zhromaždil a tieto boli uvedené v žiadosti o dávku v nezamestnanosti a jeho vyhlásení. Súčasne sa správny orgán prvého stupňa pokúsil márne o jeho výsluch 19.septembra 2019, pretože v tom čase sa nachádzal v zahraničí. Boli zohľadnené tiež informácie v súlade s čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia a celkovo posúdená dostupná databáza informácií o rozhodujúcich skutočnostiach v zmysle uvedeného čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Centrum záujmov a bydlisko dotknutej osoby je možné určiť na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, predovšetkým trvalou prítomnosťou na území dotknutých členských štátov, pričom konštatoval dlhodobé /viac ako 9 rokov/ zdržiavanie sa žalobcu z dôvodu výkonu pracovnej činnosti na území iného členského štátu. Žalovaný mal za to, že z povahy a osobitných vlastností vykonávania činnosti je predovšetkým miesto, rozhodujúcim momentom pre uvedené hodnotenia je trvalosť a dĺžka trvania pracovného kontraktu. Podľa Sociálnej poisťovne pred odchodom do zahraničia bol žalobca poistený v Slovenskej republike od 25.07.2008 do 25.01.2009. Podľa vyhlásenia jeho zamestnávateľa vo Veľkej Británii sa zdržiava za účelom výkonu práce pre zamestnávateľa, pričom po celú dobu sa s ním tam zdržiavala jeho blízka osoba - družka, jeho pracovný pomer bol ukončený na jeho podnet. Pokiaľ ide o posúdenie rodinného stavu a rodinných väzieb, vzťah s družkou a návštevy rodičov na území Veľkej Británie nezakladajú subjektívne hodnotenie o zachovaní trvalých väzieb žalobcu na území Slovenskej republiky. Pokiaľ ide o bytovú situáciu žalovaný ju hodnotil ako stav, kedy v zahraničí nevlastní žiadny byt, ako na Slovensku, kde vlastní jednu polovicu nehnuteľnosti na základe darovacej zmluvy z 31.10.2017. Žalovaný zvýraznil, že za miesto bydliska sa pre daňové a iné účely považuje miesto a krajina výkonu pracovnej činnosti.

12. Žalovaný mal za to, že celková dĺžka doba pobytu a viac ako 9 rokov spoločný byt s družkou a rodičmi, stabilita zamestnania na území Veľkej Británie s prihliadnutím na primeranú bytovú situáciu v zahraničí sú podkladom pre záver odvolacieho správneho orgánu že Sociálna poisťovňa, pobočka Spišská Nová Ves ako správny orgán prvého stupňa správne vyhodnotil správne rozhodujúce skutočnosti pre posúdenie opodstatnenosti, oprávnenosti nároku na dávku v nezamestnanosti žalobcu. Ten sa dlhodobo zdržiaval, býval, pracoval a trávil čas s rodinnými príslušníkmi na území Veľkej Británie, kde platil dane a odvody a v takejto situácii, vo chvíli, keď nespĺňa podmienky zákona o sociálnom poistení pre priznanie dávky v nezamestnanosti z dôvodu doby poistného vzťahu, nie je možné hodnotiť v zmysle čl. 11 ods. 1 Nariadenia zachovanie centra záujmov žalobcu na Slovensku. Pojem bydlisko je odlišný od pojmu trvalý pobyt, pričom bydliskom a trvalým pobytom sa rozumie miesto, kde sa osoba zdržiava obyčajne

13. Žalovaný vysvetlil v odôvodnení, že len výnimočne sa nárok na dávku v nezamestnanosti môže uplatniť inde, ale prednostne sa uplatní v štáte posledného zamestnania, čo smeruje sa k rovnomernému a spravodlivému rozdeľovaniu finančných nákladov členských krajín, preto cieľom nariadenia bolo podporiť hľadanie práce v členskom štáte, kde pred tým dotknutá osoba bezprostredne platila odvody a poistenie a tento štát má niesť bremeno výplaty dávky nezamestnanosti. Podľa žalovaného mal

žalobca zákonnú povinnosť požiadať o dávku nezamestnanosti na území Veľkej Británie. V zmysle čl. 64 základného nariadenia žalobca mohol požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie, žalobca však nevysvetlil prečo tak neurobil.

14. Žalovaný skúmal či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť, to vyžaduje dôsledne rozanalyzovať povinnosti podľa čl. 65 základného nariadenia, t.j. všetko, čo je potrebné pre prípad zachovania pevných väzieb a bydliska v členskom štáte, kde sa dávka v nezamestnanosti uplatňuje. Žalovaný poznamenal, že v zmysle britských právnych predpisov ako vyplýva z jeho formulára, zamestnanie žalobcu bolo ukončené výpoveďou z jeho strany, preto podľa žalovaného žalobca mal požiadať o nárok na dávku nezamestnanosti v členskom štáte kde pracoval a kde si zachoval väzby. Uplatniť nárok na vyplácanie dávky nezamestnanosti Slovenskej republike predpokladá v zmysle koordinačných predpisov povinnosť zachovať si centrum záujmov, ktoré sa posudzuje v zmysle základného nariadenia. Podľa tohto je bydlisko miesto, kde sa osoba zvyčajne zdržiava a býva a ktoré odzrkadľuje skutočnú realitu zdržiavania sa osoby na mieste. Žalovaný v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia na území členského štátu Európskej únie žil a pracoval viac ako 9 rokov a podľa čl. 11 odsek 1 písm. b) konštatoval, že žalobca si nezachoval centrum záujmov a väzby na územie Slovenskej republiky. Možno teda zhrnúť, že žalobca je osobou, ktorá nespĺňa podmienky slovenskej právnej úpravy pre priznanie nároku dávku nezamestnanosti pre nedodržanie zákonom upravenej dĺžky poistenia, v takomto prípade z dôvodu vykonávania zárobkovej činnosti v inom členskom štáte, v ktorom si nárok na dávku nezamestnanosti neuplatnil. Pre jej zachovanie a započítanie tejto doby poistenia z iného členského štátu je potrebné, aby bol žalobca preukázal centrum záujmov v Slovenskej republike.

15. Žalovaný pokiaľ ide o investície žalobcu na Slovensku, nadobudnutie rodinného domu v podielovom spoluvlastníctve darovaním od rodičov a jeho zámery žiť a pracovať na území Slovenskej republiky komentoval tak, že v priebehu samotného konania sa žalobca nedostavil na výsluch. Jeho právny zástupca vysvetlil, že sa nachádza na území iného členského štátu. Podľa žalovaného samotný fakt vlastníctva nehnuteľnosti nezaváži pre posúdenie rozhodujúcich okolnosti priznania nároku uvedenej dávky v nezamestnanosti. Bytová situácia žalobcu bola podľa žalovaného uspokojená na území Veľkej Británie a pre zodpovedanie otázky centra záujmov a pre zachovanie bydliska nezavážilo samotné vlastníctvo rodinného domu na Slovensku, lebo žalovaný považoval túto vec za uzavretú zistenými inými skutočnosťami.

16. Žalovaný pokiaľ ide o otázku dohody príslušných inštitúcií vo veci určenia centra záujmov uviedol, že sa 14.augusta 2019 písomne obrátil na príslušnú Britskú inštitúciou so žiadosťou o spoluprácu a vyjadrenie k otázke centra záujmov žalobcu počas jeho posledného zamestnania na území Veľkej Británie. Britská inštitúcia na urgenciu zo 14.11.2019 , dňa 02.12.2019 zaslala vyjadrenie v ktorom potvrdila, že navrhovateľ mal svoje bydlisko obvyklý pobyt na území veľkej Británie od 16.mája 2009 do 23.novembra 2018 a žalobca nepožiadal v inom členskom štáte o možnosť tzv. reexportu dávky.

17. Žalovaný k otázke subjektívneho úmyslu žalobcu v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia uviedol, že toto sa využíva iba v prípade zistenia podľa čl. 11 ods. 1, pretože však miesto bydliska a centrum záujmov je pre uplatnenie objektívnych kritérií podľa čl. 11 odsek ods. 1 vykonávacieho nariadenia dané, nevznikli pochybnosti podľa žalovaného, aby bolo nadbytočné aplikovať čl. 11 ods. 2 a zisťovať subjektívny úmysel žalobcu. Námietku nesprávneho právneho posúdenia veci žalobca podľa žalovaného nevyjasnil, ak namietal, že tiež neboli posúdené objektívne a spravodlivo otázky centra jeho záujmov a bydliska v dôsledku dlhodobého a dlhoročného pôsobenia na území Veľkej Británie za súčinnosti britskej inštitúcie sa stanovil centrum jeho záujmov vo Veľkej Británii počas celého posudzovaného obdobia. Podstata námietky žalobcu spočíva v prehliadnutí jeho subjektívneho hodnotenia centra záujmov pre možnosti uplatniť dávku v nezamestnanosti na území domovského členského štátu Európskej únie so započítaním poistenia v inom členskom štáte, v ktorej bol poistený.

18. Podľa žalovaného na území Slovenskej republiky mal žalobca bankový účet a pre zachovanie trvalého pobytu i vlastnícky vzťah k nehnuteľnosti, a financie potrebné pre rekonštrukciu nehnuteľnosti, to však nepovažoval za zachovanie centra záujmov v Slovenskej republike. Žalovaný favorizoval právne posúdenie čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009 zo dňa 16.septembra 2009 a podľa č. 11 základného nariadenia č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia upravujúce otázky podpory v zamestnanosti pri strate zamestnania zamestnancov pracujúcich a žijúcich v rozdielnych

členských krajinách. Poukázal na mnohé rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v zmysle ktorých, sa najvyšší súd stotožnil s výkladom predmetných právnych predpisov spôsobom ako ich vykladá žalovaný. V zmysle jeho rozhodovacej praxe dospel k záveru, že pre centrum záujmov je rozhodujúcim, či splnil podmienky právneho poriadku Slovenskej republiky a či je možné započítať dobu poistného vzťahu v inom členskom štáte počas vykonávania pracovnej činnosti./čl. 11 ods. 1 a 2 /

19. Žalovaný sa však stotožnil s argumentáciou uvedenou v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia a dôvodil, že žalobca uviedol, že predložil žalovanému formulár U 002 vydaný na území Spojeného kráľovstva o tom, že tam vykonával zárobkovú činnosť od 16.mája 2009 do 23.novembra 2018 a mal tam uzavretý pracovný pomer na neurčitý čas, ktorý skončil z vlastného podnetu. Na území Spojeného kráľovstva sa zdržiavali s družkou, ale s rodičmi na Slovensku mal pevné väzby a v Spojenom kráľovstve nepožiadal o dávku v nezamestnanosti. Na Slovensko sa vracal niekoľko krát ročne, s družkou vlastní rodinný dom darovaný rodičmi, mal tu bankový účet, priateľov. Podľa žalobcu správne orgány nesprávne zhodnotili jeho rodinné pomery bez náležitého zistenia skutkového stavu posúdili centrum jeho záujmov mimo územia Slovenskej republiky. Pretože nesplnil podmienky doby trvania poistenia v Slovenskej republike vzhľadom na jeho bydlisko podľa § 65 ods. 2 a 5 Základného nariadenia na žalobcu sa nevzťahuje sčítanie dôb v zmysle § 61 Základného nariadenia.

20. V správnej žalobe žalobca odvolanie namietal a nesúhlasil s tvrdením, že nemal zachovaný centrum záujmov na Slovensku a vyslovil presvedčenie, že v administratívnom konaní nebolo dostatočne vykonané dokazovanie za účelom zistenia možnej dohody príslušných členských štátov podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia číslo 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia číslo 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. Podľa žalobcu správny orgán nezisťoval dostatočne skutkový stav pre možnosť uzavretia takejto dohody a stanovil centrum jeho záujmov nesprávne, pričom žalobca namietal, že podľa § 195 ods. 1 a 3 zákona o sociálnom poistení je správny orgán povinný úplne zistiť skutočný stav veci a objasniť všetko rozhodujúce v prospech v neprospech účastníkov konania účastníka.

21. Podľa žalobcu, ale počas relevantnej doby poistenia žalobca odvádzal poistné do odvodových systémov iného členského štátu, preto má za to, že dohoda členských štátov pre zefektívnenie poistného podpory v nezamestnanosti nie je vylúčený postup podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009. Samotný čl. 11 ods. 1 spomínaného nariadenia stanovuje postup vykonávania základného nariadenia, ktorým sa určuje centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií.

22. Podľa žalobcu z vykonaného dokazovania ohľadom zachovania pracovných osobných a iných väzieb, ktoré sú rozhodujúce preto, aby bola započítaná i doba poistenia počas pracovného pomeru na území spojeného kráľovstva ako členskej krajiny Európskej únie. Žalobca uviedol, že nikdy nemenil svoj trvalý pobyt, aj keď žil a pracoval v Spojenom kráľovstve, kde si hľadal a našiel prácu aj od 31.03.2020.

23. Žalobca namietal, že obsahové náležitosti čl. 11 ods. 1 v odpovedi britskej inštitúcie zamestnanosti nie sú dostatočné a namietal, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je nesprávne a nezákonné. Sociálna poisťovňa tak nedospela k správnemu záveru, že jeho väzby na Slovenskej republike nie sú zachované a nárok na podporu v nezamestnanosti mu nepatrí, hoci žalobca naposledy pracoval na území Slovenskej republiky 25.07.2008 do 25.01.2009 a potom sa zdržiaval v Spojenom kráľovstve, kde pracoval od 16.05.2009 do 23.11.2018.

24. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 17.júna 2020 uviedol, že pri posudzovaní odvolania žalobcu proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne pobočka Spišská Nová Ves sa riadil nariadeniami Európskeho parlamentu a Rady, ktorým sa stanovujú postupy základného vykonávacieho nariadenia zmysle čl. 11 ods. 1 a napriek situácii, že žalobca nepožiadal o dávku v nezamestnanosti v inej členskej krajine Európskej únie vychádzajúc aj z obsahu administratívneho spisu je možné ustáliť, že správne právne posúdenie v zmysle čl. 11 ods. 1 je založené na zhode oboch úradov, teda slovenského úradu zamestnanosti a britského úradu zamestnanosti a vytvára tak spravodlivú situáciu, za ktorej sa úrady členských krajín dohodli o bytovej situácii a centre záujmov žalobcu napriek informáciám, ktoré mali k dispozícii a ktorých jednotnosť je zaručená .

25. Žalovaný opakovane zdôraznil, že uplatnenie čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia prichádza do úvahy až vtedy, ak nedôjde k zhode názorov inštitúcii na úmysel dotknutej osoby pokiaľ ide o zachovanie rozhodujúcich kritérií pre určenie členského štátu, ktorý je oprávnený, povinný na vyplácanie dávky nezamestnanosti, pričom kritéria, ktoré sú uplatnené v čl. 11 odsek 1 podľa žalovaného zodpovedajú poslednej judikatúre Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, konkrétne žalovaný uvádza rozsudok sp. zn. zo dňa 21.10.2018, ktoré v bode 30 tohto rozhodnutia konštatuje, že otázka bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná do tej miery, že ani úmysel a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodu, a nie rozhodujúca ani citová väzba k rodisku alebo bydlisko alebo krajine alebo plán budúcnosti sa presťahovať, ale skutočné bydlisko, miesto kde osoba zotrváva a býva, kde býva s úmyslom mať tam centrum svojich záujmov. Preto žalovaná považovala rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa za zákonné a námietky žalobcu, ktoré sa týkali nesprávne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia hodnotila ako nedôvodnú.

IV.

Dôvody rozhodnutia správneho súdu

26. Krajský súd v Košiciach ako správny súd v konaní podľa () o správnej žalobe v sociálnych veciach ( a nasl. ) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie, ako aj obsah administratívneho konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov je potrebné zrušiť z procesnoprávnych dôvodov uvedených v ustanoveniach , .

27. Konanie v preskúmavanej právnej veci sa riadi právnou úpravou obsiahnutou v zákone o sociálnom poistení (konanie vo veciach sociálneho poistenia - § 172 a nasl. uvedeného zákona).

28. Podľa § 195 ods. 1 a 3 zákona o sociálnom poistení organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie. Pri posudzovaní veci objasňuje rovnako dôsledne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo neprospech účastníka konania. Dôkazom je všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočného stavu veci, najmä výpovede účastníkov konania a vyjadrenia účastníkov konania a svedkov, odborné posudky, znalecké posudky, správy, listiny, vyjadrenia a potvrdenia iných fyzických osôb a právnických osôb. Netreba dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo skutočnosti známe z činnosti Sociálnej poisťovne. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne môže ako dôkaz použiť výpoveď svedkov, ktorých pred výpoveďou poučí o ich povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej výpovede (§ 196 ods. 1, 2 zákona o sociálnom poistení). Podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných troch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 104 ods. 7 zákona o sociálnom poistení, rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia v nezamestnanosti. Podľa § 196 ods. 6 zákona o sociálnom poistení účastník konania je povinný navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne rozhodne, ktoré z dôkazov sa vykonajú. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne je povinná vykonať aj iné dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli, ak sú potrebné na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci. Podľa § 196 ods. 7 zákona o sociálnom poistení organizačná zložka Sociálnej poisťovne hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Podľa § 209 ods. 1, druhá veta, ods. 4 zákona o sociálnom poistení rozhodnutie musí byť v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. V odôvodnení rozhodnutia organizačná zložka Sociálnej poisťovne uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala. Podľa čl. 61 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 (ďalej len „základné nariadenie“) príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné

právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi. V zmysle čl. 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že dané osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky: • doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia, • doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo • doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti. V zmysle čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej vete odseku 2 (úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydlisko v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu) poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska. Podľa článku 1 písm. j) základného nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 (ďalej len "Nariadenie") o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia na účely tohto Nariadenia "bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva. Podľa článku 1 písm. k) základného nariadenia "pobyt" znamená prechodné bydlisko. Podľa článku 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.9.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcii dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné Nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov; v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely. Podľa čl. 11 ods. 2 uvedeného nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

29. Vychádzajúc z citovanej právnej úpravy, na základe ktorej mala byť preskúmavaná právna vec žalobcu vykonaním dokazovania v administratívnom konaní a následne právne posúdená, súd dospel k záveru, že správne orgány oboch stupňov sa uvedenými právnymi predpismi dôsledne neriadili.

30. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca požiadal o dávku v nezamestnanosti dňa 14.12.2018 potom, ako bol rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice dňa 30.11.2018 zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie. V predmetnej veci nevykonal správny orgán prvého stupňa a ani žalobca žiaden výsluch na bližšie zistenie skutkového stavu a hoci správne orgány požiadali príslušné britské inštitúcie o poskytnutie informácie, ktoré by bližšie objasnili skutkový stav, v administratívnom spise sa nachádza len formulár U1 zo dňa, kde príslušná britská inštitúcia osvedčila, že žalobca bol v období od 25.07.2008 do 25.01.2019 zamestnaný, ukončenie zamestnania bolo na podnet zamestnanca. Tento formulár je súčasťou administratívneho spisu v anglickom jazyku bez doslovného prekladu v slovenskom jazyku, v dôsledku čoho nie je možné zistiť a verifikovať jeho obsah. Súd na základe uvedeného považuje tento dokument za nepreskúmateľný, pretože nie je zrejmé, čo sa v ňom doslovne uvádza.

31. Vychádzajúc zo záverov obsiahnutých v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa, žalobca mohol dosiahnuť dobu poistenia v nezamestnanosti započítaním doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnutej na území Veľkej Británie do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1 základného nariadenia, ak by preukázal zachovanie bydliska na území Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu Európskej únie. Správny orgán prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľ si počas zamestnania na území Veľkej Británie centrum záujmov na území Slovenskej republiky nezachoval, naopak, centrum svojich záujmov a bydlisko si v danom období preniesol na územie Veľkej Británie. S týmto záverom sa stotožnil aj žalovaný správny orgán. Vychádzali z toho, že pracoval vo Veľkej Británii. Išlo o dlhodobý 9 ročný výkon zamestnania vo Veľkej Británii. Spolu s navrhovateľom vo Veľkej Británii aj jeho priateľka, kde sa dlhodobo zdržiavali, bývali a svoj pracovný i mimopracovný čas trávili vo Veľkej Británii, dokonca v tejto krajine platil zákonné odvody a dane.

32. Žalovaný správny orgán v preskúmavanom rozhodnutí citoval rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12. júna 2009 o rozsahu pôsobnosti či. 65 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát, „je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za platbu dávok z príslušného štátu na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (t. j. pracovníkov, ktorí sa do štátu bydliska spravidla denne alebo aspoň raz za týždeň vracajú) a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu. Už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu.“

33. Preto podľa neho uplatniť nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania, je výnimkou z pravidla, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania. Cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti. Koordinačné predpisy všeobecne určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. V takýchto prípadoch sa žiadosť o dávku v nezamestnanosti posudzuje podľa právnych predpisov príslušnej krajiny. Keď nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania (bez ohľadu na dôvody) a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len podľa čl. 65 základného nariadenia, t. j. v prípade zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti. Preto článok 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia nebol v tomto prípade podľa žalovaného rozhodujúci, keďže otázka bydliska bola ustálená kritériami čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia.

34. Z obsahu žaloby vyplýva, že spornou skutočnosťou zásadného právneho významu, na základe ktorej žalovaný správny orgán nepriznal žalobcovi nárok na dávku v nezamestnanosti, je posúdenie zachovania centra záujmov žalobcu počas jeho pobytu a vykonávania zamestnania vo Veľkej Británii a záver, že dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Veľkej Británie nie je možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia.

35. Z obsahu skutkovej a právnej argumentácie správnych orgánov oboch stupňov zároveň vyplýva, že správne orgány uviedli, že v zmysle koordinačných nariadení pojem „bydlisko“ je potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je jej centrum záujmov, kde trávi svoj voľný čas. Dôležitá na posúdenie bydliska je aj rodinná situácia a rodinné väzby dotknutej osoby a taktiež povaha vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu k jej trvalosti, stabilite a dĺžke trvania. V tejto súvislosti zároveň pojem „trvalý pobyt“ nie je možné stotožňovať s pojmom „bydlisko“. V zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia „bydlisko“ je miesto, kde osoba zvyčajne býva. Na základe všetkých dostupných informácií si navrhovateľ vytvoril počas posledného zamestnania centrum záujmov na území Veľkej Británie.

36. So zreteľom na uvedené správny súd konštatuje, že v administratívnom konaní nebolo podľa jeho názoru dostatočne vykonané dokazovanie za účelom zistenia, či by bola možná a dosiahnuteľná dohoda členských štátov, alebo štátov Európskeho hospodárskeho priestoru podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania Nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (spôsob určenia bydliska). Pre prípad, že by dohoda nebola možná medzi štátmi, je potrebné vykonať dôsledné dokazovanie, pre objasnenie všetkých východiskových právnych kritérií postupu podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia (v nadväznosti na článok 11 ods. 1), a až potom právne ustáliť, či je možné považovať bydlisko navrhovateľa počas jeho posledného zamestnania v členskom štáte Európskej únie priestoru za zachované na území Slovenskej republiky.

37. Správne orgány dostatočne nezisťovali či došlo, resp. nedošlo k dohode medzi dotknutými inštitúciami na určenie skutočného miesta bydliska žalobcu a tiež vôbec nezisťovali úmysel žalobcu objektívne vzhľadom na okolnosti a dôvody, ktoré ho viedli k pobytu a k zamestnaniu vo Veľkej Británii počas tam vykonávaných dôb zamestnania zachovať alebo nezachovať si prioritne pevné väzby a centrum záujmov na území SR.

38. Úmysel žalobcu aké skutočnosti a okolnosti ho viedli k tomu, že v rozhodujúcom období, pracoval v zahraničí správne orgány bližšie neskúmali. Prvostupňový správny orgán, ale ani žalovaný správny orgán v preskúmavanej veci nepostupovali súdom uvádzaným spôsobom a preto sa s týmito skutočnosťami nemohli v odôvodnení rozhodnutí dostatočne ani vysporiadať i s poukazom na čl. 11 ods. 2 nariadenia.

39. Správny súd konštatuje, že správne orgány bez náležitého zistenia skutkového stavu nedôsledne posúdili centrum záujmu žalobcu a následne vec uzavreli s tým, že pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti žalobca nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov a počas posledného zamestnania v inom členskom štáte Európskej únie mu vzhľadom na jeho bydlisko v zmysle čl. 65 ods. 5 základného nariadenia sa na žalobcu nevzťahuje čl. 61 základného nariadenia.

40. Z vykonaného dokazovania ohľadne zachovania pracovných, rodinných, osobných a iných väzieb na Slovensku počas vykonávania zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie teda dospeli oba správne orgány k predčasným záverom. Preto podľa správneho súdu podstatným nedostatkom tohto konania pred prvostupňovým správnym orgánom, ktorý ovplyvnil aj zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia je skutočnosť, že z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu vyplýva iba to, že nárok na dávku v nezamestnanosti žalobca nemá podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení preto, že žalobca preukázal iba dobu poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu Európskej únie a to Veľkej Británie.

41. Žalovaný správny orgán v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia síce poukázal na článok 11 ods. 1 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/209 písm. a), b), i), ii), iii), iv), vi), avšak sa náležite nevyporiadal s dikciou ust. čl. 11 ods. 1 uvedeného Nariadenia, t. j. zisťovaniu či posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, uvádzaných v čl. 11 ods. 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami členských štátov, ktoré skutkovo namietal žalobca v správnej žalobe a ktoré sú v podstate námietkou podľa .

42. Až po tomto zistení vystupujú z hľadiska dôkazného do popredia okolnosti týkajúce sa určenia miesta bydliska žalobcu, pričom aj vtedy sa za rozhodujúce považuje úmysel, tak ako to vyplýva zo skutočností a dôvodov, ktoré žalobcu viedli k pobytu na území Veľkej Británie. Práve uvedené nariadenie sleduje podľa názoru súdu najmä zámer, aby občan členského štátu bez dohody a komunikácie o podstatných okolnostiach posudzovaného prípadu sa neocitol napokon bez krytia touto dávkou sociálnych systémov členských krajín, vzhľadom na záver tohto členského štátu, ktorý vybavuje žiadosť uchádzača o tento typ dávky poistenia zamestnanej osoby. Hoci členský štát, ktorý prijal odvody do poistných fondov od žalobcu, je bez záujmu žalobcu, ako občana Európskej únie z inej členskej krajiny vybaviť pozitívne, aj za situácie spoločného trhu prace a voľného pohybu pracovnej sily a jeho odchodu za prácou, v čase nezamestnanosti v domovskom členskom štáte.

43. Správny súd poukazuje na povinnosť správneho orgánu zisťovať skutkový stav podľa § 195 ods. 1 a 3 zákona o sociálnom poistení, ktorý ukladá organizačnej zložke sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupovať tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci a na ten účel jej ukladá obstarať potrebné podklady na rozhodnutie. Pri posudzovaní veci má povinnosť objasňovať rovnako dôsledne všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo neprospech účastníka konania. Preto je dôležité v rámci koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia zabezpečiť, aby nedošlo nielen k neoprávnenému prekrývaniu dávok z rôznych členských štátov, ale i to, aby následne žalobca nezostal mimo systému sociálneho zabezpečenia oboch dotknutých členských štátov, ako je to v prípade žalobcu.

44. Rozhodnutie správneho orgánu o požadovaných nárokoch žalobcu musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutočného stavu veci. Správny orgán prvého stupňa v odôvodnení svojho nového rozhodnutia následne uvedie, vychádzajúc zo znenia , prvá veta (viazanosť správneho orgánu právnym názorom správneho súdu v ďalšom konaní), ktoré skutočnosti boli podkladom pre jeho rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov a aké právne predpisy aplikoval, súc viazaný právnym názorom správneho súdu, uvedeného v odôvodnení tohto rozsudku.

45. V ďalšom konaní bude preto povinnosťou správneho orgánu prvého stupňa odstrániť súdom vytýkané nedostatky administratívneho konania a obsahu rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov, a to podľa obsahu odôvodnenia tohto rozsudku. V tejto súvislosti sa javí byť nevyhnutným aj vypočutie žalobcu a vysporiadanie sa aj s jeho prípadnými dôkaznými návrhmi, poprípade požiadať príslušnú britskú inštitúciu o vyjadrenie sa k predmetnej veci.

46. Záverom k predmetu konania správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30.1.2013. „Podľa základného pravidla obsiahnutého v čl. 61 ods. 1 a 2 základného nariadenia sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu zohľadnia ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov. Z dôvodu, že žalobkyňa takto doby poistenia podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred jej zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahla, bolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia získané v inom členskom štáte môžu zohľadniť podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, ktoré predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, a podľa ktorého by žalobkyňa poberala dávky v súlade s právnymi predpismi slovenskej republiky, ako keby sa na ňu tieto predpisy vzťahovali počas jej poslednej činnosti zamestnanca a to v prípade, ak si na území Slovenskej republiky zachovala bydlisko. V administratívnom konaní mali preto správne orgány okrem iného povinnosť zistiť skutočný stav veci tak, aby neboli žiadne pochybnosti o tom, či žalobca mal zachované bydlisko na území Slovenskej republiky a pevné väzby (v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia čl. 11 vykonávacieho nariadenia) a v tomto smere mali vykonať potrebné dokazovanie. Bez podrobného a bezprostredného vypočutia žiadateľa o dávku v nezamestnanosti nie je možné určiť „centrum záujmov dotknutej osoby“ podľa čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Závery žalovanej však nie sú doložené dostatočne vykonaným dokazovaním. Najmä otázku rodinných väzieb nemohla žalovaná posúdiť len na základe formalizovaného tlačiva, ktorého samotné vyplnenie len požadovaných údajov môže byť bez uvedenia súvislostí aj na ujmu žiadateľa. Na základe doterajšieho dokazovania sa preto nemožno bez akýchkoľvek pochybností stotožniť s názorom žalovanej, že o mieste bydliska žalobkyne na základe kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli. Ďalej treba pripomenúť, že súčasťou skúmania a zistenia „miesta bydliska“ nie je len preukázanie skutočností svedčiacich o nezachovaní bydliska v Slovenskej republike, ale aj skúmanie reálnych podmienok existencie bývania o mieste pobytu - výkonu zamestnania. O tejto skutočnosti žalovaná nevykonala žiadne dokazovanie. Napokon bude potrebné, aby žalovaná osvedčila nielen zhodu názorov na bydlisko žalobkyne v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia s príslušnou inštitúciou na území Gibraltáru ale i následne určila po vzájomnej dohode s touto inštitúciou „centrum záujmov“ dotknutej osoby. Bez vykonania dokazovania o uvedených skutočnostiach rozhodnutie žalovanej nebolo doložené riadne vykonaným dokazovaním a preto súd prvého stupňa nepochybil, keď jej rozhodnutie ako nezákonné zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

47. Záverom správny súd poznamenáva, že sa oboznámil aj s obsahom rozsudkov NS SR, na ktoré poukázala žalovaná vo svojom vyjadrení, avšak konštatuje, že od skutočného naplnenia možností i povinností podľa čl. 11 ods. ods. 2 nariadenia je potrebné, aj v ich súvislostí a znalostí doposiaľ vykonané dokazovanie doplniť a zodpovedať obsahové požiadavky čl. 11 ods. 1 nariadenia. Zodpovedať treba najmä, prečo aj zo strany Slovenskej republiky bolo potrebné favorizovať názor o nezachovaní centra záujmov u žalobcu, vzhľadom na jeho vlastnícke pomery, situácie v Slovenskej republike a prečo britský orgán zamestnanosti má za to, že žalobca mal centrum záujmov v Británii, pri takejto zistenej realite. Rovnako je potrebné vysvetliť, prečo nie je možné dávku v nezamestnanosti presunúť medzi členskými štátmi za situácie, že žalobca počas doby nezamestnanosti v Slovenskej republike našiel zamestnanie v inom členskom štáte. Predmetné súdne rozhodnutia podľa názoru súdu neobsahujú zovšeobecňujúce právne závery majúce zároveň zásadný právny význam pre závery súdu v preskúmavanej právnej veci, pričom zmena v automatickom posúdení v zmysle označenej judikatúry je predsa možná, ak skutkové okolnosti nie sú dosť, alebo vôbec totožné.

48. Súd v tejto súvislosti poukazuje aj na obsah prvostupňového rozhodnutia a na jeho „holé“ konštatovania o dĺžke pobytu mimo územia SR, dobe zamestnania žalobcu atď. a to bez ich hlbšej skutkovej a právnej analýzy a bez predchádzajúceho zistenia subjektívnych hľadísk a postojov žalobcu k otázke zachovania bydliska a centra záujmov na území Slovenskej republiky.

49. Správny súd dospel k záveru o potrebe zrušenia rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov v rozsahu a z dôvodov uvedených v ustanoveniach , , keďže zistenie skutkového stavu žalovaným, ako aj prvostupňovým správnym orgánom bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Je preto predčasným a právne hodnotenie veci správnymi orgánmi je nesprávne, čo zakladá právny dôvod pre zrušenie administratívnych rozhodnutí podľa , . Bez komplexného posúdenia zásadných otázok týkajúcich sa predmetného konania sú teda rozhodnutia pre nedostatok dôvodov predovšetkým v otázkach hodnotenia centra záujmov žalobcu a zachovania obsahu pojmu jeho bydliska, s ktorými sa správne orgány v administratívnom konaní dôsledne vysporiadali len na základe tvrdenej dohody medzi členskými krajinami.

50. Úlohou prvostupňového správneho orgánu bude predovšetkým v nadväznosti na právny názor správneho súdu týkajúci sa ďalšieho priebehu administratívneho konania doplniť vo veci dokazovanie jednak z úradnej povinnosti, ako aj na základe možných dôkazných návrhov účastníka konania (žalobcu). Po doplnení dokazovania bude povinnosťou správneho orgánu prvého stupňa vydať vo veci nové rozhodnutie spĺňajúce všetky procesnoprávne kritéria obsiahnuté v ustanoveniach zákona o sociálnom poistení citovaných v odôvodnení tohto rozsudku s poukazom na a .

51. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ust a nasl. a žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný priznal úplnú náhradu trov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne podľa správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitosti podania podľa to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak

sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa a , je žalovaným Centrum právnej pomoci.