Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_6Sa-1-2022.pdf
PDF · 121.1 KB
Case nature
Area
Subarea
6Sa/1/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach ako správny súd, sudkyňou JUDr. Danou Bystrianskou, v právnej veci žalobcu: L. R., nar. XX. L. XXXX, bytom v T., K. Č.. XX, právne zast.: JUDr. Jánom Lemešom, advokátom so sídlom v Košiciach, Žišková č. 19, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom v Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8-10, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej z 12. decembra 2019, č.: 62549-7/2019-BA, takto
rozhodol:
I. Žalobu z a m i e t a.
II. Účastníkom n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
I. Doterajšie administratívne konanie a súdne preskúmavacie konanie
1. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v konaní 9Sžsk/19/2021 dňa 30. novembra 2021 v konaní o kasačnej sťažnosti žalovanej rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo 17. decembra 2020, č.k. 6Sa/4/2020-28, zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
2. Krajský súd ako správny súd napadnutým rozsudkom zo 17. decembra 2020, č.k. 6Sa/4/2020-28, postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c/ a e/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zrušil rozhodnutie žalovanej z 12. decembra 2019, číslo: 62549-7/2019-BA, ako aj prvostupňové správne rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Spišská Nová Ves zo dňa 7. júna 2019, č.: 4714/2019-SN-DvN a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Žalovaná rozhodnutím z 12. decembra 2019 postupom podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z. z.“) odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietla a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie zo 07. júna 2019, ktorým bolo rozhodnuté, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. a podľa článku 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 (ďalej len „Základné nariadenie“).
3. Správny súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovanej preskúmal v intenciách § 104 ods. 1,6, § 195 ods. 1,3, § 196 ods. 6,7, § 209 ods. 1,4 zákona č. 461/2003 Z.z., článku 1 písm. j/, článku 1 písm. k/, článku 61 ods. 1,2, článku 65 ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia, článku 11 ods. 1,2 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009 (ďalej len „Vykonávacie nariadenie“) a postupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v Tretej hlave Tretej časti SSP upravujúcej správnu žalobu v sociálnych veciach, za primeraného použitia ustanovení o všeobecnej správnej žalobe podľa Prvej hlavy Tretej časti SSP a dospel k záveru o dôvodnosti podanej žaloby. Za
kľúčové považoval posúdenie zachovania centra záujmov žalobcu počas jeho pobytu a vykonávania zamestnania vo Veľkej Británii a tiež posúdenie otázky, či dobu poistenia v nezamestnanosti získanú na území Veľkej Británie bolo možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s článkom 61 Základného nariadenia, pre potreby splnenie podmienok žalobcom na priznanie dávky v nezamestnanosti.
II. Dôvody rozhodnutia správneho súdu
4. Správny súd konajúc po zhora uvedenom postupe v súlade s ustanoveniami zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj SSP) v konaní o správnej žalobe v sociálnych veciach podľa § 199 ods. 1/ písm. c/ Správneho súdneho poriadku, podľa § 137 ods. 4 SSP oznámil v preskúmavanej veci verejné vyhlásenie rozsudku bez nariadenia pojednávania v miestnosti č. 206, Krajského súdu v Košiciach, dňa 23. februára 2022. Správny súd po preskúmaní správnej žaloby, jej dôvodov a po preskúmaní administratívneho spisu žalovaného ako aj napadnutých rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného, žalobu označil ako nedôvodnú, vzhľadom na výklad čl. 11 ods. 1 a ods. 2 vykonávacieho nariadenia a č. 61 a čl. 65 ods. 5 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 (ďalej len „Základné nariadenie“) kasačným súdom. Preto žalobu podľa § 190 Správneho súdneho poriadku ako nedôvodnú zamietol.
5. Správny súd v konaní preskúmavajúc rozhodnutia podľa § 199 ods. 1 písm. c/ Správneho súdneho poriadku súčasne konštatuje, že v správnych veciach správne súdy postupujú neformálne a posudzujú žalobu podľa dikcie § 134 ods. 2 písm. d/ Správneho súdneho poriadku, podľa ktorého správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby. Správny súd poukazuje na ust. § 469 SSP, podľa ktorého ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, krajský súd aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu.
6. Úlohou správneho súdu však nie je nahrádzať činnosť orgánov verejnej správy pri zisťovaní skutkového stavu, ani nahrádzať jeho činnosť pri jeho rozhodovaní. Správny súd pritom upriamuje pozornosť na to, že nie je súdom skutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda, či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi.
7. Správny súd vychádzal z toho, že účelom konania v správnom súdnictve je poskytnutie súdnej ochrany pred tvrdeným nezákonným rozhodnutím, preto v konaní o jeho preskúmanie posudzuje, či rozhodnutie bolo vydané v konaní, ktoré netrpí vadou spôsobilou ovplyvniť zákonnosť rozhodnutia a či orgány verejnej správy svoje zistenie presvedčivo odôvodnili. Zákonnosť postupu správny súd skúma na základe rovnakých kritérií ako zákonnosť rozhodnutí.
8. Správny súd tiež konštatuje, že pre jeho rozhodnutie je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgán verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 SSP ).
9. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
Podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach.
Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne. Podľa § 134 (2) písm. d/ SSP, správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. o.i. ak ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba.
Podľa § 135 ods. (1) Správneho súdneho poriadku, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
Podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.
Podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods.
Podľa článku 48 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (Konsolidované znenie), Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom prijmú v oblasti sociálneho zabezpečenia opatrenia, ktoré sú nevyhnutné na poskytnutie voľného pohybu pracovníkov; za týmto účelom uzavrie dohody, ktoré migrujúcim pracovníkom bez ohľadu na to, či ide o zamestnancov, a na nich závislým osobám zabezpečia: a/ započítanie všetkých období braných do úvahy podľa zákonov príslušných krajín za účelom získania a trvania nároku na dávky a vypočítanie ich výšky; b/ vyplácanie dávok osobám s bydliskom na území členských štátov.
Podľa článku 1 písm. j/ Základného nariadenia, "bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.
Podľa článku 1 písm. k/ Základného nariadenia, "pobyt" znamená prechodné bydlisko.
Podľa článku 3 ods. 1 písm. h/ Základného nariadenia, toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia: dávky v nezamestnanosti.
Podľa článku 61 ods. 1 Základného nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia,
vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.
Podľa článku 61 ods. 2 Základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a/ sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.
Podľa článku 65 ods. 2 Základného nariadenia, úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydlisko v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.
Podľa článku 65 ods. 5 písm. a/ Základného nariadenia, nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.
Podľa článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a/ dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov b/ situáciu dotknutej osoby vrátane: povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; ii/ jej rodinného stavu a rodinných väzieb; iii/ vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; iv/ v prípade študentov zdroja ich príjmov, jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.
Podľa článku 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.
10. Predmetom konania je naďalej rozhodnutie žalovanej z 12. decembra 2019, č.: 62549-7/2019-BA, ako aj prvostupňové správne rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Spišská Nová Ves zo 7. júna 2019, číslo: 4714/2019-SN-DvN. Žalovaná rozhodnutím z 12. decembra 2019 postupom podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietla a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie zo 7. júna 2019, ktorým bolo rozhodnuté, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. a podľa článku 61 Základného nariadenia.
11. Správny súd z obsahu súdneho spisu, ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovanej mal za preukázané, že žalobca na predpísanom tlačive dňa 14. decembra 2018 požiadal o dávku v nezamestnanosti. Z z predmetného tlačiva vyplýva, že žalobca bol od 30. novembra 2018 zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie; od 30. októbra 2009 do 28. novembra 2018 bol zamestnaný vo Veľkej Británii; denne alebo aspoň raz za týždeň sa nevracal do miesta bydliska; nárok na dávku v nezamestnanosti v členskom štáte si neuplatnil.
12. Prvostupňový správny orgán rozhodnutím vydaným dňa 7. júna 2019, pod číslom 4714/2019-SN- DvN žiadosti žalobcu o príslušnú dávku potom, čo mal na základe vykonaného dokazovania preukázané, že žalobca aj s prihliadnutím na celkovú dĺžku pobytu, dĺžku tam vykonávaného zamestnania a prítomnosť blízkej osoby, si na území Slovenskej republiky centrum záujmov nezachoval.
13. Na odvolanie žalobcu žalovaná ako druhostupňový (odvolací) správny orgán tu preskúmavaným rozhodnutím odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietla a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie zo 7. júna 2019. Žalovaná sa plne stotožnila so závermi, ku ktorým dospel prvostupňový správny orgán a aj s ohľadom na dĺžku a trvalosť prítomnosti na území Veľkej Británie, tiež situáciu žalobcu vrátane povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy, ďalej rodinného stavu a rodinných väzieb žalobcu, jeho bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná ako aj charakter členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely, dospela k záveru, že za bydlisko žalobcu v zmysle úniovom bolo potrebné považovať Veľkú Britániu.
14. Úlohou Správneho súdu bolo rozhodnúť opakovane súc viazaný právnym názorom kasačného súdu, za situácie vyhodnotenia, či správne orgány postupovali procesným predpisom predpokladaným spôsobom, keď je známy rozsah dokazovania potrebný pre objasnenie všetkých východiskových právnych kritérií plynúcich z článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia; či dostatočne zisťovali, či došlo, respektíve nedošlo k dohode medzi dotknutými inštitúciami na určenie skutočného miesta bydliska žalobcu a tiež či mali zisťovať úmysel žalobcu subjektívne, podľa čl. 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia, vzhľadom na okolnosti a dôvody, ktoré ho viedli k pobytu a k zamestnaniu vo Veľkej Británii počas tam vykonávaných dôb zamestnania, či si žalobca zachoval alebo nezachoval pevné väzby a centrum záujmov na území Slovenskej republiky, vzhľadom na jeho bydlisko tu, ako i dlhodobý pobyt vo Veľkej Británii so záverom, či možno dobu poistenia žalobcovi vo Veľkej Británii započítať na splnenie podmienok § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení.
15. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že konanie pred správnym orgánom treba považovať za jednotné t. j. konanie pred prvostupňovým, ako aj odvolacím orgánom tvorí jeden celok navzájom prepojených konaní. Z obsahu oboch správnych rozhodnutí jasne vyplýva, aké skutočnosti vzali správne orgány v úvahu pri ustaľovaní záveru, že bydlisko (centrum záujmov) žalobcu sa nachádza v inom členskom štáte - vo Veľkej Británii. Správny súd poukazuje na to, že bydliskom sa nechápe trvalý alebo prechodný pobyt podľa vnútroštátnych predpisov Slovenskej republiky. Podľa článku 1 písm. j/ Základného nariadenia pojem „bydlisko“ v zmysle tohto nariadenia znamená zvyčajné bydlisko, t.j. miesto, kde majú dotknuté osoby zvyčajné bydlisko. Na účely Vykonávacieho nariadenia chápané ako „centrum záujmov“ v spojení s článkom 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia. „Bydlisko“ predstavuje v tomto zmysle autonómny pojem vlastný právu Únie (pozri rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-90/97 Swaddling, bod 28). Kritériami na určenie centra záujmov sú najmä: dĺžka obdobia zdržiavania sa na území daného štátu, dĺžka a stabilita výkonu zárobkovej činnosti, dĺžka trvania pracovnej zmluvy, rodinný stav a rodinné väzby, bytová situácia a stabilita tejto situácie a miesto, kde dochádza k zdaňovaniu príjmov.
16. V predmetnej veci žalobca vedený v evidencii uchádzačov o zamestnanie si uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti podľa § 104 a nasl. zákona č. 461/2003 Z. z., t.j. podľa právneho predpisu Slovenskej republiky. Tiež nebolo sporné, že v zmysle ním vyplneného Vyhlásenia na účely posúdenia zachovania centra záujmov v spojení s vyplnenou žiadosťou o dávku v nezamestnanosti sa žalobca zdržiaval na území Veľkej Británie, a to od 30. októbra 2009 do 28. novembra 2018, t.j. viac ako 9 rokov s tým, že počas tohto pobytu mal iba jeden pracovný pomer (vedúci tímu), tento bol dohodnutý na dobu neurčitú a tento bol ukončený z vlastného podnetu žalobcu. Z príslušného vyhlásenia tiež vyplýva, že žalobca sa na území Veľkej Británie počas celej doby zdržiaval so svojou priateľkou (družkou) a so svojimi rodičmi, na Slovensko sa vracal 2-3 krát ročne na 14 dní, na Slovensku sa stal v roku 2017 spoluvlastníkom rodinného domu, ktorý mu darovali rodičia ktorý zrekonštruoval. Na území Veľkej Británie užíval nehnuteľnosť spolu s priateľkou na základe nájomného vzťahu. Daňové povinnosti si plnil na území Veľkej Británie. Za dôvod návratu označil založenie rodiny na Slovensku.
17. Z takto zisteného skutkového stavu v správnom konaní vychádza aj názor správneho súdu, pretože v zmysle judikatúry kasačného súdu boli preukázané skutočnosti o záveroch správnych orgánov t.j., že centrum záujmov žalobcu je vo Veľkej Británii, kde sa aj v čase administratívneho konania a v čase podania žiadosti o dávku v nezamestnanosti nachádzal a vyhľadával tam prácu. Teda nie je možné vychádzať z faktu, že rozhodujúcim je, že sa žalobca na Slovensku v roku 2017 na základe darovacej stal spoluvlastníkom rodinného domu. Konštatuje sa, že vlastníctvo nehnuteľnosti nepostačuje na prijatie záveru o tom, že centrum záujmov zostalo žalobcovi zachované na Slovensku a vychádzajúc
z vykonávacieho nariadenia za podstatnú a prioritnú pokladal správny súd otázku dlhodobého výkonu práce a pobytu území Veľkej Británie. Aj správny súd v predmetnej veci vyhodnotil skutočnosť, že žalobca sa počas celej doby zdržiaval vo Veľkej Británii s blízkymi osobami, najbližšími príbuznými ako rozhodujúcu, pre stanovenie centra záujmov. Vychádzajúc z vykonávacieho nariadenia aj úmysel žalobcu, že chce zotrvať na Slovensku, pre prejednávanú vec nebol dôležitý, lebo článok 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia (kladúci dôraz na úmysel osoby) prichádza do úvahy iba subsidiárne, pokiaľ i po zvážení kritérií uvedených článku 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia zostane otázka ustálenia centra záujmov i naďalej otvorená s odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 13. decembra 2017, sp. zn. 10/Sžsk/5/2016. Napokon, úmysel žalobcu je v zmysle článku 11 ods. 2 Vykonávacieho nariadenia rozhodujúci len vtedy, keď sa nepodarí dosiahnuť dohodu medzi inštitúciami a neexistencie ich rozdielneho stanoviska. V preskúmavanej veci britská aj slovenská inštitúcia dospeli k zhodnému záveru, že bydlisko žalobcu bolo v rozhodujúcom čase vo Veľkej Británii. Britská inštitúcia potvrdila poistnú dobu a jej dĺžku a pobytu v inom členskom štáte.
18. Na tomto mieste správny súd je povinný uviesť, že úmysel dotknutej osoby- žalobcu musí vychádzať aspoň čiastočne z reálneho základu; slovami Súdneho dvora Európskej únie úmysel sa musí posúdiť vzhľadom na objektívne skutočnosti a okolnosti veci samej, keďže samotné vyjadrenie úmyslu mať bydlisko na určitom mieste, samo osebe nestačí na účely uplatnenia uvedeného 11 ods. Vykonávacieho nariadenia a to s odkazom na rozhodnutie (C-255/13 I proti Health Service Executive).
20. Správny súd uvádza, že trvalý pobyt občanov Slovenskej republiky v registri obyvateľov Slovenskej republiky podľa zákona č. 253/1998 Z. z. nie je možné stotožňovať s pojmom trvalé „bydlisko“ alebo „pobyt“, ako ho chápe právna úprava Európskej Únie a chápanie tohto je v zmysle jeho chápania a výkladu len evidenčného charakteru.
21. Správny súd v súlade s judikatúrou kasačného súdu napadnuté rozhodnutie žalovanej v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím hodnotí tak, že zistenie skutkového stavu je dostačujúce na prijaté skutkové závery a pre obe rozhodnutia tvorí základ ich právneho posúdenia. Právne závery spočívajú v tom, že žalobca nespĺňa zákonné podmienky pre vznik nároku na dávku v nezamestnanosti, pretože jeho centrum záujmov bolo vo Veľkej Británii, a pre nezachovanie centra záujmov v Slovenskej republike, nie je mu možné započítať doby poistenia získané počas zamestnania a pobytu vo Veľkej Británii, na splnenie podmienok daných ust. § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, pre vznik nároku na dávku v nezamestnanosti.
22. Podľa 61 a 65 ods. 5 Základného nariadenia základná zásada, ktorou sa treba viesť pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu Európskej únie, je, že doba poistenia v nezamestnanosti dosiahnutá na území iného členského štátu Európskej únie (tu na území Veľkej Británie) môže byť zohľadnená na účely nároku na dávku v nezamestnanosti jedine v prípade, ak bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila dotknutá osoba doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na Slovensku. Iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. Ide o výnimku zo základnej zásady, že žiadateľ preukazuje, že si zachoval počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky.
23. V predmetnej veci žalobca ako dôvod návratu na Slovensko uviedol, že si tu chce založiť rodinu, avšak žalobca sa nezúčastnili výsluchu pred prvostupňovým správnym orgánom a oznámil, že si hľadá prácu v zahraničí, čo aj v správnej žalobe potvrdil.
24. Podľa správneho súdu vzhľadom na vyššie konštatované žalobca ako žiadateľ o dávku v nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, čo bolo zo strany správnych orgánov riadne a dostatočne preukázané. Rovnako bol preukázaný fakt, že s poukazom na vyššie konštatované si žalobca počas výkonu zamestnania vo Veľkej Británii bydlisko na Slovensku nezachoval s odkazom na čl. 1 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia a jeho kritéria.
25. Medzi inštitúciami členských štátov nevznikol ani spor ohľadom centra záujmov. Inštitúcia vo Veľkej Británii potvrdila vo formulári dobu trvania poistného vzťahu a uviedla, že k jeho ukončeniu došlo zo
strany žalobcu. Žalobca dávku vo Veľkej Británii mohol uplatniť, avšak neuplatnil. Preto, na viac ak neboli žiadne pochybnosti o tom, či žalobca mal zachované bydlisko na území Slovenskej republiky a pevné väzby (v zmysle článku 1 písm. j/ Základného nariadenia v spojení s článkom 11 Vykonávacieho nariadenia) v tomto smere už nebolo potrebné dokazovanie, a to ani výsluchom žalobcom označených osôb, /čl.11ods. 2/.
26. Správny súd uvádza, že v preskúmavanej veci správne orgány riadne a dostatočne zistili skutočný stav veci vychádzajúc primárne zo skutočností, uvádzaných samotným žalobcom. Bola zistená zhoda názorov na bydlisko žalobcu medzi obomi inštitúciami, žalobca 18. septembra 2019 uviedol, že všetko, čo chcel namietať, je obsahom podaného odvolania. S jeho argumentmi sa žalovaný vysporiadal v napadnutom rozhodnutí. Preto za teórie jednotného administratívneho konania o veci, napadnuté rozhodnutie má všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia požadované v zmysle § 209 zákona č. 461/2003 Z. z.. Správny súd uvádza, že rozhodnutie žalovanej vychádza z dostatočne zisteného skutočného stavu a je z neho zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bola vedená žalovaná pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala a na základe ktorých vec právne posúdila.
27. Správny súd vyhodnotiac žalobné námietky konštatuje, že vychádzajúc z právneho stavu založeného na aplikovaní základného a vykonávacieho nariadenia , správne orgány dostatočne zisťovali potrebné pre ich záver. To, že treba vychádzať z tohto, že došlo k dohode medzi dotknutými inštitúciami na určenie skutočného miesta bydliska žalobcu vyplýva z potvrdenia o poistných dobách žalobcu dosiahnutých v inej členskej krajine a spôsobu zániku pracovného vzťahu žalobcu. Formulár U002 z 22. mája 2019, nezakladá nezákonnosť oboch správnych rozhodnutí, naopak potvrdzuje správnosť úvah orgánov verejnej správy o závere, že vec žalobcu treba posudzovať podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Preto úmysel žalobcu vzhľadom na objektívne hodnotenia a vzhľadom na okolnosti a dôvody, ktoré viedli k záveru, že jeho dlhodobým pobytom vo Veľkej Británii počas tam vykonávaných dôb zamestnania sa vylučuje započítanie doby poistenia a splnenie podmienky a kritéria pre priznanie dávky v nezamestnanosti.
28. Správny súd pripomína, že na rozdiel od pôvodného názoru súc viazaný právnym názorom kasačného súdu má za to, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej (v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím) vychádzalo z dostatočne zisteného skutkového stavu, bolo logicky vyhodnotené a riadne a správne právne posúdené a odôvodnené. Stotožňuje sa s právnymi závermi uvedenými v predchádzajúcich konaniach o tom, že žalobca nespĺňa zákonné podmienky pre vznik nároku na dávku v nezamestnanosti.
29. Ako správne žalovaná uviedla, z článkov 61 a 65 ods. 5 Základného nariadenia vyplýva základná zásada, ktorou sa treba viesť pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského štátu Európskej únie. Doba poistenia v nezamestnanosti dosiahnutá na území iného členského štátu Európskej únie (tu na území Veľkej Británie) môže byť zohľadnená na účely nároku na dávku v nezamestnanosti jedine v prípade, ak bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila dotknutá osoba doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na Slovensku. Iba vo výnimočných prípadoch je možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, pokiaľ je dosiahnutá ako posledná. Výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ zachová počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu Európskej únie centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky. Otázka bydliska žalobcu, teda bola v preskúmavanej veci zásadná. V danom prípade žiadateľ o dávku v nezamestnanosti požiadal bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, ale nedosiahol dobu poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, ani dobu podľa článkov 61 a 65 ods. 5 Základného nariadenia, pretože počas výkonu zamestnania vo Veľkej Británii si žalobca bydlisko na Slovensku nezachoval s odkazom na čl. 11 ods. 1 Vykonávacieho nariadenia.
30. Záverom správny súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutia majú všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia, tieto vychádzajú potrebné informácie z podkladov pre v súlade s administratívnym spisom žalovaného a je to zrejmé z ich odôvodnenia, akými úvahami bola vedená žalovaná pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovala. S poukazom na uvedené považuje súd rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového správneho orgánu za vecne správne, a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.
31. O trovách konania súd rozhodol tak, že ich žiadnemu z účastníkov nepriznal podľa § 167 a nasl. Správneho súdneho poriadku. Žalobcovi trovy nepriznal lebo v konaní nebol úspešný. Žalovanému trovy konania správny súd nepriznal, pretože ich podľa § 168 Správneho súdneho poriadku ako dôvodne neuplatnil.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Krajskom súde v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). (§ 445 ods. 1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.
Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, 1Sa/29/2019 15 b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/ (v
sociálnych veciach, vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP).