Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14CoP-73-2023.pdf
PDF · 151.74 KB
Case nature
Area
Subarea
14CoP/73/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomírom Bundzelom a sudcov JUDr. Róberta Foltána a JUDr. Kristíny Srnkovej, vo veci starostlivosti súdu o maloleté deti: A. B., nar. XX.XX.XXXX a C. B., nar. XX.XX.XXXX, obe bytom u matky a obe zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Nitra, Štefánikova tr. 88, 949 01 Nitra, deti matky D. B., nar. XX.X.XXXX, bytom A. X, XXX XX E., zastúpenej advokátom JUDr. Jánom Polákom, so sídlom Miletičova 64, 821 08 Bratislava, a otca F. G. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. X, XXX XX E., v konaní o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode, o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Nitra č.k. 13P/96/2021-812 zo dňa 14.3.2023 takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1.
Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie uložil otcovi povinnosť prispievať na výživu maloletej A. sumou 400 eur mesačne od 20.1.2022 do 30.6.2022 a sumou 300 eur mesačne od 1.7.2022 a na výživu maloletého C. sumou 170 eur mesačne od 20.1.2022 do 30.6.2022 a sumou 130 eur mesačne od 1.7.2022, ktoré sumy je otec povinný platiť vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám matky. Pokiaľ ide o zročné výživné otca na maloleté A. za čas od 20.1.2022 do 28.2.2023 vo výške 3.266,04 eur, tak prvoinštančný súd mu ho povolil splácať v pravidelných mesačných splátkach vo výške 500 eur spolu s bežným výživným, počnúc prvou splátkou v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti tohto rozsudku pod následkom straty výhody splátok. Vo vzťahu k maloletému C. zročné výživné otca za čas od 20.1.2022 do 28.2.2023 predstavovalo sumu 667 eur, ktorú mu prvoinštančný súd povolil splácať v pravidelných mesačných splátkach vo výške 100 eur, spolu s bežným výživným, počnú prvou splátkou v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti tohto rozsudku pod následkom straty výhody splátok.
2.
O trovách konania rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov konania nepriznal.
3.
V odôvodnení prvoinštančného súdu bolo konštatované, že rozsudkom Okresného súdu Nitra č.k. 13P/96/2021-455 zo dňa 2.11.2021 bolo manželstvo rodičov maloletých detí rozvedené, pričom obe maloleté deti boli zverené na čas po rozvode do osobnej starostlivosti matky s tým, že obaja rodičia budú maloleté deti zastupovať a spravovať ich majetok. Otec maloletých detí bol súčasne zaviazaný prispievať na výživu maloletej A. sumou 400 eur mesačne a na výživu maloletého C. sumou 170 eur mesačne,
ktoré bol otec povinný platiť vždy do 15 dňa v mesiaci vopred k rukám matky, počnúc právoplatnosťou tohto rozsudku. Žiadnemu z účastníkov konania nebola priznaná náhrada trov konania, pričom rozsudok v časti rozvodu manželstva, v časti zverenia maloletých detí do osobnej starostlivosti matky a v časti zastupovania maloletých detí nadobudol právoplatnosť dňa 20.1.2022.
4.
Krajský súd v Nitre ako súd odvolací uznesením č.k. 12CoP/13/2022-597 zo dňa 21.4.2022 po odvolaní oboch rodičov zrušil rozsudok prvej inštancie vo výrokoch o výživnom a trovách konania a vrátil v tejto časti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí konštatoval, že súd prvého stupňa nedostatočne ustálil výšku nákladov oboch maloletých detí, z ktorých súd pri určení výživného vychádzal. Za tohto stavu bol preto prvoinštančný súd zaviazaný vec opätovne prejednať a posúdiť reálnu výšku nákladov na výživu oboch maloletých detí osobitne. Tiež bolo potrebné, aby sa súd prvej inštancie zaoberal dôvodmi, ktoré uvádzal otec vo svojom odvolaní, t.j. dôvodmi, ktoré viedli k ukončeniu jeho pracovného pomeru v zahraničí ešte pred nadobudnutím právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva. Taktiež bolo v rozhodnutí odvolacieho súdu konštatované, že je potrebné doplniť dokazovanie zistením aktuálnych rodinných pomerov oboch rodičov maloletých detí.
5.
Súd prvej inštancie po zrušení rozsudku Krajským súdom v Nitre v časti určeného výživného otcovi v konaní upravil jeho výšku od právoplatnosti rozsudku v časti rozvodu manželstva, t.j. od 20.1.2022. V odôvodnení rozhodnutia bolo konštatované, že pri určení výšky vyživovacej povinnosti otca prvoinštančný súd prihliadol na možnosti, schopnosti a majetkové pomery otca ako aj na vek a odôvodené potreby maloletých detí, keď práve určenú sumu výživného považoval za primeranú na krytie potrieb maloletých detí, ktoré slúžia k ich celkovému zdravému duševnému a telesnému rozvoju. Poukázal ďalej na to, že maloletým deťom je potrebné zabezpečiť nielen základné životné potreby, ale aj ostatné potreby súvisiace s ich vekom, s ich sociálnym vývojom, výdavkami spojenými s návštevou predškolských zariadení oboch maloletých detí. V tejto súvislosti ďalej uviedol, že u maloletej A. sú aj výrazne zvýšené výdavky na zdravotnú starostlivosť a s tým súvisiace výdavky na zdravotné pomôcky pre maloletú, rehabilitácie, výdavky súvisiace so zvýšenou hygienou ako aj prostredia maloletej. Vzhľadom na diagnózu maloletej, je táto stále plienkovaná, matka má zvýšené výdavky na pranie ošatenia pre maloletú. Okrem toho jej stav vyžaduje podpornú liečbu formou prírodných výživových doplnkov. Taktiež má problémy s chôdzou, je nevyhnutné používanie osobného motorového vozidla a s tým súvisia zvýšené výdavky na pohonné hmoty.
6.
Pri určovaní výživného súd prvej inštancie podľa ustanovenia § 75 ods. 1 veta prvá Zákona o rodine prihliadal nielen na odôvodnené potreby maloletých detí, ale aj na možnosti, schopnosti a majetkové pomery rodičov. Bolo zistené, že otec mal priemerný mesačný príjem zo závislej činnosti u zamestnávateľa v Nórsku vo výške 2.886,89 eur mesačne netto (príjem za rok 2021). Pracovný pomer bol ukončený zo strany otca dohodou (podľa jeho vyjadrenia zo zdravotných dôvodov, ukončeniu pracovného pomery predchádzala takmer polročná práceneschopnosť). Ukončenie pracovného pomeru zo strany otca nebolo zo strany prvoinštančného súdu vyhodnotené v zmysle ustanovenia § 75 ods. 1 veta druhá Zákona o rodine ako vzdanie sa zamestnania bez dôležitého dôvodu. V tejto súvislosti bolo konštatované zo strany súdu prvej inštancie, že nikoho nemožno nútiť zostať pracovať v zahraničí, pokiaľ jeho rodina a väzby sa vzťahujú k Slovensku, zvlášť za situácie, keď sa otcovi rozpadá manželstvo a má aj nepriaznivý zdravotný stav. Je ale povinnosťou rodiča vynaložiť všetko úsilie k tomu, aby si našiel na Slovensku prácu zodpovedajúcu predchádzajúcim zárobkovým pomerom alebo si aspoň zabezpečil taký príjem, aby bol schopný potreby svojich maloletých detí zabezpečovať, dokázal pokryť ich životné potreby. Otec sa po ukončení pracovného pomeru v Nórsku zaevidoval ako uchádzač o zamestnanie. Napriek tejto skutočnosti (otec bol od januára 2022 nezamestnaný) mal príjem a finančné prostriedky v takej výške, že si mohol plniť svoju vyživovaciu povinnosť k maloletým deťom vo výške ako určil súd. Bolo zistené, že otec poberal podporu v nezamestnanosti vo výške 1.100 eur mesačne, bývalý zamestnávateľ mu vyplatil 4.490 eur po ukončení pracovného pomeru, z Úradu práce v Nórsku mu bolo vyplatených 9.240 eur, t.j. spolu 13.730 eur, čím jeho mesačný príjem za obdobie jeho nezamestnanosti bol takmer vo výške jeho príjmu, ktorý dosahoval v Nórsku. Otec na výživu svojich maloletých detí prispieval len sumou 200 eur mesačne na obe deti. Súd prvej inštancie mal za to, že v období od
20.1.2022 do 30.6.2022 bolo plne v schopnostiach a možnostiach otca prispievať na výživu maloletej A. sumou 400 eur a na výživu maloletého C. sumou 170 eur mesačne. Taktiež bolo potrebné prihliadať aj na príjem otca z prenájmu bytu na G. H., ktorého nie je vlastníkom zapísaným v katastri nehnuteľnosti, ale z výpisov z jeho účtov mal súd za preukázané, že sa k uvedenej nehnuteľnosti ako vlastník správa (úhrady nákladov spojených s užívaním nehnuteľnosti, prijímanie finančných prostriedkov za prenájom nehnuteľnosti). Vyjadrenia svedkyne C. B. týkajúce sa vlastníctva tejto nehnuteľnosti ako aj správy tejto nehnuteľnosti súd nepresvedčili o opaku a utvrdil súd v tom, že matka otca je len formálnou vlastníčkou nehnuteľnosti. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal aj na skutočnosť, že matka otca vo svojom daňovom priznaní žiaden príjem z prenájmu svojej nehnuteľnosti neuviedla.
7.
Následné konanie otca súvisiace so zaradením sa do pracovného pomeru v júli 2022 súd vyhodnotil s poukazom na ustanovenie § 75 ods. 1 veta Zákona o rodine ako vzdanie sa výhodnejšieho zamestnania a tým aj príjmu. Ak by otec riadne spolupracoval s Úradom práce, bol by mal možnosť nájsť si zamestnanie s príjmom vyšším ako v pracovnom vzťahu, ktorý si zabezpečil sám. Úrad práce sprostredkoval otcovi pracovnú ponuku s príjmom cca 1.900 eur mesačne netto, otec bol však pre nespoluprácu vyradený z evidencie uchádzačov o zamestnanie, prišiel o možnosť zamestnať sa v spoločnosti, v ktorej zabezpečil pohovor pre otca Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Nitra. Otec si sám našiel prácu v spoločnosti, v ktorej je spoločníkom a konateľom jeho brat D. B. s príjmom 200 eur netto (pracovnú dobu mal dohodnutú na 10 hodín týždenne, resp. 40 hodín mesačne). Takéto konanie otca, kedy mal mať mesačný príjem v deklarovanej výške od 170 eur do 190 eur súd považoval ako krajne nezodpovedné, vzhľadom k tomu, že jeho obe maloleté deti sú na neho finančne plne odkázané a maloletá A. má výdavky výrazne vyššie v porovnaní so zdravým dieťaťom. Ani následné uplatnenie otca v oblasti, v ktorej mal otec záujem pracovať a videl svoje uplatnenie (dňa 17.1.2023 uzatvoril otec pracovnú zmluvu s C. A. na pracovnú pozíciu grafik/TDP, práce v produkcii) s príjmom 816 eur brutto nezodpovedá možnostiach a schopnostiam otca uplatniť sa na trhu práce. Súd prvej inštancie od 1.7.2022 určil výživné otcovi vo výške 300 eur mesačne na maloletú A. a 130 eur mesačne na maloletého C. vychádzajúc nie z reálneho aktuálneho mesačného príjmu otca, ale z potencionálneho príjmu 1.900 eur mesačne netto.
8.
Pokiaľ ide o otcom navrhované výživné vo výške 150 eur mesačne na A. a 50 eur mesačne na C., tak takéto výživné súd prvej inštancie považoval za neprimerané k finančným pomerom na strane otca (možnosť dosahovať prijem na úrovni 1.900 eur mesačne, príjem z prenájmu nehnuteľnosti) ako aj k jeho majetkovým pomerom (vlastníctvo trojizbového bytu, v ktorom žije otec sám, bytu na G. H.) a potreba maloletých detí, hlavne maloletej A.. Otec svoje iné príjmy ako príjmy zo závislej činnosti súdu počas súdneho konania sám neuviedol. Vychádzajúc zo svedeckej výpovede C. B. v období, keď otec bol zamestnaný od 7/2022 do 1/2023 pracoval aj celý týždeň, musela mu pomáhať s vyzdvihovaním maloletého C. z predškolského zariadenia, čo vôbec nezodpovedá pracovnej dobe otca, z čoho je zrejmé, že otec pracoval aj mimo pracovného pomeru (v spoločnosti D. I. J.) a mal teda aj iný príjem. Otec by z deklarovaného príjmu 170 eur – 190 eur mesačne netto nedokázal uhrádzať všetky výdavky na bývanie, splácanie úverov, výživné, výdavky na svoje osobné potreby. Tvrdenia rodičov otca o pôžičkách otcovi na preklenutie finančne nepriaznivého obdobia, pomoc so splácaním úverov otcovi súd vyhodnotil ako nereálne, vzhľadom k príjmovým pomerom na strane rodičov otca (poberatelia starobných dôchodkov a minimálne takmer žiaden zisk z podnikania matky otca). Takéto správanie sa otca (neuvedenie všetkých príjmov) súd vyhodnotil ako snahu otca vyhnúť sa plneniu svojej zákonnej vyživovacej povinnosti k deťom v takej výške, ako mu to dovoľujú jeho finančné a majetkové pomery. Plniť si svoju vyživovaciu povinnosť k dieťaťu v nižšej sume ako mu to dovoľujú jeho finančné možnosti je v rozpore so záujmami maloletého dieťaťa. V tejto súvislosti súd prvej inštancie zdôraznil, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojho rodiča (§ 62 ods. 2 veta druhá Zákona o rodine) a zatajovaním svojho reálneho príjmu rodič o toto právo dieťa ukracuje. Aj keď matka dokázala v minulom období čiastočne pokryť potreby maloletej A. finančnými prostriedkami získanými prostredníctvom Nadácií a zbierok, súd zdôraznil, že rodič má zákonom stanovenú vyživovaciu povinnosť k svojmu dieťaťu, je jeho prvoradou povinnosťou zabezpečiť odôvodnené potreby svojho dieťaťa v primeranej výške a nie je možné a ani reálne sa spoliehať pri ich zabezpečovaní na tretie osoby prípadne príjmy, ktoré nie sú nárokovateľné a nie je zaručené, že vždy sa ich matke podarí získať.
9.
Vo vzťahu k matke maloletých detí súd prvej inštancie konštatoval, že táto má taktiež vyživovaciu povinnosť k deťom, tá je však v tomto prípade (vzhľadom na zvýšenú starostlivosť matky o maloletú A.) plne kompenzovaná osobnou starostlivosťou matky o maloleté deti v súlade s ustanovením § 62 ods. 4 veta prvá Zákona o rodine. Vzhľadom k zdravotnému stavu maloletej A. je jej perspektíva zaradenia sa do pracovného procesu veľmi neistá. Je preto prvoradou povinnosťou otca zabezpečiť potreby svojich detí tak, aby boli zabezpečené základné životné potreby maloletých detí a tiež aj ostatné potreby maloletých detí, ktoré slúžia k ich celkovému zdravému duševnému a telesnému rozvoju. Výška súdom stanoveného výživného otca korešponduje s ustálenou rozhodovacou praxou súdov v rozsahu približne 20% až 25% z celkového príjmu povinného rodiča s prihliadnutím na dve vyživovacie povinnosti otca.
10.
Matkou navrhované výživné 500 eur mesačne na maloletú A. a 300 eur mesačne na maloletého C. súd považoval za neprimerané, vzhľadom k aktuálnym možnostiam otca plniť si vyživovaciu povinnosť k deťom a u maloletého C. aj vzhľadom k veku dieťaťa a preukázaným potrebám dieťaťa (matka nemá žiadne zvýšené výdavky na zdravotnú starostlivosť C., maloletý nemá zatiaľ žiadne platené aktivity). Okrem toho otec sa spolupodieľa v čase, keď je dieťa v jeho starostlivosti na zabezpečovaní jeho potrieb, pričom pokiaľ ide o zabezpečovanie osobnej starostlivosti o maloletú A., tak v tomto smere sa žiadnym spôsobom nespolupodieľa.
11.
Výživné zo strany súdu prvej inštancie bolo stanovené s poukazom na ustanovenie § 100 Civilného mimosporového poriadku (ďalej len CMP) od právoplatnosti rozsudku v časti rozvodu manželstva rodičov, t.j. od 20.1.2022, pričom zročné výživné otca za obdobie od 20.1.2022 do 28.2.2023 predstavovalo u maloletej A. 3.266,04 eur, ktorú sumu mu súd prvej inštancie povolil splácať v mesačných splátkach vo výške 500 eur a u maloletého C. predstavovalo toto zročné výživné sumu 667 eur, ktorú súd prvej inštancie povolil otcovi splácať v mesačných splátkach vo výške 100 eur. Za mesiac 01/2022 otec zaplatil výživné 50 eur mesačne na každé dieťa a od 02/2022 platil po 100 eur mesačne na každé dieťa jednotlivo. V zročnom výživnom je započítaná suma otcom uhradeného výživného za uvedené obdobie.
12.
O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol postupom podľa § 52 CMP tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania.
13.
Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie otec, ktoré odôvodnil ustanovením § 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) v spojení s ustanovením § 62 ods. 1 CMP. Namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a tiež neúplne zistil skutočný stav veci. Konštatovanie súdu prvej inštancie, že sa otec vzdal bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania a tiež aj záver, že jeho majetkové pomery úhradu výživného v stanovenej výške umožňujú nie je správne ako aj tvrdenie, že by mal snahu vyhnúť sa zákonnej vyživovacej povinnosti. Uviedol, že tieto závery súdu prvej inštancie z vykonaného dokazovania nevyplývajú a súčasne tvrdil, že skutočnosti preukázané pred prvostupňovým súdom boli nesprávne vyhodnotené. K jeho majetkovým pomerom prvoinštančný súd uviedol, že mal mať aj iný príjem, avšak rozsiahlym dokazovaním žiaden iný podstatný príjem preukázaný nebol. K jeho údajným príjmom z činnosti DJ-A, z hudobnej tvorby pod umeleckým menom K., z podnikania v spoločnosti E. J. bolo dokazovaním nesporne preukázané, že „príjmy“ z týchto činností zodpovedali pár desiatkam eur ročne. Preukázané nepravidelné platby za príležitostné grafické práce pre známych, ktoré sú však v zanedbateľnej výške a boli priznané z jeho strany, keďže boli vykonané prevodom na jeho účet boli súdom prvej inštancie nepochopiteľne vyhodnotené ako údajná snaha o vyhnutie sa povinnosti uhrádzať výživné a nie ako všemožná snaha otca zarobiť aj na potreby svojich detí. V tejto súvislosti ďalej poukázal na to, že k plneniu svojich povinností sa nesnažil vyhýbať, o čom svedčí aj uznesenie súdu prvej inštancie č.k. 24P/99/2021-34 zo dňa 16.6.2021, ktorým bol návrh matky na nariadenie neodkladného opatrenia zamietnutý a na strane 4 tohto rozhodnutia bolo konštatované, že „otec výživu u maloletých detí zabezpečuje, uhrádza všetky náklady spojené s bývaním, energie v domácnosti, v ktorej žijú maloleté deti, platí predškolské zariadenia maloletému C.... od 5/2021 začal posielať matke
100 eur mesačne na každé dieťa.“ Na skutočnosti, že otec do dnešného dňa posiela matke výživné na obidve deti, príležitostne uhrádza aj niektoré ďalšie potreby detí sa nič nezmenilo, naopak maloletý C. u neho opakovane prespáva nepretržite niekoľko nocí v mesiaci, čím čiastočne zabezpečuje jeho osobnú starostlivosť a za tento čas hradí všetky jeho náklady. Vzhľadom na tieto preukázané skutočnosti sa preto dôvodne bráni voči týmto nepodloženým záverom súdu prvej inštancie, ktorého neprávom vykresľujú ako nezodpovedného a nesnažiaceho sa otca. Považoval za zarážajúce, že jeho pokusy rôznymi aktivitami zabezpečiť potreby svojich detí boli vyhodnotené v jeho neprospech. Taktiež aj závery súdu prvej inštancie o údajnom fiktívnom vlastníctve bytu C. B. a reálnom vlastníctve otca nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutočnosť, že C. B. priznala alebo nepriznala nejaký príjem vo svojom daňovom priznaní nepreukazuje, že vlastníkom uvedeného bytu je on. Tieto závery považoval za protichodné zo strany súdu prvej inštancie, nakoľko na jednej strane súd ustálil jeho príjem v Nórsku na 2.616,75 eur netto mesačne a potvrdil, že uhrádzal absolútne všetky náklady rodiny, hradil splátky úverov vo výške 571,34 eur mesačne, avšak súčasne mal nie zanedbateľné náklady na život v Nórsku a cestu domov za rodinou a na druhej strane konštatoval, že počas trvania manželstva skryto nadobudol byt, ktorý je vedený na jeho matku. Mal preto za to, že takéto závery súdu prvej inštancie nezodpovedajú realite, nakoľko on finančné prostriedky na kúpu takéhoto bytu nikdy nemal. Za ďalší odporujúci záver prvoinštančného súdu považoval konštatovanie, že súd pôžičky a finančnú výpomoc jemu od jeho rodinných príslušníkov nemal, napriek ich svedeckým výpovediam za preukázané, avšak keď mu boli dočasne pripisované sumy za prenájom bytu vo vlastníctve jeho matky, súd to vyhodnotil ako skryté vlastníctvo otca. Mal za to, že jasne preukázal svoju finančnú situáciu, ako aj skutočnosť, že ťaživú finančnú situáciu mu pomáhal a pomáhajú preklenúť jeho rodinní príslušníci.
14.
K tvrdeniu prvostupňového súdu, že bolo v jeho možnostiach zarábať sumu 1.900 eur brutto mesačne je nesprávne. V tejto súvislosti namietal, že súd prvej inštancie posúdil jeho neúčasť na jednom pracovnom pohovore ako vzdanie sa výhodnejšieho zamestnania a tým aj príjmu a základ sumy, z ktorej určil výšku výživného na obidve maloleté deti stanovil len s poukazom na jeden jediný pracovný pohovor. Ďalej zdôraznil, že skutočnosť, že pracovný pohovor automaticky neznamená ponúknutie a istotu pracovného miesta s inzerovanou mzdou a taktiež bolo zo strany súdu nesprávne uvedené, že mu bola zaslaná pracovná ponuka, pretože sa jednalo len o pozvanie na pracovný pohovor. Ďalej uviedol, že spoločnosť UBIQUE systems SK s.r.o. inzerovala a doposiaľ inzeruje pozíciu IT špecialistu, avšak táto spoločnosť vyžaduje splnenie viacerých podmienok, aby mohol konkrétny záujemca vykonávať toto zamestnanie. V tejto súvislosti preto poukázal na to, že on je absolventom Pedagogickej fakulty UKF v odbore výtvarná, technická aprobácia grafik a DTP, a teda nielenže nespĺňa žiadnu z požiadaviek na vzdelanie uchádzača, nespĺňa požadované roky praxe ale nemá vôbec žiadnu skúsenosť s uvedenými systémami, softwérom, architektúrami a konfiguráciami. Zdôraznil, že grafik nie je IT špecialistom a už vôbec nie programátorom. Na pracovnú pozíciu grafik v Nitrianskom kraji boli v čase podania tohto jeho odvolania uvedené dva inzeráty od spoločnosti FAX COPY a.s., a to jedna z Nových Zámkov a druhá v Leviciach s predpokladanou mzdou 700 eur až 950 eur v hrubom, kde časť mzdy tvorí pohyblivá zložka. Okrem toho poukázal na to, že neovláda anglický jazyk na tak požadovanej vysokej úrovni. V prípade, ak by bol IT špecialistom, nemusel by v Nórsku pracovať ako vodič prímestského autobusu, ale pracoval by ako IT špecialista. Zo strany súdu prvej inštancie pri posudzovaní jeho pracovných a odborných schopností a možností vôbec nezohľadnil skutočnosť, že aj keby mal nejaké predchádzajúce zručnosti v IT, ktoré získal ako samouk, tak počas viac ako 5 ročnej práce ako šofér autobusu tieto subjektívne nemohol zveľaďovať a určite by sa nestal špecialistom v IT odbore. Taktiež z dokazovania prvoinštančného súdu nevyplýva, že by on na podobnej pozícii s podobnou výškou odmeny niekedy pracoval, a preto je určenie pravdepodobnej mzdy vo výške 1.900 eur mesačne nesprávne. Ďalej tiež uviedol, že v prípade ak by sa vedel zamestnať na Slovensku so mzdou pohybujúcou sa okolo 2.200 eur brutto (aktuálna mzda ponúka nad spoločnosťou UBIQUE systems SK s.r.o.), odchod od rodiny do Nórska, kde mu prvoinštančný súd ustálil mesačnú mzdu na 2.616,75 eur netto, by vzhľadom na veľké životné náklady a pravidelné náklady na cestu domov nedával zmysel, nakoľko rozdiel medzi čistou mzdou v Nórsku a na Slovensku by po odpočítaní minimálnych nákladov na život v Nórsku tvoril max. 300 eur mesačne. Ďalej namietal, že zo strany súdu nebolo správne vyhodnotené jeho postavenie, možnosti a jeho schopnosti, pretože z rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že ho súd berie ako plne zdravého a bez závažných zdravotných komplikácií, žijúceho IT špecialistu, čo vôbec nezodpovedá jeho diagnóze, zdravotnému stavu, postaveniu, vzdelaniu a pracovným skúsenostiam. Tiež ho súd označuje titulom Ing., hoci inžinierom nie je. Poukázal na to, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní zohľadnil len pracovnú pozíciu sprostredkovanú jemu prostredníctvom ÚPSVaR, na ktorú sa pre nedôveryhodnosť inzerujúcej
spoločnosti neobrátil (vyplýva to z vyjadrení viacerých uchádzačov v diskusiách na internete). Pracovné pozície, na ktoré z odporúčania ÚPSVaR nereflektoval (napr. číslo listu 739 a 668 spisu) a nebol úspešný súd vôbec nevzal pri hodnotení snahy otca o získanie zamestnania do úvahy a tiež mu boli ponúkané pracovné pozície, ktoré nezodpovedajú jeho pracovným schopnostiam a skúsenostiam, a preto na tieto pozvania na osobný pohovor bol jeho postoj odmietavý. Uviedol, že výška vyživovacej povinnosti nemôže byť určená s odvolaním sa na pracovné pozície, ktoré ani len okrajovo nesúvisia s jeho vzdelaním a jeho pracovnými skúsenosťami. Naopak v konaní bolo preukázané, že si aktívne hľadal zamestnanie v rámci jeho reálnych možností, čo aj preukázal výpisom histórie jeho konta z portálu B. (č.l. 646 a 645 spisu) s viac ako desiatkou pozícií, o ktoré sa uchádzal, avšak súd túto skutočnosť úplne ignoroval. V neposlednom rade poukázal na to, že bol niekoľko mesiacov z dôvodu vážnej diagnózy, ktorú si sám nespôsobil práceneschopný. Jeho zdravotný stav bude mať s najväčšou pravdepodobnosťou za následok uznanie určitého stupňa invalidity (v roku 2015 uznaná vo výške 50%) o čom svedčí aj posledný nález od špecialistu zo dňa 28.11.2022. Crohnova choroba sa navyše tzv. atakmi, ktoré prichádzajú nepravidelne a pre pacienta znamenajú dlhodobejšiu práceneschopnosť a prípadnú hospitalizáciu. Takýto atak zaznamenal aj v čase pracovného pôsobenia v Nórsku, ktorá viedla k jeho niekoľkomesačnej práceneschopnosti. V priebehu odvolacieho konania súdu predložil fotokópiu odborného posudku o invalidite, z ktorého vyplýva, že v jeho prípade invalidita vznikla v dôsledku choroby počnúc dňom 1.8.2023 s mierou poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť v % - 45%, čo má značný dopad na jeho príjem. V tejto súvislosti ďalej uviedol, že už súd prvej inštancie neprihliadal na jeho zdravotné problémy, keď už po návrate zo zahraničia musel absolvovať množstvo vyšetrení a liečbu musel odstraňovať a zmierňovať príznaky jeho nevyliečiteľnej choroby. Jeho zdravotný stav mal aj vplyv na počet odpracovaných hodín vo svojom zamestnaní. Poukázal tiež na to, že platba od jeho nórskeho zamestnávateľa bola vyššia aj z dôvodu, že kvôli tejto chorobe si už voľno za nadčasy nestihol vyčerpať, ale bolo mu preplatené. Zo strany súdu prvej inštancie nebolo prihliadané na skutočnosť, že v čase keď bol PN a následne nezamestnaný, okrem sumy výživného, ktorú pravidelne zasielal matke, uhrádzal aj ďalšie potreby detí a splátky úverov, ktoré vznikli za trvania manželstva. Okrem toho dodržiava na základe odporúčania lekárov bezlepkovú a bezlaktózovú diétu, čo pre neho znamená zvýšené výdavky na vlastnú výživu ako aj lieky, ktoré v súvislosti s touto chorobou užíva. Ďalej mal za to, že prvoinštančný súd nesprávne určil, že jeho majetkové pomery mu umožňujú uhrádzať výživné v stanovenej výške. Z rozhodnutia totiž nevyplýva, ktoré majetkové pomery by tomu mali nasvedčovať. Uviedol, že síce vlastní trojizbový byt, avšak súd opomenul zohľadniť, že tento je zaťažený hypotékou a spotrebným úverom, ktorý pomáhal preklenúť ťažké obdobie a rekonštrukciu, a ktoré boli brané za trvania manželstva. Momentálne platí mesačné splátky vo výške 571,34 eur za úver, takže jeho majetkové pomery sú iba dlhy, ktoré sa snaží uhrádzať. O zabezpečenie takejto formy bývania sa snaží z dôvodu, že ako jediný z rodičov vlastní byt, ktorý by v prípade náhodného zhoršenia finančnej situácie matky mohol slúžiť ako bezpečné útočisko pre deti. Ďalej tvrdil, že súd prvej inštancie nevzal do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré vynaložil na zabezpečenie bývania, pričom kúpou bytu uspokojil iba svoje základne ľudské právo na obydlie, čo nemôže byť na jeho ujmu. Poukázal tiež na to, že iný nehnuteľný majetok nevlastní a hnuteľné veci v jeho vlastníctve majú len zanedbateľnú hodnotu, pričom motorové vozidlo prenechal matke maloletých detí pri vysporiadaní BSM, aby mohla zabezpečovať potreby maloletej A.. V závere svojho odvolania uviedol, že výška výživného nemá zodpovedať len príjmom otca, ale aj potrebám maloletých detí, pričom jeho životná úroveň zásadne ovplyvňuje životnú úroveň dieťaťa. Poukázal taktiež na to, že odôvodnenie výšky výživného na maloletého C. vo výške 170 eur mesačne od 20.1.2022 do 30.6.2022 a sumou 130 eur mesačne od 1.7.2022 v rozhodnutí súdu prvej inštancie úplne absentuje, čo má za následok okrem iného aj nepreskúmateľnosť tohto rozhodnutia. V tejto súvislosti namietal, že súd prvej inštancie neuviedol, z akého dôvodu bolo výživné na maloletého C., ktorý je zdravý, nemá žiadne špeciálne potreby, nenavštevuje žiadne platené krúžky a nie je ani školoupovinný stanovené v tak vysokej výške. Mal za to, že suma 170 eur a 130 eur na štvorročné dieťa nie je primeraná a nezodpovedá ani všeobecnej praxi stanovovania výživného, najmä predpokladom nárastu nákladov na dieťa od momentu jeho nástupu do školy. Zo strany prvoinštančného súdu taktiež nebolo zohľadnené, že vo vzťahu k maloletému C. aj on osobne zabezpečuje starostlivosť o neho, vrátane prespatí, úhrady stravy a jeho potrieb. Okrem toho obom deťom príležitostne kupuje oblečenie, lieky a hračky. V závere ďalej uviedol, že v súčasnosti jeho mzda predstavuje sumu 816 eur brutto, pričom po odpočítaní určenej výšky výživného spolu vo výške 430 eur mesačne od jeho mzdy v čistom mu zostáva na zabezpečenie jeho životných potrieb suma nižšia ako 234,42 eur na mesiac. V tejto súvislosti ešte doplnil, že musí platiť aj zročné výživné, ktorého splátky boli určené spolu vo výške 600 eur mesačne, čo znamená, že musí minimálne po dobu 6-tich mesiacov uhrádzať výživné vo výške 1.030 eur mesačne. Podľa jeho názoru určená výška výživného nerešpektuje jeho možnosti, schopnosti
a jeho majetkové pomery a nezohľadňuje ani potreby maloletých detí. Za tohto stavu preto žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že mu určí výživné na maloletú A. v sume 150 eur mesačne a na maloletého C. vo výške 50 eur mesačne s tým, že výživné je povinný platiť na každé z maloletých detí vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred počnúc právoplatnosťou rozsudku o rozvode. O trovách konania žiadal rozhodnúť tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.
15.
Kolízny opatrovník k odvolaniu otca uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie žiada potvrdiť ako vecne správne.
16.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP v spojení s § 62 ods. 1 CMP), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez viazanosti rozsahom (§ 65 CMP) a dôvodmi odvolania (§ 66 CMP), s prihliadnutím na prípadné vady konania, ktoré ale nezistil (§ 67 CMP), bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 CMP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
17.
Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo posúdiť správnosť skutkových a právnych záverov prvoinštančného súdu pri rozhodovaní o vyživovacej povinnosti otca na maloleté deti vrátane závislých výrokov.
18.
Odvolateľ namietal, že rozhodnutie je nesprávne, pretože súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, neúplne zistil skutočný stav veci, nedôsledne preveril pomery matky aj otca, ich reálne možnosti a ich životnú úroveň, neskúmal dôvodnosť matkou deklarovaných výdavkov na starostlivosť o maloleté deti a jej domácnosť, súd zistené skutočnosti nesprávne vyhodnotil, v dôsledku čoho dospel k nesprávnemu záveru o primeranosti určeného výživného. Tiež namietal, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil, že sa vzdal bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania.
19.
Podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
20.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, podaného odvolania ako aj obsahu celého spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v celom potrebnom rozsahu za účelom zistenia skutočného stavu, výsledky vykonaného dokazovania náležite vyhodnotil a vec aj správne právne posúdil. Vyhodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie je v súlade s výsledkami vykonaného dokazovania aj so zásadami formálnej logiky, pričom pri hodnotení dôkazov nemožno súdu vyčítať žiadne pochybenia, preto ani nemožno polemizovať s jeho skutkovými závermi, ktoré majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými zisteniami i právnymi závermi obsiahnutými v odôvodnení napadnutého rozsudku, a zhodne so súdom prvoinštančným považuje za správne určenú výšku výživného na maloletú A. v sume 400 eur mesačne od 20.1.2022 do 30.6.2022 a sumou vo výške 300 eur mesačne od 1.7.2022 a pokiaľ ide o maloletého C. vo výške 170 eur mesačne od 20.1.2022 do 30.6.2022 a vo výške 130 eur mesačne od 1.7.2022. Za tohto stavu (majetkové pomery a možnosti otca ako aj potreby maloletých detí) nie je možné dať za pravdu odvolateľovi, ktorý v odvolacom konaní neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé privodiť zmenu odvolaním napadnutého rozhodnutia. Iba na zdôraznenie správnosti a reagujúc na odvolacie námietky žiada sa uviesť nasledovné:
21.
Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie rešpektoval zákonné kritériá pre určenie výživného zakotvené v ustanovení § 62 a nasl. Zákona o rodine, predovšetkým teda zásadu, že obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov s tým, že pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Rovnako rešpektoval ustanovenie § 75 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Základom pre hodnotenie schopností a možností rodiča platiť výživné je zistenie jeho skutočných príjmov, ako aj podkladov odôvodňujúcich záver, že tento príjem zodpovedá telesným i duševným schopnostiam rodiča, jeho skúsenostiam, plneniu jeho pracovných povinností, ako aj miestnym možnostiam jeho uplatnenia. Rozhodujúce sú teda vždy reálne zárobkové možnosti povinného dané ako jeho subjektívnymi vlastnosťami i objektívnymi skutočnosťami, avšak zároveň platí, že na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Ide tu o uplatnenie princípu potencionality príjmov osoby povinnej platiť výživné, kedy súd neprihliada len na skutočné (faktické) príjmy povinného, ktoré dosahuje v čase vyhlásenia rozsudku, ale vychádza z jeho potencionálnych príjmov, to znamená príjmov, ktoré povinný (potencionálne) mohol mať vzhľadom na svoj vek, zdravotný stav, schopnosti, stupeň dosiahnutého vzdelania a jeho zamerania, prax, jazykové znalosti, dopyt na trhu práce. Potencionalita teda znamená de facto, že povinný môže v daných podmienkach dosahovať zvýšený príjem než deklaruje v rozhodnom období, čo je potrebné aplikovať v danom prípade aj na otca maloletých detí.
22.
Na strane oprávneného dieťaťa sú základným kritériom pre určenie výšky výživného jeho odôvodnené potreby. Potreby dieťaťa by mali byť kryté v plnom rozsahu, ak sú odôvodnené. Pod odôvodnenými potrebami je nutné chápať nielen bežné denné potreby, ktoré reflektujú konkrétnu životnú situáciu ale aj mimoriadne potreby, ak sa preukáže ich opodstatnenosť a kumulatívne ich úhradu dovoľujú možnosti a schopnosti rodičov. Možnosť uspokojovania potrieb dieťaťa je všeobecne závislá od objektivizovanej životnej úrovne rodičov a samotná odôvodnenosť potrieb sa odvíja od konkrétnej posudzovanej situácie a životnej úrovne dotknutých osôb. Čím vyššia je životná úroveň povinného rodiča, tým širšie možno interpretovať pojem odôvodnené potreby oprávneného dieťaťa. V danom prípade súd prvej inštancie celkom jednoznačne pri rozhodovaní vzal do úvahy odôvodnené výdavky maloletých detí, a to najmä vo vzťahu k maloletej A. (táto má viaceré zdravotné problémy), zohľadnil oprávnené výdavky maloletých detí pokrývajúce základné potreby spojené s bývaním, stravou, ošatením, zdravotnou starostlivosťou, školskou dochádzkou a hygienou. Výdavky detí deklarované matkou neprevzal súd bez ďalšieho, ale ich náležitým spôsobom vyhodnotil z pohľadu ich dôvodnosti a zaoberal sa primeranosťou konkrétnych položiek, pričom s jeho úvahami sa odvolací súd stotožňuje a nepovažuje výšku nákladov ustálenú súdom za nadhodnotenú. Odvolací súd uvádza, že v súdnych konaniach pri skúmaní odôvodnenosti potrieb maloletých detí nemusia niektoré položky tvoriace súčasť nákladov na život presne zodpovedať realite. Tak je tomu napríklad u stravy, ošatenia, voľnočasových aktivít a pod., keď mnohé z nich je veľmi náročné ak nie nemožné vôbec preukázať (pokladničné bloky nepredstavujú žiaden relevantný dôkaz pre ich neadresnosť) a je bežnou praxou súdov vychádzať preto v prípade základných bežných potrieb z výšky deklarovanej rodičom, ktorý ich na deti vynakladá, za predpokladu že sa táto výška nevymyká výške obvyklej pri obdobných prípadoch známych súdu z jeho súdnej praxe.
23.
Podľa názoru odvolacieho súdu v tomto prípade súd prvej inštancie tiež dostatočne preskúmal i reálne možnosti, schopnosti a majetkové pomery oboch rodičov a tieto aj správne vyhodnotil. Vykonané dôkazy vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti, analyzoval ich výdavky ako aj zárobkové aktivity rodičov v rozhodujúcom období, zistenia týkajúce sa deklarovaných i reálne dosahovaných príjmov rodičov náležite posúdil v súlade so zákonom, pričom sa vysporiadal aj s podstatnou argumentáciou účastníkov konania.
24.
Správny bol postup prvoinštančného súdu aj pokiaľ ide o ustálenie schopností a možností na strane otca, kedy dospel k záveru, že v možnostiach otca bolo dosahovať disponibilný príjem okolo 1.900 eur mesačne. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie (§ 75 Zákona o rodine). Tento princíp potencionality príjmov osoby povinnej platiť výživné znamená, že súd neprihladia len na skutočné (faktické) príjmy povinného, ktoré dosahuje v čase vyhlásenia rozsudku, ale vychádza z jeho potencionálnych príjmov teda príjmov, ktoré povinný (potencionálne) mohol mať vzhľadom na svoj vek, zdravotný stav, schopnosti, stupeň dosiahnutého vzdelania a jeho zamerania, prax, jazykové znalosti, dopyt na trhu práce. Na zníženie (stratu) príjmu povinného súd prihliada len v prípade jednoznačného preukázania takého dôležitého dôvodu, ktorý vznikol objektívne bez zavinenia povinného, čo však nie je prípad otca maloletých detí.
25.
Podľa názoru odvolacieho súdu uvedený postup prvoinštančného súdu bol plne súladný so zákonom a reflektuje skutočnosti vyplývajúce z dokazovania.
26.
Zistenia, ku ktorým dospel súd ohľadom možností a schopností povinného postačujú spolu s preukázanými odôvodnenými potrebami detí na prijatie záveru o výške primeraného výživného pre obe deti tak, ako bolo určené prvoinštančným súdom. Takto určená suma zohľadňuje tiež zistené nevyhnutné výdavky rodičov (na výdavky, ktoré nie sú nevyhnutné súd nemôže prihliadať, pretože výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov) a zároveň zohľadňuje aj vysokú mieru osobnej starostlivosti matky o maloleté deti, ktorá sa o deti v prevažnej miere stará a na druhej strane pomerne nízku osobnú starostlivosť zo strany otca, ktorý sa síce s deťmi stretáva, nie však v takom rozsahu, aby to bolo možné kompenzovať platením nižšieho výživného (§ 62 ods. 4 ZoR). Na zdôraznenie správnosti stanovenej výšky výživného odvolací súd poznamenáva, že i keď právne predpisy SR neurčujú tabuľkovú úpravu výživného a jeho určenie je v zmysle zákona nutné posudzovať individuálne s ohľadom na všetky okolnosti prípadu, treba dať do pozornosti Metodiku pre výpočet výživného zverejnenú Ministerstvom spravodlivosti SR, ktorá je síce materiálom odporúčacieho charakteru, jeho zámerom je však zjednocovať procesné postupy a rozhodovaciu prax súdov v rodinnoprávnej agende, a z tejto vyplýva, že v prípade existencie dvoch vyživovacích povinností k maloletým deťom predstavuje primerané výživné na jedno dieťa, ktoré je žiakom druhého stupňa základnej školy (maloletá A., ktorá má naviac aj viaceré zdravotné problémy) cca 16% z priemerného čistého mesačného príjmu povinného rodiča a v prípade ďalšieho dieťaťa (maloletý C.), ktorý navštevuje prvý stupeň základnej školy je toto percento vo výške 14% z priemerného čistého mesačného príjmu povinného rodiča, čo spolu predstavuje 30% z tohto príjmu. V danom prípade je potrebné súhlasiť s argumentáciou prvoinštančného súdu, že plat otca maloletých detí v súčasnej dobe nezodpovedá štandardnému platu iných pracovníkov, pričom je namieste za takejto situácie vychádzať z potencionality príjmu povinného rodiča. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné k veci uviesť, že ak by otec maloletých detí spolupracoval s Úradom práce, mal by možnosť nájsť si zamestnanie s príjmom vyšším ako v pracovnom vzťahu, ktorý si zabezpečil sám, pretože Úrad práce mu sprostredkoval pracovnú ponuku s príjmom cca 1.900 eur mesačne netto, následne bol pre nespoluprácu vyradený z evidencie uchádzačov o zamestnanie. Odvolací súd považuje za potrebné tiež zdôrazniť, že otec po ukončení pracovného pomeru v Nórsku sa síce zaevidoval ako uchádzač o zamestnanie (otec bol od januára 2022 nezamestnaný), avšak mal príjem a finančné prostriedky v takej výške, že si mohol plniť svoju vyživovaciu povinnosť k maloletým deťom vo výške ako určil súd prvej inštancie. Bolo zistené, že otec poberal podporu v nezamestnanosti vo výške 1.100 eur mesačne, bývalý zamestnávateľ mu vyplatil 4.490 eur po ukončení pracovného pomeru, z Úradu práce v Nórsku mu bolo vyplatených 9.240 eur, t.j. spolu 13.730 eur, čím jeho mesačný príjem za obdobie jeho nezamestnanosti bol takmer vo výške jeho príjmu, ktorý dosahoval v Nórsku (cca 2.886 eur netto – priemerný zárobok otca za rok 2021). Napriek týmto zisteniam otec na výživu svojich dvoch maloletých detí prispieval len sumou 200 eur mesačne. Odvolací súd sa stotožňuje s konštatovaním súdu prvej inštancie, že v období od 20.1.2022 do 30.6.2022 bolo plne v schopnostiach a možnostiach otca prispievať na výživu maloletej A. sumou 400 eur a na výživu maloletého C. sumou 170 eur mesačne. V neposlednom rade bolo taktiež bolo potrebné prihliadať aj na príjem otca z prenájmu bytu na G. H., ktorého nie je vlastníkom zapísaným v katastri nehnuteľnosti, ale z výpisov z jeho účtov bolo preukázané, že sa k uvedenej nehnuteľnosti ako vlastník správa (úhrady nákladov spojených s užívaním nehnuteľnosti, prijímanie finančných prostriedkov za prenájom nehnuteľnosti).
27.
Ďalšie odvolacie argumenty otca už odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nepodstatné, bez potreby osobitne sa s nimi zaoberať, nakoľko súd prvej inštancie sa náležitým spôsobom vysporiadal s námietkami otca. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu zachádzajúcu podrobne do nadbytočných detailov, nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie súdu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
28.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného, vyhodnotiac odvolacie námietky otca ako nedôvodné, preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu za použitia ustanovenia § 387 ods. 2 CSP ako vecne správne potvrdil.
29.
O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol za použitia ustanovenia § 396 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 52 CMP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.
30.
Rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3:0, teda jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP). Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie ani na základe výzvy na plnenie (§ 379 ods. 1 a 2 CMP), môže mu súd uložiť pokutu do 1 000,- Eur (§ 382 ods. 1 CMP), rozhodnúť o zastavení výplaty rodičovského príspevku a prídavku na dieťa a príplatku k prídavku na dieťa (§ 383 ods. 1 CMP) alebo odňať maloletého tomu, u koho podľa rozhodnutia nemá byť a postarať sa o jeho odovzdanie tomu, komu bolo podľa rozhodnutia zverené, alebo tomu, komu rozhodnutie priznáva právo na styk s maloletým po obmedzený čas, alebo tomu, kto je oprávnený neoprávnene premiestneného alebo zadržaného maloletého prevziať (§ 386 ods. 1 CMP) a to všetko aj bez návrhu (§ 376 ods. 2 CMP).