Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_8CoE-87-2020.pdf
PDF · 79.08 KB
Case nature
Subarea
8CoE/87/2020
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Fiľakovského a členov senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Anny Kovaľovej v exekučnej veci oprávneného: GENERAL FACTORING, a. s., Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 35 838 825, právne zastúpeného: Jakubčák, advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Michalská 14, Bratislava, IČO: 47 255 706, proti povinným: X./ S. X., nar. XX.XX.XXXX, J. O. XX/XXX, XXX XX I. X., okres H., X./ H. X., nar. XX.X.XXXX, J. O. XX/XXX, I. X., okres H., o vymoženie pohľadávky vo výške 170,28 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Kežmarok zo dňa 14. augusta 2020 č.k. 3Er/284/2010-49 takto
rozhodol:
Odmieta odvolanie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Kežmarok (ďalej len „súd prvej inštancie) napadnutým uznesením námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie a návrh na prerušenie konania zamietol.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že dňa 06.05.2020 vydal súdny exekútor upovedomenie o zastavení starej exekúcie a výzvu na úhradu trov starej exekúcie podľa zákona č. 233/2019 Z.z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoUNEK“).
3. Oprávnenému bolo upovedomenie doručené 18.05.2020 a námietky proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie odoslal 12.06.2020. V námietkach uviedol, že podáva námietky voči upovedomeniu, nakoľko má za to, že upovedomenie o zastavení starej exekúcie je vydané v rozpore so ZoUNEK. Exekútor nemá nárok na náhradu paušálnych trov, keďže ide o starú exekúciu, ktorá nebola zapísaná v centrálnom registri exekúcií do 30.06.2016 (čo súdny exekútor nepreukázal), upovedomenie o zastavení starej exekúcie neobsahuje náležitosti vyžadované § 5 ods. 2 ZoUNEK, najmä opis skutočností, ktoré zastavenie exekúcie odôvodňujú a je preto nepreskúmateľné, z upovedomenia nie je zrejmé, prečo došlo k zastaveniu starej exekúcie. Zároveň podal a špecifikoval podnet na podanie návrhu na konanie pred Ústavným súdom namietajúc nesúlad ZoUNEK s Ústavou Slovenskej republiky, zásah do základných práv a slobôd. Navrhol prerušiť konanie do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci samej a zároveň navrhol, aby súd námietkam vyhovel a upovedomenie o zastavení starej exekúcie zrušil.
4. Súdny exekútor vo vyjadrení k podaným námietkam uviedol, že oznámenie o skutočnostiach, na základe ktorých malo dôjsť k prevodu alebo prechodu práv, mu nebolo doručené.
5. Súd prvej inštancie po preskúmaní námietok podaných oprávneným konštatoval, že oprávnený v nich neuviedol žiaden relevantný dôvod, pre ktorý by bolo možné upovedomenie o zastavení exekúcie vyhlásiť za vydané v rozpore so ZoUNEK. Svoje tvrdenia zároveň žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal. V uvedenom rozsahu treba poukázať na to, že exekútor vystupuje v pozícii tzv. predĺženej ruky štátu, teda je plne kompetentný vyhodnotiť podmienky uložené zákonom.
6. V danom prípade sa jedná o tzv. starú exekúciu (začatú pred 1. aprílom 2017), kde súdny exekútor po preskúmaní všetkých zákonných podmienok vrátané tzv. absolútnych či relatívnych výnimiek (§ 2 ZoUNEK) vydal upovedomenie o zastavení starej exekúcie. Uvedené upovedomenie bolo vyhotovené v súlade s ustanovením § 5 ods. 2 ZoUNEK, obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti, oprávnenému bolo odoslané pred uplynutím lehoty 120 resp. 180 dní od splnenia zákonných podmienok pre zastavenie exekúcie (ex lege). Exekúcia bola zapísaná v Centrálnom registri exekúcií. Nie je povinnosťou exekútora v upovedomení uviesť, aké úkony v priebehu exekúcie vykonal, aby vymohol nárok oprávneného a odvrátil tak zastavenie starej exekúcie. Už počas jej priebehu mal oprávnený možnosť komunikovať so súdnym exekútorom o priebehu výkonu exekúcie či jej úspešnosti. Z uvedeného dôvodu je námietka oprávneného neopodstatnená.
7. Ak dôjde k prevodu alebo prechodu práv a povinností z exekučného titulu po začatí exekučného konania, je exekučný súd podľa Exekučného poriadku ako právneho predpisu lex specialis povinný uznesením rozhodnúť o zmene účastníka. Súd v zásade rozhoduje po začatí exekučného konania o pripustení zmeny účastníka konania v prípade, ak je podaný návrh na pripustenie takejto zmeny súdnym exekútorom, pričom súdny exekútor tento návrh podáva na základe oznámenia účastníkmi exekučného konania o tom, že nastala skutočnosť, na základe ktorej došlo k prevodu alebo prechodu práv alebo povinností vyplývajúcich z exekučného titulu. V exekučnom konaní v zmysle § 37 ods. 3 zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučný poriadok, účinný do 31.03.2017, ak nastanú skutočnosti, na základe ktorých dochádza k prevodu alebo prechodu práv a povinností vyplývajúcich z exekučného titulu, sú účastníci konania povinní bez zbytočného odkladu písomne oznámiť tieto skutočnosti exekútorovi, s doložením listín preukazujúcich prevod alebo prechod práv alebo povinností. Takéto oznámenie s doložením listín k dnešnému dňu súd od oprávneného ani od súdneho exekútora neobdŕžal. V prípade, ak bola postúpená pohľadávka vymáhaná v exekúcii na iného oprávneného a nedošlo k zmene účastníka konania na strane oprávneného, t.j. neexistuje rozhodnutie súdu o pripustení zmena účastníka konania na strane oprávneného, oprávneným ostáva pôvodný oprávnený, v tomto prípade GENERAL FACTORING, a.s..
8. Podľa názoru súdu I. inštancie v danej veci nie sú splnené podmienky pre prerušenie konania. Akceptujúc zásadu hospodárnosti, samotné podanie návrhu na začatie konania o nesúlade predpisu nižšej právnej sily s Ústavou SR, nezakladá podmienky pre prerušenie konania v danej veci. Samotné podanie návrhu na Ústavný súd SR neznamená, že tomuto návrhu bude aj vyhovené. Súd uvedený návrh oprávneného zamietol, keď nemá pochybnosť o ústavnosti ustanovení zákona č. 233/2019 Z. z. Preto ani nedospel k záveru o rozpornosti ustanovenia s niektorým zákonom alebo niektorou medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Tvrdenia oprávneného o nesúlade právnych predpisov súd nevyhodnotil za také, ktoré zakladajú dôvod pre vyhovenie námietkam, a preto námietky zamietol a taktiež zamietol návrh na prerušenie konania.
9. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie oprávnený. Navrhol uznesenie zrušiť a vec vrátiť na nové konanie a rozhodnutie. Ako dôvod uviedol, že v zmysle poučenia proti napadnutému uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Navyše o námietkach oprávneného rozhodol sudca a nie vyšší súdny úradník. Uznesenie je v rozpore s účelom a základnými princípmi sporového poriadku. Okrem toho vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľné.
10. Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 379, § 380 a § 381 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku, (ďalej len „C.s.p.“), preskúmal napadnuté uznesenie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie oprávneného smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému odvolanie nie je prípustné.
11. Možnosť podania námietok proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie upravuje ust. § 7 zákona č. 233/2019 Z.z. V zmysle ust. § 7 ods. 3 tohto právneho predpisu, súd dôvodným námietkam vyhovie tak, že uznesením upovedomenie o zastavení starej exekúcie zruší. Oneskorené alebo neprípustné námietky súd uznesením odmietne. Nedôvodné námietky súd uznesením zamietne. Rozhodnutie o námietkach súd doručí oprávnenému a exekútorovi.
12. Kto koná a rozhoduje o námietkach podľa ust. § 7 ods. 3 zákona č. 233/2019 Z.z., upravuje ustanovenie § 10 ods. 2 tohto predpisu. Vychádzajúc z tohto ustanovenia podľa § 7 ods. 3 a § 8 ods. 2
koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu vyšší súdny úradník. Proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka je prípustná sťažnosť.
13. Je nepochybné, že vo veci rozhodoval sudca a nie vyšší súdny úradník. Len samotná skutočnosť, že vo veci rozhodoval sudca a nie vyšší súdny úradník, nemôže sama o sebe spôsobiť zásah do ústavných práv, pretože dvojinštančnosť nie je všeobecnou zásadou civilného konania. Tento záver priamo vyplýva z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 26.05.2020 vydaného vo veci I. ÚS 502/2019. V tomto Náleze Ústavný súd Slovenskej republiky poukázal na to, že o nároku sťažovateľa na náhradu trov exekúcie nerozhodoval vyšší súdny úradník, ale priamo sudca a tak nemohol využiť proti napadnutému rozhodnutiu žiaden opravný prostriedok, v čom videl porušenie princípu dvojinštančnosti konania. V zmysle ust. § 9a Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku. Exekučný poriadok v znení účinnom do 31.03.2017, ktorý sa na daný prípad aplikoval, neobsahoval osobitnú úpravu procesu rozhodovania o trovách exekúcie, a preto musel Ústavný súd SR prisvedčiť sťažovateľovi, že o jeho nároku na náhradu trov exekučného konania mal v zmysle ustanovení Civilného sporového poriadku rozhodovať vyšší súdny úradník. V takom prípade by mal sťažovateľ možnosť podať sťažnosť podľa ust. § 239 ods. 1 C.s.p. V tomto ohľade možno poukázať aj na ust. § 262 ods. 2 C.s.p., v zmysle ktorého o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Ústavný súd SR v uznesení č. k. Pl. ÚS 10/2019-11 z 30.01.2019 uviedol, že toto ustanovenie nemožno vykladať príliš formalisticky. Nemožno totiž apriori vylúčiť, že by o výške náhrady trov konania nemohol rozhodnúť aj sudca. Môže to vyplynúť napr. z personálneho obsadenia okresného súdu, keď na súde nebude pôsobiť žiaden vyšší súdny úradník, alebo v prípade, že sa poverenie na rozhodovanie o výške náhrady trov konkrétnemu vyššiemu súdnemu úradníkovi neuvedie do rozvrhu práve. Napriek kogentnosti ust. § 262 ods. 2 C.s.p. takéto rozhodnutie sudcu spĺňa všetky atribúty súdneho rozhodnutia. Problém by mohol vzniknúť len v tom, že proti rozhodnutiu sudcu o výške náhrady trov konania by nebolo prípustné odvolanie (§ 357 C.s.p. a contrario), čo sa udialo aj v posudzovanom prípade. Avšak z ústavnoprávneho hľadiska súdne konanie nie je povinne dvojinštančné s výnimkou veci trestných, u ktorých táto požiadavka vyplýva z článku 2 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a ani článok 6 Dohovoru samotné právo na odvolanie na súd vyššej inštancie negarantuje a dvojinštančnosť, ako vyplýva aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, nie je všeobecnou zásadou civilného súdneho konania.
14. Vyššie uvedený záver Ústavného súdu Slovenskej republiky je možné aplikovať i na prejednávanú vec, najmä za situácie, ak ust. § 10 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z.z. umožňovalo konať a rozhodovať vyššiemu súdnemu úradníkovi len na základe poverenia sudcu, teda neumožňovalo vyššiemu súdnemu úradníkovi bez poverenia sudcu vydať takéto rozhodnutie na rozdiel od úpravy obsiahnutej v ust. § 262 ods. 2 C.s.p. umožňujúcej vyššiemu súdnemu úradníkovi vydať samostatné uznesenie o výške náhrady trov konania.
15. Keďže proti rozhodnutiu sudcu o zamietnutí námietok oprávneného proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie odvolanie prípustné nie je, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 386 písm. c) C.s.p. odvolanie odmietol ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
16. Rovnako v zmysle ust. § 386 písm. c) C.s.p. bolo odmietnuté odvolanie proti výroku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. Možnosť podania odvolania nie je prípustná proti každému rozhodnutiu, ktorým sa rozhodlo o návrhu na prerušenie konania. V zmysle ust. § 357 písm. n) C.s.p. je takáto možnosť daná iba vtedy, ak sa rozhodlo o prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164. Z výslovného znenia tohto ustanovenia teda vyplýva, že musí ísť o rozhodnutie o prerušení konania a nie o rozhodnutie, ktorým sa zamieta návrh na prerušenie konania. Navyše, oprávnený podal návrh na prerušenie konania podľa ust. § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p., podľa ktorého súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania. Proti akémukoľvek rozhodnutiu o prerušení konania podľa ust. § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 357 odvolanie nepripúšťa.
17. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).