Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13Cob-97-2020.pdf
PDF · 226.23 KB
Case nature
Area
Subarea
13Cob/97/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej, JUDr. Róberta Bebčáka, v právnej veci žalobcu: Bytové hospodárstvo Hlohovec, s.r.o., so sídlom Za poštou 7, 920 01 Hlohovec, IČO: 36 235 130, zastúpeného právnym zástupcom JUDr. Róbertom Spálom, advokátom, so sídlom P. XX, XXX XX Z., proti žalovanému: SOAR, spol. s r.o., so sídlom Pri Rajčianke 49, 010 01 Žilina, IČO: 36 380 041, zastúpenému zástupcom RASLEGAL, s. r. o., so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava - Staré mesto, IČO: 36 855 561, v konaní o zaplatenie 2.115,47 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/34/2019-216 zo dňa 12. novembra 2019 v spojení s opravným uznesením č.k. 10Cb/34/2019-274 zo dňa 21. mája 2020, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cb/34/2019-216 zo dňa 12. novembra 2019 v spojení s opravným uznesením č.k. 10Cb/34/2019-274 zo dňa 21. mája 2020 p o t v r d z u j e .
Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením (ďalej len ,,rozsudok") okresný súd v poradí prvým výrokom žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. V poradí druhým výrokom uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému istinu 2.518,75 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 2.518,75 Eur od 16.07.2017 do zaplatenia, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 Eur, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. V poradí tretím výrokom o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania rozhodol tak, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov konania, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
2. V odôvodnení rozhodnutia okresný súd poukázal na žalobu žalobcu v znení opravy návrhu (č.l. 23) a jej doplnenia v podaní zo dňa 19.09.2019, ktorou sa domáhal voči žalovanému uloženia povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 2.115,47 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 2.078,59 Eur od 15.05.2017 a zo sumy 36,88 Eur od 31.05.2018 všetko až do zaplatenia, paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur a náhrady trov konania, na tom skutkovom tvrdení, že v čase od 07.11.2016 do februára roku 2017 žalobca dodával pre žalovaného energie a náklady spojené s užívaním nebytového priestoru - objektu telocvične, Železničná 2, Hlohovec, ktoré boli následne žalobcom vyúčtované ako zálohové platby faktúrou č. 341700049 v celkovej sume 2.197,34 Eur a faktúrou č. 331700514 v celkovej výške 2.400 Eur. Nakoľko žalovaný v lehote splatnosti predmetných faktúr nevykonal ich úhradu, žalobca pristúpil k jednostrannému zápočtu svojej pohľadávky s pohľadávkou žalovaného vo výške 2.518,75 Eur titulom faktúry č. 2017038 za dodané stavebné práce, pričom po vykonanom zápočte zostala žalobcovi voči žalovanému pohľadávka vo výške 2.078,59 Eur
ako časť neuhradenej faktúry č. 331700514 splatnej dňa 14.05.2017. Na základe ročného zúčtovania nákladov za rok 2017 bola následne žalobcovi vystavená faktúra č. 331800605 v celkovej výške 36,88 Eur, splatná dňa 30.05.2018, ktorej predmetom je zúčtovanie reálnych nákladov na energie za obdobie od 01.01.2017 do 28.02.2017 po zohľadnení záloh vyúčtovaných faktúrou č. 331700514 v celkovej výške 2.400 Eur. Celkový záväzok žalovaného voči žalobcovi tak predstavuje sumu vo výške 2.115,47 Eur, ktorú žalovaný ku dňu podania žaloby neuhradil. Žalobca preto uplatnil spolu s istinou úroky z omeškania a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky.
3. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu svoju procesnú obranu založil na tvrdení, že nároky uplatnené žalobou sú neexistentné, a teda nedôvodné. Uviedol, že v zmysle čl. IV. bod 4. Zmluvy o dielo zo dňa 24.10.2016 uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným bola dojednaná cena, ktorá kryje okrem iného náklady potrebné na dodržanie podmienok zmluvy o dielo, a to najmä podmienok realizácie diela, ak sú potrebné, pozostávajúce z úhrady spotrebovaných energií počas realizácie diela a vodného a stočného v priebehu výstavby. Žalovaný zdôraznil, že všetky podmienky pre vznik nároku žalobcu musia byť splnené súčasne, a teda musí sa jednať o potrebné náklady, vo výške ich skutočnej a preukázanej spotreby. Vzhľadom na charakter žalovaným vykonávaného diela, pre uskutočnenie diela bola potrebná spotreba elektrickej energie a vody, avšak akékoľvek ďalšie žalobcom vymedzené komodity žalovaný označil za nepotrebné a na ich základe uplatnenú náhradu za neoprávnenú. Zdôraznil, že nezodpovedá za prevádzkové náklady budovy staveniska, poukazujúc pritom na obsah zmluvného ustanovenia čl. VII. bod 1. zmluvy o dielo, podľa ktorého žalobca mal určiť a aj určil žalovanému odberné miesta vody a elektrickej energie. Podľa dohody zmluvných strán v zmysle zmluvy o dielo mal náklady za spotrebovanú vodu a elektrickú energiu znášať zhotoviteľ, t.j. žalovaný, pričom podľa zápisu o odovzdaní a prevzatí staveniska k odpisu stavu meračov energií došlo len na meračoch pre dodávku elektriny a vody. Ostatné nároky z titulu náhrady nákladov na vykurovanie, odvádzanie dažďovej vody a iné, žalovaný odmietal ako nedôvodné a nepreukázané. Súčasne uviedol, že počas vykonávania diela bola realizovaná aj demontáž vykurovacích telies, a teda podstatná časť priestoru staveniska ani nebola vykurovaná. Žalovaný uviedol, že neodmieta plnenie svojich záväzkov z uzatvorenej zmluvy o dielo v rozsahu jej zmluvných dojednaní, t.j. uhradiť náklady za spotrebovanú elektrickú energiu a vodu, avšak za predpokladu, že tieto náklady budú zo strany žalobcu žalovanému riadne vyúčtované samostatnou faktúrou a preukázané spôsobom dohodnutým v zmluve, k čomu zo strany žalobcu nedošlo. Podľa žalovaného doposiaľ nedošlo k vzniku jeho omeškania s plnením akéhokoľvek záväzku voči žalobcovi vzhľadom na nedostatok riadnej fakturácie v zmysle podmienok dohodnutých v zmluve. Žalovaný označil žalobcom podanú žalobu za predčasnú a nedôvodnú.
4. Jednostranné započítanie pohľadávok vykonané právnym úkonom žalobcu zo dňa 06.11.2017 žalovaný označil za neplatné, a to z dôvodu neexistencie vzájomnej pohľadávky žalobcu. Žalovaný preto naďalej eviduje voči žalobcovi svoju peňažnú pohľadávku vo výške 2.518,75 Eur z titulu neuhradenej faktúry č. 2017038 splatnej dňa 15.07.2017 za dodané práce a iné dodávky, s úhradou ktorej je žalobca aj naďalej v omeškaní. Vzájomnou žalobou si preto žalovaný uplatnil voči žalobcovi nárok na zaplatenie ceny diela v súvislosti s realizovanou zákazkou „Rekonštrukcia telocvične v nebytovej časti Slobodáreň", v rámci ktorej žalovaný vykonal opravu náterov oceľových konštrukcií a opravu podlahy na stavbe „Mestská telocvičňa, Železničná 2A, Hlohovec". Predmetné práce žalovaný vykonal na základe Objednávky žalobcu zo dňa 07.06.2017, pričom tieto práce neboli súčasťou Zmluvy o dielo zo dňa 24.10.2016, ale boli realizované na základe novej zmluvy, ktorá vznikla akceptovaním objednávky žalobcu. Na základe vykonania týchto prác žalovaný vyúčtoval cenu diela žalobcovi faktúrou č. 2017038 zo dňa 15.07.2017 v sume 2.518,75 Eur so splatnosťou 15.07.2017, ktorú žalobca neuhradil, a preto počnúc dňom 16.07.2017 sa žalobca dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu. Vykonanie objednaných prác, riadne vystavenie faktúry a neuhradenie splatného záväzku žalobcu voči žalovanému medzi sporovými stranami žalovaný označil za nesporné, ako vyplýva z vyjadrení žalobcu a jeho jednostranného započítania pohľadávok, čím žalobca uznal nárok žalovaného čo do dôvodu a výšky. Nakoľko si žalobca svoju povinnosť ku dňu podania odporu nesplnil, pričom jednostranný zápočet žalobcu žalovaný označil za neplatný právny úkon, žalovaný si uplatnil predmetný nárok voči žalobcovi vzájomnou žalobou, ktorou sa domáha zaplatenia dlžnej istiny 2.518,75 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 2.518,75 Eur od 16.07.2017 do zaplatenia, paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 Eur a náhrady trov konania.
5. V ďalšej časti odôvodnenia rozsudku okresný súd v odsekoch 7., 8., 11.,12. uviedol podstatné vyjadrenia žalobcu k odporu žalovaného a vzájomnej žalobe, ako aj obsah doplnenia žaloby žalobcom
a v odsekoch 9. a 10. odôvodnenia podstatné tvrdenia žalovaného v jeho nasledujúcich písomných vyjadreniach k veci.
6. Na základe vykonaným dokazovaním zisteného skutkového stavu právne posúdeného za aplikácie ustanovení § 261 ods. 1, § 269 ods. 2, § 536 ods. 1, § 548 ods. 1, § 369 ods. 1 a 2, 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, ako aj § 1, § 2 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z. okresný súd dospel k záveru, že žalobu je potrebné vyhodnotiť ako predčasnú, s dôsledkom jej zamietnutia a vzájomnej žalobe žalovaného voči žalobcovi je nevyhnutné vyhovieť.
7. Okresný súd poukázal na to, že z obsahu žaloby a doplňujúcich vyjadrení žalobcu bolo zrejmé, že žalobcom uplatnený nárok voči žalovanému na zaplatenie sumy 2.115,47 Eur s príslušenstvom vyplýval z obsahu písomne uzavretej Zmluvy o dielo zo dňa 26.10.2016 v znení Dodatku č. 1 zo dňa 21.02.2017, predmetom ktorej bola rekonštrukcia telocvične za dohodnutú cenu diela. V rámci dohody o cene diela zmluvné strany dojednali, že cena diela kryje náklady potrebné na dodržanie zmluvne dohodnutých kvalitatívnych, dodacích a platobných podmienok podľa tejto zmluvy a súťažných podkladov ako sú technicko-kvalitatívne parametre a podmienky pre realizáciu diela, ak sú potrebné, medzi inými úhrada spotrebovaných energií počas realizácie diela, úhrada vodného a stočného v priebehu výstavby. Podľa žalobcu vyúčtovaná pohľadávka predstavuje náhradu nákladov potrebných na riadne zhotovenie diela v súlade s dojednanými zmluvnými podmienkami, v podobe zostatku neuhradených nákladov v dôsledku započítania vzájomných pohľadávok strán vykonaným Jednostranným zápočtom žalobcu zo dňa 06.11.2017 s pohľadávkou žalovaného vzniknutou právnym titulom zaplatenia ceny diela v sume 2.518,75 Eur, ktorú žalovaný učinil v rámci svojej procesnej obrany predmetom vzájomnej žaloby.
8. Okresný súd uviedol, že ťažisko procesnej obrany žalovaného spočívalo v tvrdení, že žalobcom uplatnený nárok je predčasný z dôvodu absentujúceho riadneho vyúčtovania a preukázania týchto nákladov voči žalovanému v súlade s dohodnutými zmluvnými podmienkami z dôvodu, že náhrada nákladov uplatnená žalobcom v predmetnom konaní nemá oporu v písomne uzavretej Zmluve o dielo zo dňa 26.10.2016 a v prípade akceptovateľného nároku v časti nákladov za dodávku elektrickej energie a úžitkovej vody žalobca výšku tohto nároku riadne nepreukázal a žalovanému nevyúčtoval. Z tohto dôvodu žalovaný označil právny úkon Jednostranného započítania vzájomných pohľadávok vykonaný žalobcom dňa 06.11.2017 za neplatný právny úkon a v rámci vzájomnej žaloby si súčasne žalovaný uplatnil voči žalobcovi pohľadávku z titulu zaplatenia ceny diela, ktorú pohľadávku žalovaného žalobca učinil predmetom sporného vzájomného započítania pohľadávok. Žalovaný sa domáhal vzájomnou žalobou jej zaplatenia spolu s úrokmi z omeškania a paušálnou náhradou nákladov spojených s uplatnením pohľadávky.
9. Okresný súd zhodnotil, že skutočnosťou nespornou medzi procesnými stranami bolo uzavretie Zmluvy o dielo v písomnej forme dňa 26.10.2016 (č.l. 38 až č.l. 44), na základe ktorej sa žalovaný ako zhotoviteľ zaviazal žalobcovi vykonať dielo bližšie špecifikované v čl. II. zmluvy za dohodnutú cenu diela podľa čl. IV. zmluvy o dielo a to tak, že podľa čl. IV. bod 4. cena dohodnutá v odseku 1 čl. IV. Zmluvy kryje náklady potrebné na dodržanie zmluvne dohodnutých kvalitatívnych, dodacích a platobných podmienok podľa tejto zmluvy a súťažných podkladov, a to najmä okrem iného podmienok realizácie diela, ak sú potrebné, medzi inými úhrada spotrebovaných energií počas realizácie diela, úhrada vodného a stočného v priebehu výstavby. Medzi stranami bolo nesporné, že v cene diela sú zahrnuté náklady na úhradu spotrebovaných energií, a to explicitne náhrada spotrebovanej elektrickej energie a vody.
10. Okresný súd zvýraznil, že základnou medzi stranami spornou skutočnosťou bola otázka, či medzi oprávnenými nákladmi sú zahrnuté aj ďalšie žalobcom vyúčtované komodity a s nimi súvisiace náklady na dodávky tepla, ohrev vody, odvod dažďovej vody a osvetlenie a súčasne poplatok za spracovanie spoločnosti ENBRA, všetky vyúčtované žalobcom faktúrami č. 341700049, 3317700514, 331800605, či zo strany žalobcu došlo k riadnemu uplatneniu nároku voči žalovanému a či reálnu spotrebu nákladov, ktorej náhrady sa žalobca v predmetnom konaní domáha, žalobca v konaní preukázal.
11. Ďalšou medzi stranami spornou skutočnosťou bola platnosť právneho úkonu Jednostranného započítania vzájomných pohľadávok uskutočneného žalobcom dňa 06.11.2017, predmetom ktorého započítania boli pohľadávky žalobcu ako veriteľa v celkovej sume 4.597,34 Eur na podklade faktúry č. 341700049 v sume 2.197,34 Eur a zálohovej faktúry č. 331700514 vo výške 2.400 Eur proti pohľadávke žalovaného v sume 2.518,75 Eur ako neuhradenej faktúry č. 2017038 vo výške 2.518,75 Eur splatnej
dňa 15.07.2017, od posúdenia ktorej skutočnosti bolo závislé vyhodnotenie dôvodnosti vzájomnej žaloby žalovaného uplatnenej voči žalobcovi v rámci procesnej obrany v tomto konaní.
12. Pri posudzovaní dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku a procesnej obrany žalovaného okresný súd zohľadňoval celý proces uzatvárania Zmluvy o dielo zo dňa 26.10.2016 v rámci verejného obstarávania, zohľadňoval postavenie strán v pozícii predkladateľa a adresáta návrhu zmluvy a v neposlednom rade povahu žalobcom uplatnenej pohľadávky a okolnosti jej vzniku a nárokovateľnosti.
13. Z vykonaných dôkazov nesporne vyplývalo, že predkladateľom zmluvy o dielo bol žalobca v zmluvnom postavení objednávateľa diela. Pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku a výklad relevantných ustanovení zmluvy o dielo v čl. IV. bod 4. tejto zmluvy, okresný súd aplikoval výkladové pravidlá právnych úkonov vyjadrené v ust. § 266 Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého ustanovenia je potrebné prejav vôle vykladať podľa úmyslu konajúcej osoby, avšak za predpokladu, že tento úmysel bol strane, ktorej je prejav vôle určený, známy alebo jej musel byť známy.
14. Okresný súd poukázal na to, žalovaný procesnú obranu založil na tvrdení, že pri uzatváraní zmluvy vychádzal z predpokladu, že v cene diela sú zahrnuté náklady potrebné na vykonanie diela, a to explicitne vymedzené v čl. IV. bod 4. písm. b) zmluvy o dielo ako úhrada spotrebovanej elektriny, vodného a stočného, čomu korešpondovali aj podmienky zhotovenia diela vymedzené v čl. VII. bod 1. zmluvy o dielo, v zmysle ktorého ustanovenia sa objednávateľ, t.j. žalobca zaviazal najneskôr ku dňu odovzdania staveniska určiť odberové miesta vody a elektrickej energie, ktorých náklady znáša zhotoviteľ včítane podružného merania. Z vykonaných dôkazov vyplynulo, že iné odberné miesta a odpočty meradiel okrem miesta odberu elektriny a vody v čase po uzavretí predmetnej zmluvy strany neuskutočnili a pre riadne vykonanie diela žalovaný ďalšiu súčinnosť žalobcu nevyžadoval a k inej súčinnosti pri zhotovení diela sa žalobca v zmluve nezaviazal (nesporné tvrdenie žalovaného).
15. Okresný súd konštatoval, že medzi stranami spornou ostala skutočnosť, či a do akej miery boli žalobcom vyúčtované ostatné komodity (okrem dodávky elektriny a vody) nevyhnutné pre riadne vykonanie diela žalovaným v súlade s obsahom uzatvorenej zmluvy. Pokiaľ v takýchto podmienkach žalobca požadoval náhradu nákladov za dodávky aj ďalších energií ako je stočné, ohrev vody, dodávka tepla a iné, bolo procesnou povinnosťou žalobcu nielen tvrdiť, ale aj preukázať, že išlo o náklady potrebné na zhotovenie diela na dodržanie zmluvne dohodnutých kvalitatívnych, dodacích a platobných podmienok podľa zmluvy a súťažných podkladov a že uplatňovanie týchto nákladov v rámci dohodnutej ceny diela, muselo byť žalovanému ako zhotoviteľovi diela zrejmé, že na podmienkach ich úhrady sa zmluvné strany dohodli, a to bez akýchkoľvek pochybností o existencii a obsahu takejto dohody. Napriek tomu, že žalovaný naplnenie zmluvných podmienok predpokladaných na úhradu nákladov energií vymedzených v ustanovení čl. IV. bod 4. zmluvy o dielo rozporoval, žalobca základ uplatneného nároku v konaní spoľahlivo nepreukázal, pričom sa opieral výlučne o vágny, ním v kontraktačnom procese predkladaný obsah zmluvy. Na tomto mieste okresný súd zdôraznil, že aj keď žalobcovi ako nájomcovi priestorov, v rámci ktorých bolo vykonávané predmetné dielo, z ním uzatvorenej nájomnej zmluvy plynú povinnosti nájomcu uhrádzať náklady dodaných energií svojmu prenajímateľovi ako tretej osobe, žalovaný nemal postavenie nájomcu a ani užívateľa týchto priestorov, a preto prenášanie týchto povinností na zhotoviteľa diela bez existencie výslovnej dohody strán, nemalo zákonnú oporu.
16. Okresný súd zvýraznil, že výklad právnych úkonov v zmysle rozhodovacej praxe súdov sa musí opierať o komplexný pohľad na okolnosti prípadu s prihliadnutím na rokovanie strán o uzavretí zmluvy, prax, ktorú si strany vo vzájomnom obchodnom styku zaviedli a ich správanie po uzavretí zmluvy. Právne úkony je potrebné vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia a podľa obsahu vôle toho, kto právny úkon urobil, ale tiež s prihliadnutím na to, že treba chrániť dobrú vôľu adresáta, ktorému bol právny úkon určený (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo 281/2005). V prípade, ak sú použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, je spravodlivé vykladať ich v prospech strany, ktorá zmluvu nenapísala (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 243/07). Zásadne nie je prípustný viacvýznamový výklad zmluvy a následné zneužitie mnohoznačnosti, resp. neurčitosti ustanovenia na úkor záujmov druhej zmluvnej strany. Z ustanovenia § 266 Obchodného zákonníka vyplýva, že interpretácia prejavu vôle je riešená v prospech subjektívneho kritéria, avšak za predpokladu, že zmluva vyjadruje spoločný úmysel strán, kedy obsah vôle má prednosť pred jej prejavom, to znamená textom zmluvy. Predmetné subjektívne kritérium výkladu zmluvy je limitované objektívnym kritériom, podľa ktorého musí byť úmysel konajúceho druhej strane známy a ak takýto úmysel nemožno zistiť, zmluva
sa vykladá podľa významu, ktorý by jej za tých istých okolností prikladali rozumné osoby v tom istom postavení ako zúčastnené strany (§ 266 ods. 2 Obchodného zákonníka). Pri rešpektovaní princípu zmluvnej voľnosti a autonómie vôle zmluvných strán a rovnako preferencie výkladu zmlúv, ktorý nevedie k neplatnosti zmluvy, súd vníma ako zásadnú otázku ochrany tej osoby, ktorá uskutočnila právny úkon v dôvere v určitý jej druhou stranou prezentovaný stav s dôrazom na skutočnosť, že neurčité ustanovenie zmluvy pripúšťajúce viaceré možné výklady, zakladá povinnosť predkladateľovi zmluvy preukázať dohodu strán ohľadne tvrdeného významu zmluvy a ak takúto povinnosť predkladateľ zmluvy nesplnil, je v zmysle rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktorú poukázal aj žalovaný v rámci procesnej obrany, potrebné vykladať rozporné ustanovenia zmluvy v neprospech toho, kto ich do zmluvy uložil. Čiže procesnou povinnosťou žalobcu bolo nielen tvrdiť, ale preukázať súhlas žalovaného s tvrdeným významom konkrétneho zmluvného ustanovenia a to tak, aby na strane žalobcu nevznikol prospech z vlastného pochybenia pri formulácii zmluvy a z nej vyplývajúceho výkladu pojmu „potrebné energie", ktorý pojem v podmienkach predmetnej sporovej veci okresný súd vyhodnotil rozdielne od žalobcu ako nejednoznačný a sporný. Pri výklade obsahu právneho úkonu okresný súd prihliadal na následné správanie sa zmluvných strán, keď žalobca v súvislosti s vykonávaním diela žalovaným sprístupnil žalovanému iba odberné miesta na dodávku vody a elektrickej energie, na ktorých bol vykonaný odpočet spotreby vody a elektriny, pričom zo strany žalovaného ako zhotoviteľa diela nebola výslovne vznesená požiadavka na vykurovanie priestorov a dodávanie iných komodít a rovnako žalobca ako objednávateľ diela sa v zmluve ani iným spôsobom nezaviazal žalovanému dodávať iné komodity pre vykonávanie diela okrem vody a elektrickej energie.
17. Okresný súd mal za zistené, že napriek tomu, že uzatvorená Zmluva o dielo zo dňa 26.10.2016 neupravovala podmienky vyúčtovania nákladov spotrebovaných energií počas realizácie diela, žalobca tieto vyúčtoval žalovanému troma vystavenými faktúrami, a to faktúrou zo dňa 28.04.2017 za spotrebu energií za obdobie od 07.11.2016 do 31.12.2016 v celkovej sume 2.197,34 Eur, ktorá obsahuje vymedzenie konkrétnej výšky ceny za jednotlivé komodity, a to dodávku tepla, ohrevu vody, vodného a stočného a elektrickej energie, so splatnosťou 28.05.2017. Následne žalobca vystavil žalovanému dňa 30.04.2018 faktúru s vyúčtovaním „nákladov spojených s užívaním nebytového priestoru" za obdobie od 01.01.2017 do 28.02.2017 s dátumom splatnosti faktúry dňa 30.05.2018, ktorá obsahuje špecifikáciu ceny za jednotlivé komodity, a to vodné a stočné, teplo na ÚK, ohrev vody, dažďová voda, osvetlenie, poplatok za spracovanie ENBRA a ďalej odpočet vyúčtovateľných záloh s celkovou sumou 36,88 Eur, ktorá zohľadňuje vystavenú zálohovú faktúru, ktorej predmetom je zálohové vyúčtovanie nákladov za obdobie január - február 2017 v sume 2.400 Eur so splatnosťou faktúry dňa 14.05.2017. Na základe vyúčtovacej a vystavenej zálohovej faktúry žalobca určil nedoplatok ceny na poskytnutých plneniach k 31.03.2018 v sume 2.436,88 Eur (č.l. 9, rub č. l. 9). Žalovaný v rámci predsporovej komunikácie strán žalobcovi ním vystavené faktúry namietal a žalobcovi vrátil ako nedôvodné, nemajúce oporu v zmluve a v reálne zistených odberoch energií.
18. Okresný súd poukázal na to, že žalovaný v konaní prezentoval pripravenosť plniť si svoje záväzky z uzavretej zmluvy o dielo v rozsahu dojednanom v zmluve, t.j. uhradiť náklady za spotrebovanú elektrickú energiu a vodu, avšak za predpokladu ich riadneho vyúčtovania a preukázania spôsobom dohodnutým v zmluve, t.j. v rozsahu skutočne spotrebovaných energií žalovaným. Žalovaný namietal existenciu splatnej pohľadávky žalobcu a prípadný vznik omeškania žalovaného s úhradou peňažného dlhu voči žalobcovi. Nároky uplatnené žalobcom faktúrou č. 3317700514 a č. 341700049 v rozsahu prevyšujúcom rámec nákladov dohodnutých v zmluve o dielo, žalovaný označil za neoprávnené a nepreukázané. Žalovaný sa opakovane domáhal prepracovania a doručenia faktúr vystavených v súlade s dojednanými zmluvnými podmienkami, žiadal o vyúčtovanie týchto nákladov v správnej výške zodpovedajúcej reálnej spotrebe energií zistenej z vykonaných odpočtov.
19. Z Jednostrannému zápočtu vzájomných pohľadávok zo dňa 06.11.2017 mal okresný súd za zistené, že predmetným právnym úkonom žalobca jednostranne započítal voči žalovanému ako dlžníkovi peňažnú pohľadávku špecifikovanú sumou 4.597,34 Eur z titulu neuhradených faktúr č. 341700049 vo výške pohľadávky 2.197,34 Eur splatnej 28.05.2017, ktorá súhrnne predstavuje pohľadávku za dodávky tepla, ohrev vody, vodné, stočné a elektrickú energiu za obdobie od 07.11.2016 do 31.12.2016 a pohľadávku zo zálohovej faktúry č. 331700514 vo výške 2.400 Eur splatnú 14.05.2017, ktorá predstavuje zálohové platby energií za obdobie január až február 2017, a to proti pohľadávke žalovaného vo výške 2.518,75 Eur z titulu neuhradenej faktúry č. 2017038 splatnej 15.07.2017 za dodané stavebné práce a ostatné dodávky. Napriek námietkam žalovaného k dôvodnosti a rozsahu žalobcom
fakturovaných nákladov za spotrebované energie, žalobca pristúpil dňa 06.11.2017 k Jednostrannému započítaniu vzájomných pohľadávok, teda pohľadávok žalobcu, ktoré boli medzi stranami sporné. Pred vykonaním jednostranného započítania pohľadávok žalobca v liste zo dňa 29.05.2017 (č.l. 140) oznámil žalovanému, že náklady na spotrebované energie sú žalobcovi fakturované ich dodávateľmi a následne žalobcom tieto preúčtované jednotlivým podnájomníkom podľa stavov meradiel alebo cez vykurovaný objem tepla z dôvodu, že v čase vykonávania diela neboli na stavenisku žalovaného namontované podružné merače. Žalobca súčasne oznámil žalovanému poskytnutú úľavu na vykurovaný objem v rozsahu 50% z dôvodu demontáže vykurovacích telies a odstavenie niektorých vykurovacích telies. Žalobca súčasne uviedol žalovanému, že vyúčtovanie spotrebovaných energií bolo vykonané v zmysle platnej legislatívy s výslednou sumou nedoplatku vo výške 2.197,34 Eur. Rovnako v liste žalobca uviedol, že faktúra č. 331700514 je zálohovou faktúrou na obdobie od 01.01.2017 do 28.08.2017, t.j. do ukončenia a odovzdania diela a ,,jej výška bola určená z predpokladaných nákladov s tým, že táto bude zúčtovaná na základe skutočných nákladov v roku 2018 za obdobie alikvotnej časti roku 2017". Z vyššie uvedeného mal okresný súd za zrejmé, že základom žalobcom vykonaného zápočtu bol o.i. ním vykonaný odhad reálnych nákladov, pričom takýto postup žalobcu nevyplýval z obsahu písomne uzatvorenej zmluvy o dielo ani inej dohody strán. Legitímnym podkladom pre uplatnenie náhrad za dodané energie ako súčasti ceny diela, bolo podľa písomne uzatvorenej zmluvy zistenie reálnej spotreby v zmluve dohodnutých energií využitých žalovaným pri vykonávaní diela. Pokiaľ sa žalobca odvolával na výpočet uvedený v podanej žalobe, okresný súd konštatoval, že z obsahu žaloby a k nej pripojených príloh nevyplýval rozsah vykonaného odberu (množstvo merných jednotiek), ktorého cenu žalobca učinil predmetom žaloby a tiež obsahom právneho úkonu jednostranného započítania pohľadávok strán.
20. Okresný súd poukázal na to, že žalobca v doplnení žaloby zo dňa 19.09.2019 čiastočne špecifikoval vyúčtovacie faktúry podľa jednotlivých položiek a pripojil opätovne v žalobe označené faktúry aktuálne s prílohami k vyúčtovaniu za rok 2016 a za rok 2017, ku ktorým dodatočne doplneným tvrdeniam a dôkazom žalovaný namietol, že tieto nepreukazujú reálnu spotrebu žalovanému dodanej elektrickej energie a vody, ktorých náhradu je žalovaný za podmienok stanovených zmluvou zaplatiť. Žalovaný osobitne rozporoval vyúčtovanie nákladov za odvod dažďovej vody, ktorej uplatnenie nemá opodstatnenie pri vykonávaní diela. Keďže žalobca vyúčtoval dodávku vody spolu s pohľadávkou z titulu stočného, žalovaný učinil sporným aj predmetnú časť žalovanej pohľadávky. Vo vzťahu k vyúčtovanej cene elektrickej energie, ktorej výpočet žalobca podrobnejšie objasňoval v doplnení žaloby zo dňa 19.09.2019, žalobca dôvodnosť svojho nároku v uplatnenej sume napriek námietkam žalovaného nepreukázal a z Príloh k vyúčtovaniu za roky 2016 a 2017 táto časť fakturovanej pohľadávky nevyplývala, keď tieto obsahujú výstupy k dodávkam studenej a teplej vody, tepla a ústredného kúrenia v danom objekte na jednotlivých meračoch v ňom umiestnených a súčasne náklad za osvetlenie na odbernom mieste č. 3401 bez uvedenia akýchkoľvek merných jednotiek vo vzťahu k uvedenej cene.
21. Okresný súd posúdil, že vzhľadom na povahu žalobcom uplatneného nároku, ktorého výška nemohla byť v čase uzavretia zmluvy medzi stranami explicitne stanovená, legitímnym predpokladom jeho uplatnenia bolo riadne vyúčtovanie tohto nároku, a to spôsobom, z ktorého by bola zrejmá výška spotrebovaného plnenia žalovaným pri vykonávaní diela a jeho cena. V prípade spornosti tohto nároku bolo procesnou povinnosťou žalobcu dôvodnosť uplatneného nároku v konaní preukázať. Nakoľko výpočet spotrebovanej vody a elektrickej energie mal vychádzať z vykonaných odpočtov na vopred určenom meradle, žalobca musel disponovať prostriedkami na objektivizáciu svojho nároku. Z dôkazov, ktoré žalobca v konaní predložil, však nebolo možné prijať spoľahlivý záver, že pohľadávka žalobcu v uplatnenej sume bola v konaní preukázaná. Mechanizmus výpočtu podrobne uvedený žalobcom nebol dôkazom reálnej spotreby energií, čo žalovaný opakovane v konaní namietal. Pokiaľ žalobca z procesnej opatrnosti navrhol predvolať ako svedkov „príslušných zamestnancov" žalobcu bez ich bližšej individualizácie, a to na vysvetlenie spôsobu výpočtu spotrebovaných energií, takýto dôkazný návrh okresný súd vyhodnotil ako nekvalifikovaný, učinený v rozpore s procesným postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 197 CSP, navyše žalovaný mechanizmus výpočtu nenamietal. Podstata obrany žalovaného spočívala v tvrdení, že žalobca nepreukázal výšku žalovaným spotrebovanej energie, pričom dôkazné prostriedky označené žalobcom by túto medzi stranami spornú skutočnosť nepreukázali.
22. Okresný súd zhodnotil, že z predsporovej komunikácie strán bolo zrejmé, že hmotno-právny úkon započítania vzájomných pohľadávok žalobca učinil v čase, kedy žalobcovi nebola v celom započítavanom rozsahu známa výška jeho nárokov voči žalovanému, t.j. výška skutočných nákladov
za rozhodné obdobie. Tento záver okresného súdu dotvrdila aj skutočnosť, že predmetom započítania vzájomných pohľadávok žalobca učinil pohľadávku vyplývajúcu zo zálohovej faktúry, pre ktorej vystavenie medzi stranami nebol daný zmluvný ani zákonný dôvod. Vyúčtovanie reálnych nákladov za dodané energie žalobca vykonal až vystavením faktúry č. 331800605 dňa 30.04.2018. Nakoľko podmienky platnosti akéhokoľvek právneho úkonu bolo možné posudzovať výlučne k časovému momentu jeho uskutočnenia, okresný súd na základe námietky žalovaného hodnotil, či Jednostranný právny úkon započítania vzájomných pohľadávok učinený žalobcom dňa 06.11.2017 spĺňa zákonom stanovené podmienky jeho platnosti.
23. Okresný súd poukázal na to, že zákonná úprava započítania pohľadávok vyplýva z ust. § 580 Občianskeho zákonníka. Vo všeobecnosti uviedol, že započítanie predstavuje spôsob zániku vzájomne sa kryjúcich pohľadávok, ktorého predpokladom je vzájomnosť pohľadávok, rovnaký druh plnenia, spôsobilosť pohľadávok na započítanie a právny úkon smerujúci na započítanie. Napriek tomu, že zákonná úprava formu právneho úkonu nepredpisuje, z obsahu tohto úkonu musí byť zrejmé, ktorá pohľadávka a v akej výške sa uplatňuje na započítanie, a to spôsobom, ktorý umožňuje posúdenie stretu (splatnosti) vzájomne započítavaných pohľadávok, ku ktorému momentu započítavané pohľadávky zanikajú. Pokiaľ však žalobca učinil predmetom započítania pohľadávku na základe zálohovej faktúry vo výške predpokladaných nárokov, ktorej uplatnenie nevyplývalo z obsahu zmluvy uzatvorenej medzi procesnými stranami a ani zo zákona, nebolo možné právny úkon žalobcu vyhodnotiť ako platný právny úkon, ktorý by vyvolal zákonom predpokladané právne účinky zániku pohľadávok podľa § 580 Občianskeho zákonníka pri súčasnej aplikácii zákonného ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka.
24. Vzhľadom na okresným súdom prijatý záver k neplatnosti právneho úkonu jednostranného započítania pohľadávok žalobcu, súd prvej inštancie posudzoval tiež otázku splatnosti pohľadávky žalobcu vo väzbe na ustanovenia zmluvy o dielo, upravujúce platobné podmienky k úhrade ceny diela, ktorá kryje náklady žalobcu na vykonávanie diela podľa čl. IV. bod 4. zmluvy, a to tak, že v prípade, ak faktúry nebudú úplné alebo budú obsahovať nesprávne údaje vrátane príloh k faktúram, je možné takéto faktúry zhotoviteľovi vrátiť s povinnosťou zhotoviteľa predložiť nové faktúry s dopadom na ich splatnosť. V záujme spravodlivého usporiadania vzťahov medzi stranami sporu okresný súd vnímal ako relevantnú a s obsahom zmluvy súladnú požiadavku žalovaného na postup žalobcu ako veriteľa pri vyúčtovaní nákladov za odbery energií a ich fakturácii spôsobom, ktorý bol stranami dojednaný pre podmienky fakturácie ceny diela. Teda riadne vystavenými faktúrami s jednoznačne vymedzeným predmetom fakturácie tak, aby v prípade započítania vzájomných pohľadávok strán, resp. pri ich uplatnení na zaplatenie, bolo možné bez akýchkoľvek pochybností určiť, ktoré pohľadávky vyúčtované žalobcom za dodávky vody a elektrickej energie v rozhodnom období, t.j. za obdobie od 07.11.2016 do mesiaca február 2017 tvoria predmet fakturácie a v akom rozsahu tieto v prípade ich započítania zanikli, a ktoré a v akom rozsahu splnené neboli. Ak takýto postup zo strany žalobcu v prípade vyúčtovania nákladov za odbery energií a pri jeho neplatnom započítaní nebol riadne dodržaný, bolo možné hodnotiť podanú žalobu ako predčasnú s dôsledkom vyhodnotenia jej nedôvodnosti.
25. Vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu z vykonaných dôkazov, vyhodnotenia neplatnosti právneho úkonu jednostranného započítania vzájomných pohľadávok a ďalej skutočnosti, že k momentu rozhodovania súdu žalobca v rozpore s dojednanými zmluvnými podmienkami podľa čl. IV. bod 4. zmluvy o dielo s primeranou aplikáciu zmluvných ustanovení upravujúcich platobné podmienky a podmienky fakturácie ceny diela po vrátení faktúr zo strany žalovaného, nevyúčtoval opätovne žalovanému náklady za dodávky vody a elektrickej energie reálne žalovaným spotrebovanej počas vykonávania diela, a to s vyjadrením ich merných jednotiek a ceny spôsobom, ktorý by umožňoval žalovanému efektívne posúdiť oprávnenosť žalobcom uplatneného nároku a v pomeroch súdneho konania žalobcovi vykonať jej objektivizáciu a preukazovať dôvodnosť relevantnými dôkaznými prostriedkami, bolo podľa okresného súdu potrebné žalobu žalobcu vyhodnotiť ako predčasnú, a teda uvedenú námietku žalovaného uplatnenú v rámci procesnej obrany ako dôvodnú s dôsledkom zamietnutia podanej žaloby.
26. Vzhľadom na skutočnosť, že jednostranný právny úkon započítania vzájomných pohľadávok vykonaný žalobcom vo vzťahu k žalovaným fakturovanej cene diela faktúrou č. 2017038 vo výške 2.518,75 Eur so splatnosťou 15.07.2017 okresný súd vyhodnotil ako neplatný právny úkon, k zániku medzi stranami nespornej pohľadávky žalovaného vzájomným zápočtom nedošlo. Pohľadávka žalovaného tak naďalej trvá a s ňou aj omeškanie žalobcu s úhradou peňažného dlhu.
27. Pretože medzi stranami nedošlo k uzavretiu osobitnej dohody o sadzbe úrokov z omeškania, žalovanému vznikol nárok na zaplatenie úrokov z omeškania podľa § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka vo výške určenej § 1 ods. 2 Nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z.. Žalovaný si uplatnil voči žalobcovi tzv. fixnú sadzbu úrokov z omeškania, kedy namiesto úrokov z omeškania podľa sadzby určenej podľa ods. 1 môže veriteľ požadovať úroky z omeškania v sadzbe, ktorá sa rovná základnej úrokovej sadzbe Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania zvýšenej o 9 percentuálnych bodov, pričom takto určená sadzba úrokov z omeškania platí počas celej doby omeškania. Okrem úrokov z omeškania žalovanému vznikol nárok na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 369c Obchodného zákonníka s použitím Nariadenia vlády č. 21/2013 Z.z..
28. Okresný súd preto priznal žalovanému právo na zaplatenie sumy 2.518,75 Eur titulom zaplatenia ceny diela spolu s úrokom z omeškania v zákonom stanovenej sadzbe podľa § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka spolu s paušálnou náhradou nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka, t.j. vo výške 9% ročne zo sumy 2.518,75 Eur od 16.07.2017 do zaplatenia, s paušálnou náhradou nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 Eur.
29. O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol podľa § 262 ods. 1, 2 v spojení s § 255 ods. 1 CSP na základe princípu úspechu strán v spore tak, že žalovaný ako procesná strana v celom rozsahu úspešná v konaní, tak pri rozhodovaní o podanej žalobe žalobcu, ako aj o vzájomnej žalobe žalovaného má voči žalobcovi ako neúspešnej procesnej strane nárok na plnú náhradu trov konania, o výške ktorých okresný súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
30. Proti tomuto rozsudku vo všetkých výrokoch v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP. Podľa žalobcu okresný súd v odôvodnení rozsudku prakticky len prevzal argumentáciu žalovaného v tomto konaní, pričom sa riadnym spôsobom nevysporiadal nielen so skutkovými tvrdeniami žalobcu, ale ani so skutkovým stavom vyplývajúcim z predložených listinných dôkazov, a to primárne samotnej Zmluvy o dielo zo dňa 26.10.2016, predložených vyúčtovacích faktúr č. 34170049, č. 331700514 a č. 331800605 spolu s vyúčtovaním skutočných nákladov a preberacím protokolom. Ťažisko odôvodnenia rozsudku spočívalo v okresným súdom formulovaných záveroch, a to 1) že predkladateľom návrhu zmluvy o dielo bol žalobca a pri aplikácii § 266 ods. 1, 2, 3 a 4 Obchodného zákonníka je s poukazom na zistené skutkové okolnosti potrebné uzavrieť, že sporný pojem „potrebné energie" je treba vykladať na ťarchu žalobcu tak, ako výklad tohto pojmu prezentuje žalovaný, t.j. že sa jedná o skutočnú spotrebu elektrickej energie a vody; 2) že spotreba energií nebola žalobcom riadne vyúčtovaná, a preto je žaloba predčasná; 3) jednostranný zápočet realizovaný žalobcom je neplatný, nakoľko „základom žalobcom vykonaného zápočtu bol o.i. ním vykonaný odhad reálnych nákladov, pričom takýto postup žalobcu nevyplýval z obsahu písomne uzatvorenej zmluvy o dielo ani inej dohody strán". Navyše skonštatoval, že z obsahu žaloby a k nej pripojených príloh nevyplýva rozsah vykonaného odberu (množstvo merných jednotiek); 4) je potrebné žalovanému priznať nárok uplatnený vzájomnou žalobou z dôvodu, že tento nárok nie je medzi stranami sporný.
31. Podľa žalobcu okresný súd pri posudzovaní otázky výkladu pojmu „potrebné náklady" dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a na takto zistený skutkový stav navyše nesprávne aplikoval § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka. Z formulácie čl. IV. ods. 4. písm. b) zmluvy o dielo, a to tak z členenia textu, ako aj z použitia množného čísla v slovnom spojení „spotrebovaných energií", podľa žalobcu jednoznačne vyplýva, že vodné a stočné je samostatnou kategóriou a osobitnou kategóriou sú ďalšie energie (teplo a elektrická energia). Pokiaľ by sa malo jednať výlučne o elektrickú energiu, nepochybne by tomu zodpovedalo aj znenie prvej citovanej odrážky (minimálne prostredníctvom vyjadrenia pojmu v jednotnom čísle). Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že zmluva o dielo bola uzatvorená na základe verejného obstarávania, v rámci ktorého mal žalovaný možnosť klásť otázky v prípade, ak niektoré z ustanovení zmluvy či obsah súťažných podkladov považoval za nejednoznačné či sporné, čo však neurobil. Žalovaný je osobou, ktorá sa zaoberá realizáciou stavebných prác, a preto mu je nepochybne zrejmé, že vlhké procesy pri realizácii diela je nevyhnutné vykonávať pri určitej teplote, t.j. v prípade zimného obdobia bude potrebné realizovať aj dodávky tepelnej energie. Žalovaný mal možnosť zo súťažných podkladov, ale aj pri preberaní priestorov za účelom realizácie diela zistiť, že tieto priestory sú vykurované a že sa do týchto priestorov dodáva teplo z ústredného kúrenia. Tieto dodávky tepla nežiadal prerušiť evidentne z dôvodu, že tieto
dodávky pre realizáciu diela využíval. Keďže teplo je pri realizácii rekonštrukčných prác (stierkovanie, maľovanie, nátery, vylievanie podláh a pod.) nevyhnutnou energiou špeciálne v zimnom období (obdobie realizácie diela od 7.11.2016 do 28.2.2017), musel si byť žalovaný ako osoba odborne spôsobilá vykonávať rekonštrukčné práce špecifikované v zmluve a v súťažných podkladoch vedomý, že energiami potrebnými na realizáciu diela je teplo, voda a elektrická energia. Okresný súd žiadnu z uvedených skutočností pri kreovaní svojho záveru ohľadom interpretácie pojmu „potrebné energie" nezohľadnil, navyše pri interpretácii pojmu „potrebné náklady" nevyhodnotil ďalšiu rozhodujúcu skutočnosť, a to, že sporným sa tento pojem stal až v čase, kedy žalobca žiadal o zohľadnenie týchto nákladov v rámci fakturácie ceny diela v zmysle čl. IV. zmluvy o dielo, avšak nebol sporný v čase realizácie verejného obstarávania, uzatvárania zmluvy a ani počas realizácie diela, počas ktorej žalovaný všetky fakturované energie reálne spotrebúval. Namiesto toho, aby okresný súd na interpretáciu medzi stranami sporu zdanlivo sporného pojmu „potrebné energie" použil interpretačné pravidlo uvedené v § 266 ods. 1, 2 a 3 Obchodného zákonníka, bez ďalšieho bezvýhradne akceptujúc argumentáciu žalovaného na daný skutkový stav nesprávne aplikoval § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka. Žalobca trval na tom, že pojem „potrebné energie" zahŕňa aj dodávky tepla a že táto skutočnosť musela byť v čase uzatvárania zmluvy zrejmá obom zmluvným stranám. Tvrdenie žalovaného, že tepelná energia nie je energiou potrebnou na realizáciu predmetu zmluvy v zmluve dohodnutom termíne považoval s ohľadom na skutkové okolnosti a osobu žalovaného (v zmysle jeho odborného zamerania) za výlučne účelové, kreované len za účelom vyhnutia sa splnenia si zmluvnej povinnosti.
32. Žalobca uviedol, že k odpočtu stavu meračov elektrickej energie a vody došlo tak pri odovzdávaní priestorov žalovanému ako zhotoviteľovi za účelom realizácie rekonštrukčných prác dňa 07.11.2016, ako aj pri prevzatí diela žalobcom dňa 28.02.2017, ktorá skutočnosť nebola medzi stranami sporu sporná. Žalovaný si bol najneskôr dňom doručenia sporných faktúr vedomý ceny za dodávky jednotlivých dodávaných energií, pričom čo sa týka ceny za dodávku tepla, táto bola obsiahnutá vo vyúčtovaniach doručených žalovanému, a tiež bola podrobne uvedená a rozanalyzovaná nielen v mimosúdnej komunikácii strán sporu, ale aj vo vyjadrení žalobcu zo dňa 19.09.2019, označenom ako doplnenie žaloby. Podľa čl. IV. ods. 4. zmluvy o dielo cena diela „kryje náklady" v tomto odseku uvedené. Okresný súd správne skonštatoval v odseku 36. odôvodnenia, že zmluva o dielo neupravovala podmienky vyúčtovania nákladov spotrebovaných energií počas realizácie diela. Následne však v rozpore s ustanoveniami zmluvy o dielo a bez akejkoľvek opory v zákone v odseku 45. odôvodnenia konštatoval, že „vníma ako relevantnú a s obsahom zmluvy súladnú požiadavku žalovaného na postup žalobcu ako veriteľa pri vyúčtovaní nákladov za odbery energií a ich fakturácii spôsobom, ktorý bol stranami dojednaný pre podmienky fakturácie diela". Tento záver okresného súdu považoval žalobca za rozporný s ustanovením čl. VI. ods. 2. zmluvy o dielo, v zmysle ktorého faktúry vystavené zhotoviteľom predstavujú celkové finančné vysporiadanie diela. Faktúra č. 34170049 bola vystavená dňa 28.04.2017 na základe skutočnej spotreby tepla, vody a elektrickej energie na sumu 2.197,34 Eur, faktúra č. 331700514 bola vystavená dňa 04.05.2017 na základe zálohových platieb za január až február na sumu 2.400 Eur a faktúra č 331800605 bola vystavená 30.04.2018 po vyúčtovaní skutočných nákladov na sumu 36,88 Eur. Žalovaný si ako protinávrh uplatnil faktúru č. 2017038 vystavenú dňa 15.06.2017 na sumu 2.518,75 Eur. Táto faktúra bola vystavená po doručení faktúr č. 34170049 a 331700514. V čase vystavenia faktúry č. 2017038 žalovaným, boli žalovanému známe počiatočné a konečné stavy meračov elektrickej energie a vody (z preberacích konaní) a z uvedených faktúr žalobcu mu boli zároveň známe ceny jednotlivých energií. Tieto skutočnosti súd prvej inštancie žiadnym spôsobom nevzal do úvahy a nevyhodnotil pri rozhodovaní o zamietnutí nároku žalobcu v celom rozsahu, ako ani pri priznaní vzájomného nároku žalovanému, ktorý si žalovaný uplatnil. S ohľadom na vyššie uvedené ustanovenia zmluvy o dielo pritom bolo zrejmé, že žalovaný ako zhotoviteľ je povinný v rámci fakturácie ceny diela, a to najneskôr v poslednej vystavenej faktúre, zohľadniť náklady na spotrebované energie - keďže cena diela „kryje" v zmluve uvedené náklady a zároveň platí, že „faktúry vystavené zhotoviteľom predstavujú celkové finančné vysporiadanie diela." Žalobca bol názoru, že okresný súd pri vyhodnocovaní otázky povinnosti žalobcu vyúčtovať náklady na energie v zmysle ustanovení zmluvy o dielo upravujúcich fakturáciu ceny diela a dôvodnosti požiadavky žalovaného na „opravu" faktúr č. 34170049 a 331700514 dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a navyše vec nesprávne právne posúdil, keď uzavrel, že žalobca mal zmluvnú povinnosť náklady na energie vyúčtovať v zmysle ustanovení zmluvy o dielo upravujúcich fakturáciu ceny diela. S ohľadom na znenie samotnej zmluvy o dielo, nárok žalobcu na zohľadnenie nákladov na spotrebované energie pri fakturácii ceny diela vzniká samotnou spotrebou jednotlivých energií a nie až ich fakturáciou zo strany žalobcu. Keďže tieto náklady „kryje" cena diela, je primárne povinnosťou žalovaného v rámci fakturácie ceny diela tieto spotrebované
energie zohľadniť. Pokiaľ žalobca suploval povinnosti žalovaného vyplývajúce mu z uzatvorenej zmluvy o dielo, tak táto skutočnosť mu nemôže byť kladená na ťarchu v podobe odopretia nároku na zohľadnenie výšky spotrebovaných energií v rámci fakturácie ceny diela.
33. Podľa žalobcu okresný súd pri závere, že celý nárok žalobcu uvedený v započítacom prejave bol predčasný s následkom neplatnosti započítacieho prejavu v jeho celosti, nedôsledne rozlišoval medzi jednotlivými faktúrami uplatnenými v započítacom prejave, keď nerozlišoval medzi faktúrou č. 34170049, ktorou bola vyfakturovaná skutočná spotreba energií a faktúrou č. 331700514, ktorou boli vyúčtované predpokladané náklady na energie podľa predchádzajúcich období. Rovnako žiadnym spôsobom nevyhodnotil to, že po zúčtovaní skutočných nákladov sa zistili vyššie skutočné náklady na energie, než boli predpokladané faktúrou č. 331700514, a to o 36,88 Eur (ako vyplynulo z faktúry č. 331800605). Vyúčtovanie skutočných nákladov, ktorých výsledkom bol nedoplatok, potvrdilo dôvodnosť nárokov žalobcu na zohľadnenie nákladov v ním požadovanej výške. Ak okresný súd vyhodnotil započítanie ako neplatné z dôvodu, že jeho predmetom bola čiastočne aj faktúra na zálohové platby, mal tento započítací prejav považovať za neplatný len v tejto časti a nie v celosti, a aj to až po zohľadnení všetkých relevantných skutočností, medzi ktoré nepochybne patrí aj zaužívaný spôsob fakturácie spotrebovaných energií najprv vo forme zálohových faktúr a následnej fakturácie skutočnej spotreby s výsledkom nedoplatku, resp. preplatku, keďže pre potreby vyúčtovania spotreby tepelnej energie, vyčíslovanej v zmysle § 7 vyhlášky č. 240/2016 Z.z. a neskôr rozúčtovaním podľa pomerových meračov, ani nie je možné vykonať iným spôsobom. Taktiež mal vziať do úvahy a posúdiť relevantnosť započítacieho prejavu aj s ohľadom na čl. IV. ods. 4. písm. b), čl. IV. ods. 11. písm. a) a čl. VI. ods. 2. zmluvy o dielo pri aplikácii § 41 Občianskeho zákonníka, čo neurobil. Z celého odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, prečo okresný súd považoval nárok na spotrebované energie uvedené vo faktúre č. 34170049 za predčasný, keď z vykonaného dokazovania jasne vyplynulo, že sa jedná o energie spotrebované od 07.11.2016 do 31.12.2016, na ktorých náhradu mal žalobca nárok priamo na základe čl. IV. ods. 4. zmluvy o dielo, keďže mali byť „kryté" cenou diela. Podľa žalobcu okresný súd pri posudzovaní započítacieho prejavu dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam (o predčasnosti započítania) a vec nesprávne právne posúdil.
34. Žalobca sa nestotožnil sa s názorom okresného súdu, že vzájomný nárok žalovaného uplatnený v tomto konaní nebol medzi stranami sporu sporný čo do dôvodu a výšky. Zo skutkových tvrdení, ako aj zo zmluvy o dielo vyplývalo, že najneskôr v poslednej faktúre za cenu diela majú byť zohľadnené náklady za spotrebované energie, ktoré boli žalovanému známe už v čase vystavenia faktúry č. 2017038. Bez ohľadu na skutočnosť, že okresný súd by pri aplikácii § 41 Občianskeho zákonníka na posúdenie platnosti jednostranného zápočtu nemohol dospieť k dôvodnosti žalovaným uplatneného protinároku v celom rozsahu, považoval žalobca nárok žalovaného na úhradu faktúry č. 2017038 za nedôvodný, nakoľko táto faktúra nebola vystavená v súlade s ustanovením čl. IV. ods. 4. písm. b) zmluvy o dielo, nakoľko žalobca po celý čas tvrdil a poukazoval na nevyhnutnosť zohľadnenia nákladov za spotrebované energie v rámci ceny diela, hoci riešenie vzniknutej situácie videl primárne v započítaní vzájomných pohľadávok. S uvedenými skutkovými tvrdeniami, ako aj dotknutými ustanoveniami zmluvy o dielo sa okresný súd pri rozhodovaní o dôvodnosti nároku žalovaného žiadnym spôsobom nevysporiadal, jeho rozhodnutie je v tejto časti arbitrárne, nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní a ani v zistenom skutkovom stave. | 35. Podľa žalobcu rozhodnutie okresného súdu je predčasné, vydané na základe nedostatočne a nesprávne zisteného skutkového stavu a na základe prvotného subjektívneho dojmu zákonného sudcu, z nedostatočne vyhodnotených listinných dôkazov predložených žalobcom a podanej žaloby, čo negatívnym spôsobom ovplyvnilo aj procesný postup. Navrhol rozsudok okresného súdu zmeniť, žalobe v celom rozsahu vyhovieť, žalovaným uplatnený vzájomný návrh v celom rozsahu zamietnuť a zaviazať žalovaného k úhrade trov súdneho konania a trov právneho zastúpenia v súdnom konaní žalobcovi, alebo zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
36. K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný prostredníctvom zástupcu podaním zo dňa 24.02.2020. Argumentáciu žalobcu v odvolaní žalovaný považoval na jednej strane za zopakovanie jeho prednesu v rámci konania pred súdom prvej inštancie, s ktorou sa okresný súd riadne a komplexne vysporiadal. Napadnutý rozsudok preto považoval v celom rozsahu za správny a presvedčivý, vychádzajúci z dostatočne zisteného skutkového stavu. Nakoľko argumentácia žalobcu je identická ako v doterajšom konaní, žalovaný odkázal na svoje prednesy a písomné podania predložené
v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré reagujú na všetky argumenty žalobcu z jeho odvolania. Žalovaný mal za to, že žalobca neuniesol v konaní dôkazné bremeno k ním tvrdeným skutočnostiam. Žiadne skutočnosti, ktoré by mohli zmeniť záver o správnosti rozsudku, žalobca v odvolaní neuviedol.
37. Na druhej strane žalobca v odvolaní uviedol nové tvrdenia a uplatnil nové prostriedky procesnej obrany (tzv. novoty), ktoré v konaní pred súdom prvej inštancie neuviedol. V súlade s § 366 CSP bol žalovaný názoru, že na tieto tvrdenia by už v odvolacom konaní nemalo byť prihliadané. Skutočnosť, že žalobca sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožnil, podľa žalovaného sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o nesprávnosti rozsudku (rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010). Podľa žalovaného, žalobca sa od počiatku snaží výhradne len sanovať skutočnosť, že k formulácii Zmluvy o dielo zo dňa 26.10.2016 (ďalej len „zmluva"), ktorú pripravil a predložil k podpisu, postupoval ľahkovážne. Do zmluvy vložil nejednoznačné a neurčité pojmy, pričom sa prezentovaním svojho subjektívneho a sporného výkladu ním formulovaných ustanovení snaží získať neoprávnený prospech z vlastného pochybenia pri formulácii zmluvy. S týmto úmyslom voči žalovanému uplatnil nároky, ktoré 1/ nemajú oporu v písomne uzavretej zmluve, 2/ žalobca ani riadne a v súlade so zmluvou nevyúčtoval a nepreukázal. Pokiaľ žalobca namietal, že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a na takto zistený skutkový stav nesprávne aplikoval § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka, takúto námietku žalobca vníma ako účelovú a zavádzajúcu. Žalovaný mal za to, že okresný súd dospel správne k záveru, že čl. IV. bod 4. písm. b) zmluvy je potrebné vykladať aj v spojení s dohodnutými podmienkami zhotovenia diela v zmysle čl. VII. bod 1. zmluvy, podľa ktorého sa žalobca zaviazal určiť odberné miesto vody a elektrickej energie. Odberné miesta iných energií ako vody a elektriny zmluvné strany neurčili a ani neuskutočnili odpočty meradiel. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie správne vyvodil, že iné energie ako voda a elektrina logicky neboli potrebné na zhotovenie diela, v opačnom prípade by zmluvné strany nepochybne do zmluvy zahrnuli aj povinnosť žalobcu určiť ich odberné miesta a vykonali by ich odpočty. Pokiaľ bol žalobca názoru, že na zhotovenie diela boli potrebné aj iné energie ako voda a elektrická energia, bolo jeho procesnou povinnosťou túto okolnosť nielen tvrdiť, ale aj preukázať, ktoré dôkazné bremeno žalobca neuniesol. Tvrdenie žalobcu, že ak žalovaný niektoré ustanovenia zmluvy považoval za nejednoznačné, mal mu v rámci verejného obstarávania položiť otázky ohľadom sporných ustanovení zmluvy, mal ho požiadať o prerušenie dodávok tepla, pojem „potrebné náklady" sa stal sporným až po tom, čo si žalobca začal uplatňovať náklady za iné energie ako vodu a elektrinu, považoval žalovaný za účelové a zavádzajúce. Na prvom mieste poukázal na to, že ide o skutkové tvrdenia, ktoré žalobca po prvýkrát uviedol až v odvolaní a z tohto dôvodu ich považoval za novoty. Napriek tomu považoval za zrejmé len to, že žalobca sa snaží neoprávnene prenášať bremeno nedostatkov ním nejednoznačne vypracovanej zmluvnej dokumentácie z verejného obstarávania na žalovaného. Zo zmluvy jednoznačne a nepochybne vyplýva, že zmluva žalovaného zaväzuje hradiť len náklady, ktoré potrebuje k zhotoveniu diela a ku ktorým zároveň žalobca žalovanému určil odberné miesta, t.j. voda a elektrina, a to podľa ich skutočnej spotreby. Zo strany žalovaného nebol dôvod osobitne sa žalobcu dopytovať v priebehu verejného obstarávania na význam ním formulovaného pojmu „potrebné energie", nakoľko v kontexte celej zmluvy bolo zrejmé, že pod týmto pojmom sa rozumie voda a elektrina, teda energie, ku ktorým žalobca určil odberné miesta. Žalovaný považoval za absurdné tvrdenie, že mal žalobcu osobitne žiadať, aby prerušil dodávky tepla. Naopak, ak by tieto energie žalovaný potreboval, nepochybne by sám žalobcu ešte pred podpisom zmluvy požiadal o ich dodávku a odpočet pri prevzatí staveniska. To, že žalobca vykuroval stavbu, bolo výlučne jeho rozhodnutie, ktoré žalovaný nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalovaný nemal vo vzťahu k žalobcovi postavenie nájomcu, ani užívateľa priestorov stavby, a preto prenášanie povinnosti hradiť náklady iných ako dohodnutých energií bez existencie výslovnej dohody, nemá zákonnú oporu. Žalovaný za potrebné energie od počiatku považoval len vodu a elektrinu, ku ktorým žalobca určil odberné miesta.
38. Podľa žalovaného okresný súd správne aplikoval ust. § 266 Obchodného zákonníka a uzatvorený právny úkon posúdil s prihliadnutím na zásadu ochrany dobrej vôle adresáta a výkladu v prospech strany, ktorá zmluvu nenapísala (rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo/281/2005, Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07). V tejto súvislosti žalobca nepreukázal dohodu zmluvných strán a ani medzi stranami zavedenú prax ohľadom ním tvrdeného významu nejednoznačných pojmov. Inak povedané, žalobca nepreukázal súhlas žalovaného s ním tvrdeným významom predmetného ustanovenia zmluvy. Žalobcom tvrdenú interpretáciu pojmu „potrebné energie" nebolo možné jednoznačne vyvodiť, a preto tento pojem súd prvej inštancie vyhodnotil ako sporný a nejednoznačný. Nakoľko v danom prípade boli pochybnosti o význame sporného ustanovenia zmluvy a tieto sa nepodarilo odstrániť aplikáciou § 266
Obchodného zákonníka v rozsahu jeho odsekov 1 a 3, podporne súd prvej inštancie aplikoval § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka a zmluvu vyložil v neprospech strany, ktorá sporný pojem do zmluvy použila, teda v neprospech žalobcu. Takýto postup je plne v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR, ako aj Ústavného súdu SR. Okresný súd správne dospel k záveru, že pod pojmom „potrebné energie" v čl. IV. ods. 4. písm. b) zmluvy, je potrebné rozumieť len vodu a elektrinu, ku ktorým jedine žalobca sprístupnil odberné miesta a ku ktorým bol aj vykonaný odpočet.
39. Čo sa týka námietky, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil povinnosť žalobcu vyúčtovať náklady na energie v zmysle ustanovení zmluvy, tak podľa žalovaného súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalobcom vykonané vyúčtovanie reálnych nákladov bolo vykonané iba na základe jeho odhadu, ktorý postup nemá žiadnu oporu v uzatvorenej zmluve. Zo žalobcom podanej žaloby a ani k nej pripojených faktúr nevyplýval skutočný rozsah žalovaným vykonaného odberu energií, ktorého cenu žalobca určil predmetom žaloby a predmetom jednostranného zápočtu, ktorý je neplatný a tieto nezrovnalosti ani nijako neobjasnil. Okresný súd správne konštatoval, že žalobca nepreukázal skutočnú spotrebu dodanej elektriny a vody a navyše tieto náklady ani riadne nevyfakturoval, keď z ním vystavených faktúr nie je možné bez akýchkoľvek pochybností určiť, ktoré pohľadávky vyúčtované za dodávky vody a elektriny v rozhodnom období tvoria predmet fakturácie a v akom rozsahu. Tvrdenia žalobcu, že mal akýsi nárok na zohľadnenie nákladov na spotrebované energie pri fakturácii ceny diela, teda, že žalovaný mal najneskôr v poslednej vystavenej faktúre (faktúra č. 2017038) zohľadniť náklady za spotrebované energie, žalovaný považoval za zavádzajúce. Takáto povinnosť žalovanému z dohodnutej zmluvy nevyplývala a pokiaľ žalobca tvrdil opak, išlo o jeho subjektívny a účelový výklad zmluvy. Ak bol žalobca názoru, že posledná faktúra č. 2017038 nebola správna, mohol a mal ju vrátiť žalovanému, namietať jej správnosť, čo neurobil. Naviac uvedené tvrdenie predstavuje nové skutkové tvrdenie, ktoré žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie neuviedol.
40. K tvrdeniu žalobcu, že súd prvej inštancie nedôsledne rozlišoval medzi jednotlivými faktúrami uplatnenými v započítacom prejave a započítací prejav mal považovať za neplatný len v časti, žalovaný mal za to, že súd prvej inštancie sa s jednostranným započítaním žalobcu zo dňa 06.11.2017 vysporiadal správne, ak tento právny úkon posúdil celý ako neplatný. Okresný súd správne vyhodnotil, že žalobca predmetom započítania učinil neexistentné pohľadávky. Žalobca doposiaľ voči žalovanému nevyúčtoval riadne a v súlade so zmluvou náklady na reálne spotrebované dodávky vody a elektriny s vyjadrením ich merných jednotiek a ceny spôsobom, ktorý by umožňoval efektívne posúdiť oprávnenosť jeho nároku. Žalobcom vystavené faktúry neobsahovali jednoznačne vymedzený predmet fakturácie tak, aby v prípade započítania bolo možné bez akýchkoľvek pochybností určiť, ktoré pohľadávky vyúčtované žalobcom za dodávku vody a elektrickej energie v rozhodnom období, t.j. od novembra 2016 do februára 2017, tvoria predmet fakturácie a v akom rozsahu. Naviac žalobca voči žalovanému celkom zjavne uplatňoval svoje nároky čiastočne na základe zálohových faktúr, a teda vyčíslené len na základe jeho subjektívnych domnienok a nie reálnej spotreby, čo je v rozpore s dohodnutou zmluvou. Z tohto dôvodu boli faktúry č. 34170049, č. 331700514 a č. 331800605 žalovaným neuznané a vrátené späť žalobcovi. Tým sa vylúčil základný predpoklad jednostranného započítania, ktorým je existencia vzájomných pohľadávok, nakoľko žalobca v čase jednostranného započítania nemal spôsobilú pohľadávku, a tým logicky nemohlo ani dôjsť k platnému započítaniu jeho neexistentných pohľadávok. Pokiaľ žalobca tvrdil, že mu nie je zrejmé, prečo okresný súd považoval nárok uvedený vo faktúre č. 34170049 za predčasný, tak na túto otázku okresný súd poskytol odpoveď v odseku 45. a 46. odôvodnenia, keď jasne poukázal na sporné a nejednoznačné vymedzenie vyúčtovaných dodávok energie. Z dôvodu neexistencie spôsobilých pohľadávok na započítanie, okresný súd správne posúdil jednostranný zápočet žalobcu zo dňa 06.11.2017 ako neplatný právny úkon v celom rozsahu.
41. Pokiaľ žalobca namietal záver okresného súdu v tom, že vzájomný nárok žalovaného vyplývajúci z faktúry č. 2017038 nebol medzi stranami sporu čo do dôvodu a výšky sporný, tak tento odvolací dôvod žalovaný považoval za účelový, pretože žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie nárok žalovaného za sporný nikdy neoznačil, napriek tomu, že CSP v ust. § 151 stranám sporu ustanovuje povinnosť výslovne poprieť skutkové tvrdenia protistrany, inak sa považujú za nesporné. Žalobca nespornosť z nároku žalovaného z faktúry č. 2017038 nespochybnil a začal ho účelovo označovať ako sporný až v podanom odvolaní. Zároveň doterajšie správanie žalobcu je v rozpore s jeho tvrdením o spornosti nároku, ktorý bol uplatnený vzájomnou žalobou. Sám žalobca mal v úmysle predmetný nárok žalovaného jednostranne započítať, hoci neplatne. Svojim konaním teda žalobca v podstate nárok žalovaného vyplývajúci z faktúry č. 2017038 uznal čo do dôvodu a výšky. Bolo by nelogické, aby si
žalobca chcel voči svojim nárokom započítať pohľadávku, ktorú neuznáva a pokladá za spornú. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na ustálenú rozhodovaciu prax súdov, ako aj názor vyjadrený v rozhodnutí Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 32 Odo/901/2004, z ktorého vyplýva, že prejav vôle dlžníka uspokojiť nárok veriteľa započítaním má účinky uznania záväzku. Zdôraznil, že ak žalobca považoval nárok žalovaného vyúčtovaný vo faktúre č. 2017038 za nesprávny a sporný, mal a mohol predmetnú faktúru vrátiť a uplatnený nárok namietať, čo sa nestalo. Tým, že k zániku nároku nedošlo ani neplatným vzájomným započítaním, tento trvá, zostal nespochybnený, čo správne konštatoval súd prvej inštancie.
42. Žalovaný mal za to, že žalobca v odvolaní na jednej strane len opakuje svoju doterajšiu neúspešnú argumentáciu a na druhej strane uvádza nové skutočnosti a prostriedky procesnej obrany - novoty, ktoré mohol a mal prezentovať v konaní pred súdom prvej inštancie. Súd prvej inštancie sa vo veci dôsledne oboznámil s predloženými dôkazmi, dostatočne zistil skutkový stav, dospel k správnym skutkovým zisteniam a tieto správne právne posúdil. Napádaný rozsudok je správny a zákonný. Navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť a priznať žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
43. Postupom okresného súdu, a to podaním zo dňa 27.2.2020 bolo vyjadrenie žalovaného k odvolaniu doručené žalobcovi prostredníctvom zástupcu (doručenka na č.l. 269 spisu) s možnosťou sa k nemu v lehote 10 dní písomne vyjadriť, ktorú možnosť žalobca nevyužil.
44. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania v medziach odvolacích dôvodov žalobcu za aplikácie ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP bol rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením (ďalej len ,,rozsudok") potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
45. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia ústneho pojednávania sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/97/2020-281 zo dňa 13.01.2021, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli krajského súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu dňa 19.01.2021 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline podľa ust. § 219 ods. 1, 3 CSP v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP.
46. Krajský súd uvádza, že v odvolacom konaní mohol posudzovať rozsudok okresného súdu v rozsahu zadefinovaných odvolacích dôvodov žalobcu v podaní zo dňa 23.01.2020. Žalobca v podanom odvolaní podľa ust. § 379 v spojení s ust. § 380 ods. 1 CSP vymedzil kvalitatívne a kvantitatívne dôvody pre posudzovanie napadnutého rozsudku okresného súdu a len v ich medziach bolo možné krajským súdom hodnotiť závery okresného súdu.
47. Dodáva odvolací súd, že rozsah odvolacích dôvodov žalobcu, obsiahnutých v písomne podanom odvolaní zo dňa 23.01.2020 mohol byť posudzovaný len v rovine tých tvrdení, ktoré sa týkali posúdenia nároku žalobcu, jeho relevantných tvrdení a dôkazov produkovaných v konaní pred súdom prvej inštancie, vo väzbe na dôvody a rozsah obrany žalovaného v tomto konaní a jeho vzájomného nároku za viazanosti odvolacieho súdu skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie podľa ust. § 383 CSP. Teda mohol vychádzať len z tých tvrdení žalobcu, ktoré netvorili nový odvolací dôvod, t.j. ktoré nemali charakter „novôt" v odvolacom konaní v zmysle ust. § 366 CSP. Znamená to, že krajský súd v odvolacom konaní nemohol prihliadať na prostriedky procesnej obrany žalobcu, t.j. ani na tvrdenia, ktoré boli použité až v podanom odvolaní a ktoré neboli uplatnené a predložené v konaní pred súdom prvej inštancie, keď nebol preukázaný žiaden z dôvodov pod písm. a) až d) ust. § 366 CSP, aby k takýmto novotám v odvolacom konaní mal prihliadať krajský súd. Tento záver odvolacieho súdu vychádza z okresným súdom splnenej poučovacej povinnosti podľa ust. § 153, § 154 CSP obsiahnutej v predvolaní na nariadené pojednávanie na deň 12.11.2019, doručenom žalobcovi a žalovanému podľa doručeniek na č.l. 195, 196 spisu.
48. Predmetom odvolacieho konania, vzhľadom na odvolacie námietky žalobcu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie správne rozhodol, ak žalobu žalobcu zamietol. Žalobca namietal nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci. Podstata jeho argumentácie spočívala v tvrdení, že
okresný súd pri posudzovaní otázky výkladu pojmu „potrebné náklady" dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a na takto zistený skutkový stav navyše nesprávne aplikoval § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka. Žalobca nepovažoval postup a záver okresného súdu pri vyhodnocovaní otázky povinnosti žalobcu vyúčtovať náklady na energie v zmysle ustanovení zmluvy o dielo upravujúcich fakturáciu za správny. Namietal, že okresný sú pri posudzovaní započítacieho prejavu dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Zároveň namietal nesprávny záver okresného súdu v tom, že vzájomný nárok žalovaného na zaplatenie faktúry 2017038 v konaní nebol sporný čo do dôvodu a výšky. Žalobca mal za to, že pri aplikácii ust. § 41 Občianskeho zákonníka okresným súdom na posúdenie platnosti jednostranného zápočtu, by nemohol dospieť k posúdeniu dôvodnosti žalovaného protinároku v celom rozsahu. Naviac žalobca tvrdil a poukazoval na nevyhnutnosť zohľadnenia nákladov za spotrebované energie v rámci ceny diela, hoci riešenie situácie videl v započítaní pohľadávok. V tejto časti považoval rozhodnutie okresného súdu za nedostatočne odôvodnené.
49. Odvolací súd primárne uvádza, že základom jeho rozhodnutia je aplikácia ust. § 387 ods. 1, 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu a v podrobnostiach naň odkazuje. Práve z titulu aplikácie tohto ustanovenia nebolo žiaduce, aby v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu boli zopakované tie závery a zhodnotenia, ktoré už odzneli v odôvodnení prvoinštančného rozhodnutia. Je postačujúce, pokiaľ sa len k vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, vo väzbe k odvolacím dôvodom zvýraznia právne významné, poprípade skutkovo rozhodné okolnosti. Tento záver krajského súdu je aj v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, podľa ktorého ...„odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08). Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania". V tejto súvislosti krajský súd poukazuje primerane i na rozsudok NS SR sp. zn. 2Cdo 170/2005, v zmysle ktorého ...„pokiaľ v odvolacom konaní dôjde k potvrdeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa, tak odvolací súd sa v zásade môže obmedziť na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu", a na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo 147/2011 zo dňa 25. apríla 2012, podľa ktorého ...„odvolací súd, ktorý sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, neporušil zákon, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa a navyše tiež rozviedol vlastnú argumentáciu".
50. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k relevantným odvolacím dôvodom žalobcu, krajský súd uvádza nasledovné.
51. K odvolacej námietke, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP), odvolací súd uvádza, že nesprávne skutkové zistenia sú také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli a ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti, alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192, § 193 a § 205 CSP. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ust. § 220 ods. 2 CSP, podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil, stručne a výstižne vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkázať na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd má povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke
preskúmateľnosti. V posudzovanej veci je odvolací súd toho názoru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny právny predpis a svoje rozhodnutie aj riadne a dostatočne odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP a okolnosti namietané žalobcom v ním podanom odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemali za následok takú úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s úvahou prvoinštančného súdu prezentovanou v napadnutom rozhodnutí.
52. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie a jeho rozhodnutie považuje za logické, presvedčivé a zrozumiteľné. V tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami sporových strán (v tomto prípade žalobcu), ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného, a teda riadne odôvodneného rozhodnutia, pričom sporovým stranám nemusí dať odpoveď na všetky otázky nimi nastolené, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu bolo realizované základné právo strany sporu na spravodlivý proces. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo sporovej strany na to, aby sa súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi na vykonanie dôkazov alebo hodnotením dôkazov. Obsahom základného práva na spravodlivý proces nie je ani právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom sporovej strany, resp. právo na úspech v konaní. V nadväznosti na uvedené odvolací súd opätovne konštatuje, že prvoinštančný súd sa vyššie uvedenými zásadami riadil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil (v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP), pričom sa dostatočne vysporiadal so všetkými pre rozhodnutie vo veci podstatnými skutočnosťami.
53. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, že napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, krajský súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V prejednávanej veci však odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za správne.
54. Na základe odvolacích dôvodov žalobcu a podľa výsledkov vykonaného dokazovania, ako aj vymedzenia žalobného nároku bolo zrejmé, že tento sa odvíjal od uzavretej zmluvy o dielo medzi žalobcom ako objednávateľom a žalovaným ako zhotoviteľom (§ 536 a nasl. ustanovenia Obchodného zákonníka). Dátum uzavretia zmluvy bol 26. októbra 2016. Žalobca podanou žalobou v spojení s opravou a doplnením zo dňa 19.09.2019 uplatňoval pohľadávku na zaplatenie sumy 2.115,47 Eur s príslušenstvom na tom skutkovom tvrdení, že v čase od 07.11.2016 do februára roku 2017 dodával pre žalovaného energie a náklady spojené s užívaním nebytového priestoru - objektu telocvične, ktoré boli následne žalobcom vyúčtované, a to faktúrou č. 341700049 zo dňa 28.04.2017 na sumu 2.197,34 Eur za reálnu spotrebu dodaných energií za obdobie 07.11.2016 do 31.12.2016 (č.l. 10 rub spisu), faktúrou č. 3317700514 zo dňa 04.05.2017 na sumu 2.400 Eur, ktorou vyúčtoval zálohové platby na spotrebu dodaných energií v období január až február 2017 (č.l. 10 spisu) a faktúru č. 331800605 zo dňa 30.04.2018 na sumu 36,88 Eur, v zmysle ktorej zúčtoval žalovanému reálnu spotrebu energií dodaných za účelom realizácie predmetu zmluvy o dielo v období od 01.01.2017 do 28.02.2017 (č.l. 9 spisu) s tým, že v dôsledku Jednostranného započítania vzájomných pohľadávok zo dňa 06.11.2017 (č.l. 11 spisu) zostala žalobcovi voči žalovanému pohľadávka vo výške 2.078,59 Eur, pričom pri pripočítaní pohľadávky vo výške 36,88 Eur (zúčtovacia faktúra) pohľadávka žalobcu predstavuje celkom sumu 2.115,47 Eur. Na základe poskytnutých tvrdení žalobcom v zmysle § 132 CSP a doložených listinných dôkazov, ako aj argumentácie v priebehu konania pred okresným súdom žalobca mal za to, že vyúčtované zmluvné plnenie (dodávka energií a nákladov) je opodstatnené na základe uzavretej zmluvy o dielo, konkrétne jej čl. IV. ods. 4. písm. b), ktoré náklady žalovaný neuhradil.
55. V priebehu konania pred okresným súdom vyvstalo ako sporné, či žalobca vystavenými faktúrami vyúčtoval relevantné náklady dohodnuté v zmluve o dielo, ako aj, či došlo k riadnemu vyúčtovaniu a preukázaniu týchto nákladov v rozsahu vymedzenom podľa zmluvy o dielo. Zásadný rozpor, ktorý vznikol medzi sporovými stranami bol pri odlišnom vnímaní „potrebných nákladov" podľa uzavretej zmluvy o dielo.
56. V súvislosti s odvolacím dôvodom, že okresný súd pri posudzovaní otázky výkladu pojmu „potrebné náklady" dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a na zistený skutkový stav nesprávne aplikoval § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka je potrebné uviesť, že krajský súd súhlasí s postupom okresného súdu, ktorý vo vzťahu k základu uplatneného nároku žalobcu ako aj vo väzbe na vyhodnotenie úkonu jednostranného započítania vzájomných pohľadávok postupoval správne ak skúmal, či žalobcom vo vystavených faktúrach vyúčtované komodity a s nimi súvisiace náklady na dodávky tepla, ohrev vody, odvod dažďovej vody a osvetlenie, poplatok za spracovanie spoločnosti ENBRA, sú oprávnenými nákladmi v zmysle zmluvného dojednania čl. IV. bod 4. písm. a) a b) zmluvy o dielo. V tejto súvislosti zvýrazňuje krajský súd, že je to žalobca, ktorý ak uplatňoval a uplatňuje zo súkromnej listiny, a to z uzavretej zmluvy o dielo svoje nároky a z tejto listiny vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, na ktorom leží dôkazné bremeno ohľadne pravdivosti tejto listiny a tvrdení, ktoré uvádzal pri zmluvne vyjadrenom rozsahu nákladov „ak sú potrebné" a je nositeľom dôkaznej povinnosti, čo všetko zmluvné strany mali na mysli pri uzavretí zmluvy o dielo pod pojmom „náklady ak sú potrebné", s prihliadnutím na obsah tohto právneho úkonu, prejavenú vôľu, správanie sa strán. Žalobca ako nositeľ dôkaznej povinnosti bol povinný preukázať svoje tvrdenia, ktorými podporil svoj uplatnený nárok, t.j. v čom spočívala oprávnenosť týchto vyúčtovaných nákladov, ich základ, ako aj výšku.
57. Za dôkaznej povinnosti sporových strán, ktorá v prevažnej miere ležala na žalobcovi, keďže uplatnil svoje práva zo súkromnej listiny, a to z uzavretej zmluvy o dielo, k aplikácii výkladových pravidiel podľa ust. § 266 Obchodného zákonníka bolo potrebné ustáliť rozsah nákladov „ak sú potrebné". Okresný súd v súvislosti s posúdením dôvodnosti žalobcom uplatneného nároku a procesnej obrany žalovaného správne postupoval, ak zohľadňoval celý proces uzatvárania Zmluvy o dielo zo dňa 26.10.2016 v rámci verejného obstarávania, postavenie strán v pozícii predkladateľa a adresáta návrhu zmluvy, povahu žalobcom uplatnených pohľadávok, okolnosti ich vzniku a nárokovateľnosti, a to s prihliadnutím na správanie sa zmluvných strán, skutočnosti, že návrh zmluvy o dielo vypracoval a predkladal žalobca, za vzatia stavu, že pojem „náklady ak sú potrebné" vyjadrený v čl. IV. ods. 4 písm. b) zmluvy o dielo nie je postačujúce vyložiť len podľa gramatického výkladu jazykového vyjadrenia tohto ustanovenia, ale v spojení s celým obsahom predmetnej zmluvy za prihliadnutia vôle zmluvných strán, ktoré kreovali tento právny úkon a následného správania sa strán, teda i vo väzbe na ďalšie ustanovenia zmluvy, konkrétne čl. VII. bod 1. druhá zarážka. Bolo nepochybné, že ak žalobca uplatňoval proti žalovanému zaplatenie ceny dodávky energií a nákladov spojených s nebytovým priestorom v zmysle uzavretej zmluvy o dielo, bolo na ňom preukázať, čo všetko pod tieto náklady spadalo, teda to, že išlo o dodávky a náklady potrebné na zhotovenie diela na dodržanie zmluvne dohodnutých kvalitatívnych dodacích a platobných podmienok podľa zmluvy a následne preukázať, že tieto dodávky a náklady boli žalobcom dodané/ vynaložené a žalovaným odobraté, t.j. základ nároku.
58. Po vykonanom dokazovaní okresný súd postupoval správne, ak vyhodnotil pojem ,,potrebné energie" ako nejednoznačný a sporný a pri jeho výklade aplikoval výkladové pravidlá obsiahnuté v § 266 Obchodného zákonníka. V čl. IV. bod 4. bolo dohodnuté, že cena diela kryje náklady ,,potrebné", resp. ak sú potrebné". Ak žalovaný pri vykonávaní diela v rámci ,,potrebných energií/nákladov" odoberal len vodu a elektrickú energiu podľa určeného - sprístupneného odberového miesta žalobcom v zmysle článku VII. bod 1. druhá zarážka zmluvy o dielo, tak bolo zrejmé, že podľa výsledkov vykonaného dokazovania a aplikácie výkladových pravidiel ďalšie náklady (energie) v ustálenom zmluvnom rozsahu žalovaný nevyužil, resp. nespotreboval ako ,,potrebné". Žalobca a žalovaný zotrvali na ich vymedzenom pojme „potrebné náklady", ktorý ak nebol žalobcom a žalovaným vnímaný rovnako, tak potom ďalšie žalobcom účtované položky vo faktúre č. 341700049, zálohovej faktúre č. 331700514, a to dodávka tepla, ohrev vody, stočné, dažďová voda, teplo na ÚK, ohrev TUV, poplatok za spracovanie ENBRA, osvetlenie, bolo potrebné pri výklade rozsahu „potrebné náklady" dať na ťarchu žalobcu za aplikácie § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka, keďže zmluvu o dielo koncipoval žalobca. Naviac krajský súd v zhode s okresným súdom poukazuje na samotnú zmluvu o dielo, ktorá v čl. VII. bod 1. uvádzala len to, že najneskôr ku dňu odovzdania staveniska určí objednávateľ odberové miesta vody a elektrickej energie. Náklady za odbery znáša zhotoviteľ, teda i z tohto dojednania v spojení s čl. IV. ods. 4. zmluvy o dielo bolo zrejmé, že odberové miesto sa týkalo len vody a elektrickej energie. Nebol relevantný odvolací dôvod žalobcu, že okresný súd prejavenú vôľu nevykladal aj za akceptácie pravidiel obsiahnutých v § 266 ods. 1, 2, 3 Obchodného zákonníka, keďže okresný súd skúmal v celom obsahovom znení uzavretú zmluvu o dielo. Práve prejav vôle zmluvných strán bol obsiahnutý v zmluve o dielo a v sporovom konaní došlo len k výkladu už prejavenej vôle zmluvných strán za aplikácie výkladových pravidiel v zmysle §
266 Obchodného zákonníka. V súvislosti s aplikáciou § 266 ods. 4 Obchodného zákonníka krajský súd uvádza, že princíp cotra proferentem je princíp zmluvnej interpretácie, podľa ktorého sa majú pojmy, slovné spojenia, či celé ustanovenia použité pri formulovaní zmluvy, vykladať v neprospech (na ťarchu) tej strany, ktorá tento pojem použila po prvý raz, resp. na ťarchu strany, ktorá trvala na jeho zahrnutí do obsahu zmluvy. Z uvedeného preto pojem „potrebné energie", resp. „potrebné náklady" bolo potrebné vykladať toto slovné spojenie v neprospech (na ťarchu) žalobcu ako zmluvnej strany, ktorá koncipovala návrh zmluvy o dielo, a tým v tejto časti bol pojem „potrebné energie" ustálený správnou aplikáciu výkladových pravidiel tak, ako to uskutočnil okresný súd a zdôvodnil v napadnutom rozsudku so záverom, že tento pojem je nejednoznačný a sporný. Vecne správny bol postup okresného súdu, ktorý pri výklade pojmu „potrebné energie" prihliadol na samotné správanie sa strán, keď žalobca v súvislosti s vykonávaním diela žalovaným sprístupnil žalovanému iba odberné miesta na dodávku vody a elektrickej energie, na ktorých bol vykonaný odpočet spotreby vody a elektriny, že zo strany žalovaného nebola vznesená požiadavka na vykurovanie priestorov a dodávku iných komodít, a žalobca to ani netvrdil, ako aj, že žalobca sa zmluvne a ani iným spôsobom nezaviazal iné komodity dodať. Okresný súd dospel k správnemu záveru pri ustálení pojmu ,,potrebné energie", a to že išlo o dodávku vody a elektrickej energie.
59. V súvislosti s odvolacím dôvodom o nesprávnom závere o neplatnosti právneho úkonu Jednostranného zápočtu vzájomných pohľadávok zo dňa 06.11.2017 v zhode s okresným súdom i krajský súd poukazuje na právnu úpravu § 580 Občianskeho zákonníka s tým, že započítanie predstavuje spôsob zániku vzájomne sa kryjúcich pohľadávok, ktorého predpokladom je vzájomnosť pohľadávok, rovnaký druh plnenia, spôsobilosť pohľadávok na započítanie a právny úkon smerujúci k započítaniu. V konaní pred súdom prvej inštancie nebola žalobcom ako nositeľom dôkazného bremena jednoznačne preukázaná spôsobilosť pohľadávok smerujúcich na započítanie, keď predmetný jednostranný právny úkon započítania bolo potrebné hodnotiť k časovému momentu jeho uskutočnenia. Pre žalobcom vyúčtované pohľadávky nebol preukázaný zmluvný a ani zákonný dôvod v rozsahu, ako boli vyjadrené v úkone jednostranného započítania, pričom žalobca v konaní opak nedokázal, teda neuniesol dôkazné bremeno. Okresný súd správne v odseku 44. odôvodnenia uzavrel, že úkon jednostranného zápočtu nie je platným právnym úkonom, vyvolávajúcim zákonom predpokladané právne účinky zániku pohľadávok cez úpravu v § 39 Občianskeho zákonníka. Je potrebné súhlasiť so záverom okresného súdu vyjadreným v odsekoch 45. a 46. odôvodenia rozsudku k otázke splatnosti pohľadávok žalobcu, ktoré boli predmetom započítania v tom smere, že žalobca pohľadávky za dodávku vody a elektrickej energie v rozhodnom období od 07.11.2016 do mesiaca február 2017 nevyúčtoval tak, aby v prípade započítania vzájomných pohľadávok bolo možné bez akýchkoľvek pochybností určiť, ktoré pohľadávky vyúčtované žalobcom tvoria predmet fakturácie a v akom rozsahu tieto v prípade ich započítania zanikli. Je potrebné súhlasiť so záverom okresného súdu, že napriek vráteniu faktúr žalovaným žalobcovi, tento opätovne náklady za dodávky vody a elektrickej energie reálne žalovaným spotrebovanej nevyúčtoval. Za tohto stavu okresný súd vecne správne posúdil, že žaloba žalobcu je predčasná, a preto ju zamietol.
60. V ďalšom krajský súd posudzoval, či odvolací dôvod žalobcu týkajúci sa nesprávneho záveru okresného súdu, že vzájomný nárok žalobcu na zaplatenie sumy 2.518,75 Eur s príslušenstvom, o ktorom bolo rozhodnuté druhým výrokom napadnutého rozsudku, nebol medzi stranami sporný čo do dôvodu a výšky plnenia, nemá charakter nového odvolacieho dôvodu a nového tvrdenia (novoty) namietaného až v konaní pred krajským súdom ako súdom odvolacím.
61. To, či ide o nový odvolací dôvod a nové tvrdenie, bolo nevyhnutné posúdiť s ohľadom na celý priebeh konania pred okresným súdom. Krajský súd sa preto oboznámil s obsahom spisového materiálu a zistil, že v súlade s ust. §, 147 ods. 1, 2 a 3 CSP v spojení s § 132 CSP žalovaný v odpore uviedol tvrdenia k vzájomnej žalobe, ktorou sa voči žalobcovi domáhal zaplatenia sumy 2.518,75 Eur s príslušenstvom titulom ceny prác vyúčtovaných faktúrou č. 2017038. Okresný súd Banská Bystrica v rámci upomínacieho konania výzvou zo dňa 21.3.2019 vyzval žalobcu, aby sa v lehote 15 dní vyjadril k podanému odporu žalovaného a aby v tej istej lehote navrhol pokračovanie v konaní na súde príslušnom na prejednanie veci podľa CSP (č.l. 53 spisu), ktorá výzva bola doručená žalobcovi dňa 26.03.2019 (č.l. 55 spisu). Na výzvu tohto súdu žalobca v podaní zo dňa 09.04.2019 k vzájomnej žalobe žalovaného uviedol len to, že ...,,žalobca si voči žalovanému v danom čase započítal nesporne existujúcu a splatnú pohľadávku vo výške 2.518,75 Eur, ktorá predstavovala skutočné náklady žalobcu na spotrebované energie žalovaným a preto je potrebné považovať tento zápočet za platný s účinkami zániku záväzku
žalobcu voči žalovanému". V doplnení žaloby v podaní zo dňa 19.09.2019 žalobca vo štvrtom odseku uviedol, že ...,,z dôvodu existencie vzájomných pohľadávok žalobcu a žalovaného, pristúpil žalobca dňa 06.11.2017 k jednostrannému zápočtu pohľadávok vo výške 2.518,75 Eur..." (č.l. 115-119 spisu), pričom podľa Zápisnice o pojednávaní zo dňa 12.11.2019 (č.l. 197 a nasl. spisu) žalobca nezaujal žiadne stanovisko k vzájomnému nároku žalobcu. V priebehu konania pred súdom prvej inštancie žalobca výslovne nepoprel (§ 151 ods. 1 CSP) skutkové tvrdenie protistrany (žalovaného) k základu a výške protinároku.
62. Z priebehu konania pred okresným súdom, podľa výsledkov dokazovania krajský súd uvádza, že predmetom konania bola nielen pohľadávka žalobcu, ale aj vzájomný nárok žalovaného, a preto žalobca mal produkovať obranu k základu a výške protiplnenia, ak ho neakceptoval. Toto však žalobca neurobil, nevyužil svoje právo, o ktorom bol poučený pred okresným súdom, t.j. uvádzať skutočnosti a tvrdenia, označovať dôkazy pred vyhlásením uznesenia, ktorým sa končí dokazovanie pred okresným súdom, preto odvolací dôvod žalobcu, spočívajúci v tvrdení, že nárok žalovaného je nedôvodný, bol vyhodnotený ako nové tvrdenie, pre relevantnosť ktorého dôvodu nebol tvrdený a ani preukázaný žiaden z taxatívnych dôvodov vyplývajúcich z ust. 366 písm. a) až d) CSP, a tým krajský súd na tento odvolací dôvod neprihliadal. Okresný súd správne postupoval, ak skutkové tvrdenia žalovaného v rámci vzájomnej žaloby, ktoré žalobca ako protistrana výslovne nepoprel, považoval za nesporné (§ 150, § 151 CSP). Žalobca mal vytvorené všetky podmienky k tomu, aby k vzájomnému nároku žalovaného skutkové tvrdenia protistrany výslovne poprel a plnil si svoju povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť. Neuplatnenie práv žalobcom, na ktoré bol daný priestor okresným súdom, nemôže potom následne mať vplyv na skutkové a právne závery napadnutého rozhodnutia okresného súdu a nemožno ani vyvodiť v tejto časti nedostatočné skutkové zistenia, resp. nedostatočné odôvodnenia rozhodnutia. Ak boli poskytnuté skutkové tvrdenia zo strany žalovaného k základu a výške protiplnenia, a tieto žalobca v zmysle ust. § 151 ods. 1 CSP výslovne nepoprel, poukazoval len na jednostranný zápočet, ktorý však bol zhodnotený ako neplatný a nespochybnil základ protipohľadávky a ani jej výšku, nesie za to procesnú zodpovednosť, za výsledok sporu ohľadne vyhovenia vzájomnej žalobe žalovaného, v ktorej časti nebol žalobca úspešný.
63. Odvolací súd zvýrazňuje, že okresný súd prijal skutkové a právne závery, ktorým predchádzala racionálna úvaha konajúceho súdu, vychádzajúca z priebehu konania a stavu dokazovania, a preto nezistil ani dôvod, pre ktorý by sa mal odchýliť od vecne správnych skutkových a právnych zhodnotení vykonaných súdom prvej inštancie, a tým neboli dané dôvody ani na zmenu ani na zrušenie rozsudku okresného súdu, v dôsledku čoho bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, pričom v podrobnostiach sa odkazuje na zdôvodnenie napadnutého rozsudku podľa § 387 ods. 2 CSP. Zároveň krajský súd dodáva, že okresný súd napadnutým rozsudkom v jeho odôvodnení reagoval na relevantné okolnosti súvisiace s predmetom súdnej ochrany, boli zachované práva tak žalobcu ako i žalovaného na spravodlivý proces, pretože boli uvedené dostatočné dôvody, na ktorých je napadnuté rozhodnutie okresného súdu založené.
64. Výrok o trovách konania pred súdom prvej inštancie nebol odvolaním žalobcu osobitne napadnutý a ako závislý výrok od výroku v merite veci bol pri potvrdení prvoinštančného rozhodnutia vo výroku o veci samej rovnako potvrdený ako vecne správny.
65. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP. Vzhľadom k výsledku tohto odvolacieho konania bolo zrejmé, že úspešnou stranou sporu bol žalovaný, a preto bolo krajským súdom rozhodnuté tak, že žalovaný má voči žalobcovi nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. Podľa ust. § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.